ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nuž, môj drahý učiteľko, či som vám vopred nepovedal, že bohatého Kasarinova neprehltnú pre takúto maličkosť? Vidíte zase som tuná, a ani jeden vlas sa mi nepohol na hlave.“

„Veru áno, zase je tuná,“ smial sa hejtman, ktorý Kasarinova doprovádzal. „Tu je, zase je slobodným človekom. Ale veď toto dosť práce a namáhania stálo, a keby nemal toľko peňazí, a keby nevedel tak žobrať, lichotiť a zakupovať, — istotne by ešte i dnes vo väzení sedel za baštamí. Ale peniaze sú zprepadený zámečnícky majster; pred týmto neni dverí, ktoré by sa roztvoriť nedaly, neni srdca ktoré by sa neobmäkčilo.“

„Áno,“ vzdýchol si Kasarinov, „dosť peňazí to stálo. Ale veď mám dosť, a môžem darovať z nich tobolským chudobným a svätej Madone, aby osoh ťahali z mojeho bohatstva. Pre chudobných som platil dve tisíc rubľov, pre svätú Madonu dvarazi toľko, ale Kasarinov je zato teraz slobodným človekom; oslobodili ho od všetkého obvinenia, a navráti sa zpiatky do svojeho pekného domu, aby mohol zažívať svoj veselý život.“

„Len zažívajte, pane Kasarinov,“ odvetil Beňovsky pokrčiac ramenama; „ale prečo mi prichodíte vyprávať všetky tieto novinečky, a čo máte za robotu v mojom dome?“

„No veď toto tiež má svoju príčinu,“ odpovedal Kasarinov hrubým tónom.

„Veru, to má svoju, príčinu,“ rozosmial sa hejtman; „nie zo svojej vôle a nie z lásky oproti vám robí Kasarinov to, že zo žalára po prvý raz hneď ide ku vám. Ale námestník to tak chcel mať, a za podmienku to vystavil, ináč by Kasarinov nebol býval slobodný. Musí za odpuštenie prosiť pre vražedelný žart, čo si dovolil s vami tropiť, a so slovom statočnosti i s prísahou musel potvrdiť, že nikdy viac sa nepokúsi škodiť vám, alebo vás obrážať a konečne zo srdca vám musí šťastie priať ku sňatku s krásnou Aphanásijou Nielowých.“

„Pán Kasarinov sa od všetkých týchto ložných ubezpečení ušetriť môže,“ odvetil Beňovsky s opovržením. „Viem, čo si mám mysleť o ňom; jeho prísaha neučiní na mňa žiaden dojem.“

„Len to držte o mne, že som dosť smelý bol malý žart si spraviť s vami, iného nič, môj drahý učiteľko! Málo nux fomicumu som zamiešal do vašej theji a dačo miirenu do cukru. So statočnosťou a dúverne toto vyznávam, ale toho nebolo tak mnoho, aby ste boli mohli zomreť od toho. Chcel som sa trochu vypomstiť za šachové parthije, čo ste vy oproti mne boli vyhrali; a za tie veľké peniaze, čo som, hrajúc sa s vami, prehral. Žart to bol, rozpačitý žart a nič iného a nemohli ma potrestať na spôsob zločinca, poneváč som ani nespáchal žiaden zločin. Vy všetci ste pili z theji a žiaden z vás nezomrel. Toto na to svedčí, že som vás ja nechcel zavraždiť, ale len trochu do rozpakov priviesť a za bláznov vás držať. Ale vám dávam svätej statočnosti slovo a prisahám na tobolskú Madonmu a na milostiplnú hlavu cárovú, že nikdy viac si nebudem s vamí taký žart tropiť, nikdy nebudem mať v úmysľu vás do roztržitosti uviesť. Nie! od tohoto času nech všetko pekne, krásne, statočne, vážne ide medzi namí, nemajme žiadne hry medzi sebou, len šachovú hru.“

„Ani to,“ odpovedal Beňovsky vážne. „Šach je šlächetná hra, a následkom tohoto sa jú viac nebudem hrať s vamí.“

„Čo?“ vykríkol hajtman zrazeno, „vy sa nechcete viac hrať šach?“

„Nie, s pánom Kasarinovom nikdy viac.“

„Ale, pane Beňovsky, vy zapomínate na náš záväzok,“ vykríkol hejtman. „Vy ste sa vlastnoručným písmom zaviazali, že štyrydcať parthijí šachu budete hrať v mojom mene, a ešte ste len trydcať zohrali z ních. Vy ste mi ešte desať parthijí šachových dĺžni, tieto musíte zohrať s Kasarinovom.“

„Pane hejtman Kolosov, vy ma nemôžete siliť na také dačo, čo ja nechcem, a celkom pevne i odhodlane vám hovorím: nikdy viac sa nebudem hrať šach s pánom Kasarinovom, nikdy viac si nezasadnem s ním k jednému stolu, a úfam, že toto je ostatní raz, čo som spolu s ním v jednej izbe.“

Blesk zášti soptal z očí Kasarinových na Beňovského, ktorý s plamenným zrakom a s hlbokým opovržením pohliadal na neho.

„Vidíte vy, pane hejtman Kolosov,“ preriekol potom s hlasom k útlosti a smútku nakloneným, „vidíte, pán učiteľ Beňovsky nevie zabudnuť a nevie odpustiť. Ja medzitým zabudnem, jeho zlostné slová a zo srdca mu blaho prajem. Áno, môj učiteľko, zo srdca vám prajem šťastie k vášmu sňatku s malou Aphanásijou, s mojou dakedajšou milou, ktorá…“

„Pane!“ vykríkol Beňovsky s hnevom, „neopovážte sa urážať dcéru námestníkovú, neopovážte sa urážať moju nevestu, s nečestnými výrazamí sa zmieňujúc o nej, lebo…“

„Lebo ma k súboju vyvoláte, šak ver?“ doplnil sadu Kasarinov s opovrženia rehotom.

„Nie; to som chcel povedať, že vás ináč tak zostrem na zem ako besného psa, jako jedovatého hada, ktorého sme zvykli nohami rozšľapať.“

„Ale ktorý patričnému velice ľahko do nohy môže zakúsnuť, môj učiteľko. Povážte toto; dobrý pozor si dajte na nohy, keď na mňa chcete stúpiť. Teraz iďme, pane hejtman; vy ste videli, že som všetko urobil, čo žiadali odomňa. Za odpustenie som prosil učiteľa Beňovského pre môj žart, sväte som prisahal, a i slovom statočnosti som potvrdil, že nikdy viac nebudem žart robiť s ním a konečne šťastie som mu prial k jeho krásnemu sňatku. Tu sme tedy ukončili našu prácu: môžeme ísť, lebo sa on viac nechce so mnou hrať, ačpráve je vám dlžen ešte desiatimi parthijamí, a ačpráve sa sviatočnou prísahou i písmom zaviazal na vyhratie takových.“

„Prosím vás Beňovsky,“ zvolal hejtman, „povedzte ešte raz, či vy skutočne nechcete zohrať ostatních desať parthijí šachu?“

„S otrovovateľom a s utrhačom Kasarinovom nikdy viac nebudem hrať.“

„Je toto vaše ostatnie slovo?“

„Ostatnie moje slovo, pane Kolosov.“

„Dobre, pane Beňovsky, môj učiteľko: Veď vy uvidíte s kým vy máte do činenia. Veď vás ja donútim k vyplneniu prevzatej povinnosti. Oh, veď sa to nesmie povedať, že tu v Kamčatke, každý môže to robiť, čo on sám chce, a že tu neexistiruje právo a spravedlnosť. Vy ste pred kancelárom Sudeikinom podpísali onú smlúvu vo ktorej ste sa zaviazali, že štyrydcať šachových parthijí budete hrať za mňa s Kasarinovom. Kancellár Sudeikin vás teraz musí i prinútiť k vyhraniu tých parthijí, tak ako sa to svedčí. Poďte, Kasarinov, iďme rýchlo ku kancellárovi.“

„A ja zase ku námestníkovi idem, a rozpoviem mu, že Kasarinov, so svojím nečestným a zločinným sebädržaním sa, nemožným mi učinil vyplnenie tej smlúvy,“ riekol Beňovsky, a postaviac klobúk, vzďaloval sa zo svojeho domu, ani nečakajúc, aby sa nejprv jeho hostia boli vzdialili z neho.

Títo, pokruťujúc hlavamí s temným a srdovitým zrakom išli za ním, a rýchle sa ubierali ku domu kancellárovmu.

Kasarinov z razu zastal a položil svoju ruku na pleco hejtmanovo.

