ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Loď vbehla do brestského prístavu.

Na brehu stálo mnoho ľudí. Zvedavo pozerali na driečnu trojsteženicu, ktorá vzdor svojej obrovskej postave snadne a ľahko povievala do prístavu, Čestne zodpovedajúc svôjmu menu, ktoré sa vo veľkých zlatých písmenách na jej čele skvelo.

„Sylphid“ bolo meno lodi, ktorá sa práve teraz zakotvila, a tak veľkú pozornosť vzbudila v množstve divákov.

Už od dvoch dní sa znamenal jej príchod, a táto zpráva mnoho sŕdc naplnila radosťou a nedočkavosťou.

Kupci, ktorí pred rokom cestu nastúpiacu loď „Sylphid“ s bohatými, drahými tovarmi naplnili, mysleli, že navracajúca sa teraz loď bohatý zysk donesie za jích tovar, a z tejto príčiny boli už aj oni sami za viac hodín s druhými ľuďmi na brehu, aby náklad na breh vyniesť mohli.

Iných vyvábila samá zvedavosť, aby videli, či je zysk nenávidených pánov kupcov v pravde tak značný, jakým ho zvesť vyhlasuje.

Druhí ďalej, najviacej ženy a dcéry očakávaly so Sylphidom otca, muža, priateľa, ktorých po dlhom vzdialení sa očakávali z krajín domov, kde snáď cez celý rok bojovali, zápasili, aby sebe a svojím stály dobrý osud zabezpečili.

Sylphid prišla z francúzskej krajinky, Isle de France, a následkom toho bolo prirodzeným, že každý s takou túžbou čakal jej príchod: kupci pre svoje tovary, ženy a dcéry pre svojích priateľov, mužov, milencov, lebo Isle de France, táto pekná perla Francúzska slúžila za predmet anglickej nenávisti, ktorá chcela všeobecne vždy a nad všetkými moramí panovať. Preto aj Anglicko nikdy nemohlo odpustiť, že 1715-ho roku, keď nízozemci ostrov Mauritius opustili, prozretedlnejší a chytrejší neboli, a ho nezaujali. Francúzi ho predprednili, zaujali ostrov a tento skutok tým oznámili plaviacim sa národom, že ho pokrstili menom Isle de France.

Od týchto čias nenávideli angličania ustavične Isle de France, a často slúžil za pohnútku nepriateľstva a vedeniu vojny.

Anglické lúpežnícke lode križľovaly okolo ostrova a prenasledovaly odtiaľ plávajúce lode, a z tejto príčiny bolo prirodzené, že to vždy za radostný prípad držali, keď prišla z Isle de France dajaká francúzska loď.

Sylphid vyhodila svôj most na breh, a okolo tohto mostu sa teraz shromaždili tí, ktorým zvláštne na tom záležalo obzreť si z lode vychodiacich cestovníkov, aby zazreli medzi nimí známe tváre tých, ktorých čakali.

Na každú jednotlivú novú postavu, ktorá z lodi na breh vystúpila, oprelo sa sto a sto očí, a za každým razom bolo počuť v množstve divákov jedon alebo viacej hlasov, ktorý srdečné „vitaj“ vyvolával k nemu pozdravujúc ho. A keď prišiel na breh, odbývalo sa objímame a ruky stískanie; ktorí toto videli, aj tí brali na tomto mimovoľne účasť, na pred jích očamí sa staväjúcej radosti shliadania, jako keby sa aj jím bola dajaká očakávaná drahá osoba prinavrátila. Všeobecná radosť premenila všecky ináčej celkom cudzé áno snáď jedon druhého ani nepoznajúce bytnosti tak rečeno vo veľkú rodinu, a úprimne brali účasť na tejto radosti.

Teraz zase vstúpila nová postava na lodní most.

Vysoká štihlá postava to bola, v bohate vyšívanej zlatej rovnošate, s brunastou vznešenou tvárou, a až po plecia sahajúcimi kučerami. Celá bytnosť bola vznešená, vážna a zajímavá.

So zajímavosťou sa obrátilo sto a sto očí na túto postavu, ale ani jedno oko nevyjasnilo sa lepšie pri uzretí ho, ani jedon pozdravujúci hlas nezavznel v ušiach jeho. Všetko ostalo nemé, studené a mlčanlivé.

Cudzinec toto pociťoval, lebo tvár mu zbľädla ešte horšie, a zádumčivý výraz prezradzoval sa z jeho tváry.

Rýchlo prešiel cez most, a zišiel z neho, aby sa odstúpil šťastníkom, ktorí mu za chrbtom išli, a ktorých už vopred pozdravovali s jasotom priatelia a rodina.

Prebil si cestu cez množstvo husté divákov, nikto nepozoroval naňho. Ani on nepozoroval na nikoho, ani jedon pohľad neprislúchal tým ľuďom, pomedzi ktorých išiel, a ponáhľal vyslobodiť sa z tohto stisku a ruvania.

Teraz vyšiel z neho, bol samotný, ani jedon lahosatajný pohľad sa mu už viacej neušiel.

Hlboko si vzdýchnul a stál ticho.

Jeho velké barnavé oči pozeraly do okola so snivým a aj blaženým výrazom; obzrely sa na prístav, na zástavné stežne, potom na husté množstvo domov, nad ktorými hustý dym a chmára prachu zaobalila svetlo belasie nebo. Cudzinec oprel za okamženie svôj zrak na šedivo tmavú oblohu, ktorá sa nad mestom Brest vznášala, potom sa prizrel pred sebä na zem, kde stál, a na kvietok, ktorý sa mu práve pred nohamí triasol. Mimovoľný pud nasledujúc, hodil sa na kolená a poboskal zem.

„Pozdravujem ťa, Evropa“ dudraly jeho ústa „príjmi ma zase pod tvoju ochranu moja drahá evropská vlasť. Ja som tvôj syn, milovaná zem materinská, a keď som aj nikoho nenašiel, kto by ma bol pozdravil, zdá sa predci, že mi ty chceš znak tvojej lásky tým v známosť uviesť, že si tento kvet dala na tomto mieste vykvitnúť. Prijímam toto od tebä, milovaná materinská zem, a poneváč si nik tu nepríde vypočinuť na moje srdce, vypočiň si tedy ty tam, malý drahý kvietočku.“

Odtrhol ho, a poboskajúc skryl ten kvietoček do pazuchy.

Potom vstal rýchlo, a namieril svoje kroky do mesta.

Spytoval sa mýtnika, ktorý cez bránu prechádzajúcich skúmal, po prvom hostinci mesta, a poneváč sa mu práve tade túlajúci sa chlapík k službám nabýdnul, prijal tohto službu, a nasledoval ho k staväniu podobnému palácu nad ktorého vchodom skvelo sa s veľkými zlatými písmenamí napísané: „Hostinec k dedičke Marije Antoinetty“.

Posluhovia hostinca boli by doista opovržene prijali a na každý pád do najhoršej izby zaviedli cudzinca, ktorý bez všetkej bagažije a služebníctva prichádza, keby jích nebola upomínala bohato vyšívaná cudzého spôsobu rovnošata na úctu, spojenú so zvedavosťou.

Odpovedali mu tedy na otázky s úslušnosťou, že môže peknú pohodlnú izbu dostať na prvom poschodí, a keď ešte aj to rozkázal, aby mu prešlo dakoľko ľudí na loď pre bagážiju, dosiahla jích úcta najvyšší stupeň.

„Či sa smiem spýtať vašu milosť, pod jakým menom máme prosiť vašu bagažiju?“ spýtal sa úctivo prvý posluha.

„Pod menom Morica Beňovského,“ odpovedal stúpäjúc za prvým posluhom, ktorý ho na prvé poschodie viedol, aby „veľkomožnému pánovi“ celý rad izieb odporučil.

Pán veľkomožný ale nemárnil čas s vyberaním týchto, vstúpil do prvej izby, ktorú mu otvorili, a vyjadril sa, že táto jedna celkom zodpovie na jednu noc jeho požiadavkám.

Potom rozkázal obed, jako aj to, aby zarídili preňho na ráno poštový voz, v ktorom budú štyry kone zapriahnuté.

Posluha s úctivým klaňaním vzdialil sa z izby. Beňovsky ostal samotným.

S hlbokým boľästným vzdýchnutím hodil sa na diván, a oprúc si hlavu o ruku zahrúžil sa do myšlienok.

Nezaujímaly radostné myšlienky domov sa navrátivšieho.

Obzrel sa na minulosť, a predstavil si pred oči osem rokov, ktoré prežil od tých čias, jako sa bol za svôjho domu vzdialil, a nevidel v ních inšieho, nežli trápenie a biedu, starosť a sklamanie sa. Všetko k čomu sa len prichytil, ho sklamalo, všetko, čo miloval, rozpadlo sa v prach, všetko, v čom svoju nádej skladal sa stroskotalo! Zbúrenie v Poľsku, pre ktoré zanehal manželku a dieťa, pre ktoré svoju krev cedil, so svojím životom zahrával, sa zbilo, a jeho priviedlo do zajatia. Srútily sa naňho žalostné dni pokorenia a uponíženia, ale láska jích vyjasnila a priateľstvo pomohlo prenášať jeho ťarchu.

Ale kde bolo teraz to milé, krotké stvorenie, ktoré očarilo so svojou nevinnou nebeskou láskou aj nevzdelanú kamčatskú zem pred ním v rajskú zahradu? Kde bola Aphanásija?

Ležala na dne morskom, a nič neostalo po nej Beňovskému nežli pamiatka, nežli žalosť nad ztratou jej, ktorá sa nikdy nepominie, nežli zabudnúť sa nemohúca, na večnosť sa oplakávajúca túžba po milej!

Kde bol ten, verný priateľ, účastník verný tak na zlých jako aj na dobrých dňoch? Ktorý s ním spolu bojoval na bojišti poľskom, ktorý s ním trpel na ľadových poliach Kamčatky? Kde bol Wyndblad?

