ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náhlil sa k Svidrigajlovi. Čo mohol dúfať od tohoto človeka, ani sám nevedel. Ale v tomto človekovi tajila sa jakási moc nad ním. Keďže to raz soznal, nemohol sa už uspokojiť, a teraz na to prišiel čas.

Po ceste ho znepokojovala zvlášte jedna otázka: či bol Svidrigajlov u Porfirija?

Nakoľko mohol súdiť a čo by bol odprisahal — nie, nebol! Rozmýšľal ešte a ešte, pripomenul si celú návštevu Porfirijovu, a rozsúdil: nie, nebol.

Ale jestli nebol, či pôjde, či nepôjde k Porfirijovi?

Teraz pokiaľ sa mu zdalo, že nepôjde. Prečo? Nemohol by to vysvetliť, ale keby aj mohol, teraz by si tým nechcel zvlášte lámať hlavu. Všetko to ho trápilo, a spolu jako by sa ho ani netýkalo. Zvláštna vec, nikto by azda tomu neuveril, ale o svoj terajší osud, čo mal hneď nastúpiť, staral sa jakosi slabo, roztržito. Trápilo ho čosi iného, o veľa dôležitejšieho, neobyčajného, — čo sa týkalo jeho samého a nie druhého. K tomu cítil ešte nekonečnú mravnú ustalosť, hoci rozum jeho tohoto rána pracoval lepšie, než za všetky tieto posledné dni.

Ale či stojí teraz za to, po všetkom, čo sa prihodilo snažiť sa premáhať všetky tieto nové mizerné obťažnosti. Či stojí, na príklad starať sa o to, aby Svidrigajlov nešiel k Porfirijovi; študovať, poznávať, tratiť čas na nejakého Svidrigajlova.

Ó, jako ho to všetko omrzelo!

A medzitým preca ponáhľal sa k Svidrigajlovi; či neočakával azda od neho niečo nového, pokynov, východiska. Veď aj slamky sa chytajú! Azda osud, azda inštinkt nejaký svádza ich spolu? Môžbyť to bolo len ustalosť, zúfalstvo; môžbyť nebolo treba Svidrigajlova, ale niekoho iného, a Svidrigajlov sa len tak sem priplietol. Sóňa? Ale prečo by mal ísť teraz k Sóni? Zasa vymáhať u nej slzy? A k tomu Sóňa bola pre neho hrozná. Sóňa predstavovala sebou neúprosné odsúdenie, rozhodnutie bez zmeny. Tu zostala — alebo jej cesta, alebo jeho. Zvlášte v túto chvíľu nemohol ju videť. Či nebude lepšie vyskúšať Svidrigajlova. A nemohol nepriznať v duchu, že skutočne jako by ho bol už dávno na niečo potreboval.

Čože preca môže byť medzi nimi spoločného? Ani zločin nemohol byť u nich rovnaký. K tomu ešte tento človek bol veľmi nepríjemný, neobyčajne mravne skazený, doista schytralý a podvodný, môžbyť veľmi zlý. Tak o ňom rozprávajú. Pravda, postaral sa o deti Kateriny Ivanovny; ale kto vie, prečo a čo to znamenalo? Tento človek má naveky jakési zámery a plány.

Tanúla na mysli ustavične všetky tieto dni Raskoľnikovi istá myšlienka a hrozne ho znepokojovala, hoci sa aj staral zapudiť ju od seba, tak bola pre neho ťažká! Myslel si niekedy: Svidrigajlov sa ustavične vrtel okolo neho, ba aj teraz sa vrtí; Svidrigajlov sa dozvedel o jeho tajomstve; Svidrigajlov mal zámery proti Dúni. A čo, ak ich má aj teraz? Skoro naisto možno povedať, že áno. A jestli on teraz, dozvediac sa o tajomstve a nadobudnúc takým spôsobom nad ním moc, bude chceť použiť ju ako zbraň proti Dúni?

