ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tu je nepriateľ! Vidíte ten čierny zástup? To je nepriateľ! Vidíte čo sa v blesku mesiačka ligoce? To je ligot jeho zbrane! Nabíjajte — mierte! Pálte!“

Zbrane vyhnancov všetky vystrelily! A dobre museli trafiť, lebo z protivného tábora len výkriky, ručanie a povík bolo možno čuť a potom nastala tichosť.

„Teraz oni dajú radový výstrel oproti nám,“ šeptal Beňovsky dústojníkovi pri ňom stojacemu; „oni s rachotom dela odpovedia na naše vystrelenie.“

Ale nie! Ostalo všetko v tichosti! Pri osvetlení mesiačka bolo vidno jednu dlhú čiaru preč sa vzďaľovať, ktorá namierila kroky k blízskej hore a v nej sa ztratila.

„Čo toto bola? Čo toto znamená?“ pýtal sa dústojník.

„To znamená, že nepriateľ utiekol,“ odpovedal Beňovsky s veselou tvárou. „Napred bratia, napred! Náš vystrel odohnal nepriateľa! Napred!“

Rýchlymi krokamí sa ubierali k predu v tom smeru, kde nepriateľ stál.

Len dakoľko mrtvých a dakoľko stonajúcich ranených ležalo na zemi; neďaleko od nich stálo i delo a pri ňom knôt.

„Hurah, víťazia moji, hurah! Nepriateľ utiekol, naše je delo! Obráťte ho. Kto vie s delom zaobchodiť?“

„Ja, ja!“ ozvalo sa z rázu desať hlasov, a celý roj mladých ľudí priskočil ťahať delo, a keď bude na to potreba i strielať z neho.

Pomlčky, bezslovne sa ubierali v pred vo smere ku pevnosti.

Nebolo ničoho počuť, len pravidelné kroky voja a rachot kolies z dela.

Stráž stojaca pri múroch pevnosti počula tento rachot a pri svetle mesiačka videla delo a bliskot zbrane.

„Vediete vy pane kapitáň väzňov?“ zkríkol dole na stráži stojaci vojak.

„Áno,“ bola Beňovskéko, v čistej ruštine slujúcu odpoveď — „áno vediem väzňov.“

„Či mám spustiť most?“

„Prirodzená vec! Ponáhľaj sa!“

Most sa s veľkým rachotom zpustil.

„Teraz rýchlym behom dnu do hradu,“ velie Beňovsky; „a na dvore stojacich vojakov, prv než by na obranu mohli mysleť, alebo stačili kričať, treba ulapiť.“

Len dvanásť vojakov bolo vo vnútornom dvore; robota sa rýchlo ukončila.

Prv, nežli by boli na obranu mysleli, alebo kričať stačili, vyhnanci jich všetkých pochytali a zbraň im poodberajúc, zatvorili ich do žalárov v bašte, ktoré už boli pootvárali pre vyhnancov, ktorých s päťdesiat chlapmí a s jedným delom vyslaný dústojník mal doviesť.

Lež dústojník i so svojimi vojakmí sa utiahli do hory a v bastijných žalároch stráž pevnosti sedela.

Medzitým sa vo vňútry hradu predca stal krík, a dnu sa tisknuvší vyhnanci na odpor natrafili.

Z bášt strielali na mien, a oni odvetovali výstrely. Vojenný hluk a krik sa miešal do rachotu strelby.

Beňovsky i v najtuhšom ohni a v okamžení najvätšieho nešťastia myslel na svoju milú.

Aphanásiju treba bolo ochraňovať pred zúrivosťou bojujúcich, jú a jej rodinu treba bolo zachrániť od zbrane vyhnancov. Nie, Aphanásija nesmie nikoho oplakávať pre neho, Beňovsky nesmie ani prostredne ani bezprostredne byť vrahom jej otca.

Námestníka treba bolo oslobodiť od zúrivosti vojínov.

Beňovsky s veliteľskou rozšafnosťou a obozretnosťou postaral sa o to, žeby z vonku nomohol ísť nepriateľ na vyhnancov. Zpustený most dal zase vytiahnuť.

Jeho ľudia sa teraz unúvali na dobytí vňútorňajšej brány, aby tak i oproti námestníckému staväniu mohli započať útok.

Beňovsky priskočil pred všetkých, s ozbrojenou rukou vybil jeden oblok, odtisol tohoto jednu vňútrajšiu čiastku a skočil prezeň dnu.

Dve ruky ho oblapily a jeden milý hlas šeptal:

„Oh, ty si tu! Teraz sa už nebojím!“

Beňovsky ju s náruživou vrelosťou pritiskol ku sebe.

„Slávený buď o ty Bože, že som teba Aphanásija našiel! Kde je tvoja matka? Kde sú tvoje sestry?“

„Tu, tu!“ ohlasovalo sa z tmavého pozadia chyže a pani Nielowá priskočila.

Padla na kolená pred Beňovským a svoje sopiaté ruky k nemu pozdvihla.

„Beňovsky! na všetko čo vám je sväté, prosím vás, ochráňte môjho manžela! Ochráňte otca svojej nevesty!“

„Preto som prišiel, abych ho oslobodil. Kde je? Kde?“

Aphanásija ho ulapila za ruku, vyviedla ho z chyže a potom rýchlo po zdĺžke chodby.

Za nimí sa ponáhľala vo velikých úzkosťach i paní Nielowá so svojími dvoma dcéramí.

Aphanásija roztvorila jedny dvere a vstúpili do chyže jej otca.

Námestník stál pri svojom písacom stolíku, a celý balík písiem držal vo svojej ruke, ktoré do tajnej zátvory stolíka chcel uschovať.

Na prostred chyže stojacom stole zapálených vo ramených svietnikoch sviecí svetlo, ostro osvetlilo Beňovského tvár tak, že námestník ho hneď v tom okamžení poznal.

Náružive skríknúc vyskočil oproti nemu.

„Mizerný zradca!“ vykríkol, „preto si prišiel, aby si ma zavraždil?!“

„Nie, pane námestník,“ odpovedal Beňovsky, „prišiel som preto, abych zachránil váš život. Prosím vás, vzdialte sa z tejto izby, odíťte s vašou rodinou do izby Aphanásininej. Z mojich najvernejších dvoch ľudí postavím ku tej chyže dverám, a nikto sa neopováži ani vlas pohnuť na vašej hlave.“

„A ty to myslíš, mizerný pretvarač a zradca,“ vykríkol námestník, „to si myslíš, že ja tvoju ochranu a tvoje oslodenie príjmem? Zločinný povstalec si a potrescem ťa, dľa tvojej zásluhy.“

Rýchlo vytrhol pištol z poza svojeho pása a strelil.

Do rachotu z pištole sa vmiešal i krik a nárek ženských.

Jako sa dym usadol, bolo vidno Beňovského celkom bľädého o stenu opretého; jeho ľavá ruka zastretá krvou lenivo dolu visela.

„Poranený si, Moric?“ vykríkla Aphanásija ku nemu priskočiac.

Ale jej otec skočil za ňou, lapil ju za ruku a odsotil ju nazpät do druhého kúta chyže.

„Neopováž sa dotknúť tohoto mizeráka!“ zkríkol vo hneve. „Toto je mizerný, opovrženia hodný zločinec! Do rúk kata patrí, ale nie k dotýkaniu sa mojej dcéry.“

„Pane námestník!“ zvolal Beňovsky, „keď je vám váš život milý, vzdialte sa odtialto, vzdialte sa z tejto chyže. Prosím vás, buďte milosrdný sám nad sebou!“

„Bol si ty milosrdný nadomňou?“ pýtal sa námestník a zubami škrípal. „Či si ma ty nezradil, neoklamal mizerným a hnusným spôsobom? ale ja ťa potrescem; sám budem tvojím katom! Zomri, mizerný zradca, zomri!“

Jako týger, tak priskočil ku Beňovskému, lapil mu rameno, a jako týger hľadel do jeho zraku.

„Oklamal si ma,“ skríkol náružive, „znevážil si ma, zneuctil si moju dcéru, otrovil si celý náš život a vystavil si nás na posmech sveta. Za toto zomreš. Ja ťa zavraždím!“

„Aphanásija!“ kričal Beňovsky, „zdržuj ho zpiatky, ja sa nebudem brániť oproti nemu, lebo tvoj otec…“

Viac nepovedal, lebo prsty námestníkove sa kŕčovite prehly po jeho krku.

„Milosť, otče, milosť,“ zvolala Aphanásija, priskočiac ku svojemu otcovi, a ľúbosti i zúfalstva silou ulapiac ruku otcovu, usilovala sa túže zpiatky zdržať.

