ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo už desať dní; nebe je ešte voždy jasné, loď vesele tancuje ďalej po vlnách, na jej površí je každý zdravý a dobre sa cíti. Vydobytá bola sloboda, sloboda sladká a zlatá!

Čo to vadí, že na nedostatok poživností trpia, že darmo pozerajú za suchou zemou. Raz jú už videli, lež vo veľkej dialke; bolo to pobrežie japanské, lež ta nechceli ísť, i tak rečeno Beňovského donútili, žeby obrátil a k severu vesloval; do Ameriky si žiadali, ta na tú zem nádeji, a Beňovsky činil dľa ích žiadosti. Vesloval severne, cez ľadové more sa chcel ta dostať.

Bol i jedon amerikánčan na lodi medzi nimí, ktorý im nevedel dosť navyprávať o tej šťastnej a nádejí plnej zemi, a vyhnanci, ktorí zase cítili slobodu ích vôle, prinútili Beňovského, by zmenil cestu, a on to i učiniac, veslovali ku Amerike. Čo dial bolo zimšie, kusy ľadu sa ím v cestu kládly, a často ím cestu celkom zahatily, lež preto predca všetkých nádej a dúvera posilňovala, a pomedzi všetkými bola najvytrvalejšia a najsmelšia, púvabná Aphanásija, čo najmladšia a najkrajšia na lodi.

„Minulosť,“ prehovoril Beňovsky, „minulosť zapadla za nami do mora; budúcnosť je naša, a ja sa ti chcem odmeniť za všetko to, čo si pre mňa trpela, a čo si pre mňa učinila!“

Aphanásija sa cítila byť už odmenenou, bo veď pri ňom bola! zabudla otčinu, matku, sestry, na všetko, bo veď s ním bola!

Jak mnohokrát stála v šerom večierku na lodi vo svojej bunde zahalená a ramenami Beňovského objatá, hlávku si oprúc o jeho plecia, dívala sa do dialky, na nebo, na hviezdy, ktoré čisto a jasne trblietily dolu na ních.

„Pozri, duša moja, toto sú práve tie hviezdy, ktoré v mojom detinstve svietily na mňa, a na ktoré som sa díval v noci môjho zúfania plnom živote; v jedon deň som ich zase našiel v tvojich očkách, a teraz tak sa mi zdá, jakoby všetkie hvizdy tvojimi očkamí sa dol na mňa dívaly.“

„Nepozeraj ta hore,“ šeptala Aphanásija, „nedbám teraz o hviezdy, o slnko, ja len na teba myslím, len teba vidím, a ty si pri mne!“ Keď som, ešte v rodičovskom dome bola, často ma napadla taká tajná neistá túha: odleteť do dialky, videť som chcela celý svet, a v tom celom ďalekom širokom svete hľadať toho jednoho, ktorého by si bolo moje srdco zvolilo; teraz je on pri mne, a tak sa mi zdá, tak to cítim, že si mi ty celým svetom! S tebou som šťastná, blažená a spokojná v jednej chalúpke!“

„Lež kde je ešte tá chalúpka!“ vzdýchnul si Beňovsky, „keby sme už len mohli opustiť túto loď, toto studené more, kde každá vlna hrozí nebezpečenstvom a smrťou. Poď, duša drahá, vetor je studený, ako ľad, a ty musíš zdravá ostať, bych ja silu mal ku riadeniu lode a búriaceho mužstva v nej.“

Takto sa míňa deň za nocou, noc za dňom, a ešte voždy nevidno zem, pekným dňom je už koniec, nebe sa chmúri a vždy vätšie a hustejšie kusy ľadu obklopujú loď sťa priezračné strašidlá.

Lež Beňovsky je šťaslivý zprávca lodi; a teraz, keď sú v nebezpečenstve, teraz keď im zkáza hrozí, teraz ho poslúcha celé mužstvo a ochotne plní jeho rozkazy, lež nie len čas a povetria samo hrozilo lodi, blížil sa a obsadnul mužstvo o mnoho hroznejší a nebezpečnejší nepriateľ, nežli boly ľadové kusy.

Wyndblad pošepnul ešte pred nekoľko dňami Beňovskému do ucha:

„Keď na skore nedorazíme na suchú zem, s dvoma strašnými nepriateľmi musíme zápasiť, ktorí sú horší, než všetci iní: s hladom a smädom; celá zásoba potravy sa už minula a nič neostalo, iba jedon sud rýb, a i tie sú už zkazené a dva súdky sladkej vody.“

„Pred časom sa treba o to postarať,“ prehovoril Beňovsky, „zavolaj kuchára, by sme sa o tom poradili, čo treba robiť.“

„Dovoľ mi,“ slovila Aphanásija, „žebych sa vo vašej porade i já mohla súčastniť; „já sa rozumiem do kuchyne a domácnosti, a jako tvoja gazdinka, chcem sa i o tvoju domácnosť postarať.“

Kuchár prišiel, a dlhú poradu mali s ním. On prezrel ryby a vyslovil, že sú nie k zedeniu, a že nezbude nič, len ich do mora hodiť.

