ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Vy skutočne to myslíte, že Kasarinov bol v stave spáchať takýto prečin?“ pýtal sa námestník.

„Ja sa nazdávam, že ho skutočne spáchal,“ odpovedal Beňovsky pokrčiac ramenama.

„A ja,“ skríkla Aphanásija náružive, „ja som pevne presvedčená o tom, lebo Kasarinov je zlostný, potutelný človek, on Beňovského nenávidí, a na jeho zkázu pracuje, lebo…“

Matka jej rýchlo zalapila ruku a šeptala:

„Obozretnosť, Aphanásija, obozretnosť!“

„Nuž prečo si sa zastavila vo slove?“ pýtal sa námestník, stojiac pri obloku a pohliadajúc von. „Prečo by ho Kasarinov nenávidel, najbohatší človek Kamčatky, ubohého vyhnanca?“

„Lebo ubohý vyhnanec je pri tom všetkom o mnoho bohatší než on,“ odpovedala Aphanásija s náruživosťou, „lebo je učený, múdry človek, lebo každý muž si ho vysoko váži, každá ženská…“

„Panička!“ zvolal Beňovsky so smiechom, „bohatý Kasarinov mňa jedine preto nenávidí, lebo sa viem lepšie šach hrať než on, a poneváč som trydcať parthijí vyhral od neho.“

„Vy ste to urobili?“ pýtal sa námestník rýchlo, „a hrali ste sa na peniaze?“

„A to síce ešte na veliké summy, pane námestník. Skutočné hrajúce stránky boly: hejtman Kolossov a Kasarinov, ja som za hejtmana hral, a za každou vyhratou parthijou som päťdesiat rubľov dostal, a poneváč následkom dobroty vašej, pane námestník, mám právo na majetníctvo, mám už značnú summu peňazí z Kasarinových prehrí.“

„Ukázal sa dakedy nahnevaným pre ztráty?“ pýtal sa námestník.

„Ba oprotivne dobrotivý, pane, smial sa tomu, a nepretržene ubezpečoval, že peňažitá ztráta je celkom na neho, ale že ho prehrávania parthijí jeduje.“

„A ja toto aj verím,“ vykríkol námestník; „je on o mnoho bohatší, než že by ho dakoľko tisíc rubľov znepokojovalo; a krem toho — by zlý a naničhodný človek bol, keby vás so svojím novoročným darom bol chcel otroviť. Keby dakde bol striehol na vás, napadol vás alebo zavraždil, toto by bolo možné, lebo on je hlbokojedovatý človek, a prehry šachové by prirodzene mrzely, ale žeby vám on bol otroveného cukru poslal, a s vami ešte aj iných bol vystavil nešťastiu otrávenia, toto nemôžem predpokladať o ňom. I najslobodomyslnejšie smýšľajúci rus za svätý pokladá novoročný deň a neopovážil by sa na tento deň zpáchať žiaden hriech, aby nepritiahol na seba hnev boží. Krem tohoto ale Kasarinov je i nábožný človek; on zachoral pôstný týdeň, a ku mne znamenitý dar doposlal pre vojakov hradu.“

„Toto všetko len preto urobil, že by ho ľudia za tým menej schopného držali ku spáchaniu hriechu,“ riekla Afanásija, „je on utmolený a podlizač, kujonstvo sa skovává pod jeho larvou.“

„Aspoň by si mohol vyšetrovanie zaviesť, drahý manžel môj,“ hovorila pani Nielová. „Že to bolo otrávenie, to je isté. Zjavy, ktoré sme na trpiacich videli, dosvedčujú to, a podľa tohoto tedy dakto musel byť pôvodcom.“

„Ale prečo by to bol práve Kasarinov zpáchal?“ pýtal sa námestník náružive.

„Lebo my sme práve len následkom užívania jeho novoročného daru pochoreli, milostivý pane,“ slovil Beňovsky. „Osmelil som sa doniesť so sebou z theji a z rumu, čo nám Kasarinov doposlal, a snáď pred vamí milostivý pane, by sa mohlo z toho dať psovi alebo kočke, aby sme videli následky.“

„Nie, nie,“ kričala Afanasija, „já lepší spôsob viem od tohoto. Sám Kasarinov to musí okúsiť. Jestli otravou napravil cukor a theju, tak je smrti hoden, a sebe bude jiesť a piť smrť, jako náš prevelebný baťuška popa hovorí. Jestli není vinný, tak v tomto páde mu bude dobre chutnať jeho cukor a theja, a nebude ľutovať, že zo svojeho daru dostane dačo i nazpät, lebo je skúpi človek.“

„Návrh neňi zlý,“ usmieval sa námestník; „skúšku môžeme ľahko spraviť, lebo nám práve po ruke ide. Kasarinova som bez toho k sebe dal povolať vo vážnej záležitosti. V každom okamžení môže biť tuná.“

„Ty ho potom drahý otče, povoláš na theju, a zavedeš ho ku nám do spoločenskej chyže,“ hovorila Aphanásija. Oh, tejto jednej návšteve Kasarinova sa teším, lebo o tom je reč, aby si odniesol zásluhu svojich hriechov.“

„Ale len nebudete tak nemilosrdná, panička, žeby ste ho usmrtily?“ pýtal sa Beňovsky.

„On chcel vás usmrtiť,“ odpovedala Aphanásija pri útlom pohľade.

„Ale pán Boh poslal anjela ku mne, ktorý ma oslobodil, a preto teraz milosť pýtam pre Kasarinova. Nech si ho tresce pán námestník, jestli je vinný, ale my ho nazabíjajme, len jeho vinu privoďme na svetlo.“

„Beňovsky má pravdu,“ riekla pani Nielová.

„Dobrotivý a milosrdný je on, ako sám pán Boh,“ dotušovala Aphanásija s vrelosťou.

„Idite do spoločenskej izby,“ riekol námestník kvapne. „Potom ta zavedem Kasarinova, a môžete ho ponúknuť s thejou.“

O pol hodiny vstúpil do spoločenskej chyže námestník i s Kasarinovom.

Tvár kupcova sa od radosti zárila, lebo práve jednu záležitosť prajne ukončil s námestníkom; poverenie dostal na opravenie dvoch lodí na aleutskom ostrove k lapaniu kastrov.

Podujatie mu sľubovalo veliké výhry, a pri tomto náklonnosť prejavená námestníkom všetku obavu a úzkosť zmyla z ňádier Kasarinových, a teraz bol prevedčený že jeho budúce vystúpenie o ruku Afanasije sa zaiste s radosťou príjme.

Zdvorile ho volali ku theji, tedy chceli mu príležitosť poskytnuť k vyjaveniu svojich náhľadov.

„Dobre, osvedčím sa,“ hovoril sám k sebe. „Urobím nabídnutie, s radosťou príjmu bohatého zaťa, a pekná Afanásija bude mojou ženou.“

S pevným tohoto namyslenia predsebävzatím vstúpil do teremu, a s nenútenou dúverou pozdravil ženské.

Na okamženie sa ztrhol ako Beňovkého videl, potom pristúpil ku nemu, a hlasito sa smejúc ruku mu podal.

„Teším sa, že vás vidím, drahý učiteľko; skutočne sa teším,“ dokrikoval. „Strachoval som sa pre vás, tak smutný som bol, ako keby som dostal zprávu, še sa mi celá loď s drahou kožou zatopila.“

„A prečo ste sa zarmútili?“ pýtal sa Beňovsky, ktorý jako sa zdalo vúbec nespozoroval podávanú ruku.

„Lebo to hovorili, že ste zomreli. Jako snehový víchor sa rozniesla vesť po celom meste, že vyhnanci včera hostinu držali, a že tak mnoho pili, že vo svojej opilosti sa všetci jeden druhého pozabíjali. Ja som si hneď myslel, že je toto lož, lebo vy ste nie ten človek, ktorý by mnoho pil a mnoho sa bil. Vy ste velice útla a jemná opica ku tomuto, a viem si predstaviť aký skvelý pán ste vy mohli byť dokiaľ ste ešte vo svojej domovine boli. Ale povedzte že mi, drahý učiteľko môj, čo vás včera zašlo? Dačo sa muselo včera s vamí stať, to je vidno, lebo aj teraz ste taký bľädý. Čo sa stalo?