„Pane hejtman,“ riekol, „vy však ver Beňovského len preto chcete siliť ku zhraniu desiatich ešte parthijí so mnou, lebo úfate že všetkých desať vyhrá pre vás? Povedzte vy len pravdu, lebo je to na váš osoh, a ináč, veď nás nikto nepočuje. Či je nie tak hejtmane?“

„Nuž veru ja netajím, tak je; chcel bych dostať výhru, lebo veď ja som nie tak bohatý, ako vy. Ľúbim mnoho peňazí, a veru velice málo mám.“

„Počúvajte sem, hejtmane. Však ver sme hrali voždy na sto a päťdesiat rubľov?“

„Pravda že; keď každý z nás po sto pätdesiat rubľov zloží, práve na toľko musí výhra vystúpiť.“

„Ale keď vy vyhráte, za každým razom ste povinný dať tomuto pobehlíkovi a tulákovi Beňovskému päťdesiat rubľov; vám zostane tedy len sto rubľov čo pri desať parthijach tisíc rubľov činí. Teraz už postaviac vec, že vám ja to nabídnutie učiním, že tisíc rubľov čo vyplatím vám bez všetkého ďalšieho hovorenia — zpoviete vy zo šachových parthijí a ste náklonný utvoriť so mňou bratstvo a spojenie?“

„Skutočne, Kasarinov, vy ste jeden slavný človek, a mne sa to nevýslovne ľúbi: Neomylne bych bol spokojný, jestli mi vy bez všetkého ďalšieho hovorenia vyplatíte šachové parthije; na samé parthije ja veru bez tak mnoho nezakladám, lebo veď nie ja sám bych ich hral ale Beňovsky. Jeho je sláva, moje sú peniaze. O mnoho viac sa tedy tomu teším, že ja dostanem peniaze bez toho, že by on slávu obdržal a k tomu ešte i päťdesiat rubľov. Nafúkaný a pyšný ficko je tento Beňovsky; on sa za dačo pokladá nežli čo sme my; nazdáva sa, že ho jeho netrebná učenosť nad nás všetkých povyšuje. Keď si raz za ženu vezme tú malú bláznivú Aphanásiju, a keď bude námestníkovým zaťom, potom už dokonca nebude s ním k vydržaniu.“

„Hejtmane Kolosov, ešte dnes vám vyplatím tisíc rubľov, jestli mi vy prisľúbite, že mi budete priateľom, a jestli mi budete pomáhať prekaziť sobratie sa Beňovského s Aphanásijou, a raz na vždy nemožným učiniť, že by tento nafúkaný blázen útrhnuť nám mal z pred našich očú jednu z našich krásotiniek.“

„Kasarinov, vyplaťte mi tisíc rubľov a ja som hotov vás podporovať vo všetkých vaších účinkoch oproti učiteľovi. Tu je moja ruka na to; s telom i s dušou som vaším človekom.“

„A ani to neobanujete, hejtmane. Jestli sa nám podarí zvíťaziť nad Beňovskym, a na večnosť ho nemotou ohlušiť, ešte dostanete odomňa balík cigár, od ktorých lepšie ani cisári nefajčia.“

„Povedzte, Kasarinov, čo mám ja robiť, v čom vás môžem podporovať?“

„Nič iné netreba robiť, ako všade poslúchať a velice často sa potýkať a hovoriť s vyhnancami. Beňovsky je sprisahanec. Námestník mi toto nechcel uveriť, ale ja som o tom pevne presvedčený a všetko možné musíme na to vynaložiť, že by sme o tomto poddali námestníkovi dúkazy. Majte vy tedy, hejtmane dobre na pozore vyhnancov a idite zase i ku samému Beňovskému. Utvorte s ním zase priateľstvo, nemilosrdne ma ohovárajte pred ním; povedzte mu, že ja som celkom naničhodný človek, a že vy o mne ani viac ničoho nechcete vedeť. Pretvarujte sa pred ním, ako by ste boli zunovali pobyt tunajší a že by ste radi odísť odtiaľto; nabídnite sa mu za priateľa, súdruha a uvidíte, že sa lapí do klepca a neminie ani jeden týdeň a zlapáme ho.“

„Pokúsim zalichotiť sa u neho, ale pri tom všetkom budem otvorené držať svoje oči a uši.“

„A ja zase uvidím, či sú všetci vyhnanci nie k zakúpeniu. Dobrý zámečnícky majster sú peniaze, a jako roztvoril dvere mojeho žalára, práve tak roztvorí dvere i jedného lebo druhého vyhnanca. Pozrime tedy za vecou.“

Hejtman ešte toho istého dňa vyhľadal Beňovského a s takou plynnou výrečnosťou ho vedel ubezpečovať o svojom priateľstve, takú dúvernú prítulnosť prejavovala jeho tvár, a taký obrážajúci tón naladil oproti sebadržaniu sa Kasarinova, že mu Beňovsky veril, a tešil sa, že na takéhoto dúverného priateľa natrafil v ňom.

Pod týmto časom behom dvoch dní, ktoré od poslednieho shromaždenia uplynuly nepretržene činný bol a skúmal i pripravoval svoje zámery k prevedeniu.

Jedna šťastná náhoda mu ešte i k pomoci prišla v jeho namáhaní a usilovaní sa a zdalo sa, že táto okolnosť zľahčí vyvedenie jeho zámerov.

Do bolzoreckého ostroga doplula istá loď, ktorej kapitánom bol Beňovského starý priateľ. Jako on aj ten, dakedy rakússkym dôstojníkom bol a pre dajaké disciplinné previnenie utratil milosť u prudkej krve cisárovnej Marije Terezije. Vo svojom znevolení odišiel do Russka, a poneváč — ako syn námorného dústojníka — už v útlej svojej mladosti sa vycvičil v námorníckej službe, pri námorníctve prijal službu, chtiac svoje šťastie oprobovať na klopítavom mori, ktoré je pri tom všetkom nie tak klátivé jako ľubovôľa vladárov. Jako cársky námorský dústojník, na viac rokov potrebné strelivo, potravu a podobné veci doviezol pre pevnosť bolsoretzkého ostroga, a po zložení nákladu mal ísť pre iný náklad do Čínska.

Po príchode dústojníkovom osud alebo náhoda spotkala dvoch naívných priateľov a so vňútornou radosťou zase obnovili dakedajšie staré priateľstvo.

Dústojník Gorved a Beňovsky od tohoto okamženia počnúc sa neodlučitelnými jeden od druhého stali a čo jim zaneprázdnenie len zanechalo času, ten celý vo spoločnosti jeden s druhým ztrávili.

Voždy ich spolu videli, a keď Beňovsky i išiel ku námestníkovi, a keď aj s Aphanásijou bol, dústojník Gorved nikdy nechyboval od jeho boku a Beňovsky sa všelijakými možnými spôsobami usiloval k zaňatosti sa za jich zábavu nakloniť a vúbec pri sebe ho upútať.

Aphanásija sa za toto nikdy nežalovala, nerobila výčitky svojemu milému za to, ale jej smiech onemel a v jej očach, ktoré so zvláštnym otázočným a vyzvedačným zrakom upely na Beňovskom, bolo videť dakedy stopy sľz.

Beňovsky toto nespozoroval alebo spozorovať nechcel, a Aphanásija netušila, že jej milenec upotrebuje svojeho priateľa len za záštitu oproti ľúbosti, ktorá v jeho vlastnom srdci plapolala, a oproti podivnej báječnosti, ktorej blízkosť Aphanásije na neho účinkovala.

Nie, túto milú a sladkú sponu, ktorá ho viazala k milej dievčine, nechcel ešte na užšie stiahnuť, nechcel jej neupodozrievané a čisté srdce s novými lásky prísahamí ešte viac zasnovať; chcel si hrádzu medzi ňu a seba postaviť, ktorá mala prekaziť, že by o svojej budúcnosti a svojej ľúbosti boli mohli hovoriť. Lebo budúcnosť už nebola viacej jeho; nemohol s ňou viac už slobodne nakladať; jeho budúcnosť patrila družstvu, ktorého vodičom bol a ktorému bezúslovnú poddanosť i priviazanosť prisahal.

Päť dní ešte — a vytknutý čas dojde; budúcnosť sa na pritomnosť zmení; päť dní ešte a Beňovského lebo zabijú alebo zanehá Kamčatku a Aphanásija ho na večnosť utratila! Aphanásija, za ktorú by krv svojeho srdca dal, ho bude za neverca, za zradcu držať, prekľaje ešte i upomienku na neho alebo snáď len v bolästných výčitkoch sa rozpomätá na neho.

O tomto premýšľal, ako sa po učinenej s priateľom Gorvedom prechádzke zo shromaždenia, vydržiavaného sprisahancamí navrátil do svojeho príbytku.

O tomto premýšľal, keď vňútornými víchramí v boľastiplnom utrpení svojej duše na jednu stoličku zklesol, a tvár si do rúk pochovajúc, aby nič nevidel a ničoho nečul o svete, aby aspoň s duševnými očamí videl ju, ktorú nikdy nemiloval tak vrelo, jako práve teraz, keď ju mal zanehať.

