Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Časť štvrtá. I

„Či to nie je vari pokračovanie sna?“ pomyslel si ešte raz Raskoľnikov. Opatrne a nedôverivo pozeral na neočakávaného hosťa.

— Svidrigajlov? Čo za nezmysel? Nemôže byť! povedal konečne hlasito v zmätení.

Zdalo sa, že hosť docela sa nepodivil tomuto výkriku.

— Dvojaká príčina ma priviedla k vám; predne želal som osobne sa s vami soznámiť, lebo už dávno počul som o vás veľa so zaujímavého a pre vás lichotivého stanoviska; a po druhé domnievam sa, že azda mi neodeprete pomoci v istom zámere, týkajúcom sa priamo záujmu vašej sestričky, Avdotiji Romanovny. Mňa samého, bez odporúčania, azda ani na svoj dvor nepustí z predpojatosti, nu, ale s vašou pomocou naopak, rátam a mám nádej…

— Zle rátate, prerušil ho Raskoľnikov.

— Prišli len včera, dovoľte sa opýtať.

Raskoľnikov neodpovedal.

— Včera, viem. A ja som prišiel len predvčerom. Nuž, vidíte, čo vám poviem straniva tejto veci, Rodion Romanovič; ospravedlňovať sa pokladám za zbytočné; čože je tu, vo všetkom tom vlastne takého obzvláštne zločinného s mojej strany, to jest bez predsudku a zdravo súdiac.

Raskoľnikov prezeral si ho mlčky ďalej.

— To, že som v svojom dome prenasledoval bezbrannú devušku a urážal ju svojimi hnusnými návrhmi, — či nie je tak? (Sám som zabežal napred!) — Ale rozvážte preca, ža aj ja som človek et nihil humani… slovom, že aj ja môžem byť očarovaným a môžem sa zaľúbiť do niekoho (čo pravda, nestáva sa na náš rozkaz), a vtedy všetko objasňuje sa tým najprirodzenejším spôsobom. Tu je celá otázka táto: či som vyvrheľ, alebo som sám žertvou? Nu, a jestli žertvou? Veď navrhujúc predmetu svojej vášne bežať so mnou do Ameriky, alebo do Švajčiarska, mal som pri tom najúctivejšie city, a k tomu som chcel ešte obapolné šťastie založiť!… Veď rozum slúži vášni; môžbyť som sám seba ešte viac ničil!…

— Ale nie o to ide, s odporom prerušil Raskoľnikov, — jednoducho ste protivný, či máte pravdu, alebo nie; s vami nechcú mať známosti, vyháňajú vás, tedy iďte!…

Svidrigajlov naraz sa rozosmial.

— Ale vy ste… vás nevyvedieš z konceptu! povedal, smejúc sa celkom úprimne: — ja som chcel trochu schytrale vec vykladať, a vy ste zaujali opravdivé stanovisko.

— Vy aj teraz nemôžete sa obísť bez schytralosti.

— Čože z toho? Tak čože z toho? opakoval Svidrigajlov, smejúc sa z plného hrdla; — veď je to bonne guerre, jako sa hovorí, celkom dovoliteľná schytralosť. Ale preca ste ma vyrušili; nech si je to tak alebo onak, opakujem zas: nijakých nepríjemností by nebolo, keby sa istá príhoda nebola stala v záhrade. Marfa Petrovna…

— Marfu Petrovnu ste, vraj, tiež skántrili? prerušil ho hrubo Raskoľnikov.

— A vy ste aj o tom počuli? Ale jakože by aj nepočuť… Nu, na túto vašu otázku veru neviem čo vám povedať, hoci moje svedomie je v najvyššom stupni spokojné, čo sa tohoto týka. Totiž nemyslite, že bych sa azda bál niečoho takého; všetko bolo vykonané v úplnom poriadku a s plnou akurátnosťou: lekárske vyšetrovanie objavilo mrtvicu, ktorá bola zapríčinená kúpaním po sytom obede, po vypití skoro celej fľaše vína, a nič iného odhaliť ani nemohlo… Nie, prosím, sám som istý čas, cestou vo vagóne rozmýšľal, či som azda nejako neprispel k tomuto… nešťastiu, nejakým mravným podráždením, alebo niečím v tomto rode? Ale urobil som vývod, že ani toho rozhodne byť nemohlo.