Myšlienka táto ho niekedy aj vo sne trápila, ale prvý raz zjavila sa mu teraz tak povedome jasne, keď šiel k Svidrigajlovi. Puhá myšlienka táto privádzala ho do vzteku. Vtedy by sa všetko zmenilo aj v jeho vlastnom položení; treba bude hneď odhaliť tajomstvo Dúnečke. Nezbýva azda nič, než zradiť samého seba, aby Dúnečka bola odvrátená od nejakého neopatrného kroku. List? Dnes ráno Dúňa dostala jakýsi list! Od koho v Petrohrade mohla by dostať list? (Od Lužina vari?) Pravda, Razumichin je tam na stráži; ale Razumichin nič nevie. Azda musí všetko rozpovedať Razumichinovi; Raskoľnikov s hnusom pomyslel na to.

V každom prípade Svidrigajlova treba navštíviť, čo najskôr, rozhodol definitívne. Chvála Bohu, nie sú tu potrebné tak podrobnosti, ako podstata veci; ale jestli Svidrigajlov nejako intriguje proti Dúni — vtedy…

Raskoľnikov tak ustal za celú túto dobu, za celý tento mesiac, že nemohol už rozhodovať podobných otázok ináče, než jedným riešením: „vtedy ho zabijem“, pomyslel si v zúfalstve. Ťažký cit sovrel mu srdce; zastavil sa prostred ulice a začal sa ozerať, po jakej ceste ide a kam zošiel. Nachodil sa na -skom prospekte, asi tricať alebo štyricať krokov od Senného námestia, ktoré prešiel. Celé druhé poschodie domu zľava bolo zaujaté hostíncom. Všetky okná boly otvorené dokorán; hostínec, súdiac po pohybujúcich sa postavách v oknách, bol nabitý. V sále rozliehal sa spev, vrešťal klarinet, husle a rachotil turecký bubon. Počuť bolo ženské hlasy. Chcel sa už vrátiť, nechápajúc, prečo zabočil na -ský prospekt, keď naraz v jednom z krajných otvorených okien hostinca uvidel Svidrigajlova, sediaceho pri samom okne, pri čajovom stole, s fajkou v ústach. To ho hrozne až k úžasu prekvapilo. Svidrigajlov pozoroval a prezeral si ho mlčky, a čo tiež hneď prekvapilo Raskoľnikova, zdalo sa, chcel vstať, aby mohol odísť, pokiaľ ho nespozorovali. Raskoľnikov sa začal tváriť, jako by ho ani sám nebol spozoroval. Tak je: je zrejmé, že Svidrigajlov nechce, aby ho videli. Vzal z úst fajku a chcel sa schovať; ale keď sa zdvihol a odstrčil stoličku, naraz spozoroval, že ho Raskoľnikov vidí a pozoruje. Svidrigajlov sa hlučne rozosmial.

— Nu, nu! Vojdite už, keď chcete, som tu! kriknul z okna.

Raskoľnikov vošiel po schodoch do hostínca.

Našiel ho vo veľmi malej, zadnej izbe, súsediacej s veľkou sálou, kde pri dvacati malých stolíkoch pri krikoch akéhosi dešperátneho sboru spevákov pili čaj kupci, úradníci a množstvo všelijakého ľudu. Odkiaľsi dolietal zvuk gulí na biliáre. Na stole pred Svidrigajlovom stála načatá fľaša šampanského a pohár do poly plný vína. V izbe bol ešte chlapec verklikár s malým ručným verklíkom a zdravé, červenolíce dievča s podkasanou, páskovanou sukňou a tyrolským klobúčkom so stužkami, speváčka asi osemnásťročná, ktorá nehľadiac na sborovú pieseň v druhej izbe, spievala pri sprievode verklikára dosť silným kontraaľtom jakúsi lokajskú pesničku…

— Nu, a dosť, prerušil ju Svidrigajlov, keď vošiel Raskoľnikov.

Dievča hneď prestalo a stálo v úctivom očakávaní.

— Hej, Filip, pohár! kriknul Svidrigajlov.

— Nebudem piť vína! povedal Raskoľnikov.

