ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Buď len trpezlivé srdce moje, ved si už aj trpkejšu boľäsť pretrpelo.“

Či nebolo toto jeho heslom života? Či sa neopieral na toto vo dňoch zúfalstva? Neutvoril on z hesla tohto onen stľp, o ktorý sa oprel, by do prachu neupadnul, a vzteklej jeho boľästi zem netĺkol svojimi päsťmi?

„Buď len trpezlivé srdco moje, veď si už aj trpkejšiu boľäsť pretrpelo.“

Tak sa žaluje, týmto teší Homér boľäsťou stíženého Odyseusa, a zo šedovekej minulosti zo stoletia na stoletia znejú tieto slová útechy zarmúteným a trpiacim, a oči jím sľzamí, srdcia jejích novou silou, novou smelosťou a novým životom naplňujú!

„Buď len trpezlivé srdco moje, ved si už aj trpkejšiu boľäsť pretrpelo.“ Toto znelo ustavične vo dne i v noci v Beňovského duchu; toto si opakoval v tých dlhých dňoch a nociach, ktoré po odobrani sa do večnosti jeho drahej Aphanásije, a nespokojnej jednotvárnosti nasledovaly.

Po celé hodiny stával opretý o stežeň opretý so založenými rukamí, a zmeravenými očamí pozeral do šíreho mora, na jej hrob! Tam v hĺbke bola pochovaná, tam ležaly jej krásne údy zanorené! Celý veľký ocean nebol iné v jeho očiach, jako Aphanásin hrob, a tak sa mu zdalo, jako by jejej mŕtvola ustavične s ním plávala, sťa by ustavične jejej duch spočíval pri boku lode, na tom mieste, kde ju vtedy videl zanoriť! Niekedy sa nahnul pres okraj lode, a do hĺbky sa mu zrak zanoril, sťa by úfal, že šumiace vlny ju z hrobu vyzdvihnú. Potom zase len načúva šušťanie vĺn, jakoby počul z pomedzi nich jej hlásik, ktorým mu sladké slová lásky a útechy šeptá.

„Buď len trpezlivé srdco moje, veď si už aj trpkejšiu boľäsť pretrpelo!“

Toto si voždy z novu a znovu opakovával, v duchu pozeral nazpät do minulosti, a rozvažoval jednotlivé všetkie do včúl pretrpené nešťastia, ktoré ho tak často stíhaly, a všetko to sa mu videlo malým a ľahkým proti posledniemu, najťažšiemu nešťastiu, proti ztrate jeho milenky.

Boľästnejšie nešťastie od tohto ho nepotkalo, boľästnejšie netrpel prv nikdaj. Hrozné to bolo, keď ho otec preklnul, keď stížený kliatbou tou, bol z otcovského domu, z drahej otčiny vypudený! Strašné muky to boly, keď ho vlastné sestry zapredaly, a ťažkým hriechom obvinený, sa nemohol ospravedlniť, lež trpeť musel, že cisárovná Marija Teresija žalobe jeho sestier viacej verila, nežli jeho dokazovaniu svojej nevinnosti, že ho bez súdu a spavedlnosti odsúdila, jeho o česť, meno, vlasť, pripravila! Potom nasledovaly dni sprisahania a boja; mnoho trpkostí mu i tieto dni priniesly. Avšak dni svetla, šťastia a blaženosti nasledovaly po nich. Láska svojím leskom ozárila mu minulosť, a všetok jej tieň osvietila svojím svetlom. Pekná a šľächetná ženská objala ho, vinula ho svojíma rukama, vyrvala ho z prepasti bôľu a zúfalstva, privinula ho ku svôjmu srdcu, osladila mu všetko, čo utrpel, všetko čo koľvek vystál, našiel pri nej vynáhradu!

Oh Leonora! ubohá Leonora! Tvoja láska zmenila kliatbu otcovskú na požehnanie, tvoja láska prinavrátila blúdiacemu vyhnancovi novú otčinu, novú vlasť! Ubohá Leonora! Tmavý osud ho odvolal z tvojho kola, a on musel odísť, bo ho svätá prísaha viazala. Krutú väzbu znášal v ruskom zajatí, vo vyhnanstve na surovej zemy Kamčatky! Lež všetko, čo len kedy trpel, všetko, celú minulosť jeho, jeho sľzy, radosti, prísahy, všetko zmazal a zničil Aphanásin láskyplný pohľad, a ešte raz sa zjavila pred ním v božskej kráse láska, najkrajšia, najšľächetnejšia a najsvätejšia kvetina nebies! A teraz, po kratúčkom kvetovom sníčku, zvädla, vyvetrila, zmizla navždy!

Nie, boľästnejšieho a trpkejšieho od tohto nepretrpel! Toto bola najťažšia zrážka, čo osúd naň nameril.

Bol to však svätý bôľ a velebný smútok. Týmto bôľom mohol naplniť celú svoju dušu, a celé svoje srdco mohol venovať bez hanby a zapírenia tomuto žiaľu a smútku! Očistilo to jeho dušu, preniklo ohňom celé jeho srdco, a ako človek polepšený, sošlächtený musel výnsť z tohto boja a boľästí.

„Ona nemohla ostať na zemy, bo nebol som jej hoden,“ hovoril sám ku sebe. „Pannenská jej duša nesmela byť obťažená vinou a hriechom; vzniesla sa ona k nebesiam, vyslobodila sa z motanín sveta, žeby si svoje povedomia čistoty a nevinnosti zachránila. Aphanásija zomrela pre mňa, a čo som sa previnil a dopustil proti Leonore, zato trpela čistá a nevinná Aphanásija. — V šlächetnej veľkodušnej svojej láske dobrovoľne sa obetovala jako beránok za moju nevernosť, a odletela zo zeme, žebych vernosť zachoval, ktorú som prisahal. Áno Aphanásija!“ zvolal mocným hlasom, „viem, že si ma preto opustila, ešte len i tvoja smrť bola láskou na proti mne! Ty si ma preto opustila, žebych sa verne prinavrátil k tej žene, ktorá má právo na moju vernosť a živôt! Oh, ty jedine ľúbiaca milá moja, dokážem ti, že som hoden tvojej lásky, že viem pochopiť tvoju obetovavú smrť. Áno, vrátim sa domov ku Leonore, vrátim jej muža, prinavrátim otca dieťaťu, zachovám jej vernosť, ktorú som jej pred oltárom Pána prisahal! A keď to učiním, len láska na proti môjmu, odtiaľto sa odstehovavšiemu anjelu mi dodá k tomu schopnosti, a moja vernosť ku nej, bude len vernosťou na proti tebe drahá Aphanásija moja!

„Aphanásija!“ zvolal klesnúc na kolená, ruky sopaté ku nebu pozdvihnúc „pohliadni dolu na mňa Aphanásija, skloň hlávku tvoju milostnú ku mne, a počuj prísahu, ktorú tebe zkladám, tebe, milá duši mojej! Na kolenach, pri mojej večitej nesmrteľnej láske k tebe, prisahám ti: prinavrátim sa domov ku mojej žene a dieťaťu. Nič ma v tomto nezahatí, krem tohto nebudem mať iného cieľu, nepôjdem inou cestou len tou, ktorá ma k ním povede. A keď bych aj celý svet musel do okola preplávať, bych sa k ním mohol dostať, u činím aj to, a voždy len ten jedinný cieľ budem mať na zreteli: bych sa navrátil ku svojej žene a dieťaťu, prísahám ti na toto Aphanásija moja a ďalej ti ešte prísahám: nebudem viacej milovať žiadnu ženskú na tomto svete, túžby moje nebudú smerovať nikdaj ku žiadnej ženskej tu na zemy. Ruky moje nebudú nikdaj láskou objímať ženskú. Nikdaj sa to miesto v mojom srdci nevyplní, ktoré si ty zasvätila. Láska moja je tvojou, vernosť moja je mojej žene, tomuto verným ostanem tak, ako je to pravdivé, že je nebo nad nami, a jako je to pravdivé, že ty Aphanásija moja v tomto neby prebývaš!

A teraz pokračoval zdvihnúc sa z kolien a zatrasúc hlavou, sťa by chcel všetkie chmáry zo svojho zarmútku a starosti ztriasť; „teraz chcem zase byť stálym a silným! Nechcem sa už ďalej plaziť v nečinnom žiali, nechcem presniť svoje dni so strasti plnými a trápnymi upomienkami. Ty, Aphanásija, ty si mi zase úlohu života a cieľ vytkla! Vrátiť sa musím ku mojej žene, prinavrátiť musím otca môjmu synovi! Hor sa srdco moje, buď silné, hor sa duša moja, rozprostri krýdla svoje a zanes ma ta, kam sa od včul všetkou silou svojho života domáham.“

S iskriacím zrakom, vysoko pozdvihnutou hlavou kráčal teraz Beňovsky von zo svojej chyže hore na površie lodi kam od smrti Aphanásinej ani raz sťa veliteľ nekročil.

Správu lodi sveril bol pod tými trápnymi dvoma týdni, v ktorých zápasil so žiaľom a bôľom svojím, na svojho priateľa Wyndblada, a poneváč more tiché bolo a žiadna nehoda jích nepotkala, nik nemýlil Beňovského v jeho smútku.

Bolo poludnie, keď Benovsky na površie vstúpil.

V jednotlivých skupeninách ležalo mužstvo na rozložených rohožách, a shovárali sa, kdežto kuchár a kuchtovia chodili s veľkými misámi sem i ta naplňujúc taniere tým, ktorí pokrm žiadali.

Na prednej časti lodi pod rozprestretým šiatorom sedel pri stole dočasný veliteľ Wyndblad so svojími úradníkmi, a posluha jím čistou dobrou vodou naplňoval poháre.

Na lodi panoval všade pokoj a spokojnosť, každý sa zdal byť s bezstarostnou bedlivosťou výlučne zamestíknaný so svojím obedom, a nikto nedbal o Beňovského, ktorý sám na prostredku lodi stál, a radostným prekvapením pozeral na všeobecnú spokojnosť, ktorá sa z každej tváry zrkadlila.

Nakoľko to teraz všetko ináč vyzeralo, než vtedy, keď Beňovsky posledný raz z Aphanásijou na tomto mieste stál. Vtedy bola zpotvorená každá tvár hladom a biedou, vtedy znelo v ušiach jeho len samý nárek, stonanie a bedákanie, vtedy všetci prosili Boha o smrť, jakožto za vykupiteľa jích z hroznej pozemskej biedy.

A smrť prišla, lež len jedon život vzala v obeť. Najkrásnejší, najspanilejší a najčistejší život si vzala v obeť za ostatních všetkých!

Aphanásije nebolo viacej! Lež oni sú všetci tu, žijú a tešia sa životu!

„A dobre je tak, jako je,“ zašeptal sám ku sebe Beňovsky so smelou odhodlanosťou. „I ja sa budem s nimí tešiť, a nepomýlim ich v jích radosti s mojím bôľom.“

Úsmech vynútil na svoje perny, hlasu si rozkázal, by pevný a pokojný bol, a žeby sa netriasol, keď svojho priateľa Wyndblada prívetive pozdravil, a vedľa neho si ku stolu prisadnul.

„S namí budeš jesť? Konečne chceš zase účasť brať s namí pri obede?“ pýtal sa ho Wyndblad, z jehož vyjasnenej tváry, a veselého pohľadu Beňovsky vyčítal, jakú radosť by mu spôsobil, keby „áno“ povedal.

„Áno,“ odpovedal, „s vamí priatelia moji, budem obedovať, a nech je všetko zase tak, jako predtým bývalo.“

„Hurrah! Nech žije náš veliteľ a vodca náš!“ volali všetci dôstojníci zo svojich stolcov hor skočiac, a svojími vodou naplnenými pohárky si zaštrngnúc.

„Nech žijú pevné srdcia, ktoré samy seba premôžu!“ zvolal Wyndblad so slzavýma očima. „Priateľu, ty si čo vodca mnoho hrdinských skutkov vykonal, avšak najvätšieho víťazstva si dosiahol dnes tým, že si sám nad sebou zvíťazil, že si sa sám seba premohol! Teraz už bez bázne a starosti pre teba a nás, v budúcnosť hľadím; lebo náš hrdinský veliteľ sa zase domov prinavrátil. On bol odišiel od nás, by v svätom smútku pochoval minulosť svoju. Teraz je už ukončený ten boľästný pohreb, a vodca náš sa prinavrátil ku nám, by vopred kráčal tak jako to predtým činil, by nás viedol v ústrety krásnej a blahej budúcnosti. Šťastie pre nás, lebo zase je tu náš priateľ, náš vodca, náš hrdina! Na zdar Beňovskému a našej budúcnosti!“

„Na zdar Beňovskému a našej budúcnosti!“ opetovali dôstojníci, pripíjajúc si spoločne.

