ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nech žije Beňovsky! Nech žije druhý Columbus! Nech žije budúci admirál!“ Tak jasali, s poháramí vysoko dvihanými na zdravie Beňovského pripíjajúc, s tvárami radosť prejavujúcimí na Beňovského pokrikujúc, ktorý na prujšom mieste na hostine vedľa gubernátora na Isle de France, Boromeja, sedel a svôj pohár na poďakovanie všetkým, až na dno vyprázdnil.

„Pozrite, pane Beňovsky“ povedal Boromej, „jako vás tu radi máme, pozrite na tie tváre a oči veselé, počujte tie slová srdečné, pocíťte toto moje úprimné a vrelé stisnutie ruky a dúfam, že mi prisvedčíte, že sa tu medzi namí, jako doma cítite?“

„Som presvedčený o vašej priazni ku mne,“ povedal Beňovsky, „ale mi je predca dačo ľúto.“

„Aj, čo že by vás mohlo zarmucuvať pane veliteľu?“

„Pane Boromej,“ odpovedal Beňovsky vážne, „ja nachodím v osobe vašej veľmi priaznivého pána, ale predca nikdy neprestanem želeť to, že predošlý gubernátor z Isle de France, pán Mornie, tak náhlo zomrel, prv než som na ostrov dorazil. Pán gubernátor bol mojím priateľom a dobrodincom, on ma odporúčal na knieža z Aiquillonu, jemu ďakujem, že ma pán minister s takou missijou poctil. V múdrej a duchaplnej hlave pána gubernátora vznikla prvá myšlienka k výprave do Madagaskaru a on by ma bol doista s dvojnásobnou horlivosťou v tomto veľmi ťažkom podujatí podporoval.“

„Verte mi, pane Beňovsky, že si i ja dám na tom všemožne záležať, aby som vás pri tej výprave čo najochotnejšie podporoval,“ povedal prívetivo Boromej. „Práve tak, jako môjho predchodcu, zaujíma i mňa táto výprava; a budem sa z toho tešiť veľmi, keď vás budem môcť kedysi ,podmaniteľom Madagaskaru‘ pomenovati. Či neni pravda, že ste vy o tom presvedčený?“

„Ja som úplne presvedčený o dobrote srdca vášho, pane,“ odpovedal Beňovsky vľúdne. „O tomto ste mi vy dali veľký dôkaz už vtedy, keď ste vypravili k potrebe mojej dve lode, a mne dovolili, vybrať si tu na ostrove Isle de France medzi vojakamí najstatočnejších mužov k mojej výprave.“

„A myslím, že ste si aj takých vybrali, ktorí by i samé peklo zaujali, a samého diabla porazili. V pravde, keby ste to vy neboli, ľutuval by som ztrátu toľkých údatných a neohrožených mužov, ktorých snáď do náručia istej smrti vysielame. Ale pre nás, môj drahý pane som hotový i k najťažším obetám, lebo Theseusovi nesmú chybovať Argonautovia. Ale ja ešte dačo žiadam nášmu mladéma Theseusovi: Ariadnu mu žiadam! Hurrá! Pánovia! Zodvihnite poháre a štrngnime si: Nech žije nový Theseus a jeho budúca Ariadna!“

„Nech žije nový Theseus a jeho budúca Ariadna!“ vykrikovali výťazoslávne dôstojníci a štrngali poháramí a ponáhľali sa každý čím skorej prísť k stolcu zaujatému Beňovským, aby si s ním štrngli na nové blahopranie gubernátorovo.

Ale Beňovsky nevydvihol pohár, a blahoprianie odvetil len s prívetivým vzdychnutím.

„Či vy neprijímate moje želanie?“ spýtal sa gubernátor, „vy nepijete?“

„Dovoľte mi, aby som pil na blaho vaše, alebo na zdar celej výpravy. To s radosťou urobím. Ale na meno Theseusovo nepijem; lebo názov ten mne neprislúcha; lebo ja som chudobný, neznámy, blúdivý rytier, ktorý nevychádza po dobrodružstávch, ale stojí v službe jiných. A čo sa Ariadny týka, tú ja nenájdem nikdy, lebo ju nehľadám.