— Jako chcete, nechcem to pre vás. Pi, Káťa! Dnes nič viac nebude treba, iď! Nalial jej plný pohár vína a vyložil žltú bankovku. Káťa vypila pohár odrazu, vzala bankovku, bozkala Svidrigajlovi ruku, ktorú tento veľmi vážne dal si pobozkať a vyšla z izby, a za ňou vytratil sa aj chlapec s verklíkom. Oba boli privedení z ulice. Svidrigajlov ani dva týždne nežil v Petrohrade, ale všetko okolo neho bolo už akosi na patriarchálnej nohe. Hostinský, lokaj Filip, tiež bol už „známy“ a lichotil. Dvere do sály sa zatváraly; Svidrigajlov bol v tejto izbe jako doma a trávil v ňom môžbyť celé dni. Hostinec bol špinavý, mizerný.

— Šiel som k vám a hľadal som vás, začal Raskoľnikov; — ale prečo som teraz naraz zabočil na -ský prospekt zo Senného námestia! Nikdy sa sem neobraciam a nechodím. Zamierim vždy zo Senného námestia napravo. Ledva som zabočil sem, tu ste! To je zvláštne!

— Prečo nepoviete priamo, to je zázrak!

— Preto, že je to môžbyť len náhoda.

— Jako sú títo ľudia složení! zasmial sa Svidrigajlov: neprizná sa, hoci by v duchu i veril zázraku! Veď už sami hovoríte, že „môžbyť“ len náhoda. A jaké sú tu bojkovia straniva svojej vlastnej mienky, ani si predstaviť nemôžete, Rodion Romanyč! Nehovorím o vás. Vy máte vlastnú mienku a nebáli ste sa ju mať. Tým ste práve upútali moju zvedavosť.

— Ničím viac?

— Ale aj toho je dosť.

Svidrigajlov bol, ako videť, rozčulený, ale len trošku; vína vypil len za pol pohára.

— Zdá sa, že ste prišli ku mne prv, než ste sa dozvedeli o tom, že som schopný mať to, čo vy nazývate vlastnou mienkou, poznamenal Raskoľnikov.

— Nu, vtedy to bolo niečo iného. Každý má svoje kroky. A straniva zázraku vám poviem, že ste, zdá sa, tieto posledné dva, tri dni zaspali. Sám som vám označil tento hostinec a nijakého zázraku tu nebolo, že ste prišli priamo; sám som vám vyložil celú cestu, povedal miesto, kde stojí, hodiny, kedy ma možno tu nájsť. Pamätáte?

— Zabudol som, odpovedal s podivením Raskoľnikov.

— Verím. Dva razy som vám hovoril. Adresa uviazla v pamäti mechanicky; aj ste zabočili sem tiež mechanicky, a medzitým prísne podľa adresy, sami nevediac o tom. A ja, keď som vám to vtedy hovoril, nemyslel som ani, že ma pochopíte. A ešte čo vám poviem: som presvedčený, že v Petrohrade je veľa ľudí, ktorí chodiac, hovoria sami so sebou. Je to mesto pološialených. Keby u nás bola veda, tedy lekári, právnici, filozofi mohli by urobiť nad Petrohradom drahocenné výskumy, každý v svojom obore. Zriedka kde najdete toľko mračných, ostrých a zvláštnych vlivov na ľudskú dušu jako v Petrohrade! Čo značia puhé klimatické vlivy! A medzitým je to administratívne stredisko celého Ruska a ráz jeho musí sa javiť na všetkom. Ale o to teraz nejde, lež o to, že som sa díval na vás už niekoľko ráz so strany. Vychádzate z domu — ešte držíte hlavu priamo. Po dvaciatich krokoch už ju skloníte, ruky skladáte za chrbtom. Hľadíte, ale zrejmo ani pred sebou, ani po stranách nič už nevidíte. Konečne začínate pohybovať rtoma a rozprávate sami so sebou, pri čom niekedy oslobodíte ruku a deklamujete, konečne zastavujete sa nadlho prostred cesty. To je veľmi nepekné, prosím… Môžbyť vás voľakto ešte pozoruje, krome mňa, ale to je už veľmi nevýhodné. Mne je vlastne všetko jedno, ja vás nevyliečim, ale vy mi, pravda, rozumiete.

