Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

V

Raskoľnikov šiel hneď za ním.

— Čože je to? zakričal Svidrigajlov, obracajúc sa, veď som vari povedal…

— To znamená, že od vás teraz neodstúpim.

— Č-o-o?

Oba sa zastavili a oba asi minútu hľadeli druh na druha, jako by sa merali.

— Zo všetkého vašeho poloopitého vypravovania, ostro odsekol Raskoľnikov, — zatváram rozhodne, že ste nielen nezanechali svojich podlých zámerov strany mojej sestry, ale chystáte ich viac než kedykoľvek indy. Viem, že dnes ráno sestra moja dostala jakýsi list. Celý čas sa vám nesedelo na mieste… Mohli ste, pravda, najsť po ceste nejakú ženskú; ale to nič neznamená. Chcem sa presvedčiť osobne…

Raskoľnikov sotva asi sám mohol určiť, čo vlastne teraz chcel a o čom želal presvedčiť sa osobne…

— Teda tak! A chcete, zavolám hneď policiu?

— Zavolaj!

Opäť stáli pred sebou asi minútu. Konečne tvár Svidrigajlova sa zmenila. Keď sa presvedčil, že Raskoľnikov sa nezľakol hrozby, začal sa tváriť veľmi veselým a najpriateľskejším.

— Pozrite sa na neho! Náročky som o vašej veci s vami nezaviedol reči, hoci ma, rozumie sa, trápi zvedavosť. Je to vec fantastická. Odložil som to na druhý raz, ale vy ste veru schopný aj mrtvého podráždiť… Nu, poďme teda; ale hovorím vám popredku: idem teraz len na chvíľku domov vziať peňazí; potom zavrem byt, najmem izvozčika[10] a pojdem na celý večer na Ostrovy. Nu, kam by ste šli za mnou?

— Pôjdem zakiaľ na byt, ale nie k vám, a k Sofiji Semjonovne, povedať jej, prečo som nebol na pohrebe.

— To už jako sa vám bude páčiť, ale Sofiji Semjonovny nieto doma. Odviedla všetky deti k istej dáme, k istej bohatej dáme staruške, k mojej dávnej starej známej, náčelníci jakýchsi sirotských ústavov. Očaroval som túto dámu, složiac u nej peniaze za všetky tri nebožiatka Kateriny Ivanovny, okrem toho aj na ústav daroval som trochu peňazí; konečne vyprával som jej historiu Sofie Semjonovny, všetko, nič nezatajujúc. Spôsobilo to efekt neopísateľný. Preto práve veleli Sofiji Semjonovne dostaviť sa ešte dnes priamo do -ého hotelu, kam prišla z vily a kde dočasne býva táto pani.

— Nič nerobí, ja preca zajdem.

— Jako chcete, lenže nebudem vaším spoločníkom; práve sme doma. Ale presvedčený som, že preto na mňa hľadíte podozrivo, že som sám bol natoľko delikátnym a dosiaľ som vás neznepokojoval a nevypytoval sa… rozumiete? Zdalo sa vám to neobyčajným? Stavím sa, že je to tak. Nuž, buďte potom delikátnym.

— A počúvajte za dvermi.

— Ach vy o tom? zasmial sa Svidrigajlov, — áno, divil by sa, keby ste po všetkom nechali to tak bez poznamky. Ha-ha! Niečo som preca rozumel z toho, čo ste vtedy tam… natárali Sofiji Semjonovne, ale čože to má byť? Azda som docela odstatý človek a ničoho už nemôžem poňať. Objasnite mi, pre Boha, braček! Osvieťte ma najnovšími zásadami.

— Ničoho ste nemohli počuť, lužete vy ustavične.

— Ale veď ja o tom nehovorím, nehovorím o tom (hoci som voľačo aj počul), nie, ja len o tom spomínam, že ustavične vzdychate a vzdychate! Schiller sa vo vás búri každú chvíľu. Jestliže tak, iďte a oznámte v úrade, takto a takto, reku, stal sa so mnou taký kázus; stala sa v teorii malá chyba. Jestli ste presvedčený, že za dvermi neslobodno načúvať, ale starušky možno ovaľovať čimkoľvek, k vlastnému potešeniu, nuž bežte skorej niekam do Ameriky! Bežte šuhajko! Azda je ešte čas. Hovorím úprimne. Nemáte azda peňazí? Dám vám na cestu.

— Celkom ja na to nemyslím, prerušil ho Raskoľnikov s odporom.

