ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tam sa vyzdvihuje z mora perla oceanu, pekný ostrov Madagaskar! Zelenými stromamí je jeho breh obhradený. Vysoké vrchole skál vypínajú sa zo zeleného venca do neba. Pozdravujem ťa oceáne, vlnamí obkľúčená, s vavrínamí ovenčená perla!“

Tak svolal Beňovsky radostným hlasom ku belasým vrchom, ktoré sa z mora vydvihovaly a napnute prezeral s jeho ďalekohľadom ostrov, ktorý sa zdal tým viacej sa približovať, čím ďalej uháňala loď s vystretými plachtami po vlnách.

Teraz sa celkom dala rozoznať suchá zem, daly sa rozoznať koruny vysokých palmí, pizangov a vavrínov, bolo videť zelené vršky, pod stromamí sa rozprestierajúci trávnik, a zeleňajúce sa brehy.

Krásnymí stromamí a výdatnými lúkamí pokryté dva poloostrovy sa daly teraz videť, ktoré sa ďaleko do mora ťahaly, tvorily rozkošný prístav pre najnádhernejšie a najvätšie lode.

„Spustite kotvy,“ svolal Beňovsky, „už sme na mieste!“

Mužstvo odpovedalo s radostným výskaním, stiahlo plachty, a s radostnou náhlivosťou shodilo obrovská kotvu, že táto aj s ponorujúcim povrazom hlboko padla do mora.

Potom nastal na strešení ten veselý shon, jaký na každej lodi býva, ktorá po dlhšom cestovaní svôj cieľ dosiahla.

Zapadacie dvere dolních miestností sa otvorily a po povrazoch so železnými hákamí povyťahovaly sa nesmierné balíky, aby tak pochytené silnými ramenami plavcov mohly sa po strešení k prístavnému mostu dovaliť.

Iní plavci, ktorí sa vyzliekli zo svojich každodenných kabátikov a sviatočnejšie a čistejšie si obliekli, ponáhľali sa spustiť veľký admirálny člnok, pripraviť naň francúzsku zástavu a pokryť svoje vypchané sedadlá kobercami.

Beňovsky po ukončení všetkých príprav vstúpil za ten čas v preoblečených sviatočných šatoch do okrášleného člnka, dôstojníci, úradníci a pobočníci ho nasledovali, veslári opreli sa jedným razom do vesiel a rovným rozmarom uháňalo sa ku brehu. Tento člnok viezol so sebou celú budúcnosť, všetky nádeje a zámysle tohto mnohotrpiaceho muža, ktorý v prostriedku člnka s vážnou tvárou, s hore vyzdvihnutou hlavou na breh, ktorý bol preplnený ľudmí, a veselú živosť preukazujúci pozeral.

„Toto je moje poslednie smelé odváženie sa,“ povedal sám sebe, „na to, aby som môj osud zmenil a aby som hľadal v práci a činnosti v nebezpečnom podujatí zapomenutie a novú silu života. Keď sa mi toto ani teraz nepodarí, potom mi bude koniec, nech ma pohltne bezodná hĺbka, nech sa srazia nad mojou hlavou vlny, ja žiadon pokus neurobím k môjmu vyslobodenia, ale skorej budem považovať smrť za dobročinného priateľa, za poslednie útočište — —“

Zatíchol a chytro sa chytil za čelo; tak sa ma zdalo, jako keby mu bol dakto horiaci prst pretiahol po ňom.

Keď ruku odložil, bola táto červená, krvavá čiara ktorú mu neviditelný prst po čele pretiahol.

Jeho dôstojníci zaraz priskočili ku nemu, aby sa dozvedeli o príčine krvy a jeho lekár rýchlo vyňal svoje zaväzujúce látky, aby mu zalepil malú ranu, ktorú konečne nad čelom, pod vlasamí sa mu podarilo odokryť.

„To je nič, to je nepatrné uškrabnutie,“ povedal usmievajúc sa Beňovsky, „z izby vychodiac udrel som sa v hlavu o mosazný roh schodov; na to som ďalej nedbal, nazdávajúc sa, že je to len pretiahnutie.“

„A v pravde neni to nič viac nežli uákrabnutie, jakých človek počas svôjho detinstva dosť dostane medzi hramí,“ podotknul lekár ranu mu zaliepajúc.

„Len to je nehoda, že mám čelo a ruku zakrvavené,“ povedal Beňovsky. „Dobrí madagaskarovia, ktorí nás na brehu čakajú, môžu to za zlý znak považovať, keď vstúpim medzi ních so zakrvaveným čelom a zakrvavenou rukou. Namočte ručník do morskej vody, aby som si zmyl krv. Čo vyslanec pokoja a priateľstva vystupujem medzi nevinných ostrovanov, preto nech ani kvapka krvi sa nevyleje v čas nášho prvého sa shliadania.“

Odmyl si ruku, čelo a zase pozeral so srdnatou tvárou a s usmievajúcimí ústamí na breh.

Tam sa teraz na dve strany rozostavil zástup, tvoriac medzi sebou ulicu, cez ktorú mali prejsť cudzinci.

Tak sa zdalo, že pohlavári a náčelníci ostrova čakali tam na ních, ktorí dozvediac sa o príchode francúzov poponáhľali sa na breh, aby jím poklonu urobili.

Najprednejší boli z ních v bohato vyšívaných dlhých, bielych odevoch, jích hlavy pokrývaly vysoké čiapky, ktorých zlatá ozdoba leskla sa na slnci.

Za týmito bolo videť druhých v krátkych tmavých odevoch s obnaženými nohamí, kopije alebo meče v rukách držiacich mužov.

Člnok sa pribil ku brehu a z bielo oblečených ľudí vystúpili štyria, aby prišlých privítali.

Beňovsky vyskočil na breh, ale noha sa mu pošmikla na mokrej skale, a on spadol práve medzi nohy bielooblečených ľudí. Ale s rýchlou prítomnosťou ducha použijúc nehodu, poboskal zem, na ktorej kľačal.

Nikto nepočul slová, ktoré v tomto čase zdudral, nikto nepočul, jako v sebe povedal:

„Druhý zlý znak. Smrť ma po druhý raz pozdravuje, ja na tomto ostrove vylejem moju krev a zomrem.“

Medzi ostrovčanov radamí bolo počuť dudranie pochvaly a spokojnosti, bielo oblečení mužovia sa sklonili a pomohli Beňovskému hore vstať, o ktorom si mysleli, že sa pred jejích veľkosťou a vznešenosťou hodil úctiplne na zem.

Táto pokora bohato oblečeného pyšného cudzinca sa ľúbila madagaskarčanom, jejích tváre žiarily sa radosťou a šikmo trhnuté malé oči iskrily sa hrdým uspokojením.

Však jím povedali cudzí pristehovalci, ktorí sa už mesiace na jích ostrove sdržovali, že príde jejích náčelník do Madagaskaru, a že ho veľký a mocný francúzsky kráľ len preto posiela, aby odniesol pozdravenie madagaskarským kráľom a pohlavárom a ubezpečil jích o svojom priateľstve.

Cudzinci, ktorí náčelníka čakali, staväli preňho domy, okolo ktorých pestovali stromy a vykopali jarky, a rozličné potravy zaopatrili vo veľkom množstve. A teraz došiel ten vzácny náčelník, a na miesto toho, aby sa pyšne predstavil ostrovanom, kloní sa k zemi a bozkáva madagaskarskú zem.

Jako prívetive pozdravili cudzinca, jako rázne stískali mu ruku, jako vesele mu kývali, a s predvedenými tlumočníkamí jako ho ujisťovali o svojom priateľstve.

Srdečne vítali bieleho človeka, vyslanca kráľa francúzskeho!

Radi ho vidia náčelníci zemi Seklava. Chceli uzavreť s ním spolok obranný a vzdorový proti svojím nepriateľom, proti druhým náčelníkom a menovite proti Hyarymu kráľovi kraja Argontzy, ktorý na druhej strane ostrova býval.

Beňovsky prisľúbil čo žiadali, pokoj a priateľstvo Seklavom, spolok obranný a vzdorovania proti nepriateľom.

Potom sa vrátil so svojím sprievodom do domov, ktoré pristehovalí francúzi postavili a do okola s doskamí a kolamí obhradili. Tieto domy spolu pomenovali „pevnosťou zámku Ludvika“, a aspoň delá, ktoré sa teraz z lodi sem priniesli a za obhradu sa postaväli, poskytli dajaký válečný výraz týmto dreveným domom.

