ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol večer 14. dňa decembra. Následkom rozkazu lotharingského arcikniežaťa Karola, rakúske vojsko sa pohlo dňa 9. decembra, zo svojeho opevneného táboru z Vratislavy a v rýchlom kroku napredovalo. Voje s nevôľou poslúchaly tento rozkaz, a ticho mrmľajúc k predu kráčaly snehom a v treskúcej zime; i hlavámi krútiac za svojou zmarenou nádejou, že túto zimu budú môcť v pokoji ztráviť vo vratislavskom tábore, a že jich zase vyhnali do zimnej, nepríjemnej povetrnosti, a ani jim len to nepovolili, aby si na vavrínoch vydobytého víťazstva odpočinuť mohli.

Žiaden veselý spev, žiadne žarty sa neozývaly v radoch vojska; s nemou vážnosťou pohliadali na svojích dústojníkov, ktorých rozkazy bez všetkej vôle, bez všetkej zaujatosti, — len z púhej povinnosti pozostávajúceho poslušenstva plnily. Dústojníci a generáli tiež znevolení kráčali ku predu; aj oni dudrali, preklínali mráz, sneh, ktorý im cestu obťažoval, a údy meravými činil.

„Či sa v našej temnej mlčanlivosti celkom nepodobáme takému vojsku, ktoré po velikej porážke na zpät tiahne?“ pýtal sa Nádašdy svojeho po pri ňom jazdiaceho pobočníka Beňovského. „Ubíjajúci pocit mi srdcom sviera, keď na tieto pyšné voje, na tieto mladé, plné síl postavy hľadím, ktoré zajtrá snáď padnú v obeť nešťastnej smrti.“

„Vy tedy ráčite byť ešte voždy presvedčený, že na víťazstvo nemôžeme rátať?“ pýtal sa Beňovsky. „Ostatne, veď sme podľa najnovších zpráv vyzvedačov try razy silnejší než prusský kráľ; on má sotvaj tryatrydcať tisíc ľudí, my ale máme deväťdesiať tisíc.“

„Ale na čele tých tryatrydcať tisícich stojí prusský kráľ. Viete vy, čo to znamená? Viete vy kto je II. Fridrich?“

„Nuž čo,“ odvetil s úsmevom Beňovsky, „on je chrabrý veliteľ, múdry plukovodca, slávobážny kráľ, ktorý va banque hrá a svoju malú krajinku silnou državou chce spraviť, aby svet zabudol, že malý brandenbourgský pohraničný gróf dakedy umyvák musel držať pred rakússkym cisárom.“

„Nie mladý priateľu!“ vetil Nádašdy, „prusský kráľ je bystrý um, to jest Bohom obdarené dieťa. Pravdu máte, že je on chrabrý veliteľ, múdry plukovodca, a snáď i slávobážny kráľ, ale z toho všetkého ešte neni II. Fridrich, neni ešte bystrý um.“

„A čo vy ráčite menovať bystrým umom? Čo má Fridrich mimo chrabrosti, mimo vojänskej vedy, mimo slávobážnosti?“

„Božské povolanie má! je preniknutý darom svetového ducha, ktorý ho popudzuje k velikým činom, a ktoré popudzovanie kráľ rovnako poňal rozumom i srdcom. Vy zadiveno hľadíte na mňa? To myslíte, že ja som citámi sa uchvátiť dajúci ztreštenec? Ale hovorím vám ja, že je to tak, ako vyprávam. Kráľ Fridrich je jeden z tých málo, ktorých svetový genius posiela, aby svet ďalej uniesli; aby státom, državám inú podobu dali. Malý brandenbourgský hraničný gróf, o ktorom ste poznamenali, že bol prinútený umyvák držať cisárovi Nemecka a Austrije, je teraz na tej ceste, aby sa mohútnym kráľom spravil, a umyvák, ktorý cisárovi poddá, rakúskou krvou naplní.“

„Pane veliteľ! ale tento jeden raz zajiste cez tmavé okuliare hľadíte,“ hovoril živo Beňovsky. „Je pravda, že prusský kráľ v predošlých dvoch bitkách zvíťazil nad Austrijou, obohatil sa rakússkymi provincijamí; medzitým my sme teraz predca na najlepšej ceste ohľadom toho, aby sme sa vypomstili za všetko toto, a — čokoľvek vy ráčite hovoriť, ja nemôžom veriť, že by trydcať tisíc prusov zbilo našich deväťdesiať tisíc ľudí. Je pravda, my nemáme velikého plukovodcu, a arciknieža Karol vúbec nemá šťastia — k vydobytiu vojny, lež máme pri ňom veľkých generálov; — náš ste vy pane veliteľ — náš je Daun, Laudon.“

„A my všetci sme neschopnými učinení skrz hlavného veliteľa,“ odpovedal s boľasťou Nádašdy. „My jeho nešťastia celú ťarchu na seba musíme prevziať, a dejiny sveta i nás s ním odsúdia. To hovoríte, že som na tom stanovisku, aby sme sa pomstili za obidve sliezske vojny. Povedcte radnej, že sme na tom stanovisku boli. Áno my sme nazpät vydobyli Vratislavu, Schweidnitz, Prahu, osvojili sme si zase Slieszko, ale božské oko sa odvráti od nás, Boh s temnotou potresce našich plukovodcov, a božským svetlom i slávou obohatí čelo bystrého umu. Jako Antäus za každým dotknutím zeme nový život dostal, tak prusský kráľ pri každej porážke novú víťaznú silu dostáva. Na miesto toho, aby ho prehralé bitky zbabelým boly učinily, k novej odhodlanosti ho popudily. On vie čo chce, a toto je to, čo jeho nepromožitelným a víťazstva istým činí. Veľkú državu, kráľovstvo si chce vydobyť, a z ničoho nový svet vystanoviť. Kto mu dakedy do očú pozrel, ten to vie. Ja vám hovorím, že jeho ohnivé oči sú diamantová zbraň Skanderbega, s ktorou je víťazstvo spojené. S očamí si vydobyje Fridrich nový svet, lebo s tymí panuje nad svojimí vojakmí, oduševňuje týchto za víťazov, popudzuje k vznešenej láske oproti jich kráľovi; z týchto očú duša, srdce, genius sa zrkadlí a oduševňuje k velikým činom. Ale my? Čo my máme čo by nás oduševňovalo? Hneď uvidíme! Arciknieža nás dal povolať, aby nám vydal rozkazy k zajtrajšiemu dňu. Jako prídeme ta, kde prenocujeme, hneď sa máme k nemu dostaviť. A už sme došli sem, lebo táto dedina tu je Sáhra, a tu bude hlavný vojänský stán. Predovšetkým sa ohliadnime, aby sme si kone na príhodné miesto postavili, a sebe dajakú obstojnú nocľah zaopatrili, a potom pôjdeme k hlavniemu veliteľovi, k rozhodovateľovi zajtrajšieho dňa.“

Veliteľ Nádašdy asi o pol hodiny so svojím pobočníkom Beňovským vstúpil do dedinskej krčmy. Zaiste miestny krčmár jak živo neuhostil ešte toľko tak vysokých hostí, jako tohoto večera, jakživo okolo jeho ohniska neobskakovalo tolko grófov, kniežat, generáľov a vysokých, dústojníkov. Nemilosrdná zima bola, a každý sa usiloval ohriať svoje údy pri praskajúcom ohni a znázorniť svoju smelosť a odhodlanosť k iných a svojej radosti.

„Malý prusský kráľ je skutočne tu, opovažuje sa proti nám tiahnuť,“ vykriekol arciknieža, ku svojemu prvému pobočníkovi, ku vstupujúcemu veliteľovi Nádašdymu.