Ani to nepočul, že sa dvere za ním pomály roztvorily; nevidel, že Aphanásija vstúpila do jeho chyže, a bľädo i trasúco a nerozhodnuto, váhavo stála vo dverách. Ale Aphanásija videla jako si zahrabuje do rúk svoju tvár, počula tupé a bolästné jeho vzdýchy, ktoré sa mu z pŕs prúdily, a takto vidiac ho trpiaceho mala dosť smelosti približovať sa ku nemu.

Ľakhými a nebadanými krokamí prebehla ku nemu a na pleco mu položila svoju malú, bielú rúčku.

„Moric,“ riekla boľästným a žalostným hlasom, „Moric, preto plačeš, lebo cítiš, že ma zavraždíš, keď ma zaneháš? Preto plačeš, lebo svedomie ti hovorí, Že velice tvrdo, velice nemilosrdne zaobchodíš so mňou?“

Beňovsky si ztrhol ruky z tváry a uľaknuto hľadel na Aphanásiju.

„Ja bych teba zanehal, Aphajiásija? Ja bych bol nemilosrdný oproti tebe? Či nevieš, že ťa nekonečne milujem?“

„To hovoríš, že ma lúbíš, a predca ma chceš zanehať? Chceš potajmo odísť z Kamčatky? Chceš odomňa utiecť?“

Beňovsky sa ztrhol a omračeno hľadel do bľädej beľästnej tváry Aphanásije.

„Kto to hovorí, Aphanásija? Kto sa opovažuje tvrdiť, že ja chcem utiecť? Oh, Aphanásija! jestli ma miluješ, jestli máš spoluútrpnosť oproti mne, prosím ťa, povedz mi, kto tebe hovoril o mojom odcestovaní, o mojom úteku?“

„Jeden človek, ktorý teba, Moric, nenávidí, ktorý by bol ku všetkému schopný, len aby sa teba ztriasol, ale ktorý sa zaprisahal, že pravdu hovorí, a že je i v stave dokázať svoje tvrdenie!“

„Kasarinov?“

„Áno, Kasarinov. Dnes ráno som ho videla vstúpiť do našeho domu a z jeho potmelušskej tváry a z jeho zlostného úsmechu som hneď videla, že tým cieľom ide, aby teba pred mojím otcom obžaloval. Rýchlo som namerila kroky k otcovej pisárni a zastanúc si pri dverách zákutia, tam som počula všetko.“

„Čo si počula?“

„Kasarinov vyprával mojemu otcovi, že ty strašný čin chceš previesť, sprisahanie že si utvoril medzi vyhnancami, ktoré už v najbližšich dňoch má vypuknuť; že chcete do vašej moci dostať hrad, stráž ohcete smäsiariť a na loďach nachodiacich sa v ostrove, chcete ostrov zanehať. Môj otec mu nechcel veriť, ale on to tvrdil, že by velice ľahké bolo vás všetkých pristihnuť na čine. Dnes v noci bude u teba poslednie valné shromaždenie a keď o polnoci môj otec dá potichu obstať tvôj dom vojskom, všetkých vás môže zlapať, a daktorého z vás mučidlá len prisilia k vyznaniu pravdy. Oh, na počutie slova ,mučidlá‘ mi tak bolo, jako keby mi dakto bol meč do srdca vrazil! Nechcela som, nemohla som viac počuť; bežala som k tebe, abych ťa oslobodila. Dosť keď ja trpím, keď ma usmrtí bôľ a ľútosť, ale ty Beňovsky, netrp, netrp na mučidlách! Utekaj Beňovsky, utekaj jestli sa cítiš vinníkom, lebo môj otec ťa tak nemiluje, jako ja, neodpustí ti, že si mňa tu chcel zanechať.“

„Beňovsky ju ulapil za obidve jej ruky a s nevypoveditedlnou ľúbosťou hľadel do jej tváry.

„Veríš tedy, čo Kasarinov povedal, veríš, že chcem utekať, že teba potajomne chcem zanechať, a predci ma príchodiš oslobodzovať?“

„Ľúbim ťa!“ vykríkla Aphanásija náružive, „nemôžem prisiliť moje bláznivé srdce, aby sa na teba hnevalo. Viem, že umrem v ľútosti a žiali za tebou, ale aj to viem, že moje umierajúce perny pri tom všetkom teba žehnať budú a vďaku budú vzdávať tebe za blažené hodiny, ktoré som len skrze teba zažila. Oh Beňovsky! tak mnoho som trpela pre teba, tak mnoho plakala pre teba, a predca ťa ľúbim! Uprostred tisícich útrap a bolästí cítila som ako sa odťahuješ odomňa, jako vyhýbaš tomu okamženiu, ktoré by si mal a mohol so mňou ztráviť, ale ľúbosť mojeho srdca som vzdor tomu udusiť nebola v stave. A predca som prišla ku tebe, povedať ti: moje srdce je tvoje, prepichni ho, ale potom utekaj, aby ťa zlosť mojeho otca nezastihla. Moric utekaj! ale prv ma zabi!“

Aphanásija s tvárou od sĺz poronenou, bez seba sa zklonila ku zemi a roztvorila ruky, ako by bola pripravená bývala prijať smrtelnú ránu.

Beňovsky sa medzitým zodvihol svojíma silnýma rukama, náružive ju ku sebe privinul, a poboskával celé jej ústa, oči a pekné vlasy.

„Oh môj drahý anjel! či ty nevieš tedy, že ťa nevýslovne milujem, nevieš že pokoj mojeho svedomia, moje blaženstvo bych bol hotový za teba dať, nevieš, že bez teba je mi svet ztratený paradíz, púšť; že som len vtedy blažený keď teba vidím, len vtedy uspokojený, keď som pri tebe!?“

„Tedy neni pravda,“ tešila sa Aphanásija „neni pravda, že si mňa chcel zanechať? Oh, nehľaď tak boľästne na mňa; keď ma miluješ, som silná vtedy, neni na mne žiadnej žalosti, vtedy môžem ztrpeť všetko, vtedy môžem zomreť. Moric, na všetko čo ti je sväté, na pamiatku tvojej matky ťa prosím, hovor pravdu. Jeli pravda, čo Kasarinov hovoril? Či si ma chcel zanechať?“

Beňovsky mlčal; jeho mikajúce sa vrásky, vzdýchajúce prsá prezradily, že vnútorne silno bojuje. Ale zostal víťazom v tejto bitke.

„Chceš sa pravdy dovedeť,“ riekol po prestavke, „dobre; zveď tedy: áno, ja som chcel zanehať Kamčatku, chcel som utekať odtiaľto — a ešte aj teraz chcem!“

Aphanásija ho náružive ulapila za obidve ruky, a svojími velikými, čiernyma očama hľadela do jeho očú.

„A predci sa prisaháš, že mňa miluješ?“

„Práve preto, že ťa milujem, Aphanásija, som chcel utiecť. Oh, neodvracaj sa odomňa, moja drahá, a ani neplač! vyočúvaj ma, a viď, na koľko ťa milujem. Keď som ti raz bol vyprával o svojej minulosti; o svojej vysokej hodnosti, o svojom osúde, a skvejúcom sa mene čo som nosil, plakala si, lebo si ma zneváženého a otrokom mojich nepriateľov videla. Ani ja sám bych toto zneváženie nebol ztrpel, s náhlou smrťou bych sa bol vyslobodil z pút otroctva, kebych teba nebol videl a ťa nebol miloval. Pre teba som ztrpel život, pre teba som s ochotou prijal zneváženie, utrpenia, lebo teba Aphanásija viac milujem nežli môj život, nežli svoju česť, nežli svoju slobodu. Ale poneváč ťa milujem, chcem ťa i blaženou urobiť; a poneváč som ťa chcel svojou menovať: prv postavenie, úrad dajaký som si chcel zase nadobudnúť. V Kamčatke toto nebolo možné, a jakokoľvek mnoho urobil pre mňa tvôj otec, kliatbu vyhnanstva nemohol zniať z mojej hlavy: vyprostredkoval mi oslobodenie a aj to dovolenie, abych zase mohol svoje meno obdržať, ale od vyhnanstva ma nemohol oslobodiť. Celkom rozhodne je vypovedané, že až do mojeho zkonania tu v Kamčatke musím žiť, to jest musím sa zriecť túhy a spolu i toho, že bych svojej žene také postavenie mohol dať vo svete, jaké požaduje milosť, krása i dobrota mojej Aphanásije. Milosť vysokých sa velice ľahko mení, a môže sa stať, že aj tvôj otec to bude cítiť; — môže milosť utratiť a druhý príde na jeho miesto. Tento by neomýlne zase všetko nazpät vzal čo tvoj otec pre mňa vyprostredkoval a zavrhol by ma zase do zneváženia z ktorého ma milostná ruka tvojeho otca na okamženie vytiahla. A potom bych nie len ja trpel; aj teba bych, moja drahá, pri sebe v uponížení videl! Lebo vieš, moja duša, že v očach rusov je každý vyhnanec bezbožný zločinec, a ja bych v zúfalstve zomrel, kebych teba, kráľovná mojeho srdca, mal znevažovanú a zneucťovanú videť. Pre toto som chcel utekať, Aphanásija; chcel som sa pokúsiť vydobyť si dakde novú vlasť pre seba a silou mojej ruky, so svojmu smelosťou, vojänskými známosťamí alebo s vedou postavenie si vyzískať, že bych potom svoju Aphanásiju bol mohol ku sebe povolať, a ju prosiť, aby bola manželkou slobodného a blaženého Beňovského. Ale som rátal i na tvoju dúveru, na vieru a lásku. Úfal som, že moja Aphanásija nebude nikdy pochybovať v úprimnosť mojich citov. Do svojích zámerov som ťa nemohol zasvätiť, lebo tých len čo i počutie je už nebezpečie; ale som rátal na tvoju vernosť; úfal som, že moja milá, dovediac sa o mojom úteku, so zbožnou láskou vytrvalá bude a povie: Odišiel, ale sa prinavráti. Já ho tedy čakám, lebo s istotou viem že nazpät príde. Teraz Aphanásija vieš všetko, preklaj ma, alebo mi odpusť, lebo je pravda, ja utiecť chcem!“

