ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sibír. Na brehu širokej rieky stojí mesto, jedno z administratívnych stredísk Ruska; v meste je pevnosť, v pevnosti väzenie. Vo väzení už deväť mesiacov sedí Rodion Raskoľnikov, odsúdený k núteným robotám druhej triedy. Od dňa zločinu jeho prešlo skoro pol druha roka.

Súdne pojednávanie v jeho veci prešlo bez veľkých ťažkostí. Zločinec pevne, akurátne a jasne podporoval svoje priznania, nezapletajúc okolností, nezmierňujúc ich k svojemu prospechu, neprekrúcajúc faktov, nezabúdajúc na najmenšie podrobnosti. Rozpovedal do poslednej črty celý proces vraždy, vysvetlil tajomstvo zálohu (drevená doštička s kovovou tabličkou), ktorý bol nájdený v rukách zavraždenej staruchy; vyprával podrobne o tom, ako vzal zavraždenej kľúče, opísal tieto kľúče, opísal truhlicu a čím bola naplnená; ba vypočítal niektoré predmety, čo ležaly v nej; vysvetlil záhadu o zavraždení Lizavety; vyprával o tom, jako prišiel a klepal na dvere Koch, a po ňom študent, rozpovedal všetko, čo medzi sebou hovorili; jako on, zločinec, sbežal potom so schodov a počul pišťanie Mikolkovo a Miťkovo; jako sa schoval v prázdnom byte, ako prišiel domov a konečne ukázal kameň na dvore, na Voznesenskom prospekte, pod vrátami, pod ktorým najdené boly veci a meštek. Slovom vec bola jasná. Vyšetrovatelia a sudcovia veľmi sa divili medzi iným tomu, že schoval meštek a veci pod kameň, nepoužijúc ich, ale najviac tomu, že si nielen nezapamätal dopodrobna všetkých vecí, čo olúpil, ale aj v počte ich sa mýlil. Tá okolnosť, že ani raz neotvoril mešteka a nevedel ani, koľko je v ňom peňazí, zdala sa pravde nepodobnou (v mešteku bolo tristo sedemnásť rubľov v striebre a tri dvaciatikopejkové mince; od dlhého ležania pod kameňom niektoré vrchné, najväčšie bankovky veľmi boly pokazené). Dlho sa namáhali vyzvedeť, prečo obvinený práve v tejto jedinej okolnosti luže, keďže ku všetkému ostatnému priznáva sa dobrovoľne a pravdivo? Konečne niektorí (najmä zo psychologov) pripustili aj možnosť toho, že skutočne nepodíval sa do mešteka a preto ani nevedel, čo v ňom bolo, a nevediac toho, odniesol ho tak pod kameň, ale z toho spolu usúdili, že sám zločin nemohol sa ani ináč stať než pri jakomsi dočasnom pomätení rozumu, abych tak povedal, pri chorobnej monomanii vraždy a lúpičstva, bez ďalších zámerov a výpočtov na výhodu. Tu práve prišla vhod najnovšia módna teoria dočasného pomätenia, ktorú tak často snažia sa aplikovať za našich časov pri niektorých zločincoch. K tomu dávny hypochondrický stav Raskoľnikova bol akurátne potvrdený mnohými svedkami, doktorom Zosimovom, bývalými druhmi jeho, domácou paňou, služobníctvom. Všetko toto silne pomáhalo vývodu, že Raskoľnikov neponáša sa zcela na obyčajného vraha, zbojníka, lupiča, ale že tu väzí čosi iného. K velikej mrzútosti tých, čo zastávali túto mienku, sám zločinec skoro ani neproboval hájiť sa; na konečné otázky, čo menovite ho mohlo skloniť k vražde a čo ho pohnulo vykonať lúpež, odpovedal veľmi jasne, s najhrubšou akurátnosťou, že príčinou všetkého bolo jeho špatné položenie, jeho bieda a bezvýchodnosť, želanie upevniť prvé kroky svojej životnej kariéry pomocou aspoň trochtisíc rubľov, ktoré rátal najsť u zabitej. A odhodlal sa k vražde následkom svojho ľahkomyseľného a malomyseľného charakteru, podráždeného okrem toho bedárením a nezdarmi. A na otázky, čo ho vlastne pohnulo urobiť priznanie, odpovedal priamo, že úprimné pokánie. Všetko to bolo skoro až hrubé…

