ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moric Beňovsky už od jednoho mesiaca bol hosťom u svojej rodiny, Jozefa Pulavského, poľského grófa a starostu, v pantovskom hrade.

So smutným a rozorvaným srdcom zanehajúc otcovský dom, sem sa obrátil, aby ušiel vražde švagrov.

Žiadon chýr nepočul od tych čias, ačpráve pred viedeňský cisársky dvorný súd predostrel svoju žalobu, a uchádzal sa, aby ho zákonnou cestou zaznačili za pána i majiteľa právneho dedictva, a aby samozvancov vypúdili z neho.

Túto svoju stížnosť odoslal do Viedne skrze svojeho starého, verného sluhu Gašpara, ale žiadnu odpoveď nedostal doposiaľ na ňu, a v boľästnom očakávaní mu plynuly osamotené a úžasné dni v pantovskom kaštieli.

Jeho rodina, Pulavsky, ho síce s otvoreným náručím a vďačne prijal, a vyslovil, aby zostal v pantovskom kaštieli dokiaľ len bude chceť, ale spolu to aj povedal, že rýchle práce jeho velice často oslovia k odchodu z kaštiela, ale aby neznepokojoval milého mu hosťa jeho odchod a príchod.

Beňovsky prijal túto podmienku, a nevyjavil svoje zadivenie nad tým, keď častej ráno, jako večer pred tým dňom ešte v dobrom rozmare sa zabával s domovým pánom a dakoľkými súsedními zemskými pánmi — len jemu samému prikryli k raninám. A práve tak málo sa zdál byť prekvapeným i vtedy, keď jeho ujec po viac dňovom vystatí zase v kaštieli bol; a nikdy sa ani neukazoval zvedavým byť, kde sa tak dlho bavil a čo môže byť príčinou jeho častého cestovania.

S priležitosťou častej samoty trávil čas, alebo na poľovačke v hustých kaštiel obtáčajúcich horách, alebo vo vyberanej grófskej knihovni so studovaním obľúbeného predmetu so známosťamí o krajinách a národov, k čomu mu bohatá knihovňa dostatočnú, a cieľu primeranú základnú látku poskytovala svojimí na toto sa poťahujúcimi knihamí.

Takto sa pominuly dni, týdne, a často sa zdálo mladému Beňovskému, že sa on snáď už na večnosť rozžehnal so svetom, jako čoby i v samote vedel ticho ztráviť svôj život, ako čo by už žiadne túžby a žiadne nádeje nemal na budúcnosť.

„Život, hneď ako som vstúpil do neho, nemilosrdne zaobchodil so mňou,“ hovoril si sám k sebe, „s nemilosrdnou nespravodlivosťou roztrhal všetky oné sväté sväzky okolo mňa, ktoré ľudí ináč jedného ku druhému putajú; odorval mi otca, rodinu, majetok, a jako prekliateho ma vyvrhol z rodiny, z otcovského domu, z vlasti. Zunoval som už bojovať oproti divej vzteklosti a železnej ruke jeho. Poddám sa, a hotový som zapriahnuť sa do otrockého jarma nešťastia bez všetkého šomrania a bez toho, abych za dačím lepším alebo krajším si vzdýchal. Zpoviem; a hneď týmto spôsobem aj započnem dielo, čo ostatne každého zemského boja a potlkania konečný cieľ zvykol byť. Zostúp tedy na mňa, o ty zpovedanie, tvojími zasmušilými tôňamí; zastri na mňa svôj hnedý hmlistý fáteľ, boskaj ma nezakrvavenými bľädými pernamí, napíš mi na dvere Danteho smutné slová: ,Entrate e lasciate ogni speranza,’ a nauč moje srdce mlčať, a zpovedať každej žiadosti! Príď, o zpovedanie, a nauč ma tichým a beztúžebným byť!“

Ticho, bez všetkého ponosu žil Moric Beňovsky v tichom a samotnom pantavskom kaštieli, ale tvár mu zbľädla, zrak jeho sa zo dňa na deň zašmúrnejším stal, a ťažkomyslnosť, temná, zatvorená ťažkomyslnosť na toľko zrejme sa javila na jeho tváry, že ešte len i Pulavsky, akokoľvek roztržitý a svojimí vlastnými starosťamí obtočený bol ináčej, dnes, keď z dlhšej cesty sa navrátil do pantovského kaštieľa, zpozoroval to.

