ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šachové parthije, ktoré Beňovsky vo smysle záväzku oproti kupcom Casarinovi a Rozkurakovi na stránku hejtmana Kolossova mal hrať, behom najbližších dvoch týdňov už z polovice bol zohral, a Beňovsky jich, k nevýslovnej radosti hejtmana všetky vyhral.

Casarinova ale vúbec sa zdály nemrzeť, bo ani len neznepokojovať prehraté parthije ačkoľvek značné boly.

„Mám dosť peňazí, že nepočítam ztrátu,“ riekol k Beňovskému, keď tento po trydciatej vyhratej parthiji skoro úzkostiplne pohliadol na neho. Ani nepobadám, keď sedem osem tisíc rublôv prehrám, a ináč to robím so svojími peniazmi, čo sám chcem, nikoho nič do toho. A potom i to je možné, že ešte ostatních zbudlých dvadcať parthijí všetkých ja vyhrám, lebo vidíte pane Kolossov, od kedy s vaším námestníkom hrám, som o mnoho silnejší hráč v šachu a myslím, že ho skoro i premôžem.“

„Pravdepodobno,“ odpovedal Beňovsky, „už aj ostatniu parthiju ste tak rázne hrali, že som sa nazdával že vyhráte, a nepochybujem, že o nedlho vy budete tak dobre hrať šach, ako i ja.

„Skutočne, tešil bych sa, keby ste vy teraz z razu tak vyhrávať započali,“ hovoril hejtman dúverne, — „prisahám, že sa skoro haňbím, že som vás o tak mnoho peňazí obohral.“

„Nehaňbite sa pane hejtman, velice by vám to ťažko padlo, lebo neobyčajnou vecou je to ohľadom vás,“ odpovedal Casarinov so smiechom. „A prečo by ste sa aj haňbili za peniaze, ku ktorým ste rovnou cestou prišli, a ktoré som ja povinnen platiť vám. Skutočne, pre peniaze sa ani najmenej nemrzím, ale trydcať prehratých parthijí ma znepokojuje. Voždy som to myslel, že výborne hrám šach, a za takého ma aj držali v celom Bolšoreckom Ostrogu. Teraz z razu sa najde jeden vyhnanec, a zahaňbí celú moju šachovú vedu, a celé mesto sa dozvie, že velice slabo hrám šach. Vidíte, toto účinkuje na mňa, a častejšie ma už aj trocha znepokojovalo.

„O nedlho mi prinavrátite mrzutosť, pane Casarinov, hovoril Beňovsky s úsmechom. Vopred vidím ten čas, v ktorom už nebudem v stave ani jednu parthiju vyhrať oproti vám, lebo skutočne neznám lepšieho hráča od vás, a myslím, že jedine nezvyčajnosť hry so mňou vás prekvapila a pomôtila, a preto ste prehrali voždy doposiaľ.“

„Áno, preto, preto!“ smial sa hejtman. „Prekliata sicilijská hra, ktorú z nás ešte žiadon neznal, to vás výlučne pomútilo, a jedne to je príčinou našeho prehrávania. Avšak vy sa naučíte sicilijskú hru, a potom nám nedáte ani jednu parthiju vyhrať.“

„Myslite skutočne, že sa naučím, a že potom tu i tu vyhrám?“ riekol Casarinov lahostajne. „Medzitým tešiť sa tomuto nebudem, lebo o mnoho radšej mám nášho rechtoríka, nežli že bych ho domrzať chcel. A to by ho predca len mrzelo, keby prehral čiastku svojej výhry. Pre neho je to dačo, keď za každou parthijou vyhrá päťdesiat rubľov, pre mňa je to bagateľ, keď pri každej parthiji, čo hneď i stopäťdesiať rubľov prehrám.“

„Mne je tiež len pletkou, keď to vyhrám,“ hovoril hejtman celkom lahostajne. „Vyhráte parthije, to je to, čomu sa ja teším, a za ktoré sa zaviazanejším cítim byť nášmu učiteľkovi, než za vyhraté ruble. No, no, učiteľko, o nedlho uvidíte, na koľko vás rád mám a s jakou ochotnosťou vám radosť rád pripravím. Dočkajte len, dnes je prvý deň vianoc, o jeden týdeň tedy budeme mať nový rok. To je slavný deň u nás a v tento deň sme zvykli obdarovať našich priateľov. No, vy musíte poznať hejtmana Kolossowa, uvidíte, že on zná pripraviť vám.“

„Myslím, že to aj druhí budú vedeť urobiť,“ riekol Kasarinov pyšno, „a ide jim na um dať novoročný dar svojemu milému učiteľovi, a to síce taký čo mu bude milý i príjemný. On tomu všetkému môže osoh vziať, poneváč nemá ničoho; jeho priateľom vonkoncom nepadne ťažko pripraviť mu dajakú radosť.“

„Vy pravdu máte, pane Kasarinov,“ odpovedal Beňovsky úctive, „ja všetkému môžem osoh vziať, lebo zo všetkého toho čo som dakedy mal, z mojích statkov, hradov, mena, rodiny, pokladov nezostalo mi ničoho, ešte len ani osobnia česť nie. Bez potrestania ma môžu vysmievať, môžu ma znevažovať, ešte len ani za dosť učinenie nemôžem žiadať za to, lebo jako ste vy povedali, ja som len vyhnanec; ktorého vysmievať, opovrhovať a znevažovať má každý právo.“

„Nesužujte sa, pane Beňovsky,“ hovoril Kasarinov, skoro útlym hlasom. „Ja vám hovorím, že vás ja zo srdca milujem, a prajem si, abych čo skôr mohol poskytnúť vám toho dúkazy, jak radostne bych chcel za vás dačo urobiť, skrze čo by ste na vždy blaženým sa stať mohli. Aj ja to hovorím, čo pán hejtman, veď na nový rok uvidíte, na koľko vás rád mám. Ale, abych nezabudol, pane hejtman, teraz na jeden týdeň musíme prestať hrať šach.“

„Prečo pane Kasarinov?“

„Skutočne, vy sa to s takým hlasom pýtate, jako keby ste neboli ani dobrým kresťanom. Dnes sme stúpili do svätého týdňa, teraz na jeden týdeň prestane každá hra, každý tanec, a všetky tuzemské zábavy.“

„Ale vy ste práve ešte prvej hrali a trydciatu parthiju ste prehrali.“

„Áno, pane hejtman, tak je, ale to sa náhodou stalo, poneváč sme sa s Beňovským práve na ulici sišli, požiadal som vás, aby ste ma navštívili, a tu ma sebaprítomnosť od radosti tak opustila, že som celkom zabudol, že s dnešným dňom sa započal svätý týdeň. Ale vás prosím, nepovedzte to nikomu, že sme dnes ráno už šach hrali, lebo keby sa o tom dovedel náš roztomilý baťuška popa, velice by sa nahneval na mňa. Práve včera mi držal ohromnú kárajúcu kázeň, poneváč sa vraj velice mnoho hrám a mnoho pijem, čo je už tým zatracenia hodnejšie, poneváč po tieto dni príjmem večeru páne.“

