ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko bolo na darmo! Už od jedného týdňa sa bavil Beňovsky vo Viedni, ale sa mu nepodarilo práva sa doklopať a od cisárskeho vojänského súdu prajný súd obdržať.

Všade ho len žundrajúce postavy prijímaly; všade dostával len hnevivé a odpravujúce odpovede, všade mu len to povedali, že jeho záležitosť je beznádejná, že nikdy nepríde k majetnosti svojích statkov.

Švagrovia ho predbehli, prišli do Viedne a podarilo sa jím až k samej cisárovnej prísť a rozpovedali jej smutnú udalosť o svojom švagrovi. Zdánlive síce s najlepšej pohnútky boľastnou sútrpnosťou, lež v tak čiernych a osočujúcich barvách líčili ráz Beňovského, že Marija Terezija celkom pohnutá od hnevu, ešte prísnejší súd vyniesla, nežli to dvornia kancellarija do návrhu položila. Táto poslednia jednoducho len to chcela vypovedať, že Beňovsky vo smysle poslednej vôle svojeho otca má byť vytvorený z dedictva a následkom tohoto majetok má právne prejisť na sestry, poťažne na týchto mužov; lež cisárovná ešte i tieto slová priložila pod svoj podpis: „Moric Beňovsky je burič a rušiteľ verejného poriadku a jako takýto nech sa vykáže z mojich státov.“

Dvornej kancellarije tento konečný rozhodný súd Beňovsky s hnevivou žalosťou prijal, a papier obsahujúci tento výrok v jede s trasúcou rukou roztrhal a nohama rozšliapal.

Nepodrobil sa mlčky a poníženo výroku cisárovnej. Ešte raz chcel sprobovať pokus vo prospech svojeho práva a žiadal si aspoň vyslyšaným byť od cisárovnej.

Hnev a boläsť udusiac, každé ráno sa objavil v predsieňach cisárovnej ako aj vo ministerských. Ale všade zatvorené dvere našiel a záporné odpovede dostával; už i z roztopašného a neočatého pohľadu služobníctva čítal všade, že vyhnanstvo je už vypovedané nad ním, a že na žiadne okolnosti sa ohľad brať nebude.

Ósmeho dňa, vrátiac sa domov z podaromného a znevažujúceho putovania, pred dveramí našiel cisárskej policije dústojníka, ktorý mu rozkazujúcim spôsobom na vedomie dal, že behom dvacať štýr hodín sa má vzdialiť z državného mesta a za try dni z rakússkych státov.

„A keď neposlúchnem tento rozkaz?“ pýtal sa Beňovsky zanovito.

„Vtedy sami vy zacítite následky tohoto hlavatého sebädržania sa.“

„Čo budú za následky?“

„Zlapajú vás, a jako proti buričovi zavedú pravotu proti vám. Vy ste porušili verejný poriadok, samovoľne ste sa násilia chopili a sestry ste chceli vyhnať z ich zákonného dedictva. Konečne vzdorovali ste uzavretiam cisárskeho dvorného súdu a uzavretiu jej veličenstva, a na miesto toho aby ste týchto rozkazy boli ponížene uposlúchli, sprobovali ste proti sa postaviť. Už od jedneho týdňa máte v rukách rozkaz vyhnanstva, a ešte voždy sa opovažujete tuná byť.“

„Ešte voždy som sa opovážil úfať v právo a pravdu,“ odpovedal Beňovsky pohnute. „A ešte ani teraz, vzdor vašim urážajúcim slovám nevzdávam sa nádeje. Mariju Teréziju ohľadom mňa omámili, falošne ju upovedomujúc. Keď sa dozvie pravdivosti, zaiste hneď nazpät vezme svôj nespravodlivý výrok. Dnes ešte postavím na vážky svoj poslední pokus. Cisárovná, jako som v predsieni dopočul, o jednu hodinu príde z Laxenburgu, poneváč tohoto dňa obyčajne verejné výsluchy zvykla dávať v kontrollnej predsieni. A ja sa objavím tam, ako spravodlivosť prosiaci žobrák; prosiť budem cisárovnú, aby nehodila škvrnu na moju statočnosť; ja jej len pravdu, čistú pravdu poviem. Dajte mi ešte k tomuto čas. Len do tých čias ma nehajte na slobode, dokiaľ tento poslední pokus učiním k vyprostredkovaniu pravdy a spravedlnosti.“

„Pane Beňovsky! prísne mám nakázané ani na okamyh sa nevzdialiť od vás, a aby na tom bol, aby ste za štyriadvadcať hodín na večnosť zanechali Viedeň. Následkom vyššieho rozkazu len vtedy vás zanechám, keď hranice Rakússka prekročíte.“

„Inými slovami to toľko značí, že som ja tedy váš väzeň?“

„Nie celkom pane Beňovsky; ba vlastne ja som váš väzeň. Vy ma môžete ta zaviesť, kde sami chcete, a ja som povinnen vás nasledovať.“

„Dobre pane, tedy nasledujte ma do cisárskej predsiene. Chcem hovoriť s cisárovnou, lež dávam vám slovo, že jestli ma i teraz opovrhne, v tom okamžení zanechám Viedeň. Nasledujte ma pane.“

Obyčajný čas výsluchov sa priblížil a do cisárskej predsiene sa tisklo neobyčajné množstvo ľudu.

Už od jednoho mesiaca nemohla cisárovná dávať výsluchy pre svoju chorľavosť, a následkom tejto okolnosti celkom prirodzené bolo, že veliké množstvo pytačov sa sišlo. V hlbokom mlčaní čakali príchod cisárovnej a každý z nich sa usiloval čím lepšie do prvého radu sa dostať, aby cisárovná ponajprv jeho vypočúvala.

