ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Móric Beňovsky roztvoril oči a jeho podivný pohľad padol na milú a peknú ženskú postavu, pri jeho posteli v operacom stolci sediacu, jejže veľké čierne oči útlou spoluútrpnostou spočívaly na ňom.

Sťa slnečný pablesk sa vodral pohľad týchto očí do jeho srdca, sťa slnečný pablesk cítil ho na svojej tvári sa rozprostierať, a ľadová kôra, obklopujúca jeho srdco, rozplynula sa v sľzach pohnutia a žiaľu.

On cítil, ako sa ronily sľzy po jeho horúcich lícach a dobrý účinok maly preňho, bo poľahčily mu prse.

Tak sa mu zdalo, akoby sa nesmierna ťarcha bola z jeho duše odvalila, a cez perny sa mu predral mimovoľne výkrik radosti. Chcel ramená svoje vystreť proti tomuto ľúbežnému zjaveniu, ktoré sťa anjel pokoja a smilovania pred ním stálo, lež ruky jeho neposlúchly, ťažké a mdlé zklesly dolu. Chcel hlavu zdvihnúť, lež ona ostala na poduškách ako pripútaná. Chcel prehovoriť, ale cítil, že mu perny službu vypovedaly. Avšak vzdor tejto slabosti sosbieral všetku silu, a ústa svoje prisilil k hovoreniu.

„Kto mňa zputal, kto mňa drží v zajatí?“ Toto boly prvé slová, ktoré sa mu ako krčovitý výkrik z úst vydraly, a jeho samého svojím hlasným znením tak prestrašily, že mu hlava omámená a skoro bez smysľu padla zpät na podušky. Tak sa mu zdalo teraz, jakoby sa nad ním vznášalo šeré mračno, jakoby jeho myseľ zastieral hustý mlhavý závoj, ktorý sa vždy nižšej a nižšej zpúšťa, na hlavu a prse sa valí, a sťa by mu v ušiach znelo a dunelo zazváňanie zvonov s hukotom víchrovým. A predca, i cez hmlu, cez mračno videl oné veľké, hviezdám podobné oči anjela pri ňom stráž stojaceho, sťa by chcel odpudiť od neho každého demona a zlého ducha; po medzi hučaním a zvonením zdalo sa mu, že čuje melodický, nežný hlások, ktorý vzdychajúc šeptal: „O Bože! Bože! on znovu upadne do zúrivého nápadu, do horúčky!“

Tieto slová sa ho dotkly ako blesk, osvietily razom temnotu jeho duše, a vysvetlily mu položenie, v akom sa nachodil.

On teda bol zbavený mysle, on blúznil, on bol upadol do zúriacich nápadov, preto ho spútali, preto bola hlava, ruky a každý jeho úd v tesnej väzbe! Lež teraz, teraz predca sa precítil zo svojej pomätenosti, bo však videl, kolo seba pozeral, a rozoznával všetkie predmety, ktoré ho obkľúčovaly. Videl, že v širokej posteli s podnebím leží, ktorá červenými ťažkými záslonamí bola zastretá, odtiaľto videl do prestrannej chyže, jejže dlážka mäkkými koberci bola pokrytá, v ktorej starožité pozlátené náradie stálo a na jejže stenách sa skvely obrazy s rezbárskou robotou v ozdobených a pozlátených širokých rámoch. Videl z podlahy vysiaci starožitý krištálový svieceň, v jehože vyhladených gulkách sa svetlo, v tam tých srieborných svietnikoch horiacich sviec, v najrozmanitejších barvách trblietalo a hralo.

Videl a rozoznával toto všetko, a teraz úpely oči jeko úzkostlivým a prosebným pohľadom na útlu ženskú postavu, ktorá sa ešte voždy sústrastne naň dívala. Týmto pohľadom zdalo sa, že k sebe volá túto postavu, akoby žiadal dajaké tajomstvo jej sdeliť; krásna a útla postava sa zodvihla, a sklonila sa ku nemu, pri čom sa jej dlhé belavé kadery dotkly jeho tvárí, tak, že z razu zachvel rozkošou a bôľom. Cítil, ako mu srdce prestalo biť, ako ľadová zima prebehla cez žily jeho, a pozrel do očí, ktoré nad ním svietily, a zpýtal sa sám seba: „či to anjel smrti, ktorý sa kloní ku mne, aby boskal perny moje a mňa vyslobodil?“

Lež nie! anjel smrti sa nemohol tak milostne a útle mu objaviť, nemohol by naň dýchať s tak teplým, vonným dechom! Anjel života sa sklonil ku nemu, žeby ho vyslobodil z pút omámenosti!

„Čuj mňa milostný anjel!“ šeptal celkom tichučko a bezzvučne. —

Ona sa bližej sklonila ku nemu, žeby porozumela jeho slovám, ktoré sťa duševný vánok na pernách jeho žašumely.

„Ja som neni šialený,“ šeptal znovu, „už neupadnem viac do zúrivosti. Som pri dobrej pamäti a vidím. Maj útrpnosť so mňou, a rozputaj mi z väzby moju hlavu a ruky, žebych sa mohol zodvihnúť a sebou pohybovať!“

Čo že bolo v jeho slovách tak strašného a hrozného? Prečo sa zatemnily tie hviezdy, ktoré tak jasne zárily naň? Čo to za teplé kropaje padly na jeho tvár, ktoré ho sťa nebeská rosa ovlažily, občerstvily a ochladily?

„Ty plačeš?“ pýtal sa sotvaj srozumitelne, „plačeš preto, poneváč mi nemôžeš spomôcť? Oh smiluj sa nadomňou, rozviaž mi putá a vysloboď ma!“

Postava usušila si sľzy svojimi dlhými hodbábneho ťahu vlasámi, a namáhala sa smiať.

„Nie si poviazaný,“ prehovorila, „neni žiadneho puta na tebe! Len choroba a slabosť ťa upútala. Ale toto sa tiež pomine, a potom sa budeš môcť pozdvihnúť, lebo veď si slobodný!“

„Slobodný!“ vískala duša, lebo slová mu primrely na pernách, zrak sa zatemnil, obočie mu vpadlo. Oh Bože, Bože! Či skutočne prišla smrť? Smrť, aby ho vytrhla z pomedzi živých?“

Celú svoju duševniu silu sobral, chcel premôcť smrť, bojovať chcel proti nej, nechcel utratiť sebäprítomnosť, nechcel do pomätenosti, do zúfalstva upadnúť.

A jako sa takto sám so sebou trhal, bojoval, a zovňútorne nepohnute, a jako kameň ležal, onen útly hlas, ktorý už pred tým bol počul, zase na novo čul milo a sviežo sa ozvať: „Otče, na okamženie je sebäpovedomý; pomätené, tmavé horúčosti na okamyh osvetlily sebäpovedomie. Oh, drahý otče, teraz už úfam, že sa vyzdravie.“

„Jestli vyzdraveje, Leonora,“ prehovoril vážny mužský hlas, „po Bohu tebe bude môcť ďakovať svoje vyzdravenie. Zadržala si prísahu učinenú, keď chorého sem doniesli; opatrovala si ho, bdela si nad ním ako matka, ako sestra. Oh, on nikdy nebude v stave pochopiť, koľko bude mať tebe Leonora ďakovať!“

„Na čo by to aj mal vedeť?“ pýtal sa útly ženský hlas. „Nie za povďačnosť som urobila to, čo som robila. Ty si so mňou spokojný, drahý otče, a toto mi je najmilšia odmena. Pozri, otče, spí. Od týdňov po prvý raz leží takto ticho a pokojne.

„Áno, spí,“ hovoril druhý hlas. „Myslím, že teraz nastúpila premena, ktorá mala podľa slôv lekára po tieto dni nastať. Keď sa z tohoto sna zobudí, uvidíme, či sa mu len telo alebo i duša hneď vyzdravela.“

„Vyzdravie!, oh vyzdraveje, drahý otče. Tento krásny a šľachetný duch, ktorý sa i pod časom pomätenosti a horúčky spovedal pred namí, nemôže zahynúť, okutý do želiez. Tak mnoho trpel, tak mnoho ľútosti a žalosti musel pretrpeť! Nemilosrdný svet tak nespravodlive zachádzal s ním! Jeho žaloby a do zúfalstva privádzajúca horúčka dostatočne to prezradily predomňou. Mnoho nešťastia ho potkalo…

Hlasitý, dojatný výkrik pretrhol ju v reči, radosti a blaženosti výkrik; tvár chorého sa zárila blaženosťou, oči mal roztvorené a na novo s povedomým hľadely na Leonoru, ktorej zrak týchto očú na dno srdca vnikol. V okamžení tejto radosti chorý mal tolko sily, že sa trocha mohol podvihnuť, ruku podvihnuť, a povedať:

„Nech je požehnaný pán Boh! Ona verí vo mne! Ona ma nedrží za hriešnika, za vraha! Sútrpnosť má so mňou; ľútosť prejavuje nad mojím nešťastím! Vďaka! vďaka ti anjel drahý, tebe…“

Viac nepovedal.

Hlava mu na podušku zklesla, oči sa mu zatvorily, dech sa mu zastavil.

„Zomdlel,“ prehovoril Hanski, zalapiac svojima rukama chorého, ktorého hlava teraz na jeho pleciach ležala. „Ubohý chorý, tak mnoho bojoval oproti diablom a demonom, že teraz pohľad anjela pre zarazenosť, vládu vzal nad ním. Ale sa zobudí, a teraz už nepochybujem, Leonora, že máš pravdu, že sa i duševne zotaví.“

A Hanského i jeho dcéry nádeje sa skutočne i splnily. Beňovsky s čistým sebä povedomým sa prebral a od tohoto dňa ani na okamyh sa nezatienil jeho duch. Pomaly sa síce uzdravoval, opatrovaný pozornosťou a obratnosťou Leonóry, i voždy dial a dial sa sbližoval k vyliečeniu a k dosiahnutiu úplnej vlády a sily. Zo začiatku s pocitom nekonečnej blaženosti a radosti sa poddával tomuto útlemu opatrovaniu, neustálej pečlivosti, jako dajaké dieťa, ktoré sa cíti byť oslobodeným od vyhrážajúceho velikého nešťastia a v pocite istej nebeskej blaženosti dobre vie, že spočíva na útlych rukách matky. Častokráte, keď si starý Hanski so sústrasťou a dobrotou k jeho posteli sadnul a s predčitovaním alebo milou ducha plnou rečou svojou ho chcel obveseliť, Beňovského oči sa so sľzami naplnily a ticho lapil ruku starého pána, aby ju stisol a skrze toto stisnutie a skrze svoje svlhlé oči vyslovil mu poďakovanie, na ktorého vyjavenie perny neboly schopné.

