ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po výstupe medzi barónom a Bojnickým mala Jelica vehementný výjav s barónom.

„Mon cher!“ riekla mu konečne rozzlobená Jelica. „Dajte pozor! To viete, že nemriem práve láskou za vami, ľahko môže sa stať…“

„Že ma necháte a pobežíte za Bojnickým!“ skočil jej barón do reči.

„I to možno!“ riekla Jelica hlasom trasľavým od hnevu. „No ak budete pokračovať v takom tóne, môže i mne prísť na um oprobovať svoj bič na vašom jemnom líci!“

Silne zašvihotala bičom v povetrí. Barón ozelenel.

„Stali ste sa celou amazonkou, ma chére!“ preriekol zlobne. „Neviem, či to pripisovať pánu…“

„Mlčte!“ vyvolala Jelica.

Barón sa zasmial.

„Chceli ste ma kúpiť ako nejakú neživotnú, bezcennú vec — a moji chceli ma predať vám takisto za váš blbý rang. Mlčala som, hodila som sa do pomerov. Sčiastky z bojazlivosti, sčiastky z poslušnosti a lásky naproti svojej matke obetovala som skoro svoje šťastie. No teraz je už koniec tomu, mon cher! Ak sa vám páči: choďte žalovať matke!“

A barón aj šiel žalovať. Matka zalomila rukami od divu, nechcela veriť, že by Jelica smela odporovať jej, Jelčićke! Nešlo jej do hlavy. Dala zavolať dcéru.

„Pán barón vyprával mi divné veci!“ počala inkvizíciu.

Jelica bola vyplakaná, no pokojná.

„Môžem ti to i ja opakovať, mama. Za baróna nepôjdem!“ riekla pevne.

Jelčićka skoro omdlela. Tak jej do očú povedať!

„Snáď len žartuješ, alebo myslíš, že budem trpieť tvoje vrtochy?“ pýtala sa prísne.

„Ako sa ti páči, mama, ale to je istá vec!“

„Ale, dievča! Zbláznilo si sa?“

„Ba rozum som dostala!“

„Hovorím ti, že je vec vybavená; tvoje vrtochy nemôžu meniť nič na nej, a ak bude treba, budem vedieť nútiť ťa k poslušnosti!“ riekla pani Jelčićka.

„To sa nemôže menovať vrtochom, mama,“ preriekla trpko Jelica, „keď ja starám sa o svoje šťastie. A to, uznáš, musím sama robiť, keďže ty starala si sa oň tak, že chcela si ma mať barónkou a nepýtala si sa ma či som spokojná s tým a či nie!“

„Ja nepýtam sa ani teraz o tvoju nezrelú mienku!“ vyvolala pani Jelčićka. „Ja starám sa o teba, a ty musíš poslúchať!“

„Ale ja nebudem poslúchať!“ vyvolala silným hlasom Jelica. „Ja sa nedám predať za nijakú barónsku korunu!“

Jelčićka otvorila oči naširoko a — premenila taktiku. Odvolávala sa na vďačnosť, lásku atď. Jelica plakala, no neustúpila.

„Rozmysli si!“ riekla matka po namáhavom boji.

„Nemám čo rozmýšľať. Nejednu noc som nespala, kým prišla som k tomuto výsledku!“

Jelčićke navreli žily na hrdle a na čele.

„Vydedím ťa, odstrčím ťa, ak neposlúchneš!“ riekla škripľavým hlasom hrozivo.

„Nemôžem!“ odvetila Jelica.

„Choď von!“

Jelica vyšla von. Neľutovala nič. Raz sa to muselo stať. V dome bol však hrmot. Dvere len tak plieskali za Jelčićkou.

Jelica nešla do jedálne. Dala si do izby donášať. Podvečer klopal jej ktosi na dvere.

„Kto je?“

„Ja!“

Jelica poznala hlas otcov, otvorila mu a padla mu okolo krku. Starec nežne hladkal jej krásne vlasy a tešil ju.

„Všetko bude dobre, Jelka moja!“

Potom jej vyprával, ako je on už od počiatku proti tomu zasnúbeniu. Barón je len mizerák. Ale matka si nedala povedať.

„Chcela ťa vidieť barónkou, preto je teraz slepá!“

Koľké nepríjemnosti, zvady boli medzi nimi pre tú vec, — nuž podľahol konečne, zvlášť keď videl, že ani Jelica nespiera sa. Teraz však drží si za povinnosť pomáhať jej, podporovať ju proti zaslepenej matke.

Jelica povďačne bozkávala jeho čierne ruky. Však dobre vedela, aké sebazaprenie, ba až heroizmus dokazuje otec, keď opováži sa vystúpiť proti matke.

„Neboj sa, ani ťa neodstrčí, ani nevyhodí, len nech príde k sebe!“

Jelica uspokojila sa v tomto ohľade, no tým väčšmi znepokojoval ju výstup medzi barónom a Bojnickým. Ráno, keď vstala, ešte nebolo ani päť hodín — už šla na prechádzku. No daromne čakala, daromne sa obzerala: Bojnický nechodil. Prišla domov a vypytovala sa na baróna.

„Odišiel včasráno!“ bola odveta. Už teraz vedela o čo sa jedná. Ako bez seba chodila v preddomovej záhrade, kým neprišiel barón. Pristúpila k nemu a prísne spýtala sa ho:

„Strieľali ste sa?“

„Áno, no nebojte sa ma chére!“ vysmieval sa barón. „Len som vám ho trochu podstrelil.“

Jelica obledla, potom sa rýchlo obrátila a stúpala k domu.