Len trpezlivosť, trpezlivosť! Nech príde „Flóra“ s dve sto vojakamí, so zbraňamí, so strelivom a so všetkým iným, vtedy sa budú úctive držať madagaskarčania proti veľkému náčelníkovi, ktorého francúzsky kráľ sem poslal! Nech príde len „Flóra“, však vtedy bude Beňovsky vládnym, a každý náčelník a kráľ tohoto ostrova bude hľadať prinútene jeho spojenie.

Avšak do toho času minie sa ešte celkom iste týdeň, kým sa „Flóra“ doženie do prístavu antongilského, lebo „Flóra“ neni rychlá plachetná loď, a veľmi je obťažená. Aj na to sa môže ešte týdeň rátať, kým Beňovsky čudujúcich sa ostrovčanov oči so svojími vojakamí, zbraňamí a strojamí zaslepí! Do tých čias musí sa pokúsiť s hladkými slovamí a vľúdnym zachádzaním srdcia ostrovčanov si získať. A potom už doplavilo vojsko z Isle de France, vojsko zlatých a strieborných peňazí, ktoré sú v jeho kasňách uložené.

Toto peňažné vojsko hovorí takou rečou, jakú na celom svete rozumejú, v Nemecku práve tak jako v Kamčatke, na ostrove blaženosti, v Paríži, na Isle de France, na Madagaskare.

Krásne zlaté, strieborné vojsko doniesol so sebou Beňovsky do Madagaskaru, a preto nepotreboval tlumočníka.

Kto na tieto hľadí, porozumie jím hneď, komu päsť stisnú títo zlatí vojaci, ten ju veru neodtiahne.

S týmto vojskom bojuje Beňovsky za jedon týdeň, s týmto prevýši predsudky a nedôveru madagaskarčanov, s týmto si nakloní srdcia a získa vážnosť a moc. Jeho sypárne sú bohate naplnené s ryžou a so všetkým, čo je k zachovaniu života potrebné. Jeho zlatí a strieborní vojaci mu zaopatrili všetko a s úctivosťou hľadia madagaskarčania na Ludvikovu pevnosť, lebo tam býva vznešený muž, ktorý je bohatý a štedrý a dobre platí všetko, čo mu je potrebné.

Ale keby už len tu bola tá „Flóra“ s tymí vojakmí, strelivom a s druhými zásobamí!

Jeden týdeň prešiel, Beňovsky darmo striehne počítajúc hodiny s jeho ďalekohľadom z brehu loď. Pravda je, že v pominulý týdeň nastaly boly veľké búrky a protivné vetry, a že „Flora“ bola prinútená na ostrove Bourbon hľadať útočište a na pohodlnejší k cestovaniu čas čakať.

Trpezlivosť je potrebná, trpezlivosť! Však „Flora“ príde, a za ten čas bude pokračovať v dobývaní so zlatými vojakmí Beňovsky.

Veď už aj znamenité víťazstvá previedol s nimí. Try kraje poslaly už ku nemu svojích náčelníkov, aby s ním spolok uzavreli a podmienky priateľskej smluvy utvorili.

Beňovsky je už vážený človek na ostrove, a už aj sám kráľ Hyary sa trasie pred ním v svojom paláci, keď mu rozprávajú o tom veľkom bielom náčelníkovi, ktorý na druhej strane ostrova vystavil pevnosť, ktorá je s vysokými múrami obhradená, za touto sú ale čierne potvory, ktoré dakedy so strašným revaním oheň vyhadzujú.

Sám kráľ Hyary sa už trápi a strachuje, keď ho upovedomujú, jako uzaviera smluvy ten biely náčelník so všetkými tými kmeňamí, ktoré sú jemu, západnému kniežaťu nepriatelia, a keď mu hovoria, že už uzavrel v slávnej kabarre (shromaždení) smluvu s Lambouirrom, kráľom polnočným, s Raffangourom, na poludňajšej strane bývajúcich sambarivov náčelníkom, a s náčelníkom, a so seklavani, ktorí bývajú na západnej strane.

Všetci jeho nepriatelia sa spojili s bielym náčelníkom proti nemu, proti kráľovi Hyary.

Ale je pravda, že jeho kráľovstvo Argontzy je skoro tak veľké, jako try ostatnie čiastky Madagaskaru spolu. Hyary aj pri tejto príležitosti premôže svojích nepriateľov jako vždy. Hyary bol rodom len malý náčelník, teraz je ale veľký kráľ, najmocnejší panovník na celom Madagaskare!

Kráľ Hyary prevýšil všetkých svojích nepriateľov, a kto ho neposlúcha z lásky, poslúchne ho zo strachu!

Hyary je najmocnejší muž na Madagaskare, a len jedna vec mu chybuje, aby bol najšťastnejším: nemá syna!

Hyary je už starý, vyše sedemdesiat ročný, a nemá syna, nemá nástupcu!

Často, keď je celkom samotný a na diváne odpočíva, a z čibuku veľké kotúče dymu púšťa, často myslieva na to a rozpomína sa na minulosť, ktorá ta pred jeho oči v krvavých oblakoch mhly predstaví a so strašnými obrazmí ho pozdravuje.

Mnoho práce a ustávania, mnoho krvy a sĺz to stálo, kým sa Hyary stal tým, čím je dnes. Na minulosť myslí, ktorá sa zase preťahuje pred ním v krvavých mhlových podobách.

Vidí toho, kto sedel predtým na argontzkom trône vidí kráľa Raminy. Bol to mocný, silný kráľ; panoval nad celým západom, áno podmanil aj juh, syna svôjho posadil na kráľovský stolec sambarivov — keď Hyaryho otca zabil a jeho celú rodinu vykorenil. Kráľ Raminy mal útrpnosť len s najmenším synom kráľa Hyary, a namiesto toho, aby ho bol zabil, vzal ho k sebe, a vychoval ho vo svojom paláci, medzi svojou rodinou.

Šťastná rodina bola rodina kráľa Raminy. Boli v nej krásne kvitnúce dcéry, a šľächetní synovia, radosť a pýcha svojého otca.

Všetci boli dobrí a prívetiví ku Hyarymu, ku synovi zabitého náčelníka, ktorého krajinu zaujal kráľ Raminy.

Všetci nakladali s ním jako s dobrým pokojným domácim zvieraťom, s ktorým je možno sa hrať, žartovať, a od ktorého sa nikdy báť netreba.

Netušili, že to bola mladá hyena, čo vychovali; nevedeli, že mladý Hyary len to čakal, kým vyrastie, aby potom svojho zabitého otca pomstil, a svoju krajinu nazpät vydobyl. Nevedeli, že sa Hyary so všetkými nepriateľmi kráľa Raminy spojil, a že sa zaprisahal, že celú rodinu Raminyho vyhubí a zničí, jako vyhubil a zničil on jeho rodinu.

A konečne prišla hodina odplaty, hodina pomstvy.

Na čele nepriateľov Raminyho vrútil sa Hyary do kráľovského palácu. Vlastnou rukou zabil Raminyho, jeho manželku, a synov vo spaní. Celá rodina sa musela vyhubiť, všetci Raminovci mali sa vypratať z Madagaskaru. Ešte aj dcéry, aj Raminyho dcéry museli zomreť!

Jedna už leží v krvi vedľa svojej matky, druhá je ešte vo svojich komnatách.

Hyary vie, kade sa ta má ísť, lebo ho malá princézska rada mala a často mu rozkázali, aby sa hral s malou desaťročnou dcéruškou.

Hyary sa rútil do izieb princézky, ale tie boly prázdne, nikto sa nenachodil v ních, všetko bolo ticho a len dvere, ktoré na cestu a odtiaľto na more viedly, boly otvorené.

Hyary spechal do zahrady, všade hľadajúc, prezerajúc.

Nikde nebolo ani stopy po princezny Sarklivy, po poslednom živom potomku rodiny Raminyho.

Hyary letel až na breh morský, a tam počal zúrive revať, leto videl malý člnok na vlnách a na člne stála princézna Sarkliva a muríň Abo muž princézkynej kojnej vesloval.

Čln rovne smeroval ku veľkej francúzskej lodi, ktorá neďaleko odtiaľto bola zakotvená a na cestu pripravená.

Hyary kričal a reval, v hneve vystrelil tri razy na čln, ale ani jedon výstrel netrafil, a musel videť, jako utekajúci dosiahli loď, a spúšťali schody loďné, aby princezka a Abo na loď vystúpiť mohli.