Jeho tmavé, modré oči utkvely zkúmavým zrakom na bľädom obličaji synovca, ktorého práve v knihovni vyhľadal, a ktorý z velikých foliantov v níchž čítal, sotvaj na okamyh pozdvihol svôj zrak, aby pozdravil strýca jemným úsmevom a kývnutím hlavy.

„Si chorý Móric?“ slovil Pulavsky, súcitne položiac ruku na jeho pleco.

Mladý muž pozdvihnul zase pomály svôj zrak z knihy, a s úsmevom i spokojnosťou pohliadol na Pulavského nad neho sa zohnuvšieho.

„Nie, strýče, nie som chorý,“ odpovedal lahostajne, „celkom sa dobre cítim.“

„Ale sa nuješ, šak ver?“ pýtal sa Pulavsky; „velice tichým a jednotvárnym nachodíš život v tomto osamelom zámku, túžiš von, za svetom?“

„Ja netúžim za ničím, túto tichosť práve ľúbim,“ odpovedal Beňovsky vľúdne. Dosť som videl svet, abych si ho bol mohol zoškliviť, dosť som vytrpel jeho nemilosrdnosťou, abych sa utiahnuť mohol do tohoto pokoja.“

„Pravda je, dieťa moje, podlú hru sprovodzovali s tebou,“ hovoril Pulavsky, „tvoja škola života dosť prísna bola. Medzitým uzdravíš sa od úderov nemilosrdného učiteľa a so zaocelovanými prsamí, s bujarou silou vystúpiš zase do sveta, aby si šiel za svojím cieľom, za svojou idejou, aby si za ňu bojoval a pod jej zástavu verných bojovníkov soberal.“

„Neznám žiadnych cieľov, strýče, nemám žiadnych idejí,“ odpovedal Beňovsky, hlavu si pomály zahrnúc.

„Ale si založíš budúcnosť; veď len nechceš na veky v tomto starom, opustenom zámku takto nečinne žiť?“

„A prečo nie, strýče, jestli ma len ty neodoženeš odtialto, a neodpravíš z tvojeho prahu človeka bez vlasti, jako to urobili so mnou v otcovskom dome?“

„Oh, ohľadom tohoto buď spokojný synak. Pantovsky zámok sa nikdy nezatvorí pred tebou a dokiaľ žije Josef Pulavsky a bude mať miesto, kde hlavu zkloniť, Móric Beňovsky nebude bez vlasti a opustený. Ale ty si ešte velice mladý, aby si takto nečinne žil, bez všetkého cieľa.“

„Urob ma knihovníkom tvojej knihovne strýče,“ hovoril Beňovsky s ťažkomyslným úsmevom, „postav tieto voje kníh pod moje velenie, vymenuj ma za jich generála, dovoľ abych týmto duševným vojom vyznačil stanie, abych mohol s nimí bojovať, potĺkať sa, a vtedy bude mať život obsah, cieľ, a celkom, ale celkom bude zaplnený.“

„Predca som pravdu mal,“ prehovoril Pulavsky smutne, „ty si chorý. Duša ti je chorá, moje ubohé dieťa; tvoja mladosť smutne zkloňuje hlavu jako zvädlý kvet, ktorý nemá potravy, povetria a ľúč slnečných. Nesmieš sa diaľ tu nečinne povŕhať, zase musíš vystúpiť medzi boje života. Lepšie je v takejto vojne nové rany dostať, a keď toho potreba i v nich zomreť, jako v opustenej nečinnej samote vycivieť. Ja ťa preberiem z omámenosti nad tvojou ľútosťou. Ty na novo mužom musíš byť, bojovať musíš, a na novo sa musíš objaviť na bojišti života. Ja ti roztvorím k tomu vedúcu bránu a toto je ozyv i zvuk trúby ktorým ťa volám: Tvoji dvaja švagrovia ťa chcú olupiť, chcú ti odtrhnuť otcovský majetok! Hore sa, syn môj! Obraňuj si svôj majetok, obraňuj svoje právo!“

