ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlavná príčina bola v tom, že on do poslednej minúty nijako neočakával podobného rozuzlenia. Dodával si odvahy do poslednej medze, netušiac ani možnosti, že dve chudobné, bezbranné ženské môžu sa vymknúť z jeho moci. Presvedčeniu tomuto veľmi napomáhala márnomyseľnosť a ten stupeň sebavedomia, ktoré najlepšie nazvať sebaláskou. Peter Petrovič prebil sa z bezvýznamnosti, preto privykol až chorobne so zaľúbením hľadeť na seba, vysoko cenil svoj rozum a schopnosti, ba niekedy o samote so záľubou pozeral aj na svoj obličaj v zrkadle. Ale zo všetkého na svete najviac ľúbil a cenil svoje peniaze, dobyté trudom a všelijakými inými prostriedky; tie povznášaly ho na rovnaký stupeň so všetkým, čo bolo vyššie než on.

Pripomínajúc teraz s trpkosťou Dúni to, že sa odhodlal vzať si ju, nehľadiac na zlú povesť, ktorá ide o nej, Peter Petrovič hovoril zcela úprimne, ba cítil veľké rozhorčenie na taký „mrzký nevďak“. Ale medzitým pýtajúc vtedy Dúňu, bol už zúplna presvedčený o nesmyselnosti všetkých týchto klebiet, vyvrátených verejne samou Marfou Petrovnou a dávno už odložených celým mestečkom, ktoré teraz horlivo ospravedlňovalo Dúňu. Ba ani sám by teraz neodoprel, že všetko to vedel už vtedy. Jednako preca vysoko cenil svoje odhodlanie povýšiť Dúňu k sebe a pokladal to za hrdinský skutok. Vyslovujúc sa o tom práve Dúni, vyjadroval svoju tajnú láskavo opatrovanú myšlienku, ktorou sa už neraz tešil a nemohol poňať, že iní nechceli so záľubou sa dívať na jeho hrdinský čin. Keď sa dostavil vtedy na návštevu k Raskoľnikovi, vošiel s pocitom dobrodincu, chystajúceho sa vypočúvať príjemné komplimenty. — A teraz, sostupujúc so schodov, pokladal sa v najvyššom stupni za ukrivdeného.

A Dúňa bola mu nevyhnutne potrebná; aby sa jej zriekol, nemohol ani mysleť. Dávno už niekoľko rokov, s rozkošou blúznil o ženení, ale ustavične kopil peniaze a čakal. S opojením pomýšľal v najväčšej tajnosti na dievča dobrých mravov a chudobné (celkom iste chudobné), mladušké, veľmi pekné, blahorodé a vzdelané, veľmi nesmelé, nešťastím neobyčajne prenasledované, pred ním ponížené, ktoré by celý život považovalo ho — za svoju spásu, zbožňovala by ho, podrobovala by sa mu, obdivovala by ho, jeho jediného. Koľko scén, koľko sladkých epizód vytvoril si v obrazotvornosti na túto lákavú a ihravú tému, odpočívajúc v zátiší od roboty! A tuto, túha toľkých rokov skoro už bola uskutočnená: krása a vzdelanosť Avdotije Romanovny ho prekvapily; bezmocné položenie jej ho popudzovalo do krajnosti. Ba tu vyskytlo sa ešte o niečo viac, než o čom sa mu snívalo! tu bola devuška hrdá, charakterná, ctnostná, výchovou a rozvojom stojacia vyššie než on (cítil to), a takáto bytnosť bude mu otrocky vďačná celý život za jeho hrdinský skutok a zbožne ustúpi do pozadia pred ním, keď on bude neobmedzene a zcela vladáriť!… Jako náročky trochu pred tým, po dlhom rozvažovaní a čakaní odhodlal sa konečne definitívne zmeniť kariéru a vstúpiť do širšieho kruhu činnosti, a s tým spolu znenáhla prejsť do širšieho kruhu spoločnosti, na ktorú už dávno s roskošou pomýšľal… Slovom odhodlal sa skúsiť Petrohrad. Vedel, že ženami možno „veľmi a veľmi“ mnoho získať. Čary krásnej, ctnostnej a vzdelanej ženy mohly zvláštne ozdobiť jeho dráhu, upútať k nemu, utvoriť aureolu… a hľa, všetko sa srútilo! Tento terajší neočakávaný, nepekný rozpor poučinkoval na neho jako hrom z čista-jasna. Bol to jakýsi hnusný žart a ohavnosť! Len trošičku si dodal odvahy; nemal ani času vyjadriť sa, prosto si zažartoval, dal sa uchvátiť, a končilo sa to tak vážne! Veď on už miloval Dúňu podľa svojeho, už vládol nad ňou v svojich snoch — a naraz!… Nie! Zajtra, hneď zajtra treba všetko obnoviť, zaceliť, napraviť, ale hlavné — zničiť toho nadutého sopliaka, ktorý bol príčinou všetkého. S bolestným pocitom spomínal si tiež akosi mimovoľne na Razumichina… ale ostatne s tejto stránky sa skoro uspokojil: „Ešte takého postaviť s ním do jedného radu!“ Ale koho sa skutočne a vážne bál — to bol Svidrigajlov… Slovom, očakávalo ho veľa starostí…