„Vaše srdce je tedy už zaujaté, mčj milý pane? Či máte milenku? Alebo ste už naposledku ženatý, a už ani srdce ani ruka vaša sú nie slobodné?“

„Nie som ženatý, nemám milenku, a moje srdce a ruka sú slobodné, alebo jestli chcete, sviazané sú reťazami zármutku a smrti. Nehovorme o tomto viacej! Sláva! Nech žije gubernátor, z Isle de France, pán Boromej!“

Hudba zavznela; dôstojníci jasali a opakovali s hlasitým výskaním blahopranie Beňovského, a jako keby i zovnejší svet chcel podiel brať na tom v radosti sa vmiešalo medzi pokriky a odznievanie hudby, v dvorane sa ozývajúce hrmenie diel, že sa až steny a obloky triasly.

„Znamenie k odchodu!“ zvolal Beňovsky, položiac na stôl pohár; „znamenie k odchodu! Pane gubernátor, prosím vás o odpustenie, že sa už vzdiaľujem. Nechcem, aby mali moji ľudia na mňa čakať, nech sa naučia odomňa, že prvou povinnosťou každého vojaka má byť poriadok. Buďte tak láskavý, prepuste mňa a mojích vojakov, aby sme na loď vstúpili a na ustanovené miesto sa odobrali.“

„O, tedy za tak nesrdečných a chladných nás držíte, že by sme vás odtiaľto mohli prepustiť?“ spýtal sa gubernátor. „Myslíte, aby sme sa už s vamí rozlúčili? Nie, môj drahý pane; my sme teplokrevnejší, vrelejšieho srdca, nežli sa vám zdáme byť a nerozlúčíme sa s vamí do tých čias, kým sa na ostrove nachádzate? Vaše prípravy sú už dohotovené, či neni pravda? Váš úmysel je, bezprostredne na loď sa odobrať?“

„Áno, pane gubernátor, to je môj úmyseľ!“

„Nože, drahý pane, podajte mi rameno a ja vás sám až ku brehu dolu odprovadím. Hej, hudobníci, napred sa! Zahrajte nám veselý víťazný pochod a nesmiete prv umlknuť, kým na breh nedorazíme. Páni hostia, vy nás všetci nasledujte, všetci. Podajte ramená dôstojníkom a sprievodníkom budúceho gubernátora na Madagaskare. Ale ešte jedno. Prv nežli sa pohneme a túto dvoranu opustíme, nech zavzne válečné heslo každého udatného francúzskeho vojaka: „Nech žije náš válečný vodca! Sláva kráľovi!“

„Nech žije náš vodca! Sláva kráľovi!“

Volajúce jednohlasne to radostné heslo, podávali si vospolok ruky a medzi volanie to zahrmely nebesá prerážajúce delá po druhý raz, jako keby chceli doniesť pozdravy verných synov Francije po mory do vzdialenej vlasti.

Sprievod sa pohnul. Napred hudobníci s nástrojamí, za nimí sa viedol za ruky gubernátor s Beňovským, konečne dôstojníci strážnej posádky a výpravy.

Radosť a veselosť sa žiarila zo všetkých tvárí a s radosťou a veselosťou pozdravovali jích po celej ceste až na breh.

Každý mimoidúci, ktorý sa s týmto slávnostným sprievodom na ceste sišiel sa pridružiť a z pavlačov kývali dámy svojími ručníkamí srdnatým vojakom pozdravy, ktorí tak veselo a s pohľadamí po víťazstve bažiacimí tiahli po pred ních.

V prístave čakaly dve lode pohotove k odpľutiu k vytiahnutými plachtamí.

Od pobrežného vetra kolísaly sa dve zástavami opatrené bárky a očakávaly túžobne generála Morica Beňovského, jeho najvyšších dôstojníkov a služobníctvo, aby jích doviezly k „Ohniváku“, znamenitej to lodi, ktorá bola k tomu určená, aby „vyslanca kráľa francúzskeho,“ do Madagaskaru dopravila.

Na druhej lodi malo sa dopraviť ono válečné množstvo, ktoré generála na výprave doprovádzalo. Pravda je síce, že jích spolu len dve sto bolo, ale dve sto dobre vycvičených vojakov, mohlo čo sprevodcovia francúzskeho vyslanca dobré a prospešné služby preukazovať; a keby jích bolo bývalo viacej, mohlo to vzbudiť podozrenie u nedôverivých obyvateľov madagaskarských.