Mnohorazí, keď Leonóru videl okolo seba ticho sem i ta sa krútiť a robiť, a keď ho táto, keď ešte jeho ruky ani ližicu a vidlicu neboly vstave udržať, ako malé dieťa kŕmila a napájala: v nevýslovnej blaženosti a dovoľnosti ju svojou matkou a sestrou menoval, a s trasúcimi pernamí boskával malé rúčky, ktoré pre neho v útlej činnosti sa pohybovaly.

Ale čím viac sa smáhala jeho sila, čím vo vätšej miere prichodil ku samovláde, tým viac zbľädol na jeho tváry výraz radosti, tým zasmušilejší a zádumčivejší bol jeho zrak. Dakoľko milých a krásnych týdňov ztrávil v prítomnosti, ale potom nastaly rozpomienky poťahujúce sa na minulosť, starosti ohľadom budúcnosti, a s týmto bolo po jeho duševnom pokoji. Vedel jak nevýslovne mnoho môže ďakovať týmto pohostinným ľuďom, ktorí proti neznámemu človeku s toľkou milosrdnou sústrasťou boli naklonení, vedel, že prez celé mesiace žil v ich kaštieli chorý, pomätený, že ho tíže so sebäzapretím a s s obetovaním sa opatrovali, a za všetko toto sa neodslúžil.

On bol chudobný vyhnanec, ktorý nemohol nič svojím pomenovať, ktorý nemohol s ničím odmeniť onú veľkú zaviazanosť, ktorú mu šľächetná dobrota Hanskéko a jeho dcéry vymerala. Už skoro pol roka žil v ich dome, požíval ich pohostinnosť, súčastnil sa v ich dobročinnosti a nemal nič, ničoho na svete, čím by to odmeniť bol mohol.

Toto povedomie sa zo dňa na deň zmáhalo, žiaľ kvapkalo do každého pohára vína ktoré k ústam niesol, do každého jiedla ktoré okúsil; ochmárilo oné ináč tak blažené a krásne hodiny, ktoré so starým pánom a jeho dcérou ztrávil.

Vzdialiť sa mal odtialto, nemohol byť dial na obtížnosti svojím dobrodincom, toto vedel, o tomto bol presvedčený. Ale kde že má ísť, kde že sa má utiecť pred touto nie k zneseniu a predca tak blažene sladkou prítomnosťou? A keby toto bol aj vedel, bol v nedostatku aj tých najpotrebnejšich k odcestovaniu potrebných vecí! Však ho olúpili z majetku, okrem dakoľko diamantov nemal ničoho, ale jako by mohol i tieto speňažiť, aby si k odcestovaniu potrebné veci zaopatriť mohol?

Len jediný spôsob bol vyslobodiť sa z tejto kolomuty, z tohoto vňútorného súženia; písať musel svojemu ujcovi, Pulavskému. Od neho si mohol k odcestovaniu potrebné peniaze bez poníženia sa pýtať? jeho musel poprosiť, aby ho vďačne prijal do svojeho pantovského kaštiela, u neho musel zostať až do úplného vyzdravenia.

Jakonáhle sa tak silným cítil, že vládal pero držať v ruke, hneď sa pribral k písaniu listu svojemu ujcovi. Silná a ťažká práca to bola; jeho bľädé čelo sa vo velikých kropäjoch potilo, litery tancovaly pred jeho očama, jeho studené prsty sotvaj sa chcely pohybovať a o dakoľko menšín musel zanehať celú túto trapnú prácu, lebo nemal sily, aby svoje myšlienky do súvisu priviedol. Ale druhého dňa zase len pokračoval v práci, a s vytrvalou trpezlivosťou to opakoval každý deň, až konečne bol list hotový a oddal ho Hanskému prosiac tohoto, aby sa o jeho odoslanie láskave postaral.

Starý pán prisľúbil, že ho ešte dnes odošle do Jablonky na poštu. Beňovsky si hneď ľahšie vydýchol, ako keby sa bol od dajakej velikej ťarchy oslobodil.

Od tohoto dňa bol neostíchavejší a veselší; s blaženou lahodou sa oddal požitkuplnej prítomnosti; bol tovarišskejším a shovorčivejším a voždy hotový účasť vziať v dobrého rozmaru žartoch starého pána a duchaplného vyprávania jeho dcéry.

V tom povedomí, že sa od týchto radostí a roskoší o pár týdňov rozlúčiť musí, a v povedomí viac sa nenavrátivšieho rozlúčenia s dvojou osobnou radosťou požíval to, čo mu prítomnosť poskytovala.

Medzitým míňaly sa týdne a odpoveď ešte voždy nedochádzala. Úzkostne a so srdca klopotom čakal listonosiča, ktorý každý týdeň dvarazy išiel do Jablonky, aby doniesol z pošty milostivému paňstvu slujúce zásielky.

Pre neho, pre ubohého osamelca a od celého sveta opusteného Beňovského nepriniesol ale nikdy list alebo dajakú zprávu. Tak sa mu zdálo, jako keby sa celý svet za ním bol na puhú púšť premenil, na ktorej ani jeden zelenajúci sa oáz, ani jedno jedinké útočisce nebolo pre neho mimo tohoto domu, kde ešte výlučne mohol najsť sútrpnosť, dobrotu, priateľské slovo a nežné poľutovanie.

A predca sa musel vzdialiť odtiaľto, nemohol dĺž zostať tuná, nedovoľovala to jeho statočnosť a samopýcha. Teraz už zase na novo bol zdravým; dni snov, požitku a pokoja sa pominuly. Nemohol to prijať za svoje vyhovorenie, že veď je ešte slabý, že je nevládny k tomu, aby vystúpil do života a aby si zase vystavil hlavu búrkam života. Nie, on bol vyzdravený; oheň mladosti zase na novo horel v jeho žilách, zdravie zase na novo silnými učinilo jeho údy, elastičnými jeho žily.

Nemal už viacej žiadnej zámienky tu poostať — jedine tú jednu, že velice vďačne by bol poostal, a že sa velice šťastným cítil v kole týchto dvoch šľachetných duší, ktorým má čo ďakovať za svôj život. Voždy spoločne myslel na nich, neoddelil, nechcel ich rozdeliť jedného od druhého ani len v myšlienkach. Nechcel sa zpytovať sám seba, ktorého viac miluje, oproti ktorému cíti viac povďačnosti, oproti Hanskému alebo oproti jeho dcére; nebezpečné bolo túto otázku do čistého priviesť, cítil že sa mu srdce vo strachu dovedna sťahuje, keď túto otázku upravuje ku nemu, a ono naľakané a nastrašené výhyblo tejto otázke.

Že sa musí vzdialiť odtialto, to bolo isté; toto bola jediná odpoveď, ktorú rozum a statočnosť dávala srdcu i len na otázky v myšlienkach upravené. Preč! rýchlo preč! tak rýchlo, jako len možno.

A ešte voždy neprichádzal žiadon list, žiadna zpráva od jeho ujca Pulavského. Každým okamžením s trapnou boľäsťou čakal na vstúpenie listonosiča, a smrtná bľädosť obsadla jeho tvár, keď voždy na otázku s úzkosťou duševnou vypovedanú len tú odpoveď dostal: neprišiel list.

Dnes sa ho ale zmocnila ľútosť, keď po tejto zvyčajnej otázke videl zmarenú zase svoju nádej a nemohol sa sdržať od boľästneho vzdýchnutia; a dokiaľ Hanski a Leonóra čítali práve došlé listy, rýchlymí krokamí vyšiel z izby, snáď preto, aby nevideli jeho sľzy.

Sotvaj že vystúpil von z chyže, Hanski a jeho dcéra odložili listy bokom, ktoré bez toho len zdánlive čítali.

„Vidíš, otče,“ prehovorila útlym a harmonickým hlasom Leonóra, „vidíš už nemá pokoja u nás, srdce sa mu preč žiada.“

„Srdce?“ pýtal sa Hanski, zvláštny a pozorný zrak uprúc na svoju dcéru. „Opravdu to myslíš, že sa mu srdce žiada preč odtialto? Nie snáď skorej jeho statočnosti a pýchy cit?“

„Ja sa nechcem disputovať s takým znalcom človekoslovia pre jedno ,prečo‘, odpovedala začervenelá Leonora, „dosť na tom že výsledok je jeden a tenže. On sa žiada preč odtialto, preto čaká tak netrpezlive každý poštovný deň a list od svojeho strýca.“

„A ja mu nemôžem povedať, že jeho strýk Pulavsky, obvinený zo sprisahania sa oproti poľskému kráľovi, je v žalári, a že sú mu statky zhabané,“ vzdýchnul si starý Hanski. „Nemôžem mu pevedať, že jeho list upravený k ujcovi som ani neodoslal, lebo veď bez toho by mu ho nebolo možné doručiť. Lekár nám k duši hovoril, aby sme opatrne obchodili všetko, čo by ho mohlo rozčuliť, zarmútiť, lebo nervy sú mu ešte tak slabé, že hocajaké strasenie mysle by nazpäť pritiahlo jeho ukrutné boľästi. Kebych len tušiť mohol, alebo kebych uhádnuť mohol, čo obsahuje v sebe list písaný k Pulavskému, lebo veď moja statočnosť mi zabraňuje list jeho roztvoriť. Keď sa mu zdravie prinavráti, hneď mu ho prinavrátim, ale prv musím uhádnuť, čo obsahuje, a predovšetkým sa teba pýtam dcéra moja, ktorá si toľko mesiacov bdela nad ním, a pred ktorou všetky svoje vňútorné city v horúčke roztvoril: netušíš, čo môže obsahovať v sebe tento osudný list?“

„Jednu čiastku jeho obsahu, myslím, že uhádnem,“ odpovedala Leonóra, odvrátiac svoju začervenelú tvár. „Vladárske slovo Marije Terezije olúpilo Beňovského z jeho statkov, a pri tomto i svoje postavenie pri vojsku zanehal, — obávam sa tedy, že je v úplnom nedostatku peňazí, a snáď preto písal k Pulavskému, jako ku svojej jedinej rodine. Bolo by tedy dobre dajakým spôsobom a cestou, istou summou peňazí ho zaopatriť, a už som aj myslela na to, žeby sa mu to skrze poštu v mene Pulavského malo poslať.“

„A aj na to si myslela dcéra moja,“ pýtal sa Hanski, „že Beňovsky, jako náhle bude mať peniaze k ceste, hneď sa na cestu aj vydá a nás tuná nehá?“

Leonórou prebehlo tiché strasenie, a červená tvár sa premenila na bľädú.

