ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nie!“ zvolala zlostne a rozjatrene Aphanásija. „Ja som nie vstave nakresliť tieto hrozné klučky a háky. V hlave mi hučí, a v očiach sa mi mení, pokerúc sa pokúsim o to. Nevládzem, neviem to, a ani nechcem to viac pane učiteľ, vyviesť!“

A so zlostným pohľadom hodila pero na zem a roztrhla papier, na ktorom bola práve prujšie písmeny značila.

Sestry sa jej smialy a pokračovaly dalej s ťažkou rukou tahy písmen napodobniť, ktoré na tabuly na stene visiacej hrozitánskymi literámi boly napísané.

Beňovsky sa ale mlčky zohnul, a zdvihnul roztrhaný papier, ktorý bola Aphanásija práve na zem hodila.

„Vy príliš ukrutne jednáte s ubohým vyhnancom,“ prehovoril smutne.

Z čiastky prekvapená, a z čiastky zahaňbená Afanásija pozrela naň svojími veľkými očima.

„Ukrutne jednám? na proti komu?“ pýtala sa ho.

„Na proti mne!“ prehovoril tichým, boľästným hlasom.

Afanasijou trhlo, a hlboký rumenec ovial jej tvár, keď slzy zalialy jej oči.

„Na proti vám bych bola ukrutná, pane učiteľ? čo že som urobila?“ zpýtala sa trasúcim hlasom.

„Ste dokázaly, že nechcete byť mojou žiačkou, a to mne bolesť zapríčiňuje. Roztrhly ste papier, na ktorý som prvé slová mojej milej francúskej reči napísal, reči tej, s ktorou som v mojej pravej domovine s mojou matkou a sestrami, keď som ešte matku i sestry mal, hovorieval; a toto sa mňa bolästne dotklo. Vy ste ma od seba odsotily, a ubohý Beňovsky nebude teraz ničím iným, než biednym vyhnancom, ktorý nemá domoviny, mena, práva, ani vlastníctva. Bo váš pán otec mi odejme zase svoju priazeň, keď počuje, a sa dozvie, že som nebol v stave si vydobiť a získať vašu pozornosť a úctu; on mi nevystavý tú listinu, ktorá mi má prinavrátiť moje meno, a moje právo, ak bude videť, že Afanásija ma nechce mať za svôjho učiteľa!“

„Ale my, pane Beňovsky, my vás chceme mať za svôjho učiteľa!“ zvolaly obe staršie sestry.

„My sa chceme naučiť ľúbolístky písať od vás vo francúzskej reči,“ prehovorila žive Kalma. Veď viete, že sa o nedlho vydáme. Meta sa vydá za kancelára Sudeikina a mne vyvolil otec za manžela Sandroviča kapitáňa. S našími manželmi odcestujeme do Petrohradu, kde sa vraj v tých vyšších kruhoch haňbia po rusky hovoriť, a len po francúzsky sa vedie rozhovor. Preto sme svojím zasnúbencom sľúbili, že sa naučíme francúzsky hovoriť aj písať, a chceme nášho otca prosiť, by vám dovolil naším učiteľom ostať, keby aj Afanásija nechcela byť vašou žiačkou.“

„Vy mňa teda moje dámy chcete vyslobodiť od zkazy,“ zvolal Beňovsky, vľúdnym a privetivým zrakom pozerajúc na tieto dve mladé panny.

Hlboké, ťažké vzdýchnutie, podobajúce sa skoro výkriku, vylúdilo sa z prs Afanásiných, hlávka — sťa odtrhnutá ruža sa jej sklonila na prse, a oči sa jej zavrely, žeby prúd slziam zastavily.

„Jak dlhý čas potrebujeme k tomu, pokým sa naučíme francúzsky hovoriť a písať?“ zpýtala sa žive Kalma.

„Budete-li moje dámy pilné,“ odpovedal Beňovsky usmievave, „tak za štrnásť dní môžte svojím pánom zasnúbencom povedať a napísať! „Je vous aime de tout mon ame, et c’est un amour pour toute la vie.“

„Čo že to znamená?“ zvolaly obe dámy. „Veď to tak krásne, tak úprimne znie, ale čo to znamená?“

„To znamená: Milujem ťa z celého srdca, a pokým živá budem, chcem ťa milovať.“

„Áno, áno, to sa naučíme! za štrnásť dní to chceme vedeť napísať svojím milencom.“

A obe panny chopily pilne perá do rúk, a pokračovaly litery značiť.

Keď Beňovsky tie francúzske slová preriekol, Afanásija chytre pozdvihla svoju peknú hlávku, u s uduseným dechom čakala skončenie a preklad tých slov.

Teraz, keď jej sestry zase počaly písať, rýchle stala a pristúpila k Beňovskému, ktorý vedľa jej sestier sedel, a tak pilne, tak výlučne s nimi zaoberal, že sa zdalo akoby pri ňom stojácu Afanasiju, ani nebol zbadal.

Ona sa ale dotkla svojou bielou rúčkou jeho ramena, a keď na toto svoj zrak k nej obrátil, divala sa naň skejúcimi a vzdorujúcima očama.

„Pane učiteľ,“ slovila hodiac nežnú hlávku svoju nazad, „pane učiteľ, prosím za odpuštenie pre moju netrpezlivosť; odvčúl chcem byť veľmi poslušná; uvidíte, — sľúbim vám to, — že ja nepotrebujem dva týdne k naučeniu sa tých slôv hovoriť a písať. Mne budú dostatočné k tomu štyry dni.“

„Ah, ach, hľa jak sa chváli!“ smialy sa sestry. „Za štyry dni sa chce naučiť to, ku čomu je štrnásť dní potrebné, ako to pán Beňovsky sám hovorí.“

„Prosím vás,“ zvolala Afanasija kvapne, „nože mi opakujte tie slová zvoľna, a ja jích budem v mojej pamäti opakovať. Zpíšte mi jích na papier, a za štyry dni ich budem i ja vedeť písať. Predovšetkým mi teda diktujte.“

Beňovsky sa díval na ňu s úžaslým a potešeným zrakom; tak sa mu zdalo, akoby nikdaj nebol videl dačo krajšieho, milšieho od tejto panny plnej nevinnosti, so záriacimi očima, s ružovými lícami, krásnymí pravidelnými ťahy tváry s dojemným výrazom.

