ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhý deň prišiel starý Jelčić do malého dvorca. Tvár bola mu červená; oči ešte blyšťali mu od hnevu a rozčúlenia. Musel mať krutý výstup so svojou ženou.

„Uf! To bol potom už boj!“ vyvolal po vzájomnom pozdravení a utieral si pot z čela.

„A docielili ste dačo, pán sused?“ pýtal sa starý Bojnický.

Mladý Bojnický netrpezlivo čakal na odvetu.

„Nič,“ riekol Jelčić. „Nuž ale ani nie preto som prišiel. Mám vám niečo oznámiť, pán sused.“

Starí páni vošli do druhej izby.

Asi o hodinu vyšli s usmiatymi tvárami. Mladší Bojnický šípil, že jednalo sa, vzdor tvrdeniu Jelčićovmu, predsa len o ňom a o Jelici.

„Však vykukne šidlo z vreca,“ myslel si a veselo zhováral sa so svojím budúcim tesťom.

„Je mi žiaľ, že musím zarmútiť vás, Janko,“ riekol Jelčić pri lúčení. „Zajtra vzdialim sa s Jelicou z Ostrian a ostanem s ňou preč, kým jej matka trochu uspokojí sa.“

Zvesť nemilo dotkla Bojnického.

„Zato však netraťte nádej; Jelica predsa len bude vašou,“ tešil ho a vrelo podal mu ruku.

„A budete dlho preč? A kam idete?“ pýtal sa on rýchlo.

„Neviem ešte ani sám,“ odvetil starý pán a so smiechom vzdialil sa zo salónu.

Bojnický indignovane prechádzal sa po mäkkých kobercoch.

Starý Bojnický pokojne púšťal dym z dlhej fajky.

„Podľa pravdy,“ preriekol k synovi, „hodilo by sa i tebe najlepšie vzdialiť sa z Ostrian na istý čas; aspoň zatiaľ, kým mysle utíšia sa.“

Syn vrelo pochytil myšlienku.

„Máš pravdu, otec,“ riekol chytro. „Pôjdem i ja zajtra, ak nie ti je proti vôli.“

„Kam pôjdeš?“ pýtal sa otec usmievavo.

„Neviem — snáď za Jelčićovci,“ vetil váhavo syn.

„No, no, to nesmieš. Čo by svet povedal!“ mienil starý pán. „Ak chceš, pôjdeme do L-ských kúpeľov. Prekliaty hostec napadol ma už i tak prituho.“

Syn skúmavo pozrel na otca. Prišlo mu na um „šidlo“ — a zdalo sa mu, že už vykúka.

Nemal však času na odvetu, lebo do salónu vstúpil Mišo a oddal mu list.

„Od Jelčićov,“ riekol starý sluha.

Bojnickému prudkejšie bilo srdce. „Snáď ona píše.“ No radosť spľasla, lebo naspodku bolo meno: Anka Jelčićová. Mrzute prezrel nasledovné:

„Jelica odcestuje so svojím otcom. Pravdepodobne preto, aby ste mohli ľahšie, nerušene robiť schôdzky, podobné včerajšej, v L-ských kúpeľoch. No povážte, pane, či zväzok, ktorému odporuje vlastná matka, ktorý by ona prekliala z celej duše, môže vám slúžiť k obapolnému šťastiu, lebo nedostanete nikdy požehnanie matkino.“

„Sluha čaká na odpoveď,“ riekol Mišo.

Bojnický rozčúlene sadol a písal:

„Ctiť vlastných rodičov, poslúchať ich, to sú sväté povinnosti dobrého dieťaťa, no len dovtedy, milosťpani, kým rodič nezabudne na svoje vlastné povinnosti. Dieťa nemusí — ba nesmie — dať sa obetovať márnomyseľnosti a ctižiadosti svojho rodiča. A preto neverím, že by zväzok s vašou dcérou, ktorému hľadím v ústrety, nemal byť šťastným — a bárs by ste ráčili i prekliať ho. Ináč ale neviem chápať, prečo tak náruživo odporovať; však beriem vám dcéru len preto, aby urobil ju šťastnou. Nuž a k čomu inému rodič vychováva svoje dieťa?“

Keď dovŕšil list, podal ho otcovi spolu i s listom od Jelčićky. Potom ho zaobalil a oddal ho Mišovi.

„Krutá žena!“ riekol starý pán a zlobne chodil po izbe.

„Nuž ale napozajtra pôjdeme,“ riekol syn s blaženou veselosťou.

„Chceli sme ťa so starým Jelčićom prekvapiť, nuž ale dobre je i takto,“ riekol otec. „Zajtra pôjdu oni, my o deň neskoršie, aby sme vyhli pletkám dedinským.“

A tak sa stalo. Na štvrtý deň už dorazili Bojnickovci do L-ských kúpeľov. Mladší Bojnický zvedavo kukal z otvoreného voza sem i tam. Vyzeral Jelicu medzi hosťami; no nebolo jej. Koč zastal pred hotelom.

„Rezervované izby pre Bojnického?“ riekol starý pán portierovi.^[38]

„Štyridsaťpäť a štyridsaťšesť — popri panstve Jelčićovskom,“ vetil mu vrátny a šiel vopred.

Vošli do izby a urobili toaletu.

Dakto zaklepal.

„Voľno!“ zavolal starý pán a potuteľne sa usmial.

Vošiel sluha a oddal list mladému Bojnickému. Tento otvoril ho a div, že neklesol od radosti. V obálke bola elegantná karta, na jej vrchu bol monogram z písmen J. a B., — pod týmto: „Jelica Jelčićová a Ján Bojnický z Bojníc zasnúbení.“

Starý pán sa smial. Jeho syn však vyrútil sa z izby a vletel do susedných dvier.

V izbe stála Jelica pri stole a tiež dívala sa na kartu. Bojnický priskočil k nej a horúce objal jej hybký driek.

„Budeš?“ tázal sa chvejúcim hlasom.

„Už som!“ vetila Jelica a sčervenenou tvárou vrátila mu bozk zasnúbenia.

* * *

Karta, oznamujúca zasnúbenie dvoch zaľúbencov, prekvapila i iných, zvlášť ale pani Jelčićku. Listy od dcéry a od budúceho zaťa pripojené ku karte, potrhala od jedu. — No, ona bola dáma, ktorá vedela opanovať sa — a tak stalo sa, že keď cudzí gratulovali jej k prípadu rodinnému, nedala znať, že nestalo sa po jej vôli. Ba ľúbezne usmiala sa a pohladkala si vlasy, nezabudnúc však pritom na svoju starú obyčaj: pohrýzť si pery. Časom však odvykla i od toho. Stala sa nulou v dome, no práve vtedy stala sa tým, čím mala byť i driev: dobrou manželkou a láskavou matkou Bojnickovského mladého a pekného párika.