Zlatý fond > Diela > Moric Beňovsky


E-mail (povinné):

Luise Mühlbach:
Moric Beňovsky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Nina Varon, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov

I. Kliatba

„Pod časom vojny mám vystúpiť z vojska? Nie, otče! nie; to sa jakživo nesmie stať; šľachetný Beňovsky to nikdy nemôže radiť svojemu synovi.“

„Neradím ti ja to, ale rozkazujem,“ vykríknul v operacom vysokom stolci sediaci starý pán, ktorému, bielým obočím zastínené veliké oči hnevlivo hľadely na mladého pred ním stojiaceho muža, ktorého krásna šľächetná tvár sa medzi milosrdenstvom a žalosťou hupala. „Áno,“ opakoval hnevivým hlasom starec, „nechcem to predpokládať, že by syn grófa Samuela Beňovského, mal bezočatú smelosť, v protivu sa postaviť s rozkazamí svojeho otca.“

„Lež neni možné otče,“ odpovedal smutne mladý muž; „ja nemôžem uposlúchnuť tieto rozkazy.“

Starec sa triasol, a s takým hnevivým výrazom uprel oči na svôjho syna, že sa tento celkom preľakol a prosebno vystrel sopiate ruky oproti otcovi.

„Nemôžeš uposlúchnuť moje rozkazy?“ hovoril trasavým hlasom starec, ostrý dúraz kladúc na každé slovo; „povedz prečo nie?“

„Lebo nemôžem byť neverným k svôjmu práporu,“ vykríknul náruživo mladý muž; „lebo nemôžem uvaliť na seba podozrenie, že som zbabelec. Lebo by ma držali za zbabelca, kebych teraz, keď sa vojna s Pruskom započala, chcel vystúpiť z vojänskej služby. Oh, otče, povážte vy sami! Pomyslite, že podľa vašej žiadosti a vôle som zvolil vojänskú života púť za svoju. Vy drahý otče môj! sami ste ma pred pol rokom odviedli do Pešti. Vašemu primlúvaniu, vašeho mena blesku môžem ďakovať, že ma hneď prijali do cisárskeho vojska, a že ma hneď i v pluku Siebenšeina vymenovali za poručníka. Vtedy ste ma otče objali; láskavým boskom ste ma odprevadili na novú púť života; vtedy ste mi vy za povinnosť uložili, abych kráľovnej Uhorska milostnej i peknej Mariji Tereziji verný a poslušný poddaný a chrabrý vojín bol; abych za ňu, keď to už pán Boh tak bude chceť i zomrel. A teraz, otče, keď od tých čias uplynulo sotvaj šesť mesiacov, keď kráľovná je prinútená vojnou brániť svoje práva následkom vladobážnosti pruského kráľa, — teraz, keď na vyzvanie kráľovnej celá zbrane schopná mládež pod prápory sa ubiera: teraz vy chcete, abych žiadal za prepustenie a zbabele sa utiahnul — preto, abych tu v úkryte našeho hradu lenil, abych pred nebezpečenstvámi vojny, skrz sobáš bohatej dedičky prchnúl; a to ženskej, ktorú neznám a nasledovne ani nemilujem; ktorú mi len tak ponúkajú, jako núka a predáva kupec dakomu za drahie peniaze kus tovaru. Nie, otče! neni možné; — nemôžem vyplniť vašu žiadosť.“

Starec tupo vykríknul, jeho vyschlé ruky krčovite sa zalapily do operadla stoličky, a jako keby ho vňútorný hnev bol potisnul, zodvihnul sa zo stoličky. Do žlto premovaného tmavého župana zavinutá vysoká vyschlá postava jeho s iskriacími očami, — za okamženie takto stál jako nejaký vyhrážajúci strašiak, a potom jakoby zlomeno upadnul do stoličky a z jeho pŕs ozvalo sa boľästné stonanie.

Syn kľaknúc k otcovi, chytil tohoto bezvládnu pravicu, pritisnul ju k ústam i srdcu.

„Odpusť šľächetný, milovaný a dobrý otče môj, odpusť!“ lkal syn z láskyplným a trasúcím sa hlasom. Nemilosrdný osud môj tak chce, abych ti trápenie zapríčinil, lež nemôžem iné učiniť, nemožno mi iné učiniť. Oh, otče, buď shovievavý so synom svojím, pohliadni na mňa, čítaj z ťahov obavu mojej duše, poznaj v sľzavých očiach mojích bôľ, ktorý mi zviera srdce. Pohliadni na mňa otče, a potom rozprostri svoju náruč, i riekni: „len na skúšku som ťa chcel vystaviť, len to som chcel vedeť, si-li verný syn otca tvojeho, či viac ceníš česť, nežli bohatstvo, než majetok, ba viac než otcovskú lásku! na skúšku som ťa chcel postaviť, a ty si ju mužne vystál. Poď tedy na moje srdce synu, som spokojný s tebou.“

Lež starec zo všetkého tohoto ani slova nepovedel. So sklopenýma očáma, chrčajúcima prsáma, bez vládnou na zad ovislou hlavou ležal v operacom stolci. Roztvoril pomály oči svoje, a pohliadnul na voždy ešte pri jeho nohách klačiaceho syna, ktorého peknú sviežu, mládeneckú tvár bohaté sľzy pokrývaly.

