ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pol druha roka uplynulo od toho času, jako sa mladý Beňovsky obťažený kliatbou otcovou z otcovského domu, z Vrbového vzdialil. Tam ostalo všetko nezmenené, a úfanie Jemníkovo, že snáď o pár dní bude pánom hradu, sa nezplnilo.

Starý Samuel Beňovsky ešte voždy žije, a to sebe i svojim okolo neho chodiacim na trápenie a nehodu. Nepohnute a nemo sedel vo svojej stolici celé týdne a mesiace mlčiac; starec k večnému mlčaniu a k večitej nepohnutosti odsúdený chorobou, ktorá mu telo a jazyk v okovách držala, a nespokojnej a zádumnej duši trápenia plný žalár pripravila. Bľädá a nepohnutedelná jako mramor bola tvár starcova, len oči mu hovorily, len tieto prezradily časom jeho muky a trápenia, len tieto zplápolaly časom od hnevu a rozčulenosti. Tymíto očamí panoval nad svojimí domácimí; rozkazy vydával, a časom bol v stave aj toľko sily vyvinúť, že následkom svojej žiadosti, pomocou voždy pri ňom stojaceho pera, mohol jednotlivými slovámi vyjaviť svoju vôľu a rozkaz.

Raz prišiel do vrbovského hradu istý jeho známy sused na návštevu, a s radostiplnou nadšenosťou vyprával o víťazných skutkoch rakússkeho vojska, a o víťaztvách. Mesto Prahu, ktorú začiatkom 1756. r. prusský kráľ obsadil, teraz (1757 v júniusy) generál Daun zase nazpät vydobyl; o nedlho potom Nádašdy slavné víťazstvo vydobyl nad prusámi v Laušici; Rakússko zaujalo zase celé Sliezsko; ba rakússky generál Haddik až po Berlin šiel s vojskom, a sídelné mesto Fridricha druhého obťažil daňou do dvoch toní zlata.

Všade s neohroženou víťaznosťou bojovali prusi, lež rakúšania museli časlavskú, hohenfridrichsbergskú, kesseldorfskú a pražskú porážku pomstiť, a následkom toho jeden každý jich človek sa stal víťazom, a prisahal svíťaziť alebo zomreť.

Mnoho vedel vyprávať známy sused starému Beňovskému o víťazných skutkoch rakúšanov; so zápalom hovoril s jakou vernosťou, vytrvanlivosťou, odhodlanosťou a eneržijou odrážala v Prahe zaklúčená posádka útoky prusov a radnej bola náklonná hladom vymreť, než sa nehanebne poddať. Avšak generál Brown nemohol už diaľ hľadeť na vymieranie svojich vojakov, a vidiac ako títo padajú v obeť hladu, nemociam a trápeniu, smocniac sa nad odhodlaným srdcom, rozhodol sa do vyjednávania vstúpiť s útok činiacimí ohľadom vytiahnutia z nešťastného mesta. Medzitým istého víťazného dústojníka rytierskosť odstránila toto nešťastie, túto potupu od rakúsského vojska. Tento dústojník preoblečený, našiel spôsob prez prusské vojsko medzi tisícim nebezpečenstvom, odhodlanosťou a fortieľamí, po premožení rozličných odporov konečne prísť ku komandujúcemu generálovi Daunovi. Oddal mu list od Browna, a jeden druhý, ktorý mu istý z Viedne idúci lež prusskou guľou trafený a zomierajúci posol doručil.

Tento list bol datovaný z viedenskej štátnej kancellarije na kommandujúceho generála, žeby „Prahu od nepriateľského útoku oslobodil, nech by čokoľvek stálo.“ Dústojník mu spolu nalíčil smrtelné trápenie útokom obstatých a spolu radil, aby všetko vynaložil na jich oslobodenie. Jeho slová boly tak uchvacujúce, že ešte aj komandujúceho generála Dauna k sľzám pohnuly a k tomu rozhodnutiu priviedly, aby všetko vynaložil, na oslobodenie Prahy.