— Rozumiem (ale vy sa nenamáhajte, ak chcete, ani veľa nehovorte); rozumiem, aké otázky u vás kolujú: mravné, či nie je tak? Otázky občana a človeka? Ale nechajte ich, načo sú vám teraz? He-he! Preto, že ste ešte ustavične občan a človek? Ale, keď je tomu tak, tedy nebolo ani treba pliesť sa do veci; nebolo treba brať sa za to, čo sa nepatrí. Nu, zastreľte sa; čo, nechce sa?

— Zdá sa, že náročky ma chcete podráždiť, len aby vás teraz nechal.

— Aký ste vy podivín, ale už sme prišli, ráčte, prosím, na schody. Vidíte, tuto je vchod k Sofii Semjonovne, nieto nikoho. Neveríte? Spýtajte sa u Kapernaumova; kľúč u nich necháva. A tu je sama madame de Kapernaumov. Čo? (Je trochu hluchá.) Odišla? Kam? Nuž vidíte, počuli ste teraz? Niet jej a nebude azda do samého večera. A teraz poďme ku mne. Veď ste chceli ísť ku mne? Tu sme aj u mňa. Madame Resselichová nie je doma. Tá ženská má ustavičné starosti, ale je to dobrá ženská, uisťujem vás, azda by ste ju mohli potrebovať, keby ste boli trochu rozvážnejší. Ráčte pozreť, berem z písacieho stola túto päťprocentovú obligáciu (pozrite, koľko ich ešte mám!), dnes ju rozmením. Videli ste? Viac času tratiť nemusíme. Stôl sa zavre, byt sa tiež zavre a sme zas na schodoch. Ak chcete, najmeme izvozčíka. Idem preca na Ostrovy. Nebude sa vám páčiť so mnou? Alebo vezmem tento koč na Jelagin, čo? Nechcete? Prejdime sa. Zdá sa, bude pršať, nič to, spustíme vrch…

Svidrigajlov sedel už v koči. Raskoľnikov rozsúdil, že podozrenie jeho, aspoň v túto chvíľu, nie je oprávnené. Neodpovedajúc ani slova, obrátil sa a šiel priamo smerom k Sennému námestiu. Keby sa bol obrátil aspoň raz po ceste, bol by mohol uvideť, jako Svidrigajlov, vzdialil sa asi na sto krokov, zaplatil kočišovi a ocítnul sa na chodníku. Ale neobrátil sa, nevidel tedy nič a zašiel za roh. Hlboký odpor viedol ho preč od Svidrigajlova. „A ja som mohol hoci na chvíľku očakávať niečoho od tohoto zlodeja, od tohoto smyselného prostopašníka a podleca!“ zakričal mimovoľne. Pravda, tento súd svoj Raskoľnikov vyslovil príliš náhlivo a ľahkomyseľne. Bolo niečo v celom Svidrigajlovi, čo mu dodávalo trochu originality, ak nie tajomnosti. Pokiaľ ale sa týkalo sestry, Raskoľnikov zostával preca pevne presvedčený, že Svidrigajlov nenechá ju v pokoji. Ale príliš už ťažkým a neznesiteľným stávalo sa mu o všetkom tom premýšlať!

Keď zostal sám, upadol po dvaciatich krokoch jako obyčajne do hlbokej zádumčivosti. Vstúpiac na most, zastavil sa u zábradlia a začal hladeť na vodu. A medzitým nad ním stála Avdotija Romanovna.

Stretol sa s ňou pri vchode na most, ale prešiel mimo, nespozorujúc jej. Dúnečka ešte nikdy nestretla ho takého a bola prekvapená do ľaknutia. Zastavila sa a nevedela, či má zavolať na neho alebo nie? Naraz spozorovala náhlivo sa približujúceho so strany Senného námestia Svidrigajlova.

Ale ten, jako sa zdalo, blížil sa tajomne a opatrne. Neišiel na most, ale zastal na strane, na chodníku, dajúc pozor, aby ho Raskoľnikov nezbadal. Dúňu už dávno spozoroval a dával jej znak. Zazdalo sa jej, že znakmi svojimi ju prosil, aby neokríkla brata, aby ho nechala na pokoji a volal ju k sebe.

Dúňa tak aj urobila. Obišla ticho brata a priblížila sa k Svidrigajlovi.