„Áno,“ hovoril na to druhý pobočník Kinsky, „áno, malý prusský kráľ, a celá potsdamská slepá paráda stojí pred nami, ale ani z ďaleka netuší, že toto činí. Pri zajtrajšom úsvite, keď malý pohraničný grófik vidí svojo nešťastie, smrtedlne sa uľakne, a s celou svojou slepou parádou zuteká, aby nemusel zase novú porážku zakúsiť.“

„Áno, utekať bude, až bude radosť hladeť za ním,“ vykríkol iný generál. „Ale sa mu to ani za zle nemôže vziať. Čo že si môže počať so svôjho vojska hŕstkou, oproti našemu ohromnému víťazstva istému voju. Bláznovstvo by bolo od neho, keby sa opovážil s namí v oči postaviť! Trydcať tisíc oproti deväťdesiat tisícim! Jestli sa v oči postaví s namí, prirodzená vec, že my svíťazíme, ale toto víťazstvo o nič nerozmnoží našu slávu, lebo je to prirodzený následok našej presily.“

„Poďte,“ pošepol veliteľ Nádašdy ku svojemu pobočníkovi, „poďme k arcikniežaťu. Daun a Khevenhüllen práve teraz vstúpili dnu, a práve teraz prišiel i Luchesi a generál Beck sám i s pobočníkom. Poďte.“

Z kuchyne vstúpil s Beňovským do začmudenej izby, vo ktorej inokedy dedinský sedliaci trávili nedelňajší čas v dobrej vôli a ktorá dnes bola prijímacou sieňou lotharingského arcikniežaťa Karola.

Hlavný veliteľ sedel na lavici pri úzkom, dlhom stole, ktorý zaujímal dlžku celej chyže; jemu oproti na lavici, pri jeho pokynutí vkročivši generáli jeden za druhým pozaujímali miesta, a nižší dústojníci a pobočníci, vo sviatočnom vojänskom postavení zaujali miesto po pri dverách.

Oči Beňovského mimovoľne na arciknieža pohliadly, a okolo jeho úst boľastný úsmech si pohrával.

„Áno,“ hovoril sám k sebe, „veliteľ Nádašdy má pravdu. Toto neni bystrý rozum, neni vojänský veliteľ, v ktorého hľbokom predvidení dôverovať možno, skrze ktorého sa lzä oduševniť. V tejto ťarbavej nízskej postave, nič rozkazujúceho neni, a trocha napuchla tvár, bližtiace sa malé oči a úzske nízske čelo neprezradzujú hľbokomyselné individuum a najmenej k bitke zvyklého víťaza.“

„Páni velitelia!“ započal arciknieža, ťažkým a donuvaným hlasom, „konečné rozhodnutie stojí pred namí, preto som vás povolal sem, abych vám svoje k zajtrajšiemu dňu slujúce rozkazy vydal, a ešte raz vypočul vašu mienku. Podľa zpráv mojích vyzvedačov, prusský kráľ tak blízo stojí so svojím malým vojskom ku nám, že jedine od nás závisí k bitke ho nútiť, alebo dovoliť mu milosrdne odtiahnuť. Je tedy otázka to: zdáliž nám ku cti poslúži táto bitka, hladom a bitkou zoslabené malé vojsko nútiť k bitke, aby sme si nepochybné víťazstvo vydobyli; alebo zdáliž nám ľudskosť a dústojnosť to nakladá, aby sme proti oslabenému nepriateľovi veľkodušnými boli a dovolili mu odtiahnuť? Hovorte páni velitelia.“

„Vaša cisárska vysosť vie, že moja mienka voždy tá bola, že je lepšie, jestli poostaneme v istom postavení pri Vratislave,“ preriekol veliteľ Daun, „ale poneváč sme už tu, riešiť teraz musíme. Ostatne dľa môjho náhľadu by obozretnejšie bolo, prusskému kráľovi ponehať započatie, na miesto toho, aby sme ho k vojne nútili; ponehať na neho, zdáliž si vojnu alebo utiahnutie sa zvolí?“

„Aj ja som pána Daunovej mienky,“ hovoril veliteľ Nádašdy so živým dúrazom.

„Aj ja,“ pokračoval veliteľ Serboltani.

„Aj ja,“ dokladal veliteľ Beck.

„Ja nie,“ vykríkol náružive veliteľ Luchesi; „prehnaná velikodušnosť by to bola od nás, šetriť tohoto vysokomyslného kráľa. Jako sa opováži s vyhladnutou, ošarpanou hŕstkou vojska oproti nám sa približovať? Nech tedy vidí následky svojej vysokomyslnosti a nerozváženosti. Prusský kráľ od tých čias, ako dosadol na prestol, nepretržene bol tak bezočivý, že pokoj i blaho našej milovanej cisárovnej sa opovážil rúšať, a poneváč je on neznášanlivý človek, bude to voždy robiť, dokiaľ nebude zničený. Tedy, zničme ho! Zápasme sa s ním k rozhodnej bitke zajtrá, a potom bude ukončené všetko. Zajtrá večer nebude viac prusského vojska na svete, a malý brandenbourgský pohraničný gróf zahaňbený a znevážený, bude prinútený nazpät sa odvliecť do svojej krajinky. Ukážme mu, že jeho potsdámska slepá pýcha si nemôže nič započať s vycvičeným vojskom. Zničme ho!“

„Áno, zničme ho!“ vykríkol veliteľ Khevenhüller, a ešte iní piati velitelia.

„Ja som mienky veliteľa Luchesiho a mienky týchto pánov, zničme prusského kráľa,“ preriekol arciknieža Karol. „Pri našej mienke stojí vätšina, vec je tedy rozhodnutá. K vojne prinútime prusského kráľa.“

„Áno, k vojne prinútime prusov,“ vykríkol oduševnene Luchesi, — „to jest zničíme jich, a týmto raz na vždy ukončíme vojnu.“

„Bože daj, aby veliteľ Luchesi bol dobrým prorokom,“ slovil Nádašdy sviatočným hlasom. „Bože daj, aby sa vyplnilo, čo prorokuje. Prajem to, ačpráve neúfam, a následkom tohoto i zostávam pri svojej prednesenej mienke, žeby lepšie bolo bývalo zostať v našom bezpečnom postavení, lebo by sme neboli prinútení bitkou si vydobýjať zimný tábor, a teraz zase pod otázku klademe to, čo už ináčej naše bolo.“

„Zajtrá, po vyhralom víťazstve úfam že skrúšene zoznáte svoj omyl,“ riekol pyšno a roztopašno arciknieža. „Ostatne neni viac reči o vašej mienke, lebo vec je riešená, a páni velitelia majú už len moje rozkazy prevziať. Vy veliteľu Luchesi, pravé krýdlo, vy Nádašdy ľavé krýdlo povedete; ja a veliteľ Daun zostaneme pri prostrednom voji, aby sme riadiť mohli celú operaciju. Pravé krýdlo nech zaujme miesto od Lutic po Frobelvitz; ľavé krýdlo ale od Lutic cez Sachshütten po gohlavské jäzerá. Tejto noci zaujmite miesto s vojamí, a zajtrá ráno potom uvidíme, či prusský kráľ nebude držať za vhodné tmu noci k odtiahnutiu použiť, alebo dosť bezočatý bol vojnu prijať. Dobrú noc pánovia. Ráno o ôsmej hodine vás všetkých budem tuná čakať k ostatnej porade.“

Rukou kývnul veliteľom a stanúc z drevenej lavice, ťažkými krokamí išiel ku dverám, ktoré viedly do pobočnej komory, ktorá mala to šťastie dnes, za nocľažnú chyžu poslúžiť jeho cisárskej vysosti.

Pod tým časom ako sa toto v tábore rakússkeho hlavnieho veliteľa dialo, a jako arciknieža Karol svojích veliteľov na poradu svolal: i prusský kráľ povolal k sebe svojích veliteľov a vyšších dústojníkov do bornovského táboru. On sám sedel pri stole, na ktorom boly papiere a mappy rozložené, keď práve páni v celej tichosti s celou úctou dnu vstúpili, a s vypnutou vojänskou postavou okolo stien si postáväli.

Kráľ, ktorý práve písal, odložil pero; jeho veľkých modrých očú plamenný zrak rýchlo preletel po vážnych, bojazlivých tvárach, až konečne sa mu uprely na starosti plnej smutnej tváry staričkého veliteľa Rohra. Kráľ s výrazom istej nespokojnosti pohliadol naň, vstal a rovno ku starému veliteľovi kročil.