„Milosť, Nielow, milosť, pre teba a pre nás všetkých,“ primlúvala sa pani Nielowá, pokľaknúc na kolená a i svoje dve dcéry k sebe pritiahnúc.

„Nie, žiadna milosť!“ reval námestník; „žiadna milosť! Musí zomreť! Aphanásija! na bok!“

Chcel ju bokom sotiť, ale mladé dievča ešte voždy silno držalo jeho rameno, a ešte voždy sa usilovala zdržať ho.

„Otče môj,“ prosila, „či nevidíš, jaký velikodušný je on? V ruke má meč a nezabíja ťa!“

„Ale ja ho zabijem! Musím ho zabiť! Zabijem ho!“ A jako železné zátvory sa voždy užšie a užšie zatváraly námestníkove prsty okolo krku Beňovského.

Beňovsky sa nebránil; bol by musel zavraždiť otca Aphanásinho, keby sa bol chcel, brániť, a to urobiť nechcel.

V očach sa mu začalo meniť, v ušach mu cvendžalo, noc sa na neho zavalila a blesky videl križovať sa po nej sem i ta.

Železné zátvory ho voždy silnejšie stískaly; tvár mu modročierná zostala.

Nepočul zo spodku sa ozývajúci rachot, ktorý oznamoval, že vyhnanci prelomili vňútornú bránu.

Nevidel, ako sa teraz dvere rýchlo roztvorily a nepočul, ako teraz dnu vkročivší Wyndblad volá menom Beňovského svojeho priateľa.

Nepočul, ako Aphanásija v úzkosti kričala:

„Pre milosť božiu, osloboďte ho, môj otec ho chce zabiť!“

Wyndblad hneď v tom okamžení poznal, v jakom smrtelnom nebezpečenstve je jeho priateľ a zodvihol svoju pištol.

Zase sa výstrel ozval po chyži a námestník práve do hlavy trafený, pri jedinom smrtelnom výkriku na zem zpadol.

„Zomrel! Náš otec zomrel!“ bedákaly ženské, vrhnúc sa na padlého.

Beňovsky ničoho nepočul z tých bedákajúcich hlasov.

Ešte bol omámený; pamäť sa mu ešte neprinavrátila.

Wyndblad ho vysockal z chyže na slobodné povetrie, ku bojujúcim.

Títo s povikom radosti privítali svojeho vodcu, víťazného veliteľa svôjho.

Beňovsky prišiel teraz k pamäti a sile; zobral sa a zotavil z omámenosti.

„Čo sa započalo, to sa musí dokončiť,“ hovoril sám k sebe, „teraz len na to smiem mysleť, žeby sme všetko postavili na vážky, aby sme všetko vyhrať mohli; žiadno šetrenie, žiadne boľästi ma nemôžu zdržať.“

„Napred, bratia, napred!“ velel hlasno a vysoko vyzdvihnúc svôj meč v pravici.

„Zostaň tu Beňovsky, si poranený,“ hovoril Wyndblad, chtiac ho zpiatky zdržať.

Ale Beňovsky ho bokom odtisol.

„Áno,“ odpovedal, „som poranený, ale sa nestarám o to. Najprv nech bude hrad naším, prv musíme byť istí pred vonkajšími nápadamí. Poď Wyndblad, poďme hore na bašty.“

A nostarajúc sa o svoju ranu, o cítenú boľäsť, ku predu sa hnal. Wyndblad s daktorými vernými ľuďmí ho nasledoval.

Tam hore tichosť bola, ani jedného nepriateľského vojaka už nebolo vidno na baštách.

„Pevnosť je naša!“ vykríkol Beňovsky, „svíťazili sme!“

„Ale počúvaj len. Čo je to? Či je to nie rachot pušiek tam dolu? Od naších to nemôže pochodiť, lebo sú všetci podelení v pevnosti, a hlas zo spodku od brány ide.“

„Nepriateľ! nepriateľ!“ ozývalo sa od spodku. A Beňovsky zase sa sponáhľal na spodok so svojími priateľmí ku stráži, ktorá kričala.

Okolo tejto sa zhrnuli zo všetkých strán poprichodivší vyhnanci.

„Čo sa robí? Kde je nepriateľ?“

Z vonku rachot pušiek odpovedal jasno na dané otázky; avšak prepadne len dakoľko gúli cez stenu a aj tie netrafia.

„Kozáci! Kozáci!“ kričala stráž z väže.

Z vonku bolo čuť divé hučania kozákov.

S plameň siahajúcim zrakom pohliadalo každé oko na záštitný múr; každá zbraň bola k výstrelu prihotovená, v každej ruke meč.

Ale sa ani jedna kozácka tvár neukazovala na múre, ani jedného nepriateľa nebolo možno videť.

Lež bolo možno počuť, že z vonku rebríky staväjú ku múru, a bolo počuť tu i tu jeden ztratený výstrel.

Vyhnanci s radovým pálením a s rachotiacou kanonádou odpovedali.

Nastalo ticho vonku pri stenách; nebolo čuť žiadneho ručania, neozývala sa žiadna streľba.

Rebríky, po ktorých kozáci chceli na múry pevnosti vinsť, boly prikrátke, a streľba vyhnancov ich rozohnala z pod hradu.

Hrad bol v moci vyhnancov!

Žiaden nepriateľ, vo hrade, vonku sa nachodiaci, ale rozprášený!

Len rýchlo hore na bašty!

„Každé delo naplniť a potom zo dvora a od inakadiaľ odniesť mrtvých!“

Hrad bol zaujatý! Keď zasvitlo ráno, bolo všetko čisto a v poriadku, všade bol zase poriadok.

Veliteľ Beňovsky bol pánom pevnosti; jeho verní konali v ňom ním vydané rozkazy, oni zaplňovali miesta stráže.

Ale vonku! tam von je nebezpečie! To vyzvedeť, vypátrať je svätou povinnosťou.

Wyndblad s dakoľkými odhodlanými mužmi vyšiel von z hradu, aby sa vyzvedel, zdáliž sa nepriateľ nepribližuje.

Zňútra ale Beňovsky pochodil do okola po všetkých strážach.

Rana ho velice bolela, ale nemyslel na ňu.

O mnoho viac ho bolela rana na srdci, a ani na to mu nebolo voľno mysleť teraz.

Nemohol mysleť na to, že Aphanásija medzi slzamí a v boľästi upie za ním, že so svojou matkou a so svojimi sestramí pri mrtvole otcovej v žiali a smútku plače za svojím milencom?

Nie, nebolo mu voľno teraz na toto všetko mysleť; ani na seba, ani na milú nemohol mysleť! Ale jedine na to, že sprisahaným súdruhom sa prísahou zaviazal, že jim prinavráti jích slobodu, že sa s nimi vyslobodí z vyhnanstva, že sa s nimí vzdiali z Kamčatky!

Wyndblad sa o nedlho prinavrátil z vyzvedačstva a zlé zprávy priniesol.

Z mesta pod hradom ležiaceho sa každý muž a mladík vzdialil, a jedine ženské a deti sú tam.

Zbrane schopní mužia sa všetci shromáždili von z mesta a prvým ich činom bolo: v Beňovského dome poviazaného hejtmana Kolosova oslobodiť.

Tento potom všetkých v okolí sa nachodiacich kozákov posbieral, a ku svätému boju jích vyzval za cárovnú a za vlasť.

Viac než sedem sto ľudí bolo s ním, ktorých na výšinách v blízkosti hradu sostavil, vyhlásiac, že nebude bojovať so zradcami ale zatvoriac jich do hradu, hladom ich vymorí.

Ku hejtmanovi Kolosovi vyšiel i kupec Kasarinov, celý voz potravy vezúc so sebou pre kozákov, a tomu, kto jemu hlavu zradcu Beňovského donesie, dve tisíc rubľov sľubuje odmeny.

Dosť zlé chýry toto boly, a Beňovsky v náhlosti vydržiaval vojänskú radu so svojimi hlavnejšími ľuďmí.

„Povážme bratia dobre, čo nám bude treba robiť,“ riekol ku ním. „Oproti nápadu činenému na hrad sme ubezpečení, ale jestli rýchlo nevynesieme uzavretie, jestli rýchlo nebudeme rozpokladať, predca sme len ztratení. Hejtman Kolosov je rázny človek a múdry vojak, jestli mu dáme času za štyryadvacať hodín, to on všetky vršky okolo hradu obsadí, a nás takto obstanúc, nebudeme mať iného čo urobiť, ako hladom pomreť, alebo sa podať zúrivému, pomsty-žížnivému nepriateľovi.“

„Nikdy sa to nestane!“ vykríkli sprisahaní súdruhovia všetci.