— Poďme skorej, zašeptal jej Svidrigajlov. — Nechcem, aby Rodion Romanyč vedel o našom svidaní. Upozorňujem vás, že som s ním sedel tu neďaleko v hostinci, kde ma sám vyhľadal, a ledva som sa ho zbavil. Vie o mojom písme k vám a čosi tuší. Vy ste mu to, pravda, neprezradili? A jestli nie vy, kto tedy?

— Už sme zašli za uhol, prerušila ho Dúňa, — teraz nás brat neuvidí. Oznamujem vám, že nepôjdem s vami ďalej. Povedzte mi všetko tu; všetko to možno povedať aj na ulici.

— Po prvé, na ulici sa to povedať nedá; po druhé, vy musíte vypočuť aj Sofiju Semjonovnu; po tretie, musím vám ukázať niektoré dokumenty… Ale ak nesúhlasíte ísť ku mne, odídem hneď bez všetkého vysvetlenia veci. Pri tom prosím, nezabudnite, že veľmi zaujímavé tajomstvo vášho milého brata nachodí sa zúplna v mojich rukách.

Dúňa zastala v nerozhodnosti a prenikavým pohľadom merala Svidrigajlova.

— Čoho sa bojíte? poznamenal tento spokojne: — mesto nie je dedina. Aj na dedine škodili ste viac vy mne, než ja vám, a tu…

— Sofiju Semjonovnu ste uvedomili?

— Nie, nepovedal som jej ani slova, ba ani neviem naisto, či je teraz doma? Ostatne, ostatne, bude doma. Dnes pochovala svoju príbuznú; deň nie je taký, aby chodila po návštevách. Do času nechcem nikomu sa o tom zmieniť, áno ľutujem čiastočne, že som vám to oznámil. Tu najmenšia neopatrnosť rovná sa už udavačstvu. Bývam tuto, tuto v tomto dome. Toto je dvorník nášho domu; dvorník ma veľmi dobre zná; pozrite, pozdravuje, vidí, že idem s dámou a už spozoroval aj váš obličaj, a to je pre vás práve vhod, ak sa príliš bojíte a mňa podozrievate. Odpustite, že sa tak hrubo vyjadrujem. Sám bývam v podnajme. Sofija Semjonovna býva vedľa mňa, hneď za stenou, tiež v podnajme. Celé poschodie je prenajaté. Čoho by ste sa mali báť ako dieťa? Alebo som už tak veľmi strašný?

Obličaj Svidrigajlov skrivil sa v láskavý úsmech; ale mu už nebolo do toho. Srdce jeho tĺklo, dych sa zastavoval, svieralo v hrudi. Náročky hovoril hlasnejšie, aby skryl svoje rastúce rozčulenie; ale Dúňa nespozorovala toto rozčulenie; veľmi ju rozdráždila poznámka o tom, že sa ho bojí, jako dieťa a že je pre ňu tak strašný.

— Hoci viem, že ste človek… bez česti, ale ani trochu sa vás nebojím. Iďte napred, povedala, ako videť, spokojne, ale obličaj jej bol veľmi bledý.

Svidrigajlov zastavil sa pri byte Sóninom.

— Dovoľte, abych sa prezvedal, či je doma… Nie je doma. To je nešťastie! Ale viem, že môže prísť veľmi skoro. Jestli odišla, tedy doista k istej dáme straniva svojích sirôt. Zomrela im mať. Aj ja som sa k tomu priplietol a obstarával som to. Ak sa Sofia Semjonovna nevráti za desať minút, pošlem ju k vám, ak chcete, ešte dnes; nuž, vidíte, tuto je môj byt. Mám dve izby. Za dvermi býva moja domáca, pani Resslichová. Teraz pozrite sem, ukážem vám svoje hlavné dokumenty: z mojej spalne tieto dvere vedú do celkom prázdnych dvoch izieb, ktoré sa prenajímajú. Tuto sú… toho si musíte všímnuť trochu pozornejšie…

Svidrigajlov mal najaté dve izby s nábytkom, dosť priestranné. Dúnečka nedôverčivo pozerala, ale nič zvláštneho nespozorovala ani v zariadení, ani v rozpoložení izieb, hoci možno bolo niečo spozorovať, na príklad, že byt Svidrigajlova nachodil sa jakosi medzi dvoma neobývanými bytmi. Vchod k nemu nebol priamo z pitvora, ale cez dve izby domácej panej, skoro prázdne. Zo spalne Svidrigajlov, otvoriac dvere, zamknuté na kľúč, ukázal Dúnečke tiež prázdny, prenajímaný byt. Dúnečka zastavila sa na prahu, nechápuc, prečo jej ho ukazujú, ale Svidrigajlov ponáhľal sa s vysvetlením:

— Pozrite sem do tejto velikej izby. Všímnite si týchto dverí, sú zatvorené na kľúč. Vedľa dverí stojí stolička, len jedna stolička v oboch izbách. To som priniesol zo svojho bytu, aby bolo pohodlnejšie načúvať. Tam za dvermi stojí stôl Sofije Semjonovny; tam sedela a shovárala sa s Rodionom Romanyčom. A ja som tu načúval, sediac na stoličke dva večery naporad, oba razy asi dve hodiny, — a mohol som sa veru dozvedeť všeličo, ako myslíte?

— Vy ste načúvali?

— Áno, načúval som; teraz poďme ku mne; tu ani sadnúť nieto kde.

Priviedol Avdotiju Romanovnu zpäť do svojej prvej izby, slúžiacej mu za salón, a poprosil ju sadnúť si na stoličku. Sám sadol na druhom konci stola, aspoň na siahu od nej; ale bezpochyby v jeho očiach už žiaril ten istý plameň, čo tak naľakal kedysi Dúnečku. Zatriasla sa a ešte raz nedôverčivo sa obozrela. Posunok jej bol mimovoľný; ako videť nechcela prejaviť nedôvery. Ale osamelá poloha bytu Svidrigajlova ju konečne prekvapila. Chcela sa spýtať, či je doma aspoň jeho domáca, ale nespýtala sa… z hrdosti. K tomu ešte iná, nepomerne väčšia bolesť, než strach, naplňovala jej srdce. Neznesiteľne sa trápila.

— Tu je váš list, začala, položiac ho na stôl. — Či je vari možné, čo píšete? Narážate na zločin, ktorý vraj spáchal brat. Príliš jasne narážate, nesmiete teraz sa vykrúcať. Vedzte, že som už pred vami počula o tej hlúpej poviedke a neverím z nej ani jednému slovu. Je to hnusné a smiešne podozrenie. Znám tú históriu, ako a z čoho povstala. Nemôžete mať nijakých dôkazov. Sľúbili ste dokázať, nuž hovorte! Ale popredku vedzte, že vám neverím! Neverím!…

Dúnečka povedala toto rýchle, náhliac sa, a na chvíľu farba vystúpila na jej obličaji.

— Keby ste neverili, či by sa mohlo stať, že by ste sa odvážili prísť sem ku mne? Prečože ste prišli? Z puhej zvedavosti?

— Netrápte ma, hovorte, hovorte!

— Veru, ste chrabrá devuška. Na môj dušu, myslel som, že poprosíte pána Razumichina, aby vás sem odprovadil. Ale nebolo ho ani s vami, ani okolo vás, díval som sa; to je odvážne, chceli ste tedy zachrániť Rodiona Romanyča. Ostatne vo vás je všetko božské… A čo sa týka vašeho brata, čože vám mám povedať? Sami ste ho práve videli. Jaký je?

— Na tom jedinom to preca nezakladáte?

— Nie na tom, ale na jeho vlastných slovách. Dva večery bol tu naporad u Sofije Semjonovny. Ukazoval som vám, kde sedeli. Urobil pred ňou celú spoveď. Je vrah. Zavraždil staruchu, vdovu po úradníkovi, úžernicu, u ktorej aj sám zastavoval veci; zabil aj sestru jej, predavačku, menom Lizavetu, ktorá nenazdajky vošla, keď zavraždil sestru. Zabil ich obe toporom, ktorý priniesol so sebou. Zabil ich, aby ich olúpil, a olúpil ich; vzal peniaze a jakési veci… Sám to všetko vyprával od slova do slova Sofiji Semjonovne, ktorá jediná vie o tom tajomstve, ale na vražde sa nezúčastnila ani slovom, ani činom, ba naproti zhrozila sa práve tak, jako vy teraz. Nebojte sa, ona ho nevyzradí.

— To nie je možné, mrmlala Dúnečka bledými rty; bola zadychčaná; nie je možné, nieto ani najmenšej príčiny, nijakého dôvodu… To je lož! Lož!

— Olúpil, to je celá príčina. Vzal peniaze a veci. Pravda, podľa vlastného priznania nepoužil ani peňazí, ani vecí, ale odniesol ich kamsi a schoval pod kameň, kde dosiaľ ležia. Ale preto, že sa neodvážil ich použiť.

