ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol pekný, teplý januárový deň. Slnko svietilo prívetivým leskom po veľkej záhrade vo Vrbovom, a pôsobilo, že sa sňäh spočívajúci na stromových konároch, po záhonoch a skupeninách krovia, jako tisíce a tisíce hviezd brillantových trblietal a kmital. Dve panie, úplne zahalené v okožušenom teplom obleku, prechádzaly sa ruka v ruke v stromoradí zahrady a zdaly sa, že s lahodnosťou sa vystavujú teplým papršlekom slnečním; lebo postávaly cestou, kam sa slnko opieralo, aby ich svojím zárivým pláštikom ovinulo.

Dlho sa prechádzali nemo, a jích zraky namierily s trudným výrazom k veľkému tmavému staväniu, pred ktorým sa veľká zahrada, v nejž sa prechádzaly, široko rozprostierala, a ku ktorému sa voľne blížily.

„Veríš, Julija,“ prehovorila jedna z paní, ostanúc stáť a hlboko si oddychujúc, „veríš mi, že bych radnej ani do zámku sa nevrátila? Mne je len vtedy voľno, keď sa vonku, tu v slobodnom a čerstvom povetrí nachodím.“

„Aj mne je tak,“ vzdýchla Julija, „aj mne odpadne bremä od srdca, kedy koľvek víndeme z tých pustých múrov; zdáva sa mi, jako bych opustila moje väzenie a použila hodinku slobody a pokoja. Ach, Rozina! jak nešťastné, smutné a trúchlivé je naše živobytie od toho dňa, keď náš úbohý brat Móric —“

„Tichšie!“ slovila Rozina úžaslive hladiac vôkol seba, „tichšie Julija, nehovor tak hlasite, bo nevieš, zdáliž nestojí nekto tam za krovím čo nás pozoruje a počúva; veď vieš, že nám oni zakázali dakedy o našom bratovi Móricovi hovoriť.“

„Áno, zakázali nám to naši mužovia, tyrani naší,“ hovorila Julija zasmušile, „a nám nezbýva iné, jako ích poslúchať v tomto starom zámku, lebo v ích moci sme; a Bohužiaľ, podrobiť sa musíme jích vôli a rozkazom, keď nechceme ích hnev a urážky zakúsiť.“

„Ach,“ vzdýchla si Rozina, „keby sa tu jednalo len o moju osobu, tak bych sa ích hnevu a zlosti nebála, a keby môj muž, ako to už učinil bol, znovu sa opovážil mňa s jeho tyranstvom znepokojuvať a zneuctiť, vzdorovala bych tomu celou silou svojho opovrženia; lež naše dietky, naše ubohé malé dcérušky musia trpeť a snášať divú zlosť otcov, a to mňa činí poslušnou. Naši mužovia to dobre vedia, že sme preniesly obe tu lásku, ktorou oni pohŕdali, na svoje deti, a že dvojnásobno útle a citedlné matky sa staly z nás, poneváč nemôžeme byť útlymí manželkami.“

„Áno, oni to vedia,“ prehovorila zadumene Julija, „a používajú citedlnosť a útlosť matiek, aby manželky nútili k poslušnosti. Či by sme ináč boly podpísaly onú neblahú listinu, ktorá našeho drahého brata vydelila?“

„Nie, to by sme nikdaj neboli učinily. Ale oni trápili naše úbohé dietky pre ničomné veci; na celý deň ích zavrely do jednej tmavej studenej komory pre to, že vidiac ích matky plakať, opovážily sa i ony nariekať; tí tyrani ale sa ešte i zaprisahali, že dcéry naše tak dlho budú uväznené, dokiaľ by sme listinu nepodpísaly, mocou ktorej naše otcovské dedičstvo na ních preneseme a sviatočne sa vyjádrily, že náš brat žiadneho podielu v dedictve tom nemá.“

„Áno, preto sme podpísaly, žeby sme dcérušky svoje z ích väzenia oslobodily,“ vzdýchla Rozina, „a keď moja Liliana svojími ručičkami ma objímala, na okamženie sa mi zdálo, jako bych zcela spokojná a šťastná bola, a jako by moje srdco vyliečené bolo od všetkých bolestí. Keď ale dieťa nebolo pri mne, ale šlo večer spať, vtedy všetkie rany môjho srdca počaly krvácať a ma páliť; v takýto čas utiekam sa obyčajne ku tebe sestra drahá, žebych v samote nebola s mojími mukámi.“

My sa utiekame jedna k druhej, lež predca nevládzeme sa obapolne potešiť,“ prehovorila Julija, „a len žalovať sa vieme jedna druhej. Ach, Rozína, jak trudný je to osúd, sviazanou byť s takým mužom, ktorého nemožno milovať, nemožno si ho vážiť!“

Boh sám nech ráči odpustiť milostive našemu otcovi, že za mužov nás dal bez toho, žeby sa bol poradil s našou vôľou, a s naším srdcom. On nám rozkázal za tých dvoch pánov, ktorých nám predstavil, sa vydať, a my sme jeho rozkaz poslušne, ako v celom našom živote voždy, vyplnily. Avšak v živote našom sa nestala žiadna premena, otrokyne sme ostaly, iba pánov sme si zmenily.“

„A keď pred rokom mužovia naší celé naše veno zmárnili, a prinútené sme boly sem nazpät do Vrbového sa vrátiť, z jednoho tyrana sa stali dvaja, otec a muž a od obydvoch sme boly prinútené snášať bräme odvislosti. Lásku oni nežiadali od nás, ani nás s ňou neobdarili, len neobmedzenú poslušnosť a pokoru, a tá najmenšia náhrada, ktorú sme obdržely za zničený život sŕdc, prichádzala od naších dietok a nášho jedine milovaného brata!“

„A teraz sa máme i jeho, toho milovaného brata odriecť z chladnej poslušnosti, a nepriateľsky sa máme proti nemu chovať,“ vzdýchla smutne Rozina. „Ach sestra moja, pokerúc si na brata nášho smyslím, voždy cítim, sťa by ma meč v srdci ranil, a keď by sa raz tak predomňou postavil, zklesla bych od haňby a boľästi na zem. Len si pováž! my, sestry jeho, ho olupujeme z dedictva, my svedčíme proti nemu! my ho máme vypúdiť z príbytku otcovského!“