Ležal na ostrove Formosal zavraždený od ostrovčanov pri ktorých ostrove zastali pre zakúpenie vody a potravy.

Wyndblad bol najprvší, ktorý s dakoľkými odhodlanými súdruhamí plavil sa na loďke k ostrovu, aby sa pojednal s domorodcamí o vode a potrave. Ale zabudnul na napomenutie Beňovského a nenajdúc na brehu nikoho, vošiel na ostrov ďalej. Daromne čakali na lodi jích návrat cez celý deň a noc. Loďka stála ešte posiaľ priviazaná ku brehu, ale nikto nevstupoval do nej. Konečne, keď sa nič nemohli dozvedeť o svojích súdruhoch, vystúpil Beňovsky s celým svojím mužstvom na breh ozbrojený. Nikto jím nezastával cestu, ani jediná ľudská bytnosť sa neukázala; ale ďalej idúc, našli krvavú mŕtvolu Wyndbladovú, a neďaleko od neho aj druhých jeho súdruhov pobitých.

Pravda je, že sa Beňovsky vypomstil nad smrťou svojeho priateľa, a že zapálenie dediny ním ku krvavému boju prinútených ostrovčanov staly sa obeťou smrti jích zabitých priateľov a súdruhov. Ale toto všetko nevzkriesilo Wyndblada, neprinavrátilo Beňovskému jeho priateľa. Na svojích vlastných ramenách niesol mrtvolu do loďky a z loďky na loď. Celý deň ležala vystretá na lodi, potom ju ale slávnostne do mora ponorili.

Bez milenky a priateľa, na sebä ponechaný prežíval Beňovsky ďalej svoje pusté dni. Verne plniac prísahu, že svojích súdruhov do tých čias neopustí kým jích životu, slobode neprinavráti, pokračuje v svojej ceste.

Pristavili sa v Cantone, a tu sa podarilo Beňovkému, nie len bohatý náklad lodi, ale aj samú loď veľmi výhodne predať.

Predajná cena, pripočítajúc k tomu ešte následkom dobytia kamčatskej pevnosti čo korisť prinesené peniaze, obnášaly vyše dvoch millionov frankov.

Beňovsky radil svojím šesťdesiatím súdruhom, aby si rozdelili medzi sebou tento poklad, a aby každý tak žil na ďalej a ta šiel, jako a kam sa mu ľúbi.

Súdruhom sa ľúbila rada, len to žiadali, aby Beňovsky nevzal len jednu, ale try čiastky.

Ale Beňovsky opovrhnul týmto a žiadal, aby sa súčeť na rovné čiastky podelil.

Potom sa rozlúčil so súdruhamí, ktorých najvätšia čiastka hodlala sa v Cantone osadiť a odplul s jednou francúzskou loďou do Isle de France.

Tu získalo si nie len jeho meno, ale aj osobná láskyplná hodnosť veľmo dobré prijatie u gubernátora ostrova, v ktorého paláci zdržoval sa za viacej týždňov čo hosť.

Vtedy vesloval na lodi Sylphid do Francúzska opatrený súc, odporúčajúcimí listinamí a s mnohymi zvláštnymí rýchlozprávamí gubernátorom Colombierom ku francúzskej vláde sdôverený, a po ôsmi týždňovom cestovaní do Evropy doraziac, vystúpil po osmiročnom vzdialení sa po prvý raz na evropsku zem.

On ale bol samotný, celkom samotný! So zmarenými námysľamí, so sklamanými nádejamí, navrátil sa so srdcom ešte posiaľ v ranách krvácajúcim.

A predca! Jedna nádej mu ostala na dne srdca. Dačo ešte mohlo byť pre neho, čo ho mohlo vyrovnať s osudom!

Tie tajné žiadosti, ktoré jeho dušu v nadšenosť privádzaly, neopovážil sa sám pred sebou vysloviť, ani sám sebe vyznať, že ešte môže jestvovať jedon spôsob, ktorý by ho mohol smeriť so životom, so svetom, k čomu on túži, čo aj len preto, aby ostatniu žiadosť Aphanásinu vyplnil, aby blaženej duši svojej milenky dokázal, že je jej vôľa pred ním svätou, a že touto ustanovuje svôj život!

„Vrátil som sa čo vyplniteľ Aphanásinho závetu,“ povedal sám k sebe v hostinskej osobitnej izbe zahrúžený súc do myšlienok a chodiac hore dolu. „Ona to chcela, aby som sa navrátil k mojej manželke a dieťaťu, vyriekla požehnanie lásky na Leonoru a môjho syna, a rozkázala, aby som jím to doniesol. Domov sa vrátim k mojej manželke a dieťaťu, a daj Bože, aby som jích našiel, a že mi ostali vernými! Áno, domov sa navracujem k mojej Leonore a môjmu synovi! Oh ty, podivné srdce, ty večný mladík! Zase kričíš, rýchlo biješ? Čo ťa prináša tak zrazu do pohybu? Čo ťa zohrieva, jako slnečný papršlek? Či z pravdy myslíš, že ešte môže jestvovať pre tebä balzam, ulevenie tvojích boľästí prístav po búrkach života.“

„Úfaš videť medzi hustými chmáramí tvojej noci skvejúcu sa hviezdu nádeje? Áno, tak je, ešte sa nachodí smierenie!“ a vykríkol hlasne, s tvárou radosť žiariacou. „Odkedy som na evropskej zemi, tak sa mi zdá, jako keby som bol precítnul z dlhého tuhého sna, jako keby sa mi minulosť mala zase v prítomnosť premeniť a ma so všetkým smieriť, čo som trpel! Oh! Bože môj, dovoľ mi, aby som zase mohol najsť moju manželku, a že mi ostala vernou! Dovoľ mi, aby som pri nej našiel môjho syna a že mu jeho matka vštepila pamiatku otcovu do srdca! Rád by som bol, keby som mal krýdla, aby som do rodinného kaštiela mohol zaleteť, ktorý jediné moje poklady ukrýva, ktoré mi ostaly z búrky života! Ale nie, nie! Ja musím premôcť túto horúcu netrpezlivosť môjho srdca, musím byť spokojným, striezlivým! Grófovi Colombierovi som prisľúbil, že osobne doručím ministrovi kniežaťu z Aiquillonu rýchlozprávy, musím teda vyplniť svôj sľúb! Áno, idem do Paríža, a kto vie, či neudržím týmto na dlhší čas v sebe ostatniu nádej, ostatný sen možnej blaženosti.“

Beňovsky cestoval v druhý deň ráno do Paríža.

Poštovských sluhov s dobrým spriepitným k rýchlemu hnaniu koní podnecujúc, dorazil v druhý deň večer šťastlive do Paríža.

„Ešte jedon deň,“ povedal sám sebe, a po dlhom čase prebleskol mu na tváry úsmev, „ešte jedon deň, a ani nesostúpim do tých čias z voza, kým nezastanem pred dvermí môjho domu.“

Na druhý deň išiel do paláca ministra vonkajších záležitostí, kde býval minister knieža z Aiquillonu.

Beňovského, poslanca gubernátora z Isle de France hneď pustili dnu ku kniežaťu, ktorý ho vľúdne prijal.

Minister začal čítať rýchlozprávy, a po čas čítania zodvihly sa mu často oči a uprely sa so skúmavým a s útrpným pohľadom na vysokú postavu Beňovského, na jeho vyjadrujúcu múdru tvár.

Beňovsky vystál tieto skúmavé pohľady s obyčajnou vážnou spokojnosťou, alebo lepšie, ani jích nespozoroval.

„Či viete, pane, o čom jednajú tieto rýchlozprávy?“ spýtal sa po dlhej prestávke knieža.

„Nie, knieža,“ odpovedal spokojne Beňovsky, „nemám šťastie byť poverencom grófa Colombiera. Mnoho priateľstva mi preukazoval, ale ma nikdy nedržal za hodného na to, aby sa shováral so mnou o vládnych záležitostiach, a ja to myslím, že tieto listy, ktoré som bol teraz šťastlivý vašej milosti oddať, obsahujú práve to.“

„Nepochybne je v ních reč o vládnych záležitostiach,“ odpovedal usmievajúc sa knieža, „ale veľmi mnoho sa tu hovorí aj o vás, pane Beňovsky.“

„O mne?“ spýtal sa zadivene Beňovsky.

Knieža prisvedčil.

„O vás, pane! Gróf Colombier vás tak opisuje, jako celkom výtečného muža, ktorý je súci na najvätšie veci, a ktorého duševnej sile a spôsobnosti sa môžu aj najťažšie podujatia sdúveriť.“

Beňovsky sa nemo poklonil.

Knieža pokračoval:

„Gubernátor píše, že ste sa vy s vašou zmužilosťou a podujímavým duchom vyslobodili s druhými osemdesiatimí nešťastníkamí z kamčatského ruského zajatia, a dorazili, prekonajúc dlhú, plnú dobrodružství cestu na Isle de France, aby ste si trocha z vášho ustatia vypočinuli. On si drží za šťastie, že sa mohol s vamí obznámiť, a tak sa nazdáva, že mi on s tým, keď ma a vamí soznámi, veľkú službu preukáže.“

„Grof Colombier previnil sa z tej otcovskej dobroty, s ktorou ma on poctil,“ odpovedal usmievajúci sa Beňovsky, „on chcel povedať, že mi veľkú, nepriemernú službu preukázal zaopatriac mi príležitosť, aby som sa vašej milosti predstavil.“

„Nie, pane, on to dúverne povedal, a toľko podrobností uvádza v svojom liste, že mu musím pravdu prisvedčiť, a musím uznať, že známosť moja s vamí je ohľadom na vládu veľmi užitočná a dôležitá.“

Beňovsky pozdvihol zrazu s výrazom podivenia hlavu a nemo ale so spytujúcim sa pohľadom pozeral na knieža.

„Vy by ste si žiadali vysvetlenie mojích slov?“ preriekol knieža.