Raskoľnikov sa zasmial.

— Že sa vám chcelo tak sa znepokojovať.

— Ale čomu sa smejete? Rozvážte len toto: šibnul som ju len dva razy korbáčikom, ani znakov nezostalo… Nepokladajte ma, prosím, za cynika; veď viem akurátne ako je to hnusné s mojej strany, nu a tak ďalej; ale veď tiež určite viem, že Marfa Petrovna vlastne sa tešila z tohoto môjho, abych tak povedal, rozhorlenia. Historia straniva vašej sestry bola vyčerpaná do poslednej litery. Marfa Petrovna už tretí deň nútená bola sedeť doma; nemala s čím sa ukázať v mestečku, ba aj omrzela všetkých s tým svojim listom (o čítaní listu ste preca počuli?) A naraz toto šľahnutie korbáčom ako keď z neba spadne! Najprv velela zapriahať do koča!… Nehovorím ani o tom, že u žien bývajú také prípady, keď im je veľmi a veľmi príjemné byť urazenými, nehľadiac na všetko zrejmé rozhorlenie. U všetkých vyskytujú sa tieto prípady; človek vôbec až veľmi, veľmi býva rád urazeným; spozorovali ste to? Ale u žien býva to obzvlášte. Ba možno povedať, že len tým sa bavia.

Jednu chvíľu Raskoľnikov chcel už vstať a odísť a tým končiť svidanie. Ale jakási zvedavosť, ba aj jakási rozvaha zdržaly ho trochu.

— Vy sa radi bijete? opýtal sa roztržito.

— Nie, nie veľmi, spokojne odpovedal Svidrigajlov. — Ale s Marfou Petrovnou sme sa skoro nikdy nebili. Žili sme vo veľkej shode, a bola mnou vždy spokojná. Korbáč som použil za celých našich sedem rokov len dva razy (nerátam ešte jedného tretieho prípadu, ostatne veľmi dvojsmyseľného); po prvé dva mesiace po našej svadbe, hneď ako sme prišli na dedinu, a potom terajší posledný prípad. — A vy ste si už mysleli, že som taký vyvrheľ, zpiatočník, otrokár? he-he… K slovu: či sa nepamätáte, Rodion Romanovič, jako pred niekoľko rokmi, ešte za časov dobroprajnej verejnosti, zhanobili u nás verejne a literárne istého zemäna — zabudol som meno! — za to, že vyšľahal Nemku vo vagóne, pamätáte sa? Vtedy ešte, toho istého roku, zdá sa, stal sa aj „Ohavný skutok“ ohlásený vo „Veku“ (a Egyptské Noci, verejná prednáška, pamätáte sa? Čierne oči! Ó, kde sú tie zlaté časy našej mladosti!) Nuž, prosím, toto je moja mienka: s pánom, čo vyšľahal Nemku, hlboko nesympatizujem, keďže vskutku… Ale pri tom nemôžem nepoznamenať, že vyskytujú sa niekedy také podnecujúce „Nemky“, že, zdá sa mi, nieto ani jediného pokrokára, ktorý by mohol za seba celkom ručiť. S toho stanoviska nikto vtedy nepozrel na vec, a medzitým toto stanovisko je skutočne humánne, veru tak!

Nato Svidrigajlov sa naraz opäť rozosmial. Raskoľnikovi bolo jasné, že je to človek k niečomu pevne odhodlaný a že na seba nezabýva.

— Vy ste azda niekoľko dní naporad s nikým nehovorili? Spýtal sa.

— Skoro tak. A čo: dozaista sa divíte, že som taký prístupný, vľúdny človek.

— Nie, divím sa tomu, že ste až príliš prístupný človek.

