ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za rána sedemnásteho decembra dorazil do sredného dvora cisarského hradu vo Viedni jedon jazdec so zvyslou úzdou koňa. Pri bráne stojaca stráž sa na darmo snažila ho zdržať, kričiac naň, že nikto do stredného dvoru nesmie ináč, ako peší vojsť. Jazdec nevšímal si tento krik, lež bodol koňa ostrohámi a preskočil pomedzi stráž smelým skokom do dvora. Sotva že dnu bol, zvalil sa pod ním kôň ktorý boľästne stonajúc o kolená sa zpieral.

Jazdec si to nevšimnul.

Smelou obratnosťou sa vyzul zo strmeňa, a podarilo sa mu skočiť na dláženú zem v tom okamyhu, keď kôn celkom bez vlády sa prevalil a v krčovitom trháni sebou po chrbte sa válal.

„Chudiak Tybald už ti je koniec!“ prehovoril jazdec boľästným pohľadom pozrúc na zviera skoro paru vydávajúce; potom sa chytro obrátil ku sluhom, ktorí zo všetkých dverí hradu cisárskeho pribehli, aby svedkovia boli tomuto neobyčajnému výjavu.

„Hneď musím hovoriť s jej veličenstvom cisárovnou“ prehovoril mdle jednomu. „Či je v hrade?“

Oslovený a aj ostatní sluhovia pozerali jedon na druhého bez všetkej odpovede.

„Neviem“ prehovoril konečne jedon, váhavým hlasom. „Hodina verejných výsluchov už dávno prešla, a teraz by nám mohol len komorník dať vysvetlenie, zdáliž jej veličenstvo cisárovná dáva ešte audiencije; ten ale nikoho, koho nezná, alebo kto odporučný list neprinese, neohlási.“

„Nesiem práve odporučné listy“ hovoril jazdec mdle; „avšak ich môžem len samej jej veličenstvu cisárovnej do rúk zložiť a — ach!“ zajakal sa potešený, „tu ide práve jeho veličenstvo cisár.“

A vo skutku objavila sa tam na proti, pri malom vchode vysoká statná postava cisára Františka. Zostal vo stlporadí stáť a díval sa bedlive po cudzincovi, jakoby očakával, že ho tento dojde pozdraviť.

Cudzinec porozumel tomu nemému vyzvaniu cisárovmu a urobil dakoľko krokov na pred, ale nohy mu klesly, potáčal sa a bol by padol, keby neboli dvaja posluhovia priskočili a ho podopreli.

Cisár už neváhal dial, lež rýchlymí krokamí poponáhľal a so sústrastnou tvárou privítal cudzinca, ktorého hlava zklesla na rameno jednoho z posluhov.

„Videl som vás prísť do dvora i vášho koňa padnúť,“ preriekol František. „Myslel som si hneď, že vás sem vede dačo neobyčajného a vidiac vašu unavenosť, súdil som, že zďaleka prichodíte, že nám donášate dajaké dúležité zprávy. Však ver, je tomu tak?“

„Áno, tomu ja tak“ odvetil cudzinec slabým bezzvukým hlasom.

Cisár prikročil celkom ku nemu.

„Vy však ver z bojišťa idete?“ pýtal sa temným hlasom.

„Áno sire, z bojišťa“ odpovedal slabo. „Som Beňovsky, pobočník generála Nádašdyho. Donášam list jej veličenstvu cisárovnej, ktorá — ale Bože môj!“ vzdýchnul mdle, „čo mi je? ja —“

„Príliž ste sa namáhali“ doložil cisár útrpne.

„Už štyryadvacať hodín som nesišiel z koňa a nepožil jiedla“ šeptal Beňovsky s trasúcimí sa pernámi.

„Tak je predovšetkým potrebné, aby ste si vypočinuli, sotavili a jiedlom občerstvili“ hovoril cisár živo. „Dajte mi ten list, sľubujem vám, že ho hneď cisárovnej oddám a jakonáhle sa sotavíte hneď vás predstavím cisárovnej sám.“

Beňovsky zavrtil voľne hlavou.

„Môj veliteľ mi naložil, list odovzdať len samej cisárovnej jej veličenstvu“ zajekal mdle. „Musím poslúchať, a Boh mi dá sily, že to i hneď budem môcť urobiť. Prosím tedy vaše veličenstvo ráčte ma doviesť ku cisárovnej.“

„Teda poďte pane Beňovsky“, riekol František, „podajte mi vašu ruku a pôjdeme.“

Ale práve v tom okamžení, čo sa Beňovsky na podopierajúcich ho posluhov zodvihol, by sa nabýdnutej mu cisárovej ruky chopil, zklesol zpiatky na smrť zbľädlý.

„Neide to!“ zvolal s výkrikom srdcelomným. „Prv zomrem, než bych mohol rozkazy svojeho pána vyrídiť!“

„Nezomrete“ hovoril cisár „a vyrídite rozkazy svojeho vodcu, ubezpečujem vás; ale musíte mať rozum a nežiadať nemožnosti od seba. Ste až na smrť unavený a možno pozorovať i na vašom krásnom koňovi, ktorý práve ostatniu paru vydal, jak velikú asi jazdu ste museli podniknúť. Najprv vám na seba treba mysleť.“

„Nie, nie!“ kričal Beňovsky s krčovitou náhlosťou.

„Áno, môj drahý Beňovsky“ velel dôstojne František. „Ja váš cisár to žiadam od vás, a neuposlúchnete-li, nikdy neprídete ku cisárovnej.“

„O, sire, vy ste ukrutný:“ kričal Benovsky, „ja —“

„Nie, nie,“ prerušil ho František, „vy ste ukrutníkom sám seba. Chcete sa zabiť, a to dopusiť nechcem ja; lebo by škoda bolo, že by dústojník plniaci tak verne svoju povinnosť, jazdec tak smelý a tak krásny mladý muž sa zavčasu vydával smrti len pre puhú horlivosť svoju. Chcem, aby ste žili; prečo vám rozkazujem, by ste si za hodinu odpočinuli, jiedli nečo a pohár posilňujúceho vína vypili; až potom keď sa zotavíte, môžete byť predvedený k cisárovnej, by ste ako vám generál Nádašdy poručil, ten list samej cisárovnej jej veličenstvu odovzdali.“

„Či mi sľúbi vaše veličenstvo, že za jednu hodinu uvidím cisárovnu?“

„Sľubujem vám to svojim počestným slovom, predpokladajúc, že prv mojím rozkazom vyhoviete. O jednu hodinu vás zavedem do predsiene cisárovnej a vy sa potom len ohlásiť budete mať. Oznámim vás u cisárovnej a jej veličenstvo vás ihneď pripustí ku sebe. Ešte raz vás ubezpečujem svojím počestným slovom.“

„Prijímam to a chcem poslúchnuť rozkaz vášho veličenstva“ odpovedal Beňovsky, ktorému sa studený pot lial v hustých kropäjoch po bľädom čele. „Ovšem že sa necítim dosť silným k tomu, abych vstúpil teraz k cisárovnej; tedy za hodinu. Ja — ja — vodu!“

A ďalej nemohúc premôcť svoju slabosť, zklesol Beňovsky bez smysľu ku zemi.

„Zaneste ho do dôstojníckeho teremu,“ nakázal cisár posluhom; „uložte na pohovku, a dávajte mu posilňujúceho vína.“

Štyria sluhovia zodvihli Beňovského a odnesli ho. „Vy ostatní“ riekol cisár, „odneste to dobré zviera. Znímte mu to pekné sedlo a osedlajte mu Hektora v mojej koniarni. Keď sa Beňovsky zase na cestu vydá, predveďte Hektora a reknite, že mu ho dávam za vynáhradu za to zviera, ktoré vo službe cisárovnej do smrti ztrhal.“

Pokynúc vo svojom ľudomilnom spôsobe slúžiacim, obrátil a vrátil sa malými bočnými dverami do hradu zpiatky. Ľahkým, pružným krokom stúpal po točitých schodoch hore a ponáhľal do svojích izieb. Ale sa neudržal v ních, lež zameril zrovna do svojej ložnice pri malej sieni, cez ktorú sa šlo do komnat cisárovnej.

Práve jako ruku kládol na kľučku aby otvoril spojovacie dvere, počul za sebou rýchle kroky a jako sa ohliadol, videl svôjho deňnieho komorníka, ktorý v úzkostlivej rýchlosti bežal mu v ústrety.