„Dobre, bratia, jestli viete spôsob, ako tomuto možno vyhnúť, jestli ste urobili dajaký vojänský plán, predostrite ho, aby sme ho posúdiť mohli.“

Nastalo dlhé mlčanie; temno a zazmušile sklopili mužia svoje zraky.

„Hovor ty Beňovsky!“ slovil Wyndblad, „ty si náš vodca, ty musíš povedať, čo sa má stať.“

„Áno, hovor veliteľu,“ dokladali ostatní súdruhovia sprisahanstva, „na to sme my tuná, aby sme počúvali, a dostali od teba úpravy i rozkazy.“

„Dobre, bratia, počujte. Podľa môjho zdania dvacať chlapov musíme poslať dolu do mesta, aby všetky ženy a deti do kostola vohnali a tam ich zatvorili. Potom všetko drevo a každý horiaci predmet, čo sa v meste len najsť dá, okolo kostola na hŕby posnášať. Toto všetko sa za pár hodín učiní, potom Wyndblad pôjde do kostola, dajúc zatvoreným na vedomie, že všetci sú na smrť odsúdení a strašnou smrťou musejú zísť zo sveta, jestli jích mužia, ktorí nás chcú premôcť, ich nevymenia a pokoj neutvoria s namí; a na pokon sa jím môže radiť, aby vyvolili z pomedzi seba try ženské a dvanásť dievčat, ktoré pod našou ochranou zanechajú mesto a nech idú k ich mužom, otcom, prosiť za vyslobodenie žien a dietok, alebožto nech zložia zbraň, a nech sa nám podajú. Jestli za dobrý nájdete tento návrh, hneď v tom okamžení sa musí prikročiť k jeho uskutočneniu.“

„Áno, za dobrý ho nachodíme!“ vykríkli všetci.

„Iď tedy Wyndblad,“ velel Beňovsky, „s dvadcať ľuďmi do mesta. Ženy a deti vožeň do kostola; obklop kostol horiacimi predmetamí a potom príď nazpät, abych ti doručil písmo, čo ženy a dievčence pred svojimi mužmí a otcamí prečítajú.“

„Ale je možné, že z pomedzí žien nebude vedeť žiadna čítať.“

„Nehovoril-li Wyndblad, že i Kasarinov je s hejtmanom a s jeho kozákmi? On sa naučil odomňa písať, čítať a rátať. Zaslúžený učedlník môj tedy im to môže prečítať, čo som ja písal, a môže aj vyrátať, či je moje nabídnutie k prijatiu.“

Dokiaľ Wyndblad pre splnenie obsiahnutého rozkazu do mesta šiel, Beňovsky v rýchlosti napísal list, ktorý ženské maly ku kozákom zaniesť. Obsah listu bol nasledovný:

„Upovedomení sme o vašom úmysle, že nás chcete obstať, do hradu zatvoriť, a že nás chcete prinútiť k k podaniu sa, alebo k vyhladovaniu. Tento úmysel málo rozvahy prezradzuje z vašej strany, lebo skutočne nemožné vám je presvedčiť nás o tom, že ste aj spôsobní k prevedeniu vášho úmyslu, poneváč v našich rukách ste nám ponehali vaše najdrahšie poklady a dary, ktorými vás príroda obdarila: vaše manželky, matky, dcéry, synov; títo nás ochránia pred vašou nerozumnou zúrivosťou, jestli ste len ozaj nie úžasnými divochamí. Môžete si voliť zo dvoch podmienok, ktoré prítomné pred vás predostierame. Po prvé: Žiadame, aby ste za hodinu po obdržaní tohoto písma zložili vaše zbrane, a neozbrojeno do hradu prišli, aby ste sami mohli slúžiť za rukojemstvo toho, že sa nemáme čo viac obávať od nepriateľkých nápadov. — Po druhé: Jestli tejto podmienke za dosť neurobíte, bez odkladu podpálime kostol, vo ktorom sú vaše ženy i deti zatvorené. Horiaci kostol bude jích spoločným hrobom, a zúfalé bedákanie vás presvedčí o vážnosti nášho úmyslu. Tento list dostanete predpoludním o deviatej hodine; ponáhľajte sa radiť a odhodlať sa. Do desiatej hodiny čakáme, a keď do tých čias nedostaneme prajnú odpoveď od vás, vyšľahujúci plameň z kostola vás presvedčí o tom, že si slovu dostojíme.“

O jednu hodinu išly try ženy a dvanásť dievčat von z mesta na blízky za mestom vršok, na ktorom sa kozáci rozkladali.

Jeden bubeník a jeden trompeter išiel pred nimí.

Wyndblad a dakoľko vojakov kráčalo za nimí.

Vo vňútri kostola boly všetky ženy a deti shromaždené; jich hlasitý nárek a bedákanie sa až von ozývalo.

Na rovnine okolo kostola bola veľká trma-vrma; vyhnanci posnášali okolo kostola všetko drevo a zlé náradie a všetko, čo sa v blízych domoch nachodilo.

Beňovsky sám usporadoval túto operáciju; avšak dokiaľ tieto prípravy robil ku krvavému činu, útly úsmev ožaroval jeho tvár, a útly i smutný bol zrak jeho očú.

„Chráňte sa bratia, velice blízo ku kostolu klásť drevo,“ hovoril tu i tam pracujúcim robotníkom. „Nehajte široké miesto medzi drevom a kostolom, a predovšetkým na to majte starosť, aby všetkých štvoro dverí slobodno zostalo, aby východ celkom nehatený bol. Keď jednohodinový čas prejde, prirodzene, že drevo podpálime, aby sme nepriateľa konečným spôsobom upozornili; ale my sme nie kanibalovia, aby sme nevinné ženské a dietky pálili za trest ich manželov a otcov. Z tých dvoch strán kostola, ktoré sú k vršku zrovna obrátené, z týchto dvoch strán nadovšetko dobre do vysoka naklaďte hŕby dreva, ale v dostatočnej dialke, aby sa plameň do kostola zachytiť nemohol. Vetor duje vo smere ku vrškom, ta bude tisknúť i plameň a iskry k nepriateľovi ponese, čo s našími ostatními, plameňom vyšlahujúcimí vyhrážkamí istotne urobí svoj účinok, lebo veď i kozáci sú ľudia, a útle cítia tiež oproti svojím ženám a dietkam. Keď pominie desať hodín a päť menšín, až potom zapálime velikú hromadu dreva, čo tak klaďte, aby plameň hneď od začiatku vysoko vyšľahnul a buďte pripravení, aby ste na môj znak hneď podpálili drevo.“

O try štvrte na desať bolo všetko hotové; mužia stáli pri velikej hromade dreva s rozožatými knôtamí.

Sám Beňovsky ale s dakoľkými svojími vernými vyšiel hore do väže, aby prehliadnul nepriateľa.

Vršky okolo hradu boly kozáckymi čatamí a osbrojeným ľudstvom obsadené.

Dobre sa dala rozpoznať ích blískajúca sa zbraň v žiare slnečnej, a sem i ta behajúcich kozákov, ktorí pravdepodobno jako rýchloposlovia chodili z jedného vršku na druhý.

„Hejtman Kolosov je dobrý vojak, celkom dobre zaobchodil vo svojej záležitosti,“ riekol Beňovsky, s vyzvedačným zrakom prehliadnúc celé okolie. „Pozrite len, každý vršek je obsadený, zo žiadnej strany neni nehané východište pre nás. Jestli naše hrozby nebudú mať žiaden výsledok, jestli kozáci a ostatní chlapi lepšie ľúbia svoju česť a pomstvu, než svoje deti a manželky vtedy sme ztratení, vtedy nebudeme mať inej voľby než smrť lebo na to, aby sme sa poddali zaiste nikto z nás nebude mysleť. To by toľko značilo, jako čo by sme sa sami dobrovoľne oddali zakáľajúcej smrti na mučidlá.“

„Nie, na to nemôže nikto mysleť,“ opakovali súdruhovia. „Musíme lebo svíťaziť, alebo zomreť.“

„Na každý pád nazpät vydobyjeme svoju slobodu,“ riekol Beňovsky, a ja dostojím svojemu slovu. V našom ostatňom shromaždení som vám prisľúbil, že o jeden týdeň budete slobodní. Dneska vypršiava ten jeden týdeň. Dnes sme si vydobyli pre seba lebo života, alebo smrti slobodu. Jestli nepriateľ opovrhne našími podmienkamí, ztratení sme, lebo potom sa z pevnosti nebudeme môcť ináč vyslobodiť, len cez povetrie. Medzitým, sláva Bohu, dosť jesto v hrade pušnieho prachu, aby sme si túto ostatniu cestu k východišťu aj možnou urobiť mohli. Do povetria vyletíme, aby sme boli slobodnými. Ale počujete? Väžové hodiny začínajú biť, čas vypršal.“

Áno čas vypršal.