Avšak Aphanásija poradila, žeby sa ryby rozsekaly, s múkou a vajcamí prehnietly, na cesto sa spravily a upiekly. Učinilo sa to tak, a hľa, try dni zaháňali nimí svôj hlad.

Lež mužstvo mrmľalo.

Chudé toto jedlo im nechutnalo a žiadali, žeby sa im aspoň dvojnásobne toľko vína a pálenky dávalo čo dovčúl.

Keď ím to Beňovsky odoprel, stalo sa dovčulajšie šomranie, zbúrením, a násilne sa vodrali do komôrky, v ktorej nápoje skryté boly.

Jedon sud s vodou veľmi chytro vyprázdnili, druhý ale vo veľkom stisku a neporiadku prekotili a ostatnia voda tiekla po zemi; nezbedníci hodili sa na zem, a odtial lízali ostatnú vodu, ktorú zem neprehltla. Teraz už nebolo na celej lodi viac vody!

A teraz sú tu dvaja hrozní nepriatelia: hlad a smäd!

Niet už ničoho na lodi, ani múky, ani mäsa, ni vody ani kvapky iného nápoja!

Nebo je zase čisté a jasné, ani len jedno mračno sa nezjavuje, ktoré by snáď ovlažujúce kvapky sľubovalo na vyschnuté perny!

Bez mráčku prejde noc i deň, a ani najmenší vetrík neveje.

Loď nepohnutedelne leží, a hoc sa i nakoľko usiluje stráž zo stežného koša uzreť v daktorom smere suchú zem, nikde sa nezjavuje túžebno želaný tmavý prúh, ktorý by mal obzor hradiť k spatreniu, a medzi voždy strašnejším pohľadom sa tisnú vopred dvaja hrozní nepriatelia: hlad a smäd.

S vpadlými očima potácajú sa vyhnanci sem i ta po lodi, sotvaj toľko sily majúc, aby dennú obyčajnú prácu konali, a v náruživom zúfalstve žiadajú od Beňovského jesť, a žeby koniec urobil týmto strašným mukám, ktoré ich tak nemilosrdne trápia.

„Prečo že si nás nenahal v zajatí a v otroctve na Kamčatke!“ kričali všetci naň. „Lepšie by to bolo bývalo, nežli tu na šíropustom mory zhynúť od hladu a smädu; daj nám jesť, daj nám i piť, ty si náš veliteľ a vodca, my to žiadame od teba!“

„Nuž a či ja mám sám čo piť a jesť?“ zpýtal sa Beňovsky. „Hladujem a smädnem s vamí. Nútili ste ma, bych s vamí Kamčatku opustil, teraz znášajte následky so mňou. Čo je na lodi, je tak dobre vaše ako moje; nemáme už nič iné, krom truhiel s kožkami, ktoré sme z pevností sebou vzali. Lež počkajte! Snáď sa podarí, nové jedlo z ních pripraviť; majte za štyry hodiny trpezlivosť; já sa poshováram s kuchárom.“

Zase zavolali kuchára, a radili sa s ním.

I zvláštny pokrm bol pripravený. Z bobrových kožiek srsť odstránili, a vo velrybovom oleji ích uvarili.

Ešte i v Kamčatke by toto bolo bývalo hrozné jedlo pre vyhnancov, tuná ale na mory chutnalo tú zlatú slobodu požívajúcim, ako výborné dajaké jedlo, tak že so slzavými očami vďaku vyslovili zato Beňovskému.

Večer tohto dňa bola zvláštna tichosť na lodi; tichučkým a ľahkým krokom chodili matrózi jedon po pri druhom, a rovnomerné kroky nočnej stráže, ktoré už toľko raz Aphanásin spánok porušily, umlkly dnes večer zcela; sviatočné ticho nastúpilo na površí lode. Matrózi tak ľahunko chodili, ako v tanečných ľahkých strevicách.

Beňovsky sa s podivením díval po nich, a Wyndblad vidiac to, počal sa smiať.

„Keď chceš dačo zvláštne videť Beňovsky,“ prehovoril Wyndblad, „tak poď so mnou dole do kuchyne, a pozri tam do veľkého kotla.“

Beňovsky šiel a hľa, čo že tam videl? V kotle vo smažiacom sa oleji plávaly čižmy matrózov. Výbornú večeru si z nich varili. Lež varená koža a čižmy vôbec sú nie výdatnou potravou pre lačné žalúdky, a sotvaj že ich ztrávili, zase sa zjavil hlad s vpadnutými očami, a hrozil svojou vychrtlou päsťou.