— A vy viete, že ma stopujú? spýtal sa Raskoľnikov skúmavo na neho pozerajúc.

— Nie, nič neviem, jako by s podivením povedal Svidrigajlov.

— Nuž, tedy dajte mi pokoj, zamrmlal Raskoľnikov zamračený.

— Dobre, dám vám pokoj.

— Povedzte radšej, jestli sem prichádzate piť, aj sami ste, vraj, určili dva razy, abych k vám sem prišel, prečo ste sa tedy teraz, keď som sa díval do okna z ulice, schovali a chceli odísť? Veľmi dobre som to spozoroval.

— He-he! A prečo vy, keď som vtedy stál u vás na prahu, ležali ste na svojom diváne so zavretými očima a tvárili ste sa, že spíte, medzi tým ste nespali? Veľmi dobre som to spozoroval.

— Mohol som mať… príčiny… sami to viete.

— Aj ja som mohol mať svoje príčiny, hoci ich neznáte.

Raskoľnikov oprel pravý lokeť na stôl, podoprel palcami pravej ruky zdola svoju bradu a uprel oči na Svidrigajlova. Prezeral asi minútu jeho obličaj, ktorý ho vždy aj prv neobyčajne prekvapoval. Bol to jakýsi zvláštny obličaj, ponášajúci sa na masku: biely, rumený, s červenými rty, so svetlorusou bradou a ešte dosť hustými rusými vlasmi. Oči boly jakosi príliš modré a pohľad ich jakosi príliš ťažký a nehybný. Bolo čosi úžasne nepríjemné v tomto krásnom a neobyčajne mladistvom, súdiac podľa rokov, obličaji. Oblek Svidrigajlova bol švihácky, letný, ľahký, zvlášte sa pýšil bielizňou. Na palci mal veľký prsteň s drahokamom.

— Či vari aj s vami sa musím trápiť, povedal naraz Raskoľnikov s krčovitou netrpelivosťou hovoriac celkom otvorene, — hoci ste azda najnebezpečnejší človek, ak zachcete škodiť, ale ja sa nechcem už pretvarovať. Ukážem vám hneď, že sa tak o seba nestrachujem, jako vy si akiste myslíte. Musíte tedy vedeť, že som prišiel vám priamo povedať, ak máte predošlý svoj úmysel straniva mojej sestry, ak hodláte s tým cieľom využitkovať niečoho z toho, čo bolo odhalené v posledné časy, zabijem vás prv, než by ste ma posadili do žalára. Moje slovo je isté, viete, že ho dodržím. Po druhé, ak mi chcete niečo oznámiť, — lebo sa mi celý tento čas zdalo, že mi chcete niečo povedať, nuž oznámte mi to hneď, lebo je čas drahý a môžbyť o malú chvíľu bude už neskoro.

— Ale kam sa tak ponáhľate? opýtal sa Svidrigajlov, zvedavo si ho prezerajúc.

— Každý má svoje kroky, mračne a netrpelivo povedal Raskoľnikov.

— Sami ste ma vyzývali hovoriť úprimne, ale hneď na prvú otázku nechcete odpovedať, poznamenal Svidrigajlov s úsmevom. — Vám sa ustavične zdá, že mám jakýsi cieľ, a preto hľadíte na mňa podozrievavo. Čož, je to zcela pochopiteľné vo vašom položení. Ale jakokoľvek si prajem sblížiť sa s vami, nevezmem si preca práce presvedčovať vás o protivnom. Na môj dušu nestojí to za to, a hovoriť s vami o niečom zvláštnom som ani nemal úmysel.

— Prečo ste ma vtedy tak potrebovali? Veď ste chodili za mnou, aby ste si ma naklonili.

