ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Trp len srdce moje, už si i horšie veci pretrpelo!“

Toto bolo Beňovského jediné potešenie na tej dlhej a úžasnej ceste, to bola jeho jediná myšlienka; túto si opakoval každý večer, keď sa zimou obkľúčený väzňovia do dajakej mizernej dedinskej chalupy dotlkli na nocľah; toto si opakoval každé ráno, keď si zase na sánky sedali, aby zase ďalej išli po opustlej a nekonečnej sňahovej púšti, aby zase trpeli hlad, aby ich zmeravené údy boľästi zacítily.

Našli sa síce tu i tu po dedinách, cez ktoré jich nepotešitelná cesta viedla, spoluútrpné duše, ktoré smilovali sa nad ubohými väzňamí, a dali tu dačo siesť, tu zase kus dajakej šaty a so spoluútrpnosťou sa chovali oproti osudu; ale toto bolo len okamžité potešenie, a keď sánky zase za dedinou boly na sňahovej púšti, a keď víchor zase burácal s nimí — vymreli z jich duše hlasy spoluútrpnosti, a len to znali, že sú oni nekonečne biedni a nekonečne poľutovania hodní.

A predca Beňovsky si opakoval každý deň Homera tie slová „Trp len srdce moje, už si i horšie veci pretrpelo! a keď toto hlasite hovoril pred svojím cestovným súdruhom, s úsmevom si ruky chytili a s lásky i útlosti výrazom pohliadali jeden na druhého.

Tento cestovný súdruh ale nebol nikto iný, ako jeho verný priateľ, Pylades, plukovník Wyndblad. Dobrý osud ich aspoň nerozlúčil jedného od druhého v tomto smutnom postavení; ale jich spojil, aby potešenie mohli nachodiť jeden v druhom, a aby si pomáhali jeden druhému niesť ťarchu nemilosrdného osudu.

Beňovsky keď na tretí deň svojeho cestovania zrazu počul hlas priateľa, ktorý ho útle pozdravoval, a cítil objem ramena — vtedy roztvoril po prvý raz oči; ktoré doposiaľ voždy zatvorené držal; len teraz sa prebral zo svojeho nepocitného snenia a obejmúc priateľa vykrikol:

„Zdrastvuj, priateľ duše mojej! Nech je pochváleno meno Pánovo, ktorý ťa ku mne zosiela, aby má vyslobodil z pazúrov smrti! poneváč ťa zase na novo vidím, chcem zase žiť; teraz už ufám, teraz verím v prozretelnosť božskú!“

Radosť dvoch stretlých sa priateľov ešte len aj ťah vedúceho plukovníka pohla, a z milosrdenstva dovolil, aby aspoň v jedných sánkoch mohli konať svoje strašné cestovanie.

Následkom tohoto, vo dne spolu ležali na dne v snehu a vichre pomály sa vlečúcich saňach a v noci zase dakde v chalupe alebo pod slamenou strechou.

Ale spolu boli, mohli si rozpovedať svoje žaloby, svoje túžby a potešenia; mohli návrhy činiť pre budúcnosť, a cítili že jich duša sa sosilňuje na tú myšlienku, že jich útek sa snáď podariť bude môcť, keď aj nie teraz, keď sú na toľko strážení, keď rad saní ide za nimí i pred nimí a keď z obidvoch strán kozáci nepretržene jazdia po pri nich — ale raz, neskorej, snáď keď menej budú strážení vo svojom vyhnanstve.

Ale jaké bolo jich vyhnanstvo, kde bol konečný cieľ tohoto nekonečného cestovania; toho cestovania, ktoré jich od mesiacov skoro nepretržene vede po sňahových púšťach, po ktorých sú síce tu i tu mizerné chalupy a bývania, ktoré hradamí a mestamí prezývajú.

Kde bolo jich vyhnanstvo a kde odviedli nešťastných väzňov, ktorých v Petrohrade bez práva odsúdili, a ktorí neznali o inom previnení, len že za svoju utlačenú vlasť, za Poľsko zbraň chytili, proti russkému nepriateľovi? Zajali jich sťa víťazných bojovníkov, v ruke so zbraňou, a russká ľubovláda a tyranstvo, otrokamí učinilo vojänských väzňov.

Kde jich viedli? Sňahové púšte Sibíru už za jich chrbtom boly, a jich cestovanie trvalo nepretržene; teraz, po päťmesačnom cestovaní sa na dlhšie pozastavili v meste Ochotsk pri morskom brehu a teraz im povedali, kde sa ukončí jich cestovanie.

Tam, ďaleko, za morom je to miesto! Tam na tej úzskej púde, ktorá sa rozprostiera pomedzi behringské a ochotské more do tichého oceánu, tam konečne najdú vlasť zo sveta vyvržení odsúdenci, a Kamčatkou sa zove jich vyhnanstva miesto.

V prístave loď čakala na odvezenie dva a trydciatich väzňov. Loď bola pomenovaná sv. Petrom a Pavlom. Na tejto sa pohli na svoju ostatniu a smutnú cestu; cestovanie bolo strašné a nebezpečné; vichor ako lobdu prehadzoval loď vo vlnách morských; zlomil hlavné vetridlo a s takou silou ho hodil o hlavu kapitáňa a pri ňom stojaceho dústojníka, že sa obidvaja bez smysľu a smrtelne ranení na zem zvalili.

Víchrom metaná loď teraz tedy nemala veliteľa. Bez pána súc metaly ju vlny sem i tam; kormidelník na kormidle spitý leží, matrózi jako dajaké sochy sa potácajú na površí lode. Z vojänského sprievodu nerozumie sa nikto ku spravovaniu lode. Ale medzi väzňamí jesto viacerí, ktorí s poľskými loďami obchodili more; medzi väzňami je Beňovsky, ktorý so svojou ženou nie jednu morskú cestu prekonal, a z vlastného pudu i z túhy vedeckej sa jednému lebo druhému priučil.

„Ja budem spravovať loď,“ hovoril ku zkleslému a nastrašenému plukovníkovi vojänského sprievodu.

„A mi budeme loďné mužstvo tvoriť pod veliteľstvom Beňovského,“ vykríkli viacerí z väzňov, ktorí pohliadajúc do plapolajúceho zraku Beňovského, čítali z neho, že teraz snáď pre nich pre všetkých utočista a oslobodenia s boľasťou srdca čakané okamženie.

Väznia v tajnosti už boli dávno spolok utvorili, a sviatočne prisahali, že sa budú spoločne napomáhať, že spoločne vypracujú návrh úteku, a keď konečne nastúpi príhodné okamženie, že ho spoločne upotrebia.

A teraz je tuná žiadané a čakané okamženie. Teraz Beňovsky prevezme upravovanie lode, ktorá nemá pána, a dvanásť k loďníctvu schopní väznia sú hotoví plniť jeho rozkazy, a viesť loď ta, kde on chce.

Čo aj vedia štyria russkí dústojníci, kde vede cesta, ktorou sa teraz Beňovsky s loďou pohol; čo rozumie dvanasť kozákov k tomu, čo znamenajú účinky loďného mužstva? Oni sa ale o to ani velice nestarajú; oni sa chcú len zachrániť pred strašným nebezpečím, ktorým im ručiací víchor a sviňajúce sa more hrozí.

Ale Beňovsky premýšľal, on sa staral. Sediac v chyži zomrelého kapitáňa — ktorého práve pred chvíľou do mora pustili — pri morskej mape a kompase, dlho premýšľal nad cestou, ktorou sa ubierať mali. Potom, vybehnúc po schodach na površie, rýchle šepotal Wyndbladovi do ucha.

„Možno ísť po ceste la Peroude do japanského mora, a potom po žltom mory do Pekingu; cieľ našej cesty Čínsko.“

A Wyndblad do okolo rozpovedal medzi väzňamí:

„Cieľ našej cesty Čínsko.“

S vysoko dmúcimi sa prsamí, s výrazom radosti a víťazoslávy počuli toto všetcia, ale jich ťahy tváre neprezradili ničoho z vňútornej ich radosti, lebo kozáci majú naplnené zbrane, väznia ale pomimo odzbrojených rúk, ničoho nemajú.

Svoje ruky a ramená teraz avšak chcú upotrebiť nie len k zachráneniu svojeho žitia, ale i k vydobytiu svojej slobody, k oslobodeniu sa od otroctva.

Beňovsky stojí na površí lode a pri rozdrúdzganom vetridle. Jeho čierne vlasy sa sťa leva srsť v povetrí chvejú, a z povahy odhodlaného leva jesto dačo v jeho pyšno sa zkvejúcej tváry, iskriacich sa očiach, zvučnom hlase, ktorým rozkazy vydáva novopečeným matrózom.