„Je mi ľúto, ma chére,“ vysmieval sa barón, „že robím vám bôle — no nevedel som…“

Jelica skočila do domu, takto oslobodiac sa od barónových slov.

Vošla do svojej izby a hodila sa na sofu.^[30] Slza za slzou tiekla jej bledou, nastrašenou tvárou a zúfalý utlmený hlas vinul sa z pŕs. „Ó, bože!“ volala úzkostne a zopäla ruky kŕčovite.

Tak našiel ju otec. V rýchlosti rozpovedala mu včerajší výstup medzi barónom a Bojnickým a prosila ho, aby šiel navštíviť Bojnickovcov. Potom chytila ho za rameno a tisla ho von dvermi. Starec musel sa zasmiať vzdor vážnosti položenia.

„Veď mi len daj času. Teraz je ešte včas do Bojnických. Idem teda driev k barónovi,“ riekol a vyšiel z izby.

Asi o štvrť hodiny prišiel nazad. Bez slova chodil hore-dolu izbou, dlážka len tak prašťala pod jeho krokmi; tvár bola mu červená a oči blčali hnevom.

„Taký darmošľap!“ vyvolal odrazu a silno, že obloky rinčali.

Potom zastal pred dcérou a opakoval, lenže ešte väčšmi kričal; práve tak, akoby bol ju hrešil.

„Taký darmošľap, a on opováži sa pichať, vysmievať! No však mu ja zasvietim!“

A zas chodil po izbe.

Jelica bola prekvapená. Ešte nevidela otca takto rezolútne vystupovať.

„Vieš, Jelka moja,“ riekol potom, „ja som tichý človek, rád mám pokoj v dome, no všetko má hranice! Poslúchal som mlčal som, no teraz už budem hovoriť!“

O chvíľu odišiel. Jelica strávila predobedie v úzkostiach; obrazy, aké si maľovala, strašili ju. „Zastrelil ho — umrie!“ letelo jej horúcou hlavou a pri tej myšlienke skoro jej krv ostydla. „Ó bože!“ šeptala znovu z hĺbky svojej vrelej duše. „Pomôž!“

Asi o hodinu počula otcove kroky. Nemohla vstať z miesta, dych sa jej zastavil, ruky tisla si na hruď silno sa dvíhajúcu. Tak dívala sa na otca.

„Dobre je!“ riekol Jelčić.

Hlboký vzdych bola mu odveta. Do tváre Jelicinej prišla krv i hruď sa utíšila. „Vďaka ti, bože!“ šeptala vrelo.

Potom vyprával jej otec o stave Bojnického.

„Taký muž! Barón nie je hoden stupiť do jeho šľapaje. Pováž si, hovoril mi sekundant, učiteľ Kĺč, že mal úplne v rukách baróna a nestrelil!“

Jelici vyjasnila sa tvár.

„Oh, ja by ho bol spálil!“ pokračoval starý. „Mizeráka, čo nasial nepokoj, nesvornosť medzi nás!“

„Nechaj to, apík!“ riekla. „Odcestujeme niekam spolu po voľbu — potom budeme zasa sami.“

„Ohó!“ vyvolal Jelčić, potom sa usmial a priblížil sa k uchu dcérinmu. „Viem, kam by moja Jelka najradšej!“ šeptal jej nežne. „Nebolo by ďaleko od susedov!“

Tvár Jelice bola červená ako pivonka. Náruživo objala otca a nečítanými bozkmi bozkala jeho ohorenú tvár.

Starý smial sa blažene.

„I mne dostane sa hneď viac bozkov!“ riekol výsmešne.

Ona mlčala.

„Nuž ale z vlastného domu nebudeme utekať!“ riekol starec energicky.

Potom šli do jedálne. Starý pán bol veľmi vážny. Pri obede neprerieklo sa skoro ani slovo.

„Prosím pána baróna do mojej izby!“ riekol poobede Jelčić.

Barón vstal.

„Smiem snáď i ja vedieť, o čo sa jedná?“ pýtala sa prekvapená Jelčićka.

„Nie!“ vetil sucho pán domu a pustil baróna vopred.

Na ceste ešte rozkázal slúžke: „Anka, povedz, aby Lazár o hodinu zapriahol do zakrytého voza!“

„Smiem snáď vedieť pre koho?“ úsečne pýtala sa Jelčićka.

„Nie!“ odpovedal Jelčić vymerane a vyšiel z jedálne.

Jelica sa tiež vykradla; bála sa matky.

Jelčićku skoro porazilo. Jej sa zdalo, že sa svet zbláznil. Je to i hrozné, nevídané: behom štyriadvadsať hodín všetko zachádza s ňou ako s nulou. Dcéra neposlúcha, muž ignoruje. Hrúza!

O štvrť hodiny vstúpil k nej Jelčić.

„Chcel som ti len oznámiť,“ riekol, „že o niekoľko minút príde barón — lúčiť sa.“

Jelčićka vyskočila ako hadom uštipnutá.

„Sadni si, Anka!“ riekol pokojne starý pán. „Na tom meniť nemôžeš. Daj teda pozor, aby si si neblamovala rodinu!“

Nasledoval vehementný nápad, krik, plač — až konečne zapriahnutý koč predsa len viezol baróna Krstića preč z veľkého dvorca.

Najprv však povyprával barón pani Jelčićke všetko.

„Dobre!“ šomrala žena, ranená do krvi. „Ale Bojnický nedostane ju tiež, kým ja žijem!“