„A ja,“ vykríkla Aphanásija, s obidvoma rukama ho obejmúc, — „ja s tebou utekám! Nemám ja nikde inde domova, len vo tvojom srdci; od kedy ťa milujem, nemám viacej rodičov, sestier, priateľov. Ty si mi otcom, matkou, bratrom, sestrou, priateľom a učiteľom, ty si mi všetkým, ja len skrze teba žijem! Ale pravdu máš, ty musíš odísť odtiaľto, nemôžeš sa tuná životu oddať, kde ti len milosť dala ponekúď dajakú tôňu zo statočnosti, čo ti ztratená milosť každé okamženie môže nazpät vziať. Áno musíš sa vzdialiť odtiaľto, ale ja, milý môj, s tebou idem, lebo tvoja blaženosť je i mojou, a pri tebe budem vzdorovať všetkému nebezpečenstvu!“

Beňovsky neprerieknuc ani slova pritisknul ju ku sebe; Aphanásija sklonená na prsá Beňovského nevidela tie slzy, ktoré sa v jeho očach ligotaly, a jeho výčitiek plný k nebu pozdvihnutý pohľad.

„Šak ver, môj veliteľu a pane,“ šeptala Aphanásija po prestávke, „šak ver, ma viac nikdy nepošleš zpiatky. Dopustíš, abych tuná zostala, a ešte tejto noci utečieme?“

„Nie, Aphanásija, keby si teraz u mňa zostala, všetko by bolo ztratené, a každé utekanie by sa nemožnosťou stalo. Kasarinov upozornil tvojeho otca, a teraz nás už na zreteli držia! Nehovoríšli, že Kasarinov to radil tvojemu otcovi, aby tejto noci dal s vojakmí obklopiť môj dom, lebo shromaždenie povstalcov bude dnes v noci u mňa?“

„A môj otec aj pristal na to, že, hovorí, aby sa hneď na skutku podvrátilo utrhačstvo Kasarinovo.“

„Vidíš tedy, Aphanásija, tejto noci nemôžeme utekať, obklopia s vojakmí môj dom a bolo by nemožné bez stopy odísť do prístavu.“

Aphanásija so zvláštnym vyzvedačským zrakom hľadela do rozčulenej tváre Beňovského.

„Dúfaš-li vo mne?“ pýtala sa milostno. „Držíš-li ma za spôsobnú k zachráneniu tajnosti, a že tieže neprezradím, keby ma to hneď aj život stálo?“

„Áno, Aphanásija, lebo silného ducha a odhodlané srdce máš.“

„A ty mi predca nehovoríš všetko? Predca dačo zamlčuješ predomňou?“

„Sväte som sa zaprisahal, že tajnosť neprezradím. Ty ju môžeš vyhádnuť, ale ja ti ju prezradiť nemôžem.“

Aphanásija boskala tie oči, ktoré tak prosebno hľadely na ňu a útle pokývla svojou hlávkou.

„Uhádnem,“ šeptala, „lebo teraz už i ja medzi sprisahancov prináležím a prevezmem svoju úlohu vo sprisahaní. Ja som tvojím vyzvedačom a tvojím strážným vo hrade, čo falošné chýry bude roznášať, abych nepriateľa na mylnú cestu zviedla a znak tá dám, keď nebezpečie bude hroziť; sluhom, otrokom tvojím som, ktorý na tvoje najmenšie pokynutie stráží, aby k tebe prišiel, s tebou sa vyslobodiť, s tebou utekať, alebo s tebou zomreť. Buď ostražitý, zachovaj túto tajnosť, dokiaľ neodbije hodina činu a vyvedenia. Ale potom, drahý môj, volaj mňa, abych sa mohla podeliť s tvojim nebezpečenstvom, Povážte vy všetci, že Kasarinov je tvojím nepriateľom, neverte mu, keď sa vám bude i hneď prisahať, že je tvojím priateľom. Ale v hejtmanovi Kolosovi môžeš dúverovať, ten ti je dobrotou naklonený a ešte aj včera vystúpil u mojeho otca proti farizejskosti a zlosti Kasarinovej a to hovoril, že v oči celému svetu je hotový teba zastávať. Jestli mi budeš mať čo vážneho sdeliť, a sám nebudeš môcť prísť, daj mi to na vedomie skrze hejtmana, on mi to zaiste verne sdelí. Ešte jedno. Jestli by ti nešťastie hrozilo, skrze hejtmana ti to dám na vedomie, alebo skrze moju slúžku, ale tak, že to mimo nás dvoch nikto nebude vedeť. Keby vúbec nešťastie hrozilo, knihu pošlem, do ktorej bude červená stužka vložená, jako znak čítania; keď bude nešťastie vätšie, dve červené stužky budú v knižke. Toto nepovedz nikomu, nech je to tajnosťou nás dvoch. A teraz, milý môj, vzdaľujem sa, lebo nikto sa nesmie dovedeť, že som u teba bola; aby si nemohli mysleť, že som ťa bola k opatrnosti upomínala. S Bohom! a daj Bože! aby na skoré shliadanie sa!“

„Na skoré shliadanie sa, Aphanásija! Oh, pozri ešte raz na mňa, zasmej sa mi ešte raz! Povedz mi, že ma miluješ, že teraz ťa už nič nemôže odlúčiť odomňa.“

„Ľúbim ťa, Moric, a nech je tvoj osúd akýkoľvek, akákoľvek tvoja budúcnosť, ja som tvojou spoločnicou v tom! Toto povedomie ma veselou a silnou činí. Do dnešnieho dňa som štebotavé a decké dievča bola, ale teraz z razu tak cítim, ako bych o celé roky staršia, o mnoho rozvažitejšia a múdrejšia bola. — Učiteľu a veliteľu môj, budeš so mnou spokojený, nebudem viacej hlupé decko, ale múdra žena ktorá zaslúži, že by sa delila s tvojími nebezpečenstvami, aby pri tvojom boku mohla byť v boji. S Bohom! veliteľ a učiteľ môj!“

Prstov ružovými končekamí mu sypala bosky a odponáhľala.

Beňovsky hľadel za ňou, dokiaľ sa jej ľahké a letiace kroky v dialke ztratily a potom s výčitiek plným zrakom hľadel oproti nebu.

„Jej osud, nie moja vôľa, aby ona so mňou spojená zostala,“ mrmlal sám k sebe. „Vieš ty Bože môj! že som sa jej chcel zriecť, utekať som chcel pred ľúbosťou a ty si to nechcel. Rozprostrel si pred ňou tajnosť mojeho úteku, a poslal si ju ku mne, aby mna pokúšala. Ja som nevládal odolať pokúšaniu! Zachoval som tajnosť našeho družstva, Aphanásiji som ho dal uhádnuť ale som ho neprezradil! Od tohoto času náš osúd je nerozlučitelne sviazaný jedon k druhému, a nič ho viac nemôže rozlúčiť! Nehľadím do budúcnosti, nepýtam sa, čo z tohoto všetkého bude, jako sa toto všetko ukončí; žijem z jedného dňa na druhý a budem žehnať každý deň, ktorý pri mne ponehá Aphanásiju! A teraz na stranu s dumnou zašmušilosťou, so zašmúrnymi snamí. Čas činu je tu! Idem k Wyndbladovi, vydám mu rozkazy na dnešniu noc.“

S veselou tvárou, a na celej povahe najvätšiu lahostajnosť a spokojnosť prezradzujúc, prebehol Beňovsky cez ulice, idúc ku svojemu priateľovi.