„A on je posledný potomok našej rodiny a mena. Posledný Beňovsky sa má vypudiť zo svôjho majetku, a my sestry máme byť jeho lupičmí! nie Rozina, ja to nemôžem urobiť. Nech mňa môj muž hodz i zabije, ja sa od dávna smrti nebojím, lez ovšem bojím sa hlasu svôjho svedomia, ktoré mi vo dne v noci do ucha hučí: nesmieš vystreť ruku tvoju po cudzom majetku, a učiníš-li to, tvoja matka ťa bude v hrobe preklínať sťa svoju dcéru, ktorá olúpila syna svojej srdca, a vysotila ho von do biedy a haňby!“

„Ach, sláva Bohu!“ zvolala Rozína s povďačným pohľadom k nebesám, „že takto zmýšľaš; ani ja nechcem jeho lupičom byť, ani ja svojho brata nechcem vyhnať z otcovského domu. Spolu cítime, Julia, usjednotené sme v mienkach a myšlienkách naších, buďme i v skutkoch usjednotené a svorné. Premyslime si, čo nám treba robiť, žeby sme to napravily, čoho sme sa z prinútenosti dopustily.“

„Áno, sestra moja, rozvažujme. Tu ruka moja, prisahám ti, že bázeň a úzkosť pred svojím mužom premôžem, chcem vzdorovať všetkým hrozbám, nebudem sa báť ukrutných múk a strašlivého trestu Brodyho. Som jeho ženou; lež nie z lásky ani z mojej vôle som ňou ostala, a prv, nežli ma k nemu pripútali, bola som už sestrou svojho milovaného brata Mórica. Chcem to zapomneť že som Brodyho manželkou, a len na to chcem mysleť, že som sestrou Beňovskeho, ktorého nespravedlivým spôsobom sa usilujú o jeho dedičstvo pripraviť.“

„A ja zabudnem, že som Jemníka ženou a len to bude v mysle mojej, že som sestrou Beňovskeho,“ zvolala Rozina. „Ja opakujem tvoju prísahu, Julija, aj ja chcem premôcť strach a úzkosť pred svojím zlostným mužom, ani ja sa jeho hrozieb nezľaknem.“

„Predovšetkým je nutno, aby sme tú listinu maly, ktorú sme z prinútenosti svojích mužov podpísaly, a v ktorej prisaháme, že nás otec ustanovil za jedinných dedičov, a že dedičstvo to svojím mužom postupujeme. Potom ím musíme odobrať to písmo, v ktorom otec náš v ten pamätlivý deň vlastnoručne vytvoril syna svôjho z dedictva, a ho preklial.“

„Toto písmo odložil môj muž,“ prehovorila chytre Rozina. „Skoval to do tobolky svojej, ktorú voždy sebou nosí.“

„To druhé písmo ale môj muž odložil,“ slovila Julija. „V písacom stolíku ho má, a kľúč od neho nosí pri sebe.“

„Tobolku a kľúč musíme mať,“ prehovorila Jemníčka. „Oby dve tieto veci musíme naším manželom odňať, lebo lepšie je ukradnúť od ních také veci, ktoré sú neni jejích, jako brata našeho olúpiť z jeho spravedlivého majetku. To sa, Julija, stať musí ešte tejto noci.“

„Áno, tejto noci! Nuž ale naše dietky, naše drahé dcérušky? Keď nás muži prichytia pri účinku, alebo neskôr na to príjdu čo sme vykonali, nie len nás, lež i dietky naše budú trápiť.“

„Deti musíme odstrániť,“ zvolala odhodlane Jemníčka. „Naši mužovia navrátia sa teprv za nekoľko hodín z honby, a dotiaľ musíme čas upotrebiť, na skutku pošlime dietky do hradu Grodešína k našej úprimnej priateľke Conštantine, poprosiac ju, žeby ích pri sebe podržala asi za týždeň.“

„Áno, tak učiníme,“ povedala Julija, „poď, pospiešme! Za štvrť hodiny musia odcestovať, žeby na ceste nepotkaly svojích otcov: Žeby sa ale mužovia naší od nikoho nedozvedeli, kam sa deti podely, zostane tam opatrovkyňa aj starý povozka Gološky, do tých čias s deťmi, pokým tieže sa nevrátia domov. Napíšem Conštanciji list a požiadam ju, žeby s deťmí starú Marthu aj Gološkyho tam pridržala.“

Obe panie, ruka v ruke blížily sa chytrým krokom ku zámku, a rovno išly do izby, v ktorej sa práve dietky zabávaly.

Jak žiarily bľädé ích líca, keď zrak úpel na krásnych dietkach, ktoré roztvoreným náručím ím vesele bežaly v ústrety. Jak sladké to pocítenie tých útlych teplunkých ručičiek kol krku; hladkanie tých dlhých hodbábnych kadier, dech z týchto ružových ústočiek, a dívať sa do ích očí, z ktorých láska a nevinnosť žiarila na proti ním!

„Konečne ste už tu, vy zlé, dobré a milé mamušky naše!“ hlasite preriekla malá štyr-ročná Liliana Jemníková, matku svoju tuho objímajúc, ktorá si ku nej kľakla, a blažene sa na ňu dívala.

„Počkajte len! na tak dlhý čas od nás odbehnuť!“ pohrozila sa päť-ročná Paula, svojú rúžovú tváričku ku matkiným lícam pritisnúc, ktorú Brodyčka do svôjho lôna zodvihla. „Tak sme sa s Lilianou bály! Voždy sme myslely, že už príjdu tí zlí páni a nás vybijú, keď ste nie pri nás.“

„Čitt, Paula, nehovor tak! Ty vyprávaš o tvojom otcovi, dieťa moje, a on ťa istotne nevybije, keď nezaslúžiš.“

„O, mamuška, bije ma on často, aj keď nepreviním,“ zvolalo dieťa. „Nedávno ma preto vybil, keď som plakala, vidiac, že teba bil.“

„Čitt, Paula, utíchni. Toto nesmieš pred nikým na svete hovoriť. Tvôj otec býva pŕchlivý a rozdrážený; lež my mu to nesmieme za zlé pokladať, lebo je chorľavý, a jako vieš, často trpieva na lúpanie.“

„Ale môj otec neni chorľavý, ani netrpí na lúpanie, a predca ma bije,“ hlasité prehovorila malá Liliana, ktorá bedlive načúvala slová jej sesterničky. „Čo že sme voňahdy previnily, keď nás na celý deň do tmavej studenej komory zavreli, a jiesť nám nedali; tak strašne sme musely hladovať?“