„Ráčili ste rozkázať, a ja som vám k službám hotový,“ prehovoril útlym hlasom. „Teda pozorujte: Je vous aime de tout mon ame, c’est un amour pour toute la vie.“

S hlavou vo pred naklonenou, a s utajeným dechom počuvala Afanásija na slová, ktoré Beňovsky lahodne jedno za druhým vyslovil.

Jej staršie dve sestry odložily perá a divaly sa posmešnou tvárou na malého odvážlivca, ktorý chcel to opakovať, čo jím len ako zvuk cudzej hudby znelo v ušiach.

Lež po Afanásinej tváry preletel pyšný viťazný úsmech, a po malej prestávke, pevne oprúc svoje pyšné plameňom horiace oči na Beňovského, jasným a plnozvučným hlasom počala hovoriť: „Je vous aime de tout mon ame, et c’est — et c’est — —“

Tu sa jej myseľ z razu pomútila, ruže jej z líc zmizly, zblädla, oči jej zalialy sľzy, a potáčala sa nazad, sťa by ju mdloba mala napadnúť.

Lež hneď priskočil ku nej Beňovsky, a svojim ramenom ju zadržal hor.

„Ah, pyšná chvalitebná Rusička,“ vykríkly so smiechom jej sestry, — „nevie to zkončiť, už to zabudla.“

Afanásija tak pýšne, tak smele sa na nohy postavila ako dajaká mladá válečná paripa ktorá začuje znenie a treskot trúb.

„Et c’est un amour pour toute la vie!“ zvolala jásavým hlasom, a iskriaci svoj pohľad pevne oprela na Beňovského.

Teraz zbľadnul Beňovsky a triasol sa, a len veľkým namáhaním vedel udusiť náruživé pohnutie svoje.

„Ráčite mať znamenitú pamäť,“ prehovoril nuteným tichým a spokojným hlasom.

„Ah, pane Beňovsky,“ slovila Meta so smiechom, „to pochodí len odtiaľ, bo ona chce ešte prv než my ľúbolístky písať, žeby sa tiež vydať mohla.“

„Dva ľúbolístky, chceš snáď povedať,“ smiala sa Kalma, „veď ona má dvoch milencov: pána Casarinova a pána Štephanova, a ktorého z nich bude chceť vyznačiť, tomu napíše takýto lístok.“

„To ja neurobím!“ zvolala s hnevom Afanasija. „Ja nemilujem ani Casarinova ani Štephanova, ani kupca ani vyhnanca.“

„Ale náš otec chce Štephanova vyslobodiť,“ prehovorila Kalma, „vieš, že má veľmi čelnú a vysokú rodinu v Petrohrade, ktorá prosila nášho otca, by Štephanovi slobodu vydobyl u cárskej vlády v Petrohrade. Otec to urobí, a keď Štephanov bude oslobodený, ty sa staneš jeho paňou.“

„A keď by hneď aj cisárom bol, predca nebudem jeho ženou,“ zvolala Afanasija pyšne. „Nato vám ja prisahám, že nebudem ani paňou Casarinovou ani paňou Štephanovou!“

„Nuž a konečne čou paňou chceš byť?“ pýtaly sa jej sestry. „Tu niet viac slobodných mladých mužov, za ktorých by si sa mohla vydať.“

Zrak Afanasin rýchlym bleskom preletel po nad Beňovského, a potom oči jej utkvely na smejucích sa oboch sestrách.

„Ja budem paňou len toho, koho milujem,“ slovila miernym a pevným hlasom.

„Ale čo ty rozumieš pod ,milovaním‘?“ zvolaly sestry. „Keď nás za svoju manželku chce vziať jeden hodný a mladý muž, ktorý nás obdarí peknýmy šatmi, skvostnými drahými šperky, a keď je dosť majetný nám sľúbiť, že i napozatým tak bude kupovať, nuž toho milujeme, a toho paňou budeme.“

„Ja nie, nie, oj nie!“ prehovorila Afanasija zamyslene. „Ja budem ženou len toho muža, ktorému z úprimného srdca budem môcť tie slová povedať, ktoré nás naučil pán Beňovsky. Keď ale tie slová skutočne dakedy dakomu budem môcť povedať, nebudem sa zpytovať, zdáliž je bohatý a či mi môže pekné šaty a drahé ligotavé šperky darovať, než nasledovať ho budem ako jeho otrokyňa, ako jeho verný psík, a čo mi bude kázať, to učiním, kamkoľvek pôjde, — a keby to hneď i ľadové more bolo, ta pojdem s ním i ja, pôjdem voľne, radostne a šťastne, bo budem môcť pri jeho boku byť.“

„Ale ja bych ľúbila vedeť, odkiaľ má Afanasija tieto vkusné a nechutné myšlienky?“ prehovorila Kalma pleciami stisnúc, a vzala znovu pero do ruky, značiac si veľkú literu J, žeby onú francúzsku sadu započala.

„Povedz mi len Afanasija,“ slovila Meta, „v akej knihe si ty také divné veci o láske čítala?“

„V žiadnej knihe,“ šeptala ona hlávkou lahúčko potriasajúc, „tak je to napísané v mojom srdci, a tam som to čítala, keď som pri mesiačku na krásne nebo sa dívala, a s hviezdami sa rozprávala. Pane učiteľu, zpište mi tie francúzske slová, žebych ich napodobniť mohla.“

„Zaraz stojím k službám,“ odpovedal Beňovsky, a prikročiac ku stolu, zpísal tie osudné slová na hárok papieru.