— Ale či sa dá mysleť, že by mohol okrasť, olúpiť. Že by mohol na to len pomysleť? skričala Dúňa a skočila so stoličky. Veď ho znáte, videli ste ho? Či vari môže byť zlodejom?

Jako by srdečne prosila Svidrigajlova; na všetok svoj strach zabudla.

— Tu je, Avdotija Romanovna tisíc a milion kombinácií a odtienkov. Zlodej krade, a vie už aj o sebe, že je podlec; ale vidíte, počul som o istom blahorodom človekovi, že prepadol poštu; kto to vie, hádam sa skutočne nazdával, že vykonal poriadnu vec! Rozumie sa, že bych bol ani sám neuveril, práve tak jako vy, keby mi to bol povedal niekto so strany. Ale svojim vlastným ušiam som uveril. Sofiji Semjonovne vysvetlil tiež všetky príčiny; tá z počiatku ani vlastným ušiam neverila, ale očiam konečne uverila, svojím vlastným očiam. Veď jej to sám osobne povedal.

— A jakéže sú príčiny.

— To je dlhá vec, Avdotija Romanovna. Tu je, jako bych vám to vyjadril, svojho druhu teoria, podľa ktorej jednotlivé zlodejstvo je dovoliteľné, keď je hlavný cieľ dobrý. Jednotlivé zlo a sto dobrých vecí! Pravda, trápne je pre mladého človeka s dôstojnosťami a nepomerným samoľubím vedeť, že, keby bolo na príklad len asi tritisíc, celá kariéra, všetka budúcnosť v jeho životnom cieli by sa sformovala ináč, a medzitým tých trochtisíc nieto. Pridajte k tomu podráždenosť následkom hladu, mizerného bytu, roztrhaného obleku, následkom jasného vedomia krásy svojho sociálneho položenia a spolu položenia sestry a matky. A najviac ctižiadosť, hrdosť a ctižiadosť, ale ostatne, Pán Boh to vie, azda aj pri dobrých náklonostiach… Veď ja ho neobviňujem, nemyslite si, prosím; a nie je to ani moja vec. Bola tu tiež istá vlastná jeho malá teoria, — podľa ktorej ľudia delia sa na materiál a na zvláštnych ľudí, to jest na takých ľudí, pre ktorých podľa ich vysokého postavenia zákon nie je písaný, a naproti, ktorí sami dávajú zákony ostatným ľuďom, materiálu totiž, smetiam. Nič to, len taká malá teoria: une théorie comme une autre. Napoleon ho veľmi očaroval, to jest, zapáčilo sa mu to, že veľmi mnohí geniálni ľudia jednotlivého zla si nevšímali a kráčali cezeň bez rozmyslenia. Predstavil si, zdá sa, že aj on je taký geniálny človek, — to jest bol o tom nejaký čas presvedčený. Veľmi trpel a dosiaľ trpí, keď spomína, že teoriu síce sostavil, ale prekročiť, neváhajúc, nemôže, tedy že nie je človekom geniálnym. Nu, a to je už pre mladého samoľubivého človeka ponižujúce, zvlášte v naše časy…

— A výčitky svedomia? Zapierate v ňom tedy všetok mravný cit? Ale či je on vari takým?

— Ach, Avdotija Romanovna, teraz sa všetko skalilo, ostatne nikdy ani vo zvláštnom poriadku nebolo. Rusi sú vôbec ľudia širokí, Avdotija Romanovna, širokí jako ich krajina a neobyčajne náklonní k fantastickým, neporiadnym veciam; ale nešťastie je byť širokým bez zvláštnej geniálnosti. Len spomeňte, koľko ráz sme my s vami rozjímali o tom istom predmete o samote, večerami na terase v záhrade, každý raz po večeri. Ešte ste mi sami práve túto širokosť natúry vyhadzovali na oči. Kto vie, azda v ten istý čas, keď ste to hovorili, on, ležiac tuto, rozmýšľal o svojom. Naše vzdelané triedy nemajú zvlášte posvätných tradicií, Avdotija Romanovna, leda kto si ích podľa kníh sostaví… alebo z letopisov niečo prevezme. Ale to sú zväčša len učenci, tak že sa to pre svetského človeka ani nehodí. Ostatne moju mienku vôbec vy znáte; rozhodne nikoho neobviňujem. A my sme o tom už neraz hovorili. Ba mal som šťastie zaujímať vás svojími úsudkami… Veľmi ste bledá, Avdotija Romanovna!