„Dieťa, dieťa moje, nehovor o tom“ zvolala Jemníčka pevne pritúliac k sebe svoju dcérušku, pod ktorýn časom jej oči sľzy ronily. „Oh, sestra moja, dobre sme učinily, že sme vtedy to písmo podpísali, bo veď čuješ nakoľko ony hladovaly, a my sme ich musely z múk i trápenia vyslobodiť. Veď sú to naše deti, naše milované dietky! A teraz čujte milé dcérušky, vy musíte navštíviť tetušku Conštanciju Blenkynu na hrade Grodešíne.“

„Ah, to je znamenité!“ plesaly deti. „Tetuška Blenkyná je tak dobrá a prívetivá, a tam ani nieto zlých tatuškov! Áno, áno, my vďačne navštívime tetušku Conštanciju! Aj vy musíte s namí prísť mamuška i tetuška.“

„Nie, dietky, my tu ostaneme. Lilianiná varovkyňa tá stará Martha pôjde i ostane tam s vamí. Teda rýchlo dietky, bežte, zavolajte Marthu, a starému Gološkovi povedzte, aby hneď do malého vozíka zapriahol.“

Dievčatká vesele vybehly, aby rozkazy vyrídily, a obe dámy, ktorým v tomto desnom zámku ešte i potrebné služobníctvo chýbalo, poponáhlily sa úlohu komornej okolo svojích detí ukončiť, a ích drobnosti do jednej truhly uložiť.

Za malú štvrť hodinku boly všetkie prípravy ukončené, a obidve panie odprevadily svoje veselo štebotajúce dcéry k vozíku, na jehož prednom sedadle už stará Martha sedela vedľa šedivofuzatého Gološína, druhé sedadlo ponehajúc dietkám.

„Ešte jednu hubičku, moja Liliána! buď šťastná a veselá, a pozdrav tetušku Conštanciju!“

„Pozri ešte raz na mňa, Paula moja, a večier, keď si ľahneš, nezabudni sa pomodliť za tvoju ubohú matku a tetušku. Teraz choďte, choďte dietky moje!“

Voz sa pohnul. Obe dámy sa nehly z miesta, pokým len koč uzreť mohly, potom, ako jednou myšlienkou previaté, a jedným pudom hnané oby dve vybehly po schodách do veľkej dvorany, ktorej obloky poskytovaly široký rozhľad. Voz musel sa ešte ráz objaviť tam v ohybe cesty; tam ešte raz mohly matky zazreť, hlávky svojích zlatokaderavých dietok.

„Áno, teraz sa zjavil koč, a tam zastavil, bo dietky to dobre vedely, že jejích matky ích tuná chcú ešte raz uzreť; preto vyskočily na sedadlo, bielým ručníčkom kývajúc; Julija a Rozina chytro roztvorily oblok, žeby pozdravy vrátiť a opakovať mohly. Domnievaly sa, že čujú ích radostné výkriky, ktoré spoluútrpný večerny vetrík k ním donášal, tak sa im pozdávalo, sťa by ešte raz sladký dech ich milovaných dietok cítily po svojích tvárach. Potom všetko utíchlo; voz v dialke zmiznul.

Mladé panie plačúc sklesly sebe v náručie. „Odišly! za týždeň budú šťastné.“

„Odišly! a my teraz nabudneme sily k vyplneniu našej povinnosti.“

Večerom pološerým, oznamovalo práskanie bičov, dupot koní, štekanie psov, obydvom sestrám príchod veliteľov, ích mužov.

V rodinnej dvorane, v tichosti pri ručnej práci, ztrávily obidve panie, dlhé, tesklivé hodiny túžobného očakávania; teraz pri hluku vrátivších sa poľovníkov vstala každá zo svôjho miesta, a podaly si ruky.

„Už idú! Treba, by sme vyjasnily naše tváre. Nesmieme nimí dať ničoho tušiť. Smelosť, sestra, smelosť! Dnes v noci musíme tie písma dostať, vieš, že starý Konrád odišiel k našemu bratovi, aby mu ohlásil smrť otcovú. Pokým Móric príjde, obe listiny musia byť zničené, musia — —“

Veľké krýdlové dvere sa náhle roztvorily, a Brody s Jemníkom vstúpili s hlučnými hrmotnými kroky. Obydvaja boli oblečení v uhorskom polovnom odeve; zelené vyšnurované, tesne priliehajúce kabáty, objímaly jejich široké a mohutné plecia; kol bedier boly stiahnutý širokým pásom, z neho slonové rukovete poľovných nožov vyzeraly. Obuté mali vysoké polovné čižmy. Uhorská kučma kryla ích čierne vlasy; a pres široké a silné ramená, na širokej zlatom premuvanej aksamietovej stužke visely poľovné tanistry z medvednej kože.

Mladé dámy s lahodným úsmechom a pozdravom šly ím náhle v ústrety za čo mrmľavú a skoro nezrozumitelnú odvetu dostaly. Mužovia nedbanlive zhodili zo seba tanistry na zem, a so šromotom si sadli do operacích stolcov, v ních pred chvílkou ích manželky sedely.

Rozina a Julija si priniesly druhé jednoduché stolce, ku stolu, a pokračovaly vo svojej ručnej práci.

Pánovia sa zvalili, chrbtom na operacie stolce, hľadiac do povetria, a len tu i tu pretrhli panujúce ticho hlasitým zívaním alebo drsným kašlaním.

Toto zakašlávanie podalo Jemníčke dávno žiadanú príležitosť k potrhnutiu mlčania a započatiu rozhovoru.

„Obávam sa drahý muž môj, že si prechladnul,“ hovorila jemným a útlym hlasom, svoju prácu na stranu odložiac, a ruku si položiac na mužovo pleco.