Dlhý, skušujúci zrak to bol, ktorý starec uprel na tvár syna svojeho, lež zrak tento zostal studený, zašmúrený a hnevivy; z jeho čela strašné mračná nezanikly, lež zdálo sa, že ony sa ešte hustejšími staly.

„Zapáčilo sa môjmu pánu synovi divadelný výstup zapríčiniť,“ preriekol so studenou satyrou. „Medzitým ja som nie herec, a neberiem na seba úlohu útleho otca, ktorú mi pán syn venoval. Staň hore, a poneváč chceš byť mužom, drž sa jako muž, a nekľač tu i neplač, jako dajaké neodrostlé decko, ktoré s prutom vyšľahali.“

Mladý človek skočil, a jeho ústa sa už otváraly na nejaké náruživé slovo, lež mal toľko sily, udusiť ho v sebe. „Ó,“ vzdýchnul si, „otče hovor takto ku mne.“

„Áno, tvoj otec,“ rieknul slávnostne starec. „Ešte raz si žiada starý Samuel Beňovsky gróf ako otec, ako priateľ a jako radca hovoriť ku svôjmu synovi mladému grófovi Moricovi Beňovskému. Sadni si v oči so mňou na onen stolec, a čuj ešte raz, čo ti povedať mám.“

Mladý muž si pomály sadnul na stoličku, a svoje veliké, čierne, bôľ vyrážajúce, lež rozhodnosť javiace oči uprel na otca.

„Otče počúvam vás,“ preriekol so vzdýchom.