— Preto, že som sa neurazil hrubosťou vašich otázok? — Azda preto? Ale… prečože sa tu urážať? Jako ste sa pýtali, tak som odpovedal, dodal s podivným výrazom prostomyselnosti. — Veď mňa nič nejako zvláštne nezaujíma, na moj’ dušu, pokračoval jakosi zádumčivo. — A teraz nemám celkom nijakého zamestnania… Ostatne, môžete si aj mysleť, že si vás chcem so sobeckým úmyslom nakloniť, tým viac, že mám s vašou sestričkou istú vec pokonať, sám som vám to povedal. Ale vám úprimne poviem, veľmi sa nudím! Zvlášte tieto tri dni, tak že som sa vám až zaradoval… Nehnevajte sa, Rodion Romanovič, ale vy sa mi sami jakosi zdáte úžasne podivným. Ako chcete, ale čosi u vás je; a menovite teraz, to jest nie vlastne v túto chvíľu, ale vôbec teraz… Nu, nu, nebudem, nebudem, nechmúrte sa! Nie som preca taký medveď, ako si myslíte.

Raskoľnikov zamračene podíval sa na neho.

— Ba azda docela nie ste ani medveď, povedal. — Áno, zdá sa mi, že ste z veľmi dobrej spoločnosti, alebo aspoň môžete pri príležitosti byť aj poriadnym človekom.

— Ale veď cudzia mienka ma nijako zvlášte nezaujíma, odpovedal Svidrigajlov sucho a jako by aj s odtienkom vysokomyseľnosti, — ale preto, prečo by človek nemohol byť niekedy aj vulgárnym, keď taký oblek v našom podnebí tak pohodlne sa nosí a… a najmä, keď máš k tomu prirodzenú náklonnosť, dodal a opäť sa zasmial.

— Ale som počul, že tu máte veľa známych. K čomu potrebujete tedy mňa, ak nie k istému cieľu.

— Pravdu ste povedali, že mám známych, chytil sa slova Svidrigajlov, neodpovedajúc na hlavný bod, — stretol som už niektorých; veď tretí deň sa tu túlam bez roboty; aj sám poznávam, aj mňa, jako sa zdá, poznávajú. Pravda, oblečený som slušne a nepovažujú ma za človeka chudobného; veď nám ani sedliacka reforma neuškodila: hory a lúky zostaly, dôchodky sa nestratily; ale… nepôjdem ja ta; aj prv ma to omrzelo; chodím tretí deň a nehlásim sa k nikomu… A k tomu ešte mesto! To jest jako sa ono u nás rozvinulo, povedzte, prosím! Mesto pisárov a všemožných seminaristov! Veru, pred ôsmi rokmi, keď som sa tu potĺkal, veľa som toho tu nespozoroval… Len na jedinú anatomiu teraz nadejem sa, na moj’ dušu!

— Na jakú anatomiu?

— Ale hovorím ohľadom tých klubov, Düsó, pointovanie alebo hoci, čo sa týka pokroku, — ale to nech už bude bez nás, pokračoval, nevšímajúc si opäť otázky. Aká ochota byť falošným hráčom?

— A vy ste boli aj falošným hráčom?

— Akože sa bez toho zaobísť? Bolo nás veľa, celá spoločnosť, najslušnejšia, pred ôsmi roky; krátili sme si tak čas a všetci, viete, ľudia pekného držania sa, boli tam básnici, kapitalisti. Ale u nás, v ruskej spoločnosti, najlepšie maniery mávajú tí, ktorí bývali bití, — spozorovali ste to? Na dedine som sa teraz trochu zanedbal. A preca posadili ma boli vtedy do basy za dlhy, akýsi Grék niežinský to vykonal. Tu práve sa vyskytla Marfa Petrovna, pojednala sa a vykúpila ma za tricať tisíc strieborných. (A všetkého som bol dĺžen 70.000). Uzavreli sme manželský sväzok a odviezla ma ona hneď k sebe na dedinu jako nejaký poklad. Bola totiž staršia odo mňa o päť rokov. Veľmi ma milovala. Sedem rokov som z dediny navychádzal. A povážte, cez celý život držala proti mne dokument na cudzie meno na tých tricať tisíc, takže kebych sa bol odhodlal v niečom sa spriečiť, bol bych hneď býval v pasci! A bola by to urobila. Veď u ženských sa to všetko spolu znáša!

— A keby nebolo dokumentu, boli by ste ufujazdili?