Pri tomto Pulavsky položil ruku na pleco Beňovského, a chcel ho pozdvihnúť zo stolice, na ktorej sedel, lokťom opretý k foliantu na stole ležiacom, z ktorého práve pred chvíľou čítal bol. Ale Moric Beňovsky celkom pokojne sedeť zostal, len na okamženia preletela jeho tvárou malá zapírenosť ktorá zase len obľädla.

„Ja toto už dávno viem,“ opovedal lahostajne, „znám úmyseľ mojích švagrov a nemám v mysli to prekázať. Nech sú moje sestry jedinými dedičmi takého otca, ktorý svôjho jediného syna preklial; nech sú mi švagrovia dedičmi bez toho, aby k tomu skrze špinu vraždy mali prísť. So všetkým týmto jako s neodchodným som usrozumený, všetkého tohoto zamedzenie nesprobujem. Nevyprával som strýče, pred tebou o týchto smutných veciach, lebo toto sú živé krvácujúce rany, ktorých dotýkanie bolí; ty si ma vďačne videl bez toho, aby si sa bol na moju minulosť dopytoval, bez toho, aby si bol pátral po cieli mojeho príchodu. Strýče! preto som prišiel k tebe, abych minulosť zapomnel; k tebe som sa utiekol, lebo som nemal vlasti. Preto som prišiel sem, lebo som sa nazdal, že je tu povstanie, a že v tohoto vojnách budem môcť účasť vziať. Ale vidím, že Poľsko sa poddalo svojemu osudu, a to robím i ja. Ty si mi dal útočište, nevyžeň ma zase z neho, lež dovoľ mi v tichosti dokonať v ňom púť mojeho života.“

„Nie!“ vykríkol Pulavsky, „toto ja nechcem, a ani sa toto stať nesmie. Opakujem, ty si chorý, a ja ti zase prinavrátim zdravie, životnú silu. Veríš syn môj úbohý, že rany s ktorými si sem prišiel sa prihojily, že tu v samote si sa vyliečil z ních? Klameš sa bratku! Boľäsť týchto rán ťa len zviedla, len citlivým ťa učinila, ale tieto rany sú nie ani zďaleka zahojené; ešte voždy krvácajú, len že to ty nevidíš, poneváč ony zňútra krvácajú, lebo zvonku si jích zakryl plášťom zreknutia sa. Ale ja ztrhnem tento plášť, nech krvácajú tieto rany, aby sa zahojily. Hore sa, hore Moric! Osočovali ťa, obviňovali ťa! Tvoji švagrovia ťa obvinili vo Viedni jako buriča, jako rušitela verejného pokoja. Obvinili ťa, že si tvojím hriešnym, prečinovplným životom otca zavraždil, ktorý v žiali nad tebou zomrel. Vyjavili, že ťa otec vlastoručným písmom preklial a vytvoril z dedictva, ty ale že si ukradol toto písmo, aby nemohlo za dúkaz proti tebe slúžiť. Pritom všetkom tvoje sestry sviatočnou prísahou dotvrdzovaly, že tvôj otec skutočne napísal kliatbu na teba o vytvorenie ťa; na základe tohoto vo svojom a svojích mužov mene nároky pozdvihly na dedictvo, a cisárská dvorná kancellarija jim prisúdila dedictvo.“

„Jim prisúdila!“ vykríkol Beňovsky, zkočiac zo stolice.