Rozsudok jednako dopadol milostivejší, než bolo možné očakávať, súdiac podľa spáchaného zločinu, môžbyť práve preto, že zločinec nielen nechcel sa ospravedlňovať, ale priamo jako by chcel sám ešte viac sa obviniť. Všetky podivné a zvláštne okolnosti veci boly vzaté do úvahy. Chorobný a bedársky stav zločincov pred spáchaním zločinu nepodliehal najmenšej pochybnosti. To, že nepoužil toho, čo olúpil, pokladali zčiastky za následok prebudivšej sa ľútosti, zčiastky za nie celkom zdravý stav duševných schopností pri spáchaní zločinu. Okolnosť, že nenazdajky zavraždil Lizavetu, slúžila aj príkladom, podporujúcim poslednú domnienku: človek spácha dve vraždy a pri tom zabudne, že dvere sú otvorené! Konečne dobrovoľné priznanie vtedy, keď vec neobyčajne sa zaplietla následkom lživého priznania ochablého na duchu streštenca (Nikolaja) a krome toho, keď na opravdivého zločinca nebolo nielen jasných dôkazov, ba ani skoro podozrení (Porfirij Petrovič zúplna dostál slovu); všetko to rozhodne napomáhalo k zmierneniu osudu obvineného.

Objavily sa okrem toho docela neočakávane aj iné okolnosti, veľmi priaznivé pre obvineného. Bývalý študent Razumichin vyhrabal odkiaľsi zprávy a predstavil dôkazy, že zločinec Raskoľnikov, keď bol na univerzite, z posledných prostriedkov svojich pomáhal istému svojemu chudobnému a suchotinárskemu univerzitnému druhovi a skoro ho vydržoval pol roka. A keď tento zomrel, pomáhal aj pozostalému na žive starému, porazenému otcovi nebohého druha (ktorý vydržoval a živil svojho otca vlastnou prácou temer od trinásteho roku svojho veku), umiestil konečne tohoto starca do špitála a keď tento tiež zomrel, pochoval ho. Všetky tieto zprávy malý istý priaznivý vliv na rozhodnutie osudu Raskoľnikovho. Sama bývalá domáca jeho, mať nebohej nevesty Raskoľnikova, vdova Zarnicyna, potvrdila tiež, že keď ešte bývali v inom dome, u Piati Uhlov, Raskoľnikov pri požiare v noci vytiahol z istého už horiaceho bytu dvoje malých detí a pri tom sa popálil. Tento fakt bol starostlivo vyšetrený a dosť pekne potvrdený mnohými svedkami. Slovom končilo sa tým, že zločinec odsúdený bol k nútenej robote druhej triedy len na osem rokov so zreteľom na dobrovoľné priznanie a niektoré okolnosti, zmierňujúce vinu.