Ale nemal tu na morskom brehu darmo v besnote čas mrhať.

Rútil sa nazpät do paláca.

Horko nariekajúc prišla mu černoška Ramandra v ústrety, bedákajúc za stratenou Sarklivou, a horké výčitky robí Hyarymu, že on zabil princézku Sarklivu a nesúc na ramenách vlastné dvojčatá behá po komnatách všade medzi mrtvými všetko prehľadujúc a vykrikujúc princézku Sarklivu svoju panovnicu.

Skoro samého Hyaryho pohla so svojím nariekaním a s boľäsťou, lebo tento neusmrcuje dcérušku, ačpráve ho táto preklína; odpúšťa jej slzy, a že s jej mužom, Abom, utekla. Však spozoruje zmiznutie svojho muža, a vtedy bude preklínať kňažnú, jako takú, pre ktorú jej muž zanehal manželku a svoje vlastné malé deti.

Rodina Raminyho sa už vyhubila z madagaskarského ostrova a z argontzkého kráľovstva. Hyary je argontzkým kráľom, lebo dal aj posledného syna Raminyho, kráľa sambarivov zabiť, nikto sa tu už viacej nenachodí, kto by mohol nároky robiť na dedictvo Raminyho. Kráľovstvo argontzké je uprázdnené, hľadá nového pána a nachodí ho veľkom náčelníkovi, v mocnom bojovníkovi, Hyarymu.

Jeho vyvolili argontzké národy za kráľa, on sa stal dedičom a nástupcom Raminyho.

Od toho času uplynulo štyrydcať päť rokov.

Ale kráľ Hyary vidí toto všetko tak jasne pred svojími očamí, jako keby sa to len včera bolo stalo.

Štyrydcať päť rokov uplynulo od tých čias, Hyary sa stal človekom starým a nikto sa už tu vyjmuc neho nenachodí, ktorý by bol tento deň krvi a vraždenia prežil, a vedel hovoriť o ukrutnosti, ktorá sa stala pred vstúpením jeho na trón.

Len černoška Ramandra žije ešte, ale Hyary sa nikdy nerozpráva s ňou. Ramandra býva v kráľovskom paláci.

Chcel ukázať, príklad svôjmu národu veľkodušnosti a dobroty svojej a preto nepredal Ramandru, ktorá bola otrokyňa Raminovcov; podržal ju v paláci a musela posluhovať manželku Hyaryho jako pred tým bola posluhovala dcéry Raminyho.

Hyary ležiac na podúškach a rozfukujúc zo svojho čibuku veľké kotúče dymu myslí na toto všetko, jako aj na to, že nemá syna. ktorý by po ňom trón dedičil! Pre koho pracoval, pre koho bojoval, válčil, vraždil, a jeho trón má po jeho smrti zase do hrobu vstúpiť, jeho meno má z okršleku zeme zmiznúť, jako zmizlo meno Raminy?

A už teraz, kým je ešte na živote, chcú ho z trónu pozbaviť! Spolok uzavreli s cudzým bielym náčelníkom a chcú premôcť kráľa Hyaryho s pomocou ohnivých potvôr, ktoré tento so sebou doplavil.

To sa jím ale nepodarí! Nepodarí sa nepriateľom kráľa Hyaryho podmaniť. Beda bude cudzincovi, ktorý preto prišiel sem, aby uzavrel spolok s jeho nepriateľmí.

Hyary zavolal svojho najdôvernejšieho sluhu a rozprával sa s ním tajne, šeptajúc.

Černoch Nambo, poverený, opustí potom palác, sadne na mulicu a odíde. Chodí po náčelníkoch kráľovstva; ukazuje jím kráľovský prsteň a udeľuje jím ústne rozkazy.

Každý vie, v jak veľkej priazni súčastňuje sa černoch Nambo u kráľa, každý sa ponáhľa poslúchnuť černocha Nambu.

So železnými sekeramí a kyjamí ozbrojení mužovia ho nasledujú; celé vojsko čierných bojovníkov sa shromažďuje okolo neho a so všetkými ide na východ Nambo do krajiny seklavajov, kde na morskom brehu stojí pevnosť Luisburg.

Beňovsky nič nevie o tomto, nič nevie o nepriateľských zámeroch argontzkého kráľa.

On ho chce v poctivej váľke premôcť, na toto sa pripravuje so svojími mužamí, pre toto sa spojil so seklavamí a s ostatnými susednými kmeňmí, pre toto uzavrel s nimí smluvu priateľstva.

V poctivom boji chce lúpežného kráľa Hyaryho premôcť, alebo jestli to osud tak chce, ním byť premoženým.

Keby už len prišla tá loď s tymí vojakamí, a s tymí zásobamí! Keby už len doletela „Flora“ do antongilského prístavu!

Koľkorazy cez deň, koľko hodín stáva Beňovsky na malej väži, ktorú dal postaviť na brehu, a pozerá na more, úfajúc zazreť už raz naduté plachty približujúcej sa „Flory“!

A nádej ho vždy klame! Vidno mnohé lode tiahnuť po ďalekom obzore, ale ani jedná neprichádza do antongilského prístavu.

Jednoho dňa, keď zase stál na brehu a do diaľky pozeral, počul divé revanie a nariekanie z chalúp Louisburgu a dakoľko ľudí sa vrhlo k nemu, oznamujúc mu, že práve teraz zomreli jeho traja dôstojníci od veľkých boľästí.

Beňovsky sa poponáhľa, — našiel tri zmeravené mŕtvoly.

Jedon domorodý seklav, ktorý bol práve uňho na obede, pošepol mu do ucha:

„Títo traja ľudia sa otrávili, jedli tanquin.“

Ale sluhovia dôstojníkov hovoria, že títo nejedli nič, ale len vodu pili, ktorú jedon sluha sám doniesol z rieky Namandrada, ktorá pred Louisburgom tečie, a z vrchov sa sháňajúc do mora sa vlieva. Žriedla, studne sa na ostrove nenachodia, a to je opravdivé šťastie, že je voda rieky Namandrada tak čistá, lebo to je jediná sladká voda na tejto čiastke ostrova.

Len vodu z rieky pily títo dôstojníci a po troch hodinách zomreli.

Čo to môže byť, čo to môže znamenať?

Beňovsky zakázal svojím mužom piť túto vodu do tých čias, kým príčinu nešťastia nevynajde.

Potom vyšiel on sám k rieke.

Dakoľko mužov z jeho vlastných a zo seklavov ho sprevádzalo.

Voda rieky je čistá a priezračná, s penivými vlnamí tečie a s červeným ovocím obťažené zelené konáre nesie sebou.

Hore na vrchoch doista preriedili horu a dobrý seklavania s týmto krásnym ovocím preplnené haluze bezpochyby posielajú po vlnách rieky na pozdrav bielym cudzincom, aby užili ovocie.

Ale seklav, ktorý s Beňovským prišiel, zbľädol, vidiac po vode plávajúce haluze.

„Nepite!“ skríkol, „nepite vodu tejto rieky, nejecte ovocie halúz, ktoré na vode plavajú. To sú tanquinové konáre, s ukrutne jedovitým ovocím. Nepriateľ vám posiela ovocie, ktoré celú vodu otrávilo. Kto pije z nej, ten je syn smrti, lebo strom tanquin skrýva v sebe ten najsilnejší jed; kto tanquin okusí, ten zomre. Nepriateľ nalámal tam hore v lese týchto halúz, nepriateľ vás chce s taquinom otráviť.

Zvesť o otrávení rieky roznesla sa po krajine seklavov a hrozné zdesenie a strach povstal všade.

To nikto inší neurobil, povedali všetci, jako ukrutný argontzký kráľ Hyary. Všetkých nás chce zničiť, nás i bielych cudzincov. Ale sa vypomstíme na tomto otraviteľovi, vypomstíme sa!

Keby len „Flora“ prišla s vojakamí, a so zbraňou!

Konečne! Konečne! Približuje sa loď s francúzskou zástavou opatrená loď! O, buď pozdravená biela zástava laliji francúzských, buď pozdravená bližiaca sa loď!

Toto ale neni „Flora“, tá širokoboká obrovská loď. Je to len malá dvojstežeňná, úzke a tesno postavená loďka.

Teraz vráža do antongilského prístavu, všetci bieli ľudia sa rútia na breh, aby pozdravili novoprichádzajúcich.

S radosťou by toto bol Beňovsky urobil, ale sa zdržal násilím.