Len Beňovsky sa nezamiešal do všeobecného davu. Roztržitý a celkom zahaňbený stál v jednom kúte teremu pri samom východe. So zamračeným zrakom hľadel na bľädé od pohnutosti sa trasúce tváre, ktoré túžobne hľadely vo smere dverí, nimiž cisárovná vstúpiť mala dnuká. Zrazu nastúpilo pohybovanie, každá tvár sa vyjasnievať začala, každé oko iskrelo. Vňútorné dvere sa otvorily, vyšlo slnko nebeské nad každým, cisárovná sa objavila.

Za ňou kráčala zvolna povolaná komornica Gutenbergová, v jednej ruke košík a v druhej nádobu naplnenú dukátamí držiac. Do košíka sa kládli prosbopisy, z dukátov dávala Marija Terezija tým, ktorí sa k jej rukám k dobročinnosti voždy hotovým pre peňažitú pomoc utiekali. Kto oddal prosbopis alebo dostal dar, zohnúc svoje koleno pred cisárovnou hneď sa vzďaloval dveramí v bočnej stene tým cieľom otvorenými.

Košík už bol hodne naplnený s prosbopisamí, nádoba sa už skoro celkom vyprázdnila, keď sa všetci prosebníci už boli pouťahovali a cisárovná prišla k tomu kútu, v ktorom Móric Beňovsky stál.

Bola už ustatá od mnohých výsluchov, celá donuvaná mnohými prosbamí a žalobamí. Milosť rozdávajúce božstvo sa nuvalo a premenilo v ustatého smrtelníka, ktorý túžil vypočinuť si z trapnosti ustatého božstva.

Len povrchne shliadla, že i v onom kúte ešte stojí dakto, ktorý prišiel prosiť o jej milosť; a bez toho aby za hodné držala bližšie poohliadnuť túto postavu, pristúpila k nej a vystrúc oproti nej svoju cisársku pravicu, aby odobrala prosbopis, lež poneváč sa jej taký nepodával, vyňala ostatní dukát z nádoby a podala ho stojacej postave.

„Poneváč vy nemáte žiaden prosbopis, pravdepodobno peňažitú podporu očakávate,“ riekla Marija Terezija celkom zunuvane; „medzitým ako môžete videť, neni tuná už veru tak mnoho, príjmete vďačne tento pozostatok.“

„Vaše veličenstvo, neprišiel som žobrať a almužnu prijímať,“ preriekol vážny a ľútostiplný hlas, v ktorom ale vycvičené ucho Marije Terezije hneď v tom okamžení spoznalo, že mu zchádza tôňa poddanskej úctivosti, s ktorou ku nej nie len prosebníci ale vôbec všetci poddaní zvykli hovoriť. Prekvapene tedy pohliadla hore a jej iskriace oči sa ztretly s trucovitým a plameň šľahajúcim pohľadom Beňovského.

„Vy tedy čo chcete tuná?“ pýtala sa. „Obyčaj je, tuná prosbopisy odovzdávať, alebo ponos a prosbu predniesť predomňou. Vy nemáte prosbopis, a nechcete peniaze a velice trucovite i vysokomyslne hľadíte na mňa, práve nie tak ako prosebník alebo pomoc hľadajúci. Prečo ste prišli sem? Čo chcete, a kto ste vy?“

„Spravodlivosť chcem vaše veličenstvo,“ prehovoril hlasno mladý človek a postúpiac ku predu uhnul koleno. Prosím cisárovnú Mariju Tereziju, aby ma vypočula, aby počula odomňa pravdivosť a prislúžiť mi dala spravodlivosť.“

„Povedzte prv kto ste?“ hovorila cisárovná, „lebo tvár sa mi síce známou zdá byť, lež nemôžem sa upamätať na vás. Povedzte kto ste vy?“

„Vaše veličenstvo, ja som Móric Beňovsky.“

Cisárovná postúpila zpiatky a čierno mračno prelietlo jej čelom.

„Neni viac už Beňovského,“ riekla. „Syna Samuela Beňovského tento sám preklial a vysúdil z dedictva. Preto ste vy prišli, ako hovoríte, žeby ste mi pravdu rozpovedali, a hneď so lhárstvom začínate. Opakujem, že neexistuje viac Beňovsky.“

„A predca vaše veličenstvo, ja opakovať musím, že ja som Móric Beňovsky,“ opakoval mladý človek so sviatočným hlasom.

„Dobre viem, že vy ľúbite vzdorovať,“ vykríkla cisárovná. „Nie po prvý raz stojíte dnes mojím očiam oproti s vašim trucovitým pohľadom a opovažujete sa vzdorovať vašej cisárovnej. Či nie vy ste mi boli doniesli raz zpravu o leuthenskej bitke a tvrdili ste, že žiaden z mojích veliteľov nepredvídal ničoho, len veliteľ Nádašdy?“

„Áno veličenstvo,“ odpovedal Beňovsky.

„Nezlomili ste vy vtedy meč váš,“ pokračovala cisárovná vážnivejšie, „pred očamí vašej cisárovnej a najvyššej panovnice, a nepostavilili ste sa proti mojej vôli?“

„Prelomil som meč, a položil som ho k nohám vášho veličenstva, a vaše veličenstvo ma dalo zatvoriť, lebo som pravdu povedal o leuthenskej bitke.“

„A dnes ste zase preto prišli, aby ste pravdu povedali?“ pýtala sa cisárovná pyšno. „Musím vám ale povedať, že vašu celú pravdomluvnosť za lhárstvo držím, a vúbec nemám úmyseľ, takúto robenú a lichú parthéku za pravdivosť držať. Vy ste dostali svôj výrok a riaďte sa podľa toho.“

Cisárovná sa obrátila a chcela sa navrátiť do svojeho kabinetu. Ale Beňovsky sa za ňou poponáhľal a opovážil sa dotknúť jej pleca.