„Prečo vy hľadíte tak bez vôle?“ pýtal sa suchopárne. „No, povedzte mi pravdu; viete že toto žiadam od mojích veliteľov. Hovorte tedy! Čo je to? Veru vás snáď znepokojuje, že zostaneme tu stáť v oči rakúšanom? Myslíte, že príjmem vojnu?“

„Áno veličenstvo,“ odpovedal živo starý generál, „myslím a toto ma znepokojuje, lebo rakúšanov je tryrazy toľko jako nás.“

„Dobre viem,“ odpovedal Fridrich, „ale teraz už neni možné iné, jako svíťaziť alebo zomreť. Ja napadnem rakúšanov, keby hneď i tak vysoko boli jako vratislavská väža. Áno, pánovia,“ pokračoval blíž pristúpiac ku veliteľom, „zajtra uderím na nepriateľa. A poneváč od tejto vojny závisí všetko, a musí sa rozhodnuť, kto má byť pánom v Sliezsku, preto som vás dal k sebe povolať pánovia, abych vám zdelil, že očakávam, aby každý plnil svoju povinnosť. Žiadam, aby každý na svojom mieste pozoroval na velenie, a pred svojimí podriadenými s neohroženou smelosťou, vytrvanlivou rekovnosťou išiel vo pred; slovom, aby každý v tom povedomí vystúpil pred nepriateľa: svíťaziť alebo mreť! Buďte všetci do jedneho tak odhodlaní, jako ja, vtedy som istý víťazstva. Upovedomený som o všetkej sile a slabosti nepriateľa, a tak postavím voje, že budú môcť s výhodou bojovať, a len na vás bude potom rad, s odhodlanou smelosťou a s dávnou prusskou rekovnosťou bojovať. Jestli jesto medzi vamí malodušný, ktorý nechce krv a život obetovať, ten nech vystúpi prv, nežby druhých znevolil. Nech vystúpi! Hneď, bez všetkého vytýkania a dohovárania obdrží prepustenie.“^[1]

Kráľ po krátkej prestávke zase uprel svoje iskriace veliké oči na svojích veliteľov, ako keby do hlbky ích srdca bol chcel s nimí nahliadnuť.

A čo kráľ na týchto tvárach vyčítal, to mu zaiste radosťou naplnilo srdce, lebo radosti trbliet preletel po jeho peknej ráznej tváry, a očí lesk zmenil sa na prívetivý ako zase na veliteľa Rohra pozrel a zhliadol na tohoto svraskovanej, obrunatenej tváry sľzy tiecť.

„O, neplačte môj drahý pane Rohr,“ preriekol privetivým, skoro útlym hlasom, „neplačte, vás skutočne nerozumiem.“

„A pravde podobno žiadneho z nás, veličenstvo,“ vykríkol náružive skoro s hnevom veliteľ Wedell. „Veličenstvo nezamýšľa obraziť našu česť a našu lásku. My všetci sme hotoví obetovať svoje životy za vaše veličenstvo.“

„Áno,“ vykríkli so živou odušvnenosťou všetci, „my všetci sme hotoví svoje životy obetovať za vaše veličenstvo!“

Kráľ sa milo poklonil a tým, ktorí blíž k nemu stáli, ruku podal.

„Dobre vidím,“ hovoril radostne, „neni ani jednoho tu, ktorého by šľächetná rekovná odhodlnosť neoduševňovala. Ale aj pozorovať budem na toho, kto bude plniť svôj sľub a svoju povinnosť. A všade budem, na náčelí bitky, za ňou, pri pravom i ľavom krýdle, ani jeden jazdecký alebo peší prapor neujde mojej pozornosti. Kto potom zodpovie svojej povinnosti, toho obsypem vyznačením a priazňou a nezabudnem nikdy na neho. Ale kto sa nehodným dokáže, ten nech sa potom len vzdiali, a nech sa neukazuje mojemu zraku. Dobrú noc pánovia; je čas k odpočinku, lebo zajtrá ráno za včasu musíme každý na svojom mieste byť, a dosť, i silná práca čaká na nás. Tedy dobrú noc.“

Velitelia s vojänskou ráznosťou jeden za druhým mlčky kráčali von. Kráľ zostal stáť na prostredku chyže hľadiac za nimí dokiaľ len ostatní nezatvoril dvere za sebou.

„Všetci sú verní a rekovní“ prehovoril zamysleno, „všetci zajtrá vynaložia všetko možné, aby naše bolo víťazstvo. Ale potom — či to bude aj možné? Neni-li to opovážlivosť odomňa, pustiť sa do bitky s mojím malým zoslabnutým vojskom?“

Potom pristúpil k zemevidu na stole rozprostrenému, a pozorne skúmal nepriateľa a svoje postavenie.

„Je pravda“ pretrhol si po krátkej chvíli ticho hlasom dobrej vôle, „nepriateľ je počtom try razy tak silný ako my, a rakússki vojaci sú vypočinutí a dobre zaopatrení; kdežto na proti tomu moji vystáli mnohé srážky a už dávno je tomu, čo mali príležitosť zasýtiť sa. Ale práve toto je dobre, lebo zápasy v sile udržujú telo i ducha, a hlad túhu vzbudí v mojich vojakoch za rakússkym mäsom, suchármi a jinou potravou. Úfam, že zajtrá hlad učiní mojích vojakov víťazmí, a že skrze nich zajtrajší deň dňom slávy učiním pre moju vlasť. O, vlasť moja! ľúbené Prussko moje! Jedine o teba sa strachujem, jedine pre teba si žiadam toto víťazstvo! Môj život je malicherná vec. Ale dokiaľ žijem, povinnosťou mi je bojovať, abych na koľko možno oslobodil vlasť svoju od zahynutia! A teraz, prv než bych si ľahol, dokončím si list slujúci k mojemu drahému d’Argens marquisovi.“

Sadnul si ku stolu a začal rýchlo písať. Z vonku sa ešte vždy ohlasoval zvuk bubna, trúby a pochod vojov, ale kráľ na všetko toto neočúval. Sedel pred papierom, na ktorý slovámi kreslil svoje osudné postavenie. Lojová svieca, ktorá pred ním stála, a ktorá jediným svetlom bola v začmudenej odpornej chyži, svoje žlté pablezky práve na kráľa hodila tak, že sťa lúče metajúca temná hviezda svietila v temnej chyži.

Kráľ písal voždy ďalej, a tvár jeho voždy veselší výraz dostávala. Zdeľoval svojemu priateľovi tú obavu, ktorá obsadla jeho srdce; skrze čo zpadla mu ťarcha z ducha a tento dostanúc vzlet, povzniesol sa do vyšších sfér blaženosti. Vonku čím dial, tým tichšie bolo, až odumrel celý pohyb, a len časom bolo čuť hlas stráže, alebo rachotenie bubna v dialke. Konečne nebolo čuť ani toto, a nastúpilo celkovite nočnie ticho. Kráľ len ešte voždy písal; jeho komornik Deesen už dva razy pohliadol dnu ticho otvorenými dveramí; lež kráľ ho nepobadal, a Deesenova postava zmyzla z rozotvorených dverí.

List bol dokončený; kráľ odhodil pero bokom. „Áno“ preriekol, opakujúc ostatnie slová listu, „zvíťazím alebo padnem. Môj terajší život je nie k zneseniu. Pomáli sa pomíňam; podobám sa takému telu, ktoré každý deň okaličia, a z ktorého každý deň odrežú jeden úd. Radnej volím smrť, než takéto každodenné muky. A zajtra sa rozhodne nad osudom. Koľko životov ľudských, koľko krvy to bude stáť!“

Zasmušilosť prelietla po tváry kráľovej, a zastrela lesk jeho očí. Vstal a začal hore dolu chodiť po tmavej chyži.

„Teraz spia všetcia“ hovoril medzi zubámi, „koľkí budú už zajtrá spať večný sen smrti! Od koľko rodičov odtrhne zajtrá smrť dietky, od koľko detí otcov!“

Do hľbokých myšlienok pohrúžený pozastál pri stole a mračno na jeho čele voždy černejším zostávalo. Zrak mu padol na píšťalu, ktorej strieborná zátvora sa tak jasala vo tme, jako oči dajakého dobrého priateľa. Boľastný úsmev prelietol jeho pernamí.

„Poď, ty skrínka mojich útrap“ preriekol vezmúc píšťalu do ruky, „poď, nech tebe rozpoviem svoje bôle.“

Priložil píšťalu k ústam, rozpovedal jej svoje trápenia, hovoril boľastiplnými hlasamí, v oných útlo sa trasúcich tónoch, ktoré sa jako sväté pozdravy anjela preťahovaly cez nočniu tichosť.

Deesenova postava sa zase dávno bola objavila vo dverách nočnej chyže a ani sa neodstraňovala. Prísne ťahy sa pomály obmäkčily, a keď kráľ ukončil svoju nôtu, dve veľké sľzy sa zperlily na jeho líci, ktoré si utrel vidiac, že kráľ na miesto toho, aby odložil píšťalu, začal na novo živú nôtu.