„Skutočne sme trocha viac pili než bolo treba,“ odpovedal Beňovsky s úsmechom, „a poneváč sme od takýchto nápojov už dávno odvykli, od punču nám bolo zle a to je všetko a celé. Dnes sme zase už všetcia zdraví.“

Ženské, ktoré sa doposiaľ s námestníkom shováraly, teraz pristúpili blíž ku dvom pánom a zamiešaly sa do jích rozhovoru, a tak prívetivé boly oproti Kasarinovi, že tento bol celkom presvedčený o tom, že je v láske i priazni, a s opovržlivým a víťazoslávnym pohľadom sa obrátil na Beňovského, ktorý s Aphanásijou u obloku na boku ležiacom stál a sa shováral.

„Pri tom všetkom ale ona predca len mojou bude,“ hovoril Kasarinov sám k sebe, „odvediem ju z pred nosa tohoto blázna, tak že s roztvorenými ústamí bude hladeť za ňou. Velikú radosť budem mať v tom, keď práve pred jeho očami ju budem môcť s boskamí obsypať. Ale keď mojou ženou bude, však potom sa mu odplatím za to, že jeden vyhnanec sa opovážil jej dvoriť.“

„Nuž tedy prečo si už nesedáme ku theje?“ pýtal sa námestník.

„Lebo čakáme, otče, dokiaľ aj ostatní páni budú tuná,“ odpovedala Kalma.

„Áno, aj Sudlikin a milý Sandrovič musejú zasadnúť s namí ku theji,“ dokladala Meta, „oni nesmejú odialení zostať, keď sme takto pri veselosti spolu.“

„Poslali sme pre nich,“ hovorila pani Nielová, „a dala som zavolať i hejtmana Kolosova. Ah, ale už čujem, že aj idu. Náš posol ich tedy stretol.“

Dvere sa otvorily. Kancellár Sudlikin, kapitán Sandrovič a hejtman Kolosov vstúpili dnu.

„Tu sme,“ vykríkol hejtman, obidve svoje ruky podávajúc námestníkovi. „Pekne je to od vás pane, že po všerajšom novom roku, chcete druhý sviatok s namí zasvätiť; ja vám zo srdca ďakujem za to.“

„Ale velice jednoduchý sviatok to bude dnes,“ odpovedal námestník s úsmechom. „Jedine ku theji sme vás povolali pánovia, a nebudeme mať k tomu nič iného, jako medveďcé mäso a pečienka z morského zajaca. Prijmite to vďačne pánovia. Hej, Meta, Kalma, zanehajte šepotanie s vašimí milencamí na druhý čas, a poďte teraz sem. Ale Beňovsky a Aphanásija sú kde?“

„Tu som otče,“ ohlásilo sa zvučne mladé dievča s horiacou tvárou a s iskriacimí očamí predstúpiac.

„A tu je aj pán Beňovský!“ vykríkol s uspokojením hejtman. „Výborne, že sme takto všetci tuná a že sa môžeme spolu tešiť novému roku. Hej, Kasarinov, teraz sa už aj pôsty pominuly, a môžeme sa zase ku šachu prichytiť? Čo vymyslíte?“

„Veru to dobre bude, môžeme sa ku tej práci ešte dnes prichytiť pane Kolosov.“

„Ale prv budeme theju piť,“ riekol námestník. „Ľúbite vy theju pane Kasarinov?“

„Je mojím milým nápojom; často ju pijem aj štyry razy cez deň, a môžem tvrdiť, že nikto sa tak nerozumie k jej pripraveniu jako ja.“

„No, to hneď uvidíme,“ riekol námestník. „Robím návrh. Predovšetkým pán Kasarinov dostane jednu čašu theji, a on musí posúdiť, zdáliž sa my k jej pripraveniu rozumieme. Nik sa do tých čias k pitiu theji prichytiť nesmie, dokiaľ pán Kasarinov jednu plnú čašu nevypije. Keď ju potom za zlú najde, to nám povie, my bokom odložíme za ten čas našu a pán Kasarinov pripraví pre nás druhú. Či príjmete môj návrh?

„Prijmeme!“ vykríkli všetcia so smiechom.

„Ale pán Kasarinov nám musí prisľúbiť,“ hovoril námestník, „že pravdu povie; a že neodsúdi našu theju jestli ona to nezaslúži.“

„Sľubujem to! na Boha a na cára to sľubujem!“ vykríkol Kasarinov so smiechom.

„Ale ani prenáhlený súd nesmiete vyniesť! Musíte vypiť celú čašu theji prv než vypoviete súd o nej.“

„Vypijem celú čašu theji prv než bych súd vyniesol nad ňou! Prosím jednu čašu s thejou!“

„Tu je,“ riekla Aphanásija, na striebornom taniery s čierno brunatnou thejou naplnenú čašu i cukor podávajúc kupcovi.

„Ale si moc cukru položte do theji,“ dokladala ďalej Aphanásija, „lebo bez cukru nechutnie.“

„Keď na vás pozrem vy krása krásôt, vlastne nemám ani potreby na žiadon cukor, lebo váš zrak osladí celý môj život,“ zvolal Kasarinov, zasiahnuc s rukou do cukrovej čaše a hodnú zásobu vezmúc z theji.

„Tak! theja je teraz už hotová,“ slovila Aphanásija so zvláštym sviatočným hlasom, „pite pane Kasarinov.“

„Na vaše zdravie pijem, drahá holubička,“ zvolal Kasarinov, k ústam priložiac čašu.

Ale theja bola velice vrelá, treba ju bolo prv ešte ochladiť, aby ja mohol vypiť.

„Dočkajte len trocha, Kasarinov,“ slovil námestník; „cukor sa dozaista ešte neroztopil, lebo je to zvláštne tvrdý a fajnový cukor. Pozrite len, aký je pekný a čistý. Môžem ho pochváliť, lebo je to novoročný dar.“

„Novoročný dar?“ pýtal sa Kasarinov, rýchlo miešajúc so svojou ližicou theju a nepobadal, že zraky ženských so šľahajúcim plameňom spočívajú na neho, a že Beňovsky s hlbokým opovržením hľadí na neho.

„Áno, novoročný dar,“ opakoval zdanlive s celou ľahostajnosťou námestník, „a viete od koho som dostal tento pekný dar? Od drahého Beňovského; on mi dnes ráno daroval tento cukor.“

„Beňovsky vám daroval tento cukor?“

„Áno, a krem tohoto ešte: theju, a na jeho poctu sme si želali ešte dneská ho ztroviť. Theju, pane Kasarinov, čo vy pijete a aj cukor, čo je v nej, nám Beňovsky daroval. Oh, veď Beňovsky začína byť bohatým človekom, a to všetko len vám ďakuje, pane Kasarinov. Toľko peňazí mu dáte v šachu vyhrať, že bol v stave dnes nás prekvapiť s týmto bohatým darom.“

Kasarinov neodpovedal nič; zamysleno hľadel na theju.

„Pite tedy,“ riekla Aphanásija, ktorá voždy ďalej pristupovala ku nemu a s plamennými očami hľadela na neho.

Ale Kasarinov nepozoroval na ňu, voždy hľadel ešte na theju a mračno prelietlo jeho tvárou.

„Ľúbil bych vedeť, kde Beňovsky túto theju kúpil,“ slovil razom, „tak bych hneď mohol povedať zdáliž je dobrá.“

„Nuž,“ odvetil Beňovsky, „ja vám poviem pravdu. Ja som vúbec nekúpil theju a ani cukor. Obidvoje som dostal včera, čo novoročný dar, ale som sa toho ani nedotknul, ale som sa opovážil darovať to ďalej, velice ctenému dobrodincovi pánu námestníkovi. Dobrodincovo meno, ktorý mne to daroval medzitým, zatajiť ďalej nechcem. Ten je pán Kasarinov; od neho pochádza i theja i cukor.“

Jako keby strela bola preletela Kasarinovom, smrtná bľädosť sa rozprostrela po jeho tváry, čaša sa mu triasla v ruke tak, že sa lžica neprestajne o porcelán udierala.