— Neviem, ako odpovedať. Mňa ten dokument skoro ani neznepokojoval. Nikam sa mi nechcelo a za hranice Marfa Petrovna ma sama dva razy volala, keď videla, že sa nudím. Ale čože? Za hranice som aj predtým chodieval a vždy mi bolo otupno. Nie, doma je lepšie; tu aspoň vo všetkom obviňuješ druhých a seba ospravedlňuješ. A môžbyť bych teraz išiel aj na výpravu k severnému pólu, preto, že j’ai le vin mauvais a piť mi je protivné, ale okrem vína nič viac nezbýva. Zkúsil som to. Ale hovoria, že Berg v nedeľu v Jusupovom sade poletí v ohromnom balóne a zve spolucestujúcich za určitý plat, pravda?

— Azda by ste tiež chceli leteť?

— Ja? Nie… len tak… zamrmlal Svidrigajlov, jako by sa skutočne zamyslel.

„Ale čože je to s ním, či sa vari naozaj?… pomyslel si Raskoľnikov.

— Nie dokument ma neznepokojoval, pokračoval Svidrigajlov rozvažito: — sám som z dediny neodchádzal. A k tomu bude asi rok, čo Marfa Petrovna vrátila mi na deň môjho mena ten dokument a ešte pričinila k tomu poriadnu sumu. Veď ona mala kapitál. „Vidíte, Arkadij Ivanovič, jako vám ja dôverujem,“ — veru sa tak vyjadrila! Vy neveríte, že sa tak vyjadrila? A viete: veď sa zo mňa na dedine stal poriadny gazda; znajú ma v okolí. Aj knihy som objednával. Marfa Petrovna najprv schvaľovala, ale potom ustavične sa bála, že sa preučím.

— Zdá sa, že vám je veľmi clivo bez Marfy Petrovny?

— Mne? Azda. Veru azda. A v prízraky veríte?

— V aké prízraky?

— V obyčajné prízraky, mátohy.

— A vy veríte?

— Azda áno, i nie, pour vous plaire…

— Zjavujú sa vám?

Svidrigajlov jakosi podivne pozrel na neho.

— Marfa Petrovna ráči ma navštevovať — povedal, skriviac ústa k jakémusi zvláštnemu úsmevu.

— Jako to, že vás ráči navštevovať?

— Už tri razy bola. Prvý raz som ju videl v samý deň pohrebu, o hodinu jako sme s cintorína prišli. To bolo v predvečer mojeho odjazdu sem. Druhý raz predvčerom na ceste, na úsvite, na stanici Malá Višera; a tretí raz pred dvoma hodinami v byte, kde bývam v izbe; bol som sám.

— V bdelom stave?

— Celkom. Tri razy v bdelom stave. Príde, pohovorí asi minútu a odíde dvermi; vždy dvermi. Áno, jako by to bolo počuť.

— Tak som si aj myslel, že sa s vami istotne niečo podobného stáva! povedal naraz Raskoľnikov a v tú istú chvíľu sa podivil, že to povedal. Bol veľmi rozčúlený.

— Ta-ak? Vy ste si to mysleli? opýtal sa s podivením Svidrigajlov: ale naozaj? Či som vám nepovedal, že medzi nami je jakýsi spoločný punkt, čo?

— Nikdy ste vy to nehovorili! odpovedal rozhorlený Raskoľnikov rezko.

— Nehovoril?

— Nie!

— A mne sa zdalo, že som hovoril. Pred chvíľou, keď som vošiel a videl vás, že ležíte so zavretými očima, ale sa len tak tvárite, — hneď som si povedal: „toto je tiež ten istý!“

— Čo to má byť: ten istý? O čom vy to hovoríte? zakričal Raskoľnikov.

— O čom? Veru ani neviem o čom… zamrmlal Svidrigajlov prostosrdečne, jako by sa bol sám zaplietol.

Asi minútu mlčali. Oba hľadeli jeden na druhého s vyvalenými očima.

— Všetko je to hlúposť! zakričal Raskoľnikov zlostne. A čože vám hovorí, keď prichádza?