Cisárovná zostala jako krv červená od jedu, a obrátiac sa zastala.

„Viete vy že ste vy neočatý?“ slovila všetko pred sebou zomieľajúcou pýchou.

„Ja len to viem; že som nešťastník,“ riekol Beňovsky pokorným a prosebným hlasom, ukloniac koleno pred cisárovnou a sopnúc ruky oproti nej. „Nešťastník, ktorého jedine len cisárovná jeho môže ešte oslobodiť od jeho nešťastia. Oh, vaše veličenstvo! buďte milosrdná, buďte spravodlivá! Vzdorovite a hnevlivo som prišiel semká jako človek, ktorý cíti, že je právo na jeho strane a len tohoto uspokojenie si želá. Ale vaše veličenstvo teraz vidí, že som poníženým zostal, všetka moja pýcha zmizla jako ľäd, pred slnečné lúče odrážajúcim zrakom vášho veličenstva, a som hotový ponížene, pokorne a z milosti prosiť to, čo som mal v úmysľu právne požadovať. Ale nech je milostivé vaše veličenstvo, ráčiž zničiť prísny súd, ktorý sa nadomňou vyniesol. Nech neráči chceť pozbaviť ma mena, česti a vlasti, lebo prisahám na všetko, čo je predomňou sväté, prisahám pred obličajom vášho veličenstva, ktorý ma ozáruje jako lúče a pred ktorým sa až v prach uponižujem, prisahám, že falošne upovedomili vaše veličenstvo, a len utrhačov hlas došiel k vášmu veličenstvu. Ja som nie nevďačný syn, nie som zločinec a nie som v ničom vinen.“

„Vy ste nie v ničom vinen?“ pýtala sa hrozivým hlasom Marija Terezija. „Odpovedajte mi teraz na meno božské: Neni-li pravda, že váš otec Samuel Beňovsky vás preklial a keď ho ľútosť nad vamí pozbavila mluvy, neni-li pravda, že svojou vlastnou trasúcou rukou spísal, že vás neuzná viac za syna, a kliatbu vám neháva za dedictvo? Luhali-li tí, ktorí toto mne povedali? Jestli je ináč, jestli vašu hlavu neobťažuje kliatba, keď vám utŕhali, tak prísahám na cisársku statočnosť, že sa vám spravedlivosť prislúži, ačpráve vysloviť musím, že nie mnoho náklonnosti mám oproti vám. Odpovedajte tedy: nezaklial-li, nevytvoril-li vás váš otec z dedictva?“

„Áno, on toto urobil,“ odpovedal Beňovsky smutne; „on kliatbou obťažil moju nešťastnú hlavu a zkonal v hneve oproti svojemu jedinému synovi. Ale ja pri tomto všetkom som nie zločinec; ja pri tom všetkom smele môžem pozdvihnúť svoju hlavu k Bohu a ku svojej cisárovnej a môžem tvrdiť, že som slobodný a čistý od jakéhokoľvek hriechu a nie prečin lež nešťastie pritiahlo otcovskú kliatbu na moju hlavu. Môj otec žiadal odomňa nehodný a hnusný čin, ktorý som ja nemohol splniť; moju mužskú slobodu, vojänskú a ľudskú česť chcel nohamí v prachu rozšľapať, za mizerný peniaz bych sa bol musel predať, a —

„Mlčte!“ pretrhla ho cisárovná. „Buďte s uctivosťou aspoň naproti jednému mrtvému, a s ľútosťou pokánie čiňte i s poníženosťou sa rozpomente na to, že ten, ktorého obviňujete a ktorému utrháte, bol váš vlastný otec, ktorý neni viac tuná, aby sa mohol ospravedlniť pred utrhačstvámi svojeho nevďačného a zkrpatelého syna. Kebych doposiaľ i nebola znala, že ste hriešnik, teraz bych to už vedela, keď sa nestrachujete utŕhať vášmu vlastnému otcovi, ktorého ľútosť nad jediným synom do hrobu priviedla; toho syna, ktorý ho vysmial, ktorý ho znepokojoval, ktorý nemiernym svojim životom premarhal a prehral svoje peniaze, svôj majetok tak, že nešťastný starý človek do haňby a nedostatku upadol a dlh na dlh robil len aby za dosť urobil nerozumným požiadavkám svojeho syna. Ah, vy vidíte, že ja všetko znám, a lepšie poznám vašu minulosť, nežli že bych sa dala omámiť od vás.“

„Nie, veličenstvo, neráčite znať moju minulosť,“ vykríkol Beňovsky rýchlo povstanúc zo svojeho poníženého klačiaceho postavenia a smelým, skoro hnevivým zrakom pohliadnul do tváre cisárovnej, „nie, vaše veličenstvo neráčí vedeť o mne pravdivosť a pravdu. Obviňovali, osočovali ma pred vaším veličenstvom; ráčiž mať vaše veličenstvo tú milosť pomenovať mojích žalobníkov a osočovateľov a v oči so mňou jich postaviť, a ráčite uvideť, či sa opovážia mne do očú povedať svoje obviňovania, svoje utrhačstvá.“