— Tú jeho teoriu ja znám. Čítala som jeho článok v časopise o ľuďoch, ktorým je všetko dovolené… Priniesol mi ho Razumichin.

— Pán Razumichin? Článok vašeho brata? V časopise? Je taký článok? Nevedel som. To musí byť zaujímavé! Ale kde idete, Avdotija Romanovna?

— Chcem navštíviť Sofiju Semjonovnu, povedala slabým hlasom Dúnečka. — Kde sa k nej ide? Azda už prišla; hneď ju musím videť. Nech ona…

Avdotija Romanovna nemohla dohovoriť; zadychčala sa.

— Sofija Semjonovna nevráti sa len neskoro večer. Tak myslím. Mala prísť veľmi skoro; keď jej nieto dosiaľ, príde veľmi neskoro…

— Teda ty lžeš! Vidím… lhal si… všetko si lhal!… Ja ti neverím! Neverím! kričala Dúnečka rozvzteklená, celkom tratiac hlavu.

Skoro v mdlobe padla na stoličku, ktorú jej Svidrigajlov rychle podstavil.

— Avdotija Romanovna, čo vám je, spamätajte sa! Tu máte vody. Vypite trošku…

Strieknul na ňu trochu vody. Dúnečka sa zatriasla a prišla k sebe.

— Poúčinkovalo silne! mrmlal Svidrigajlov zamračený pre seba. — Avdotija Romanovna, uspokojte sa! Vedzte, že má priateľov. Zachránime ho, vyslobodíme. Chcete, odvezem ho za hranicu? Mám peniaze; za tri dni zaopatrím pas. A straniva toho, že zabil, vám poviem, on ešte vykoná veľa dobrých vecí, tak že sa to všetko zahladí; nuž uspokojte sa. Veľkým človekom ešte môže byť. Ale čo je vám?

— Zlý človek ste vy! Ešte sa posmieva. Pustite ma…

— Kam idete? Ale kam idete?

— K nemu. Kde je? Vy viete? Prečo sú tieto dvere zamknuté? Vošli sme týmito dvermi a teraz sú zavreté na kľúč. Kedy ste ich zamkli na kľúč?

— Nebolo preca možné kričať do všetkých izieb o tom, čo sme tu hovorili. Neposmievam sa. Kamže vy pôjdete takto? Chcete ho vari prezradiť? Dovediete ho do besnoty, a on sám sa prezradí. Vedzte, že ho už stopujú, už našli stopu. Počkajte, sadnite si, rozvažovať o tom budeme spolu. Preto som vás aj pozval, aby sme pohovorili o tom o samote, a dobre to rozvážili. Ale sadniteže si!

— Jakým spôsobom ho môžete zachrániť? Či ho vari možno zachrániť? Dúňa sadla. Svidrigajlov sadol si podľa nej.

— Všetko závisí od vás, od vás, od vás jedinej, začal s blýskajúcimi očima, skoro šeptom, zmätene, tak že nemohol vysloviť niektoré slová od rozčulenia.

Dúňa od ľaku odišla od neho ďalej. On sa tiež celý triasol.

— Vy… jediné vaše slovo a je zachránený! Ja… ja ho zachránim. Mám peniaze a priateľov. Hneď ho odpravím, vezmem pas, dva pasy. Jeden jeho, druhý môj. Chcete? Vezmem pas ešte pre vás… pre vašu maminku… k čomu vám Razumichin? Ja vás tiež milujem… Nekonečne vás milujem. Dovoľte mi kraj vašich šiat pobozkať, dovoľte! Dovoľte! Nemôžem počuť, ako ony šuštia. Povedzte mi: urob to a ja urobím. Aj nemožné urobím, čomu veríte, tomu aj ja budem veriť. Nehľaďte, nehľaďte na mňa tak! Viete, že ma vraždíte…

Začal až blúzniť. Stalo sa s ním naraz čosi, jako by mu udrelo do hlavy. Dúňa vyskočila a vrhla sa k dverám.

— Otvorte! Otvorte! kričala cez dvere, potriasajúc imi. Otvorteže! Či tu vari nikoho nieto?

Svidrigajlov vstal a spamätal sa. Zlostný a pohŕdavý úsmešok pomaly vystupoval na jeho trasúcich sa rtoch.

— Tam nikoho nieto doma, povedal ticho a s prestávkami; domáca odišla, marná práca tak kričať; len sa zbytočne rozčuľujete.

— Kde je kľúč! Otvor hneď dvere, hneď, nízky človek!