„Oh konečne sa tedy predca zobúdzaš z tvojej omámenosti!“ hovoril Pulavsky. „Počuješ zvuk vojänskej trúby. Tak je, syn môj, viedenský dvorný súd vyhlásil tvoje sestry a tvojích bratov za právnych dedičov majetku. Cisárovná Marija Terezija ťa v jednom súde, ktorý sa všade poohlašoval, vo svojej úplnej moci za buriča vyhlásila, ktorý pred zaslúženou pokutou utiekol a ktorého majetok ona zhabala, aby to na tvoje sestry preniesť mohla. Hore sa Moricu! ochraňuj tvoju česť, tvoje meno.“

„Áno, to aj urobím,“ vykríkol Beňovsky s vyčervenelou tvárou a s iskriaciama očama. „Ano, moju česť a moje meno nesmejú napadnuť a zašpiniť, z tohoto ja zotrem špinu utrhačstva. Veď nech ma olúpia od majetku a dedictva, ale nech ma nezovú buričom a zlodejom. Ja som onú neblahú listinu neukradol mojím švagrom. Osobne pôjdem do Viedne, abych toto rozpovedal cisárovnej Mariji Tereziji a abych ochraňoval svoju česť pred vojänským dvorným súdom!“

Toto vypovediac rýchlymi krokamí išiel ku dverám, lež Pulavsky poponáhľal za ním a zadržal ho.

„Zobudil si sa,“ prehovoril, „na novo si prinavrátený životu; na novo vezmeš zbraň do ruky a bojovať budeš. Ale vo vojne, ktorú teraz chceš započať nebudeš víťazom, nebudeš víťazom nad tvojimí žalobníkmí a osočovateľmí, lebo oni sú silnejší od teba. Pri tom všetkom ale musíš oprobovať boj, a musíš vystúpiť oproti tvojím nepriateľom, aby si aspoň verejnú mienku na svoju stránku vyhral a hydru osočovania v prach ponížil. Ale tvoje dedictvo týmto nevydobyješ zpiatky a Marija Terezija nevezme nazpät svôj súd, lebo jej domnelá neomýlnosť to nedopustí učiniť. Svoju česť si snáď zachrániš, ale tvoje statky na žiaden spôsob. K čomu sa prichytíš, keď sa presvedčíš, že tvoja domovina sa na veky zavrela pred tebou, a že si nič nie iné jako zchudobnelý zemän, ktorý je na to odkázaný, aby lebo bez mena sa ponevieral v temnote, alebo, aby si zbraňou meno a majetok vydobyl? Kde pôjdeš? Komu ponúkneš tvoje rameno a tvôj meč?“

„K tebe som prišiel, strýče, lebo to mi bolo povedané, že Poľsko povstalo proti barbarismu a despotismu Russka; sem som prišiel, lebo som bažil za bitkou a nebezpečím. Ale našiel som tuná všetko v odpočívaní vo spokojnej dovoľnosti; nenašiel som nikoho, komu bych bol ponúknuť mohol svoju zbraň a kto by bol vďačne prijal môj meč; a takto mi vypadol z ruky meč, rameno mi bezvládne zkleslo, samého mňa ale obsadla oná tupá omámenosť a pustota, z ktorej si ma strýče pred chvíľou zobudil. Že čo bude zo mňa, že kde sa obrátiť mám, jestli mi vo Viedni skutočne neprislúžia spravodlivosť, to ešte nemôžem s určitosťou povedať teraz ale len bude dakde na tomto svete krajina, v ktorej budú môcť osoh vziať z dobrej zbrane a z odhodlaného bojovníka; túto krajinu vyhľadám, keď aj len preto, abych si víťazoslavnú smrť vydobyl.“

