ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhého dňa ráno, ešte prv než by sa bolo začalo rozvidnievať, neobyčajná živosť panovala vo vrbovskom kaštieli. Všetci obyvatelia obce sa sišli do dvora, a skrze dvoch zemských pánov zbraňou opatrení sa postavili v rad, aby pri obrane hradu vrbovského činnú účasť vzali. Jemník postavil z nich po jednom medzi obloky kaštiela, dolu ale vo dvore Brody s desiatimí najsilnejšími a najšikovnejšími usiloval sa na tom, aby pri bráne vo dvore barikádu postavil, ktorú by, keby aj bránu prevalili, len s útokom bolo možné zaujať, a aby len po zaujatí tejto bolo možné vojsť do dvora a do hradu.

„Aspoň do ostatnej kvapky krvy budeme brániť svôj majetok pred týmto zbojníkom a postavačom, ktorý nám ho chce ukradnúť,“ riekol Brody ku sedliakom, ktorých práve ku barikáde postavil.

„O mladom pánovi Móricovi ráčite hovoriť pane?“ pýtal sa jeden zo sedliakov, pozrúc so zasmušilým a jedovatým pohľadom do tváry Brodyho. „Či vy ráčite zbojníkom, postavačom menovať jediného syna blahej pamäti nášho pána Beňovského?“

„Tým ho menujem a to je aj,“ odpovedal Brody. „Otec ho preklial; ústne a písobne ho vytvoril z majetku.“

„Jeho otec bol veľmi prísny a nemilosrdný človek,“ riekol sedliak pokrúcajúc hlavou a ostatní s vážnym hlasom opakovali jeho slová.

„Ľútosť nad jeho bezbožným synom ho urobila prísnym,“ odpovedal zase Brody; „ľútosť ho aj do hrobu voniesla. Mladý Beňovsky je vrahom svojeho otca.“

Sedliak nehovoril ďalej nič, ale kradmí zrak uprel na svojích súdruhov, ktorí mu znakom súhlasu hlavamí kývali. Brody sa tak staväl, ako by toto nebol pobadal.

„Keby mladý Beňovsky bol dostal majetok,“ riekol „vy by ste velice nešťastliví ľudia boli bývali.“

„Či ešte nešťastlivejší ako teraz dobrotivý pane?“ pýtal sa otázočný sedliak s ironickým úsmevom.

„Áno, ešte nešťastlivejší, jako teraz,“ odvetil pokojne Brody, „lebo mladý Beňovsky nezná milosrdenstvo, a nedal by vám ani jeden slobodný deň v týdni. My ale, nebohého Beňovského právni dedičovia, vás cez celý rok, dvoma slobodnými dňamí do týdňa obdarujeme, jestli teraz vašej povinnosti za dosť učiníte, a jestli smelo a víťazne budete bojovať za nás, ako za svojích zákonných pánov.“

„Teraz to síce ráčite hovoriť, ale potom to zabudnete,“ odpovedal sedliak s ironickým tónom.

„Dávam slovo, že nezabudnem; a šľächtic zamení svoje slovo. A teraz naplnte vaše zbrane a buďte prihotovení. Buďte smelí a víťazní; obdaríme vás skvele.“

Sedliaci nepovedali nič; zaujali vyznačené jím pri barikáde miesto a naplnili svoje zbrane.

Brody odišiel do hradu; svôjho švagra, ktorý podobne ukončil všetky rozpoloženia, našiel v rodinnom tereme so ženskými.

Pokývnul ho, medzi jedon oblok.

„Švagre!“ riekol. „Neni všetko tak, ako by malo byť. Nazdávam sa, že na tých ľudí tam dole nemožno sa s istotou opierať; jestli Beňovsky prehovorí ku ním dobré slovo a sľubov im narobí, prestúpia ku nemu.“

„Práve takto smýšľam i ja o tých ľudoch, ktorí sú tuná v kaštieli,“ odpovedal Jemník polohlasite.

„Netreba jím veriť, lebo nás neradi majú. Ale to je jedno. Vieš švagre, musíme nepodvratným učiniť, že on chcel s násilím dnu vojsť, znepokojil domácu bezpečnosť, a upotrebil násilenstvo. Jaknáhle len raz dá vystreliť, to je dostatočné a všetci sedliaci budú prinútení svedčiť, že on nás začal napádať, a my že sme boli povoľní, ktorí ho zahaňbili so solídnosťou a s láskou. Do dedičného teremu ho zavedeme a pod obrazom starého Beňovského zihráme vyrobenú scénu. Potom príde noc — a najbližšie ráno. Pripravme všetko, aby sme boli hotoví k slušnému prijatiu mladého pána Beňovského.

„Jako vidím, už je všetko hotové,“ riekol Brody, „naše ženy sú vo sviatočných šatoch, a i my sami v dosť nádhernom oblečení. Chybujú ešte deti k útlemu privítaniu pána ujca, a k doplneniu útleho rodinného výjavu. Myslím, že si poslal pre ne?“

„Áno, poslal som, ale ticho, bo neni potrebné dovedeť sa o tom pred časom ženám. Ale počúvaj len, čo je to? Nepočul si? Jako keby dvornú bránu boli dobíjali?“

Roztvorili oblok a načúvali.

Skutočne, druhá a to síce hromová rana padla na bránu zvonku a zvučný rozkazujúci hlas sa ozval:

„Otvorte! V mene právneho rozkazovateľa Mórica Beňovského, otvorte!“

„Bratre! Drahý Móric náš!“ kričaly ženy, a pri očutí hlasu pospiešily k obloku.

„Áno brat váš! váš drahý Móric!“ opakovali posmevačne jich mužovia. Otvorí sa pred ním brána, buďte isté o tom. Pustíme ho dnuká, ale uvidí, ako sa potom dostane von.“

„Veď ho snáď len nechcete zavraždiť?“ vykríkla s úžasom Rozina, obejmúc svojeho muža kolo krku. „Veď ho len nechcete zabiť?“

„Nad týmto on sám bude rozhodovať,“ riekol spokojne Jemník. „Jestli sám dobrovoľne sa nezrečie, jestli vlastnoručne nepodpíše svoje odrečenie sa majetku, zabijeme ho.“

„Medzitým my sme dobrodušní solídni ľudia,“ hovoril Brody. „Vďačne oprobujeme na priateľskej ceste urovnať vec. Práve preto na vás nehávame vyjednávanie v tomto ohľade. Jestli sa mu podarí prelomiť bránu, zaujať barikádu, skrze toto sa nepodvratne dokáže, že narušil verejný poriadok a spôsobom zbojníka sa vbil sem; vy potom pôjdete k nemu dole, aby ste ho pozvali do hradu a zavedete ho do dedičného teremu, a pred obrazom jeho otca ho budete prosiť, aby uposlúchol radu práva a múdrosti a aby sa pre vás zriekol dedictva.“

„To on neurobí,“ riekla Julija. „Je v otázke jeho česť, a on je pyšný na to.“

„Nemôže na to pristať, aby sa zriekol dedictva,“ hovorí Rozina.

„Práve o tom ho máte presvedčiť, že je prinútený zriecť sa toho. To mu povedzte, že je to potrebné urobiť v záujme vášho blahobytu a pokoja. Predovšetkým mu vykážete, že nemá žiadno právo na dedictvo, a na dúkaz tohoto ukážete mu písmo jeho otca, ktorým ho vysúdil. Potom sa budete žalovať na svojich nemilosrdných mužov; rozpoviete mu, že tomu k vôli, aby ste v pokoji a odpočinutí žiť mohli, prenesly ste na ních vaše dedictvo, a na dúkaz tohoto mu ukážete písmo, ktorým sa zriekate majetku.“

„Vidíte tedy, že celkom od vás závisí učiniť nás všetkých blaženými,“ hovoril chychtajúci sa Brody. „Tedy celkom na vašu múdrosť a skvelú výrečnosť sa spoliehame, lež v úzadí sami tiež tam budeme za vaším chrbtom. A vy môžete mať to potešenie, že my sme vo vašej blízkosti, a že pri dverách načúvame. Ej, no; jako praští a vreští tá brána. Tak sa zdá, že mladý pán na nás chce útokom hnať celkom podľa pravidiel vojänskej vedy. My ho nebudeme hatiť v tomto, a len potom, keď raz bude brána prelomená a barikáda zaujatá, pôjdete vy dolu.“

„Predovšetkým je teraz potrebné, aby ste dokumenty prevzaly,“ riekol smejúci sa Jemník; „to bude zbraňou, ktorou bojovať budete.“

Vzal svoju tobolku, vyňal z nej klúč a šiel k písaciemu stolíku, aby vyňal odtiaľ dokumenty.