„Veličenstvo“ pretrhol ho, „odpusťte, ale to je nemožné.“

Kráľ odložil píšťalu od úst a celkom zadiveno pozrel na svôjho komorníka.

„No, čo je nemožné, ty neočatý blázon?“ pýtal sa.

„To, že by bolo možné zajtrá ráno zobudiť vaše veličenstvo, a že by ste do boja šli, keď celú noc ráčite hrať.“

„Pravdu máš Deesen“ odpovedal kráľ úsmešne, zastrčiac pišťalu do toku; „pravdu máš; musíme ráno za včasu stať; bude mnoho roboty. Musíme tedy spať, aby sme k sile prišli. Dobre si urobil, že si ma upomenul na to. Ale ťa bude čert brať, jestli ma zajtrá ráno za včasu na nohy nepostavíš. O siedmej hodine musím byť von.

„No, to bude zase kus ťažkej práce“ mrmľal sám k sebe Deesen. „Dnes ráno som celú hodinu prosil a hrešil pred vašim veličenstvom aby ste stali, dokiaľ to malo výsledok.“

„Áno, ale som predošlé try noci nič nespal“ riekol v dobrom rozmare vyhovárajúci sa kráľ. „Nepretržene sme na ceste boli, a nemal som ani za okamyh odpočinku. V takomto páde potom človek konečne vystatý tak zaspí, že zobudenie na každý pád trocha ťažšie ide. Ale kebych i zajtrá ráno trafil tuho zaspať Deesene! upotreb konečných spôsobov jeden: mokrý, studený uterák mi polož na tvár. Vieš, že toto pomáhať zvyklo. Keby tedy snáď tuho zaspal zajtrá ráno, vezmi mokrý uterák, lebo zajtrá ráno nebudeme mať času jednať sa so snom.“

Medzitým nebolo načím upotrebovať „z konečných spôsobov“ ani jeden. Kráľ bol už hore, keď Deesen vstúpil ku nemu; s mládeneckou sviežosťou vyskočil z postele, aby sa od Deesena dal obliecť a vypil svoju chocoladu.

Deesen mu pyšno a víťazoslávne podal raniny a kráľ ako siahnul za strieborným tanierom, aby si ho k sebe pritiahol, zrazu sa ztriasol, a raz na tanier a raz zase na blažene usmievajúceho sa komorníka pohliadal.

„Čo je to za pečivo tu?“ pýtal sa kráľ, „takú má formu, jako ťurecký polmesiac. Kde sa to tu bere?“

„Ráčiž odpustiť vaše veličenstvo“ odvetil Deesen blažene, „toto je rakússky rožok, veliteľ Ziethen, ktorý už prešiel, práve teraz to poslal vášmu veličenstvu k raninám. Dústojník čaká vonku.“

Kráľ sa sám ponáhľal ku dverám a zakričal v nich: „Vstúpte dnu!“

Dústojník vstúpiac dnu, úctyplne zastal pri dveroch. Fridrich išiel celkom ku nemu a silno nazrel do jeho očú.

„Čo za historiju má tento rožok, ktorý mi veliteľ Ziethen poslal?“ pýtal sa rýchlo.

„Veličenstvo, jako sme boli na pochode, náš veliteľ Ziethen sa dovedel, že rakúšani preložili svoju vojänskú pekáreň do Neumarktu.“

„Do Neumarktu? Tedy pred svoje pluky? Pán arciknieža Karol sa zdá v tej viere byť, že už vyhral vojnu, že takto vopred posiela svoju pekáreň. — A tedy — úfam, že veliteľ Ziethen použil túto vieru arcikniežaťa? Hovorte, čo urobil Ziethen?“

„Veličenstvo! rozkázal husárom pozchodiť z koní a s útokom zaujal mesto. Velice málo práce to stálo. Osem väzňov máme a krem toho sme vojänskú pekáreň, všetku ztrovu a zásobu múky i čerstvé pečivo zaujali.“

„Začiatok je dobrý“ — preriekol Fridrich veselo. „Dobrým znakom sa to zdá byť pre celý deň. Iďte nazpät k veliteľovi, a povedzte mu, že ďakujem za raniny, a na vzájem povolám ho po vyhranej vojne k sebe na večeru. A teraz napred! Je biely deň; chcem videť, ako stojí vec s rakúšanmí.“

„Veličenstvo, ráčte najprv vypiť chocoladu“ vykríkol Deesen utekajúc za kráľom, ktorý už vonku boľ; Veličenstvo tu je chocolada a rožok.“

„Pravda je,“ odvetil kráľ s úsmechom, „musím sa podrobiť nemilosrdnému žaludku; ostatne kto zná, či dneska dostanem ešte dačo jiesť. Musí tedy človek byť obezretným.“

Stojiac na prahu úzkeho domčeku, dopíjal chocoladu; za ním Deesen s rožkom; pred dvermí domečka sa shromážďoval jeho sprievod: pobočníci, velitelia a vyšší dústojníci.

„No Deesene,“ preriekol kráľ podávajúc komorníkovi do poli vyprázdnenú čašu, „ufám, že si teraz už spokojený. Teraz daj sem rakússky pečený polmesiac. Pánovia vidíte, deň sa dobre započína. Toto je prvá rakússka korisť. Poslal nám ju Ziethen. Rakúšania nám s rožkamí poslúžili k raninám, my ím za to pošlime čierných jahôd na obed.“

„Áno vaše veličenstvo, to jím pošlime“ vykríkli, veselo velitelia; čierných jahôd im pošlime.“

„Teraz poďte pánovia, obozrime stanie rakúšanov.“

Kráľ si sadol na svojeho sivku, a sprovádzaný vyšším dústojníctvom nameril kroky k vršku pred Bornom. Raňajšia hmla sa ešte rozpzostierala po širokej rovine, ktorá sa teraz ukázala pozorovateľom, ale bystré oko kráľovo aj prez hmlu videlo ten ohromný zástup, ktorý jako dajaký voždy sa krútiaci a zase v hmle sa tratiaci ohromný hadisko celú zdľžku horizontu zaujímal a svojími dvoma krajamí polokolo tvoril. Ohliadnuc sa za seba, v tuhom spojení videl v oči nepriateľa, svoje tak maličké vojsko. Na okamženia sa zatemnil jeho zrak, mračno sa pretiahlo po jeho čele, a zanoriac sa do myšlienok, hlavu zvesil dolu. Ale toto len za okamyh trvalo, zase sa pyšno narovnal a opetovne pohliadol na dlhý rad vojov a za ním stojace svoje maličké vojsko. Oči jeho začaly voždy viac iskriť ako orla, ktorý do slnca hľadí; voždy jasnejšou zostávala jeho tvár, ako by od žiary radosti a oduševnenosti, a jako prvý lúč zjavil sa úsmech na jeho pernách.

„Pánovia,“ prehovoril obrátiac sa ku svojím veliteľom, ktorí v úctiplnom mlčaní stáli za ním; „pánovia, pozrite len dobre nepriateľa. Tak sa zdá, ako keby sa svojím válečným poriadkom podobal meďveďu, ktorý si dve nohy napred vystrel, aby nimí nepriateľa zatisknul. Keby sme tak sprostý boli, žeby sme tiahli do prostriedku, to by sme sa vystavili zrovna jeho objemu, a on by otočil okolo nás svoje dlapy a zadlávil nás. Ale nebudeme tak neobozretý. Oprotivne, bočný zátok zpravíme a vyhneme jeho ohnivému objemu.“

„Vaše veličenstvo tedy to chce rozkázať, aby sme sa utiahly, a následkom prevažnej sily nepriateľa vyhli vojne?“ pýtal sa zadiveno veliteľ Möllendorfer.

„Dieu m’en gard, že bych to rozkázal“ vykríkol kráľ, „ba oprotivne napádneme velikého meďveďa, nech tancuje. Len že náš nápad musí byť fortielný a nie obyčajnej povahy. Na miesto toho, aby sme mu chrbät a hlavu napadli, vrhneme sa na nohy, a keď sme tieto neškodnými učinili, potom telo samo od seba padne! On pravda to myslí, že ho v prostredku napadneme, kde je jeho sila sústredená, medzitým my na nohách totižto na bočných krýdlach započneme. Naše voje tedy musejú polovic oddielné postavenie zaujať a z boku oproti nepriateľovi účinkovať. Strednie voje nečinnými spravíme, napadneme na oko pravé krýdlo, a potom so všetkou našou silou sa vrhneme na ľavé. Postavte tedy pánovia vaše voje podľa tohoto rozpoloženia. Hmla je naším spojencom. Za čas ešte ukryje naše pohyby zraku nepriateľa, a dokiaľ slnko vinde, budeme hotoví s prípravami. Pánovia poďte blíž, vezmite si papiere a čujte moje rozkazy.“

Kráľ mal pravdu. Raňajšia hmla bolo jeho spojencom. Rakúšanom zakryla pohyby prusov, nedopustila jim videť, ako poslední zmenili svoje rovnej čiary stanie jako sa stali hustými zástupamí, jako sa tieto zástupy úzko, k sebe spojovaly a jako teraz sťa silné telo napred kráčaly.