— Ale veru len preto, že ste zaujímavý predmet pre pozorovateľa. Zapáčili ste sa mi fantastičnosťou svojho položenia, — vidíte čím! Okrem toho ste brat osoby, ktorá ma veľmi zaujímala a konečne od tej istej osoby som svojho času veľmi mnoho a často počul o vás, z čoho som súdil, že máte na ňu veľký vliv; toho je azda málo? He-he-he! Ostatne priznávam sa, že vaša otázka je pre mňa veľmi složitá a mne je ťažko dať vám na ňu odpoveď. Vidíte na príklad, teraz ste šli ku mne preca nielen v určitej veci, ale aj pre niečo nového. Veď áno? Veď áno? naliehal Svidrigajlov s potmehúdskym úsmevom; nuž, predstavte si, že som ešte na ceste sem, vo vagóne, rátal na vás, že mi tiež poviete niečo nového a že sa mi podarí od vás niečo použiť, vypožičať si! Vidíte jakí sme my boháči!

— Čo si vypožičať?

— Ale, čo vám povedať? Čo ja viem? Vidíte v jakej krčme celý čas sedávam a je mi to po chuti, to jest nie že by mi to bolo po chuti, ale preca treba niekam sadnúť. Alebo hoci tá úbohá Káťa — videli ste?… Ešte keby bol na príklad nejaký gastronom, ale tu vidíte preca, čo ja môžem jesť! (ukázal prstom do kúta, kde na malom stole na plechovej miske stály zbytky mizerného bifsteku so zemiakmi). Abych nezabudol, obedovali ste? Oproboval som a viac nechcem. Vína, na príklad, vôbec nepijem, okrem šampanského; ba aj šampanského za celý večer jeden pohár, aj to hlava bolí. To som teraz velel priniesť, abych sa trochu podkurážil, lebo sa kamsi chystám a vidíte ma vo zvláštnej nálade. Preto som sa tiež pred chvíľou schoval jako nejaký žiačik, lebo som myslel, že mi budete prekážať; ale zdá sa (vytiahol hodinky) môžem stráviť s vami hodinu; teraz je pol piatej. Keby aspoň bol niečím, nu hoci statkárom, alebo otcom, alebo hulánom, fotografom, žurnalistom… ale nijakej speciaľnosti nemám! Niekedy je až clivo. Veru som myslel, že mi poviete niečo nového.

— Ale kto ste vy a prečo ste sem prišli?

— Kto som? Vy viete: zeman, slúžil som dva roky v kavalerii, potom som sa tu v Petrohrade potĺkal, potom som sa oženil s Marfou Petrovnou a žil na dedine. To je môj životopis!

— Zdá sa, že ste hráčom?

— Akým hráčom, falošným hráčom som býval.

— A bíjavali vás za to?

— Stávalo sa. A čo?

— Mohli ste tedy vyzvať na súboj… to vôbec oživuje.

— Neodporujem vám a pri tom nie som majster vo filozofovaní. Priznávam sa vám, prišiel som sem viac k vôli ženským.

— Len čo ste pochovali Marfu Petrovnu?

— Áno, usmieval sa Svidrigajlov. — A čože? Zdá sa, že nachodíte neslušným, že tak hovorím o ženských?

— To jest, či nachodím alebo nenachodím neslušnosti v skazenosti mravov, v prostopašnosti?

— V prostopašnosti? Pozrite, kam ste zamierili! A ostatne, po poriadku, najprv vám odpoviem straniva ženskej vôbec; viete, mám chuť tárať. Povedzte, prečo by som sa mal zdržovať? Prečo bych mal pohŕdať ženskými, keď ich mám rád? Bude aspoň nejaké zamestnanie.

— Tak vy tu len na prostopašnosti rátate?

— Nu, nech si budú prostopašnosti, keď vám to tak utkvelo v hlave. V tejto prostopašnosti je aspoň niečo stáleho, založeného na prírode a nepodriadeného fantázii, niečo v krvi prebývajúceho jako žeravý uhlík, na veky rozpaľujúceho, čoho ešte dlho aj s rokmi môžbyť tak skoro nezahasíš. Či to nie je vari svojeho druhu zamestnanie?