„Nuž čo sa stalo? Čo chcete?“ pýtal sa cisár zastaviac sa z ticha.

„Áno, milostivý pane, dačo velice dôležitého,“ šeptal komorník; „prosím o milosť, by ma vaše veličenstvo vypočuť ráčilo.“

Cisár ustúpil zo siene do svojej ložnice, zatvoril spojovacie dvere opatrne, aby hurt neporobil a rýchlo zatvor pustil na ních.

„Teraz hovorte, sme sami,“ prehovoril; „čo sa stalo?“

„Veličenstvo! Rychlík od hlavného veliteľa Dauna prišiel s listy k jej veličenstvu cisárovnej a prosí, že by ho vaše veličenstvo ráčilo prijať.“

„Nuž a nehovorili ste, že priniesol listy cisárovnej?“

„K službám vaše veličenstvo; lež rychlík má od hlavného veliteľa Dauna naložené, žeby sa prv s nimí u vášho veličenstva oznámil.“

„Ach, to je zlý znak,“ šeptal vzdýchnuc si Fraňo cisár. „Ono to neznamená nikdaj čo dobrého, keď já mám byť prostredníkom. Nuže, pusťte sem toho rychlíka.“

Komorník odišiel, a cisár vzdýchajuc šiel do svôjho kabinetu. Práve keď dnu vstúpil otvorily sa protivné dvere, a komorník ohlásil: „Pán Virba, pobočník a rychlík hlavného veliteľa Dauna.“

Cisár šiel mladému dôstojníkovi živo v ustretí, ktorého upotené líca, zaprášený a neurovnaný odev, na rýchlosť cesty učinenej, svedčilo.

„Vy nesete listy k cisárovnej,“ zvolal chytre cisár, „a predca sa prv u mňa ohlasujete. Vy teda nešťastie oznamujete?“

„Áno, veličenstvo, nešťastie!“ vzdýchnul si hľboko Virba. „My sme prehrali bitku.“

„Prehrali?“ opetoval cisár zbľädnúc. „Ježiš Maria, čo nato povie cisárovná? Jej zármútok bude nesmierny. Po tak tesklivých nádejach, taká strašná porážka, tak hrozné sklamanie! Nemám smelosti k tomu, abych cisárovnej celú pravdu povedal; boľäsť ju chorou učiní, a bez toho je teraz slabá.“

„Preto, vaše veličenstvo prikázal mi hlavný veliteľ Daun, prv k vášmu veličenstvu sa obrátiť o vašu milostivu radu, a vašu podporu si vyprosiť. Tu su listy, neni su zapečatené, žeby ích vaše veličenstvo prečítať mohlo a rozhodlo, zdáliž sa môžu cisárovnej predložiť.“

„Dajte ich sem,“ prehovoril cisár žive; „spolu ich prečítame a sostavíme. Není potrebné, žeby cisárovná tie najhoršie veci zvedela. Treba jej veličenstvo šetriť a len toľko o nešťasti jej zdeliť, koľko je nevyhnutedelne potrebné jej vedeť.“

O štvrť hodiny neskôr vkročil cisár veselou tvárou do kabinetu svojej manželky. Marija Teresija mu šla záriacou tvárou v ústrety a podávala mu obydve ruky.

„Vítaj môj pekný cisáre,“ privítala ho útle, hlavou kývajúc; „práve som na teba myslela, a pre dnešný deň som už program spravila. Čas je veľmi pekný, a ja myslím, žeby sme ho mali použiť a vysankovať sa do Laxenburgu. Nie vo veľkolepej nádhere cisárskej, lež len my dvaja spolu, ako dvaja zaľúbenci, ktorí chcú do samoty sa utiahnuť pred ťažkými ceremonijamí. Nuž, čo povieš nato milý Franz, či súhlasiš?“

„To je krásny program,“ hovoril Franz usmievave, „ale já sa bojím, že vaše veličenstvo — —“

Marija Terezija zmraštila čelo a oči sa jej zachmúrily. „Vaše veličenstvo!“ zvolala netrpezlive. Teda nie môj milý Franz prišiel ku mne, lež môj pán manžel cisár, ktorý by rád o státnych záležitostiach so mnou hovoril. Nuž hovorte pán cisár, čo sa stalo?“

„Veličenstvo! Rychlík od hlavného veliteľa Dauna prišiel sem a prosí o výsluch.“

„Nech len vojde, ó nech len vstúpi dnu,“ zvolala Marija Teresija planúcou tvárou. „Kde je ten rychlík, a čo prináša?“

„Veličenstvo! on bude šťastný osobne to vyrídiť, bo tu je,“ hovoril cisár, otvoriac dvere na malú choďbu vedúce, a kývnul Virbovi, žeby vkročil.

Virba objavil sa na prahu dverí, i ostal tam stáť, žeby dľa spôsobu dvorského, try slušiace poklony pred cisárovnou urobil.

Lež Marija Terezija rýchle kráčala k nemu. „Teraz neni potreby na etiquettu,“ prehovorila živo. „Vy prichodíte z bojišťa a donesli ste mi listy, šak ver?“

„Vaše veličenstvo ráči mi odpustiť,“ odpovedal Virba, „ja neprinášam žiadne listy, iba ustné zprávy. Čas ku písaniu bol príliž krátky. Pán hlavný veliteľ mňa bezprostredne z bojišťa odoslal.“

„Z bojišťa?“ zvolala cisárovná; „tak teda zase bola bitka? nepriateľ len predca mal smelosť bitku prijať, vzdor porážkam pri Kolíne a Prahe, vzdor tomu, že sme si od neho naše, ním odobraté Sliezsko nazpät vzali?“

„Áno, vaše veličenstvo, práve tieto porážky z posledných dôb, zdajú sa, popudzovať nepriateľa k duchu a zúfanlivej nadšenosti, žeby sa odhodlal ku všetkému, aby všetko získal.“

„Nuž,“ zvolala Marija Terezija pyšne hlavou nazad hodiac, „ja to myslím, že odvážlivosť nepriateľa nedonese mu žiadneho zysku. Šak ver pane Virba, my sme zvíťazili?“

„Veličenstvo, keď sme aj práve nezvíťazili, tak sme predca nepodľahli.“

Cisárovná vykríkla a zašla rukou k srdcu.

„Nepodľahli!“ zvolala boľästne, „viac nič! Ach môj Bože, dobre to cítim, že pruský kráľ, ten zlý človek, mňa ešte usmrtí. Neustáva ma zarmucovať a bolesti mi pôsobiť. Lež“ — pokračovala po malej prestávke — „horekovanie nad tým už nespomôže nič. Pevným zrakom treba nešťastiu v oči hľadeť. Hovorte, premôžem svoje srdce, čuť chcem všetko. Hovorte, bo všetko chcem vedeť.“

Hľbokým vzdýchnutím si sadla do fautellu vedľa písaceho stolíku. Cisár za ňou stál a pokývnul Virbovi, žeby započal svoje posolstvo konať.

Virba sa ľahko pokloniac počal hovoriť:

„Vaše veličenstvo, tretieho decembra priniesli vyslaní vyzvedači tú zprávu jeho cisárskej výsosti komandujúcemu generálovi Karlovi z Lotharingu, že pruský kráľ so svojím vojskom je na pochode, a patrne obmýšľa nás napadnuť. Komandujúci vodca svolal svojích veliteľov ku porade, i zpýtal sa, zdáliž by bolo lepšie nepriateľa očakávať v pevnom tábore, alebo v ústretí mu ísť i donútiť ho k otvorenému boju, a jedným úderom koniec učiniť vojne?“

„Já bych bola hlasovala pre bitku,“ prehovorila cisárovná iskriacimi očama. „Môjmu švagrovi sa zvláštne poďakujem, že tento návrh zrobil. Velitelia, nádejem sa, s ním súhlasili, neni-li pravda?“

„Áno veličenstvo! Vätšina sa rozhodla pre otvorenú bitku. Len veliteľ Nádašdy hlasoval proti; a mienil, že by bolo záhodnejšie nepriateľa pokojne očakávať a neisť proti nemu.“

„To sa dalo od neho očakávať,“ prehovorila Marija Terezija pyšne hlavou hodiac. „Nádašdy je tá neustupná hlava, ktorá si to myslí, že vie všetko lepšie, nežli všetci ostatní ľudia; ale ďalej! Pluky sa teda pohly a šly pruskému kráľovi v ústrety.“