— Ona? Predstavte si, samé nepatrné hlúposti a mňa to aj pajedí. Prvý raz vošla (viete bol som unavený: pohrebné obrady, zádušnica, potom modlitby, zákuska a konečne som zostal v kabinete sám, zapálil som si cigaru, zamyslel som sa), vošla dvermi: „Ale vy ste, hovorí, Arkadij Ivanovič, dnes pre ustavičné starosti zabudli hodiny v jedálni natiahnuť.“ A tie hodiny som skutočne celých sedem rokov každý týždeň sám naťahoval, a keď by som bol zabudol, — tedy vždycky mi napomínala. Na druhý deň už idem sem. Prišiel som za svitu na stanicu, — v noci som si len zdriemnul, polámaný, ospalý, — rozkázal som si kávu; hľadím — Marfa Petrovna naraz sadla si vedľa mňa, v rukách má karty: „Či by ste si nechceli dať hádať, Arkadij Ivanovič, na cestu?“ A vedela výborne hádať. A neodpustím si, že som si nedal hádať. Utiekol som poľakaný, k tomu pravda, tiež už vrátny zazvonil. Sedím dnes po veľmi špatnom obede v jedálni s ťažkým žalúdkom, — sedím, fajčím — naraz zasa Marfa Petrovna vošla všetka vyfintená, v nových, hodvábnych, zelených šatách, s veľmi dlhou vlečkou: „Zdravstvujte, Arkadij Ivanovič! Jako sa vám páčia moje šaty? Aniska by tak neušila.“ (Aniska je švadlena u nás na dedine, z bývalých poddaných, bola na učení v Moskve — veľmi pekné dievča). Stojí, vrtí sa predo mnou. Prezrel som si šaty, potom pozorne podíval som sa jej do obličaja: „Že sa vám chce, hovorím, Marfa Petrovna, pre takéto hlúposti ku mne chodiť a znepokojovať sa.“ — „Ach, Bože môj, báťuška, už teba ani znepokojovať nesmiem!“ Ja jej hovorím, abych ju podráždil: „Ja sa chcem, Marfa Petrovna ženiť.“ — „Vy ste spôsobný to vykonať, Arkadij Ivanovič, ale nie je to pre vás veľká česť, že ledva ste pochovali ženu, hneď ste odišli ženiť sa. A aspoň keby ste vyvolili dobre, ale viem to preca — ani pre ňu, ani pre seba, len dobrým ľudom na posmech.“ A hneď odišla a pri tom jako by vlečkou šuchotala. Jaký nesmysel, čo?

— Ale vy azda len lužete? ozval sa Raskoľnikov.

— Málokedy lužem, odpovedal Sdvidrigajlov zádumčivo a jakoby vôbec nespozoroval hrubosti otázky.

— A prv, predtým, nikdy ste nevideli mátoh?

— Videl som, len jediný raz v živote pred šiesti roky. Mal som sluhu, Fiľkom sa volal; len čo ho pochovali, zakričal som, zabudnúc: „Fiľka, fajku!“ — vošiel a priamo k polici, kde u mňa stoja fajky. Sedím, myslím si: „Teraz sa mi pomstí,“ lebo pred samou smrťou sme sa veľmi pohádali. — „Jako sa opovažuješ, reku, vstúpiť ku mne s roztrhaným lakťom, — von, naničhodník!“ Obrátil sa, odišiel a viac už neprišel. Marfe Petrovne som to vtedy nepovedal. Chcel som dať za neho slúžiť panichidu (zádušnicu), ale hanbil som sa.

— Obráťte sa k lekárovi.

— To ja aj bez vás viem, že som chorý, hoci veru neviem, čo mi je, ale po mojom súde istotne som päť ráz zdravší než vy. Nepýtal som sa vás na to — či veríte, alebo neveríte, že sa zjavujú mátohy? Pýtal som sa: či veríte, že sú mátohy?

— Nie, ani mak neverím! s akousi zlosťou zakričal Raskoľnikov.

— Veď obyčajne jako hovoria? mrmlal Svidrigajlov jako pre seba, dívajúc sa na stranu a nakloniac trochu hlavu. — Hovoria: ty si chorý, teda čo sa ti predstavuje je puhé, nejestvujúce fantazma. Ale veď tu nieto prísnej logiky. Súhlasím, že prízraky zjavujú sa len chorým; ale veď to len dokazuje, že prízraky nemôžu sa zjavovať ináče než chorým, a nie to, že samy neexistujú.