V tom okamžení vzal do ruky i Brody svoju tobolku.

Ženské nevediac ani slova vypovedať, a nevládajúc pohybu spraviť, stály ako smrti jedna pri druhej, majúc ruky krčovite jednu do druhej založené, a oči merave upreté na svojích mužov.

Jemník hrešiac, prehraboval vo svojom stolíku bez toho, aby bol dokumenty našiel; Brody zbadal, že písmo starého Beňovského neni viac v jeho tobolke.

„Sme okradení!“ vykríkol hrešiaci Jemník.

„Áno,“ doložil Brody, „sme okradení, toto tu sú zlodejky!“

Ľahkým pohybom zodvihol ruku, ktorou ukázal na ženské, ktoré sa uľakly od zraku rozsrdených očí, zarývajúcich sa do jích bľadých obličajov, ako ostré šípy.

„Áno,“ opakoval Jemník, „toto sú zlodejia.“

Dvaja mužovia sa približovali ku ženským s očami stlpom stojacimí.

Ani jeden nepovedal ani slova, lež strašné ticho bolo voždy hroznejšie a vyhrážajúcejšie, ktoré len rýchly dech a ťažké kroky mužov pretrhovaly.

Teraz celkom pri ženských stáli, ktoré sa pomály na kolená spustily pod ťarchou vyhrážajúceho pozoru, jako čo by ich nevidená ruka bola k zemi tlačila, alebo jako čoby boli hotové bývaly smrtelnú ránu od svojích katov prijať.

„Milosť!“ šeptaly jich trasúce sa perny.

„Vy ste ukradly papiere?“ ručali mužovia.

Nemaly sily odpovedať, len hlavamí pokývly znakom súhlasnej odpovede, a klonily hlbšie ku zemi hlavy svoje.

„Daj papier!“ vykríkol Jemník silno trhnúc Rozinu.

„Dokument, dokument, ktorý si z môjho stolíka ukradla,“ mrmlal po medzi stisnuté zuby Brody. „Daj ich lebo ťa prekolem.“

Julija ím odhodlane hľadela do rozsrdených očí. V tomto okamžení najvätšieho nešťastia na novo prišla ku sile; opanovala ju smelosť zúfalstva a učinila silnou.

„Zavraždi ma,“ riekla rozhodne, „aspoň s tým povedomím zomrem, že som môjho brata dedictvo obránila.“

„Daj sem listinu otcovu,“ ručal Jemník, a medzi tým, ako keby so železným zverákom stisol rukou pleco svojej ženy. Ale boľäsť nevyprešovala z ubohej ženskej žiadon výkrik; trpezlive to vystála, ba nedržala to ani za pozornosti hodné!

„Nie,“ vykríkla víťazoslávne, „nedám ho!“

„Rozmliaždim ťa v rukách, keď ho nevydáš,“ ručal Jemník, a prsty sa mu voždy viac a viac do vedna zaklučovaly.

Rozina vykríkla, ale len jedinký jeden raz; potom stiskla perny, odhodlajúc sa na smrť.

„Smelosť, Rozina, smelosť!“ hovorila jej sestra. „Nech nás zabijú, aspoň sa potom z múk vyslobodíme.“

Toto povediac, zklonila hlavu pred svojím mužom, ktorého päsť práve v tom okamžení s ťažkým závažím na jej pleco padla.

Z vonku bolo počuť nepretržený lomoz a šramot a tu i tu kotúlanie sa kameňov, krik a škrek.

Lež zrazu prerazilo tento lomoz rachotenie voza, ktorý cez bočniu bránu, ktorá sa do dvora otvárala, uháňal pred chodbu hradu.

„Deti!“ zkríkli mužovia zanehajúc svoje obete a pospiešiac ku obloku. „Deti idu.“

„Naše dcéry! naše ubohé, drahé dcéry!“ zalamovaly rukami ženy, „či ste jích sem daly doviesť?“

„Áno, sem sme jích daly doviesť,“ slovil Jemník, „a môžte mať radosť z ních.“

Roztvoril oblok, a s rozkazujúcim hlasom zavolal obidvoch dievčeniec mená.

„Ideme, ideme!“ ozívalo sa zo spodku s úprimným detinským hlasom.

Z úst Roziny bolo čuť hlas zúfalstva a nevýslovného bôľu. Julija medzitým nemo, jako keby ju strela bola prešla, na zem padla.

A teraz sa roztvorily dvere, a dvoje detí, veselo s usmievavými, červenými líčkami, vbehlo dnu cez ne.

„Tu sme, tu sme!“ vykríkly s radosťou.

„Áno, tu ste,“ riekol hrube Brody, pod ktorým časom chopil malú Paulu za ruku a pristúpil s ňou k matke, ktorá nepohnute a zničeno ležala na zemi.

„Pýtaj sa tvojej matky,“ vykríkol, „kde podela dokument. Pýtaj ju, aby ho nazpät dala, a povedz jej, že keď to nechce urobiť, že ťa zabijem.“

„Oh mamička! drahá mamička,“ prosilo k svojej matke si pokľaknuvšie dievčatko. „Daj otcovi tedy, čo pýta od teba; povedz-že, kde si ho podela!“

Julija pomály zodvihla hlavu zo zeme. Tvár jej bola jako stena bľädá, pozor jako stlp a bez sľz. Obidve ruky položila ticho na pleco dieťaťa, a dlhý nepotišitelný zrak uprela naň.

„Dieťa moje,“ odpovedala so stísneným hlasom, „ja som dokument spálila.“

„Drahá matička, milá matička,“ hovorila takže na otcov rozkaz malá Liliana, „kde si položila papier, čo starý otec písal?“

„Zpálila, zpálila som ho!“ vykríkla Rozina, silno privinúc na svoje ňádra dieťa, jako keby ho proti celému svetu chcela ochrániť.

„Spálily naše papiere!“ ručali mužovia osopiac sa na ženské, a vytrhnúc jím deti z rukú, surovými päsťamí udierali na útle telo malých dievčat.

Ale zúfalosť teraz smelými a mocnými učinila ženské. Priskočily k svojím mužom, a nad mužskú vynikajúcou silou zdržaly k bitiu vystreté ruky.

„Pusť dieťa, a všetko urobím čo rozkážeš,“ preriekla rozkazajúcim hlasom Julija.

„Neudieraj moju drahú Lilianu,“ kričala Rozina; „žiadaj odomňa čokoľvek, vo všetkom ti budem poslušná.“

„Dobre tedy, oprobujeme,“ hovoril Brody.

„Oprobujeme,“ dosvedčoval Jemník. „Ale beda vaším deťom, jestli nebudete poslúchať. Poďte sem deti.“

Malé dievčatká sa bojazlive približovaly ku nemu. „Oh otče!“ šeptala Liliana, „nebi ma!“

Jemník zchopil obidvoje detí a rýchlym krokom prešiel s nimi cez komnatu, a zatvoril ich do druhej chyže.

„Jestli sa len hlsnuť opovážite, alebo buchot spravíte, bude po vás!“ zkríkol na ne.

Potom zamknúc dvere, klúč odo dverí strčil do vačku.

„A teraz švagre,“ obrátil sa ku Brodymu, „poď na okamženie sem ku obloku, budeme sa radiť.“

Brody pristúpil ku nemu, a začali sa šeptom spolu radiť, pod ktorým časom ženské obejmúc sa plakaly.