Prečo sa mu triasla ruka, prečo musel v prosred písania zastať žeby popadol dechu? Prečo sa mu kmitalo pred očami, sťa by tisíce a tisíce zlatých hviezd pred ním hralo? Prečo zodvihol ruku v nejž pero držal, a prečo ju pritisol k očiam, prečo mu bilo tak tuho srdce, sťa by mu chcelo prse roztrhnúť?

Obe staršie sestry nezpozorovaly nič, hľadely na svoje písacie stolíky a pracovaly.

Lež Afanasija to videla, a akoby slnečný papršlek bol preletel cez tvár jejej. Ona i to videla, že sa Beňovsky na ten papier nahnul, a prv než by jej ho bol podal, pritisnul naň horúci bosk.

Lež, berúc ten papier, triasla sa i jejej rúčka, a literi mikotave tancovaly pred jej očima, pokúšajúc sa o to, by tie slová, na ktoré Beňovsky prstom ukazoval, mohla prešlabikovať.

„O Afanasija, Afanasija,“ šeptaly perny Beňovského, keď sa do svojej chalupy po odbití prednášajúcej hodiny navrátil. „Oh, Afanasija, je to nešťastie pre nás obidvoch, že som ťa videl, bo cítim, že ťa nesmierne budem milovať, a ty, — ah, ty vzájomne ma budeš milovať, bo —“

Hlasité hurráh a výkrik ho z jeho myšlienok vytrhnul: hejtman Kolossov mu šiel v ústrety sprovádzaný dvoma pánmi v dlhých medvedzích kožuchoch, premovanými aksamitovými čapkámi.

„Tu vám vediem pána Kasarinova a pána Rozkurakova, obidvaja páni sú bohatí kupci. Sú to dva najvýbornejší hráči šachu v celej Kamčatke; a žiadajú si, s vámi i so mňou na veľké šachové bojište vstúpiť. Lež prv chcú ešte aj inú žiadosť vysloviť.“

„Áno, predovšetkým sme vás mienili požiadať, by ste sa stal naším učiteľom,“ prehovoril Rozkurakov. Vy nehovoríte len jednu reč ako my, a to ruskú, vy ste učený, hovoríte aj francúzsky a nemecky, a nám by to mohlo často veľmi prospešné byť, keby sme tie reči aspoň len rozumeli.“

„A ja bych si želal, naučiť sa dokonále počtovedu, a k tomu ešte i trocha geometrije, ak bude možná,“ prehovoril Kasarinov.

„To je všetko možné ak len vôľu a chuť budete mať k tomu,“ odpovedal Beňovsky prívetive. „Tým málom čo ja viem, tým velmi vďačne poslúžim, predpokladajúc, ak to pán námestník dovolí.“

„On musí dovoliť!“ zvolal Kasarinov. „Vy musíte sa stať občanským učiteľom v Kamčatke. Vy musíte z nás samých múdrych a učených ľudí vychovať. Tu človeku nezbýva z dlhej chvíle nič iné iba učencom sa stať, a vedám sa venovať. Lež vy, rozumie sa, za darmo nebudete naším učiteľom. My sa vám chceme po cisarsky odmeniť. Predovšetkým vám postavíme celkom novú školu.“

„Dľa tohto,“ prehovoril Beňovsky usmievave, „ešte hodný čas prejde, pokým sa k učeniu budeme môcť prichytiť.“

„Ani z ďaleka nie,“ hovoril Roskurakov so smiechom. „My tu vystavíme dom za try lebo štyry dni. Trámy, brvná, dosky a všetko iné čo je k vyhotoveniu jednoho domu potrebné, máme hotové, vám nádobno len miesto vyznačiť, kde sa má škola postaviť, a len zrazu sa ona zjaví ako dajaký pohádkový kaštiel, a vy môžte za try dni započať vynaučovanie.“

„Vždy predpokladajúc, že pán námestník na to privolí, a že dovolí i svojím dcéram školu navštevovať a podiel brať na verejnom vyučovaní.“

„On to dovolí, a buďte ubezpečený, že k tomu on privolí!“ prehovoril Kasarinov s lstivým úsmechom a tak silne na svôj vačok rukou uderil, že v ňom peniaze zaštrkotaly. „Teraz ale čujte ďalej: My vám vystavíme aj jedon dom, a ten bude vaším majetkom, bo veď vám dovolil námestník že môžte i vlastníctvo mať. Lež my sa i o toto postaráme, žeby ste do vášho domu poriadne náradie dostali. Pre vašu školu obstaráme stoly a lavice, mimo toho dáme vám i do vašej izby jedon stôl, so pár stolcov, peknú posteľ, jednu spodnicu a medvediu kožu na prikrývanie.“

„Okrem toho,“ pokračoval vážnym pohľadom Roskurakov, „okrem toho vám bude každý žiak, nech je on dospelým človekom, alebo mladé morské teliatko, päť rubľov mesačne platiť, a pol rubľa na svetlo a drevo, a mimo tohto všetkého vám ešte spoločne sjednáme jedneho sluhu na naše útraty, ktorý vám bude dom v poriadku držať a kúriť. Vaše šťastie, ako vidíte, je už založené, ak naše nabídnutie prjmiete, a vy náš návrh šak ver prijmete?“

„Áno, — voždy predpokladajúc, že to námestník dovolí, — prijímam váš návrh, a vojak cisárovnej Marije Terezije, vodca poľskej armády, gróf Móric Beňovsky sa za šťastie a úctu považuje, keď môže učiteľom byť počestného obyvatelstva Bolzoreckogo-Ostrogu, hlavného sídla Kamčatky. Tu moja ruka, som váš, a čo viem, to vám stojí k službám.“