„Vy chcete vedeť kto boli vaši žalobníci?“ pýtala sa plamenými očama cisárovná; „poviem vám; boli: vaše dve sestry a vaši dvaja švagrovia. Ale oni nie len žalobu predniesli, ale i svedkov predstavili, ktorý sviatočnou prísahou dotvrdili, že vlastnýma očama videli listinu ktorú Samuel Beňovsky písal, a že vy ste mali dosť zločinskej neočatosti, onú listinu si prisvojiť a zničiť.“

„Toto je nie pravda; toto je mizerné a podlé lhárstvo,“ vykríkol Beňovsky jako bez sebä, „to —

„Mlčte!“ slovila cisárovná zvučným hlasom, „mlčte, lebo vás dám jako blázna lapiť a do blázinca zatvoriť. Vy sa opovažujete mne vzdorovať? To sa opovažujete hovoriť, že slová vašej cisárovnej sú lhárstvo?! A nebojíte sa, že hnev božský zostúpi vás rozdláviť, nebojíte sa, že vás cisárskej spravedlivosti ruka v nivoč obráti? Nech zvie, neprirodzený, nevďačný syn, nemilosrdný za úžerníctvom sa sháňajúci brat, nech teraz už zvie, že ja všetky vaše hriechy znám, a nič nezostalo ukryté predomňou z vašich zločinov. Viem, že vy povstanie a zradu organisujete, že proti vašej cisárovnej parthiju robíte a že toto ani netajíte a že vo vašej neočatosti ste sa zdráhali i len pohár zodvihnuť na vašu cisárovnú. Či chcete tvrdiť, že aj toto je lhárstvo? Odpovedajte, neni-li pravda, že na sviatočnej hostine, ktorou rodina váš príchod oslávila, ste sa zdráhali pohárom štrngnúť na moje zdravie?“

„Pravda je,“ preriekol Beňovsky smutne.

„Oh, tedy vidíte, že mi pravdu hovorili o vás, a vaša rodina vám neutŕhala. Zkloňte sa tedy do prachu a oľutujte vaše hriechy, lebo ja opakujem, že všetko znám! Znám všetky vaše zločiny! Znám ešte i smutnú udalosť o tajnej chodbe, ktorá z vašej nocľažnej izby do švagrovej viedla.“

„Jako?“ prehovoril zostrašený Beňovsky, „ešte aj to sa opovážili rozpovedať vášmu veličenstvu?“

„Áno, aj to rozpovedali, lež nie s hnevom a z nenávisti, lež slzy roniac nad vašimi zloradamí. Na darmo sa tedy usilujete ospravedlňovať sa, lebo opakujem: znám udalosť i o tajnej chodbe a o britve, ktorú váš ubohý švagor Jemnik v druhý deň ráno pred svojimí dveramí našiel, poneváč v noci následkom klopotu vašej chôdze skočil, aby tajné dvere pred vražedelným švagrom svojím zatvoril.“

„A tento vražedelný švagor som ja?“ pýtal sa Beňovsky so smrtobľädou tvárou a stľpom stojacima očama. „Ja som sa vkrádzal po tajnej chodbe? Ja som ztratil britvu? Ja?“

„Áno, vy, ktorý ste chceli svojeho švagra zavraždiť, vy, ktorý ste v očach Boha a vašej cisárovnej vrahom, hoc aj náhoda zamedzila vás vo vykonaní vášho zločinného skutku.“

„Ja som tedy vrah,“ vykríkol Beňovsky, pod ktorým časom hlasitý a zúfalý smiech sa pustil z jeho perní.

Cisárovná pohliadla na neho hnevivým a rozdrobujúcim zrakom.

„Vy ma ešte donútite, abych vás podľa záslúženosti i potrestala, ačpráve som vašim sestrám svoje cisárské slovo dala, že milosrdná budem naproti vám a v pokoji bez trestu vám dovolím odstrániť sa odtialto.“

„Mojím sestrám! Tedy sútrpne prosili za mňa, dobré duše?“ pýtal sa Beňovsky.

„Vašim sestrám môžete ďakovať, keď vás i teraz nepotrestane nehávam. Pri tom všetkom vám ale radím, aby ste sa vzdiaľovali, rýchle vzdiaľovali, a neopovážte sa nikdy viac na moje oči prísť, lebo môžem povedať, že moja trpezlivosť je u konca a keď sa ešte raz k mojej blízkosti dotisknete, len na vaše prečiny sa rozpomniem a potrescem vás, ako to zaslúžite.“

A bez toho, aby bola dopustila Beňovskému čas k odpovedi, obrátila sa s pozdviženou hlavou prešla cez terem a vstúpila do svojeho kabinetu, ktorého dvere komorná Gutenbergerová zňútra zamkla.

Móric Beňovsky, zničený následkom hrozného obvinenia, ktoré jako strela hromu účinkovala naň, so stľpom stojacimí očamí nepohnute hľadel za ňou.

Myšlienky sa mu pokolomútily, smiešané obrazy sa húpaly okolo v jeho duši a v ušach mu zvučalo: Vrah si! Chcel si svojeho švagra zavraždiť! Utekaj, utekaj, lebo kliatba tvojeho otca ti na hlave zaľahnutá leží! Utekaj!

Zahľadeno očúval na tieto hlasy, ako vo sne prešiel cez predsieň a vstúpil dvermí, ktoré na choďbu viedly.

Vonku čakal dústojník, ktorý opretý o dvere už od dávna nespokojne čakal vystúpenie Beňovského. Pýtal sa ho teraz, či dosiahol, či obdržal milosť u cisárovnej?