„Áno veličenstvo! a pri dedine Leuthen stretly sa oba voje. Lež prusi dorazili ta skorej ako my, a sotva že sme my len začali stanovisko naše zaujímať, oni už boli sostavení vo válečnom poriadku. K tomu ešte nasledoval nepriateľ celkom novú taktiku. Rozdelil svoju moc na dve strany, a vrhol sa takovou silou a zôrivosťou na obe naše krýdla, že tieto boly prinútene presile ustúpiť, kdežto prosriedok ostal nedotknutým, a iba ustupujúcimí dvoma krýdlamí do všeobecného zmätku a úteku bol zamotaný.“

„Útek!“ vzdychla boľästne cisárovná. „Tak to bola predca úplná porážka?“

„Nie, veličenstvo! žiadna porážka, lež Bohužiaľ ani víťazstvo. Teprv po uplynutí jednej hodiny sa sišly pluky, a práve, keď komandujúci vodca Karol a hlavný veliteľ Daun svoje válečné sbory shromaždili, a s nimí k novému výpadu postúpili, zatmelo sa nebe a noc nastúpila sprevádzaná tak strašnou výchricou, že nebolo možno v boji pokračovať. Naší ostali na svojom mieste; kommandujúci vodca uzavrel boj druhého dňa obnoviť, a práve to zdeľoval svojím veliteľom, keď vyslaná stráž tú zpráv priniesla, že pruský kráľ so svojimí pluky rýchle odchodí.“^[5]

„Pruský kráľ neuznal za dobré sa nám odplatiť,“ preriekla cisárovná celky pyšne. „On nechcel tú malú víťazoslávu, za ktorú len púhej náhode môže ďakovať — v žerstvu klásť. Je on príliž obozretný a lstivý človek, vie každú i tú najmenšiu výhodu upotrebiť; on nezamešká po celom svete roztrubovať, že ohromne silnú bitku vyhral, a že nás úplne porazil. Toto je to, čo mňa najviac, až k plaču dopaľuje. Že sme ho tentokráť neporazili, vedela bych oželeť, lebo veľké víťazstvo pri Kollíne preváži túto maličkosť; ale že tento pyšný človek po celom svete rozchýry to, že veľkú a mocnú bitku vyhral na proti nám, a že pražskú a kollínsku štrbinu zase vybrúsil a vyrovnal, to mňa hľbky srdca boli, a já myslím, že by sme mali všetko vynaložiť, aby sa mu to nemožným stalo učiniť. Či ste nie i vy toho náhladu manžel môj?“

„Úplne!“ slovil cisár živo. „Treba nám predísť tých, ktorí by snáď nepravdivé zprávy z bojišťa medzi ľudom rozšírili.“

„Vy ste nepriniesli žiadne písemné zprávy“ pýtala sa cisárovná, svoje velké ohnivé oči uprúc na Virbu. Tento sklopil oči, a slabý rumenec ovial tvár jeho.

„Nie veličenstvo“ prehovoril skoro bojazlive; „žiadne písemné zprávy som nepriniesol. Listy a písemné zprávy dojdú neskôr; a jako mi hlavný veliteľ Daun povedal, má i jeho cisárska vysosť arciknieža čo najskôr do Viedni prísť.“

„Viac mi už nemáte čo sdeliť?“ pýtala sa cisárovná. „Zkončili ste svoje poselstvo?“

„K službám veličenstvo, som zkončil.“

„Virba bezpochyby bude potrebovať odpočinok“ slovil cisár, skloniac sa trochu k svojej manželke. „On podiel bral v bitke, a hneď z bojišťa odišiel, a za dvadcať štyry hodín nezišiel z koňa.“

Cisárovná milostivý pozdrav pokynula Virbovi. „Choďte pane“ hovorila mu blahoskloňne! „a odpočiňte si. Ďakujem vám za preukázanú mi horlivosť, ktorá mi pamätlivá ostane.“

S tým podala milostive ruku Virbovi, a on, dľa španielskej etiquetty, — v úplnej prísnosti pri dvore cisárovnej Marije Terezije zachovávaný, — sklonil jedno koleno, žeby tak kľačúc, úctive ruku cisárovnej ku svojím pernám pritisol.

„Poďte so mnou pane Virba“ zavolal cisár, „zavedem vás k môjmu pobočníkovi, a naložím mu, žeby vás zaopatril. On vás už tu v malej sieni čaká.“

Cisár prešiel chytre ku dverám, otvoriac ich, pokývnul Virbovi, žeby ho nasledoval. Práve prekročil prah otvorených dverí, keď zvučným hlasom Marija Terezija svôjho manžela na zpät volala.

Cisár len rýchlymí slovámi svôjmu von stojácemu pobočníkovi odporučil Virbu do opatere, a potom sa vrátil nazpät do kabinetu a zatvoril za sebou dvere.

Marija Terezija, z jejž tváry v prítomnosti Virbu ani na okamyh pyšná vážnosť a dústojnosť neustúpila, teraz rozčulenou tvárou a iskriacimí očamí hľadela svôjmu manželovi v ústrety.

„Teraz sme sami“ prehovorila, chytro, „a teraz chcem pravdu vedeť. Jeli možné, žeby sa nešťastie zase na naše hlavy valilo, či ešte nebolo dosť tej haňby a zníženia, čo nás dostihlo? Zase sme bitku utratili? Čo nás dostihlo? Zase zvíťazil ten zlý človek nad namí?“

„Nie, Terezka moja, nie,“ prehovoril cisár jemne, útle jú obejmúc svojimí rukámi kol krásneho hrdla, — dobre vediac, že to býva najlepšie uchlácholenie pre jeho citlivú a láskavú manželku, — a pritisnul jú na svoje prsia. „Prosím ťa, drahá cisárovná a pani moja, pusti len kvapku trpezlivosti a miernosti do svôjho pyšného cisárskeho srdca a pováž si to, že si svoje zdravie a silu máš zachovať. Keď bitky a državy utratíme, to neznamená veľa, lebo bitky sa dajú vždy vyhrať a državy dobiť; kdežto, keby naša krásna, veľká a vznešená cisárovná ochorela, to by nevynahraditeľné nešťastie bolo.“

„Ach, muž môj drahý“ zvolala cisárovná, svojú peknú hlavu unavene na plecia mužove oprúc, „ach, muž môj ľúby, priala bych si teraz, nebyť cisárovnou, nemusela bych sa starať o války a bitky, lež mohla bych s tebou, s cisárom môjho srdca a s dietkami našími v tichej domácnosti žiť, a nebolo by mi treba sa starať i o to, čo sa vo svete robí. Už sa mi cisárstvo a panovanie zunuvalo. Dokonále chápem, prečo môj veľký predchodca, cisár Karol piaty, korunu zo svojej hlavy zňal, a v kláštore hľadal útočisce, aby len pokoj mal.“

„Len od vášho veličenstva záleží, príklad svôjho veľkého prechodcu nasledovať,“ slovil cisár dobromyseľným úsmevom. „Svolajte svojích ministrov a úradníkov sem do hradu, shromaždite svoje dietky a domovných dústojníkov do trónnej dvorany, a vyslovte sa, že od tejto strany slavnostne sa odriekate panovania, a svôjho najstaršieho syna Jozefa, ktorý bez toho už šestnásť rokov má, za svôjho nástupcu ustanovujete, a že od tej chvíle celkom a na vždy súkromne chcete žiť. Vtedy budeme celkom slobodní, a s dietkamí našími môžme hneď do Toskáni, do môjho veľkovojvodstva odcestovať, a tam vo Florenci, v tichosti pokojne a šťastne žiť.“

Pod tým časom, čo cisár takto hovoril, cisárovná už dávno svoju hlavu z jeho pliec zodvihla, a jejej len pred chvílkou ešte útle ťahy tváry prijaly zlostný a pyšný výraz.