„Teraz počujte, čo vám máme povedať,“ prehovoril Jemník, približujúc sa i so švagrom ku ním. „Odpúšťame vám, že ste nás obkradly, a vaše deti nedobijeme na smrť, jestli poslušne urobíte to, čo od vás žiadať budeme.“

„Všetko urobíme, čo budete žiadať,“ odpovedaly ženské.

„Počúvajte tedy sem. Ale zapamätajte si každé slovo, lebo každé slovo, ktoré zabudnete, bude sa jedným úderom na vaše deti odplácať.“

Tam vonku pri hrade nepretržene trvalo dobýjanie brány a múrov.

Sedliaci s veľkými železnými drúkamí podrývali spodok brány, a so sekeramí, kamením otriasali železom pokrytú bránu.

Moric Beňovsky sám riadil nápady. Sám uhodil prvý kameň na bránu, sám zaťal prvý raz do nej sekerou.

„Nechcem, aby ma, jako dajakého žobráka odpravili od brány mojeho domu,“ riekol s iskriacimi očamí. „Nechcem byť, ako odsotený syn s haňbou vyhnaný byť odtialto. Môj je tento hrad; otvorte bránu, pred hradu majiteľom — Moricom Beňovským.“

A sekera, ktorú v ruke držal uderila na novo na bránu.

„Bračekovci! otvorte predomňou otcovsky môj dom, a najdete vo mne voždy povďačného a dobrého pána svôjho.“

Na krýdlach brány nové a nové rany skál a železných drúkov hučaly. — Teraz nastúpil veľký praskot, a z paňví vyzdvižené krýdla brány sa na zem zrútily, zahaliac všetko kolom do prachu.

Jako sa prach rozišiel, za bránou bolo videť barikádu, za ktorou sa zbraň jasotala. Ale nebolo čuť ani jedného vystrelenia; sedliaci, ktorým Brody bol rozkázal, aby za barikádou zaujali miesto, so zbraňou k zemi upretou zo dvoch strán barikády zaujali miesto.

„Tí naničhodníci skutočne nestrieľajú,“ mrmľal, Brody, ktorý v hrade v obloku, ale záclonamí ukrytý, spolu so švagrom sa díval na výjav.

„Veru nie, nestrieľajú,“ odpovedal Jemník; „podľa tohoto tedy je ešte i šťastie, že sme prinútení boli zmeniť naše plány. Takto lepšie dosiahneme svoj cieľ. Zajtrá ráno budeme pánmí tohoto hradu.“

„A potom sa odplatíme týmto zprepadeným sedliakom za jích dnešniu neposlušnosť,“ dovrával Brody.

„Pozeraj len švagre, pozeraj, teraz sa činí zanímavým celý výjav; idu naše ženy.“

Skutočne, Rozina a Julija v tomto okamžení sa objavily vo dvore, v dlhých, záhybných smútočných šatoch, majúc na hlave čierný čipkový fáteľ, ktorý sa jim vlnil cez plecia, a jako nejaká čierna chmára zakryl jich vysoké, driečne postavy.

S tichom sviatočnosťou kráčaly ku barikáde, a práve ta došly, keď Moric Beňovsky pod bránou zastal, a útlym, priateľským hlasom oslovil sedliakov, aby neoprobovali ďalej žiadon odpor robiť, ale aby ho slobodne pustili do hradu.

„Zváľajte barikádu,“ rozkázala hlasitým tónom Julija sedliakom, ktorí sa hneď ponáhľali rozobrať drevá, dosky a kamenie.

„Boh ťa doniesol bratre!“ prohovorila Rozina, ruku podávajúc Beňovskému, „Boh ťa doniesol do hradu tvojích otcov.“

„Vy ma pozdravujete?“ pýtal sa Beňovsky so zadivením, „vy sami mi pripravujete cestu?“

„Naši mužovia sa chceli proti tebe postaviť,“ prehovorila Julija útle, „ale naše prosby a láska sa jich zmocnila. Aj oni sú náklonní ťa pozdraviť, jestli sa udobríš a podáš jim priateľskú pravicu.“

„Daj sem ruku Moric, poď s nami do hradu,“ prosila ho Rozina, nahnúc sa ku nemu, a s láskavým i plnoútlocitým zrakom mu v oči hľadela.

„Oh, Rozina, Julija, vískať bych vedel od radosti a dovoľností, keď vás vidím,“ vykríkol Beňovsky so záriacim sa zrakom. „Poďte, iďme do našeho domu. Dajte ruky, drahé sestry, zaveďte zase do otcovských komnát vandrovníka na zpät prišlého.“

„A my dobrotivý pane,“ pýtal sa krušovecký riaditeľ, „čo máme robiť?“

Beňovsky, ktorý v sprievode svojích sestár už dakoľko krokov bol ku hradu urobil, zastal a obrátil sa.

„Vy, bračekovci sa hneď do Krušoviec navrátite,“ odpovedal s priateľským hlavou pokynutím. „Môžte videť, že tu už nemám viac potreby na vás. Ale dnes budete mať sviatok, zaplatím vám, ako keby ste dvojný robotný deň boli mali. Povedzte môjmu starému Konrádovi, aby ma na noc čakal, lebo na noc do Krušoviec pôjdem. Poďte sestry, poďme do hradu.“

„On skutočne ide, netuší nič zlého,“ hovoril Jemník, ktorý ešte voždy v obloku stál pri boku švagrovom. „Beránok spokojne ide do tigrisového brlohu.“

„Ale nevínde odtiaľ viacej,“ dudral Brody, zodvihnúc hrozivo svoju päsť oproti Beňovskému za záclonamí; „nie, nevinde viacej von, ja som nie usrozumnený s tým.“

„Pokoj, švagre, pokoj, udus nenávisť; zatvor, zatvor ju do hlbky srdca tvojeho a obleč tvár svoju do mädového a cukrového fáteľa. Milý švagor hneď tu bude; a my ho s láskou a zajakavo príjmeme. Počuješ, už po schodoch idú, teraz sa len pretvarovať musíme, aby nič nepobadal, lebo ináč, nezostane tu cez noc, a potom sa nám náš plán nevydarí.“

„Pravdu máš; musíme sa láskyplnými a útlymí preukázať, aby sme zviesť mohli citlivého blázna. Raz som čítal o tigrisovi, ktorý s láskavosťou privábil k sebe beránka, a nechty vtiahol, aby ho s nohamí hladiť mohol, dokiaľ tento opustil od všetkého bránenia sa a s dúverou sa privinul k nemu. Potom ale vystrel pazúre a zadusil baranča, a keď ho žral, s rechotom vetil: „O mnoho viac mi chutnieš, keď som ťa pohladil, a o mnoho si sladšie a mäkšie zostalo, jako si moje mädové slová poprehltalo.“ Ja tak robím švagre ako tigris; vtiahnem pazúre a budem ho hladiť, a potom mi bude tiež lepšie chutnať.“

Dvere sa otvorily a Moric Beňovsky na rukách svojích sestár vstúpil do chyže.

Vo dverách zastal; vysoká jeho postava sa ešte viac vyrovnala, a veliké čierne ako sadza jeho oči s vyzvedačným zrakom pohliadaly na dvoch pánov, ktorí mu s úsmechom v ústrety prichádzali.

„Či nám odpustíte, pane Beňovsky?“ pýtal sa Jemník podávajúc mu ruku.

„Ste náklonný zabudnuť na to, čo sme proti vám porobili? Či vás uspokojí naša ľútosť?“

„Vy ste ma chceli olúpiť z môjho majetku a cti,“ odpovedal vážnym a prísnym hlasom, Beňovsky. „Smutnú tajnosť môjho rodinného nešťastia ste na buben uderili, a každému ste ukazovali krvavý biľag, ktorý otcovská kliatba pritiskla na moje čelo. Smrť otcova zahrabala túto tajnosť, vy ste ju znovu vyhrabali, a to ste opakovali, že každý človek prstom ukazuje na mňa, a marnotratným, prekliatym synom ma menuje.“

„Či ste preto prišli sem, aby ste nás obviňovali a výčitky nám robili?“ pýtal sa Brody s náruživosťou.