„Neopovážil som sa to od vašej milosti prosiť, ale vyznávam, že by som si to velice žiadal.“

„Ja som hotový moje slová vysvetliť, pane, prosím vás, dajte dobrý pozor. Jako dlho ste sa zdržovali na Isle de France?“

„Skoro za jedon mesiac, lebo veľkodušná a vznešená pohostinnosť gubernátorova bola príčinou, že som zabudol, že týždne nie sú dni. Nazdával som sa, že som tam len za štyry dni, keď sa už pominuly štyry tyždne.“

„Vy ste často konali výlety na ostrove s gubernátorom, jako mi to on píše, raz ste si obzreli s ním aj prístavy a opevnené miesta ostrova.“

„Pán gubernátor ma súčastnil v tomto šťastí,“ odpovedal Beňovsky jednoducho.

„Pán Colombier píše, že práve na výletoch mal príležitosť obdivovať vaše mnohostranné vedomosti, a že ste vy práve tak zbehlý vojak, jako skúsený námorník.“

Vaša milosť ma skutočne so zvelebovaním zahaňbuje, ktoré ja neviem jako vysvetliť“ povedal Beňosky skoro netrpezlive.

„Hneď budete s tým na čistom, len sa mi dovoľte ešte trocha na vaších výletoch na ostrove Isle de France pobaviť. Vy ste navštívili naše pevnosti, boli ste v naších prístavoch, videli ste naše vojänské lode, a dozvedeli ste sa o súčte naších lodí. Boli ste s pánom Colombierom aj na ostrove Bourbon a s tamejším gubernátorom ste zase navštívili pevnosti a prístavy. Taký vytečný bojovník, ktorý nie len že obdržal na bojištiach krvavý krst, ale so svojou odhodlanosťou napadnul aj jednu pevnosť a vydobyl, nepozeral na pevnosti bez toho, aby jích nebol prezrel s posudzujúcimí očamí. Tak smelý námorník, ktorý navzdor zúriacemu víchru zachránil dva razy svoju loď od zkázy a zaviedol ju do prístavu, istotne neprezeral naše vojänské lode bez toho, aby sa nespýtal sám seba, či sú tieto dosť ochránené našími pevnosťamí na to, aby sa mohol prekaziť prístav nepriateľských lodí. Vy ste doista posúdili strelnice naších pevností, a zaštepili si do pamäti počet naších vojänských lodí!“

„Pane kraľoviču!“ povedal zbľädnúc, s plamenným zrakom Beňovský, „pane kráľoviču, jestli dobre rozumiem vaším slovám, vaša milosť ma obráža v tom domnení, že ma za špehúňa drží, ktorý len preto prišiel na Isle de France, aby sa soznámil o pevnosti ostrova a jeho ochranách.“

„Nie, pane,“ povedal usmievajúci sa minister „vy ste zle porozumeli mojím slovám, a ani v najmenšom som nechcel s nimí povedať to, čo ste si vy vysvetľovali z ních. Keby som vás držal za špehúňa, na miesto toho, aby som sa s vamí shováral, bol by vás poslal jednoducho do bastilly, aby ste mali času a príležitosti rozmýšľať o skúsenosťách a dojmoch na shromaždených v Isle de France. Ja medzi tým, jako to mnohorázy tvrdili, som dosť dobrý znalec ľudí a rozumiem sa trochu do poznávania tvár. Ja vás podľa toho držím za počestného bohatiera; široké miesto rany na vašom čele poukazuje na to, že ste vy udatný vojak. Pyšné chovanie sa, a rozkazujúci výraz vaších očí prezradzujú k vedeniu zvyknutého dôstojníka, ale s poľutovaním čítam z vaších ťahov a zo zamračeného čela ešte aj to, že ste vy mohli mnoho pretrpeť, že ste vystáli víchry nie len na mory, ale aj v hĺbke vášho srdca.“

„Vaša milosť je v pravde veľký znalec ľudí,“ povedal Beňovsky s ľútostivým úsmevom, „viete čítať v ťahoch ľudí.“

„Dovoľte mi, aby som sa zase navrátil k tomu, o čom som hovoriť začal,“ povedal nenadále knieža. „Spytujem sa vás, či ste si zaštepili do pamäti počet naších vojenských lodí na Isle de France, či ste posúdili naše pevnosti, a všeobecne, či ste si utvorili úsudok o celej tamejšej sile našej?“

„Áno, milostivý pane!“

„Či budete tak dobrý a sdelíte mi váš úsudok podľa dúverného vašeho presvedčenia?“

„Vážne to žiada vaša milosť?“

„Nemám moci to požadovať od vás, ale vás prosím v mene toho pohostinstva, ktoré vám preukázal na Isle de France gubernátor jeho jasnosti francúzského kráľa.“

„Milostivý pane, jestli angličania premenia svoje rozumkovanie a rozdráždenie vo vážne napadnutie, jestli že s úplným rojom lodí ostrov napadnú, tento sa nemôže udržať; angličania bo odoberú, navzdor jeho dobre sriadeným vojänským lodiam a znamenitým pevnostiam. Anglicko je o mnoho silnejšie na mory nežli Francúzsko, a poneváč môže zrazu zo všetkých strán napadnúť ostrov, preto sa nemôžu ani so všetkou udatnosťou posádky zachrániť od zaujatia.“

„Vy hovoríte, že sa môže ostrov zo všetkých strán napadnúť? Čo zabúdate, že ho z jednej strany chráni ostrov Bourbon, ktorý je tak rečená prednia čiastka z Isle de France.“

„Ale kto ochraňuje túto predniu čiastku, keď zaujmú prv, nežli by napadly Isle de France, ostrov Bourbon?“

„Vy ste tedy tej mienky, pane, aby sme tak urobili jako nizozemci, aby sme zanehali Isle de France, aby si ho zaujali angličania?“

„Nie, milostivý pane, to neni moja mienka. Dľa môjho náhľadu mal by sa hľadať ohľadom na Isle de France spojenec.“

„Spojenec na oceáne!“ vykríkol minister. „Za spojenca sa môžu vyvoliť víchry a hučiace vlny?“

„Nie, milostivý pane, ale musíme smluvu uzavreť s tymí, ktorí sú našími susedmí a ktorí nám môžu podľa tohto, jestli sú nám priatelia, osožiť, jestli ale nepriatélia, škodiť. Ostrov Bourbon neni jediným susedným ostrovom ostrovu Isle de France. Od tohto sa nachádza o mnoho vätší a dôležitejší ostrov v jeho susedstve. Rozumiem ostrov Madagaskar, ktorý je teraz ešte slobodný a neodvislý, a je len sám svôj a kmeňov hároda indianského, ktorých praobyvatelia do týchto čias údatne zachránili svoju slobodu a samostatnosť proti námorníkom a námorským lúpežníkom. Bolo by to nesmierne dôležité ohľadom na Isle de France, keby sa mohol s obyvateľmí madagaskarskými spolok ochranný a vzdorný uzavreť, a keby sa hlavne mohlo ešte vykonať, že by sa v Madagaskare francúzska osada založila.“

„Ach, pane, teraz som vás ta zaviedol, kam som chcel,“ povedal usmievajúci sa knieža. „Toto som ja chcel od vás vedeť. Chcel som vedeť, či ste poznali a posúdili najvätšiu nehodu ostrova a nebezpečné postavenie osady; ďakujem vám, že ste so mňou otvorene hovorili. Teraz práve tak otvorene vyjavím vám aj ja moju mienku. Vy máte pravdu, Isle de France je stratený ostrov, jestli angličania zmenia svoje protivné žartovanie v hroznú vážnu vec, a napadnú náš ostrov zo všetkých strán. Nizozemci sú o mnoho lepší kupci a počtujúci majstri, jako že by boli opustili najkrajší a najúrodnejší ostrov sveta, keby neboli nahliadli ťažkosť jeho udržania, a keby neboli ustali v tých potrebách, že na miesto toho, že mohli spokojne brať osoh zemi, museli ustavične držať vojsko na pohotove ku zahnaniu v každú hodinu napadnúť mohúceho nepriateľa. Z tejto príčiny musí Isle de France, jako ste to vy povedali, spojenca hľadať v susedstve, Madagaskar je ale najbližší sused. Jeho jasnosti francúzskeho kráľa vláda obrátila už dávno na tento ostrov pozornosť, a uzavrela pokúsiť sa o zýskanie tamejšieho miesta pre francúzsku osadu. Madagaskar obývajú smelého bojovného národa kmeny, a jestli sa podarí tohto spojenie zýskať, to bude veľké šťastie ohľadom na ostrovy Isle de France a Bourbon. Už je rok tomu, čo sa chystáme k tomuto podujatiu, a už je aj všetko hotové, len najpotrebnejšie, najdôležitejšie nám ešte chybuje k uskutočneniu tohto.“

„Či mi dovolí vaša milosť obrátiť sa k vám s otázkou, čo by to bolo to dačo najdôležitejšie a najpotrebnejšie, čoho nedostatok nedovolil uskutočniť toto podujatie?“

„Rozumný, zmužilý vodca, od ktorého múdrosti a znamenitosti dal by sa dobrý prospech očakávať ohľadom na podujatie.“

„Pravda je, nadovšetko je taký potrebný ku tak dôležitému podujatiu. Ale aj bezpochyby sa nachodí mnoho takých výtečných dôstojníkov pri kráľovskom námorníctve, že vašej milosti nepadne ťažko medzi nimí k tomu súceho muža vyhľadať.“