„Môj pán manžel sa opováži mne takúto radu dať?“ opýtala sa náruživým a silným hlasom. „Skutočne za tak zbabelú a malomyselnú ma vaše veličenstvo drží, žebych sa odriekla bremena a ťarchy, ktorú mi osúd naložil? Myslíte, žebych svetu dopriala tej škodoliubej radosti, aby hovoril: Ženská je nie súca k vládareniu a panovaniu. Marija Terezija je tiež nič iné, ako ženská, a preto zkladá korunu a vstupuje do súkromnosti. Nie, ja chcem svetu dokázať, že som viac ako puhá žena, chcem ukázať, že mám silu a vôľu, ťarchy korún, ktoré mi božia milosť a otcová vôľa na hlavu položila, pyšnou hlavou a a pokornou mysľou niesť, a že aj žena práve tak smele, verne a pevne jako muž, dovede opraty vlády držať a viesť. Nie, môj pán manžel, nehovorte mi nikdaj viac o poďakovaní a vymenovaní nástupca. Marija Teresija ostane tym čím je, samovládnucou cisárovnou, a ona vúbec nemá žiadnej vôle, zriecť sa cisárstva, aby snáď ostala z nej veľkovojvodyňa toskánska.“

„Nuž veď len toto som chcel počuť,“ zvolal cisár; usmejúc sa, „chcel som vytrhnúť mojú liubu cisárovnú z jej citlivého rozmaru, a ta priviesť, žeby si sama tie myšlienky na odreknutie sa cisárstva dľa jej predchodcu, a o utiahnutí sa do kláštora, z hlavy vyrazila. To som chcel, že čo já nemôžem urobiť, žeby sa moja milá cisárovná sama vykarhala pre svoju maloduchosť!“

„A výtečne si dosiahol cieľ, môj dobrý, veľký a liuby cisár!“ zvolala cisárovná svoje pekné ramená kol krku manželovho ovinúc. „Ty si môj cisár, a Marija Terezija zkloní sa pred tebou s láskou a s poslušnosťou, uznávajúc ťa za svôjho pána a veliteľa.“

„Lež predca bych sa neuspokojil s tým, keby ste len manželkou svôjho manžela, a malá veľkovojvodkyňa toscánska boly,“ slovil cisár prívetive hlavou kývajúc svojej manželke.

Cisárovná sa smiala.

„No, už je len lepšie, keď tak ostane vec ako je“ hovorila; „a že —“

Dvere predsiene sa otvorily a komorník vkročil.

„Beňovsky, veliteľa Nádašdyho pobočník a rýchlik, prosí o výsluch od vášho veličenstva.“

„Ach môj Bože! na tohoto sem pre druhého rýchlika zapomenul,“ prehovoril cisár sám pre seba. „Teraz bolo všetko namáhanie marné, búrka vypukne.“

„Neráči vaše veličenstvo radšej mňa splnomocniť, toho rýchlika prijať?“ pýtal sa cisár, obrátiac sa k svojej manželke.

„Nie,“ odpovedala chytre Marija Terezija, „vaše veličenstvo vie, že každý rýchlik, ktorý od armády príjde, osobne odo mňa býva prijatý, a ku mne slobodný prístup máva. Beňovsky nech vojde.“

Komorník vyšiel do predsiene, a teraz sa objavila na prahu vo dverách útla, vysoká postava mladého Beňovského. Jeho líca boly ešte mdlé a bľädé, ale oči mu horely ohňom mladosti, a hodina odpočinku mu vrátila pružnosť.

„Ach, ten nič nezamlčí,“ vzdýchal si cisár pre seba. „O mnoho pyšnejší a vzdorejšný vyzerá, nežli by to učinil, a nič nespomôže znakmí naň kývať a mrkať. My teda veci neháme bežať, a keby sme ich len upotrebiť mohli.“

Pod týmto časom prijala Marija Terezija pokorné pozdravenie Beňovského s blahým sklonením hlavy, a pokývla mu, aby pristúpil bližej.

„Vy nesete listy a zprávy válečné?“ pýtala sa.

„Vášmu veličenstvu k službám,“ odpovedal Beňovsky pokojne. „Mám od veliteľa Nádašdyho narídené, podať zprávu vášmu veličenstvu o nešťastnej bitke pri Leuthenu.“

Cisárovnu trhlo. „Od veliteľa Nádašdyho?“ pýtala sa. „Ako že je to, že on posiela zprávy a nie arciknieža Karol, alebo polný hlavný veliteľ Daun?“

„Bol som tak šťastný predbehnúť rýchlika pána arcikniežaťa a hlavného veliteľa Dauna“, odpovedal Beňovsky, netušiac príchod Virby, zamlknúc na okamžik, pokračoval:

„Veliteľ Nádašdy viedol svoje ľavé krýdlo armády, a podáva zprávu o boji. Tu je veličenstvo list, ktorý ma splnomocňuje k ústnej zpráve, ak vaše veličenstvo tú milosť ráči mať, ma vypočúvať.“

„Chvála Bohu! on tiež len ústne zprávy prináša“ myslel si cisár; „proti tej sa dá všeličo namietnuť.“

„Áno, ja vás vypočúvnem“ slovila cisárovná. „My síce už vieme, že bitka nevypadla veľmi šťastne a rozhodne, a že naše vojsko keď opanovalo bojište, predca žiadneho víťazstva neslávilo. Lež bližších a obšírnejších zpráv bych si žiadala od vás počuť, a poneváč ste sa vy neskôr pohli, ako ten prvý rýchlik, tak istotne to lepšie budete vedeť.“

„Vaše veličenstvo už jednoho rýchlika prijala?“ opýtal sa Beňovsky dosť chytre.

Cisárovná hodila svojím ohnivým olympickým okom po smelom mladíkovi, ktorý sa opovážil svojej cisárovnej otázku položiť.

„Podajte svoju zprávu o bitke pri Leuthene,“ rozkázala, posadiac sa do operácieho stolca.

Beňovsky pohliadol tázavým okom a nespokojným výrazom na cisára, avšak tento vyhnul jeho pohľadu.

„On mi neni naklonený“ myslel si Beňovsky. „Mňa zdržal, aby pod tým časom rýchlika Daunovho k cisárovnej odviedol. On jej nepravdivú zprávu priniesol, a tak tým viac je mojou povinnosťou, všetku pravdu povedať.

„Vaše veličenstvo,“ začal silným hlasom: „moju zprávu začínam s nešťastnou udalosťou, ktorá žiaľ Bohu sa nedá zatajiť ani okrášliť. My sme prehrali veľkú a znamenitú bitku, boli sme úplne porazení, a bitka pri Leutheny je novým vavrínom pruského kráľa.“

Cisárovná ztrnula a tmavé mračno zlosti a bolesti zatiahlo jej tvár.

„Niet na to potreby, aby ste hovorili o nepriateľových vavrinoch,“ prehovorila vášlive. „Dosť je, keď mi zprávu dáte o nešťastí môjho vojska. Vy to hovoríte, že sme bitku prehrali? Nuž ale jako je to manžel môj? Či nám práve Virba neoznámil, že sme ani nevyhrali ani neprehrali, že naše vojsko opanovalo bojište, a že prusský kráľ jaknáhle sa zatmilo, hneď so svojimí pluky odtiahol?“

„Ovšom cisárovná,“ poznamenal celkom pokojne cisár. „Virba to oznámil, a hlavný veliteľ Daun ho oprávnil k tomu; ako svôjho rýchlíka zaopatril hodnovernými písmamí.“

„Vidíte pane Beňovsky,“ hovorila cisárovná „že sme už s tým soznámení, a niet potreby, veci černejšie maľovať, nežli sú v skutočnosti.“

„Vaše Veličenstvo!“ zvolal Beňovsky sviatočne. „Boha si berem za svedka, že vášmu veličenstvu len skutočnú a pravdivú zprávu sdelím. Avšak túto skutočnosť nezaobalím ani neokrášlim, smele ju vyznám, ačpráve viem, že pravda veľmi často nie len že tých poraní, ktorý ju cítia, lež častejšie i tých ktorí sa do jej služby zasvätili. Lež ja som Nádašdymu veliteľovi prisahal, že pred vaším veličenstvom pravdu vyznám, nasledovne musím to učiniť. Moja najmilostivejšia cisárovná i pani ráči mi odpustiť keď opetujem: vaše veličenstvo my sme prehrali bitku. Stáli sme deväťdesiať tisíc mužov na proti trydcať tisícim, a predca sme boli od nich premožení.“

Oči cisárovnej horely od zlosti.