Jeho nech vyhľadajú vyslanci gubernátora z Isle de France, jeho hodnosť mu to nedovoľuje, aby jím šiel v ústrety.

Srdce mu búcha od netrpezlivosti od očakávania, a so zimničnou rýchlosťou chodí hore a dolu po izbe.

Teraz klope na dvere a vstúpi prišlej lodi kapitáň, dvaja francúzski dôstojníci a jedon čerňoch.

Od grófa Boromeja, gubernátora z Isle do France donáša kapitáň Julien zprávu.

Kapitáň rozpráva Beňovskému celé nešťastie lodi „Flora“, jako zahynuly s ňou všetky zásoby, a jak ťažko len sa mohlo vyslobodiť mužstvo.

„Ale teraz ste už priviedli mužstvo a nástroje?“ spýtal sa Beňovsky skoro bez dychu.

Kapitáň pokrčil ramenamí.

„Pädesiat vojakov vám privádzam, lebo sa viacej na moju loď nemestí, ale nové zásoby neveziem; v Isle de France neni viac zásob, gubernátor vyprázdnil pre vás všetky sklady, a poneváč pre vás nariadené zásoby na nešťastie zahynuly, neni možno nové vystaviť. Pán Beňovsky musí tedy čakať, kým dôjdu z Francúzska nové zásoby a od ministra kniežaťa z Aiquillonu nové návody. Ešte ani pre poslaných pädesiat ľudí neurídil výživu pán gubernátor, ale povedal, že čo vojaci po ceste strovia to vraj pán Beňovsky z tých peňazí, ktoré so sebou doniesol zaplatí.“

„Ja nič nezaplatím,“ zkríkol zlostne, nič. „V službe francúzskeho kráľa postavený súc, potrebujem týchto ľudí a len jemu a kniežaťu z Aiquillonu som povinný účty zkladať z toho, na čo som peniaze vydal.“

„Jestli mi vy potravné útraty týchto vojakov nezaplatíte, ja jích neprepustím zo strešenia, ale jích nazpät odvediem do Isle de France.“

Beňovsky odpovedal tomuto odvážlivcovi len zlostným vyhrážajúcim sa pohľadom, a otvoriac dvere zavolá dnu ľudí, ktorým tajne rozkaz udelil, načo sa títo na kapitáňa a dvoch dôstojníkov vrhli. Len na černocha nepozoruje nikto, ktorý sa bojazlivo do kúta uťahuje. Jeho nespozoruje nikto.

Ale on dáva pozor na všetko, vidí všetko.

Nastal malý boj, v ktorom sa kapitáňovi a dvom dôstojníkom zbrane odobrali, a poneváč ešte aj vtedy sa opovážili vzdorovať, poviazali sa jím aj ruky ku chrbtu.

Teraz sa už nemôžu brániť, musia strpeť, že Beňovsky pošle čln k lodi k vypraveniu vojakov.

„Vy nedostanete vojakov z lodi, povedal s bezbožným smiechom kapitáň. Môj prvý poručník je na lodi, ktorému je prísne zakázano, dačo z lodi bez môjho písomného urídenia vydať. Mimo toho vás napomínam, nechoďte veľmi blízko ku lodi, lebo jestli neviete medzi mňou a mojím poručníkom ustanovený znak dať, budú na vás strielať a jích loďku zanoria do mora.“

„Tedy vám rozkazujem, aby ste ma upovedomili o tom ustanovenom znaku. V mene francúzskeho kráľa vás oslovujem, aby ste ma uposlúchli, a mojej vôli sa podrobili.“

„Ja stojím v službe Francúzska ale len gubernátorovi z Isle de France som zaviazaný poslušnosťou, a práve len on má právo v mene francúzskeho kráľa rozkazy vydávať.“

„Ja mám právo vám, a keď na to príde aj samému gubernátorovi z Isle de France rozkazy vydávať. Tu hľa, čítajte, presvedčte sa o tom.“

Beňovsky pristúpil ku železnej v kúte izby postavenej kasni a otvoril s klúčom, ktorý deň a noc na hodbabnej šnúrke na hrdle visel, kasňu. Veľký papier vyňal odtiaľ, z ktorého viseli na hodbabných šnúrach tri veľké pečade.

Papier rozkrútiac držal ho pred kapitáňom.

Čítajte to a presvedčte sa, že ste mi povinný ma poslúchať! Prizrite sa tu na podpis samého kráľa. V tomto písme prikazuje, aby všetky vrchnosti z Isle de France a na týchto vodách sa sdržujúci všetci poddaní napomáhali ma s radou a skutkom v madagaskarskom podujatí. Rozkazuje, aby mi požiadanými podporamí prispeli, a mojím rozkazom a mojej vôli poslúchali. No či sa ešte aj ďalej budete zdráhať a budete neposlušným kráľovi?

„Nie, ďalej sa nebudem zdráhať,“ povedal kapitáň, ctive sa pokloniac. „Ja som prisahal kráľovi vernosť a poslušnosť, a to aj zadržím. Boromeja neni viacej gubernátorom z Isle de France, ale vy, pane Beňovsky; pod vašu moc prislúchame my všetci, rozkazujete aj gubernátorovi, ktorý, jako aj my všetci je povinný vašej vôli. Vydajte mi teda rozkazy, a ja budem poslúchať, jako mi o povinnosť nakladá.“

Beňovsky sa mu usmievajúc poklonil, složil osudný pergament, vložil do kasne, a zase ju zavrel s kľúčom, ktorý mu na hodbabnej šnúre ustavične visí na krku.

Čierny otrok kapitáňov, ktorý sa bojazlivo do kúta utiahol vidí všetko, pozoruje na všetko.

Beňovsky, vložiac pergament do kasne, pristúpil ku kapitáňovi a sám mu rozviazal povraz, ktorým boly poviazané jeho ruky.

Napomína svojích ľudí, aby s tymí dvomá dôstojníkami to isté urobili.

„Vy ste slobodný, pane kapitáň, lebo vidím, že ste verný sluha kráľov a ministra Aiquillona; v najbližšej zpráve, ktorú ku kniežaťu odošlem, budem odporúčať vaše povýšenie.“

Kapitáň sa uklonil vďaku preukazujúc.

Kapitáň sa zrazu premenil. Boromeja nehovoril mu nič o osudnom pergamente, ktorý mal Beňovsky.

Len černoch Bromba vie o tom, Michelo mu o ňom hovoril.

Ale kapitáň Julien nevedel nič o ňom, a preto teraz bol dvojnásobne ponižený od tých čias, odkedy vie o veľkej moci a vznešenom postavení Beňovského, a hneval sa sám v sebe na gubernátora, že zamlčal pred ním postavenie Beňovského, a ho do takého nebezpečenstva priviedol, aby miláčkovi kráľa a ministra vzdoroval.

Tých pädesiat ľudí hneď dopravili na breh a na rozkaz Beňovského povynášali aj druhé sklady lode.

Loď preplnená rozličnými tkaninami, kávou a cukrom mala ísť do Nankingu, aby tam tieto veci odpredala. Teraz ale prázna môže už zase ísť nazpät do Isle de France, lebo Beňovsky dal všetko povykladať a dal uspokojenku na prijaté zásoby.

Pädesiat vojakov sa hneď vyhrnulo z lode a osadilo v Louisburgu.

Prichytili sa aj k vynášaniu ostatních zásob, cez celý deň chodia člny od brehu, aby vyvozily tovar, ktorý sa mal viesť do Nankingu.

Nastal večer, tma večernia sa rozprestiera prv než by sa bolo vynosenie tovarov dokončilo.

Práca sa musí pretrhnuť v čom sa Beňovskému a jeho ľudom vôľa vyplňuje, a všade radosť spôsobuje.

Musíme tak nehať prácu, a tejto dokončenie prenehať na zajtrá, na najbližší rozodniaci sa deň.

Teraz je noc, a všetko ide odpočívať, každý odpočíva po práci, a oddáva sa uľavňujúcemu spánku.

Teraz je noc, tmavá hlboká noc! Čierne oblaky pokrývajú nebo, ani jedna hviezdička neprezerá z pomedzi hroziacich sa oblakov.

Hlboká, tmavá noc! Spí všetko, pokojne do okola šetko.

Nič nepočuť, len dvoch strážcov pomalé, jednozvučné kroky, ktorí pred bránami Louisburgu hore a dolu chodia, len z daľeka počuť hrmot mora, ktorého vysoko vyrážajúce vlny oznamujú blíženie sa búry.