Dve sto vojakov so svojími dôstojníkamí sú skvelým sprievodom pre poslanca, ktorý má kráľovi na Madagaskare palmu pokoja alebo priateľské pozdravenie od francúzskeho kráľa doniesť, a s dve sto odhodlanými mužmí dá sa celý svet vydobyť!

Posledné hurrá, posledné stisnutie rúk, posledné obejmutie lúčiacich sa vospolok.

„S Bohom, pane Beňovsky! Boh války nech vás sprevádza! Bellona nech ozdobí vaše čelo víťaznými vencamí.“

„Vďaka vám, pane Boromej, vďaka vám za to krásne pranie! Avšak o mnoho radšej by som počul a mnoho potešiteľnejšie by to znelo, keby som sa mohol na vašu podporu spoľahnuť. Jestli sa má podariť naše smelé podujatie, jestli má byť korunované naše počínanie, tak nech nám prispieva vaša pomoc!“

„Buďte ubezpečený, môj drahý pane, že vám s ňou vždy hojne poslúžim. Neni to len vecou môjho srdca, je to i svätou povinnosťou môjho úradu. Knieža z Aiquillonn, náš vojänský minister a kráľov dúverný radca, rozkázal mi vo vlastnoručnom liste, aby som vám nie len radou, ale i skutkom prispel ku pomoci, aby som vaše žiadosti za rozkazy uznával, ktoré mi v mene ministra vydávate, a ktorým sa teraz podrobiť musím. Nože, musíte vyznať, že som vaše rozkazy dokonale vyplnil. Žiadali ste k preplaveniu do Madagaskaru dve lode, žiadali ste vojakov, peniaze, strelivo. Tu sa obidve lode, tu sa vojaci. Z gubernátorskej pokladnice som vám dal dve sto tisíc frankov a loď „Flora“ obsahuje náklad streliva, zbrane. Choďte teda, môj drahý priateľu, a vydobyte kráľovi Ludvikovi nové kráľovstvo. Keď ale budete svoje víťazstvo oznamovať do Francúzska, ráčte sa aj na mňa rozpamätať, a tých trošku mojích zásluh pred pánom kniežaťom spomnuť a pochváliť. Snáď ma potom odmení tým, že ma povolá odtiaľto nazpät do môjho milého Francúzska, lebo to nezapieram, že túžim po mojej vlasti veľmi, a že by som radšej bol v dajakej hraničnej pevnosti vo Fraucúzsku veliteľom, nežli si tu na malého miestokráľa hral. Rozpamätajte sa tedy na mňa, jestli budete kniežaťu z Auquillonu ohlasovať svoje víťazstvo.“

„Spomnel by som si na vás vďačne i vtedy, pane, keby som mal zo svojej stránky hovoriť i o porážkach. S Bohom pane! Daj Bože, aby som vám čo skorej mohol sdeliť dačo dobrého!“

Vskočil dolu do admirálskej bárky; jeho vyššie dôstojníctvo a služobníctvo ho nasledovalo. Plavci vo svojích sviatočných odevoch a slamených klobúkoch so širokými strechami na hlavách pilne veslovali a bárku od brehu odstrčiac tak tuho hnali, že sa skoro jako velká labuť na vlnách kolísala.

Z „Ohniváku“ zarachotilo tretie pozdravenie diel, vítajúc generála blížiaceho sa k znamenitej lodi.

Celý breh pokrývalo nesmierné množstvo ľudu, ktorých poslednie „s Bohom!“ odznievalo jako ozvena hromu v uchu Beňovského.

On stál v prostriedku bárky a obzeral sa nazpät na ostrov, ktorý sa vždy viac a viac vzdiaľoval, a s belasými vrchamí, zelenými palmovými horamí, nenáhlo v mhlu a oblaky sa zaviňoval.

Teraz sa priblížila bárka k „Ohniváku“. Beňovsky vybehol po spustených admirálnych schodoch a pozdravil mužstvo lodi, ktoré sa na nástreší „Ohniváka“ do dvoch radov postavilo a generála s hlasitým „nech žije!“ pozdravilo.

„Synovia!“ povedal Beňovsky vľúdne na všetky strany sa pozdravujúc, „dnes máte sviatok. Vietor je priaznivý a on nás poženie pravou cestou. Chcem, aby ste môj príchod slávili a sebe dobrý deň urobili. K tomu povoľujem jedlá nedeľné a dva franky pre každého muža!“

Nastalo vískanie a jasanie, krik a vrava naplnily povetrie, radosť a veselosť ohlasovala sa tak rázne, jako keď hrmí, a odznievalo to až na druhej strane v ušiach Boromeja, ktorý tam posiaľ ešte stál so svojími ľudmí na brehu.