„To nemožno!“ vykríkla. „Toto neverím, a to vám hovorím, chráňte sa také veci tvrdiť, ktoré neviete dokázať. Jako to? trykráť silnejšia armáda, moje udatné a silné voje, vedené takými mužmí, jako vojvoda z Lotharingu a hlavný veliteľ Daun, takúto hanobnú porážku by utrpeli? ja vám toto neverím, lebo to neni možné!“

„A predca je to Bohužiaľ pravda, vaše veličenstvo,“ slovil Beňovsky pokojne; „pri tom všetkom sa splnilo proroctvo veliteľa Nádašdyho; my sme porazení.“

„Veliteľ Nádašdy to predpovedal?“ opýtala sa Marija Terezija zajakave.

„Áno, vaše veličenstvo, on si to za svoju povinnosť držal, pána vojvodu z Lotharingu upozorniť a povedať mu, že je to veľmi nebezpečné zanehať vratislavský tábor, a dobrovoľne, bez všetkej príčiny otvorenú bitku vzkázať pruskému kráľovi; medzitým na nešťastie ho neposlúchli a jeho múdre rady sa odmrštili.“

Zase čierny oblak preletel tvárou cisárovnej, a rýchle trasenie jej perny prezradilo vňútornú rozčulenosť. Lež násilne zadusila slovo hnevu, ktoré jej už po pernách preletovalo.

„Ďalej,“ hovorila rozkazovace, „ďalej!“

„Zanehali sme tedy náš bezpečný stán,“ pokračoval s nepokalenou spokojnosťou Beňovsky, ačpráve dobre videl po tváry cisárovnej sa rozchodiacu červenosť hnevu, a nemámil sa výrazom jej planúceho oka. „Šli sme v ústrety pruskému kráľovi, a pri obci Leuthen sme sa v bitke srazili s ním. Keby nás dľa obyčajného spôsobu bol napadnul nepriateľ, — strední voj so stredním vojom, zástup proti zástupu — bol by ztratený býval. Kráľ toto dobre vedel, a takým spôsobom nameril svôj nápad, na jaký neni príkladu vo vojänskej historiji. Obišiel arcikniežaťom Karolom a Daunom vedený náš stred a vrhnul sa na obidve naše krýdla.“

„Kto velel bočným krýdlam?“ pýtala sa cisárovná.

„Pravému krýdlu generál Luchesi, a ľavému generál Nádašdy. Prussky kráľ obidvoje krýdel razom napadol rovnou silou. Obidvaja generália tedy poslali rýchlikov k arcikniežaťu, žiadajúc od tohoto posilu. Ja som bol siedmym rýchlikom generála Nádašdyho, ktorého bystrý zrak spozoroval, že nepriateľa nápad oproti pravému krýdlu je len zdánlivý a že pravdive hlavný nápad upravený je oproti ľavému krýdlu a že sa tu rozhodne osud dňa. Toto som i ja musel arcikniežaťu zdeliť a rýchlu posilu žiadať od neho.“

„A arciknieža urobil za dosť tejto žiadosti?“ pýtala sa cisárovná s iskriacima očama.

„Nie vaše veličenstvo; k arcikniežaťu už predomňa bol prišiel rýchlik od generála Luchesiho, ktorý tak pomoc pýtal a arciknieža mu ju aj dal; vtedy veliteľ Daun už znakomitú posilu viedol k pravému krýdlu.

Generál Nádašdy nedostal posilu, a nezadlho sa ukázalo, čo tvrdil, že totižto hlavný nápad je namerený proti ľavému ním vedenému krýdlu. Nechceli mu veriť, a pre túto nedôverčivosť sa vojna prehrala, a — —“

„Dosť!“ pretrhla ho v reči cisárovná, hnevom prejdená stanúc zo stolice. „Vy pre stránku Nádašdyho viníte mojích veliteľov. Vy hlavného veliteľa a generála Dauna činíte zodpovednými za nešťastlivý výpad bitky a to sa opovažujete tvrdiť, že tento výpad by bolo možné bývala predísť keby sa napomínania a proroctvá Nádašdyho uposlúchli boli. Viete vy, že ste vy utrhač, velezradca a spolu i zlý vojak?!“

„Vaše veličenstvo,“ zkríkol Beňovsky ako bez seba, „prisahám, ja — —“

„Kto sa opováži tu hovoriť bez toho, abych mu ja k tomu povolenie dala?“ pýtala sa Marija Terezija, uprúc naňho svôj hnevom sypiaci zrak. „Vy ste s naším privolením hovorili, to jest predniesli ste vašu falošnú, utrhačnú, lživú a prehnanú zprávu. S týmto je koniec; teraz nie hovoriť, ale čušať musíte. Opakujem, vy ste utrhač, velezradca, zlý vojak. Utrhač, lebo neprítomných obviňujete; velezradca, lebo sa opovažujete luhať vašej cisárovnej; zlý vojak, lebo si dovoľujete svojho vodcu znižovať a tohoto skutky pomlúvať. Pre všetky tieto prečiny vás pred vojänský súd dám postaviť, a uvidíme jako ten bude nad vamí súdiť. Medzitým vopred vám hovorím, jestli vás vojänský súd odsúdi, ku mne sa budete podaromne o milosť utiekať, ja vás neomilostím.“

Náružive cengala.

„Na stráži stojaci kapitáň nech v tom okamžení príde so štyrmi ľuďmí,“ rozkázala cisárovná dnu vkročivšiemu husárovi a pod tým časom, čo tento odišiel obrátila sa zase k Beňovskému, ktorý odpočívajúc rukou na zbrani, zbľädlý ako stena, so vzdorujúcim skoro vyhrážajúcim zrakom hľadel do jej tváry, a ani pred jej plápolajúcimí a hnev sypejúcimí očamí nezklopil hlavu dolu.

„Ešte sa skoro aj teším, že som čula vaše slová,“ pokračovala cisárovná s pyšnou pokojnosťou; — „vedela som voždy, že Nádašdy je závistník a nepriateľ všetkých mojích ostatních veliteľov, a teraz sa on sám prezradil skrze vás. On by ľúbil hlavným veliteľom byť, ľúbil byť arciknieža a Dauna na bok odtisnúť, aby mohol jejích miesto zaujať. Ale toto sa nestane a Nádašdy sa na vzdor všetkej svojej chýrečnej múdrosti zahaňbí. Toto je moja odpoveď pre neho a vy mu ju môžete vyrídiť jestľi ho dakedy vidíte s ním.“

„Vaše veličenstvo,“ odpovedal Beňovsky pevným hlasom, „táto odpoveď práve tak málo prekvapí generála Nádašdyho, jako mňa málo prekvapilo utratenie lásky vášho veličenstva, ačpráve moje srdce je preplnené horkou ľútosťou a bôľom nad tým. Ale môj život si nešťastie už dávno do zálohu vzalo, a preto som sa ponúkol generálovi Nádašdymu za rýchlika nešťastného zvestovania. Prisahal som tomu šľachetnému mužovi, že pred vašim veličenstvom rozpoviem pravdu a slovu som si dostál. Čo teraz bude nasledovať, to je v rukách božích a vášho veličenstva. Už prvej som povedal, že pravda velice často toho urazí, kto sa v jej službu postaví. Mňa dnes smrtedlne ranila, lebo vaše veličenstvo ma za zločinca odznačilo, a — —“

„A vojänský súd vás odsúdi za to,“ pretrhla ho v reči cisárovná.

Práve sa otvorily dvere, a na stráži byvší kapitáň vstúpil dnu.

„Pane Beňovsky“ velela cisárovná, „oddajte svoju šabľu mojemu dústojníkovi, vy ale,“ pokračovala obratiac sa ku kapitáňovi, „doprovadte zatiaľ tohoto pána na hlavnú stráž.“

Beňovsky rýchle vytiahol svoju šabľu, lež na miesto toho, aby ju bol kapitáňovi oddal, rozlomil ju, a pyšno postúpiac napred, položil ju k nohám Marije Terezije.

