ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vošiel k Sóni, bolo už na mrkaní. Celý deň Sóňa očakávala ho v úžasnom rozčulení. Čakaly spoločne s Dúňou. Táto prišla k nej z rána, spomenúc si na včerajšie slová Svidrigajlova, že Sóňa „o tom vie“. Nebudeme opakovať podrobnosti rozhovoru a opisovať slzy oboch ženských a jako sa sblížily. Dúňa z toho svidania vyniesla si aspoň tú útechu, že brat nebude samotný; k nej, Sóni, prvej prišiel so svojou spoveďou; v nej hľadal človeka, keď potreboval človeka; pôjde tiež za ním, kam ho pošle osud. Ani sa nepýtala, ale vedela, že to bude tak. Hľadela na Sóňu až s akousi zbožnou úctou a zo začiatku ju skoro znepokojovala týmto zbožným citom, s akým sa k nej chovala. Sóňa hotová bola až zaplakať, pokladajúc sa za nehodnú aj sa podívať na Dúňu. Krásny obraz Dúnin, keď táto poklonila sa jej s takou účasťou a úctou pri ich prvom svidaní u Raskoľnikova s tých čias utkvel jej v pamäti, jako jedna z najkrásnejších a najnedostupnejších vidín v jej živote.

Dúnečka konečne opustila Sóňu, aby očakávala brata v jeho byte. Zostanúc sama, Sóňa hneď sa začala mučiť od strachu pri myšlienke, že azda skutočne končí samovraždou. Toho sa obávala aj Dúňa. Ale obe celý deň na preteky uisťovaly sa navzájom všetkými dôvodmi, že to nie je možné a boly spokojnejšie, kým boly spolu. Ale teraz, len čo sa rozišly, aj jedna aj druhá začaly rozmýšľať len o tom jedinom. Sóňa spomenula, ako jej včera Svidrigajlov povedal, že Raskoľnikovi zbývajú dve cesty — Vladimírka alebo… K tomu znala jeho ctižiadosť, samoľúbie a neveru. „Či azda len jediná malomyseľnosť a strach pred smrťou môžu ho prinútiť žiť?“ pomyslela si konečne v zúfalstve. Slnko medzitým zašlo. Smutne stála pred oknom a uprene hľadela do neho, ale oknom tým bolo videť len neobielenú stenu súsedného domu. Konečne, keď už došla do úplného presvedčenia o smrti nešťastného, — vošiel do jej izby.

Radostný výkrik vyrval sa jej z pŕs. Ale keď pozrela pozornejšie do jeho obličaja, naraz zbledla.

— Prišiel som po tvoje krížiky, Sóňa, povedal Raskoľnikov — usmievajúc sa. Sama si ma posielala na krížnu cestu; a teraz, keď došlo k veci, dostala si strach?

Sóňa hľadela na neho s podivením. Podivným zdal sa jej tento tón; mráz prebehol jej po tele, ale o chvíľu sa dovtípila, že tón i slová tieto, všetko bolo len na oko. Hovoril s ňou, hľadiac jakosi do kúta, jako by vyhýbal pozreť jej priamo do obličaja.

— Vidíš, Sóňa, rozsúdil som, že tak vari bude aj výhodnejšie. Tu je okolnosť… Nu, ale bolo by dlho rozprávať. Vieš, čo ma len pajedí? Mám zlosť, že všetky tieto hlúpe, zverské potvory hneď ma obstúpia, vyvalia na mňa svoje okále, budú mi klásť svoje hlúpe otázky, na ktoré treba odpovedať — budú ukazovať prstom… Fuj! Vieš, ja nepôjdem k Porfirijovi; omrzel ma. Pôjdem radšej k svojmu priateľovi Porochovi, ten sa podiví, to bude zvláštny efekt. Ale mal bych byť chladnokrvnejším; stal som sa až príliš zlostným za posledné časy. Len si pomysli, práve som skoro päsťou pohrozil sestre len za to, že sa obrátila posledný raz, aby sa na mňa podívala. Veď je to ohavné takýto stav! Ach, kam som to došiel? Nu, kdeže sú krížiky?

Bol v akejsi podivnej nálade. Ani na mieste nemohol vydržať jedinej minúty, ani na jednom predmete nemohol sústredniť pozornosti; myšlienky jeho preskakovaly jedna cez druhú, zmätene hovoril; ruky sa mu zľahka triasly.