„Hurrá! vy ste náš!“ zvolal radostne Kasarinov. „Dnes chceme mať radostný deň, usporiadame k úcte nášmu učiteľovi slavnosť, ku ktorej Kolossov hejtman, kupec Roskurakov a pán Beňovsky učiteľ týmto i hneď čo hostia povolaní sú, a hneď i poďte so mňou do môjho domu, kde nás už hotový obed čaká. Po obede vyhotovíme našu smluvu o šachovej hre, ktorú vám hejtman Kolossov už navrhnul, a na večier si povoláme viacej hostí. Poďte, poďte, moji panovia, žeby sme sa najedli, napili, a sa veselili, bo máme učiteľa, máme hráča v šach, a získali sme jednoho priateľa.“

Páni nasledovali pohostinného kupca Kasarinova do jeho domu, a tam sa veselili.

Jedli výbornú medveďú údeninu, zadnú časť soba, ktorý v samej jedárne pri veľkom plameni sa piekol, pili ohnivé vína k tomu, ktoré pochádzali zo španielskej lode nedávno víchrom o brehy Kamčatky ztroskotanej; hejtman Kolossov k tomu ešte veselé piesne spieval, že tých dvoch obchodníkov od smiechu v boku klalo.

Len Beňovsky bol ticho a zamysleno. Myšlienky jeho voždy i proti jeho vôli zablúdily ku tomu krásnemu mladému dievčaťu, ku kamčatskej ruži, ktorá sa mu voždy krajšou a vznešenejšou pozdávala než všetkie ženské, ktoré dakedy bol videl a poznal vo vzdelanom svete, áno pyšnejšou vznešenejšou a krajšou sa mu zdala skoro ako — nie, on nechcel na ňu ďalej mysleť, on chcel svojeho ducha prinútiť, by myšlienky jeho druhý smer nastúpily. „O Leonora, Leonora! pozdvihni sa z hlbky môjho srdca, prehovor ku mne tvojím jemným a milým hlasom; pristúp predo mňa s naším drahým dieťaťom, a zachráň jeho otca od pokúšenia. Oh Leonora, Leonora! pošepni mojmu srdcu, že som nie večite rozlúčený od teba, že ťa môžem zase shliadnuť, a že mi možno bude, za zase spojiť s tebou! Vštep mi do srdca tú istú dúveru a nádej, že toto rozlúčenie je len dočasné, že náš plán úteku sa nám podarí! Táto ujišťujúca nádej mi i k tomu dá silu a smužilosti, bych vzdoroval tejto spanilej kuzelnici, ktorá sa mi sťa milý zjav mojich snov ustavične vznáša pred očamí. Oh, tak krásna, tak čarovná je ona! Celé nebesa nevinnosti sa žiara z jej očí, tajná prepasť plná ohňa a plameňa sa otvára o jej očách. A tohto anjela, túto krásnu ružu Kamčatky chcú odpredať tomuto mizernému kupcovi Kasarinovi! Lež nie, Afanasija sa nedá odpredať! Veď to z jej iskriacich očí vidno, že ona je nie len anjel nevinnosti, lež aj odhodlaná a rázna ženska, a dnes lebo zajtrá — —“

„He, pane učiteľ, preberte sa zo svojej zádumčivosti,“ zvolal hejtman Kolossov, na Beňovského plecá pustiac svoju širokú ťažkú ruku. „Vy ste ani nepili ani nespievali, bo pod istým ste o mnoho učenejší, nežli by ste radosť nachodili v takejto zábave. Teraz musíte ale vaše myšlienky a vašu pozornosť nám venovať, lebo chceme onu smluvu stranivá šachovej hry s tymíto pánmi obchodníkmi uzavreť.“

„Vy teda len naozaj myslíte, že ste o mnoho lepší hráč ako my?“ pýtal sa Kasarinov. „Či veríte, že nás o všetky partije obohráte?“

„Kebych to veril, tak bych s vamí pánovia nehral, bo opravdiví hráč šachu, to jest ctižiadostivý hráč len so sebe rovnými hráči hrá. Ostatne, to by bolo klamstvo, bo tak myslím, že pán Kolossov chce s vami o veľké summy staväť, a keď bych to ja vopred vedel, že vás obohrám, to by toľko znamenalo, ako vás obkradnúť.“

„Pravdu má náš malý učiteľ,“ zvolal so smiechom hejtman; on je veľmi učený, vzdelaný pán, a neostane vám žiadnemu dlžníkom! Nie, on nehrá lepšie ako vy, lež práve tak dobre ako vy, a radosť to bude sa dívať, keď vy, ako kohúti o závod spolu nápad učiníte, a preto chcem, aby učiteľ proti vám za mňa hral, ja položím na kocku peniaze a on svoju šachovú slávu.“

„My ale chceme vysoko hrať!“ zvolal Kassarinov, „žiadnu chlapčenskú hračku, kde sa jedná snáď na najvýš o nekoľko rubľov! Sádzka bude veľká! Navrhujem, by sme sadili na každú hru try sto rubľov.“

„Návrh sa prijíma,“ zvolal hejtman Kolossov, vesele loktom uderúc na stôl, až poháre na ňom stojace zaštrngly. „Pristávame nato. Na každú partiju try sto rubľov. Ja vsadím pri každej partiji sto päťdesiať rubľov za môjho hráča, a proti partija tiež toľko. Vyhrá-li môj hráč, môj drahý učitelík, tak obdrží za každým razom odo mňa päťdesiať rubľov hneď z výhry; prehrá-li, tak ja utratím svoje peniaze, a on len svoju slávu.“