„Nie,“ vstúpil do reči Jemník, „nie; preto prišiel náš milý švagor, aby roztrhal naše srdcia, aby takto ľútosť mala prístup ku ním. Moje srdce je rozorvané, a je preplnené s ľútosťou. Áno, ja zoznávam, že som velikú nespravodlivosť zpáchal; ale mojej milovanej Roziny nahováranie a slzy obmäkčily moje srdce, a roztopily tohoto ľadovú kôru. Nahliadol som, ak ťažko som sa previnil oproti vám, pane Beňovsky. Ale jako som toto nahliadol, aj odhodlal som sa k napraveniu toho a k spriateleniu s vamí; a aj som to urobil. Bolo jedno písmo, ktoré proti vám svedčilo, a ktoré váš majetok na stránku našich manželiek otázočným robil. Viete, o jakom písme hovorím, pane Beňovsky?“

„Dobre viem, pane Jemník,“ odpovedal Beňovsky smutným hlasom. „O tom písme vy hovoríte, na ktoré raz môj otec kliatbu na hlavu svojeho syna bol spísal.“

„A na ktoré aj to napísal, že vás neuznáva viac za syna a dediča,“ doplnil Jemník s útlym líškavým hlasom. „I sami musíte, drahý švagre soznať, že toto bol nad mieru vážny papier, a že sme ho my za velice ostrú zbraň oproti vám mohli použiť.“

„Áno,“ vzdýchnul si Beňovsky, „zoznávam to!“

„A teraz sa opýtajte mojej drahej manželky, mojej milovanej Roziny, čo som ja urobil s týmto papierom?“

„Povieš mi to sestra?“ pýtal sa Beňovsky, uprúc pevný zrak na Rozinu. „Povieš, čo tvoj manžel urobil s oným nešťastným papierom?“

„Zpálil ho,“ odpovedala Rozina, pomály obrátiac svôj zrak k oným dverám, za ktorými malé dievčatká boly. „Zpálil ho, aby nemohol slúžiť za svedectvo proti tebe.“

„A to nechcete počuť, čo som urobil ja za vás, abych svoje priateľské city, moju oddanosť na proti vám preukázať mohol?“ pýtal sa Brody. „Jestvoval ešte i druhý dokument, drahý švagre, ktorý by velice nebezpečný bol mohol bývať pre vás. Po smrti vašeho otca, podľa rozkazu jeho, vystavily vaše sestry úradne potvrdený dokument, v ktorom tieto so sviatočnou prísahou potvrdzujú, že váš otec vás vytvoril, a jím, vaším sestrám zanehal svôj majetok, a v ktorom tieto moje dedictvo na vás, svojich manželov preniesly. Tento dokument, ako som riekol, bol úradne potvrdený, a bol by mohol slúžiť za druhú ostrú zbraň oproti vám. Tento dokument bol pod mojou opaterou. Teraz sa pýtajte mojej milovanej manželky, mojej drahej Julije, čo som ja urobil včera s týmto dokumentom?“

„On ho zpálil, bratre,“ hovorila Julija rýchlym hlasom, „nechcel mať takú zbraň, ktorú by bol mohol proti tebe upotrebiť.“

„Vy pane Beňovsky zadiveno a pochybujúce hľadíte na nás?“ pýtal sa Jemník. „Pýtajte sa sami seba, že keď sme takto pokojne a povoľno cítili na proti vám, prečo sme tedy dali zabarikadovať dvorniu bránu, a prečo sme sa postavili do stavu obrany? Odpoviem vám na toto. Týmto sme vám chceli ukázať, že by nám v moci ležalo brániť sa a vás odpraviť. Všetky prípravy na obránenie hradu sme porobili, a vy musíte zosnať, že nie tak ľahko by ste sa boli cez barikádu dostali, a že by vám to bolo dalo práce za dakoľko hodín. A keby ste túto barikádu boli i zaujali, ešte voždy by vám bolo s ťažkosťamí bývalo prísť do tohoto hradu, lebo i tu sme prípravy na ohradenie sa porobili; a každý dvorný oblok sme zaplnili s ozbrojeným služobníctvom. Vy ste to mohli videť, ako ste šli prez predsieň, a mohli ste sa presvedčiť, že váš nápad nás neprekvapil, ba mohli ste videť, že sme boli pripravení naň. Z tohoto tedy drahý švagre, môžete súdiť, že sme čestný úmyseľ mali! Pripravení na obranu, zriekli sme sa obrany; rozkázali sme našim ľuďom zložiť zbraň, a v ústrety sme vám poslali vaše sestry, aby vás pozvaly do hradu a pozdravily vás vo Vrbovom, vo starobylom hrade Beňovskovcov. A teraz vy ste tu, my vás pozdravujeme, vzdor tomu, že váš príchod do tohoto hradu nám odchod z nebo značí.

„Nie, bratia,“ hovoril živo Beňovsky, približujúc sa ku švagrom. „Nie, vy nepôjdete z tohoto hradu, tu budete bývať i na ďalej s mojími sestramí, mne len bývanie dáte tuná, čo mňa tým povedomým naplní, že aj ja mám domov, dom, ktorý je môj, do ktorého sa môžem hockedy utiahnuť, keď starosť a boläsť zklúčia môjho ducha, alebo keď pretvárny, mizerný svet zunujem. Poďte sestry, ešte raz na moje srdce, povedzte ešte raz, že som vďačne videný hosť v tomto dome, a že skutočne ľúbite vašeho brata.“

„Si vďačne videný hosť, drahý bratre, oh vďačne videný!“ vykríkla Julija vrelo ho obejmúc a boskajúc.

„Bratre náš,“ hovorila Rozina, „otcovská kliatba ťa vyhnala z tohoto domu, požehnanie tvojích sestier ťa ale víta v ňom! Daj Bože požehnanie, na tvôj krok do tohoto domu učinený, a nech ťa chráni od každej nehody a nešťastia.“

Beňovsky pritisknul sestry ku srdcu.

„Dovoľte mi vypočinuť si na vašom srdci, moje drahé,“ prohovoril útle. „Oh, vy neviete, koľko som ja trpel pod časom mojej vzdialenosti od domova, jak ukrutne ma tlačila kliatba otcová, a nedala mi pokoja nikde, nikdy; neviete jak opusteným som sa cítil medzi ľuďmí, jaký vymretý a vypustlý sa mi zdal celý život. V bitke som na vás myslel, drahé sestry, vám platila ostatnia myšlienka a srdečný pozdrav; smutne som myslel, že zomrem bez toho, aby ste ma vy oplakaly, a keď som vyšiel z gulkového krúpobitia, keď smrť prešla popri mne bez toho, aby sa ma bola dotkla, zarmútil som sa mysliac si, že nikoho neni na svete, kto by sa môjmu životu tešil, nikto nevzdá dieky Bohu za moje živobytie, ani ja sám nie! A teraz z razu láska ma víta na prahu otcovskom, teraz konečne raz som nie viac sám a bez vlasti! Veď vy ste moje drahé sestry, a aj vy, drahí švagrovia; mám domovinu, mám rodinu! Hľa švagrovia, pravicu vám podávam, prijmite ju a utvorme sväzok bratstva i pokoja.“

„Áno, sväzok bratstva i pokoja,“ vykríkli obidvaja oslovení, podávajúc ruky. „Jako brata, tak vás budeme milovať pane Beňovsky, a poslušní vám budeme jako pánovi tohoto hradu, ktorého pohostinnosť požívame, a proti ktorému pre to povďačnosť cítime.“

„Nie, nie tak,“ hovoril živo Beňovsky; „nemyslite tak malicherno o mne; nemyslite, že pre zemské statky som válčiť chcel, že výlučne svoju vlastnosť som chcel z vaších rukú vytrhnúť. Nie bratia; ale len, abych zákonu statočnosti za dosť urobil, želal som si uznaným byť za pána týchto majetkov; jedine aby ma škvrna nešpinila, prinútený som bol chopiť sa toho, by sa mojeho dedenia právo do pochybnosti neuvádzalo, ale aby ma každý ctil ako zákonného a právneho dediča majetkov po mojom otcovi. Ale teraz, keď ma vy vďačne vidíte, poneváč ma v dedičnom mieste Beňovskovcov uznávate, teraz sa už nebudeme vadiť pre peniaze a majetok. Nech si vypočiniem tu u vás moji drahí z bojov a boľastí; pracujme, shromažďujme a usilujme sa spolu. Dosť dlho som bol už vojakom, teraz sa naučím od vás dobrým hospodárom byť a v lone prírody blažene sa uspokojiť s výhodamí a najsvätejšimí radosťamí života. Vo pred viem, že moje odpočinutie bude krátke, a nespokojná za činamí túžiaca duša ma zase vynúti do vĺn svetových, medzi boje života. Dovoľte mi tedy pri otcovom ohnisku ztráviť krátky čas pokoja, naučte vojaka dobrým hospodárom byť.“

„Čo ja viem, a k čomu sa rozumiem, s radosťou zdelím môjemu drahému švagrovi,“ odpovedal Jemník úlisne.