Beňovsky vzal plný pohár, ktorý mu Wyndblad podal a zaštrngnul si s plesajúcimi súdruhamí.

„Nech žijú nesmrtelní, tí, čo sú nám večne blízo!“ zvolal sviatočným hlasom. „Pozdravujem svätých duchov lásky, ktorí nás obletujú, a ktorí nemajú ani minulosti, ani budúcnosti, len večitú prítomnosť. Pozdravujem podzemných duchov, ktorí sú zarovno i nadzemský! Jím znie prvý tento pohár.“

Do mora hodil pohár a díval sa za ním, ako zmiznul v hlbine.

„Takto zapádajú naše radosti a žalosti!“ zvolal, „a nič nám po nich nezbýva, jako upomienka. Na zdar naším upomienkám! Pozdravujem nebo, pozdravujem more, pozdravujem povetrie a — “

„Zem, zem!“ hrmely hlasy námorníkov v koši.

„Zem, zem!“ volali dôstojníci, a celé mužstvo jásalo za nimí.

„Priateľu, ty si v dobrej hodine stúpil medzi nás,“ prehovoril Wyndblad obejmúc Beňovského. „Túžili sme po našom veliteľovi a múdrej rade jeho. Loď naša je veľmi porúchaná, a zásoby, ktoré sme si na onom bezmennom ostrove naložili, sú vyčerpané. Už od päť dní čiháme z úzkostlivým srdcom po suchej zemi, a teraz, v tejto šťaslivej hodine sa nám vyplnilo, po čom sme dychtili. Náš priateľ, náš vodca sa nám prinavrátil, a v dialke sa nám zjavila suchá zem.“

„Zem, zem!“ volali radostne dôstojníci, ktorí kroz ďalekohľady do šedivej, mlhavej dialky hľadeli.

„Kde že sme? Pod jakým stupňom šírky pláva loď naša?“ pýtal sa Beňovsky. „Jaký je to breh, ku ktorému sa blížime?“

„To musia byť brehy Japánska,“ odpovedal Wyndblad, „alebo dajaký japanský ostrov v šírom svetovom mory; ja tak myslím, že loď naša plave medzi tridciatym a štyrydciatym stupňom šírky. Tuná je ďalekohľad, a tuná zemevid! presveč sa sám; tu je aj mnou vedený lodný deňník.“

Beňovsky vzal obidvoje do rúk, a skúmavým zrakom hľadel do dialky, potom pozrel na zemevid, a pozorne čítal v deňníku.

„Teraz sme medzi tridciatym a štyrydciatym stupňom šírky,“ prehovoril Beňovsky vážne po krátkom mlčaní. „Ty si Wyndblad viedol loď našu veľmi dobre, lebo sa blížime k nášmu cieľu; sme na ceste ku Macao, kde zásoby naších koží budeme môcť popredať. Zem tá, ktorú vidíme, je podistým pobrežie nektorého japánskeho ostrovu, v blízkosti vtoku do kytajskébo mora. Vetor je nám prajný, a my dorazíme za dva týdne do Macao, keby sme sa aj nekoľko dní na tomto ostrove bavili. Hor všetkie plachty; rozopnite ich, a ta ku suchej zemi, ku zemi suchej!“

Všeobecný radostný výkrik bol odpoveďou na rozkaz Beňovského, a v priaznivom vetre letela loď s napnutými plachtamí po šumiacich vlnách k pevnine.

Nik ím nešiel v ústrety, žiadon šrmot neporušil kol ních panujúce hlboké ticho. Hustý háj krásnymí banánmi a jahodovými stromamí vinul sa okolo brehu a poskytoval príjemnú tôňu.

Kvety krásnej barvy a ľúbeznej vône pokrývaly zem pod stromamí, a mäký moh ponúkal príjemné miesto k odpočinutiu.

Na vrcholoch košatých stromov poletovalo celé kŕdlo menších a vätších vtáčkov krásneho peria, ktorí svojím spevom tu i tu hlboké ticho rušili.

„My sa na obývanom ostrove nachodíme,“ prehovoril Beňovsky, bedlive kol seba pozerajúc.

„Podľa čoho to ty poznávaš a súdiš?“ pýtal sa ho Wyndblad vedľa neho idúci.

„Predovšetkým to poznávam dľa vtáčkov, ktorí človeka zbadajúc nastrašené odletujú a do povetria sa vznášajú, na miesto toho, by spokojne vo svojich hniezdách ostali. Podruhé ale poznávam to z tejto kolaje tuná.“

„Skutočne!“ zvolal Wyndblad radostne, „toto je kolaj“ a zohnul sa, by z blízkosti preskúmal sledy kolají v mäkkom a hustom mochu len málo vytlačené.

„Dajaký ľahký, a dľa môjho zdania len jedným nepodkuvaným koňom ťahaný vozík šiel tadialto,“ pozorlivým okom nasledujúc stopy. „Tak sa zdá, že len zo zábavky sa dakto tadialto vozil, čo nato poukazuje aj to, že ostrov tento neni bez všetkého obrábenia a pokroku vzdelanosti.“

„A dľa čoho že toto súdiš?“ zpýtal sa Wyndblad s úsmechom, kdežto ostatnia jích družina s podivením jeho slová v blízkosti načúvala.

„To súdim z tejto vozíkovej stopy,“ slovil Beňovsky, ukazujúc na zem. „Na tomto mieste zastal vozík, čo z hlbšej stopy kolaje tuná poznať možno; moh je tu celkom zatlačenený, lebo vozík za dlhší čas stál. Potom zostúpili z neho try osoby. Jedno mladé dievča, jedna staršia paní a jedon obstarný muž, a síce všetci traja v japánskom obleku.“

„Ty nám pohádku rozprávaš, priateľu?“ zpýtal sa usmievave Wyndblad.

„Nie pohádku, lež skutočnosť vám rozprávam. Hľadteže tuná vedľa ostrej kolaje vozíka je moh z čiastky zašlapaný, a v tomto žltom piesku patrne videť šlapaje ľudských nôh. Tu hľa, pozerajte. Toto je šlapaj mladého dievčaťa. Rýchle a z rázu zkočila z vozíka, ktorý dosť vysoký mohol byť, čo z toho súdim, že konce jej nôh sa hlboko do piesku vryly, kdežto na proti zase opätky len lahúčke a slabé stopy zanahaly. Na nohách mala japanské strevice, čo z opatkov a ohnutých koncov strevíc poznať možno; opatky mala zvláštne vysoké, lebo tuná medzi opatkom a koncom strevice podošva sotvaj zem dotkla, niet žiadnej stopy. Z tohto to odvodzujem, že dievča to, ktoré tak ľahko a rýchle zkočilo z vozíka, musí byť mladé, pekné a márnomyselné, a nie vysokej postaty.“

„Z toho to ty súdiš, poneváč podošva medzi opatkom a koncom strevice je tak málo ztlačená?“ pýtal sa Wyndblad so smiechom. „Z toho aj to odvodzuješ, že bolo dievča pekné, mladé, márnomyselné a nie vysokej postaty?“

„Áno,“ odpovedal Beňovsky celkom pokojne. „Keby bola vysoká, tak by nemala potrebu tak neobyčajne vysoké opätky nosiť, a že to urobila, poukazuje na márnomyselnosť, a z márnomyselnosti odvodzujem, že musela byť aj pekná.“

„A jakože stojá veci s tou druhou dámou?“ zpýtal sa Wyndblad, a úsmech mu preletel cez perny. „Či aj táto je pekná a márnomyselná?“

„Snáď to nie, ale na každý pád je obstarná, lebo už nenosí japanské strevice s hor’ zohnutým koncom, ako to mladé dámy nosia, lež široké pohodlné hodbabné strevice, s opatkámi zo slameného pletiva, jaké už staršie japánske panie nosia. Táto staršia dáma bude podistým matkou toho mladého dievčaťa, alebo aspoň osobou úctu požadujúcou; lebo mladé dievča, keď z vozíka zkočilo, zastalo, a podalo ruky staršej dáme, by jej pri voľnom zchádzaní pomohla. Toto svedčia tamtie štyry šlapaje. Tam stálo dievča, a tu úzko pri nej je hľboko vtlačená stopa pravej nohy staršej dámy; aj ľavej nohy stopa je tuná, lež neni tak hľboko vtlačená, poneváč pravou nohou napred zišla, ťarcha sa na túto oprela, a hľbšej jú vtlačila do piesku.“

„A keď už dámy zišly z vozíka, šak ver, pešky sa prechádzaly v hájičku?“

„Nie, ony ostaly pri voze stáť, a pomohly obstarnému pánovi zísť, ktorý tiež tuná má stopy obydvoch nôh. Na nohách mal dlhé hodbabné papuče, jaké len prednejší japáni zvykli nosiť; on je už veľmi starý, lebo kroky jeho sú kolísavé a neisté, čo zase z nejednakých stôp jeho papúč súdim.“

„A čo že robili potom všetci traja?“ zpýtal sa Wyndblad zvedave. „Prečo zišli z vozíka? Prosím ťa priateľu, porozprávaj nám aj viacej o tomto, čo sa potom dialo, bo skutočne, teba počúvať, je opravdivá rozkoš, a pritom ešte videť ten tvôj skúmavý zrak a iskriace oči, skutočná radosť! Povedz mi, načo zišli z vozíka?“

„Áno, vodca náš, povedzte nám to,“ prosili dôstojníci, „rozprávajte nám historku tých troch neznámych osôb ešte i ďalej.“

„Nuž,“ pokračoval Beňovsky ďalej s jemným úsmechom, „preto zišli z vozíka, poneváč boli smädní. Vidíte tam ten veľký kokusový strom, s dol visiacim ovocím? Nie nadarmo som hovoril, že mladé dievča nebolo vysoké, lebo nie bez všetkého namáhania dosiahlo i to len na spodku vysiace ovocie. Celkom na palce si musela stať, tuná sú stopy z koncov jej strevíc, a ešte aj vtedy vládala len konce nekoľko listov zastihnúť. A vetva sa jej z pomedzi prstov vytrhla, prv nežli by jú bola mohla dobre zachytiť, to svedčia tu na zemi ležiace listy. A vetva sa jej z pomedzi prstov vytrhla, prv nežli by jú mohla dobre zachytiť, to svedčia tu na zemi ležiace listy. A potom, keď ju predca dosiahla, s veľmi ostrým nožom odrezala odtiaľto ovocie, nože pozrite len zem.“

Bližšej pristúpil ku stromu, zohnul haluz a ukázal ju svojím súdruhom.

„Pozrite len; tu bolo ovocie, odtiaľto ho zrezala, a síce ešte len pred veľmi krátkym časom, lebo konár je ešte celkom vlhký od šťavy.“

„A keď ovocie odrezali, odniesli ho ku vozíku, sadli si hore, a zase sa viezli ďalej, šak ver?“

„Nie, oni vošli trocha do húšťa. Hľa, tam pod tým banánom sa rozložily, tam rozlúpili kókusové orechy a mlieko z ních vypily. Pozrite že, tu pod stromom v tráve ležia škrupiny z obydvoch orechov.“

„Skutočne, priateľu, ty pravdu hovoríš,“ slovil Wyndblad, zvedave zodvihnúc škrupiny orechov. „Ty si zázračný človek, dívaš sa v dialku a šírku, a vieš hovoriť o tých, ktorých si nikdaj nevidel.“

„V domovine mojej som bol náruživý lovec, blúdieval som vo dne v noci po horách, pozoroval som na každé známky a sledoval každú stopu. To sbystrilo a sostrilo zrak a sluch môj, a sosilnilo myseľ moju. Mladý súdruhovia mojí ma nazývali indianským náčelníkom, a prorokovali mi, že ešte budem dakde nejakým kráľom divochov.“

„Snáď tuná budeš nim,“ zvolal Wyndblad. „Snáď toto je tuná tvojím kráľovstvom Beňovsky priateľ môj, a snáď tie try osoby len preto prišly sem, by ťa dočkaly a privítaly. Lež ty nás nesmieš opustiť, ty Beňovsky nemôžeš zanehať tvojích verných. Aj my sme tvojí poddaní, s láskou a poslušnosťou sme ti z cela oddaní, a ty sa s namí nemôžeš odlúčiť!“

„To ani nechcem urobiť,“ odpovedal Beňovsky celkom vážne, „Já verný ostanem svojej prísahe, zavedem vás do Europy, nazpät do Europy a do života! Dôverujte vo mne, jako ja dôverujem vo vás! A teraz iďme ďalej priatelia mojí. Hľadajme koľaje toho vozíka, tie nás istotne povedú k obydliu ľudskému.“

Pilne kráčal ku predu, a ostatní ho všetci nasledovali.