*

— Ja, ja som najviac zo všetkých vinovatá! povedala Dúnečka, objímajúc a bozkávajúc mať: — dala som sa zvábiť jeho peniazmi, ale prisahám ti, brat — nemala som ani tušenia, že by to bol taký nehodný človek. Kebych to bola prezrela prv, za nič na svete bych sa nebola dala zvábiť! Neobviňuj ma, brat!

— Boh nás zachránil! Boh nás zachránil! mrmlala Puľcherija Alexandrovna, ale akosi mimovoľne, jako by si ešte zúplna neuvedomila všetkého, čo sa stalo.

Všetci sa radovali, ba o päť minút sa aj smiali. Len Dúnečka niekedy bledla a sťahovala brvy, spomínajúc, čo sa stalo. Puľcherija Alexandrovna ani predstaviť si nemohla, že bude tiež rada; roztržka s Lužinom zdala sa jej ešte ráno ohromným nešťastím. Ale Razumichin bol vo vytržení. Neosmelil sa ešte zúplna ho prejaviť, ale celý sa triasol ako v zimnici, jako by päťpudové závažie svalilo sa z jeho srdca. Teraz má právo venovať im celý život, slúžiť im… Ba všeličo sa môže aj prihodiť teraz! Ostatne ďalšie myšlienky bojazlivo odháňal v svojej obrazotvornosti. Len jediný Raskoľnikov sedel ustavične na tom istom mieste skoro zamračený, áno aj roztržitý. On, ktorý najviac naliehal na vzdialení Lužinovom, jako by sa najmenej zaujímal teraz o to, čo sa stalo. Dúňa, mimovoľne si pomyslela, že sa ešte vždy na ňu hnevá, a Puľcherija Alexandrovna pozerala na neho bojazlivo.

— Čože ti povedal Svidrigajlov? pristúpila k nemu Dúňa.

— Ach, áno, áno! zvolala Puľcherija Alexandrovna.

Raskoľnikov zdvihol hlavu.

— Chce ti celkom isto darovať desať tisíc rubľov a pri tom vyjadril želanie uvideť ťa raz v mojej prítomnosti. — Uvideť! Za nič na svete! zakričala Puľcherija Alexandrovna: — a jako sa on opovažuje ponúkať jej peniaze?

Potom Raskoľnikov vyprával (dosť sucho) svoj rozhovor so Svidrigajlovom, nezmieňujúc sa o zjavení sa ako mátohy Marfy Petrovny, aby sa nepúšťal príliš do zbytočných podrobností a cítiac odpor púšťať sa do rozhovoru jakéhokoľvek okrem zcela nevyhnutného.

— A čože si mu povedal? opýtala sa Dúňa.

— Najprv som povedal, že ti nič nepoviem. Potom mi oznámil, že bude sám všetkými prostriedkami vyhľadávať príležitosť k svidaniu. Uisťoval, že vášeň jeho k tebe bola bláznovstvom a že teraz k tebe ničoho necíti… Nechce, aby si sa vydala za Lužina… Vôbec hovoril zmätene.