„Jemník je vyučený hospodár,“ vykríkol Brody so smiechom; „ešte i z knižiek sa učí remeslu hospodárstva, mal i úmyseľ mnoho novôt a opráv zaviesť na paňstve. Ja tomuto velice málo rozumiem, ale som dobrý poľovník a s udicou si príjemno čas trávievam. Ukážem vám, kde sú najlepšie miesta k čakaniu na jeleňov a jako budete môcť vo svojích vodách najkrajšie ryby privábiť na udicu.“

„Vy ešte voždy o mojích vodách a horách hovoríte,“ hovoril výčitečne Beňovsky. „Či my vy nechcete uveriť, že práva majetkov a užívania chcem podeliť s vamí? Ale ja vás prinútim uveriť toto a k tomu, aby ste viac nepochybovali vo svojom bratovi. V ten deň, v ktorý majetok zákonne do svojích rúk prevezmem, pred patričnou vrchnosťou slávnostne dám písomne vysloviť, že moje sestry rovno so mnou dedičia, a že jích mužovia, jakožto prirodzený správcovia jích majetku, so mňou spoločne budú mať právo spravovania i panovania nad majetkom.“

„Oh, brat náš, jaký si veľkodušný a dobrý!“ vykríkla Julija, útle ho obejmúc.

„Lásku a pokoj prinášaš do tohoto domu,“ hovorila hlboko dojatá Rosina. „Zlí duchovia sa odstránia z týchto choďbí, lebo tvoje šľachetné jednanie jích odpúdi jako keď sa čerti rozbehajú pri shliadnutí krížu.“

„Moja drahá Rozina má pravdu, úplnú pravdu,“ zkríkol Jemník. „Len dobrí duchovia budú napozatým bývať v tomto dome, a rozbrojov zlí duchovia sú na večnosť vypudení ztadialto. A teraz sme hovorili dosť o vecach. Dosť je toľkoto o obchode! Nehajme dačo z toho i na zajtrá. Dnešok nech nám je dňom sviatku, a nezatemňujme ho ťažkými myšlienkamí, ťažkými vecamí. Veď zajtrá, jako suchopárny obchodníci budeme hovoriť jeden s druhým, zajtrá si za povinnosť statočnosti budeme pokladať počeť vydať Beňovskému o spravovaní jeho majetku počnúc od toho dňa, jako sa otec Samuel Beňovsky do večnosti odobral.“

„Predvidím to, a zkloňujem sa vašej vôli,“ dosvedčil Beňovsky. „Nehajme tedy veci obchodné na zajtrá, a dnes len na to myslime, že po viac rokov trvajúcom rozlúčení, sme sa konečne dnes sišli, aby sme sa milovali, a aby sme sa nie tak ľahko rozlúčili jeden od druhého. Nech je dnešny deň dňom sviatku pre nás, ale pri takomto sviatku, prirodzená vec i prítomnosť detí je potrebná. Sestry, kde sú vaše malé dievčatká? Prečo neidu svôjho ujca privítať.“

Ženské úzkostlive pozrely na mužov, neopovážiac sa odpovedať nič.

„Nuž?“ riekol uľaknuto Beňovsky. Ufám, že sú pri živote? Nie sú choré? Veď sa jím snáď len neprihodilo dačo zlého?“

„Nie,“ svolal Jemník s úsmechom. „Ale ženské sa neopovážia soznať, že dietky sú nie tu, a že nebudú môcť svôjho drahého ujca tak skoro vítať. Istá priateľkyňa našich manželiek Constantína Blenky jich včera do Grodešina odviedla k sebe, pre čo sa aj malá hádka ztrhla medzi namí. Ženské, dokiaľ sme my včera na poľovačke boli, bez nášho vedomia pustily dievčence naše so svojou priateľkou, a poneváč my sme útli otcovia, hnevali sme sa preto, a vyhrešili sme obidve. Následkom tohoto naše ženy dnes ráno chcely do Grodšína poslať pre deti, ale my sme nechceli, a to sme rozkázali, aby sa teraz už ich prvá vôľa splnila a aby deti zostaly cez týdeň v Grodšíne.“

„Dľa môjho zdania ste vy pravdu mali,“ hovoril Beňovsky s úsmevom, „vy ale sestry, sa preto nehnevajte na vaších mužov. Človek nech je stály vo svojích rozhodnutiach, a na čom sa raz uzniesol, to aj previesť má, keby snáď i trpeť mal preto. Ja toto až velice môžem tvrdiť,“ pokračoval so smutnou tvárou, „lebo som mnoho trpel následkom nezmeniteľnosti svojích usnesení.

Kebych bol odstúpil od ních, a vyplnil otcovú vôľu, mnohé veci by ináč vyzeraly tuná, a —

„Vtedy by snáď ešte i dnes žil otec,“ doplnil pomaly Jemník, keď Beňovsky zamlčal. „Áno, on mnoho trpel od tohoto dňa, keď ste sa vy zdráhali jeho plány previesť. Hnev a ľútosť zožieraly jeho dušu —“

„Oh, majte milosrdenstvo so mňou,“ pretrhol ho Beňovsky prudko, „a pomyslite, že som i ja nevýslovne mnoho trpel, a pri tom všetkom myslím, že som nemohol ináč urobiť!“

„A ver, braček,“ hovorila Julija, „v ostatních dňoch svojeho života i sám to uznal náš drahý otec. Jeho zrak sa stal krotkejším a jeho celá postava spokojnejšou. Raz ako som pri ňom sedela a nazdala sa, že spí, otvoril oči a s tak prosebným, s tak zvláštnym pohľadom pozieral po mne, jako nikdy pred tým. Ja som sa zohla ku nemu a pýtala sa: ,na syna, na Mórica si myslíš?‘ — S hlavou áno prisvedčil, a dve sľzy jak perly sa zgúľaly po jeho vpadlej tváry.“

„Oh, prečo som nebol tuná, abych tie sľzy sboskávať bol mohol!“ vykríkol Beňovsky boľästne; „prečo som si nemohol pokľaknúť ku posteli umierajúceho otca, abych bol cítil jeho ruku na mojej hlave, s ktorou by ohromnú kliatbu bol zňal, a mňa bol požehnal. Oh, sestry moje, sestry, strašné je to, cez celý život otcovskú kliatbu nosiť na svojej hlave, a ja ešte i v tejto hodine cítim, že kliatba otcová smutnú tôňu zastre na môj celý život! Nespokojne sa ja budem potĺkať po svete, hľadajúc všade blaženosť, pokoj a nikde nenajdúc to, čo hľadám.“

Toto povediac, zklonil sa k sestre Juliji, a horké, bôľuplné sľzy mu kvapkaly za jej nádra. I Rozina pristúpila ku ním, a obejmúc obidvoch oprela si hlavu na pleco bratovo, a horká plakala s nimí. Dvaja mužovia posmevačne hľadeli ha objímajúcu sa rodinu; jich zrak sa ztretal so súhlasným výrazom, a zlostným úsmevom si dali znamenia jeden druhému.

