ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lebezjatnikov mal vid znepokojený.

— Idem k vám, Sofija Semjonovna. Prepáčte… Myslel som si to, že vás tu najdem, obrátil sa naraz k Raskoľnikovi, — to jest nič som si nemyslel… takého niečo… ale práve som myslel… Tam u nás Katerina Ivanovna sa zbláznila, vybúchol naraz obracajúc sa k Sóni a zanechajúc Raskoľnikova.

Sóňa skríkla.

— To jest, aspoň sa tak zdá. Ostatne… Nevieme tam, čo si počať, to je to práve, prosím! Vrátila sa, — zdá sa, že ju odnekiaľ vyhnali a môžbyť aj zbili… Aspoň sa tak zdá… Bežala k náčeľníkovi Semjona Zacharyča, nenašla ho doma; obedoval u jakéhosi tiež generála… Predstavte si, rozbehla sa ta, kde obedovali… nedala sa odpraviť, dala si vyvolať tohoto náčeľníka, zdá sa, že od samého stola. Môžete si predstaviť, čo z toho vyšlo. Rozumie sa, že ju vyhnali; ale ona vypráva, že sama mu vynadala a čosi do neho hodila. To možno aj predpokladať… Že ju neareštovali — nechápem! Teraz to všetkým rozpráva, aj Amalii Ivanovne, len je ťažko jej rozumeť, kričí a bije sa… Ach áno: hovorí a kričí, keďže ju, vraj, všetci opustili, že vezme deti a pôjde na ulicu s verklíkom, že deti budú spievať a tancovať a ona tiež a peniaze sbierať a každý deň chodiť generálovi pod okno… „Nech, vraj, vidí, jako blahorodé deti otca úradníka chodia po ulici jako žobráci!“ Všetky deti bije, tie plačú. Léňu učí spievať „Chutorok“, chlapca tancovať, Polinu Michajlovnu tiež, trhá všetky šaty; robí im jakési čiapky, jako hercom; sama chce niesť medené umyvadlo a tĺcť naň na miesto hudby… Nechce nikoho poslúchnuť…

Lebezjatnikov bol by ešte pokračoval, ale Sóňa, ktorá ho počúvala celkom zadychčaná, naraz schvatila mantiľku a klobúk a vybehla z izby, obliekajúc sa po ceste. Raskoľnikov vyšiel hneď za ňou, Lebezjatnikov tiež.

— Istotne sa zbláznila! povedal Lebezjatnikov Raskoľnikovi, vychádzajúc s ním na ulicu: — nechcel som len ľakať Sofiju Semjonovnu a povedal som: „zdá sa“, ale nieto pochybnosti. Hovoria, že pri suchotinách vyskakujú na mozgu také hrčky; škoda, že sa do medicíny nerozumiem… Proboval som ju presvedčiť, ale neposlúcha.

— Rozprávali ste jej o hrčkách na mozgu?

— To jest nie celkom o hrčkách. Pri tom by ani nič nerozumela! Ale ja hovorím o tom: keď presvedčíme človeka logicky, že nemá prečo plakať, tedy prestane plakať. To je jasné. A vy myslíte, že neprestane?

— Veľmi ľahko by bolo vtedy žiť, odpovedal Raskoľnikov.

— Dovoľte, dovoľte; pravda, Katerine Ivanovne je dosť ťažko pochopiť; ale či viete, že v Paríži konaly sa už vážne skúšky straniva možnosti vyliečivať šialených pôsobením jediného logického presvedčovania? Istý tamojší profesor, vážny učenec, čo nedávno zomrel, domnieval sa, že tak možno liečiť. Základná myšlienka jeho je, že zvláštneho porušenia v organizme šialeného nieto, a že šialenosť je, abych tak povedal, logická chyba v úsudku, nesprávny názor na veci. Postupne vyvracal záhady chorého a predstavte si, dostihoval, vraj, výsledkov! Ale keďže pri tom používal aj spŕch, rezuľtáty tohoto liečenia podliehajú, pravda, pochybnosti… Aspoň tak sa zdá…

Raskoľnikov už dávno nepočúval. Došiel k svojemu domu, kyvol hlavou Lebezjatnikovi a zamieril k vrátam a na dvor. Lebezjatnikov sa spamätal, ozrel sa a bežal ďalej.