„Vidíš, otče,“ šeptala Aphanasija, ktorá si k otcovému boku bola stala, „vidíš, on bol vinníkom.“

„Prečo nepijete pane Kasarinov?“ pýtal sa námestník.

Kasarinov s trasúcou sa rukou položil času na stôl a vstal.

„Neviem ako je to,“ riekol, „zrazu sa tak ako si nedobre cítim, v očach sa mi mení. Prosím za odpustenie, že sa vzdialiť musím.“

„Nie, priateľu,“ vykríkol námestník; „vy zostanete. Vy ste sa bezpochyby prestydli na chladnom zimnom povetrí. Jedna čaša vrelej theji vám práve bude dobre robiť. Pite tedy.“

„Nemôžem ju vypiť, dobrotivý pane, voždy sa horšie cítim. Musím ísť domov, musím si ľahnuť.“

„Nie, pane, vy zostanete tuná dokiaľ svoju theju nevypijete. Pamätajte, že ste slovo dali, že prvú času theji vypijete, a že my do tých čias piť nebudeme, dokiaľ vy súd nevynesete nad ňou. Rýchlo pite theju, a potom, keď to už musí byť, môžete sa i vzdialiť.“

„Nemôžem piť, nemôžem piť,“ odvrával Kasarinov, ktorý tak bľädý bol, jako smrť a zuby sa mu tak triasly, ako keby zimnicu bol mal.

Pozdvihol oči a prosebno hľadel na námestníka.

Ale tento bez všetkého milosrdenstva, bez všetkej spoluútrpnosti hľadel do jeho očú.

Kasarinov odvrátil svoj pohľad od neho a uprel ho na ostatních prítomných.

Všade sa ztretol so studeným, ľahostajným, opovržlivým a prísnym zrakom.

Ale zrak Aphanásije ešte i od tohoto viac vyjadroval, prezradzoval on horiaci hnev, plapolajúcu nenávisť.

Kasarinov medzitým toto nevidel, alebo sa klamal vo výraze toho.

„Zbožňovaná Aphanásija,“ zkríkol, „orodujte vy za mňa, majte milosrdenstvo s vaším zbožňovateľom, s vašim najvernejším ctiteľom. Proste za mňa vášho drahého otca, abych mohol odísť domov a ľahnuť si, lebo cítim, že sa moja smrť približuje, a keď ma vy piť prinútite, istotne zomrem, mizerne zomrem, a vy budete mojimi vrahmi.“

„Nie! vy sami budete svojím vrahom,“ vykríkla Aphanásija, a jako rozsrdená levica priskočila ku stolu, vzala času a držala ju pred Kasarinova.

„Pite, Kasarinov!“ vykríkla s plapolajúceho hnevu pirom, pite, jestli nechcete zoznať, že ste vrahom, mizerným vrahom! Pite, jestli chcete, aby sme verili vo vašu nevinnosť, jestli chcete, abych vás ctila, abych vás milovala! pite!“

„Oh, paničko!“ zvolal Kasarinov bez seba.

„Jestli budem piť, musím zomreť, mizerne musím zomreť.“

„Vy pomäteno vyprávate,“ riekol námestník „od jednej čaše theji človek nezomre.“

„Nie, od jednej čaše theji človek nezomre,“ opakovala Aphanásija, „Pite tedy, ja rozkazujem; vy musíte theju vypiť, keď vám ju hneď aj len tak vylejem do úst!“

Zodvihla času a pritiskla ju k ústam Kasarinovým a tak pekne hľadela naň ako anjel, a hnevivo a bez milosrdenstva jako sudca.

„Nie!“ vykríkol Kasarinov zúfale, odsotiac od seba theju, „nie nemôžem piť theju, lebo je s otravou namiešaná.“

„Ah, otče!“ zkríkla Aphanásija víťazne, „počuješ, on zoznáva. On jedom napravil theju.“

Námestník s hrozivým sebädržaním a plameňom horiacimi očamí pristúpil ku Kasarinovi.

„Jestli ste vy nevinný,“ riekol silným a rozkazujúcim hlasom, „v tomto okamžení vypite theju hneď. Keď to neurobíte, dám hneď zavolať mojích ľudí, aby vás násilím k vypitiu prinútili.“

„Milosť! milosť!“ vykríkol Kasarinov kľaknúc na kolená a obejmúc nohy námestníkove. „Buďte milosrdný naproti mne! Je pravda! som zločinec! Otravou som namiešal theju a cukor, čo som včera Beňovskému poslal! Soznám, lebo neočatý človek to vám dal; soznám, aby ste to dajako vy nepopili, a aby sa vám zle nepovodilo! Lebo pane námestník, ja milujem vás a vašu rodinu a zbožňujem vás, a nechcel bych, aby sa vám čo len i jeden vlas na hlave pohol, a smrtelným nepriateľom menujem toho, kto vám škodiť, kto na vás všetkých nešťastie chce uvaliť! Odhoďte tedy theju a cukor, odhoďte ju do mora, lebo je celá, celá otrovená! Ale buďte milosrdný so mnou, pane námestníku, nebuďte mi prísnym sudcom za to, že jedného vyhnanca, jedného zločinca, ktorého jeho sudcovia sem vyhnali, som si chcel zo svojej cesty odtisknuť!“

„Vy ste chceli vraždu spáchať a zoznávate túto svoju vinu,“ slovil námestník so sviatočným hlasom. „Budete postavený pod obžalobu sťa vrah a sťa vrah budete i súdený. Sudeikin, zavolajte stráž a dajte tohoto človeka uvrhnúť do žalára. Zajtrá bude riešiť nad ním porotný súd.“

„Nie!“ vykríkol Kasarinov, „ešte nevolajte stráž ešte ma nezaveďte do žalára lebo ešte mám čosi povedať, čo dosvedčí, jak verný priateľ, jak verný poddaný som ja. Poďte sem všetcia, a počujte, čo poviem.“

Kasarinov ešte voždy kľakačky, prosebne držal vystreté ruky. Sľzy zalievaly jeho tvár.

Pani Nielová, tejto staršie dcéry a jich oddaná pristúpili bližšie.

Hejtman Kolosov meravo a nepohnuto zostal sedeť na stoličke, a naplašeno hľadel na kupca, ktorého doposiaľ voždy pyšným a roztopašným videl a ktorý teraz tak mizerne, tak zponíženo, tak nečetne kľačal na zemi.

Beňovsky sa utiahol do záklenia obloka a smutne hladil na mizeráka, ktorého v tomto okamžení viac nenenávidel, ale len ľutoval, — pod ktorým časom zase Aphanásija, ktorá neďaleko stála od neho, horiacej pomsty a smrtelného opovrženia výraz a plamenný zrak uprela na Kasarinova.