„Pane, dakto môže byť výtečný dôstojník, zmužilý muž bez toho, že by bol súcim ku vedeniu dobrodružstva, lebo z prvu musíme za také považovať toto podujatie. Takého človeka potrebujeme tu, ktorého už zaoceľoval život, ktorý už mnoho razý vzdoroval víchrom sveta a otúžený vyšiel z ních. Na krátko, pane, vy ste opravdive súci človek k vedeniu takéhoto podujatia a následkom tohto celkom jednoducho, bez obavy sa vás spytujem: Či prevezmete vedenie výpravy do Madagaskaru? Či máte vôľu vstúpiť do služby francúzskeho kráľa, a či sa pokúsite o zýskanie tohto ostrova Francúzsku? To jest, rozumejte ma, ja nechcem to, aby ste nám vy so zbraňou vydobyli Madagaskar, lebo to by nás vovedlo do boja a nehody so všetkými námorskými mocnosťamí; ale podvodom a múdrosťou by ste to mali zýskať, najprv by ste tam len osadu založili, a potom vplyvom a prevahou by ste to snáď až ta dovedli, že sa kniežatá, náčelníci a vodcovia rozličných kmeňov sami oddajú pod ochranu francúzskeho kráľa. Teraz mi povedcte, pane, či neučinkuje pôvabne na vášho udatného ducha tak ťažké, nebezpečné podujatie? Či sa mu nepostavíte s radosťou oproti?“

„Na každý pád ma to radosťou naplnilo, že ma vaša milosť za súceho považuje, a že ma so svojou dúverou poctila. Poďakujem sa vašej, milosti za toto vyznačenie, ale —

„Prosím vás,“ vskočil živo do reči knieža, — „žiadno ale! Povedcte jednoducho áno, to je hlavnia, vec! Však sa potom už vyrovnáme na každej vedľajšej otázke, lebo ja vám vyznávam, toto madagaskarské podujatie je mojou zamilovanou myšlienkou, a veľmi sa tomu teším, že som našiel vo vás k tomu práve súceho vodcu. Vidíte, ja sa celkom oddávam do vaších ruk, a počítam na vašu veľkodušnosť. No, milý pane, povedcte predovšetkým áno potom už môžeme hovoriť o tom ale.“

„Milostivý pane, ráčte mi odpustiť, že vám nemôžem byť poslušným, a že je to „ale“ silnejšie, jako tá moja žiadosť, aby som vás uposlúchnul. Ale ja mám povinnosti, ktoré mi snáď zakazujú, aby som vašu milosť poslúchal. Mám rodinu, ktorá robí nároky na mňa.“

„Snáď ma len nechcete presvedčiť o tom, drahý pane, že muž vládnúci vaším duchom a činnou silou chce sa utiahnuť do náručia svojej rodiny, aby tam v bezradostnom polosne každodennosti, presníval svoje bezčinné dni? Ale iďte, pane! vy sami neveríte nastúpenie takého osudu pre seba, áno dobre viete, že by ste sa po ceste života uplynutej v nebezpečenstvách a odvážlivostách veľmi nešťastlivým cítili, keby ste sa už teraz mal na večnosť zriecť od dačoho takého. Choďte k svojej rodine, odpočiňte si tam v jej náruči za jedon mesiac, áno nedbám, čo hneď aj za dva mesiace. Už som tak dlho čakal, aby som mohol najsť súceho vodcu pre moje podujatie, že ľahko môžem ešte dva mesiace čakať, kým sa ono uskutoční, lebo som našiel súceho vodcu k tomu. Choďte teda v náručie svojej rodiny, pane, na dva mesiace, ale potom sa vráťte ku mne, aby ste mi s novou silou, s veselou radosťou činnosti povedali: „Som váš. Pokúsim sa o podujatie. Založím francúzsku osadu, na Madagaskare!“ My potom dáme lode, ľudí, peniaze na váš rozkaz, kráľ vás okrašlí s rádami a titúlamí, a vy započnete zase váš námorský život chýrne a slávne. Či neni tak, vy prijímate môj návrh! Teraz sa navrátite k svojej rodine domov, ale po dvoch mesiacoch prídete ku mne?“

„Pane, to ja už teraz celkom iste prisľúbiť nemôžem, lebo neviem, v jakých pomeroch nájdem moju rodinu.“

„Jako to rozumiete, pane? Vy neviete, v jakých pomeroch je vaša rodina?“

„Nie, milostivý pane, neviem. Už je tomu osem rokov, čo som sa s ňou rozlúčil, a za celý čas som sa tak málo dozvedel o nej, jako vaša milosť o mne.“

„Nikdy ste nepísali k nej prislúchajúcim?“

„Nebolo mi možné, milostivý pane. Bol som dlho v russkom zajatí, potom ma vyhnali do Kamčatky a tam je vyhnancom zakázané listy písať alebo dostávať. Občansky mŕtvy má sa aj od spoločnosti za mŕtveho považovať.“

„Ale odkedy ste slobodný, ste sa bezpochyby pokúsili dať zprávu svojej rodine o sebe?“

„Nie, milostivý pane, to som neurobil, a ani teraz nespravím. Nezáleží mi na tom listovne upovedomiť moju rodinu o svojom príchode, a ešte ani neviem, či by sa to za radostný prípad považovalo. Moja manželka má sa príčinu prečo na mňa hnevať, ačpráve som nevinný, lebo som ju pred ôsmymí rokamí zanehal bez toho, že by ju bol upovedomil o príčine môjho odchodu a o mieste, kam idem. Prislúchal som do sprisahania poľských vlastencov, a nemohol som vyzradiť tajomstvo sprisahania. Ale odpusťte mi, milostivý pane, že tak mnoho hovorím o sebe a mojích pomeroch. Len preto som to urobil, aby som sa ospravedlnil, prečo nemôžem prijať váš ctený návrh. Prosím za odpustenie.“

„Nemáte príčiny prosiť za odpustenie, pane, lebo vaše sdelovania ma veľmi zaujímajú, a ešte vždy úfam, že sa prekážky pominú, ktoré vás hatia k prijatiu môjho návrhu. Vy sa teda chcete v skutku bez toho navrátiť ku svojej rodine, aby ste svôj návrat oznámili? Predpokladám, že pod vašou rodinou rozumiete vašu manželku a deti?“

„Áno, milostivý pane, bol som už päť rokov ženatým, a manželka ma obdarila s jedným synom, keď som jích zanehal.“

„A od tých čias sa osem rokov minulo vo vzdialenosti! Či viete, že je toto ohľadom na milujúcich sa veľmi dlhý čas? a že — ale vy ste sa doista vyzvedal, a viete, že vaša manželka — jako Penelope čaká na váš návrat, a vášho Telemaka vychovala a pytačov odo dverí odpravila.“

„Nič neviem, milostivý pane. Ja som sa vôbec po nich nedopytoval, neprijal som žiadnu zprávu. Neviem, či moja manželka ešte žije, ale úfam, že ju najdem.“

„A že ju aj vernú najdete?“ spýtal sa podivene knieža. „Vy ste zle zanehali paniu Beňovskú, nedali ste za osem rokov nič o sebe vedeť, a ani ste od nej neprijali žiadnu zprávu, a predci sa ešte opovažujete ku nej sa navrátiť, bez toho, že by ste boli ujistený, či vás srdečne príjme, a či sa ešte na vás rozpamätá. Ach, pane, vy ste sa mnoho zaoberali s Homerom, celkom ste sa vmysleli v úlohu Odysseja. Ale vás musím upozorniť, že Penelope bola tak zriedkavým vzorom ženskej vernosti a čnosti, že ešte ani zo starého veku nespomínajú jej pár. Náš vek ale už ani nerodí takéto zriedkavosti.“

„Toto snáď platí o Francúzsku, ale poľský na strane ležiaci kaštieľ snáď predci mohol zachrániť útočište pre ženskú vernosť a čnosť.“

„Priateľu môj, ženy sú všade ženy, rovnako sú láskyhodné a rovnako neverné. Ale neškriepme sa o tomto, vy sa sami žiadate presvedčiť, presvedčte sa teda. Ale teraz som už istý o tom, že príjmete môj návrh, a z narídenia francúzskej vlády povediete výpravu do Madagaskaru.“

„Milostivý pane, vy ste veľmi ukrutný!“

„Povedcte radšej, že vám preukazujem priateľstvo, pripravujúc vás k ukrutnému oklamaniu. Predtým som vám dovolil dvojmesačný čas, ale už teraz verím, že o mnoho menej času budete potrebovať do návratu, a musím prikázať námorníckym úradníkom, aby vyhotovili za krátky čas všetko k podujatiu. Vypočítajmeže deň vášho návratu! Koľko času potrebujete, aby ste prišli odtialto domov?“

„Budem na ceste dňom a nocou a úfam, že budem za jedon týdeň doma.“

„Dobre teda, jedon týdeň k odcestovaniu domov! Potom bude nasledovať deň sklamania sa, dva alebo try dni k pokusom smierenia a vyrovnania, try alebo štyry dni na ustatie, na zúfanie — veznime zase na všetko spolu jedon týdeň. Potom sa vydáte zase na cestu, ale to je prirodzené, že nebudete tak rýchlo cestovať, jako ta. Teraz mienite dňom a nocou cestovať, a predci sa minie týdeň, kým ta prídete. Zpiatočné cestovanie bude dlhšie trvať, lebo budete unavený a vysilený. Pravdepodobno budete v noci cestovať, vo dne ale v hostincách spať, lebo svet vzbudí taký proticit vo vás, že ho naskrz nebudete chceť po vidne videť. Rátajme tedy na zpiatočné cestovanie úplné dva týždne, a tak učiní čas na cestovanie sem a ta štyry týdne. Pane! na dnes štyry týdne budem vás očakávať v túto istú hodinu v mojom kabinete, aby som vám oddal kráľovské vymenovanie vás za veliteľa, a oznámil vám meno lodi, ktorá vás bude pohotove čakať v brestskom prístave v záujme madagaskarského podujatia. Zapamätajte si teda, pane, na dnes to jest od stredy na štyry týdne budem vás čakať o dvanástej hodine v mojom kabinete. Nebudete sa potrebovať hlásiť, môj komorník vás bude čakať v predsieni a vovede vás hneď dnu.“

„Ale mi ráčite odpustiť, jestli komorník bude na darmo čakať a ja sa nedostavím na výsluch?“

„Pre seba to budem ľutovať, ale vo vašom záujme sa budem tomu tešiť, lebo budem vedeť, že sa stal zázrak, a že Homerova Penelope zase vstala z mŕtvych! Ale sľúbte mi, že jestli sa tento zázrak nestane, že sa neoddáte bezčinnému žiaľu, ale soberete svoje duševné sily a ma vyhľadáte, a uskutočníte podujatie, ktoré som vám odporúčal.“

„Sľubujem, pane! Jestli ma v skutku každá nádej sklame, jestli skutočne rodinu svoju nenajdem, prídem k vám.“

„V tomto prípade vám pane Beňovsky, ešte raz hovorím, že vás o štyry týdne v tento istý deň, teda v stredu, o poludňajšej dvanástej hodine čakať budem v mojom kabinete. Ostaňte s Bohom, ozbrojte si vaše srdce s duševnou silou!“

Beňovsky zanehal Paríž toho dňa večer, a jako povedal, tak urobil. Cestoval dňom a nocou, vo dne len na obed sišiel dolu z voza na hodinu, aby v daktorom hostinci, po pred ktorý ho cesta viedla, požil dajaké jednoduché jedlo, aby ale svoje vysilené telo trocha občerstvil, vtedy stúpal dakoľko sto krokov za vozom, ktorý vopred poslal a prikázal mu kde ho má počkať. Potom si sadnúc kázal hnať neprestajne s dvojnásobnou rýchlosťou.