„Tento Kasarinov je velice nábožný človek,“ rozosmial sa hejtman, „a k tomu je ešte i jemný, rozumie sa tomu, aby sa stal obľúbeným. Modlite sa, keď to už tak musí byť, za try dni a za try noci s vaším prevelebným hlavným popom, ktorý, keď s vami doukončí, môže s hejtmanom Kolossovom a jeho súdruhamí za try dni a za try noci piť a veseliť sa. Múdra hlava je on, môžem vám povedať pane učiteľ, a keď vy i jeho budete učiť čítať a písať, preto sa aj vy môžete velice mnoho učiť od neho, a musíte nahliadnuť, že on i potom ostane voždy múdrejší od vás. Ale ja teraz musím ísť na lov meďveďov. S Bohom pánovia! Do videnia!“

„Ja ale musím ísť k námestníkovi,“ hovoril Beňovsky, a vstal, aby išiel za hejtmanom.

„Ku námestníkovi?“ pýtal sa Kasarinov zvedave. „Čo za robotu vy tam máte dnes? Veď ste len nie na obed zavolaný?“

„Ba áno; pán námestník mi je velice naklonený, a vediac, že v mojej vlasti s velikou slávnosťou zvykli odbavovať vianočné sviatky, bol tak láskavý ma na dnes pozvať ku svojemu stolu.“

„Tak tedy vy máte ešte dve hodiny času k odchodu, námestník len o dvoch hodinách sedá ku stolu, poneváč on je veliký pán.“

„Pri tom všetkom už teraz musím ta ísť, pane Kasarinov, lebo dcéry pána námestníka čakajú na prednášku.“

„Jako? veď na predvečerí vianoc len nedržíte prednášky? Veď i vo škole ste oznámili, že dnes a zajtrá nebudete vynaučovať.“

„Lebo tam je verejné vyučovanie, pane Kasarinov. Dcéram námestníka ale dnes súkromú prednášku držím. Dievčence ma prosili na to, lebo mimo vianočných ešte i novoročné blahoprania chcú napísať svojim rodičom, a ja jim musím vypomáhať v tom.“

„Tak tedy choďte, drahý učiteľko; do šťastného videnia! Keď prežijeme svätý týdeň, môžeme sa zase prichytiť ku hraniu šachu, a daj Bože, abych i ja mohol vyhrať dakoľko parthijí. Ale nezabudnite na nový rok za včas ráno otvoriť dvere svojeho domu, lebo zaiste velice mnohí budú klopať na vaše dvere, nie preto, aby vám dačo odniesli, ale oprotivne, aby vám priniesli dačo.“

„Môj dom bude otvorený pre každého dobrého priateľa a pre každé dobropranie, lebo jeden opravdivý priateľ, a jedno zo srdca plynúce dobropranie viac stojí než dary. Pán Boh s vamí pane Kasarinov na dneská.“

„Pán Boh s tebou, na dnes a na veky,“ mrmľal si pod zubami Kasarinov, pohliadnuc na vysokú postavu Beňovského s temným a zločinským zrakom. „Jak rovno a pyšno kráča sem i ta, jako keby celý svet jeho bol, a jaky keby jeho nohy o mnoho krajšie a spanilejšie boly, nežli že by nízky prach tohoto sveta dotýkať maly. Počkaj len šviháku počkaj. O nedlho budeš pokorným a budeš mlčať. O nedlho budú tvoje perny nízky prach tejto zeme boskávať, tvoje ústa, ktoré sa tak dobre vyznajú v sladkom lichotení a usmievaní. Príde čas o nedlho, že nebudeš viac pyšno vykračovať, a nebudeš viac mladým dievčencom do uší omámujúce reči šeptať. Ani dvadcať šachových parthijí už nevyhráš odomňa, a nebudeš moje krásne ruble do svojích a prekliateho hejtmana vačiek špikovať. Počkaj len počkaj! Kasarinov nedovolí žartovať so sebou, a kto ho ubije, on ho nazpät vybije a to síce tak, že nemôže viac pozdvihnuť ruku proti nemu. Ešte jeden týdeň, učiteľko, potom ja teba dobijem, a prinavrátim ti všetko, čo si proti mne porobil.“

Beňovsky pod týmto časom rýchlymí krokamí pospiechal na svoje bývanie, do úhľadnej školy, ktorú mu žiaci a týchto rodiny vystavili, a v ktorej už od pár týdňov držal svoje verejné prednášky.

Dnes ale školskej budovy veliká izba, ktorá celého stavania polovicu zaujímala, zamknuta bola.

Beňovsky išiel do svojeho malého bývania, do svätiny svätíc, kde od dvoch týdňov nebolo voľno nikomu vstúpiť, ani len Wyndbladovi a Crustierovi.

Dvere tejto chyže voždy najopatrnejšie pozamikal a jeho priatelia koľkorazí ku nemu na návštevu došli, voždy divné hlasy čuli odtiaľ, jako keby sa tam kladivom tĺklo, jako keby tam dnu pílili, a medzi týmto jako keby dakto na strunách prebieral.

A keď sa priatelia Beňovského pýtali, čo by maly znamenať oné hlasy, s úsmechom ich prosil, aby ho nenútili k dajakému lhártsvu, lebo to, čím sa on tam dnu zaneprazdňuje je celkom nevinná vec, ktorá nikoho nemôže zanímať, len jeho samého a ešte jednu takú osobu, ktorú on chce prekvapiť.

Medzitým tak sa zdálo, že dnes už tam v chyži nebolo nič v tajnosti, lebo Beňovsky celkom roztvorené nehal dvere za sebou, vykriknúc na svojeho sluhu, že kadenáhle budú sánky tuná, aby na skutku prišiel do jeho chyže.

O desať menšín bolo počuť veselý zvuk spiežovcov pred domom a Ivanov vstúpil do chyže Beňovského.

Na prostred chyži bola veliká z červených dosiek sbitá truhla. Beňovsky oslovil svojeho sluhu, že by mu to pomohol vyniesť von na voz.

„Ale pane,“ vykríkol tento, ved táto truhlica je dlhšia než celá kybitka, a keď ju položíme na sánky, ani vy ani ja nebudeme mať miesta tam.“

„Tak tedy Ivanov, ty zostaneš tuná, a sám budem pohoničom,“ hovoril Beňovsky, vynesúc truhlicu von.