Raskoľnikov vošiel do svojej komôrky a stal naprostred. „Prečo sa sem vrátil?“ Pozrel na tieto žltkasté, ošklbané tapéty, na tento prach, na svoj diván… Zvonku ozýval sa jakýsi ostrý, ustavičný tlkot, jako by kdesi čosi zatĺkali, nejaký klinec… Pristúpil k oknu, a dlho veľmi pozorne díval sa na dvor. Ale dvor bol prázdny a nebolo videť tých, čo tĺkli. Naľavo, vo vedľajšej budove, bolo videť tu a tam otvorené okná; na oknách stály kvetníky s riedkou geraniou. Za oknami bola rozvešaná bielizeň… Všetko to znal nazpamäť. Odvrátil sa a sadol na diván.

Nikdy, nikdy ešte necítil sa tak úžasne osamelým. Asi o päť minút zdvihol hlavu a podivne sa usmial. Bola to zvláštna myšlienka: „Azda skutočne v kátorge bude lepšie,“ pomyslel si naraz.

Nepamätal, ako dlho presedel doma s tisnúcimi sa v jeho hlave neurčitými myšlienkami. Naraz sa dvere otvorily a vošla Avdotija Romanovna. Zpočiatku sa zastavila a pozrela na neho s prahu jako pred chvíľou on na Sóňu; potom prešla ďalej a sadla si proti nemu na stoličku, na včerajšie svoje miesto. Podíval sa na ňu mlčky a jakosi bez myšlienky.

— Nehnevaj sa, brat, prišla som len na chvíľku, povedala Dúňa. Výraz jej obličaja bol zádumčivý, ale nie prísny. Pohľad jej bol jasný a spokojný. Videl, že aj tá prišla k nemu s láskou.

— Brat, viem teraz všetko, všetko. Dmitrij Prokof’ič všetko mi vysvetlil a rozpovedal. Prenasledujú ťa a trápia následkom hlúpeho a hnusného podozrenia… Dmitrij Prokof’ič mi povedal, že nieto nijakého nebezpečenstva a že zbytočne sa dívaš na to s takým úžasom. Ale ja tak nemyslím a zúplna chápem, ako je v tebe všetko pobúrené a že toto rozhorčenie môže zanechať stopy na veky. Toho sa bojím. Za to, že si nás opustil, neodsudzujem a odpusť mi, že som ti preto výčitky robila prv. Cítim sama, že kebych mala také nešťastie, tiež by sa od všetkých vzdialila. Matke o tom ničoho nepoviem, ale budem hovoriť o tebe ustavične a poviem jej tvojim menom, že prídeš veľmi skoro. Netráp sa straniva nej; ja ju uspokojím; ale ani ty ju nesužuj, — prijď aspoň raz; spomeň, že je matka! A teraz prišla som len povedať (Dúňa začala sa zdvíhať s miesta), že na prípad, ak ti budem v niečom potrebná, alebo budeš potrebovať… celý môj život alebo čokoľvek… zavolaj ma, prijdem. S Bohom!

Prudko sa obrátila a išla k dverám.

— Dúňa! zastavil ju Raskoľnikov, vstal a pristúpil k nej: Tento Razumichin, Dmitrij Prokof’ič, je veľmi poriadný človek.

Dúňa sa trochu zapýrila.

— Nu, čože? spýtala sa, čakajúc chvíľku.

— Je to človek pracovitý, poctivý a spôsobný silne milovať… S Bohom, Dúňa.

Dúňa všetka sa zapálila, potom naraz sa znepokojila:

— Ale čo je to, brat, či sa mi azda skutočne na veky lúčime, že mi… robíš také poznámky?

— Všetko jedno… S Bohom…

Odvrátil sa a šiel od nej k oknu. Ona postála, pozrela na neho a vyšla znepokojená.

Nie, on nebol k nej chladný. Bola istá chvíľa (najposlednejšia), keď sa mu úžasne chcelo vrúcne ju objať a rozlúčiť sa s ňou, ba aj povedať jej, ale neodvážil sa ani ruku jej podať:

„Potom ešte azda sa strasie, keď spomenie, že som ju teraz objal, povie, že som jej ukradol bozk!“

„Či vydrží táto alebo nevydrží?“ pomyslel si o niekoľko minút. — Nie, nevydrží; takéto nevydržia! Také nikdy nevydržia, neznesú…

A spomenul si na Sóňu.