„Vyhodil si mi na oči,“ prerieknul starec tichým a ťažkým hlasom „že pred pol rokom som ťa sám odprovadil do Pešti, že sám som ťa odviedol k Siebenšteinovému pluku, abys’ vojakom bol. Je pravda, ja som to urobil, lež nepoznal som budúcnosť, nevedel som jaké nešťastie, jaké utrápenie táto uvalí na mňa. Z onej cesty navrátiac sa sem do môjho hradu do Vrbového, dcéry mi s plačom prišly v ústrety. V tereme predkov našich rakva stála, obklopená sviecamí, buzálkamí a čerstvými kvetinamí. Videl som síce, že v nezakrytej rakve mrtvola leží, bielmramorová tvár obtočená kaderamí vlasov, lež nepoznal som tvár, bo bola celkom zošklivená od rany, z ktorej na čele krv sa ešte tiskla. Dcéry voždy plakaly; moji dvaja zaťovia tiež plačúc a upomínajúc ma, abych silný bol a mužne zniesol to, čo Boh na mňa dopustil, z oboch strán popodpazuchy ma blíž k rakve doviedli. A teraz som stál pri mrtvole, a zahľadel som sa na žltomramorovej barvy tvár, ktorú som ešte voždy nepoznal, a predca sa mi tak zdálo, jako by sa mi ostrého noža konec dotýkal očí, jako keby mi plameň obšľahoval srdce. Kto je toto? som vykríknul a hneď počul: „Tvôj syn, najstarší, najmilší; Koloman, dedič tvojeho mena a majetku. Pred troma dňami ho mrtvého doniesli do hradu. Kôň ho zhodil; svôjmu miláčkovi môže pripísať svoju smrť. Pozri na jeho rozžierajúcu sa ranu na čele. Je to stopa Almansora, ktorou si svôjho pána zabil. Na ceste samotný, opustený zomrel tvôj syn. Koloman Beňovsky zomrel!“ Zomrel! Toto slovo tak účinkovalo na mňa, že som sa nazdal, že mi modzgy vypadnú; jako keby mi boli nože píchali do očú tak silno a tak strašno, čomu podobného som nikdy necítil. Vykríknul som a v tom hneď zomdleno klesol k mrtvole svojeho miláčka. Keď som sa prebral, môj syn už bol pochovaný; ja sám ale som bol pošinutý človek, ktorý sa nevládal pohnuť. Mrtvica ma zastihla, a poviazala všetky moje údy. Duch ostal zdravý, lež telo na večné časy nezdravé. Tento operací stolec je od pol roka mojím žalárom a mojich žiaľov žalárnym ztrážcom; od pol roka sa tu v hneve a mrzutosti trápim; každé božie svitanie s hnevom a s nevoľou čakám, presvedčený súc, že každý nový deň, nové trápenie a nové boľasti mi donesie. Lebo bieda vo všetkých svojich rozmeroch sa rozprostrela nadomňou, a krkavci obletujú okolo dedičného hradu Beňovskovcov. Nebolo dosť, že som utratil syna, ktorý mal byť mojim potomkom, ktorý bol môj miláček, lež musel som škodu utrpeť ešte i v majetku, v imaní. Istý nesvedomitý bankier, na ktorého som zveril celý svôj majetok hotových peňazí, utiekol s peniazmí; správca mojeho paňstva, na ktorého som hospodárstvo na mojich majetkoch zveril, ma oklamal, a od jednoho mojeho paňstva mi ukázal darovacie písmo. Dvaja moji zatia, veno svojich manželiek ľahkomyslne premárnili vo Viedni a teraz sa navrátili sem do Vrbového bývať. Žiadali, abych ich s manželkamí sem prijal, a dal im panovať ako synom. Musel som prehliadnuť všetko, bo veď ja som bol ubohý, chorý človek. Musel som trpeť, že sa môj hrad od veselých piesní a náruživej vôle ozýval; pod ktorým časom som ja vo svojej smutnej chyži plný rozhorčenosti a boľästi sám sedel, alebo najviac, s úžerníkmi, ktorým som svôj majetok kus po kuse za mizerné peniaze odpredával. Teraz som pomyslel na môjho syna, na potomka mojeho mena, na ostatnieho Beňovského. On sa musel teraz prinavrátiť do hradu svojich predkov, on mal teraz svojeho otca opatrovať, potešovať a padajúcu slávu jeho mena, na novo vydobyť. Istý okolitý bohatý zemský pán mi ponúknul ruku svojej jedinej dcéry, pre mojeho syna. Zaviazal sa, že pol milióna zlatých dá veno so svojou dcérou, aby sa na mojom majetku väziace dlhoby zotreť mohly, a aby sa Beňovskovci zase mohli dústojne ohľadom ich postavenia svetu objaviť. Občanský zemský pán aspoň vedel pochopiť postavenie našeho domu a pol milióna zlatých nedržal za veľkú cenu na to, aby svoju dcéru mohol povýšiť za grófku Beňovskú. Ja som s radosťou prijal nabídnutie; v mene svôjho syna zasľúbil som tohoto ruku, a v ten deň, keď som toto urobil, dostal som dvadcať tisíc zlatých od otca budúcej mojej nevesty, abych s tým mohol aspoň tých najočatejšich veriteľov svojích uchlácholiť, a aby môj dom zase dústojné miesto mal. Tieto na budúcnosť sa poťahujúce prajné výhľady obľahčovaly moje trápenia, a kojily boľästi. Začal som úfať a veriť, že som kalich nešťastia už vyprázdnil a že zlaté dni radosti zase zasvitnú nadomňou. K sebe som povolal syna, rozpovedal som mu, jak skvelého výhľadu budúcnosť som mu pripravil; hovoril som, že on je povolaný stať sa dedičným otcom jednoho blahého rodu, že on, ostatní Beňovsky, novú slávu, nový význam môže dať tomuto domu. Všetko toto som mu rozpovedal, a čakal som, že môj syn preplnený povďačnosťou zkloní sa predomňou a s radosťou prejaví, že so všetkým je usrozumený, čo som v jeho mene urobil; že všetko vykoná, čo som v jeho mene prisľúbil. Chcem zapomneť, akou nevďačnosťou môj syn odvetil. Chcem veriť, že nie včera, lež dnes, v tejto hodine prišiel ku mne, a ja že som po prvý raz urobil teraz vyslovené osvedčenie, že po prvý raz som mu povedal: „Synu! česť otca tvojeho, sláva domu tvojeho, sestier a tvojich budúcich dietok šťastie je závislé od tvojeho osvedčenia. Musíš vystúpiť z vojska, lebo je potrebné abys’ na Beňovského statkoch prebýval, aby sa dohľad viedol na jeho úradníctvo, aby si usporiadal spravovanie jeho imania. Musíš sa sosobášiť s bohatého Brenkovou dcérou, lebo ona pol milióna zlatých donese čo veno, a po otcovej smrti ešte raz toľko zdedičí. Ty si musíš vziať za ženu Rozinu Brenkovú, lebo tvôj otec už „áno“ povedal vo tvojom mene, a vena jednu čiastku i zodvihol.“

„Čiastku kúpnej ceny, chcete povedať otče,“ prerieknul mladý muž s mrzutosťou. „Ráčili ste ma predať za pol milióna, za pol milióna zlatých ruku svojeho syna. Lež k tejto ruke na nešťastie, i jedno srdce ešte patrí, a toto srdce sa nedá reťazou prikuvať za mizerné peniaze.“