Títo s dobrou vôľou, s nekleslou silou plnia všetko a loď, jako keby tiež do sprisahania väzňov patrila, vzdor víchru poslúcha i poddáva sa novej správe, zmení svôj prvejší zmer, a ubiera sa na miesto k východu, k západu.

Beňovsky ešte voždy na površí lode stojí pri rozlámanom vetridle; jeho ligotajúci zrak sa raz na vlniace more, ktoré voždy vyššie a vyššie vlny hádže na loď, raz zase na oblohu upre, ktoré doposiaľ v nadmieru krásnej priezračnej modrej barve sa skvelo na nimí.

Teraz mračno preletí tvárou Beňovského, a s pozdviženou rukou poukazuje po obzore smeru polnočného.

„Čo vidíš tam brate?“ pýtal sa pri ňom stojaceho Wyndblada. „Pohliadaj bedlive ta a potom hovor, čo vidíš?“

„Nič, môj drahý veliteľu,“ odpovedal Wyndblad s úsmevom, „nič, len jeden velice maličký biely punktík, ktorý tak vyziera, jako keby ručníkom bol, s ktorým ako keby nám dajaká krása Kamčatky poslednie ,s Bohom!‘ dávala, alebo jako keby to dajaký vták bol, ktorý za namí letí, aby zvedel kam ideme.“

„No brate,“ riekol Beňovsky vážne, „o dve hodiny tento maličký biely punktík bude za našimí pätamí, jako čierna úžasnosť; o dve hodiny sa tento malý vtáčik na draka premení, ktorý nás snáď do mora zanorí.“

„Čo chceš s týmto povedať, Móric?“

„To chcem s tým povedať, že posiaľ sme mali víchor, a že najviac za dve hodiny budeme mať robotu s orkánom. Jestli sa nám dotedy nepodarí zanehať otvorené more, a dostihnúť morrvaské brehy, tak sme neomýlne ztratení, alebo v najlepšom páde sa musíme nazpät obrátiť, aby sme s vetrom v jednom smere ísť mohli a utiecť sa do dajakého prístavu. Povedc toto naším súdruhom; povedz im aby usilovní o neohrožení boli vo službe.“

Wyndblad zdelil všetkým Beňovského slová, a všetci so strachom pohliadali k polnoci; biely punkt sa už viac nepodobá ručníku alebo dajakému malému vtáčkovi. Vyrástol na velikáňa, ktorý sa zdá s otvoreným náručím ponáhľať za loďou.

„Všetky vetridlá sa majú stiahnuť!“ velí Beňovsky cez hovornú trúbu, a na úkor hvízdajúceho vetra, čujný sluch jeho súdruhov počuje velenie a oni na vlas splnia všetky jeho rozkazy.

Všetky vetridlá, provazy, a iné na površí sa nachodiace nástroje sa zatiahli; celé površie zostalo hladké a zúriaci orkán nenajde tam ničoho, čo by uchvátiť mohol sebou do povetria, ani vlny ničoho nenajdú čo by mohly sebou ztrhnúť do hlbiny.

Ale zrazu strašné dunenie čuť v povetrí, jako keby sa duchovia nebeského klenutia všetci na jeden povik boly spojily; loď, ako keby ju obrovské ramená boly uchvátily, v jednom okamžení sa octne na povrchu najvyššie vypínajúcej sa vlny, a potom sa ztadiaľ zase zrúti medzi strašným víchrom, burácaním a dunením do neprehliadnej hĺbky; potom sa pozdvihne zase do zvýšky a krúti sa, krúti jako keby lobda bola, s ktorou sa obrovia vôd a provetria ihrajú.

Na jedno okamženie utichnú zúriace a všetko ničiace vetry.

Toto okamženie sa musí upotrebiť. Musí sa upotrebiť k obráteniu lode, aby mohla za vetrom ísť, aby ju víchor mohol vziať na svoje krýdla, a hnal ju pred sebou do dajakého prístavu oslobodenia.

Podujatie sa zdarilo; ešte raz sa podáva praštiaca loď vôli nového veliteľa, i kormidlu ktoré silná ruka Wyndbladova drží.

Loď sa obrátila, a jako víchor teraz zase nastane, strhne sebou loď a vede ju smerom, ktorým prišla, zase nazpät do ochotského mora, ďalej, ďalej, i rýchlo a rýchlo, jako keby víchor bol z každej dosky loďnej krýdlo spravil.

A teraz z razu ďaleko, kde sa nebo s morom spája, čierna, nepohnutná čiara sa ťahá i výkriky: „zem! zem!“ sa ozývajú každých úst a všetci padnú na kolená, aby chválu vzdali Bohu; a keď vzdali Bohu chválu, ďakovali tomu, ktorý ich vyslobodil od tak strašného zahnynutia.

Áno, múdrosť i šikovnosť Beňovského oslobodila loď a priateľa rovne s nepriateľom oslobodila od istej smrti!

Toto kričia ku nemu jeho súdruhovia, oproti nemu vystierajúc ruky a s výrazom radosti pohliadajú na neho.

On ale s povzdychom zklonil svoju hlavu.

„Bratia!“ riekol smutne, „od smrti sme sa oslobodili, ale nie od otroctva: Život nám poostal, ale naša sloboda je zase ďaleko od nás. Suchá zem, ktorá sa po horizonte brunatie, je Kamčatka! Boh chcel, aby sa smutný osud splnil na nás, chcel aby sme zostali väzňamí.“

„Ale žijeme,“ riekol Wyndblad, „žijeme, a s namí žije nádej, naša sila duševnia, naše odhodlanie!“

Áno, oni žijú, a s nimi spolu žije i jich nádej a duševnia sila.

S touto duševnou silou prídu do lobshkského ostrova a vrhnú tam kotvu; s touto nádejou v srdci, trpezlive trpia, že doprovádzajúce vojsko jim nedovoľuje dotiaľ vínsť na suchú zem, dokiaľ sám plukovník neide upovedomiť vrchnosť o jich príchode, a dokiaľ s vojakmí nepríde nazpäť, ktorí na brehu čakajú na väzňov.

Teraz ich vypustili, teraz mohli vystúpiť na tú zem, ktorá jim mala za žalár slúžiť, a ktorá jich ako dajaký živý hrob prijala do seba, odkiaľ viac neni vyslobodenia.

Ale na pokrají tohoto otvoreného hrobu Beňovsky pokľaknul na kolená, a aj svojeho priateľa k boku pritiahnuc, a tohoto ruku tuho stisnutú držiac, šepotal:

„Prisahám, že jediná myšlienka mojích dní, mojích nocí jediná modlitba bude to, abych seba i svojích súdruhov z tohoto väzenia vyslobodil. Prisahám, že nebudem mať iného namáhania, jedine aby sme sa mohli vyslobodiť z tejto potupy, a že k tomuto cieľu nenehám ani jeden spôsob čo statočnosť dovoľuje, nesprobovaný. Prisahám, že všetko vynaložím k našemu oslobodeniu. Všemohúci Boh nech dá svojeho požehnania na moje ciele.“

„Ja s tebou spoluprisahám,“ dovrával Wyndblad, „a všemohúci Boh nech dá svojeho požehnania na naše ciele!“

Potom vstali obidvaja; tváre jejich horely plameňom rázu a odhodlanosti; z jich očú šľahaly lúče mládenectva a rozhodnosti.

Jeden dústojník, vo sprievode viacerých vojakov sa približoval ku ním.

„Kto ste vy?“ pýtal sa jich z krátka, pyšný zrak hodiac na Beňovského.

Tento podobne s tak pyšným zrakom odvetil zrak.

„Ja som vojak,“ odpovedal pokojne; „dakedy som veliteľ bol, teraz otrok.“

Táto pyšná a spolu útla odpoveď dojala dústojníka, a jako keby slnečné lúče boly prelietly jeho tvárou, zrak zostal jemnejší, hlas útlejší.

„Veliteľu! odpusťte,“ riekol. „Vaše nešťastie ma k úcte nakloňuje, a ľúbil bych vám dokázať, nakoľko si vás ctím a vážim. Pozývam vás tedy, buďte na dnešek mojím hosťom, dokiaľ by ste ďalej odcestovali.“

„A moji priatelia, moji súdruhovia?“ pýtal sa Beňovsky. „Oni všetcia boli dústojníkmi a víťazne bojovali, toto je jediné jich a moje previnenie.“

„So všetkými vašimi súdruhamí vás povolávam za svojich hosťov,“ riekol dústojník.