Boromej obrátil sa teraz k svojmu pobočníkovi, ktorý nikto inší nebol, než jedon blízky príbuzný bohatého kamčatského kupca Kasarinova, ktorý bol Beňovského na všetkých cestách prenasledoval a sa zaprisahal, že bude smrť Kasarinovu na Beňovskom pomstiť. Vidiac ale márne svoje počínanie, vstúpil na Isle de France do služieb francúzskeho vojska, a náhoda mu priala, že sa mohol tu sísť čo pobočník pána Boromeja s Beňovským, bez toho, že by ho tento bol poznal. Keď sa pán Boromej naň obzrel, stál tu Michelo s potuteľným vyhrážajúcim sa pohľadom a výrazom v tváry.

„Konečne vstúpil na loď!“ povedal posmešne pán Boromej. „Ta sme sa ho už pozbavili.“

„Pozbavili sme sa ho a jako úfam na vždy!“ odpovedal Michelo tiež tak. „Prišiel sem, aby sa na pána hral, aby v prúd vecí nový poriadok zaviedol, a vašu milosť pána gubernátora z Isle de France, zastienil so svojimi bájočnými plánamí o dobývaní. Je to dobrodruh a nič viacej a milý Boh vie, s jakými klamstvamí a podvodamí získal si knieža z Aiquillonu.

„On neni len dobrodruhom,“ povedal gubernátor myslene, „on je aj nebezpečný človek, a povinnosť a chovanie sa požadujú, aby sme ho odstránili. Ja som prezrel jeho zámery. Chce s madagaskarským kráľom zavreť spolok míru a priateľstva, potom ale v známosť vedie kniežaťu z Aiquillonu, že je pre udržanie jeho prítomnosť tu potrebná. Potom mňa odtiaľto odvolajú a sadia na moje miesto tohoto bájočného uhorského lebo poľského pána Beňovského za gubernátora na Isle de France. To nedovolím nikdy, ja som odhodlaný, toto trpeť, aby som dajakému cudzincovi svoje miesto postúpil. Viem, že ma v tomto napomôžete, a že sa môžem spoľahnuť na vás. Budete mi pomáhať, zámery tohoto človeka1 zmariť?“

„Áno, pomáhať budem vašej jasnosti, jako som to vždy z lásky a povinnosti robieval. Nech sa dozvie čím skorej tento dobrodruh, že sa i my vieme brániť, jestli nás napadne. Pane Boromej, má on i u mňa rováš, ktorý mu zrežem.“

„Aj, či vám ublížil?“ spýtal sa potešený gubernátor nachádzajúc pomocníka v núdzy.

„To nech bude mojím prozatymným tajomstvom, pane gubernátore. Ale hovorím vám, že je ten pán Beňovsky mojím najhlavnejším nepriateľom z — pomsty!“

„Z pomsty?“ spýtal sa gubernátor, medzi tým ale kračoval pobočník ďalej: „Už pred štyrmá dní poslal som Vandreuilla, nášho tajného posla s loďou „Jolle“ ku kráľovi madagarskému Hyarymu. Vandreuil je obratný a múdry jednateľ, a upovedomí dobrého kráľa a pohlavárov ostrova, že Beňovsky z toho cieľu príde na Madagaskar, aby jích slobody pozbavil, všetkých obyvateľov do otroctva uvrhol a seba samého za jích pána vyhlásil. Napomene kráľa a pohlavárov ostrova, aby neverili mädosladkým slovám tohoto belocha.“

„To je dobre, to je veľmi dobre,“ prehovoril usmievajúci sa gubernátor. Vy ste sa tak starali o to, aby sa i ostatnie moje rozkazy všetky vyplnily?“

„Ráčte len tu na tomto mieste ostať za dakoľko minút, a vy sa presvedčíte o tom osobne. Prizrite sa, „Ohnivák“ sa pohnul, kotvy sú vytiahnuté, vetor podúva na plachty. Adieu, pane Beňovsky, adieu!“

„Zdá sa, že nám kýva ručníkom na posledné rozlúčenie! Vráťme mu jeho pozdravenie!“

Gubernátor vyňal zlatom obrúbený biely ručník a kýval s ním v povetrí.