Mestá, sídla kniežacké cez ktoré uháňal, nedržal ani za pohľadu hodné, nezaujímalo ho to celkom nič.

Čo ho maly zaujímať tie vysoké zadumené domy, v ktorých bývalo toľko tisícov a tísícov po rozkošach sa sháňajúcich, s nehodami zápasiacich, nádejou sklamaných, nepotešiteľných, nešťastných ľudí! Čo ho zaujímalo, že boly tu a tam vo veľkých palácoch alebo múzeumoch nesčiselné umelecké poklady nahromadené, aby pozdvihly s večným svojím pokojom a nepochybnou krásou obdivovateľa?

Beňovsky nemal teraz žiadneho citu pre umelecké predmety a pohľad na ľudnaté ulice ho znepokojoval.

Z týchto ľudí, ktorí prechodili po pri jeho voze, mohli byť takí, ktorých v predošlých časiech poznal, ktorí ho teraz mohli poznať a na kočiša mohli zavolať, aby zastal a potom by sa snáď poponáhľali oznámiť mu zlú zprávu o jeho rodine!

Beňovsky sa triasol pred takými zprávamí! Aspoň si jích žiadal tým neskoršie počuť. Len doma, v svojom vlastnom dome sa chcel dozvedeť o svojom osude! Nech mu to žiadne cudzie ústa nepovedia, žiadne zvedavé oko nech nečíta z jeho tváry zatrasenie sa jeho duši!

Ale už cítil približovanie sa víchru, ktorý jako súd boží, zničí snáď ostatnie puky nádeje! Od toho času, keď sa shováral s kniežaťom z Aiquillonu cítil tú dusiacu horúčosť, ktorá predchádza pred každým víchrom a duša sa mu zatemnila zrazu od zadumených oblakov.

Čím viacej sa približoval k domovu, tým viacej bol presvedčený o tom, že mu knieža povedal pravdu, že sa ho Leonora zriekla, zabudla. A to poznal z hlbokého citu boľästi dušu na túto myšlienku privádzajúci, nakoľko ľúbil Leonoru!

Pravda je, že zabudnul na ňu, a poneváč si ju predstavoval ohľadom sebä celkom stratenou, odvrátil od nej svoje myšlienky. Pravda je, že dal vykvitnúť novému kvetu lásky nad jeho prvou láskou. Aphanásija! Och, Aphanásija! Jako by ju nebol ľúbil, jako by ju nebol tešil svojím pohľadom za to všetko, čo stratil! Zjavila sa pred ním čo anjel lásky a nevinnosti, v svätom plameni nekonečnej lásky horiac, a s drahými ramenamí ho vtiahnuc do plameňa. Keď si na ňu pomyslel, tak sa mu ľúbila, jako keby s jej veľkými čarovnými očiami naňho pozerala a mu šepkala: „Ľúbim ťa a som s tebou!“

A rozprestrel ramená po vľúdnom obraze sna, a keď potom nechytil inšie, jako prázne povetrie, keď so zaslzavenými očami sklesol na vozové vankúše, — predci sa mu tak zdalo vtedy dakedy, jako keby zavznela v povetrí tá sladká melódija, ktorú bol raz Aphanásiji spieval, a vo večerňom vetríku šeptalo: C’est un amour pour toute la vie! Oh Aphanásija!

Áno bola to láska trvajúca cez celý život, a predci čím viacej sa približoval k domu, s tým vätšou nedočkavosťou mu tĺklo srdce.

Konečne teraz, večer ôsmeho dňa dosiahol cieľ, dávno žiadaný cieľ!

Bol doma!

Tam stál pred ním v mraku vysoký zadumený kaštieľ s väžamí a štítamí. Stál v tichosti.

Oprúc sa na strom díval sa dlho, a nevýslovná úzkosť a tesknosť svieraly mu prsia.

Voz a batožie nehal v Jablunke, v tom istom hostinci, kde dakedy Leonora, keď chcel pred jej láskou utiecť, svoju mu vyznala a mu srdce a ruku ponúkala.

Ale on sám nevstúpil do hostinca, krčmárka by ho mohla poznať, a v dlhej reči by mu vyrozprávala všetko o manželke a synovi.

On to od nikoho nechcel počuť, od nikoho sa nechcel nič dozvedeť, len od samej Leonory! Z jej úst chcel počuť zakliatie alebo pozdravenie!

Z Jablunky išiel pešo do sandomiritzkého kaštieľa.

Teraz bol tam, oproti stál s rozhodným okamžením!

Tam stál kaštieľ, s papršlekamí lúčiaceho sa slnka zabarvenými purpuročervenými oknamí.

Beňovsky nemal toľko duševných síl, ísť napred, bol jako prikovaný na tom mieste, kde stál.

Pomali zmizly červánky slnca z okien, a stiene mraku sa rozprestrely na tichom kaštieli.

Beňovsky stál ešte, posiaľ opretý o strom, a so zmeraveným zrakom pozeral na dom, ktorý obsahoval pre neho alebo posledniu blaženosť, alebo posledniu žalosť.

Nastala hlboká tichosť, ani najmenšie šuchnutie neprerušilo túto slávnostnú tichosť, ktorá so západom slnka v prírode nastala.

Teraz pretrhol zrazu túto tichosť zvon kaštielnej väže.

Jako mu bilo srdce, počujúc tento známy zvonový hlas, ktorý toľko razý počúval! Tento odznieval pri sobášení, tento odznieval pri svätom pokrstení jeho syna! V tento deň ho počul ostatný raz, v tento deň musel zanechať svoju manželku a dieťa. Teraz, keď sa navrátil, víta ho toho zvona kovový jazyk s prvým pozdravením! Zvonil na pozdravenie anjelské.

Teraz sa už cítil silným a odhodlaným, pohnul sa rovno ku kaštieľu.

Na dvore, cez ktorý sa mohlo prejsť do kaštieľa, bola tichosť.

Blízko schodov ležal pes a obzeral sa s polootvorenými očamí lenivo do okola.

Spozorujúc blížiaceho sa cudzinca, vyskočil a rútil sa naňho so vzteklým brechaním.

Beňovsky poznal psa; vystrel proti nemu ruku a oslovil ho:

„Pluto! Pluto! Či ma už nepoznáš?“

Zviera odskočilo, jako keby ho bol dajaký plameň zastihnul, ňuchal s nosom v povetrí, a oči sa mu naplnily so slzamí prekvapenosti. Potom pomaly vychádzal po širokých schodoch kaštieľa.

V predsiení panovala tichosť, nenašiel tam nikoho, ani jedon sluha sa nezjavil.

Táto tichosť ale nezarmucovala Beňovského, vedel, čo to má znamenať. Večerné zvonenie povolalo celé služobníctvo k večery. Pluto postačoval ku chráneniu domu, tento by nebol pripustil žiadneho cudzinca.

Beňovského ale vpustil, s radostným skučaním a s vrtením chvosta ho nasledujúc.

Pred tymí dvermí, ktoré viedly do vňútorných obydlených čiastok kaštieľa, zastal Beňovsky, a oddialil psa. Ďalej nech ho nenasleduje; cez tieto dvere chcel samotný prejsť, nech ho nikto, ešte ani pes neoznámi.

Teraz prešiel cez prah, zavrel za sebou dvere. Nachodil sa v predsieni.

Tam nebol nikto. Nikto nepredstúpil pred neho, nikto ho nepozdravil ani neodháňal od prahu. Ale izba prezradzovala výraz pohodlnosti. Bolo vidno, že sa v nej býva, a že sa ľudia len pred pár minútamí zabávali v nej.

Stolce boly sem a tam rozhádzané, na stole pred divánom ležala otvorená kniha, na šijacom stole stojacom pri obloku, bolo červenobarevné háčkovanie. V medenej klietke na obloku ale štebotal malý vtáčik.

Beňovsky prezrel toto s jedným dlhým pohľadom, potom prešiel ťažkými krokamí pomaly cez izbu — a zdesil sa pred krikom vlastných krokov, tak mu tieto hučaly do uší, jako keby počul zabíjanie rakvy.

Teraz položil ruku na kľučku pred ním stojacích dvier. Ale v tom okamžení odskočil.

Hlasné smiatie a veselé decké štebotanie sa ozývalo z izby, do ktorej dvere viedly. Medzi tým počul milý útly ženský hlas, a pri tom aj mužský hlas.

Ten ženský hlas ale nebol Leonorín, a ten mužský zase nie grófa Hanského.