A kde že bola Aphanásija po tieto celé try dni súženia a biedy?

Ležala dole v chýžke svojej a Beňovsky ju prosil, by neprišla na površie.

„Vypukla nákazlivá choroba medzi mužstvom,“ povedal jej, „a bojím sa, žeby sa i teba mohla chytiť.“

Ona netušila, že ju preto vzdialenú zdržoval od površia lodi, by nevidela, ako všetci, a i on, trpia.

Pre ňu odložil Beňovsky jednu flašu vody, dakoľko kúskov chleba a nečo ovocia.

Aphanásija sa mala domnievať, že Beňovsky a ostatní všetci tiež dostávajú denne vodu a ovocie. Beňovsky to aspoň pred ňou tak tvrdil, pokerúc Aphanásija v tom pochybovala, a staval sa silným, smelým, nádeji plným; pretváral sa pred ňou vesele a utlačil slzy, ktoré si volný prúd ces oči chcely prebiť pri pohläde na ubohú, a blädú postavu Aphanásinu s opadlou tvárou.

Keď sa ale od nej oddialil, keď ako hmla hore schodmí na površie sa tiahnul, tak sa mu zdalo, sťa by sa smrť za ním vliekla, a studenú ruku na jeho rameno položiac, mu ukazujúc: dole, dole do hrobu!

Keď dnes vyšiel od Aphanásije na površie, panovalo tu ticho veľké; ešte i šomranie matrózov dnes umlklo. Boli už o mnoho slabší, nežli by sa mohli proti nemu vzpierať.

O chvílku ožilo všetko na površí.

Nektorí spievali vo ztreštení svojich bôľov veselé piesne, druhí sa zase vesele a so smiechom shovárali s osobami, ktoré nikdaj v svojom živote nevideli, a ktoré len hladomorná zimnica v ich obrazotvornosti oživotvorila. Druhí zase kľačali na zemi, ležali, plačúce prosili Boha o čo skorú smrť.

Beňovsky sa potáčal pomedzi smejúcími, spievajúcími a modliacími slabým krokom na druhý koniec lode, kde Wyndblad na dlážke ležal a pri ňom jeho verný pes.

„Priateľ môj,“ prehovoril ku nemu šeptavým hlasom, „kedbych zomrel, pečuj o Aphanásiji tak dlho, pokým budeš žiť.“

Postarám sa o ňu, lež zdá sa mi, že ja skorej zomrem nežli ty,“ šeptal slabým hlasom Wyndblad.

Beňovsky sklesnul mu ku boku, sklonil hlavu na jeho rameno a oči sa mu zatvorily.

Loď uháňala vopred jako neviditelnýma rukama potiskujúca, bo od včera silný vetrík sa oprel do plachiet a vždy vopred a vopred ženie loď. Kam? nezpytuje sa nik. Veď naposledy predca len do náručia smrti dojdu!

Z razu vyskočí pes, ktorý dovčúl s vyplazeným jazykom hekajúc ležal, pozdvihne hlavu, rozdutým nosom nuchá v povetrí, a začne štekať, takým hlasom, akým zvykol štekať keď svôjho pána videl, alebo keď dajakú radosť cítil.

Wyndblad sa trpko pozdvihnul, a s vpadlýma očama sa díva na svôjho psa.

Ten ale hľadí do dialky s vytreštenýma očama, a radostne hral s chvostom.

Potom začne zase hlasitejšie a veselšie štekať. Úsmech preletel ces tvár Wyndbladovu.

„Beňovsky!“ zvolal, „čuješ toho psa?“

„Čujem ho! Načo ruší náš posledný pokoj?“

„On ho neruší! Nádej nám zvestuje, sťa tá holubica s olivovou ratolesťou, ktorú bola Noeovi do korábu priniesla. Priatelia, on cíti zem!“

Slovo toto vyslovil tak hlasite, že ďaleko široko zavznelo po celom površí lode, a sťa nebeský hlas zašumel v ušiach celého mužstva, a všetkých zrak bol obrátený na Wyndblada, na Beňovského a na psa, ktorý teraz po tretí raz začal štekať.

Tu zrazu zkríkne námorník, ktorý bol prv v kŕčovitom záchvatu bolästí vylezol do štežného koša, z plného hrdla:

„Zem! Zem!“

Všetci začuli toto nebeské zvestovanie, ktoré sťa kúzlo zapúdilo všetkie ích muky a trápenia.