„Druhými slovmí, dávaš mi na vedomie, že ti je môj kašeľ na obťaž,“ odvetil zamračene. „Jako znám, si príliž citlivých nerví, a kašel nepríjemným nachodíš. Ja som vôbec neni taký jemný gavallier, aký by pristal k dcére sbankerothovaného grófa Samuela Beňovského; avšak môžem ti povedať poklad môj, že prv než som teba poznal, bol zo mňa pekný a jemný gavallier, za ktorým sa obzeraly všetkie krásky, keď po budinských uliciach v svojom tesnom husárskom odeve kráčal, a ktorý by istotne bol každého zrazil, kto by sa mu bol osmelil povedať, jak poľutovania hodnú podobu on dakedy predstavovať bude.“

„Ty si ešte voždy pekný a jemný gavallier,“ slovila Rozina s chrabným úsmechom, a oblečieš-li si husárske šaty, tak ako pred šiesti rokmí, budú sa i dnes všetkie dámy za tebou obzerať. Lež ty príliž odtiahnute od sveta žiješ milý Kalmán, zakopávaš sa v tomto našom trudnom zámku, na miesto toho, žeby si tu i tu do Budína sa zaviezol, a —“

„Tak?“ vstúpil jej do reči Jemník, „ty by si rada bola, kebych odcestoval do Budína? Ty bezpochyby nevieš, že v Budíne je každý dvaciatý človek mojím úverčím, a že sotvaj bych desať krokov urobil, čo by ma už prenasledovali. Ty istotne nevieš, že v posledňom roku sme zo samých dlhov žili, a že tvôj pán otec ma hanebným spôsobom oklamal, keď som dosť hlupý bol, pristáť na jeho svadobné zámery. Lhal predomňou, že každá z jeho dcér mimo vena z desať tisíc tollarov, ešte dakedy po jeho smrti trydcať tisíc tollarov sdedí. Ja som tomu starému lhároví uveril, a vošiel do saku, do ktorého v ten samí deň i môj priateľ Brody vošiel. Áno, áno, tak nás obydvoch v ten deň oklamali, keď sme si vás za ženy pobrali.“

„Lež zapomínaš, drahý muž môj, že pri tom všetkom nemal môj otec vúbec úmyseľ, vás podviesť,“ prehovorila Rozina bojazlive. „Vtedy sme my boly ešte bohaté, a len pred troma roky nás potkalo to nešťastie, že bankier, ktorému náš otec všetkie istiny sveril, upadnul.“

„Keby nebol sbromažďoval peniaze, lež radnej tie istiny na sdokonalovanie jeho majetku vynaložil, nebolo by nasledovalo toto nešťastie. Ale ten starý lakomec chcel peniaze, a preto svoje statky zanedbal a obrátil všetko na peniaze. Dobre mu tak, že istiny utratil, lež my sme predca to nezaslúžili, žeby sme vaše dedictvo utratili. Kde je tých trydcať tisíc toliarov, ktoré si mala po smrti tvôjho otca sdediť, hovor, opytujem sa ťa kde sú?“

„Áno, kde sú?“ opakoval Brody švagrove slová, na stôl uderiac zaťatou päsťou. „Vydajte nám tých trydcať tisíc toliarov, ktoré ste od vášho otca sdedily!“

„Veď dobre vieš milý Brody, že sme ničoho nezdedily,“ slovila Julija prosebným hlasom, spínajúc svoje ruky, a úzkostlive hľadela na muža.

„Nič ste nesdedily?“ vykríknul surovým smiechom Brody. „Ja to myslím, že sme hodné dedictvo obsiahli. Sdedili sme dlžoby, nevyplatené smenky u žida a kresťana podobne, — to je vaše dedictvo! Keby váš otec nebol vytvoril toho nezdarného syna, a ten by musel teraz prevziať tieto statky, bol by na mizinu vyšlý človek. Ale buď Bohu chvála, starý Beňovsky mal ten dobrý nápad, jediného syna vydediť, a teraz pripadlo dedictvo vám. Vy ste to nám postúpily, a my nie sme povinní, ani vôle k tomu nemáme dlžoby predošlého majiteľa statkov uznať a vyplatiť. Toto je naše jediné šťastie, a jaknáhle budeme mať v rukách súdne potvrdenie dedictva, a keď majetok na naše mená slávnostne prenesený bude, vtedy — ale kto sa to opovažuje bez všetkého oznámenia sem vkročiť?“

„Ja som to pane,“ zkríknul muž, ktorý prudko otvoril dvere, a sotvaj dechu popadajúc, k okrúhlemu, v prosred teremu stojacemu stolu sa približoval. „Ja som to, pane Brody, správca Krušovského paňstva. Prichodím oznámiť, že mladý Móric Beňovsky dnes zavítal v krušovskom zámku.“

Obydva páni skočili zo svojích stolcov, a divým hrešením odpovedali na nemilú zprávu.

„On teda v skutku prišiel,“ zvolal Brody; „či je tak smelý sa tuná ukázať?“

„Opovažuje sa ruku vystreť za dedictvom toho človeka, ktorého on usmrtil?“ zvolal Jemník, ruku výhražne pozdvihnúc, sťa by chcel poraziť toho, ktorého v tomto okamyhu len v duchu videl.

„Áno, mladý pán Beňovsky prišiel,“ vzdýchnul si zprávca, „a —“

„Niet viac na svete Beňovského!“ pretrhnul ho Brody surovým hlasom, „posledný nebožtík Samuel Beňovsky preklial pred jeho smrťou svôjho syna, a majetok i meno vyhlásil za ztratené pre neho. Toto jeho vyhlásenie podpísal vlastnoručne, ktoré my predložíme súdu, jakožto právomocný dôkaz.“

Obydve panie, približujúc sa jedna k druhej, hodily si usrozumitelný pohľad; potom každá zklonila oči, sťa by sa obávaly, že by mužovia mohli jích myšlienky očú čítať.

„A čo že chce ten tak zvaný Beňovsky?“ tázal sa Jemník. „Prečo prichodí sem, kde každý človek jeho haňbu zná a vie že je prekliatý, kde každý vie, že nemá žiadneho práva na otcovské dedictvo?“

„Pán Beňovsky ako sa pred namí vyslovil, obdržal vo Viedni zprávu, že mu pán otec zomrel a že ste ráčili v majetok prevziať zámok Vrbové, sdeliac súdu a poddaným, že mladý Beňovsky je z dedictva vytvorený. Mladý Beňovsky sa teraz vyslovil, že si nedá vziať od nikoho otcovské dedictvo, lebo to jeho česť žiada, žeby na mene netrpel žiadnu škvrnu, a uznaný bol za toho, čím je, za dediča a nástupcu Samuela Beňovského. On všetkých krušovských úradníkov a sluhov svolal do veľkého dedičného teremu, predstavil sa jím jakožto jích nový pán, a požiadal jích, by mu zložili prísahu vernosti.“

„A tí to učinili?“ pýtal sa Jemník od zlosti začervenelou tvárou a očamí.