V živom rozhovore ho našiel s hejtmanom Kolosovom, ktorý sa práve na to zťažoval, na koľko zunoval život na Kamčatke, a na koľko by ľúbil oddialiť sa odtiaľto.

„Tomu sa dá odpomocť, pane hejtman Kolosov, riekol Beňovsky s úsmechom.

„Myslíte vy pane Beňovsky,“ pýtal sa hejtman náružive, „a viete vy dajaký spôsob, čo by mňa vyslobodil odtiaľto?“

„Snáď viem, a snáď vám ho i jedného dňa poviem, keď dosvedčíte, že ste vy mojím verným a dúverným priateľom.“

„Dajte vy mne pane Beňovsky na to príležitosť a uvidíte že som vaším verným a dúverným priateľom.“

„Nuž tedy, hejtmane, počúvajte sem! znáte piesočnaté jaskyne pri priekopách?“

„Poznám, velice dobre poznám, lebo poľovníci v čas poľovačiek na medvede tam zvykli obedovávať.“

„Príďte ta; tejto noci nás i s našimí priateľmi najdete tam. My vyhnanci celkom v tajnosti sa tam chceme radiť ohľadom vyvedenia istého zámeru; totižto toho, ako by sme mohli utiecť odtiaľto všetci. Keď aj vy chcete s namí utekať, príjdite do piesočnatých jaskýň.“

„S radosťou utečiem s vamí a tam budem tejto noci,“ vykríkol hejtman, obidve svoje ruky podajúc Beňovskému. „Ale teraz musím ísť, abych všetko do poriadku priviedol a pripravil sa k odcestovaniu. Do videnia; dnes v noci v piesočnatých jaskyňách.“

„Ty si tedy zmenil miesto schôdzky?“ pýtal sa Wyndblad, ako pozostali sami.

„Nie, brate, nie miesto, ale celú schôdzku som zmenil. Upovedom našich priateľov, vykľaď znaky, a povedz im, že nie tejto noci, ale až napozajtra v noci budeme vydržiavať svoju schôdzku.“

„Ale hejtmanovi Kolosovi si prečo kázal ísť do piesočnatých jaskýň?“

„On ta pôjde, a uvidíme, či sám pôjde.“

„Jako? ty sa obávaš, že on prezradí naše tajomstvo?“

„Chcem to vyskúmať, brate Wyndblad. Medzi našimi súdruhamí jesto zradca, ktorý zapredáva naše tajnosti, ale, stráži nad namí anjel, ktorý nás ochraňuje. Uvidíme, či je Kolosov vo spoločnosti so zradcom alebo s anjelom?“

„A z čoho to chceš poznať, Beňovsky?“

„Jestli je hejtman s anjelom vo spojení, pôjde sám a s dobrým svedomím do piesočnatých jaskýň, a v tomto čase o pol noci jeden oddiel vojska obstane môj dom, aby tých, ktorí sú tam, všetkých zajalo. Keď je ale hejtman s nepriateľom vo spojení, nepôjdu vojaci k mojemu domu, ale jich hejtman zavede do jaskýň, ufajúc, že tam bude môcť celú sprisahanú spoločnosť zajať. Vylož tedy znaky, brate. Dnes nech každý pokojne a ticho spí doma. Napozajtra v noci je poslednie shromaždenie, lebo vieš, že som prisahal: ,prv než by týdeň uplynul, musíme sa vzdialiť odtiaľto.‘“

„A ty dostojíš svojej prísahe, alebo zomreš, to ja viem! Ale jestli hejtman samotný pôjde do jaskýň a tam nikoho nenajde? Nebude si to mysleť, že si žart tropil s ním?“

„Vieš, že neďaleko od jaskýň stojí chatrná a samotná chalupa. Ja tam budem čakať na hejtmana. Keď sám príde, pojdem za ním, a budem hovoriť s ním; jestli ale príde s druhými, vtedy neni potreby vymlúvať sa, a ja som zvedel, čo som chcel. Ale sa už smrkáva, vylož znaky, brate Wyndblad.“

Jako sa sblížila noc a keď sa už všetko na odpočinok bolo odobralo, Beňovsky sa pohol vo smere ku samotnej chalupe.

Hrobové ticho bolo na všetky strany; nepohlo sa ničoho; ani najmenší šuch života nepretrhoval desnú tichosť noci.

Beňovsky tuho zavinutý do svojej z medveďcej kože zhotoveného bekeša, sadnul si v chalupe na lavicu pri dverach zňútra sa nachodiacu a so živým klopotom srdca čakal slobodné okamženie.

Čas po čase, aby snáď nezaspal alebo nezmrzol, prechodil sa hore dolu po úzskom mieste.

Potom sa položil na lavicu a polootvorenými dveramí zvedave pohliadal von do tmavej noci. Ale ešte voždy ticho bolo, a Beňovsky sa tomuto tešil.

„Snáď som predca nespravodlivý bol oproti hejtmanovi,“ hovoril sám k sebe, „je predca v skutku statočný človek, v ktorom možno dúverovať. Oh, želal bych si, aby tak bolo, že som našiel tu v Kamčatke, čo tak zriedka možno najsť, istého priateľa. Divné by bolo, keby táto surová a neohrobená zem, zemských pokladov dvoje bola pre mňa stvorila: peknú milú ženu a verného priateľa! Nebudeli to potom božské a osudu pokušenie odomňa, keď túto požehnanú zem predca opustím? Prečo nezostanem tuná? Tu, kde môžem byť manželom Aphanásije, kde zákony a požiadavky občanstva žiadnej ozveny a uprávnenosti nenachodia — v tomto oddelenom zpústlom kúte sveta! Prečo nezostanem tuná, kde uspokojený s tichými radosťamí a výhodamí života, vo veselej spokojenosti bych mohol žiť pri boku jednej ženskej, ktorá mňa lúbí, a krem tohoto ničoho si nežiada od sveta, ktorý nepozná; nič si nežiada iného len abych ju ja miloval! A ja ju milujem, áno z celej svojej duše ju milujem, — milujem s celým plameňom svojeho srdca. A predca oh, predca sa mi žiada do sveta do života! Teraz, vediac, že Aphanásija za mňa pôjde, poneváč jej láska zamedzila všetky boje, všetko zriekanie sa: teraz dychtím za rozhodným okamžením, za bojom, kebych hneď svoju smrť mal v ňom najsť! Tento život tuná sa tak zkloňuje na mňa, jako hrudy hrobné pod ktoré som za živa, so zpružnou svojou silou pochovaný. Musím odhodiť zo seba hrobné hrudy, musím zase do sveta vystúpiť, a ona, drahá, milá, so mnou pôjde! Vieš, o ty Bože, vieš, že som sa chcel zriecť, vieš že som chcel obetovať svoju ľúbosť; chcel som sa zriecť blaženosti a plniť povinnosť. Ale ty si sa smiloval nadomňou, a z hrudnatej cesty povinnosti si ma do raja voviedol. Pozdravujem ťa, zlatoskvejúci raju, jako nový Adam vstupujem do teba, a…“

Zrazu sa ztriasol a jeho duša z báječných snov budúcnosti navrátila sa do prítomnosti, do skutočnosti.

Tak sa mu zdá, jako by z ďaleka šuchot počul.

S duseným dechom načúval.

Šuchot bolo voždy viac počuť, približoval sa, bol to šumot krokov.

Beňovsky pri polootvorených dverách, ľahnúc si na zem, načúval.

Noc bola tmavá, neprehliadná; sňah mu mrazové iskry a rákosivo i zvučno zametal cestu.

Ale hluk sa približoval.

Beňovského ku tme navyklé oči, jeden tmavý roj rozoznaly, ktorý sa voždy blíž a blíž tiahol po ceste a teraz dupot koní, a povyk ľudský očul.

„Hejtman Kolosov ide so svojimi kozákamí,“ hovoril sám k sebe; „moja predtucha ma tedy neklamala.“

Zástup sa práve ku chalupe priblížil a na polohlasné velenia Kolosova teraz zastal.

„Čo vy chcete, pane hejtman Kolosov? Prečo pristavujete čatu?“ pýtal sa jeden hlas, ktorý Beňovsky velice ľahko spoznal.

Bol to hlas Kasarinov.

„Lebo teraz sa už približujeme ku piesočnatým jaskyňám, tedy musíme byť ostražitými,“ odpovedal duseným hlasom hejtman. „Jestli sprisahanci dopočujú zvuk nášho jazdenia, pocítia hneď nebezpečie, lebo oni sú takí jako cobol; majú tenké uši a ostré oči; keď potom ku jaskyňám dojdeme, prázdne najdeme hniezdo, a vtáci všetci odletia. Ani slova tedy viac, dietky moje, zostúpme z tejto hradskej všetci spolu, ale rozptíleno po jednom sa približujme k jaskyňám. Ale cvalom sa musí ísť! Leťte tedy na vašich koničkách, dietky moje!“

„Áno, baťuška, tak sa stane jak rozkazuješ,“ odpovedal jeden z kozákov. „Naše kone budú leteť.“

Teraz bolo čuť tiché zapísknutie a koníci sa na všetky strany rozptílili, a o jedno okamženie len z dialky bolo čuť dupot koní.