O nedlho sa začala hora riediť, a pomedzi stromámi presvítalo jich tmavomodré nebo. Beňovsky srýchlil svoje kroky hore na vŕšok, ktorý mu dovčúl výhľad bol zajal.

Výkrik radosti a prekvapenia zavznel z úst jeho, keď uzrel púvabný, pred ním sa rozprestierajúci a usmievavý kraj.

Jak ďaleko len jeho oko videlo, zelená pažiť sa rozprestierala, na ktorej tu i tu milostné skupeniny stromovia pozdravovaly, ľahúňko sa uklaňujúc a pomedzi tymíto biele, zelené, alebo strakavo barvené steny vynikaly.

Miestamí zase, sťa by to maliar umele bol namaľoval, stál milunky domček, akoby v samote odpočíval, a za ním vypínaly sa pyšné koruny palmí, vedľa ních ale sa tiahly ryžové a cukroskové sady.

V slnečnej záre vynul sa a trplietal potôčok sťa strieborný pás po čarovnej dolinke, nad ktorou sa klenula južná tmavomodrá obloha.

„Jak krásny je ten svet!“ vzdýchnul Beňovsky smutno, vážnou tvárou sa dívajúc po kraji tomto. „Jak šťastný a blažený by mohol človek v ňom byť, keby nerozprostrela smrť svoj tmavý tieň na každý život.“

„Avšak tým jasnejšia a skvelejšia je tá strana života,“ prehovoril Wyndblad „na ktorú nepadne tieň smrti. Ach drahý priate! môj, zažime tento život, ktorý sa nám zmora práce, a tebe z mora strasti a smútku vypína, užime ho v rozkoši a blaženosti, a tešme sa mu ako sa tešíme drahej perle, ktorú si z morských hlbín zaopatríme. Hľaď že na tento utešený rozkošný kraj, slnko nám svieti sťa by sa aj božie oko tešilo z jeho krásy. Tešme sa aj my z božej prírody. Hľaď že, zelený veniec ovinul celý obzor, more uniklo oku nášmu, nevieme o ňom tuná nič. Nech tak zmizne veškerá strasť a trápenie pred okom naším aspoň len i na krátky čas. Pozdvihni zrak tvoj priateľu, a hľaď, jak krásny a milostný je svet!“

„Pravdu máš, priateľ moj,“ slovil Beňovsky s prívetivým kývnutím hlavy, „pravdu máš! Krása tohto sveta nech nás smieri s bolästmí a mukámi jeho, a osobný žiaľ a trpenie nech neztrpčuje svojou sobeckosťou radosť ostatních ľudí! Pochovám môj bôľ pokým sme na tejto báječnej zemi, a nebudete mať viacej príčiny žalovať sa na mňa. Pozdvihnem teda môj zrak, a obzrem svet, nakoľko je krásny a — dívajte sa len priatelia, čo že tam hen z húštia vychádza tu z prava?“

„Vozík, maličký roztomilý košinový vozík!“ zvolali prekvapene jeho súdruhovia. „Traja sedia v ňom!“

„To pekné mladé dievča, tá staršia paní a ten starší pán, ktorého som už spomínal,“ prehovoril s úsmechom Beňovsky, „ponáhľajte sa priatelia mojí. Ktorí z vás vie najlepšie utekať, nech uteká za vozíkom, a ktorí vie najsilnejšie kričať, nech kričí za ním, by vozík postál.“

V okamžení odskočili traja mladíci, a pustili sa so silným krikom a „hurrah“ volaním do tuhého úteku. Zrazu vozík sa zakrútil, a pustil sa na proti behúňom; lež keď vozili už tak blízo dorazil ku mladým mužom, že dnu sediaci mohli lepšie videť týchto, rýchlo sa vozík obrátil a v druhú stranu uháňal s ním koník veľmi tuho.

„Málo cudzincov musí na tento ostrov prichádzať,“ prehovoril Beňovsky, „a preto sa mladé dievča naľakalo, keď nás bielokožných ľudí zazrelo. Neopovážili sa samí stretnúť s cudzincí, avšak cestou rozšíria zpráva, že sme my tuná, a sdelia to i úradu, ktorí tam hen na vršku svoje sídlo má. Sú-li obyvatelia tohto ostrova pohostinní, tak odošlú hneď ku nám vyslanstvo, by cudzincov, ktorých more k ich ostrovu bolo zaviedlo, pozdravilo. Vráťme sa na breh, tam nás budú istotne hľadať. Vynesme nekoľko kobercov a stolíc z lode, a pripravme jím miestečko k uvítaniu. Japáni a kytajci su milovníci ozdoby a slávností.“

„Ty si teda len predca presvedčení, že sme na japanskom ostrove?“

„Já som úplne presvedčený o tom; keby mňa o tom nebol zemevid presvedčil, učinil by to pohľad na tam tie domy a ich strechy. Všetkie sú dľa slohu japánskeho staväné, a so svojimi ohnutými strechamí, jíchž vrch sa vo spôsob koruny končí, ma žive upomínajú na tie krásne, japánske dediny, ktoré v mojej knihovni vyobrazené mám, a o ktorých som bol tak mnoho počítal, akoby ch bol vedel, že tomu studiju dakedy velký osoh budem brať. Dávno som ja už bol námorníkom, ešte ked som na pevnej zemy býval, a na lodi nikdaj nebol. Ty Wyndblad, s tvojou hrdinskou smelosťou, a tvojím fajnovým nosom, mohol by si v sprievode nekoľko mužov ísť tuná prešpehovať, dokiaľ sa my na vrátime na náš breh.“

„Učiním tak; ja som len na to čakal, by si to na mňa sveril. Poďte, Bakunín, Krabfes a Marušky, vy traja ma odprovadíte. S Bohom, veliteľ môj, o dve hodine sa dozvieš, kde sme a jako tu veci stoja.“

„Úfam, že sa to skorej dozviem,“ prehovoril Beňovsky vrátiac sa s ostatním ho odprevádzajúcim mužstvom tou istou cestou ces horu na breh. „Takí obyvatelia ostrova, ku ktorým zriedka prichodia cudzinci, zvykli zvedavými byť,“ hovoril Beňovsky ku svojím súdruhom, „a poneváč tuná aj kone majú, tak pomocou týchže, rýchlejšie príjdu ku nám, a nepotrebujú na koni ani hodinu, by z dediny tamtej ku nám prišli. Preto ponáhľajme sa s našou prípravou.“

Beňovsky mal úplnú pravdu.

Sotvaj uplýnula hodina, keď pri lese postavení jeho ľudia mu oznámili, že traja mužský na koňoch prichodia rýchlym krokom cez horu.

Beňovsky vošiel chytro do stanu, ktorý na chvat medzi stromámi postavili a jeho tmavočervené súkenné opony zpustil dolu. Pri vchode do stánu stáli dvaja ozbrojený matrózi na stráži, a neďaleko od ních stáli aj ostatni dôstojníci.

Teraz vyšli z húštia troja jazdci; ích malé, pekné koníky boli bohate pristrojené hodbábnymí šnúrami a strapcí, na nichž zlaté pliežky a sklenené perly sa ligotaly jích vysoké sedlá maly ozdobené s ťažkými hodbabnými prikryvadlámi so zlatými strapci.

Jazdci mali na sebe dlhý, až po členky siahajúci japánsky oblek, nad týmto ešte jedon dačo kratší vrchný odev z ťažkého hodbávu a zlatými šnúramí vyšitý.

Hlavy mali prikryté veľkými slamenými klobúkmí, ktoré sedem koncov maly, a z každého vysela zlatá kycka, v ruke niesol každý z ních s opravdivou vážnosťou veľký slnečník z mnohobarevnej hodbabnej látky.

Pomály zišli z koňov a blížili sa ku dôstojníkom, ktorých nemo pozdravili, potom ale najstarší z pomedzi nich vo sviatočnom postavení dôstojníkov oslovil rečou, ktorú tíže nerozumeli.

Avšak z jeho posúňkov vyrozumeli, že hľadá náčelníka a vodcu cudzincov, načo nekoľko dôstojníkov pristúpilo ku stánu, roztvorili oponu, a postavili sa tuhou vojänskou postavou pred vchodom.

Beňovsky vystúpil zo stánu s forgovým kalpagom na hlave, a na širokej zlatej stužke mu visel po boku meč.

Dôstojníci sa pred ním hlboko poklonili, a traja ostroväni uhádnuc, že s náčelníkom a vodcom cudzincov stoja v oči, pozdravili pyšnú postavu Beňovského s ohnutím hlavy po zem, a boskaním zeme. Potom vstali hore, blížili sa ku Beňovskému, ktorý úctive nekoľko krokov ku ním postúpil.

Oslovili ho, načo Beňovsky pokývnul na Bascarina, ktorý najviac cudzých rečí hovoril a rozumel, aby sa priblížil a mu tlumočil. Lež Boscarin na darmo napnute načúval slová, ktoré ostrovčan zvoľna a slavne prednášal; on ani len slovo nerozumel. Nebola to ani japanská ani kytajská reč; a keď Boscarin požiadal ostrovčanov, by z týchto rečí nektorou hovorili, smutne krútili hlavou na znak, že to oni nerozumejú, čo on hovorí.

Lež teraz najstarší z ních, na proti ktorému tí druhí dvaja sa chovali veľkou úctivosťou, vyňal z jeho odevu jedon balík, a prv, než hodbábnu obálku z neho odstránil, pritisnul ho pokorne k ústam svojím. Oba jeho súdruhovia pilne si kľakli na zem, a žehnali sa na čele a prsách.

„Hľa, oni sa žehnajú so znamením kríža,“ zvolal prekvapene Beňovsky, a chytro pristúpiac ku starcovi, zrobil aj on znak kríža na čele a prsách.

Starcova tvár sa pokryla radosťou, a rýchlym pohybom odovzdal Beňovskému papier, ktorý vyňal teraz z hodbabnej obálky.

Beňovsky sa zvedave prizrel naň, a tvár mu prezradzovala radostné prekvapenie, keď ho čítal.

„Priatelia!“ povedal, „nachodíme sa na takom ostrove, ktorého obyvatelia priznávajú sa ku kresťanskej viere. Tento list je sostavený v portugalskej reči. Počujte jeho obsah.“

A Beňovsky preložil ľahko, len tu a tam zastanúc a rozmýšľajúc za okamženie, svojím druhom obsah písma do russkej reči, a čítal:

„Spása pána našého Ježiša Krista nech je s čitateľom tohoto papiera.“

Ja som došiel na tento ostrov 24-ho mája 1749. roku, sprevádzaný troma inými členamí Ježišovej spoločnosti. Obyvatelia ostrova nás vľúdne prijali a ja som sa tu osadil, aby som ohlasoval slovo božie. Vznešenejšie osoby ostrova hovoria mandarinskú reč, a veľkú horlivosť preukázali v učení sa katolíckej viery predomňou, ktorá viera je jediná, dobrá a očisťujúca. Na toľko došli vo svojej horlivosti, že mi pomáhali o nedlho domácich toto náboženstvo učiť a následkom podivnej pomoci svätého ochranca spoločnosti Ježiša tej radosti som sa dožil, že som za veľmi krátky čas dve sto šesťdesiat neophitov pokrstil, ktorých horlivosť, stálosť a vytrvalosť prevýšily všetky moje očakávania, všetky moje nádeje. Moji súdruhovia odišli 1750 roku odtiaľto na najbližšie ostrovy, a nepochybujem, že by oni práve tak horlive nekonali svoju povinnosť jako ja tu. Roku 1754 poneváč som bol veľmi nemocným, uznal som za dobre, aby som vyhotovil toto vyjadrenie, ktoré som odovzdal náčelníkom ostrova s tým nariadením, aby ho oddali tým členom Kristovej spoločnosti, ktorých by snáď prozretedlnosť božia na tento ostrov zaviedla. Tu jích prosím, aby svoju povinnosť vykonali na oslavu Boha, aby čím ďalej tým vätšmí rozširoval učenia jedine spasiteľnej cirkvi na ostrove a jeho obyvateľmi, ktorí sú dobrosrdeční, smierliví, jednoduchých a nevinných mravov. Žijú slobodne a v úplnej neodvislosti jako od Číny, tak aj od Japanu. Meno ostrova je; Usmay-Ligos a je jediný z ostrovov Likejo, ktoré ležia v čínskom mory pri vtoku do veľkého oceánu. Vyjmúc činských a japanských obchodných lodí, nezaktovily sa tu ešte nikdy cudzé lode. Pri tom šetkom videl som často aj lode Nizozemska neďaleko ostrova plúť. A. M. L. G. B. V. M. E. S. P. N. J. Písal som na ostrove Usmay-Ligos dňa osemnásteho septembra 1754. Ignác Salis, indický misionár spoločnosti Ježišovej, rodom portugalčan.“

Beňovsky zase poskrúcal papier, a prv než by ho bol nazpät oddal starcovi, pritisol ho na znak hľbokej úcty najprv ku ústam.