„Áno, oni to učinili.“

„I vy, Kerbena, aj vy ste mu vernosť prisahali?“

„Aj ja; bo za múdrejšie som držal, nevzbudiť podozrenie, lež vyskúmať čo mladý Beňovsky ďalej zamýšľa. Ja som prisahal, lež s tým vňútorným úmysľom, svoju prísahu za neplatnú uznať. Zostal som celý deň pri boka mladého Beňovského, hovoril som s ním o všetkých jeho zámeroch, svedkom som bol jeho rozpoloženia, a keď sa zotmilo, a ja som mohol nepozorovane odísť, sem som sa náhlil, žebych vašej milosti to všetko mohol oznámiť.“

„To ste dobre učinili, Kerbano, a jak náhle toho tak zvaného Beňovského docela odpudíme odtiaľto, obdržíte dvojnásobný plat. Teraz ale povedzte predovšetkým, čože zamýšľa človek ten proti nám podniknúť?“

„Najmilostivejší pánovia, zajtrá, jako sa rozodní, mladý Beňovsky so svojimí sedliaci krušovskými, ktorých už všetkých ozbrojil, sem do Vrbového príjde, žeby si majetnosť zámku silou poistil.“

„Silou!“ vzkríknul Brody zúrivým hlasom.

„Proti sile i my silou vystúpime,“ zvolal Jemník náruživým smiechom. „Zlodejov a zákerníkov privítame jím primeraným spôsobom. So psamí ích dáme von zo dvora vyhnať. Zajtra na svitaní chce prísť? dobre, nájde nás pripravených k obrane. Noc je dlhá, budeme mať čas sa so všetkým prihotoviť.“

„Lež vaša milosť mi ráči dovoliť, žebych sa vrátil do Krušova, aby ma snáď pán Beňovsky do dajakého podozrenia nevzal.“

„Dobre bude, Kerbana, choďte,“ hovoril usmievave Brody. „Vy ste lstivá líška, ktorá sa pred každým sídlom vie ujistiť. Beňovskému vernosť prisahal, a nám jeho úmysle zradil. Zvíťazí-li on, ste ujistený; zvíťazíme-li my, vďačnosťou budeme vám zaviazaný, za včasné upozornenia nás. Choď podvodná liška, vráť sa do tvôjho ložiska; lež zajtrá budeš mať teplý deň, bo voliť si musíš medzi napadajúcimi a napadnutými.“

„Ja príjdem sem s mladým Beňovským,“ slovil pokojne správca, „lež budem sa chrániť vystreliť, ba usilovať sa budem i ostatních na stranu vašej milosti získať.“

„Urobte to, Kerbana, a teraz môžte ísť.“ Spravca odišiel rýchlym krokom a spokojnou tvárou, a dva manželské páry ostaly zase samotné.

„Počuly ste Kerbana?“ opýtal sa Jemník paní z druhej strany stola spolu ruka v ruke stojacích.

Počuly sme,“ odpovedaly sestry.

A vy, ako dobrým a verným manželkám sluší, budete s namí držať,“ slovil Brody. „Či nás budete vo všetkých naších podnikoch podporovať?“

Obe sestry mlčaly, a rozpačite hľadely na zem.

Neodpovedáte?“ zvolal Brody.

„Ráčite nám i vzdorovať?“ pýtal sa Jemník s hroziacim postavením nekoľko krokov učiniac.

Sestry sa spustily na kolená: „Milosť!“ volaly, „milosť! majte už milosrdenstvo nad namí! Povážte si, že nášho brata chcete premôcť!“

„Vášho brata?“ kričal Brody. „Vy nemáte brata!“

„Ten vydedený, prekliaty Beňovsky je nie vaším bratom,“ kričal Jemník.

„On je naším bratom,“ vykríkla Julija, „nemožno nám srdce prisiliť, žeby ho zatajilo.“

„Áno, on je naším bratom,“ zvolala oduševnene Rozina, „ktorého milujeme, a proti ktorému toľko nemilosrdnej neprávosti sa učinilo.“

Dvaja páni s podivením hľadeli jeden na druhého, táto náhla vzdorovitosť a smelosť dvoch inakedy tak nesmelých a pokorných paní, jich prekvapila.

„Opovažujete sa oproti nám sa staväť?“ zpýtal sa studeným vyhrážajúcim hlasom Jemník. „Dobre; choď Rozina, dones sem Lilianu.“

„A ty,“ rozkázal odporne silným hlasom Brody svojej žene, „prines hneď sem Paulinu.“

Obe panie sa nehnuly. Ešte voždy kľačaly na zemy, a usmievave sa dívaly jedna na druhú.

„Choďte pre deti!“ kričali páni.

„Deti sú nie v zámku,“ odvetila Julija hlasom radosť a víťazstvo prezradzujúcim.

„Skryly sme ích pred vašou zlosťou,“ slovila Rozina. „Teraz robte s namí čo chcete, bo detí niet tu, by ste nás trestaly v ních.“

„Ale však ony zase príjdu,“ prehovoril Jemník, „a potom uvidíme!“

„Dnes len príjdu,“ hovoril Brody, „kde sú, kam že ste ich poslaly?“

„To je naším tajomstvom, ktoré vám neprezradíme!“ slovila Julija.

„Nie nepovieme vám to,“ opakovala Rozina víťazne.

„Vy teda chcete zomreť?“ kričal divo Brody, priskočiac ku svojej žene, a surove ju strhnúl zo zeme.

„Áno, my chceme zomreť, bo sme už zunovaly tento svet, a nechce sa nám viac žiť,“ odpovedela Rozina vážnym a pevným hlasom.

„Ach, vy chcete zomreť!“ smial sa Jemník satyricky. „Nuž keď vy chcete zomreť, tak žite. Neublížime vám s ničím, ani jedon vlások na hlave sa vám nesmie pohnúť, bo musíte žiť, žeby ste videly. Pusti svoju ženu, Brody. Veď sa nám pošťastí, ích k poslušnosti priviesť! Nepoviete nám teda, kam ste deti poslaly?“

„Nie, nepovieme vám to,“ odpovedaly razom odhodlané obydve panie.

„Dobre však i bez vás sa to dozvieme,“ prehovoril Jemník silne zacengajúc.

„Kto tu bol dnes?“ zpýtal sa dnu vkročiaceho sluhu.