Vďačne išli za ním do dreveného domu, ktorý stál neďaleko brehu, a o nedlho obsadli dlhý stôl, a s nevýslovnou dovoľnosťou si chutnali v jedlách na tomto okolí bežných.

Lebo na jich lodi skoro od týdňa nebolo žiadnej zásoby v potrave; od jedneho týdňa len toľko zásoby dostali, koľko jich práve oslobodiť mohlo od hladovej smrti.

Jak výborne jim padol teraz obed, ktorý ostatne len zo sušených, varených a pečených rýb pozostával, jak zotavenými a posilnenými sa cítili k ďalšiemu cestovaniu skrze pokrm!

Na člnoch cestovali teraz ďalej po istej rieke, na ktorej brehu na dakoľko míľ ležalo mesto, Bolšorecky Ostrog a jeho hrad.

Väzňovia sa tak citili, jako keby po Styxene plúli do Orkusu!

Na malých člnoch, s vyschlými tváramí postavy prišli proti ním, ktorí príchodzých ako svojích spolu druhov pozdravovali.

Aj oni boli väzňami na Kamčatke, a jako odstehovanej duše nadzemská pieseň znely jích stäžnosti o útrpnosťach a beznádejnosti kamčatských väzňov.

Žiadno vyslobodenie, žiadna nádej! Toto bolo nepotešitelné zátvorné slovo, zátvorný riadok každej jejích stížnosti. K žule prikutí Prometheusovia, ktorých pečienky zožiera voždy prítomný russký jastrab!

„Mi zakoleme tohoto jastraba,“ mrmľal Beňovsky, „a keď ho nebudeme môcť zaklať, aspoň sa oslobodíme od neho.“

„Mi všetci, odkedy sme len tuná nemyslíme na inšie, jako na útek,“ šeptala zase spiatky — „ale je to nemožnosť, úplná nemožnosť!“

„Mužom neni nič nemožné,“ riekol Beňovsky skoro s hnevom; „a my sme mužia, a aj nimí zostaneme, ačpráve sme teraz otroci.“

„Aj my budeme mužovia, jako ty,“ odpovedali noví priatelia, „obrannú a spoločenskú smlúvu utvoríme s tebou, a spoločne sa pokúsime o naše vyslobodenie.“

A noví i starí väzňovia, chytiac si spoločne ruky, vernosť a pomoc si prisahajú jeden druhému, na všetky okolnosti rabstva a oproti všetkým nebezpečenstvám. Ešte len aj väzňov odprevádzajúci dústojníci a vojaci účasť vzali v sprisahaní, lebo aj oni väzňovia boli, a z prinútenosti a za pokutu nosili zbraň russkej cisárovnej.

Jako sa zotmilo, prišli na určené miesto, na brehu mesta Bolšorecky-Ostrog vystúpili.

V mizernom staväní, na mokrej slame spali, a zavčasu ráno jích ku komandantovi hradu, k pánu Nielovi odviedli.

Tento jich s povďačnou náklonnosťou prijal, chválil Beňovského, že skrze svoju odhodlanosť a smelosť, russkej cisárovnej jednu loď od zahynutia oslobodil, a prisľúbil, že toto pripomene vo zpráve, ktorá poddá cisárovnej.

Potom so sviatočným výrazom úradnej povahy predčítal z papiera tie zákony a povinnosti, ktorým sa väznia podrobiť musejú.

Tieto zákony boli prísne a ťažké, smutné a žiaľne boly tieto provinnosti!

Väzňovia — stojí v tom zákone — po prichode jich na druhý deň sa pustia na slobodu.

Na try dni sa zaopatria s potravou; krem tohoto dostane každý jednu pušku, jeden šíp; funt pušného prachu, štyry funty brokov, jednu sekeru, dva nože a dačo z tesarskeho riadu, aby si pre seba kolibu mohol postaviť.

Väznia sú potom slobodní; môžu sa tam usadiť kde chcú, len od mesta dial jako na jednu míľu nie.

Riaditeľstvu, jako vynáhradu za obdržané veci je povinnen každý jednotlivec v prvom roku prémiu v hodnote 100 rubľov oddať.

Okrem tohoto je povinný každý väzeň jeden deň vo službe státu pracovať a bez dovolenia námestníka sa dlž než 24 hodín nesmie baviť von z domu.

Okrem všetkého tohoto je každý väzeň povinný ročite šesť sobolových, päťdesiat morskozajačích, dve líškové a štyryadvadcať hermelínových koží oddať státu.

„A teraz,“ pokračoval s pozdviženým hlasom námestník, „je tu hľa rozkaz, ktorý blahej pamäti Veliký Peter cár vydal pre väzňov Kamčatky:“

„Po prvé: Vyhnanci nemôžu žiadneho majetku mať. Následkom tohoto strážne vojsko ide častejšie do chalúp vyhnancov, aby odniesli, čo sa jím páči, bez toho, aby vyhnanci protivorečiť mohli.“

„Po druhé: Vyhnanec, keby dosť neočatý bol — ešte aj vtedy, keby dľa svojho presvedčenia rozčulený bol býval — jedneho vojaka alebo občana uderiť, odsudzuje sa na smrť hladu.“

„Po tretie: Poneváč sú vyhnanci z občanského života a spoločnosti vytvorení, každému carskému vernému poddanému sa zakazuje, takových do svojeho domu prijať.

„Po štvrté a poslednie: Poneváč sa vyhnancom len preto darúva živobytie, aby sa za smilovanie božské modlili a aby pokánie činili, následkom tohoto sa majú len k najnižším robotám upotrebiť, aby skrze takúto prácu k vyživeniu sa najpotrebnejšie veci si zaopatriť mohli.“

Keď väzňovia so zklopenými očamí a v tichosti až do konca vypočúvali tento strašný rozkaz, potom ich zaviedli do skladu pri námestníkovom byte ležiaceho, kde jim potravu na try dni, zbraň a náradie vydelili.

A teraz sa roztvorily pred nimí brány, teraz mohli vínsť zo skladov, teraz mohli ísť slobodne kde len chceli.

Lebo veď kdekoľvek sa obrátili, kdekoľvek išli, všade vláčili za sebou nevidené putá otroctva, kdekoľvek išli, všade len vo svojích otvorených hroboch chodili.

Ale mali zbraň! Toto predca len potešenie bolo pre nich!

Jich ruky neboly sviazané, a keď ťarcha života sa na nich neznesiteľne uvalila, ruka, zbraň ich mohla oslobodiť od toho!

S týmto potešením vystúpili zo zasmušilého stavänia.

A hľa, tam von, pred staväním, pozdravujúce hlasy ich privítaly, útle pohľady ich pozdravovaly, priateľské ruky sa vystieraly oproti ním, a oslovovali jich priateľmí a spolutrpencamí.

Boli to vyhnanci, s ktorými sa ešte včera boli soznali; dneská prišli na príležitosťach pre nich, aby nových obyvateľov Kamčatky do svojích chalúp povolali, a až do tých čias pohostinstvom opatrili, dokiaľ ich vlastné chalupy hotové budú.

Privádzajú so sebou i príležitosti, aby mizerné kde čo, čo velikodušnosť námestníka vyhnancom požičala, tiež odviezli.

Tu stáli príležitosti pre vyhnancov Kamčatky.

Dve jako tako vytesané drevá, na týchto zo surových dosek sklepaná hrubým mochom vypchatá láda — toto bola equipage, na ktorej vyhnanec Kamčatky v lete v zime chodil. Na miesto koní boli štyria veľkí na surových kožach popriväzovaní psi zapriahnutí.

Na týchto kamčatských príležitosťach sa teraz pohli vyhnanci, aby započali žiť nový život haňby, otroctva a utrpenia.

Brechanie a zavíjanie psov, na každých sánkoch vysiaci chrapľavý zvonec, toto bola smutočná muzika, s ktorou svätili svoje vtiahnutie do dediny pozostávajúcej zo dvanásť chalúp, v ktorých ich úbohí spoluvyhnanci bývali.

Pochod zastal na malom vršku pred dedinou a v prvých sánkach sa pozdvihol bľädý muž, pri ktorom Beňovsky sedel, a ktorý na túto noc bol jeho domovým pánom.