— Veru nie! odporoval podráždene Raskoľnikov.

— Nie? Tak myslíte? pokračoval Svidrigajlov, zvoľna na neho pozrúc. Nu, a čo, jestli rozsúdime takto (pomôžteže mi): „Prízraky — to sú, aby sme tak povedali, kúsky a úryvky iných svetov, ich počiatok. Zdravý človek, rozumie sa, nepotrebuje ich videť, keďže zdravý človek je najviac pozemským človekom a musí tedy žiť jedine tunajším životom pre úplnosť a poriadok. Ale ledvaže ochorel, ledvaže narušil sa normálny pozemský poriadok v organizme, hneď začína sa tiež hlásiť možnosť iného sveta, a čím viac je chorý, tým je tiež viac stykov s iným svetom, tak že keď človek celkom umre, prejde priamo do iného sveta. Dávno som o tom rozvažoval. Ak veríte v budúci život, uveríte aj pravdivosti tohoto rozvažovania.

— Neverím ja v budúci život, povedal Raskoľnikov. Svidrigajlov sedel zamyslený.

— A čo, ak sú tam len pavúci alebo niečo podobného, povedal naraz.

„To je šialenec,“ pomyslel si Raskoľnikov.

— Nám tuto ustavične predstavuje sa večnosť jako idea, ktorú pochopiť nemožno, ako čosi ohromného, ohromného! Ale prečože celkom iste ohromného? A naraz miesto všetkého toho, len si predstavte, bude tam jediná izbica, tak na spôsob dedinského kúpeľa, začadená a vo všetkých kútoch pavúci, a hľa! to je celá večnosť. Viete mne sa ona niekedy tak predstavuje.

— Ale či sa vám nič viac utešíteľného a spravedlivého nepredstavuje, než toto! zvolal Raskoľnikov s chorobným pocitom.

— Spravedlivejšieho? Kto môže vedeť, azda to práve je spravedlivé, a viete ja bych celkom iste náročky tak urobil, odvetil Svidrigajlov neurčito sa usmievajúc.

Akýmsi chladom ovialo naraz Raskoľnikova pri tejto nepeknej odpovedi. Svidrigajlov zdvihol hlavu, uprene sa podíval na neho a naraz sa rozosmial.

— Len si predstavte, zakričal, — pred pol hodinou my sme sa ani nevideli, pokladáme sa za nepriateľov, medzi nami je nerozhodnutá vec; vec túto sme zanechali a pozrite do jakej literatúry sme sa pustili! Nu, či som nepovedal pravdu, že sme my kvietky z jednej záhradky?

— Buďte tak láskavý, pokračoval Raskoľnikov podráždene, — dovoľte vás prosiť čím skôr objasniť a oznámiť, prečo ste ma ráčili poctiť svojou návštevou… ponáhľam sa, nemám kedy, chcem odísť z domu…

— Prosím, prosím, vaša sestrička, Avdotija Romanovna, vydáva sa za pána Lužina, Petra Petroviča?

— Či by nebolo možné nejako vyhnúť otázke o mojej sestre a nespomínať jej mena? Ani nechápem, jako sa opovažujete v mojej prítomnosti vysloviť jej meno, ak ste skutočne Svidrigajlov.

— Veď som prišiel vlastne o nej s vami pohovoriť, jakože ju nespomínať.

— Dobre, hovorte, ale skorej!

— Som presvedčený, že ste si o tomto pánu Lužinovi, mojom príbuznom so strany ženinej, utvorili už svoju mienku, ak ste ho už videli alebo aspoň niečo spoľahlivého a presného o ňom počuli. Nie je on Avdotiji Romanovne roveň. Po mojom súde, Avdotija Romanovna v tejto veci sa obetuje veľmi velikomyseľne a bezkoristne pre… pre svoju rodinu. Zdalo sa mi podľa všetkého, čo som o vás počul, že so svojej strany veľmi by ste boli spokojní, keby sa toto manželstvo zahatilo bez porušenia záujmov. A teraz, keď som vás poznal osobne, som o tom aj presvedčený.

— S vašej strany všetko toto je veľmi naivné, prepáčte, chcel som povedať drzé, povedal Raskoľnikov.