Ivanov mal pravdu, truhlica skutočne bola dlhšia než sánky, ale nie tak široká, jako tieto, a pri truhlici zbudlo ešte tak malé miesto, kde sa Beňovsky umiestiť mohol.

„Na šťastie neni truhlica velice ťažká, nebudú mať psi veľkú robotu,“ hovoril Ivanov, dajúc do rúk svojeho pána štrangové opraty. „A krem tohoto je ešte i dobrá sankovnica. Ale pane pre kievsku blahoslavenú pannu Mariju! čo vidím, na vás je len malý meďvedcej kože bekeš, a jednoduché kožušinou obšité čižmy. To neide, pane, neide. Vy stuhnete a smrznete, jestli len za jednu hodinu pôjdeme.“

„Áno, Ivanov,“ rozosmial sa Beňovsky, „tak sa zdá, že je zima. Preto som to nesbadal, lebo pri vynášaní tohoto nástroja som sa spotil.“

Ivanov vúbec nepočúval naň a rýchle zabehol do domu, a vyšiel von s jedným velikým medveďcým kožuchom, ktorý zastrel na svojeho pána, a tak ho zatiahol na jeho hlavu že len ťažko horko vládal vykukávať z dlhou srsťou obrastlej medveďcej kože.

Ivanov vyniesol ešte aj ohromné čižmy z kože morského psa, ktoré natiahnuc svojemu pánovi, celkom obozretne aj k medveďcej koži jich propripínal.

„Tak, pane, teraz sa vám už nič nemôže stať,“ hovoril sám so sebou spokojný Ivanov, „teraz sa už môžete pohnúť, a keď psi dobre pôjdu, za jednu hodinu budete u námestníka. Ale ešte jedno pane môj; to vám hovorím, aby ste dobrý pozor dali na svôj nos! Vy sa ešte nerozumiete kamčatskej zime, a ešte neznáte čo je to.“

„Ale začínam vedeť, lebo každé vydýchnutie mi zmŕza na medveďcej koži,“ hovoril Beňovsky.

„Ale nos, váš nos pane! To je hlavnia vec!“

„Nuž, čo teba tak znepokojuje môj nos, Ivane?“

„Dajte pozor naň pane, že by ste ho nestratili na ceste, lebo je nemilosrdná zima.“

„Ale človeče, snáď si myslíš, že si svôj nos len tak dám prilepiť, abych ho ztratiť mohol?“

„Pane! každému človeku dobrotivý pán Boh len tak prilepil nos, že ho zima tak zodrapne z jeho miesta, jako dajakú šušovicu. Vy si musíte viac razí nos chytiť, či cítite ešte dačo, a keď nie — —. Ale pre kievsku pannu Mariju, toť hľa, Kastroukow, sobotský kupec ide tu na saňach, vetor mu zchytil z hlavy kožu, a — —“

„Hej, váš nos, nos!“ vykrikoval tak ako len vládal Ivanov za kupcom, ktorý práve ztadial na štyroch psoch ubiehal.

Sánky v tom okamžení zastaly, kupec zkočil z nich, zklonil sa, obidve ruky naplniac sňahom, a s velikou usilovnosťou a rýchlosťou začal tvár drhnuť a keď si tvár vydrhol pozastal a s opytujúcim zrakom pozrel na Ivana.

„Dobre je!“ odvetil mu s výkrikom Ivanov, na čo kupec skočil na svoje sánky, na hlavu si zatiahol svoju kožu, a ubiehal ďalej.

„Teraz, pane,“ slovil Ivanov sviatočne, „teraz už viete, čo je to za robota nos! Nos Kastroukowov bol pred chvíľou celkom svetložltý, lebo už bez života bol, o päť menšín by mu už bol odpadol, ako dajaký zostrelený vták. Ale Kastroukow si ho teraz umyl dobre so sňahom, a taký črstvý a červený zostal ako čerešňa. Dobrý pozor si dajte na svôj nos pane!“

„Budem pozor dávať naň Ivane! Teraz ale rušaj! Napred! haloh, haloh, vy moje kamčatské paripy, haloh!“

Psi na toto hlasitým dobrej vôle štekotom odpovedali, striasli svoje veliké, okruhlé hlavy, na čo sa na krk im povešané spiežovce ohlašovať začali, a potom sa zachopili i sánky sa šmikaly po bliskavom snehu a letely, jako vystrelený šíp vo smere námestníkovho bývania.

Námestníkove try dcéry pod týmto časom netrpezlive čakaly učiteľa Beňovského.

„Uvidíš, že nepríde na čas pred obedom,“ preriekla Meta, ktorá pri svojej sestre Kalme na stole opretá probovala litery ukladať na papier.

„Nebolo by pekne od neho, keby neprišiel,“ odpovedela Kalma pohliadnúc hore na abecedovú tabulu na stene visiacu. „Prisľúbil nám, že nám bude pomahať novoročné dobroprania písať pre našich zasnúbencov. Jestli už teraz nedostojí svojemu slovu, nebude vec celkom na mieste, lebo ja cítim Meta, že my samie nebudeme nikdy v stave napísať svoje listy.“

„Nie,“ vzdychla si Meta, „my ich nikdy nevyhotovíme. Ja neviem ako je to, ale velice ťažká vec je to po francúzsky písať a hovoriť, a keby môj zasnúbenec Sudeikin nemal takú radosť v tom, že bych ja dakoľko francúzskych slôv parlirovať vedela, tak bych to zanehala celkom, a ani bych nepomyslela viac na to.“

„Ani ja,“ vzdýchla si Kalma, „ale Sandrovič sa velice oduševňuje za to, a potom matka nám vždy hovorí, že našich mladoženíchov, dokiaľ sú našimi mladoženíchmi voždy vôľu máme hladať, aby nás potom keď budú našimi mužamí nebili. Bože, Bože môj, učiteľ neide, nedostojí svojemu slovu!“

„Prisľúbil že prinde, tak tedy aj prinde,“ riekla Aphanásija, ktorá v druhom rohu chyže sa usilovala, na russkej mandolíne daktoré hlasy vysiliť.

Otec sa zklonil k jej dotieravým prosbám, a túto mandolínu, na ktorej v onen večer Beňovsky sa produkoval, jej kúpil od hudebníka.

Aphanásija od tejto doby celý svôj slobodný čas pri mandolíne trávila.

„Hľaď len, hľaď,“ vykríkla so smiechom Kalma „toto dievča neztrpí, aby dakto o jej zbožňovanom učiteľovi dľa jeho zásluhy slovo mohol preriecť. Prisľúbil, že príde, tedy aj príde! Ja ho ale nevidím prichádzať, a — —“

„Čit,“ pretrhla ju v reči Aphanásija rýchlo skočiac, „jeho kroky počujem na chodbe. Áno, áno, on ide.“

Rýchlosťou blesku schopila mandolínu, a pod prikryvadlo zahaľujúce stôl ju skovala.