Ale práve vtedy, keď prusi toto ostatnie vojänske rozpoloženie ukončili, tratila sa hmla a čisté decembrového slnka lúče, osvietily širokú rovinu; jasny deň prezradil rakúšanom vojänské prípravy nepriateľa.

Lež nie, neprezradil, len ukázal rakúšanom, že nepriateľ zanehal svoje prvé postavenie.

Na čele stredišťa rakúskych vojov stál arciknieža Karol, pri ňom veliteľ Daun, za nimí sprievod v zlatej rovnošate, so zlatými na slnku lesknuvšími sa význakamí. Všetkých týchto pánov zraky boly na prusov obrátené, ktorí proti rakúšanom sa práve zpustili zo zvýšky na širokú rovinu, a v riadnom pochode sa zkrútili na ľavo.

Rakúski pánovia medzi posmeškamí a pri hlasitom smiechu pozorovali tento pohyb nepriateľa; ešte len i cez tvrdé ťahy veliteľa Dauna prelietol úšklebný smiech. Pokrčil plecamí a obrátiac sa ku arcikniežaťu ukázal na prusov, ktorých vojänskej hudby hlas vetor k ich ušiam dovial.

„Odtiahnu“ prehovoril s pyšnou ľútosťou Daun; „odtiahnu; dovoľme, aby odišli.“^[2]

„Áno, nech odtiahnu,“ prisvedčil arciknieža; odtiahnutie nepriateľa práve toľko značí, jako vojnu vyhrať. Celá Europa sa dozvie, že som ja proti prusskému kráľovi tiahol, ponúkol som mu vojnu, ale on ju neprijal, ale na vidom oči zbitý, pod ochranou hmly a našej velikodušnosti, sa utiahol. Dnešný čas v terajšom staní ztrávime, aby si vojsko odpočinuť mohlo, a zajtrá sa pohneme do nášho vratislavského tábora.“

„Prusi odtiahnú!“ kričalo radosťou rakússko vojsko. „Prusi odtiahnú!“ ozývalo sa medzi radamí vojska od prápora k práporu a s veselou dobrou vôľou, so smiechom zkákali pyšní rakússki vojaci nad maloduchosťou berlínskych vojačkov, ktorí sa pri zhliadnutí rakúšana hneď rozutekajú. Medzitým táto maloduchosť nepriateľa celkom po vôli bola rakússkym na ustávanie nenavyklým vojakom, ktorí ju aj hneď použili. Celé pluky pozkladaJi za zbraň svoje náradia, kapsy s chlebom, a i iné drobné veci, aby na darmo aspoň za krátky čas neležala ťarcha na nich. Chceli odpočívať trocha, a arciknieža sa práve s Daunom o tom radil, zdáliž neni zbytočné nechať pluky za tak dlhý čas ozbrojené, a zdáliž by sa jim nemalo dovoliť, aby v pyramídy postaväly zbraň a kládly oheň, — keď zrazu pri pravom krýdle bolo čuť rachot pušiek a dunenie diel. V tomto okamžení dobehol rýchle na koni dústojník od Luchesiho a bez odkladu žiadal hovoriť s hlavným veliteľom.

„Nuž, čo sa stalo? pýtal sa ho arciknieža. Tak sa zdá, že pravé krýdlo znepokojuje odťahujúceho nepriateľa? Na čo ste ho napadli?“

„Výsosť! my sme ho nenapadli, ale on nás napadol,“ odpovedal dústojník, sotvaj dech popádajúc od rýchleho jäzdenia. „Nepriateľ sa neodtiahol, ale so všetkou silou sa oboril na pravé krýdlo. Veliteľ Luchesi náhle prosí od vašej výsosti posilu.“

„Čo vy poviete k tomu pane Daun veliteľu?“ pýtal sa arciknieža, pokrčiac plecamí. „Nepriateľ je dosť smelý k tomu, aby nás pri svojom odtiahnutí ešte aj napadol. Pravda, že toto nič iné neni, jako vojänský fortiel. S predními vojamí chce zaneprazdniť naše pravé krýdlo, aby týmto spôsobom ujistil odchod svojích hlavných vojov.

„Vaša vysosť, ja som nie viac už tejto mienky“ riekol Daun, ktorého bystré oko s pozornosťou skúmalo horizont. — „Začínam veriť, že prusský kráľ nás napáda na základe dobre rozváženého rozvrhu. Či nepočuje vaša vysosť rachot diel a hustý praskot pušiek na ľavom krýdle našich vojov?“

„Skutočne, tak sa zdá, jako keby aj tam bitka stála“ odvetil arciknieža načúvajúc rachot.

A jako hlavní velitelia takto k ľavému krýdlu pohliadali, v tuhom cvale letel odtiaľ oproti ním jeden dústojník.

„Kde je hlavný veliteľ?“ zkríkol dústojník; „musím hovoriť s ním.“

Arciknieža sprovádzaný Daunom a ostatními vyššími dústojníkmi, zo zvedavosti sám išiel oproti dústojníkovi.

„Tu som“ zkríknul, „odkiaľ prichádzate, a čo za zvesť prinášate?“

„Vaša cisárska vysosť! veliteľ Nádašdy rýchlu posilu prosí od vašej cisárskej vysosti. Nepriateľ sa ohromnou silou oboril na ľavé krýdlo našich vojov, a v takých zástupoch sa k predu tiskne, že len s rýchlou posilou ho bude možné víťazne na zpät odtisknuť.“

„Ale veď je to nesmyseľ!“ vykríkol arciknieža, „veď nepriateľ len nemôže na raz byť pri obidvoch krýdlach!“

Z pravého krýdla prišiel zase nový behúň.

„Cisárska vysosť! veliteľ Luchesi ešte raz prosí rýchlu posilu od vašej cisárskej vysosti. Nápad je voždy silnejší, nepriateľ sa už do našich radov tiskne — —“

„Hlavný veliteľ! Hlavný veliteľ! Kde je hlavný veliteľ?“ kričel dústojník jazdiaci od ľavého krýdla, a jako ho k nemu doviedli, vykríknul hlasom sotvaj dech popadajúcim: „Posilu! Veliteľ Nádašdy rýchlu posilu prosí! Nepriateľ so strašnou vzteklosťou útokom ženie na ľavé krýdlo. Voje sa už klátia, a keď za včasu nedostaneme posilu, celé ľavé krýdlo je v nebezpečenstve.“

Hlavný veliteľ s temným zrakom pozeral raz na jednoho a raz na druhého behúňa, a zpytujúce sa obrátil k veliteľovi Daunovi, ktorý skumave uprel svoj zrak do dialky.

„Nuž, čo vy na to poviete pane veliteľ? ktorému máme veriť? ktorý je napadnutý, a ktorému máme posilu poslať?“

„Vaša cisárska vysosť,“ odvetil pomáli a zamysleno Daun, „túto otázku je velice ťažko rozluštiť.“ A rachot strelby nepretržene bolo čuť od oboch krýdel. „Skutočne tak sa zdá, jako keby kráľ celkom novú vojänskú taktiku bol vynašiel a na raz nápadnuť chcel z obidvoch strán.“

„Ale povedzte vy mne, čo už máme teraz robiť?“ vykríkol arciknieža. „Na obidve strany posilu nemôžme poslať, lebo to by toľko značilo, jako rozbúrať centrum, a z velikej armády dve malé urobiť. Ktorému mám tedy uveriť? ktorý je vo vätšom nebezpečenstve?“

A jako keby bol sám osud chcel odpovedať na toto, tretí posol prišiel od pravého krýdla.

Ten čo teraz prišiel, bol pobočník veliteľa Luchesiho, ktorý od hlavného veliteľa rýchlu posilu pýtal.

„Tedy veliteľ Luchesi je presvedčený o tom, že hlavný nápad nepriateľa na neho je namerený?“ pýtal sa arciknieža zamysleno.