Beňovsky tupým hlasom len toto povedal:

„Cestujme!“

Potom rýchlym krokom, stlpovitým zrakom, zdímajúcima prsama zanehal cisársku palotu, v ktorej už po druhý raz bol tak nešťastlivým. Pri prvej príležitosti sa tým cieľom vzďaloval z nej, aby do žalára šiel, teraz zase preto, aby vyšiel do sveta ako vyhnanec, ako vlasti nemajúci! Teraz sa mu celý svet stal žalárom.

Prejdúc cez námestie cisárskej dvornej paloty, na okamženie zastal a obozrel sa na tmavé a nepriateľské stavänie, pod ktorým časom sa mu perny k smutnému a opovržlivému smiechu pohly.

„Ona je cisárovná,“ mrmlal; „zemskej božskosti moc a vládu drží vo svojej malej bielej ruke a predca ona nič iného neni jako mylná, ľahko k zvedeniu náklonná ženská, lebo lhárstvo za pravdu bere a dá sa omámiť pretvárenými lichotníkmi. Šarlátový plášť nosí, ale zpod tohoto vykukáva ľudskej mizernosti žobrácky oblek.“

Jeho vlastné ústa vyriekly tieto slová, a predca sa tak zdalo, jako keby mu jich dajaký iný duch bol šeptal do ucha, a aj obozrel sa, aby videl toho, kto takto zo slova na slovo opakuje pred ním jeho vlastné myšlienky.

Potom hlavou pokrútiac, spokojenými a rovnými krokamí šiel ku svojemu bývaniu, zanehajúc na dústojníka, aby všetky poriadky porobil k odcestovaniu.

Len raz prehovoril zo svojeho zádumného mlčania: zavolal k sebe posluhu a dajúc mu vopred trojmesačnú plácu, odobral sa od neho; potom sa zase na novo zanoril do myšlienok, z ktorých ho konečne dústojník vytrhol s tým oznámením, že teraz je už všetko hotové k odcestovaniu.

„Tak tedy odcestujme,“ prehovoril Beňovsky lahostajne, pozdvihnúc sa zo sedadla.

„Ale kde zamýšľate cestovať, pane Beňovsky?“ pýtal sa dústojník.

„Milostivá cisárovna to rozkázala, aby ste ma na rakúske hranice doprovodili; tedy odveďte ma ta.“

„Ale vo ktorom smere, pane Beňovsky? Svet je veliký; ja nemôžem vedeť kde vy chcete ísť.“

„Pravda je, svet je veliký, a ja ani sám neviem kde vlastne chcem ísť. Na vás to ponehávam, aby ste rozhodli nad tým.“

„Dobre tedy, pane Beňovsky. Vy ste sa v posledních časiech v Poľsku zdržovali, vy tam rodinu máte. Odvedem vás do Spiša, cestujte potom odtiaľ kde chcete.“

Nepretržene cestovali vo dne v noci. Beňovsky spokojne a ticho sedel v jednom kúte voza; otvorené jeho oči zdalo sa, že nič nevidia, a uši že nič nepočujú. Vetor zavial do jeho čiernych vlasov a rozchvel ich ako orličie krýdla, lež on sa o to nestaral. Dážď mu do očú bil, on sa tomu usmieval a sňal si klobuk, aby studené kropaje ochladily jeho horiacu tvár. Cestovný súdruh sa zo začiatku síce usiloval k rozhovoru ho priviesť, lež Beňovsky hlavou krútil a smutne hľadel na neho.

„Nežiadajte spoluútrpnosť mať so mňou,“ hovoril, „ja som jeden opovrhnutý človek, od ktorého sa každý má s ošklivosťou odvrátiť. Zabil som si otca, povstal som proti svojej cisárovnej, sestry som chcel olúpiť ich právneho dedictva, konečne môjho švagra som chcel zavraždiť. Toto všetko sú dokázané zločiny a cisárovná ma velice mierne tresce za ne tým, že ma len z mojej vlasti vyháňa a uvrhuje v obeť potupy a haňby. Hnev boží a opovrženie ľudí sa zaťažuje na moju hlavu. Ostante vy tedy vzdialený odomňa, lebo nešťastie je také, jako morová rana, smrtelná choroba, ktorá každého otroví, kto sa jej dotkne.“

Zase sa oprel do svôjho kúta vo voze a zahľadel sa v dialku a do nebeskej oblohy, pod ktorej vysokým modrým klenutím ťažké brnisté mračná rozháňal silný vetor.

Konečne po trojdeňnom nepretrženom cestovaní prešli cez hranice, kde v istej malej dedinke, po tak dlhom umorujúcom cestovaní, zastali k prenocovaniu.

„Ja sa zajtra zavčas ráno nazpät pohnem,“ prehovoril dôstojník, „a preto sa už teraz hneď odoberem od vás. Predovšetkým vás prosím zdeliť mi, zdáliž môžem dačo urobiť za vás?“

„Neviem,“ odpovedal Beňovsky pokojne, položiac sa na jednu slamennú stoličku a s lahostajným zrakom sa obzrúc po chudobnej a mizernej chyži hostinca.

„Jako hodláte ďalej pokračovať v ceste pane Beňovsky?“ pýtal sa dôstojník sútrpne pozrúc na bľädú a zsinalú tvár Beňovského. „Ja, prirodzená vec, sa zpät vrátim na voze, s ktorým sme až potialto prišli, a preto nezazlíte to mojej sútrpnosti, keď sa vás pýtam, jakým spôsobom hodláte ďalej cestovať?“

„Neviem,“ odpovedal pokojne Beňovsky. „Snáď vúbec neni zapotreby, abych nad týmto rozmýšľal, snáď cesta, ktorú mám ešte urobiť, nie nad zemou ale pod zemou ma povede, snáď už len do hrobu pôjdem a plamene, ktoré v mojej hlave šľahajú, sú plamene fakiel mojeho pohräbu.“

Dôstojník sútrpne pohliadol na mladého človeka, ktorého hľboko vpadlé oči vo strašnom blesku horely, a ktorého vpadlá tvár sa práve červenať začínala.