„Hovorte,“ riekol námestník. „Čo môžete predniesť k vašej obrane? Čo by to mohlo byť, čo by vraždu a hriech váš ospravedlnilo?“

„Pane, ja som vinníka chcel potrestať,“ zvolal Kasarinov zúfale; „neočatého Beňovského a jeho naničhodnú bandu som chcel z cesty odpratať, aby vám nemohol viac škody zapríčiniť, aby nemohli uskutočniť svoj čierny zámyseľ, ku ktorému jich Beňovsky všetkých svábil. Ja ho žalujem, pane námestník, pred vami a v oči s ním. Beňovsky je sprisahanec, ohavný neverný sprisahanec; sprisahanie splietol medzi vyhnancamí. Do svojej moci chcejú dostať hrad, zaklať námestníka, zaujať lode i vyprázdniť cárske pokladnice a potom zanehať Kamčatku. Oh, pane, pravdu hovorím, čistú pravdu! spýtajte sa len pane, Piatčinina dajte vyočúvať, Piatčinina, on svedčiť bude, že existuje takéto mizerné a obavné sprisahanie, že tohoto hlavou je Beňovsky. Opýtajte sa len Piatčinina, aj on medzi sprisahancov patrí, a vo velikej tichosti a tajnosti to aj mne sdelil. Pravdu hovorím, Beňovsky je ohavný sprisahanec, preto som ho chcel zabiť, preto som ho chcel otroviť.“

„Luže!“ vykríkla Aphanásija, pod ktorým časom ako prísny súdu anjel, s pozdviženou vyhrážajúcou rukou sa sbližovala ku Kasarinovi. „Pozrite len jak smrtobľädý a trasúci sa kľačí tuná otrovovateľ. Zbabelý! vo strachu pred smrťou hopká za dajakým spôsobom, aby si skrze to zachránil svoj mizerný život a novy hriech pácha. Žaluje šlächetného a duchaplného muža, ktorý už vo pred milosť prosil pre neho; obviňuje ho z previnenia, aby sa týmto spôsobom mohol očistiť zo svojeho hriechu. Ale toto sa mu nepodarí, nie, nie, nepodarí sa mu. Ztrhnem mu larvu: ja vám poviem, prečo on chcel zavraždiť Beňovského. Nie preto, jako by snáď Beňovsky bol v dačom vinnen býval; nie; celkom pre dačo iné. On nenávidí Beňovského! A viete vy prečo? Prečo, lebo vie, že ja Beňovského ľúbim!“

„Aphanásija!“ vykríkla ku nej priskočivšia matka a náružive zalapila jej ruku. „Buď ticho, mlč Aphanásija!“

„Nie,“ vykríkla ona oduševneno a s tvárou od radosti horiacou, „nie, nie, nebudem mlčať, nie; celému svetu, a predovšetkým vražedelnému zločincovi, otrovovateľovi Kasarinovi chcem povedať; ľúbim Beňovského, tak velice ho ľúbim, že…“

„Mlč,“ zarachotil strmý hlas jej otca, ktorý s krvočervenou tvárou a hnevivým zrakom pristúpil ku nej — „mlč, ja rozkazujem!“

Posmech a haňba na tak upadlé dievča, ktoré sa nehanbí pred rodičmí, pred sestramí a pred priateľmí zoznať svoju lásku oproti takému mužovi, za ktorého sa nikdy nebude môcť vydať, poneváč ten sa nikdy nemôže opovážiť ku nej pozdvihnúť svoj zrak, lebo neni nie iné len vyhnanec, potrestaný zločinec.“

„Zločinec, ktorý práve nový zločinný kúsok chcel vyviesť,“ zvolal Kasarinov, ktorý sa pokúsil ešte viac popudiť námestníka, aby tak vo svojom hneve na neho zapomnel.

Ale námestník sa s rozsrdeným zrakom k nemu obrátil.

„Kto vám dal dovolenie tuná hovoriť a žalovať?“ pýtal sa prísno. „Hejtman Kolosov, zavolajte stráž a odveďte zločinca a otrovovateľa do žalára. Čit! ani slova viac! Preč s ním!“

Kasarinov sa neprotivil dnu vkročivšej stráži: jako smrť bľädý, trasúcimi sa kolenami, blízo ku zomdletiu sa dal odviesť od vojakov, ktorých Sudeikin bol zavolal.

Keď po pri Beňovskom prešiel, postál a s čiernou nenávisťou a s neuprositeľným hnevom pozrel na neho.

„Istotne sa ešte raz stretneme,“ riekol jedovito, „však nás diabol len snese ešte do hromady a potom si vyrovnám moj účeť s vamí a zaplatím vám, za čo vám dnes dlžníkom musím zostať. Kasarinov nezomre preto že Beňovského, vyhnanca rechtora chcel otroviť. Za takýto malý priestupok nepotrestajú jedného rusského šlächtica, ktorý v Kamčatke k najpoprednejším rodinám patrí.“

„Preč s ním,“ skričal námestník.

Vojaci ho zdrapili a sprovádzaní hejtmanom Kolosovom rýchle odviedli.

„A teraz,“ slovil námestník, „keď jedného hriešnika odviedli, potrestajme aj druhého vinníka. Aphanásija! pred chvíľou si pred všetkými týmito svedkami také zoznanie vyslovila, ktoré teba samú znevažuje, a ktoré by posmech a žiaľ spôsobilo celej tvojej rodine, keby to pravda bola. Medzitým ja nechcem v toho vyznania pravdivosť veriť, nazdávam sa, že si oné vyznanie prvej len preto urobila, že si pochabé dievča, a že si nehanebeného otrovovateľa Kasarinova chcela potrestať za jeho zločinný skutok. Vieš, že ťa on ľúbi a že si ťa chcel za ženu pojať, a preto si chcela, aby zločinec zacítil najprísnejšie pokáranie chtiac mu poňatným urobiť, že ty toho muža ľúbiš, ktorého on otroviť chcel. Ale teraz sme zostali samotní, teraz Kasarinov nepočuje nič. Neni tuná nikoho iného, jako tvoji rodičia, tvoje sestry týchto zasľúbenci a Beňovsky vyhnanec. Teraz, dieťa moje, odvoláš tvoje soznanie, teraz pôjdeš ku Beňovskému, k tvojemu učiteľovi a budeš ho za odpustenie prosiť, že si — tomu k vôli aby si nenávideného Kasarinova, jedovať mohla — si dovolila žart tropiť s jeho menom. Povieš mu, že ho ctíš ako svojeho učiteľa, ale pri tom, že nesmýšľaš tak bláznivo a znižujúco, aby si takého muža ľúbila, ktorý hlboko pod tebou stojí tak, že nikdy ani len mysleť nemôžeš na sobáš s ním, a ktorý nič iného nem len bezmenný tvor, potrestaný zločinec, otrok, ktorému každý vojak môže do očú napľuvať a ktorého bych ja — keby sa opovážil za toto pomstiť sa, na smrť dal vypalicovať, lebo keď som ja aj vyprostredkoval pre neho od našej najmilostivejšej carice, že môže mať majetnosť, pri tom všetkom je on len predca vyhnanec, bezmenný otrok, a žiadno slobodné šlächetné dievča ho ľúbiť nemôže. A preto ťa dcéra moja oslovujem, odvolaj svoje nerozumné slová a tu pred rodinou a priateľmí pýtaj od Beňovského odpustenie za neslušný žart, ktorý si si dovolila hrať s jeho menom.“

„Urob to, dcéra moja,“ riekla starostiplná matka, „pomysli na hnev tvojeho otca!“

„Odvolaj svoje slová, drahá Aphanásija, odvolaj,“ prosily ju obidve sestry útle ju obejmúc…

Aphanásija vykrútila sa z jich náručia — nie rozhorčeno, nie silno, ale s pyšnou dôstojnosťou a s úplnou spokojnosťou.

Dokiaľ jej otec hovoril, dotiaľ nepohnute a blädo stála, jako mramorová socha, len v očach sa jej žiaril život; v očach sa zrkadlil oheň celého jej srdca. A tieto oči nepretržene na Beňovského boly opreté, ktorý zlomeno, prísnymí slovamí námestníka skoro zničený blizo dverí opretý o múr stál, s blädou jako smrť tvárou! so zklopenýma očama, a s patrným bôľom, smrtelnou haňbou prekypujúci za obrazenie, ktoré musel celkom vypočúvať a nemohol sa pomstiť zato.

Len na Beňovského boly upreté Aphanásije veliké a horiace oči, len jeho videla, len na neho myslela, a aj ona v duši cítila hlboké obrazenie od ktorého sa jemu srdce triaslo.

„Aphanásija!“ riekol rozkazujúcim hlasom otec, „urob konec tomuto smiešnemu zjavu, odpovedaj, odvolaj svoje slová.“

„Odvolaj, aby si Beňovského oslobodila od hnevu otcovho,“ šeptala jej matka, ped ktorým časom ju chcela na srdce privinúť.

Aphanásija medzitým odtiskla od seba matku, jak prvej svoje sestry.