Poskákali všetci, hľadeli do dialky, ta ku obzoru, i objavil sa jím ten tak dlho a túžobne čakaný pruh pevniny. To suchá zem, to spása trpiacich!

Teraz soberme naše posledné sily! Hore na stežne! Plachty sa musia viac rozpustiť! Ku predu! ku predu na vlnách!

„Či cítite poľúbok hebunkého vánku k nám sa nesúceho? Kam sme to zašli? Loď sa musela zkrútiť a už dávno v druhý smer plávať? Vetor nás odpudil zo studeného pásma nebeského! Cítite ten teplý vozduch? Ten prichádza z pevniny?“

„Cítite, jak preplnené je povetrie utešenou vôňou? To vám suchá zem posiela svôj pozdrav, to vás suchá zem už víta!“

„Poď Wyndblade, poď! Aphanásija musí videť tú suchú zem, musí sa s namí radovať, s namí šťastnou byť!“

Netiahne sa teraz ako hmla dolu po schodoch, lež letí po ních plný nádeje. Wyndblad ho rozjarenou, radostnou tvárou nasledoval.

Aphanásija ích nevidí prichádzať!

Oči sú jej zatvorené a z pŕs sa jej slabé, bolästné stonanie vinie. Inakedy by to bolo Beňovského zúfanlive smrteľnou mukou zasiahlo, teraz sa ale usmieva; boskal tie sinavé studené perny a rozkošne hovorí sám ku sebe:

„Skoro sa zotavíš, anjel krásny, bo koniec je všetkým mukám a trápeniu!“

Vyniesli jú na površie.

Aphanásija, otvoriac oči, vidí záriacou, radosti plnou tvárou Beňovského pri svojom boku kľačať. Kolom nej stojí veškeré mužstvo s pozdviženými ramenámi ukazujúc do dialky, a zo všetkých úst znie razom:

„Zem! Zem!“

A potom, sťa jedným citom prevládnutí, padli na kolená, k Bohu pozdvihli svôj zrak a so sopiatými rukamí i plesavým hlasom zapeli blahodariacu modlitbu.

Modlitbu ukončili. Najprv Bohu slúžili a teraz už môžu poslúžiť i ľudu.

Ostatnie sily treba napnúť, posledňu duševnú silu posbierať!

Hore na veslovú žrď! Hore ku plachtám! mužstvo letí na všetkie strany, necítia už teraz, že sú lační, necítia, že žížnia! Nádej síti, nádej i napája, už sú vopred opojení radosťou, ktorá na ních čaká!

A Boh i osúd žehná ích cestu!

Čerstvý vetor veje do plachiet a ženie loď vopred; a teraz sa vypína z mora tá požehnaná zem. Zelené koruny banánových stromov sa jím už zjavujú, a pod ními bujná lúka!

Čo to môže byť za krajina?

Beňovsky ju márne hľadal na mappe i s Wyndbladom.

Nech je aká koľvek, všetko jedno!

Z mora vystúpila kedysi bohyňa lásky, z mora vystúpila pre nás táto sihoť oslobodenia nášho!

„Prečo sa tak smutno usmievaš Aphanásija,“ zpýtal sa jej ticho Beňovsky, „neraduješ sa so mnou, že sme prestáli trápenie, a že nás radosť očakáva?“

„Teším sa, Móric, radujem sa, že vidím zase vo tvojích očách slnečný lesk, plesá mi srdce, že ťa zase opravdive veselého vidím.“

„A ty sa so mňou neraduješ Aphanásija? Vidím ti v očiach sľzy!“

„Nie sú to sľzy, Móric, a keby i sľzy boly, neplačem od bolästi ani zármutku. Lež, — svet mi len prichodí tak zakaleným. Vy plesáte dívajúc sa na suchú zem a hovoríte, že je tak slnečná a zelená, a mne sa zdá, ako by hmlou bola zastretá. Jako kalné mračná vystupuje na obzore, a hrúza ma prejíma, keď sa na ňu dívam.“

Mdle si zklonila hlávku svoju na plecia Beňovského.

Tento ale prestrašene na ňu pozrel.

„Aphanásija ty si chorá! Ty trpíš veľmi! mnohý nedostatok, úzkosť a bieda ranily môjho anjela!“

„Nie Móric, ja som nie chorá. Hľaď že, som veselá a už sa aj smejem. Teraz sa už aj rozjasnieva pred mojíma očima; vidím tú peknú suchú zem, a vopred sa teším, že pri tvojom boku budem môcť vstúpiť na ňu!“

Ako strela letí teraz loď k pevnine.

Brehy sú vysoké a skalnaté, práve vhodné, aby loď zakotviť mohli.