„Dosť je už tých sľz,“ moji drahí, „preriekol potom Jemník priblížiac sa ku rodinnej skupenine. „Dnešný čas chceme zasvätiť, a vy plačete!“

„Zodvihni hlavu Julija,“ slovil Brody, položiac svoju ťažkú ruku na pleco manželky. „Utri si sľzy a buď veselá. Ztratený brat sa domov prinavrátil, a nie sľzamí, ale veselosťou dokážme svoju lásku naproti nemu.“

A skutočne veselo sa zasvätil vo Vŕbovom príchod brata; medzi dúverným rozhovorom sa vo veselosti minul celý deň. Beňovsky vyprával svojím sestrám viac zábavných výjavov zo svojeho vojänského života, ale nalíčil jim nástiny aj z jeho vážnej strany; s iskriacima očama jim opisoval leuthenskú bitku spolu s nešťastlivým, Nádaždym predpovedaným ukončením; nezamlčal ani to, jak smutné následky mala táto bitka na neho, menovite, jako skrze tú bitku utratil priazeň Marije Terezije, a jako ho následkom toho prepustili od vojska.

„Dľa tohoto tedy príchod nášho drahého švagra môžme ďakovať utrateniu priazne u cisárovnej,“ hovoril Brody. „Naplňme si poháre, moji drahí, a štrngnime si. Nech žije cisárovná Marija Terezija, ktorá nám domov poslala nášho drahého švagra Mórica!“

„Nech žije cisárovná Marija Terezija!“ vykríknul Jemník štrngnúc na Móricov a jeho sestier pohár.

Beňovsky nepodvihol pohár, a ani ohlasu nedal zdravkaniu.

„Ja nemôžem podvihnúť svoj pohár na to,“ riekol; „Marija Terezija s prísnou hlavatosťou, nemilosrdne zaobchodila s najodhodlanejším, s najlepším svojim generálom, Nádaždym; ja toto nemôžem a ani nechcem zapomnieť nikdy. Ja nikdy nevezmem viac do ruky šabľu za ňu; toto je môj pevný úmyseľ, a keby ste my vy neboli zase otvorili otcovský dom a domovinu, bol bych do Poľska odišiel, abych tam s bodrými vlastencamí bojovať mohol za nešťastné Poľsko, ktoré by Alžbeta, russká cisárovná roztrhať chcela.“

„Ale teraz už,“ hovorila Rozina privinúc sa ku nemu, „chvála Bohu, teraz už u nás zostaneš; teraz už nepôjdeš do Poľska.“

„Aspoň nie hneď,“ odpovedal s úsmevom Beňovsky; „dovoľte mi, abych si najprv vypočinul na vaších srdciach, ale keď ma túha po bitke ponúkať bude, keď sa zobudí vo mne vojak, vtedy vojak pôjde do Poľska, aby za slobody ľudu oproti barbarismu vlády bojoval.“

Konečne sa ukončil deň, ktorý sa povrchne dňom radosti zdal byť, lež vňútorne dňom múk to bol pre obidve sestry. Jako si vydýchly, keď sa noc priblížila, ktorá koniec mala urobiť jích pretvarovaniu sa, svieravosti, a ktorá mala odstrániť brata a vyslobodiť ich dietky.

Lebo Beňovsky odkázal starému Konrádovi, že noc bude vo kruševskom kaštieli tráviť, a aby ho čakal. A keď sa on odstráni, podarí sa jim vyslobodiť deti. Lebo veď obidve tak poslušne a verne plnily rozkazy manželov; neprezradily ani najmenšie zo svojej ľútosti a duševnej svieranosti; ba ešte aj to so spokojným úsmevom pretrpely, keď sa jích mužovia s útlosťóu otcovskou chválili, a všetko tak hovorily, jako si to jích manželia len žiadali. Oh, tak skrúšene luhaly a pretvarovaly sa, tak víťazne a velikodušne sa ukazovaly, žeby teraz odmenu maly dostať za toto; tú odmenu, aby si svoje ubohé dietky z osamelej a studenej chyže vyviesť mohly, aby im jedenie a pitie dať mohly. Oh, keby sa len už Móric bol z domu oddialil, aby si jich vyslobodiť mohly.

Oh, ale jích nádeja sa musela zničiť.

Manželia nechceli, aby sa Móric navrátil do Krušového, prosili ho, aby zostal, a ztrávil noc pod strechou otcovského obydlia, a keď Beňovsky nechcel pozvoliť ich žiadosti, vyzvali ženské, aby ony vyprosily od brata vyplnenie jích prosby, a ony, ubohé zkľúčené, urobily i toto! Orodovaly u brata, aby neodišiel; žiadaly toto od neho jako záloh jeho lásky; sľzy, ktoré sa jim do očú tiskly, zatvorily v srdce, plač duše zadusily a namáhaly sa smiať — keď Móric vyjavil, že cez noc zostane vo Vrbovom.

„Vo veľkej modrej státnej chyži bude spať,“ vykríkol veselo Jemník; „vo státnej komnate, vo ktorej dakedy prvý Leopold cisár spal, keď vtedajšieho Beňovského, ktorý toho času palatínom krajiny bol, poctil cisárskou návštevou. Ešte aj dnes všetko tak stojí, jako sa vtedy sostavilo; to je najozdobnejšia komnata v celom hrade, a v tej musí navrátivší sa dedič, ostatný Beňovsky spať. Dajte rozkazy, ženy! žeby brat všetko pohodlne našiel v modrej státnej chyži. Ale sa ponáhľajte, a o štvrť hodiny buďte tuná, lebo my sme prihotovení a čakáme na vás s večerou.“

Ženské vybehly von, aby samy obhliadly modrú chyžu a aby sluhom rozkazy vydaly. Veliká tato komnata, zvláštny, úžasný dojem učinila na ních so svojou zpustlou nádherou.

„Julija!“ šeptala Rozina; „či vieš, prečo ho ukladajú práve sem?“

„Viem,“ odpovedala s trasúcim sa hlasom Julija, „V Brodyho chyži vynašli za jedným zpadnutým obrazom tajné dvere, ktoré vedú na jakúsi úzku chodbu. Táto chodba sa z izby otvára. Cisára Leopolda, tam v zákúti medzi modrými záclonamí stojiaci obraz prírodnej velikosti tvorí na onú choďbu sa otvárajúce tajné dvere.“

„Rozina, jestli oni pod tým časom, keď brat bude spať, týmto tajným chodišťom sem prídu, jestli —“

„Pre milosrdenstvo božie, nevypovedz tvoju myšlienku Julija, ale urobme to, čo od nás vystať môže. Obraz sa otvára na pritisknutie jednej spruhy, ktorá je tu na stene a zlatou gombičkou je pripevnená. Túto gombičku odkrútime a skrze toto sa celá mašinerija vyzdvihne zo svojeho účinkovania.“

„Dobre, urobme to, ale rýchlo, skoro. Hľadajme gombík. To hovorili, že je pri spodku, nie ďaleko od obrazu. Vyhľadajme ho. Snáď je život nášho brata závislý od neho. Hľadajme!“

Vzaly sviecu zo stola, do zákutia odišly s ňou, zohly sa ku obrazu, ktorého spodok všade osvetliac, hľadaly všade zlatý gombík.

„Čo vy tu hľadáte?“ pýtal sa z poza nich silný hlas. „Čo tu máte za robotu, a čo hľadáte na zemy?“

„Môj muž!“ hovorila Julija pomály vypustiac sviecu z ruky.

„Áno, tvôj muž,“ odpovedal Brody zdánlive bez podozrenia. „Tak dlho ste vystaly, že ma konečne poslali pre vás. Ale čo hľadáte na zemy?“

„Ihlu, čo som ju ztratila,“ hovorila Rozina. „Jednu kytku sme chcely pripevniť na záclone a to bola práve naša ostatnia ihla. Hneď bežím pre druhú.“

„Neni potrebné,“ odpovedal Brody, „veď tu všetko pekne a dosť nádherne vyzerá, a brat váš odpustí, keď daktorá kytka búde snáď i bokom na záclonách. Poďte a buďte veselé; to vám ale radím, chráňte sa vášmu bratovi i len slovo prehovoriť, alebo len jedným pohľadom ho na dačo upozorniť, jestli vaše dietky dakedy videť chcete.“

Mlčky a ponížene išly za ním do rodinnej izby; pri večeri sa veselými a shovorčivými ukázaly; len tu i tu sa jím zraky stretly a v dlhom hľadení si hovorily o duševnej úzkosti a mukách jeden druhému; ale zklopily ich zase pred vyzvedačským a vyhrážajúcim zrakom Brodyho.