Sóňa mĺčky vytiahla z priečinku dva krížiky, cyprusový a mosadzný, prežehnala sa sama, prežehnala jeho a navliekla mu na krk cyprusový krížik.

— To je tedy symbol toho, že berem na seba kríž, ha-ha! Jako bych bol dosiaľ málo trpel! Cyprusový, to jest prostonárodný; mosadzný — totiž Lizavetin, bereš sebe, — ukáž, jako on na nej bol… v tú chvíľu? Znám tiež podobné dva krížiky, strieborný a obrázok. Shodil som ich vtedy staruche na prsia. Tie vlastne mal bych si teraz navliecť na krk… Ale ostatne, ustavične táram a zabúdam na vec; akýsi som roztržitý!… Vidíš, Sóňa, prišiel som vlastne preto, abych ťa upozornil, aby si vedela… To je všetko… Veď som len preto prišiel. (Hm! ostatne som myslel, že poviem viac.) Ale veď si sama chcela, abych šiel, nuž budem sedeť v žalári a vyplní sa tvoje želanie; čože plačeš? Aj ty tiež? Prestaň, dosť; oh, jaké mi je to všetko ťažké!

Jednako cit sa v ňom prebúdzal; srdce jeho sa svieralo pri pohľade na ňu: — „Čím som ja pre túto,“ myslel si. „Prečo plače, čože ma chystá na cestu, jako mať alebo Dúňa? Opatrovateľkou mojou bude!“

— Prežehnaj sa, pomodli sa aspoň raz, poprosila ho Sóňa trasúcim sa, nesmelým hlasom.

— Dobre, keď sa ti páči! A z čistého srdca, Sóňa, z čistého srdca…

Chcelo sa mu ostatne povedať čosi iného.

Prežehnal sa niekoľko ráz. Sóňa schvatila svoj ručník a hodila ho na hlavu. Bol to zelený, dradedamový ručník, bez pochyby ten istý, o ktorom sa zmienil vtedy Marmeladov, „rodinný“. U Raskoľnikova vznikla taká myšlienka, ale sa nespýtal. Skutočne už sám začal cítiť, že je hrozne roztržitý a jakosi ošklivo znepokojený. Naľakal sa toho. Naraz ho prekvapilo aj to, že Sóňa chce odísť spoločne s ním.

— Kam chceš ísť? Zostaň, zostaň! Ja pôjdem sám, zakričal mrzutý a skoro rozpajedený šiel ku dverám. „K čomu ten celý sprievod!“ mrmlal vychádzajúc.

Sóňa zostala prostred izby. Ani sa s ňou nerozlúčil, zabudol už na ňu. V jeho duši vzkypela zas akási pichľavá a búriaca sa pochybnosť:

„Či je to všetko tak? pomyslel si, opäť sostupujúc so schodov; „či vari nebolo by možné zastaviť sa a zas všetko prevrátiť… a nejsť?“

Ale preca šiel. Naraz pocítil rozhodne, že nemá prečo klásť si nejaké otázky. Keď vyšiel na ulicu, spomenul si, že sa nerozlúčil so Sóňou, že zostala prostred izby vo svojom zelenom ručníku, neodvažujúc sa pohnúť následkom jeho výkriku, a zastavil sa na chvíľku. Naraz ožiarila ho jedna myšlienka, — jako by čakala, aby ho prekvapila a celkom porazila.

„Prečože som ja teraz vlastne k nej prišiel? Povedal som jej, že v súrnej veci. V akej veci? Oznámiť jej, že idem. Daj si mi Bože! Aká potrebnosť! Či ju azda milujem? Veď nie, nie? Veď som ju odohnal teraz jako psa. Potreboval som vari skutočne jej krížiky? Ó, jako nízko som klesol! Nie, — potreboval som jej slzy, potreboval som videť jej ľaknutie, podívať sa, jako ju bolí srdce a jako sa trýzni! Bolo treba aspoň niečoho sa zachytiť, meškať, na človeka sa podívať! A ja som sa opovážil tak na seba spoliehať, také preludy si robiť o sebe, ja žobrák, ja ničomný, ja podlec!“

Šiel po nábreží kanála, nebol už ďaleko. Ale keď prišiel k mostu, zastavil sa a naraz zabočil na most a šiel na Senné námestie.