Ešte na počiatku procesu mať Raskoľnikova ochorela. Dúňa a Razumichin odviezli ju z Petrohradu na celý čas súdu. Razumichin vybral mesto pri železnici blízko Petrohradu, aby mohol pravidelne stopovať všetky okolnosti procesu a spolu čím častejšie videť sa s Avdotijou Romanovnou. Choroba Puľcheriji Alexandrovny bola jakási zvláštna, nervózna a bola spojená s čímsi na spôsob pomätenosti ak nie úplnej, tedy aspoň čiastočnej. Dúňa, keď sa vrátila z posledného svidania s bratom, zastala mať už celkom chorou, v horúčke a blúznení. V ten istý večer dohovorila sa s Razumichinom, čo vlastne odpovedať matke na jej otázky o bratovi, a vymysleli spolu pre matku celú historiu o ceste Raskoľnikova kamsi ďaleko, na hranicu Ruska, v jakejsi súkromnej veci, ktorá mu prinese konečne aj peniaze aj slávu. Ale prekvapilo ich, že na nič takého sama Puľcherija Alexandrovna ani vtedy, ani potom sa nevypytovala. Ba u nej samej objavila sa celá historia o neočakávanej ceste syna; vyprávala so slzami, jako prišiel k nej sa lúčiť; dávala pri tom na vedomie narážkami, že len jej sú známe mnohé veľmi vážne a tajomné okolnosti, a že Róďa má veľa silných nepriateľov, tak že sa musí až skrývať. Čo sa týka budúcej kariéry jeho, zdala sa jej táto tiež nepochybnou a skvelou, keď sa minú niektoré nepriaznivé okolnosti; uisťovala Razumichina, že jej syn bude časom aj štátnikom, čo dokazuje jeho článok a jeho skvelý literárny talent. Článok ten čítala neprestajne, čítala niekedy aj nahlas, div že s ním nespávala; ale o tom, kde je vlastne Róďa, skoro sa nevypytovala, nehladiac ani na to, že bolo videť, že vyhýbajú o tom s ňou hovoriť, — čo tiež mohlo vzbudiť jej podozrenie. Začali sa konečne báť tohoto zvláštneho mlčania Puľcherije Alexandrovny straniva niektorých punktov. Nesťažovala si na príklad ani na to, že nieto od neho písem, keďže prv, bývajúc v svojom mestečku, žila len jedinou nádejou a jediným očakávaním dostať čo najskôr list od milovaného Róďu. Posledná okolnosť bola až príliš nevysvetliteľná a veľmi znepokojovala Dúňu; prichádzalo jej na um, že mať azda tuší niečo hrozného v osude synovom a bojí sa vypytovať, aby sa nedozvedela niečo ešte hroznejšieho. V každom prípade Dúňa jasne videla, že Puľcherija Alexandrovna nie je v stave zdravého rozumu.

Asi dva razy ostatne sa stalo, že sama tak zaviedla rozhovor, že nebolo možné v odpovedi nezmieniť sa o tom, kde vlastne sa nachodí teraz Róďa; a keď odpovedi mimovoľne musely dopadnúť neuspokojivými a podozrelými, stala sa naraz neobyčajne smutnou, mračnou a mlčanlivou, čo trvalo veľmi dlhý čas. Dúňa uvidela konečne, že je ťažko luhať a vymýšľať a prišla ku konečnému rozhodnutiu, že bude lepšie docela mlčať o určitých bodoch; ale ustavične viac a viac stávalo sa očividome jasnejším, že nešťastná mať podozrieva čosi úžasného. Dúňa spomenula si medzi iným na slová bratove, že mať počúvala jej blúznenie v noci pred tým osudným posledným dňom, po jej scéne so Svidrigajlovom; či nepočula niečo vtedy? Často, keď už niekoľko dní, ba niekoľko týždňov zamračená mlčala a nariekala, chorá jakosi hystericky ožívala a začala naraz hovoriť nahlas skoro bez úmlku o svojom synovi, o svojich nádejách, o budúcnosti… Fantázie jej boly niekedy veľmi zvláštné. Tešili ju, prisviedčali jej (sama hádam videla, že jej len prisviedčajú a len ju tešia), ale preca hovorila…

Päť mesiacov po dostavení sa zločinca s priznaním nasledovalo jeho odsúdenie. Razumichin navštevoval ho v žalári, keď len bolo možné. Sóňa tiež. Konečne nastalo aj rozlúčenie. Dúňa prisahala bratovi, že toto rozlúčenie nie je na veky, Razumichin tiež. V mladej, ohnivej hlave Razumichinovej pevne zakotvil sa plán položiť v nasledujúcich troch, štyroch rokoch podľa možnosti aspoň základ budúceho majetku, sobrať aspoň trochu peňazí a vysťahovať sa do Sibíri, kde pôda je bohatá v každom ohľade, a robotníkov, ľudí, kapitálov málo; tam sa usadiť v tom istom meste, kde bude Róďa, a začať spoločne nový život. Lúčiac sa, všetci plakali. Raskoľnikov posledné dni bol veľmi zádumčivý, veľa sa vypytoval na mať, ustavične bol o ňu v starostiach. Ba až príliš sa pre ňu trápil, čo znepokojovalo Dúňu. Dozvediac sa podrobne o chorobnom stave matkinom, stal sa veľmi zamračeným. So Sóňou bol jakosi zvlášte neshovorčivým posledné časy. Soňa s pomocou peňazí, čo jej zanechal Svidrigajlov, už dávno sa prichystala a pripravila nasledovať za transportom väzňov, v ktorom bude aj on. O tom nikdy ani slova nebolo rečené medzi ňou a Raskoľnikovom; ale oba vedeli, že to tak bude. Pri poslednom lúčení usmieval sa divným úsmevom na to, že ho sestra a Razumichin uisťovali o šťastnej budúcnosti ich všetkých, keď vyjde z väzenia, a predpovedal, že chorobný stav matkin nezadlho končí sa nešťastím. On a Soňa konečne sa odpravili na cestu.