Starcova tvár žiarala sa radosťou, a podal obidve ruky Beňovskému, ktorý tieto vrelo stiskol.

Traja ostrovčania namáhali sa znakamí v známosť uviesť, že sa všetci traja vzdiaľujú, aby upovedomil svojich súdruhov, ale že sa potom zase nazpät vrátia.

„Najdôležitejšou vecou je ohľadom na nás,“ hovoril Beňovsky k svojím mužom, keď sa cudzinci vzdialili „aby sme vynašli našej lodi prihodnejší prístav, lebo je veľmi potrebné, aby sme ju popravili.“

„Tá veru veľmi potrebuje, aby sme ju popravili kapitáne,“ vzdychol si poručník. „Včera sa už aj rozštiepila, čo sme len s veľkým namáhaním a biedou mohli zapchať, a dnes sa zase rozštiepila medzi skalinamí. Aj to je neodkladne potrebné, aby sme konečne vynosili naše sklady prámov a vyvetrili jích, lebo sa máme čo obávať, žeby sa mohla stať škoda v ních, pre tie dve veľké rozštiepeniny lodi.“

„Beňovsky, vodca Beňovsky,“ vykrikoval veselý hlas, a Wyndblad vyšiel so súdruhamí z hory.

„Tu som, priateľu,“ hovoril, „určené dve hodiny sa pominuly, preto sa ponáhľam teda navrátiť.“

„A pri tom všetkom ideš neskoro, lebo zo stránky obyvateľstva bolo už vyslanstvo pri nás, od ktorého sme sa dozvedeli, že sú obyvatelia ostrova kresťania. A ty čo donášaš za novinu.“

„To, Beňovsky, že sme my tu v raji, na ostrove blaženosti, že nemáme čo iného urobiť, nežli našu loď aj so skladamí prámov spáliť, toho pol druha milliona rubľov, ktoré sme so sebou z Kamčatky doniesli, do mora hodiť, a na kolená padnúc vďaky vzdávať Bohu, že nám dovolil najsť tento raj, toto zemské blahoslavenstvo. Lebo ti hovorím, Beňovsky, tento ostrov je skutočne kus blahoslavenstva, ktorý sa spustil na zem, aby ľudia poznali už hneď tu na zemi blaženosť nebeskú. V každú stranu vidíš príjemné doliny, milé pásma vŕškov, z ktorých stekajú hučiace potoky, a peniace sa žriedla s milým krútením sa do dolín, a ťahajú sa po bujnom poli jako strieborná čiara, polievajú lúky, a udržujú byliny vo večnom zeleňaní sa. Od mora povieva ustavične silný vietor a ochladzuje horúce povetrie, oproti drsným morským vetrom ale slúžia za tieň husté háje, ktoré brehy obrubujú. Chudoba sa zdá byť neznámym pochopom na tomto ostrove blaženosti, lebo nikde nevidno ubohé chalupy, ale všade dľa japánského vkusu postavené krásne domy, s výborne obrobenými zahradamí, v ktorých na stá voňajú v pravidelnom vojänskom poriadku stojace ananásy, a z listnatých stromov usmievajú sa živé citrony a pomaranče. Idúc po pri zahrade utešenej villy, zarazila ma zvlášte vznešená vôňa. Rozprestierala sa z veľkého územia jahôd, z ktorého sa najkrajšie ohnivo-barevné jahody červeňaly oproti mne v rozličnej jakosti a utešenosti, pri tom ešte veľká sa rozprestierala zem pre dyne, súc obrúbená ohromnými kry kukorice. Ďalej idúc po ostrove videl som polia cukrovej rákosiny, bavlny, dohánu a zemiakov, všetko v takej čistote, v takej kráse, jakú na naších evropejských poliach a zahradách na darmo hľadáme. Opakujem, priateľu môj, sme v raji.“

To isté si povedal aj vtedy, keď sme dorazili na ten druhý ostrov,“ povedal zamyslený Beňovsky. „Či ešte pamätáš, keď si opisoval ten ostrov, ešte sa Aphanásija opýtala o rajských ľuďoch a zvodnom hadovi? Ona už cítila v srdci hada, ktorý otroví raj, cítila smrť. Nehovor mi viacej o raji, Wyndlad, had všade otroví raj, alebo radnej odkedy zabil Kain Ábela, vytvorené je človečenstvo z raja, a len had ho vyprovadí z neho.“

„Teraz nebuď smutným, Beňovsky,“ poveda Wyndenblad „zadrž svoj sľúb, a dokiaľ sme tu, zahreb tvojho srdca rozpomienky. Otvor dušu svoju k požívaniu radosti; pozri, jak krásny je svet, dovoľ, aby preniknul aspoň jedon dech blaženosti celú tvoju bytosť!“

„Zadržím svoj sľúb,“ povedal pyšno sa narovnajúc Beňovsky. „Odpusť mi, priateľu, okamžitú srazenosť ducha, žiaľ je veľmi bystrý spoločník, a dakedy otvor truhlu. Ale ho zase pochováme, a musí počúvať. Počuj ma, ozýva sa hudba! Zdá sa mi, že počujem cimbal trúbu, a či je to hučanie mora, a či samé vlny odznievajú alleluja?“

„Nie, to sú hlasy cimbala a trúby, ktoré sa vždy sblížujú. Pozri, priateľu tam na kraji lesa zjavila sa postava. Teraz zase jedna, potom zase jedna.“

Áno, dlhý slávnostný rad ľudí vyšiel z hory, try sto ľudí poobliekaných v dlhých bielych šatoch, bez zbrane; všetci držali len po jednom slnečníku v rukách, ochraňujúc sa nimi proti horúcim slnečným papršlekom, na hladko sholené holé hlavy, z ktorých stredov vyzdvihovaly sa so zlatou šnúrou pekne okrútené dlhé štice.

Neďaleko od Beňovského, ktorý stál pred šiatrom a dôstojníkamí, zastal zástup, a predošlý starec a ešte druhý starec predstúpiac, približovali sa k Beňovskému.

Za nimí išli štyria mužovia, nesúc kasňu, na ktorej ležala zažlknutá stará kniha.

Prujší starec oddal knihu Beňovskému, poboskajúc ju najprv.

Toto bol starý breviarium, ktorý mohol prináležať missionárovi Salisovi, lebo jeho meno bolo napísané na prvej strane.

Beňovsky počal z neho nahlas čítať, čo celé shromaždenie poslúchalo s veľkou nábožnosťou.

„Či rozumie dakto z vás moje slová?“ opýtal sa potom v portugalskej a španielskej reči.

Všeobecná tichosť nasledovala za jeho slovami, nikto ho nerozumel.

„Musíme sa na iný spôsob porozumeť,“ povedal Beňovsky ku svojím súdruhom. „Vyneste z lodi ten veľký kríž, ktorý sme doniesli z bolsoretzkého kostola, aby videli, že my tú istú vieru vyznávame čo oni.“

Dakoľko dôstojníkov vbehlo na loď, a onedlho navrátili sa s ôsmymi námorníkamí, ktorí niesli s plachtou zakrytý predmet.

Ostrovčania hľadeli na to zvedavo, mlčky obdivujúc, keď ale plachta na zem padla a kríž postavili, všetci padli na kolená, dotýkali sa čelom zeme, a vykrikovali:

„Hrisos! Hrisos! Christos! Christos.“

„Christos, Christos!“ opakujú evropčania skloniac hlavu a žehnajúc sa znamením kríža.

Ostrovčania ale nevstali len vtedy zo zeme, keď sa kríž na rozkaz Beňovského zase zakryl a odniesol; len teraz sa osmelili zase zodvihnúť svoje hlavy, a opovážili sa bližšie pristúpiť k evropčanom.

Priateľsky a dúverne podali týmto ruky, a ačpráve ani jedna stránka nerozumela druhú, predca hovorili medzi sebou so svojími pohľadamí, úsmevamí, stískaním rúk, a starec chytro porozumel z výmluvných ťahov a posúnkov Beňovského, čo by si žiadali ponajprv cudzinci: lepšie útočište pre svoju loď a také miesto pre seba, kde by si mohli šiatre rozložiť.

Obrátil sa s čulým kývaním hlavy k svojím súdruhom a začal hovoriť s nimi v jích reči.

Títo mu odpovedali s čulým dosvedčením.

Podal Beňovskému ruku, ostatní súdruhovia ale podali dôstojníkom ruky, a celý zástup sa pohnul a išiel ďalej na kraj lesa.

Konečne po dlhom chodení vošli do lesného zákrutu.

Starec zastal, a usmievajúc sa ukazoval s vyzdvihnutou rukou na ľavo.

Áno, toto potrebovali cudzinci.

Dva dlhé kusy zeme, ktoré husto boly pokryté stromamí, tvorily tu úzky zálev, ktorého prednia otvorenina bola tak široká, že jedna loď mohla celkom pohodlne vplaviť sa do neho, a ten zálev predca dosť vzdoroval všetkým víchrom a nebezpečenstvám mora.

Na vode tohto prírodou utvoreného prístavu vozilo sa množstvo malých strakatých člnov. Dakoľko z ních opatrených sieťamí a kolembajúc sa veslovaním silných ramien práve zanehaly prístav, odíduc ryby loviť, keď daktoré zase navracovaly sa z lovenia, složiac na breh obsah obťažených sieti, ktorý potom osly na vozíkoch ďalej odviezly.

Dolu skalnatý a pieskovitý breh vyčnieval sa stupňovite, a sotva na päťdesiat krokov od mora bol pokrytý zelenou trávou, cez ktorú sa tiahla olivami obtočená cesta, vedúc až ďaleko do hory.

„Zostaňme tu,“ povedal Beňovsky, „rozložme sa tu.“

A z jeho spokojných ťahov a pohybov museli aj ostrovčania porozumeť, lebo sa pustily do hlasitého radostného vykrikovania, a usmievajúc sa hľadeli na cudzincov.

Loď medzitým odkotvila, a ľahko vbehla do malého prístavu.

Námorníci sa veselo zaoberali so stežňamí a veslamí, a teraz sa ozvali aj delá, a dvanástich diel vybúšenie pozdravilo ostrov a jeho obyvateľov.

Hrozný výkrik prestrašenia a shrozenia sa bola odpoveď na toto.

Ostrovčania, jako by neviditeľnou mocou srazení, srútili sa na zem so slnečníkamí a nepohnúc sa, bľädo, so zatvorenými očami ležali tam. Daktorí z nich aj zamdleli, druhí plakali, nariekali.

Beňovsky sa díval na nich s boľästným dotknutím.

„Pravdu máš, Wyndblad,“ povedal, „toto je skutočne ostrov blaženosti, lebo tento nevinný ľud nezdá sa poznať vojnu a jej strašnosti, a hluk diel jích prestrašuje, jako hlas posledného súdu. Pokoj sa udomácnil na tomto ostrove, a daj Bože, aby sme my nedonesli vojnu a nepokoj. Ctime si nevinnosť týchto ľudí, a neurobme nič k olúpeniu ho. Toto nech je naším prvým a najsvätejším zákonom, čo predstieram pred nás všetkých, a dajte pozor všetci, aby tento verne zachovávali naši námorníci a vojaci, jako aj my všetci.“

Ostrovčania sa pomali spamätovali zo svojho prestrašenia a povstávali.

Usmievali sa, keď čítali v ťahoch cudzincov hlbokú spoluútrpnosť a ľutovanie, a vzájomne sa usilovali jích presvedčiť, že jích už prešiel strach, a že sa zase veselí.