Tento dústojník, ktorému Praha svoje oslobodenie ďakuje, zove sa Beňovsky.

Starý Beňovsky sa útlo ztriasol pri dopočutí tohoto mena, a živá červenosť prelietla jeho tvárou, keď ho očul pokračovať:

„Radujte sa pane! váš syn, váš odhodlaný a víťazný syn oslobodil v Prahe obsadené vojsko. Jemu sa má ďakovať, že Daun v rýchlom ťahu tisknul ku predu, a na úkor toho, že pri započatí bitky ho poranili, tak víťazne bojoval po boku komandujúceho generála, že ho tento v deň vtiahnutia do Prahy verejne objal a za stotníka vymenoval.“

Beňovského oči nahnevaným zrakom odpovedaly na slová vypravovateľa, trasúce ruky jeho polapily olovo, a veľkými, ťažkými literami nasledovné slová namaľovaly na papier: „Ja nemám syna; Móric neni viac mojim synom, a nech nikdy nikto nevypovie jeho meno predomňou.“

Medzitým mladý Beňovsky, keď aj zomrel v očiach otcových, predca žil svetu, sláve, menu, sebe, svojej vlastnej cti, jako víťazný dústojník rakúsského vojska, jako vysokodušný i chrabrý pobočník generála Nádašdyho, ktorý sa s najvnútornejšou dúverou choval ku nemu, a ho miloval sťa syna.

Rakússké vojsko teraz pri Vratislave v sosilnenom stave vypočívalo z bojov a víťazství i úfalo tam prebyť cez blížiacu sa zimu. Kto by sa aj bol opovážil znepokojovať so statočnosťou vydobytý odpočinok? Vojsko Bevernovo po vratislavskej porážke sa rozpŕchlo, kráľ Fridrich ale o mnoho ďalej bol od Sliezska, nežli že by sa ho bolo treba bývalo obávať.

Toto si myslel aspoň hlavný veliteľ rakússkeho vojska, toto si myslel arciknieža lotharingský Karol; čo v pýche nad víťazstvámi najviac ľutoval, a nič viac si neželal, ako to, aby sa mohol v oči postaviť s kráľom Fridrichom, aby aj tohoto tak prevládal, ako prevládal jeho veliteľa knieža Beverna.

Žiadosť táto sa mu skôr vyplnila, nežli si to sám myslel. V decembri r. 1757 došly zprávy k lotharingskému arcikniežaťu Karolovi, že kráľ Fridrich zbil francúzov pri Rosbachu, a potom v každodeňných pochodoch že išiel do Sliezka, a teraz že je neďaleko rakúskeho vojska v Prachoviciach, kde mieni so svojím vojskom z nepretržených pochodov vypočinuť za dakoľko dní.

Arciknieža rýchlo dal zavolať do svôjho stánu generála Nádašdyho a s radosť žiariacou tvárou šiel oproti tomuto.

„Milý generálu,“ riekol, „o nedlho o novom víťazstve pošleme zprávu do Viedne. Prusský kráľ mal dosť odvážlivosti ku nám sa približovať. Na pozajtra sa budeme biť s ním, a ukážeme pyšnému človeku, že konečne on neni nič iné, jako malé hraničné grófčiatko Brandenburgu. Sliezsko sme mu zase odobrali, a takto mu odobereme aj chýrne meno, a vyzlečeme ho z krátkej slávy, ktorou sa za nekoľko rokov honosil.“

„Vaša cisárska vysosť tedy mieni, že prusský kráľ nás napadne,“ preriekol Nádašdy pri útlom pokývnutí s hlavou.