Potom priskočila ku dverám a chcela jich otvoriť.

Avšak v tom istom okamžení sa roztvorily dvere a Beňovsky sa objavil na prahu.

Tvár Aphanásije plamenný ružopír, a nevediac slova prehovoriť, len s rozžiareným útlym pohľadom podala Beňovskému ruku. Beňovsky ju pritisol ku svojím ústam a očiam.

„Oh, ja som dobre vedela, že vy prídete,“ riekla Aphanásija.

Potom rýchlo obrátila svoju krásnu hlávku ku svojím sestrám.

„Vidíte,“ riekla s výrazom pyšnej víťazoslávy, „vidíte, že som mala pravdu. On prisľúbil že príde, a tu je, lebo Beňovsky splní to, čo sľúbi, on nikdy neni neverným svojemu slovu.“

Čo to bolo, čo tvárou Beňovskéko zrazu jako dajaká tôňa prelietla?

Prečo odomrel na jeho pernách veselý úsmev, prečo sa zatiahlo mračnom jeho čelo, prečo sa odvrátil s povzdychom od mladého dievčaťa, ktoré s tak blaženým úsmechom hľadelo naň, a prečo sa ponáhľal rýchlym krokom k druhým sestrám, ktoré ešte voždy pri písacích stolíkoch sediac, so svojím písaním boli zaneprázdnené?

Zohol sa nad jich písmo a poprezieral ho; potom vzal dva čisté papiere, a rozpovedal jim, čo majú s nimi robiť.

Beňovsky na každý papier napísal s olovkom krásne francúzske verše, ktoré prečítajúc pred mladými ženskými aj na russké jich preložil a slová viac razú opakujúc, dal ich odriekať obidvom dievčencom.

„A teraz moje milé dámy,“ hovoril potom s úsmechom, „teraz moje dámy, nemáte iného čo urobiť, ako s černidlom obozretne vymaľovať všetky tie litery, ktoré som ja s olovom naznačil. Ja som vám prisľúbil malý vianočný dar. Čo môže dať jeden úbohý vyhnanec než svoju robotu? Ja som pracoval pre vás, písal som, básnil som. Prijmite tedy vďačne môj chudobný, skromný vianočný dar.“

„Ďakujeme, pane učiteľ! Zo srdca ďakujeme,“ vykríkli obidve dievčence. „Toto je to najroztomilejší vianočný dar, s ktorým ste nás vy oblažiť mohli. Ale ešte jedno, pane učiteľ, ešte jedno nám darovať a prisľúbiť musíte.“

„Rozkážte moje dámy, čo to má byť? Čo vám mám prisľúbiť?“

„Tajnosť a mlčanlivosť!“ riekla Meta.

„Áno mlčanlivosť!“ vykríkla Kalma. Naši mladoženíši nesmejú sa dovedeť, že krásne verše nie sami my sme písali.“

„Vy nesmiete prezradiť, že sme jich my za vami maľovali.“

„Prisahám, moje dámy, že oni sa to nikdy nedovedia a ani len tušiť nebudú, jestli si to len vy sami neprezradíte v dajakých intímnych hodinách.“

„Oh, nebudeme také neohabané! Nie, nie, oni musejú veriť v našu vedu, a musejú mať úctu pred nami. Pod Meta, prichyťme sa hneď ku práci, napíšme tie milé verše.“

Chytily sa k práci, a s velikou usilovnosťou zaduseným dechom započaly omaľovávať oné litery, ktoré Beňovsky pred ne nakreslil.

Beňovsky za istý čas dohliadal na ne, a ukázal im, akým spôsobom môžu najľahšie ukončiť svoje úlohy.

Potom, keď sa tieto celkom do svojeho písania zanovily, obrátil sa a vrátil sa k Aphanásiji.

Táto zamysleno a nepohnute stála na prostred chyži. Ruky jej nečinne dolu zvisly, hlava sa klonila na prsá, oči boly k zemi zklopené.

Ale keď aj nevidela, predca cítila, že zrak Beňovského na nej spočíva, a na to pomály zodvihla hlavu.

Jich zraky sa v dlhých zamyslenosti plných bodoch stretly, a na to jakoby zažaté jeden od druhého plameňom iskrily a šarlatovým pírom zastrely tvár Aphanásije, zatienily Beňovského, a predca na tohoto perny blažený úsmev vylúdily.

Beňovsky lapil Aphanásiju za ruku.

„Aj pre vás som prihotovil vianočný dar. Príjmete ho?“

Aphanásija na áno pokývla hlavou ale nehovorila nič.

„Hneď ho donesem dnu,“ šeptal Beňovsky, „ale vás prosím, zatvorte vaše oči, a prísľubte mi, že jich prv neotvoríte, dokiaľ vám nepoviem.“

„Sľubujem,“ odpovedala ona, a s úsmechom zatvorila svoje oči.

Beňovsky sa poponáhľal ku dverám a roztvoril ich.

Vonku pri dveroch stála veliká truhla, ktorú bol na sánkach doviezol.

Vyňal z nej, čo tam bolo, zanesúc to do chyže, išiel k Aphanásiji, ktorá ešte voždy so zatvorenýma očama stála.

„Zodvihnite vaše ruky,“ riekol Beňovsky.

Aphanásija uposlúchla a Beňovsky do pozdvihnutých a roztvorených rúk vložil jej dar.

„Teraz vás prosím otvorte oči,“ riekol s úsmechom.

Aphanásija uposlúchla zase a radosti i uchvátenia citu výraz sa objavil na jej pernách.

„Harfa!“ vykríkla, „oh Bože, harfa!“

„Či ste nehovorily, že by ste si žiadaly mať harfu?“ pýtal sa Beňovsky s úsmechom.

„Áno, žiadala som si!“ vykríkla Aphanásija náružive. „Bola to túžba mojeho srdca. Túžila som za ňou ako obyčajne túževa priateľka za matkou, pred ktorou celú našu duševniu povahu, celé naše srdce roztvoriť chceme, ktorá všetkému porozumie, ale nič neprezradí, nič nepovypráva. Oh, sestry moje, poďteže len sem, pozrite môj dar; pozrite čo mne daroval náš dobrý a milý pán učiteľ.“

Tie hneď ta priskočily a medzi hlasitými výkrikami obdivovaly „bláznivé veci,“ čo Aphanásija na svojich rukách držala.