„Nikto, milostivý pane, nebolo tu dnes žiadnej návštevy.“

„Kto vyviezol deti?“

„Stará Martha a Gološkyn.“

„A vieš kam šly?“

„Nie, vaša milosť, starý Gološkyn nám to nechcel povedať. Len to som videl, keď zo dvora vyšiel, hnal na pravo.“

„Dobre; môžeš ísť!“ velel Jemník; — „voz šiel v pravo,“ upieral svoje pátravé a pichlavé oči na manželku svoju. „V pravo! dľa toho ste vy teda deti ku grófke Branke poslaly?“

„Alebo k barónovi Svelbedovi,“ doplnil Brody.

Panie neodpovedaly; s tichou lahostajnosťou stály jedna pri druhej.

Najlepšej by bolo, keďby sme na obe miesta posla na koni poslali, prohovoril Jemník. „V mene naších manželiek odkážeme, žeby deti na skutku poslali domov so starou Martou a Gološkým, bo jích prítomnosť je nevyhnutedlne potrebná tuná v zámku.“

Toto hovoriac, pozorlive skúmal každý ťah v tvári Rozininej, lež jej spokojný úsmech mu pravil, že je na mýlnej ceste.

„Lež možno,“ pokračoval ďalej, že sú deti ani na jednom ani na druhom mieste nie. Naše dámy boly podistým tak múdre, starému Gološkymu rozkázať, žeby hnal kone na začiatku v pravo, v hore ale žeby sa obrátil v ľavú cestu.“

Bolo pozorovať, že na okamyh trhlo Rozinou, a perny silnejšie jedna na druhú stisla; tvár Julije horiaca červenosť zaliala.

„Jestliže hnal Gološkyn na ľävo,“ slovil Brody, „tak istotne šli ku vládnemu radcovi Kromsírovi.“

„Alebo ku grófke Konštanciji Blenkyny,“ doložil Jemník. „Ach!“ zvolal teraz hlasitým smiechom, „ty si sa Rozina prezradila, bo ruky sa ti ztriasly. Deti sú v Grodšíne u grófky Blenkynej.“

„Nie,“ slovila Rozina, premáhajúc sa, žeby hlas jejej znel pokojne; „deti sú nie tam.“

„Pani Blenková odcestovala ešte pred ôsmy dňamí do Viedne,“ prehovorila mierne a pokojne Julija.

„Dobre, veď uvidíme,“ zvolal Jemník, idúc ku zvoncu zazvonil.

„Hneď si sadni na koňa, rozkazoval dnu vstupujúcemu sluhovi, uháňaj cvalom na hrad Grodešín ku grófke Blenkovej; viríď jej srdečné pozdravenie od grófky Brody a barónky Jemníkovej, ktoré jú prosia, žeby dovolila ích deťom hneď zpät do Vrbového odcestovať. Vážna a dôležitá vec sa prihodila, a prítomnosť dietok je potrebná. Len rýchlo preč; keď za päť menšín nebudeš von zo dvora, vykorbačujem ťa von.“

Sotvaj že zatvoril odchodiací sluha za sebou dvere, padly obe sestry úzkostlive a zdesene pred jích manželmí na kolená.

„Neposielajte na Grodešin!“

„Vy teda soznávate, že sú deti tam?“

„Áno, mi soznávame! lež neposielajte pre ne, nahajte chudiatka tam!“

„Nie, ony musia prísť domov.“

„Chceme ích naučiť, žeby dakedy poslušné a pokorné manželky boly, a svojích mužov neklamaly.“

„Óh, neposielajte pre ne!“

„Čujte len, — Tomáš teraz vede von koňa z maštale.“

„Za pol hodiny bude v Grodšíne, a za dve hodiny máme deti v naších rukách, žeby sme ích potrestaly pre neposlušnosť ích matiek.“

„Óh, neposielajte na Grodešín, smilujte sa nad našou smrtelnou úzkostlivosťou!“

„Neposielajte ta! všetko chceme urobiť, čo nám rozkážete! Vo všetkom vás chceme poslúchnuť, čokoľvek budete žiadať od nás!“

„Či ta na ozajsť hovoríte? prisaháte na to?“

„Áno, áno! chceme na to prisahať, len neposielajte pre deti.“

Jemník prístúpil k obloku, a otvoriac ho, kričal von: „Tomáš, odveď koňa na zpät do maštale, nehaj ho osedlaného, a ty buď tiež na každý okamyh prihotovený k odchodu. — Počuly ste?“ obrátil sa ku paniam, a oblok hlučne prirazil.

„Áno, počuly sme, a ďakujeme, že nahávate dietky naše v Grodešíne.“

„Vďaka vám za to; poslušné chceme na proti vám byť dokiaľ ony tam budú!“

„Veď uvidíme! Zajtrá ráno vám sdelíme, čo máte robiť, prv sa musíme my poradiť.“

„A teraz moje dámy, iďme k večeri, a vy môžte potom ísť hneď spať, a my svôj válečný plán proti lúpežníckemu vodcovi, Móricovi Beňovskému si rozvážime a vyhotovíme.“

Po uplynutí jednej hodiny utiahly sa panie do svojich chýž, ích manželia ale ostali v jedárni pri načatých sklenkách vína, a pri ťureckých fajkách.

Za čas mlčali obydvaja, len z výbornej tokajčiny si upíjali a husté kotúče dymu odfukovali, pokým hustý dym celú chyžu na toľko zastrel, že na stole stojace dve sviece len žltými body sa zdály byť, ktoré sa ani neleskly ani nesvietily.

„Tento gróf Beňovsky teda zajtra príjde,“ prehovoril konečne po dlhom mlčaní Brody.

„Áno, zajtrá príjde,“ slovil Jemník, tak husté mračno dymu vyfúknuc z úst, že tie žlté bodky nad stolom zaplápolaly a skoro celkom vyhasly. „Áno, Beňovsky prijde, a vyžene nás z vrbovského zámku, bo má k tomu právo a moc.“

Brody sa hlasite zasmial.

„Ty žartuješ, švagrík Jemník. My máme moc, bo naše je právo. Náš tesť ho preklnul a vydedil, písobné svedoctvo o tom máme my. Dľa toho sú naše ženy prirodzené jeho dedičky, ktoré skutočne už nastúpily svoje dedictvo. Ony ale vystavily takú listinu, dľa ktorej nás za svojích dedičov vyhlasujú, a nám to dedictvo postupujú. Nasledovne sme my právomocní nástupcovia jak zámku vo Vrbovom, tak krušovského zámku aj s prislúchajúcou k tomu pozemnosťou a statkamí. Písma, ktorými náš tesť vydedil svojho syna, a že naše manželky dedictvo nám postúpily, takým právom nás splnomocňujú, že to každý musí uznať.“

Panie, ktoré pri privretých dverách načúvaly, žeby dačo z úmysľu svojích mužov zvedely, stisly si pevne ruky.