„Ešte jedno!“ zvolal Kasarinov. „Usnesieme sa pevne na tom, že smlúva ta bude platná na päťdesiat partijí.“

„Áno, na päťdesiat partijí!“ zvolal Rozkurákov. „Súhlasíte pane hejtman Kolossov?“

„Súhlasím tak moje duše, že navrhujem, aby i hneď smlúva pisomná bola o tom zhotovená.“

„Tak je, tak je!“ jasali obchodníci, „smlúva nech je pisomná. Napíšte jú vy pane Kolossov, a mi ostatní len svoje mená podpíšeme.“

„Ja ju mám napísať?“ pýtal sa Kolossov s hrubo otvorenými očami. „Nuž ale čo si vy o mne myslíte? Veď som nie hlupák, abych bol atramentovým lizačom? O mnoho lepšie som si vedel čas použiť, nežli bych bol pero omáčal a učil sa písať všeliake háky báky. Pero by mi bolo istotne ruku tak vykrútilo zo stavca, žebych nebol vstave viacej ani kantar ani zbroj v nej dobre držať. Hlúposť! Ja mám písať! Jeden krížik spravím pod vaše čarbaniny, a potom to pozná každý ľadový medveď, že to Kolossov podpis.“

„Nuž tak teda napíšete smluvu vy Casarinov,“ slovil Rozkurakov. „Vy ste učený a opatrný obchodník, tak sa vás týka písanie smluvy.“

„A prečo ju vy nenapíšete pane Rozkurakov?“ pýtal sa rozdraždene Casarinov. „Vy ste práve tak dobre obchodníkom ako ja.“

„Vy ale dobre viete, že k môjmu obchodu nepotrebujem žiadne čarbaniny. Všetko si skončím ústne. Keď dopláva loď s cukrom, kávou a vínom, sjednám sa s majiteľmi lode, zaplatím, prevezmem tovar, a objednám zase nový tovar. Knihy si vedem v pamäti, a netreba mi zbytočného písania. Len čísla viem písať, a to mi je dostatočné.“

„Aj mne je to dostatočné,“ prehovoril pyšne Casarinov. „Dovčúl som necítil potrebu na písanie, preto bych sa ale predca ľúbil naučiť tomu, a ja chcem, by mňa v tom náš učiteľ pocvičil.“

„Rozumiem!“ zkríknul hejtman hlasitým smiechom. „Rád by ste sa naučili roztomilé lístky písať peknej panne Afanasiji, šak ver?“

„Aj to je možno,“ odvetil Casarinov pyšne, „lež nezabudnime na smluvu. Kto ju už teraz napíše? Či vy viete pane učiteľ po rusky písať?“

„Viem, poneváč vy ale neviete písmo čítať, to by ste si mohli mysleť, že som tam lživé veci popísal. Iďme do státnej kancellárije, a dajme si tam od kancellára Sudeikyna smlúvu vyhotoviť.“

„Áno, to bude najlepšie! to je výborný a múdry návrh! aký to učiteľ! Rozumie sa k životu, a vie veci po obchodnícky zarídiť. Iďme teda! iďme do státnej kancellárije.“

I odišli do státnej kancellárije. Kanclér Sudeikyn ím napísal smlúvu na šachové hry, a prijal Casarinovo pozvanie k večernej slavnosti.

Všetci prednejší toho mesta boli povolaní, a ešte i sám námestník bol tak milostivý sľúbiť, že príjde i so svojou rodinou, následkom čoho všetkie čelnejšie osoby Bolsoreckoy-Ostrogu si za povinnosť držali, prítomnými byť na slavnostnej zábave.

Srdce Beňovského tĺklo radostne a spolu predca tesklive ako toto počul.

Zase ju uvidí, a celý šťastný večier bude môcť pri nej stráviť.

Oh, lepšie by bolo, pred tým sladkým kúzlom utiecť; múdrejšie by bolo udusiť v srdci žiar, prv než by v jasný plameň vybĺknul! mal by sa vzdialiť ďaleko ďaleko, preč — pre svôj vlastný a jej duševný pokoj! na tento hrdinský skutok sa už bol odhodlal a chcel odísť.

Z pomedzi shromažďujúcej hlučnej spoločnosti sa ku dverám prikradnul, a chcel von stojacemu sluhovi povedať, že necítiac sa dobre, musel odísť.

Lež osud nechcel jeho obeť prijať, bo práve, keď roku položil na klučku, dvere sa roztvorily, a námestník svoju manželku na ruke vedúc, sa zjavil na prahu, za nimi stály try krásne mladé postaty ich dcier.

A Afanasija ho už uzrela, poznala Beňovského, priskočila ku nemu ako mladá gazella, iskriacim zrakom a čarovným úsmechom mu podávala obe svoje rúčky.

On ích vo svojich útle stisnul, vrátil ten iskriaci pohľad a oči ím jednoho v druhom planuly, sťa kmitavé hviezdičky, ako by jedna od druhej na vzájem lesk menila.

Beňovsky silne držiac Afanasinu rúčku vo svojej, vkročil s ňou do prosried teremu a srdce mu o mnoho lepšie zvučalo a jásalo nežli tanečná hudba; v srdci jeho bol celý sbor bohov lásky a on načúval s celou dušou blažene a s roskošou ich spevu! Alebo či to nebol hlas sboru bôžikov lásky? Boly to snáď hlásky okúzlujúcej reči, s ktorou Afanasiné ústočká tak lahodnou hudbou naň prehovorily?

Áno, áno, to boly jej perny!