„Pohliadnite priatelia naši, súdruhovia spolutrpenia,“ hovoril, „toto je tuná bydlisko vyhnancov. Vstúpte dnuká, a zrečte sa hneď aj všetkej nádeje.“

„Nie!“ vykríkol Beňovsky pozdvihnúc sa, „nie bratia! vstúpte dnu, ale vstúpte dnu s plnou nádejou.“

„Áno, vstupujeme s nádejou,“ kričali vyhnanci hlasite a zo všetkej sily. „Vstupujeme s nádejou našej slobody!“

Slovo so zvláštnou ostrosťou sa odrážalo v pustom a zasmušilom povetrí, a ešte len aj zdychčaní psi pozdvihli svoje hlavy, aby načuvali tento prepodivný hlas, ktorý jako nejaká nebeská hymna sa ozýval v divej tichosti Kamčatky.

Sánky sa zase pohli a pochod sa sblížil do zakliatej dediny.

Beňovsky zahrúžený do hlbokých myšlienok, nasledoval svojeho domového pána do týmto obývanej chalupy; vstúpili do vätšej chyži podobnej miestnosti, ktorá skoro celú plochu domu zaujímala.

„Pozdravujem ťa priateľu, na prahu mojeho domu,“ hovoril Crustiev, domový pán, „dúverne ťa zavediem do jednej svätiny, čo nám barbari nemôžu odňať, do môjho domu. Jakýkoľvek je malý, jakýkoľvek mizerný, ale medzi týmito štyrma stenami som slobodný, som sám pánom. A aj vy budete to isté so mňou, dokiaľ len u mňa budete chceť zostať.“

Beňovsky priateľsky stisol podávanú ruku a s nevýslovným pocitom pohodlia sa obzrel po nízskom a tmavom staväní, ktoré sa mu v tomto okamžení sťa prístav pokoja a odpočinku usmievalo.

Koľko trpel od jedneho roka! Koľké súženia, koľko trápenia prežil od toho dňa, v ktorom ho strýc z domu z náručia manželky a dieťaťa vyrval!

„Oh, Leonóra, Leonóra!“

Ešte len aj ľúbosť prechovávanú ku nej musel zahrabať vo svojom srdci!

Ona je ztratená — večne ztratená pre neho!

S násilím odvrátil myšlienky od nej, lebo táto myšlienka, túha za ňou — ho bláznivým činili!

Koľko razí ju videl vo tmavej väzbe z mokrých stien zrazu sa jako dajakého nebeského ducha vyzdvihovať!

Po dlhej útrapplnej ceste koľko razí sa pozdvihla pred ním nad velikými snehu zámetamí, s otvoreným náručím usmievajúc sa na neho, a potom jako biela holubica zmiznúc v neby.

Cítil, že všetko toto zapálilo plameň v jeho modzgoch, ktorý ho boľästne dopaľoval, a ktorý ho skoro o smysle pozbavil, a preto hľa zatvoril svoje oči pred ľúbym obrazom sna svojej túžby; preto hľa odvrátil s násilím a so silou celej duše, svoje myšlienky z ľubých objavov, ktoré sa mu v duši kreslili, a ktoré ho trapne upomínaly na dávno pominulé krátke dni blaženosti!

Ale dnes, v pokoja bydle, si pomyslel na ne, dnes im pozdravenie odoslal v myšlienkach.

„Oh, Leonóra! Leonóra! Ľúbosť duše mojej! ži šťastne, ži šťastne! moje oči ťa nikdy viac neuvidia, ale srdce ťa nikdy nezabudne. Verné ono zostane tebe i v dialke, voždy a večne len za tebou túži.“

A s myšlienkamí plnými túhy za ním hodí sa na lúžko, ktoré pre neho domový pán v roztvore pri vätšej chyži prihotovil; a v prvú noc, čo v Kamčatke trávi, pri sebe vidí vo sne svoju ľubicu, a medzí úsmechom a vzdýchaním vypráva jej o svojej za ňou plapolajúcej ľúbosti a pre ňu vyblkujúcich utrpeniach.

Ale s rozodnením sa tratí milý obraz sna, a Beňovsky sa záse ku skutočnosti, k pravdivosti zobudí!

Neni viac vo svojom krásnom hrade, objímaný mäkými rúčkamí svojej manželky; je on vyhnanec Kamčatky a jeho domový pán Crustiev a jeho priateľ Wyndblad stojia pri jeho lúžkú, a pozdravujú ho s „dobrým ránom!“

Beňovsky rýchlo vstanúc dáva jim na známosť, že pre ních všetkých vypracoval velice vážny návrh a za potrebné drží všetkých vyhnancov spojiť ku spoločnému dielu oslobodenia sa, aby smluvu utvorili medzi sebou, najprv len tí najdúvernejší, a potom voždy vo vätšom a vätšom kruhu, až sa každý vyhnanec pripojil k návrhu.

„Raďme sa predovšetkým s tymí, na ktorých počítať môžeme,“ hovoril zamyslený Crustiev, lebo nebezpečné je hneď dúverovať. V Kamčatke len jeden spôsob dáva vyhnancovi výhľad na oslobodenie sa a to je zrada. Jesto jeden zákon, ktorý zneje, že keď vyhnanec je v stave námestníka hodnoverne poučiť o dajakom sprisahaní, ktoré je proti životu alebo proti verejnému poriadku namerené, za odmenu obsiahne hneď slobodu. Pomyslite, že aj medzi vyhnancamí môžu byť zbabelci a zradcovia, následovne buďme opatrní. Každý z nás nech zavolá k sebe troch vyhnancov, ktorých za istých drží, a pred namí a pred tymíto potom Beňovsky môže predostreť svôj návrh.

O jednu hodinu dvanásť vyprobovanej vernosti mužov sa sišlo do izby Crustievovej; tmavej a odhodlanej tváre mužovia to boli, ktorí s nepodvratnou smelosťou boli náklonní a hotoví podujať všetko za svoju slobodu!

Medzi týchto odhodlaných stúpil Beňovsky s iskriacima očama, a s pozdviženou hlavou.

„Bratia, spoločníci!“ riekol spiežim plným hlasom „nešťastie nás uvrhlo do tejto krajiny, kde snáď v nepretrženom trápení musíme dokončiť svôj život, ako utláčania a barbarstva neblahé obete. Ale čím je vätšie naše nešťastie, tým vätšia musí byť naša túha ku straseniu strašného iha, do ktorého nás svevoľa a nespravodlivosť odsúdila. Nešťastia rovnosť nás i ohľadom na život rovnými činí. Naše náslovia, vyznamenania nás nedoprovodily do vyhnanstva; tu neni viac rozdielu medzi rodom a postavením! Sme bratia, kde sme povinní podporovať sa jeden druhého vo spoločnom diele oslobodenia sa; bratia, ktorí sa musejú spojiť do tajného družstva oproti utlačovaniu a oproti barbarismu. Ale takéto družstvo nemôže byť bez tajnej hlavy. Zvoľme si tedy takéhoto, nie preto, aby nám bol rozkazovateľom, ale aby bol našim vyplodom, našim nástrojom. Musí prisahať, že všetku silu i vôľu zasvätí službe družstva, my mu ale budeme poslušnosť prisahať. Predovšetkým tedy svoľme si hlavu a kadenáhle bude tento svolený, bude nám prisahať, že zo všetkej duševnej sily sa bude vynasnažovať návrh vypracovať, dľa ktorého — keď aj s nebezpečím svojeho vlastného života — čím skorej vyprostredkuje nám slobodu; že s výborom zdelí všetko to, čo bude potrebné k šťastnému vyvedeniu svojich zámerov; že — jestli by mu do umu prišlo, zanehať svoje predsebavzatie, alebo práve z družstva vystúpiť, že toto životom zaplatí. Výbor bude mať potom právo, súd nad ním aj vyplniť, v takej miere a podobe, jako práve za najlepšie uzná. Jakonáhle vodca na toto prisahal, vzájomne i členovia výboru budú prisahať na toto: každý člen výboru je povinnen vodcovi — ešte aj s natasením svojeho vlastného života — poslúchať a jeho všelijako napomáhať pri vyvedení jeho zámerov v diele oslobodenia družstva. Výbor jako aj vodca budú prisahať, že toto družstvo v najvätšej tajnosti podržia. Kto by len jedným slovom, len jednou litierkou opovážil sa zmieniť o ňom, smrťou bude trestaný, čo výbor hneď prevedie na ňom — keď hneď aj tým spôsobom, že ho dá zaklať, alebo mu rozkáže, aby sa sám preklal. Každý člen výboru, jako aj vodca budú prisahať, že v tom páde, keby dakto z nich do ruk vlády upadol, v najvätšej tajnosti bude držať družstvo a sprisahanie, kdežto na proti tomu ostatní sprisahaní súdruhovia zo svojej strany nič nepremeškajú podujať, aby svojeho spoludruha z rúk vlády — i s nasadením svojeho vlastného života — fortieľom, alebo silou vyslobodiť mohli. Bratia!“ dohováral silno sy vydýchnuc Beňovsky, „toto je plán, ktorý som, vám chcel zdeliť. Či ho prijmete?“

„Prijmeme!“ odpovedali všetci.