— Kľúč som stratil, nemôžem ho najsť.

— A! Teda je to násilie! zakričala Dúňa, zbledla ani smrť a vrhla sa do kúta, kde sa chytro zatarasila stolíkom, čo bol pod rukou. Nekričala, ale uprela oči na svojho mučiteľa a bystro stopovala každý jeho pohyb. Svidrigajlov sa tiež nehýbal s miesta a stál pred ňou na druhom konci izby. Áno, aj opanoval sa, aspoň zovnútorne.

— Povedali ste práve „násilie“, Avdotija Romanovna. Jestli násilie, tedy sami môžete rozsúdiť, že som urobil, čo je potrebné. Sofija Semjonovny nieto doma; ku Kapernaumovým je príliš ďaleko, päť zamknutých dverí. Konečne som aspoň dva razy silnejší než vy a nemám sa čoho báť, lebo ani potom nebudete sa môcť žalovať, veď nezachceteže skutočne vyzradiť svojho brata? Ba ani vám nikto neuverí; nu, prečo že išla devuška samotná k osamelému človekovi do bytu? Tak že, aj keď brata obetujete, nič nedokážete; násilie sa veľmi ťažko dokáže, Avdotija Romanovna.

— Podlec! zašeptala Dúňa rozhorčená.

— Ako chcete, ale nezabudnite, povedal som to len jako predpoklad. Mojím zdaním, máte docela pravdu; násilie je — ohavnosť. Povedal som len s tým cieľom, že na vašom svedomí vôbec nič nezostane, aj keby ste… aj keby ste chceli zachrániť svojho brata dobrovoľne, jako vám to navrhujem. Prosto by ste sa tedy podrobili okolnostiam, povedzme aj sile, ak to nejde bez toho slova. Rozvážte to, osud vášho brata a vašej matky je vo vašich rukách. A ja budem vašim otrokom… celý život… tuto budem čakať…

Svidrigajlov sadol si na diván, asi osem krokov od Dune. Nemala už najmenšej pochybnosti o jeho nesklátenom odhodlaní. K tomu ho aj dobre znala.

Naraz vytiahla z vačku revolver, natiahla kohútik, položila ruku s revolverom na stolík. Svidrigajlov vyskočil s miesta.

— Aha! Teda tak! zakričal udivený, zlostne sa usmievajúc; — to celkom mení beh veci! Vy mi sami neobyčajne obľahčujete vec, Avdotija Romanovna! Ale kde ste dostali revolver? Azda pan Rozumichin? Ale veď je to môj revolver! Starý známy! A jako som ho vtedy hľadal!… Naše dedinské hodiny v streľbe, čo som vám dával, neprešly tedy nadarmo.

— Nie je to tvoj revolver, ale Marfy Petrovny, ktorú si zabil, zlodej! Nemal si ničoho svojeho v jej dome. Vzala som ho, keď som začala podozrievať, k čomu si schopný. Opováž sa len krok urobiť, prisahám, že ťa zabijem!

Dúňa bola rozvzteklená. Revolver držala napohotove.

— Nuž, a brat? Zo zvedavosti sa spytujem? povedal Svidrigajlov, ustavične ešte stojac na mieste.

— Udaj ho, ak chceš! Ani s miesta! Nehýbaj sa! Vystrelím! Otrávil si ženu, viem to, sám si vrah!…

— A ste pevne presvedčená, že som Marfu Petrovnu otrávil?

— Áno, ty si! Sám si mi robil na to narážku; hovoril si mi o jede… viem, že si preň išiel… Ty si to urobil… ty… podlec!

— Keby to aj bola pravda, tedy len k vôli tebe… ty si bola len príčinou.

— Lžeš! Nenávidela som ťa vždycky, vždycky…

— Ehe, Avdotija Romanovna! Vari ste zabudli, jako ste sa už v zápale propagandy chýlili a roztápäli… Po očkách vašich som to spozoroval; pamätáte sa vtedy večer, pri mesiaci, slávik ešte spieval!

— Lžeš! (zbesnelosť zablýskala sa v očiach Dúniných,) — lžeš, klebetník!

— Lžem? Azda aj lžem. Ženským tieto veci nesluší pripomínať. (Usmial sa.) Viem, že vystrelíš. Nu, strieľaj!