Vrelý pír zastrel jej tvár, božský úsmev sa ligotal z jej milej postavy, a jako by dajakým vňútorným dústojenstvom dojatá a vedená tichými krokamí stúpäla cez chyžu rovno k Beňovskému.

Tento neotvoril svoje oči, a predca vedel, že sa približuje ku nemu; cítil ju jako približujúce sa slnečné lúče, ktoré svetlo odrážajú do temnoty jeho srdca a jako by zaňatý bázňou pred svätým strachom zpustil sa na kolená, hlavu zklonil, hotový súc prijať z jej rúk blaženosť alebo zatracenie.

Aphanásija sa zohla ku nemu a podala mu ruku.

„Vstaňte hore, Beňovsky,“ riekla hlasite a milo, „vstaňte hore, lebo vám nesvedčí v prachu ležať, a vaše miesto neni pri našich nohách.“

„Moje miesto je pri tvojích nohách Afanásija,“ šeptal Beňovsky náružive ulapiac a boskami obsypajúc jej proti nemu vystretú maličkú ruku. Pred tebou sa na zem hodím a zbožňujem ťa, ty moja svätica, môj anjel!“

Nebeský úsmech ožiaril tvár Alphanásije, ktorú teraz s pyšným víťaznosti výrazom obrátila oproti námestníkovi.

„Otče!“ zvolala, „on vie, že som sa ja na žiadon neslušný žart neodvážila, on vie, že som pred chvíľou pravdu hovorila. Áno, pravdu, nič iného len pravdu. Ľúbim Beňovského! Je on vyhnanec? Dobre, budem deliť jeho nešťastie! Je otrok? tak radnej chcem pri jeho v otroctve ponížení žiť, jako pri boku druhého muža sa zkvieť v nádhere.“ Keď dcére kamčatského námestníka sa nesvedčí ľúbiť jedného vyhnaného, bezmenného človeka, tak ma odožeňte z vášho domu otče, a potom budem i ja vyhnancom, a Beňovského chalupa mi bude zkvostnym palácom a predomňou a pred Bohom bude mať meno, ktorým ho perny moje s radosťou budú oslovovať: ,milý môj!‘“

Vystrela svoje ruky oproti nemu, a Beňovsky uchvátený, bez seba, oduševneno; ju oblapil a k sebe pritisknúc, hlasite vykríkol:

„Aphanásija! anjel môj! Života môjho anjel! ďakujem!“

Tuho oblapení držali sa spolu a jich perny svrely sa v dlhom srdečnom bosku.

Prítomní, podobne spútaní takouto vrelou lásky mluvou, za okamženie nepohnute, omráčeno hľadeli na dvoch zaľúbencov; lež teraz pristúpil ku ním námestník, teraz priskočila ku ním tohoto manželka a obranne zastala pred svojou dcérou, teraz pribiehly try sestry a zastaly pred Aphanásiju, a všetky try prosebne sopialy ruku oproti námestníkoví a všetky try vykríkly:

„Milosť, milosť! Odpusť im! Buď milosrdný oproti ním!“

Námestník teraz úzsko stál pred svojou manželkou a dcéramí, ktoré ešte voždy držaly ruky hore sopiaté: pani Nielová už roztvorila ústa k hovoreniu, ale zrazu onemenela a bezslovne, zadiveno a merave hľadela na svojeho muža.

Toho tvár nebola viac prísna hnevlivá jako pred chvíľou, ale mierna a úprimná: oči nesypaly viac strely a hnev, ale s úsmevom spočívaly na útlom páriku, ktorý ešte voždy oblapený s veselou odhodlanosťou čakal zatracenie.

„Vystála si skúšku, Aphanásija,“ riekol námestník úprimným hlasom.

Zaľúbenci s podivením pohliadli hore, že otcovského hnevu rozmliaždujúci blesk sa nesype na nich. Pani Nielová a staršie jej dve dcéry s radostným prekvapením hľadely do tváry námestníkovej, ktorú nikdy pred tým neboly videly takou úprimnou a takou milou.

„Áno,“ opakoval námestník s úsmechom, „vystála si skúšku, Aphanásija; dokázala si predomňou, že ľúbiš Beňovského. Chcel som videť, či je tak silná tvoja ľúbosť oproti nemu, že sa neodstrašíš ešte ani od zneváženia a haňby. Preto som zahaňboval Beňovského, preto som bo menoval vyhnancom, otrokom, preto som ťa upomínal, že nemá mena, postavenia, rodiny! Keby si pri tom všetkom bola len na okamženie zdráhala sa odvratiť od neho; keby ťa moje slová boly zklátily v ľúbosti oproti nemu, a keby si bola svoje vyznanie odvolala jako som to žiadal, tak bych nikdy nebol vypovedal tie slová ktoré teraz hovorím: ,Beňovsky je slobodný!‘“

„Slobodný!“ vykríkla Aphanasija v radosti a jej matka i sestry radovaly sa s ňou.

„Slobodný!“ zakričal Beňovsky, pustiac rameno svojej milej a pristúpiac ku námestníkovi.

Náružive lapil tohoto ruky, a so záriacim blaženým zrakom pohliadal na neho.

„Nerobíte so mňou nemilosrdnú hru, pane námestník,“ riekol so zaduseným dechom; nemôžete si priať posmech si robiť zo mňa a s tým ma trestať, že ma prv do neba vydvihnete, aby ste ma potom tým hlbšie mohli zvrhnúť do prepasti zúfalstva. Vy to hovoríte, že som slobodný; v pravde, slobodný?“

„Tak je,“ odpovedal námestník s blaženým úsmechom. „Áno moje deti, tak je; podarilo sa mi s touto priležitosťou pripraviť vám maličké prekvapenie, a ani môj kancellár a zať, Sudeikin, ktorý ináč zvykol vedeť, čo robím pri mojom písacom stole, a ktorý ináč zvykol moje depeše do Petrohradu upravovať, ani on teraz nevedel ničoho, lebo som všetko sám písal a odoslal. Tak som pochodil, ako Aphanásija; trocha som sa zamiloval do pána Beňovského, a zle mi padlo vidieť ho nešťastným a smutným. Písal som tedy do Petrohradu ku cárskemu praviteľstvu, vyzdvihol som Beňovského všetky zásluhy; opísal som, že nie len loď oslobodil, ale na koľko si vyzískal tuná u každého vážnosť a obľubu, jako učiteľ detí a odrostlého obyvateľstva Kamčatky. Opísal som, na koľko by bezmiestne bolo, keby takýto šľachetný a významný muž, ktorý nemá iného previnenia, ako že za svoju vlasť sa chopil zbrane, keby ten muž, na ktorého nášho mesta najšľachetnejšie rodiny sverily výchovu svojích detí, — keby ten muž bol prinútený tuná jako obyčajný vyhnanec žiť. Dobrotivá cárovna do povahy vzala moju prosbu, Beňovsky je slobodný, obdržal na novo svoje meno, od dnesku je zase Beňovsky, nebude viac bývať v chalupe jako ostatní vyhnanci, ale v hrade, jako slobodný človek, a čo je viac, ako umiestený cársky úradník. „Tu hľa,“ pokračoval, vytiahnúc písmo a podávajúc ho Beňovskému, „tu je vaše vymenovanie za verejného učiteľa bolšoreckého Ostroga. S touto stanicou je počestný plat spojený a krem toho práve takú cenu môžete pýtať od vašich učedlníkov ako doposiaľ. Vaše vymenovanie sluje na celý váš život, a dľa tohoto ste na váš život ubezpečený. Jedine tú poznámku obsahuje v sebe cársko vymenovanie, že Beňovsky musí zostať tuná v Kamčatke, a že tejto hranice prekročiť nesmie.“

„Oh,“ vykríkla Aphanásija obejmúc Beňovského, „oh, to ani my nechceme otče. Sme blažený keď sme voždy pri vás vo vašej blízkosti. Či nie, Beňovsky, mi si nikdy nebudeme žiadať oddialiť sa z tejto peknej a milej vlasti, kde sme obidvaja na blaho a lásku natrafili?“