Chtivo pozeral napravo a naľavo, usiloval sa pozorne rozhľadeť každý predmet a na ničom nemohol sústredniť pozornosti; všetko sa mu vymykalo. „Za týždeň, za mesiac povezú ma niekam ako areštanta po tomto moste, jako sa podívam vtedy na tento kanál, mal bych si to zapamätať, mihnulo u neho v hlave. „Tuto je napísané: Úč. spoločnosť, jako sa vtedy podívam na ten nadpis? Čo vtedy asi budem cítiť a mysleť?… Bože, aké to musí byť všetko nízke, všetky tieto moje terajšie… starosti! Pravda, že všetko to musí byť zaujímavé… v svojom spôsobe… (ha-ha-ha! na čo si myslím!) stávam sa deckom, sám pred sebou sa chvastám; čože ja sám seba zahanbujem? Fuj, ako strkajú! Tento tlstý — akiste Nemec, — čo ma strčil, či vie, koho strčil? Baba s deckom prosí almužnu, zaujímavé je, že ma pokladá za šťastnejšieho než seba. Ale čo, mal bych jej dať niečo k vôli zaujímavosti. Päť kopejok mám vo vačku, odkiaľ sa vzaly? Na, na… tu máš, máťuška!“

— Opatruj ťa Pán Boh! ozval sa plačlivý hlas žobráčkin.

Vyšiel na Senné námestie. Nepríjemné mu bolo, veľmi nepríjemné stretať sa s ľuďmi, ale šiel práve ta, kde ich bolo najviac. Dal by všetko na svete, aby mohol zostať sám; ale sám cítil, že ani minúty nevydrží byť o samote. V zástupe garazdil jakýsi opilec; ustavične sa mu chcelo tancovať, ale ustavične padal na stranu. Obstúpili ho. Raskoľnikov pretlačil sa zástupom, niekoľko minút hľadel na opitého a naraz sa rozosmial. O chvíľu zabudol na neho. Odišiel konečne, nepamätajúc ani, kde sa nachodí; ale keď bol už prostred námestia, nastalo v ňom naraz akési hnutie, zmocnil sa ho razom istý pocit, zaujal ho celého — s telom aj mysľou.

Naraz si spomenul slová Sónine: „Iď na krížnu cestu, pokloň sa ľudu, pobozkej zem, lebo si pred ňou zhrešil a povedz celému svetu nahlas: „som vrah!“ Všetok sa zatriasol, spomenúc to. Jako by sa ho zmocnil naraz akýsi záchvat: vznietil sa a jako oheň objal ho celého. Všetko razom v ňom zmäklo, slzy prúdom sa lialy. Jako stál, tak padol na zem…

Kľačal prostred námestia, poklonil sa k zemi a pobozkal túto blatnatú zem s rozkošou a šťastím. Vstal a poklonil sa druhý raz.

— Vidíte ho, ten sa naslopal! poznamenal vedľa neho akýsi šuhaj.

Dali sa do smiechu.

— Bračekovia, ten sa chystá na cestu do Jeruzalema, s deťmi, s vlasťou sa lúči, celému svetu sa klania, hlavné mesto Petrohrad a jeho pôdu bozkáva, dodal akýsi opitý mešťan.

— Šuhaj je ešte mladý, poznamenal tretí.

— Z blahorodých, povedal ktosi solídnym hlasom.

— Teraz sa v tom nevyznáš, kto je blahorodý a kto nie.

Všetky tieto ohlasy a reči zdržali Raskoľnikova, a slová: „zabil som“, chystajúce sa môžbyť slieteť mu s jazyka, v ňom zamrely. Ale spokojne zniesol všetky tieto výkriky, poznámky a neobzerajúc sa šiel priamo uličkou smerom k policii. Istý zjav na mih oka sa pred ním ukázal na ceste, ale neprekvapil ho; tušil už, že tomu tak musí byť. V tú chvíľu, keď na Sennom námestí poklonil sa k zemi druhý raz, obrátil sa naľavo a spozoroval asi v pädesiatich krokoch od seba Sóňu. Schovala sa pred ním za jednu z drevených búd, čo stoja na námestí, sprevádzala ho tedy na celej jeho smútočnej ceste! Raskoľnikov pocítil a poňal v túto chvíľu raz na vždy, že je Sóňa teraz s ním na veky, a pôjde za ním hoci na kraj sveta, kamkoľvek by ho poslal osud. Celé jeho srdce sa prevrátilo… ale, — tu už došiel k osudnému miestu…