Dakedy, dakedy aj tadiaľto cvála od mora hviždiaci vietor pred sebou veľký stĺp z prachu ženúc a tak hrubo ho sypúc do očí strážcov, že títo potácajúc sa, padajú k daskovému ohradeniu gubernátorského stavänia, v ktorom Beňovsky býva, a dlho si musia oči treť, kým si jích vyčistia od prachu.

Veľmi je to ťažko v tak tmavej noci videť, ale keď sa oči plné prachu, vtedy je to úplná nemožnosť jich otvoreno držať, s nimi do okola na všetko pozorovať.

Práve sa zase s hviždaním a revaním vrhá tadialto od mora vietor, obrovsky piesočný stĺp ženúc pred sebou a obklúči strážcov tak, že sa začnú krútiť, neskoršie pomätení a bez smysľov padajú na zem, a celkom sú zaslepení od prachu.

Tmavá je noc, a ešte aj vtedy, keby ani strážcovia neboli zaslepení pieskom a prachom, boli by ťažko mohli videť ten čierny bod, ktorý prichádzal v piesočnatom a prachovom stľpe od mora.

Zrazu sa zvätší, ale čo že je to vlastne? to by nevedel nikto povedať vo tmavej noci.

Snáď dajaký balík, ktorý z lode vynesúc na brehu zabudli, a teraz ho vietor váľa v smere k pevnosti.

Snáď dajaká hladná hyena, ktorá pomali čihá tadiaľto, spozorujúc strážcov; hyena ktorá utlačí zlostné revanie a vraždiace smiatie sa, lebo jej pud hovorí, že by tým dvoch strážcov odohnala, a tak seba samú o žiadanú korisť pripravila.

Tmavá hmota valí sa pomaly, pozorne napred, často leží nepohnuto, a kto by ju videl, mohol by veriť, že je to nepohnuteľný predmet, ktorý ani najmenšieho povšímnutia nezaslúži.

Keď ale búra zahučí a piesočnaté stĺpy sa pohnú, vtedy sa čierna hmota rýchlo váľa napred, bližšie ku daskovému ohradeniu, pred ktorým majú dvaja strážcovia hore a dolu chodiť.

Ale tí nemôžu chodiť, búra nedovoľuje, aby chodili. —

Už zase ležia na zemi, kašľú kýchajú, trú si zaslepené očí.

Tmavá hmota sa celkom sblížila ku daskovému obhradeniu.

Tu si za okamženie odpočinie, a kto by to videl, videl by dačo zvláštneho, — dva blištiace a svietace sa body, ktoré tak prenikajú so svojím svetlom túto tmu, jako keby to boly dva svetlonosy, alebo dajakej hyeny iskriace sa oči.

Teraz sa okrúhla tmavá hmota na druhú podobu premeňuje, vystre sa, narovná sa, zachytí sa na dosku, na tejto okraji sa trocha zastaví, potom medzi ňou zmizne.

Strážcovia nevideli nič, práve teraz stali zase, zase vzali znova na plecia pušky a zase chodia hore a dolu pred bránou obhradu, kým jích nový yýchor zase neprinúti, aby sa na zem hodili.

Tmavá hmota je už dnu v preddvore gubernátorského stavänia, ale teraz sa už neváľa a neplazí po zemi, vysoko sa narovnajúc, je opretá o obhradenie. — Kto by bol mal oči, aby videl, bol by badal, že to neni balík, ktorý na brehu zabudli a výchor sem dováľal, ani hyena, ktorá hľadujúc a po koristi bažiac sem sa dogúľala, aby strážcov prehltla a hlad utíšila.

Kto by bol mal oči, aby videl, bol by spozoroval, že je to človek, ktorý pri daskavom obhradení pozorujúc, ďalej sa prikrádal.

Kto by bol mal oči, aby videl, bol by hľadel, že je to čierny otrok kapitáňa Juliena, ktorý sa teraz do toho domu prikráda, v ktorom Beňovsky býva.

Dvere sú otvorené, lebo povetrie je sparné, a načo by aj zavreli dvere, keď stoja pred bránou strážcovia.

Nikto nevidí čierneho sluhu, jako sa plazí od obhradenia ku dverom, a pozorne sa do domu všuchol.

Čo chce čierny otrok v dome Beňovského? Či ho chce zabiť?

Preto poslal Michelo svôjho hluchonemého, aby gubernátorovho soka z Isle de France zabil?

Bezpochyby by to bol najistejší spôsob, ale keby sa nepodaril, mohlo by povstať z neho a vzbudiť nebezpečenstvo. Michelo len to prikázal svôjmu hluchonemému, aby doniesol od Beňovského osudný papier, ktorý toľkú silu a moc dáva Beňovskému, a Bramba len to robí, čo mu rozkázali, ani viacej ani menej.

Dnes, jako bol tu s kapitáňom Julienom, prezrel si dobre celý malý dom, zdánlive u negrov obyčajne so zvyknutou detskou všetečnosťou preliezol cez všetky izby, a všetko preskúmal, na všetkom si dal záležať, aby si to obzrel.

Vedel, že sa nočnia izba Beňovského na jednej, na bývanie ale, v ktorej bola železná kasňa, na druhej strane chodby nachodila.

Nemá sa tedy čo obávať toho, že zobudí spiaceho, keď sa vtiahne do tejto poslednej izby, však je nočnia izba zavretá, a Beňovsky to nepočuje, keď černoch po stenách šúchajúc a bosí sa prikrádajúc dvere otvorí.

Teraz pomály, pomály pritíska kľučku a do pola otvorenými dveramí sa potichúčko do izby všuchne.

Teraz je už dnu, kasňa stojí celkom pri dverách. S prstom hľadá klúčovu dierku. Beňovsky nosí síce kluč od kasne na hodbabnej šnúre na krku, ale to nič nerobí! Jesto zlodejské klúče, ktoré sa ku každému zámku prilahodia, a Bramba s takymíto vo veľkej miere sa zaopatril, a k tomu je aj obratný zámočník.

Dvere odskočia, černoch lakome šmátra rukou po kasni. Tu je papier! Cíti tie veľké pečade, ktoré z neho na hodbabných šnúrach visia a ledva je v stave udusiť výkrik radosti, ktorý sa mu chce z prs vydrať.

Dvere chytro prichyľuje a pozorne zamiká so zlodejským klúčom. Teraz preč, preč po tej istej ceste, po ktorej prišiel.

Vietor hviždí ešte posiaľ: výska a rozhadzuje piesočnaté stĺpy tam von do očí strážcov, že od bolestí nevidia a nepočujú.

More vyhadzuje ukrutné vlny na breh a väží sa vo vysoké vlny jako dom.

K ránu zmizla loď z blízkosti antongilského prístavu, pred zúriacim výchrom musela sa na široké more utiahnuť, a tomuto sa aj nikto nedivil.

Výchor trvá za try dni, a poneváč sa ešte posiaľ nevracia loď, boja sa toho, že ju revajúce potvory, vlny prehltly.

Beňovsky neľutuje len ľudí, ale aj tú zásobu, ktorá na lodi ostala.

Medzitým, pomocou kráľovského rukopisu zaujal najvätšú čiastku zásob a zmocnil sa pädesiat ľudí.

Hore sa teda teraz do boja, proti kráľovi Hyarymu! On to otrávil rieku tanquinom. Rhodamar náčelník západnej krajiny videl sa plaziť Nambom vedených bojovníkov na vrchy. Hore sa k pomstve proti argontzskému kráľovi!

Vyvolávanie k pomste rozšírilo sa v rýchlosti blesku po celej krajine; náčelníci východu severu a juhu poslúchali všetci tomuto! Všetci sa triasli pred ukrutným Hyarym! Zradou vraždením a krvou si vydobyl trôn od Raminyho, obsypal ľud, vraždu oblial krvou, a naplnil hrúzou!

Teraz musela odbiť hodina pomstvy, hodina odplaty! V silné zástupy sa spojili všetci nepriatelia Hyaryho a na jích čele tiahol jích vyvolený vodca Beňovsky s vycvičenými, a poslušnými vojakmí.

Viezol so sebou tri delá, hrmot diel zobudil v jedno ráno kráľa Hyaryho zo sna, oznamujúc, že je už hodina odplaty tu.

On ale bol ešte povždy levom. So zatrasením hrivy môže zničiť nepriateľov, jako biednych červíkov.

Aspoň si toto myslel; svolal všetkých bojovníkov a viedol jích pred nepriateľa.