„Románová fráza,“ vykríknul s rozhorčenosťou otec; „podobná reč sa dobre vyníma v románe, lež nie v pravdivom živote. Neni to otázka, či je uspokojené tvoje srdce, lež či činíš podľa múdrosti, podľa potreby a statočnosti pravidiel. Múdrosť nakladá zchudobnelému grófovi, aby sa obzrel po neveste s veľkým venom, lebo udržanie jeho domu neobchodným činí takéto veno; statočnosť mu rozkazuje, aby otcom dané slovo zamenil a také sväte zachoval pred svetom. Teraz som všetko rozpovedal, čo bolo potrebné rozpovedať, teraz odpovedaj.“

„Oh otče, prisahám, žiaľ i smútok preplňuje moje srdce, a predca nemôžem iné povedať, len to, čo som povedal, a predca opakovať musím: teraz vúbec nemôžem zanechať svoj pluk, lebo od vojaka by to zbabelosť a nečestnosť bola, práve v čas vypuknutia vojny zanechať prápor svojeho pluku. Nemôžem si vziať za ženu dievča, s ktorou ma chcú dovedna sjednať, lebo nikdy nepredám za peniaze svoje meno, svoju slobodu, svoju lásku. Oh, otče, nehľaďte na mňa s takým hnevom, nevypovedzte slová, ktoré sú na vašich pernách, a ktoré snáď nemožným môžu učiniť vyrovnanie medzi namí. Dopusťte, abych prv i ja mohol rozpovedať všetko; vyočúvajte ma, nie s pýchou urazeného grófa, ktorý žiada všetko uhnutým vidieť pred sebou, — lež s prehliadajúcou láskou otcovskou, ktorá žiada nie len bohatstvo, ale i česť a blaho pre vašeho syna. Lež otče, kto by ma ctil, kto by ma vážil, kebych vyplnil to, čo vy žiadate?“

„Ty tedy nečestnosť vyhadzuješ na oči otcovi?“ vykríknul s trasúcim hlasom starec. „Opovážiš sa mi to vyhodiť na oči, že to, čo ja žiadam, nesrovnáva sa s počestnosťou a vážnosťou?“

„Ja vám otče nevyhadzujem na oči, len to hovorím, že sa vec tak má. Vojak, ktorý opustí svôj prápor, keď bojovať treba, je zbabelý. Muž, ktorý si pre veno vezme ženu za manželku, je nečestný, lebo nie na svoju vlastnú silu a zásluhu stavia blaho i budúcnosť, ale na peniaz svojej ženy. Statoční mužia odvrátia od neho svoje tváre, šľächetné ženské opovrhnú ním, deti prstamí budú ukazovať na neho, a vysmejú za peniaze kúpeného otroka. Nie otče, nech sa to nikdy nestane. Keď sa to má stáť, tedy nech sa zrúti v rumy dom mojích predkov, nech som prinutený v potu tváre hľadať svôj chlieb, nech mi neni dopriano iné svojim menovať, ako šablu a rovnošatu, — o mnoho lepšie je toto, než zívať v hojnosti jako odpredaný otrok, o mnoho lepšie, jako byť zaplateným mužom jednej bohatej ženy. A potom keď aj žobrákom budem, budem mať dačo, čo je viac hodno než peniaze, než majetok — budem mať nezašpinenú statočnosť, čisté svedomie.“

„Tedy pri tomto ostaneš?“ vykríknul starec. „Nechceš pýtať svoje prepustenie? nechceš sa navrátiť k svojemu otcovi, ktorý potrebuje opateru a podporu?“

„Musím sa toho pridržiavať, čo som povedal. Nie len dľa mojej náklonnosti ale i následkom vôle otcovej som sa stal vojakom. Statočnosť nakladá, abych pri svojom prapore zostal.“

„A nechceš si vziať za ženu oné dievča? opovrhneš ju pri tom všetkom, že ja som slovo dal, že si ju za ženu vezmeš?“

„Opovrhnem. Ja neznám oné dievča, tedy nemôžem ho milovať, a nezadám svoju ruku bez lásky.“

„Toto je tvoje ostatnie slovo?“ pýtal sa starec oprúc sa rukama do operacieho stolca, a zbľädnutý, trasúci pozdvihnul a klopítal sa jako trstina na vetre. Toto je tvoje ostatnie slovo!?“ opakoval s hromovým hlasom.

„Áno,“ odvetil mladý muž, k nebu pozdvihnúc svoje ruky, „áno; nech mi Boh odpustí, že sa prehrešujem proti poslušnosti, ktorou som svojemu otcovi podlžen, lež svedomie mi hovorí, že nemôžem ináč robiť. Áno, toto je moje ostatnie slovo.“

„Nuž tedy čuj i moje ostatnie slovo. Lež nie, nie len ty sám to máš počuť, ale nech sú toho i svedkovia; nech to počuje celý svet. Rozina, Julija, poďte k vašemu obrazenému otcovi!“

Na hromovitý hlas starého pána sa otvorily dvere, ktorými rýchlym krokom vstúpily dve mladé ženské sprovádzané dvoma pánmi, oblečenými v bohatých uhorských šatoch.