Beňovsky mlčiac, hovoril sám ku sebe: „Teraz už padnite hory na mňa a zasypte ma rumom bývalej slávy, pochovajte ma pod troskámi rozvalín prestátych múk a strastí, a zatopte ma v ohnivej láve buriacích náruživostí! Zahaľte ma vo svoj hvezdnatý plášť vy sny lásky! Na hmlu zapomenutia rozplýňte sa za mnou dni mojej minulosti! Ja som zomrel pre starý svet, utratil som svoju otčinu, svoju rodinu, svoje meno. Beňovsky zomrel, a Leonora, jeho drahá žena, bude smútiť a slzavieť za ním, keď ho ale oželie, vyschne prameň jej sĺz a oddá sa prísnej nevyhnutedelnosti! — Beňovsky zomrel, je mrtvý! starý svet tu bude veriť a hovoriť, že padnul v bitke pri Krakove — a zmiznul. Lež človek Beňovsky vstal z mrtvých tuná v novom svete. Nový život sa tuná pred ním roztvoril, osud ho iným učinil, iným sa on stal, novým človekom. Nože, roztvor srdce ty nový človeče, roztvor ho celkom a vpusť doň a dovoľ vtiahnuť dnu pri zvuku trúb a jásote piesní radostných novú lásku, nový život. Spievaj hymny, ó srdce moje! novému bôžikovi lásky. Ach, pozri len na ňu, na tú ružu z Kamčatky, opoj sa jej vôňou a jej dechom, rozkochaj sa jej krásou, mladistvou jarosťou, nevinnosťou a úprimnosťou!“

„Drahý pane učiteľu,“ ozval sa pri ňom úprimný zvučný hlások, „pane učiteľu, či vy len do konca nebudete tancovať?“

„Ja nemôžem, milostivá panna, tancovať, všetko čo som sebou zo starého sveta priniesol: je gulka v kolene a neohybká noha. Bohužiaľ, ja nemôžem tancovať.“

„Tak teda ani ja nebudem tancovať, drahý pane učiteľu,“ tepšala usmievave Afanasija. „Celú noc ostanem pri vás, a vy mne budete rozprávať o svojej domovine, svojom osude a o svojej rodine.“

„Nie milostná panna, nie! dovoľte mi, žebych molčaním pominul všetko toto, dovoľte mi zabudnúť na to všetko. Celá moja minulosť prepadla v hrob, a z toho hrobu vystúpil som k novému životu. Veliteľka moja! dívajúc sa na vás, zapomínam, že som pred týmto dňom už žil.“

„Oh Bože môj, Bože!“ šeptaly perny Afanasiné, a ruky jejej trasúce pretisla si ku srdcu.

„Čo ti je dcéra moja?“ pýtala sa pani Nielová, obrátiac sa práve ku dcére. „Prečo že si tak zrazu zblädla?“

„Ach, neviem mamuška moja drahá, čo mi je! srdco mi prestalo zrazu klopať, a tak sa mi zdálo, ako bych mala zomreť.“

„To len tanečná horúčka zapričiňuje,“ prehovoril Casarinov, ktorý pri matke stál. „Od tej nespomôže iné, než mnoho a rychlé tančenie. Zbožňujúca Afanasija! prosím vás o tú radosť a šťastie, žebych dnes večier smel byť vaším tanečníkom. Zaujmem vašu krásnu osobnosť, a kto si bude žiadať s vami tancovať prv si musí dovolenie odomňa vypýtať. Najmilostivejšia pani moja, vy doista ráčite dovoliť žeby krásna Afanasija dnes večier bola tanečnicou svojho najponiženejšieho a najnepatrnejšieho sluhu?“

„Áno,“ prehovorila usmievave milostivá pani, „vy máte moje dovolenie.“

„Lež moje dovolenie ste vôbec ešte nežiadali, pane Casarinov,“ slovila Afanasija.

„Mám-li dovolenie milostivej panny matky tak mám i dovolenie panny Afanasije,“ zvolal Casarinov vo hlasitom smiechu, i podal ruku mladej tanečnici, by ju odviedol do tancu.

„Nuž, Afanasija, čo že váhaš?“ prehovorila pani Nielova prísnym hlasom. „Či nevidíš, že pán Casarinov na teba čaka? Choď, a tancuj.“

Mladé dievča mlčky poslúchlo prísny rozkaz matkyn; lež idúc s Casarinovom medzi tanečníkov, hodila dlhý iskriací a spolu usmievavý pohľad na Beňovského, a zavrtela tak rýchle hlávkou, že biele perly sklenené na jej sobolovom barette lahúňko zaštrngaly.

„Ona nebude tancovať,“ hovoril sám ku sebe Beňovsky. „Vymyslí ona sebe dajakú príčinu, žeby nemohla tancovať, vráti sa ku mne, lebo — oh, vyznaj si to len ty neštastný blažený, — bo vďačne sa vráti ku tebe.“

„Pane Beňovsky,“ zavznel tichučký hlas po pri ňom, — „rátajte na moju pomoc a ochranu. Prispejem vám dľa mojej možnosti; som vám naklonená, a viem si vás oceniť.“

Bola to pani Nielová, ktorá úzko pri ňom zastala a mu tieto slova pošepla.