„Myslím,“ prehovoril potom cisár, keď samotní zostali, „vaše veličenstvo sa až na krajnosti dalo uchvátiť. Veď je to možné, že jeho zpráva je pravdivá, a nás skutočne to nešťastie potkalo, že sme vojnu prehrali.“

„Že je to možné, hovoríte vy?“ hovorila cisárovná uprúc dlhý, vyzvedačný zrak iskriacich sa očú na svojeho manžela. „Vy práve tak dobre viete, jako ja, že toto je nie len možné, ale je skutočne tak. Áno, my sme vojnu prehrali; žiaľ Bohu teraz si to už musíme vyznať.“

„A vaše veličenstvo predca dalo zajať tohoto ubohého mladého človeka, ktorý sa konečne neprevinil ničím iným, len že pravdu povedal.“

„Predca som ho dala zajať, lebo viac urobil, než že len pravdu rozpovedal. Opovážil sa viniť vašeho brata, môjho drahého švagra, že oproti tomuto Nádašdy má pravdu. Pri takomto tvrdení až velice zaslúžil zaháknutie a potrestanie. Nech sa nikto neopováži o mne a mojej rodine súd vynášať, alebo práve šomrať nad tým, čo my urobíme alebo rozhodneme. Od Boha sme sem postavení, len Bohu sme zodpovednými, a nikdy sa nemôže dopustiť, aby proti tomu pochybnosť povstala. Práve v týchto bezbožných časiech nesmieme trpeť, aby dakto šomral; a vôbec neni potrebné, aby sa ľud pravdivosti dovedel o prehranej bitke. Aj toto bola jedna z tých príčin, prečo som Beňovského zajať dala. Teraz aspoň druhým nemôže vyprávať svoje nešťastné chýry, za pár dní bude zatvorený a nebude sa môcť s nikým shovárať. Tedy budeme mať čas, viedaňčanom na vedomie dať chýry z bojišťa, a toľko jim povedať, koľko je potrebné jim vedeť. Neztrpím aby ľudia, na škode sa radujúci obrážali a vinili môjho drahého švagra Karola.“ Vložiac ruku svojmu manželovi na pleco, hovorila z tváry do tváry, skoro do ucha jemu: „On je bratom môjho srdečného Františka, a kto jeho obrazí, mňa obrazí. Viem, že on je údatný vojak a múdry vodca, a následkom tohoto nech sa nik neopovažuje inej mienky byť. Oproti celému svetu ho zastávať budem, a kto sa opováží viniť ho, potrescem ho, jako som potrestala Beňovského.“

„Ale jestli pri tom všetkom je to predca pravda?“ pýtal sa cisár váhave. „Keď môj úbohý brat Karol predca len bitku prehral, keď ho Nádašdy skutočne napomínal, a keď Karol predca len nechcel poslúchať naň?“

„To neni pravda; to ani nikdy nemôže byť pravda,“ vykríkla cisárovná náružive. „Na skutku svolám ministerskú radu, a mojím ministrom naložím, aby tak sostavili zprávy z bojišťa, aby na môjho drahého švagra ani len tôňa viny nepadla, a žeby o Nádašdym vúbec ani reči nebolo.“

A jako cisárovná rozkázala, tak sa aj stalo. Na druhý deň po rohoch viedenských domov zvestovaly oznamy dej „o leutenskej bitke“, chlácholive rozpovediac celé a nadovšetko vyzdvihnúc, ako sa zachránilo celé vojsko od celkovitého znivočenia a jako sa ochránila i česť toho dňa jedine následkom smelosti a bystrosti oka komandujúceho vodcu Karola z Lotharingu. Meno generála Nádašdyho sa ale v žiadnej z tých zpráv nenachodilo.

Tentokráte ale ľud neveril týmto bliskavým zvestiam, a ačpráve posol nešťastia Beňovsky zatvorený bol a s nikým nemohol hovoriť, pri tom všetkom zpráva o nešťastí na prudkých krýdlach sa skoro rozniesla v celom meste, a s hnevom, vztekom a posmechom naplnilo mysle proti „prehravateľovi bitiek“ arcikniežaťu Karolovi. Ľud s hlasitým posmechom čítal po rohách ulic nalepené oznamy a hlasitú hanu kričal, keď v čítaniu k tomu prišiel, že arciknieža Karol v druhý deň po bitke novú bitku nabídnul kráľovi Fridrichovi, ale tento, že sa neopovážil ju prijať.^[6]

Tento smiech ľudu i do cisárskeho palácu preniknul a došiel i v uši samej cisárovnej. Ale Marija Terezija ozbrojila sa proti tomuto s celou svojou hrdosťou olympoickej vznešenosti a neomýlnosti. Jej švagor nesmel byť vinný; ľud sa nesmie opovážiť posudzovať jeho skutky. Zavolala k sebe policajného riaditeľa a osobne mu rozkázala, aby každú rozčulenosť a reptanie ľudu prísne karhal.

Policajný riaditeľ nastrašený hnevom cisárovnej, chopil sa zvláštneho výpomocného prostriedku. Veliké oznamy dal vylepiť na rohy ulíc. V oznamoch ohromnými literamí sa napomínal ľud, aby sa nikto neopovážil dačo zlého povedať o lotharinskom arcikniežaťu ohľadom na poslednú bitku, poneváč pri tejto príležitosti jeho vysosť len prisné rozkazy jej veličenstva cisárovnej plnil. ^[7]

Toto rozpoloženie ľud ešte s hlasitejším smiechom prijal; vo valnom počte sa tiahol po uliciach, srotil sa vo valnom počte pred cisárskym hradom kričiac a lomcujúc tam; ba tak ďaleko zasahoval vztek ľudu, že zprávy z bojišťa i s policajným napomínaním ztŕhal zo stien a snosiac jich na hromadu pálil tieže na Gänsnmarkte. Na druhý deň ráno na tých miestach, kde policajné napomenutie bolo vylepené, karikatúru bolo videť, ktorá arciknieža Karola „prehravateľa bitiek“ vo smiešnom postavení predstavovala s flašou v ruke.

Policija sa ponáhľala tieto karikatúry ztrhať, a vo svojom úsilí tak ďaleko šla, že i jäzdeckým vojskom dala vykrikovať po uliciach, že ten, kto shotovateľov týchto karikatúr takým spôsobom udá, že ho bude možno na zodpovednosť ťahať, dostane päťsto dukátov za odmenu.

Medzitým nenašiel sa nikto, kto by túto odmenu bol chcel dostať, a druhý deň ráno na rohoch ulíc, na svätoštefanskom kostole, na bránach, ba ešte i na cisárskej palote, vzdor policajnej bedlivosti, práve na tom mieste, kde karikatúra bola vyvesená, bolo videť nový kus papieru. Na tomto papiery boly nasledovného obsahu riadky:

Toto sa stalo toho dňa keď arciknieža Karol do Viedne prišiel. Policija tedy nemala pilnešej roboty, ako ztrhať nové plakaty a postaviť hliadky po uliciach, ktoré ľud k rozídeniu sa napomínaly.

Lež ľud nepočúval na toto napomínanie; hneď sa zase zrotil, a v ohromných skupeninách zaplnil námestie pred cisárskym hradom a hlasite vykrikoval: „Žiadame si vďaku vysloviť arcikniežaťu Karolovi za leuthenskú bitku. Nech žije veliký prehravateľ bitiek!“

Medzi tento vlniaci a vykrikujúci zástup ľudu si cestu kliesnil jeden z predjäzdníkov a všade sa do okola kričalo: „Cisár šiel oproti svojemu bratovi. Na stranu! miesto cisárovi a jeho bratovi, prehravateľovi bitiek!“

„Miesto cisárovi!“ kričal predjäzdník, trapne si cestu robiac s koňom. Ľud posmešne ustupoval z cesty pred koňskými podkovamí; a v tom okamžení bolo tiež počuť vo vňútri cisárskeho hradu bubnovanie; celá dvorná stráž s vytasenými mečamí vytiahla na námestie, aby od brány až ku vchodu cisárskeho hradu súrad tvorila pripravivší tak cisárskemu vozu otvorenú ulicu. Ľud sa pred vytasenými mečamí práve tak bojazlive uhyboval, ako pred koňskymí kopitamí, ale neopúšťal námestie, lež sbijúc sa vo veliké a husté zástupy, s hrozivým zrakom a šomrajúci zostal nepohnute.

Medzitým sa toto šomranie utíšilo a všetky oči sa uprely na velikú altánu cisárskeho hradu. Na túto vedúce sklenné dvere sa roztvorily a štyria cisárski strážnici sa objavili na altane a zo dvoch strán dverí sa jako svieca postavili.

„Ide cisárovná!“ hučal zástup a rozzlobené zraky sa zmiernily, ťahy tvárí sa obmäkčily.

Ale cisárovná sa ešte neobjavila. Ešte v tereme stála, dnu vo dverách, pred ňou knieža Lobkovic, so sopiatymí rukamí prosiac cisárovnú, aby nevystúpila von, aby sa neukazovala ľudu.