„Vy ste chorý,“ riekol, „musíte aspoň z tejto mizernej dediny čím skorej odísť do dajakého mesta, aby ste rýchlu lekársku pomoc nájsť mohli.“

Moja choroba len jednoho lekára má, to je smrť,“ odpovedal Beňovsky krútiac hlavou; „tu ma práve tak najde jako kdekoľvek inde, neni potrebné, abych jej v ústrety išiel. Tu zostanem spať, alebo zomreť, už ako práve príde. Nemyslete vy viac na mňa, pripočítajte ma už ku mrtvým.“

„Často a mnoho budem na vás mysleť a srdce sa mi radovať bude, keď jednoho dňa zase počujem, že sa vám, pane Beňovsky, dobre vedie.“

„Prečo ma vy takto menujete? Vy ste dôstojníkom cisárovnej; prečo ma tedy oslovujete takým menom, ktoré mi slovo moci cisárovnej odňalo?“

„Slovo moci cisárovnej sa nerozprostiera i za hranice državy. My sme tu na poľskej zemi, kde nikomu nenapadne upierať vám meno to, ktoré vám patrí. Môžu vás dedictva pozbaviť, ale vášho mena nie, lebo vy ste neomýľne zákonný syn Samuela Beňovského, ktorý ani vo svojom hneve nikdy nedopustil čo len i tôni upadnúť na statočnosť vašej matky.“

„Ďakujem za vaše dobrosrdečné slová,“ prehovoril Beňovsky, ruku podajúc dôstojníkovi. „Žite blažene a cestujte šťastne.“

Dôstojník vyšiel von, aby si na čakajúci ho voz zasadnul. Ale prv ešte vošiel do samej krčmy, kde oberučnia^[10] krčmárka pri stole, kde sa „vudka“ vypredávala, na vysokom stolci trônila.

„Gróf Beňovsky bude tráviť noc u vás, hovoril k nej dôstojník, buďte tak láskavá postarať sa o neho, a čo je možné urobiť mu k pohodliu.“

„To Bohužiaľ, bude velice málo, pane!“ odpovedala krčmárka pokrčiac plecamí. „Nie sme tak zríadení, aby sme takýchto velikých pánov slušne obslúžiť mohli, a ja bych aj radnej bola, keby ten pán ďalej odcestoval do mesta Jablonky, kde by neomýlne dobrú nocľah našiel.“

„Ale on toto nechce urobiť, lebo je ustatý, žiada si odpočinok. Zajtra ráno, keď ho sen posilní, zaiste sa dosť silným bude cítiť, aby hneď ďalej cestoval.“

„Ježiš, Marija, svätý Jozef!“ vykríkla krčmárka; „vaša veľkomožnosť tedy za možné drží, že ten pán ochorie?“

„Bohužiaľ, ja to veru za možné držím.“

„Tak musím toho pána prosiť, aby sa hneď ďalej pohnul,“ hovorila krčmárka rýchlo, zostúpiac zo svojeho lešenia a postúpila ku predu od stola. „Ja nemám čas na opatrovanie chorých, a moja krčma je len pre sedliakov a obyčajných ľudí, ktorí tuná len pohárik pálenky vypijú, a chlieb s máslom jiedia, ale nie pre nemocnicu takých veľkých pánov. Toto chcem hneď povedať tomu pánovi, a prosím vašu veľkomožnosť, aby ste ráčili ešte dnes odcestovať s ním do Jablonky.“

Chcela rýchlo von vinsť, ale dôstojník ju zadržal.

„Snáď len nebudete taká nemilosrdná, žeby ste pána Beňovského poburovali z jeho odpočinku, ktorý tak velice potrebuje,“ hovoril. „Vy ste neomýlne šľächetná a dobrosrdečná ženská, a budete plniť onú ženskú a krčmárskú povinnosť, že neukážete dvere jednomu ubohému a trpiacemu pocestnému. Čakajte aspoň do zajtra rána, a keby tomu pánovi ani potom nebolo lepšie, je ešte voždy čas radiť mu, aby odišiel do Jablonky. Žite blažene dobrá paní, odporúčam do vašej srdečnej opatery pána Beňovského.“

„Dobre,“ mrmlala krčmárka pohliadajúc za odchádzajúcim vozom. „Nech tedy ten pán prenocuje dnes u mňa, ale zajtra nech cestuje ďalej, lebo nemám vôle opatrovkiňou chorých sa stať a večerom zakázať mojím deťom, aby netancovaly, nespievali, keď im práve vôľa príde tancovať a spievať.“

Krčmárka druhého dňa ráno poponáhľala sa hore schodamí ku dverom chyže Beňovského a zaklopala na ne.

Poneváč ale ani po trojnásobnom klepaní nedostala žiadnej odpovede, otvorila dvere a vstúpila dnu.

Tam sedel cudzý pán na stolici pri stole, a velikým i stĺpom stojacim zrakom hľadel na ňu bez toho, aby ju pri tom všetkom bol snáď pobadal, lebo na jej úctyplné pozdravenie neodpovedal nič, lež ďalej si sám k sebe po tichu vyprával. Takto mohol sedeť celú noc, lebo postel sa zdala byť nepohnutou a on bol oblečený jako práve včera večer, keď docestoval.