Potom povstal veselý čulý život na zelenom morskom brehu.

Námorníci vynosili z lode všetok ku šiatrom patriaci majetok, a ostrovčania vidiac, že sa tu cudzinci osadliť chcejú, vzdialili sa a hneď sa navrátili so všelijakými nástrojamí, sekeramí, kladivamí atď.

Iní zase príšli na vozoch, ktoré boly naplnené mäsom, rybamí, ovocím a varivom.

Každá tvár sa žiarila spokojnosťou.

Tu sa rezalo a pílilo; tam bili stlpy do zeme pre šiatre; — tam na strane, nanosili polovíc nahé brunasté deti suchých konárov z hory na hŕbu, ku ktorej popristavovali druhí s mäsom, potravou, vodou, ovocím naplnené nádoby.

Skoro zapálili hŕbu dreva, a obsah nádob začal sa variť, s príjemnou vôňou naplňujúc povetrie.

Keď sa začalo mrkať a slnce sa jako červená guľa do mora spustilo, bol pokrytý breh šiatramí, v ktorých sa námorníci a vojaci na pokoj oddali.

Od ostatného na strane stál vätší šiator. Červené jako šarlat záclony zakrývaly vchod a na streche povievala bielo-červená zástava.

Toto bol šiator vodcu a kapitána Morica Beňovského. Tam dnu ležal na kobercoch, ktoré mu dobrí ostrovčania predstreli.

Sen mu zňal zo srdca vrch truhly; rozpamätania vydvihly sa zo svojej rakvy, vo spaní sa mu pustily oči do plaču a jeho ústa šeptaly:

„Aphanásija, drahá Aphanásija!“

Na druhý deň zobudil Beňovského ráno hlas trúby, a vystúpiac zo šiatru, zase videl vo sviatočnom zástupe prichádzať ostrovčanov.

Pred nimí, v nezakrytom, hodbabnými šatky vystlanom palankine, ktorý doneslo 8 vysokých silných mužov, videl striebornovlasatého cteného starca.

Keď palankin zastal, pokľakli ostrovčania všetci, a starec vystrel nad ních, požehnávajúc, ruky.

Potom zostúpil z palankinu, a keď sa dotkly jeho nohy zeme, povstali kľačiaci na jeho rozkaz hore.

Starec bol sviatočne oblečený, nebeskobelasej barvy dlhý tafetový odev zakrýval jeho postavu až po nohy, na ktorých boly striebrom bohato vyšívané papuče. Z pliec mu visel veľký kepeň z bieleho hodbábu a splýval mu v dlhej vlečke.

Vysokú štihlú postavu objímal čierny pás, a hlavu jeho pokrýval dajaký veľmi jemne obrúbený klobúk.

Približoval sa pomali k Beňovskému, ktorý pozeral na neho s výrazom uctivej pozornosti, a jako by nábožnosťou pohnutý, uklonil sa približujúcemu kolenom.

Starec sa zasmial a prežehnal kľačiaceho, potom ho ľahko zodvihnul a teplo ho pritisknúc do náručia boskal mu čelo.

Potom povedal čisto s jasným hlasom:

„Sinor, eo sono Tunqunio vay con padre Dzignaro estan Islan Usma. Padre vay morte eo fies a ea Capiton die Genté.“

Bezpochyby to bola zlá portugalčina, ale Beňovskému znela predca jako hudba, Beňovsky porozumel čo povedal starec a mohol to svojím súdruhom pretlumočiť.

„Ja som sa narodil v Tunquine, a prišiel som sem Ignácovým otcom. Otec Ignác zomrel a od tých čias som ja náčelníkom a správcom tohto ľudu.“

A nie len Beňovsky porozumel slovám starcovým, ale aj tento porozumel Beňovského, keď tento, pomali, každé slovo dobre vypovediac, hovoril ku nemu, jeho o ochranu a o to prosiac, aby mohol do tých čias ostať aj so svojími mužamí na ostrove, kým si loď popravia, zásoby vynosia, posušia a zase naložia.

Vľúdne sa vyplnila jeho prosba a starec sa s útrpnosťou vyzvedal, menujúc ho: „drahým synom,“ o osude a pomerách jeho života.

„Najprvší som vás ja videl, môj drahý synu,“ hovororil starec. „Po hore som sa vozil aj s mojími ku mne prislúchajúcimí, ale keď sme tvojích ľudí zazreli, hneď sme preč odišli.“

„Vy ste boly v hore, otče a krále?“ vykríkol Beňovsky; „či nie s jednou ženou a mladou dcérou?“

Starec prisvedčil.

„S mojou ženou a dcérou,“ povedal, a uzrúc podivný výraz Beňovského tváre pokračoval usmievajúc sa: „Ty sa divíš, že som sa oženil, ačpráve som prišiel sem s Ignácovým otcom, a ačpráve svätý Ignác sa zakázal bratom Ježišovej spoločnosti ženiť. Ale svätý Ignác aj to rozkázal, aby sme sa každého prostriedku chytili, ktorý vedie k cieľu, naším cieľom ale bolo rozširovanie kresťanstva. Kresťanstvo ale prikazuje lásku a vyzdvihuje manželstvo za sviatosť. Aby som dal príklad domorodcom o kresťanskom svätom manželstve, pobral som sa s istou dcérou tohto ľudu a skutkom jích učím, že muž a kresťan nemôže mať len jednu ženu a len s jednou manželkou môže pokračovať v manželstve.“

Beňovsky sa usmieval, a myslel si v sebe, že jako vedel tento nábožný jesuita spojiť svôj vlastný prospech s prospechom cirkevným a jaký je pohodlný ohľadom na nábožných otcov spoločnosti Ježišovej, že cieľ posväcuje skutky.

Od tohto dňa počnúc sprevádzal sa na brehu veselý živôt.

Domorodci sa horlive snážili napomáhať cudzincov v jích prácach.

Vysoké vrcholcové stromy jim prinesli z hory, aby z týchto nové stežne vyrezali, a ešte jím aj v strúhaní pomáhali, v ktorej robote boli úplne sbehlí.

Donesli aj hrubé dosky k popraveniu podlahy a stien lode.

Pomáhali jím ďalej vynášať z lode a sušiť coboly a iné všelijaké kože, z ktorých vyše tisíc bolo nakazeno, áno aj nedali sa potrebovať daktoré.

I starec prišiel každodenne, aby videl, jako ide robota, aby pozdravil Beňovského, a aby vypátral, či nemá dajakú žiadosť, čo by mohol vyplniť alebo čo by mu mohol pomôcť, vyplniť.

„Skutočne by som mal žiadosť, ale nevyplniteľnú žiadosť,“ povedal Beňovsky na štrnásty deň jeho sdržovania sa na ostrove, keď mu predložil starec zase v tejto veci otázku. „Áno, mal by som žiadosť, žiadal by som, aby tento ostrov mohol byť aj mojou vlasťou, aby som mohol medzi vamí bývať, žiť, a aby som nič nepoznal zo sveta, nežli tento slávny ostrov. Oh! otče a panovníku, vy tu žijete na ostrove blaženstva, obhradení najvznešenejšou prírodou, ktorá vás v najbohatšej miere obsýpa so všetkým tým, čo môže váš život príjemným urobiť. Žijete v radosti a spokojnosti, a krik zlostného mizerného sveta nedostáva sa vám do uší. Veľké more vás delí od zlého sveta a oko božie rozosiela na vaše hlavy papršleky s požehnania plným bleskom.“

„Pravda je,“ povedal usmievajúc sa starec, „my sme šťastliví. Pokoj, práca, láska, radosť, toto sú tí svätí, ktorých my zvelebujeme, a z pomedzi týchto svätých má každý vystavený v našom kostole oltár. Pri oltáre pokoja dajú si moji mužovia požehnať mnou svoje strely, praky, a na ostrove sa nachodiacich dakoľko pušiek, keď idú poľovať alebo na veselé bojišťe. Pred oltárom práci odriekajú každodenne prv, než by sa do roboty prichytili krátku modlitbu, prosiac Boha, aby jím dal sily, vytrvalosti a aby požehnal jejích usilovnosť. Oltár lásky okrašľujú každodenne s čerstvymí kvetamí a vencamí naše ženy a dcéry a okolo oltára radosti, ktorý sme vystavili v slobodnom pod košatými palmamí a banánamí, každy večer tancujú naše dcéry a mladíci, spolu spievajúc svoje piesne ku svätým. Áno, my sme blažení na tomto ostrove, a vzdávam Bohu vďaky, že nás vyslobodil zo sveta, a z jeho pokazenosti priviedol nás na tento ostrov.“

„Vy ste ale aj pánom a panovníkom tohoto ostrova,“ povedal Beňovsky.

„Nie, to som ja nie,“ povedal horlive starec. „Domorodci ma ctia a milujú, len z čistej oproti mne lásky vyplňujú to, čo jím radím, a nepoddávajú sa mi z povinnosti a z potreby poslušnosti, ale len z toho presvedčenia, že som ja skúsenejší muž nežli oni, a zo zralej presvedčenosti sdeľujem jím moju vôľu. Nie, ja som nie jích panovníkom, ale len vodcom, lebo som najstarší medzi nimí. Všetci ma volajú otcom, a ja jích tak milujem jako moje deti. Menujú ma na celom ostrove otcom Mikulášom, a ja ťa prosím, volaj ma i ty tak, drahý cudzinče.“

„Ďakujem vám, že mi to dovoľujete, otče Mikulášu,“ povedal Beňovsky poboskajúc starcovi k nemu vystretú ruku, „a jestli chcete moje srdce potešiť, otče Mikulášu, oslovte ma aj vy vaším synom, vaším synom Moricom.“

„Synu môj, Moric,“ povedal starec položiac ľahko svoju ruku na hlavu Beňovského, „prosím požehnanie božie na tvoju dobrú a vznešenú hlavu, synu môj, Moric. Buď šťastným všade, kadekoľvek budeš chodiť, a nech ti dovolí Boh, aby si sa mohol šťastlive navrátiť do tvojej vlasti a do náručia tvojej rodiny.“

„Ja nemám vlasti,“ vzdýchol si Beňovsky, „a neviem, či mám ešte rodinu. Oh, otče mnoho trpkého, mnoho smutného som ja už skúsil v tomto svete, moju dušu trhly už tisíce boľästí, moje srdce krvácalo od tisíc rán. Otec ma zatajil, zaklial, a bol som nevinným! Sestry moje ma prezradily a čo zločinca obžalovaly, bol som odsúdený, vypovedali mi z vlasti a bol som nevinným! Bol som ženatým a musel som zanehať ženu a dieťa potajomne, bez rozlúčenia sa, moja manželka ma zaiste preklína, čo zradcu, neverníka, a tak som ju vrúcne ľúbil, keď som musel odísť od nej. Čo zradcovi jeho jasnosti a buričovi mi vypovedali, na veky vysúdili, a nič som neurobil, bol som nevinným! Vo vyhnanstve som natrafil na lásku a slobodu, a tieto ožiarily môj živôt s denným svetlom. Ale prišla ukrutná smrť a vzala mi to najlepšie, najslavnejšie, čo som mal, vzala mi milenku, a s ňou zomrelo moje srdce!“

Otec Mikuláš triasol potichu hlavou.

„Srdce nikdy neumre,“ povedal nežne. „Srdce je vždy mladé, opätovne vždy premôže smrť, lebo sa rozsvieti nad ním nová láska, a nová nádej býva v ňom. Ty si ešte veľmi mladý, synu môj, Moric, a preto ešte veríš, že srdce môže zomreť; čím je ale človek starší, tým lepšie cíti v sebe večnú mladosť, a čím viacej rán má srdce, tým skorej sa presvedčí človek, že sa rany srdca dajú vyhojiť. Ale je pravda, že si ty mnoho trpel, mnoho nebezpečenství si vystál, a predci čítam z tvojích očí a z tvôjho čela, že si nevine trpel, a že tvoje nešťastie pochádzalo od Boha, nie ale od tvojích hriechov. Poteš sa tedy, synu môj, že si ty nebol sám príčinou tvojích nešťastí, a že to bola len skúška, čo ti Boh predložil, aby si sa vyznačil čo muž a hrdina! Snáď si už došiel na koniec tvojích skúšok, snáď ťa preto poslal Boh na náš ostrov, aby si si vypočinul tuná z tvôjho blúdenia, aby si tu našiel zase otca, vlasť a rodinu! Jestli sa tu v nevinnosti, v pokoji a v bázni božej môžeš cítiť šťastlivým, jestli máš vôľu medzi namí zostať, ostaň pri nás, osadli sa na našom ostrove dokonca. Dáme ti zeme, lúky, postavíme ti dom a budeš mladým učiteľom, mužom, priateľom, starcom drahým synom. Vládneš známosťou sveta a skúsenosťou a nepochybujem, že onedlho zaujmeš prvé miesto, budeš prvým medzi namí. Najprvší, ktorý sa nepotrebuje nikomu ukloniť, len pred Bohom a pred veľkou radou.“

„Čo je to tá veľká rada?“ spýtal sa Beňovsky.