„Teraz si zvoľme vodcu. Každý nech napíše na kus papieru jedno meno a nech to položí na stôl.“

Všetcia to urobili, a potom Crustiev sobral papierky aby mena poprečítoval z nich.

Na jedenástich papierkoch bolo k čítaniu meno Beňovského, len dvanásti obsahoval toto meno: „Wyndblad.“

„Beňovsky je náš vodca,“ kričali radosťou preplnený sprisahanci. „Nech žije náš vodca! Nech žije Beňovsky!“

„Aspoň dosť dlho nech žije k tomu, že by vás všetkých oslobodiť mohol,“ — hovoril s úprimným pozdravom Beňovsky. „A teraz bratia, prijmite moju vernosti prísahu.“

A Beňovsky, ruku položiac na sväté pismo, sviatočnými slovamí, prísne sa držiac ním samým predneseného návrhu prisahal vernosť a neobmedzenú oddanosť sprisahancom.

Toto činiac, mimovoľne mu do umu prišlo oné okamženie, ktoré dakedy v Pulavského podzemnom kostole prežil.

Aj vtedy v prisahanie stúpil a prísahu zložil na vernosť a tajomstvo. Oné tajomstvo mu vrhlo na hlavu nešťastie celé, to ho ozbíjalo o domov, o milých. Oné sprisahanie bolo príčinou, že je teraz v Kamčatke sťa mizerný otrok.

Či ozaj toto druhé sprisahanie bude mať lepší výsledok ako to prvé? Či ho vydvihne z otvoreného hrobu, do ktorého ho prvé sprisahanie uvrhlo?

Toto sa pýta sám seba srdcom zklúčeným, medzi ktorým časom prísnu drakonickú prísahu odmlúva.

Ústa sa mu netriasly, neklopíta sa; vie, že on nikdy nemôže byť zradcom, zpreneverilým, a preto s pokojným svedomím hovorí:

„Verne s celým životom i s celou silou svojou družstvu venujem seba. Jestli by dakedy toto oželel, jestli by dakedy zložil vodcovskú dústojnosť, budem hoden smrti a prisahám, že bez všetkého zdráhania takovú aj príjmem z vašich rúk.“

Keď odprisahal, aj výbor zkladá prísahu vernosti a poslušnosti a potom dvanásti pevného rázu a ducha mužia stisknú si ruky spolu a ešte raz priateľstvo a oddanosť si prisahajú jeden druhému.

Toto bolo prvé ráno Beňovského v Kamčatke.

Znevážený ako netrebný otrok prišiel včera večer ta. Dnes bol už vodcom jedného družstva, veliteľom dvanástich mužských duší, dnes nebol už viacej otrokom, ale veliteľ, a jeho nádej odznačujúce zrak mu ďaleko na obzore jako vychodiace slnko celú armádu ukazoval, s ktorej pomocou pre seba a pre svojích súdruhov bude môcť vydobyť slobodu a blahoslavenstvo.

So žiarou tejto nádeje v očách a v celej svojej povahe, išiel Beňovsky ku kancellárovi Sudeikinovi, ktorý ho dal k sebe zavolať, aby mu ďalšie rozkazy vydať mohol.

Kancellár ho prijal s velice zasmušilým zrakom, a grobovitým hlasom mu riekol, aby čakal, dokiaľ svoju hru dokončí.

„Úfam, že sa to skoro stane,“ vykríkol kozácky hejtman, ktorý s kancellárom v oči sedel pri šachu. „Vyhnanec nebude museť mnoho čakať, lebo jako vidím, ja hneď vyhrám hru.“

Sudeikin jedine krátkym hnevlivým zrakom odpovedal na toto vyrieknutie svojeho soka, potom sa zase nahnul nad šach a Beňovsky z poza chrbta postojiac za nim pozorne pohliadal na započatú hru.

Tá dosť zle stála ohľadom na kancellára Sudeikina, lebo Colossowe vojsko silnejšie bolo o jednu baštu, o behúňa a chlapa.

Vážna vec tedy bola pre Sudeikina vymudrovať učiniť majúci najprimeranejší ťah.

Z razu, jako u postred svojeho premýšľania, náhodou hore pohliadne, Sudeikinovo oko utkvelo na Beňovskom, ktorý s napnutou zvedavosťou pohliadal na hru.

„Hráte vy šach?“ — pýtal sa ho Sudeikin surove.

„Velice mnoho som šach hral, je to moja obľúbená hra,“ odpovedal Beňovsky.

„A čo poviete na moje postavenie?“ pýtal sa Sudeikin živo.

„Neomylne je ztratené!“ hovoril víťazoslávne hejtman. „Vyhral som sto a päťdesiat rubľov.“

A s úľubou pohliadal na zlato, ktoré v riadnom porozkladaní ležalo na stole počitané pri šachu.

„Nuž čo vy poviete?“ opakoval svoju otázku Sudeikin.

Beňovsky sa len usmieval, ale neodpovedal.

Sudeikin porozumel tomuto úsmevu.

„Vyhrali by ste vy hru, keby ste na mojom mieste sedeli?“ pýtal sa rýchlo, a poneváč Beňovsky ešte voždy mlčal, práve tak rýchlo doložil k tomu: „päťdesiat rubľov dám vám, jestli mne stopäťdesiat vyhráte.“

„Päťdesiat rubľov! Toto by bola základina pre naše tajné družstvo!“ hovoril Beňovsky sám k sebe.

„Myslím, že bych vedel hru vyhrať,“ riekol hlasite, „a jestli pán kancellár rozkáže, prevezmem jeho úlohu.“

„Ale to je nemožné, to sa nemôže stať,“ vykrikol kozácky hejtman; „zákon to hovorí, že slobodný človek, úradník nesmie ani hovoriť, ani potýkať sa s vyhnancom!“

„Vy máte pravdu, Colossow,“ odpovedal kancellar vážne, „zakázané je s vyhnancom hovoriť alebo do potyku prísť; medzitým nikde neni napísané, že by nebolo možné šach sa hrať s ním bez toho, aby človek hovoril k nemu.“

„To je už pravda, toto uznám,“ odpovedal kozácky hejtman sviatočne; „šach možno s vyhnancom tak hrať, keď človek nebude hovoriť ku nemu. A vy vyhnanče ste ozaj tak neočatý tvrdiť, že by ste vedeli hru vyhrať, na úkor tých výhod, ktoré som ja už vyhral?“

„Pána hejtmanova armáda je síce vätšia,“ hovoril Beňovsky, „ale táto tu pána kancellárova má výdatnejšie postavenie.

„Čo? Výdatnejšie postavenie?“ vykríkol hejtman. „S jakým právom vy to tvrdiť môžete? Sudeikinova hra je už prehratá, ja ju neomýlne musím vyhrať.“

Upomínam vás, Colossow,“ vykríkol Sudeikin, „že s vyhnancom neslobodno hovoriť.“

„Pravda je, pravda je! Ale šach sa môže hrať s ním človek, ja sa tedy budem šachovať s ním. Nech tedy on zaujme vaše miesto, ja som bol svedkom, že ste mu vy päťdesiat rubľov prisľúbili na ten pád, jestli vyhrá. Vy ste povinný mu to aj dať a prisahám, že mu aj ja dám dvadcať päť rubľov, jestli sa mu podarí to, čo je nemožné.“

„Som svedkom vašeho sľubu,“ hovoril Sudeikin, velice potiahnuc zo svojej tureckej fajky.

Dobrá vôňa tureckého dohánu, jako dávno minulých radostí upomienka sa pretiahla po pod nos Beňovského, a živú túhu vzbudila v ňom.

„Nuž, vyhnanče,“ hovoril Sudeikin, zaujmite moje miesto a hrajte.“

Beňovsky medzitým ešte voždy utiahnuto a nerozhodnuto stál.