— Jako ty sám hľadíš na neho Róďa? Jako sa tebe zdal?

— Musím sa priznať, že veci dobre nerozumiem. Ponúka desať tisíc a sám hovorí, že nie je bohatý. Oznamuje, že chce kamsi odcestovať a o desať minút zabýva, že o tom hovoril. Naraz hovorí, že sa chce ženiť a že mu už nahovárajú nevestu… Pravda, má svoje ciele a dozaista — zlé. Ale opäť jakosi podivné je predpokladať, že by tak hlúpo pristúpil k veci, keby mal straniva teba zlé zámery. Rozumie sa, že som odmrštil za teba tieto peniaze raz na vždy. Vôbec zdal sa mi veľmi podivným, áno aj… s príznakmi jako by pomätenosti. Ale mohol som sa aj mýliť; môže tu prosto byť šudenie svojeho rodu. Smrť Marfy Petrovny, zdá sa, urobila na neho dojem…

— Daj jej Bože odpočinutie večné! zvolala Puľcherija Alexandrovna — večne, večne budem sa za ňu modliť! Nu, čože by s nami bol teraz, Dúňa, bez týchto troch tisíc! Pane Bože, jako by z neba spadly! Ach, Róďa, veď nám ráno zostaly len tri ruble a už sme sa s Dúnečkou chystaly niekde hodinky zastaviť, len aby sme nemusely brať u neho, kým sa sám nedovtípi.

Dúňu akosi príliš prekvapilo ponuknutie Svidrigajlova. Stála ustavične zamyslená.

— Zamýšľa čosi hrozné! povedala skoro šeptmo pre seba, div sa netrasúc.

Raskoľnikov spozoroval tento neobyčajný strach.

— Zdá sa, že sa mi ešte neraz naskytne príležitosť videť sa s ním, povedal Dúni.

— Budeme dávať pozor! Ja ho vystopujem! zakričal energicky Razumichin. — Oči s neho nespustím. Róďa mi dovolil. Sám mi povedal pred chvíľou: „Ochraňuj sestru.“ Aj vy dovolíte, Avdotija Romanovna?

Dúňa sa usmiala a podala mu ruku, ale starosť neschádzala s jej obličaja. Puľcherija Alexandrovna nesmelo na ňu pozerala; ostatne tri tisíce ju, ako videť, uspokojovaly.

O štvrť hodiny všetci boli vo veľmi oživenom rozhovore. Aj Raskoľnikov, hoci nerozprával, preca nejaký čas pozorne počúval. Orátorstvoval Razumichin.

— Ale prečo, prečo odchádzať ztadiaľto? s vytržením prednášal svoju nadšenú reč: — čože vy budete robiť v tom mizernom mestečku? Hlavná vec je, že ste tu všetci spolu a ste si potrební — a veľmi potrební, rozumejte mi! Nu, hoci na nejaký čas… A mňa prímite medzi priateľov, za spoločníka a uisťujem vás, že začneme výborný podnik. Počúvajte, vyložím vám to všetko dopodrobna — celý projekt! Vec ide o toto mám strýka (soznámim vás; spoľahlivý a veľmi ctihodný starček!) a tento strýko má tisíc rubľov kapitálu, ale sám žije z penzie a nepotrebuje ho. Už druhý rok nedáva mi pokoja, abych si vzal od neho túto tisícku a platil mu po šesť procentov. Vidím, o čo ide: chce sa mu prosto pomôcť mi; vlani som nepotreboval a tohoto roku čakal som len na jeho príjazd a odhodlal som sa ich vziať. Zatým vy by ste daly druhý tisíc z vašich troch, a to dostačí na prvý čas, takto by sme sa spojili. Čože vykonáme?

Tu Razumichin začal vykladať svoj projekt a veľa rozprával o tom, ako skoro všetci kníhkupci a vydavatelia málo rozumejú svojemu tovaru a preto obyčajne sú tiež špatnými vydavateľmi, medzitým poriadné spisy vôbec sa vyplácajú a prinášajú procent, niekedy značný. O vydavateľskej činnosti blúznil vlastne Razumichin, ktorý už dva roky pracoval za iných a znal dobre tri europské jazyky, nehladiac na to, že pred šiesti dňami povedal Raskoľnikovi, že je v nemčine „švach“, aby ho nahovoril vziať na seba polovicu prekladateľskej práce a tri ruble závdavku; ale vtedy nehovoril pravdu a Raskoľnikov vedel, že luže.