Beňovsky preniesol v náručí Aphanásiju.

Ostatnie mužstvo ích plesajúc nasledovalo.

Teraz už všetci boli na pevnej zemi, všetci sa vrhli na kolená, boskali zem a trhali si voňavé kvietky po pri ceste rastúce.

Potom ale, ako keď celý roj včiel včelný klát opúšťa, rozbehli sa po šťavnatých lúkach. Jedni do hustého krovia, druhí zase do hlbokej tmavej hory!

Aj Aphanásija sa sosilnila. Zbadala na čele Beňovského mračno, i usiluje sa ho zapudiť odtiaľ. Zase je ona tým veselým a úprimným dieťaťom, usmieva sa, šteboce, líčka sa jej zase zapírily a oči radostne svietily.

Beňovsky jú uložil na mäkký moh do chládku jednoho vysokého banánu, a potom odbehnul do hory, aby jej priniesol ovocie a vody.

Aphanásija ostala samotná, a teraz zmiznul úsmech z jej krásnych úst, a rúmenec z jej líček. Pekné veľké oči sa dívajú na nebesá, jíchž podivuhodná azúrovo modrá hlbka jasne a skvele, jako božie oko na ňu sa dole díva.

„Ku sebe ma ty obloha voláš,“ šeptala tichučko, „chceš mi to povedať, že tam hore je vlastne moja pravá otčina! O, jak rada bych bola, kebych tvoje volanie nezačula, kebych pred tebou zutekať a skryť sa mohla! Zem je tak krásna; on, Beňovsky je mojím nebom, on sám je mojou láskou a láska je nebo, a tak teda som v svojej otčine, oh, nože mňa tu nahaj!“

Ztriasla sa, a rukou siahne ku prsám.

„Toto mi je odpoveďou,“ prehovorila ku sebe s hrôzou, „nemôže to vraj byť! Nemilosrdná smrť sa vodrala do mojich pŕs, a chce ma domov odniesť!“

Mdle jej sklesla hlávka do bujnej trávy, a lesk jej očí sa zatemnil.

Teraz počuť z blízskeho krovia hlasy:

„Aphanásija, drahá Aphanásija, už idem!“

Aphanásija skočila hore, zatriasla peknou hlávkou, sťa by boľästi a trápenie chcela zo seba ztriasť.

„Nie, nech on nevidí, že trpím,“ šeptala ku sebe, „ja chcem žiť, áno žiť, veď som ešte tak mladá!“

S radostne záriacou tvárou pospiechal sem Beňovsky. Ratolesť s krásným červeným ovocím držal v ruke, a za ním niesol Wyndblad v jednej kupe čerstvú vodu.

Aphanásija ím vesele v ústrety skákala, sladkými a úprimnými slovami ďakovala za ovlažujúci nápoj, a voňavé ovocie.

„Od čoho sa ti rúčka trasie Aphanásija?“

„Od radosti, Móric! Tak krásne je tu všade, nebeská krása tu panuje!“

„Je to tu skutočný raj,“ prehovoril Wyndblad, „tu v horách výborné ovocie, bublavé potôčky s krištálovou vodou, krásne vtáčiky v košatých stromoch, a vonné kvietky pod banáni.“

„Áno, utešeno krásné je tu všetko,“ slovil Beňovsky. „Sťa by sme boli dorazili na ostrov blaženosti.“

„A ľudia?“ zpýtala sa Aphanásija, „aj ľudia sú tu tiež takí? a hadov tu niet?“

„Hadov som videl plaziť sa v kroví,“ odpovedal Beňovsky, „lež ľudí som tuná žiadných nevidel.“

V dialke bolo počuť streliť.

„Čujte,“ usmiala sa Aphanásija, to sú ľudia, oni smrť nesú na sihoť blaženosti.“

„Istotne to strelil Crustiev,“ poznamenal Wyndblad. „Stopoval losa s mohutnými rohy; teraz ho istotne zastrelil. Prvá pečienka to pre nás, po tak dlhom čase!“

Aphanásija a Beňovsky už nepočúvali naň. Spolu sedia v bujnej tráve a pri sladkom rozhovore si ujiedajú z voňavého ovocia, a upíjajú z čerstvej vody.

Potom ale ruka v ruke kráčajú spolu hlbšie do vonného kraju.

Hodina za hodinou uplýva.

Celé mužstvo z lode je rozídené po ostrove. Bo že sú na oceánovom ostrove, to dosť skoro zbadali a i hneď boli na druhej strane. Vôkol obkľučuje tento ostrov more, a sťa maličký bod sa vypína z veľkého, bieleho mora.