Kto to boli, čo sa tam v izbe smiali, žartovali, kým domový pán stál predo dvermí s bijúcim srdcom a bľädy od nadšenia. Kto boly tie deti, ktoré tak veselo jasaly a tak často vyvolávaly: „Otče! Matko!“ Či bol medzi nimí aj on medzi smejúcimi sa vtedy, keď jeho otec stál boľästne s uduseným dechom pred dveramí z vonku?

Nie, nemohol otvoriť dvere, nemohol vstúpiť medzi blažených, a smejúcich sa. Potočil sa od dverí, ale predca nemohol ďalej ísť, tak veľmi sa mu triasly nohy! Posadil sa na stolec blízko dverí stojací, snážiac sa sobrať svoje sily.

Dvere sa zrazu roztvorily, a vystúpil z nich vznešený mladý človek oblečený v poľskom odevu.

Na úhľadnej čerstvej jeho tváry bol usadený veselý, usmievavý výraz, a prejdúc cez izbu, hvízdal si dajaký uhorský „csárdás“. Zrazu ale onemel a prizrel sa na cudzinca, ktorého len teraz spozorovaly jeho veselo sa usmievajúce barnavé oči.

Cudzinec vstal, a uklonil sa ľahko.

„Prosím za odpustenie pre znepokojovanie vás,“ povedal trasúcim sa hlasom; „žiadal som sa rozprávať s grófom Hanskím.“

„Dobre ste prišly sem,“ povedal veselo mladý človek, „gróf Hanski som ja, a buďte tak láskavý a povedzte mi, jakej šťastlivej náhode môžem ďakovať za vašu návštevu.“

„Vy ste veľmi láskavý, pane. Medzi tým moja návšteva, prislúcha starému grófovi, pánovi tohoto zámku.“

„Jako, jako, pane? Starému? Ja som pánom sandomiritzkého kaštieľa a v celom okolí sa nenachodí viacej Hanskích víjmúc mňa. Áno, môžem povedať,“ pokračoval s tichým úsmechom, jako by sám k sebe hovoriac, — „áno, môžem povedať, že to aj mňa mnoho práce stálo, kým ma vyhlásili za Hanského. Buďte teda tak láskavý sa vysloviť, čím vám môže poslúžiť Hanski.“

„Hanski teda, ktorý býval tu v tomto kaštieli pred ôsmimí rokmí, sa nezdržuje už viacej tu?“ spýtal sa Beňovsky s tupým hlasom.

„Ach, vy sa spytujete na starého Hanského, na môjho drahého starého strýca? Bože môj, ten mohol byť veľmi dávno tuná, pane, a opravdu ste sa už v okolí s nikím neshovárali, lebo by ste vedeli ináčej, že starý Hanski zomrel pred šiestimí rokmí.“

„Zomrel,“ dudral Beňovsky, „zomrel!“

Mladý pán čítal veľkú duševnú boľäsť z ťahov cudzinca a priblížil sa ku nemu s výrazom vňútornej útrpnosti.

„Pane, vy ste doista poznali bližšie nebožtíka a jako sa zdá, ste ho aj velice milovali.“

„Každý, kto ho poznal z blízka, ho miloval,“ odpovedal Beňovsky, „a ja som mu bol s toľkým zaviazaný! Priateľu môj, on bol mojím otcom.“

Mladík pozeral s rastúcim podivením na nadšenú tvár cudzincovu.

„Či sa vás smiem spýtať pane, kto ste? Odpustíte mi moju zvedavosť, a prirodzeným to najdete, keď si žiadam vedeť meno toho muža, ktorý tak blízko stál k môjmu strýcovi, a ktorý tak dôverne smúti za ním.“

„V čom sa vás môže týkať a vás zaujímať moje meno, pane! Ja som pocestný, ktorý pred rokamí našiel pohostinstvo, a zdržoval sa dlhšie v tomto kaštieli.“

„No, pane môj, toto pohostinstvo ešte posiaľ trvá v sandomiritzkom kaštieli, a veľmi vás prosím, aby ste toto odomňa prijali. Každý človek je u mňa milým hosťom, ktorý poznal a miloval môjho strýca, lebo aj ja to hovorím, čo ste vy pred chvíľou povedali: Tak mnoho mu mám ďakovať! Zostaňte teda tu, dokiaľ sa vám ľúbi. Nepotrebujete predomnou inšie meno mať, len to, že ste boli priateľom môjho strýca.“

„Ďakujem vám, pane. Dovoľte mi ešte dve otázky predložiť.“

„Spýtajte sa, pane môj, spýtajte sa, a vy dostanete dúvernú, poctivú odpoveď odomňa.“

„No teda, pán Hanski mal jednu dcéru, — kde že je teda táto?“

„Pane môj, Leonora je tam, kde jej otec. Zomrela pred rokom.“

„Zomrela! Aj ona zomrela!“ dudral Beňovsky.

Položiac si ruky na tvár plakal usedavo.

Hanski pozeral s podivením na lkajúceho cudzinca a z razu sa mu prešuchlo dačo po tváry, jako bleskový papršlek a jeho ťahy prejavovaly prestrašenie.

„Bože môj, keby to on bol,“ mrmlal, jestli sa navrátil, že — — Ale nie, nie, to nemôže byť, to sa nesmie stať! To nechcem veriť, to by bolo strašné!“

„Pane, povedal na hlas, „tak sa zdá, že ste vy nie len otca, ale aj dcéru poznali a milovali?“

„Áno, miloval som ju,“ povedal s boľäsťou Beňovsky. „Prosím vás, rozprávajte mi o nej. Jako zomrela? Jako žila?“

„Bože môj, ona tak žila, jako taká ženská, ktorá dala celé svoje srdce a dušu jednému mužovi, celú svoju, blaženosť sdúverila naňho, a neskoršie musela uznať, že ten nebol hodným jej lásky. Tak žila, jako taká ženská, ktorú jej manžel, po päťročnom blaženom manželstve tajomne zanehá, ktorá vidí svoje jediné potešenie, milované svoje dieťa pomali uvädnuť, zomreť, ktorá o dva roky po smútku prinútena je ešte aj boľäsť pre smrť svojho otca snášať. Srdce sa jej puklo, a predci nechcela zomreť, lebo čakala každý deň, každú hodinu návrat svôjho neverného manžela. Chcela žiť, aby ho ešte raz videla a v jeho náručí zomrela.“

„Leonora! Och Leonora!“ zvolal Beňovsky s takým srdce prerážajúcim boľästným hlasom, že sa aj mladíka oči naplnily slzamí. „Leonora! Ty si vo mne dúverala! Ty si ma nepreklínala! Vedela si, že som ja nie neverník, zradca, ačpráve som ťa aj zanehal, ačpráve…“

„Pane, vy ste snáď Móric Beňovsky, —“ vykríkol Hanski prestrašene, a zbľädol.

„Áno,“ povedal slávnostne Beňovsky, pri čom vstal hore, „áno, ja som Móric Beňovsky, ten nešťastník, ktorý navrátiac sa domov, nachodím tých, ktorých som miloval, všetkých len hroby. Otec mi zomrel, syn mi zomrel, a aj žena mi zomrela!“

„Ale pekné statky a sandomiritzký kaštieľ manželky Beňovského nezomrely, neobrátily sa v prach, či neni tak, pane?“ spýtal sa štiplavým hlasom Hanski.

„Pane, ja vás nerozumiem,“ povedal velebne Beňovsky.

„Ach, ale ja vás veľmi dobre rozumiem,“ vykríkol ostro Hanski. „Vy ste počuli, že som sa ja stal len podmienečne dedičom môjho strýca. Povedali vám, že dľa závetu mojej sesternici môžem len za dvatcať rokov spravovať statky Hanského a že jestli sa Beňovsky domov vráti, povinný som mu toto dedictvo odovzdať, od jeho dobrej vôle to závisiac, či mi z toho dačo dá, alebo nie. Vy poznáte, jako aj celý svet, tento podivný závet, ktorý mňa a moju rodinu drží nad večným vírom visiacej tenkej nitke, a vy chcete z toho výhodu mať. Ja sa ale osvedčujem, pane môj, že sa vám to nepodarí mňa oklamať. Presvedčte ma o tom, že ste vy Móric Beňovsky, do tých čias mi ale dovoľte pochybovať o živobytí Mórica Beňovského.“

Beňovsky pozeral naňho s výrazom pyšného opovrženia, ale nehovoril ničoho.

Cez dvere, ktoré do prednej izby viedly, ohlasovalo zrazu boľästné skučanie psa, a netrpezlivé žalobné brechanie.

Beňovsky prešiel cez izbu a otvoril dvere.

Pes vskočil s hlasným radujúcim sa štekaním, a s náruživou radosťou hodil sa na Beňovského, aby ho ešte raz objal so svojími nohamí a radoval sa mu krútiac chvostom.

„Dobré zviera,“ povedal Beňovsky, hladkajúc dlhú bujnú srsť Plutovu, „dobré zviera, preto príchodíš, aby si dalo svedectvo o mne? Pane,“ povedal potom obrátiac sa k mladému človekovi, ktorý sa díval s nemým strachom na chovanie sa psa, — prosím vás, ráčte mi povedať, či žije tu ešte vo vašom kaštieli bývalý komorník Beňovského starý Konrád?“

„Áno, pane, žije. Pani Beňovská poručila mu ochraňovať hroby naríďac mu veľký plat.“

„Prosím vás, buďte tak dobrý, a dajte zavolať sem starého Konráda.“

Cudzinec to povedal s takým pyšným a rozkazujúcim výrazom, že sa mladík cítil byť prinúteným ho poslúchať.

Zacengal, a rozkázal vstupujúcemu sluhovi, aby náhle zavolal sem starého Konráda.