Hrozný bol prvý nápad argontzkých srdnatých mužov. Ešte hroznejšie bolo hrmenie diel, ktoré rozsýpalo smrť medzi bojovníkov kráľa Hyaryho.

Títo ustúpili, utekli. Za nimi sa žene Beňovsky ustavične v zápätí kráľa Hyaryho a jeho vojska! Skoro v jednom okamžení dorazil do dvorany s kráľom Hyarym aj Beňovsky, a kráľ sa len veľmi ťažko mohol utiahnuť do jednej izby, ktorú zňútra zamknul.

Ale vojaci Beňovského obstali dvoranu a ostrovčania poodoberali zbraň, uväznili jich.

Beňovsky dal dvere vylomiť, ktoré do vňútorných kráľovských komnát vedú, a tam ho našiel s otrokamí, s jeho ženamí odpočívajúceho na vankúšoch, a púšťajúceho kotúče dymu z čibuku.

Ani sa nezdal videť cudzích bojovníkov, nezdal sa cítiť, jako mu klade Beňovsky ťažkú ruku na rameno a jako by ani nepočul, jako kričí v krajinskej reči:

„Krále z Argontzu Hyary, ty si mojím väzňom!“

Spokojne si fajčil ďalej, spokojne zostanúc ležať na vankúšoch, a ani len raz nehodil svoj pohľad na bieleho človeka, ktorý čo jasajúci hrdina s plamenným pohľadom stál pred ním.

Zrazu sa stalo dačo zvláštneho, neslýchaného.

Z množstva otrokov vyskočila stará murínka, s hlasným vyvolávaním, a so smiešnym vískaním, a hodiac sa pred Beňovského, objala mu kolená a k nemu sa obrátila so svojou uslzavenou tvárou.

Čo táto hovorila s nadšeným, lámavým hlasom, to Beňovsky nemohol porozumeť, ale ostatní tomu rozumeli, a pohľad vyjavoval z prvu podivenie, potom ale radosť.

Hyary hrozne skriknúc vyskočil, a uprel na Beňovského oči.

Murenínka víťazoslávne pozdvihla ruky a ukazovala na Beňovského, na ktorého sa s úctyplným, jemným pohľadom dívalo každé oko.

Zase začala hovoriť černoška; celá jej bytosť oduševnievala a velebnela.

Hyary vzdýchal hlasite, zakryl si rukamí tvár, a jako bleskom omráčený srútil sa na vankúš.

Murenínka prestala vo svojej oduševnenej reči, kľakla si pred kráľom na zemi ležiacim, naklonila sa k nemu, a rýchlo ma pošepla dakoľko slôv do ucha, medzi čím sa pustila do ukrutného rehotu, jako šakal.

Nikto nepočul jej slová vijmúc Hyaryho.

Do jeho ucha vnikly, jako jedovaté usmrcujúce strely nasledovné slová černoškyne:

„Krále Hyary, deň pomstvy sa dostavil. Dnes ťa pokutujem po štyrydcať päť ročnom súžení zavraždenia Raminovcov, za moju drahú princésku, ktorú si zahnal, za môjho ubohého muža, ktorého si dal pomali na smrť šľahať, lebo sa navrátil pred dvacatimí rokamí, a doniesol zprávu, že moja drahá kňažná samotná, opustená, jako žobráčka zomrela v cudzej krajine. Ty si dal môjho muža zabiť, aby vyjmúc mňa a teba nikto nevedel túto zvesť a ja som mlčala, pre moje dietky. Dnes ale odbila hodina pomstvy a odplatenia. Ty si dal dakedy zavraždiť Raminovcov, a zaujal si jích krajinu a trôn ty sám. Dnes povstane z hrobu syn Raminy, srúti ťa z trônu a zavraždí ťa!“

Kráľ Hyary strašne skríkol a hlava mu zklesla do vankúšov.

Murenínka zase vyskočila, pred Beňovského.

Poslednému vysvetlili náčelníci slová černošky.

Murenínka ho tak pozdravila, jako domov sa navráteného syna tej kňažnej Raminovcov, ktorá sa pred Hyarym v tú vražedlnú noc zachránila, a s jej mužom, s negrom Abo na blízko prikotvenú nepriateľskú loď utekla. Tam prijali obidvoch dobre a odviedli jích do ďalekej čiastky zemi, ktorú Evropou menujú. Loď pristala tam k brehu, a istý pekný čelný pán odviedol kňažnú aj s Abom do svôjho zámku, a pojal si ju, keď vyriastla, za ženu. Medzitým Abo veľmi túžil po svojej žene a deťoch, a keď kňažná porodila svôjmu manželovi, ktorý bol veľmi vzácny a bohatý vojvoda, prvého syna, vyjadril svoju túžbu. Knieža ho poľutoval, a dal mu mnoho peňazí, aby mohol vstúpiť na loď a sa do svojej otčiny navrátiť, a pri lúčení takto hovoril k Abovi: „Keď môj syn vyrastie, bude mužom, pošlem ho k vám do Madagaskaru, aby si kráľovstvo zase zaujal a vraha Raminovcov, Hyaryho potrestal za jeho zločin.“

A teraz bol tu syn kňažnej, aby si zpiatky vydobyl svoje kráľovstvo. Otec jeho zadržal sľúb, poslal svôjho syna, aby sa vypomstvil na vražedlnom Hyarym, a ho srútil z trônu!

Toto hovorila, ba lepšie reknúc, spievala s oduševneným a velebným hlasom murenínka pri shliadnutí Beňovského.

Náčelníci nepriateľa a sluhovia kráľovi porozumeli toto všetci a vyrútili sa, oznamovať ľudu na uliciach a po domoch:

„Syn Raminovcov prišiel, aby nás vyslobodil z pod utláčania za krvou žižnivého Hyaryho! Syn Raminovcov prišiel, aby si dedictvo zaujal a bol naším pánom a kráľom.“

Každý sa radoval, vískal, a do dvorany sa rútil, aby videl navrátivšieho sa syna Raminovcov, spravodlivého kráľa argontzkého.

Beňovsky ale nepočúval hneď na vykrikovania zvedavcov, ktorí si ho žiadali videť.

Kým náčelníci strážili Hyaryho, ktorý ešte vždy usedavo plačúc a stenajúc na vankúšoch ležal, išiel Beňovsky s murenínkou a ešte s jedným tlumočníkom do najbližšej izby a začal tam vážne a prísne sa ju spytovať o základe a cieľu jej zvláštnych slôv.

Ale murenínka pridržala sa vážne a slávne predošlých slov, a že je hotová na oltári od všetkých zvelebovaného veľkého boha prisahať, že je Beňovsky celkom iste syn kňažnej z Raminovcov.

Beňovsky sa dlho zvedavo díval na jej nadšenú horiacu tvár, z hlbky jej duši chcel čítať jej myšlienky, ciele, ale tvár murenínky bola zavretá kniha, nemohol z nej nič čítať.

Von volali a kričali ľudia, žiadali si videť syna Raminovcov, kráľa argontzkého, svôjho drahého pána.

Beňovsky zahrúžiac sa do myšlienok, stál nerozhodnuto, nevediac čo by mal robiť.

Ale murenínka ho chytila za ruku a s neodolateľnou silou vytiahla ho z dvorany.

Ďalej nevzdoroval, zrazu zázračné usmievanie vyjasnilo jeho ťahy, výraz čerstvej veselej mysli rozprestrel sa mu na tváry.

„To je dobrodružstvo, veselé dobrodružstvo,“ povedal sám sebe. „Nech som teda kráľom, lebo s mojím kraľovaním zaujmem ostrov Madagaskar francúzskemu kráľovi. Toto je nový spôsob vedenia vojny, a menej stojí ľudských životov a krvi, nežli druhé dobýjanie váľky. Napred sa teda, pozdraviť môj ľud!“

S pozdvihnutou hlavou, s usmievavým pohľadom vystúpil Beňovsky na priestor pred drevený palác kráľovský.

Ľud jasal oproti nemu a ozývajúc sa pozdravoval ho čo svôjho nového pána a kráľa!

Vískanie radosti vniklo aj do izby palácu, v ktorej Hyary, spadnutý, zajatý kráľ, ležal so zakuklenou hlavou na vankúšoch.

So zlostným revaním odpovedal na jasanie, ktoré sa z vonku ozývalo, a potom vyskočil, shodil si z tváry kepeň, a potom jako odhodlaný lev s iskriacimí očamí a jako hrivu na tvár mu padajúce veľké biele vlasy otriasajúc, pozeral okolo seba.