Keď sa počalo zatmievať, celé mužstvo sa shromaždilo na brehu po pri lodi a každý vie rozprávať o ním vynájdených krásných vecách.

Tak je to tu, akoby príroda v rozšafnom rozmare bola tuná všetkie svoje krásy vyvinula v prekypujúcej hojnosti, všetko sa tu nachádza, ovocia, víno, zverina.

Len žiadnych ľudí tu niet, a neni ani len stopy, žeby dakedy tu boli bývali.

Mužstvo sa poponáhľalo s nasbieranými zásobámi na loď.

Beňovsky oddal velenie na lodi na jednu noc svojemu priateľovi Wyndbladovi, a zostal s Aphanásijou na pevnine.

Ona mu hovorila: „Tak dlhý čas sme sa už na mory kolísali, chcem pocítiť tento raz pod mojimi nohami tá milú zem.“

Noc je tak krásna! Tak velebne trblietajú hviezdy, v nebeskej jasnosti zária a zrkadlia sa v mory, že sa zdá, ako by hviezdamí posiate nebo bolo spadlo na zem!

Nočný vetrík sladkú vôňu ku ním prináša, a v banánoch a duboch to šumí jako svätý hlas orgánov.

„Vítam ťa, blažená noc,“ šeptal Beňovsky, zpustiac sa ku nohám Aphanásiným, a jejej rúčky pevne vo svojich svierajúc. „Všetkie sny mojej mladosti, všetkie fantásne nádeje moje sa mi teraz, v tejto hodine uskutočňujú. Z hlbokého mora sa vypnul ostrov blaženosti, milenú ženskú držím v svojom náručí, a iba mi dvaja ľudia sme na tejto zemy. Zostaňme tuná Aphanásija prez celý náš život. Čo nám môže svet ešte poskytnúť, čo by hodné bolo, by sme tento raj, túto milostnú samotu opustili. Tuná sme panovníkmi. Ty si kráľovnou tohto nového sveta, a ja tvojím prvším sluhom. A jako ti ja slúžim, tak ti bude i príroda slúžiť. Ona tebe rodí svoje výborné ovocia, najkrajšie kvetiny, sladkú ích vôňu. Zostaňme tuná, Aphanásija. Alebo snád sa ti tento ostrov pri veľmi pustým zdá byť? túžiš za ľudmí?“

Aphanásija útle potriasla hlavkou.

„Nikde sa necítim opustenou, kde si i ty prítomný, ba ani len v hrobe; bo i ta pojde láska moja za mňou.“

„Prečo hovoríš o hrobe? prečo je hlas tvôj tak mdlý a trasúci?“ zpýtal sa Beňovsky.

Aphanásija neodpovedala. Hlávku si oprela o Beňovského plecia, a ku nebu pozdvihla svôj zrak. Mesiačik pozlátil jej tvár, a hviezdy sa jej do očí dívaly.

„Aphanásija, prečo nič nehovoríš?“ zvolal Beňovsky, a v nočnej tichosti opakovala ozvena jeho slová.

Aphanásija ešte voždy nič neprehovorila.

Beňovsky jej zodvihnul z pliec svojích hlávku, a prestrašene na ňú sa díva.

Tak ona vyzerá, ako zlomená lalija.

Zlomená lalija je ona i v skutku! Hlad, nedostatok a veľká bieda po celej ceste, útly tento kvietok zničily.

„Aphanásija, anjel drahý, pre Boha, ak nechceš, abych sa zbláznil, abych mŕtvý ku nohám tvojím zklesnul, prehovor ku mne!“

Začula jeho hlas!

U prostreď smrteľného zápasu, pri hučaní jej v ušiach, začula zúfanlivý jeho hlas, a láska jej prinavrátila život.“

Zvoľna otvorila oči a nevýslovnou láskou pozerala na Beňovského.

„Jak krásny bol život môj od toho času, ako ťa poznám,“ šeptala slabým hlasom. „Jaké to šťastie bolo teba videť, teba počúvať, od teba sa učiť! Všetko čo som, som skrz teba, ty si dušu moju z novu ztvoril, ďakujem ti!

„Já som ťa usmrtil!“ zvolal Beňovsky v zúfanlivom hlase, „já som ťa vyrval z tvojej domoviny, z náručia tvojej rodiny, som tvojím vrahom!“

Aphanásija oby dve ruky kol jeho hrdla vynula a boskala mu čelo.

„Ty si mi dal večný živôt, bo dal si mi lásku. Ani ja nezomrem, lež len odíjdem odtiaľto, preto ale večne ostanem s tebou.“

„Ja s tebou idem,“ zvolal hlasite Beňovsky, „vezmi ma sebou Aphanásija, neopúšťaj ma, nenahávaj mňa tuná na tejto chladnej zemy!“

Aphanásija tichúčko zakrútila hlávku.