— Prečo, prečo nepoužiť svojeho, keď sa u nás jedno z najhlavnejších prostriedkov objavilo — vlastné peniaze? rozpaľoval sa Razumichin. — Pravda, treba veľa práce, ale budeme pracovať, vy, Avdotija Romanovna, ja, Rodion… niektoré spisy poskytujú teraz pekný procent! A hlavný fundament podniku spočíva v tom, že budeme vedeť, čo vlastne treba prekladať. Budeme prekladať, vydávať, učiť sa, všetko spoločne. Teraz môžem byť užitočným, lebo mám skúsenosť. Skoro dva roky už potĺkam sa po vydavateľoch, a znám všetky ich tajnosti dopodrobna; nie sú to nijaké zázraky, verte mi! Prečo, prečože nepoužiť toho, čo ti samo do úst letí! Sám znám a v tajnosti držím dva, tri také spisy, že len za jedinú myšlienku preložiť a vydať ich možno vziať po sto rubľov za každú knihu, a za jednu z nich päťsto rubľov nevezmem. A čo si myslíte, kebych to povedal niekomu, bude azda ešte pochybovať, takí sú to hlupáci! A starosti o tlačiareň, o papier, o predaj, to už všetko by ste ponechali mne! Všetky kúty znám! Z malého začneme, k velikému dojdeme; aspoň bude čím živiť sa, a v každom prípade svoje dostaneme zpäť.

U Dúni blyšťaly oči.

— To, čo hovoríte, sa mi veľmi páči, Dmitrij Prokofič, povedala.

— Ja sa, pravda, do toho nerozumiem, ozvala sa Puľcherija Alexandrovna, — azda je to aj pekné, ale zas Pánboh ho vie. Je to nové, neznáme. Pravda, nám treba tu zostať, hoci na nejaký čas…

Podívala sa na Róďu.

— Jako ty myslíš, brat? povedala Dúňa.

— Myslím, že má veľmi dobrú myšlienku, odpovedal. O firme, rozumie sa, rozmýšlať predčasne nie je treba, ale päť, šesť kníh možno vydať s nepochybným úspechom. Sám znám jeden spis, ktorý doista pôjde. A čo sa týka toho, že on môže ustrojiť vec ako sa patrí, o tom niet pochybnosti; do veci sa rozumie… Ostatne bude ešte čas, aby ste sa dohovorili…

— Urá! zakričal Razumichin; — teraz počkajte, je tu akýsi byt v tomto dome u tých istých domácich. Je celkom oddieľny, s tymito izbami nemá spojenia, a je s nábytkom, nájomné mierné, tri izbičky. Pre počiatok ho vezmite. Hodinky vám zajtra zastavím a prinesem peniaze a potom všetko sa usporiada. A hlavné, môžete všetci traja bývať spolu, Róďa s vami. Ale kdeže ideš, Róďa?

— Akože to, Róďa, ty už odchádzaš, ozvala sa až poľakaná Puľcherija Alexandrovna.

— V takúto chvíľu! krikol Razumichin.

Dúňa hľadela na brata s nedôverivým podivením. V rukách mal čapicu; chystal sa odísť.

— Ako keby sme sa na veky lúčili; povedal jakosi podivne.

Ako keby sa bol usmial, ale jako by to ani nebol úsmev.

— A kto vie, azda vskutku sa vidíme naposledok, dodal mimovoľne.

Myslel si to vlastne pre seba, ale jakosi samo sa to vyslovilo nahlas.

— Ale čo ti je? zvolala mať.

— Kde ideš, Róďa? akosi zadivená opýtala sa Dúňa.

— Tak, treba mi veľmi, odpovedal rozčulene, jako by bol v pochybnosti o tom, čo chcel povedať. Ale na bledom obličaji jeho bola jakási rezká odhodlanosť.