„Ja ti syn môj, ukážem takúto krajinu,“ odpovedal Pulavsky rýchlo, „poviem ti, kde môžeš bojovať za dobrú a spravodlivú vec. Všetko to, čo som doposiaľ povedal, bolo len úvodom tých velikých a závažných slôv, ktoré teraz upravím k tebe, lebo od jedneho mesiaca pilne ťa pozorujúc, za hodného ťa uznávam k tomu, abys’ bol prijatý do spojenia tých, ktorí k velikým cieľom sa namáhajú a za istú svätú vec bojujú. Prišiel si do Poľska, lebo ti to povedali, že Poľsko robí povstanie oproti russkému drakonismu, a že mieni bojovať za svoju slobodu, za svoje spravodlivé právo. Nuž syn môj, ja ti hovorím, Poľsko povstane a s radosťou vidí Mórica Beňovskyho zbraň chopiť za spravodlivú vec. Poľsko teraz stone pod nátlakom rusského panovania: kráľ Stanislav neni iné jako otrok Russka, ktorý kráľovstvo spravovať dáva Muravievom a podvodným ženským, ktoré sú v žolde russkom a zamotané držia kráľovo srdce. S haňbou a smútkom pozoruje poľské zemänstvo, že jich kráľ sa každým dňom voždy viac odvracia od ních, že on viacej neni kráľom poľským, ale poddaným nenasytného Russka, ktoré už dávno vystrelo svoju ľupičskú ruku za bohatým a krásnym Poľskom. Lež láska k vlasti nás udrží; k odhodlanosti popudzuje naše srdcia; k rozhodnej a pevnej vôli nás oduševňuje; nádej lepšej a krajšej budúcnosti vlieva do nás. Poľsko nezahyne; táto nádej nás všetkých udržuje; Poľsko nemôže zahynuť, lebo synia jeho sú prebudilí, a brániť ho budú krvou, životamí. Áno jeho synia sú prebudení a dobre vidia, jako Russko voždy viac a viac sťahuje svoje siete spolu okolo nášho nič netušiaceho Stanislava, ktorý sa kráľom dá menovať, a o nedlho nebude nič iné jako želiar Russka. Ale keď toto sídlo bude celkom posťahované vtedy vrelomilovanej Polonije synovia ho mečamí poroztínajú; svoju drahú matku zase oslobodia, a keď toho potreba bude i kráľa odsotia z prestolu, na ktorom sedeť sa nehodným dokázal skrze svoju slabosť a ľahkomyslnosť. Ešte čakáme a trpíme. V tajnosti sa ale pripravujeme na veliký rozhodný deň; v tajnosti organisujeme vojsko, staráme sa o válečné nástroje — o všetko, čo je k velkej a zúfalej vojne potrebné. Lebo to bude na život a smrť slujúca bitka, a my sa chceme objaviť v nej dobre pripravení. Naše vojsko ešte neni spolu; ešte nemáme dostatočný počeť vycvičených dústojníkov a vodcov; hodina činu ešte neprišla, ale príde. Z najbohatších a najmohutnejších starostov šiesti utvorili so mňou spojenie k obrane vlasti. Za úlohu sme si vytkli, že každého šľächtica poľského vtiahneme do tohoto spojenia, a každého poliaka vychováme za vojaka pre našu budúcu armádu. Dielo sa nám podarí, lebo po našej strane je Boh a cirkev. Šľächetny Adám Krasinszky biskup patrí tiež do našeho spojenia, a požehnal ho cirkevným požehnaním, a jeho požehnanie sa rozprostre na všetkých tých, ktorí sa s namí spojia a sú hotoví k svätému boju za spravodlivú vec ojczizny. Teraz sa ťa pýtam Beňovsky, chceš-li byť členom nášho spojenia? Chcešli účasť vziať v našom svätom boji? Vstúpiš-li za bojovníka do našej armády?“

„Áno,“ odpovedal Beňovsky ohnivo „ja chcem údom byť vášho spoločenstva; chcem vstúpiť do radu chrabrých obrancov vlasti.“

„Dobre syn môj,“ hovoril Pulavsky sviatočne, „tedy poď so mňou. Ja ťa prijmem za bojovníka drahomilovanej Polonije matky a pred jej svätým oltárom pokľaknúc musíš prísahu zložiť.“

Pojmúc synovca za ruku, cez choďby schodovy, a tajné dvere ho zoviedol do pivnice zámku.