„Aj na to som myslela, otče,“ šeptala ticho. „Nectiloby ani mňa ani teba, keby sme takouto povrchňou prinútenosťou chceli nášho obľúbeného hosťa čo i len na jednu hodinu v našom kole upútať. Predovšetkým je potrebné, aby slobodne mohol voliť medzi odcestovaním a poostatím.“

„A keď odcestuje, čo potom Leonóra?“ pýtal sa otec voždy meravo držiac upretý zrak na svojej dcére.

Leonóra za okamženie mlčky, so zklopenýma očama, zamysleno stála.

Potom zase na novo pozdvihla oči, a čistým, spokojným zrakom hľadela na otca.

„Keď chce od nás odísť,“ odpovedala rozhodne, „keď nás chce tuná zanehať, aby sa nikdy viac nazpäť nevrátil, nepokúsime sa ho zdržiavať, ale sa musí privyknúť i bez neho žiť.“

„Poď na moje ňádra, šľächetná a vznešená dcéra moja,“ vykríkol hľboko dojatý Hanski obejmúc najsrdečnejšie svoju dcéru. Ona zklonila hlavu na pleco otcovo pod ktorým časom dve veľké sľzy sa pomály zkotúľaly po jej bľädej tváry.

„Leonóra!“ šeptal usmievajúci sa otec, „Beňovsky raz za tieto dve sľzy diamanty a perly bude klásť na tvoju hlavu, jako na svoju nevestu, lebo ťa miluje.“

„Nie,“ vykríkla Leonóra, „nie, on mňa neľúbi.“

Ale jako toto vypovedala, rýchlo sa vykrútila z otcovho náručia a odbehla.

Konečne o dva týdne dostal Beňovsky dávno čakaný list, ktorý bezpochyby z Pantavy došiel, lebo na ňom boly biľagy z tadial vedúcich poštovných staníc. Pri tomto aj päť pečatí bolo na ňom, čo na to poukazovalo, že ani peniaze nechybovaly z neho.

Skutočne, v liste dve bankovky boly, každá po tisíc zlatých; list medzitým nepísal sám Pulavsky, len ho diktoval svojemu tajomníkovi pod pero. V liste na vedomie dával Pulavsky svojemu synovcovi, že je práve na ceste postavený vo svojích záležitosťach do Francúzska, kde sa snáď cez jeden celý rok bude baviť. S ochotnou radosťou mu posiela peniaze, ale ani jedným slovom nepripomenul, aby jeho synovec prišiel do pantovského kaštiela.

„Na toto neni ani potreby,“ hovoril sám k sebe Beňovsky. „Však môj ujec vyjavil predomňou, že som voždy vďačne videný hosť v pantovskom kaštieli, a že tam voždy otvorené útočište najdem. Ale,“ hovoril dalej zamysleno, „čo budem tam robiť, keď mi je ujec nie doma? Slušíli sa, abych zase započal tam svôj predošlý nečinný život a bez všetkého cieľa mám žiť z jedneho dňa na druhý? Neni mi lepšie tuná zostať, kde ma šľächetní priatelia obtáčajú, kde — — —“

Zamlčal sa a zanoril do hľbokých myšlienok; a jako takto v tichosti a bez pohnutia sedel, tvár sa mu voždy viac a viac začervenávala, oči mu voždy záriacejšie zostávaly.

„Musím odísť,“ preriekol po prestávke rýchlym a velikým pozdychom, „nesmiem ďalej tuná zostať. Musím odísť, dokiaľ mám ešte silu k tomuto. Už zajtrá! Nemôžem dopustiť diaľ sa nehať zamotávať tejto okúzlenosti, keď mi hneď aj srdce pukne za to; musím odísť. A že bych ináč ani urobiť nemohol, abych bol prinútený samému sebe dané slovo zadržať, neodvolateľne sa zaväzujem, že toto hneď zdelím Hanskému a aj — jeho dcére Leonóre. Ona sa nepokúsi k tomu, aby ma zdržiavala, lebo ona je pri všetkej svojej nebeskej dobrote nemilosrdná; ona tak cíti, jako anjel nevinnosti, nie ale jako jedna smrtelná ženská. Alebo aspoň oproti mne necíti. Oproti mne len ľútosť a spoluútrpnosť ukazuje jej nebeská a krásna tvár. Ale nie ľúbosť! Nie, nie ľúbosť! Zdelím jej svôj odchod! Zaiste sa bude tešiť mojemu odchodu!“

Hanski a jeho dcéra sedeli v tereme pri dverách altány, keď Beňovsky rýchlymí krokamí a so začervenelou tvárou sa ku ním približoval.

„Nuž, môj drahý mladý bratku!“ preriekol Hanski, pozdvihnúc zrak z knihy, z ktorej predčitoval svojej dcére, „dostali sté dobré zprávy od vášho ujca?“

„Velice dobré,“ odpovedal Beňovsky náhle. „Pulavsky ma volá do svojeho pantovského kaštiela, abych si podelil s ním jeho samotu.“

Toto povediac pohliadol na Leonóru, ale táto ani na okamyh nepozdvihla svôj zrak zo šitia, ale srdce jej predca v hĺbke cítilo zrak Beňovského, a predca sa jej tak zdálo, jako keby sa slnko bolo zatemnilo a tmavá, bezhviezdná noc nastupovala.

„A vy, drahý, mladý priateľu, opytoval sa Hanski s milým hlasom, „čo mienite odpovedať vášmu ujcovi?“

„Že prijmem jeho pozvanie a že k nemu odcestujem,“ odpovedal Beňovsky rýchle, svoje oči voždy na Leonóre upreté držiac. Táto sa ale v tom okamžení ešte hlbšie zohla ku šitiu, s ktorým sa zdála velice zaňatou byť.

„Chcete nás tuná zanehať?“ pýtal sa Hanski s vnútornou dojatosťou. „Prišlo vám do umu odisť?“

„Musím si na um priviesť, že som vyhnanec, ktorý nikde na svete nemá domova,“ odpovedal Beňovsky smutne. „Musím zase vystúpiť na krajinskú hradckú, abych si dajako nenamyslel, že aj pre mňa jesto pokoja i odpočinku ráj. Blaženosť obmäčkuje, a keď sa aj dial budem tuná baviť, ešte ťažšie mi padne potom zápasiť s búramí života.“

„Ale prečo si chcete silou mocou namysleť, že život nič iné neobsahuje pre vás len búry?“ pýtal sa ho Hanski so spoluútrpnosťou.

„Lebo som odsúdený k nešťastiu a k nespokojnej samotnosti,“ odpovedal temno Beňovsky. „Na mojej hlave väzí kliatba otcovská, ktorá ma k nepretrženým trápeniam odsúdila. Toto ma vyvrhne z kola šťastných a blažených; olúpilo ma z rodiny, mena, statočnosti, majetku a jako Erynijou prenasledovaný Orestes, i ja som k tomu odsúdený, abych utekal z jedného miesta na druhé, nepretržene pokoj hľadajúc a nikde ho nenachodiac.“

„Vy ste sa k Orestesovi pripodobnili,“ hovoril starý pán s útlosťou. „Podľa tohoto tedy sa pamätáte aj na to, že Orestesa smutný osud konečne pokoj, odpočinok a blaženosť našiel v náručí Iphygenije.