Hlasitými, trasúcimi úderamí oznamujú väžové hodiny, že desať hodín pominulo a že ostatný úder zapríčiní kostole nárek i kvílenie na ustách žien i detí; že táto hodina je hodinou jejich smrti.

Hrobové ticho bolo na priestranstve všade kolom do kola.

Na maličké väžové okno bolo namerené každé oko. Tam stál Beňovsky s hodinamí v ruke, a z ručičiek pomály sa pohybujúcich z času na čas odvrátil svoje oči, aby vo smere nepriateľa vyzvedačský zrak uzreť mohol.

Ešte voždy nič. Ešte voždy žiadon znak! Ani jediný jazdiaci posol sa neubiera sem vedúcou cestou!

„Zapáľte dve veliké hŕby dreva,“ riekol Beňovsky z väže, a nepominulo ani jedno okamženie, a vyrútil sa najprv biely dym a potom vysoký plamenný had sa svítol do výšky sičiac ďaleko a široko.

Dnu v kostole sa hlasite modlili, a pohräbnú rozlučnú pieseň spievaly ženské, plakaly deti, lebo červená ohňa žiara, ktorú cez oblok bolo možno videť, jím na vedomie dávala, že sa približuje jich strašná smrť.

Na vrchu vo väži stál Beňovsky, aj jeho srdce modlitbou, obavou, mukamí a trápením bolo preplnené o tých, ktorí od neho svoj život, svoju slobodu čakali.

„Posledný spôsob!“ hovoril sám k sebe. „A keď i toto nespomôže, čo sa stane potom? Oh, Bože môj! Čo sa stane potom?“

A zase vo smere k nepriateľovi hľadel.

Čo videl? Čo vlaje, čo sa miká na vrškoch? Biele holuby, ktoré len vo strachu pred ohňom vylietly, aby si ďalej mohly zasadnuť? Čo sa gúľa dolu vrškom, ako by dajaké čierné body? Delové gúle, čo nepriateľ sťa vyhrážku posiela dole?

Nie; vlajúce, lietajúce biele body sú nie holuby, lebo nepretržene na jednom a tom istom mieste zostávajú.

Biele ručníky, biele zástavy poslov sú to, čo znakom pokoja vysoko do hora prevlávajú.

Z vrškov sa kotúľajúce čierne body sú tiež nie gule diel, sú to koníci jichž možno dobre spoznať na koňoch.

Prvý je hejtman, pri ňom jazdí Wyndblad.

Obidvaja s rukamí dávajú znak, a obidvaja kričia:

„Vyhaste oheň! Vyhaste oheň! Prijaté sú podmienky! Zbraň je pozkladaná!“

Beňovsky rýchlo zišiel dolu z väže, a na trhovom námestí čakal hejtmana.

Tento zkočil z koňa, a s odokrytou hlavou sa ponáhľal ku Beňovskému.

„Učiteľko, učiteľko môj! vy ste sa stali velice mohutným pánom,“ riekol, ruky mu podávajúc. „Ukrutne ste nám podpálili, vy ste ohnivým jazykom prehovorili ku nám. Takejto reči ani jedného kozáka srdce neni v stave vzdorovať. My tedy príjmeme vaše podmienky; my sme zložili zbraň. Ale teraz už dajte vyhasiť oheň; my sme zložili zbraň. Ale teraz už dajte vyhasiť oheň, a dajte otvoriť dvere, aby ubohé naplašené ženské mohly von vínsť.“

„Kde je rukojemstvo, že ste vy prijali naše podmienky a že jich aj zachováte?“ pýtal sa Beňovsky pyšno. „Oheň bude horeť, ženské zostanú zatvorené, dokiaľ nebudem mať v rukách dostatočné rukojemstvo.“

„Predovšetkým som tuná ja za rukojemstvo,“ odpovedal hejtman, ktorého odhodlaného výrazu zrak nepretržene na Beňovskom bol upretý. „Ja som sa oddal do vašich rúk, a o nedlho i lepšie rukojemstvo obdržíte. Všetci mužia mesta tohoto prídu sem a za rukojemstvo nášho vyjednávania vám budú slúžiť.“

„Bez zbrane?“

„Áno, bez zbrane, môj učiteľko. Ale viete-li vy Beňovsky, že vy sa mi nevýslovne páčite, celú radosť mám vo vás. Nech ma pán Boh potresce, jestli ste vy nie statočný, odhodlaný chlapík; a čo ste včera urobili so mnou, ani jeden kozák by to nebol býval v stave lepšie vyviesť. Jako ste ma dali ulapiť, poviazať, potom ste dali vojakom cez oblok dnu poskákať, ako čo by to len šachové figúry boly bývaly, čo ste vy zvykli na šachu hupkať, a potom s jedným odhodlaným fortieľom ste ma do vačku strčili. Vy ste vyhrali šachové parthije môj učiteľko, opetovne ste vyhrali, príjmite moje blahodarenie k tomu! Pozrite len, tu idu behúni a koníci, ktorých ste vyhrali!“

Áno, cvalom, bez popadnutia dechu, nastrašení prichodili!

Boli to tamejší mešťania, otcovia a manželia.

Prichodili svoje matky, svoje dietky, svoj majetok ochrániť z rúk dravého nepriateľa.

„Zahaste oheň! Otvorte dvere kostola! Dajte nám zpiatky naše ženy, naše dietky!“

Prosili, trmácali sa, chceli sa vrhnuť na poskladané drevo, ale Beňovského stráže jích zdržaly od toho.

„Hejtmane Kolosov, čo mne ručí za to,“ pýtal sa Beňovsky, „že kozáci pozkladajú zbraň?“

„Už ju zložili, a pre Boha, tešia sa, že len môžu domov odkulhať a budú môcť zo svojích dymiek poťahovať. Pýtajte sa vy o tom len vášho víťazného priateľa pána Wyndblada.“

„Áno,“ dotvrdzoval Wyndblad, „zložili už zbraň. Na hromadu ju poshadzovali, a potom poodchodili na svoje hospody.“

„S trydcať ľuďmí,“ velel Beňovsky, „a s dakoľkými záprahamí iď von a daj zbraň sem doviesť.“

„Dobre, velice dobre,“ riekol hejtman živým hlasom, hlavou pokyvujúc pri tom, „velice dobre môj drahý učiteľko; vy ste dravá hlávka a výborný vojak. A zo mňa čo že bude? Povedzte mi, čo bude zo mňa?“

„Prozatimne zostanete mojím väzňom, a takými zostanú i občania mesta. Idite všetci hore do pevnosti. Prv ale sa poďte so mnou prejsť. Poďte hejtman Kolosov, nasledujte ma občania.“

Beňovsky s hejtmanom a s občanmí za nimí sa ubierajúcimí vošiel do roztvoru, ktorý sa medzi kostolom a nastaväným drevom nachodil.

Vôkol do kola jich oviedol po pri kostole, a keď zase pri hlavnom východe stáli, zastal a s úsmechom pohliadol na hejtmana.

„Nuž, či vy viete, prečo som sa tuná prechodil s vamí?“

„Nie, skutočne neviem,“ odpovedal hlavou pokrúcujúci hejtman. „Neviem, a ľúbil bych, keby sa to ani nebolo stalo, lebo sa jedujem pre to na vás. Toto je prvá hlúpa vec, ktorú ste vy vykonali. Oheň je zle podložený, kostol by sa jakživo nepodpálil, alebo len velice neskoro. Vy ste mali úzsko ku samému kostolu poklásť drevo.“

„Kebych bol mal v úmysľu skutočne podpáliť kostol, tak áno. A práve abych vám dokázal, že to nebolo v mojom úmysľu, chodil som s vamí do okola popri kostole.“

„Čo? Vy ste vúbec nemali v úmysľu podpáliť kostol?“ pýtal sa hejtman.

„Kostol bych snád bol dal zapáliť, abych vás nastrašil. Ale ženy a deti bych bol dal prv oslobodiť. Vy vidíte, že všetky východy sú slobodné a prv, než by sa kostol bol mohol zapáliť, bol bych dal dvere pootvárať.“

„Podľa tohoto ste nás vy tedy len nastrašiť chceli a výhražlivý list a rumácajúce a kvíliace ženy a dievčence len za vojänský fortiel slúžily?“

„Nič za iné, hejtmane Kolosov.“

Hejtman sa pustil do hlasitého a dobrej vôle smiechu a obrátil sa ku občanom, ktorí za ním stojiac, počuli každé slovo.