„On sa síce bude chrániť od tohoto,“ rozosmial sa knieža, „lež, mi milý generálu, my ho napadneme.“

„Jako, vaša výsosť? Veď prusský kráľ len nepríde sem pod vratislavské delá.“

„Nie, milý generálu, lež my pôjdeme proti nemu, my ho prinútime k bitke a potom ho zničíme.“

„Nech je pán Boh s namí, keď sa k takémuto pochodu chytíme,“ prehodil zádrapne Nádašdy. „Vaša cisárska vysosť nehovorí vážne, nemôže mať úmyseľ, aby sme opustili naše pevné, nedobytné stanovisko, a aby sme len práve teraz vybojované výhody a víťazstvá na kocku postavili.“

„V takejto vážnej veci si nedovoľujem žarty,“ odpovedal arciknieža studeno. „Opakujem tedy, že moja rozhodná vôľa je, pohnúť sa s vojskom, a tiahnúť oproti prusskému kráľovi, a donútiť ho k bitke. Konečne chcem jedným ťahom rozhodnúť nad osudom vojny a zakončiť aj samú bitku a tak vladobážneho kráľa na vždy vyhnať z našeho vydobytého Sliezka.“

„A keď sa toto vašej cisárskej výsosti nepodarí?“ pýtal sa chytre Nádašdy. „Keď na miesto toho, aby sme zvíťazili nad prusským kráľom, on bude víťazom nad namí?“

„Pane generálu,“ preriekol arciknieža pyšno, „tak vyprávate jakobyste nie rakússkeho, lež prusského kráľa zbožňovateľom a dvoranínom boli, a ešte voždy verili v jeho nepremožiteľnosť, ačpráve jeho slávy najvätšiu časť sme mu už odobrali. Avšak ja mu všetko chcem odobrať; ani jedon lístok z vavrínového venca nech neostane tomu malému nespokojnému brandenburgskému grófikovi; a následkom tohoto je rozhodnutou vecou, že ešte dnes zaneháme tábor, a vytiahneme proti kráľovi.“

„Nie“ preriekol živým hlasom generál; „toto nesmie byť rozhodnutá vec. Ja jako tohoto tábora po vašej vysosti, prvý komandujúci generál, oproti sa vyslovujem. Žiadam, prosím vašu cisársku vysosť, zpovedzte z tohto návrhu, ktorému, keď toho bude potreba i proti sa postavím.“

„Oproti sa postavíte?“ pýtal sa arciknieža s hnevlivým pohľadom, jeden krok spraviac ku generálovi. „Oproti sa postavíte? Či nie vy sami ste povedali, že vy ste len druhý komandujúci generál po mne?“

„Áno, vaša vysosť, to som povedal. Dobre viem, že vaša vysosť, následkom milostivosti jej veličenstva cisárovnej, je najvyšší komandujúci vodca celého vojska, a všetci ostatní generáli sú povinní podrobiť sa vašej výsosti. Lež i vaša vysosť vie, že ja, jako po vašej výsosti prvý komandujúci generál, právo mám, ku každému uzavretiu svoj hlas dať, a že ďalej som splnomocnený radu dať.“

„Keď ju pýtam od vás,“ doložil arciknieža.

„Alebo keď ja si za povinnosť pokladám takú i bez prosby dať“ pokračoval generál; — „dnes práve tento pád nastúpil; dnes si za povinnosť držím to urobiť, a ačpráve ma vaša výsosť neoslovuje k tomu, predca rozpoviem svoju radu. Nie z vysokomyslnosti alebo nadutosti to činím, lež z toho presvedčenia, že sme ztratení, jestli vaša výsosť uskutoční svôj zamýšľaný návrh. Hlupota by bola opustiť isté nedobitné postavenie len preto, aby sme samochtiac vyhľadávali nebezpečia, od ktorých istotne nikdy neuhneme, ktoré ale bez nútnej príčiny neni zapotreby samovoľne zapríčiniť. Naše vojsko konečne po toľkých porážkach, dakoľko skvelých víťazství vydobylo; tieto víťazstvá obsiahlo pri dobíjaní Šveidnitzu a Vratislavy, na otvorenom poli ale ešte nebojovalo, a prusské vojsko v tomto ohľade je vo výhode nad ním, lebo podporou mu je praks, a po toľkých vydobytých víťazstvách neomylne pyšné sebävedomie. Keď nás prusský kráľ vyhľadá, dobre, neutečieme pred ním, a príjmeme bitku, a jakýkoľvek bude výsledok, nemôžeme si činiť výčitky, že samovoľne, bez potreby hľadáme bitku. Ale keď terajšie svoje pevné stanovisko opustíme, tedy istí máme byť o tom, že nás víťazstvo nečaká, jestli len celej Evrópy opovrženie nechceme na seba pritiahnuť, a svoje svedomie so slávobážnosťou, životamí toľkých možných obetí, vydobytou obťažiť.“