„Neni toto bláznivá vec!“ vykríkla Aphanásija náružive. „Toto je harfa, hudebný nástroj, o ktorom Beňovsky často vyprával predo mňou, a ktorú predo mňou do podrobna opísal. Tak sa má hrať na nej ako na našej mandolíne, len že táto od tamtej je vätšia a krajšia. Ale, milý, drahý pane učiteľ, kde ste vy vzali tento hudebný nástroj? Jakou kúzedelnou mocou ste ho vykúzlili sem?“

„S tou kúzedelnou mocou, ktorá je po Bohu najsilnejšia na zemi, skrz pracovitosť,“ odpovedal Beňovsky s úsmechom.

„Vy sami ste spravili túto harfu?“ pýtaly sa razom všetky try dievčence.

„Sám som ju spravil, len s pomocou dvoch vyhnancov, ktorí mi pomáhali bez toho, aby sami boli vedeli čo robia. Jeden z nich, ktorý sa stolárskou bol učil, podľa môjho nákresu vyhotovil drevený rám, druhý, vyučený zámočník, shotovoval šraufy a klince. Sám som ale vyhotovil struny zo čriev jeleňov a iných zverov, a tak som sostavil celý hudebný nástroj. Je pravda, že je toto jeden velice mizerný hudebný nástroj, ale je on predca len hudebný nástroj. Aphanásija si žiadala harfu, a odkiaľ že som ju mal vziať? Čo môže dať iné jeden vyhnanec, jako svoju prácu? Tu je moja práca, paničko, príjmite ju vďačne.“

Aphanásija nie slovamí ale len iskriacim zrakom vyslovila svoje poďakovanie; potom oprúc harfu bokom, priskočila ku stolu a vzala odtiaľ mandolínu.

„Pozrite pane učiteľ,“ riekla, „otec ma obdaroval s touto mandolínou. Každý deň som sa celé hodiny cvičila na nej, lebo dnes som i ja chcela vás prekvapiť; tajne som sa naučila pieseň, ktorú ste vy nedávno predomňou spievali, a ktorá mi od tej doby vo dne v noci v ušiach zneje. Ale teraz je koniec prekvapeniu. Čo je teraz už mandolína, keď mám takýto výborný hudebný nástroj! Oh, pane, jaký dobrotivý ste vy, jaký múdry a umný. Zo dreva, zo železa a z čriev jeleních ste vedeli mne takúto velikú radosť spôsobiť, a teraz drevo, železo a črevá jelenné nech vám pejú vďaku a slávu!“

„Poď, Meta, píšme,“ riekla Kalma, „môj list mi je o mnoho vzácnejší dar nežli harfa. Nevedela bych čo robiť s ňou, ale s listom viem, čo budem robiť. Sandrovič mi musí za to prevýborný dar dať; už som si rozmyslela čo budem žiadať od neho.“

„Aj ja viem, čo budem pýtať od Sudeikina za krásnu báseň,“ hovorila Meta; „poď, ponáhľajme sa, aby sme ešte dnes mohly byť hotové s tým; potom naši zasnúbenci budú mať do nového roku dosť času, naše žiadosti vyplniť.“ Navrátily sa ku stolu, a zase sa usilovne chytily ku písaniu.

Nevidely čo sa robí za nimí, a o nedlho tak boly zanorené do svojej práce, že ani nevidely ani nepočuly čo sa okolo nich robí.

Nevidely, že Aphanásija s oboma rukama oblapila harfu a útlo ju pritiskla na svoje prsá.

Nevidely jako svoje karmínové perny na struny pritiskla a svoju plameňom horiacu tvár na okraj harfy zklonila. Ani to nevidely, jako sa jej gazelové oči sľzamí naplnily, a jako s blaženým úsmechom hľadela na Beňovského. A tento, tento len ju videl, len na ňu myslel!

Zabudol všetko, zabudol všetky dobré energické predsebavzatia.

Zabudol že si prísne pred seba vzal, že dnes nemilosrdne sa premôže, že smrtelne raní svoje srdce, len aby Aphanásiju oslobodiť mohol. Do náručia položil harfa a toto chcel povedať:

„Príjmy, ako toho upomienku, ktorý skrze teba najblaženejšie človek mohol byť, a ktorý sa pro teba najnešťastnejším človekom stal, lebo ťa nemôže milovať, nemôže ťa mať. Ľúbim ťa Aphanásija, tak vrelo, iskrenno, jako som ešte nikdy ešte žiadnu ženskú nemiloval. Ľúbim ťa, a predca sa ťa musím zriecť, lebo so svojou ľúbosťou nemôžem ti spolu aj ruku podať. Nie som už slobodný, ženatý som.“

Toto jej chcel povedať, nemysliac na smrtelné útrapy, chcel jej pravdu vyjaviť.

Ale teraz sa zapomnelo všetko, nevedel on teraz nič iné, len že bol okúzlený Aphanásije ľúbosti a útlostiplným pohľadom; nemyslel teraz na nič iné, len že je blaženosť ju videť, v gráciji a v úprimnosti; nevedel teraz nič iného, len že by to blaženosť bola, keby ju do svojeho náručia oblapiť mohol a keby jej mohol slová svojej lásky do ušú šeptať. Teraz len to cítil, že ju miluje, a že toto nevinné, úbohé dievčenské srdce sa mu docela kloní, ani samou sebou netušenou lásky ohňa náruživosťou.

Obidvaja mlčali lebo duša sa jim ľakala od každého hlasitého slova, a jich oči sa predca shováraly spolu, skrze úsmechy.

Aphanásije malunké a biele rúčky prebehly po strunách, ktoré šepotavé tóny vydaly, ako keď vtáčky vo sne tichúčko prespevujú. Báječnú hlavu oprúc ná harfu, svoje ligotavé veliké oči na Beňovského uprela, ktorý pred ňou, s nótami práve z vačku vyňatými stál.

Chcel povedať, že pieseň, ktorú spieval, znakamí spísal na papier, aby sa ju Aphanásija naučiť a spievať mohla. Ale zahľadiac sa do jej zraku, aj toto zabudol; zabudol na všetko, všetko, len to nie, že ju miluje.

Teraz sa ku nej naklonil, na jej pleco položil ruku, a hľboko hľadel do jej očú.

„Aphanásija,“ šepotal po tichu „nemal som pravdu vysloviac, že jeden vyhnanec nemôže nič iné dať leda svoju prácu. Jesto ešte dačo, čo svojím môže pomenovať, čo môže darovať, — svoje srdce, svoju ľúbosť! Aphanásija chcete toto prijať odomňa? neopovrhnete úbohého vyhnanca, že sa opovažuje svôj zrak ku vám pozdvihnúť? Nevysmejete-li ho, že vás ľúbi a cíti, že vy ste jeho blaženosťou, nádejou, blaženosťou života?“

„Ja bych vás vysmiala?“ šepotala Aphanásija, oh, „Bože, veď či vy neviete, že — —“

Zamlčala; potná začervenelosť zakryla jej tvár, a útle pohľady završily to, čo váhavé ústa neboly v stave vysloviť.