„Nuž bratia,“ riekol so smiechom, „čo že už teraz vy hovoríte ku tomuto žartu! Veď sa ženské len nabedákaly, a aj vy ste boli dosť hodne nastrašení a vúbec ste nevedeli vyčkať, dokiaľ sme vyniesli uzavretie ohľadom prijatia podmienok, a teraz vysvitne, že celá vec nebola nič iného len vojänský fortiel, a Beňovsky vúbec nemal v úmysľu upiecť naše ženy a deti. Čo že vy teraz už poviete na tohoto nášho prefíkaného Beňovského?“

„To povieme, že je hodný človek,“ vykríkli občania. „To povieme, že tým viac ho ctíme, keď nás s vojänským fortieľom premohol. To povieme: neľutujeme, že sme sa mu podali. Počestnejšia vec je premoženým byť statočným nepriateľom, ako dajakým barbarom.“

„Ďakujem pánovia,“ riekol Beňovsky, „zo srdca ďakujem. A teraz roztvorte dvere a pozdravte svoje manželky a dietky. Ale keď ste jích videli, víndite všetci hore do pevnosti, dokiaľ sa Wyndblad vráti s vozamí a so zbraňou.“

Chrámové dvere sa roztvorily a ženské, deti s povikom radosti a s plačom radosti sa von hrnúly a ubiehaly do náručia svojích manželov, otcov, bratov, synov.

Dojímavé, citlivé stretnutie sa bolo to; všade len usmievajúce sa tváre, záriace oči, veselý rozmar bolo videť. Zabudly sa hodiny útrap, súženie, strach pred smrťou, premoženie jich cudzincamí — vyhnancamí! Zase sa videli, zase sa mali jeden druhého; len na toto mysleli, len toto cítili, len radosť a blaženosť ohrievala jejich srdcia, len radosťou boli naplnení.

Beňovsky stál bokom so svojími ľuďmí a zarazený, usmievave pohliadal na zvláštne výjavy a radoval sa na jich blaženosti.

Hejtman Kolosov pristúpiac k nemu, podal mu ruku.

„Vďaka vám, učiteľko môj,“ riekol, „vrúcna vďaka. Vy ste hodný mužík a máte dobré srdce. A preto vás teraz už i ja o dačo prosím!“

„O čo, hejtmane? V čom vám môžem slúžiť?“

„V tom, že by ste, poneváč ste nás premohli, boli veľkodušným a odpustili nám všetkým.“

„Jako vy to rozumiete, hejtman?“

„Ja to tak rozumiem, aby ste všetkým tým, čo oproti vám nepriateľsky účinkovali, odpustili a nebuďte sudcom tých, ktorí chceli vám škodiť. Pravda je, že Kasarinov sa podle choval oproti vám a dokázal sa vaším nepriateľom, ale aj vy ste mu veliké trápenie zapríčinili. Trydcať šachových parthijí, viac než desať tisíc rubľov ste vyhrali od neho; a krem toho ste mu ulapili z pred nosa jeho nevestu, to jest, obrazili ste jeho márnosť, skúposť, lásku a vy sa nemôžete diviť, že následkom tohoto ho zúfalstvo obsadlo, a že svojeho nepriateľa chcel zotreť z okršleku zemského. Ale na miesto toho ste ho vy premohli a pokorili, a preto vás teraz prosím, buďte aj oproti nemu velikodušným, odpusťte tomuto úbohému mužíkovi.“

„Vďačne hejtman, a môžem povedať, že na toľko neni žiadneho hnevu v mojom srdci, že som na Kasarinova i celkom zabudol. Kde je?“

„Váš priateľ, pán Wyndblad, ktorého ste ku nám poslali, rozhodne prehlásil, aby Kasarinov nezostal na slobode, a že sa nemôže navrátiť do mesta tak ako ostatní občania. Pán Wyndblad to tvrdil, že práve sa tak nemôže veriť chlapíkovi, jako dajakému hadovi, ktorí prv nežby sme zbadali, smrtelnú ranu by mohol zadať vám. Dal ho aj poviazať, a jako dajakého zločinca ho dal do mesta dopraviť. Pozrite len, tam v pozadí stojí a skutočne plačlivý pohľad je to, videť bohatého kupca Kasarinova takéhoto. Mám ho sem zavolať, vy ho chcete upovedomiť o jeho prepustení na slobodu?“

„Zavolajte ho sem, abych ukončil s ním svôj účet.“

Hejtman v celej rýchlosti doviedol Kasarinova.

Jeho ruky boly ešte voždy poviazané, stráž po pri ňom stúpala, a každý z nich ho za jednu ruku držal.

S tmavou tvárou, so zklopenýma očama, so vzdorovitým pohľadom prichodil Kasarinov, nenačúvajúc na potešujúce ho slová hejtmanove.

„Radujte sa priateľu,“ hovoril mu hejtman, „lebo vám môžem povedať, že Beňovsky zabudol na všetko, a vúbec nemá v úmysľu žiadnu žalosť vám spôsobiť. Velice dobrosrdečný mužík je on, s ktorým možno velice dobre vínsť, a ktorý pokoj mnoho viac miluje než roztržitosť. Ukážte tedy veselú tvár, Kasarinov, a vyslovte mu svoju vďaku.“

„Nemôžem to urobiť a ani nechcem!“ odvetil Kasarinov celkom po tichu do svojej tlstej russkej borody.

„Tu je Kasarinov, pane Beňovsky,“ prehovoril hejtman. „Vy zadržíte svoj sľub, šak ver? Pustíte ho na slobodu a dovolíte, aby mohol domov odísť?“

„Áno, dostojím svojemu slovu,“ odpovedal Beňovsky pokojne a prívetive. „Kasarinov, nech je zabudnuté a odpustené všetko, a hnev medzi nami nech je zotrený. Navráťte sa pokojne do vášho domu, a prajem, aby ste blažene žili v ňom. Ja vás v tom nikdy nebudem hatiť. Rozviažte ho, nech ide.“

Jeden zo strážnikov pomály a s nevoľou rozväzoval povrazy, ktorými Kasarinov sviazaný bol, dokiaľ druhý strážnik ešte voždy pri ňom stál s natasenou zbraňou.

„Kasarinov,“ riekol Beňovsky, „poneváč ste už rozpútaný, Kasarinov, vy ste slobodný! Žite tedy blažene a prajem, aby sme sa nikdy viac nestretli.“

„Nie!“ vykríkol Kasarinov, „nikdy sa viac nestretneme. Iď do pekla! Do pekla!“

A jako dajaká dravá hyena poskočil ku predu, a s mečom vytiahnutým z poza pása, sa oboril na Beňovského.

Ale v tom istom okamžení jedno mohutné a obrovské rameno sa zavalilo naň a v tom istom okamžení bolo počuť i vystrelenie.

Rameno bolo hejtmanovo, výstrel pochodil od stráže ešte voždy na Beňovského dobrý pozor dávajúcej.

Kasarinov sa horevznak prevalil, z úst sa mu krv liala a pri hlasitom stonaní zkonal.

„Skutočne,“ riekol hejtman, „váš priateľ mal pravdu. Skutočne je toto had, ktorý vás chcel pohrísť! A to práve v tom okamžení, keď som sa ja primlúval za neho a keď ste ho vy na slohodu prepustili. Vy by ste si boli museli to mysleť, že som ja usrozumený s ním a preto som ho zalapil.“

„Ja som si hneď myslel, že si on na čomsi zlom láme hlavu,“ mrmlal si vyhnanec, ktorý ho zastrelil. „Preto som vystretú natiahnutú držal zbraň a na oku som držal chlapíka. A jako som ho videl ku predu poskočiť, hneď som strielal. Tu leží bestija a istotne nebude už viac nikdy dakomu škodnou.“

„Nie,“ riekol Beňovsky, zohnúc sa ku ztriasajúcej sa mrtvole, „nie, zaiste už nebude nikomu škodiť chudiak. Je už po ňom.“

„Je po ňom,“ opakoval hejtman, ktorý si kľaknul ku Kasarinovi a skúmavým zrakom pohliadol do jeho zmeravujúcej tváry. „Áno zomrel, a vy pane Beňovsky sa tomuto môžete radovať, lebo o jedneho jedovatého nepriateľa máte menej na svete.“

„Bez hnevu sa odlúčim od neho,“ odpovedal Beňovsky sviatočne, „a k dokázaniu toho urobím mu posledniu úctu, zatlačím mu oči.“

Aj kľaknul si k umierajúcemu.

„Odober sa v pokoji,“ šeptal; „ľúbil si Aphanásiju, za to ti odpustím. Nech je Boh milostivý tvojej duši!“

Už vystrel ruku, aby Kasarinove otvorené oči zatlačiť mohol.