— Čomu sa tu radujete? To je choroba, a choroba nebezpečná.

— Teda choroba? Súhlasím s vami, že je to choroba, jako aj všetko, čo prekračuje mieru, — a tu nevyhnutne bude treba ju prekročiť, ale čože robiť? Veď keby nebolo toho, nezbývalo by azda nič iného, jako sa zastreliť. Súhlasím, že poriadny človek povinný je nudiť sa, ale preca len…

— A vy byste sa mohli zastreliť?

— Ale čo vám to prišlo na um! s odporom bránil sa Svidrigajlov; buďte tak láskavý, nehovorte o tom, dodal náhlivo, áno aj bez všetkej chvastavosti, ktorá prejavovala sa vo všetkých jeho predošlých slovách. Aj jeho obličaj sa jakosi zmenil. Priznávam sa k neodpustiteľnej slabosti, ale čo robiť; bojím sa smrti a nemám rád, keď o nej hovoria. Či viete, že som čiastočne mystik?

— A mátohy Marfy Petrovny opakujú svoje návštevy?

— Nechajte ich, nespomínajte; v Petrohrade toho ešte nebolo; ale Parom nech ich vezme! zakričal s akýmsi podráždeným vidom. Nie, radšej pohovorme o tom… ale ostatne… Hm! Eh, nemám kedy, nemôžem s vami dlho zostať, škoda! Bolo by čo rozpovedať.

— A čo, o ženskej?

— Áno, o ženskej, tak nenadály jakýsi prípad… ale to nemyslím.

— Nu a hnus všetkého tohoto, čo vás okružuje, na vás už neúčinkuje? Stratili ste už silu urobiť prietrž?

— A vy aj na silu robíte nároky? He-he-he! Prekvapili ste ma, Rodion Romanyč, hoci som hneď vedel, že to bude tak. Rozkladáte mi o skazenosti mravov, o estetike. Vy ste Schiller, vy ste idealist! Všetko to, pravda, tak aj musí byť a bolo by treba sa diviť, keby to bolo ináč, ale preca je to akosi podivné v skutočnosti… Ach, škoda, že nemám kedy, lebo ste vy sami veľmi zaujímavá osobnosť! A čo, radi máte Schillera? Ja ho mám veľmi rád.

— Ale jaký ste vy chvastún, s odporom povedal Raskoľnikov.

— Boh je svedok, že nie! rehotajúc odpovedal Svidrigajlov, — ale ostatne, nehádam sa, nech som hoci aj chvastún; ale prečo by sme nesmeli trochu si potárať, keď to neuráža nikoho. Žil som sedem rokov u Marfy Petrovny a preto, keď som stretol teraz rozumného človeka, ako ste vy — rozumného a v najvyššom stupni zaujímavého, rád si potáram, a okrem toho vypil som za pol pohára vína, vstúpilo mi už trochu do hlavy. A čo je hlavné, existuje jakási okolnosť, ktorá ma veľmi postavila na nohy, ale… ktorú zamlčím. Kam idete? spýtal sa naraz čosi naľakaný Svidrigajlov.

Raskoľnikov začal vstávať. Bolo mu ťažko a dusno, jakosi nešikovne sa cítil, že sem prišiel. O Svidrigajlovi urobil si presvedčivú mienku, že je to nejhlúpejší a najničomnejší zlodej na svete.

— E-eh! Poseďte, zostaňte, prosil Svidrigajlov, — a rozkážte si priniesť aspoň čaju. Poseďte, nebudem už tárať nesmysel, o sebe totiž. Rozpoviem vám niečo. Ak chcete budem vám vyprávať, ako má ženská, hovoriac vaším slohom, „zachránila“? Áno, bude to odpoveď na vašu prvú otázku, lebo táto osobnosť je — vaša sestra. Možno vyprávať? Skrátime si čas.

— Vyprávajte, ale dúfam, že…

— Ó, buďte bez starosti! Pri tom Avdotija Romanovna aj v takovom ošklivom a ničomnom človekovi, jako som ja, môže vzbudiť jedine najhlubšiu úctu.