— To jest, chcete tým povedať, že sa starám o vlastný vaček. Buďte pokojní, Rodion Romanovič, kebych sa ja staral o vlastnú výhodu, nevyjadroval bych sa tak otvorene, veď nie som takým hlupákom. Straniva tohoto odhalím vám istú psychologickú zvláštnosť. Pred chvíľou, ospravedlňujúc svoju lásku k Avdotiji Romanovne, som povedal, že som bol sám obeťou. Nuž, vedzteže tedy, že teraz nijakej lásky necítim, ni-ja-kej, takže mne samému je to až divné, keďže som preca niečo cítil…

— Z dlhej chvíle a skazenosti mravov, prerušil ho Raskoľnikov.

— Skutočne, som človek prostopašný a bez zamestnania. Ale vaša sestrička má toľko predností, že som nemohol ani ja nepodľahnúť istému dojmu. Ale všetko je to nesmysel, jako teraz aj sám vidím.

— Jako dávno ste to uvideli?

— Začal som to pozorovať už prv, a definitívne som sa presvedčil o tom predvčerom, skoro v tú chvíľu, keď som prišiel do Petrohradu. Ostatne ešte v Moskve som si predstavoval, že sa idem uchádzať o ruku Avdotije Romanovny a bol som súperom pána Lužinovým.

— Odpustite, že vás vyrušujem, buďte tak laskavý: či by nebolo možné to skrátiť a prejsť priamo k cieľu vašej návštevy. Náhlim sa, musím odísť z domu…

— S najväčšou radosťou. Keď som prišiel sem a odhodlal som sa podniknúť istý… voyage[1] urobil som nevyhnutné predbežné poriadky. Deti moje zostaly u tetky; sú bohaté a ja osobne nie som im potrebný. A k tomu jaký som ja otec! Sebe nechal som len to, čo mi pred rokom darovala Marfa Petrovna. To mi dostačí. Odpustite, hneď prejdem k samej veci. Pred cestou, ktorá môžbyť sa uskutoční, chcem sa aj s pánom Lužinom porátať. Nie, že bych ho azda veľmi nemohol trpeť, ale skrze neho vlastne vznikla tá moja hádka s Marfou Petrovnou, keď som sa dozvedel, že ona tú svadbu skomponovala. S vaším prostredníctvom bych chcel teraz stretnúť sa s Avdotijou Romanovnou a vo vašej prítomnosti vysvetliť jej, že od pána Lužina nielen že nebude mať ani najmenšej výhody, ale doista zrejmú škodu. Potom, vyprosiac si odpustenie za všetky tie nedávne nepríjemnosti, poprosil by ju o dovolenie ponúknuť jej desať tisíc rubľov a tým spôsobom obľahčiť jej s pánom Lužinom roztržku, ktorej by sama istotne nevyhýbala, keby sa len ukázala možnosť.

— Ale vy ste skutočne, skutočne blázon! zakričal Raskoľnikov, ani tak nie rozpajedený, ako prekvapený. — Jako sa vy opovažujete tak hovoriť?

— Vedel som, že začnete kričať; ale po prvé, hoci nie som bohatý, preca týchto desať tisíc mám slobodných, to jest, celkom, celkom ich nepotrebujem. Ak ich neprijme Avdotija Romanovna, azda ich nejako hlúpo upotrebím.

To je po prvé. Po druhé, svedomie moje je celkom spokojné; ponúkam bez akýchkoľvek úmyslov. Verte alebo neverte, ale neskôr presvedčíte sa aj vy, aj Avdotija Romanovna. Všetko je v tom, že som skutočne spôsobil nejaké starosti a nepríjemnosti ctenej vašej sestričke; cítiac tedy úprimnú ľútosť, srdečne želám nie vykúpiť sa, nie zaplatiť za nepríjemnosť, ale celkom jednoducho urobiť pre ňu niečo výhodného na tom základe, že som si nevzal preca privilegium tvoriť jedine zlo. Keby v mojom návrhu bola hoci milionová časť vypočítavosti, teda bych neponúkal tak priamo; neponúkal bych len desať tisíc, keďže len pred piati týždňami som jej ponúkal viac. Krome toho, môžbyť veľmi, veľmi skoro sa ožením s istou devuškou, následkom čoho všetky podozrenia v jakýchkoľvek zámeroch proti Avdotiji Romanovne tým samým musia odpadnúť. Abych končil, poviem ešte, že idúc za pána Lužina, Avdotija Romanovna bere tie isté peniaze, lenže s inej strany… Ale nehnevajte sa, Rodion Romanovič, rozsúďte spokojne a chladnokrvne.

