ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od pol roka zúril jedon z najsrdovitejších z najkrvavejších bojov občanská válka v nešťastnom a ťažko navštívenom Poľsku.

Od pol roka si stáli v oči cisárskí so spojencamí, prví bojujúc za prestol a poľského kráľa Stanislava, poslední ale bojujúc za ľud, ba lepšie povedané za privilegija zemänstva, ktoré za celkom prirodzené držalo, aby sa ľud utlačil, nohamí šľapal, a že by sa slobodní ľudia tak ako otroci odpredávali; ktoré ale medzitým za prečin a za zradu považavalo, keby kráľ odobral daktoré výsady od zemänstva a aby nedopustil, že by sa kráľ len za drevenú figuru považoval, s ktorou by zemänskí páni čo sa jím páči, ktorá by to robila i hovorila, čo jej oni rozkážu. Kráľ sa opovážil odopreť uznanie daktorých uzavretí krajinskej rady; ba ešte aj ďalej išiel; chcel šľächte odobrať oné právo, aby títo mohli nad svojích poddaných jako jích neobmedzení páni životom alebo smrťou súdiť a rozhodovať. Jedine toľko chcel dovoliť vyššej šľächte, aby svojich poddaných a sluhov mohli predať alebo kupovať práve tak, ako svoje voly a kone; ale nechcel dovoliť, aby ich tiež tak zaklať mohli jako voly a kone. Kráľ tvrdil, že sedliaci sú nie len poddaní zemských pánov, ale krem tohoto, že sú i poddanými kráľovými a poľského národa jedna čiastka, ktorému kráľ pri svojom na prestol zasadnutí s prísahou prisľúbil, že bude jeho otcom a dobrodincom. Stanislav chcel zadržať svoju prísahu, a keď aj nemohol mysleť na to, aby otrokov a poddaných slobodným národom urobil, ale hodlal ich predca trocha zabezpečovať pred ľubovoľou a zúrivosťou zemských pánov, ktorí všetci boli na svojích statkoch, každý na svojom, kráľom a to síce mohútnejším než sám poľský kráľ, lebo oni nezáviseli od snemu a nemali sa čo obávať od veta; oni nepotrebovali dať si podpisovať svoje výroky na smrť slujúce od sudcov; ale oni sami súdili a odsúdeného oddali katovi, ktorý na miesto meča kančuku upotreboval. Kráľ tedy vydal nariadenie, v ktorom i sedliakov a poddaných pod záštitou zákona postavil a vyjavil, že sa výrok smrti nemôže na nich previesť, jestli tenže sudcovia a vrchnosti nevyniesli a nepotvrdili.

Poprední páni a zemäni všetci sa k hnevu a povstaniu popudili nad týmto neslýchaným rozpoložením kráľovým a na najbližšom sneme jednohlasne protestovali oproti „barbarismu“ kráľovmu ba aj s vypovedaním a zpovedaním z poslušnosti hrozili, jestli neodvolá hore vyšie doložené nariadenie.

Kráľ sa skutočne velice slabým cítil k tomu, aby mohol vystáť nátlak vysokých týchto ľudí, a trôn sa mu predca len o mnoho pohodlnejším zdal byť, než že by z dobrej vôle mal zostúpiť z neho.

Následkom tohoto sa obrátil ku russkej cisárovnej, pýtajúc pomoc od nej oproti svojím pyšným pohlavným pánom a starostom. Russko bolo s radosťou ochotne poskytnúť mu pomoc, a udržať ho na prestole snáď preto, aby neskôr ono samo mohlo zasadnuť naň. Vtiahlo tedy russké vojsko do Poľska, a postavilo sa pod rozpoloženie kráľovo.

Zemänstvo teraz začalo vyprávať o zrade krajiny a oslovilo celé Poľsko, aby obraňovalo otčinu oproti vtrhnutému russkému vojsku.

Chopil tedy každý zbraň, aby pristúpil k tej strane, ku ktorej ho cit alebo presvedčenie ťahalo a z mesta do mesta, z dediny do dediny sa rozprostierala občanská válka a vtisla sa so svojou nešťastnou bitkou do každého domu, do každej rodiny.

Celé Poľsko sa ozývalo krikom rozzlobenosti, štrkotom zbrane a rachotom diel; krv tiekla, každý deň sa zoznamenal krvavými pútkamí, bitkamí, ale nie rozhodnou a skončujúcou sa válkou. Polročnia bitka, prelievanie krve nezmenilo ničoho na postavení; najviac že sa vzájomná zášť rozširovala a rozmnožovala a vyrovnanie a pokonanie sa stalo ešte nemožnejším.

Rusi sa ešte voždy vo Varšave bavili pre obranu kráľa a trônu; v rukách ale povstaleckých spojencov ešte voždy Krakov bol; odtialto vydávali pohlavári svoje rozkazy k vojom a k poliakom s nimí rovno smýšľajúcim.

Od dakoľko dní ale tábor povstaleckých spojencov, krakovská pevnosť, velice čiernu a začmárenú tvárnosť obdržal. Veliteľ Czarnecki, ktorý tam držal hlavný stán so svojim táborovým sborom, nemohol ďalej zatajiť pred sebou, že postavenie povstaleckých spojencov sa zo dňa na deň k horšiemu obracia, poneváč russké vojsko sa každým dňom novými a novými vojamí rozmnožuje, kdežto na proti tomu voje povstalcov sa následkom každodených zrážok voždy viac a viac umenšovaly a že nastrašené poľské zemänstvo sa chráni prichytiť k utvoreniu nových sborov.

Pred dakoľko dňamí špehúni doniesli tú zprávu do hradu, že veliteľa knieža Ľubomirského, ktorý s povstaleckými vojamí oproti hradu Landskron tiahol, dobili rusi a jeho voje docela rozohnali a že pod vedením Apraxina silné russké pluky tiahnu oproti povstaleckým spojencom a menovite proti Krakovu.

Veliteľ Czarnecki nemohol mysleť na to, aby šiel oproti nepriateľovi a aby ho vyzval k otvorenej bitke; velice málo sily mal pri rukách a púha nemožnosť bola povstalecké sbory v jeden vojänský sbor sobrať; musely byť podelené v menších sboroch po celej krajine a len jako guerilla mohli rátať na dajaké víťazstvo alebo k vymoženiu si dajakej výhody.

Czarnecki tedy, na miesto toho, aby išiel oproti rusom, mal v úmysľu všetky k službe mu stojace pluky na obranu Krakova vynaložiť. Medzitým Krakov v najvätšom nedostatku: nebol zaopatrený živnostenskou potravou. Bolo dosť vojska, zbrane, náradia, odhodlanosti, rozhodnosti, ale nebolo dosť chleba a mäsa, aby bolo možné bývalo odolať alebo vystáť silný útok, a jestli len od spoluvlastencov, ešte dotiaľ dokiaľ rusi nezatvoria hrad, v tomto ohľade pomoc nepríde, tak sa mohlo s istotou očakávať, že povstalci na vzdor všetkej jich odhodlanosti a rozhodnosti budú takým nepriateľom premožený, ktorý je silnejší a nepremožitelnejší než russké voje — že budú premožení hladom.

Toto presvedčenie znepokojovalo veliteľa Czarneckého, ale sa ho neopovážil doposiaľ zdeliť svojím dústojníkom, lebo sa obával toho, že títo utratia odhodlanosť.

Medzitým až velice sporive vydelený chlieb a zásoby mäsa lepšie než každé slovo a dokonalejšie presvedčovaly obrancov Krakova, jak neistej a vyhrážajúcej budúcnosti sú vystavení.

Toto bola príčina, prečo mal Krakov od dakoľko dní tak smutné zozrenie, a prečo utíchly všetky vojänské spevy, a na nepriateľa činené posmešné verše; pre toto bol veliteľ Czarnecki tak pylno zaňatý v kancellariji s prehliadaním zpráv riaditeľa skladov a s počtamí i kombinácijamí nad týmto činenými.

V tomto zaňatí ho z razu silný a neobyčajný krik uličný pobúril. Zdalo sa to byť výkrikom radostí, slávy volaniu a radostiplnému pozdravovaniu.

Hlavný veliteľ priskočil k obloku, aby videl príčinu tohoto neobyčajného hluku. Na jak zvláštny, neobyčajný zjav sa upreť musely jeho oči!

Veliké zástupy ľudu prichodily ulicamí s hlasitým krikom radosti a s výrazom radostnej tváre; mužskí si klobúky potriasali, ženské povievaly biele ručníky, ako keby prichodily čo predzvestovatelia pokoja a blaženosti. Pod oblokamí hlavného veliteľa zastali, ale nie preto aby jeho videli, ale obrátiac sa pozerali zpiatky tou ulicou, ktorou boli prišli.

Czarnecki nemohol odolať svojej zvedavosti, roztvoril oblok a pozrel dolu ním.

Zvláštny zjav sa rozprostieral pred ním.

Celá ulica bola preplnená s koníctvom, od konca ulice sa ale pohybovaly silno obrnené vozy, na ktorých najvyšších vreciach vojaci sedeli, odvetujúc ľudu výkriky radosti s potriasaním čakovou.

V tomto okamžení jeden veliteľ koníctva, v rovnošatu oblečený mladý muž, ubiehal po pri dlhom rade ľudstva od protivného zmeru. Zo všetkých strán ho nekonečné povyky radosti a hurah vítaly, čo on na všetky strany s pokyvnutím hlavy odvetoval.