„Otče, ubohý otče!“ vykríkli boľästne mladé ženské, kľaknúc si z oboch strán stoličky, do ktorej starca zase chcely svojimi objemamí usadiť. Lež otec jich náruživo odtisol od seba.

„Nodotýkajte sa ma,“ vykríknul, „dokiaľ neznám, chceteli dcéramí byť vašeho otca, alebo radnej sestramí tohoto človeka, — tohoto človeka, ktorý zaprel svojeho otca a v posmech uvádza božie a ľudské zákony. Pohliadnite, jako stojí tu, s pyšnou tvárou, nepohnutelný, a nôž zapychol do srdca svojeho otca a stal sa vražedelníkom. Áno, Vražedeľník, lebo ja neprežijem tento deň, jestli v tejto ostatnej hodine neodvolá svôj výrok. Proste ho vy sestry a švagrovia jeho, proste ho, by sa nestal vrahom svojeho otca, aby sa nerúcal sám do nešťastia.“

„Móric, brat môj drahý!“ preriekla Julija, priblížiac sa k nemu, „maj milosrdenstvo s namí; urob čo náš otec žiada.“

„Pomysli na to bratu, čo sväté písmo nakladá,“ riekla Rozina, na srdce pritisnúc ruku bratovu: „Premôž svoju pýchu, a buď poslušný svojmu otcovi.“

„Nevraždite svojho otca, Móric,“ dokladali dvaja švagrovia, priblížiac sa k mladému človeku. „Oh tak mnoho trpel, majte milosrdenstvo s ním, a urobte čo žiada od vás.“

„Oh, Bože!“ vzdýchnul Móric celkom zúfale, — „ale či viete, čo žiada odomňa?“

„Ja rozpoviem,“ vykríknul starý Beňovsky, „ja vám poviem, čo žiadam od neho. To žiadam od neho, aby prišiel domov, a aby zostal pri mne, v otcovskom hrade, to žiadam, aby bezúhonného chýru, veľkého majetku a krásne, mladé dievča si vzal za ženu, a aby zamenil slovo, ktoré jeho otec Samuel Beňovsky, gróf, zadal otcovi dievčaťa. A on toto uprel, opováži sa znevážiť mňa opovrhnúc dievčaťom, ktoré som pre neho vybral.“

„Nemožno, nemožno,“ vykríkli dvaja zatia starcovi s výrazom hlbokého dojatia. „Nie, tak nevďačný, tak bez všetkej lásky nebude náš drahý švagrík; on nemôže chceť aby se bieda, haňba i posmech uvalily na hlavu jeho drahého otca.“

„Povedc, drahý brate, že to nechceš,“ hovorila Julka.

„Podaj sa vôli otcovej,“ doložila Rozina, buď predovšetkým dobrým a poslušným synom.“

„Nech odvolá svoje slová,“ chrypom hovoril starec, bez dechu upadnúc do operacej stolice — „povedcte mu aby odvolal.“

„Odvolaj braček,“ prosily dve sestry.

„Odvolajte,“ hovorili mužskí skoro veliteľsky.

„Nemožno, neslobodno; ja nechcem odvolať,“ skríknul náružive mladý Beňovsky. Boh mi je svedkom, že bych polovic svôjho života radnej obetoval, kebych mohol uposlúchnuť drahého otca v tejto veci. Lež to je nemožné; nemôžem to učiniť.“

„Dobre; teraz tedy načúvajte sem všetci,“ vykríknul starec, pozdvihnúc sa zo stolice neobyčajnou silou, a bez všetkej podpory rovno si zastanúc. — „Iď, Móric Beňovsky, ja sa lúčim od teba; nie som ti viac otcom, ty nie si viac mojím synom. Nechceš diaľ zostať pri mne, tedy iď — lež na večnosť. Neopováž sa viac prekročiť prah tohoto hradu, lebo ťa mojimi sluhami a psami vyhnať dám. Preklínam ťa, nech je prekliata tá hodina v ktorej si sa narodil; nech je…“

„Otče,“ vykríknul mladý Beňovsky, k nemu sa poponáhľajúc a kľaknúc pred ním, „otče, buďte milosrdný k vášmu nešťastnému synovi!“