„A keby sme sa aj oddialili, Aphanásija,“ riekol Beňovsky, útle ju ku sebe privinúc, „ľúbosť a láska je všade s namí. Ale my túto volbu urobiť nemôžeme, lebo veď ste počuly, ja som voždy ešte väzeň, len že sa môj žalár rozšíril, trocha viac slobody som vyhral, ale som ešte voždy nevyhral opravdivú slobodu. Aspoň, jestli budem mať vôľu, môžem precestovať Kamčatku, ale krajiny, ktoré za tejto hranicou ležia, sú predomňou zatvorené, a keby si Aphanásija dakedy žiadala Petrohrad vidieť, a keby pán námestník chcel so svojou celou rodinou ta odcestovať, ja bych nemohol ísť, ja bych musel sám zostať tuná.“

„Ale ja vúbec nechcem ísť do Petrohradu,“ vykríkla Ahpanásija, „ja len s tebou zostanem, len pri tebe.“

„Deti,“ riekol námestník radostne, „no veď svojím časom bude všetko v poriadku. Len raz buďte sobraní, veď sa postarám o môjho zaťa; ohľadom tohoto môžete byť uspokojení, a nepominie ani jeden rok, bude mať i postavenie a primerane k nemu i úplnú slobodu. Hlavnia vec je, že zase má svoje meno a terajšie postavenie, a pri tomto sa môže oženiť, a Aphanásija bude jeho ženou. Nuž, pane Beňovsky, či som dobre účinkoval, a či ste spokojný, že budete mojím zaťom?“

„Vy ste tak v mojej záležitosti účinkovali, jako dobrotivý, láskyplný otec; ďakujem,“ odpovedal Beňovsky, obidve svoje ruky podajúc námestníkovi.

„Na moje srdce, dieťa môje,“ riekol pán Nielov, roztvoriac obidve ruky, „pozdravuje ťa tvoj otec; miluj ho trocha!…“

Neskoro večer sa navrátil Beňovsky z bytu námestníkového do svojej chalupy.

Celý deň v radosti a blaženstve ztrávil. Bol prijatý za člena rodiny námestníkovej a bol vyslovený za mladoženícha Aphanásije; Aphanásije, ktorá s nevinným útlym srdcom sa oddala milému pocitu blaženosti.

Bolo ustanoveno, že námestník o jeden týdeň dá velikú hostinu, na ktorej slavnostne predstaví svojím hosťom mladý pár zasnúbencov.

I Beňovského vyslobodenie a prinavrátenie jeho mena sa v tento deň malo vyhlásiť, ale Beňovsky si vyjednal, že by do tých čias zostalo všetko nezmeneným v jeho živote, aby aj vo školskom príbytku býval ako pred tým, a aby sa zvyčajným spôsobom mohol potýkať so svojimi súdruhamí vyhnanstva.

A teraz blaženstvu, prekvapeniu a útlosti tohoto dňa bol koniec, a Beňovsky, ako sme povedali, navrátil sa nazpät do svojej chalupy.

Jeho duša sa v nekonečných úzkosťach húpala, z ktorých sa vyslobodiť, a na istom pevnom presvedčení ústáliť chcel.

Výčitiekplné hlasy ktoré sa z jeho svedomia do srdca povznášaly, tohoto blaženosti plného dňa ani na okamženia neutíchly, ani pod časom lásky prísahy, odriekanej čistými, panenskosti ústami Aphanásije nezanemely, ba ešte hlasitejšie, jedovitejšie sa ozývaly, keď svoju milú na srdce pritiskol, a vrelej lásky slová šepotal v jej sluch.

Cítil, že miluje toto bájočné, nevinné a panenské dievča, ktoré sa mu s prvej lásky úplnou nevinnosťou a vrelosťou oddalo, — náružive ho milovať. Nemohol byť krivoprísažníkom, on je ženatý, žena mu žije a jeho meno nosí! Hriech by bol, keby, sa nerozíduc sa s prvou, s druhou pristúpil pred oltár boží!

Nie, nikdy si nemohol vziať Aphanásiju za ženu a tak tedy ani privoliť nemohol k tomu, aby jeho menovali zasnúbencom a že by hostinu pripravili k prehláseniu jeho sodávania sa.

Toto rozhodnutie si vybojoval v duši a chcel to i uskutočniť, keby sa mu aj srdce malo puknuť.

Tejto noci mal držať shromaždenie vo velikej školskej chyži s výborom sprisahaného družstva.

On sám poveril Wyndblada, aby na dnes v noci povolal výbor, aby mohli odbaviť poradu, ktorú včera pre chorobu vykonať nemohli.

Všetci sa riadne ustanovili v ustanovenú hodinu, a keď všetcia dvanásti blädý mužia spola boli, medzi ních vstúpil Beňovsky s tvárou ešte zasmušilejšou a blädšou nežli jich boly.

„Ťažkú povinnosť musím dnes vyplniť,“ riekol smutne, „dvoch členov výboru musím dnes pred obžalobu postaviť. Chcete počuť obžalobu, bratia?“

„Ty si náš vodca,“ odpovedal v mene výboru rečník. „Svolili sme si ťa; prisahali sme ti vernosť a poslušnosť. Nepotrebuješ sa nás opytovať, čo chceme robiť, ale nám máš rozkázať, čo máme robiť. Hovor tedy, počúvame!“

„Jeden z našich druhov zradu zpáchal,“ riekol Beňovsky, „tajomstvo nášho družstva sa zdelilo s jedným nezasväteným do veci, a tento nezasvätený nás obžaloval u námestníka jako sprisahancov, ako povstalcov.“

„Jako sa volá ten zradca?“ pýtal sa Windblad.

„Beňovsky kolom do kola prešiel pozorom po všetkých shromaždených, a svoje oči hnevivo oprel na jedného v pozadí stojaceho mladého človeka, ktorý zostrašeno a trasúce sa hľadel na neho.

Všetkých oči nasledovaly smer zraku svojeho vodca, a jako šidlá sa zapichovaly do blädej tváry zradcovej.

„Piatčinin,“ riekol Beňovsky po dlhej prestávke „Piatčinin, ja ťa viním. Tajnosť nášho družstva si zradil kupcovi Kasarinovi. V mojej prítomnosti vinil vyhnancov zo sprisahania a hovoril, že si mu tajnosť ty prezradil. Môžeš to tajiť?“

„Nie, nemôžem to tajiť,“ odpovedal Piatčinin, „ale ja som nie zo zlého úmysľu prezradil tajnosť, a nie preto, abych vám škodiť mohol. Kasarinov mňa s vľúdnosťou a s výhodamí obsypával, a ja som sa nazdával, že i on vstúpi do našeho družstva; do nášho sprisahania som chcel pritiahnuť bohatého a vplyvného človeka, a keď mi nezlomitelnú mlčanlivosť prisahal, zdelil som mu plán a cieľ nášho družstva.“

„Zabudol si, Piatčinin, že sme prisahali, že ešte ani na mučidlách, vo smrtnej úzkosti, pod žiadnou výmienkou neprezradíme tajnosť našeho sprisahania.“

„Áno, zabudol som,“ šeptal Piatčinin.

„Vieš, jaká pokuta čaká zradcu?“

„Smrť!“

„Bratia,“ pokračoval zase Beňovsky obrátiac sa ku svojím súdruhom, „tu je hľa zradca. Zoznáva svoju vinu. Súďte nad ním.“

„Nech zomre!“ vykríkli všetci.

„Nech zomre,“ opakoval Beňovsky so sviatočným hlasom.

„Piatčinin, odriekaj svoju posledniu modlitbu, tvoja poslednia hodina sa priblížila. Budeš prestrelený.“

Piatčinin bezslovne, s bolästným hlasom na prsá zklonil svoju hlavu.