Beňovsky vystúpil z chalupy.

„Tedy je tak ako som myslel,“ vzdýchnul si a rýchlými kroky ubiehal preč. „Hejtman je zradca, dvojnásobný zradca, bedár aj pred Aphanásijou hral rollu priateľa. Musím upozorniť Aphanásiju; zajtra ráno pojdem ku nej.“

Bez prekážky a nevideno navrátil sa domov. Neboli tam vojaci; nik sa nedopytal na neho.

Jasné tedy bolo: že hejtman zdelil námestníkovi miesto schôdzky a dostal rozkaz nie v dome Beňovského ale v piesočnatých jaskyňách hľadať sprisahancov.

Jako v druhý deň za včas rána sa chcel Beňovsky od domu odďalovať, jeho dvere sa rýchlo roztvorily a jeho priateľ, dústojník Gorved, vstúpil dnu.

„Priateľu,“ riekol tento, „nebezpečie ti hrozí. Všade v meste a prístave sa vypráva, že Kasarinov prišiel na stopu sprisahania medzi vyhnancamí, že ty na čele sprisahanstva stojíš, že chcete hrad napadnuť, ten do svojej moci dostať, lode zaujať a potom utiecť. Kancellár Sudeikin práve teraz tvrdil predomňou, že toto všetko je pravda a že v dome námestníkovom je veliký smútok. Námestník Nielov najvätšie výčitky robí svojej manželke, ktorá zastávala i odobrovala tvôj pomer s jeho dcérou; na toľko išiel jeho hnev, že svoju ženu dobil a zaprisahal sa, že teba za zradcovstvo úsilnou prísnosťou zákona potresce. Na darmo sa vrhla Aphanásija k jeho nohám a na darmo prosila milosť pre teba; so surovými slovamí ju odtisol od seba a poneváč pri tom všetkom ho neprestala prosiť, zamknul ju do chyže. Sudeikin mne s radosťou vyprával, že námestník je v najvätšej miere rozhorčený oproti tebe, a všetko ti nazpät pobere, čo ti udelil vo svojej milosti.“

„Je tvoja loď ešte voždy v prístave?“ pýtal sa Beňovsky pokojne.

„Prirodzená vec, že je tam, a síce hotová k odchodu, ačpráve vetor z protivného smeru duje a zápasiť musíme s mnohým ľadom. Ale bych prial, keby si počúval na moje prosby a myslel na svoju bezpečnosť. Poď so mňou brate. Teraz snáď ti ešte bez zdržovania dovolia vzdialiť sa z mesta; poď do prístavu na moju loď a potom preč.“

„A moji priatelia, sprisahaní druhovia?“

„Ty ich nemôžeš oslobodiť, so svojím tu poostatím, len zahynuť môžeš s nimí. V takomto páde je zachovanie samého seba najprvšia, neodbitná povinnosť. Osloboď tedy svôj vlastný život, poď so mňou.“

„Nie, priateľu. Ja musím s mojimí sprisahanými súdruhamí žiť alebo umreť. Ja som nerozlučitelne ku ním priviazaný.“

Zase sa dvere rýchlo roztvorily a Wyndblad asi s desať alebo dvanástimí vyhnancamí vstúpil dnu.

„Beňovsky!“ riekol Wyndblad, „tvôj život je v nebezpečí. Chcú ťa chytiť. Hejtman Kolosov ide sem so štyrmi kozákmí.“

Zase sa dvere rýchlo roztvorily a jedno mladé dievča vskočilo nimí dnu, celkom bľädé, sotvaj dech popadajúc. Rýchlo sa prebilo pomedzi mužských ku Beňovskému. „Moja pani vám toto posiela,“ rieklo podávajúc mu šarlachovej barvy stušku.

Beňovsky s úsmechom ju vzal do ruky a poboskal ju. „Vezni ju nazpät tvojej panej, moje pekné dieťa,“ riekol, „a povedz jej, že ju prosím, aby bola obozretná a odhodlaná.“

Dievča sa vzdialilo a Beňovsky sa teraz obrátil ku svojím priateľom, ktorých oči netrpezlive väzely na ňom.

„Nebezpečie nám hrozí,“ riekol hlasite, „rozhodné okamženie je tuná, ja ho s radosťou vítam, a prisahám, nič ma od vás neodlúči, jedine smrť. Musíme sa ulapiť, práce s obozretnosťou a s odhodlanosťou; prv sa dovedzme, čo chcú naši nepriatelia oproti nám. Priateľu Gorved, vyndi vedlajšimí dverami mojeho domu, ponáhľaj sa na loď a čakaj na moje rozkazy. Vy priatelia, idite do vedľajšej izby, dokiaľ vás nezavolám. Pozrite, hejtman práve tuná zastal a zostupuje z koňa. Mňa musí samotného najsť. Vzdiaľte sa priatelia.“

Tí sa pomlčky vzdialili.

Sotvaj že sa bočnej chyže dvere zatvorily, keď sa dvere vedúce na chodbu tiež roztvorily a vstúpil dnuká hejtman.

„Radostnú zprávu vám prinášam, môj drahý priateľko,“ zvolal, vyzvedačsky okolo hľadiac svojimi maličkými očamí. „Zlostná vec sa strojila proti vám, lebo Kasarinov vás obžaloval, že ste vy zarídili sprisahanstvo medzi vyhnancamí, a že všetci chcete odtiaľto s násilím ujsť. Námestník bol rozzlobený, môžem vám povedať, že celkom rozzlobený bol. Na Boha a na všetkých čertov sa prisahal, že ku svojim nohám si dá vašu hlavu položiť. Na šťastie medzitým som ja a Aphanásija pri ruke bol, a sľzám útleho holubiatka a mojím prosbám i vysvetľovaniam sa podarilo námestníka ukrotiť. Viac už neverí, že by ste vy zradcom boli, skutočne, viac to už neverí; Kasarinova jako lhára a utrháča dal slapať a drží ho vo svojom dome. Mňa ale ku vám poslal, aby ste vy na skutku prišli so mňou ku nemu, ku svojemu útlemu tesťovi. Kasarinov vám do očú musí ešte raz opakovať svoje lhárske utrhačstvá, vy ale v mojej prítomnosti ho musíte podvrátiť a dokázať naničhodnosť jeho obvinenia.“

„To jest: vy mňa doprovadíte na výsluch?“ pýtal sa Beňovsky pokojne.

Hejtman sa hlasite rozosmial.

„Jaké bláznivé nápady vy máte môj učiteľko, a jak málo vy znáte vášho drahého tesťa! Ja vám hovorím, že on je do zbláznenia zaľúbený do vás a túži za vamí. Do pevna je presvedčený o vašej nevinnosti a toto je odtiaľ, lebo drahá Aphanásija podkúpila jeho srdce svojími sľzamí a útlocitosťou. Ah! ale skoro som i zapomnel, aj od vašej nevesty som vám doniesol vesť. Prosí vás, aby ste doniesli so sebou tej knihy druhý sväzok, ktorý ona teraz číta, prvý sväzok vám ale tuná posiela. Hľa.“

Malú knižočku vyňal a podal ju Beňovskému. — Medzi stránkamí knižky bola vložená stužka ohnivej barvy.

„Ďakujem vám, hejtmane Kolosov, odpovedal Beňovsky s úsmechom, „ďakujem za vesť od mojej drahej Aphanásije.“

„A teraz môj učiteľko, vezmite si na seba bekeš a potom iďme. Pán námestník čaká na nás.“

„Predovšetkým ale, hejtmane, povedzte mi, jako je to, že ma vy ani na otázku neťaháte za dnešniu noc? Či sme sa neuzhovorili, že sa v piesočnatých jaskynách sídeme?“

„Áno, áno, shovorili sme sa,“ odpovedal Kolosov. „Ale vidíte, ja som si to myslel, že vy ste nevyprávali v pravdivosti, ale že ste len žartovali. Ja sa ale nie tak ľahko dám za blázna spraviť a ticho som doma zostal.“

„A to vy viete, prečo som zostal ja doma?“ pýtal sa Beňovsky merave uprúc svoje iskriace oči na hejtmana. „Preto som ja neišiel dnes v noci do piesočnatých jaskýň, lebo som vedel, že vy ste zradca, lebo som vás videl s vašimi kozákmi ta ubiehať!“

Z tváry hejtmanovej teraz zmizol výraz úsmechu a dobrej vôle, a zanovito i vyhrážlivo hľadel.