„Nuž čo je to?“ pýtal sa Sudeikin prudko, „prečo si nesedáte a nehráte?“

„Pane kancellár,“ hovoril Beňovsky pokrčiac ramenama, „velice ľutujem, medzitým neprekonateľná závada je tuná. Vy dobre viete, že pri hraní šachu sa človek velice chytro pomýli, a aj najmenšia okolnosť mu zmäte myšlienky. Ja som bol naučený voždy pri ťureckej fajke hrať šach, a pochybujem, že bych vedel povážiť dobre jednotlivé ťahy, keď nebudem pri tom veliké kotúče dýmu púšťať, a to síce ešte dobrého dohánu.“

„Tomu sa dá chytro odpomôcť,“ hovoril Sudeikin, ponáhľajúc sa doniesť, druhú tureckú fajku a túže naplnil tým istým dohánom čo aj sám kúril.“

„Pane kancellár,“ poznamenal hejtman s nevoľou, „zákon zakazuje pohostinnosť preukazovať v našej vlasti vyhnancom.“

„Pohostinnosť áno, pane hejtman, s nimí jiesť, áno,“ odpovedal Sudeikin. „Ale nikde neni povedané, že by nebolo možné jim dať za fajku dohánu. Tu je fajka, vyhnanče, a teraz sa prichyťte ku hre; ja mám ťahať.“

„Áno, ja mám ťahať,“ odpovedal Beňovsky, s nekonečnou dovoľnosťou púšťajúc vysoké kotúče dymu do povetria.

Nastalo hrobové ticho.

Troch pánov zraky boly meravo opreté na šachovú tablu, z úst sa jim hustý dým prúdil, ktorý za malú chviľu celú chyžu i so šachistami zastrel v hustý šedý závoj.

Beňovsky po dlhom premýšľaní urobil prvý ťah, čo radostný úsmev vylúdilo na hejtmanovi, lebo za velice nepatrný a nič neznamenajúci pokladal tento ťah.

Hneď urobil aj on ťah.

Práve tak rýchlo spravil teraz ťah za ním Beňovsky, opovediac šekšach.

„Kráľovná je ztratená,“ kričal Sudeikin, pod ktorým časom Colossow s hnevivým mrmľanim zpiatky cufal s kráľom.

Beňovsky s potomnými ešte troma ťahamí vyhral hru, a Sudeikin s výrazom radosti v očach pred neho potisol prisľúbených päťdesiat rubľov.

„A päťadvadcať rubľov, čo ste mu vy pane Colossow prisľúbili?“ pýtal sa s úsmevom.

„Dostane jich, jestli ešte jednu parthiju do konca vyhrá so mňou,“ hovoril hejtman s náruživosťou šachistu, ktorý by prehratú bitku sa každú cenu prinavrátiť chcel.

„Dobre, ja dám vkladnú summu, vykríkol kancellár. Jestli vyhnanec vyhrá, vy platíte sto päťdesiat rubľov, z ktorých ja zase dám jemu päťdesiat. Jestli ale ztratí, ja budem za neho platiť vám stopäťdesiat rubľov pane Colossow, ale vy preto musíte mu zaplatiť prvej prisľúbených dvadcaťpäť rubľov. Ste náklonný k tomuto, vyhnanče?“

„Nie celkom pánovia,“ odpovedal Beňovsky, husté kotúče vypustiac z úst, „aj ja mám podmienky.“

„Oh, jako vyhnanec, chce nám výnimky predpísať!“ vykríkol hejtman. „Ale bol bych predca zvedavý to očuť.“

„Aj ja sám,“ hovoril kancellár. „Hovorte tedy vyhnanče!“

„Moja podmienka je tá, aby ste ma nemenovali tým všeobecným pomenovaním.“

„Jakým všeobecným pomenovaním?“ pýtali sa s výrazom plného smiechu obidva páni pri ňom.“

„Vy mňa vyhnancom menujete. Vy mňa nepovažujete za človeka; vo vašich očach som utratil meno, postavenie, osobnosť, pred vami som nič viac jako mimo ľudskosti padajúci tvor, bezmenný, bezprávny tvor, jeden vyhnanec. Dľa zákona je to takto, ačpráve zoznať musím, že je toto nemilosrdný zákon. Avšak tuná, keď s vami pánovia v oči šach hrám, tu som muž, osobnosť, a keď aj vyhnanec, predca len človek, ktorý má svoje vlastné meno, a môže žiadať, aby sa toto ctilo. Tú podmienku kladem, aby ste ma vy pánovia podľa mena oslovovali.“

„Ja nevidím neslušnou byť tú podmienku,“ hovoril hejtman, ktorý netrpezlivo čakal započatie hry, ku ktorej už figury boli porozostaväné. — „Príjmeme podmienku?“

„Príjmime, pane hejtman. Nuž tedy povedzte vaše meno.“

„Som gróf Móric Beňovsky,“ odpovedal s dústojnosťou poľského povstania veliteľ. „Moje címery a postavenie sa mohlo zotreť a do minulosti zahrabať, ale meno Beňovského mi pánovia nehajte, lebo toto je jediné dedictvo, čo mi od mojich predkov poostalo.“

„Dobre, Beňovsky,“ hovoril Colossow, „budeme vás menom oslovovať dokiaľ budete pri šachu sedeť.“

„Tak je,“ dokladal Sudeikin, „dokiaľ pri šachu sedíte, dotiaľ ste Beňovsky, ale potom ste predca len vyhnanec. Prichyťte sa. Ja držím sto a päťdesiat rubľov.“

Hra sa zase započala.

Hráči si sadli proti sebe s napnutýma a vážnyma tvárami, pri nich sedel kancellár a jako nádej alebo obavu vzbudila v behu letiaca hra, zašmurenosť a tôňa prechodila striedavo jeho tvárou.

Hráči zostávali voždy a voždy vážnejšími, voždy sa dústojnejšie preťahovaly dymové chmárky v neprehliadnom izebnom povetrí.

Teraz zahrešil hejtman a rukou silno uderil na stôl, tak že sa šachové figúry kotúľačky pomiešaly.

„Vyhral som,“ hovoril Sudeikin, sotvaj zdržať sa mohúcim smiechom. „Pane Beňovsky, tu máte vašich päťdesiat rubľov, ostatnie je moje. Vy ale, Colossow, ste povinnen dvadcaťpäť rubľov platiť Beňovskému.“

„Ešte jednu parthiju!“ vykríkol hejtman, pod ktorým časom od jedu pochytiac figúry šachové na novo jich začal rozkladať. „Na každý pád si prajem, aby sme ešte jednu parthiju zohrali.“

Veliký kožený mešec vytiahol, a z novu sto päťdesiat rubľov očítal na stôl.

„Tu je aj vašich dvadcaťpäť rubľov, Beňovsky,“ hovoril potisnúc otázočné peniaze pred Beňovského; ale ešte raz hrajte so mňou.“

„Prijmem tretiu parthiju,“ hovoril Beňovsky, ale dvadcaťpäť rubľov pána hejtmanových nazpäť vrátim, lebo sa uspokojím s tou čiastkou, čo mi môj hráč dá. Avšak zase mám podmienku.“

„Čo? Zase podmienka?“

„Zase! Zhrám ešte aj tretiu parthiju, avšak vy pánovia mi slovo dáte, že ma nie len pri šachu ale všade, kdekoľvek sa stretnete so mňou, budete ma po mene oslovovať.“

„Prijímame!“ vykríkol hejtman.

„Prijímame,“ hovoril usmievajúci sa Sudeikin.

Beňovsky porozumel tomuto úsmechu.

„Dobre viem,“ hovoril, „že v Kamčatke nikto neni zaviazaný vyhnancovi dané slovo zadržať. Ja sa pri tom všetkom statočným človekom cítim byť, a zadržím teraz vypovedané slovo, že s vami alebo na vašu stranu nikdy nebudem šach hrať, keď by ste ma vy dakedy ináč nežli po mene oslovili.“

„Pane Beňovsky, váš je prvý ťah,“ vykríkol hejtman, s výrazom najvätšej rozčulenosti a dychtivosti.

„Dobre, môj je prvý ťah,“ hovoril usmievajúci sa Beňovsky; „a dávam vám na vedomie pane hejtman, že tentokráť začínam so sicilským.“

„So sicilským?“ pýtal sa zľaknutý hejtman. Kde je? Ukážte ho prv, než započnete hrať s ním.“

„Áno, ukážte,“ vykríkol náružive kancellár. „Ukážte nám vášho sicilského.“

„Sem s ním, s vaším sicilským,“ kričal hejtman. „Ale vám to hovorím, že vykrútim tomu fickovi hlavu, jestli zase vyhrá pre vás. No, sem s ním, s tým sicilským.“

„Tu je,“ hovoril Beňovsky, a zľava pred kráľovnou stojaceho chlapa na dva kroky vo pred potisol.