Pod oblokom hlavného veliteľa zastavil svojeho koňa, pozdvihnul svoju veselú začervenelú tvár oproti oblokom a vojänsky sa pozdravil.

„Beňovsky!“ vykríkol hlavný veliteľ vo svojej radosti a prekvapenosti tak hlasito, že tam na spodku to ľud dopočul a na odpoveď hneď trojisté: „Nech žije Beňovsky!“ výkriky sa ozývaly.

U prostreď tohoto pozdravu radosti Beňovsky zkočil z koňa, vošiel do domu a po širokých pokrovcamí pokrytých schodoch vyšiel hore.

Na najvyššom schodku ho privítal hlavný veliteľ, a obidve ruky pozdravujúce ho oproti nemu vystrúc, náhle ho odviedol do svojej izby.

„Drahý veliteľu!“ riekol hlavný veliteľ živo, „srdečne sa radujem, že vás ešte medzi živými môžem pozdraviť, a štastný som, že ste bez všetkej nehody.“

„Jako to, medzi živými pane hlavný veliteľu?“ pýtal sa usmievajúci Beňovsky; „moji dobrí priatelia ma snáď už do ríše umrlcov odoslali?“

„Aspoň nepriateľ to urobil, ako sme aj verili. Dozvedeli sme sa, že vy ste mali živú porážku s rusamí; hovorilo sa, že vám celý pluk rozohnali v tom a aj vy sami že ste slavne padli. Som tedy nekonečne šťastný, že vás zase vidím, veliteľu, lebo bych vás bol ako jedného z našich najrekovnejších vojínov oľutoval. Teraz vás ale prosím, povedzte mi, kde sa tu vzal a čo znamená toto množstvo ľudu tuná, stisk vozov a koníctva na ulici?“

„To pane hlavný veliteľu to znamená, že vám štyry tisíc koníctva, značnú summu peňazí, a velikú zásobu potravy vediem.“

Tvár hlavného veliteľa sa zárila od radostiplného prekvapenia.

„Potravu?!“ zkríkol rýchle, „potravu nám vy prinášate?“

„Nuž áno,“ odpovedal Beňovsky pokojne. Či ste my vy pane hlavný veliteľu, neráčili povedať keď som z Krakova odchodil, že o nedlho budete mať potrebu na potravu a peniaze?“

„Áno; pravda že som povedal — —“

„Prirodzené bolo tedy, že som sa ponáhľal vyplniť čo skôr vás rozkaz, a obidvoje zaopatriť pre vás. Započal som na tom, že som sa ponáhľal za kniežaťom Ľubomierskym, ktorý, ako to ráčite znať, tiahnul so svojimí vojamí oproti Landskronu. Medzitým na žalosť, prišiel som neskoro; knieža dobili rusi, jeho ľudí velikú čiastku zajali, aj sám knieža len velice ťažko mohol vyhnúť tomuto osudu a potom utiekol do Uhorska.“

„Vaše prorokovanie sa tedy pane veliteľu, vyplnilo. Lebo jestli sa dobre pamätám, vy ste knieža upomínali ku zdržania sa, vo pred ste povedali, čo čaká na neho: jestli sa s tak malými vojamí k takémuto nebezpečnému ťaženiu prichytiť! Vy ste sa ponúkali, že ho s vašimi vojamí doprovádzať budete, a že spolu započnete operaciju. Ale knieža Ľubomierski sa nechcel so slávou s vamí podeliť a preto ani neveril vašim predpovedaniam.“

„Môj osud, pane hlavný veliteľu, je podobný Casandrovému,“ odpovedal Beňovsky smutným úsmevom. „Nešťastlivci vidia voždy v odznakných podobách nešťastia, a sú prinútení aj na vedomie to dať, ačpráve vo pred vedia, že šťastní jim neuveria. Stalo sa tak i so mňou. Rusi ešte neboli zanehali Kremenkovské bojište, kde knieža dobili a nezazdáli sa že majú čakať od dakiaľ nepriateľa. Ja som ich napádol, rozohnal som ich a nazpät som vydobyl z ľudí Ľubomierskym utratených dvesto. Potom som tisol ďalej s vojamí ku Landskronu. Tu ma dakoľko tlúp sobraných sa z Ľubomierovského vojska sosilnilo. Takto som prišiel s dosť značnou silou pod hrad, do ktorého som sa dobyl a napadnul som kráľovských, hrad som vzal do mojej moci a kráľa som vypustil na slobodu pod tou výmienkou, že spojencom prísahu zložia, čo oni aj, ako sa nazdávam aj s radosťou, urobili.“

„Vy tak jednoducho a nepatrne prednášate váš víťazný čin, ako keby ste len o dajakej prechádzke vyprávali,“ hovoril hlavný veliteľ s úsmechom. „Mne ale pri tom predca musíte dovoliť, abych vo mene mojej vlasti mohol povedať: Vďaka vám, veliteľu! Vy ste velikú službu preukázali Poľsku. Vďaka vám!“

„Pane hlavný veliteľu!“ preriekol začervenelý Beňovsky, „vy mňa teraz vo pred odmeňujete velikodušne za všetko to, čo v tejto vojne činiť budem, a ja musím povedať: Vďaka vám!“

„Počujete jako vám odpovedá ľud?“ hovoril hlavný veliteľ, ako práve zašiel k ním hlučný povik ľudu. „Ale hovorte ďalej, veliteľu. Jako to prichodí, že ste vy zas zanehali hrad tak skoro a že ste sa sem navrátili?“

„Vyzvedači mi doniesli tú zprávu, že russký veliteľ Apraxin vede značnej sily pluky oproti Krakovu, a poneváč som vedel, že pane veliteľu, máte tuná málo plukov, za povinnosť som si pokladal hneď sa pustiť k vašej posile. Vedel som ale, že nenačím vám len puhú posilu doviesť, ale že práve tak máte potrebu i na potravnú zásobu. Vyhodil som tedy rýchlo daň na bielický, landskronský a novotargský okres, ktoré všetky spolu šestnásť vozov potravy a šesť sto volov priviedli a nazdávam sa pane hlavný veliteľu! že ten povik radosti tam dolu nie mňa sa týka, ale tých potravných vozov a tú čriedu tučných volov, ktorá práve teraz víťazoslávne uťahuje do mesta.“

„Nech žije! nech žije veliteľ Beňovsky!“ ozývalo sa ohromné kričanie ľudu zo spodku tak, že sa obloky ztriasaly.

„Počujte pane veliteľ,“ hovoril hlavný veliteľ ukloniac sa, „ľud vám na slávu kričí!“

Teraz sa ale medzitým začal iného tónu povik ohlašovať. Tak ručiaci lomoz sa ozýval hore z ulíc, že sa obloky len teraz ešte začaly v skutku triasť.

„Bože môj, čo je to?!“ vykríkol hlavný veliteľ nastrachovaný.

„Hlavný pane veliteľu!“ odpovedal Beňovsky tiež a ukloniac, „toto sú moje voly, ktoré za slávy volanie ľudu vďaku vyslovujú. Medzitým to myslím, že dakoľko z nich odspevuje už svoju ukoliebavku.“

„Vy sa musíte aj presvedčiť o tomto pane veliteľu. Celý Krakov nech slavnostne zasvätí vaše prinavrátenie sa a vaše víťazné činy. Dnes sa všetci oddáme výlučne tomu milému sebapovedomiu, že ste sa vy pre nás nie len zachovali, ale že ste nám i pomoc priniesli. Zajtrá ale zvolám pohlavárov spojenia a vojänská rada nech rozhodne nad tým, čo sa ďalej má stať.“

„Pane hlavný veliteľu!“ preriekol Beňovsky, „jedine vo vašich rukách je najvyššie veliteľstvo a rozhodnutie. Prosím vás, upotrebte to ešte dneská. Mňa a ku mne patriacich pošlite ešte dnes zase von z hradu. Rozkážte mi, abych von mesta sa rozložil táborom a tak mohol na posile byť hradu. Neráčte nehať rozhodovanie na pohlavárov spojenia, lebo medzi nimí je mnoho bojazlivých a škrupulóznych, ktorí málo čo rozumejú k vojänskému remeslu, a pri zelenom stole nemožnosti pouzavierajú. Neponehajte na ních rozhodnutie nad vojänskými záležitosťamí. K týmto vy sami viac rozumiete, jako oni všetci osromia spolu. Prosím vás tedy, pane hlavný veliteľu, rozkážte mi, abych hneď vyšiel z Krakova.“

„A prečo bych toto mal urobiť, pane veliteľ?“

„Lebo ja vám budem len na ťarchu, a len vás ničiť budem s mojim koníctvom. Ja vedem so sebou štyry tisíc koníkov k vám; oni vám v hrade ničoho nemôžu spomôcť, len vám vyprázdnia sklady, a vy hlavný pane veliteľu, uvidíte, že vrecia potravnej zásoby budú onedlho vyprázdnené a voly ztrovené bez toho, aby ste z mojích koníkov dajaký osoh boli vzali. Dovoľte mi tedy hlavný pane veliteľu, aby sme von za hradom mohli silný tábor založiť, ktorý by za predstenu slúžil oproti tisknúcim sa rusom a pri tom by držal slobodnú cestu pre tých vlastencov, ktorí sa ku nám pripojiť a svoje rameno službe vlasti nabúdnuť chcejú.

Hlavný veliteľ živo potriasal svojou hlavou.