„Čuješ Julija,“ šeptala Rozina, „tie dve listiny chcú proti nášmu bratovi upotrebiť.“

„Tie písma teda musíme dajako dostať,“ odpovedala po tichúčku Julija.

Lež snáď predca nehovorila dosť šeptave, alebo snáď v odhodlanosti svojej horlivosti hlasitejšie hovorila, nežli to sama vedela, dosť na tom, že zrak jej muža sa obrátil pozorne ku dverám.

„Ako bych bol počul dakoho hovoriť,“ prehovoril Brody chytro hor’ skočiac.

Obe panie ztrnuly, odskočily od dverí a letely, sotvaj zeme sa dotýkajúc, po dlhej, tmavej, do ích chýž vedúcej chodbe.

Nemohly teda videť a čuť ako nútil Jemník svôjho Švagra k sadnutiu, a ako ho na stolec ztiahol, posmievajúc sa mu za jeho zbytočný a bezzákladný strach.

„To sa naše ženy neopovážia, žeby pri dverách načúvaly, a keď by to aj učinily, čo že by im to zpomohlo? nás musia predca poslúchnuť. Ostaň milý švagre len pekne sedeť, a čuj, čo ti chcem povedať.“

„Počúvam ťa švagre môj; lež nečo ti musím povedať, a dľa toho sa ti načim rídiť; ja som zcela odhodlaný neustúpiť tomu vydedenému synovi, a dedictvo naších žien viacej z rúk nevypustiť. Ja pod žiadnou podmienkou nepovolím, a podarí-li sa tomu mladému Beňovskemu nás zajtrá premôcť a vyhnať, pôjdem do Viedni a poddám toho lupiča, ktorý nás z nášho dedictva vyhnal, u dvorného vojänského súdu, a keď by toto nezpomohlo, u samej cisárovnej ho obžalujem. Toto je to, čo som ti chcel povedať.“

„A to je to, čo ľúbim počuť a čo ma nevýslovne teší,“ zvolal Jemník, „bo vidím, že úplne súhlasíme. My si nedáme naše dedictvo po našom tesťovi z rúk vydrať, to pevne stojí; teraz sa len o to jedná, by sme si rozvážili, jakými prosriedkamí by sme najsnadnejšie náš cieľ dosiahli.“ — Na chvíľu sa zamysliac, pokračoval ďalej.

„Vypúdi-li nás Beňovsky zajtrá odtialto s násilnosťou, zbýva nám ovšem ešte dvorský vojänský súd a cisárovná, lež toto su už posledné prosriedky, a keď by zlý, neprajný výsledok pre nás maly, tak sme ztratený, a nemáme viac žiadneho prameňa, ku ktorému by sme sa mohli utiekať. Dľa tohto by bolo najlepšie a nejradnejšie, nedopustiť vec tak ďaleko prísť, lež snadno a raz na vždy ukončiť a odbiť ju.“

„Ale skutočne, ty máš pravdu švagrík!“ zvolal Brody so smiechom. „Lež Bohužiaľ, nevidím a neznám žiadného prosriedku, čím by sa tá vec tak snadno a raz na vždy odbiť dala.“

„Ja ale znám jedon prosriedok,“ prehovoril Jemník chytre, naplniac obydvoch poháre. „Štrngnime si a napime sa!“

Zdlhavo, ťažkými rukamí pozdvihli poháre, a štrngnúc si s nimí, na jedon dúšek ích vyprázdnili.

„Móric Beňovsky je smrtelný človek,“ prehovoril Jemník, pohár na stôl tak silne buchnúc, že sa na kusy rozletel a Jemníkovu ruku poranil tak, že červené pásky ju zbarvily.

„Krv!“ vykríknul Jemník. „To je zlý znak pre pána Beňovského.“

Vyňal bielu šatku z kabáta, a zaviazal si s ňou poranenú ruku.

„Opakujem teda, že je Beňovsky smrtelný človek,“ pokračoval spokojne ďalej.

„Ja bych liubil, keďby už pri svojom narodení bol hneď zomrel,“ mrmlal Brody hlasom jednoho rozdráždeného psa.

„Poneváč ale dobrotivá príroda zameškala to vtedy zapríčiniť, potrebné je preto, žeby sme tože zamestknanie my vynahradili. Nuž čo že sa tak ľakáš švagre? Či sme nie mužovia takí, ktorí sa smrti neľakajú?“

„Ovšem, smrti nie, ale vraždy, švagor?“

„Vraždy! kto že hovorí o vražde? tu by mohla byť reč najvyš o samovražde. A či by si ty to neuznal za vec zcela prirodenú, keby sa konečne svedomia prebudilo v synovi, na jehož hlave väzí otcovská kliatba; či by to nebolo zcela prirodzené, keby tu vo vrbovskom zámku koniec učinil prekliatemu svôjmu životu, žeby sa sprostil múk svôjho svedomia a zbavil sa upomienky na svôjho otca, ktorý kroz neho v žiali a smútku zomrel?“

„Možno, žeby to bolo prirodzené, lež ja predca neverím, žeby mladý Beňovsky sebe život vzal.“

„Ale ja to istotne viem, milý Brody. Aj ti to poviem, odkiaľ to viem.“

Bližšej ku švagrovi si pritiahnul stolec, svoje ruky, svinul kol hrdla Brodyho, ústa priložiac k jeho uchu dlho hovoril s ním šeptavo.

O nekoľko hodín stali oby dva páni od stola, na ňomž množstvo prázdnych pohárov pri ích vstávaní zabrinklo; lež ích pokus na nohy si stať, alebo nekoľko krokov učiniť, sa im nepodaril. Zpadli nazpät do stolcov, a všetci duchovia vína, ktorí sa zdali byť následkom tohto nenadáleho pohybu zobudení, krúžili sa v hlavách oboch pánov v podivných postavách hrmavým šumotom, pokým hlavy ťažko na stôl padly, a oči sa zvolna zavrely.