„Milostivá pani!“ odtušil Beňovsky, „ako môžem moju vďaku —“

„Neďakujte mi nič,“ pretrhla ho v slovách, „lež čujte, čo vám poviem. Nešťastie to už tak chcelo, že môj muž, s ktorým som sa vo Smolensku ako s dústojníkom oboznala, bol za námestníka v Kamčatke hneď po našom sniatku vymenovaný. Od tých čias tu žijeme v tejto truchlej pustote, ktorá neni ničím iným, než veľký žalár, kde od dlhej chvíle človek buďto zomreť musí, alebo sa k vínu a pálenke utieka. Moj muž, tak ako všetci ostatní tunajší mužovia, Bohu žiaľ! sa chopil toho poslednejšieho; ja ale sa trápim a živorím, a od dlhej chvíle mriem, a myšlienka, že i moje dcéry podobný osud zastihne, ma nevyslovne mučí. Meta a Kalma sú s tým spokojné, a nedbajú, zdáliž ich budúci manželia sú opilci. Lež Afanasiju, moju najmladšiu a najmilšiu dcéru bych ľubila oslobodiť od takéhoto osudu. Ona je o mnoho krajšia, lepšia, útlejšia, nežli by mohla takýto živôt zniesť! Oh, pozrite len, jak mile a lahúčko len v kole tanečnom letí, a povedzte mi, zdáliž bych to mohla svojím materinským srdcom zodpovedať, by sa stala manželkou tohoto drsného a sprostého kupca Casarinova, ktorý nemá inej zásluhy, nežli že je bohatý, a ktorý nevie nič iné nežli sa jednať, na šach hrať a piť. Povedzte mi, či to držíte za možnosť, by Afanasija, tento môj drahý poklad, bola tomuto človeku odpredaná?“

„To sa nemôže stať, nemôže sa to nikdaj stať!“ prehovoril Beňovsky pohnute, „lež čo je to? Pozrite len, panna Afanasija, sa vyklzla, padá —“

Viac neprehovoril, lež skočil medzi tanečníkov zrovna ku Afanasiji, ktorá na pol nohe klačiac, usilovala sa zo zeme hor vstať.

„Oprite sa na moju ruku, krásna Afanasija,“ prehovoril Casarinov.

„Nie!“ zvolala Afanasija rozhorčene. „Nie, vy ste príčinou, že som zpadla, bo ste mi na nohu stúpili následkom čoho som zpadla, a podistým si aj nohu vylomila, lebo tak ma bolí, že ani len stúpiť nemôžem na ňu.“

„Či vás mám k pani matke odviesť?“ pýtal sa Beňovsky, a len Afanasija zazrela ten tichý, výrazuplný úsmech, ktorým sa ku nej nahnul.

„Vy mi podajte ruku pane učiteľu, na vás sa chcem opreť,“ prehovorila Afanasija, „a toto nech je vašou pokutou pane Casarinov.“

„No, toto je ešte voždy milostivý trest!“ smial sa kupec; „náš učiteľ je mojím priateľom, a on bude mojím primluvčím u krásnej Afanasije.“

„Ano, tým budem,“ prehovoril usmievave Beňovsky, a podávajúc svoju ruku Afanasiji, pomáhal jej zo zeme vstať.

Afanasija sa zdala skutočne s veľkou ťažkosťou to zeme stávať, a pri každom kroku blížiac sa ku svojej matke, tichúčko zakrikla, silne sa oprela o Beňovského rameno, mdle a unavene si oprela hlávku na jeho plecia a nik nepočul, keď mu tichúčko šeptala: „Teraz už zostanem celý večier pri vás, pane učiteľ. Nik mi už teraz nemôže rozkázať, bych s tým Casarinovom tancovala.“

„Vy nie len tento celý večier budete pri mne, krásna panna,“ šeptal jej Beňovsky. „Vy ste voždy pri mne, a či lepšie povedajúc, ja som voždy pri vás, srdco mi leží pri vaších nohách, oči moje vás ustavične vidia, keď ste i oddialená —“

Hudba, ktorá práve hlasným zvukom trúb zavznela, rozohnala ostatné slová; avšak ona rozumela útle stisnutie jeho ruky, jeho zhôvorčivý zrak, i zabudla, že by mala bolestnú tvár ukazovať, a jej krásny obličaj záril jako slnečný lesk.

Nikto si jich dvoch nepovšimnul; tanec sa znovu započal, starší páni oddialili sa do vedlajších izieb, žeby si zafajčili, pili a hrali farao; pani Nielová bavila sa s nekoľko dámamí práve k nej pristúpivšími, a nikto nepozoroval štastný párik, ktorý v jednom izebnom kutiku sediac v pare a prachu, pri temnom svetle lojových sviec, medzi taničnikmí po pri nich prelietajúcimí, medzi hudbou a ustavičným smiechom a krikom! ím sa ale predca zdalo, že sú v raji, v ňomž oba tak sami, tak šťastný boli, kde jedine sebe, láske a Bohu žili.

To si oni aspoň mysleli, nezpozorovali pána Casarinova z času na čas na ních opretý jedovatý zrak, nezačuli jeho hrozby, ktoré po každý raz z pomedzi zubov odmrmlal, koľko raz zazrel, ako sa Afanasija usmievala sa Beňovského a ako sa, stolec si ku nemu nahnúc, s ním živo a bez všetkých obalov zhovárala. Vyhrážal sa Beňovskému, že tak zabudli na to, že je on tu, on, Casarinov, najvätší boháč v Kamčatke, on, ktorý slávnosť túto usporiadal a bez neho by ten Beňovsky, ktorý teraz tam nahnutý prez operadlo stolca s Afanasijou tak šeptom hovorí, nikdy tohto dnešného šťastia nebol sa stal účastným.

„Ale počkaj, počkaj rechtoríku!“ hovoril sám ku sebe Casarinov, keď započul Afanasiju smiať sa. „Veď ťa ja privediem k dobrému rozumu! Tebe ja to neodpustím, pripomenem ti to ja, nech len tých päťdesiat partijí šachových obhrám; potom musíš preč, preč odtialto. Nepôjdeš-li po dobrom, pôjdeš po zlom. Počkaj len ty rechtoríku. Chceš sa mi do cesty postaviť, chceš tvojou sladkavou hladkosťou, tvojím vyšperkovaným spôsobom a lichotivými slovmí mňa odpudiť od námestníkovej dcéry? si zchytralá líška, lstivý sobol! Myslíš si, keby sa ti podarilo zaťom námestníka sa stať, že by si bol zase hotový muž, že by si sa mohol vytasiť s tvojím titulom grófskym, a hrať na proti nám vyššieho gavaliera? Zatracený dravý zámer! Lež nepodarí sa ti, bo tu je Casarinov, ktorý nedovolí, žeby takýto hocaký dobehlý vyhnanec sa mu v cestu postavil. Dočkaj len dočkaj ty panáčku. Najprv teba i hejtmana obohrám o dukáty a o dva týdne budeme mať nový rok, potom veď dostaneš odomňa výborný dar, môj drahý učitelko!