„Áno, mal jednu sestru, ktorá ho milovala,“ hovoril Beňovsky zasmušile. „Mňa ale moje vlastné sestry zradily, zatajaly a obvinily. Ah, vy pravdu máte, Orestes mal aspoň jednu sestru, ktorá ho milovala, kdežto ja sám celkom opustený som na svete, ja nemám na celom šírom, božom svete nikoho kto by ma miloval.“

„V tomto ohľade, priateľu, ste vy nespravodlivý,“ hovoril Hanski s útlym hlasom výčitky. Myslím, že my sme dokázali — —“

„Že vo vašich srdciach nebeské smilovanie, šľächetný cit ľudskosti prebýva,“ pretrhol ho Beňovsky rýchle. „Vy ste sa smilovali nadomňou, prijali ste ma do svojeho domu. Útočište ste dali človeku bez vlasti, opatrovali ste chorého, bdeli ste nad ním, a oslobodili ste ho od smrti, prinavrátili ste ho životu, ale ste toto ani jeden neučinili z osobnej lásky a spolucitu oproti mne, ale z onej spoluútrpnosti a lásky, ktorou sa vaše šľachetné a dobrotivé srdcia oproti ľuďom vúbec a nadovšetko oproti nešťastníkom otvorené. Mňa ste nepoznali, keď ste ma do svojeho domu prijali, a keď vaša dcéra s velikodušnosťou a s plným milosrdenstvom, ako sa na jedneho anjela svedčí, ubohému chorému venovala opatrovanie a spluútrpnosť, toto nečinila preto, jako čoby spoluútrpnosť mala so mňou, s odsoteným a zneváženým Beňovským, ale že som vúbec opustený a trpiaci bedár bol, nad ktorým sa grófka velikodušne smilovala.“

„Vy až velice ďaleko idete,“ prehovoril Hanski s úsmechom. „Veď len nebudete tajiť, že Leonóra bez všetkého osobného záujmu — —“

„Oh, vidíte pane, že neidem ďaleko,“ pretrhol ho Beňovsky s boľastnou pohnutosťou. „Vidíte, že som pravdu povedal, lebo Leonóra nedrží za hodné moje tvrdenia ani jedným slovíčkom podvracať; teraz keď som už zdravý, nemá proti zdravému tú spoluútrpnosť ktorú mala proti chorému. Poneváč ale chorý nemá viac potreby na anjelské smilovanie, oproti zdravému sa stala pyšnou a vznešenou dámou, ktorá sa ani len na toľko nezníži, aby odberajúcemu sa aspoň jedno spoluútrpné slovo povedala.“

„Hovor tedy,“ vykríkol otec. „Povedc nášmu mladému a zanovitému priateľovi, že to neni pravda, čo povedal. Podvráť ho tedy!“

Pomály zodvihla svoju nad prácou hlboko uklonenú hlavu, ačpráve už hodná chvíľa ubehla, že nepracovala a s vážnym i spokojným zrakom sa obrátila k svôjmu otcovi.

„Nemôžem podvrátiť to, čo povedal pán Beňovsky,“ hovorila útle. „Musím zoznať, že pravdu povedal. Áno, ja bych bola pre kohokoľvek urobila to, čo som urobila pre neho; voždy bych si bola za svätú povinnosť pokladala so spoluútrpnosťou sa chovať oproti jednemu trpiacemu; keď som opatrovanie ho na seba prevzala, neurobila som to z osobných interesov, nie zo spoluútrpnosti oproti grófovi Beňovskému, ale z tej útrpnosti, ktorú oproti nešťastným voždy cítime. Toto je otče môj, pravda, čo ja s tým vätšou radosťou zoznávam, že skrze toto je pán Beňovsky, ako sa zdá že si i sám tak praje, od všetkej povďačnosti oslobodený. Lebo prečo že by mal byť povďačným oproti nám za také dačo, čo nie zosobna pre neho, ale i pre kohokoľvek z čisto kresťanskej povinnosti by sme boli urobili? A prečo by sa nenáhlil za dosť urobiť svojej túhe, ktorá ho do velikého sveta popudzuje; prečo by nezanehal náš opustený kaštiel, keď dobre vie, že sme nie jeho, Beňovského, videli v ňom vďačne z osobného priateľstva, ale smrtelného a trpiaceho chorého z čistej ľudolásky? Za celkom prirodzené držím tedy, že nás pán Beňovsky chce zanehať, a nemilosrdenstvo by bolo, otče, keby sme ho k ďalšiemu tu pobytu a skrze to k takému dačomu ponúkali, čo on nie s radosťou robí.“

„Je toto všetko, všetko, čo vy mne môžete odpovedať?“ pýtal sa trasúci Beňovsky a zbľädlý ako smrť. „Ani jediné malicherné slovíčko spoluútrpnosti mi nedáte na moju osamotelú a nepotešitelnú cestu?“

„Vy ste to nežiadali,“ odpovedala Leonóra. „Len to ste žiadali, abych dosvedčila, že vy ste mi nie podlžní ani najmenšou osobňou povďačnosťou, a túto vašu žiadosť som i vo smysle pravdy vyplnila. Vy ste tedy slobodný, s ľahkým srdcom nás môžete tuná zanehať, neviaže vás k nám nič, ste úplne slobodný. Ale pri tom všetkom nemôžete zabrániť nám, mne a môjemu otcovi, aby sme vás s najlepším dobropraním a s najvňútornejšou sústrasťou nesprovádzali na všetkých vašich cestách, a aby sme sa neradovali, keď raz počujeme, že sa vám dobre vede, a že Orestes konečne našiel svoje odpočinutie, svoje blaho v náručí istej Iphygenije. Žite blažene pane Beňovsky, a uverte, že ja sa budem vňútorne tešiť, keď vy zase raz dojdete ku nám a zdelíte nám, že ste šťastný. Žite tedy šťastne!“

Hlavu zklonila, s rukou kývla k ostatniemu rozlučnému pozdravu; prepodivne báječný úsmev osvetlil jej ťahy tváre, oči jej zárily ohňom nadzemským.

Jako keby vňútornými pocitamí vysoko držanou hlavou, nebadane ľahkými krokamí sa prešmikla cez komnatu a vyšla von. Nevidela, jako Beňovsky hľadí za ňou s očama široko roztvorenýma, bez dechu, s otvorenými pernamí jako k výkriku, ktorý mu ale nebadane na ústach primrel. Nepočul tupý výzdych, ktorý sa konečne vyprúdil z útrob, keď sa dvere zatvorily boly za ňou.

Leonóra rýchle a náhlo išla cez dlhý rad izieb, ako keby sa pred dajakým prenasledovateľom utiekla, až dokiaľ prišla do svojej izby, ktorá sa na samom konci chodby nachodila. Tejto dvere zamkla za sebou, keď vedela, že je sama, a že ju nik nemôže dostriehať; len teraz dovolila zrejme sa prúdiť svojej boľästi a utrpenia. Padla na kolená, a tvár si chopiac do rúk srdečne plakala.

Hanski sa pod tým časom pokúsil potešitelnými slovami uspokojiť Beňovského, a vyjavil pred ním, na koľko by sa tešili, on i jeho dcéra, keby ešte dlž u nich poostal, keby tento kaštiel za svoj domov považoval.

Beňovsky len nemým, zúfalým pokynutím s hlavou odpovedal na láskyplné slová starého pána, a keď tento posledný, vediac že Beňovskému v tomto okamžení samota je dobrodenie a potreba, pod akousi záminkou sa vzdaľoval — teraz ako by skutočne od furijí prenasledovaným Orestesom bol, do blízych hôr utekal, ako keby svätá bola tá hora, kde pokoj a potešenie môže nájsť. Celý deň zostal tam v tichom, samotnom zátieni hory; a na v húšti vyhľadanom a ľudskými šľapajamí nedotknutom mieste si zaľahnúc na moch, so zmeravým zrakom pohliadal hore na nad ním sa rozprostierajúce chvojové podnebie, už šeptajúce slová variac v sebe, už v hlasitých žalohlasoch hľadajúc potešenie nad svojim nešťastným a neblahým osudom, a potom zase bezslovne, s hlavou na väzy zklopenou hore sa zahľadiac, a len na tie hlasy očúvajúc, ktoré už sťa nebecké chóry, už sťa srdce rozrývajúce žalotóny šeptely a burácaly v jeho útrobách.

Až keď noc nastúpila, a istý bol toho, že ho nik neuvidí, višiel z hory a postupoval nazpät tichými a vynudenými krokamí do kaštieľa.

Bojazlive, každý šuchot, šromot obchodiac, prešiel cez preddomie, hore na schody a potom cez celú chodbu do svojej izby.

Na okruhlom stole, ktorý na prostreď izby stál, vo krýdelných strieborných sviecňoch sviece horely a pri týchto so studenými jedlamí a ovocím naplnené taniere atď. boly porozkladané; tichej domácnosti celkovitá vkunosť a pohodlnosť ho privítala v tejto izbe, — len že samotný bol, len že nebolo nikoho kto by ho bol pozdravil, nebolo nikoho, kto by sa bol radoval jeho príchodu.

A predca, keby nahliadnuť bol mohol do izby Leonóry bol by zoznať musel, že bol dakto, kto sa tešil jeho návratu.

Leonóra cez celý boží deň nevyšla zo svojej chyže. Otca, ktorý višiel k nej, aby ju odviedol k obedu, prosila, aby mohla zostať samotne a ticho vo svojej chyži, lebo že sa zle cíti a že odpočinok i pokoj potrebuje. Jej hlas žaloby plný a pri tom všetkom tak útly bol, že starému pánovi sa sľzy do očú tiskly a rýchlo sa musel vzdialiť, aby dajako útlemu a spolu pyšnému srdcu svojej dcéry s tymíto znakamí sústrasti dajakú boľäsť nezapríčinil.

Keď sa zotmievať počalo, z poza zpustených záclon Leonóra voždy v tom smere hľadela, ktorý ku hore viedol, — strežúc na príchod Beňovského.

Nepohnute, so zaduseným dechom, v srdci bezhlasne sa modliac, stála tuná cez celé hodiny, až konečne jej ku tme už zvyklé oči jednu podobu shliadly v dialke, ktorá sa pomály ku kaštielu približovala. On to bol, áno, on; hovorilo jej toto radujúce sa srdce, cítila to z nevypovediteľnej slasti, ktorá sa po celej jej bytosti sťa lúč slnečný rozložila. Z očú jej sľzy radosti tiekly, zpustila sa na kolená a k nebu pozdvihnúc svoje zalomené ruky, šeptala: „Sláva tebe Bože! on je zase tuná! On nás ešte nezanehal!“

Beňovsky toto nepočul, túto modlitbu pyšného, zaľúbeného dievčenského srdca; počul len svojeho vlastného srdca žalostné ozveny. Bol odhodlaný: že musí odísť ešte tejto noci rýchle. Máličko vecí čo so sebou bol doniesol, rýchlo pokládol do kapsy, na ktorú napísal náslovie najbližšej poštovej stanice, dobre vediac, že to bez toho odošlú za ním ta. Keď všetko do poriadku priviedol, a aj sám bol schystaný na cestu, sadnul si k písaciemu stolíku, aby sa písobne odorval od dvoch milovaných duší, ktoré mal tuná zanehať.

Ku starému Hanskému písal slová úcty, útlosti a poníženosti, slová také jaké môže len vdačný syn ku svojemu milovanému otcovi upraviť.