Všetci páni z jeho sprievodu, všetci na brehu stojací nasledovali jeho príklad a jako raj bielych holubov vznášaly sa ručníky v očiach Beňovského, ktorý sa na stežeň oprel a vážne na breh hľadel.

„Teraz zase idem v ústrety nejistej a nebezpečnej budúcnosti,“ hovoril sám sebe. „Zase sa vydávam na more, aby som nový život počal, nové nebezpečenstvá vystál. Ach, ale v týchto nebezpečenstvách nehľadám teraz jako voľakedy, život, slávu, česť: len smrť, zabudnutie a večné odpočinutie hľadám! Koľko razý som sa už pustil takto na more, a na koľko bola každá moja cesta inšia! Vtedy, keď som sa plavil do Kamčatky, vtedy sa rozprestieral môj život jako večný žalár, strašné pokorenie, jako hrozná muka predomnou. Ale v týchto mukách podiel bral aj môj súdruh, v tomto žaláry bol pri mne môj priateľ, ktorý so mnou trpel. Vyhnanstvo ležalo pred namí, ale nad namí vznášala sa nádej, a ochladzovala naše horúce čelá miernym trepotaním krýdel, a vlievala nám statočnosť a vytrvalosť. A ani nás nesklamala táto zlatá nádej! Vyslobodili sme sa. Zase sme vstúpili na loď. Nádej stala sa pravdou, sen skutočnosťou. Anjel mi stál po boku, anjel pokoja, lásky a šťastia! Ale more pohltilo anjela, more srazilo svoje peniace vlny nad mŕtvolou mojej milenky! Oh, Aphanásija, Aphanásija! Na koralových skaliskách si postlalo tvoje beľučké telo, len morské potvory stoja na stráži pri tvojom hrobe! A ja som to sniesol a žil som ďalej, poneváč si mi to ty prikázala, ty si to chcela. A zase nová púť na mory, nový počiatok života! Necítim už viacej na srdci milenku, nestojí mi po boku priateľ, ale mám ďaleko doma vernú manželku, milostné dieťa. Aphanásija ma poslala k ním. Aphanásija mi naložila cestovať po mory k mojím milým. Poslúchol som ju; preplavil som po mory a vrátil som sa domov. Nemám viacej manželky, nemám viac dieťa! Zomreli! Odobraly sa do večnej vlasti, na večný pokoj! A ja som sám nastúpil posledniu moju cestu cez more, aby som sa v nový boj pustil so životom, aby som hľadal zabudnutie v búrach života. Zo všetkého toho, čo moje srdce naplňovalo, nepozostalo mi nič, len ctižiadosť! Nebojujem viacej za ruže a myrty, bojujem len za vavrínový list, zápasím so smrťou! Hore sa tedy v ústrety novému životu, proti novým nebezpečenstvám, do nových bojov! Tamto sa skláňajú do mora belasé vrchy Isle de France; zase som vyšiel na ploché more v ústrety nejistej dobrodružnej budúcnosti. Napred sa teda; napred sa! Ta sa do búrlivých vĺn! Nech sa srazia nadomňou, nech ma vrhnú do bezednej hĺbky, alebo nech ma vyhodia do výšky; svetlosti slnca pre mňa sa už nenachádza viacej ani radosť ani blaženosť, lebo na dne mora odpočíva Aphanásija a na dne môjho srdca spočíva boľäsť! Napred sa, napred sa! Brehy zmizly a ja veslujem do neznámeho sveta, v ústrety neznámej budúcnosti! Napred sa!“

„Áno teraz zmizla loď,“ prehovoril gubernátor Boromej, ktorý ešte posiaľ stál so svojím pobočníkom na brehu a na more sa díval. „Teraz zmizla loď; do nových krajov zanáša nového Caesara a jeho šťastie.“

„Však on skoro nájde svôjho Brutusa, ktorý oslobodí svet z pod jeho ukrutenstva,“ usmieval sa pobočník. „Ja som sľúbil vašej jasnosti, že vám podám dúkaz svojej oddanosti a vernosti. Ráčte teraz pozreť na druhú loď, na „Floru“, ktorá má mužstvo, potravu a strelivo na Madagaskar dopraviť.“

„Mne sa v pravde tak zdá, že sa tam dačo neobyčajného robí,“ zvolal gubernátor. „Bože môj, čo je to? Sťahujú plachtu, a jestli sa nemýlim, vytiahli znamenie nebezpečenstva.“

„Áno, vaša jasnosť, to je znamenie nebezpečenstva! Tu je ďalekohľad, ráčte sa trocha prizreť na ,Floru‘.“

Gubernátor vzal ďalekohľad a namieril ho na loď.