„Ale ja som presvedčený o tom, že svíťazíme,“ pyšno prehovoril arciknieža, „a keď vy ste nie toho istého presvedčenia, toho príčinou môže to byť, že vy nepoznáte na toľko pomer medzi oboma táborama jako ja, poneváč ja som práve teraz dostal zprávu o sile prusského vojska. Kráľ sotvaj vládal sobrať štyrydcaťtisíc ľudí. Z tohoto nasleduje, že my sme dvarazy silnejší nežli on.“

„To jest silnejší v počte ľudí“ doložil generál Nádašdy. „Ale jeho vojsko práve teraz vyhralo otvorený boj pri Rosbachu; je neohroženou dúverou vo svoju silu a citom víťazstva naplnené. K tomuto prichodí ešte aj smelosť a rýchla odhodlanosť jeho vodcu. Jakonáhle sa dozvie kráľ, že my oproti nemu ideme, v tom vypraví proti nám svoje čaty, a tam ich rozostaví, kde mu je poloha priaznivá, a nám nepriaznivá, a tam sa dá s namí do boja, čomu my viac potom nebudeme môcť vyhnuť.“

„A čomu ani vyhnuť nechceme,“ vykríknul arciknieža náružive. „Vy ste mi radu dali bez toho, abych vás bol oslovil k tomu; teraz pane generálu na vás je rad vypočúvať moje rozkazy. Pôjdeme proti pruskému kráľovi, ktorý je rozložený so svojími čatamí pri Prachviciach. Vy tedy vyhotovte návrh pochodu, dajte potrebné rozkazy, lebo ja som silno odhodlaný konečne v otvorenej bitke sprobovať šťastie rakúsských zbrojov.“

„A ja to hovorím vašej vysosti“ doložil rozhorčene generál, „len nešťastie rakúsských zbraní budete videť, lebo na čele nášho vojska nestojí II. Fridrich.“

Arciknieža s hnevom vykríkol, a náruživo zodvihol ruku, jako by ju chcel rozmliaždiť na generálovi. Lež Nádašdy silno chytil túto ruku, a svoje iskriace oči, jako dva bodáky uprel na ssínajúcu tvár arcikniežaťa.

„Zdŕžajte sa vysosť,“ riekol tichým od hnevu uduseným hlasom. „Keď ma znevážite, nepozostane mi nič iného jako zaklať vás, a nech mi je Boh svedkom, to aj urobím, jestli sa ešte raz opovážite proti mne zodvihnúť vašu ruku. Že ste to pred chvílkou urobili, chcem zapomneť, lebo mimo Boha nik iný nebol svedkom toho. Medzitým zavolajte si teraz dnu pobočníkov, pozvite vašich generálov, dústojníkov vyššich, vydržiavajte vojänskú radu, pred ktorou ja všetko to, čo som prv povedal, opakovať budem. Keď ale vaša výsosť na konečný dúkaz sa opováži ruku pozdvihnúť na mňa, potom pane arcikniežate! zakolem vás, nestarajúc sa o to že to zaplatím i svojim životom.“

„Nesvolám vojänskú radu,“ vykríkol náružive arciknieža, „nechcem zadať príležitosť vám na opetovné prednášanie vašich múdrostí. Ja som hlavný komandant, a mne patrí rozhodnuť, čo sa má stať. Je ukončené; pohneme sa a pôjdeme proti prusom. Vašou povinnosťou je moje rozkazy prijať a plniť, alebo hneď na skutku svoje prepustenie žiadať.“