„Teraz ťa vedem do svätiny, syn môj!“ hovoril ako prišli ku koncu jednej dlhej podzemnej choďby. „Len zasvätenci znajú toto miesto, len oni znajú try východy, ktoré odtiaľto vo troch rôznych zmeroch vedú na božie svetlo. Porátaj sa teraz sám so sebou. Ešte si slobodný, ešte môžeš ísť kam len chceš. Ale keď tento prah prekročíš, keď si raz za tymíto dveramí zňútra, si poddaným tajného spojenia, si vojakom kráľovnej velikej Polonije. Porátaj sa tedy sám so sebou prv než dnu vstúpiš.“

„Nemám sa čo ďalej rátať so sebou,“ odpovedal Beňovsky pokojne. „Duša mi upeje za vojnou, srdce mi túži za činamí, a ja som s radosťou hotový vašej šľächetnej veci obetovať svoju krv a život. Medzitým, prosím ťa drahý strýče, ukáž mi dvere, ktorými mám dnuká vstúpiť, lebo oči sa mi zdajú oslepnutýma byť; ja tu nevidím nikde dverí.“

„Hneď vidíš priateľu,“ hovoril Pulavsky, pod ktorým časom položil ruku na sotvaj badanú vyhrbenosť doskovej steny.

Na to bolo tichý vrzot počuť; dosky sa rozotvorily a úzske železné dvere priviedli jich na svetlo.

Pulavsky vzal klúč, a dvere otvoril.

„Daj sem ruku, vstúp dnu,“ hovoril so sviatočným hlasom, „alebo jestli si obanoval svoje predsebävzatie, tak utekaj, utekaj tak ako len vládzeš, lebo stojíš na prahu rozhodnutia pre svoju celú budúcnosť.“

„Ktorý prah ja s ochotou a neohroženou rozhodnosťou prekročím,“ doložil hlasite Beňovsky, rýchlo vstúpiac cez dvere.

Vstúpil do silnými stľpamí držaného sklepenia miestnosti, ktorá na spôsob kostolov, pozostávala z jednej hlavnej a dvoch pobočných stavebných lodí. Pri bočných stenách oltáre boly a na týchto obrazy, sochy, pred ktorými vo strieborných nádobách dakoľko svetiel horelo, a týchto plapolajúca žiara zádušno osvetľovala okolie oltárov.

„Podzemský kostol!“ vykríkol Beňovsky zadiveno.

„Áno, podzemný kostol,“ opakoval Pulavsky. „Dakedy pred stá rokamí, nad týmto podzemným kostolom sa velikolepá a ozdobná svätina, k pocte svätej Mariji zasvätená, vypínala. Velikolepú svätinu zpustošily divé hordy rusov, ktoré vo vojnách pod Žigmondom vtrhly do Poľska. Jedine ruiny jesto z dakedajšej tak slávnej svätiny, a každý poliak, ktorý po pri ních prejde, naplní sa rozhorčeným pocitom haňby, a prisahá svätej Mariji a matke Poloniji, že sa pomstí nad barbarskými rusmí. Nikto nezná o tejto podzemnej miestnosti, ktorú som náhodou vynašiel, a ktorú len tým ukážem, ktorí do našeho svätého spojenia stúpia. Tu zkladajú spoluspojenci prísahu vernosti a keď raz snáď nešťastlive pre nás padne kocka vojny, tu najdeme útočište pred prenasledovaním víťaza. Teraz syn môj, poď k oltáru.“

Pulavsky zaviedol Beňovského k veľkému, v kostola širokej strednej stavebnej lodi nachodiacemu sa oltáru, kázal mu na tohože schodoch pokľaknúť. Sám vyšiel po schodoch, a od lampy na oltáre horiacej zapálil dve voskovice, ktoré boly postavené zo dvoch strán svätosti. Sviece hádzaly bliskavé svetlo na veliký čierny obraz Madonny stojiaci na oltáre, ku ktorému Pulavsky s nábožným zrakom hore hľadel, pod ktorým časom Beňovsky so sklopenou hlavou kľačal na oltárnych schodoch.