„Ty máš povinnosti,“ šeptala slabo, „ži pre tvoje povinnosti!“

„Nie, Aphanásija, ja s tebou idem. Načo mám žiť? bez teba mi je všetko zničené, nie som ničím, nič nemám, len teba!“

„Máš viacej,“ slovila sviatočným hlasom a Beňovskému sa zdalo, sťa by tento hlas z dialky, z výšky hovoril ku nemu, sťa by jedon odlúčený duch bol ku nemu hovoril. — „Máš viacej, bo máš vo svojej domovine ženu i dieťa, vráť sa nazpät ku ním, a keď dieťa tvoje na rukách budeš držať, ku prsám ho privineš, a keď ti žena tvoja prvý bosk uvítania na čelo vtisne, vtedy ím poveď: „Aphanásija mňa posiela nazpät ku vám, Aphanásija vás pozdravuje.“ — „Áno pozdravujem vás!“ zvolala hlasitejším, vyzdvíženým hlasom, „pozdravujem vás vy vzdialení miláčkovia môjho najsrdečnejšieho priateľa, vyvoleného môjho srdca, ja som vám ho neodcudzila, lež dávam vám ho nazpät. S Bohom sa maj duša drahá, s Bohom ty poklad srdca môjho, ja večite zostanem s tebou, pozdravovať ťa budem tymíto hviezdami, ktoré tam hore tak jasne svieťa, pozdravovať ťa budem každým vonným kvietkom, každým šumom vetríku. S Bohom sa maj!“

A „s Bohom sa maj“ opetuje ozvena z tmavej, hlbokej hory.

Potom počuť výkrik, strašlivý, hrozný výkrik, a nastalo zatým veľké ticho.

Ako hlas orgána znelo to pomedzi banánmi, a v oceáne krásne sa shliadajú a zrkadlia hviezdy z nebies.

Tichosť panuje na ostrove blaženosti!

Prvší ľudia na ňom odpočívajú; mŕtva žena a zomdletý muž!

Tak ich našli priatelia ráno, keď veselo spievajúc, so smiechom a jásotom z lode sem prichádzali.

Dávno to už všetci vedeli, že Aphanásija nosí smrť v ňádrach. Ku tak strašným mukám, ku tak veľkému nedostatku nebolo toto útle dieťa ztvorené.

Všetci vedeli, že musí zomreť, lež že takto skoro jú zastíhne smrť, že tak na chytre musí zomreť, nik netušil a nik sa neopovážil Beňovského na to upozorniť.

A čo by mu to aj bolo osožilo? Jú zachrániť pred smrťou bolo už nemožno, bo nemilosrdná kosa tej tak strašnej kostry bola už dávno naostrená ku zoťatiu tohto jej mladého krásneho života! Načo žeby aj boli zakalili a ztrápnili posledné hodiny ích spolubytia?

Nemo, pohnute a so sľzavými očamí obstúpili túto dojímavú skupeninu.

„Či aj on zomrel?“ pýtali sa šeptom jedon druhého.

„Žiadal bych si, keby i on bol zomrel,“ prehovoril Wyndblad smutným a plačlivým hlasom, „žiadal bych si, by on bol mŕtvolou, by sa viac neprecítil k tomu strašnému povedomiu, že sa Aphanásija od neho odobrala do večnosti.“

„Nie, on musí žiť?“ zvolal Crustiev. On musí pre nás žiť. My ho potrebujeme. Vstaň hore Beňovsky, prebuď sa! tvojí priatelia ťa volajú!“

„Vstávaj hor Beňovsky, prebuď sa!“ volá celé mužstvo razom.

Hromovité volanie sa mu vodralo do uší, preniklo jeho dušu, a zobudil sa z omámenosti. Pozdvihnul hlavu, a smutným zrakom hľadel kol seba.

„Čo sa to so mňou stalo?“ prehovoril tichým šeptavým hlasom, a teraz mu zodpovedal jeho otázku pohľad, ktorý mu padol na vedľa neho spočívajúcu bľädú osobu.

„Ona zomrela! a ja? načo ja ešte žijem, keď je ona už bez života?“

Vrhnul sa na mŕtvolu, plačúc a hýkajúc.

Wyndblad pokývnul z ticha mužstvu, by sa oddialili.

„Svätá je hodina smútku, ctime boľäsť jeho.“

Z ticha sa všetci oddialili, rozišli sa v hore; vyhľadávajú najlepšie ovocie, a občerstvujú sa pri striebrolesklých pramienkoch lesných; zabudli na trpiaceho.