„Ja nemôžem takto samovoľne rozpokladať,“ odpovedal. V takejto vážnej záležitosti prislúcha právo rozhodovania spolkovej rade, a ja sa nemôžem do jej práv postaviť. A okrem toho som nie vašej mienky. Rusi v podelených plukoch z každého smeru idú sem, nápad a útok sa z razu stane, následkom čoho je potrebné toľko vojänskej sily sústredniť vo hrade, koľko je len možné, aby sme k službe nám stojiace sily voždy mohli upotrebiť na tú stranu, z ktorej nás najsilnejšie napadnú. Nie, drahý veliteľu, von z hradu by ste nám vy na menšej posile boli nežli tu dnuká. Keby ste sa tam von rozpoložili táborom, okrem starosti o sebe museli by sme sa ešte i o vás strachovať, lebo prevažnej a velikánskej sile ešte len ani thermopylskí víťazi neodolali, a ja viem, že vy by ste radnej padli tam, nežli utiekli. Zostaňte tedy pane veliteľ tuná, a dočkajte uzavretie spolkovej rady. Úfam, že táto bude tiež mojej mienky.“

Nádej Czarneckého sa vyplnila. Spolková rada odvrhla návrh Beňovského, a rozkázala mu, aby do ďalšieho rozpoloženia zostal s koníctvom vo hrade. Beňovsky sa mlčky podrobil tomuto rozkazu, a odhodlal sa, že aspoň účasť vezme so svojimí v obrane Krakova. Ohradné jarky dal kopať, násypy postaväť, brány zabarikadovať, slovom urobil všetko k opevneniu Krakova.

Pod týmto časom veliteľ Apraxin, vo sprievode značných vojov rusských, voždy sa viac približoval a Krakov voždy viac a viac obtočil so svojimi plukamí, ktoré zpustlosť, biedu a neresť zanechávaly za sebou.

O nedlho bol celý hrad, ako by len s dajakou obručou z pušiek a diel spravenou, stiahnutý, a ani jeden okolitý obyvateľ sa neopovážil k pokusu túto obruč prerušiť, aby potravu vniesol povstalcom vo hrade.

Čo Beňovsky predpokladal, Bohužiaľ, sa aj stalo. Pluky nakopené v hrade, ktorých počeť prestupoval číslo 13 tisíc, o nedlho vyprázdnily obylné vrecia, ztrovily celú zásobu mäsa, a už sa začal ukazovať ten najvätší nedostatok.

„Jestli na skore nedostaneme nové zásoby, tak sme ztratení,“ riekol jednoho rána vzdychnúci si hlavný veliteľ Czarnecki k Beňovskému. S ľútosťou teraz uznať musím, že vy ste mali pravdu, pane veliteľ. Lepšie by bolo bývalo, keby sme vtedy boli prijali váš návrh, a keby ste sa vy boli von z hradu táborom postavili. Potravná komora nám je už vyprázdnená, a keď za jeden týdeň nedostaneme pomoc, tak sa musíme podať rusom, alebo hladom pomreť.“

„Dovolí-li hlavný pán veliteľ, abych zaopatril potrebnú zásobu potravy?“ pýtal sa Beňovsky rýchle.

„Jako to myslíte, pane veliteľu?“

„S dakoľko tisíc ľuďmí vyndem z hradu — —“

„Či vy neviete, že mesto je zo všetkých strán obsadené?“ pretrhol ho v reči hlavný veliteľ.

„Z tej strany kde voda tečie nie sú rozpoložené russké voje, pane hlavný veliteľu.“

„Lebo z tejto strany ani nieto pre nás cesty k východu, pane veliteľu. Z tejto strany Visla vynahradzuje utočné pluky nepriateľa.“

„Alebo je ono opevnené predhradie pre oblehovateľov, pane hlavný veliteľ. Visla je dobrý vlastenec a s radosťou nám bude slúžiť za most k pochodu.“

„Vy chcete s koňamí a s ľudmí dať preplávať cez Vislu?!“

„Áno, hlavný pane veliteľu.“ Keď budem na tamtej strane, istotne zaopatrím aj potravu pre nás a všetko to, na čo tak veľkú potrebu máme.“

„Dopustím, že sa vám toto podarí, pane veliteľu lebo veď vy ste práve tak víťazný ako šikovný, a máte dačo z Odyseusa. Ale poneváč na nešťastie nemáte času, aby ste ohromného dreveného koňa vystavili, aby ste nám snáď do tohoto bruha naschovávali potravy, predca bych len ľúbil vedeť, akými cestamí a spôsobamí vy chcete pre nás potravu do mesta doviesť?“

„Práve tou istou cestou, pane hlavný veliteľu, ktorou sa odtialto von dostanem. Veď aj voly plávajú, keď ich sebezachovanie popudzuje a silí k tomu; a jeden každý taký vôl je dosť silný, aby jedno zbožím naplnené vreco preniesol cez vodu sem do hradu. Prosím vás pane, ráčte mi len dovolenie dať k mojemu podujatiu, a ja vúbec nepochybujem o zdarilom výsledku tohože.“

„Ja medzitým pochybujem, a čo viac, bojím sa za vás pane veliteľu. Vy sa s dakoľko tisíc ľuďmí chcete vystaviť najvätšiemu nešťastiu, a vzdorovať chcete prevažnej sile russkej. Bojim sa, že by ste túto rekovnú odvážlivosť so životom zaplatili.“

„Či ste neráčili hovoriť, že jestli za jeden týdeň pomoc nedostaneme, že musíme hladom pomreť, lebo o našom podaní sa, rozumie sa samo sebou, ani reči byť nemôže? Nuž tedy ja prisahám, hlavný pane veliteľu, že v boji, v oči s viditelným nepriateľom tisíc razí radnej volím smrť, nežli abych mal pomaly a útrapplne zomreť, pri čom nám neviditelný nepriateľ — hlad záhubou hrozí. Prosím vás pane, dovoľte mi ísť.“

„Pravdu máte! útrapy plná je smrť hladom zapríčinená,“ vzdýchol si Czarnecki, „a snáď práve toľko odhodlanosti je potrebné oproti nej, ako postaviť sa oproti obrovskej sile nepriateľa. Ja zplňujem vašu žiadosť, pane veliteľu; splnomocňujem vás, aby ste výpad mohli urobiť pre zaopatrenie potravy.“

„Ďakujem pane,“ riekol Beňovsky s radosťou, „o jeden týdeň vám alebo donesiem zásobu potravy a nové pomocné pluky, alebo zomrem.“

„V obidvoch pádoch je váš osud závidenia hoden, veliteľu. Lebo jestli sa vašej rekovnej odhodlanosti podarí spomôcť nám v tejto potrebe, ste vlasť k povďačnosti zaviazali; jestli sa vám toto ale nepodarí a padnete v boji vedenom za vlasť, oči vaše neuhliadnú tú hrúzu, ktorú snáď naše oči videť musejú: úpadok vlasti! Iďte drahý veliteľu, lež buďte ostražitý a povážte, že ste vernosť prisahali Poľsku, a že je vašou svätou povinnosťou zachrániť jej rekovného obrancu Beňovského. Boh s vamí a — so skrúšeným srdcom hovorím — do shliadania sa!“

„Do shliadania sa, hlavný pane veliteľu!“ vykríkol Beňovsky radostne, vrelo tisnúc Czarneckim podávanú mu pravicu. „Ešte tejto noci vytiahnem. Na šťastie je čas čistý, mesiac ale, úfame, nie len v kalendári ale i na nebi sa dá videť.“

Veselo sa ponáhľal na svoje bývanie, kde shromaždil svojeho pluku dústojníkov, aby s nimí dlhú poradu držal ohľadom rozpoloženia na dnešnie podujatie.

Mnohí z ních ukázali k rozvrhu tomuto velikú nechuť, a opovážili sa pomály zdeliť svoju pochybnosť ohľadom na šťastný výpad, ale Beňovského znamenitá výrečnosť, ohnivá smelosť, oduševnená dúvera zničila každú pochybnosť a veselými, víťazstva istými urobila i pochybujúcich.

Jako noc nastúpila, roztvorila sa brána vedúca k Visle, a dvetisíc koníkov vyšlo ku rieke. Na jich čele bol veliteľ Beňovsky; pri ňom jeho pobočník a verný spolubojovník plukovník Wyndblad. Obidvaja jazdili nemo; teraz ale keď sa ku brehu rieky približovali, Beňovsky zastavil svojeho koňa a obrátil sa ku svojemu pobočníkovi.

„Brate!“ riekol ticho, „nezlomnú vernosť sme si prisahali jeden druhému až do smrti, a šak ver, zadržíme si ju?“

„Zadržíme,“ odpovedal plukovník Wyndblad.

„Ešte aj za hrobom brate?“

„Ešte aj za hrobom.“

„Pozri dole do potoka. Skutočne tak vyzerá, jako keby len otvoreným hrobom bol. Keď pre mňa skutočne tým bude, zaneseš mojej manželke ostatnie ,s Bohom!‘ a môjmu synovi otcovské požehnanie. Povieš mojej drahej Leonóre, aby mi odpustila, že som ju musel opustiť; pros ju, aby naučila môjho syna milovať ma, povedc jej, že som ju ľúbil, a že som jej verným bol až do ostatnieho okamženia mojeho života.“

„Poviem jej to, brate, jestli to osud bude chceť, abych ja teba prežil, čo by sa velice proti mojej vôli stalo. Lebo vieš, že na celom svete nemilujem nikoho, len teba, a nechcem ani aby ma dakto miloval vynímajúc ty. Keď padneš a ja tak nešťastný budem, že nepadnem pri tvojom boku, žiť budem dokiaľ budem môcť tvoje úpravy zplniť a dokiaľ budem môcť odniesť Leonóre tvoje ostatnie ,s Bohom!‘ Ale potom ťa i ja budem nasledovať, lebo — —“

„Umľkni, brate, nerozčuluj ma, lebo potrebné nám je zachovať úplný pokoj a chladnokrvnosť. Daj sem ešte raz tvoju ruku. Tak! Teraz dnu do rieky! bude ona mostom, alebo hrobom pre nás; jako príde. K predu sa, páni dústojníci!“

Oslovení zo všetkých sťrán poskákali a obtočili svojeho veliteľa.