Dúňa zdvihla revolver a bledá ako smrť, s trasúcim sa spodným rtom, so žiariacimi jako oheň čiernymi očima hľadela na neho odhodlaná, mieriac a vyčkávajúc prvého pohybu s jeho strany. Nikdy ešte nevidel ju tak krásnou. Oheň, šľahajúci z jej očí v tú chvíľu, keď zdvihla revolver, jako by ho bol opálil a srdce jeho s bolesťou sa svieralo. Urobil krok a výstrel zahučal. Guľka skĺzla po jeho vlasoch a zaryla sa do steny.

— Poštípala osa! Priamo do hlavy mieri… Čo je to? Krv! Vytiahol ručník, aby sotrel krv, tenkým prúdom tekúcu po jeho pravom spánku; bezpochyby guľka odrela trochu kožu lebky. Dúňa spustila ruku s revolverom a hľadela na Svidrigaljova nie azda v strachu, ale v jakejsi pochybnosti. Jako by sama už nechápala, čo to urobila a čo sa to robí.

— Nu, čo, chybili ste! Strieľajte ešte, ja čakám, ticho povedal Svidrigajlov, ustavične ešte sa usmievajúc, ale jakosi zamračený; takto vás môžem ešte prv schvatiť, než natiahnete kohútik!

Dúnečka sa zatriasla, chytro natiahla kohútik.

— Dajte mi pokoj! povedala v zúfalstve, prisahám, že zas vystrelím… Ja… vás zabijem!…

— Nu, čož… v troch krokoch, nie je možné nezabiť. Ale ak nezabijete… vtedy… Oči jeho zablýskaly, priblížil sa ešte o dva kroky.

Dúnečka vystrelila, revolver zolhal.

— Zle ste nabili Ale to nič. Máte tam ešte kapsľu. Popravte, čakám.

Stál pred ňou v dvoch krokoch, čakal a hľadel na ňu s divou odhodlanosťou. Dúňa poňala, že skôr zomre, než by ju pustil. „A už doista ho teraz zabije v dvoch krokoch!“

Naraz odhodila revolver.

— Odhodila! s podivením povedal Svidrigajlov a hlboko si oddýchol. Odľahlo mu na srdci.

Pristúpil k Dúni a ticho ju objal rukou okolo pásu. Neprotivila sa, ale trasúc sa ako list, hľadela na neho prosebnými očami. Chcela čosi povedať, ale vyhovoriť nemohla.

— Pusť ma! prosiac povedala Dúňa.

Svidrigajlov sa zatriasol: toto ty nebolo už tak vyslovené, ako predošlé.

— Teda ma nemiluješ? ticho sa spýtal.

Dúňa záporne krútila hlavou.

— Aj… nemôžeš?… Nikdy? zúfalo zašeptal.

— Nikdy! zašeptala Dúňa.

Minula chvíľa úžasného, nemého zápalu v duši Svidrigajlova. Nevylíčiteľným pohľadom díval sa na ňu. Naraz odňal ruku, odvrátil sa, rýchle odišiel k oknu a stal pred ním.

Prešla ešte chvíľa.

— Tu je kľúč! (Vytiahol ho z ľavého vačku kabáta a položil na stôl, nehľadiac a neobracajúc sa k Dúne.) — Vezmite; iďte skorej!…

Hľadel uprene do okna.

Dúňa pristúpila k stolu, aby vzala kľúč.

— Skorej! Skorej! opakoval Svidrigajlov, ustavične ešte sa nehýbajúc a neobracajúc k Dúni. Ale v tomto: „skorej“, ako videť, zvučala akási strašná nóta.

Dúňa ju porozumela, schvatila kľúč, vrhla sa k dverám, chytro odomkla a vyletela z izby. Za chvíľočku, bez seba, ako šialená vybežala na nábrežie kanála a rozbehla sa smerom k -skému mostu.

Svidrigajlov postál asi tri minúty pri okne; konečne sa pomaly obrátil a obozrel dokola a zvoľna potrel dlaňou čelo. Zvláštny úsmev skrivil jeho obličaj, úbohý, smutný, slabý úsmev, úsmev zúfalstva. Krv, už vysychajúca, zamazala mu dlaň; pozrel na krv so zlobou; potom namočil uterák a vytrel si sluchy. Revolver, odhodený Dúňou a odletevší k dverám, naraz mu padol do očú. Zdvihol a prezrel ho. Bol to malý, vačkový, trojvýstrelný revolver, starého systému; zostaly v ňom ešte dva náboje a jedna kapsľa. Ešte raz možno bolo vystreliť. Zamyslel sa, strčil revolver do vačku, vzal klobúk a vyšiel.



[10] drožkára




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.