Beňovsky sa tak blízo nahol ku nej, že Aphanásija na svojej tváry cítila jeho vrelý výdech.

„Aphanásija, ľúbiš ma?“ pýtal sa Beňovsky.

Tiché ztrasenie prelietlo celým jej telom; zohla sa napred, a jej perny, ako letiaci ružový list prešmekly sa po líci Beňovského; potom sa zľakla, zpiatky sa ztrhla, a s milou roztržitosťou lapila do rúk harfu.

„Musím spievať,“ šeptala, „musím spievať, jestli nechcem zomreť.“

S oduševneným zrakom začala dotkýnať struny a útle prstočky natrafily na pejmy, ktoré probovala hádať na mandolíne, aby Beňovského prekvapila.

Teraz sa rozspížil jej hlas, ako pieseň škovránka, a bohobáječnými tónami sa ozývalo z jej úst:

A teraz sa nevládal ani sám Beňovsky dial premôcť, s jasavou tvárou sa pripojil k piesni, a s radostným hlasom spolu spieval s ňou:

Potom s úsmechom a blažene spievali i druhú sloku básne, a vúbec nepobadali, že Meta a Kalma povstanúc, celkom ku ním pristúpili, aby ich počúvali, a že sa aj dvere roztvorily za nimí a i paní Nielová s radostiplným zadivením načúvala jich pieseň.

Vo vytržení a blažene sa rozkričali:

C'est un amour pour toute la vie!

Zvučný potlesk súzvuku jich poslucháčstva jich vytrhol a zobudil z vytrženia; nebeskému snu bol koniec; boli zase na zemi.

Krásny blažený deň to bol týchto vianočných sviatkov, ale na Beňovského nie; ohľadom na neho bol dňom múk, samovýčitek; po sladkých snoch, po roztúžených a rozpálených túžbach i žiadosťach nasledovaly smutné a mizeráctva plné dni.

Ľúbil Aphanásiju, jedine ju ľúbil! Ale ju nemohol pýtať za ženu. Previnenie bolo zoznať svoju lásku a jej lásku na vzájom žiadať!

Oh, a predca radosť bola rozpomenúť sa na onen blažený okamyh; predca s nevýslovnou radosťou si vyčaril v pamäti plapolajúci zrak, báječnú začervenelosť, šepotavo odriekané soznanie.

Nebolo mu voľno nikdy jej ruku pýtať, svoju ponúknuť, lebo veď on ženatý bol, mal už inú ženskú, bol otcom jej dieťaťa, večnou láskou, večnou vernosťou ku nej sprisahaný a táto ženská bola jeho zákonná manželka! Ale on bol na večnosť odlúčený od nej. Nemohol úfať, že by sa dakedy prinavrátiť mohol ku nej; túto lásku pochoval na dno srdca, lásku z ktorej nepozostalo nič iného len svätá rozpomienka na minulosť. Jeho nešťastie ale ho medzi tým na večnosť rozlúčilo od minulosti; do nového sveta, do nového života ho zavialo!

Čo spoločného mal vyhnanec, učiteľ kamčatský, bezmenný človek, s Móricom Beňovskym? Nič spoločného niet medzi týmito dvoma, sú oni dve rozdielne podoby!

Móric Beňovsky, manžel Leonóry zomrel. Nech ho oplače a zabudne Leonóra!

Žije vyhnanec, — nový človek v novom svete! Nech ho miluje Aphanásija a nech mu odpustí, že jej pomimo srdca ničoho dať nemôže!

Ale či mu je voľno toto ponúknuť? Či so svojím srdcom jej môže aj ruku ponúknuť? Keby mu ju aj sám námestník dal, jemu vyhnancovi, opovrženému človeku, bez vlasti sa potulujúcemu, jemu — svoju dcéru? Keby všetko toto námestník aj urobil, či by on mal prijať toto nebeské darovanie? Či by mal smelosť jako krivoprísažník spôsobom zradcu pred oltár pristúpiť s týmto nevinným dievčaťom, a ruku jej podať, ktorá už skrze kňazské požehnanie druhému patrí?

Nie, o mnoho vrúcnejšie, o mnoho svätejšie, o mnoho čistejšie ju miloval, než že by ju takto zneuctil a znevážil!

Nie, radnej sa jej zreče, nežli že by srdce rozkrvácal a zničil; nech ho radnej drží za neverného a nech ho opovrhne, nežli, že by ešte hlbšie bola ním ztrhnutá do náruživostí prepasti, odkiaľ by sa nebolo možno nikdy vyslobodiť a príst k pokojnému manželstva prístavu.

Pevno si pred seba vzal, že toto svoje predsebävzatie uskutoční, že bude zdržanlivý, a že jej bude vyhybovať.

Pod záštitou choroby ostal doma, a prosil, aby pokračovanie verejného vyučovania až po novoročných sviatkoch mohol zase započať. Nerobili žiadnej námetky proti tejto jeho žiadosti; ponehali ho samého na seba; neznepokojovali ho v jeho dumnosmutnej utiahnutosti, v jeho boľastných trápeniach.

Len Wyndblad a Krustiev ho vyhľadali, a povedali mu, že námestníka najmladšia dcéra Aphanásija, chorá; lekára volali ku nej, ale ona sa zdráha lieky brať, a to hovorí, že chce zomreť, lebo zunovala život.

„Pravdu má,“ vzdýchol si Beňovsky, „život je mizerný, plačlivá šepleta a kto ju ztrase zo svojeho krku, celkom dobre činí.“

„Ty ale, brate, ho nemôžeš ztriasť zo svojeho pleca,“ vykríkol Wyndblad, „lebo ty si nám dlžen svojím životom, nám, ktorých si vodcom a pohlavárom.“

„Prisahal si, že svôj život výlučne na jeden cieľ, na oslobodenie vyhnancov vynaložíš,“ riekol Krustiew. „Nesmieš byť sám sebe a svojej prísahe neverným.“

„Ani to nechcem byť, bratia,“ odvetil Beňovsky. Ďakujem bratia, že ste ma upomenuli na naše družstvo a na veliký cieľ, ktorý sme si pred seba vytkli. Oslobodenie sa nech bude jediným naším namáhaním; na to nech je obrátená každá naša myšlienka, každá naša žiadosť. Svolajte výbor k zasadnutiu. Zajtra na nový rok budeme poradu držať u mňa, a zdelím vám svôj rozvrh ohľadom ďalšieho účinkovania. Upovedomte tedy vyvolených, a zajtra odpoludním dojdite ku mne.“

Podľa žiadosti vodcovej sa v druhý deň sišli výborníci vo školskej dvorane.