„Traja členovia nech vyvedú odsúdeného,“ velel Beňovsky. „Pod slobodným nebom božím nech zomrie, by vyslobodená duša zo zradcovského prachu sa povzniesť mohla k trúnu večného milosrdenstva.“

Vyznačení traja členovia povstali zo svojich miest a pristúpili ku Piatčinimu, ktorý sa takže pozdvihol zo svojeho miesta, ale sotvaj vládal rovno zastať na trasúcich sa kolenách.

„Máte pri sebe pištole?“ pýtal sa Beňovsky troch členov.

„Máme,“ odpovedal Wyndblad „a sú aj nabité.“

„Piatčinin! polož na stôl svoju pištoľ, je to pištoľ nášmu družstvu patriaca a umierajúci je dlžen ju nazpät dať.“ Piatčinin s trasúcou sa rukou vytiahol z poza pása svoju pištoľ, jakú každý člen bol povinen so sebou nosiť, a pokorne ju položil na stôl.

„Vyveďte ho von!“ velel Beňovsky, „Pán Boh s tebou, Piatčinin! Nech je Boh milosrdný tvojej duši!“

„Nech je Boh milosrdný tvojej duši!“ opakovali jednohlasne všetci sprisahanci, pod ktorým časom odsúdený troma druhamí doprovádzaný sa von vysockal.

„Bratia! modlime sa za dušu zomierajúceho,“ hovoril Beňovsky, a vážni mužovia sopiali svoje ruky, zklopili hlavy, a perny ich tichú modlitbu odriekaly.

Z razu rachot vystrelenia pretrhol ticho. Sprisahanci hlbšie zklonili svoje hlavy a vrúcnejšie sa modlili.

Dvere sa roztvorily a traja druhovia vstúpili dnuká.

„Pravda sa vyslúžila,“ riekol Windblad sviatočne.

„Zradca je potrestaný. Zomrel, jeho mŕtvolu sme uvrhli do vody.“

„Pravda sa vyslúžila, odpuštenie zradcovi, lebo je u Boha,“ dokladal Beňovsky prežehnajúc sa krížom. „A teraz bratia, počujte moju druhú žalobu.“

„Je ešte jeden zradca medzi nami?“ pýtal sa Wyndblad.

„Nie, nieto zradca, ale jeden zbabelec,“ odpovedal Beňovsky smutne; „jeden muž, ktorý pochybuje vo svojej vlastnej sile, a ktorý pri najvätšom srdca svieraní prosí vás o poradu o vašu shovievavosť. Bratia, vyjmite z mojích rúk moc, ktorú ste mi dali, lebo je to ťarchou na mne takou, pod ktorou musím zklesnúť. Bratia, nemôžem byť dial vaším vodcom, osloboďte ma od tohoto úradu! vrele vás prosím, dovoľte abych mohol vystúpiť z vašeho družstva, a že bych nemohol vziať účasť ďalej vo vašich zámeroch vo vašich účinkoch.“

„Chceš byť krívoprísažníkom?“ pýtal sa Wyndblad, „chceš zanehať družstvo, to družstvo, ktoré si sám utvoril?“

„Áno, keď nechcem byť nečestným a nevďačným, lebo nevďačnosť je najvätšie previnenie. Bratia, námestník mňa dobrotou a priateľstvom obsypáva. Bez mojeho vedomia mi vyprostredkoval slobodu, vyzískal mi úrad, zaopatril mi právo, abych mohol zase mať meno a ľudské postavenie.“

„A všetko toto prečo urobil?“ pýtal sa Wyndblad čo zpravodajca. „Čo ho pohlo ku tomuto?“

„Vedel, že jeho najmilejšia dcéra, Aphanásija, mňa ľúbi. Chcel ju blaženou učiniť, preto zaopatril pre mňa zamestknanie, a následkom čoho svoju dcéru mi môže za ženu dať.“

„Ty tedy budeš zaťom námestníka Kamčatky?“ pýtal sa zpravodajca.

„To jest, námestník ma chce svojím zaťom urobiť, a poneváč Aphanásija včera v oduševnenosti svojeho vysokošlächetného srdca, pred celou rodinou vyznala, že mňa ľúbi a že nikdy nechce dačou inou byť, vyjavil námestník že ma vďačne prijme za svojeho zaťa, a rozpovedal, čo robil v mojom záujme.“

„A ty brate,“ pýtal sa zpravodajca, „ľúbiš Aphanásiju? Príjmeš tak velikodušne ponúknutú ruku jejej?“

„Ja milujem Aphanásiju,“ odpovedal Beňovsky, „milujem ju vrelo, vznešeno, ale nikdy nemôžem byť jej manželom.“

„Prečo nie; brate?“

„Lebo by to krivoprísažníctvo bolo,“ odpovedal Beňovsky smutne. „Ja som ženatý, mám manželku i dieťa.“

„A prečo si to nezdelil hneď námestníkovi a jeho rodine pri tvojom príchode sem?“

„Lebo moje srdce bolo slabé, lebo mi lichotila vrelá ľúbosť mladého nevinného dievčaťa; bol som obájený a mladosti poslednie sladké sny som chcel prežiť, zobudil som sa už zo sna behom útrap plných dní a nocí; zúfalstvom a ľútosťou som to odplatil. Boh mi je svedkom, že som sa jej chcel zriecť, v dialke od nej som sa chcel zdržiavať, nehľadiac na moje utrápenia a na jej žalosti. Ale ona prišla ku mne so svojou matkou a so svojími sestramí, aby sa ma zpýtala, prečo som nešiel už, od jedného týdňa ku nej, a ľúbosť mladého dievčaťa, bratia, zachránila nám všetkým život. Aphanásija vstúpila na nový rok ku nám a oslobodila nás. Prosím vás tedy, buďte milosrdnými na proti mne a na proti mladému dievčaťu. Ja nemôžem ďalej zavádzať toto milé dieťa a jeho rodinu, musím vyznať pred nimí, že ja nikdy nemôžem byť paničky Nielovnej manželom, že som ženatý, že sa jej musím zriecť! Oni ma potom naveky odoženú zo svojeho domu. Ale musím mať silu k vykonaniu mojeho predsebavzatia, a musím byť pripravený k snášaniu ťarchy tohoto života, lebo som zaslúžil túto pokutu za dlhé hriešné mlčanie svoje. Ale vy, bratia, nemôžete žiadať odomňa, že bych potom oproti týmto ľuďom, ktorí toľko lásky, dobroty preukázali na proti mne, vystúpil po nepriateľsky, že bych ich dobrotu nevďačnosťou, jich lásku nenávisťou odplácal. Nemôžete žiadať, že bych na zkázu pracoval toho človeka, ktorý mi priateľsky podal pravicu aby ma z prachu, z uponíženia zase pozdvihol, ktorý mi prinavrátil slobodu, meno, postavenie, a ktorý mňa za syna chcel prijať, a svoj najdrahší poklad, svoju dcéru chcel mne dať. A jestli sa nám náš zámer podarí, ktorý som ja sám vypracoval a ktorý ste vy prijali, jestli sa nám podarí pre seba dostať jednu loď a oslobodiť sa, v Petrohrade námestníka vezmú na zodpovednosť, jeho budú obviňovať za náš útek; a ešte aj to povedia, že nám poskytnul k tomu spôsob a nástroje. Potom potrescú námestníka, poneváč nás nebudú môcť trestať, a potom i jeho celá rodina bude nešťastlivá. Ešte aj horšie sa môže udať. Náš zámer, pri všetkom vypočítaní, pri všetkej obozretnosti a zaujatosti môže aj zle vypadnúť a práve pri jeho uskutočnení sa môže odokryť. Potom už nebudeme mať čo urobiť, len jedine na hrad sa oboriť a usilovať sa, aby sme sa tohože umocnili. Pri tomto neni možné bitke vyhnuť, a ja bych bol tej hroznej prinútenosti vystavený, abych prelieval krv toho človeka, ktorý tak mnoho dobroty preukázal na proti mne, ktorému som tak mnoho dlžen. Preto vás prosím bratia, za milosť a za shovievavosť. Viete, že som verne, odhodlane pracoval v záležitosti našej veci a všetko som vynaložil k napredeniu našej záležitosti a k privedeniu jej blíž ku cielu.“