Po dlhej prestávke Pulavsky vzal do ruky sväté písmo, ktoré na oltáre roztvorené ležalo, a obrátil sa s ním ku kľačiacemu.

„Staň hore, a poď sem ku mne,“ hovoril rozkazujúcim hlasom.

Beňovsky vyšiel po schodach hore.

„Polož tvoju ruku na túto svätú knihu, a hovor za mňou tie slová, ktoré ti predriekať budem.“

„Som hotový, hovor,“ odpovedal Beňovsky, položiac ruku na bibliju.

„Prísahám, že poľskej respublike, jako vojak alebo v jakom koľvek inom postavení náklonný som slúžiť. Prisahám že poslušný a verný poddaný Poľska budem a všetkým tým, ktorí tajnú vládu Poľska tvoria a tejže spravovanie vedú.“

„Prísahám,“ riekol Beňovsky, keď Pulavsky hore vyššie prednesené slová dohovoril.

Pulavsky pokračoval:

„Prisahám, že kráľa len vtedy budem ctiť a ho uznám, keď ho i respublikánskeho spolku tajné hlavy uznajú. Prisahám že svätého spojenia, týmto pohlavárom bezohľadne poslušným budem. Prisahám, že vo dne v noci hotový budem na jích slovo isť ta, kde oni rozkážu; že jakonáhle jich rozkaz dopočujem zanehajúc bývanie, objemy manželky, posteľ choroby, chopím zbraň a ozbrojenou rukou pôjdem proti Russku alebo iným nepriateľom respubliky a zbraň až do tých čias nezložím, dokiaľ Poľsko nevydobylo úplne svoju slobodu, alebo dokiaľ pohlavári spojenia všeobecné zloženie zbrane nenakážu.“

„Prisahám!“ vykríkol Beňovsky sviatočne.

„Svätá Panna počula tvoju prísahu a ja som ju v mene Poľska prijal,“ hovoril Pulavsky. „Poď teraz do mojho náručia; svätej veci zasvätený vojíne, poď, a vezmi odomňa bosk bratskej ľúbavy. Od tejto hodiny patríš do nášho radu.“

„Medzi vás patrím!“ vykríkol Beňovsky, preniknuto sa zkloniac do roztvoreného náručia strýcovho. „Jako vyhnanec, jako bez vlasti a bez rodiny som prišiel sem. Ty si ma včul prijal do vašeho svätého spojenia, ty si mi na novo dal domov a vlasť a vriadil si ma medzi poľských synov velikej a slavnej rodiny, ktorá je hotová krv i život dať za svätú vec drahej matky svojej Poľskej: príjmi moje poďakovanie drahý strýče! ty si vyslobodil moje srdce z opustenosti z pustoty; ty si otvoril predomňou cieľ a výhľad, srdce mi túži za bitkou, a ja si nič iného neželám vrúcnejšie, jako aby sa vojna ešte dnes započala.“

„A pri tom všetkom môžu ešte roky uplynuť do tých čias!“ vzdýchol si Pulavsky. „Ešte sme nie pripravení a ozbrojení, a keby sme teraz započali bitku, neomýlne by len premoženie nás bolo ukončením, a skrze to by sme len žiadanú lesť poskytli ruským barbarom k tomu, aby každú našu slobodu utlačili a našu samostatnosť zničili. Nie, ešte sme nie na úsvite dňa činu, a nikdy nesmie zbľädnuť v našich dušiach myšlienka podujatej povinnosti.“

„Ja na veky budem na to mysleť, vo dne i v noci,“ hovoril Beňovsky vážne. „Uši mi naveky otvorené budú k dopočutiu tvojích pozvaní, a srdce mi na veky hotové bude k nasledovaniu jích.“

„Teraz ale syn môj! iď; obraňuj sa oproti svojím utrhačom a žalobníkom. Ani jedna škvrna nesmie zostať na tvojej statočnosti, a budúci generál Poľska musí také meno mať, ktoré je čisté od každej škvrny. Iď tedy synu! obraňuj budúceho generála poľskej respubliky pred neočatými osočovateľmi.“