„Prečo bych to neurobila?“ prehovorila cisárovná pyšno. „Kedy mala Marija Terezija príčinu, báť sa od svojeho vlastného ľudu? Kto má zlé svedomie, môže sa báť, ale ja nemám príčiny k tomu.“

„Ale od hrubosti ľudu sa možno báť, vaše veličenstvo,“ odpovedal starý knieža. „Títo ľudia sú na toľko rozčulení, rozzlobení, že ani posvätná objava vášho veličenstva jich snáď nepohne k úcte, ba môže byť v stave i obraziť vaše veličenstvo.“

„Mňa, cisárovnú obraziť?!“ vykríkla Marija Terezija pyšne. „Odstúpte Lobkovic zo dverí, a viďte, či sa opováži to urobiť môj ľud!“

S veliteľským ruky hnutím odstránila knieža Lobkovica zo dverí a s hlavou vysoko nesenou, a horiacou tvárou vystúpila rýchle na altánu. Až k samému brleniu vystúpila, a vzdor hnevu, ktorým celé jej pyšné srdce preplnené bolo, pošťastilo sa jej úsmev vyvábiť na ústa. Pozdravujúc klonila sa na všetky strany a ľud nie súc v stave v odpor sa klásť tejto milosti svojej krásnej a zbožňovanej cisárovnej, vískajúc a jasajúc kričal:

„Nech žije Marija Terezija! Sláva Mariji Tereziji!“

V tomto okamžení prišiel druhý predjäzdník do cisárskeho dvoru a kričal:

„Jeho veličenstvo cisár a lotharingsky arciknieža idú!“

Marija Terezija ešte voždy nad altánou bola zohnutá, a s úsmevom kynula pozdrav svojemu ľudu. Ľud už nevískal, ale jakoby očarený prítomnosťou svojej cisárovnej ani nešomral. Nastalo hrobové ticho a medzi týmto zamlknutím ľudu vošiel cisársky voz do brány vo hrade. Cisár Fraňo vo veľkej štátnej uniforme, prsá majúc ozdobené rádom zlatého runa, sedel v ňom a pri ňom bľädá, zklúčená postava v šerom plášti majúc vojänskú čiapku hľboko na čelo ztiahnutú; bol to jeho brat lotharingsky arciknieža Karol. Ani jeden hlas sa neozval, ani jeden hlas nepozdravoval nazpät sa vracajúceho; on sa ohliadol, vzdýchnul si z hľboka a obrátiac sa k bratovi so smutným úsmevom slovil k nemu:

„Tak sa zdá, že je toto pohräbný sprievod a že ľud dajaký smútočný obrad odbavuje. Ľúbil bych, keby tak bolo, a ty, čo bys’ moju mrtvolu bol doviezol do cisárskeho dvoru.“

„Brate!“ odpovedal cisár s úsmechom, „vďaky vzdávam Bohu, nie len preto že žiješ ale i preto, lebo viem, že bys’ nemal ani v hrobe pokoja, keby si sa pomstviť nemohol za leuthensky nešťastný deň.“

S hrmavým rächotom vošiel teraz voz do vňútorného dvora. Cisárovná odstúpila z altány do teremu, a jej záriaci zrak na Lobkovicovi utkvel.

„Nuž, drahý môj knieža!“ slovila k nemu s víťazoslávnou tvárou, „veríte už teraz, že môj ľud ma miluje?“

„Vaše veličenstvo, toto som voždy vedel, len od toho som sa obával, že zvedená verejná mienka — —“

„Toto vy menujete verejnou mienkou?“ odpovedala cisárovná, s rukou poukážuc k námestiu, kde sa zástup ľudu vlnil. — „Verejná mienka je, počujte pane, úbohá žobráčka, keď jej z vačku dukátov hrsť hodím, bude mi otrokyňou; keď sa jej usmievam a dobre zaobchodím s ňou, ako toť prvej, zbožňuje ma. Avšak tu prichádza môj manžel a môj milovaný švagor, arciknieža.“

Marija Terezija s otvoreným náručím išla oproti arcikniežaťu.

Toho dňa odpoludnia boly slavné výsluchy pri cisárskom dvore. Marija Terezija vôbec chcela onemiť štebot verejnej mienky; pred celým svetom chcela ukázať, na koľko ona ľúbi a ctí svojeho švagra a jak málo má znamenať leuthenská malicherná nehoda.

Generáli a vyšší dústojníci, ktorí vo sprievode arcikniežaťa prišli, medzi nimi i velitelia Daun a Luchesi, v državnej rovnošate boli shromaždení v trônnej dvorane; prítomný bol tam v úplnej nádhere celý dvor, cisárovná s manželom a s dietkamí spolu. Kto by tieto slavnostné, veselé postavy bol videl, to by bol myslel, že jich dajaká radostná sviatočnosť dovedna shromaždila v tak zkvelú spoločnosť a že cisárovná vďačnú slávnosť zaridzuje k pocte svojím víťazným generálom.

Marija Terezija, opierajúc sa na rameno svojeho „velikého a milovaného cisára“ a sprovádzaná arcikniežaťom Karolom, pyšno, s tvárou jasné lúče odrážajúcou išla vonkoncom cez rad generálov a vyšších dústojníkov, každému vďaku vyslovila za víťaznosť a všetkých potešovala s lepšími časamí.

„Na jar,“ prehovorila čistým a zvučným hlasom tak, že to každý počuť mohol; — „na jar bude arciknieža Karol, môj drahý švagor zase na čele môjho vojska stáť. Toto je rozhodnutá vec, budeme pokračovať vo vojne. Keby sme pri Leuthene úplné víťazstvo boli vyhrali, veľkodušne by sme prusskému kráľovi boli dali ním tak vrele želaný pokoj, ale takto to nemôžeme urobiť. Na jar vás hlavný veliteľ, arciknieža Karol z Lotharingu k novým a rozhodným víťazstvám povede.“

Ďalej kráčala, s vysoko nesenou hlavou, s veselým a usmevavým zrakom.

Zrazu sa oblakom zatiahlo jej čelo, a jej hnevivého zraku strely sa na Nádašdyho uprely, ktorý si práve cestu robil pomedzi dústojnikmí.

„Aj vy ste tuná, pane Nádašdy?“ pýtala sa pyšno; „kto vás volal sem? čo tu hľadáte?“

„Svoje prepustenie vaše veličenstvo,“ odpovedal Nádašdy s chladnokrvnou spokojnosťou. „Ostatnia bitka zobrala moje sily. Necítim sa schopným ďalej k vydobitiu nových víťazství pod pánmí hlavnými veliteľmi; som starý a slabý, celkovite sa chcem utiahnuť na svoje statky z vojänskej služby. Preto tedy prosím svoje prepustenie.

„To dostanete, a to síce hneď,“ odpovedala cisárovná prudko. „Ste slobodný, tedy môžete odísť.“

„Vaše veličenstvo! ja som cez dlhý rad rokov verne a oddane slúžil mojej cisárovnej,“ hovoril Nádašdy sviatočne, „môžem si za to prosiť jednu milosť?“

„Žiadajte,“ vykríkla cisárovná, „jestli mi v moci stojí dám vám ju.“

„Prosím vaše veličenstvo, aby sa môj pobočník Móric Beňovsky na slobodu prepustil z väzenia, do ktorého sa pre mňa ta dostal.“

„Robím za dosť vašej žiadosti,“ odpovedala Marija Teresija. „Beňovského obdarúvam slobodou, ale spolu mu darúvam i prepustenie. On je tak verný pobočník svôjho veliteľa, že ho bezpečne i do odpočinku môže odporúčať. Vy môžete ísť pre neho; môžte mu vyrídiť oslobodenie a prepustenie.“

„Ďakujem vášmu veličenstvu,“ hovoril a keď úctyplne pozdravil cisárovnú, obrátil sa, aby sa vzdialil z teremu.

Jedna ruka zaľahla medzitým na jeho pleco a rýchly hlas mu šeptal do ucha:

„Prv než sa odialite, dovoľte, abych mohol hovoriť s vamí.“

Arciknieža Karol to bol, ktorý toto hovoril, a ktorý s útlym úsmevom pozdravil teraz Nádašdyho.