„To bola tvoja povinnosť urobiť,“ hovoril zprávodajca. „Prisahal si, že všetku svoju silu, celý svoj život nasadíš cieľom našeho družstva.“

„Bola moja povinnosť, a aj som zodpovedal tejto svojej povinnosti. Nie len že som sa postaral o družstvo, ale som aj urobil, pracoval som zaň. Všetky peniaze, čo som v šachu vyhral, čo je, jako vy to dobre viete, znamenitá summa, do spolkovej kassy som uložil. Zbraň opravy a potravu sme nakúpili za ne, matrózov sme najali, úradníkov sme zakúpili s nimi a ta sme priviedli náš návrh, že sa on aj onedlho bude môcť uskutočniť. Teraz vás ale medzitým prosím, aby ste aj vy dačo urobili za mňa! Prepusťte ma zo svojeho družstva, dajte mi zpiatky moju prísahu, dovoľte mi, abych mohol vystúpiť z vášho družstva, a od tohoto času abych žiadneho podielu nemal vo vaších účinkoch. Na druhej strane prisahám, že nikdy ani s jedným slovom ani s jedným hlasom ani len náražku na vaše ciele nespravím a mlčať budem ako hrob. Len ma osloboďte od toho, že bych mal činne robiť s vamí i ja, nežiadajte, abych bol nevďačným, mizerným človekom! Prepusťte ma z vašeho družstva! Prinavráťte mi moju prísahu.“

„Dokončil si brate? pýtal sa spravodajca.

„Skončil, brate.“

„Iď von, a čakaj dokiaľ ťa zavoláme. Nech sa poradíme.“

„Potrebné je, aby sme sa v tejto veci ešte aj radili?“ pýtal sa jeden spolučlen.

„Nie, neni potrebné,“ odpovedal druhý, „vec je čistá a jednoduchá.“

„Áno, vec je čistá a jednoduchá,“ opakovali všetci.

„Kto prisahal, ten musí svoju prísahu zadržať až do smrti,“ preriekol sviatočným hlasom ten prvý.

„Kto vymyslel dajaký zkázonosný návrh a aj druhých na to nahovoril, nemôže od neho zbabele odstúpiť, keď na vyvedenie príde vec,“ dokladal druhý.

„Zbabele!“ vykríkol Beňovsky.

„Áno, zbabele,“ opakoval predošlý prísnym hlasom. „Morálna zbabelosť opanovala nášho brata. Ľaká sa, sťa zradca objaviť sa v oči s jednou ženskou, ktorú miluje, a preto chce ostať zradcom oproti svojím spolubratom utrpenia, oproti svojím bratom, ktorí sa na neho spoľahli, ktorí sa mu podali, ktorí prisahali, že ho budú poslúchať a že jeho rozkazy splnia.“

„Beňovsky!“ zvolal zprávodajca hlasom sviatočným „pamätáš sa na prísahu nám učinenú?“

„Pamätám,“ odpovedal Beňovsky smutne.

„Jako zneje prísahy prvého oddielu zakončenie?“ pýtal sa zprávodajca. „Prísediaci, čítaj zakončenie prvého dielu prísahy, ktorú nám náš vodca predriekal.“

„Zakončenie prísahy: ,Verne a celý svoj život sa posväcujem družstvu. Jestli by dakedy toto oľutoval, jestli dakedy zaďakovať chcel zo svojeho vodcovstva, postavenia hodný som smrti, a prísahám, že bez všetkého zdráhania príjmem túže z vašich rúk.‘“

„Dobre!“ zvolal Beňovsky zúfale, „zadržím svoju prísahu, bez zdráhania prijímam smrť z vašich rúk… Zabite ma, lebo som zaslúžil smrť.“

„Nie,“ riekol zprávodajca sviatočne, „nechceme my tvoju smrť, ale tvoj život.“

„Tvoja smrť by nám ničoho neosožila,“ dokladal druhý, „ale tvoj život nám musí pomáhať. Beňovsky v mene Boha a cirkve, v mene tvojej cti a statočnosti ťa upomínam na tvoju prísahu, a vyzývam ťa, urob jej za dosť.“

„Pre jedno dievčenské srdce, ktoré sa snáď pukne, keď ho zaneháš, nemôžeš zanehať nešťastníkov, ktorí v tebe dúfali, ktorí sa na tvoje vodcovstvo uspoľahli. Musíš nám verným zostať, ako sme my tebe vernými zostali.“

„Pravda je, oh cítim, že je to pravda,“ šeptal Beňovsky smutne. „Neni žiadnej inej voľby, žiadnej!“

„Neni žiadnej inej voľby,“ dokladal zprávodajca sviatočne. „Beňovsky! ty si náš vodca, a tým musíš zostať!“

„Áno, áno, tým musím zostať,“ riekol tupo.

„Ty si vodca, ktorému sme my poslušnosť prisahali,“ pokračoval zprávodajca, „ale ty zase vzájomne si zaviazaný prísahou výboru, keď mi spoločne a jednohlasne prinášame uzavretia. Pýtam sa bratov, dovolíme-li nášmu bratovi, že by svoj pomer s dcérou námestníkovou zrušil, tedy, že by hnev námestníka na seba pritiahol a takto snáď vylúčil príležitosti, s ktorým zámerom a cieľom spoločnosti by osožiť mohol?“

„Nie, toto mu nedovolíme!“ vykríkli všetci jednohlasne.

„Nie,“ slávnostne riekol jeden hlas, „nie, to mu nedovolíme, ba oprotivne žiadame od neho, aby svoje zasnúbenie s dcérou námestníkovou i na ďalej podržal, aby, v najlepšom, v najintímnejšom pomere žil s námestníkom až do okamženia uskutočnenia nášho zámeru. Neni-li to aj vaša vôľa, bratia?“

„Toto je aj naša vôľa!“ vykríkli všetcia.

Beňovsky, ktorý zo sklonenou hlavou, s ledvaj popadajúcim dechom stál, pozdvihol hlavu a smelé a mužné odhodlanie zárilo z jeho živých očú a odrážalo blesk z vysokého jasného čela.

„Dobre,“ riekol silným hlasom, „nemali ste žiadno milosrdenstvo oproti mne, žiadate, abych svoju prísahu zadržal. Zadržím ju, keď sa mi srdce pri tom hneď aj pukne. Ani nesmiem mať proti sebe žiadneho milosrdenstva. Môj život je váš a družstva. Vernosť som vám prisahal, zadržím túto vernosť až do smrti. Zase som tedy váš, bratia, srdce mi trpí, ale veď sa zaoceľuje; duša mi krváca, ale veď zteče z krvy a potom bude ticho. Hotový som. Budem zradcom tých, ktorých milujem, ktorí mi dobre urobili, ale mojím nešťastným bratom danú prísahu zadržím; s vamí sa oslobodím alebo zomrem! Nech ma opovrhne Aphanásija, tým ľahšie ma bude môcť zabudnuť. Nech ma preklína námestník ako nevďačníka, potom mu sáď uveria, že neznal žiadnéno účastenstva v našom úteku, nebudú sa pomstiť na ňom za to, čo sme my urobili. Tu som, bratia. Máte zase svojeho vodcu! A teraz počujte moju vôľu a moje rozkazy. Zajtrá na noc nech sa jednotlivé oddiely k valnému shromaždeniu povolajú. Na tomto valnom shromaždení vydám svoje pokonné úpravy, a každému vykážem jeho miesto. Návrh je zralý a musí sa uskutočniť prv, než by jeden týdeň uplynul. O jeden týdeň by sa malo vykonať verejné zasnúbenie s Aphanásijou, ale daj Bože, aby sme na ten čas už boli Kamčatku zanehali, a ja nepočujem kliatby námestníkove a náreky i ztesky Aphanásije. O jeden týdeň budeme alebo vzdialení odtialto, alebo zomreme! Hore sa bratia, hore! Zajtrá v noci všetkých sprisahancov valné shromaždenie!“