Zakončiac list, druhý listový papier položil pred seba, aby na ňom k Leonóre písal, ale jako jej meno písal, vyprúdila sa z jeho srdca boľäsť v najvätšej miere a celý plapolajúci oheň, ktorý doposiaľ násilne v ňom udusený držal, ten plameňom švihal z neho.

„Odstránim sa, lebo vás ľúbim,“ písal jej, „idem, lebo vašich nebeských očú slnečné lúče k plameňu rozžaly a osvietily moje srdce, a ja som predca k tomu odsúdený, abych celý svôj život prepotľkal vo tmavých nociach. S ľútosťou a zúfalstvom sa vzďaľujem, lebo viem, že vašu lásku si nikdy nemôžem vyzískať; vzďalujem sa medzi dovoľnosťou a mukamí, lebo svoju na proti vám chovanú lásku si sťa neztratitelný, drahý poklad so sebou nesem. Kebych kráľom bol, vďačne bych položil svoju korunu a svoju krajinu ku vašim nohám a silou svojej lásky bych až dotiaľ bojoval za vašu, dokiaľ bych ju obsiahol. Ale poneváč som žobrák, ktorý nemôže nič nazvať svojím, ešte ani len vlasť ani meno svoje, zronený odchodím odtialto — nie abych zabudol vás, nie abych oklamal svoje žiale vo výchre svetovom, ale abych žil a postavil stĺp z nich o ktorý sa oprúc každému víchru vzdorovať mohol a ktorý by ma podoprel, keď sa celý svet v ruiny sosutí okolo mňa. Ľúbim vás, Leonóra, toto je mojej duše zpevavá pejma, hymna vzkriesenia mojeho srdca, toto je štít, s ktorým zase vystúpim do života. Ale vy ste neslovili ku mne tak, ako niekedy hovorily starého času ženské do boja idúcim milencom svojím, podajúc týmto štít — vy ste nepovedaly: „Navráť sa s ním nazpät, alebo na ňom!“ Ohľadom na mňa láska moja oproti vám, je jedine taký štít, na ktorom sa jedine môžem nazpät navrátiť. Keď vypustím ducha na ňom, potom, Leonóra, neodoprete mi jednej sústrastnej sľzy, a táto sľza zmyje všetky bôle a omámenosti môjho života a osvetlí môj osud. Pán nech je s Vami, Leonóra! Požehnávam vás povzdychom mojej ľúbosti, každá hodina, každé moje vydýchnutie k vašim nohám dovede moje myšlienky, žiadosti, ktoré ať sa zmenia vo kvety, na ktorých by ste vy veselo a obklúčená i otočená blaženosťou, kráčaly. Buďte šťastná, Leonóra, ale vo svojích blažených dňoch rozpomeňte sa na mňa! Pomyslite si, že nikto sa tak nebude tešiť vašemu blahu jako ja.“

Teraz tedy aj toto sa stalo; rozlúčil sa, odtrhol sa od každej radosti života, od každého šťastia. Teraz preč, preč do pustého a osamelého sveta!

Dva listy nehá na stole, tmavý plášť hodí na seba, zakrúti sa doň a svôj operený klobúk si na hlavu položí.

„Musí sa stať! Pán Boh nech je s vamí milované steny, medzi ktorými sa predomňou života najkrásnejšia, najsvätejšia tajnosť, — láska vyjavila; medzi ktorými mi srdce v radosti oplývalo a v žalosťach sa potĺkalo. Poďte so mňou, duchovia upomienky, svieťte mi na cestách, ochladzujte so vzdýchamí nebeskými krásnymí pernamí moje rozpálené čelo.“

„Preč — preč, po tichu, pomály, aby to nikto nepočul, aby sa nikto nezobudil.“

Dvere nečvŕkaly ako jich rýchle roztvoril; pomaly na koncoch prstov sa vliekol po chodbe dolu po schodach, ktoré len na toľko osvetlovala jedna vyhášajúca už lampa, že vzďalujúci len vo tmavom kole mohol rozoznať na stľpoch stojace postavy bohýň, ktoré so sviatočnou spokojnosťou hľadely dolu na smutného pred nimí trasúce sa vzďalujúceho nočného cestovníka.

Teraz prekročil prah domu, teraz v predsieni stojí, odkiaľ možno do zahrady vojsť. Toľko razy sedel tuná s ňou; toľko razý sa podal tuná dojmu báječnému a milému duchu svojej opatrovkyne; toľko razý si tuná odpočíval na onej lavici, blažene jako dieťa, ssajúc príjemné povetrie, zotavujúc sa na slnečných lúčach, a ešte viac od oných lúč, ktoré sohrievajúce a občerstvujúce z jej očú pripalovaly na jeho bľädú tvár. Nemôže odísť od tejto lavice, musí si klaknuť pred ňu, musí si na okamženie svoju hlavu opreť na ňu a sľzami zadúšajúcim hlasom šepotat: „Ži blažené, Leonóra, neplač nikdy také sľzy jaké ja teraz plačem pre teba!“

Potom skočil, obzrel sa ešte raz na dom, ktorý zasmušile, mlčky stál vo tmavej a hviezdnatej noci, potom sa obráti a srýchli širokými mramorovými schodamí do zahrady.

Stalo sa, k odchodu sa prichystal a ide — ide, so zklopenou hlavou a rozhodnutý. Teraz vychodí cez zahrady zadné dvere na hradskú cestu, ktorá sa ztadial tiahne.

Len na jednu hodinu chôdze je od Jablonky, zná cestu ta vedúcu, lebo veď nedávno jazdil ta po pri boku Leonóry; zná cestu, ktorá ho vyvede z paradízu! A musí sa ubierať touto cestou; nakazuje mu to statočnosť a mužská pýcha, musí sa ubierať po nej a i ide po nej!

Keď svitalo prišiel k cieľu svojeho putovania, vstúpil cez bránu maličkého, pustého a spiaceho mesta.

Pri bráne neďaleko je hostinec. Zná ho velice dobre, často tam bývaval so starým Hanskim a s jeho dcérou, keď po dlhšom jazdení si tam oddýchnuť a sa zotaviť chceli; teraz je to jeho života cesty prvá stanica utrpenia, kde odpočívať chce, aby novú silu nadobudnul na ďalšie cestovanie.

Na dlhé klopanie sa roztvorily dvere hostinca, a domovy sluha sa velice zadivil, vidiac takého pána pred sebou, ktorý sa nedávno bol obrátil s Hanskim u nich.

Najlepšiu chyžu mu otvoria, a ponížene sa ho pýtajú, čo rozkáže?

Nič, len postel, aby mohol spať, a na najbližší deň aby ho zobudili za včasu ráno, lebo zo zvláštnym poštovým vozom chce ďalej cestovať.

Ustatý, s raneným srdcom, so zaprášenými nohamí sa zvalí ubohý cestovný na svoje lúžko, a oblažujúci, posilňujúci sen sa zpustí na jeho obočie.

Keď sa prebudil, bol biely deň; slnko veselo metá svoje lúče cez malý obloček a z drobulinkého prášku sa pozdvihuje nad jeho postelou vo smere obloka zlatá ligotavá páska, jako keby ho chcela zo sna zobudiť.

Nespokojne spal; pobúrené sny mal, ktoré časom tak živé boly, jako keby to pravdivosť bola. Tak asi nad ránom sa mu zdalo, jako keby bol počul rachot blízo prelietnuvšieho voza, ktorý práve pod jeho oblokamí zastal, a jako keby jeden milovaný hlas bol jeho meno vypovedal. Potom ako keby dajaká duševnia postava sa bola nad neho nahla, a on spoznal v nej ťahy tváre starého Hanského; Beňovsky sa domnieva ešte i teraz cítiť na tváry starého pána láskyplný pohľad, a jako keby ho ešte i teraz čul pomály šoptať: „Ubohý, zkrývajúci sa vyhnanec, teraz sa otvorí domovina pred tebou. Ubohý odsotený synak, teraz ťa otec volá na svoje ňádra; poľutovania hodný Orestes; náručie Iphygenije ti je otvorené.“

Vo sne plakal, keď mu živý sen tieto hlasy dal dopočuť; zobudil sa na sľzy, ktoré mu po líci tiekly; ale sa neopovážil otvoriť oči, vediac, žeby vtedy celý nebeský sen ztratil sa pred ním. Ticho ležal, a telesná ustatosť i duševnia vyprahlosť ho konečne zase v sen pohrúžily a oči zatiskly.

Ale teraz toto musí premocť, musí byť silným ako sa na muža svedčí; musí sa zriecť ako víťaz! Teraz hore, hore! Nevoľno ďalej odpočívať na prvej stanici útrop; ďalej, ďalej po tŕňovom chodníku života.

Rýchlo sa pooblieka, a potom cengá.

Posluha zaiste občakával pri dveroch, lebo hneď na prvé zacenganie sa do chyže dostavil, pýtajúc sa, čo rozkáže vysokoctený hosť.

Poštovný voz, ktorý má rýchle tuná byť. Okrem tohoto i kávu k raninám.“

Že hneď objedná poštovný voz, hovorí posluha s tajomstvaplným úsmevom, ktorý ale Beňovsky nepobadá; čo sa ale kávy dotýče, tá je už hotová v susednej chyži, „jestli sa bude páčiť ta ustávať.“

Beňovsky celkom nemo pokývnul hlavou, a ide hneď za posluhom, ktorý pri velikých a hlbokých poklonách otvorí pred ním dvere susednej izby.

Beňovsky vstúpi do vkusne a pohodlne zariadenej izby, v ktorej na okrúhlom stole už hotové stály raniny. Jie a pije, jeho myšlienky sa v dialke potáčaju; jeho duša je preplnená nevypoveditelnou túhou; ale predca nebanuje za tým čo urobil, predca sa neklopýta vo svojom uzavretí. Už prešiel cez najvätšie obete; prešiel, teraz musí vo pred kráčať! Statočnosť to požaduje, on ale si to želá.