Naraz vzal čapicu a vyšiel.

Pravda, že nemohol, ba ani nechcel sa starať o svoj chorobný stav. Ale všetko toto ustavičné rozčulenie a všetok tento úžas nemohly zostať bez následkov. A jestli neležal ešte v skutočnej horúčke, to azda len preto, že toto ustavičné rozčulenie ešte ho držalo na nohách a pri vedomí, ale jakosi umelo, do času.

Potuloval sa bez cieľa. Naraz ho ktosi okríknul. Ozrel sa; k nemu pribehol Lebezjatnikov.

— Bol som u vás, hľadám vás. Predstavte si, ona splnila svoj úmysel a deti odviedla! My so Sofiou Semjonovnou ledva sme ju našli. Sama tlčie na pekáč, deti núti tancovať. Deti plačú. Zastavujú sa na krížnych cestách a pri krámoch. Hlúpy ľud beží za nimi. Poďme.

— A Sóňa? nepokojne spýtal sa Raskoľnikov, ponáhľajúc sa za Lebezjatnikovom.

— Je jako pomätená. To jest Sofija Semjonovna nie je pomätená ale Katerina Ivanovna; ostatne aj Sofija Semjonovna je bez seba. Ale Katerina Ivanovna je celkom pomätená. Hovorím vám celkom sa zbláznila. Odvedú ich v policiu. Môžete si predstaviť, jako to poúčinkuje na ňu… Sú teraz na kanáli pri u-skom moste, zcela neďaleko od Sofije Semjonovny. Blízko.

Na kanáli, neveľmi ďaleko od mosta a dva domy od domu, kde bývala Sóňa, sobral sa zástup ľudí. Zvlášte sbehly sa chlapci a dievčatá. Chrapľavý hlas Kateriny Ivanovny bolo počuť už od mosta. A skutočne bolo to zvláštne divadlo, spôsobné interes vzbudiť v uličnom obecenstve. Katerina Ivanovna v svojich staručkých šatách, vlnenom šáli a v polámanom slamenom klobúku, ktorý spadal jej jako neforemná guča na stranu, bola skutočne celkom pomätená. Bola unavená a ledva vydychovala. Utrápený, suchotinársky obličaj jej vyzeral ešte usúženejším než kedykoľvek indy (k tomu na ulici, na slnci suchotinár vždycky zdá sa viac chorým a znetvoreným než doma); ale vzrušený stav jej neprestával a každú chvíľu stával sa ešte podráždenejším. Vrhala sa k deťom, kričala na ne, nahovárala, učila ich tu pred ľuďmi, ako majú tancovať a čo spievať, začala im vykladať, prečo je to potrebné, prichádzala do zúfalstva nad ich nechápavosťou, bila ich… Potom, nedokončiac, vrhala sa k obecenstvu; keď spozorovala len trochu lepšie oblečeného človeka, čo sa zastavil, aby sa podíval, hneď mu začala vykladať, do čoho, vraj, dovedené sú deti „z blahorodého, ba možno povedať, z aristokratického domu“. Jestli počula v zástupe smiech alebo nejaké uštipačné slovo, hneď vrhla sa na opovážlivca a začala mu nadávať. Niektorí skutočne sa smiali, iní vrteli hlavami; pre všetkých vôbec zaujímavé bolo podívať sa na šialenú s poľakanými deťmi. Pekáča, o ktorom hovoril Lebezjatnikov, nebolo; aspoň Raskoľnikov ho nevidel; ale miesto tlčenia na pekáč Katerina Ivanovna začala plieskať do taktu svojimi suchými dlaňmi, keď nútila Pólečku spievať a Léňu a Kóľu tancovať; pri tom aj sama sprevádzala spev svojim spevom, ale zakaždým na druhej nóte zaviazla následkom mučíteľného kašľa, a preto znova prichádzala do zúfalstva, preklínala svoj kašeľ, ba aj plakala. Najviac ju rozčuľoval plač a strach Kóľov a Lenin. Skutočne chcela obliecť deti do kostymov, jako sa obliekajú uliční speváci a speváčky. Chlapec mal na hlave turban z čohosi červeného s bielym, aby predstavoval Turka. Pre Léňu kostymu sa nenašlo; mala na hlave len červenú z harasu pletenú čiapku nebohého Semjona Zacharyča a do čiapky zatknutý zlomok pštrosieho pera, ktoré prináležalo ešte babičke Kateriny Ivanovny a zostávalo dosiaľ v truhle jako rodinná zvláštnosť. Pólečka mala svoje obyčajné šatôčky. Hľadela na matku nesmelo a zdesená, neodchádzala od nej, tajila svoje slzy, domýšľala sa o šialenosti matkinej a nepokojne sa ozerala dokola. Ulica a zástup úžasne ju naľakaly. Sóňa neodchodila od Kateriny Ivanovny, plakala a prosila ju, aby sa vrátila domov. Ale Katerina Ivanovna bola neúprosná.