„Vaša cisárska výsosť chce so mňou hovoriť?“ pýtal sa Nádašdy so zadivením. „Musím vás upozorniť, že som ja do nemilosti upadol, že sa jej veličenstvo cisárovná hnevá na mňa.“

„Viem, a práve preto chcem hovoriť s vamí tuná. Keby ste v milosti boli, celkom v tichosti bych vás bol vyhľadal a bol bych vám zdelil, čo teraz chcem hovoriť. Ale poneváč sa jej veličenstvo hnevá na vás, a to síce pre mňa, za povinnosť si pokladám zadosťučinenie vám dať. Chcem, aby každý videl, na koľko vás ctím a vysokovážim. Buďte tedy tak láskavý pane veliteľ, so mňou ísť.“

Arciknieža mu nedal času k odpovedi, ale rýchlymí kroky do prostredku teremu vstúpil, pod ktorým časom sa obrátil a na hlas preriekol:

„Poďte, drahý pane Nádašdy.“

Arciknieža si práve pod hlavným sviecňom zastal, a keď sa v náhlosti vúkol do kola po tereme obzrel, s úsmevom sa obrátil k Nádašdymu.

„Pozrite len,“ šeptal k nemu, „celý svet sa zahľadel na nás; i samá moja cisárska švagriná na nás obracia svôj krásny pohľad a jej ťahy sa začerňujú. Nerobte si z toho nič, ale počúvajte čo poviem.“

„Vaša cisárska výsosť,“ odpovedal Nádašdy slušne sa pokloniac, „celý som ucho.“

Arciknieža položil svoju ruku na pleco Nádašdyho a úctyplne pohliadol na neho.

„Predovšetkým, drahý veliteľu,“ riekol ticho a vydýchnúc si, „predovšetkým musím vás prosiť za odpustenie. Že vyslovujem to slovo, to je pokánie, ktoré som si za povinnosť uložil a ktoré, ubezpečujem vás, neide tak ľahko. Lepšie by bolo bývalo uposlúchnuť vašej rady, a poostať v tábore pred Vratislavou. Ale staté veci nemožno viac preinačiť, a ja sa podrobujem osudu. Po druhé ale, také dačo vám chcem povedať, čo ešte nik nevie, ani môj brat Fraňo. Cisárovná zase na jar chce na mňa zveriť hlavné veliteľstvo; vy ste to počuli šak ver?“

„Áno, počul, vaša cisárska výsosť.“

„Ja ale hlavné veliteľstvo neprevezmem na novo.“

„Jako, cisárska výsosť — —“

„Celkovite chcem zanechať vojänský stav, a utiahnem sa do môjho miestodržiteľstva Brusselu; áno, toto urobím. Nešťastie ma na toľko prenasledovalo až do posiaľ, že mu musím vyhnúť, musím ujsť pred ním. Neobviňujte ma pre to zo zbabelosti, myslím, že môžem povedať o sebe, že som smelý vojak bol, ale oproti nešťastiu i najsmelší na darmo bojuje. Snáď viac smelosti mi je potrebné k tomu, abych sa utiahol a zo svôjho postavenia zaďakoval, než žebych zostal a zkvel sa v hodnosti svojeho postavenia. Nechcem, aby nešťastie, ktoré mňa prenasleduje, i vojsko ktoré ja mám viesť, zastihlo. I podlejší generáli odomňa vyhrali a i lepší prehrali vojny, a toto je moje potešenie. Svoju ctižiadosť obetujem všeobecnému dobru a utiahnem sa. Zajtrá už odcestujem do Brusellu.“^[9] A oddýchnuc si pokračoval. „Ste voždy ešte odhodlaný svoje prepustenie pilniť alebo ho zpät vezmete? Nabídzam vám svoje služby, budem hovoriť s cisárovnou, a primlúvim sa za vaše opätné vstúpenie do vojska.“

„Ďakujem, vaša cisárska výsosť,“ odpovedal Nádašdy pohnute. „Moje predsebävzatie je neodvolatelné, ja sa utiahnem.“

„Ale armáda vás potrebuje. Vy ste múdry, obozretný generál, a verte mi, že takýchto vodcov nemáme mnoho.“

„Ale neni ani potreby na ních, vaša cisárska výsosť, a potreba nové sily vystaví, nové schopné hlavy vyvolá — dovolením hlavného veliteľa. Ja som v ceste, preto vyhnem.“

„Tedy sa vzďalujete nie pre mňa?“

„Nie, vaša cisárska výsosť, nie pre vás.“

„Tedy sa jako priatelia rozídeme?“

„Áno, jako priatelia.“

„Podajte mi ruku. Daj Bože, aby sa vám dobre vodilo, a aby ste nikdy neoľutovali, že ste sa do samoty utiahli.“

„Vaša cisárska výsosť, moja manželka mi bude po boku v tejto samote, a dľa tohoto šťastný budem.“

Ešte raz si ruky podali, a potom arciknieža šiel ku svojej švagrinej a Nádašdy sa vzdaľoval z cisárskej výsluchovej komnaty s tým pevným úmysľom, že nikdy viac nevstúpi do nej.

Na hlavnej stráži, kde Nádašdy predovšetkým išiel, už bol vydaný cisára Fraňa onen rozkaz, aby Beňovského hneď na slobodu prepustili jakonáhle generál Nádašdy pre neho príde; a nečinili mu ani žiadno protivorečia keď sa objavil a žiadal, aby ho k väzňovi odviedli.

„Slobodu vám prinášam,“ riekol k Beňovskému pri vkročení dnuká. „Ale predovšetkým, drahý priateľu, poďte na moje srdce a príjmite moje poďakovanie. Vy ste zamenili svoje slovo, smelo ste vystúpili na bojište za mňa, údatne ste zastávali moju česť. Kebych toto aj nevedel, rozpovedalo by miesto, na ktorom vás nachádzam. Potrestali vás, lebo ste ma príliš smele obraňovali.“

„Potrestali ma, lebo som pravdu povedal,“ riekol Beňovsky ľútostne sa usmejúc. Za zločinca ma odbiľagovali, lebo som ctil pravdu a veci som menoval po jích pravom mene.“

„Aj toto je hriech v dnešnom svete,“ odvetil Nádašdy pleciamí pokrčiac. „Kto o všetkom pravdu chce hovoriť, je lebo zločinec alebo sa stane mučedlníkom, a podľa tohoto ho lebo opovrhnú alebo s ľútosťou pohliadajú na neho.“

„Ja nemám vôle ani zločincom ani mučedlníkom byť,“ riekol smutne Beňovsky. „Ja sa utiahnem z tohoto pokritstva a lži sveta, lebo som dosť videl z neho, abych ho opovrhnúť mohol.“

„Aj ja sa utiahnem a to síce na večnosť. Prinavrátim sa na svoje statky do Uhorska. Odprevadíte ma, môj synu?“

„Odprevadím vás, otcovský priateľu, jako vy, i ja sa navrátim do Uhorska, lebo teraz budem mať vlasť, ačpráve kliatbou a trpkosťou obťaženú.“

„Čo chcete týmto povedať? Otec váš —“

„Zomrel, pane generál. Pred jednou hodinou som vzal zvesť o tom. Starý, verný sluha našej rodiny, ktorý ma najprv na bojišti hľadal, a tam sa zvedol, že som tuná, priniesol mi túto zprávu. Áno otec mi zomrel bez toho, že by bol odvolal kliatbu, ktorú nad mojou hlavou vyslovil.“

„Vy si na požehnanie premeníte túto kliatbu, nenávisť na lásku, lebo vašich hospodárstva poddaných šťastlivými učiníte.“

„Jestli nenávisť dakedy dopustí, abych lásku mohol žať, jestli kliatba na večnosť neodpúdi požehnanie. Snáď nikdy neprídem k požívaniu svojeho majetku. Moji švagrovia si ho zaujali následkom kliatby, ktorou otec jediného svôjho syna opovrhl a vysúdil z majetnosti. Ale ja nemám príčiny podrobiť sa tomuto hanebnému osúdu. Bojovať budem za svoju statočnosť, za svoje meno, za svoje právo. Marija Terezija mi dala prepustenie a keby mi ho nebola dala, sám bych si ho bol pýtal. Nové válečné taženie ma vyvoláva, do ktorého sa novým mečom opášem, lebo starý zlomený leží u nôh rakússkej cisárovnej. Ostatní Beňovsky sa teraz domov prinavráti, aby si svôj majetok vydobyl, a z dedičných teremov vypudil tých, ktorí ho zapierajú, za svojeho brata. Oh, pane generál, život je prísná škola, a čím lepšie sa ju človek naučí, tým menej môže hovoriť o láske a o blaženstve.