„Vy dobre viete, že pred vojnou žiadon vojak nepýta svoje prepustenie,“ odpovedal Nádašdy zasmušile. „Ja tedy poslúchnem; vôli prvého veliteľa podrobím svoje lepšie náhľady, lež ohradzujem sa už teraz, a nech na vašu hlavu sa zvalí, pane veliteľu! celá zodpovednosť za to nešťastie, ktoré ja vo pred vidím.“

„Zodpovednosť ja na seba beriem; keď zvíťazíme aspoň potom musíte soznať a dosvedčiť, že víťaztvo naše je výlučne moje dielo.“

„Keď ale prehráme, či i potom vaša vysosť ráči soznať a dokázať, že je to dielo vaše?“

Na túto smelú vyzývajúcu otázku arciknieža iba zrakom, z ktorého sa hnev iskril, odpovedal. Oči dvoch bojovníkov sa stretly, a sťa konce dvoch ostrých palošov v súboji na živoť a smrť vedenom sa srazily.

„Pane generálu Nádašdy“ prehovoril arciknieža po malej prestávke vysoko si oddychnúc, „počuli ste môj úmyseľ. Vyhotovte náhle návrh pochodu pre vojsko. Za dve hodiny svolám vojänskú radu, a potom vy predostrete mne návrh pochodu. Zajtrá za včas rána sa pohneme.“

S rukou pozvoľna kývnul, a potom rýchlym krokom šiel ku druhému koncu svojho stánu.

Nádašdy so zasmušilým zrakom ho sprovádzal dokiaľ sa dlhé, bohato ozdobené závoje nezatvorily za ním a potom ticho sa obrátiac nameril kroky ku svojemu vlastnému stánu, a rozkázal posluhovi, aby rýchlo zavolal kapitáňa a jeho pobočníka Beňovského.

O dakoľko menšín vstúpil dnu Beňovsky. Keby ho teraz bol jeho otec videl, velice by sa bol divil, že za dva roky, čo ho nevidel, ako sa zmenil. Nebol už viac tým snívajúcim mladíkom, so zanovitou deckou tvárou. Tento poldruharočný vojänsky život ho na muža obrátil, a smelú odhodlanosť, spokojnej vážnosti výraz vlial to tváry dvadcaťročnieho mládenca. Dakedajšia vpadlá bľädá tvár teraz mužskosť a zdravú úplnosť prezradzovala; fúsy, brada, ktorá sa prv len v priezračnej tôni pohrávala kolo jeho úst, teraz tmavo čiernu obrubu tvorila na okrúhlej tváry. Čierne vlasy bohato a silno jako leva v hrubých kaderách sa svíňaly z dvoch strán hlavy; od chrbta ale, dľa predpisu, s čiernožltou šnôrou boly sviazané, nad ktorými opasomántovaný, trojrožný klobúk s bielým perom velice dobre sa vynímal. Jeho vysokú postavu v každom úde vyzdvihovala ozdobná biela rovnošata, a bola by mohla slúžiť za vzorku sochy Apollovej. A dačo z toho výrazu, čo na belvederskom Apollovi obdivujeme, skutočne sa nachodilo vo tváry mladého Beňovského. Obočia to isté smelé zozrenie; kolo plnej perny, šľächetnej sebävedomosti totožný výraz útleho pravidelného a predca mužského nosu, ten istý zrost; tie isté veľké oči, to isté široké modzgovité čelo.

Len že v týchto očiach, na tomto čele bol takého dačoho výraz, čo na bohosoche Apollovej nebolo videť — bôľ totižto človečenstva. Bohovia netrpia, ony len bôle spôsobujú, lež človek trpí, a bohovia na jeho dumou obsadlé čelo vtlačily pečať boľasti, čo je dedictvom smrtedlných.