Hovoriac toto, Svidrigajlov bol sám neobyčajne chladnokrvný a spokojný.

— Prosím vás končiť, povedal Raskoľnikov. — V každom prípade je to neodpustiteľne drzo.

— Ani mačný mak. Veď takto by mohol človek človeku na tomto svete robiť jedine zlo, a nemal by práva robiť ani trošku dobra pre liché, prijaté formálnosti. To je nesmysel. Veď jestli by som, na príklad, zomrel a poručil bych túto sumu vašej sestričke po závete, či by azda aj vtedy odoprela prijať.

— Veľmi možné.

— To už nemyslím. Ostatne keď nie, tak nie, nech tak bude, lenže desať tisíc — je veľmi pekná vec na prípad potreby. Ale preca, prosím, oznámte to, čo som vám povedal, Avdotiji Romanovne.

— Neoznámim.

— V takom prípade, Rodion Romanovič, sám budem prinútený domáhať sa osobného svidania, a tedy znepokojovať.

— A keď oznámim, vy sa nebudete domáhať osobného svidania?

— Neviem veru, čo vám povedať. Videť sa s ňou raz bych si veľmi prial.

— Nenadejte sa.

— Škoda. Ostatne vy ma neznáte. Môžbyť sa ešte sblížime.

— Myslíte, že sa sblížime?

— A prečo by sme sa nemohli? povedal Svidrigajlov s úsmevom, vstal a vzal klobúk; nie azda, že bych si už veľmi prial vás znepokojovať, a idúc sem ani som veľmi nedúfal, hoci vaša fizionomia ma dnes ráno prekvapila…

— Kde ste ma dnes videli? spýtal sa nepokojne Raskoľnikov.

— Náhodou, prosím… Ustavične sa mi zdá, že je vo vás čosi harmonujúceho so mnou… Ale neznepokojujte sa, nie som dotieravý; aj s falošnými hráčmi som dobre nažíval, ani knieža Svirbeja, svojho vzdialeného príbuzného a veľmoža som neomrzel, aj slečne Prutikovej som vedel čosi napísať do albuma o Rafaelovej Madonne, aj s Marfou Petrovnou som sedem rokov žil, neodlučujúc sa z dediny, aj v dome Vjazemského na Sennom námestí kedysi dávno som nocovával, aj v balóne s Bergom azda poletím.

— Nu dobre, prosím. Dovoľte sa spýtať, vydáte sa skoro na cestu?

— Na jakú cestu?

— Nu, na váš voyage… Veď ste sami hovorili.

— Na voyage? Ach, áno!… skutočne hovoril som vám o ceste… Nu, to je otázka obšírna… Ale keby ste videli… Na čo sa vlastne pýtate? dodal a naraz sa hlasito rozosmial. — Môžbyť miesto cesty sa ožením; nahovárajú mi nevestu.

— Tu?

— Áno.

— Kedyže ste mali na to čas.

— Ale s Avdotijou Romanovnou bych si veľmi prial niekedy svidať sa. Vážne vás o to prosím. Nuž, do videnia… ach, áno! Toto som zabudol! Oznámte, Rodion Romanovič svojej sestričke, že Marfa Petrovna v závete pamätala na ňu a poručila jej tritisíc. To je celkom isté. Marfa Petrovna napísala závet týždeň pred smrťou v mojej prítomnosti. O dva, o tri týždne Avdotija Romanovna môže aj dostať peniaze.

— Hovoríte pravdu?

— Pravdu. Oznámte jej to. Nuž, prosím, váš služebník. Nebývam od vás veľmi ďaleko.

Odchádzajúc, Svidrigajlov srazil sa vo dverách s Razumichinom.



[1] Voajaž — cesta.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.