„Jako, jako je tu?“ pýtal sa Colossow, pred kráľom stojaceho chlapa tiež na dva kroky potisnúc vopred. „Ešte ste vy nevyčarili vášho sicilského?“

„Ale tu skáče hľa,“ vykríkol Beňovsky usmievajúc sa, behúňa postaviac za predloženého chlapa. „Ľavá kráľovná s chlapom a s behúňom a s jedným krokom k predu potisnutý kráľ s chlapom — takto započatá hra sa sicilskou menuje.“

Dvaja páni najprv na seba, a potom zadiveno na Beňovského hľadeli.

„Colossow,“ hovoril vysoko si oddýchnuc kancellár, „toto je múdry šachista, ktorý už celú hru vo pred má v hlave.“

„Áno, vy ste múdry hráč,“ hovoril hejtman zamysleno. „Počul som raz vyprávať od jedného vyhnanca, že jesto také vyučené šachové stroje, ale som takýto ešte nikdy nevidel. Tento to môže ďaleko priviesť, môže vyhrať i celú Kamčatku, jestli chce. Páne Beňovsky, myslím, že je na vás rad k ťahu.“

Áno, na Beňovskom bol rad k ťahu a k velikému prekvapeniu obidvoch pánov kráľ-behúňa pred kráľovnú-chlapa potiahol a vúbec pod časom celej hry tak zvláštne a nečakané ťahy robil, že dvaja pánovia nevediac hovoriť od zadivenia, za každým ťahom s mlčanlivou úctivosťou pozerali hore do šľachetnej a peknej tváre mladého človeka, ktorý takto nevideno nosil sebou svoje sicilije a predca tak doprosta zbil celú armádu hejtmanovu.

Áno, doprosta zbil a o pol hodiny kancellár s radosťou kričal:

„Šach-mat! Vyhral som! Pane Beňovsky tu je vašich päťdesiat rubľov. Ďakujem vám za trysto, čo ste pre mňa vyhrali.“

„A ja bych vám nevýslovne povďačný bol za sto a päťdesiat, ktoré som pod časom hry vyhral, medzi tým obávam sa, že jako prišly tak aj pôjdu.“

„Jako vy to rozumiete?“ pýtal sa kancellár, pod ktorým časom sa hejtman celkom do dymných kotúčov zaobalil, z ktorých sa mu blišťaly len oči, voždy ešte na šach meravo upreté.

„Či zákon nehovorí, že vyhnanec nesmie ničím vládnuť?“ pýtal sa Beňovsky. „Nedovoľuje-li každému vojakovi, aby mohol do mojej chalupy vôjsť, a vziať mi mohol všetko, čo sa jemu len zapáči?“

„Áno,“ hovoril ramenamí pokrčiac kancellár, „vyhnanec nemôže mať žiadneho majetku.“

„Nuž, čo za osoh vezmem z vašich rubľov? Zajtrá daktorý z vašich vojakov môže vstúpiť dnuká, a pobere mi, čo som vyhral. Lepšie je keď si nič nezvažim, lepšie bude, keď nikdy nebudem šach hrať, abych nebol vystavený tej potupe, žebych sa videl voždy olúpeným byť od mojej výhry bez toho, abych zlodeja potrestať mohol.“

„Počúvajte ma,“ hovoril Sudeikin, položiac svoju ruku na vyhraté a lesknúce sa zlato, „ja vyprostredkujem že vaša osoba bude vyňatá z pod tohoto zákona. Stát vám je dlžníkom za to, že ste mu jednu peknú loď so svojim hodným vodcovstvom zachránili. Ja tedy pred námestníka ten návrh učiním, aby za odmenu toho vy ste majetok mohli mať, a aby ste svojeho domu dvere zatvoriť mohli. Pán Nielow bude k tomuto s radosťou náklonný; a šak ver keď potom zabezpečený bude váš majetok a vaše výhry, zase budete za mňa hrať?“

„Áno,“ hovoril Beňovsky sviatočne, „jakonáhle obdržím túto odmenu, hneď budem hrať za vás, pane kancellár.“

„Ja hneď idem k pánu námestníkovi a rozpoviem mu moju žiadosť,“ hovoril rýchle vstanúci Sudeikin. „Vy za ten čas môžete tuná na mňa čakať a môžte sa hrať s hejtmanom.“

„Áno, áno, do tých čias my môžeme dokončiť ešte jednu parthiju,“ vykríkol hejtman živo, a začal postavovať šachové figúry.

Jakonáhle ale kancellár bol vonku, pretrhol toto zamestknanie a s dakoľko hlbokými rozdychamí rozoženúc kúriaci sa pred ním dým, obidva lokte na stôl si oprúc a čiernu dlhovlasú hlavu si na ruky podoprúc.

„Pane Beňovsky,“ hovoril, „ja vám urobím návrh.“

„Pane hejtman, hotový som takový pozorne vyočúvať,“ odpovedal Beňovsky ľahko sa pokloniac.

„Čit, hovorte potichu, aby Sudeikin, keď nazpäť príde, ničoho nepobadal lebo on je dravá líška a peniaze radšej vidí než svoje povinnosti a povolanie. Jesto tuná dakoľko kupcov, v opravdivom slova smysle vyučení nanič hodní šachisti. Mňa už o veliké summy peňazí pripravili, a tieto summy bych ja ľúbil nazpäť dostať. Ja vás doznámim s týmito dravými kupcamí, vy budete hrať s nimí na moje konto a ja za každým razom dám vám tretinu z vyhratej summy.“

„A keď prehrám, pane hejtman?“

„Vtedy jedine ja ponesem škodu. Ale veď vy neprehráte, vy ich sbijete, a vykoristíte jich s pomocou vašich sicilijí; — túto kupeckú bandu, tak že aj radosť bude dívať sa. Hovorte pane Beňovsky, či prijímate môj návrh?“

„Príjmem, predpokladajúc, že si vydobyjem právo vlastníctva a —“

„Mlčte!“ prtrhol ho rýchlo v reči Colossow, „už nazpäť prišiel.“

Dvere sa roztvorily, a nimí vstúpil dnuká kancellár Sudeikin.

„Pane Beňovsky, riekol sviatočne, vy obdržíte právo vlastníctva, ja som ho prosil pre vás; mne môžete ďakovať za to. Medzitým pán námestník Nielow želá si to osobne vám môcť zdeliť, následkom čoho idite hneď rýchlo ku nemu. Ale potom sa zase navrátite ku nám?“

„Nežiadajte to pane kancellár,“ odpovedal Beňovsky usmievavo, „hlava mi je celkom umorená, dnes bych už len prehral.“

„Tak tedy prijdite zajtrá, pane Beňovsky,“ hovorili obidvaja páni vstanúc zo svojich sedadiel a odprovadiac Beňovského až ku dverám.“

Námestník Nielow s citlivou zdvorilosťou prijal Beňovského, bo vo svojom uponížení sa tak ďaleko išiel, že ruku podal vyhnancovi.

„Dal som vás volať, abych sa vám mohol odmeniť za vašu udatnosť a rekovnosť,“ hovoril. „Vy ste oratovali cisárovnej jednu peknú loď. Za odmenu tohoto v tom vyznačení sa súčastníte, že dvere vašeho domu sa so zámkom opatria, v ktorej výhode sa ešte nikdy žiaden vyhnanec nesúčastnil. Okrem tohoto na dvere vašeho domu si i jednu tablu pribijete, na ktorej bude klúč namaľovaný. Tento znak bude každému okoloidúcemu znamenie dávať, že vy ste obdržali právo majetníctva, následkom čoho nikto nesmie váš majetok narušiť.“

„Ďakujem vážnosti toto vyznačenie,“ hovoril vnútorne dojatý Beňovsky: „Prial bych si, kebych nie len slovamí mohol dokázať svoju uznalosť oproti vám.“

„Dám vám príležitosť ku tomu pane Beňovsky,“ hovoril námestník vážnym hlasom. „Hovorili mi, že vy ste velice vzdelaný a jemného vychovania človek, následkom čoho vám návrh urobím. Boli-li by ste náklonný moje dcéry vyučovať v cudzých rečiach? Všetky try len russkú reč rozumejú, a pravdu zoznajúc pred vamí, aj v tejto reči sotvaj vedia čítať a písať. Jakokoľvek radi by sme to urobili, predca neni tuná príležitosť dať ich vyučovať, nie sú ony bez poňatia a bez ducha, ale tieto ich vlastnosti sú nie vyvinuté: pýtam sa vás tedy to, nechceli-li by ste byť učiteľom mojích dcér, a tieže vyučovař v anglickej a francúskkej reči?“

„S ochotou som náklonný ku tomuto,“ odpovedal Beňovsky živo, „a sľubujem vážnosti, že verným a svedomitým učiteľom budem vašich dietok.“

V tomto okamžení sa súsednej chyže dvere rýchlo otvorily a jedno mladé dievča sa objavilo na prahu.