„Kráľ a panovník všetkých ostrovov Lequejos. Ale nie jednotlivý človek, pyšný vladár, ktorý by si myslel o sebe, že je od svôjho narodzenia lepší a zvláštnejší, nežli všetci druhí ľudia. Zo šiestich ostrovov Lequejos sa z každého vyvolia po štyria najstarší ľudia, títo si zasadnú, a tvoria veľkú radu. Máme šesť ostrovov Lequejos, podľa tohto tvoria 24 starci ostrovov Lequejos spolu kráľa a panovníka. V každom mesaci sa sídu na daktorom ostrove a soznamujú sa so svojími skúsenosťami, radia sa o dobro svojích poddaných a vynášajú zákony zodpovedajúce jednotlivcom a celku. Každý sa s radosťou podrobuje týmto zákonom, lebo všetci vedia, že najlepší, najskúsenejší, najmúdrejší tvorili zákony a že je to česť a radosť týmto poslúchať.“

„Oh, šťastný, závisti hodný ľudu!“ vykríkol Beňovsky oduševneno. „Bár by sa mohol každý ľud od teba učiť, a každý ľud by bol požehnaným s takým kráľom veľkej rady!“

„Ostaň u nás, jestli máš vôľu,“ prosil starec. „Ja ťa prímem do mojej rodiny, budeš mojím synom. Ostaň medzi namí, synu moj, Moric.“

„Neslobodno mi je, nemožno,“ povedal Beňovsky. „Svätá prísaha ma viaže, ktorú som složil mojím mužom a sebe. Ja musím mojích ľudí nazpät zaviesť do Evropy, jako som jím na toto aj prisahal, keď som utiekol s nimí z Kamčatky. Musím sa navrátiť domov k mojej manželke, k môjmu dieťaťu, jako som na toto sebe prisahal, rozpomätajúc sa na drahú, milovanú bytnosť, ktorá pre mňa zomrela, pre mňa zanehala svoju rodinu svoju vlasť, so mňou idúc do biedy, do hladu, do nedostatku. Jej umierajúce pery rozkázaly, aby som sa navrátil k mojej žene a dieťaťu a ja vyplním jej posledniu vôľu, na toto som sa zaprisahal Bohu a sebe.“

„Splň tvoju prísahu, synu môj, navráť sa domov ku tvojej žene a dieťaťu,“ povedal nadšený starec. „Ale si vypočiň tu aspoň z tvojích boľästí, a daj si zacelieť tvojím ranám a nadobudni si sily k pokoju a radosti.“

„Áno, to aj urobím,“ povedal Beňovsky, hodiac sa do náručia starcovho, „zaveď ma nazpät ku pokoju a radosti, otče Mikulášu.“

„Poď tedy k nám, a bývaj medzi namí,“ povedal starec. „Prizri sa, tam idú hlavy našej rodiny, aby pozdravili, a mojími ústamí hovorili s tebou.“

V skutku sa približoval zástup pozostávajúci z 20 sviatočne oblečených mužov. Prichodiaci približovali sa s vľúdnou tvárou ku Beňovskému a pozdravili ho stisnutím ruky.

„Preto sme prišli,“ hovorili skrze svôjho tlumočníka, alebo skrze otca Mikuláša ku Beňovskému, „preto sme prišli, aby sme sa ťa spýtali, prečo sa vzdiaľuješ od nás a prečo odchodia tvoji ľudia? Čím sme sa prehrešili proti tebe, že nás nenavštevuješ aj s tvojími ľuďmí, a neprijímaš naše pohostinstvo, ktoré ti tak radostne odporúčame? Prečo ste neprišli do naších dedín, jako sme vás prosili, aby ste s namí, mužmí jedli a hovorili, aby ste s našími ženamí a dietkamí spievali a tancovali? Prečo obchodíte dom tých ľudí, ktorí vás milujú, a ktorí sa s radosťou tešia s vamí?“

„Preto obchodíme vaše bydliská lebo sa obávame, že by nám tam veľmi dobre bolo,“ odpovedal Beňovsky. „Zdržujeme sa vo vzdialenosti od vás, lebo veríme, že sme nie hodní obcovať s vamí. Mnoho divých a surových junákov jesto medzi namí, a drsný pomorský živôt učinil drsným naše smýšľanie, city a obyčaje. Ja by som ale rád bol, aby sme žili vo svornosti, a aby ste sa po našom vzdialení s vľúdnosťou a dobrou mienkou rozpomneli na nás. Z tejto príčiny som prísne zakázal mojím ľuďom vzdialiť sa od naších chalúp a odísť do vašej dediny. Mohli by sa tam s vašími ženamí a dcéramí potkať.

Mužovia sa smiali a potriasali hlavamí.

„Naše ženy,“ povedali, „naše ženy naučil otec Mikuláš, že musia byť ku svojím mužom dietky, ku svojmu otcovi vernými a mimo toho sú z lásky k nám vernými. Naše dcéry sú ale slobodné, a komu darujú svoje srdcia, ten ho má, a od koho ho zase veznú, ten ho stratí. Len v manželstve panuje vernosť, ale ženská do tých čias, kým sa nevydala, môže hľadať, vyberať a požívať svoju slobodu. Dovoľ tedy dvoriť tvojími mužom okolo naších dcier, dovoľ, aby sa súčastnila mládež v požívaní radosti a života, dovoľ nech si hľadá mládež lásku a nachádza radosť. Aj ty si mladý a pekný muž, a aj tvoji poddaní sa dajú byť veselými a v dobrej vôle. Povolávame vás k nám, do naších domov, do naších dedín. Poďte, shovárať sa s mužamí, tancovať so ženamí.“

„Keď to tak žiadate a chcete, vďačne,“ povedal usmievajúci sa Beňovsky a povolajúc svojích dôstojníkov, zdelil jim pozvanie mužov.

„Vďačne ideme, jestli nám to náš kapitáň dovolí,“ vykrikovali dôstojníci, a ponáhľali sa aj ostatných upovedomiť o tejto príjemnej zvesti.

„Ideme, s radosťou ideme,“ bolo počuť so všetkých strán.

Mužovia ostrova Usmay Ligos sa smiali v radosti, keď jím otec Mikuláš povedal v mandarinskej reči, že cudzinci prijali pozvanie. Tlieskali rukamí a ulapiac na vrchu hlavy sa nachádzajúce chlpy vlasov, aj tými kývali proti cudzincom.

O dve hodiny neskoršie pobral sa Beňovsky od brehu, nasledovaný všetkými dôstojníkamí a skoro celým jeho ľudstvom, aby následkom pozvania navštívil ostrovčanov v dedine Tscho.

Z jeho ľudí len dakoľkí ostali na lodi čo strážníci a pri kožiach, a títo pozerali vzdychajúc a smutne za jasajúcimí a vzdiaľujúcimí sa svojími súdruhamí, preklínajúc osud, že práve oni museli vytiahnuť čierne gule, ktoré jích prinútily zostať na stráži.

S päťdesiat ľudmí išiel Beňovsky na návštevu; na mladých ľuďoch sa dobre vynášal krásny sviatočný oblek, ale ešte lepšie náramky, dôstojníkov ale najlepšie zlatom vyšívaný skvelý oblek veliteľa a kapitáňa Mórica Beňovského.

Dedinu Tscho ešte nikto nevidel z ních, lebo ju zo všetkých strán obhradzovala hustá hora, a neboli by asi do nej prišli, keby neboli mali dakoľko vodcov.

Na konci dediny čakali vítaných hosťov všetci mužovia dediny Tscho a tejto okolia a zaviedli jích na zelený priestor medzi dlhými radamí domov sa nachodiaci.

Na tomto priestore stály stoly obťažené jedlamí, voňavým ovocím, pri stolách ale bolo videť ženské postavy v hodbavných šatoch, a so závojamí na hlavách, ktoré jím celé tváre zakrývaly.

„Toto sú matky, vydané ženské,“ povedal otec Mikuláš ku cudzincom. „Vydatej ženskej nikdy neni slobodno sa dostaviť bez závoja pred cudzincom. Jejích krása a tvár prislúcha práve tak jích mužom, jako jejích duša a srdce; pred cudzými mužamí nesmú složiť svôj závoj.“

„A mladé dcéry?“

„Tie môžu chodiť bez závoja,“ povedal usmievajúci sa otec Mikuláš; „tieto môžu videť a byť videnými.“

„Kde sú? Kde sú mladé dcéry bez závojov?“

„Skoro prídu, keď príde rad na hru a na tanec. Teraz ale jedzme a pime, a naše ženy nech posluhujú naším milým hosťom.“

Bol to veselý obed; slavnostne voňali jedlá, ktoré sa shotovúvali z mäsa, ovocia, rýb, ryže, hydu a zo zelených vecí, a zvláštne sladko a príjemne chutil ohnivý nápoj, ktorý pozostával z cukrového mädu a z araku.

Keď sa jedlá strovili, krčahy a poháre vyprázdnili, odnosili sa stoly, a trávnik sa očistil.

Teraz sa postavili dedinčania dediny do kruhu vo dvoch veľkých radoch, a obrátili svoje múdre usmievajúce sa tváre proti dedine, na ktorej obidvoch stranách ležaly s kobercamí a hodbavnými ručníkamí ozdobené krásne postaväné domy a pekné zahrady.

Dvere týchto domov sa teraz otvorily a z ních vyšli postavy dcér v dlhých hodbavných šatoch, ale s nezakritými ramenamí a pleciamí. Vždy jích vychádzalo viac a viac, a teraz sa vznášaly jako roj holubíc bližšie priestoru pažite, v ktorého stredu sa shromaždily v hustý klub.

Dôstojníci a námorníci pozdravovali s vískaním milé objavy, a ešte aj Beňovsky sa díval s úžasným prekvapením na zástup týchto bájočných dcér.

Jak štihlé, zpanilé boly tieto postavy, jak krásne utvorené a vyplnené tieto ramená, plecia, ktorých tmavá lesknúca sa brunatosť skvela sa tak životoplno a teplo. Jak krásne boly tieto tmavo brunasté, útlo sa červeňajúce tváre, žiariace sa čierne oči, pupurnočervené perny, ihrajúce sa úsmevom mladosti i nevinnosti. Jak bájočné boly tieto pôvabné hlavy s dlhými spustenými kaderamí, v ktorých boly zapletené strakaté hodbavné stušky a sklenené perly.

Oh, cudzinci, zachránte vaše oči a srdcia, lebo dcéry ostrova Usmay-Ligos sú podivukrásne. Jích oči vpália do srdca, jích úsmev očarí oko a rozum.

A jaký nebeský, nikdy nevidený zjav poskytujú teraz cudzincom! Cimbaly a trúby zavznievajú, zvučia, a pri týchto hudbe začínajú čiernooké krásne brunasté dcéry hru zápasu a boja.

Podivné je videť tieto štihle plné postavy v rýchlych obratoch, v silných záskokách v ohnivých objímaniach a siahnutiach, v ohebnom sohnutí jích pekných údov.

Cudzinci sa prizerali na hru najprv zadivení, potom vo veselom vískaní a plnom očarovaní, dívali sa na zástup týchto bájočných dcér, ktoré s rýchlosťou blesku pohybovaly v každom okamžení svoje postavy, ale pri tom vždy rovnako pôvabné a bájočné ostaly.

Konečne umlkly cimbaly a trúby, a mladé amazonky si vypočinuly po bojovnej hre.

Ale jích záriace sa oči a usmievajúce sa ťahy vyzívaly cudzincov ku priateľskému pozdraveniu, a títo sa nedali na darmo volať. So znakamí sa snažia tieto dve strany porozumeť, so zrakom spolu hovoriť, potom zase zavznela hudba a volala do veselého tanca. Teraz nasleduje objímanie, tancovanie, smiech, vískanie, rúk stískanie, do očú pozeranie! Tu je potom zdvíhanie, vznášanie sa, sohybovanie, obravanie sa a utekanie! Čo tancujú, to ani sami nevedia povedať; s nimí tancuje jích mladosť, radosť, srdce a fantásija!