„Vaša cisárska výsosť! veliteľ Luchesi je o tomto na toľko presvedčený, že mi naložil povedať vašej cisárskej vysosti, že jestli posilu hneď nedostane, vtedy odstraňuje od seba každú zodpovednosť, ohľadom nešťastného výpadu vojny.“

„Vaša cisárska vysosť, teraz ja sám prosím, pošlite posilu veliteľovi Luchesimu,“ hovoril Daun. „Jestli ráčite dovoliť, sám pôjdem k nemu s reservným oddielom.“

„Urobte to milý veliteľu, odpovedal arciknieža,“ tešiac sa, že ho konečne k riešeniu prinútil, „áno choďte vy na pomoc veliteľovi Luchesimu, on je rozumný a odhodlaný veliteľ, a keď je on raz presvedčený o tom, že hlavný nápad nepriateľa je na neho upravený, verím že je to aj pravda.“

Hlavný veliteľ Daun, sprevádzaný svojím pobočníkom, odišiel, a o nedlho bolo možno videť, jako reservné vojsko rýchlym pochodom ide na pomoc pravému krýdlu.

Ale práve, jako sa toto dialo, z novu prišiel posol od ľavého krýdla a nanáhle pýtal v mene Nádašdyho pomoc.

„Pane,“ okríkol ho s hnevom arciknieža, „povedzte veliteľovi Nádašdymu, že je vo veľkom omyle. Nie proti nemu je namerený hlavný nápad nepriateľa, lež proti pravému krýdlu, a následkom tohoto, sme veliteľovi Luchesimu už aj poslali žiadanú pomoc. Povedzte veliteľovi Nádašdymu, aby si nerobil mátohy, a zdánlivý nápad aby nedržal za pravdivý.“

Ešte nedokončil svoje slová, keď nový posol prišiel od Nádašdyho, ktorý ešte doliehavejšie pýtal posilu.

Arciknieža očervenal od jedu jako šarlát, obrátil svôjho koňa, bez toho, aby prišlému odpoveď dať uznal za hodné.

„Dobre viem, že to len preto robí, aby mňa jedoval,“ vetil ku svôjmu pobočníkovi Pálfimu.

„Veliteľ Nádašdy je velice svárlivý človek, voždy to chce, aby on mal pravdu, všetko chce lepšie vedeť ako druhý človek. Od začiatku ma odhováral od tejto vojny, a poneváč som nepočúval na neho, teraz do rozpakov mňa chce priviesť s neprestajným pýtaním pomoce.“

„Prosím vašu cisársku vysosť dovoľte mi, abych sa za toto pomstiť mohol,“ prehovoril pobočník Pálfy.

„Nuž, jako to chcete urobiť?“ pýtal sa arciknieža.

„Celkom jednoducho, milostivý pane! úfam, že po dokončenej bitke mňa ráči milostive vyvoliť vaša cisárska vysosť za posla, ktorý radostnú zprávu víťazstva odnese do Viedne jej veličenstvu cisárovnej. Pritom budem mať príležitosť, opísať pred jej veličenstvom celý beh vyhralej bitky, a rozpovedať zanovité sebadržanie veliteľa Nádašdyho; ráčite vedeť, že jej veličenstvo cisárovná o mnoho viac miluje svôjho pána švagra, než by dopustila, že by sa nekto neslušno choval na proti vašej cisárskej vysosti bez pokarhania. Prosím tedy vašu cisársku vysosť, ráčte mi dopustiť, abych ja mohol ísť s víťazným posolstvom do Viedne.“

„Dobre, ja vyplním vašu žiadosť“ odpovedal mnohovážne arciknieža. „Vy pôjdete do Viedne jako posol víťazstva. Ale počujte, strelba pušiek trvá na obidvoch stranách ustavične, len že sa mi zdá na pravom krýdle silnejšou. Veliteľ Luchesi má teda pravdu; tam počal hlavný nápad nepriateľa. A nám nádobno tu nečinne stáť bez toho, žeby sme nepriateľovi i len do očí mohli pozreť! Ten malý prusský král, ten jako sa zdá, si hlavu lámal na dajakej válečnej lsti, lež nepodarí sa mu to. O mnoho sme silnejší, nežli by sme mohli o našom víťazstve pochybovať.“

A zase dojazdil sem jeden dústojník a hlasite sa dopytoval na hlavného veliteľa. Keď mu ukázali jeho stanovisko, zkočil z koňa, kantár hodil jednomu vojákovi, a rýchlym krokom šiel ku hlavnému veliteľovi a jeho pobočníkovi. —

„Vaša cisárska vysosť,“ prehovoril s vojänským pozdravom „prichodím čo posol od veliteľa Nádašdyho.“

„Vaše meno?“ pýtal sa lahostajne arciknieža.

„Móric Beňovsky, prvý pobočník veliteľa Nádašdyho, ktorý mi nakázal poponáhlať sa k hlavnému veliteľstvu prosiť od vašej cisárskej výsosti najrýchlejšiu posilu.“

„Myslím pane Beňovsky,“ hovoril arciknieža uštipačne, „myslím, že vy ste už siedmym poslom, ktorých Nádašdy ku nám poslal.“

„Vaša cisárska vysosť ráči tedy videť z tohoto jaké dôležité a nebezpečné je generálovo postavenie,“ odvetil Beňovsky s hrdou pokojnosťou. „Veliteľ Nádašdy mi narídil oznámiť pánu vrchnému veliteľovi, že sa nejtesknejšom nebezpečenstve nachodí a jestliže mu vaša cisárska vysosť hneď znamenitú posilu nepošle, jemu sa i to najhoršie stať môže.“

„A čo nazýva generál tým najhorším?“ pýtal s arciknieža zpovoľna. „Čo pod tým rozumie?“

„Rozumie pod tým to, že sa nie len jeho krýdlo ale celá armáda zmakosí.“

„Zmakosí?“ opetoval arciknieža s nedúverivým úsmechom. „Rakússka armáda neni predci kusom plátna, ktoré by bolo možné zmakosiť.“

„Nie,“ odpovedel Beňovsky hrdo, „je ale pohyblivá látka, ktorú možno i proti jej vôli prinútiť zpiatky sa pohybovať, a vo svojom zpiatočnom pohybe ztrhnuť i tých ktorí sa na nej nachodia. Neodrazí-li sa strašný nábeh prussov okamžite, nemožno pomysleť na zastavenie a i zahnanie, a prusi jako hrozný klin vojdú v naše rady prevahou svojeho návalu nás porazia, s namí naše zadné zástupy a môže sa stať, že stred vojska, bez toho aby bol bitky účastný len v utekaní a vo zmakosení bude mať účasť.“

„Môj milý Beňovsky,“ pýtal sa arciknieža krčiac ramenami, je to vaša vlastnia múdrosť, ktorú nám tu vykladáte, alebo je to len puhá ozvena generála Nádašdyho?“

Tmavé oči mladého Beňovského zableskly od zlosti a líca mu zbľädly; už sa otváraly trasúce perny jeho k prudkej odpovedi, lež predca premohol sa a mlčal, po krátkom utíšení prehovoril so zaduseným hlasom:

„Vaša cisárska vysosť ráči mať pravdu, ja som ozvenou generála Nádašdyho, a z toho ráčte súdiť a povážiť, jak dotieravá je žiadosť generalová, keď sama ozvena tak jasne a zvučne hlaholí. Vaša cisárska vysosť! jakožto ozvena generála Nádašdyho, mám vás svätosväte ubezpečiť o tom presvedčení, že nápad na naše pravé krýdlo nič iné neni, jako válečna lesť, a že nápad nepriateľa vlastne na ľavé krýdlo je namereny. Ako ozvena generálova prosím vašu cisársku vysosť ráčte mu posilu poslať.“

„Toto sú také náhľady, nad ktorými sa tu hašteriť nemôžeme“ odpovedal hlavný veliteľ pleciami hodiac. „Veliteľ Luchesy mi oznamoval ten samý náhľad v opačnom smysle. On je presvedčený, že hlavný nápad nepriateľa je naňho namerený, a že nápad na krýdlo ľavé je len valečná lesť nepriateľova. Generála Luchesyho poznám ako rozvážlivého a v bitke znalého veliteľa, a tak veril som slovám jeho i poslal mu reservný sbor. Vráťte sa ku veliteľovi Nádašdymu a oznámte mu to. Vyríďte mu, že mu za povinnosť kladiem, aby s vynaložením všetkej svojej sily sa pevne držal, a nie snáď z prenáhlenej bázne do zúfalstva upadol.“

„Vaša cisárska vysosť!“ zvolal Beňovsky rozpálene, „budem sa chrániť, slová tieto generálovi opetovať, lebo zastrelil by ma ako zločinca, kebych ho, trebárs len čo ozvena vašej cisárskej vysosti, z nejakej bázne obviňoval. Uspokojím sa môjmu veliteľovi tú smutnú vesť priniesť, že pán hlavný veliteľ Bohužiaľ, vyprosenú posilu odoprel.“

Ukloniac sa len povrchne, obrátil sa Beňovsky a potom vyšvihnul sa na svôjho zpeneného koňa, i uháňal širokosiahlym cvalom odtiaľ ku ľavému krýdlu.