O dva mesiace Dúňa vydala sa za Razumichina. Svadba bola smutná a tichá. Medzi pozvanými boli Porfirij Petrovič a Zosimov. Razumichin mal vždy vid pevne odhodlaného človeka, a Dúňa verila slepo, že uskutoční všetky svoje plány, a nemohla ani neveriť; v tomto človeku bola vidna železná vôľa. Medzi iným začal opäť chodiť na univerzitské prednášky, aby končil kurz. Oba zostavovali každú chvíľu plány pre budúcnosť; oba pevne rátali o päť rokov naisto vysťahovať sa do Sibíri. Do tých čias spoliehali sa tam na Sóňu…

Puľcherija Alexandrovna s radosťou požehnala dcéru na sobáš s Razumichinom; ale po sobáši jako by sa bola stala ešte smutnejšou a viac ustarostenou. Aby jej spôsobil príjemnú chvíľu, Razumichin rozpovedal jej medzi iným fakt o študentovi a jeho prestaralom, slabom otcovi, jako aj to, že Róďa bol popálený, ba aj ochorel, keď zachránil od smrti minulého roku dvoje detí. Obe zprávy priviedly Puľcheriju Alexandrovnu, bez toho už porušenú rozumom, temer do stavu nadšenia. Ustavične hovorila o tom, púšťala sa do reči aj na ulici (hoci ju Dúňa vždy sprevádzala). V omnibusoch, v krámoch, ak len mala niekoho, kto ju počúval, začala rozprávať o svojom synovi, o jeho článku, o tom ako pomáhal študentovi, ako bol popálený pri požiare atď. Dúnečka ani nevedela, jako ju zdržať. Nehľadiac na nebezpečenstvo takej vzrušenej, chorobnej nálady, aj to hrozilo nešťastím, že niekto mohol spomenúť meno Raskoľnikova z odbaveného súdneho pojednávania a dať sa o tom do reči. Puľcherija Alexandrovna dozvedela sa aj adresu matky dvoch zachránených pri požiare detí a chcela určito odobrať sa k nej. Konečne nepokoj jej vzrástol do krajných medzí. Niekedy naraz začínala plakať, často chorľavela. Raz z rána oznámila priamo, že podľa jej výpočtu skoro musí prísť Róďa, že sa pamätá, ako, lúčiac sa s ňou, sám sa zmienil, že o deväť mesiacov treba ho očakávať. Začala všetko upravovať v byte a pripravovať sa k uvítaniu, začala vyzdobovať určenú mu izbu (svoju vlastnú), čistiť nábytok, myť a zavesovať nové záclony atď. Dúňa bola znepokojená, ale mlčala, ba aj pomáhala jej pripravovať izbu k prijatiu brata. Po nespokojnom dni, strávenom v ustavičných fantáziách, v radostných snoch a slzách, v noci ochorela a k ránu nastala horúčka s blúznením. O dva týždne zomrela. V blúznení hovorila slová, podľa ktorých bolo možné sa domnievať, že o veľa viac tušila o hroznom osude synovom, než sami predpokladali.