„Tak tedy vy to viete?“ pýtal sa. „Tým lepšie, teraz tedy je už zbytočným, abych sa ďalej pretvaroval, a môžem otvorene hovoriť s vamí. Námestník vám skrze mňa rozkazuje, aby ste na skutku prišli k nemu so mňou.“

„A keď sa ja tomuto rozkazu nepoddám?“

„Tak vás s násilím donútim ku tomu.“

Hejtman priskočil ku obloku a tenže rýchlo roztvoriac, vykríkol:

„Hej, detičky zostúpte dolu, poďte dnu.“

„Ideme, baťuška náš, ideme,“ ožívalo sa z vonku a štyria kozáci sa objavili v chyži.

„Lapte tohoto človeka tu!“ velel hejtman, ukazujúc na Beňovského.

„Sem sa bratia, sem!“ vykríkol Beňovsky.

Zo dverí bočnej chyže sa vyrútil Wyndblad s desiatimi vyhnancamí.

„Zajmite tohoto človeka!“ velel Beňovsky, parodizujúc hejtmana.

Jeho rozkaz sa rýchle vyplnil, hejtmana a kozákov slapali tak, že ani najmenší odpor nemohli vyvinuť.

„Vy ste naši väzňovia,“ riekol Beňovsky; „oddajte sa na našu milosť, a nerobte žiadneho pokusu na oslobodenie. Vidíte, nás je viac ako vás, a sme osbrojení tak, ako vy. Každý z nás má pištol nabitú, a pri najmenšom pokuse na útek vás zastrelíme.“

„Bláznovstvo by bolo od nás, také dačo chceť podujať,“ šomral hejtman. „Vás je dvarázi toľko, čo nás.“

„Chcete-li oddať vaše zbrane po dobrotky, alebo sviažeme vaše nohy a ruky? Pozrite, tuná sú povrazy, remene; chytro to pôjde.“

Hejtman nehovoril ničoho; dal si od Beňovského pokojne odpásať meč,a odtisol na pery sa mu sobierajúce kliatie, keď Wyndblad vyňal z poza jeho pásu nabitú pištol. Kozáci, vidiac, že jich hejtman je odzbrojený, rýchlo poodväzovali svoje meče a padnúc na kolená podali jich Beňovskému, prosiac o milosť.

„Zaveďte väzňov na podlahu,“ velel Beňovsky. „Z vás dvaja v rukách držiac naplnené pištole, strážte jich tam dnuká, dvaja ale vonku pri dveroch. Jestli len najmenší znak by prejavili k úteku, zastreľte jich hneď.“

„Pane Beňovsky, vy ste rytier a aj ja som to,“ zvolal hejtman. „Veď vy len jedného rytiera nedáte s obyčajným ľudom, s vlastnými jeho poddanými zavreť? Jako šľächticky človek dávam vám čestné slovo, že žiaden pokus k úteku nepodniknem. Zaveďte kozákov na podlahu, ale dovoľte, abych ja mohol tuná zostať.“

„Dobre je, nech sa stane. Odveďte kozákov.“

„Jestli chcete, pošlite jedného z týchto fickov ku námestníkovi a dajte mu oznámiť, čo sa tu stalo.“

„Neni potrebné hejtmane Kolosov, veď sa on o tom dozvie, keď toho bude treba. Veď sa my postaráme, aby sa táto zpráva dostala ku nemu. Hodina boja je tuná, nech sa tedy započne boj. Musíme zvíťaziť alebo zomreť.“

„Musíme svíťäziť alebo zomreť!“ opakovali sprisahanci.

„Ponáhľajte sa do chalúp našich súdruhov, dajte jim znak na svitanie. Nech prídu sem ozbrojení. Tejto noci nám nedovolili odbaviť naše valné shromaždenie, zadržme ho teraz pri jasnom dni. Tento dom je našim hradom a ochraňovať ho budeme do ostatnieho človeka.“

Piati sprisahanci rýchlo odišli, a teraz nebolo nikoho v chyži len Beňovsky, Wyndblad a hejtman, ktorý si v kúte chyže na malú stoličku sadol, a so zadiveným a meravým zrakom pohliadal na „učitelíka“, ktorý sa mu zrázom celkom zmeneným zdal byť.

A skutočne on aj celkom iný bol; stal sa z neho v tejto hodine opravdivý Beňovsky. Utrpenia plných dlhých mesiacov, haňba a zponíženie zpadlo z neho; nenosil už viac jarmo rabstva, on už nebol viacej vyhnanec.

V tomto okamžení sa mala rozhodnúť kocka jeho života, od tejto hodiny mohol čakať svoju smrť, slobodu, zlatú slobodu.

Ľahko vydychoval, ako keby ťažké bremeno bolo zpadlo z jeho srdca, oči mu plapolaly pyšnou odhodlanosťou, jeho tvár očarovala vzdorovitosť a ráznosť.

Toto neni viacej vyhnancov kamčatských učiteľ, toto je tuná poľských vojov veliteľ, to je vojak cisárovnej Marije Terezije.

Deň boja nastúpil! Teraz sa musí svíťaziť, alebo zomreť!

Už idú sprisahanci.

Rýchlo idu, so zúriacou tvárou pozdravujú svojeho vodcu, a prisahajú, že lebo svíťazia alebo zomrú.

Nepominuly dve hodiny, boli všetcia spolu. Sedemdesiat dobre ozbrojených, odhodlaných ľudí, všetci odhodlaní, brániť svoj život do ostatnej kvapky krve.

Beňovského dom stojí osamote; široká plocha ho objíma zo všetkých strán, a nikto nemôže spozorovať z hradu, čo sa robí v ňom, alebo okolo neho. Ale mužia, ktorí sú v dome, každého môžu videť, ktorý ta, k hradu vyhnancov sa približuje.

Teraz vidia jedného sluhu námestníkovho rýchlymí krokamí ubierať sa ku domu.

I hejtman Kolosov ho vidí, a celkom pokojne sloví:

„Tento preto prichodí, aby sa na mňa dopytoval.“

Skutočne sluha preto prichodí, aby sa dopytoval na hejtmana a aby sa aj to pýtal: „že prečo pán Beňovsky neprijal pozvanie pána námestníka a prečo neprišiel ku nemu?“

Beňovsky rozmysliac, že posol prichodí od otca Aphanásije, písobne odpovedá.

Odpísal námestníkovi, že vie, že ho očerňovali, obvinili, oproti nemu popudili hnev námestníka, a že hejtman preto prišiel, aby ho zajal. Preto za cieľu primeranejšie držal zajať hejtmana, a že ho nevypustí do tých čias, dokiaľ ho námestník písobne neupovedomí o tom, že ani Beňovského, ani ostatních vyhnancov prenasledovať nebudú. On ubezpečuje námestníka o svojej láske, úcte, prosí drahého otca, aby sa nehneval na neho, ale vyslovuje, že sa do tých čias nemôže poddať a sa aj nepodá, dokiaľ neobdrží ubezpečenie, že ani jeho ale ani súdruhov trestať nebudú.

Sluha odponáhľa s listom, Beňovsky ale pokonnú poradu drží s vyvolencamí sprisahaného družstva. Len jeden cieľ majú. Musejú vínsť na loď „Petra a Pavla“, ktorá tam von v prístave čaká na nich. Ale pred prístavom je hrad, a ani jedna loď sa nemôže vzdialiť, keď jej pevnosti delá v cesta stojia.

Tajne, nepobadane chceli zmiznúť; a to sa teraz nemohlo vydariť. Teraz sa muselo už bojovať za zlatú slobodu.

Tejto noci sa jím snáď podarí na loď prísť, a pod plášťom tmy vyšmiknúť z prístavu.

Všetko od toho závisí, aby sa pod ubehnutím dňa dostatočne bránili a každej sile vzdorovali.

Všetci sú dobre ozbrojení; v jedle a v nápoji neni žiaden nedostatok. Bohatá zásoba je v komore Beňovského, dakoľko fľaší dobrého vína tiež nechybí v jeho pivnici.

Jedia a pijú a ešte len ani hejtman Kolosov neopovrhne jiedlamí nepriateľa, a poneváč na šťastný výpad zámeru odhodlaných mužov pripíjajú, nemôže sa zdržať a i on pije.

Dve hodiny uplynuly, deň sa zkloňuje, už sa začina zmračievať.

Klopú na dveroch — zase vstúpi dnu malá Strolla, komorná Aphanásije. Útly, milý lístok prináša od svojej panej pre Beňovského.

Aphanásija to píše svojemu milému, že sa jej podarilo presvedčiť otca o tom, že Beňovsky je nevinny a Kasarinov, že je mizerný utrhač.

Pán Nielov to teraz verí a veľmi ľutuje, že mohol pochybovať vo svojom budúcom zaťovi. Aj jej, Aphanásiji, naložil rýchle, aby listovne prosila Beňovského, že by hneď prišiel do hradu, aby sa pomeriť mohli a veselý večer mohli spolu ztráviť.

Milý a zvodný lístoček! A Beňovsky by istotne nebol vzdoroval drahému a milému pozvaniu! Ale — zdržuje ho v tom čosi! Dve červené stuštičky sú v liste.