Roztvorenie dverí ho vytrhlo zo zamyslenosti.

„Je tu voz?“ pýtal sa Beňovsky bez toho, aby sa obrátil ku dverám, „môžem sa pohnuť?“

„Áno, pane Beňovsky, voz je tuná a vy sa môžete pohnuť jestli chcete.“

Čo je to za hlas, čo mu odpovedá? Blaženým pocitom naplnil celú jeho bytosť, do srdca mu vohnal celú krv, zbľädil celú tvár a skoro do mdloby uvrhol — tento milý hlas! Ale Bože, či sú mu uši obajené, že aj to počuje čoho neni? Ukrutná choroba zase vložila jeho modzgy do čierneho fáteľa, obrazy robí pred ním z ničoho, a všade jej obraz, jej milovanú podobu ukazuje pred ním?

Pomály sa obrátil, a pred sebou vidí ju, ktorá s útlym, láskyplným pohľadom, s vyčervenelou tvárou, so záriacim úsmevom pozerá naň. Beňovsky stojí jako z kameňa, netrúfa si vo pred pokročiť, lebo sa bojí, že vtedy zmizne z pred nebo milá postava, ktorej uhliadnutie ho tak blaženým činí.

Ale Leonóra vystre k nemu ruku a k nemu spieši.

Beňovsky zbľädlý a trasúci sa zklesne na jednu stolicu. Teraz cíti objem dvoch mäkých a teplých rúk, ktoré ho obtáčajú v podobe a spôsobe brešťanového venca, — rýchly duševný podych sa pretiahne po nad jeho perny a jeden šeptajúci hlas odvráva:

„Tu ma chceš nehať, Móric? Či nevieš, že ťa ľúbim?“

„Veliký Bože! veď je toto skutočnosť! Nesnívam, nepadol som do blúznenia! Ona je tuná, Leonóra!“

„Áno, ja som; za tebou som sa ponáhľala ešte tejto noci s mojím otcom, vo tme. Prišla som ti povedať, že ťa ľúbim! Oh, ty krátkozraký! ty slepý; či si nevidel, že svoju lahostajnosť a spokojnosť som len nútila zo seba, abych neprezradila pred tebou svoju lásku, lebo som nevedela, či ma i ty ľúbiš? A skutočne veríš, že z púhej kresťanskej lásky som cez celé mesiace sedela pri tvojej posteli, a opatrovala som ťa, ochraňovala? O, nie; preto som to robila, lebo som ťa milovala! Skutočne veríš, že len takú spoluútrpnosť som cítila oproti tebe, jakú oproti každému nemocnému cítime! Nie, Móric, ja som s tebou plakala, s tebou trpela, brala som účasť vo všetkých tvojích utrpeniach, a čo nemilosrdní, nespravodliví ľudia oproti tebe popáchali, to zpáchali i proti mne, lebo ja ťa ľúbim! Oh, dovoľ, mi opakovať: ja ťa, Mórice, ľúbim!“

Beňovsky zarazený a očarený počúval týmto slovám, ako keby očúval dajakú nebeskú harmoniju a hudbu; pri posledních slovách ju v náručie zatvoril, a skoro ju zádusno stisol, skoro jej dech pristavil s boskamí. Teraz ale ju odtiskne od seba, s plapolajúcim lež boľästným zrakom pozerá na ňu a potom sa odvráti od nej — so vzdýchom, lež s rozhodným srdcom.

„Boh nech je s vami Leonóra, pán Boh s vamí na večnosť!“ — šeptal. „Čaká na mňa voz, musím odcestovať.“

Pri vyslovení týchto slov ide ku dverám, ale Leonóra zkočí za ním, a zdrží ho rukamí.

„Beňovsky!“ vykríkla s tvárou radosť záriacou. „Pozri, ruku svoju ti ponúkam. Máš smelosť ju odsotiť? Beňovsky! prosím ťa vezmi si ma za svoju milenku, nevestu a manželku. Chceš povedať ,nie‘? To chceš aby ma haňba a zneváženie usmrtilo?!“

„Nemožno! Nemožno!“ mrmlal si Beňovsky odvrátiac sa odo dverí. „Ty mňa neľúbiš, nemôžeš ľúbiť vyhnanca, o česť pripraveného človeka, nemôžeš ľúbiť žobráka. Čítala si môj list, a poneváč vo tvojom srdci je nebeské milosrdenstvo, božská velikodušnosť, preto žiadaš tú najvätšiu obeť priniesť pre mňa, chceš mi poňatným urobiť, že ma ľúbiš.

Ešte viac sa odsocká odo dverí, ale Leonóra lapiac jeho obidve ruky, iskriacima očama pohliadla naň.

„Pozri na mňa, Móric, vyzerá-li lož z mojej tváry; môžeš-li vyčítať z nej dačo iného než lásku, pyšnú, radostiplnú lásku? Prisahám, že jestli ma opovrhneš, do kláštora pojdem vo svojej haňbe, a ty budeš príčinou toho, jestli môj ubohý otec utratí svoju jedinú dcéru, keď zostane vo svojom dedictve opustený. Jestli ma opovrhneš, budem ťa nenávideť práve tak vrelo, tak iskrenno, jako ťa teraz ľúbim; v žiali a trápení zomrem, a ty budeš mojím vrahom. Menuješ sa vyhnancom, človekom cti olúpeným? Beňovsky! zlí ľudia ťa vyobcovali zo svojeho stredu, dobrí ťa s radosťou vítajú vo svojom kole, a kto by sa opovážil statočnosť Mórica Beňovského napadnuť, tomu bude odpovedať Móric Beňovsky so svojou dobrou zbraňou, a so všetkých dobrých a statočných počestnosťou. Môžeš-li sa pomenovať chudobným, keď vládneš jedným pokladom, ktorý je drahší nad všetky zemské poklady, keď jedno celé a úplné srdce ľudské môžeš svojím pomenovať, keď toto srdce celú svoju ľúbosť tebe venuje?!“

„Nemôžem dial už odolať!“ vykríkol Beňovsky a v nekonečnom blaženstve pokľaknúc pred Leonóru, prosebne pozdvihnúc oproti nej svoje sopiate ruky: „Leonóra! ja som bohatý človek, jestli ma ty miluješ, a budem mať dosť odhodlanosti postaviť sa s celým svetom do boja, keď teba budem môcť svojou menovať. Oh, Leónora! bojoval som s trápením, pasoval som sa so zúfalstvom, ale teraz už zanehám boj, a s poníženosťou a zbožnosťou prijmem teraz blaho. Leonóra! chceš-li ty to opravdu? Skutočne ma ty chceš blaženým urobiť? Mne dáš svoju ruku a srdce?“

„Áno, to chcem!“ šeptala Leonóra obejmúc Beňovského.

„Ja, dietky moje,“ prehovoril gróf Hanski, čo nezbadano vstúpil do izby, a už od času nejakého stál za nimi vo dverách, „chcem s vami deliť blaženstvo. Mal som jedneho syna, čo som ho nevýslovne miloval. Nebesá mi ho vzaly, a srdce moje doteraz želelo za nim. Grófe Móric Beňovsky, chceš-li byť synom mojim, chceš-li tvojou ľubavou sotreť žiale srdca mojeho?“

„Áno, áno!“ odpovedal Beňovsky, vrútiac sa v otvorené náručia, „budem ťa mať vo vážnosti, budem ťa milovať i poslúchať, ako tvôj syn. Ach, daj mi zato otcovskú lásku!“

„Synu môj, hovoril slávne starý gróf, „kľakni si na kolená, a prijmi požehnanie tvojho otca.“

Beňovsky si kľaknul, gróf Hanski vložil svoje ruky na hlavu jeho.

„Blahoslovím, synu môj,“ hovoril, „blahoslovím mojej láske novým, plným radosti života pozdravením! Minulosť a jej hnev, jej nenávisť, jej prísnosť nech sú vytreté zo srdca tvojeho, budúcnosť pozdravuje ťa s bleskom svojim nového živobytia, so slnečnou zárou blaženstva i ľúbavy svieti ti v ústrety. Kráčaj veselým i pyšným srdcom v tejto slnečnej zári, a doznaj, že otcovské blahoslovenie spočíva na tvojej hlave.“

„Ach, otče môj, otče môj,“ preriekol Beňovsky hlasom duseným sľzami, blahoslovenie tvojej lásky zmylo mi z čela kliatbu otca mojeho. Vykúpil si ma od minulosti. Nie som vyhnancom, nie som vyše prekliatym, vy dvaja otvorili ste mi rajské zahrady, a blažený, s povďačným srdcom vstupujem do nich.“

Blažení nemajú historije, ich roky tak sa míňaju, ako jediný ozárený deň. Tak sa pominuly roky Beňovskému, blaženému mužovi Leonórinmu, milovanému synovi grófa Hanského. Päť blažených rokov blaženstva, odťaženosti a pokoja.

Ani razu neoddálila sa po tieto roky blažená rodina z kaštiela, aby hľadala po svete požitky, rozryvky, spoločnosti.

Boli dovoľni sami sebou, nezažiadalo sa im po inom požívaní než jedine dúverné spolubytie, po nijakých rozryvkách a roztržitostiach, než aké jestvovaly v potyku so známymi blizého susedstva. Ako na tichom ostrove na mori blaženstva žili, a iba z ďaleka bolo k nim slyšno šum i vlnenie velikého sveta.

Vedeli, že vojna, čo dva roky pustošila Nemecko a celú Evropu v napnutej rozdráženosti držala, sa skončila, i radovali sa nad obnoveným pokojom, bo on zase donášal národom tak dávno pohrešované blahoslovenie i uzdravoval ich rany.

No vzhľadom k ich životu nenastala nijaká zmena, v ich tichej uťaženosti nikdy nebolo počuť šumu vojenského.

Veď gróf Móric Beňovsky bol zanehal život vojenský; polámal svoju zbroj i složil k nohám Marije Terezije. Teraz stal sa vojákom míru i pokoja, pomocníkom, druhom v prácach, v dielach grófa Hanského, svojeho tesťa.