Nespokojný zrak Nádašdyho bol v tú stranu upretý, odkiaľ mala posila prísť, a odkiaľ očakával spásonosnú zprávu; ale hľboko si vzdýchnul keď uzrel Beňovského s dmucími prsámi si oddychujúceho. Avšak bľädá tvár a smutný pohľad Beňovského mu dostatočne hovoril, že posolstvo jeho s nešťastným výsledkom sa potkalo, a že zbytočná bola jeho prosba.

„Vy mne žiadnej pomoci nevedete?“ pýtal sa, keď mu Beňovsky práve k boku dorazil.

„Nie, veliteľu, žiadnej pomoci!“ vzdýchol si Beňovsky. „Hlavný veliteľ poslal generálovi Luchesimu reservné vojsko, bo tenže hovoril, že hlavný nápad je naň upravený, a hlavný veliteľ mu to uveril.“

„Tak sme ztratený! zvolal Nádašdy boľästne. „Ó, pomysleť si, že osud tohoto dňa nerozumom a svévoľou jediného človeka sa rozhodne, že tisíce životov ľudských tomu nerozumu v obeť padne, a že pre neho utrpíme urážku hanebnú! Lež teraz už nepomôže žiadne bedákanie. Hľaďte jak nové zástupy prusov sa blížia. My sa aspoň pokusíme ta rýchlu pomoc poslať.“

A skutočne nové zástupy prusov sa blížily, a jasavo plesavým poplachom sa naružive vodrely do jeho kolísavých radov. Nadarmo chcel Nádašdy nové pluky poslať k pomoci porazeným. Zbúreny prusi sa neustupne vopred predrali tak, že ani toľko času jim nedali, žeby sa mohli rozostaviť. Sotvá že sa ukázali, už boli aj porazený a prez ních sa hrnuli prusi, padli na rakúšanov, ktorí nesmiernému nátlaku ustúpili nazad, tlačení nepriateľom prinútili i za nimí stojacé tlupy k ústupu, a tak tisnul jedon pluk druhý, a nútil ho povoliť; válečný poriadok bol zrušený, neporiadok nastal nesmierný, ktorý žiadným velením dústojníkov sa nedal napraviť. Raz sa síce Nádašdymu podarilo cisárských kyrasierov do válečného poriadku sostaviť, lež pruské delá hrmely s ukrutnou silou do jích radov, rozprášily ich, a na klesajúcich vrhlo sa s nekonečným jasotom koníctvo pruské, a hnalo jích jako duniací víchor na všetkie strany.

„Sme ztratení, celkom ztratení!“ horekoval zúfanlive Nádašdy. „Vidíte priateľu môj, nešťastné tušenie moje sa uskutočňuje; sme ztratení!“

„Avšak nie vašou vinou pane veliteľu,“ prehovoril Beňovsky vrúcne. „Potecha je toto si pomysleť a vedeť, že vaše meno ostane čisté od tejto hroznej viny, a keď dejepis o týchto dňoch vyprávať bude, musí riecť: Generál Nádašdy nebral v tom podiel; on bol ten jediný, ktorý odrádzal od války, lež neuposlúchli jeho prorocké slová, a —“

„Prečo ste tak zrazu utíchli? prečo ste tak zbľädli? Ach Bože môj! vy ste ranený? krv vám srčí z rukáva.“

„Nič to,“ prehovoril Beňovsky namáhavým úsmechom, „pušková gulka mi prešla cez ľavé rameno, nič iné a —“

Zamlknul. Smrtelná bľädosť pokryla jeho tvár a pot mu vyšiel v hustých kropajoch na čelo.

„Vy hneď zomdliete“ prehovoril Nádašdy, a prijazdiac celkom ku nemu, obvinul svoje ramená kol klesajúceho tela svojho priateľa. „Nutno, aby ste si dali ranu zaviazať; požadujem to od vás, aby ste hneď v pozadí ostali. Vaše miesto je teraz v nemocnici a nie tu.“

„Moje stanovisko je tu, tu pri boku vašom,“ preriekol Beňovsky pevne; „a tu ostanem. Veď sa mne to podarí, túto slabosť premôcť. Nesmiem ochoreť, nesmiem zomrieť; lebo dobre viete, že ešte dnes jako rýchlik do Viedni pôjdem. Len kvapku vody prosím; ztratou krvy som oslábol.“

General Nádašdy pokynul poslúžnej stráži, rozkázal zavolať ranhojiča a vodu priniesť.

„Nedáte-li si obväzok spraviť ani vás pri boku mojom videť nechcem,“ riekol s dojatnou nevôľou.

„Rozrazí-li zima ranu vašu, ste ztratený, a ja mám o mnoho menej priateľov, nežli bych si jedneho zo svojích najvernejších súdruhov pre jeho mladistvú ľahkomyseľnosť v nebezpečenstvo vydával. Zostaňte tedy tu, dajte si ranu obviazať, a potom sa zase môžte vrátiť ku mne.“

Ranhojič práve prišiel so svojími nástrojamí, sňal s pomocníkami Beňovskeko z koňa, rýchle rozrezal rukáv šaty, aby mu ranu prehliadol.

O pol hodiny ubiehal Beňovsky zase k veliteľovi Nádašdymu, ktorý sa s jadrom svojého vojänského oddelenia v dedine Leuthen postavil a svoje zástupy k novému odporu podnecoval.

„Ono je to všetko marné“ hovoril k navracujucému sa Beňovskému, pozdravujúc ho trúchlivým úsmechom.

„My teraz len na to musíme mysleť, jakým spôsobom by sme mohli zbytok vojov od úplného zničenia zachovať. Teraz je to úloha, aby sme zpiatočný pochod našeho krýdla zakryli, a prekazili prusom smocnenia sa mostov cez svidnickú vodu.“

„Pôjdem tam so svojou ľahkou jazdou!“ zvolal Beňovsky, „obsadíme mosty, a dokiaľ len jediný z nás živý bude, do tých čias neprijdu naň prusi.“

S hrdínskou mysľou, záriacim obličajom, planúcima očama, s povznesenou bytosťou, a plnou bojovnou chuťou svolával Beňovsky svoje zástupy okolo seba, a uháňal s dragónami ku mostu.

Boj pri dedine Leuthen medzitým plynul nepretržene s nevysloviteľnou zúrivosťou z oboch strán. Rakúšania roznietení boľäsťou, haňbou a zúfalstvom, hájili každý strom, každú chatrč, každú stopu zeme, ale prusi nadšenou mysľou, víťaznou chtivosťou oduševňovaní, sápali sa na ních, vždy dial vpred silou nezlomnou. Tak nesmierná bola ích oduševnenosť, že i ťažko ranení a umierajúci tiež jásali víťaznou rozkošou, že, keď i viac bojovať nemohli, aspoň svojích súdruhov podnecovali k hrdinským činom. Jeden vojak, ktorému nohu odstrelili, sobral sa hneď od zeme, podoprel sa o svoju pušku ako o barlu, pritiahnul sa k miestu, kadiaľ prusi tiahli a vydvihnúc ruku vysoko, kričal na ních: „Bratia, držte sa, bojujte čo hodný prusovia, víťazte alebo umrite za svojeho kráľa!“

A tí bodrí prusi to učinia tak, víťazia za svôjho kráľa, nadarmo sa snažia rakúšania postaviť sa na istom briežku pri Leuthene ešte raz vo valečný rad.