„Sú všetky sbory na brehu?“ pýtal sa Beňovsky.

„Všetky, pane veliteľu.“

„Dobre pánovia; tedy napred! Z času na čas nech po päťdesiat chlapov zostúpi do vody! Napred!“

Beňovsky bodol svojeho koňa ostrohamí, ktorý jedným odvážnym skokom sa vo vode našiel a ktorý osvietený mesiačkom, jako blištiaci sa velikánsky had sa ligotal a vyčnieval z nočnej tmy. Voda sa vysoko vyšľahovala a zdala sa na hľbokú prepasť roztvárať pod koňom. Na okamženie sa tak zdalo Beňovskému, jako keby do bezodnej hľbky zklesal, úzsko pri svojích ušiach čul hučať vlny, cítil ako sa mu tvár zvlažovala, a podajúc sa jedine svojemu pudu zadrapil sa do krku koňovho, ktorý vydychčano zo všetkej svojej sily zúfale bojoval s tisknúcimi sa vlnamí. Beňovsky cítil teraz zase pozdvihnúť hlavu nad vodu; nehučala mu už viacej pri ušoch; oči mohol zase roztvoriť, mohol mesiačik videť, ktorý čisto svietil z neba, a vodu, ktorá blištiac sa a hučiac ešte voždy obklopeného držala jeho i koňa a čiernu postavu, ktorá takže bojujúc, zadýchčeno, nie ďaleko od neho práve sa vytýčila z vody.

„Wyndblad! ty si to brate?“ pýtal sa Beňovsky.

„Ja som,“ odmrmľával plukovník, kde je môj veliteľ tam som i ja.“

„A kde je môj pobočnik, tam som i ja,“ riekol Beňovsky veselo. „Hopp! už sme púdu dosiahli! Zem, Zem!“

„Vyskočil na suchú zem, a ruku podajúc svojemu priateľovi, ktorý v zápätí za ním došiel na breh.

Potom obidvaja obrátili svoje kone a hľadeli dolu do rieky, ktorá práve teraz za mosť slúžila celým sborom vojska.

Skutočne bol to nebezpečný a kolembajúci sa most, a časamí sa tak zdalo, jako keby sa na hrob chcel roztvoriť pred temnými zástupamí, ktorí sa pomály na ňom pohybovaly; časom bolo počuť žalostné výkriky, volanie o pomoc, rúčanie, trepotanie. Ale život jednotlivcov maličkosť bola v oči nebezpečiu, ktoré tisícom hrozilo, a keď po prekonanom preplavaní na úsvite raňajšom sa vykázalo, že asi trydcať chlapov sa nedostavuje pri volaní jich mena, prechod sa za šťastný vyhlásil, a vyslovilo sa, že odhodlané podujatie sa nad všetko očakávanie dobre vydarilo.

Napred teraz, v nepretrženom rýchlení. Lebo o jeden týdeň musí zase doma byť víťazný pluk. Za jeden týdeň musejú vtiahnuť do Krakova, aby do nebo hlad nemohol vtiahnuť.

Beňovsky rozposlal dakoľko svojích dústojníkov, aby od okolitých zemských pánov pomoc pýtali pre v nesnadzi postavenú pevnosť. Každého vlastenca dal osloviť, aby sa pripojil k záujmu vlasti, a aby vstúpil medzi povstalcov, alebo aby týchto peniazmí alebo potravou napomáhal.

Hlas Beňovskyho našiel všade ozvenu; zo všetkých strán prichodili dobre ozbrojení bojovníci, s ovocím naplnené vozy; doháňal sa rožný dobytok, a stáda oviec. Vlasť hovorila ústami Beňovského, a každý bol hotový zodpovedať vyzvaniu vlasti.

Sotvaj že uplynulo šesť dní, keď sa Beňovsky zase približoval so svojimi vojamí k rieke Visle, aby prišlou cestou sa zase nazpät navrátil.

Medzitým vyslaní špióni sa s tou zprávou navrátili, že breh Visly, oproti Krakovu všade nepriateľské voje v obležení obtáčajú.

Beňovsky na miesto všetkej odpovede, kynul Wyndbladovi a dakoľko svojím dústojníkom a vydal sa sám na hliadku.

Na blízom vršku, z ktorého bolo možno videť celú dolinu Vislu, a bolo vidno i pevnosť, zastavil svojeho koňa, a s vyzvedačským pohľadom zrel po okolí.

Špióni pravdu povedali; rusi stáli na brehoch Visly.

„Pravdepodobne uhádli náš úmyseľ, a chcú nám cestu zatarasiť,“ riekol Beňovsky ku pri ňom stojiacemu Wyndbladovi.

„A na nešťastie sú i v stave uskutočniť svoj zámer,“ riekol s povzdychom Wyndblad. „Nepriateľ je v tak prevažne vätšej sile, že by skutočný nesmyseľ bol pustiť sa s ním do boja.“

„A predca sa to musí stať,“ riekol na to Beňovsky živo, pod ktorým časom sa jeho iskriace oči na nepriateľa uprely, ktorý v hustých zatvorených radoch pokrýval celé pobrežie.

„Ty môžeš snáď mysleť, napadnúť desať razí silnejšieho nepriateľa?“ pýtal sa Wyndblad zadiveno.

„Nie len myslím, ale som i celkom odhodlaný k tomu. Nevieš-li, že som slovo dal Czarneckému, že za jeden týdeň mu donesiem potravu? Nuž, dnes je už šiesty deň, tedy zvrchovaný čas je už tu.“

„Ale nemôže človek dostáť slovu, keď sa mu nemožnosť postaví v cestu,“ hovoril plukovník náružive.

„Vtedy neni inej voľby, len zomreť,“ odpovedal Beňovsky pokojne. „Áno, zomreť, ale aspoň pokus urobíme k zameneniu daného slova. Počuj brate! som odhodlaný: alebo splniť moju povinnosť alebo zomreť.“

„Dobre, tedy zomrime,“ riekol Wyndblad. „Hovor, čo sa má stať?“

„Rusov z tohoto boku, kde sú najslabší, a odkiaľ ani pravdepodobno žiadon nápad nečakajú, so všetkou našou silou napadneme. Na náš prvý nápad budú prinútení alebo sa odvaliť, a vtedy nám bude prechod voľný, naše námorníci postavia most na vode a hneď najprv pošleme potravné zásoby po ňom — alebo rusi dovedú posilu pre seba. Túto posilu pritiahnu zo dvoch sem najblíž stojacich strán. — Skrze toto podgorská brána, ešte prv než by sa z protivnej strany pevnosti tlupy sem pritiahnuť mohly, neobsadenou bude. Jakonáhle sa tuná stane prvé vystrelenie, a vojna sa započne, potravné zásoby, kryté tisíc koníkmi sa pohnú ku podgorskej bráne, dočkajú dokiaľ sa tlupy odtiaľ odtiahnu a potom postúpia ku predu aby do hradu vojsť mohly. Tisíc koníkov, ktorí pôjdu s potravnými zásobamí, povede Wyndblad a jako sa mu podarí s potravnými zásobamí do Krakova prísť, upovedomí ma istým znakom o šťastnom výpade. Na toto znamenie ja hneď upustím od bitky, od ktorej prirodzená vec i tak víťazstva čakať nemožno a utiasnem sa.“

„Plán je dobrý, a hodný jednej hlavy vojänského vodcu,“ hovoril Wyndblad pokojne. „Môj drahý veliteľ mi to pri tom tak zretelne vysvetlil, že som pochopil vec a o dobrého výsledku pravdepodobnosti nepochybujem. Veliteľ sa ale v jednej veci zmýlil, a odpustí mi, keď ho na to upozorním. To hovoril, že s potravou poslané koníctvo Wyndblad povede.“

„Nuž, ja nepredvidím, na koľko bych sa bol zmýlil, keď som toto vypovedal?“

„Veliteľ Beňovsky bezpochyby chcel dajaké druhé meno vypovedať, snáď meno dústojníka Klušewszkého. Lebo čo sa Wyndblada týka, jeho miesto je tam, kde je najvätšie nebezpečie, to jest kde je veliteľ Beňovsky. Dústojník Wyndblad neodstúpi toto miesto nikomu, pri svojom veliteľovi on zostane, lebo prisahal každé nebezpečie podeliť si s ním, s ním žiť, s ním mreť a svoju prísahu i zadrží.“

„Tedy nech že ju i zadrží,“ vykríkol Beňovsky s výrazom útlosti pohliadnuc na svojeho priateľa, — „áno, môj Pylades nech zostane pri mne, poneváč to on tak chce, a chválu vzdávam Bohu i všetkým svätým, že takto chce. Pravdu máš brate; veliteľ Beňovsky sa skutočne prvej pomýlil a teraz napravíme chybu. Nech Klušewszki vede tisíc koníkov, ktorí budú potravné zásoby doprovádzať do hradu. Medzitým aj vidám potrebné rozkazy, lebo vidím, že je tu čas.“

„Z čoho vidíš?“ pýtal sa Wyndblad sprovádzajúc pozor veliteľa, ktorý vo smere hradu bol upretý.