„Druhé znamenie v nebezpečenstve,“ povedal, „a jaké je to rojenie na nástreší! Plavci a vojaci behajú jako pomätení, a spúšťajú všetky loďky do mora a skáču do ních. Prosím vás, pane Michelo, čo to má znamenať?“

„Pozrite len, pane, s jakou rýchlosťou sa vzdiaľujú barky od lodi, a jako sú preplnené ľudstvom. A vzdor tomu sa zdá, že sa neušlo každému vojakovi miesta na barkách. Ešte vidím asi tucet ľudí blúdiť po nástreší.“

„Ja jích tiež vidím,“ povedal gubernátor. „Ale, čo robia teraz? Vyvesili červenú zástavu!“

„Znamenie požiaru, jasnosť!“

„Horí! horí na lodi!“ ozývalo sa z úst do úst pozdĺž brehu. „Horí ,Flóra‘, a prach je tiež na nej.“

Gubernátor zbľädol a ruka, s ktorou držal ďalekohľad, sa mu triasla. Neprestajne sa díval na loď; videl vojakov úzkostne po nástreší behať, videl aj belasý oblak, ktorý sa priestrannými otvoramí lode vydieral, ktorý z počiatku čo tenký papršlek vystupoval, ale vždy viacej a viacej hustnul, kým sa konečne celkom nepriezračným stal.

Všeobecný a ďaleko sa rozliehajúci výkrik prekvapenia pretrhol mlčanie prestrašených divákov.

Vojaci, ktorí na lodi ostali, vrhli sa do mora, s tým úmyslom, aby sa alebo barky chytiť alebo k brehu dostať mohli.

Gubernátor odložil ďalekohľad a obrátil sa k pánom svojho sprievodu:

„Všetko sa musí podujať k vyslobodeniu, týchto nešťastlivcov. Musíme jím ísť s barkamí naproti! Vydajte rozkazy, pánovia! Nech jím idu s obidvoma mojími kocabkamí naproti a dovezú jích sem!

Dôstojníci sa poponáhľali, ale boli už daktorí, ktorí gubernátora predišli.

Jednotlivci z divákov, povskakovali do lodí na brehu pouväzovaných a veslovali s nesmiernou rýchlosťou v ústrety plavajúcim. Teraz dosiahli najprujšieho, a keď sa tento na loď vytiahol, pustil sa celý breh do radostného kríku, obnovujúceho sa za každým, koľko razy koľvek sa podarilo dajakého nešťastníka ochrániť.

„Buď Bohu chvála! Všetci sú oslobodení, plavci sú všetci oslobodení loďkamí,“ povedal gubernátor a ťažko si vzdýchnul.

„Jaké dobré a veľkomyseľné srdce ráčite mať, jasnosť!“ podotknul jeho pobočník. „Ale teraz, keď sa už o vojakov viacej čo starať nemáte, teraz už s radosťou sa budete dívať na to veľkolepé divadlo, ktoré na nás očakáva. Pozrite len! Plamene vyšľahujú už otvoramí. Ah, to je v pravde veľkolepý úkaz!“

A v skutku mal pravdu, bol to krásny úkaz videť túto nádhernú loď, jako tancuje, jako dajaká oheň soptiaca morská obluda na vlnách, ktoré sa jako tmavočervená pahreba iskrily od plameňov, a s rozpukajúcimí sa iskramí zakrylo na hodný kus more jako so zlatým dažďom.

Duchovia ohňa, ktorí jako dajakí zajatci boly posiaľ len medzi strešením a z otvorov svojími žeravými očiamí svietily, rýchlo sa vyslobodily zo svojho žalára, vyrútily sa na strešenie a krútily sa a tancovaly so svojími ohnivými jazykamí na vrcholach strežňov, prebehly v chytrosti cez povrazy plachiet, a chopily sa kormidla, ktoré sa chytro obracať počalo.