„Pane,“ hovoril smutným hlasom mladík „začínam veriť, že som bol nespravodlivým naproti vám, a že ste vy skutočne Beňovsky.“

„Rád by som bol, pane, aby ste mi mohli dokázať, že som nie ním a že…“

„Bože a Pane môj, tu je on!“ vykríkol za ním radostný hlas. „Pán Beňovsky je tu! Môj drahý dobrý pán mi zase prišiel!“

Starý Konrád sa hodil pred ním na kolená, objal nohy Beňovského a oprel si hlavu na jeho kolená.

Beňovsky sa zohnul ku nemu, a podal mu ruky.

„Vstaň hore, verný sluho, nech ti pozrem do tváry a vyčítam z nej tvoju lásku a vernosť.“

Pomohol mu hore sa zodvihnúť a potom sa obrátil ku Hanskému, ktorý sblädnutý a zarazený pozeral na sluhu, na jeho pána a na kňučiaceho psa.

„Pane,“ povedal Beňovsky, „vidíte, že som vás neoklamal. Pes a sluha, sú moje dôkazy. Ja som Moric Beňovsky. Odpusťte mi, že ešte žijem, a nebojte sa toho, že by môj život mal byť ťarchou ohľadom na vás, len mne je to ťarcha, a radoval by som sa, keby ma už osud oslobodil od tohto.“

„Pane,“ odpovedal Hanski smutne, „nesvedčí sa, aby som sa sťažoval na váš návrat; ani to sa nesvedčí, aby som vás srdečne nevidel tuná, lebo od tohto okamženia ste vy pánom a majiteľom sandomiritzkého kaštieľa, a…“

„Prosím vás, nehovorme teraz o týchto veciach,“ pretrhol ho v reči Beňovsky vľúdne; „moje srdce je viacej naplnené žalosťou, než aby som mohol o takých veciach hovoriť. Moje myšlienky sa zaoberajú s mrtvýmí, a žiadam si videť jích hroby. Dovoľte mi, aby som jích mohol so starým Konrádom vyhľadať.“

„Sám si prosím dovolenie, aby som vás ja mohol ta zaviesť,“ povedal Hanski, „ale cítim, že je vám moja prítomnosť na obťažnosť, a že chcete samotný ostať s vaším sluhom. Ja sa teraz teda vzdialim.“

„To neni tak, pane, ja sa vzdialim. Konrád veď ma ku hrobom.“

„Áno, pane, k hrobom vás zavediem.“

Starý Konrád prešiel s mladistvou náhlivosťou cez izbu a otvoril dvere.

Tam zastal, aby pustil po predku Beňovského, tento mu ale nemo pokývol, a Konrád sa ponáhľal vopred.

Beňovsky smutne kráčal za ním; po šľäpajoch jeho stúpal pes, s ovisnutou hlavou a chvostom, jako čo by vedel, že ide s trúchlivým sprievodom.

Hanski pozeral s nemým vzdychaním za nimí.

„Koniec pekného sna,“ povedal v sebe smutne. „Moje malé deti budú chudobné, jako bol aj jích otec povždy.“

Beňovsky bezslovne nasledoval starého Konráda, ktorý s pružnými krokamí napredoval.

Prešli veľkú sieň, a Konrád otvoril teraz dvere; ktoré viedly do predsiene a odtiaľto do zahrady.

Beňovsky zastal.

„Ty si ma zle rozumel,“ hovoril, „povedal som, aby si ma k hrobom zaviedol, táto cesta ale nevedie do cmitera.“

„Nie, pane, ale ku hrobom.“

Konrád kráčal ďalej, Beňovsky ho nasledoval po širokom stromoradí.

Na konci tohto vstúpili do húštiny cyprusov a vŕb, cez ktorú úzka cesta viedla.

Zrazu vyšli z húštiny a octli sa na slobodnom priestore.

V prostriedku toho medzi voňavými kvetov ratolesťamí stálo mausoleum v slohu gréckom.

Šesť schodov z bieleho mramora viedlo do budovy hore.

Veľké čierne železné dvere boly otvorené a dovoľovaly sa dívať na úzke miesto.

Try kamenné rakvy z najčernejšieho porfyru stály tam. Dve vätšie a jedna menšia v prostriedku. Za nimi, v prostriedku steny bol výklenok, v ktorom sa dal videť oltár, a na tomto roztvorená biblija, nad oltárom ale obraz umučenia a matky božej, osvetlenom troma lampami horiacimi v strieborných nádobách.

Beňovsky vstúpil dnu, a pred každou rakvou si pokľaknúc a ju poboskajúc, šeptal si potichu meno, ktoré sa dalo čítať s veľkými zlatými písmenami na každej mramorovej rakve.

Konrád sa medzi tým s tým zapodieval, aby voskové sviece stojace pri kríži z oboch strán vo veľkých strieborných svietníkoch, zapálil, jako keby sa mala veľká slávnosť božia vydržiavať.

Pes stál predo dvermí, a hlavu hore držiac vypúšťal tak zádumčivé vitie, ktoré práve tak vyjadrujú nariekanie nad zomretými, jako ľudské slová.

Zažaté sviece rozprestieraly žiariacu svetlosť na bielu postavu a na čierne rakvy medzi ktorými kľačal bľädý muž, vlastník rakiev.

Konrád zostúpil schodamí, vedúcimi dolu z oltára, a so složenými rukamí sa zastaviac pri rakvách, s neodvratnýma očama sa prizeral na svojho pána.

Beňovsky toto nevidel, on videl len rakvu, na ktorú si hlavu oprel, rakev Leonory!

S duševnýma očama hľadel do minulosti a videl ju pred sebou v celej jej báječnosti a kráse. Videl tých päť šťastlivých rokov, ktoré pri nej prežil, videl proti sebe sa žiariť jej láskyplné oči, videl ju potom samotnú, s bľädou tvárou, s horko vyplakanými očamí so složenými rukamí, lomiac rukamí od žalosti, zúfajúc, naňho sa ale predca nehnevajúc, v jej zúfalosti sa naň nežalujúc.

Beňovského zaujal nevýslovný pocit samotnosti a opustenosti, hlboké zarazenie a rozžialenie otriaslo celou jeho skutočnosťou.

To veľké slavné presvedčenie, že ho jedna ženská do smrti milovala, a že tejto ženskej lásku neodmeňoval s celou úplnosťou a čistotou, zaujalo ho v hrúze a úzkosti; objal rakev, a vykríkol s boľästným hlasom:

„Odpusť mi, Leonora, odpusť mi, ja ťa predca milujem! Ja ťa predca ľúbim!“

Potom si položiac hlavu na rakev nariekal horko.

Starý Konrád zodvihol svoje složené ruky proti matke božej, odriekal ticho modlitbu a ťahy jeho tváry vyjavovaly blaženú radosť. Potom pristúpil potichu k Beňovskému a položil mu z ľahka ruku na plece.

„Pane,“ povedal so sdlhavým, trasúcim sa hlasom, „mám vám odovzdať poselstvo od anjela, ktorý je teraz tam hore a oroduje u Boha za svojho muža, ktorého tak vrele a verne milovala.“

„Poselstvo, od Leonory?“ spýtal sa Beňovsky náhle sodvihnúc hlavu a pozrúc oa Konráda so slzavými očama.

„Áno, pane, posolstvo od panej Leonory. V ten deň, keď cítila, že sa už smrť ku nej priblížila, dala sa mňou odviesť sem do mausoleumu, ktoré dala podľa vlastného zámeru a pod vlastným dozorstvom vystaviť a usporiadať. Tam, kde teraz vy stojíte, stála moja milovaná bľädá pani a dívala sa do rakvy, ktorá vtedy ešte prázna bola, a na svoju truhlu očakávala. „Konrád,“ hovorila s jemným hlasom, ktorý tak krásne, tak útle znel, jako vrúcne modlenie sa večerné, — „Konrád, dnes zomrem! Cítim, že mi sily ubývajú, za osem rokov som trvala, lebo som ho čakala, ale teraz je už koniec, nemôžem ho čakať. Moje srdce by chcelo, ale moje úbohé soslabnuté telo neni súce k tomu. Ja idem k môjmu otcovi a synovi. Ale ty, Konrád, ty ostaneš, a budeš ho čakať. A teraz počuj moju poslednú žiadosť. Keď sa Beňovsky navráti, zaveď ho sem, k mojej truhle. Jestli ma nezabudol, a ja viem, že ma nezabudol, videnie tejto truhly ho pohne. Jestli ma ešte miluje, bude ma oplakávať. Konrád, keď ma bude Beňovsky oplakávať, pristúp ku nemu a povedz mu: Leonora vás pozdravuje a toto vám posiela na pamiatku.“ — Pane, tu je pamiatka panej Leonory.“

Ponáhľal sa ku oltáru, a vyňal z poza kríža malý zapečatený balík, ktorý Beňovskému podal.

„Môjmu milovanému drahému manželovi, Beňovskému.“

To bolo na ňom napísané.

Beňovsky sa díval dlho a sbožne na známe ťahy milovanej ruky; potom rozlomil pečať a rozkrútil papier.

Podlhovatá skránka bola v ňom, ktorej vrchnák sa na pritisnutie zpruhy roztvoril.

Belavá kader bola v nej, a pri nej skrútený papier, na ktorý napísala Leonora ostatnie rozlučné pozdravenie.

„Môj drahý, cítim, že zomrem, že mi je koniec! Úfala som, že ma Boh a láska zadržia, až sa navrátiš. Tak krásnym by to bolo bývalo zomreť v tvojom náručí, teba ešte raz vidieť, tvoje perny ešte raz poboskať a ti povedať: Ľúbila som ťa a verila som v tebe až do smrti! Bosk, ktorý som ti nemohla dať, kladien na túto kader, ktorú som práve teraz odstrihla z mojích vlasov; Vezmi, jestli sa ešte dakedy navrátiš, z mojích vlasov: daj mi to potom zas nazpät, keď sa tam hore zase spojíme. S Bohom ostaň, môj drahý, v blažených tvojích hodinách sa rozpomeň na tvoju Leonoru.“

„Každú hodinu môjho života sa budem pamätať na teba,“ šeptal Beňovsky, k pernám pritisnúc kader. „Ľúbiť ťa budem do smrtí a aj po smrti. Oh, Leonora, tebe prisluchá v skutku táto veta svätého písma: Verná si bola do smrti, preto ti dá Boh korunu života.“

Zase sa hodil na truhlu, a dlho, ticho a nepohnúc sa držal ju v objatí.