Len chvílkamí preniká ces povetrie tu i tu výkrik boľästi, a v taký čas hovoria medzi sebou: „Úbohý priateľ náš ešte voždy narieka.“

A pokojne jedli ďalej.

A zase sa deň ku koncu chýli, a jako včera večer, tak i dnes sa všetci na breh shromaždili.

Beňovsky ležal ešte voždy na zemy pri drahej mŕtvole, celý deň tam ležal, bojoval s boläsťou, a smútok mu bol pokrmom.

„Beňovsky!“ volá naň Wyndblad, „noc nastáva, iďme na našu loď.“

„Choďte len vy, ja tu ostanem,“ odpovedal mu so zmäteným zrakom.

„Beňovsky, ty musíš s nami ísť, si naším vodcom, si naším veliteľom. Ty si nám prisľúbil vernosť, ty si sa so svätými sľubmí zaviazal, neopustiť nás dotiaľ, pokým sa nevrátime domov do Evropy. Beňovsky dostoj si slovu!“

„Aj jej som prisahal, že ju nikdaj neopustím,“ prehovoril Beňovsky, ruku položiac na studené čielko Aphanásiné. „Splním jej daný sľúb a zostanem pri nej.“

„Živý náleží živým! Ty musíš s namí, ty si nám to podlžeň, bo si nám prisahal.“

A poneváč ešte voždy nepočúval na ích slová a prosenia, pristúpil ku nemu Wyndblad a chopil ho za rameno.

„Beňovsky,“ prehovoril ku nemu, „v mene Aphanásije ta vyzývam, by si žil! Beňovsky, v mene tvojej manželky a tvojho dieťaťa ti rozkazujem, by si žil, a mňa nasledoval, lebo podlžen si jím manželom a otcom byť.“

Beňovsky hľadel naň zmeravenýma očama, a tichučko šeptaly jeho bľadé perny: „Aj ona to hovorila. Ona chcela, abych žil, ona mi nakázala, bych sa prinavrátil ku svojej žene a svojmu dieťaťu. Oh Ahpanásija, jako si vedela taká nemilosrdná byť!“

A teraz si prebily horké sľzy slobodný prúd, a týmto sa mu žiaľ uľavil, a hrozná ťarcha sa mu zo srdca odvalila. Sľzy mu prinavrátily silu.

Skočil hor zo zeme.

„Dobre tak, ja žiť budem, lebo to ona hovorila, to ona chcela. Poď, Aphanásija, poď!“

Vzal ju do náručia ako včera, — lež ach, jej ruky sa nevynú teraz kol jeho hrdla, jako včera. Opusteno, ťažko a studeno visí jej telo, a tvrdo sa opiera jej hlávka na Beňovského plecia.

A predca jú odniesol na loď do jejej chýžky, a pri nej sedel celú noc a celý deň.

Zase nastal večer. Na lodi je všetko ticho a pokojne.

Z razu sa otvorily na jej iziebke dvere, a dnu vstúpil Wyndblad, Krustev s druhými šiestmi priateľmí, vážnym obličajom, bľädo a nemo.

Veľkú bielu plachtu prestreli na zem.

To bola jejej umrlčia plachta. — Keď sa ale mŕtvoly chceli dotknúť, priskočil Beňovsky, a veliteľským pohľadom ích odstránil od nej.

On sám dvihnul drahú mŕtvolu z jej lúžka, položil jú tichúčko na plachtu, složil, a všetci ostatní plachtu pozdvihli.

Sviatočne a nemo kráčali hore na povŕšie. Tam stojí celé mužstvo v rade, s odkrytou hlavou a sopiatýmí rukami.

Nebe zárilo hviezdamí. Mesiačik svieti jasne a strieborne jako včera večer, mesiačik a hviezdy sa zrkadlily v mory, sťa by bolo nebo na zem zpadlo.

Pri kraji lode zastali so smutnou ťarchou, a zložili jú na površie.

Beňovsky si kľaknul ku nej, boskal jej bľadé sinavé perny a studené čelo.

„S Bohom, drahá moja, s Bohom!“

A viacej neprehovoril.

Nemo pokývnul rukou, a jeho súdruhovia pozdvihli svoju ťarchu. — Len tupé a temné člapnutie vody počuť z dola. Nebo na zemy sa rozdvojilo, trblietavé hviezdy trasúc sa, na stranu odletely, na okamženie sa zjavila nedostižetelná prepasť, — teraz zase sovrelo, a hviezdy zase tancujú na svojom starom mieste.

Jedinký výkrik úžasu sa vydral Beňovskému z pŕs. Potom sa obrátil pyšnou tvárou.

„Vypusťte plachty! Kotvu vytiahnite! Von na šíre more! Ku predu do Japanu!“