Nik sa nemohol nad tým pozastaviť, že vyhnanci navštevujú Beňovského, a že svojemu priateľovi šťastný nový rok prajú. Lebo tento deň sa slávnostne svätil v Kamčatke; každý si za povinnosť pokladal navštíviť svojich známych a priateľov, a dar im priniesť.

Jako by sa tedy bolo mohlo vo zlom mene vziať tým priateľom, ktorí ničoho nemajú, a ktorí aspoň svoje dobroprania chceli rozpovedať Beňovskému?

Poprednejší bohatí obyvatelia Bolšorecky-Ostroga medzi tým nie len puhé dobroprania dali svojemu učiteľovi, vychovávateľovi jich dietok. Velice mnoho osožných darov mu doniesli, lebo každý bol s dobrotou naklonený ku nemu; s úctou sa chovali oproti jeho šlachetnému zjavu, oproti hladkému a zdvorilému sebädržaniu sa jeho.

Hejtman Kolossov prišiel na krásnej samými medveďcími kožamí obtiahnutej kybitke, pred ktorou boly štyry z najsilnejšej a z najšľächetnejšej rasy psy zaprahnuté; a túto krásnu equipagu do daru priniesol svojemu milému a milovanému súdruhovi šachu.

Kupec Rozkurakov poslal plný koš silného a dobrého vína, Kasarinov ale plnú kybitku ovocia, dohánu, kávy, thei, cukru a citronu.

„Bratia!“ hovoril Beňovsky, „povolávam vás dneská za svojích hostí. Odročme porady na zajtrá, dneská zasväťme vianočné sviatky. Užívajme to dobré čo sa nám tu ponúka a zabudnime na hodinu náš smutný osud. Tu je víno, ovocie! Jedzme, a pozdvihnime pohár na vlasť našu, na naše družstvo!“

„Pristrojme punč!“ hovoril Wyndblad.

„Áno, punč,“ dotušili všetci ostatní.

A hneď sa k tomu aj prichytili, z chalupy priniesli vriacej vody, položili do nej rumu a vína a potom citronu i cukru, čo Kasarinov poslal.

Teraz ale sem s črpákamí, do ních pariaci sa punč! „Nech žije vlasť! Nech žije vzdialená domovina!“

S tímto výkrikom vyprázdnili prvý plný pohár.

„Nech žije naše družstvo, nech ho sám pán Boh požehná!“ Toto bola druhá zdravica.

A zase na novo a na novo naplnili svoje črpáky a voždy viac a viac sa rozpalovaly jejich tváre, voždy iskrenejšie hľadely ich zraky, voždy bol rozhovor hlasitejší, a veselejší spev.

Len Beňovsky sa nesmial a nespieval, len on nevzal účasť vo všeobecnej veselosti, len jeho črpák sa pomaly vyprazdňoval.

Utiahol sa do jedneho kúta v chyži, a zadumneno rozmýšľajúc pohliadal na svojích priateľov, ktorí vo výstupnej dobrej vôli práve začali poľský tanec obiehať, ku ktorému Wyndblad ešte s jedným druhým vyhnancom hlučnú pieseň zaspievali.

Ale z razu v prostreď započatej piesne utichli speváci, mužia zastali od veselého skákania a vrtenia.

Pozreli jeden na druhého, a videli, že každého tvár je bľadá a vpadlá, a každý hovoril ku svojemu súdruhovi zachrypeným hlasom, že je chorý, že hrozné boľästi cíti, jako keby plamene horely v jeho hlave a v jeho žalúdku.

Na miesto veselých piesni a žartov teraz bolo len stonanie, žalovanie sa a jajkanie počuť.

Trasúce sa, popadali všetci na stoličky, na zem a zvíjali sa v nevypovedelných bôľoch.

Beňovsky chcel vstať, chcel sa ponáhlať k ním na pomoc, ale jeho trasúce sa nohy nevládaly vstať.

Chcel hovoriť, ale jazyk ako keby mu bol zmeravený býval, jako keby železná zámka bola zatvorila jeho zuby. Z razu Krustiev silným hlasom zvolal:

„Otrávení sme!!“

„Otrávení!“ vzdýchali i ostatní, a každá tvár sa smrtoblädou stala, na každom čele smrtný pot vystúpil, každé ústa jajkaly.

Ale pomály utichli všetci a smrti alebo zamdlenia tichosť sa zpustila na nich.

Beňovsky sedel ešte voždy na stoličke, v kúte chyže. Boľästi mu utichovaly, ale celé telo sa mu triaslo, zuby mu spolu klopotaly.

Prepodivné obrazy snov sa preťahovaly pred jeho očamí, a jako keby mu v ušiach pieseň, zazváňanie, hučanie a potom víchor burácal.

Často sa mu tak pozdávalo, jako keby sa čierne mračno zpúšťalo na jeho hlavu, a zase jako keby ho prepodivná žiar svetla bola obsadla, a jako keby z pomedzi lúč slnečných jednotlivé podoby vystupovaly.

Z razu sa mu tak zdalo, jako keby blížiace sa cenganie počul, ktoré voždy blíž a blíž sa zdalo prichodiť, a z razu odomrelo.

Teraz sa zanoril do milého a prepodivného sna, a zase sa mu tak zdalo, jako keby to nie sen ale skutočnosť bola. Snilo sa mu, že sa dvere roztvorily a že štyry ženské vstúpily dnuká.

Dobre jich poznal; bola to pani Nielová so svojími troma dcéramí. Videl, ako sa zľakly, zhliadnuc stonajúce podoby na stolcoch a na zemi.

Videl, ako sa pani Nielová zohla ku Krustierovi, ktorý práve vtedy žalostným hlasom zvolal:

„Otrávení! Sme otrávení! Rybacej masti! sem rybacej masti! Dajte jelenieho mlieka!“

Počul potom, ako pani Nielovej v dialke sa ozývajúci hlas velel jej sluhom:

„Rybacej masti! Jelenieho mlieka!“

Jeho sny sa menily.

Teraz nevidel viac pani Nielovú a jej dcéry, Metu a Kalmu, ktoré rybaciu masť a jelenie mlieko vlievaly do úst pozamdlievaných, ale videl jedneho milého dievčaťa tvár, ktoré sa s útlym a smutným pohľadom nahlo k nemu; videl iskriace oči, ktoré sa sťa hviezdy trblietily nad ním; vrelé kapky ako nebeskú rosu cítil zpadúvať z oných hviezd na svoju tvár, a počul, ako mu milý hlas šepoce do ušú:

„Keď zomreš, aj ja zomrem s tebou! Keď budeš žiť, aj ja budem s tebou žiť! Pi môj milý! pi, aby si žil a abych ja s tebou žila! Ale jestli nebudeš piť, povedz mi od čoho zomreš, abych aj ja mohla od toho zomreť. Pi, jestli chceš, aby sme žili!“

Oh, jestli to bol sen, to bol blažený sen, tak blažene bolo ďalej snívať a snívať!