Ale jako čoby nenávideného nepriateľa prítomnosť a jeho dotknutie sa ešte raz vyvolalo život do vzteklého tela, jako čo by vzdiaľujúcu sa dušu ešte raz nazpät privábilo do chladnúceho tela — meravé a bezlesklé oči ožily, mrtným kŕčom sopiate perny sa otvorily, a jako zapadajúceho slnka ostatnie lúče, blädý pír sa objavil ešte raz na jeho tváry.

Svoju nazpiatky zkleslú hlavu ešte raz pozdvihol, a s výrazom ostatnej strely zášti hľadel na Beňovského.

„Vyhral si hru,“ chrchlal, „ovládal si ma, spravil si ma šach mat. Buď prekliatý za to. Bol si odhodlaným sicilijským, svíťazil si s tvojím prepadeným behúňom a zo sedliaka bude kráľ! Áno, áno zo sedliaka bude kráľ! Ale keď sa tým stane, zomrie aj on, potom smrť urobí šach matom aj sedliackeho kráľa! Hurah, šach mat kráľovi, potom koniec! Hurah! Sedliacky kráľ šach — —“

Slovo mu odumrelo na ústach, velikých meravých očú plameň vyhasol a chladno, bezlesklo pohliadaly tieže hore na Beňovského; celá tvár sa zaobalila do tej hroznej výraznosti, ktorá oznamuje, že obchodiaca smrť pritlačila svoju pečať na toto studeným potom kryté telo, a toto ľudské telo, že za svoju vlastnosť odznačila.

„Nech mu Boh dá ľahké odpočinutie,“ riekol Beňovsky sviatočným hlasom, po tichu zatlačiac umretému oči, — „nech príjme na milosť jeho dušu!“

Za jedno okamženie, jako čoby požehnávajúc na mrtvom držal svoju ruku, potom povstanúc, dakoľkým svojím verným pokynul.

„Odveďte hejtmana a občanov do hradu!“ velel. „Za rukojemstvo jich budeme držať v žalároch hradebných až do tých čias, dokiaľ naši nedonesú zbraň. S Bohom, hejtman, v pevnosti sa shliadame.“

S rýchlym pokývnutím hlavy pozdravil hejtmana, a potom cez námestie sa ku tej bráne ponáhľal, ktorá do pevnosti viedla.

Sám chcel upovedomiť Aphanásiju o smrti Kasarinovej, a že následkom tohoto zase o jedného nepriateľa menej majú na svete, čo by za priek; ich láske byť mohol.

O jednu závadu menej! Oh, a predca je všetko marné!

Tá jediná, tá veliká závada ešte voždy stála a nebola k premoženiu; stála medzi ním a jeho milou sťa dajaká strašná tajnosť; toto zapríčiňovalo, že vo svojej blízkosti ho voždy trapné svedomie obkľučovalo a za zločinca sa pokladal v nevinnom a útlom kruhu Aphanásije.

Ale nie! Tomuto sa musel koniec urobiť!

Smrť, boj; vo veliký tento deň prevratov mal dosť smelosti v oči pozreť svojemu osudu a na celú svoju prítomnosť riešenie žiadať! To chcel teraz.

Sdvojnásobnil rýchlosť svojích krokov a smele s pozdviženou hlavou vstúpil dnuká do námestníckeho bytu.

Ponajprv do tej chyže nameril svoje kroky, v ktorej zomrelý námestník ležal; tam pri mrtvole si chcel sobrať všetku svoju silu, aby Aphanásiji mohol všetko pohovoriť, všetko vyjaviť, čo na jeho srdci sťa centy zavalené leží.

Po tichu roztvoril dvere tejto izby, a potichu vstúpil dnuká.

Mrtvola námestníka na prostreď chyži na diváne bola vystretá; veliký čierny fáteľ zakrýval celé telo a len v nerovných ťahoch prezradzovala sa tu i tam jeho podoba.

Na jednej strane divánu na stolíku osem voskových sviec horelo vo strieborných ramenných svietnikoch.

Na druhej strane pri mrtvole, jedna čierno oblečená ženská postava kľačala.

Hlavu mala na diván opretú, a ruky mala sopiaté nad hlavou.

Beňvsky sa zohol ku nej, a ľahúčko sa dotkol jej ruky.

„Vysokoctená paní,“ riekol, „dovolíte, abych pri vás mohol stáť, pri mrtvole vášho manžela, alebo ma vykážete odtialto?“

Pani Nielowná sa pomáličky zodvihla a stala.

„Čakala som vás sem,“ riekla sviatočne, „a keby ste neboli prišli, to bych si bola myslela, že som sa klamala vo vás a že ste vy nie ten útlocitý muž, za jakého vás moja dcéra milovala! Prv nežli by ste boli Aphanásiju videli, museli ste vyhľadať mrtvolu jej otca, a od mrtvého odpustenie prosiť; toto som ja vedela, a preto som čakala tuná na vás.“

„Ďakujem, že ste neráčili pochybovať v mojom srdci,“ odpovedal Beňovsky vážne, „a ja sa vás pýtam, zdáliž vy, matka Aphanásije, odpustíte mi v mene zomrelého?“

„Áno, ja vám odpustím. Odpustím vám i v mene mojeho zomrelého manžela, ktorý pre vás zomrel, ačkoľvek i nie vaša ruka mu zadala smrtnú ranu. Ale vy ste doviedli sem povstalcov, vy ste jich popudzovali ku smelosti, odhodlanosti, vy ste boli jich hlavou! A môj manžel vás chcel svojím synom menovať, vám chcel dať svoje najmilšie, svoju dcéru za ženu; s úplnou dúverou sa choval oproti vám, na svoju vlastnú zodpovednosť slobodu a počestnú stanicu vyprostredkoval pre vás námestník! Vy ste sa mu za to tak odslúžili, že ste povstanie organisovali, na jeho čelo ste si zastali, pevnosti ste sa smocnili, vraždelníkov ste sem priviedli do chyže môjho manžela, aby jeho, svedomitého úradníka, pri konaní jeho povinnosti zabili!“

„Odpustenie, odpustenie! Vy mňa velice silno obviňujete! Ja som nikoho nedoviedol sem, aby námestníka zavraždil. Preto som prišiel, abych ho oslobodil, veď vy to viete! Ale on nechcel byť mnou oslobodený; na darmo som prosil, on mňa len smrťou chcel trestať, a vy ste videly, že ja som sa nebránil!“

„Nie, vy ste sa nebránili, aj u prostred smrtelného nebezpečia ste sa upamätovali na to, že ten, ktorý vás chcel zabiť, vašej milej otcom je! A pre toto odpustím vám za všetky tie nešťastia, ktoré skrze vás a vašich sprisahaných súdruhov sa na môj dom uvalily, preto prosím Boha, aby vám odpustil za smrť tohoto muža, a aby vám dopomohol k prevedeniu vášho nebezpečného zámeru! Pevnosť je vo vašej moci! Buďte ostražitý, múdry a predovšetkým usilujte sa čo skôr vzdialiť sa odtiaľto; usilujte sa odísť s vašimi súdruhamí, prv nežli sa do ostatních pevností Kamčatky zanese vesť o tunajšom povstaní, prv nežli russké lode prídu do prístavu! Ponáhľajte sa, aby sa vám váš zámer podaril, lebo vám môžem povedať, že neslýchaná pokuta vás očakáva, jestli vás premôžu, jestli sa vám váš zámer nevydarí!“

„Musí sa vydariť,“ odpovedal Beňovsky, „už prihotovená čaká na nás loď v prístave a tá nás odvede odtiaľto. Ešte len jeden deň potrebujeme, aby sme si z hradebných skladov dostatočnými zásobamí a tovarom mohli loď zaopatriť a — —“

„Nevyprávajte mi z vašich zámerov ničoho,“ pretrhla ho v reči pani Nielowná, „lebo ja stojím po strane vašich nepriateľov, a som vdovou toho námestníka, ktorého vaši spolusprísahanci zabili; moja rodina a vláda by mi nikdy neodpustila, kebych v priateľstve bola s tým človekom, ktorý je príčinou nešťastia mojeho domu. Na tomto mieste sa musíme na večnosť rozlúčiť jeden s druhým! My sa nesmieme nikdy viac videť, a ja sa na večnosť odoberem od vás! Žite blažene, buďte šťastlivý a všetci tí, čo ku vám patria, toto je moje srdečné prianie!“

„A Aphanásija?“ pýtal sa Beňovsky tichým skoro k nepočutiu hlasom.