„Veľkomožný pane!“ slovila krčmárka úctyplne, „vaša veľkomožnosť pravdepodobne preto takto za včasu stala, lebo chce odcestovať a odísť z mojeho chatrného príbytku. Či ráči rozkázať vaša veľkomožnosť, abych príležitosť objednala pre vás na poštovej stanici?“

Lež Beňovsky neodpovedal a nemýleno pokračoval vo svojej samomluve ešte i vtedy, keď krčmárka pokročiac blíž ku nemu opakovala svoje slová a odpoveď žiadala.

„On je chorý,“ lamentovala krčmárka, „neblahé predpovedanie dôstojníka sa splnilo. Tu ho máš hľa! mám chorého na krku, o ktorom len ani to neznám, či je vstave platiť. Ale to je nemožné; ja takúto ťarchu nemôžem na seba prijať. Grófi nesvedčia do mojeho domu, a keď sa jim zapáči v našej dedine ochoreť, nech si jích tam opatruje a lieči zemský pán, nech sa on starie o jich osud, ja to urobiť nemôžem.“

Energičná ženská vyšla von z izby, zbežala po schodoch, zahodila ručník na svoje široké plecia a vzdialila sa z domu. Svoje rýchle kroky namerila ku panskému kaštielu, ktorý na vršku pri dedine sa vypínal, a ktorý i s dedinou a s okolitými dedinamí grófovi Hanskému prislúchal.

Hanský práve sedel pri raninách so svojou krásnou dcérou Leonorou, keď posluha oznamoval, že dedinská krčmárka v predsieni čaká a vo vážnej i rýchlej záležitosti želá hovoriť s pánom a s paňou.

„S namí obidvoma?“ pýtal sa Hanski zadiveno. „Ja neviem, čo za zprávy má krčmárka zdeliť tebe?“

„Snáď sa dajaké nešťastie prihodilo, ku ktorému nie len tvoju velikodušnosť ale i moju pomoc chce vypýtať,“ odpovedala Leonora útlym a milodojemným hlasom. „Prosím ťa tedy otče, pusť ju dnu. Ja neznám, čo je vo veci, ale jako čoby vopred tušila, že krčmárka nám vážnu záležitosť zdelí.“

„Hneď uvidíme! Pusť ju Karole dnu!“ velel Hanski a v nasledujúcom okamžení krčmárka ponížene sa pokloňujúc objavila sa na prahu.

„Nuž čo je za novina, dobrá paní?“ prehovoril Hanski hlasite prerečúc k nej, „čo vás tak za včas rána vede ku nám?“

„Nešťastie, veľkomožný pane, veliké nešťastie,“ bedákala krčmárka. „Včera večer prišiel istý veliký pán cez hranice ku mne s rakússkym dôstojníkom, ktorý ešte včera večer nazpät odcestoval, cudzý pán ale u mňa zostal na nocľah. Teraz nech si ráčia len pomysleť vaše veľkomožnosti to nešťastie, dnes ráno som ho smrtelne chorého a bez smysľu našla v chyži. Na moje otázky neodpovedá, len stlpovite hľadí svojima velikýma otvorenýma očama, a sám k sebe vypráva bez toho, aby sa zdalo, že mňa pobadal pri sebe. Teraz už od vašej veľkomožnosti radu a pomoc prosiť sa osmeľujem, lebo mne je úplná nemožnosť v dome držať toho velikého pána a keď sa vaše veľkomožnosti nesmilujú nad ním, prinútená budem dať ho odviesť na mojom vozíčku do Jablonky, lebo u mňa by v nedostatku opatery a lekárskej pomoci zomreť musel. Opravdivé nešťastie je na mňa táto vec.“

„Mne sa tak zdá, že nešťastie je práve nie na vás, ale na chorom,“ riekol Hanski.

„Ale my tomu odpomáhať budeme; však ver otče, pomáhať budeme?“ slovila Leonóra pristúpiac k otcovi a svoju priehľadnú bielu, úzku ruku položiac na jeho pleco, pod ktorým časom svojima velikýma očama prosebno hľadela ku nemu. „Nedopustíme, aby chorých na míle zeme prevážali, a odopreli jím opateru, na ktorú sú tak velice utisknutí.“

Hanski útle pohliadol na pekne očervenalé líca svojej dcéry.

„Ponechávam to na teba, dieťa moje,“ odpovedal, „aby si si na túto otázku sama dala odpoveď, a splnomocňujem ťa k porobeniu všetkých tých rozpoložení, ktoré za potrebné držíš.“

„Ďakujem, drahý veľkodušný otče,“ vykríkla Leonóra s radosťou, obejmúc a boskajúc svojeho otca. A potom na stole stojiaci strieborný zvonec silno potriasla.

„Rýchle pošlite môj voz do mesta k Beški lekárovi,“ velela vstúpivšiemu posluhovi; „najrýchlejšie prosíme pána lekára, aby bol láskavý hneď a hneď k nám prísť. Povediac toto povozkovi, vy veliký koš pre chorých opatrite potrebnými vecamí a štyroch sluhov pošlete s ním do dedinskej krčmy.“

„Ja odprevadím sluhov,“ dokladala krčmárka s ochotou, „a budem jim pomáhať do koša položiť chorého pána.“

„My sami sa postarieme o to dobrá paní,“ pretrhol ju v reči Hanski. „Lebo dokiaľ ty tuná moja dcéra pripravíš chyžu a všetko spravíš k prijatiu chorého, ja do krčmy pôjdem a sám sa postarám o jeho dopravenie sem. Neni-li pravda Leonóra, že som uhádol tvoju žiadosť, i ty sama si ma chcela s týmto poveriť?“

„Chcela som prosiť k tomuto tvoju dobrotu,“ odpovedala Leonóra s velikých očú povďačným zrakom. „Teraz sa ponáhľajme, drahý otče, podľa našej povinnosti všetko urobiť za ubohého chorého.“

O pol hodiny sa vážny a pomaly kráčajúci pochod ubieral s dediny vo smere ku kaštieľu. Vo pred jazdil Hanski, za ním išli štyria sluhovia s košovou posteľou, do ktorého Beňovského medzi podušky a zakryvadlá boli uložili. Za nimí iní dvaja ľudia niesli cestovné veci cudzého.