Loď sa začala pohybovať, do kola sa krútiac tancovala na ohnivom mory, ktorého bielo peniace sa vlny šľahaly čo biele kotúče a so sypením v ohni zanikaly.

„Buď Bohu chvála,“ zadudral gubernátor, „zdá sa, že ku prachu došla voda a že sa tento namočil.“

„Pušný prach oddelený je od všetkého v železných sudoch,“ podotknul spokojne pobočník Michelo. „Oheň sa musí najprv cez sudy prebiť, aby sa mohol ku prachu dostať.“

Plamene šľahaly čím ďalej, tým vyššie, hrozný ohnivý stĺp tvoriac, medzi ktorého plamennými jazykamí, keď jich víchor rozdelil, dala sa videť ohromná, obrovská truhla, obkľúčená ohnivými duchamí.

Z purpúrovej pahreby vystrelily naraz belasé a zelené plamene a jako ohnivé kvety tancovaly po červenej pahrebe.

„Sudy so špiritusom vytekly! Špiritus horí!“ kričali diváci, ktorí týmto veľkolepým úkazom prikovaní, nemo, bez slova stáli len sa dívajúc a počúvajúc.

„Sudy bo špiritusom predeľuje len jedna stena od prachu,“ šeptal pán Michelo gubernátorovi do ucha. Teraz už len dve železné plosky delia sudy s prachom od ohňa, a…

Strašný výbuch, hromový rachot mu pretrhol reč.

Na okamženie sa tak zdalo, jako keby sa bola zem pohla, jako keby sa bola zem miesto mora vlnila, more sa zbúrilo nesmierným pohnutím, jako prestrašená potvora sa zpínalo do hora a spúšťalo hlboko! Oheň soptiaca loď vznášala sa za chviľu — jako neviditeľnými rukamí držaná — ponad peniace sa vlny, ktoré potom sa s revom jako keby sa boly všetci duchovia pekla a víchru na slobodu prepustily, roztrhla, a vyhadzovala iskramí sršiace pozostatky vysoko k nebu a ďaleko ponad more.

Ešte jedno okamženie — potom zmizlo všetko, a len vlny, ktoré sa v penivom kruhu ku brehu krúžily, naznačovaly miesto, kde loď utonula.

„Beňovsky doista videl oheň a počul hrmot,“ povedal potichu gubernátor, nastúpiac cestu po boku svojho pobočníka ku gubernátorskému staväniu.

„Už je o mnoho ďalej, jako žeby mohol uhádnuť, čo sa tu stalo,“ podotknul s usmievaním sa pán Michelo. „Pomyslí si, že loď pustila rakétle a z dakoľkých diel vypálila na rozlúčenie. Od toho pána Beňovského sa už viacej nemáme čo obávať.“

„Kto že to vie?“ vzdychol si gubernátor. „Či ste zabudli, že on už pred troma mesiacmí poslal do Madagaskaru dve lode s vojákamí, murárámí, tesáramí, merníkmí, so strojamí, so všetkými možnými nástrojamí a vecmí, aby tam jemu a jeho ľudom miesto pripravily.“

„To vaša jasnosť nemala dovoliť,“ povedal pobočník ramenami pokrčiac.

„Bohužiaľ, ja som to nemohol prekaziť,“ vzdychol si. „Či neviete, že tento dobrodruh, ten Beňovsky je majiteľom kráľovského, s veľkou pečaťou opatreného kráľom vlastnoručne podpísaného listu, ktorý za povinnosť nakladá všetkým úradom z Isle de France a kapitáňom lodí, ktoré v madagaskarských prístavoch kotvia, aby Beňovského nie len vo všetkom napomáhali, ale sa v čas potreby aj celkom jeho rozkazom podrobili, a tieto tak zúplna a ochotne plnili, jako keby to sám kráľ rozkazoval.“

„A či ho má ešte posiaľ ten papier?“ spýtal sa nahlo pobočník.