„Nie, žiadne milosrdenstvo oproti tomu, kto sám nebol milosrdný,“ hrmel starec, zodvihnúc obidve ruky ako keby tyma chcel na hlavu synovu uderiť. — „Žiadno milosrdenstvo! Nech je prekliaty tvôj život. Túlaj sa po svete bez vlasti, nenachodiac nikde pokoja. Buď prekliaty vo všetkom, čo ku tebe patrí; nech je prekliatá tá ženská, ktorú na tvoje ňádra privinieš; nech sú prekliaté tie dietky, ktoré ťa dakedy otcom budú zvať, a nech sa vypomstia raz na tebe za to, čo jich otec so mnou urobil. Odprac sa z mojích očú, lebo tvôj pohľad —…“

Slovo mu primrelo na pernách; smrtná bľädosť pokryla jeho tvár, a s tupým boľastným chrpotom upadol do operacieho stolca. Jeho otvorené veľké oči ale, voždy ešte s plamennou nenávisťou, s výrazom vyblkujúceho jedu boly na syna upreté, ktorý pri jeho nohách klačiac do rúk si zakryl svoju tvár.

Smrtobľädno, jakoby od úžasu zmeravené stály ženské, neopovážiac sa priblížiť ani k otcovi, ani k synovi.

So zasmušilým zrakom pohliadali švagrovia na otca a syna, i zdalo sa jako keby škodoradosť žiarila v ich očiach, keď pozerali na syna, ktorý, ako keby v nivoč obrátený nariekal na zemi pred nimí.

Starec, ktorý na okamženie prevalil sa v stolici, pozdvihnul teraz pomáli hlavu a otvoril usta, lež ani jedno slovo nevyšlo z nich, len nezrozumitelné hlasy.

„Veliký Bože! utratil hlas!“ vykríkli obidvaja zatia k starcovi poponáhľajúc.

„Otče, náš drahý otče! prehovor k nám,“ prosily dve dcéry vrhnúc sa na neho a objímajúc ho.

Starec ostal nemým, lež bolo pozorovať s akou zúfalosťou sa usiloval slová vyriecť z hlbky duše, avšak ústa sa mu roztvorily len na nerozumné mrčanie.

„Otče!“ prosil mladý Beňovsky, „sober všetky svoje sily. Odožeň od seba daemona hnevu, ktorý ťa ovládal, a hovor. Hovor a odvolaj kliatbu, ktorú si vyslovil na moju hlavu. Hovor a povedc, že hnev hovoril z tebä, nie ale srdce, a že tvoja otcovská láska odpúšťa! Oh, vypovedc toto jedinké slovo; nedopusť abych sa vzdialil odtiaľto obťažený otcovskou kliatbou!“

Starec neodpovedal, lež výraz víťazoslávnej satyry prelietnul po jeho tvári, a zdal sa hovoriť: Nenávidím ťa, preklínem ťa! nikdy ti neodpustím.

Pohľad sa mu potom pomály odvrátil od syna na dcéru Rozinu, ktorá bola vždy jeho miláčkom, a ktorá teraz klačiac pri jeho stolci, so sľzamí pokrytou tvárou pohliadala na neho. Pokúsil sa zase hovoriť, avšak len nezrozumitedelné hlasy sa vyronily z jeho prsú. Avšak mal toľko sily, že mohol svoju ruku položiť na pleco dcéry a pritisnúť ju, jako keby tejto zvláštnu pozornosť chcel vzbudiť. Potom, vidiac, že táto má svôj zrak k nemu obrátený, pomály obrátil zrak na stôl pri stene stojací, na ktorom pero, papier a iné k písaniu potrebné veci stály. Na tento stôl sa mu uprel zrak; velikou napnutosťou síl zodvihnul pravicu, a ukázal vo smere stola.

„Mám dačo sem doniesť zo stola?“ pýtala sa Rozina.

Starec ticho prisvedčil hlavou.

„Pero a papier? Chceš písať?“

Otec jej zase prisvedčil. Rozina sa poponáhľala ku stolu a doniesla k písaniu potrebné veci. Jej muž sa zase poponáhľal stolík doniesť, ktorý pred samí stolec svôkrov postavil. Rozina postavila písacie veci na stôl.

Starec pomaly zodvihnúc svoju pravicu, položil ju na stôl. Rozina, dobre vysvetľujúc význam silného trasenia na jeho prstoch, medzi tieto vložila pero tintou omočené, a pod toto čistý papier.

Sviatočné ticho nastúpilo. Dcéry a zaťovia okolo a za stolcom stáli a s napnutou zvedavosťou pohliadali na žltú, kostnatú ruku, ktorá pomály a merave práve písať započala. I mladý Beňovsky blíž pristúpil k otcovi, a stojiac za svojimi sestramí, s bľädou od boľästi trasúcou sa tvárou hľadel na otca.

Starec, často oddychujúc, ustanúc vo velikom namáhaní, ktorým sa usiloval svoju slabosť premôcť, lež voždy sa zase schápuc, ukladal jednu literu ku druhej na papier, a pri každom takto utvorenom novom slove mladý Beňovsky sa od boľästi a strachu triasol; dcéry bľädly, a po tvároch zaťov prelietnul úsmev spokojenosti.