Dosť bodro vošiel do dvora. Bolo treba ísť na tretie poschodie. „Kým ešte výjdem,“ pomyslel si. Vôbec sa mu zdalo, že do osudnej chvíle je ešte ďaleko, že zbýva ešte veľa času, že o mnohom môže ešte rozmýšľať.

Opäť tie isté smeti, tie isté škrupiny na krútených schodoch, opäť tie isté kuchyne, z ktorých vychádza dym a smrad. Raskoľnikov z tých čias tu nebol. Nohy jeho slábly, ale šly. Zastavil sa na chvíľu, aby si oddýchol, aby popravil svoj zovňajšok, aby vošiel jako človek. „Ale k čomu? Prečo?“ pomyslel si naraz, vyjasniac si svoj pohyb. „Keď už treba vypiť tento kalich, či nie je už všetko jedno? Čím ohavnejšie, tým lepšie.“ V jeho obrazotvornosti predstavila sa mu v túto chvíľu figúra Iliju Petroviča Porocha. „Či vari skutočne k nemu? Azda možno k inému? K Nikodimovi Fomičovi? Vrátiť sa azda hneď a ísť k nemu do bytu? Aspoň to bude po domácky… Nie, nie! K Porochovi, k Porochovi! Keď mám piť kalich, nuž vypiť ho razom…“

Mráz ho prešiel, keď skoro bez seba otvoril dvere do kancelárie. Tento raz v nej bolo málo ľudí, stál akýsi dvorník a ešte akýsi človek prostého stavu. Raskoľnikov šiel do nasledujúcej izby. „Azda možno bude ešte aj nehovoriť,“ ozvalo sa v ňom. Tu jakási osobnosť akiste pisár v civilnom kabáte, chystal sa čosi písať pri stole. V kúte sedel ešte jeden pisár. Zametova tu nebolo. Nebolo ani Nikolaja Fomiča.

— Nikoho tu nemáte? spýtal sa Raskoľnikov, obracajúc sa k jednému z pisárov.

— A vy koho hľadáte?

— A-a-a! Ani chýru ani slychu, ale ruský zápach… jako je to tam v povesti… zabudol som! Moja vám úcta! zvolal naraz známy hlas.

Raskoľnikov sa zatriasol. Pred ním stál Poroch; vyšiel naraz z tretej izby. „To je osud,“ pomyslel si Raskoľnikov.

— K nám? V jakej veci? zvolal Ilija Petrovič (Bol, ako videť, vo výtečnej, áno trošku rozjarenej nálade.) — Jestli vo veci, tedy ste ráčili prísť ešte privčas. Ja sám som tu náhodou… Ale ostatne čím môžem slúžiť? Priznám sa vám… jako? jako? Odpustite…

— Raskoľnikov.

— Raskoľnikov? Či ste sa vari mohli domnievať, že som zabudol! Prosím vás, nepovažujte ma za takého… Rodion, Ro… Ro… Rodionyč, tak zdá sa?

— Rodion Romanyč.

— Áno, áno! Rodion Romanyč, Rodion Romanyč! Veľa ráz som sa vypytoval na vás. Priznám sa vám, z tých čias úprimne som ľutoval, že sme vtedy tak s vami… vysvetlili mi potom, dozvedel som sa, že ste mladý literát, ba aj učenec… a, abych tak povedal, prvé kroky… Ó, Pane Bože! Ktože z literátov a učencov zprvoti nerobil originálnych krokov! Ja a moja žena — my oba vážime si literatúru, a žena až vášnivo!… Len keď je človek blahorodý, všetko ostatné môže nadobudnúť talentom, znalosťou, rozumom, geniom! Klobúk — čo na príklad znamená klobúk? Kúpim ho u Zimmermanna; ale čo pod klobúkom väzí a klobúkom sa prikrýva, toho už nekúpim, prosím… Chcel som už ísť k vám ospravedlniť sa, ale myslím si, azda vy… Jednako ani sa nepýtam: prajete si azda skutočne niečo? Prišli k vám vraj príbuzní?