— Prestaň, Sóňa, prestaň! kričala, náhliac sa, dusiac sa a kašľajúc. Sóňa, nevieš, čoho žiadaš, jako dieťa! Povedala som ti už, že sa nevrátim k tej opitej Nemke. Nech vidia všetci, celý Petrohrad, jako prosia o almužnu deti blahorodého otca, ktorý celý svoj život slúžil verne a spravedlivo a možno povedať, umrel na službe. (Katerina Ivanovna stihla si už utvoriť túto fantáziu a slepo jej verila.) — Nech, nech tento ničomný generálik vidí. A veď si ty hlúpa, Sóňa: čože teraz jesť, povedz? Dosť sme sa ťa natrýznili, nechcem viac! Ach, Rodion Romanovič, to ste vy? zvolala, keď uvidela Raskoľnikova a bežala k nemu — vysvetlite, prosím vás, tomuto blázenkovi, že nič rozumnejšieho som nemohla urobiť. Aj verklikári sa živia, a nás hneď všetci rozoznajú, poznajú, že sme chudobná, blahorodá rodina sirôt, dovedená do žebroty, a ten generálik zostane bez miesta, uvidíte! Každý deň budeme mu chodiť pod okná a keď pôjde tadeto Hosudár, kľaknem na kolená, deti postavím napredok a ukážem na ne: „Zachráň nás, otče!“ On je otcom sirôt, on je milosrdný, zachráni nás, uvidíte, ale toho generálika… Léňa! Tenez vous droite! Ty, Kóľa, hneď budeš zas tancovať. Čo fňukáš? Zasa fňuká! Nu, čoho, čoho sa bojíš, blázonko! Pane Bože! Čo mám s nimi robiť, Rodion Romanovič? Keby ste vedeli, jaké sú to hlúpe deti! Čože si s takými počneš?…

A sama, div neplačúc (čo jej neprekážalo ustavične a bez úmolku hovoriť), ukazovala na fňukajúce deti. Raskoľnikov proboval ju nahovoriť, aby sa vrátila, ba povedal, chcejúc poúčinkovať na samoľúbie, že sa jej nesluší chodiť po uliciach, jako chodia verklikári, keďže sa chystá za riaditeľku zemianského penzionátu pre dievčence…