Táto pečať zasmušilú tôňu hodila na čelo mladého Beňovského; túto strašnú pečať mal na čele od toho strašného dňa, v ktorom otec kliatbu vyriekol nad ním, a vyhnal ho z otcovského hradu. Podporovaný tým presvedčením sa odobral vtedy, že povinnosť plní, že poslúcha zákon cti; avšak pri tom všetkom každý deň cítil otcovu kliatbu na svojej hlave, cítil, že túto ťarchu mu ani povedomie práva, ani práca a nebezpečný život, ani výtržnosti, ani vážne učenie nezosníme ani neobľahčí. Snášal ju tedy, ako nejakú nezahojitelnú ranu, s povoľnosťou a dústojnosťou, lež voždy mysliac na ňu, nepretržene upomínaný súc na ňu skrz horké boľasti. Toto vytlačilo na tvár mladého Beňovského výraz ráznej vážnosti, toto hovorilo z jeho veľkých čierných očí, ktorých iskriaci a dumnovážny zrak každého hneď i k spoluútrpnosti pohnul.

Tieto s toľkou vážnosťou a zadumenosťou naplnené oči, teraz keď Beňovsky do stánu vstúpil, s výrazom boľastného zadivenia hľadely na generála Nádašdyho, ktorý so živosťou sa približoval ku svojemu mladému priateľovi a pobočníkovi podávajúc mu pravicu.

„Veď vás len nezašlo dajaké nešťastie?“ pýtal sa mladý Beňovsky sa spoluútrpnosťou.

„Vy viete v mojich ťahoch tváre čítať,“ odvetil generál pokývnuc hlavou. „Áno, nešťastie ma zašlo, a to najvätšie jaké môže zastihnúť ľudského človeka: povinnosť ma núti, abych oproti svojemu lepšiemu zdaniu a oproti rozumnosti jednal, abych spoluúčinkoval v takom diele, ktoré za škodné, a za záhubné držím pre vojsko.“

„Tedy je zase nový válečný návrh v otázke, ktorý arciknieža Karol vyhotovil; šak ver? pán hlavný veliteľ sa neuspokojuje s predošlými porážkamí? Pražské nešťastie ho nepresvedčilo, že on neni povolaný samostatne viesť války?“

„Áno, je v otázke nový válečný návrh hlavnieho veliteľa, preriekol trpko Nádašdy. Chce krála nútiť ku otvorenej bitke. Tedy celé vojsko sa musí vystanoviť, a tiahnuť oproti pruskému vojsku.“

„A vy ste sa ráčili usrozumeť s tým?“ pýtal sa zdeseno Beňovsky.

„Nie, ja som sa s tým neusrozumel, ba oprotivne, usiloval som sa s rozumnými dôvodamí odhovoriť arciknieža od toho; prosil som ho, aby sa zriekol svojeho nešťastného úmysľu. Chcel som aspoň svedkov mať k mojemu protestu, a žiadal som, aby arciknieža svolal veliteľov a dôstojníkov k vojänskej porade, v ktorej by dal pretriasť svôj návrh, a vätšina nech by rozhodla nad ním. Lež arciknieža aj toto odoprel, a vo vojänskej rade, ktorú svolá, sa má porada viesť nie o návrhu vojny ale len o spôsobe pochodu. Avšak ja pri tom všetkom i v tejto rade slavnostne protestovať budem oproti jednaniu arcikniežaťa, lebo poneváč následky udalostí polovičate ja musím niesť, velitelia nech aspoň vedia, že nie ja som zapríčinil nešťastie. Prirodzené, že toto nič nepreinačí a nenapraví na situaciji, lebo keď raz nešťastie vypukne nad našími hlavámi, pripíšu to mne, a nik nebude mať smelosti, povedať cisárovnej, že som sa nadarmo usiloval odhovoriť arciknieža, a že som proti svôjmu presvedčeniu s pocitom trpkého žiaľu plnil len vôľu hlavného veliteľa.“

„Pri tom všetkom ráčte veriť, že dakto predca bude mať smelosť povedať to cisárovnej. To budem ja.“

Nádašdy mu láskyplným zrakom ďakoval.