— Áno, mať a sestra.

— Mal som česť a šťastie stretnúť sa s vašou sestrou, — je to vzdelaná a krásna osoba. Priznám sa, ľutoval som, že sme vtedy s vami sa tak rozohnili. Náhoda! A že som vás vtedy straniva vašej mdloby zmeral jakýmsi pohľadom, — to sa potom najskvelejšie vysvetlilo! Streštenosť, fanatizmus! Chápem vaše rozhorčenie. Azda následkom toho, že prišla vaša rodina meníti byt?

— N-nie, len tak… Zašiel som sa spýtať… myslel som, že tu nájdem Zametova.

— Ach, áno. Veď ste sa spriatelili; počul som, prosím. Nu, Zametova u nás už nieto, — nezastihli ste ho. Áno, prosím, stratili sme Alexandra Grigorjeviča! Od včerajšieho dňa ho tu nieto; prešiel do iného oddelenia a odchádzajúc, so všetkými sa pohádal… až neslušne… Chlapčisko, vetroplach, nič viac, a mohol vzbudzovať nádej. Nu vidíte, tu ju máte, tú skvelú našu mládež! Skúšku, vraj, akúsi chce skladať, ale u nás len aby sa pohovorilo a chvastalo, tým sa aj skúška končí. To preca nie je to, jako na príklad vy alebo pán Razumichin, váš priateľ! Vaša kariéra je — učený odbor, a vás už nesrazia nezdary! Vám všetky tieto krásy života, možno povedať — nihil est, askét, mních, pustovník!… Pre vás kniha, pero za uchom, vedecké badania, — tam vznáša sa váš duch! Ja sám čiastočne… Ráčili ste čítať Zápisky Livingstona?

— Nie.

— A ja som čítal. Teraz ostatne veľmi mnoho nihilistov sa rozšírilo; ale to je pochopiteľné; aké sú to časy, pýtam sa? Ale vy preca nie ste nihilist! Povedzte úprimne, úprimne!

— N-nie…

— Vy so mnou môžete byť úprimný, neostýchajte sa! Niečo iného je služba, niečo iného… mysleli ste, že som chcel povedať: družba (= priateľstvo), nie, prosím, neuhádli ste! Nie priateľstvo, ale cit občana a človeka, cit humánností a lásky k Najvyššiemu. Môžem byť aj oficiálnou osobou a v úrade, ale vždy som povinný cítiť sa občanom a človekom a zodpovedať sa… Ráčili ste sa zmieniť o Zametovi. Zametov vyvedie nejaký škandál na francúzsky spôsob v neslušnom dome pri poháre šampanského alebo donského, — taký je váš Zametov! A ja môžbyť zhorel som od oddanosti a vznešených citov, a okrem toho mám význam, hodnosť, zaujímam úradné miesto! Som ženatý a mám deti. Plním povinnosť občana a človeka, a on je kto, dovoľte sa opýtať? Obraciam sa k vám jako ku človeku zošľachtenému, vzdelanému. Ešte tých porodných babíc neobyčajne veľa sa rozmnožuje.

Raskoľnikov zdvihol tázavo obočie. Slová Iliju Petroviča, ktorý akiste nedávno vstal od stola, zvučaly a sypaly sa pred ním zväčša jako prázdne zvuky. Ale časti ich preca jako-tak rozumel; hľadel tázavo a nevedel, čím sa to všetko končí?

— Hovorím o tých ostrihaných dievčatách, pokračoval shovorčivý Ilija Petrovič, — prezývam ich sám od seba porodnými babicami a nachodím že meno je celkom primerané. He-he! Lezú do akademie, učia sa anatomii; na povedzte, keď ochoriem, či zavolám devušku, aby ma liečila? Ha-ha!

Ilija Petrovič sa smial, celkom spokojný svojimi vtipmi.