Tak šťastní boli, že nič netušili o dravých zámeroch žiarlivého zlostného človeka, ktorý sa jako dajaký za krvou zižniaci vlk okolo nich tmolil.

Teraz sa aj pani Nielová ku ním pripojila, a Beňovsky na jich žiadosť jím začal vyprávať o svojej minulosti, o vojnách, vo ktorých sa súčastnil, o velikej cisárovnej Mariji Tereziji, a poľskom kráľovi.

Len o svojich osobných pomeroch mlčal, len o Leonore nepovedal ničoho.

A on to rozhodne chcel urobiť. Chcel si stisknúť srdce a so smelou odhodlanosťou chcel povedať; „Tam doma v mojej vlasti čaká na mňa milovaná žená, drahé dieťa.“

Už aj roztvoril ústa k týmto rozhodným slovám ale — Afanasija pozrela na neho svojím útlym a záriacim zrakom, sladkým a milým úsmechom — oči sa jim stretly, a on zabudol čo chcel povedať — zabudol na Leonoru, len Afanasiju videl, len na túto myslel.

„Viete vy spievať?“ pýtala sa ho v tomto okamženi pani Nielová, a keď Beňovsky na to s ánom odpovedal, prosila ho, aby spieval dačo.

Afanasija opakovala žiadosť svojej matky s tak sladkým hlasom, s tak útlym pohľadom, že tomuto nebol v stave odolať.

„Drahá panička!“ hovoril „budem vám spievať jednu pieseň, ale len vám. Vaša pani matka ju môže počuť, ale jedine vy ju budete rozumeť. Nech sa vám páči len do tamto tej samotnej izby, neni tam nikoho; keď už mám spievať, tak tam budem spievať.“

A Afanasija sa celkom pozabudla, že ju noha bolí, a že pre tú príčinu ani v tanci nemohla pokračovať s Casarinovom, veselo prebiehla cez sparenú chyžu do blízkej tichej chyže, pod ktorým časom jej matka s Beňovským na ruke vedená šla za ňou.

„Teraz, pane učiteľu,“ riekla, „spievajte.“

„Tak ľahko to neide, panička. Sprôvod, bez hudby nemožno spievať. Ale hneď donesem dajaký hudebný nástroj.“

Zbadal, že jeden z hudobníkov, jeden huslista, zameneno i na harfe hral.

Tento nástroj práve teraz ležal pri hudebníkoví.

Beňovsky si ho prosil na okamženie od neho; hudebník so vďačným hlavy pokynutím zplnil jeho žiadosť.

Beňovsky sa s nástrojom prinavrátil ku ženským.

Casarinov stál vo dverách malej izby, ale Beňovsky ho nezbadal, len Afanasija ho videla, ktorá s radosti pleskotom kričala: „Pozri matko! husle doniesol, teraz bude spievať.“

„Áno, budem spievať,“ riekol Beňovsky, v oči sa postaviac s Afanasijou a s usmievavou tvárou, s plapolajúcima očama hľadel na ňu, pod ktorým časom mu prsty začaly jednu pejmu na hudebnom nástroji prebierať.

Pani Nielová potichu privrela dvere, aby ich hluk tancu neznepokojoval.

Beňovsky teraz s celou ráznosťou prikladal prsty sa struny a spieval:

„Matička!“ volala radostne Afanasija, s obidvoma rukama obejmúc svoju matku, „mamička, a ja chcem vedeť spievať túto pieseň, oh, pros ho, aby ma ju naučil, buď mi spoluprosebnicou.“

„Len ho sama pros Afanasija. Myslím, že ti vyplní tvoju žiadosť, lebo je s dobrým citom ku tebe naklonený, a ja — ja som s dobrým úmysľom na proti vám obidvom. Dúfajte vo mňa. Nuž, pane Beňovsky, či chcete byť učiteľom Afanasije v hudbe?“

Beňovsky mlčal, a otázočne pozrel na Afanasiju.

Táto porozumela tomuto pohľadu, pristúpila ku nemu, pokorne a usmievave, pyšno a predca úctyplne.

„Pane učiteľ,“ šeptala, „naučte ma piesni slujúcej o novom živote, lebo aj vo mne sa zobudil nový život, a tak sa mi zdá, jako keby ste onú pieseň z mojeho srdca boli spievali. Naučte ma tejto piesni pane učiteľ. Všetko bych sa ja rada učila od vás, smilujte sa nad mojou nevedomosťou, a učte ma lebo vy ste jeden učený človek, a dobrý ako sám pán Boh.“

Podala svoju ruku Beňovskému, tento ju chytil a boskal.

„Panička,“ riekol hlasite a s radosťou, ja vás naučím svojej piesni a naučím vás hrať na citare.“

„Ale kde vy tu vezmete harfu v Kamčatke?“ pýtala sa pani Nielová.

„Pán Boh, ktorý dovolil, aby tu v Kamčatke ruža kvitla, dovolí aj utvorenie jednej harfy,“ odpovedal Beňovsky.

Casarinov stál vonku pri dveroch, a cez roztvor všetko videl, a na všetko pozoroval.

„Dobre,“ mrmľal medzi stisnutými zubami, „dobre. Najprv šachové parthije, potom výborný milý novoročný dar dostane vyhnanec Kamčatky. Ešte dva týdne, drahý rechtoríku — potom budeme v poriadku jeden s druhým.