„Vidíš v prostred mesta na površí hrad?“

„Vidím veliteľu. Raňajšie slnce svieti naň a kupola hlavnieho chrámu sa zdá celkom zo zlata byť.“

„Skutočne je aj zo zlata kupľa hlavnieho chrámu, v ktorom Sobieski spočíva. Ale nie na hlavný chrám ale hľaď na väžu hradu. Čo vidíš na tejto?“

„Bieločervenú poľskú zástavu. Ale tak sa zdá, ako keby na nej čierna záclona bola, čo som posiaľ nikdy nevidel na nej.“

„Toto je ushovorený znak. Veliteľ Czarnecki mi týmto dáva na vedomie, že smrť poslala do hradu najzúrivejšieho svojeho veliteľa, že hlad vtiahnul do Krakova. Previdím už teraz, že sa musím ponáhľať, že nemôžeme ani jednej hodiny zameškať?“

„Previdím, že dnes večer bohom alebo veliteľovi Beňovskému jedného vola zabijú k povďačnej pocte, a že my musíme životom odvažovať, aby sme tohoto vola do hradu dopraviť mohli.“

„Napred tedy, napred pane Klušewzski!“ vykríkol Beňovsky.

Plukovník, ktorý neďaleko medzi viac dústojníkmi stál, predstal si na oslovenie.

„Vy poznáte okolie Krakova pane plukovník?“

„Dokonále, pane veliteľ. Moje statky v blízkosti hradu ležia; každej kríček poznám okolo mesta.“

„Vy sa tedy môžete zaviazať k vedeniu jedného oddielu vojska k podgorskej bráne?“

„Zaväzujem sa na to, pane veliťeľu.“

„Koľko času potrebujete k tomu, aby ste s koníctvom a s potravnými zásobami došli k podgorskej bráne?“

„Dve hodiny, veliteľu.“

„Pohnite sa ráno s vašim oddielom vojska a s potravou ta, zastaňte v neveľkej dialke od brány a čakajte tam. Jakonáhle odtialto výstrely z pušiek a rachot diel počujete, pošlite predné voje k vyskúmaniu položenia. Keď vám tieto donesú vesť, že nepriateľ je na pochode sem, ponáhľajte sa vopred a upotrebte prajné okamženie, by ste s bitkou alebo bez bitky do hradu dali doprevodiť potravné zásoby. Jako budete vo hrade, znakom tohoto dajte zniať zástavu z väže.“

„Lebo do hradu doprovadím potravu alebo zomrem. Ďakujem pánu veliteľovi toto poctyplné poverenie.“

Klušowszki pozdraviac po vojänsky odjäzdil z vršku, aby sa so svojími k pochodu pohol.

Beňovsky zostal na vršku a pozorne a zamysleno hľadel na svoje voje, na svoje koníctvo a na živo sa tmoliace vozy s potravou. O nedlho sa z tohoto konícky voj utvoril vo vojänskom poriadku a odišiel; za ním sa pohol dlhý rad vozov sprovádzaný zase koníctvom. Nasledovalo sa vojänské koníctvo, ku ktorému sa pripojil pomalej chvôdze dobytčí rad. Z ďaleka bolo čuť ručanie a bliakanie viac sto oviec, ktoré zaklučovaly celý rad pochodu.

„Jestli dajaký velikodušný vetor zanese tieto hlasy k hradu a tohoto obyvatelia že jich zaslúchnu, budú sa jim čo nebeských harmonijí zvukom pozdávať,“ prehovoril usmievajúci sa Beňovsky. V očach trpiaceho človeka ešte i voly a ovce sa môžu zdať poslamí božimí, a dovoľnosťou i povďačnosťou môžu naplniť jeho srdce. Avšak hľa boží poslovia sa tratia v oných prachových mračnách. Toto mračno je nám znakom k útoku. Napred!“

Zkočil z vršku, po pri ňom jeho priateľ, za ním ostatní dústojníci.

Teraz celkom ožil Beňovského tábor; nebolo možno iné počuť, ako hlasy velenia, eržanie koní, rýchlo letiaceho rachotu diel ozvenu a pohnutého sa koníctva dupot. Zástavy vialy, bubny hučaly, vojänská hudba sa ozývala, jazdci i kone rozjarení a oduševnení sa vrhali ku predu. Na náčelí vojov vo skvostnej rovnošate, s čákovom vysoko opereným, so záriacou tvárou, s bliskavým zrakom dorážajúcim na konce zbraní nepriateľských jazdil veliteľ Beňovsky. Pri ňom jeho priateľ a spolubojovník plukovník Wyndblad so smelou, zanovitou i energickou tvárou, s iskriacima očama a s jasným čelom.

„Tu je nepriateľ,“ kričal Beňovsky, „začína sa hostina. Ešte jedno ruky stisnutie priateľu! Vernosť až do smrti! Napred! Medzi rady nepriateľa!“

S rachotiacou rýchlosťou sa vrhlo koníctvo na nepriateľa, ktorý sa pri velikej sile zľaknul od nenadále učiného útoku a ani nemysliac na obranu, vo strachu ucufnul zpiatky.

Poľské koníctvo v zapätí nasledovalo cufajúcich, každé rozohnanie šable umenšilo nepriateľa o jednu silu a po telách padajúcich mrtvolách uháňali rozochvení koníci.

Avšak rusským dústojníkom sa zanedlho podarilo posbierať naľakané voje a utekajúcich s veliteľským hlasom zastaviť a ku postátiu prinútiť. Teraz sa zase sriaďujú a oproti sa postavujú.

S divým zavíjaním sa oboria na nich poľskí koníci. Nastane úžasný boj, a rusi zase cufajú, zase sekajú poľské meče ruské hlavy.

Rusi cufajú po druhý raz, ale v tomto okamžení počuť silný povik a veselú vojänskú hudbu.

„Naši idú!“ vykrikovali rusi. Poliaci na okamženie ustáli od svojej krvavej roboty, a so strachom pohliadajú v tú stranu, odkiaľ sa vojänská hudba ozíva.

Ukrutne veliký zástup sa približuje so zástavamí vlajúcimí, so zvukom vojänskej hudby a s rachotom bubnov.

„Rusi! nové russké pluky!“ vykrikujú poliaci, a so zúfalou náruživosťou pokračujú zase v bitke.

„Idu rusi!“ kričí Beňovsky, „sem sa ťahajú od podgorskej brány! Môj plán sa vydaril. Klušewszki teraz obsadí bránu a vtiahne do Krakova! Hore sa, hore, rekovia moji! Hore na nepriateľa! Musíme zvíťaziť alebo zomreť!“

„Musíme zvíťaziť alebo zomreť!“ vykrikovali za nim jeho vojaci a medzi divokým krikom a medzi rachotom diel sa vrhajú na prichádzajúceho nepriateľa.

Ale teraz i z protivnej strany prichodia rusi. Veliteľ Apraxin poslal v každý smer rozkazy, ktorými celý útočný vojänsky sbor sem zakazuje, lebo pozná on poľského koníctva rekovnosť, a vie že na týchto čele levovej odhodlanosti rozhodný veliteľ Beňovsky stojí.

Nakázal celému útočnému vojsku sem na breh Visly doraziť a teraz v rýchlom pochode sa tiskne celé russké vojsko ku predu.

Pred poliakmi z prava i z ľava je nepriateľ, nevnikol jim ešte od chrbta. Keď jich obtočia, nepozostane nič iného len zomreť, len sa nehať smäsiariť.

Zúrive sa valiaci nepriateľ vniknul už do prvých radov poľských, ale títo necufajú, odhodlane na mieste s levovou smelosťou pokračujú v bitke, lebo medzi nimí, v rozťatých radoch bojuje jích veliteľ Beňovsky; pozerajú na neho keď sa jich odhodlanosť a smelosť klopítať začína; z jeho plameňom horiacej tváre nadobúdzajú novú žízeň za bojom.

Ale s voždy sa zmáhajúcou zúrivosťou, s rozmnožujúcim sa počtom sa hemžia poliakov viac než štyry razy prevyšujúci rusi. Celé barikády z mrtvých tiel pokrývajú zem a zúžujú bojište. Poliakov štvrtá čiastka už zpadla, a rusi sa ešte voždy zdajú množiť.

Beňovsky pod časom boja tu i tu hodí zrakom po hrade v záre slnka sa ligotajúcom. Ešte voždy na väži vlaje zástava! Ešte voždy treba pokračovať v boji! Z razu vykríkne a s jasným zrakom k svojemu pri ňom bojujúcemu priateľovi.

„Brate, pozri ta! Zástava zmyzla. Potravné zásoby sú v hrade!“

„Sláva Bohu! zástava zmyzla!“

„Teraz už môžeme mysleť na svoje vlastné oslobodenie.“

Vysoko sa podvihne vo svojom sedle a s trasúcim hlasom velí zpiatočný pochod. Za ním zkričia i jeho dústojníci zvuk zpiatočného pochodu.

Poliaci obrátia svoje kone a jazdia po tej ceste, po ktorej dnes prišli.