— Dajme tomu, túha po osvete je nesmierna; ale vzdelať sa a dosť. K čomu to zneužívať? K čomu urážať vážené osobnosti, jako robí darebák Zametov? Prečo ma obrazil, pýtam sa vás? A ešte, ako veľa tých samovrážd sa rozšírilo — ani si to predstaviť nemôžete. Všetko to prehajdáka posledné peniaze a zmámi sa. Dievčatá, chlapci, starci… Ešte dnes ráno oznámili o jakomsi pánovi, čo nedávno prišiel… Nil Pavlyč, Nil Pavlyč! jako sa volá ten gentleman, o ktorom oznámili pred chvíľou že sa zastrelil na Petrohradskej?

— Svidrigajlov, chrapľavo a ľahostajne odpovedal ktosi z druhej izby. Raskoľnikov sa zatriasol.

— Svidrigajlov! Svidrigajlov sa zastrelil! zakričal.

— Jako! Vy znáte Svidrigajlova?

— Áno… znám… Nadávno prišiel…

— Áno, nedávno prišiel, žena mu umrela, človek prostopašný a naraz sa zastrelil a tak škandalózne, ani si predstaviť nemôžete… Zanechal v svojom zápisníku niekoľko slov, že umiera pri zdravom rozume a žiada, aby sa nikomu nepripisovala vina jeho smrti. Hovoria, že mal peniaze. Teda ho ráčite znať?

— Znám ho… moja sestra žila u nich v dome jako vychovateľka…

— Ba-ba-ba… A môžete nám tedy o ňom niečo povedať? A vy ste nemali ani tušenia?

— Včera som ho videl… pil víno… nič som nepodozrieval.

Raskoľnikov cítil, jako by na neho niečo upadlo a ho pridlávilo.

— Zasa jako by ste zbledli. Tu u nás je tak dusno…

— Áno, musím ísť, prosím, zamrmlal Raskoľnikov — prepáčte, že som znepokojoval.

— O, prosím, nech sa vám len páči! Spôsobili ste mi potešenie.

Ilija Petrovič mu aj ruku podal.

— Chcel som len… k Zametovi…

— Rozumiem, rozumiem. Veľmi mi bolo príjemné.

— Som… veľmi rád… do videnia… usmial sa Raskoľnikov.

Vyšiel; tackal sa. Hlava sa mu točila. Necítil, či stojí na nohách. Začal schodiť so schodov, opierajúc sa pravou rukou o stenu. Zdalo sa mu, že jakýsi dvorník s knižkou v ruke vrazil do neho, vystupujúc proti nemu do kancelárie; že jakési psíča štekalo kdesi v nižnom poschodí a že jakási ženská hodila doň válok a zakričala. Sišiel dolu a vyšiel na dvor. Tu na dvore, neďaleko od východu stála bledá, všetka zmeravelá Sóňa a divo, divo sa na neho podívala. Zastavil sa pred ňou. Čosi bolestného a utrápeného prejavilo sa v jej tvári, čosi zúfalého. Zalomila rukami. Znetvorený, plný pochybnosti úsmev vystúpil na jeho rtoch. Postál, usmial sa a obrátil sa hore, zasa do kancelárie.

Ilija Petrovič sadol a hrabal sa v jakýchsi listinách. Pred ním stál ten istý dvorník, ktorý práve vrazil do Raskoľnikova, vystupujúc po schodoch.

— A-a-a! Vy zasa! Zabudli ste niečo?… Ale čo vám je?

Raskoľnikov s pobledlými rty, s nehybným pohľadom, ticho priblížil sa k nemu, pristúpil k samému stolu, oprel sa oň rukou, chcel čosi povedať, ale nemohol; vychodily len akési nesúvislé zvuky.

— Vám je zle, stoličku! Sadnite si, sadnite! Vody! Raskoľnikov klesol na stoličku, ale nespúšťal očí s obličaja veľmi nepríjemne udiveného Iliju Petroviča. Oba asi minútu hľadeli druh na druha a čakali. Priniesli vody.

— To som ja… začal už Raskoľnikov.

— Napite sa vody.

Raskoľnikov odstrčil rukou vodu a ticho, s prestávkami, ale zreteľne preriekol:

— To som ja zabil vtedy staruchu, vdovu úradníka a sestru jej Lizavetu toporom a olúpil.

Ilija Petrovič otvoril ústa. So všetkých strán sa sbehli.

Raskoľnikov opakoval svoje priznanie…