Konečne bolo po večery, a začalo sa hovoriť „dobrú noc“.

„Ženské môžu odísť do svojich izieb,“ prehovoril Jemník. „My ale sviatočne odprevadíme nášho drahého švagríka do svetlej státnej chyže. Poď Brody, vezmime obidvaja sviece do rúk a odprevaďme Beňovského do cisárskej paloty, jako službu preukazujúci komorníci.“

„Ale dovoľte, abych si i ja vzal jednu sviecu do ruky a prv ženské odprevadíme do jich izieb,“ hovoril Beňovsky s úsmevom, vezmúc tiež jeden strieborný svietnik zo stola, a úctyplne sa uhnúc pred ženskýma.

Chlapi držiac každý jednu sviecu v ruke, s usmevavou tvárou, vo sviatočných krokoch išli cez izbu. Dve ženské so zklopenýma hlavama a ruka v ruke so zadumenou tvárou kráčaly za nimí.

Pred izbou, ktorá ženským za spoločnú nočniu chyžu slúžila, mužovia zastali, a sviatočne sa postavili so sviecamí pri dveroch, aby ženské dnuká vpustili.

Beňovsky s radostnou tvárou prial dobrú noc svojím sestrám, a šiel za dvoma švagramí, ktorí už boli na schody vystúpili, aby Beňovského odviedli do modrej státnej chyže.

Za jedno okamženie boly ženské zase sami, bez dohladačstva.

„Julija, ja viem, cítim, že ho chcú zavraždiť,“ šeptala Rozina. „Pobadala si, s jakým opovrhujúcim pohľadom pozeral na neho časom tvôj muž?“

„Videla som to. A ty si počula, s jak milým hlasom hovoril ku nemu tvôj muž? Vieš, že keď on zamýšľa dajaký nemilosrdný skutok previesť, že vtedy lichotí a útlym i úprimným sa ukazuje.“

„Áno, áno, viem, a koľkokoľvek razí dnes prehovoril, toľkorazí mi srdcom svieralo. Julija, oni ho chcú zaklať! Dovolíme-li mi toto urobiť, nemali-li by sme ho aspoň upozorniť na to? Nemali-li by sme mu povedať aspoň toľko, aby nespal, aby sa nezobliekal, aby nezkladal svoju zbraň?“

„Nášho brata, nášho jediného brata,“ nariekala Julija „chcú zaklať, a potom to povedia, že sa sám zavraždil z ľútosti a trápený svedomia hrizením, a čo ja viem, čo všetko navymýšľajú! Ale ja toto netrpím; nesmieme ho bez upozornenia zanechať! „Keď ma hneď život bude stáť, ja ho upozorním. Keď naši mužovia dojdu do svojích izieb, keď všetko ticho bude, urobím to. Schody sú práve pri našich dverách; vybehnem cez ne a upozorním ho; nech potom zakoľú mňa, keď raz náš brat oslobodený bude.“

„Mlč Julija, mlč. Idu. Poďme oproti nim, a vypravujme jim o našich dietkach, aby si mysleli, že naše myšlienky sa s tymíto zaoberajú.“

Ponáhľaly sa tedy oproti dnu vkročivším manželom napadájúc ich stonásobnými prosbami, aby svoje malé dievčence vypusiť mohly a aby im mohly dať jiesť.

Mužovia, snáď sa radujúc, že svojích manželiek pozornosť budú môcť na dačo iné obrátiť, dovolili, čo sa pýtalo od nich a sami vypustili a k matkám doviedli dievčatá. Potom vidiac, že ženské s výrazom najvätšej radosti oblapujú svoje maličké, a že v materinskej útlosti jedine s trasúcimí, bľädými a od hladu zosinalými malými dievčencí sú zaneprázdnené, zanehali jich samé, utiahnúc sa do svojej izby.

„Tedy šťastlive vošiel do jatky!“ prehovoril Jemník s uštipačným hlasom.

„Ty si tedy pevne odhodlaný k činu?“

„Pevne? Konečne musíme pokojnými byť pre neho! My chceme tu výlučnými pánmi byť.“

„Ale, keby sa to vyzvedelo? Keby čin na svetlo vyšiel! brate!“

„Ale nepríde na svetlo. Nik nič nevie o tajnej chodbe, a keď sa vec stala, hneď zaklademe dvere tak, že jich nebude môcť vynajsť. Modrej chyže na choďbu vedúce hlavnie dvere zamknem zňútra a keď konečne zajtrá ráno s ľuďmí ta prídeme, a budeme prinútení dvere dať vylomiť, nik nebude pochybovať, že sa sám zavraždil.“

„Ale jestli sa zobudí, dokiaľ ty švagre, budeš môcť vec ukonať?“

„On sa neprebudí; a jestli sa prebudí: ja som oblečený a ozbrojený, on ale je pozobliekaný a bezzbraňne leží v posteli. Veď ho premôžem! Ale mi daj piť, švagre. Vína! lebo mi je trocha zimno a časom i jakýsi mráz cítim prechodiť po mojích údoch! Predca je človek len slabé a mizerné stvorenie.“

Beňovsky si ľahnul do výklenku pod modré hodbabné podnebie, pod ktorým dakedy jeden nemecký cisár ležal; ľahol si ku spaniu, aby si po toľkých bojoch a rozhorčenosťach jedného dňa vypočinul.

Pred výklenkom v nádhernej komnate na prostredňom stole, stály mužmí donesené try strieborné sviece s veľkými voskovými sviecamí. Beňovsky pozabudol zahasiť sviece, alebo snáď milšie mu bolo, keď osvetlená bola desná a neobývaná veľká chyža.

Sviece tedy horely, pod ktorým časom mladý človek spal; osvetľovaly zatiahnuté hodbabné záclony výklonku, s jasným svetlom ozárily velikú podobu cisára Leopolda, ktorá vo výklonku práve oproti posteli visela. Jednotlivé plamene tu i tu vyšie vyšľahly a skvelé svetlo hádzaly na tvár mladého Beňovského, ktorý v tuhom sne pohrúžený si na poduškách voľkal.

Ale jeho sen nebol spokojný. Často si vzdýchnul, často sa mu boľastný dech vylúdil z pŕs, a po dvarazy so strachom preriekly jeho perny: otče! otče!

Puste sa ozíval tento hlas v tichej skvostnej chyži, v ktorej vysoké voskové sviece tak sviatočne horely, ako keby okolo rakvy boly stály.

Nie, neni tu ešte umrlec! V úplnosti života, silno vydychujúc, sem i ta sa hádžuc ležal na posteli mladý Beňovsky. Sny, prepodivné a ťažké sny ho znepokojovaly. Tieto sny mu otca predstavovaly, duchovia upomienky zaľahly na jeho prsá šepotajúc mu v uši o pominulých dňoch, a pred jeho zrakom smutné obrazy minulosti preťahujúc. Objavily pred ním otca s pozdvihnutou rukou, s očamí hnev sypiacimí, jako kliatbu hovorí na svojeho syna. Výkrik hrúzy sa vylúdi cez perny mladíka, s rukama rozhadzuje, jako keby duchov chcel rozohnať, ale títo ešte voždy na jeho prsách sedia, šepotajúc mu do ušú o minulosti, a predostierajúc mu zapomenuté výjavy. Ale nie voždy sú to smutnej povahy predmety; teraz mu práve krásny, vrelemilovaný obraz predstavujú. Drahú matku! Áno, jasno ju vidí, tak jasno, že to myslí: že žije a na neho hľadí tak útle, tak láskyplne, jako vtedy, keď žila! Áno, tu stojí pri jeho posteli v dlhom bielom obleku a perny jej šeptajú: Zobuď sa! zobuď sa synu môj!