Pruský generál Wedell vrhne sa na ních od chrbta, napadne ich tam a z boku razom tak, že sa v divom úteku rozpŕchnu, a nemyslia viacej na žiadnu obranu. Áno, prusovia víťazia za svôjho kráľa, ale aj umierajú za neho. Bitka je vyhraná, pruský kráľ vydobyl slavné víťazstvo nad svojím nepriateľom, lež jeho srdce je predca zármutkom preplnené, lebo mu zomrel jedon muž, ktorého miloval a na ktorého vernosť sa spoľahnúť mohol. Jeho krýdelný pobočník Oppen, ten ktorý ho do každej bitky sprevádzal, o ktorom vedel kráľ, že keď len hlavu trochu v ľavo poobráti, vidí za sebou i na pol dialky koňa, jeho odhodlanú, veselý úsmev prezradzujúcu tvár, záriace oči, ktoré už jaksi z pudu čítať znaly na ťahoch kráľových tohoto rozkazy, — on, jeho „milý Oppen“ u prosred najlútejšej bitky zmizol mu z boku. Kráľ ho dal hľadať po bojišti a práve prinieslo šesť vojakov rozsekanú mŕtvolu na nosidlách ku kráľovi.

Fridrich, ktorého tvár sa od víťazného pocitu žiarila, a ktorý práve so svojími veliteľmi veselo hovoril o náramnom šťastí tohoto dňa, nahne sa zticha na mŕtveho a díva sa naň, a vždy hlbšie klesá jeho hlava na bľädé čelo miláčkovo i upustí slzu na jeho bľädú tvár.

„Dietky moje“ hovoril mdle, „odneste mŕtvolu a vy poručníku Ramine starajte sa o pohräb.

Nosičia vzali zticha mŕtvolu, a odniesli ju. Kráľ voždy stál ešte so zklonenou hlavou nahnutý, smutne a ticho tuná.

„Sire“ riekol starý veliteľ Rohr, pristúpiac k nemu, „sire, vy ste práve teraz vydobyli tak skvelé víťaztvo, a vy plačete.“

„Ach!“ zvolal kráľ boľästne, „keby ste vedeli, jak mnoho trpím nad smrťou jedneho každého zo svojích verných, nedivili by ste sa nad mojím zarmútkom. Ale pravdu máte, nechcem sa zaoberať s mrtvým, ale so živými. Priveďte mi zajatého generála Beka sem.“

Kráľ pozdravil s prívetivým hlavy kynutím vstúpivšieho rakússkeho veliteľa, ktorý sa mu so zarmútenou tvárou predstavil.

„Vysvetlite mi to pane veliteľu“ riekol mu kráľ, „vysvetlite mi, jako to bolo možno, že tak prevažnej vätšiny rakúšania mohli byť mňou tak celkom porazení?“

„Sire“ odpovedal generál Bek smutne, „bola to naších hriechov pokuta, prečo nám napadlo chceť vášmu veličenstvu vo vašej vlastnej krajine zamedziť, položiť sa môcť v zimný tábor.“

„Žiadne poklony“ zvolal kráľ rozhodne, „sdeľte mi pravú príčinu.“

„Sire, arcivojvoda Karol to myslel, že hlavný nápad je upravený proti pravému krýdlu, a podľa tohoto rozpokladal.“

„Ale jako to bolo možné?“ pýtal sa kráľ. „Jedna hliadka proti mojemu ľavému krýdlu, by mu bola vyzradila všetkie moje úmysle. Ale já som spokojný, že ste ju neposlali, lebo tomuto ďakujem víťazstvo bitky. Poďte pánovia, prejdeme bojište.“^[3]

Fridrich sprovádzaný svojími generálmi, opustil chalupu, sadnul na koňa, aby ohliadal bojište, na ňomž jeho vojsko cez túto noc malo mať ešte svoje stanovisko. Pluky roznietily svoje strážne ohne na viac stranách, a kmitavé plamene svojou rudou zárou osvetľovaly nie len živých, ale i nesmierne množstvo mrtvých, ktorí v celých radách krv chlípajúcimí ranamí vedľa živých ležali. Kráľ si vzdýchnul z hľboka, a zasľzené očí pozdvihnúc k nebu hovoril: „Kedy sa ukončia moje muky? hľaďte pánovia, čo nás stojí dnešnia bitka, koľko z mojích poddaných sa dnes zmäsiarilo a vy predca to chcete, abych sa radoval nad víťazstvom?“^[4]

Pod tým časom čo Fridrich kráľ, víťaz od Leuthenu želel na bojišti nad padlými, armáda rakússka vždy ustupovala rýchlejšie voždy zpät v divom úteku a ďaka opatreniam generála Nádašdyho a víťaznosti Beňovského, zbudly im aspoň mosty prez svidnickú vodu, a pojistily dráhu k úteku.

Arcivojvoda Karol bol prvý so svojím generálnym štábom, ktorý po moste šiel, aby si tam za ním dakde bezpečnú nocľah vyhľadal. Jeho pobočník Pálfy šiel po priňom so zasmušilou tvárou, ale teraz neobnovuval svoju prosbu, by ho čo rýchlika do Viedne poslal, a arciknieža mu to nepripomínal.

V černokrvnej nevoli hovoril Daunovi: „Na vás to zanechávam, poslať rýchlikov do Viedne, a behom štyroch dní úfam byť i ja tam.“

Hlavný veliteľ Daun dľa toho poponáhľal zpísať válečnú zprávu, a dokončiac ju, zavolal svojeho pobočníka.

„Pôjdete hneď ako rýchlik do Viedne“ prehovoril Daun. „Ovšem je to nepohodlné a nemilé vyrídenie, lež na vás to sverujem, bo poznám vašu šikovnosť a súcosť. Tu je válečná zpráva. Lež počujte! žeby ste s ňou nešli zrovna k cisárovnej, vôjdete najprv k cisárovi Františkovi a s ním rozvažujte, jakým spôsobom by ste Mariji Theresiji svoje zprávy ohlásiť a predostreť mali. Hlavná vec je, čo najrýchlejšie ta doraziť, že by ste predešli každú inú zprávu.“

V ten istý čas vstúpil aj Beňovsky do nízkej chyže, v ktorej generál Nádašdy býval.

Veliteľ práve odložil pero, a vkladal dokončený list do obálky, keď mladý muž k nemu vstúpil.

„Veliteľu,“ prehovoril on, „upomínam vás na váš sľub. Pôjdem jako rýchlik do Viedne.“

„Neupúšťate od vášho predsevzatia? Vzdor svojej rane chcete sa vydať na cestu?“

„Veliteľu, len preto som prežil túto nešťastnú bitku, abych dostál svôjmu slovu, abych šiel čo rýchlik do Viedne, a cisárovnej pravdu povedal.“

„Nuž dobre, priateľ môj, povedzte jej pravdu. Tu máte list.“

Mladý Beňovsky vzal list a skoval ho za ňadra, a rýchle ku dverám sa poberal.

„Hneď vyskočím na koňa“ zvolal; „s Bohom! žite šťastne veliteľu!“

„Priateľ môj,“ volal za ním Nádašdy, „ešte ste dačo zabudli!“

Mladý muž zastal vo dverách, a díval sa na generála.

„Čože som zabudnul, pane veliteľu?“

„Mňa objať, priateľ môj!“

Rozprestrel pred nim svoje ramená, a mladý Beňovsky vrhol sa mu na prse a vesele ho objal. „O“ hovoril nadšene, „v tomto okamžení neväzí na hlave mojej žiadná kliatba otcová. Váš bosk na mojom čele, mi je otcovské požehnanie.“

„Áno, syn môj,“ doložil generál hlboko dojatý, „ja ťa milujem a žehnám ťa jako otec. Tebe sverujem svoju česť, choď, a zastávaj ju vo mene pravdy a práva proti utrhačstvu a lsti mojích nepriateľov. Najdôležitejšia podmínka je tá, žeby si čo najskorej tam bol, a každú inú válečnu zprávu predišiel.“

O jednu hodinu neskôr, uháňali dva jazdci, sprevádzaní svojími sluhamí, po ceste do Viedne vedúcej. Druhý, keď dohonil burným cvalom prvšieho, zvolal: „Kto si?“

„Priateľ!“ znela odpoveď. „Pobočník hlavného veliteľa Dauna, cestou k Viedni. A vy?“

„Pobočník generála Nádašdyho, cestou k Viedni.“

„Ach, aj generál posiela svojho rýchlika?“

„Áno, posiela!“

„Nuž uvidíme, kto tam prv bude.“

„Áno uvidíme,“ odpovedal Beňovsky, a bodnul svôjho koňa tak, že ten náramnymí skoky letel po ceste do Viedne.