„Aphanásija nech robí to, čo jej srdce káže. Ona dobre vie, že jestli pôjde za vami, roztrhla sa s celou svojou rodinou a že ja k tomuto zasnúbeniu nikdy nemôžem dať svoje privolenie. Keď vás Aphanásija na toľko miluje, že pre vás sa zreče svojích sestier, matky, svojej domoviny, musí sa s násilím vytrhnuť od nás, lebo my ju vám nemôžeme dať; musí sa ztratiť, musí utiecť od nás, jestli chce vašou byť, aby nás žiadné výčitky zastihnuť nemohli. Aphanásija je pánom svojeho osudu, nech rozhodne sama nad ním. Iďte k nej, najdete ju v jej chyži. Je samotná! Iďte! — A nech sa stane čokoľvek, vezmite sebou pre moju dcéru ostatní dar od jej matky. Vezmete? — Áno.“

„Pokľaknite si a vezmite jej ho.“

Beňovsky si pokľakol, a paní Nielowna mu položila ruky na hlavu.

„Syn môj,“ riekla pozdviženým sviatočným hlasom, „iď, vezmi mojej dcére materinské požehnanie. Nech toto požehnanie odpočíva na hlavách vás obidvoch, dokiaľ žiť budete; nech vám dá obidvom pokoj, spokojnosť, a nech osvieti celý váš život svetlou žiarou ľúbosti, ktorá terax v srdciach vás oboch žije. Nech bude Aphanásija blažená! Toto požehnanie jej posielam. Iďte, zaneste jej ho!“

Zohla sa, pritiskla bosk na čelo Beňovského, a potom sa obrátiac vrhla sa na mrtvolu.

„Oh, odpusť mi, odpusť, že nemôžem preklínať tvojeho vraha. Je on milým mojej dcéry, a ty sám si ho jako takého požehnal.“

Beňovsky sa vzdialil z chyže.

Pomály, vážne stúpäl po chodbe, a len na okamženie zastál v rozpakoch pri dveroch Aphanásininej izby, a potom s veľkým povzdychom a rozhodne na klučku položil svoju ruku, roztvoril dvere a vstúpil dnu.

Aphanásija na pohovke ležala. Nepobadala dnu vkročivšieho, lebo tvár si bola ručníkom zakryla a fikajúce plakala.

Beňovsky tichými krokamí prešiel cez izbu, pokľaknul si ku nej a potichu zňal ručník z jej tváre.

Aphanásija zplašeno hľadela na neho; ale v tom istom okamžení ľúbosť i blaženosť ozárila jej milú tvár, a lúč radosti šľahal z jej na červeno vyplakaných očú.

Chcela sa pozdvihnuť, ale Beňovsky ju útle zpät zdržal.

„Zostaň ako si,“ riekol sviatočne, „a mňa nehaj tu pri svojích nohách. Na kolenách sa ti chcem vyspovedať, na kolenách chcem počuť tvoj súd. Dnes je poslední deň pre mňa na vynesenie súdu, je to deň, ktorý rozhodne nad mojou budúcnosťou! Jako čoby pokonného súdu hlas trúby počul, ako čoby celého sveta plačlivé hlasy hučaly v mojích ušach, a chcel bych zaobaliť svoju hlavu a chcel bych plakať, plakať dokiaľ bych svojími slzamí zmyť mohol biedy celého sveta. Ale sa netrasem pred súdom, čo vyslovia tvoje ústa nadomňou, radnej chcem v zúfalstve zomreť, nežli ešte ďalej znášať toho lhárstva a pretvarovania sa. Chcem sa vyspovedať pravdive, keď by ma to hneď ako blesk boží zaraziť malo. Pravdu ti chcem povedať Aphanásija, čistú pravdu.“

„Neľúbiš ma?“ pýtala sa tesklivo Aphanásija, pozdvihnúc sa hore. „Neľúbiš ma? Toto je tá pravda, čo mi chceš vyjaviť?“

Beňovsky boskal a ku srdcu pritisol jej ruky, ktoré tesklivo a so strachom proti nemu podávala.

„Ľúbim ťa,“ odpovedal, „nevýslovne, nekonečne!“

Po tváry Aphanásije sa blažený úsmech rozprostrel a vydýchla si.

„Oh,“ šeptala, „keď ma ľúbiš, tak som na každý pád odhodlaná, lebo neni ničoho čo by ma nešťastnou urobiť, alebo zničiť mohlo. Ty mňa ľúbiš a ja teba, a sme jeden druhého na večnosť. Teraz už povedz pravdu čím sa vyhrážaš! Nebojím sa od toho, lebo ma ľúbiš!“

„Ľúbim ťa, Aphanásija, a predca nemôžeme byť svoji nikdy.“

Beňovsky sa zamlčal, kŕčovité fikanie bolo čuť zdvihať sa z jeho pŕs.

Chcel udusiť svoje slzy, ktoré sa mu zo srdca do očú tiskly, ale ony voždy na površie prišly, zastrely jeho oči, tvár, a vo vrelých kapkách padaly na ruky Aphanásije, ktorú ešte voždy k srdcu pritisknutú držal.

„Nemôžeme byť svoji?“ pýtala sa Aphanásija tupo. „Prečo? Čo nás rozlučuje jedného od druhého? Snáď to, že si príčinou bol smrti mojeho otca? Snáď to, že ho ja oplakávam? Snáď to myslíš, že moje slzy teba obviňujú? Nie, Móric; oplakávam svojeho otca a pri tom všetkom ťa ľúbim, a pri tom všetkom teba neviním! Ľúbim ťa! bez teba nemám otca, nemám rodiny, ľúbim ťa!“

Oblapila rukama Beňovského hlavu a pritiskla ju na svoju hruď.

„Oh Aphanásija,“ šeptal on po tichu, „oblažuješ ma, a predca nekonečne biednym ma činíš. Žiadal bych si v tomto okamžení zomreť, dokiaľ ma ešte ľúbiš, dokiaľ si sa ešte neodvrátila odomňa s hnevom a s opovržením. Ale nemôžem zomreť, ešte ani preklať sa nemám práva; môj život prináleží mojím sprisahaným súdruhom, zaprisahal som sa, že svôj život im obetujem, že jich oslobodím, že s nimí utečiem; a ja dostojím svojej prísahe, nebudem krivoprísažníkom! Nie, Aphanásija, nesmiem byť krivoprísažníkom, nemôžem prijať ľúbosť a blaženosť za cenu odpredanej pravdy. Oh, počúvaj, nehovor teraz, nezveď tvojeho hlasu sladkým zvukom moje ubohé, dotrápené srdce; nesmiem teraz nič iného počuť, len ozyv hlasu pravdy, ktorý ma k ostatnej bitke, pred sudcovskú stolicu povoláva! Aphanásija, ľúbim ťa, len jedine teba, vrele, náružive, so zúfalstvom a radosťou, s boläsťou a trápením, s dovoľnosťou i úžasom — ľúbim ťa, a pri tom všetkom nebolo jedinkého jedného dňa, v ktorom bych nebol bojoval so svojím srdcom, aby teba zabudlo, pri tom všetkom som mal sily odťahovať sa, keď mi podávali tvoju ruku na večné časy! Pri tom všetkom Aphanásija, musím ti i teraz hovoriť: Aphanásija! nikdy nemôžeš byť mojou, nikdy ti ja pred oltárom nemôžem podať svoju pravicu, nikdy nemôžem dať svoje meno, lebo — —“

„Hovor ďalej,“ vykríkla Aphanásija so smrtelnou úzkosťou, jako Beňovsky plačlivé hovorenie pretrhol; „hovor ďalej; nikdy mi nemôžeš dať svoje meno, lebo?“ —

„Lebo som ženatý,“ odpovedal skloniac svoju hlavu na kolená Aphanásije.

Jedno vykríknutie sa vyronilo z jeho pŕs, potom si do rúk ukryl svoju tvár, a boläsťou i trápením sužovanú svoju hlavu zklopil na prsá.

„Teraz vieš moju hrozitánsku tajnosť,“ riekol bezhlasne Beňovsky, „teraz vieš pravdu, vieš pravdivosť. Toto mňa pokúšalo cez toľko blažených a nebeských dní, čo som pri tebe ztrávil; pri mne stálo toto pokušenie, keď moje obájené uši tvojej ľúbosti slová pily, a keď som prisahal, že ťa milujem; vo dne a v noci ma trápila, prenasledovala táto úžasná skutočnosť, do uší mi trúbiac: Aphanásija nikdy nemôže byť tvojou manželkou, lebo si ženatý! Áno, Aphanásija, som ženatý; o mnoho prv, než bych bol teba znal som sa sobral s inou ženskou. Bola pekná a mladá a ľúbila ma, ačpráve som nešťastný, chudobný a bez vlasti bol. Chcel som pred ňou a pred jej ľúbosťou zutekať, ale šlächetná, útla ženská, oproti mojej vôli ma nazpät zdržala. Zoznala, že mňa ľúbi a jej otec požehnal našemu sväzku. Sosobášili sme sa a za päť rokov sme žili celkom v utiahnutosti na našich statkoch.“

„A bol si blažený? Ľúbiš ju ešte voždy?“ pýtala sa Aphanásija z pod rúk, kryjúcich si nimí tvár.