Tak sa mu zdálo, jako keby sa skutočne bol prebudil a vystrel sa — ale ona ešte voždy pred ním stála ona, vrelomilovaná matka, a ešte voždy hľadí naň útlym a smutným pohľadom. Beňovsky sa zahľadí na ňu, pýta sa jej, nie jazykom, lež myšlienkamí, že či ho ešte miluje? a ona mu s úsmechom hlavou kýva. Potom postava vystre ramená, a ukazuje veliký obraz na stene, pod ktorým časom perny dotýkajú jeho tvár s hrobovým dechom a hlasito mu hovoria do ušú: „Prebuď, o prebuď sa! Odtiaľ ide tvôj vrah! cez tieto dvere príde ku tebe!“

Beňovsky sa zobudil; zkočí z postele, a ačpráve sa mu oči teraz už otvorené, predca sa mu zdá, že vidí postavu matky, ako v bielých šatoch sa ponáhľa cez izbu a zmizne vo dveroch.

Je zobudený, ba von z postele; meravo hľadí na obraz, na ktorý ruka matkyna tak hrozivo ukazovala. Teraz sa mu tak zdá, jako keby za ním v dialke bolo počuť tiché kroky; teraz, ako keby sa celá namaľovaná podoba cisára Leopolda bola ztriasla a trocha sa bokom hnula.

Jedným skokom je pri obraze, ktorý silno nazpät zatiskne do steny a svojimí silnými pleciamí sa naň opre.

Teraz sa mu tak zdá, jako keby sa obraz ešte raz bol pohol, ako keby ho dačo zvonku tisklo, a ako keby tiché hrešenie bol čul.

S plecamí si silnejšie zaľahne na rám obrazu, ktorý krčovite rukama na zpät tisknul. Z vonku čuť trenie na plátne, jako keby dajakého ducha ruka šmátrala po ňom.

„Kto je tu?!“ vykríkol Beňovsky silným a výhražným hlasom.

Žiadna odpoveď, ale buchot počuje, jako keby dajaký ťažký predmet na zem bol padol; potom tiché, tmoliace sa kroky čul, ktoré sa rýchlo odďalovaly.

Potom nebolo čuť nič. Obraz sa nepohol viacej.

Ale Beňovsky ešte voždy pred ním stál a skúmal ho očama. Nespí už viacej, ale upomienky duchov sú ešte nepretržene pri tom a rozkládajú mu obrazy; teraz mu jeden výjav z minulosti predstavujú. Vidí sa sám, ako ešte za detinstva vedený svojou matkou do tejto chyže vstúpil. Matka mu ukazuje nádheru cisárskej komňaty, a vypráva mu o zášti uhrov k nemeckému cisárovi Leopoldovi, ukrutnému prenasledovateľovi uhrov a jako jeho jeden z pradedov, nasledujúc Bruta, pozval cisára do Vrbového, a cisár vážiac si uhorského veľmoža vernosť a prítuľnosť, prijal pozvanie; vyprávala mu ďalej, ako dal jeho otec cez celé týdne pracovať v hrade, žeby tento hodným pripravil k prijatiu cisára, a jako so svojími sprisahancí staväl tajné dvere a choďby, aby cisára zavraždiť mohli. Rozpovedala mu ďalej, akou náhodou ušiel cisár smrti a ukázala mu, jako sa otvárajú obrazové dvere, keď sa na spodku pod rámom zlatý gombík pritiskne.

Zdá sa mu, že ešte aj teraz vidí matkynu ruku, jako na zlatý gombík ukazuje — oči uprúc v tú stranu, vo svetle voskovíc sa objaví zraku jeho bliskavý zlatý gombík.

Beňovsky sa zohne a skrúti gombík.

Teraz obraz pevno stojí na čäpoch, neni treba ho viac držať. — Teraz priskočí ku veľkým dverám.

Pôdivné; dvere nie sú zatvorené, len privreté, a veď ich on sám zatvoril. Kto bola tá biela postava, ktorú pri zobudení videl poponáhľať sa von? Či to nebol zjav sna? Nebola to matka, čo ho vo sne upozorňovala?

Teraz neni času na vysvetlovanie sna. Život je tu, a ten ho upomína k samoobrane.

Dvere zamkne, a potom keď sa v bezpečnosti cítil byť pred nepriateľmí a vražedlníkmí, oblečie sa, a zbraň pobere na seba, jako keby do boja šiel. Jako s týmto bol hotový, ako bol na toľko pripravený, že sa oproti každému nepriateľovi silným cítil byť, pristúpil k obrazu, a zlatý gombík na ľavo zkrútil.

Obraz sa pohnul; pomáli sa skrútil do izby a za sebou dovoľuje prehliadnuť do tmavého roztvoru.

Beňovsky vezme sviecu do ruky a drží ju proti roztvoru.

Ukázala sa mu dlhá, úzska choďba, ktorej steny vosková svieca na žlto osvetľuje. Choďba je celkom prázdna, ale jako Beňovsky dolu drží sviecu dačo bleskavého mu v oči uderilo.

Zohne sa — jednu roztvorenú britvu našiel na zemy pri dverách. Tejto spadnutie čul prvej. Jedna roztvorená britva!

Zodvihol ju, potom navrátiac sa do izby zatvoril obrazové dvere, a zkrútiac týchto zlatý gombík, zamknul jich.

Tvár mu bola bľädá; ťahy boľäsťou opuchlé.

„Sem ma privábili, aby ma zavraždiť mohli,“ vyriekly jeho trasúce sa bľädé perny. „Po tajnej choďbe sa vkrádali ku mne, aby ma zaklali. Oh, matka moja! drahá matička! ty si ma oslobodila! Zobudila si ma, keď sa vrahovia približovali! Hovorila si ku mne a ja som sa zobudil! Oh, prečo si ma nenehala zomreť!

Prečo žiadaš, abych ďalej žil, ďalej bojoval oproti falošnosti a mizernosti tohoto sveta! Ale predca, vďaka ti! Rukou vražedlníka zomreť je strašné! Idem preč odtialto! Ďaleko! Strach ma prechodí v tomto dome, kde ma zaklať chceli; strach mám pred celým okolím, ktoré je presiaknuté kliatbou mojeho otca! Do Poľska idem! Túžim za činamí, za vojnou, za krvou, za ranamí! Preč! Musím sa vzdialiť odtialto!“

Do ruky vezme sviecu, odsotí zátvor zo dverí, vinde na chodbu, dolu schodamí, pomály otvorí na dvor vedúce dvere, s plápolajúcou sviecou prejde cez dvor, rovno do maštale. Jeho koniar spí opodial koní na slame. Pomály ho zobudí, pomáha mu oširovať kone a vyviesť von z maštale. Skočí do strmeňov a prerečie ku svôjmu koniarovi, aby si i on sadnul na koňa a išiel za ním.

Ticho kráčaju cez dvor a po pod bránu, ktorú včera jeho ľudia z paňví vydvihli a ešte i teraz na zemy ležala.

Za bránou pozastaví si koňa, a obozre sa na hrad, na otcovský dom, ktorý sa tmavo-čierno vypína v nočňom šere, jako dajaký veliký hrob.

„Ty dome hriechu a vraždy! odchodím z teba,“ prehovoril ticho a žalostiplno. „Kliatba a vražda rozsekala tvoje povetrie; hriech a potupa sa tmolí po tvojích chodbách, a čistého i nevinného vyhodí cez tvôj prach! Ja uchodím z teba, ale jedného dňa sa prinavrátim, lebo moje spravodlivé právo so mňou príde, a spravodlivosti i trestu deň raz svitne nad tebou a vyžene neprávosť z tvojích múrov.“

Teraz obráti svôjho koňa, a smutne zpustí hlavu na prsia. Ticho, pomály odchodí ostatný Beňovsky v tmavej noci, v ústrety tmavému a neistému osudu.