Ale on, veliteľ Beňovsky, ktorý v bitke voždy na náčelí stál, vo zpiatočnom pochode je posledním.

Prejazdí po celom bojišti, dáva koníkom jazdiacim po pri ňom slovo znamenia, a keď sa tíže v hustých zástupoch už v dialke boli odstránili, len až potom ich nasleduje on i so svojim priateľom.

Ale rusi rozohnení, zavalili sa na nich; nechcú sa uspokojiť s vydobytým víťazstvom, chcú sa ešte aj pomstiť za svojích padlých. Vrhnú sa za utekajúcim nepriateľom — túžia, bežia za korisťou. Poliaci majú tak pekné kone, tak peknú rovnošatu!

Za utekajúcimi sa hodili kozáci a husári. Divé ručanie dáva toto na známosť utekajúcim poliakom; neobzru sa zpiatky, ale preto vedia, že v zápetí jich prenasledujú kozáci, divé čriedy púštin, v nedohliadnej a letmej rýchlosti.

Jako keby kone i sami cítili nebezpečie smrti, neni potrebné jich ostrohami popichávať; jich nohy sotvaj že sa zeme dotýkajú; jako keby krýdla maly na ních tak lietajú.

Medzi utekajúcimí poliakmí je ešte voždy Beňovsky so svojim priateľom Wyndbladom poslední. Aj ich kone v divokej zúrivosti uháňajú, lež voždy blíž a blíž čujú divé zavíjanie kozákov, rehot ich koní.

„Počuješ havranie krákanie priateľu?“ riekol Beňovsky popichnúc ostrohamí svojeho koňa.

„Počujem! Ale mi nebudeme korisťou havranov. Na pred! Hej, huráh! Na pred!“

Tak uháňajú, tak letia jako vystrelené strelky! Lež rýchlejšie od vtáka, skoršie od vystrelenej strelky sú malé koníčatá kozákov, sú oni razom vtákom a strelou.

„Havrani blíž prichodia! Ale mňa nedostanú živého!“ dychčal Beňovsky, v divej zúrivosti vytiahnuc pištol zo sedla.

„Pre milosť božiu!“ vykríkne Wyndblad, „neutrácajme ani jedno okamženie, nestrielaj!“

„Nie na tých čo sú za namí, ale na seba, hneď ako sa ma len jedna ruka kozáka dotkne. Nepočuješ ako blízo už odfukujú ich kone, a môj ledvaj vládze už nohami pohybovať.“

„Môj takže. Ale — —“

Jedno vystrelenie sa zrachotilo za jich chrbtom, potom druhé, potom tretie a štvrté. Za tým sa ozýval hlasný víťazný krik prenasledovateľov. Lebo dobre videli, že jich výstrely trafily ciel.

Skvostnej rovnošaty dvaja jäzdci sa klopítajú v sedlách, a na malú sekundu zastavia kone.

„Si ranený Móric?“ pýtal sa Wyndblad.

„Áno. Ruka mi nevládze držať opratu kantára. Ale aj ty si poranený!“

„Cez pleco mi guľa prešla. Myslím že mi je kosť dolámaná. Všetko jedno! Napred!“

„Mňa nedostanú živého. Dokiaľ vládnem zodvihnúť svoju pištoľ — —“

Zase výstrely počuť, a to rýchlo jeden za druhým.

Z úst Beňovského sa výkrik ozve, kôň Wyndbladov sa do vysoko spína.

„Zase som trafený, nevládzem ďalej ísť,“ vzdychal Beňovsky, na krk koňa položiac svoju hlavu.

Kôň plukovníka sa v tomto okamžení prevalí a na zemi sa váľa i s jazdcom.

A hneď v tom istom okamžení sa tam octnú kvákajúce havrany, diví kozáci, kričiaci husári.

S víťazným a hlučným povikom sa rútia na dvoch bojovníkov.

Beňovsky s poslednou silou zodvihne pištoľ ku hlave, ktorú ešte voždy v pravici držal.

Ale takže v tomto okamžení bleskave zahviždí meč husára a zaťažie na jeho pleco; potom zahviždí ešte raz, prereže čákov a trafí hlavu; ruka Beňovského bezvládne zpadne dole, pištoľ mu vypadne z ruky a samo od seba vystrelí, jako keby chcela ostatnie s Bohom povedať na hrobe víťazného bojovníka, ktorý omámený sa na zem zvalí z koňa ku svojemu priateľovi, pod koňom sa bezsmyslne povaľujúcemu.

Kozáci, husári s povikom sa vrhli na nich. Havrany korisť hľadajú na padlých víťazoch; títo nevzdorujú ničomu, nevedia o ničom, lebo oči sú jim zatvorené, a smrtelná blädosť pokrýva jich tváre.

Kozáci zodvihli ranami pokrytého a skoro celkom z krvy ztečeného veliteľa Beňovského a plukovníka Wyndblada, aby ich s víťazoslávou odviedli k russkému hlavnému veliteľovi, jako znak svojej rekovnosti a poctivej služebnosti.

Veliteľ Apraxin s radosťou prijal tieto znaky víťazstva, a poneváč lekári vyjavili, že dvaja ranení nezomreli, ale že len bez smysľu ležia následkom rán a ztečenia krve, narídil ich pilne opatrovať, aby poľského povstania týchto dvoch hlavních dústojníkov znakom víťazstva mohol poslať russkej cárovnej do Petrohradu.

Nešťastníkov tedy z rúk kozáckych len preto vyňali, aby čo väzňovia veliteľovi Apraxinovi za znak víťazstva slúžili.

Beňovsky ničoho neznal a netušil o tom, čo sa s ním dialo. Zimnica následkom rany nastalá ho ku všetkému bezcitným učinila a ničoho neznal čo sa okolo neho dialo. Nevidel, že mu rany zaviazali, nevidel že je medzi cudzými, nevedel, že v jednom voze leží, ktorý vo dne v noci jako vetor beží s ním.

Ale konečne jedného dňa sa prebral zo svojej horúčky a roztvoriac oči, s podivením videl, že sa v úzskom, zdusnom a nečistom mieste nachodí, do ktorého cez jeden roztvor steny len velice úzske svetlo prerážalo.

„Kde som?“ pýtal sa zomdleným hlasom.

Nik neodpovedal, všetko ticho zostalo vôkol neho.

Teraz s tou rýchlosťou myšlienky, ktorá chorým obyčajne vlastnosťou zvykla byť, poňal nešťastník celé svoje neblahé položenie, a sám si dal odpoveď na svoju postavenú otázku.

„Som väzeň, som v žalári,“ riekol sám k sebe. „Mal som horúčku, a preto som nevedel nič o tom, keď ma sem doviedli.“

Ale po odpovedi sa vyskytly zase nové otázky v jeho duši. Prečo je v takomto mizernom žalári? Veď on je len vojänský väzeň a nie zločinec? Jako jeho môžu držať v žalári tak jako dajakého zločinca? Netreba-li ctiť v ňom právo ľudu, a nenakladá-li toto, že so zajatým z verejnej vojny treba dľa jeho postavenia zaobchodiť?

Na tieto otázky nemohol odpovedať nič iného, jak: „Musím znať kde som. Tí, ktorí ma sem doniesli, musejú to povedať.“

A jak len vládal vykríkol:

„Nech príde dakto! Sem! Ku mne!“

Ale neprichodil nikto, ani najmenšie zašumenie nepobúrilo hrobové ticho, ktoré nastúpilo, keď sa jeho hlasom na stenách zapríčinený ozvuk ztratil.

Teraz zvláštnym strachom obsadlý sa narovnal. Ale jeho hlava velice rýchlo v celej slabosti spadla na hrúbu slamennú podušku, ktorá mu slúžila pod hlavou, a studený pot vystúpil na jeho čelo.

„Som ešte velice slabý k tomu, abych mohol vstať,“ hovoril si sám k sebe, „budem čakať dokiaľ dakto dojde.“

Cez dlhé útrap plné hodiny čakal; čas sa mu zdal byť celou večnosťou, a keď konečne čul približovať sa kroky, keď sa dvere jeho žalára otvorily, tak sa mu zdálo, jako keby už všetkej nepohodlnosti koniec bol učinený, ako keby blahoslavenstvo vstúpilo ku nemu.

Ale len ránhojič vstúpil ku nemu, vo sprievode jedného dústojníka a klučiara žalárneho.

„Pánovia!“ kričal oproti ním Beňovsky rýchle, „prosím vás povedzte mi, kde som?“

Len ránhojič sa ohlásil, ale nie preto, aby na túto rýchlu a sústrastiplnú otázku odpovedal, ale toto hovorí s víťazoslávnym pohľadom k dústojníkovi:

„Hľa, pane plukovník, dobre som prorokoval. Väzeň zo štyrydcať osem hodín k smrti so pripodobajúceho sna zobudil, ale pod časom tohoto dlhého sna sa život a zdravie zobudilo v ňom. Teraz už nepotrebuje viac mojej pomoci, lebo jeho silná príroda a mladosť ho celkom vyliečia.

„A myslíte, že dnes bude môcť prísť na výsluch?“

„O tomto nepochybujem, len ho bude treba trocha podopierať, keď ta pojde, lebo ho nohy ťažko unesú.“

Beňovsky, pod tým časom, ako si tak pokojne a lahostajným hlasom vyprávali o ňom, ako keby on ani prítomný nebol, so zahľadeným zrakom, a s uduseným duchom sa jim pričúval.