„Pane,“ povedal Konrád po dlhej prestávke, keď mi pani Leonora túto pamiatku dala pre vás, mi aj inšie poručila.“

Beňovsky rýchlo sodvihol hlavu, a neodvratne pozrel na svojho sluhu.

„Čo, Konrád? Čo ti ešte poručila?“

„Toto povedala: Môj manžel, obdržiac moje poslednie pozdravenie a kaderu, čo bude aj hrdinskej sily muž, premôže ho boľäsť a nariekajúc hodí sa na moju truhlu, jako keby mu tá bola všetkým. To nestrp, ale sa sblíž k nemu a povedc mu: „Leonora vás dá prosiť aby ste sa nesdržovali ďalej na tomto studenom vlhkom mieste, Leonora vás dá prosiť, aby ste vystúpili na slobodné povetrie božie, aby ste si sadli na to miesto, kde ona tak mnohorazy sedela s vami, a aby ste si tam dali odomňa vyrozprávať, jako žila a jako vás čakala.“

„Poďme, poďme na črstvé slobodné povetrie božie. Poď do ružového podlubia, kde sme jedon pri druhom sedávali. Rozprávaj mi tam o nej, o jej otcovi a o našom synovi.“

Beňovsky vyšiel do zahrady, do ružového podlubia, na ktorého lavičku sklesol, s boľästným vzdychaním oddajúc sa upomienkam.

Konrád mu vyrozprával mučedelníctvo Leonory. Ona milovala, trpela, úfala, to bol obsah jej históriji. Nikdy neverila v nevernosti Beňovského a ani vo smrti. S neunavenou činnosťou ho dala stopovať, hľadať, a len po roky trvajúcom ustávaní sa jej podarilo dozvedeť, že jej muž upadnul do zajatia rusského a že ho zavezli do Siberije. Keď sa toto dozvedela, chcela ísť sama do Siberije, aby ho vyhľadala, ale vtedy už bola veľmi slabou; pomaly ju sožierajúca zimnica, ktorá jej telo borila, už vtedy tak veľmi podryla jej zdravie, že sotvaj mala toľko sily prejsť z domu do mausoleumu, a poneváč od lekárov to na každý pád požadovala, aby jej povedali pravdu, sdelili jej títo, že už nemôže len štvrť roka žiť. Teraz pripravila všetko ku smrti, a urobila závet. Beňovského spravila dedičom všetkých svojich statkov, a istého ďalekého pokrevného, o ktorého živobytí sa len nedávno dozvedela, keď sa tento s prosbou obrátil ku nej, zavolala k sebe, áno, keď sa o jeho statočnosti a vernosti presvedčila, poručila mu aj vedenie statkov, ale slávnostne ho sprisahala na bibliju, že Beňovskému, keď sa navráti, na skutku oddá jeho vlastnosť, a s tým sa uspokojí, čo mu vaša dobrota nadelí.“

Beňovsky sedel aj na druhý deň v ružovom podlubí s Konrádom, počúvajúc jeho vyprávania, dal si rozprávať o smutnej minulosti, a aj on rozpoviedal svoje utrpenia.

Keď sa mrkalo, išiel do kaštieľa a vstúpil do svojej izby.

Nikto tam nebol a ani sa zo súsednej izby neozývalo veselé smiatie a rozprávanie.

Mladý domovník išiel so svojou manželkou a deťmí na pole, snáď chcel pod slobodným božím nebom nadobudnúť síl, aby počul z úst Beňovského rozhodnutie svojeho osudu.

Keď sa navrátil večer smutne, ale odhodlaný, predstúpil pred neho vo dverách kaštieľa starý sluha zapečatený papier mu oddajúc.

Hanski roztvoril ho s trasúcou horúčosťou, lebo vedel, že obsahuje v sebe osud jeho rodiny.

Na papieri bolo toto napísané:

„Ja, Moric Beňovsky, sa na večnosť zriekam po mojej drahej manželke, Leonore na mňa pripadajúceho dedictva. Ja, Moric Beňovsky, už v mojom živote potvrdzujem za dediča Hanského a odovzdávam mu dedictvo Leonory. Ja zanehám Evropu a nikdy sa viacej nenavrátim. Hanski nech užíva dedictvo spokojne, blažene, lebo Moric Beňovsky nikdy sa viacej nevráti domov. Moric Beňovsky.“

„Kde je, kde je Beňovsky?“ spýtal sa Hanski.

„Odcestoval, pane. Odviezol sa do Jablunky, kde ho jeho voz a šaty čakajú.“

„Odcestoval bez toho, že by som mu bol mohol vďaku vyjadriť, že by mu boly moje deti poboskaly ruku. Odcestoval, samotný?“

„Jedného verného priateľa si viedol sebou, pane. Jeho pes, Pluto, išiel s ním.“

„A ty, Konrád, si ho nehal odcestovať, ty si nešiel s ním?“

„Pane,“ povedal s vystupujúcimi mu slzamí Konrád, „netýkajte sa rany môjho srdca, lebo ma ešte veľmi bolí. Však som ja nemohol isť s ním! Leonora ustanovila ma za strážcu truhál, teda musím tu ostať…!“

Bola streda, štvrtá streda od tej rozprávky ktorá sa stala medzi francúzskym ministrom a Moricom Beňovským.

Minister sedel vo svojom kabinete a bol zamestknaný s čítaním a podpisovaním listín, ktoré mu tajomníci práve predkladali.

Zdal sa byť veľmi pohrúženým vo svojej práci, a len časom zodvihol svoj zrak na veľké hodiny, ktoré visely nad mramorovým komínom.

Tieto hodiny sa ho zdaly znepokojovať, lebo čím sa lepšie sbližovala ruka k číslu dvanásť, tým hustejšie pozeral na ňu knieža a z nej na dvere, ktoré viedly do prednej izby.

Strieborný hlas hodín začal práve biť dvanásť.

Minister krútil nevoľne hlavou a odložil pero.

„Teda som sa predca sklamal,“ povedal sám k sebe.

Hodiny bily dalej, ale ešte neodznelo ostatnie odbitie, keď sa dvere roztvorily a v ních sa zjavila utešená postava Morica Beňovského.

Knieža Aiquillon zodvihol sa náhlo zo stolca celkom navzdor jeho obyčaji a etiquette a išiel mu oproti.

Beňovsky sa uctive poklonil.

„Odpusťte mi, milostivý pane, že som vás prestrašil,“ hovoril.

„Ale vaša milosť to rozkázala, aby som sa bez oznámenia dostavil dnes na výsluch. Teda som prišiel, knieža.“

Minister pozeral so zadivenou útrpnosťou do tváry Beňovského, ktorá bola tak blädá a tak preplnená boľäsťou a zároveň toľkú zmužilosť a odhodlanosť vyjadrovala.

„Neprestrašili ste ma, pane: naproti tomu, teším sa z vašej poriadku milovnosti. Ale aj ja som si dostál slovu na čas. Pozrite len toho dôkazy.“

Vzal z písacieho stola tri veľké zapečatené listiny a podal z nich jednu za druhou Beňovskému.

„Toto je, pane, kráľom podpísaná vymenujúca listina, ktorá vás potvrdzuje za veliteľa kráľovského námorníctva. Táto druhá listina vás vymenúva za rytiera rádu Svätého Ludvika; znaky jeho rádu sú tu v tejto skránke. Túto tretiu listinu ale buďte tak dobrý odniesť do Brestu, a odovzdáte ju podkapitáňovi lodi ,Bourbon‘. On vám potom do rúk složí veliteľstvo, a zrazu sa môžete vydať na cestu do Madagaskaru, lebo všetky prípravy sa už porobily a loď je už prihotovená na cestu. Len veliteľa čaká, aby sa mohla pustiť na more. Úfam, že ste hotový, pane veliteľu?“

„Hotový som knieža!“

„Či vás už nič nesdržuje tu viacej v Evrope?“

„Nič, lebo moja manželka, ktorá cez roky čakala na mňa vo vernosti a láske, pred mojím príchodom zomrela, a môj syn zomrel ešte pred ňou. Obidvoch som našiel iba hroby. Môžete teda videť, knieža, že ma už nič viacej nezdržuje tu v Evrope.“

„Podajte mi ruku, pane,“ povedal knieža vrúcne. „Jako vidím snesli ste veľké útrpnosti, ale ste silného ducha muž, ktorý sa nedá do prachu pohriebsť osudom. Ja som sa nespravedlivosti dopustil oproti vašej manželke, prečo aj nad jej hrobom prosím vás za odpustenie.“

„Áno, knieža, ale verná láska, poneváč z neba pochodí, vždy sa rada ta navráti a so sebou nesie dušu, ktorú oživovala. Ďakujem vám za vašu spoluútrpnosť, a tým sa usilujem vám poďakovať, že sa namáham na uskutočnení smelého zámeru vašej milosti. Prijímam poručenie vašej milosti. O všetko sa pokúsim a osmelím, aby som mohol založiť do Madagaskaru francúzsku osadu, a aby som mohol ostrov zámerom Francúzska získať.“

„Kedy hodláte cestovať do Brestu, pane veliteľu?“

„Ešte v túto hodinu, jestli ma vaša milosť prepustí.“

„Výborne, pane. Vidím, že som na môjho človeka natrafil vo vás. Vy vyplníte môj zámer, vy vydobyjete Madagaskar.“

„Vydobyjem Madagaskar, alebo zomrem.“

„Či sa môžem pohnuť, milostivý pane?“

„Môžete sa pohnuť! Choďte v mene božom, pane veliteľu!“