Tedy najvätšie nešťastie hrozí! Beňovsky sa nesmie dať zviesť listom, ktorý Aphanásija písala na rozkaz svojeho otca.

Beňovsky nepríjme pozvanie a to odkáže Aphanásiji, že nemôže odísť, že neverí v priateľstvo námestníkovo dotiaľ, dokiaľ on sám nepríde pre neho.

„Vy ste velice zchytralý sobol,“ bručal hejtman do svojich fúzov; „nikdy bych nebol veril, že taký kantorík by mohol byť tak dobrým vojakom.“

„Vy by ste skorej to mohli povedať, že by ste neboli verili, že by z jedného vojaka takýto učiteľ mohol byť. Vojak som ja, hejtmane, súčastnil som sa v dakoľkých znamenitých bitkách. Bojište bolo mojou šachovou tablou, na tom som sa naučil bojovať a víťaziť. Teraz je konec šachovej hre, začína sa bojovná hra. Hurah, bratia, zase sa zobudil vo mne vojak. Pamatáš-li sa ešte, brate Wyndblad, ako sme bojovali pri Krakove, a na woloczkej rovine? Pamätáš sa jako sme sa zaprisahali, že spolu budeme žiť, že sa vo všetkých nehodách spolu budeme deliť? Dnes sa ti zase zaprisahám na to, zaprisahám sa vám všetkým, že spojený zostanem s vamí na život a na smrť! Ale pozrite len, zase ide posolstvo od námestníka! Teraz ale nie posluha ale ani komorná! Jeden kaprál so štyrmi granátnikmí! Nech len ide, viďme, čo chce! Utiahnite sa všetci zpiatky, že by tento milý človek nevidel nikoho len mňa!“

Beňovsky pristúpi ku obloku a roztvorí ho, lebo poddústojník práve započal s puškou nemilosrdne durancovať na dverách bývania, medzitým vykrikujúc:

„Otvorte! Cárovná rozkazuje! Otvorte!“

„Lužeš!“ odpovedal Beňovsky, „lužeš! Cárovná je v Petrohrade, a nepoverila by so svojím posolstvom takého človeka jako si ty. Ale jestli si dosť počestný k tomu, že sa budeš vedeť držať poriadne, snáď sa budeme môcť po priateľsky shovárať spolu.“

„Pán námestník to rozkazuje, abych vás k nemu doviedol,“ riekol dústojník. „Ale rozhodne mi rozkázal, abych zdvorile zaobchodil s vamí, jakonáhle preukážete ochotu so mňou ísť. Nuž tedy, povedzte mi, či ste náklonný so mnou ísť?“

„Neomýlne som hotový. Ale prv poď dnuká, napi sa so mňou pohár vína, a potom pôjdeme.“

„Velice vďačne, veľkomožný pane, len rozkážte vášmu sluhovi aby otvoril dvere vášho domu, a pusťte ma dnuká.“

„Aby si sa potom vodral dnu s tvojími štyrmi granátnikmí? Nie tak, milý môj! Dvere zostanú zatvorené, cez oblok vede teraz cesta dnuká. Vskoč dnuká, poddústojníku, oblok neni vysoký, zapri sa do obločníc a tak potom dnu!“

Bez podozrenia pristúpil k obloku.

Dnu v okne stál Beňovsky a zakryl svojou postavou všetek výhľad do chyže.

Osem ľudí, ktorí po dvoch stranách pri obloku ležali, poddústojník nemohol videť.

Vskočil dnu; s jedným skokom sa octnul v chyži, a prv nežli by sa bol mohol obzreť, slapili ho, štyry pištole sa mu oprely na prsá, a Beňovsky po tichu riekol:

„Keď budeš kričať; jestli sa len pohneš, hneď ťa prestrelíme.“

Horkýže jeho kričal, ani sa nehnul!

Zbľadnul vo svojom strachu a ponížene prosil za svôj život.

Beňovsky mu prisľúbi, že sa mu nič nestane a velice krátke bude jeho väzenie, keď na otázku k nemu upravenú statočne a pravdive bude odpovedať.

Poddústojník zaprisahal, že na všetko je hotový odpovedať; a Beňovsky upraví k nemu dakoľko otázok o sile posádky, o sbrojení a o zámere nápadu. Poddústojník hneď bez zdráhania odpovedal na všetko.

Ale aj to je možné, že nehovorí pravdu! Musí sa to zvedeť!

Beňovsky mu rozkazuje, aby cez oblok po jednom svojich štyroch granátnikov zavolal dnuká na pohár vína.

Poddústojník sa neodťahuje, lebo zase vidí štyry pištole opreté na svoje prsá, a okrem tohoto mu už aj ruky za chrbát priviazali.

Je v moci nepriateľa, a tento že z oceľových a odhodlaných ľudí pozostáva, to on dobre vidí.

Podrobuje sa tedy.

Vykríkne von — prvý granátnik vskočí dnuká cez oblok, slapajú ho jako jeho, a ten tiež tak prosí jako on.

Beňovsky tie isté otázky upravuje k nemu, čo prvej ku poddústojníkovi, s ktorého výpoveďamí sa odpovede granátnikove totožné.

Potom sa zavolá dnuká druhý, tretí a štvrtý granátnik. Po jednom všetcia poskáču dnuká, zlapajú jich, vyhrážajú sa jím, vypytujú a všetcia to isté odpovedajú, čo poddústojník.

Ruky poviažu všetkým štyrom za chrbát.

„Dole s nimí do pivnice,“ velí Beňovsky; „nech zostanú tam do zajtrá rána.“

„Do zajtra rána! Lebo tejto noci sa toto všetko musí ukončiť! Posádka miestná je slabá; strelivo neni rozdané medzi vojskom, lebo nikomu nepríde na úm, že by vyhnanci dosť neočatý boli napadnúť pevnosť.

Vojaci sú zvätša v meste rozbytovaní sem i ta, lebo miestnosti pevnosti sú velice tmavé, studené, nepriležité a len málo vojakov je v nich. Ostatní, jako sa zotmieva, idú voždy dolu do mesta.

A teraz nastúpila noc! Noc vyslobodenia alebo smrti!

„Bratia! modlite sa k Bohu, aby vám pomáhal, a aby dal svoje požehnanie na sväté dielo vášho vyslobodenia,“ rečie Beňovsky, a smelí, zaťatí mužia všetci složia ruky a zohnúc svoje hlavy, pobožnú, tichú modlitbu upravujú k Bohu, stvoriteľu.

Klopot počuť na obloku, a na stráž vystavený súdruh sprisahanstva sloví dnu:

„Vojaci idu; dva dústojníci, päťdesiat vojakov. I delo vezú so sebou. V rýchlych krokoch postupujú sem.“

„Hurrah, bratia! začína sa boj!“ vykríkne Beňovsky. „Ide nepriateľ! Napred, napred! Bojujme na život a na smrť!“

„Bojujme na život a smrť!“ kričia všetci ostatní.

„Von! von!“ kričí Beňovského zvučný hlas a oblokamí, dveramí skáču von ozbrojenci.

Len hejtman Kolosov zostal dnu v chyži, lebo jeho za ruky i nohy priviazali na stoličku, na ktorej sedel; nemôže sa pohnuť, ešte len ani kričať nemôže, lebo dobrému hejtmanovi ešte len aj ústa zapchali.

Dolu v pivnici sedí poddústojník so štyrmi granátnikmí. Títo môžu kríčať, hrešiť, nik ich nepočuje. A hore na podlahe ležia štyria kozáci.

Nikoho druhého neni v chyži.

Všetci odhodlaní sprisahanci sú vonku na slobodnom poli pred domom.

Podľa rozkazu Beňovského velenia, rozpokladajú všetko a rozlúčia sa do troch oddielov.

Beňovsky komanduje prvému, zo štyrydcať chlapov pozostávajúcemu oddeleniu; za ním ide Wyndblad s trydcať chlapmí, napokon Krustiev s dvacať ľuďmí.

„Napred, napred!“ ozýva sa z Beňovského úst.

A napred sa rúti odhodlaný zástup; napred postupuje nepriateľ, ktorý sa tiskne od hradu.

Dnešnia noc neni tmavá a zatiahnutá; jedinké mračno nezakrýva oblohu nebeskú; hviezdy sa trblietajú na tomto a plný mesiac, jako keby osvietiť chcel ta svoj život, za svoju slobodu bojujúcich odhodlaných sprisahancov cestu, ktorou sa majú ubierať na nepriateľa, ktorý s bliskavou zbraňou sa valí oproti ním.

Nepočuť žiadneho hlasu, len dupot postupujúcich zástupov a blízu kanonádu.

Nezastri svoju tvár, ty milostivý a milý mesiačku; svieť na cestu odhodlancov, ktorí rozhodne vo pred stúpäjú, svieť im v jích boji za slobodu!