Oba spali spánok; ťažký a bezcitný sen opilstva, do akého mnoho razí boli upadli, a ktorí ich manželky už poznaly a pred ním sa triasly, bo keď sa z tohože prebudili, zdvojnásobnila sa ích surovosť a pŕchlivosť, a jak ony, tak aj ích dietky to trpko musely voždy okúsiť.

Lež dnes sa panie nebály tohoto sna, dnes nemyslely na strašné prebudenie, ktoré malo nasledovať, ba radovaly sa tomuto spánku, o ňomž vedely, že tak tuhý a hľboký je, že v prvých dvoch hodinách by ho nebolo vstave nič pretrhnúť.

Z mnohej zkúšenosti vedely a znaly tú dobu, v ktorej onen spánok prichádza, preto sa teraz zase prikradly tmavou choďbou ku dverám, žeby cez zámočnú dierku vyskúmaly, zdáliž tenže sen už došiel.

Práve keď ku dverám došly, pokúsili sa páni o to, by na nohy stať mohli, a zklesli tackajúc sa zpät do stolcov.

Bez dechu, ruka v ruke stály obe panie načúvajúc pri dverách; a keď jích ťažké dýchanie a hlasité chrápanie upovedomilo, že ích manželia v skutku spaním opilosti premožení sú, otvorila Julija z razu dvere, a s Rozinou vstúpila do izby. Nepríjemný, zadúšajúci zápach vína a vyhášajúcich svetiel jich zarazil; povetrie bolo tak husté a štipľavé, že ích zadúšalo a oči sa jim zasľzavely. Lež udusily kašel, ktorý ím prse svieral, utrely si z očú sľzy a blížily sa ku spiacím.

Zrazu prestrašene zastaly. Dlážka pod nohamí ím zavrzla — zbudí-li ten šramot spiacích, tak je všetko ztratené.

Lež tí pokojne spali ďalej. Úzkosť opanovala panie bezmierným strachom. Ích manželia spali pokojne, a nečuli, ako sa náhlily k ním ích manželky.

Boly už pri stole, už stály pri bokoch ích manželov, pozdvihly sopiaté ruky k nebesám, šeptajúc v úzkosti tichú modlitbu, potom zohly sa k ích manželom, žeby tichúčko, hadovou hladkosťou sa vnorily za ích ňádra, a tam v náprsných vačkoch prehŕnaly a hľadaly.

Teraz tie hadove rúčky sa vyšvihly von z vačkov a víťazne držala každá hor jedon a jedon predmet.

„Tu je list, Rozina!“

„A ja mám tiež tobolku! Iďme!“

Vyklzly von z chyže; pri dverách zastaly a načúvaly. Zbytočné! oba opilci spali a chrápali ďalej.

Panie len na palcoch, s uduseným dechom šly do Brodyho izby, kde pisací stôl stál.

Julija roztvorila trasúcou rukou tobolku, vyňala z nej kľúč, bežala ku stolíku by ho otvorila a vzala z jeho tajného priehradu tú osúdnu listinu, ktorá od obidvoch sestier bola podpísaná.

Úzkostlive a trasúcou rukou otvorila Rozina druhú tobolku, žeby v nej vyhľadala to osúdne písmo, na ňomž starý Samuel Beňovsky v nešťastný deň, jeho suchou trasúcou rukou otcovskú kliatbu bol podpísal.

„Tu je, tu je papier!“ vykríkly radostne obe z razu, uschovávajúc každá tento drahocenný nálezok do svôjho odevu.

„Lež Rozina predovšetkým nám treba teraz hneď tobolky zpät na svoje miesta zaniesť.“

„Áno, nám to treba hneď učiniť, lež teraz, óh teraz sa bojím. Jestli sa včúl prebudia, tak nás aj zabijú!“

„Oni sa ale neprebudia, a ty Rozina, ty sa nebudeš báť, spomenúc si pri tom na naše dietky a nášho brata. Poď Rozina, Boh je s namí.“

Áno, Boh bol s nimí, chránil jích, a nedopustil, žeby sa boli ích manželia prebudili; tobolky daly zpät na svoje miesta bez toho, žeby sa bol sen opojených i len na okamyh pretrhnul.

Teraz bolo všetko ukončené, skutok lásky bol prevedený. — Lež nie, ešte nie zúplna. Rychle teraz nazpät do svojích izieb! Ešte jedna vec je nazad! To poslednia! Tie papiere načím spáliť! Ani len stopy nesmie po nich ostať!“

Julija vyňala zo svôjho odevu listinu, a zapálila jú nad sviecou na stole horiacou. Plameň vyšľahnul vysoko zo skrúteného papieru, ktorý Julija teraz do kozuba hodila, by na železnom prehrade zhorel.

Rozina vzala do rúk papier, na ňomž v osúdný deň trasúca ruka otcová, bola nemilosrdné a hrozné slová podpísala.

„Otče!“ zvolala zvučným hlasom, „nech odpustí tvôj duch, keď je v tejto hodine medzi namí, že zničím to, čo si písal. Odpočívaj v hrobe, a nech ťa Boh nepovolá pred svoju prísnu súdnu stolicu!“

Papier hodila do kozubu, kde sa plameň chytre lapil doň a ho zničil. Obe sestry nemo hľadely do ohňa, pokým ostatnia iskrička vyhasla.

„Teraz, Júlija, sme si prácu ukončily,“ zvolala radostne Rozina. „Kliatba je zničená, a nik nesmie nášmu bratovi dedictvo upierať.“

„Áno, kliatba je zničená,“ prehovorila Julija zamyslene. „Teraz už, keď sa aj to najhoršie s namí stane, nech sa stane. My sme zadosť učinily našej povinnosti, my sme zachovaly dedictvo nášmu bratovi.“

„A naším dietkam, Julija, naším dietkám nenačím viacej snášať zlosť otcov. Teraz učiníme všetko, čo naši mužovia budú od nás žiadať. Vo všetkom budeme poslušné, žeby len vo svojom hneve a zlosti nedali sem priviesť naše drahé deti.“

„Áno, všetko urobíme, by sme len naše milé deti oslobodily od ích zlosti. Radnej zomreme, nežli by sme dopustily, žeby ích trápili a mučili. Modlime sa, ó pomodlime sa, Rozina! by nás na zajtra obdaril Boh požehnanou silou a smelosťou, bo cítim a tuším, že nám nastane zajtrá krušná skúška. Modlime sa Rozina, modlime sa.“