Vidiac cudzého sa uľaklo, a horiaca zapirenosť prelietla jej útlou tvárou, a nerozhodnutá neopovážila sa ani vopred ani zpiatky.

Báječne krásna bola v tomto nerozhodnutom postavení.

Driečna vysoká zrost, v úzsko priliehajúcom russkom oblečení, postavu útlej a panenskej Heby prezradzovala; jej šľachetného zrostu hlava upomínala na Venus.

Hlavu jej pokrývala opremovaná russká kučma, pod ktorou od spodku v hustých a tlstých kaderách sa rozkladaly jej bohaté vlasy, a z oboch strán s milou báječnosťou zaplavily červenú tvár.

Priezračnej bielosti čelo, čisté a jasné bolo jako jarnie ráničko, — a jako jarnia báseň, taká bola táto celá milá objava, čo vo dverách stála; jako jarnia báseň prichodila Beňovskému v jeho zahľadených a očarených očach.

„Pod bližšie Aphanasija,“ hovoril Nielow.

Krásno dievča sa so zklopenýma očama približovalo.

„Pozrite, pane Beňovsky,“ hovoril námestník s úsmechom, „tuto je jedno z dietok, ktoré budú vašimi žiačkamí. Pozri hore moje dieťa, a pohliadni dobre tohoto muža, a potom mi povedz, či ho príjmeš sa svojeho učiteľa?“

Pomály zodvihla svoje dlhým a hustým obočím kryté oči, a na Beňovského pohliadla nimí, ktorého očarený a zahľadený zrak nepretržene na ňu bol upretý.

Oči sa jím stretly a ohnivého plameňa zrakom žiaraly na seba. — Na tváry Asphanasije sa šarlatový pir objavil, po Beňovského tváry hľboká bľädosť prelietla — a postúpiac nazpäť o stenu sa podoprel, ako keby mu zamdlenie hrozilo, a pritisknúc si ruku na čelo, jako keby chcel dajaký šľahajúci z nej plameň pristaviť.

„Nuž, Aphanasija, neodpovedáš dieťa moje?“ pýtal sa námestník. „Snáď sa ti môj návrh nepozdáva?“

„Nie, oh nie,“ riekla chytro, a jej hlas sa tak črstvo a milo ozýval, ako keby prepelice. „Ja sa velice teším, keď sa môžem naučiť dačomu. Ale sa bojím, že tento pán ma vysmeje, že som tak neumelá.“

„Nuž, čo poviete k tomu, Beňovsky?“ pýtal sa námestník. „Vysmejete-li Aphanasiju, lebo je neumelá?“

„Vážnosť!“ hovoril Beňovsky zvláštnym trasúcim sa hlasom, „lalije a ruže, ktoré som mal doma vo svojej zahrade, tiež nič nevedely, stály len vo svojej kráse a nádhere, a ja som sa jim tešil, jako božstva alebo prírody najlepšej básnickosti.“

„Lalije a ruže sú šak ver kvety?“ pýtala sa Aphanasija živo. „Oh, jaká škoda, že tuná v našej studenej, smutnej Kamčatke nerastú lalije a ruže!“

„Ja medzitým to myslím, že aj tuná rastú,“ hovoril Beňovsky, so záriacim zrakom obhliadnúc mladé dievča.

„Nie,“ rieklo toto rýchlo, „naše leto je velice krátke a nedovolí rásť lalijám a ružám. Lež naša matka vyprávala o nich, aj ona jich znala v Petrohrade, kde za dievčenstva bývala. Ale tu zmrzne každý kvet. Viete vy aj kresliť pane učiteľ? Budete tak dobrý nakresliť mi jednu ružu?“

„Pokúsim sa, panička!“

„A viete vy aj spievať, pane učiteľ?“

„Máličko viem.“

„Oh, otče, drahý otče, on je tak múdry ako dobrý pán Boh, tak pekný a učený,“ kričalo mladé dievča, oblapiac a boskávajúc svojeho otca.

„Drahý otče!“ pokračovala za tým, „ďakujem ti za milého a hodného učiteľa, a sľubujem ti, že dobrou a poslušnou žiačkou budem. Teraz s Bohom! idem ku sestrám, musím im rozpovedať, jaké šťastie nás očakáva.“

S gracióznosťou a ľahko vyskočilo dievča z chyže jako dajaká gazella a potom zmizlo.

Beňovskému sa tak zdálo, jako keby sa chyža zatemnila bola, jako keby sa slnko bolo ztratilo z nej.

„Vidíte, ona je ešte celkom v detskom postavení, ačpráve je už šestnásť rokov stará,“ hovoril námestník s úsmechom. „Jej dve sestry sa nemnoho rozdeľujú od nej, len že tie sú nie tak detcké, lebo sú o dva roky staršie. Mnohorázy vám ťažko pôjde vyučovanie medzi týmito živými, hovorčivými a mladými dievčemí. Ale vy pri tom všetkom to šak ver prevezmete na seba?“

„Prevezmem,“ odpovedal Beňovsky s úsmechom.

„Teraz sa môžete vzdialiť; od tejto hodiny tedy budete učiteľom mojích dcér,“ hovoril námestník, a následkom tohoto vás oslobodzujem od všetkých verejných prác, a rozkaz vydám, aby vám práve takú potravu dali, jakú má miestne strážne vojsko. Nie, neďakujte mi nič: želal bych si, abych mohol viac urobiť pre vás. Ale všetko neide razom. Čas o mnoho viac napraví na vašom osude. Teraz s Bohom! Zajtrá ráno vás budú čakať moje dcéry.“

Keď Beňovsky po rozličných prípadoch tohoto dňa prišiel nazpäť do chalupy svojeho domového pána, našiel tam shromaždený spolkový výbor, ktorý ho s hlasitým pozdravom privítal.

„Bratia!“ riekol, „o velikom šťastí vás mám upovedomiť. — K zaopatreniu zbrane a streliva sú potrebné peniaze; no, ja mnoho peňazí vyzískam, lebo sa budem šach hrať.“

„Ale vám peniaze zase odoberú!“ vzdýchnul Crustiew.

„Nie, neodoberú mi, lebo si zamknem svôj budúci dom, a tabulu s klúčom vyvesím na dvere.“

„Vy ste tedy nie viac vyhnancom?“ pýtali sa všetci zadiveno.

„Vyhnancom som, ale ma zase budú po mene oslovovať, ako sa to na muža svedčí.“

„Jestli aj uznajú, že ste vy Beňovsky, predci vás na najjednoduchejšiu robotu prinútia; musíte loviť líšky, hermeliny, morské zajace.“

„Ja všetko toto nebudem robiť,“ hovoril Beňovsky usmievave, „lebo som sa stal učiteľom dcéry námestníka, budem učiť pisať, čítať a hovoriť.“

A — častým radosti prejavovaním rozpovedal svojím súdruhom prípady dnešnieho dňa.

„Bratia!“ hovoril konečne so sviatočnou vážnosťou po dokončení vypravovania, — „bratia! rozmyslite, či som dobre upotrebil svôj čas? Či ste spokojní s vašim vodcom?“

S výrazom najvätšej radosti vyjavovali mu vďaku; schvaľovali jeho múdrosť, umelosť, a dieky vzdávali Bohu, že Beňovského ku ním poslal, lebo on ich všetkých oslobodí.

Ale Beňovsky mlčal, a nezamiešal sa do všeobecnej radosti.

Jeho myšlienky sa mimovoľne voždy navrátily k báječnému zjavu, ktorý dneska videl.

Pred sebou videl báječnú hlavičku, so zklopenýma očama a driečnu panenskú postavu.

Jeho duša hlboko cítila čiernych očú horiaci pohľad, a keď sa neskoro večer na lúžko hodil, jeho myšlienky nezabehovaly do ďalekej vzdialenosti, nehľadaly ztratený a ďaleko oddialený milý predmet, ale sa namerily na zázračnej vďačnosti mladé v blízkosti súce dievča, a jakoby od radosti a blaženosti opojený pohyboval pernami.

„Ja som dnes anjela videl! Oh Aphanasija! Aphanásija!