Na zemi sa ponevieral nôž. Stratil ho jedon z náčelníkov.

Hyary priskočí k nožu, jeho silná ruka ho chytí, a s prchkým vrazením tlačí ho hlboko do pŕs. Revajúc, chrčiac, trhajúc, zrútil sa na vankúše.

Ale aj do uší umierajúceho ozývalo sa radostné jasanie ľudu, ktorý nového kráľa pozdravoval.

Ukrutný Hyary, čo dakedy spáchal vraždu na kráľovi Raminy a jeho rodine, vypomstvil a potrestal teraz sebä samého.

Zavraždil voľakedy kráľa, jeho manželku a dietky, teraz zavraždil sám seba, a neostane mu syn, ktorý by sa vypomstil za umierajúceho otca, premoženého kráľa nad cudzým človekom, ktorý sa dá menovať synom Raminovcov.

So smrťou kráľa Hyaryho dokončila sa vojna, nesvornosť vyrovnaná, a argontzký národ pozdravoval Beňovského čo dediča Raminovcov, kráľa a pána.

Beňovsky prijal ponúknutú mu dôstojnosť, dovolil že ho povýšili za kráľa západu, lebo toto sa mu zdalo byť najistejším spôsobom k tomu, aby celý Madagaskar získal francúzskemu kráľovi.

„Voľakedy složím všetku hodnosť, všetku moju slávu k nohám francúzskeho kráľa,“ povedal sám v sebe, „argontzky kráľ zostane vždy poslušným poddaným francúzskeho kráľa.“

Pravda je, že to bolo veru biedné kráľovstvo: koruna z peria a zo skla, trôn z trstiny, palác z dreva, z nevzdelaných ľudí pozostávajúci národ, ktorí donášal krvavé obete svojemu neznámemu bohu, s telesnými chybamí na svet prišlé deti do mora hádzali.

Ale či to nebola pekná úloha doniesť dobrým deťom prírody prospech vzdelanosti a obznámiť jích s nadovšetko milosrdným jedným Bohom, ktorý nežiada krvavé obete, ale len lásku. Či to nebolo velebné povolanie: z divých národných kmeňov stvoriť po umení bažiaci pracovitý blahoslavený národ?

Beňovsky sa s radosťou oddal tomuto povolaniu; tomuto obetoval všetku silu svojej duši, všetok oheň svôjho srdca.

Tak sa mu zdalo, jako čoby už mal otcovskú kliatbu, ktorá jeho celý život otrávila, teraz zňatú zo svojej hlavy, že sa konečne osud pomeril so svojím nepriateľom; a jako čo by mu konečne dal tiché útočište, kde by si zo všetkých búrok vypočinul.

Zase videl pred sebou pracovitú, plnú jednania a nebezpečenstva budúcnosť! Nový život! Do týchto čias žiadal pre sebä samého blaženosť, pre sebä samého hľadal lásku. Teraz sa chcel pokúsiť, aby druhým pripravil šťastie, teraz sa chcel zasvätiť k službám druhých a chcel týmto svoju lásku obetovať.

Náčelníci súsedných kmeňov, kráľovia blízskych krajín cítili prevahu argontzkého kráľa, a zo svojej vlastnej vôle chceli ho prijať za kráľa všetkých, aby jím vydával vo vojne rozkazy, v pokoji zákony!

Chceli složiť svoje titule a hodnosti k nohám Beňovského, aby bol len jedon kráľ a pán na Madagaskare.

Do Argontzu prišli teda náčelníci, kniežatá, králi, všetko v slavnej cabarre chceli mu prisahať vernosť, a aj od neho prevziať prísahu vernosti.

Z najmúdrejších, najsilnejších a najslavnejších mužov Madagaskaru sedelo vyše pädesiat v slavnostnej cabarre na priestore pred palácom argontzkého kráľa, a s jednohlasným vykrikovaním žiadali, aby Mauritius Augustus Raminy zišiel k ním a ukázal sa jím čo jích pán a kráľ.

Ten poslúchnul jích žiadosti, sišiel a posadil sa uprostred cabarry na čestné miesto.

Nádherné rúcho z bieleho hodbábu pokrývalo jeho štihlú postavu, hlavu pokrývala koruna zhotovená z pier zo zlatých plosiek a sklenných perál, v zlatom driek mu sťahujúcom páse boly vložené dve pištole, v ruke držal od drahých kameňov skvejúcu sa dýku.

Náčelníci, kniežatá, králi hľadeli naňho s podivením a s radosťou, medzi hlasným radosti výskaním ďakovali svôjmu bohu, Zahanharovi, že jím vrátil syna Raminovcov, ktorému prisahali večnú lásku a oddanosť.

Potom prosili Beňovského, aby jích nasledoval na veľkú rovinu, kde sa ľudia shromaždili, aby svôjho kráľa videli a pozdravili.

Najstarší z náčelníkov podali Beňovskému ruku a vyviedli ho na rovinu.

Nesmierne vískanie naplnilo povetrie a ohromná rovina sa ozývala od radostného jasania, od výjavov ľúbosti, jako sa Beňovsky približoval.

Vyše tridcať tisíc ozbrojených mužov shromaždilo sa na priestore, a tvorilo veľký kruh, okolo ktorého sa ženy a deti rozpoložily. Dnu v kruhu stáli náčelníci, každý pred svojím kmeňom, a keď Beňovsky vstúpil medzi ních, predstúpil zo všetkých najstarší, Rahamandran, pred neho.

Rahamandran stál pred ním v bohate vyšívanom bielom rúchu s dlhými splývajúcimí šedinamí a s bielou bradou, ktorá dosahovala až k zlatému pásu.

Rahamandran pozdvihol tri razy hore ruku, na čo hlboké ticho povstalo na rovine, a každý udusil svôj dech, aby počul slová praotca náčelníkov.

„Nech je požehnaný Zahanhar,“ povedal, „že je zase milostivý oproti svojmu ľudu. Nech sú požehnané zákony naších otcov, ktoré nám prikazujú, aby sme poslúchali kráľovi z krvi Raminovcov pochádzajúcemu. Naši otcovia sa naučili, a aj my sme sa naučili, že je nesvornosť trest boží. Za tie roky, kým sme nemali z krvi Raminovcov pochodiaceho kráľa, žili sme jako divé zvery, skoro sme svojích bratov zabíjali, hneď nás oni prenasledovali. Našou vlastnou nesvornosťou soslabení stali sme sa vždy korisťou silnejšieho. Áno ešte aj tomu by sme sa mali podrobiť, ktorý bol vrahom našej kráľovskej rodiny Raminovcov. Boh Zahanhar sa poľutúva nad namí a posiela nám tejto rodiny posledného potomka. Poslúchajme zákonu naších otcov, ktorý nám za povinnosť nakladá, aby sme sa Raminovcom podrobili. Toto je zákon krvi naších otcov! Uznajte ho vy všetci, toho kráľa Angonfakaba! Podrobte sa mu, poslúchajte jeho slovám, plnte zákony, ktoré vám on predstiera, a budete štastliví. Ach, môj vek mi nedovoľuje, aby som bol dlho svedkom vášho šťastia, a aby som videl, nakoľko ste vďační a poslušní vášmu novému kráľovi, moji priatelia! Ale ty, — obrátil sa k Beňovskému, — hodný syn krvi Raminovcov, pros o pomoc tvôjho Boha a nášho boha, aby ti svietili svojím duchom. Buď spravodlivý, miluj svôj ľud, jako svoje dietky, jích blaženosť nech bude aj tvojou blaženosťou, a na jích biedy a potreby nepozeraj nikdy lahostojným okom. Kraľuj a panuj nad rohondrianamí a ankandrianamí, chráň voaozirčanov, stráž s otcovskou starosťou nad loharozitamí a filonbigamí! Neopovrhuj so žiadnym tvôjho národa, ochraňuj všetkých, miluj všetkých.“

Múdry Rahamandran toto všetko rozpovediac uklonil sa kolenom pred mladým kráľom, ostatní náčelníci nasledovali jeho príklad, jako aj ľud.

Vyše pätdesiat tisíc ľudu kľačalo na veľkej rovine pred mladým kráľom — pred Móricom Beňovským.

V myšlienkach zahrúžený pozrel celkom tento kľačiaci ľud, potom prisahal, silným, slavným hlasom vernosť a lásku ľudu, náčelníkom a zaprisahal sa, že celý svôj život, celú svoju blaženosť zasvätí jích službám.