— Chcel som povedať… keď som šiel sem… chcel som vám povedať maminka… aj tebe, Dúňa, že by nám bolo lepšie na nejaký čas sa rozlúčiť. Necítim sa dobre, som nespokojný… ja potom prijdem, sám prijdem, keď… bude možné. Spomínam a milujem vás… Nechajte ma! Nechajte ma samotného! Rozhodol som sa tak už prv… Rozhodol som tak určito… Nech sa stane so mnou čokoľvek, či zahyniem, či nie, chcem byť samotný. Zabudnite na mňa celkom. To bude lepšie… Neprezvedajte sa o mne. Keď bude treba, sám prídem… alebo… vás zavolám. Môžbyť všetko sa vzkriesi… Ale teraz, ak ma milujete, prestaňte… Ináč vás znenávidím, cítim to…

S Bohom!

— Pane Bože! skríkla Puľcherija Alexandrovna.

Aj mať, aj sestra hrozne sa naľakaly; Razumichin tiež.

— Róďa, Róďa! Pomer sa s nami, budeme jako prv! zvolala úbohá mať.

Zvoľna sa obrátil ku dverám a zvoľna vychodil z izby, Dúňa ho dohonila.

Brat! Čo ty robíš s matkou! zašeptala s pohľadom, v ktorom žiarilo rozhorčenie.

Ťažko mu bolo pozreť na ňu.

— Nič to, prídem, budem chodiť k vám! zamrmlal poluhlasito a tak jako by si nebol celkom vedomý toho, čo chce povedať a vyšiel z izby.

— Bezcitný, zlostný egoist! skríknula Dúňa.

— Je šia-le-ný, a nie bezcitný! Je šialený! Či vari nevidíte? Vy ste potom bezcitná… zašeptal vrúcne nad samým jej uchom, stisknúc jej silne ruku.

— Hneď prídem! kriknul, obracajúc sa k zblednutej Puľcheriji Alexandrovne.

Raskoľnikov čakal na neho na konci chodby.

— Vedel som, že vybehneš, povedal. — Vráť sa k nim a buď s nimi… Buď aj zajtra u nich… a vždy. Ja… azda prídem… ak bude možné. S Bohom!

A nepodávajúc mu ruky, odišiel od neho.

— Ale kdeže ideš? Čo robíš? Čo je s tebou? Či vari možno tak!… mrmlal Razumichin docela zmätený.

Raskoľnikov sa zastavil ešte raz.

— Raz na vždy: nikdy sa ma na nič nepýtaj. Nemám ti čo odpovedať… Nechoď ku mne. Môžbyť ja sám prídem sem… Daj mi pokoj… a ich nezanechaj. Rozumieš mi?

V chodbe bola tma; stáli vedľa lampy. Asi minútu hľadeli na seba mlčky. Razumichin cez celý svoj život pamätal túto chvíľu. Oheň žiaril v uprenom pohľade Raskoľnikova a jako by s každým mihom sa zosilňoval, prenikajúc v jeho dušu, v jeho vedomie. Naraz Razumichin sa zatriasol. Jako by sa čosi zvláštneho medzi nimi stalo… Jakási myšlienka preletela, jako by narážka; čosi hrozného, ohavného, naraz pochopeného s oboch strán… Razumichin zbledol ani mŕtvy.

— Chápeš teraz!? povedal naraz Raskoľnikov s bolestne skrivenou tvárou. — Vráť sa, iď k nim, dodal naraz a rýchlo sa obrátiac vyšiel z domu.

Nechcem teraz opisovať, čo sa dialo toho večera u Puľcheriji Alexandrovny, ako sa k nim vrátil Razumichin, jako ich uspokojoval, jako s prísahou uisťoval, že treba dať odpočinúť Róďovi v jeho chorobe, uisťoval, že Róďa doista príde, bude prichádzať každý deň, že je veľmi, veľmi rozčulený, že ho netreba dráždiť, že on, Razumichin, bude ho opatrovať, najde mu dobrého lekára, najlepšieho, celé konzilium… Slovom od toho večera Razumichin stal sa ich synom a bratom.