Teraz výkrik bolo čuť z úst mladého Beňovského a stlpom stojace oči merave hľadely na zapísaný papier. Starec pomály k nemu obrátil svoje oči, z ktorých zraku nenávisť, hnev i opovrženie šľahalo do bľadej od trápenia zsinalej tváry. Potom pozrel na dcéru Rozinu, a konečne na papier, pod ktorým časom sa mu perny ticho pohybovaly, ako keby hovoriť boly chcely.

„Chceš abych to prečítala, čo si napísal?“ pýtala sa Rozina smutne.

Starec dosvedčil, a zase na syna uprel svoj zrak, ako keby v toho ťahoch tváre skúmať bol chcel ten dojem, ktorý učiní naň prečítanie.

Rozina s ľútostným a trasúcim hlasom čítala: „Chcem, by môj syn Móric hneď opustil tento dom. Vytváram ho, zaklínam ho, bo je vrahom svojeho otca. Samuel Beňovsky.“

Sviatočné ticho nasledovalo za tymíto slovamí, ktoré sa jako nejaký výrok smrti, úžasne a strašne ozývaly po tereme, a každú tvár zbľadily, každé srdce otriasly.

Otči starcove ešte voždy s výrazom víťazoslávnej nenávisti merave tkvely na synovi; dve mladé ženské so sklopenými očami stály, lež výrazy ich mužov tváre boly rozhodné, vážne a nejavila sa ani stopa dajekej spoluútrpností alebo žiaľu v nich.

Jeden z nich pristúpil ku stolu a ticho i sviatočným ťahom zodvihol z neho papier.

„Drahý náš otec tuto rozkaz vydal, a nech je poslušnosť na jeho vôľu,“ preriekol vysokým, rozhodným hlasom. „Nehovorím súd nad tým, čo previnil syn oproti nemu. Boh nech súdi medzi otcom a synom, a nech vo svojom milosrdenstve odpustí tomu, ktorého Samuel Beňovsky svojim vrahom menuje. Lež do tých čias, dokiaľ on žije, nech je pánom vo svojom dome, a každý ho má ctiť v ňom.“

„Ja som prvý, ktorý sa tomuto podrobí,“ riekol mladý Beňovsky s výrazom smutnej, lež odhodlanej tváre, pri čom vystúpil z poza svojich sestier a približoval sa k otcovi. „Švagor Jemník má docela pravdu, otec je pánom v tomto dome, a dokiaľ on žije, nech je poslušnosť jeho vôli. Bože daj, by dlho žil, a utratiac mluvu, daj Bože, by sa zase naučil mluvu lásky, žeby prvé slovo, na ktoré sa otvoria zase jeho ústa, bolo slovo odpustenia. Ja medzitým už teraz chcem vysloviť slovo odpustenia a lásky. Áno, otče, ja odpúšťam tvoju prísnosť, odpúšťam kliatbu, ktorú si na moju hlavu vypovedal, a ktorá je večitým bôľom i nešťastím na mne. Nič si mi nezanehal len nenávisť, ale ja ti tu zanehám svoju lásku a odpustenie! Modliť sa budem za teba každé ráno a každý večer, a šťastný budem, keď počujem, že môj otec má šťastnejšie dni než jeho syn. Ži šťastne, otče! Snáď sa nevidíme viac v tomto živote; tedy dopusť, abych ti ešte raz na ostatok boskať mohol ruku.“

Mladý Beňovsky takto prerieknúc, kľaknúc si k otcovi, a tohoto ruku, prv než by ju bol mohol odtiahnuť, boskal.

„A teraz,“ preriekol potom, ztanúc z kolien, „nech ide do sveta vysúdený syn, aby proboval kliatbu, ktorá väzí na jeho hlave, s počestnými skutkamí na požehnanie premeniť. Idem, švagrovia! z vašich očí čítam, že sa vy tomuto radujete, a že vy ste boli zapríčiniteľmí nenávisti, ktorá opanovala srdce mojeho otca! Vám medzitým neodpúšťam ako jemu, a svitne deň, v ktorom sa budem rátať s vamí za trápenia tohoto dňa.“

„Pán švagor nám ráči vyhrážať?“ vykríknul náruživo Jemník.

„Nie,“ odpovedal mladý Beňovsky, „nie; ja ráčim len pravdu hovoriť, lež ponímam, že toto vo vašich očiach za vyhrážku prichodí. Idem; robím vám miesto, lež hovorím, prídem nazpät, a potom nebudem ja, ktorí zanechá tento hrad. A teraz, sestry moje, ku vám prehovorím. Srdce mi túži za ľúbezným slovom; vypoviete ho vy? Oproti sestrám vystrem rameno — dáte vy vášmu bratovi sestrinský bosk na rozlúčenie?“

„Rozina, jako muž, zakazujem ti to,“ vykríknul Jemník.