Teraz nasledovala aj druhá slávnosť, po prísahe slôv nasledovala krvavá prísaha.

Starec Rahamandran pristúpil k Beňovskému a porezal ostrým nožom, ktorý za pásom nosil, Beňovskému rameno.

Náčelníci teraz jednotlivo prikladali všetci svoje ústa na krvácajúcu ranu, a pili po kvapke z krvi Beňovského, hroznú kliatbu vypovediac na seba, jestli by dakedy zradili svôjho nového kráľa, Mauritia Augustusa Raminyho.

Potom nasledovaly dary, hry, tance.

Slávnosti sa ukončily, Beňovsky sa stal madagaskarským kráľom.

Ale nezadlho dorazila zase z Isle de France jedna loď, veľká vojenská loď, na ktorej otvoreninách vyzeraly hroziace sa delá, a na ktorej strešení bol celý zástup vojska.

Za ňou prišla ešte aj druhá loď, s práve toľko vojakmí, s práve toľko delamí.

Beňovsky sa radoval príchodu lodí.

Práve prišiel z Argontzu do Louisburgu, a keď tie dve lode do antongilského prístavu vrazily, prelietol úsmev po tej inakedy tak vážnej tváry, a poslal svojích dôstojníkov na pozdravenie príchodiacím.

„Tu sú konečne dávno čakaní vojací, strelivo, potrava,“ povedal sám k sebe, „gubernátor z Isle de France mi posiela, čo tak veľmi potrebujem, aby som mohol moju vážnosť upevniť a moc založiť. Od dnešnieho dňa prislúcha Madagaskar francúzskemu kráľovi, splnil som kniežaťu Aiquillonovi dané slovo, podmanil som Madagaskar francúzskej korune.“

S veselou, radosť žiariacou tvárou prijal práve teraz vstúpivších dvoch kapitáňov a dôstojníkov.

Tých pohľad ale bol prísny a hrozivý a nič dobrého nevyzeralo z jích ťahov.

Najprvší prišiel Michelo prvý poručník a zať gubernátorov.

Ruku s hroziacim sa pohľadom na plece Beňovského položiac povedal:

„V mene francúzskeho kráľa a v mene gubernátora z Isle de France vás zajímam, a rozkazujem vám, aby ste išly so mnou na loď účty vydať pánu gubernátorovi Boromejovi.“

Beňovsky odstrčil ruku a s blčiacim plameňom predstúpil pred smelého nápadníka.

„So svojím životom pohrávate, pane, keď sa mne vyhražujete!“

„Ja s ničím nezahrávam, ale vy, Beňovsky, ste so všetkým pohrávali, a všetko ste utratili. Vy ste zradca kráľov a jako takého volám vás pred súd.“

„Ja som nikomu nie povinný z mojích skutkov účty skladať, len francúzskemu kráľovi a kniežaťu z Aiquillonu, ministrovi, a tomuto aj budem účty skladať, jako sa svedčí. Vám ale nie, jako aj gubernátorovi z Isle de France tiež nie. Vy obidvaja povinní ste ma poslúchať a vyplniť, čo rozkazujem, jako keby to sám Ludvik, náš drahý kráľ rozkazoval.“

„Ukážte že mi pane Beňovsky ten rozkaz a ja vás budem poslúchať! Ukážte mi ho!“

„Ukážem vám ho,“ povedal hrozivo a priskočil k železnej kasni, otvoriac ju s klúčom, ktorý mu vždy visel na krku na hodbabnej šnúre.

Ale to písmo, to osudné písmo kráľovo so tromá pečaťamí na zlatej niti vysiacimí — nebolo v kasni.

„Ukážte že mi ten rozkaz kráľov, a ja budem poslúchať,“ povedal Michelo, a z jeho vysmievajúceho sa hlasu vyrozumel Beňovsky pravdu.

„Nemôžem ho ukázať,“ odpovedal s horiacim hnevivým pohľadom, „a vy to dobre viete, lebo ste mi ho vy dali ukradnúť kapitáňom Julienom, alebo jeho ľudmí. Preto sa vzdialila loď v noci, preto sa nevrátila viacej nazpäť. Vy ste dali ukradnúť moje kráľovské splnomocnenie, aby ste mali moc nadomňou. Toto sa vám ale nepodarí. Ja som a ostanem veliteľom. Ja vás zajmem a nepustím vás do tých čias na slobodu, pokým mi nedáte moje kráľovské splnomocnenie nazpät.“

Lode v prístave čakaly svojích kapitáňov a dôstojníkov, a ponevač cez celý deň a noc daromne čakaly, poslali druhých štyroch dôstojníkov do zámku Louisburg, aby sa vyzvedali.

Títo sa s tým strašlivým chýrom navrátili, že kapitáňov a dôstojníkov zajali, a že sa nemohli ku ním dostať.

Aj to oznamovali ďalej, že Beňovsky poslal poslov po ostrove na všetky strany, aby bojovníkov tu na antogilský breh sosbierali.

Aj francúzí sú hotoví do boja, a nebanujú, keď sa bitka strhne.

Loďky sa všetky pospúšťaly, vojakamí naplnily, ktorí potom k brehu veslujú, tam sa popostavujú, lode porozkladajú, a robia prípravy na strielanie Louisburgu.

Vojská vedúc prichádzajú zo všetkých strán náčelníci s radosťou hotoví bojovať za svôjho kráľa proti nenávideným cudzincom.

Beňovsky sa postaví na čelo vojska, odhodlajúc sa, že zomre. Vie, že zomre. Rozpamätá sa na krv, ktorá sa mu na čele zjavila, a na spadnutie, keď vstúpil na breh tohto ostrova.

Pravda je, zomre, istý je o tom, a raduje sa tomu! Nasýtil sa už so životom, zunoval ho! Všetko ho tu nehalo, čo miloval, sám ostal, celkom sám.

„Ach, Aphanásija, kým si ty mojou bola, do tých čias bol môj život pekným, bol som šťastlivý! Ty si ma ale opustila, a s tebou odišla celá moja blaženosť! Žiadam si smrť, lebo ťa v nej snáď zase najdem, drahá Aphanásija!“

Trúby, bubny vyvolávaly: Hore sa, hore sa, do boja!

Po vojänskom hesle sa spytujú náčelníci u svôjho kráľa.

„Aphanásija,“ odpovedal jím, „Aphanásija je vojenské heslo!“

Boj sa počína. Vzteklý, krvavý boj! — Zrazu sa vyrve z úst ostrovčanov boľästný výkrik.

Jích kráľ guľou trafený spadol a francúzi ho odviedli.

Hrúza zaujíma náčelníkov a bojovníkov, stratili vodcu, kráľa: Mauritia Augusta.

Utekajú, v divom cvale sa tratia sem a tam, francúzi ostávajú pánamí bojišťa, a Beňovsky je jích väzňom.

Guľa mu prešla cez krk.

Nevie hovoriť, nevládze sa pohnuť, blíži sa k nemu smrť, a on to vie, lebo sa usmieva, a nebeský pokoj vyjasňuje mu ťahy.

Francúzi obstupujú poľniu posteľ, na ktorú ho pozorne uložili.

Jích pohľad je vážny a boľäsť vyjadrujúci, lebo Beňovsky neni viacej jích nepriateľom, ale evropsky vlastenec, a je posvätený, lebo umiera.

Beňovsky obracia sa k ním s prosiacim pohľadom.

Michelo nakloňuje sa ku nemu, a spytuje sa ho, čo by si žiadal.

Beňovsky sa s ostatním napnutím síl opiera na rameno a ukazuje na more:

„Pochovajte ma tam, do mora, kde je aj ona pochovaná.“

Rameno mu potom spadlo a krv sa mu vyrútila ústamí.

Beňovsky zomrel.

Jeho srdce vytrpelo! Nič trpkejšieho nemusí už znášať.

Noc nastáva! Nebe sa skvie od hviezd a hviezdamí je posiate more! Na zem zostúpilo nebo! Tak sa jasaly hviezdy, tak sa skvelo more vtedy, keď sa Aphanásija ponorila. Dnes Beňovského spúšťajú. V jednom hrobe leží s ňou, more prijalo do sebä jeho mrtvolu, jako aj jej dakedy. Na okamženia sa rozdvojujú vlny, keď mrtvolu spúšťajú, potom je more zase pokojná tmavá hmota. Nebeské hviezdy spočívajú na vlnách, more je na zem padlé nebe a v hlbinách morských sa spojili Beňovsky a Aphanásija.