„Bezpochyby! Starostlive ho opatruje, lebo to je ten talisman, ktorý ho proti nám všetkým a proti našej neposlušnosti ubezpečuje.“

„Ach, prečo ste neboli vtedy tak dobrosrdečný proti mne, mi toto všetko sdeliť, keď ešte tu bol ten človek! Ja by som mu bol odobral tento papier s násilím, alebo s podvodom.“

„Ja som sa to hanbil bár komu povedať, lebo s týmto papierom stal sa Beňovsky mojím predstaveným; ja som nebol viacej gubernátorom z Isle de France, ale len poddaným kráľovského vyslanca a plnomocníka, pána Beňovského. Mlčal som tedy o tomto, aby som svoje vlastné pokorenie neprezradil. Keby som bol vedel, že vo vás verného a istého priateľa najdem, bol by som prevýšil svoju haneblivosť, a bol by som sa vám celkom a so všetkým sdúveril. Ďakujem vám priateľu, za vašu vernosť a príchyľnosť, ktorú mi dnes preukazujete, a za šťastlivého sa pokladať budem, keď aj ja budem môcť oproti vám moju vďaku vysloviť.“

„Vaša jasnosť!“ zvolal ohnive mladý Michelo, „vaša jasnosť, dajte mi ruku vašej dcéry a ja budem odmenený na celý môj život. Dajte mi ruku šľächetnej, drahej Cecilije!“

„Ach, vy milujete moju dcéru Ceciliju?“

„Pane gubernátore, ja milujem vašu peknú dcéru už od roka, t. j. od prvého okamženia, jako som ju videl, a od včerajška som najšťastnejším človekom, lebo od včerajška nehovorím, že: „Ľúbim Ceciliju“ — ale to: „ja a Cecilija sa ľúbime.“

„Ach, teda to už prišlo k vyznaniu?“ smial sa gubernátor. „Tak by už bez teho nič neosožilo moje zdráhanie, lebo by som bol prinútený prijať za zaťa toho, koho by mi moja drahá dcéra odporúčala. Ja sa vám ale vyslovujem, že sa s radosťou shodujem s tým, a že ste mi vy zať po vôli. Naše záujmy budú od toho času jedny, a my budeme spolu rozmýšľať na tom, jaké prostriedky by sme mali použiť, aby sme tohto dotieravého cudzinca neškodným urobili a sa ho sprostili. Vy ste započali vojnu proti nemu, a musím sa priznať, že ste si v tom veľmi vážne počínali. Alebo skutočne sa to stalo len náhodou, že korvetta jeho jasnosti predtým do povetria vyletela?“

„Il faut corriger la fortune,“ pane, prečo aj vyznávam, že som náhodou prispel. Jedon z mojích murínov zapriadol sa na loď. Z dolních miestností v jednom kúte sniesol horiacu látku a zapálil; oheň sa pomali rozprestieral, mužstvo malo teda dosť času k ochráneniu sa.

„Ale, Bože môj, keď nás tento človek zradí!“ zvolal prestrašene gubernátor. „Keby tak rozpovedal, že sa korvetta jeho jasnosti nezapálila náhodou, ale že ju zapálili na váš rozkaz!“

„Vaša jasnosť, nerozpovie ten to nikomu, lebo je hluchonemý, a znaky jeho reči nerozumie nikto vyjmúc mňa.“

„Vy ste opravdu smelým a vynachádzajúcim duchom obdarený,“ povedal usmievajúc sa gubernátor, „a už cítim, že vás budem veľmi čo môjho zaťa milovať.“

„A ja vás, vaša jasnosť, už teraz milujem tak, jako môjho otca, ktorému som zaviazaný poslušnosťou, oddanosťou a láskou. Všetko toto dosvedčím tým, že sa budem všemožne snažiť, vás od vášho nebezpečného soka, od Beňovského oslobodiť. Musíme ho neškodným urobiť, zničiť. Predovšetkým musíme ho pozbaviť o ten kráľovský rukopis, ktorým si nabýva všetku moc a dôstojnosť. Keď toto budeme mať v rukách, potom nám to ľahko padne ho zničiť.“

„Ale my to nedostaneme do našej ruky,“ vzdýchol si gubernátor. „Beňovsky odcestoval a vzal si ho so sebou.“

„Musíme teda poslať dakoho za ním, ktorý mu odobere v Madagaskare jeho talisman. Každý týdeň odchodia z naších prístavov lode, ktoré popri Madagaskari plavia, alebo sa tam zastavujú. Môj hluchonemý murín pôjde s daktorou z týchto lodí do Madagaskaru, a on alebo rukopis kráľovský, alebo hlavu Beňovského donesie so sebou do Isle de France. Ale teraz poďme k mojej drahej Ceciliji, kde požehnáte náš sväzok.