„Ale ja,“ vykríkla oslovená ešte lepšie, „ale ja si to nedám zakázať, abych pri odchode bratovom tohoto neboskala.“

Medzitým ruka otcova sa takou silou zadrapila do jej ramena, a oči taký najedovaný zrak uprely na ňu, že mladá ženská sa uľakla a neopovážila si napred postúpiť.

Nastúpilo trapné mlčanie. Starec zase pozrel temným hnevom na syna, a v nepohnutom krčovitom postavení, s bľadou, bezbarevnou tvárou podobal sa skôr z vosku shotovenej soche nenávisti, jako živému ľudskému tvoru. Pri stole z oboch strán stály jeho dcéry; jedna si zakryla tvár, aby zahalila sľzy, druhá k zemi zklopila oči, netrúfajúc si stretnuť sa s pohľadom bratovým, o ktorom vedela, že je na nej upretý. Pri mladých ženských stáli týchto manželia, obidvaja zraky nenávisti a zaťatosti metajúc na švagra.

Lež mladý Beňovsky nepozoroval na nich. Videl len otca a svoje sestry, len na týchto mal upretý svôj zrak, a pomály kráčajúc nazpät, približoval sa dverám. Tam postál, ešte voždy snáď v nádeji, že jedna zo sestier príde k nemu, by mu za sprovodiča dala sestrinsky bosk na rozlučné.

Sestry ale zostaly obydve nepohnuté. Ani jedna sa neopovážila priblížiť sa k nemu.

„Žite šťastne, a nech vám Boh odpustí!“ preriekol boľästne mladý Beňovsky, a otvoriac dvere rýchle odišiel.

V predsieni stál jeho sluha, verný starý Kilian; zasmušilé ťahy tváre mu prezradzovaly, že mal tušenie o smutnom výjave, ktorý sa dnu v chyži starého Beňovského udal.

Pristúpil k svôjmu pánovi a doručil mu veľký zapečadený list.

„Sláva Bohu,“ riekol, „že ráčite raz prichodiť. Štvrť hodiny už čakám tu na vás, lež dnu vstúpiť som sa neopovážil. Posol generála Nádašdyho doniesol tento list.

Mladý Beňovsky kvapne roztvoril list. Bolo to vlastnoručné písmo generála a len nasledovné slová obsahovalo: „Ponáhľajte sa, mladý priateľu! Tu je najzvrchovanejší čas k tomu. Boj sa započína a každého rytiera pod zástavu volá! Váš otec mi písal, pýtajúc jednoročné dovolenie pre vás. To nemôžem dať, a dobre viem, že by ste to vy ani neprijali. Pohnite sa rýchlo! Čakám vás, svojho pobočníka. Nádašdy, generál.“

Mladému Beňovskému, čítajúcemu tento list, sa zo zapírenej tváre výraz ľútosti pomaly tratiť začal.

„Bože! si dobrotivý,“ hovoril, iskriace oči k nebu obrátiac. „Vďaka tebe šlächetný generálu môj, za tento napomenucí preslov. Toto je balzam na ranu, ktorú moje srdce podstúpilo. Vojna sa započína, ktorá mi lebo smrť, alebo slávu a česť donese! Hor sa, starý Kiliane! priprav všetko k nášmu odchodu! Musíme odísť! Generál Nádašdy čaká na mňa. Za jednu hodinu musíme na ceste byť.“

Po uplynutí jednej hodiny, tí ktorí boli shromaždení v chyži starého Beňovského, počuli rýchly rachot vozíka, ktorý sa zo dvora vzďaľoval.

Starec, ktorý ešte voždy nepohnute a bezslovne sedel vo svojom stolci, uprel zrak na dcéru Rozinu. Táto porozumela otázke, ktorá v tomto pohľade väzela.

„Áno otče,“ prehovorila s plačom, „zanehal kaštiel.“

„Áno, zanehal,“ zmrmlal jej muž Jemník, ktorý v obloku stál a víťazoslávnym zrakom pohliadal za odchádzajúcim vozíkom. „Zanehal hrad, a že sa nikdy doň viac nenavráti, ručí za to tento papier, na ktorý mu otec poslednie slová rozlúčenia napísal. Jako svôj najdrahocennejší majetok ochránim tento papier, lebo je on dedictvom mojej ženy, a snáď aj o nekoľko dní ma spraví pánom tohoto hradu. Potom sa mladý pán môže prinavrátiť. Budem vedieť, ako ho mám privítať — ako sa sluší privítať prekliateho syna a vraha svojeho otca.“




Luise Mühlbach

— nemecká spisovateľka, autorka historických románov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.