„Rátal som na vás, a preto som vás aj dal zaprosiť k sebe. Teraz, mladý priateľu! ma počúvajte. Vôľa arcikniežaťa je, aby sme zajtrá tiahli proti pruskému kráľovi. V tomto čase dozvie sa — lebo má dobrých vyzvedačov — i on o našom počínaní a podobne sa pohne i on, a zastane si na jemu najpríhodnejšom mieste. My potom prinútení budeme biť sa tam s ním, a vzdor tomu, že nás na počeť viac bude, dobijú nás, lebo náš nepriateľ má lepšieho veliteľa než my. Štyrydcať tisíc ľudí, vedené jedným Fridrichom II. viac stojí než osemdesiať tisíc, vedené jedným lotharingským Karolom.

My prehráme bitku; toto my hovorí mysleť znajúca hlava a tušiace srdce. Daj Bože, aby sa moja žiadosť vyplnila, daj Bože, abych víťazoslávne zomrel na bojišti. Ale keď sa táto moja žiadosť nezplní, keď toto nové nešťastie prežijem, potom mňa budú obviňovať jako zapričiniteľa tohože; mňa budú so zodpovednosťou obťažovať, aby sa arciknieža v nevinnosti predstavil, a poslovia, ktorých arciknieža so zvesťou nešťastia do Viedne pošle, ani jeden nepovie, že som ja protestoval oproti válečnému návrhu, že ja som nie príčinou nešťastia.“

„Posiela arciknieža poslov?“

„Áno, a jedine on, lebo on je hlavný veliteľ.“

„A sú istí dústojníci ku tejto službe?“

„Nie, priateľu; po vydobytom víťazstve, istú blahosklonnosť chcú preukázať tomu, koho s takouto radostnou zvesťou poveria. Po nešťastnej bitke si nik neláme hlavu o túto službu, a skutočne obeť prinesie ten, ktorý to na seba prevezme, lebo zvestovateľa nešťastia nepríjmu s radosťou, a nemá čo rátať na žiadnu odmenu alebo blahosklonnosť.“

„Podľa tohoto tedy, tá služba je práve pre mňa súca,“ riekol so smutným úsmevom mladý Beňovsky. „Keď vyhráme, nech si tam pošle arciknieža jedneho svojeho miláčka s radostnou novinou. Ale keď prehráme, ponúkam sa za zvestoňa k odneseniu nešťastného chýru do Viedne, a istý som toho, že ma vďačne upotrebí za Hióbovu poštu. Áno, ja pôjdem ako posol do Viedne, a prisahám vám, že cisárovná Marija Terezija sa dozvie pravdy z mojích úst.“

„Vy to chcete urobiť, ale som vám povedal, že nosič nepriaznivých zpráv na žiadnu milosť nemá čo rátať.“

„Pane veliteľu, nerátam na žiadnu milosť ani zo strany ľudí ani zo strany osudu, ale sa tiež neľakám ani od ľudí ani od osudu nemilosrdenstva. Áno jako zvestoň nešťastia pôjdem do Viedne, ale spolu i jako zvestoň lásky. Lebo láska a úcta moja oproti vám sa v tom bude javiť, že ja nezamlčím pravdu pred cisárovnou, jako dajaký podvorník, lež odokryjem jej pravdivosť, a zjavne poviem, že nie veliteľ Nádašdy ale arciknieža Karol chcel vojnu mať za každú cenu.“

„Lež císárovnu obsadne hnev, jestli sa vy to opovážite riecť.“

„Nech ju obsadne; ja sa viac už nebojím žiadneho ľudského hnevu od tých čias, ako môj otec v hneve kliatbu vyslovil nadomňou. Cisárovná sa odomňa musí pravdivosti dovedeť, keď ma hneď od seba, alebo zo svojej krajiny, zo svojeho vojska i odožene. Svet je veľký, a vlasti nemajúci všade nájde vlasť. Rátajte na mňa pane veliteľu, ja pôjdem jako zvestoň do Viedne k cisárovnej Mariji Tereziji.“