Spravovanie velice rozsiahleho paňstva Hanského dostatočne zaujalo jeho čas a starosť, a obidvom novú a novú prácu i popudzenosť dodávalo.

Lež Beňovsky zaoberal sa i umelectvom pokoja, a na tomto poli celkom dústojne mu stála po boku jeho bajočna a útla manželka. Spolu kreslili, spievali, spolu čítali výtečných básnikov diela, spolu sa učili rečiam, spolu brali účasť vo všetkom, a jich myšľienky a náhľady pri nepretrženom zamieňaní sa nikdy neboly bez živej, ducha oblažujúcej látky cieľom krátenia času.

Takto sa minul, ako sme spomenuli, päť rokov bez toho, aby táto medzere času premenu bola zapríčinila v tichom živote týchto troch blažených ľudí.

Lež predca jednu premenu, jednu dávno žiadanú premenu doniesol tento čas. Leonóra obdarila svojeho muža s prvým chlapcom, a dnes práve držali krst nad nim. Velikolepná slavnosť to bola, lebo Hanski nemohol dopustiť, aby narodenie sa svojeho prvého vnučaťa nepoužil k zariadeniu velikej slavnosti pre svojich poddaných.

Z každého jeho paňstva sa povolaly poslanectvá a sedliaci i sedliačky vo svojích úhľadných oblekoch skutočne malebný zjav predstavovali vo skvostnom tereme páňského hradu.

Okolité vyššie zemänstvo bolo celé pozvané za svedka ku krstu a za týmto nasledovala veliká hostina, po ktorej bol tanec a rozličné zábavy na širokej pažiti v parku kaštielnom.

Teraz, s nastúpením mrkania zase opustily sviatočného obleku hostia hrad, a v širokých teremoch a chodbách nastúpila zase zvyčajná tichosť.

Obyvatelia kaštiela sa všetci uložili na pokoj. Len Leonóra a Beňovsky boli ešte hore. Išli do zahradnej komnaty, ktorej na zahradu vedúce dvere otvorené boly. Beňovsky si sadnul do operacieho stolca pri dverách; Leonóra ale do nízskeho tabouretu pri jeho nohách. Ruku si oprúc na koleno svojeho muža, hlavu si ale zkloniac na jeho ruku, svojima plapolajúcima velikýma očama usmievave pohliadala hore do jeho mužskej peknej tváre.

Z poza zahradných stromov v celej svojej úplnosti sa vypínajúci mesiac svetlou a útlou zárou zastrel dvoch milujúcich sa, a vo vznešenom svetle vyzdvihol ich postavy z tmavého pozadia komnaty.

Obidvaja sedeli dlho bezslovne; sú blažené okamyhy, v ktorých by na hlas vypovedané slovo profanácija bola; keď sa len duše shovárajú spolu, keď zraky lepšie a vrúcnejšie hovoria, jako každé slovo. Takéto okamženie prežili naši dvaja milujúci sa práve teraz, a keď Leonóra prave teraz pretrhla ticho, tak sa zdalo, jako keby len o dačo hlasnejšie pokračovala v rozhovore, ktorý posiaľ vo svojom srdci viedla s milujúcim.

„Ďakujem za to mnohé blaho, ktoré si mi dal,“ šoptala. To je tak mnoho, tak neodmeratelné, že ja to sotvaj som v stave poňať a sotvaj jesto slová, ktorými by sa to vypovedať dalo. Jako keby to do diamantovej nádoby zatvorené tekúce zlato bolo; kebych ho vyliala, rozplynulo by sa jako more, a každý budúci rok by pozlátilo, keby mi ony aj nič nepriniesly viac z prítomného bohatstva. Neztratitelná je moja blaženosť a láska, ešte keby si aj odišiel bych ťa nemohla utratiť, nemohla bych ustať milovať ťa nikdy.“

Móric sa zohol ku nej, a jej anjelskú tvár ulapil do svojích rúk, a skoro so strachom a so stiesneným srdcom pohliadal do jej zasľzených očú.

„Jako ti prichodia v um takéto smutné slová, Leonóra? Jako môžeš mať smelosť hovoriť o utratení, odídení?“

„Sama neviem môj milý; najprv som pohliadla hore na mesiac a potom som na teba myslela. Z razu sa čierne mračno zatiahlo po ňom, a zakrylo ho; a rozmýšľala som, čo by bolo zo mňa, keby i teba dajaké také mračno zakrylo predomňou?“

„Ty moja drahá bludička; vidno, že tvoje nervy sú ešte napnuté, sú velice rozčúlené nad dnešnieho dňa radosťamí a útrapamí. Jako by ináč mohly povstať v tebe takéto smutné myšlienky? Poď, moja ľúba! zavedem ťa do tvojej nocľažnej izby, potrebuješ odpočinutie.“

Leonóra potriasla útle hlavou.

„Nie som ustatá, a nie som ani donuvaná, Móric. Ale neviem, ako je to, ale tuším akejsi nehody približovanie sa, a tak sa bojím, tak nemýslovne sa bojím, že bych skoro vykríknuť vedela. Preto mám potrebu na to, abych pohliadala na teba, žeby ti hovoriť mohla, že ťa ľúbim, a žebych počula od teba, že nás nič nemôže jedného od druhého rozlúčiť jedine smrť. Opakuj toto ešte predomňou, môj milý; povedz, že je to tak.“

„Nič nás nemôže jedneho od druhého rozlúčiť, jedine — —“

Prečo Beňovsky z razu onemel? prečo sa zrazu ztriasol, prečo mu zostala tvár jako smrti bľädá?

Podivné! Práve v tomto okamžení sa upamätal na svoju prísahu, ktorú raz svojemu ujcovi bol zložil v podzemskom kostole pantovského hradu, — a slovo mu odomrelo na pernách.

„Nuž?“ pýtala sa Leonóra zadiveno. „Zajakáš sa? nechceš mi na to prisahať?“

„Mnohorazí som ti už prisahal na to, a s radosťou to opakujem i teraz. Ale pozri len Leonóra, či tamto na konci stromoradia nepohybuje sa dajaká postava? Nevidíš vysokého a tmavého človeka ísť cez stromoradie?“

„Vidím!“ vykríkla skočiac a utúliac sa ku svojemu mužovi.

„Voždy blíž a blíž ide sem,“ prehovoril Beňovsky. „Snáď to bude daktorý z hosťov, ktorý poblúdil v zahrade. Idem k nemu opýtam sa ho.“

„Nenahaj ma tu samotnú, Móric! Tak velice sa bojím! Idem s tebou!“

„Nie, ty nesmieš ísť teraz do zrosenej zahrady. A potom kto zná, v jakom postavení sa môže nachádzať oneskorený hosť; kto zná, či mu velice v hlave neúčinkuje víno, ktorého sa napil. Dovoľ, abych ťa najprv odviedol do tvojej izby, potom sídem dole, abych s nočným vandrovníkom hovoril.“

„Nie, Móric, nie! A jestli je zlodej, alebo zbojník!“ „Oh, moja drahá, zlodej alebo zbojník nechodí pri osvetlenom mesiačku po zahrade vo stromoradí, ale prichodí pokradomky tmavým pobočnymí cestamí. Pozri len, jak vysoká a tmavá postava je to a jaká dlhá tôňa sa odráža po žltej ceste v stromoradí. Teraz postál. Či nás ozaj vidí? Teraz robí zase dakoľko krokov na pred, a — —“

Mesiačik práve zatienilo zase mračno, a celá zahrada sa stala tmavou.

„Ja sa ľakám,“ šeptala Leonóra, krčovitejšie sa privinúc ku svojemu mužovi.

„Poď, duša moja, do tvojej izby ťa zavedem, musíš si vypočinuť.“

„A ty?“ pýtala sa Leonóra, prejdúc cez celú chyžu na ruku svojeho muža opretá. Či si aj ty neľahneš? Čo sa starieš o cudzinca v zahrade? Jedneho sluhu pošleme ku nemu, to bude najlepšie.“

„Nie, duša moja, sám idem; snáď jedneho z našich hostí ušetrím od zahaňbenia sa, keď práve sluhu nepošleme ku nemu.“

„Ale potom ku mne prídeš, a upovedomíš ma o tom?“

„Čo? z razu sa stala moja Leonóra takouto zvedavou ženskou?“

„Nie, Móric, nie som zvedavá ale sa obávam. Ľakám sa toho vysokej a tmavej postavy cudzinca. Oh, prosiť bych ťa chcela, aby si zostal so mňou, aby si neišiel ku nemu.“

„Nerob to, moja milá, lebo toto by bol prvý pád, žebych sa tvojej zvedavosti nepodrobil. Musím vedeť, kto chodí po zahrade takto neskoro v noci. Sme vo tvojej nocľažnej izbe. Pán Boh s tebou Leónora, pán Boh s tebou, dobrú noc! Boskaj naše dieťa a modli sa i za mňa! Dobrú noc, duša moja!“

„Nevidím ťa už viac dnes, Móric?“

„Nie, duša moja, ty si musíš vypočinuť, preto spi, a kto zná, jak dlho mňa bude zdržiavať onen tajemstvo plný cudzinec. Ešte raz, dobrú noc!“

Roztvoril dvere na nocľažnej chyže svojej ženy, ostatný útly bosk pritisol na jej perny a potom sa obrátil a poponáhľal sa nazpät do zahradnej izby.

Mesiac zase bol vyšiel z poza chmár, a zase osvetlil celú zahradu. V prostredku dlhého stromoradia stála ešte voždy vysoká, tmavá postava, ktorá takú velikú toňu odhadzovala na pokraj cesty.

Beňovsky rýchle sišiel cez predsieňu dolu schodamí do zahrady a cez kvetné hrádky nameril svoje kroky ku stromoradiu.

Teraz sa pohnula aj vysoká postava a postúpila ku predu rovno vo smere ku Beňovskému.

Na konci dlhého stromoradia si stáli v oči.