„Leonora bola blažená,“ odpovedal Beňovsky po tichu, „a keď ma synom obdarila, cítil som, že povďačnosť ma novou páskou pripútala k nej. A tieto sväzky predci neboly tak silné, aby ma k jej boku boly pripútaly! Musel som ích roztrhať, abych vlasti, ktorá ma volala, svoju službu posvätil. Potajne, bez toho, abych sa bol od nej odobral, vzdialil som sa z kaštieľa, abych šiel za človekom, ktorý v mene družstva, ku ktorému som patril, prišiel mňa volať do služby vlasti. Dva roky sa pominuly od tých čias, a za tento celý čas neprišla ku nej žiadna zpráva o mne. Moja manželka ma istotne jako padlého vojína oplakáva a moje dieťa sirotou menujú. Ja sa nikdy nenavrátim ku mojej rodine, ja som jej zomrel a ona mne. Srdcom som bol slobodný, rozviazaný od rodiných lásky a domova sväzkov; takto som ja prišiel do Kamčatky, na večné časy vyhnaný, a tu som teba videl a ty si bola mojím domovom, mojou vlasťou, tebe som venoval svoju ľúbosť, celé svoje srdce. Z počiatku som šípy činené môjmu svedomiu s tou myšlienkou ukolenbával, že som si pre vlasť celkom odomrel, a že som ako novonarodzenec vstúpil sem ku tebe, do tohoto nového sveta. — Ale hlas svedomia sa zase zobudil a trápil ma vo dne v noci; zase som si zaumienil, že tebe vyjavím pravdivosť celej veci! A teraz sa to až stalo; teraz už vieš, že len srdce mi je slobodné a nie hneď i ruka spolu s ním! Oh, Aphanásija, v najblaženejších chvíľach mojeho života, v čase, kde som bol úplne presvedčený o oblažujúcej láske tvojej, často som si pomyslel, že jedna v pravdivosti milujúca ženská môže sa prebiť cez všetky nehody tohoto sveta, a môže mať vernú, čistú a blaženú ľúbosť oproti tomu mužskému, ktorého ľúbi, keď jej tento aj neni v stave dať svojeho mena. Avšak veliké srdce je k tomuto potrebné, a toto rozhodnutie sa jedine z dobrej vôle ženskej vyprúdiť môže. Aphanásija! ty nikdy nemôžeš byť mojou manželkou, a prázdne je pri mne miesto, a ja nikdy nebudem môcť prepustiť druhej ženskej to miesto, ktorým ty opovrhneš. Tvojou je celá moja bytnosť, každá moja myšlienka, celý som tvoj! Odpusť, oh, odpusti mi, Aphanásija, že som tak dlho mlčal! Srdce mi slabé bolo, nemohlo sa spriateliť s myšlienkou rozlúčenia! Nehovor nič! Nehovor teraz ničoho! Očúvaj mňa! Ešte tejto noci zanehám i so svojími ľuďmí tento hrad. V prístave už hotová loď čaká na nás. Dnes v noci o desiatej hodine sa vzďaľujem z tohoto domu a zídem do prístavu! Keď i sám pôjdem, ľúbosť a moje žehnanie zostane u teba a vedz, drahý anjel, že upomienka na teba, celý môj život bude osvetľovať ako ostatní lúč slnečný, ako svätý oltárny oheň lásky a že ťa ľúbiť i zbožňovať budem do poslednieho vydýchnutia svojeho. S Bohom!“

Beňovsky vstal a vyskočil, a prv než by Aphanásija bola mala čas najsť jeden hlas, jedno slovo, už sa zatvorily dvere za ním.

„Budem pracovať, zaneprazdním sa,“ hovoril Beňovsky sám k sebe, rýchlo sa ubierajúc vo zdĺžke chodby, „nebudem na nič iného mysleť, ako na sväté dielo vyslobodenia. S Bohom, Aphanásija, zmizni z mojích myšlienok, zaviň sa do najtajnejšej skríne mojeho srdca — len dokiaľ sa oddialim odtialto, dokiaľ si na loď sadnem s mojími súdruhamí. Oh, potom budem mať dosť času na teba mysleť a oplakávať ťa! Ale teraz nie, teraz nie! Moje myšlienky len vám patria bratia, súdruhovia moji! Za vás musím pracovať, na vás rozmýšľať, za vás robiť!“

S náruživou zaujatosťou sa prichytil k práci.

Sprisahancov všetkých shromaždil a vydal svoje rozkazy.

Jedna čiastka vyhnancov musela vyniesť z bohato naplnených skladov rozličného druhu jemné kože. Bola to zásoba, ktorá sa už od roka sbierala a teraz sa mala do Petrohradu odoslať ku vláde, čo jednoročný výsledok práce vyhnancov.

Druhá čiastka vyhnancov zase dostala tú úpravu, žeby kože na suchu na breh a odtiaľto na člne k lodi kapitána Gorveda odviedla.

Konečne prišiel i Wyndblad so zbraňou, ktorú Beňovsky takže na more poslal; a teraz nasledovalo to najpotrebnejšie, to najneodbytnejšie.

Beňovsky dobyl pevnosť, a víťazovi prináleží všetko, čo zaujal, zásoby vo skladoch a peniaze pokladníc!

Pokladnice námestníkove boly dobre naplnené.

Celej Kamčatky ročitá daň bola v nich, a zlato bolo už aj prihotovené a očítané, aby sa do Petrohradu odoslať mohlo.

Víťazov je celý zaujatý hrad so všetkým! Víťazom prináležia aj peniaze z pokladníc!

Rýchlo sa to po viazalo, do sudov pozabíjalo a Wyndblad s dakoľkými vernými priateľmí i toto dopravil na breh.

Teraz už bolo všetko učineno, všetko bolo ukončeno. Všetok tovar, všetky peniaze, všetci vyhnanci na lodi!

Jedon jediný čln stojí na brehu a čaká. Len jeden jediný vyhnanec je ešte hore v pevnosti a čaká!

Na čo čaká?

Veliké hodiny na chodbe námestníkovej pomaly bijú desiatu.

Ten jediný vyhnanec, čo je hore v pevnosti, počuje toto bitie, a pri každom uderení jeho srdce hlasitejšie a starostlivejšie bije.

Ostatnia rana hodín odznela!

Ešte za jedno okamženie čaká!

Teraz sa velice bôľny a hlasitý povzdych vyprúdi z jeho prsú, ruku si rozloží po tváry, a jeho vysoká postava sa sem i ta klopíta, jako čoby ho závrat zachádzal.

Potom sa sobere a ide oproti dverám.

Dlž nemôže čakať! — Súdruhovia ho čakajú! Musí ísť!

Ale teraz — teraz sa roztvoria dvere, a jedna ženská vyskočí z nich, rovno ku nemu beží, rukamí ho obejme, a jeden bosk pritiskne na jeho perny, útly, sladký, posvätný bosk!

„Nemôžeš byť mojím manželom! Dobre, buď mi tedy bratom, otcom, priateľom! Ty si mojím domovom, mojou rodinou, mojím blaženstvom, mojou budúcnosťou! Idem s tebou kde ideš, ty môj brate, otče, môj priateľu!“

Beňovsky si pokľakne pred ňou, poboská jej nohy, ruky, oblek a prisahá, že ju bude ctiť, milovať, za sväticu ju bude pokladať cez celý svoj život!

„Ľúbim ťa, a neodlúčim sa od teba!“ hovorí Aphanásija obejmúc ho.

Beňovsky s úsmechom hovorí za ňou:

„Ľúbim ťa a neodlúčim sa od teba!“

Teraz preč z domu, dolu na breh, dnu do člna, ktorý odveze na hupavých vlnách do lode.

Vyhnanci s výkrikom radosti pozdravajú svojeho vodcu a jeho peknú nevestu, Aphanásiju!

Teraz je už všetko urobené a dokončené. Loď sobere svoje kotvy, a keď začína svitať, vydá sa na more, v ústrety neistému osudu.

Hore na povrchu stojí Beňovsky, a v náručí mu odpočíva Aphanásija.

„Neplač moja milá, neplač! Minulosť zmizne z poza nás, naša je budúcnosť a dá Boh, že sa ti budem môcť odmeniť za to, čo si za mňa urobila.“