Slnce zapadá a kúpe sa s červeným plášťom v pomali šumiacom mory. Blažení tanečníci týchto záriacich čiernych krásnookých brunastých dcér toto nebadajú.

Mesiac vychodí vo veľkej a zlatej postave z mora, nebo je posiato s veľkými blískajúcimí hviezdamí. Nočný vietor šuští medzi stromami blízkeho lesa, a donáša zo zahrád celé oblaky vône.

Blažení tanečníci toto nebadajú. Tancujú, spievajú, vískajú a smejú sa s peknými brunastými dcéramí,

Mužia sa sišli do zásadného domu veľkej rady.

Tam ležia vo veľkej dvorane, na hodbavných vankúšoch, roztrateno a všetci počúvajú Beňovského, pozorujú naňho, ktorý v prostred dvorany zaujal miesto pri otcovi Mikulášovi na vyššom vankúšovom stolci a svojím tlumočníkom, otcom Mikulášom vypráva svoje dobrodružstvá a cestovania.

S uduseným dechom poslúchali jeho vyprávanie, a smiali sa rozkošné, keď jím rozprával o úteku z Kamčatky, od spoluútrpnosti plakali, keď hovoril o smrti Aphanásiji, veselé tlieskali rukami, porozumejúc, že si to za šťastie pokladá, že na tento ostrov prišiel, a ďakuje jím za jích pohostinstvo.

„Zostaň s namí,“ vykrikovali zo všetkých strán mužovia, „zostaň s nami, vypočiň si z tvojich boľästí, ukrývaní sa, trápení! My ťa budeme milovať, ctiť, budeš prvým medzi nami!“

„Najprv musím splniť moju prísahu a do Evropy sa navrátiť,“ odpovedal Beňovsky; „ale keď ma vy chcete medzi vás prijať, jestli sa chcete podeliť so mňou s nevinným, spokojným, blažeuým životom, tedy sa prínavrátim ku vám po dvoch rokoch a nikdy sa nevzdialim od vás.“

„Áno, áno, príď nazpät, buď naším priateľom, bratom!“ vykrikovali mužia, objímajúc Beňovského a ruky mu stískajúc.

„Daj nám dačo do zálohu, že sa prinavrátiš,“ povedal jedon zo starcov. „Ztratil si ženskú, ktorú si ľúbil. Hľadaj a vyvoľ si jednu z naších dcér, ktorá by ťa ľúbila a tešila.“

„Áno, vyvoľ si za ženu jednu z naších dcér,“ vyvolávali všetci. „Dáme ti najkrajšiu, a mimo toho dáme z nášho majetku všetci podľa možnosti, aby to bola najbohatšia dcéra na tomto ostrove.“

„Neodopri nám to,“ povedal otec Mikuláš, „nezarmúť tieto dobré duše s tým, aby si odoprel to, čo ti ponúkajú z najhlbšieho pudu jích sŕdc. Zahoj tvoje srdce, synu môj, Móric, oddajúc ho novej láske. Dcéry tohto ostrova sú čisto srdečné, nepokazených mravov, mravov, veselého ducha, a ku tomu pekné. Ktorú si vyvolíš, podrobí sa ti poslušne, s celým odovzdaním jej lásky a bude sa ťa cez celý život s vernosťou pridržiavať. Vyvoľ si jednu z nevinných naších holubíc, aby vyhojila tvoje srdce s nežným perím, a občerstvila ťa z tvojej boľästi.

„Otče, šíp boľästi tak hlboko väzí v mojom srdci, že sa toto nemôže viacej roztvoriť láske a blaženosti. Vo mne je noc, tmavá noc!“

„Daj sa najprv jako hviezdu nebeskú rozbrieždiť láske, a uvidíš, že sa táto stane slncom, ktoré zažene noc a s novou rannou zorou ožiari tvoje srdce.“

„Nie, otče Mikulášu, nie. Moje slnce zapadlo.“

„Tak hovorí mládež, keď vystála dajakú veľkú boľäsť, neverí viacej v novú zoru. Keď ale starne človek, dozvie sa, že má každá noc koniec, a každú tmu prebije skorej alebo neskorej nový blesk slnca. Ver vo svetlosť, ver v láske, synu môj, príjmi šťastie, ktoré sa ti ponúka. Nezarmucuj tvojích priateľov, odstráňujúc jích od sebä. Zostaň s namí, synu môj.“

„Nie, otče, to je nemožné. Ja nemôžem zrušiť moju slávnostnú prísahu. Ja som prisahal, že zavediem mojích súdruhov do Evropy, prisahal som, že sa prinavrátim domov k mojej žene.“

„A či vieš, že ešte nájdeš tvoju ženu? Či veríš, že chová ešte lásku k tomu, ktorý ju pred rokamí zanehal potajomne, a nikdy jej nedal znať o svojou živobytí?“

„Bojím sa skutočne, že sa ma už zriekla a ma zabudla, ale ona je mojou ženou pred Bohom pojatou má právo ku mne, jako aj ja mám právo ku nej, musím sa dozvedeť, či ešte myslí na mňa.“

„Počuj tedy môj návrh,“ povedal po krátkom rozmýšľaní. „Choď tedy domov, keď chceš, presvedč sa: či ťa ešte ľúbi tvoja žena, a jestli sa dozvieš, že sa od teba odvrátila, jako to evropejské ženy ľahko vykonať zvykli, prinavráť sa ku nám a zostaň medzi nami. Povedz ľuďom, ktorí ťa milujú, že ťa tvoje povinnosti volajú do Evropy, ale že sa o dva roky prinavrátiš sem, a následkom toho všetko príjmeš, čo ti ponúkajú.“

„Ale či ja to môžem urobiť, otče? Či ja môžem prijať aj ženskú, ktorú mi ponúkajú?“

„Môžeš prijať,“ povedal usmievajúci sa starec. „Aspoň si môžeš vyvoliť dcéru, môžeš ju vyhlásiť za tvoju budúcu ženu, podľa obyčaje tejto krajinky možeš s ňou vstúpiť do manželstva, ale kňazské požehnanie si poneháš na ten čas, keď sa nazpät prinavrátiš! Do tých čias bude tvoja nevesta medzi namí čo budúca tvoja žena, ale tá bude bývať v tvojom budúcom dome, a starci dediny budú jej pomáhať v obrábäní tvojích zahrád a rolí. Jako domáca tvoja paní bude riadiť tvôj dom, bude rozmnožovať tvôj majetok, a o dva roky bude nosiť manželský závoj. Jestli sa pod dvomá rokamí nenavrátiš, budeme mysleť, že si zomrel, a tvoja nevesta bude ťa oplakávať čo vdova, bude dedičom všetkého, čím vládneš, a čo tu zaneháš na ostrove. Či prijímaš môj návrh, synu môj?“

„Prijímam,“ povedal usmievajúci sa Beňovsky, o dva roky sa alebo navrátim ku vám, alebo nájdem v Evrope moju ženu a dieťa, ktorí ostali oproti mne vernými.“

„Synu môj,“ povedal starec, ja úfam, že sa prinavrátiš ku nám.“

„Otče,“ vzdychol si Beňovsky, „ja nehovorím, že žiadam oprotivné.“

„Podľa tohto môžem sdeliť tvoju mienku k mužamí?“

„Prosím vás o to, otče.“

Ostrovčania prijali s priateľským úsmevom túto milú zprávu. Beňovského objali a oslovili ho čo vlastenca a brata.

Potom ho upovedomili otcom Mikulášom, že na druhý deň včas ráno dovedú do dvorany dve najkrajšie dcéry ostrova, aby si potom volil z ních. Otec Mikuláš pôjde ráno s náčelníkamí ostrova Usmay-Ligos po nového muža ostrova, aby ho odprevadil ku voľbe.

Beňovsky prijal návrh.

Celú noc strávil von zo svojej chalupy na morskom brehu, a shováral sa s Aphanásijou s ticho šumiacimí na breh sa bijúcimi vlnamí, a pri každom vyzdvihnutí sa vlny myslel, že sa jej hrob otvára. Myslel si, že vidí jej vľúdnu milú tvár, myslel si, že počuje jej drahý hlas, a vystrel ramená oproti ďaleko sa rozliehajúcemu tmavému moru, dudrajúc: Aphanásija, ľúbim ťa! Povstaň z tvôjho hrobu, milá moja, príď ku mne, a poteš ma s hudbou tvôjho hlasu.

Ale všetko ostalo nemým, každá vlna otvorila nový hrob, a hviezdy, ktoré sa na vode skvely, spustily sa do vĺn, jako sa aj Aphanásija spustila.

Prišlo ráno a keď sa slnce dostavilo so záriacimí sa papršlekamí na obzore dostavil sa otec Mikuláš so šyrma mužamí veľkej rady, aby odviedli Beňovského do dediny Tscho k voľbe nevesty.

Obliekol sa do sviatočnej velíteľskej uniformy a ostrovčanom sa ľúbila vysoká postava okrášlená zlatom vyšívanou a skvejúcou sa rovnošatou.

Beňovsky bol vážny, v tváry bľädý, a okolo úst nepohrával úsmev. Jeho vysoké čelo pokrývaly tmavé mračná, jeho čierne oči žiarily sa v tmavom ohni. Ale práve s týmto vážnym a pyšným sebadržaním sa a so sviatočným zdržovaním ľúbil sa mužom, a povzbudil v ních ešte vätšiu úctu proti sebe.

Teraz stáli pred dvoranou veľkej rady.

„Zatvor oči, a daj sa nám voviesť,“ povedal otec Mikuláš, chytiac Beňovského za ruku.

Tento sa nehal viesť a zatvoril oči, jako to žiadali.

Teraz bolo počuť ľúbeznú hudbu trúby, píšťale, cimbala a flauty, pri ktorej znení voviedli Beňovského do dvorany.

Jeho sprievodčí zastali teraz a otec Mikuláš povedal:

„Otvor oči a pozeraj!“

A Beňovsky videl!

Videl pred sebou sedem čarovno krásných dievčat. Dlhé, bielohodbavné obleky obtáčaly jích drieky, štihlé postavy jích boly opásané širokymí belasymí hodbavnými stužkamí. Jích čierné vlasy splývaly v hrubých kaderach na nezakrité plné plecia, a boly okrášlené s ligotajúcimí sa voňavými kvetinamí. Veľké blištiace sa oči boly namerené so skumavým a spytujúcim sa pohľadom na Beňovského, a zase jích sklopily, haňbiac sa pred jeho diviacim a čudujúcim sa pohľadom.

Hudba zrazu zavznela, a medzi tejto hlasamí pristúpil jedon zo starcov k Beňovskému a podal mu na belasom hodbavnom vankúši biely závoj.

„Vezmi tento závoj,“ povedal mu otec Mikuláš, „a zakri s ním hlavu tej dcéry, ktorú si vyvolíš.“

„A či sa ostatnie pekné dcéry nebudú na mňa hnevať?“

„Nie, ony nepoznajú závisť, budú sa radovať nad šťastím jích sestry, a budú spolu s ňou šťastlivé.“

Beňovsky vzal do ruky závoj, a priblížil sa s ním ku dcéram.

Ešte raz hodil svoj zrak na tieto milé bájočné postavy, potom ale zastal ním na dcére s veľkými čiernymí očamí, s bohatými, hodbavnými, granátovými kvetamí pretkanými vlasamí, s útlou nevinnou detskou tvárou.

„Tak je ešte mladá, skoro dieťa,“ povedal v sebe Beňovsky. „Táto môže ešte najskorej počkať za dva roky, a o dva roky môže ešte vždy najsť zaslúžené manželstvo.“

Usmievajúc naklonil sa ku nej, a keď sa jích zraky stretly, dcéra sa ztriasla, a padla pred ním na kolená.

Beňovsky rozostrel na ňu závoj.

Hudba zavznela jasajúc, mladé dcéry letely s radosť záriacimí tváramí ku závojom zakrytej sestre, objaly ju a tancovaly okolo nej.

Otec Mikuláš pristúpil ku Beňovskému.

„Pozdravujem ťa, synu môjho srdca,“ povedal, „a ačpráve viem, že sa tvoja nevesta nikdy nestane tvojou ženou, predci sa radujem z tvojej voľby.“

„Jako sa volá táto zázračne krásna dcéra?“ spýtal sa Beňovsky, „kto je jej otcom?“

Otec Mikuláš sa usmieval.