Krásny mesiac čisto osvetlil vysokú a driečnu postavu cudzinca a jeho bľadú iskriacima očama ozárenú tvár.

Beňovsky tupo vykríkol a uľaknutý pokročil spiatky.

„Poznáš ma?“ pýtal sa ho cudzinec posmevačne. „Skutočne si vzdor tvojeho blaženstva nezabudol ešte na mňa?“

„Môj ujec, Pulavsky,“ šepotal temno Beňovsky.

„Áno, tvôj ujec, na ktorého si zapomnel, ktorému si sa neverným stal, ktorého teraz, keď ku tebe prichodí, ani nevítaš vo svojom dome, ale zľaknuto sa odťahuješ od neho.“

„Neni tak ujče,“ odpovedal Beňovsky, „ja vás vďačne vidím, s radosťou vás vítam a pozdravujem, a prosím, buďte tak láskavy so mňou ísť do domu, abych vás mojej žene a môjmu tesťovi predstaviť mohol.“

„Nie tak, drahý synovče. Kebych toto bol chcel, tak bych sa nebol už od troch hodín ukrýval tuná v zahrade, abych vystriežil okamženie, v ktorom bych sa mohol sísť s tebou. Keby si teraz nebol prišiel sem, bol bych čakal dokiaľ by si bol lahnul. Potom bych sa bol skrze tvojeho jedneho sluhu, ktorý ku nám patrí, dal zaviesť k tebe do chyže a tam bych bol na teba čakal až do rána. Medzitým náhoda mi mimoriadne dobre priala, a našiel som ťa samotného. Tým lepšie!“

„Ujče!“ preriekol Beňovsky, ruku položiac na pleco Pulavského, „z vášho hlasu vidím, že sa hneváte na mňa, a to myslíte, že som zapomnel na vás, a na tú povďačnosť, ktorou som vám podlžen. Ale pri tom ste nespravodlivý oproti mne, ujče. Bol som dlho chorý; keď som sa vyzdravel, písal som vám, aby ste mi dovolili, abych sa k vám prinavrátiť mohol, ba ešte som i na cestovné útraty pýtal od vás. Peniaze som sa aj dostal od vás, a pri tom i jeden list, ktorý ste vy diktovali a mi na vedomie dávali, že na čas jedneho roku idete do Francúzska.

„Oklamali ťa, synovče. Ja som neodcestoval, ale ma do žalára uvrhli.“

„Oklamali — z lásky. Dlho by mi trvalo toto všetko vysvetlovať pred vamí. Len sám som sa asi pred rokom dovedel o súvislosti celej tejto záležitosti. Hneď som poslal do Pantovej, abych sa mohol vyzvedeť, či ste vy tam alebo nie.“

„Tvôj posol ma nenašiel tam, lebo ja som bol odsúdený na desaťročný žalár. Ale keby si na miesto posla bol sám prišiel, od zasvätencov by si sa bol dovedel, že moji priatelia sa ustávali okolo môjho vyslobodenia a v účinkovaní by boli i tebe úlohu vytkli.“

„Pravda je, sám som mal ísť,“ šepotal zahaňbený Beňovsky.

„Vidím, že ťa blaženosť omäkčila,“ riekol Pulavsky prísne. „Ja som preto prišiel, abych ťa zobudil z tvojích sladkých snov a pozval ku skutočnosti. Počuj tedy, čo ti mám zdeliť. Mojím priateľom sa podarilo mňa vyslobodiť z väzenia, ačpráve to nebolo možné vykonať bez istých obetí, lebo sme museli dvoch strážnikov zaklať; ja som ale pri tom všetkom neodsotil oslobodenie, lebo svätá vec otčiny bola v otázke. Povstanie, a keď i Boh bude chceť, razom aj vyslobodenia okamženie nastalo; Poľsko, po tak dlho trvajúcej potupe a otroctve v ktorej upelo, chce ztriasť svoje okovy, chce sa pozdvihnuť zo svojeho potupenia, nechce sa dať i ďalej viesť rukou slabej povahy kráľa, ktorý stojí v žolde russkej vlády; chce byť slobodné, hotové je krvou si vydobyť svoju slobodu alebo zomreť za ňu. Všetko je pripravené k vojne, namí tak dlho pohotovovaná svätá hodina konečne uderila, a verní synovia Polonije teraz všetci musejú pospiechať pod zástavy. Poď tedy so mnou Beňovsky; prišiel som pre teba; tu je čas, aby si zamenil svoju prísahu. Veď, šak ver sa pamätáš na svoju prísahu?“

„Pamätám, ujče!“ odpovedal Beňovsky sviatočne.

„Tak tedy poď. Môj čaká na nás dakoľko krokov za zahradou. Ešte tejto moci musíme byť za hranicamí Poľska, lebo v tejže objeme sme nie v bezpečnosti; mohli by mňa poznať a mohli by ma i zajať. A to vieš, že sa musím zahrániť otčiny svätej veci. Za hranicamí čakajú na nás naši spoločníci, čaká na teba tvôj pluk, ktorého veliteľom budeš. Poneváč pohlavári nášho spojenia ťa velice vyznačili, vymenovaný si majorom a veliteľom koníctva. V tom okamžení ideme do Krakova, kde veliteľ Czarnacki čaká na nás, a kde sa všetky spojené voje shromaždia. Poď tedy!“

„Hneď teraz ujče? bez toho, abych sa odobral od mojej manželky a od mojeho dieťaťa?“

„Odobranie! Ešte teraz nikto nesmie ničoho znať o našich zámeroch; teraz ešte tajnosť a neporušitelná mlčanlivosť zakrýva naše rozpoloženia. Jako sa prvý vojänsky uder stane, jako sa po prvý raz vystrelí, môžeš písať svojej žene, a môžeš jej oznámiť, čo sa udalo.“

„Ujče, buďte milosrdný, buďte milosrdný oproti mojej ubohej žene! Nemilosrdnosť by bola, kebych ju tu zanehal bez odobratia sa, bez potešenia.“

„Tedy si zapomnel na svoju prísahu, ktorú si pred oltárom, svoju ruku na bibliju sviatočne položiac, zložil?“

„Nie ujče, nezapomnel som.“

„Povedz tedy ako zneje druhý odsek prísahy.“

„Prisahám,“ odriekal Beňovsky trasúcim sa hlasom, „prisahám že svätého spojenia tajným pohlavárom budem bezohľadne poslušným; prisahám že vo dne v noci som hotový na jich hlas ísť ta, kde oni rozkážu. Prisahám, že jako jích rozkaz dostanem, zanehajúc svoje bývanie, náručie manželky, choroby lúžko, chopím zbraň a s osbrojenou rukou pojdem oproti Russku alebo druhým neriateľom Poľska, a do tých čias nezložím zbroj, dokiaľ to tajný pohlavári spojenia nerozkážu. Prisahám na toto!“

„Prisahal si na to, teraz tedy zameň svoju prísahu. Voz čaká na nás; poď.“

„Bez cestovného obleku? bez peňazí?“

„Veliteľ koníctva, Móric Beňovsky najde v Krakove prihotovenú svoju rovnošatu; Polská otčina ale vyplatí svojemu veliteľovi jeho príslušnosť! Si konečne odhodlaný zameniť svoju prísahu?“

„Áno,“ odpovedal Beňovsky smutným a tupým hlasom. „Vypovedal som prísahu, tedy ju musím aj držať.“

„Toto bolo slovo hodné a svedčné na muža, na vojaka,“ hovoril Pulavsky s radosťou. „Poď, syn môj. Poľská respublika odmení svojeho verného bojovnika za tú ťažkú obeť, ktorú jej on dnes priniesol.“

Beňovsky smutne potriasal svojou hlavou.

„Všetky poklady tohoto sveta sú nie v stave vynahradiť to, čo ja v tomto okamžení utratím; nik neni v stave odmeniť tú žalosť a ten smútok, ktorý moja milovaná žena podstúpi pre mňa. Oh, Leonóra,“ hovoril ďalej roztvoriac ruky oproti kaštielu, ktorý sa v noci zdal byť ako dajaký velikánsky, vysoký tmavý hrob, „oh, Leonóra! Boh nech je s tebou, a odpusť mi tú žalosť, ktorú ti teraz spôsobujem. Nech strážia nad tebou nebeskí anjeli a v mojom drahom dieťaťu nachoď vynáhradu za jeho otca!“

Ruky mu zvisly; za okamženie zklúčený, hykajúc stál v žalostnom utrpení. Potom zodvihol hlavu, a ruku podal Pulavskému.

„Tu som,“ prehovoril, „som váš. Poďte, ujče, cestujme!“

A jako by sa toho bál, že ho sila zase opustí, alebo že ho láska nazpät bude ťahať do kaštiela, ktorý celé blahoslavenstvo kryl v sebe pre neho, rýchlymí krokamí ponáhľal ku zahradným dverám.

Tu, na hranici zanehanej blaženej prítomnosti a búrlivej, nespokojnej budúcnosti sa poslední raz obozrel; hlboký vozdych sa vyprúdil z jeho pŕs a trasúce sa perny smutne šepotaly meno drahej manželky.

Pulavsky ho ale medzitým k predu popudzoval a pritiahol ho až ku vozu, ktorý na dakoľko krokov opodial zahrady stál.

Beňovsky sa nespieral. Raz vypovediac strašnú prísahu, teraz ju nemohol zrušiť, musel ja zamieniť.

Sadli si na voz: povozka rozvinul svôj bič, a temné dunenie sa ozývalo v tichej noci za hrkotom odchádzajúceho voza.

Mesiačik ešte voždy modrým svetlom zakrýval tichú zahradu a veliký, vysoký kaštiel, ktorý zadumeno stál, a vo ktorom ešte dva obloky osvetlené boly; — boly to obloky nocľažnej chyže Leonóry. Leonóra kľačala pred kolískou svojeho dieťaťa, sopiatyma rukama, so záriacim úsmevom hľadela na svôjho spiaceho syna a razom sa modlila za neho a za jeho otca.

Ubohá Leonóra!