„Pánovia,“ slovil s prosebným hlasom, „budete konečne tak láskavý povedať mi, kde som?“

„Nuž môj drahý,“ odpovedal s divým smiechom dústojník, „tam ste vy, kde máte byť; tu hľa v žalári! Myslím, že velice milosrdne zaobchodili s vamí, lebo na miesto toho, aby vás do nižších Newa temníc boli odviedli, tu vás umiestili v bastijných žalároch.“

„Newa temnice!“ mrmlal si Beňovsky, „snáď ma len nedoviedli do Petrohradu?“

„Uhádli ste,“ hovoril smejúci sa dústojník, „vy ste skutočne v Petrohrade, a hneď budete mať šťastie objaviť sa pred vojänským súdom jej veličenstva cisárovnej Elisabethy. Vstaňte tedy hore a obliekajte sa.“

„Ale ja nevidím tuná nikde moju rovnošatu,“ hovoril Beňovsky, „opierajúc svoj skúmajúci zrak po žalári.“

„Ah, vy sa nazdávate, že vám budú s rovnošatou ku službám. Na vám podobných ľudí by ona velice zle pristala. Hej, strážnik žalárny, dajte sem šaty väzňa.“

Oslovený pristúpil z pozadia žalára k lúžku Beňovského, a podával mu modré súkenné nohavice a hrubý, nedohotovený kabát z ovčej kože.

„Väzne! tu máš tvoje šaty,“ hovoril hrubo, na postel hodiac oblečenie.

Beňovského obsadla zahaňbenosť, a jeho oči sa od hnevu iskrily.

„Ja tieto šaty nevezmem na seba,“ hovoril od jedu skoro zaduseným hlasom. „Toto sú šaty pre káranca, pre zločinca. Ja som poľských plukov veliteľ a dľa tohoto som vojänský väzeň. Tak treba so mnou zaobchodiť, ako to moje postavenie požaduje. Ja sa nedám potupne znížiť, a preto tieto šaty nevezmem na seba.“

„Je toto vaše poslednie slovo?“ pýtal sa dústojník. „Vy sa protivíte rozkazu vojänského súdu? Vojänský súd vás pred seba povoláva, a vy sa zdráhate objaviť pred ním?“

„Ja sa zdráham len znižujúce ma šaty na seba vziať. Dajte sem moju rovnošatu, potom vstanem a oblečiem sa, jakokoľvek sa slabým cítim byť.“

„Vašu rovnošatu si vy hľadajte na kozákoch, ktorí si ju, čo tábornú korisť zobrali. Nám vás doručili odetého v otrhaných hadrách, a veliká milosť je to našej najmilostivejšej cisárovnej, že vám takýto slušný oblek dala. Nezdráhajte sa tedy ďalej, ale vezmite jich na seba.“

„Nie,“ vykríkol Beňovsky s hnevom, „nevezmem ich na seba. Dokiaľ budem vládať dýchať, neznížim sa na toľko, abych sa do týchto šiat obliekol.“

„Dobre,“ hovoril dústojník lahostajne, „dáme vám čas, aby ste k lepšiemu rozumu prišli. Veď uvidíme, dokiaľ bude trvať vaše zpieranie sa.“

Dvom súdruhom dal znak, a oddialil sa s nimí zo žalára.

Beňovsky počul zatvorenie dverí, čvrkot kľúča, hluk odchádzajúcich kročají, a potom nastúpilo zase ticho; samota, opustenosť a temnota ho zase obklúčila.

Bol spokojný s týmto, a ani si nežiadal viac.

Rozčulenosť nerví striasla celú jeho povahu; bol mu pokoj, samota potrebná, aby mohol premýšľať, aby s čistým rozumom mohol prezreť svoje položenie.

Všetky tie strašné a úžasné deje, ktoré čul o rusoch ako nemilosrdne a divo zaobchodia s vojänskými väzňamí, a ktoré nikdy veriť nechcel, teraz všetky obživly v jeho pamäti. Neposlal-li cár veliký Peter pri Pultave zajatých veliteľov, hlavných dústojníkov a obyčajné mužstvo, všetkých spolu do Sibíra? Neponúkal-li švédsky kráľ peniaze za svojich dústojníkov, alebo neosvedčil-li sa zameniť týchto s russkými u neho zajatými dústojníkmí? Či nie toto odpovedal Peter cár: „Neznám ničoho o dajakých zajatých dústojníkoch. Ja som jednu tlupu väzňov poslal do Sibíru, a každému z nich obesili číslo na jeho šaty. Toto je každého jeho meno, hodnosť i postavenie. Títo ľudia nemajú žiadnu minulosť; žiadnu budúcnosť; nemajú mena len čísla; nič sú nie iného, jako puhý strelci zverov a i tymí zostanú, lebo Sibír sa musí zaľudnatieť.“

„Sibír sa musí zaľudnatieť!“ opakoval Beňovsky s úžasom. „Toto je ešte voždy heslom Russka, a vedomo je, že cisárovná Elisabetha sa usiluje svôjho otca ideju v platnosti udržať. Neposlala i ona ešte len aj ženské a deti na Sibír? Nemusela-li ešte i krásna a šľächetná kňažná Lapuškinová v tomto smutnom osude sa súčastniť? Jej jediné previnenie bolo, že bola pekná a že jej reč bola báječná. A Elisabetha ju za to potrestala: jazyk, ktorý s istou príležitosťou satyrické slovo povedal o nej, dala vytrhnúť, a ju samú potom na Sibír dala odviesť. Lebo Sibír sa musí zaľudnatieť! V prítomnej válke koľkých z nás polapali rusi, bez toho, aby neskôr dakedy čo len i chýr boli počuli o nich? Kde je môj strýc Pulavsky? Hneď v prvej bitke obkaličený viac ťažkými ranamí do rusského zajatia upadol. Kde sa podel? Dopytovali sme sa, vyzvedali sme sa o ňom, ponúkali sme peniaze za neho, ale sme toto dostali za odpoveď: „S povstalcamí nevyjednávame, len jich potresceme. Poľský kráľ vyniesol výrok smrti nad povstalcom Pulavským a ten sa aj previedol na ňom.“ Len toto nám dali na vedomie. Bezpochyby aj Pulavského na Sibír vyviedli, lebo Sibír sa musí zaľudnatieť!“

„Aj mňa, aj mňa odvedú na Sibír!“ vykríkol hlasite Beňovsky; „tak ako mnohí tisíci, aj ja zmiznem z počtu živých a nik sa ničoho nedozvie o mne. Oplačú ma jako zomrelého, pod ktorým časom musím ešte aj muky tohoto života znášať, znížený nad zločinca, nad káranca! Oh, Leonóra! nikdy ťa viac neuvidím, a ešte len ani môj hrob nebudeš môcť svlažiť svojími sľzamí, lebo ho nebudeš môcť vynajsť; tvojho syna nebudeš môcť priviesť k nemu, a snáď, oh! snáď vo svojom srdci ma budeš za neverného, za prísaholomca držať, lebo som ťa tajne zanehal, kdežto všetky tieto útrapy ja len preto znášam, lebo som prísahu zadržal. Oh, Leonóra, vrelomilovaná žena moja! nikdy sa nedoveď, čo som trpel, nikdy — —“

Slová i myšlienky sa mu v sľzách zalialy; zalomil rukamí po nad hlavu a srdečne plakal.

Hodina sa za hodinou umíňala, sľzy mu zase prestaly tiecť z očú, započal zase rozmýšľať nad svojím postavením.

Pevno bol odhodlaný, že radnej zomre, než aby sa mal k tomu znevážiť, žeby dobrovoľne vzal na seba šaty káranca; toto rozhodnutie pozdvihlo jeho ducha a učinilo ho zanovitým a veselým.

Ale hodiny sa len pomály míňaly, jeho rany ho ale pálily, smäd i hlad ho nemilosrdne znepokojoval!

Pomály sa celkom zatemnil roztvor, ktorý úzske a maličké svetielko pripúšťal do jeho žalára, a nastúpila noc, pokoj prinášajúca noc! Pustila svôj sen i na Beňovského a v zapomenutie i blaženosť ukolembala jeho dušu.

Ale po uplynutí noci nasledoval deň, po sne prebudenie sa, strašné a úžasné prebudenie sa! Lebo hlad nespal, nepretržene burácal v jeho žalúdku, a paliaci žížeň sa ohňom stala.

Keď sa konečne dvere žalára roztvorily a keď dústojník s kľučiarom dnu vstúpil, Beňovsky sa podoprel na posteli a prosebne vystrel oproti ním ruku.

„Dajte mi vody! Dajte mi chleba!“ vykríkol jajkajúcim hlasom.

„Či sa teraz odhodláte obliecť do vašich šiat?“ pýtal sa dústojník.

„Nie!“ vykríkol Beňovsky, „nie!“

„Tak tedy nedostanete ani vody, ani chleba. Pozrite, kľučiar doniesol obidvoje pre vás. Tu je plný krčah čerstvej vody, tu je pol chleba, ba ešte aj kus mäsa, následkom do ohľadu bratia vašej slabosti.“

Oči Beňovského sa obrátily ku kľučiarovi, a s nevypoveditedlnou túhou pohliadaly na chlieb, ktorého vôňa až ku nemu dorážala.

Dústojník videl tento pohľad.

„Nuž,“ pýtal sa, „oblečiete sa do šiat?“

„Nie, nie,“ vykríkol Beňovsky kŕčovite. „Nie!“ zpustil oči z vábivého chleba a oprel svoju tvár na podušku, aby ničoho nevidel.