Leonóra v predsieni kaštiela prijala tento malý sprievod.

„Či sa chorý hneď osvedčil prijať naše pozvanie ho?“ pýtala sa uprúc sútrpný zrak na zaobalený koš.

„Dieťa moje,“ vzdýchol si Hanski, „na darmo by sme boli upravovali ku nemu jakúkoľvek otázku. Nevie on ničoho o tomto božom svete, ale ani o tom, čo sa vôbec s ním robí. Bojím sa, že to bude zapálenie modzgov, čo ubohého mladého človeka potkalo.“

„Bože môj! tedy len ešte mladý človek?“ pýtala sa nastrašeno Leonóra.

„Áno, pekný mladý človek, a lepších rodičov, menuje sa Beňovsky.“

„Oh, otče,“ šeptala Leonóra, „bola bych ľúbila, keby bol starý a škaredý býval.“

„Prečo, moje dieťa?“

„Lebo vtedy bez zdŕžania sa, bych bola mohla venovať svôj čas jeho opatrovaniu a liečeniu, a takto jeho mladosť a krása ma vytvorí z jeho chyže.“

Sluhovia pod týmto časom, do vykázanej a Leonórinou komornou ukázanej izby zaniesli chorého. Opatrne ho vyňali z koša a uložili na sohriate miesto bez toho, aby sa vo svojej lahostajnosti a zkrepenelej omámenosti čo len i na okamyh prebral bol.

O pol hodiny sa objavil lekár v izbe chorého, a keď nemého trpiaceho pozorne preskúmal, so zasmušilou tvárou sa prinavrátil do teremu, kde ho Hanski i s dcérou čakal.

„Velice nebezpečný pád,“ prehovoril sviatočne. „Tuším, že silné rozburácanie mysle zapríčinily toto položenie. Chorý trpí na zapálenie modzgov a to síce v tom najvyššom stupni. Teraz je ešte spokojný, skrepenelý, o dakoľko hodín ale v úplnej sile nastúpi horúčka, a potom fantasirovať bude.“

„A možno sa ešte i od vätšieho nešťastia báť?“ pýtal sa Hanski sútrpne. „Myslíte vy, že ubohý mladý človek môže zomreť?“

„Veda velice málo môže urobiť proti tejto ukrutnej nemoci,“ odpovedal lekár, pokrčiac ramenama. „Ale čo sa dá robiť, to všetko upotrebím. Len že by na takú opatrovnicu bola potreba, ktorá by s najprísnejšou dôkladnosťou a s najvätšou ochotou a starosťou všetky moje nariadenia splnila. Keby sa dačo zanedbalo alebo uneskorilo, chorý bude neomýlne ztratený. Ubohý poľutovania hodný mladý človek! Bolo by potrebné, aby ho milená matka alebo sestra opatrne obsluhovala.

„Úbohý človek,“ dokladal Hanski, pod ktorým časom otázočne uprel svôj zrak na dcéru. „Matka alebo sestra by ho snáď mohla oslobodiť, ale takto musí zomreť, lebo je medzi cudzými, ktorí síce znajú dobré srdce a vôľu ku nemu, ale nemôžu vynahradiť miesto matky alebo sestry útle opatrovanie.“

Leonóra zahrúžená v myšlienky hľadela pred seba; z razu pozdvihla hlavu a lúče odrážajúce oči s úsmevom a s otázkou sa obrátily k otcovi.

„Nie,“ riekla, „neni on medzi cudzými. Ty otče, si ho prijal do svojeho domu s pohostinnou ľúbavou. Hosť má sväté práva a my ho nesmieme za cudzinca považovať. Pane lekár, upravte ku mne vaše rozpoloženia a nariadenia. Ja jich tak prísne vyplním ako kebych matkou alebo sestrou chorého bola. Pán Boh ho k nám upravil, Pán Boh chce, aby sme boli milosrdný oproti nemu. Nešťastní sú posvätení, a my musíme voždy s úctou pohliadať na nich. Ja budem matkou a sestrou tohoto nešťastného človeka.“

„Tak snáď ho ešte bude možné zachrániť,“ radoval sa lekár, „lebo ženská opatera je častejšie silnejšia a o mnoho viac spomáhajúca než všetky vedy lekárske.

Hanski nehovoril nič, len útlu ruku svojej dcéry lapil a pritisol ju ku svojim pernám. Potom sám odviedol Leonóru do chyže nemocného.

Leonóra pristúpila ku posteli, pokľaknúc si šeptala:

„Ubohý nemocný, ja budem tvojou matkou, sestrou, a neoddialim sa od tvojeho lúžka len vtedy, keď viac nebude potreby mojeho opatrovania.“

Beňovsky stlpovite hľadel na ňu svojíma velikýma očama bez toho, aby ju videl.

Lekár dobre predpovedal, lebo o pol hodiny v divom horúčky nápade fantasiroval.