Raskoľnikov dlho nevedel o smrti matkinej, hoci korešpondencia s Petrohradom sa ustálila už od samého začiatku jeho núteného bývania v Sibíri. Ustálila sa prostredníctvom Sóni, ktorá akurátne každého mesiaca dostávala z Petrohradu odpoveď. Listy Sónine zdaly sa zpočiatku Dune a Razumichinovi jakosi suchými a neuspokojivými; ale konečne oba nahliadli, že lepšie písať ani nie je možné, keďže aj z tých listov v rezultáte dostávajú preca zcela úplnú a akurátnu predstavu o osude ich nešťastného brata. Listy Sónine boly vyplnené najvšednejšou skutočnosťou, zcela prostým a jasným opisovaním celého zariadenia väzenského života Raskoľnikovho. Nebolo tu ani výkladu vlastných jej nádejí, ani hádania do budúcnosti, ani obáv vlastných citov. Namiesto pokusov vysvetliť jeho duševnú náladu a vôbec celý vnútorný život uvedené boly puhé fakty, to jest vlastné jeho slová, podrobné zvesti o stave jeho zdravia, čo si prial vtedy a vtedy pri svidaní, o čo ju požiadal, čo jej sveril atď. Všetky tieto zvesti oznamovaly sa s najväčšou podrobnosťou. Obraz nešťastného brata konečne vystúpil sám sebou, nakreslený bol akurátne a jasne; nemohlo tu byť ani omylu, lebo všetko to boly opravdivé fakty.

Ale málo radostného mohli vyčítať Dúňa a jej muž z týchto zpráv, najmä spočiatku. Soňa vždycky oznamovala, že je ustavične zamračený, neshovorčivý, ba že skoro ani trochu sa nezaujíma o zvesti, ktoré mu oznamuje každý raz, keď dostáva listy; že sa spytuje niekedy na mať; ale keď mu povedala, vidiac, že už tuší pravdu, o jej smrti, ani táto zvesť jako by na neho veľmi silne nepoúčinkovala, aspoň jej sa tak zdalo podľa zovňajšku. Oznamovala medzi iným, že nehľadiac na to, že je tak pohrúžený v samého seba a jako by sa pred všetkými tajil, — na nový svoj život hľadí priamo a prosto; že jasne chápe svoje položenie a neočakáva tak skoro nič lepšieho, nemá nijakých ľahkomyseľných nádejí (čo je iným tak vlastné v jeho položení) a ničomu skoro sa nediví v tom novom obklopujúcom ho ovzduší, tak málo ponášajúcom sa na niečo predošlé. Oznámila, že zdravie jeho je uspokojivé. Chodí na roboty, ktorým nevyhýba a na ktoré sa neponúka. K strave je skoro ľahostajný, ale že táto strava okrem nedele a sviatkov je tak zlá, že konečne ochotne prijal od nej, Sóne, trochu peňazí, aby si mohol zaopatriť každodenný čaj; a straniva všetkého ostatného prosil, aby sa neznepokojovala, uisťujúc, že všetky tieto starosti o neho ho len domŕzajú. Ďalej Soňa písala, že obydlie jeho vo väzení je spoločné so všetkými; vnútro ich kasární nevidela, ale myslí, že je tam tesno, ošklivo a nezdravo; že spí na nárach (daskách), postielajúc si plstený koberec a že nič iného nechce. Soňa písala, že zo začiatku nielen nezaujímal sa o jej návštevy, ale skoro sa mrzel na ňu, býval neshovorčivý, ba aj hrubý, ale že tieto svidania konečne zmenily sa u neho v zvyk, ba temer v potrebu, tak že až žialil, keď niekoľko dní bola chorá a nemohla ho navštevovať. Vidieva sa s ním v sviatočné dni pri väzenských vrátach alebo v strážnici, kam ho vyvolávajú k nej na chvíľku; a vo všedné dni na robote, kam prichádza k nemu, alebo v dieľňach, alebo v teheľniach na brehu Irtyša. O sebe uvedomovala, že sa jej podarilo najsť v meste aj niektoré známosti a protekciu; že sa zamestnáva šitím a keďže v meste nieto temer modistky, stala sa v mnohých domoch veľmi potrebnou; nezmienila sa len o tom, že jej prostredníctvom aj Raskoľnikov získal protekciu predstavených, že mu boly obľahčené roboty atď. Konečne prišla zvesť (Dúňa už spozorovala jakési zvláštne rozčulenie a nepokoj v posledných listoch), že sa všetkých stráni, že vo väzení trestanci ho nemajú radi; že mlčí celé dni a stáva sa veľmi bledým. Naraz v poslednom liste Sóňa písala, že ochorel veľmi vážne a leží v nemocnici, vo väzenskom oddelení…