„Dobre!“ hovoril dústojník, „zajtrá budete snáď ináč smýšľať.“

Dústojník vyšiel von, a za ním i kľučiar, ktorý s velikým šramotom pretvoril dvere za sebou.

Beňovsky bol zase samotný; samotný so svojím hnevom, so svojím trápením, so svojími mukamí! Jak ukrutne dlho sa vliekol čas, jako sa mu zdály hodiny nekonečnosťamí byť, nekonečnosťou bôľu, zožierajúceho hladu a smädu.

Konečne nastúpila zase noc a tma, ale teraz nepriniesla sen na boľasti nešťastného väzňa. Jeho zúfalé otvorené oči, skoro zblázňujúce sny obsadly, ktoré bohato nastolené jedlá, výborné potravy mu ukazovaly, po ktorých siahol rukou, ale ktoré sa hneď ztratily ako sa ku ním priblížil; bliskavé čaše, s výborným nápojom naplnené čaše mu ukazovaly, i voňal znamenitý zápach vína, ale jako čašu chcel ku pernám priložiť i tá sa mu tak ztratila, jako jedlá.

Z času na čas sa chutne zasmial, ale jeho smiech sa s trapným výkrikom končil a odomrel zase; ruky, ktoré s trasúcou dychtivosťou sahaly za svodnými výjavami, zrazu sa smliaždili v hroziace päste.

Nastúpil zase deň; zase svietilo slnko, a konečne zase vrzútaly zámky, roztvorily sa dvere, dústojník i kľučiar vstúpili dnu.

„Ste náklonný vziať na seba šaty?“ pýtal sa dústojník.

Beňovsky neodpovedal, meravo a nepohnute ležal.

„Zamdlel od hladu,“ prehovoril zase dústojník, pristúpiac bližšie. „Ostatne toto je ešte aj najlepšie pre neho, lebo tomu nemôže odolať, čo sa musí stať. Dajte na neho šaty; ponáhľajte sa, aby ste hotový boli s tým dokiaľ sa prebudí. Pribite na neho i okovy, lebo nemilé by bolo svedkom byť jeho jajkaniu a jeho zúrivosti.“

Kľučiar sa rýchlo prichytil k robote; jako s dajakého komorníka rýchlosťou obliekol zomdletého; a keď bol hotový s obliekaním, keď mu obliekol vlnené nohavice, kožuch a na bosé nohy mu drevené papuče strčil, doniesol z chodby reťaz, na ktorej každého konca bolo po jednej obruči. Z týchto obrúčok jednu mu na ľavú ruku a druhú na pravú nohu pribil.

„Mám zavolať zámočníka, aby hneď aj svaril obruče?“ pýtal sa kľučiar po tichu dústojníka, ktorý s lahostajnosťou pohliadal na celu túto vec.

„Neni potrebné Ivane. Len dobre stiskni obrúčky. Vieš, že skrytá spruha sa tak silno zamiká, že len ten ju vládze otvoriť, ktorý pozná, jak majstrovsky chodí, a dokiaľ by na toto prišiel, za ten čas dokončí svoje cestovanie. Pozri, pohybuje sa. Rýchle polož k nemu jiedlo a potom iďme. Hnusí sa mi jeho bedákanie. Transport sa o šesť hodín pohne; potom prídeme pre neho; do tých čias sa môže vybedákať.“

Kľučiar v celej rýchlosti položil krčach vody, kus chleba a málo mäsa na stolec pri postely stojací.

Potom vidiac, že väzeň práve roztvára oči, ponáhľali sa von, zatvoriac dvere za ním.

Tento hukot zobudil Beňovského z omámenosti; chcel vstať, podvihol ruku, potom hlasite vykríkol, zvalil sa nazpät, lebo cítil na svojej ruke črkot reťaze, videl nenávidený oblek, ktorý jeho telo prikrýval.

„Použili moju mdlobu,“ šeptal, „ešte len ani oproti mojim boľäsťam nemali milosrdenstva. Na reťaze ma pribili, ale mi je preto voľno — zomreť.“

A boľasti zase začaly kopať v jeho žalúdku; krv mu začala zase plameňom šľahať a Beňovsky s blaženým úsmevom šeptal: „Tu je smrť! Ideš už, ty vykúpenia anjel, aby si ma vyslobodil z mojeho trápenia?“

Ale čo to bolo? Jaká príjemná vôňa sa z razu rozišla po celom pustom žalári? Boly-li by sa jeho sny vyplnily? Bolo-li by sa mu zase len ako sen ponúkalo zvodné jiedlo a peňavé víno?

Zase vystrel túžebne rukou, ktorá teraz skutočný predmet dosiahla.

Bola to zlatá čaša čo chytil a k ústam podvihol? Bol to nektár, čo z čaše v dlhých glogoch ťahal, a čo s nevýslovnou dovoľnosťou naplnilo celú jeho bytosť? Boly-li to zlaté jablká Hesperidijí, čo rukamí rozzlomil, a s nekonečnou radosťou jiesť započal? Bola-li to ambrozija, čo bohyňa poslala, a ktorej okúsenie novú silu, novú života vôľu vlialo do jeho tela?

Ohľadom na neho to bol nektár, ambrozija, jablká hesperid, Lethy nápoj blaženého zapomenutia.

Beňovsky s novou chuťou k životu a sosilený sa zodvihol o dakoľko hodín zo svojeho lúžka.

„Chcem žiť,“ riekol hlasite a skoro s radostiplnou odhodlanosťou, „môjho ducha neuvrhnú do služebníctva, budem žiť, abych sa oslobodil. Žiť musím, abych sa raz k mojej žene a k mojemu dieťaťu navrátiť mohol. Žiadna žaloba, žiadno bedákanie viac. Oni dali rúcho káranca na mňa, ale ja ho raz odhodím; urobili ma väzňom, ale si raz vydobyjem svoju slobodu. Pre toto musím žiť, pre toto nesmie byť môj duch nevládny a upadlý.“

Smelo, živo pozeral do očú dústojníka, keď tento o pár hodín, vo sprievode šiestich ozbrojených vojakov do žalára vstúpil.

Dústojník čakajúc bedákanie, zúrivosť, výčitky, velice bol prekvapený, že v takomto zanovitom, pyšnom, spokojnom sebädržaní sa nachodí väzňa.

„Vy bezpochyby pre mňa idete,“ riekol Beňovsky, dakoľko krokov spraviac ku predu, ačpráve nohy sa triasly pod ním, a sotvaj vedel stáť na nich. Ale sila vôle premohla slabosť, a s pozdviženou hlavou, pevno si zastal.

„Uhádli ste,“ odpovedal dústojník, „pre vás ideme.“

„Odprevadíte ma na výsluch?“ pýtal sa Beňovsky posmevačne a s úsmechom. „Našli-li by sa sudcovia, ktorí by poľských vojov jedneho veliteľa odsúdili a ho za zločinca vyhlásili?“

„Vaši sudcovia držali včera zasadnutie,“ odpovedal dústojník. „Vás vo zdorovitosti odsúdili, poneváč ste sa nechceli objaviť pred nimí, a nechceli ste sa obliecť.“

„Tedy som odsúdený?“

„Áno; jako povstalec proti kráľovi a jako velezradca. Odsúdili vás na smrť, ale —“

„Ale,“ pretrhol ho v reči Beňovsky, „cisárovná najmilostivejšie premenila tento súd na doživotné rabstvo do Sibírie; šak ver?“

„Tak je, jako to viete?“

„Nuž veď je to dačo prirodzeného,“ vykríkol Beňovsky rozosmejúc sa. „Sibír sa musí zaľudnatieť, a vaši vojänskí väzňovia, tak vidím, sú velice šľachetné plemä pre Sibír! Poďme pane plukovník! Medzitým vás prosím, buďte tak dobrý podopierať ma, lebo moje nohy sú slabšie než moja vôľa.“

Dústojník pokývnul vojakom, a tí pristúpili ku väzňovi.

Beňovsky položil ruky na jich plecia, a takto podopieraný vystúpil zo žalára; ubieral sa tmavou chodbou a nízskymi dveramí von zo stavänia.

Dlhý rad sánok stál na snehom pokrytej a bliskavej ceste; do každých sánok bol malý, švihký russký koník zapriahnutý, ktoré tak leteli jako štvornohé vtáky, a jich vetrom rozchievaná srsť sa sťa krýdla povznášala nad hlavamí.

Spiežovce veselo cengaly v čistom, studenom zimnom povetrí, a predca na toľko duší ony tak účinkovaly ako hlas umieračka!

Na Beňovského ale nie. On sa nechcel opustiť, on nechcel nepotešitelným byť, nedával nepriateľom tej radosti, aby ho zbitým videli. Bez všetkého zpierania sa vystúpil na mizerné slamou pokryté sánky. Jeden osbrojený vojak si k nemu sadol.

Koníci, dústojníci jazdili z oboch strán po pri dlhom rade sánok, hrešiac, vykrikujúc a rozkazujúc.

Potom o malú chvíľku po sdlžke celého radu sa ozývalo:

„Na pred!“

Vlak sa pohol, kone začali ísť a s rýchlosťou šípa uháňaly sánky k polnoci do Sibíra.

Beňovsky vo svojich sánkach ležal; hľadel na čisté, zimné a modré nebeské klenutie, a s úsmevom šepotaly jeho perny slová Homerove: „Trp srdce; už si i trapnejšie veci trpelo!“