„Jej meno je Tinto Volangta, čo v tvojej reči toľko znamená, čo „svetlý mesiac.“ A poneváč sa spytuješ, kto je jej otcom, poviem ti aj to. Tinto Volangta je dcéra otca Mikuláša.“

„Vaša dcéra, otče?“

„Áno, moja dcéra, a radoval by som sa z tvojej voľby, keby som nevedel, že si len zo zdánlivosti volil. Ale zachráňme zdánlivosť a neprekazme všeobecnú radosť. Zodvihni tvoju nevestu, objím ju, a poboskaj ju čo ženích.“

„Beňovsky zodvihol zľahka závojom zakrytú dcéru, a poboskal jej čelo.

„Poboskám ťa, svetlý mesiacu,“ povedal, „poboskám ťa, a medzi tým myslím na to sväté slnce, ktoré sa v mojom srdci skvie, na Aphanásiju myslím v tomto čase a pozdravujem ju v myšlienkach.“

Otec Mikuláš počul jeho slová a uklonil sa zľahka.

„Odprevaď teraz domov tvoju nevestu, celkom až ku dverom jej bydla,“ povedal; „potom sa vráť do tvôjho stánku a čakaj tam na nás. Musíme dokončiť žeňbu, jako to požaduje tunajšia obyčaj. Ja medzi tým upovedomím mužov o tom, že ťa nesprisahám s tvojou nevestou prv, kým neprejdú dva roky, ktoré potrebuješ k cestovaniu do Evropy, a kým sa nenavrátiš ku nám. Jako to obyčaj požaduje, zavediem sám tvoju vyvolenú k tebe, zostanem u vás do najbližšieho rána. Teraz choď, synu môj, poďme.“

Beňovsky objal štihlý, utly driek mladej dcéry, ktorá sa ztriasla pri jeho objatí.

„Poď Tinto Volangta,“povedal útle, „poď, že ťa odprevadím.“

Dcéra zodvihla hlavu a z pod hustého závoja sa živo zaiskrili jej čierne oči.

Beňovsky zahrúžiac sa, nasledoval s Tinto Volangou vopred idúcich mužov.

Zastavili sa pred veľkým na prostred ulici dediny postaveným domom. Z domu vystúpila závojom zakrytá ženská, a odviedla zľahka od boku Beňovského mladú dcéru.

„Jej matka,“ povedal otec Mikuláš ku Beňovskému. „Teraz sa odobere od svojej drahej dcéry a bude smútiť, ale ja ju poteším, povediac jej, že my našu drahú dcéru neutratíme. Choď teraz do tvojho stánku, synu môj, a čakaj nás tam, a počuj prosbu tvojho priateľa: jestli je možné, vzdiaľ sa čím skorej z ostrova, lebo ja som vyčítal z očí Tinto Volangty, že by sa do teba zaľúbila, keď by ťa mnoho razí videla; a poneváč má útle a vášnivé srdce, mohlo by sa jej od žialu puknuť, keď by si ju tu nehal bez toho, že by si sa prinavrátil.“

„Otče, ja zajtra odcestujem,“ odpovedal Beňovsky vzdýchajúc. „Loď sme popravili, horúce slnce nám vysušilo prámové kože, a dnešný deň použijeme k tomu, aby sme sa zaopatrili so sladkou vodou a potravou.“

„Ja sa postarám o to,“ povedal otec Mikuláš, „aby vám postačily manželské dary dediny Tscho za hojnú potravu; tvoji noví priatelia naložia ti na loď statku, oviec, potravy, drúbeži, variva, ovocia a chleba. A tak sa ľahko skončí zaopatrenie ťa s potravou, a ani sa nepotrebuješ od tvojích priateľov odobrať. Cez noc zostanem s Tinto Volangtou u teba; ráno ale potom ty sadneš na loď, odídeš, a ja vykonám tvojím priateľom pozdravenie, povediac jím, že si prisľúbil navrátiť sa po dvoch rokoch. Zaríď teraz svoje veci, synu môj, ja sa postarám o to, aby sme ťa zaopatrili s potravou, a preto prídem ku tebe len, keď sa zmrkne aj s Tinto Volangtou.“

Beňovsky sa poponáhľal na breh, svolal svojích dôstojníkov, a vydal jím rozkazy, aby všetko pripravili k odcestovaniu, sudy naplnili vodou a na loď naložili.

Dôstojníci sa zmračili a daktorí sa pokúsili prosiť kapitáňa, aby ešte za dakoľko dní ostali na ostrove.

„Nezostaneme,“ povedal ohnivo Beňovsky, „nie sme hodní, aby sme sa dlhšie sdržovali v tomto ráji, a ani sme nie na toľko zlí, aby sme mohli hrať v ňom úlohu hada.“

Činný a čulý ruch nastal teraz na brehu.

Ostrovčania v zástupách nosili Beňovskému svätobné dary; bučiace jelene a bľačiace ovce hnali, v košiach sieťou zastrených donesli dlhonohé sliepky a biele holuby, v kašnách ale skvelé varivo a voňavé ovocie — s celou radosťou.

Z tváry bolo poznať, že s radosťou prinášajú svoje dary, lebo jích tváre sa žiarily radosťou, dobromyseľnosťou, veselosťou, smiechom.

Otec Mikuláš mal pravdu, zaopatrenie lodi potravou ukončilo sa samo od seba, a keď sa sotmilo, bola loď celkom vystrojená a so všetkým zaopatrená ku viac týždňovému cestovaniu.

Keď sa zmrklo, približovalo sa dvatcať mladých dcier ku stánku Beňovského, spievajúc báječné piesne, a bijúc s plnými brunastymí ramenamí po nad hlavamí držiacich ťamborách.

Za nimi kráčala hustým závojom zakrytá, vedená svojím otcom Tinto Volangta.

Dvadcať dcier postavilo sa zo dvoch strán pred stánkom do radu, a pomedzi rad vkročil po boku svôjho otca „svetlý mesiac“ do stánku, na ktorého prahu Beňovsky čakal.

Dcéry prestaly spievať, a odletely jako splašené holubice.

Beňovsky ostal teraz sám s Tinto Volangtou a jej otcom.

Tinto Volangta si sadla na hodbávom pokrytý vankúš, ktorý obsypal sám Beňovsky s voňavými kvetamí, a pred ktorý do krásnej kasni pokládol všetky tie dary, ktoré svojej neveste dal; krásne prámy sobolov, skvejúce sa hodbavné tkaniny a žiariaci sa diamantový kríž, ktorý vyhral od hejtmana v šachu.

Tinto Volangta ale málo dbala o dary, a týmto vyhnúc hľadela len na Beňovského, ktorý sedel pri jej otcovi od nej vzdialený.

Jej oči sa zdaly opytovať, prečo sa odťahuje od nej muž, ktorý si ju za ženu vyvolil? Zázračnokrásna bola v tomto zmätku, v milej nevinnosti, a Beňovsky vyhýbal zraku jej očí, ktoré tak skúmavo spočívaly na ňom.

Pekná dcéra otvorila purpuročervené perny a jej slová znely čo milostná hudba.

„Čo hovorí?“ spýtal sa Beňovsky, náhlo pretrhnúc rozhovor s otcom Mikulášom. Otec Mikuláš sa usmieval.

„Spytuje sa ťa, či ju miluješ?“

„Povedz jej, že ju tak ľúbim, jako milujeme hviezdy, ale ktoré nikdy nemôžeme dosiahnuť.“

Otec Mikuláš sa obrátil k svojej dcére a hovoril s ňou.

Tinto Volangta sa usmievala, medzi čím bolo videť dva rady bielosťou sa skvejúcich zubov. Potom povedala s milým pohybovaním údov usmievajúc sa, zase dakoľko slov.

„Ja som nie nebeskou hviezdou, ale ‚svetlý mesiac‘, a len tebe svietim, tebe samému.“

Otec Mikuláš opakoval tieto slová Beňovskému. „Dobre, že odchodíš, synu môj,“ povedal starec, „lebo cítim, že by ťa zamilovala a oplakala. Oh, už teraz plače. Pozri len tie skvejúce sa perly, ktoré sa jej po tváry krúžlia. Choď, synu môj, choď! Noc je, nikto ťa nevidí, keď odídeš na loď a nás tu neháš v stánku! Zajtra včas ráno môžeš poslať tvojích ľudí, aby sobrali tento stánok.“

„Nie,“ pretrhol ho v reči Beňovsky, „tento stánok nehám so všetkým, jako je, na pamiatku mojej neveste. Ale idem, musím isť, lebo Tinto Volangta je Víla, a mohla by ma naučiť na zabudnutie. Ja ale nesmiem a ani nechcem zabudnúť. Musím splniť svoju prísahu, musím sa navrátiť do Evropy.“

„Že sa po dvoch rokoch navrátiš domov na ostrov Usmay-Ligos, či neni pravda, synu Moricu?“

„To úfam, otče, úfam. S Bohom, drahý priateľu, modli sa za mňa, a rozpomeň sa na mňa čo priateľ. Nech ti príde na pamäť, že som mnoho trpel, a že ešte aj teraz trpím, že moje srdce zápasí s boľäsťamí, a keby mu bol dovolil osud, aby mohlo ostať pri vás v pokoji a kráse prírody, doista by videlo v náručí Tinto Volangty novú blaženosť svitnúť. Toto sa ale nemôže stať. Osud ma ženie odtiaľto, musím ísť — smeriť sa a pokánie činiť. S Bohom, otče Mikulášu, a jestli chceš vyslyšať moju posledniu prosbu, dovoľ mi, aby som poboskal perny Tinto Volangty.“

„Poboskaj jích,“ povedal starec odvrátiac sa, aby nevideli jeho slzy.

Beňovsky sa naklonil k bájočnej dcére, ktorej oči ho pozdravily s plamenným pohľadom lásky. Poboskal jej perny zdĺhavo, vrelo. Dievča ho objalo v radostnom výkriku a opakovalo útle a srdečne jeho poboskanie.

„Musím sa vzdialiť, nesmiem ju viacej videť,“ zadudral Beňovsky.

Zľahka sa vyšvihnul z krásnych brunastých ramien, a náhle sa pyšno postavil.

„S Bohom, otče Mikulášu, s Bohom,“ vykríkol, „Bože daj, aby sme sa ešte videli.“

Priskočil ku dverom stánku, roztvoril jích a zmizol.

Za ním sa ozval boľästný výkrik.

Beňovsky to nechcel počuť, stúpäl ďalej, napred, vskočil do člnu pri brehu stojacého, zobudil dvoch námorníkov, ktorí naňho čakajúc zaspali, a dal veslovať ku lodi.

A jako sa vlny okolo neho prúdily a o boky člna sa bily, sohnul sa a šeptal:

„Aphanásija, pozri na mňa z nebeskej vysosti, a požehnaj ma s tvojou láskou a rozpomienkou!“

Na druhé ráno zavčasu odkotvili loď, do ktorej plachát sa priaznivý vetor oprel, a hnal na šíre more.

Beňovsky stál na nástreší, a pozeral s ďalekohľadom na ostrov, ktorý ležal jako v zlate zapravený drahý smaragd v mery vychodiacim slncom pozlátenom.

Dve postavy videl na brehu, jedného muža a jednu v bielych šatoch oblečenú ženskú, videl, jako vyzdvihuje poslednia ramená, a jako mu kýva.

Loď letela — letela, a pomali sa ztratil v diaľke malý ostrov.

„Zmizol!“ vzdýchnul si Beňovsky, „ostrov blaženosti sa ponoril do mora, a moje oči ho nevidia zjaviť sa zase. Ostaň s Bohom, Tinto Volangta! V najjasnejších a najlepších hodinách pri Aphanásiji rozpomeniem sa i na teba, a moja duša ťa s láskou pozdraví! Boh nech je s tebou, pekný ostrove, poslední sen nevinnosti a lásky! Teraz preč do sveta! Ta sa zase do divého, pohyblivého života! Teraz nás vedie cesta do Makao. Tam predáme náš tovar, naše prámové kože, potom odtiaľ s najbližšou príležitosťou do Evropy, domov! Vypáľte delá! Pozdravte ešte na ostatok ostrov blaženosti!“

Delá zarachotily, loď letela po vlnách! Ta sa do čínskeho mora, do Makao!

„Boh nech je s tebou, Tinto Volangta svetlý mesiacu!“

Ostrov blaženosti sa na večnosť ponoril do mora. Beňovsky ho už nikdy viac nevidí!

Do Makao vedie cesta, do obchodného mesta! Do Makao!