Sníval ďalej!

Cítil že mu jedna milá rúčka roztvára krčovite stisnuté zuby, a dajakú studenú tekutinu kapka do úst čo mu dobre padlo; oheň uhasol v jeho tele a čierne mračno, ktoré jeho modzgy tlačilo, sa hore povznieslo.

Videl tóne sa pretmolievať; zdálo sa mu, že čuje okolo seba smutné žalostenie nešťastníkov, ale pri tom i jedneho anjela hlas radosťou prekypujúci:

„Mamička! Pohýna sa! Žije! Oh Bože, Bože môj! On žije!“

Ale teraz sa zase nižšie na jeho modzgy spustilo mračno.

Nevidel nič, nesnívalo sa mu nič viac! Všetko sa do hmly a tmy zakrylo.

Ale noc i tma sa pominuly, a on roztvoril oči.

Či sa mu voždy ešte snilo? Anjelská tvár ešte voždy nad neho bola zohnutá, pri sebe videl i pani Nielovú, ale ostatnie bolo všetko ináč.

Nebol viac vo velikej školskej dvorane; tu kde ležal neboli okolo neho stonajúci a umierajúci.

„Kde som?“ pýtal tichým a mdlým hlasom.

Dve mäké rúčky oblapily jeho krk a jeden milý hlas útle a radostne šepotal:

„Pri mne si!“

A jeden vrelý bosk se slial s jeho pernamí.

Na tento bosk sa zobudil, tento bosk bol pravdivý, bol život; toto cítil.

„Žiješ milý môj!“ volal radostne milý hlas. „Otvor svoje oči, milý môj, a pozri na mňa!“

Vedel toto urobiť! Áno, vládal roztvoriť svoje oči mohol videť milovaného stvora radosťou prekypujúcu žiariacu tvár, vládal zodvihnuť svoje ruky, a mohol ku sebe pritisknuť milý predmet tak silno, jako keby ho nikdy viac nechcel vypustiť zo svojeho náručia!

„Mamička! oh mamička!“ vykrikovala Aphanásija, „on je oslobodený! Ja som ho oslobodila! Lebo kebych ťa ja nebola na toľko prosila, nebola by si prišla so mňou a so sestrami sem, a vtedy by oni boli všetci pomreli. Oh, aj on, aj on by bol zomrel!“

Beňovsky sa ztriasol.

Tieto slová ho k sebäpovedomiu, k pamäti priviedly.

„A kde sú oni?“ vykríkol, rýchlo sa zodvihnúc. „Kde sú moji priatelia? Pomreli? Otrávili jich?“

„Nie,“ odvetila pani Nielová, všetci žijú; tam vonku sú v učebnej chyži; pri nich sú moje dcéry a váš sluha a ešte aj lekár, ktorého som dala priviesť. Vás sme sem doniesli do vašej chyže, a Aphanásija vás priviedla k životu.“

„A ja výlučne pre ňu, výlučne pre ňu chcem žiť,“ vykríkol Beňovsky. „Ona ma vytrhla smrti z pažeráka! Môj život patrí jej! Chcel som sa jej zreknuť, chcel som sa odtrhnúť od nej, abych ju k sebe nepritiahol do nešťastia, do poníženia! Ale Boh neprijíma moju obeť, teraz tedy budem žiť, abych ju ľúbil! Ju, jedine a výlučne ju!“

„Vidíš, matička,“ hovorila Aphanásija, „vidíš, že som pravdu mala. On ma miluje! Oh, on ma miluje!“

„Čit, Aphanásija,“ riekla pani Nielová. „Pre Boha, vyprávajte sa pomaly, dietky! Ja chcem vaše dobro, požehnám vašu lásku a zo všetkej svojej sily vás budem podporovať! Ale buďme obozretnými, múdrymi; mnoho prekážok máme premôcť, Aphanásija, dokiaľ budeš môcť byť manželkou tvojeho milenca. Vieš, že tvoj otec za peniazmi baží, a že on nikdy nebude usrozumený s tým, že by jeho dcéra sa stala manželkou jedneho bezmajetného, vyhnaného človeka. Predovšetkým na tom musíme pracovať, aby sa Beňovsky oslobodil, a potom keď sa stane slobodným človekom, a snáď aj úrad dostane, môže vystúpiť pýtať tvoju ruku, a potom budeme tvojeho otca dopádať s prosbami, až konečne privolí. Teraz by všetko ztrateným bolo, keby sa dovedel, že ťa on ľúbi. Ani tvoje sestry nesmejú ničoho tušiť Aphanásija, lebo ony by nemlčaly. Beňovsky má nepriateľov a sokov, to môžeš jasne videť, lebo dneska ho chceli otroviť.“

„Ale ja som ho oslobodila!“ vykríkla Aphanásija s radosťou ho oblapiac.

„Ty si bola mojím anjelom strážcom,“ riekol Beňovsky útlo. „Ty si mi prinavrátila život, a ja ho zase budem milovať, lebo to je tvôj dar a celkom bude tvojím. A poneváč je tvojím, chcem poznať svojeho nepriateľa, ktorý mňa a mojich priateľov chcel otroviť.“

„Oh, ja ho poznám, tuším kto je,“ vykríkla Aphanásija s iskriacima očama. „Poznám ja zlostného a žiarlivého človeka, ktorý teba nenávidí, ktorý proti tvojemu životu inšpiruje, lebo je dosť neočatý mňa milovať, a úfať, že si mne bude môcť za ženu vziať. Môj otec ho rád má, ale ja mu poviem, že Aphanásija nikdy nebude ľúbiť zločinca, vraha, že…“

„Ticho,“ pretrhla ju v reči matka, „pre Boha, ticho! Idu tvoje sestry. Pusťte jej ruku, Beňovsky. Staň si ďalej od postele Aphanásija. Buďte obozretní, dietky, obozretní, lebo ináč je všetko utratené.“

Dvere sa roztvorily, a dve dievčence s radostnými tvárami vstúpily dnuká.

„Dobre, že sme semká prišly, mamička,“ hovorily, „lebo sme jich všetkých oslobodily. Všetci vstali na nohy, a vedia hovoriť, chodiť. Oh, toto bol šťastný začiatok nového roku, pekný novoročný sviatok, lebo sme život desiatich ľudí oslobodily!“

„Áno, pekný nový rok,“ vzdychla si pani Nielová, svoje ruky spolu zalomiac. „Bože vám daj všetkým blaženosť a požehnanie na každý deň tohoto nového roku.“