— Penzionátu, ha-ha-ha! Z toho vari nič nebude! zakričala Katerina Ivanovna, rozkašľúc sa hneď po smiechu; nie, Rodion Romanovič, prešla tá blúznivá myšlienka! Všetci nás opustili!… A tento generálik… Viete, Rodion Romanovič, veď som ja kalamár do neho hodila — stál tam práve v predsieni, vedľa hárka, kde sa podpisovali, aj ja som sa podpísala, hodila som a utiekla. Ó, podliaci, podliaci! Ale napľuť na to, teraz ich sama budem živiť, nikomu sa klaňať nebudem! Dosť som sa ju natrápila (ukázala na Sóňu). — Pólečka, koľko sme sobrali, ukáž? Jako? len dve kopejky? Ó, hnusní! Nič nedajú, len behajú za nami! Nu, čože sa ten chmuľo smeje? (ukázala na jedného zo zástupu). To je všetko preto, že tento Kóľka je taký nechápavý, to je kríž s ním. Čo chceš Pólečka? Hovor so mnou po francúzsky, parlez moi français. Veď som ťa preca učila, veď vieš niekoľko fráz!… Jakože ináč rozoznajú, že ste z blahorodej rodiny, dobre vychované deti a nie tak jako všetci verklikári; nebudeme preca bábikové divadlo hrať, ale zaspievame blahorodý romans… Ale čože budeme spievať? Prerušujete ma ustavične a my, vidíte, my sme sa tu zastavili na tom, Rodion Romanovič, aby sme vybrali, čo spievať, — niečo takého, aby aj Kóľa mohol tancovať… lebo všetko je to u nás, môžete si predstaviť, bez prípravy; musíme sa dohovoriť, repetíciu dokonálu urobiť a potom pôjdeme na Nevský, kde je o veľa viac ľudí z vyššej spoločnosti a hneď nás spozorujú. Léňa vie „Chutorok“. Ale musíme zaspievať aj niečo viac blahorodého… Nu čo si vymyslela, Póľa, keby si aspoň ty materi pomohla! Pamäť mám slabú! Preca nebudeme spievať „Husár na šabľu sa opieral…“ Ach zaspievajme francúzsky „Cinque sous!“ Veď som vás učila. A čo je hlavné, keďže je to po francúzsky, hneď uvidia, že ste zemianske deti, aj to bude o veľa dôjemnejšie… Možno by aj: „Malborough s’en va-t-en guerre“! lebo je to celkom detská pesnička a spievajú ju vo všetkých aristokratických domoch, keď uspávajú deti:

začala spievať… — Ale nie, lepšie bude „Cinq sous!“

Nu, Kóľa, rúčky v boky; a ty, Léňa, tiež sa otáčaj v protivnú stranu, a my s Pólečkou budeme spievať a tľapkať!

Khi-khi-khi! (Rozkašľala sa.)

— Poprav šatôčky Pólečka. Teraz sa musíte zvlášte držať slušne a delikátne, aby všetci videli, že ste zemianske deti. Ale zasa všetci plačete! Ale čo vám je, hlúpe deti! Kóľa, začínaj skorej, skorej, skorej, — oh, jaký je to k nevystániu chlapec!…

Zasa vojak! Nu čo by si rád?

Skutočne zástupom pretlačil sa strážnik. Ale v tú istú chvíľu jakýsi pán v uniforme a v plášti, solídny úradník asi pädesiatročný, s rádom na krku (toto posledné bolo veľmi príjemné Katerine Ivanovne a poučinkovalo aj na strážnika) priblížil sa a mlčky podal Katerine Ivanovne trojrubľovú zelenú bankovku. Na jeho obličaji prejavil sa úprimný súcit. Katerina Ivanovna prijala bankovku a úctivo, ba ceremonne sa poklonila.

— Ďakujem vám, milostivý pane, začala s vysoka; príčiny, ktoré vás pohnuly… vezmi peniaze Pólečka. Vidíš sú preca blahorodí a veľkomyseľní ľudia, hotoví hneď pomôcť chudobnej zemianke v nešťastí. A ten generálik sedel a jedol jarabice… zadupal nohami, že som vyrušila… Vaša Excellencia, hovorím, zastúpte sa za siroty, lebo ste dobre znali nebohého Semjona Zacharyča, v deň jeho smrti ohováral jeho vlastnú dcéru najpodlejší z podlecov… Zasa ten vojak! Zastúpte sa! zvolala na úradníka: — prečo ten vojak ku mne leze? Utiekli sme už pred jedným z Meštianskej… čo sa ty miešaš do toho, durak!

— Lebo na uliciach je zakázané, prosím. Neráčte neporiadky robiť.

— Sám robíš neporiadok! Ja chodím zrovna tak jako s verklíkom, čo ti je do toho?

— Straniva verklíka treba mať dovolenie, ale takýmto spôsobom vy sami shromažďujete ľudí. Kde ráčite bývať?

— Jaké dovolenie, nariekajúc zvolala Katerina Ivanovna. Dnes som pochovala muža, jaké dovolenie tu ešte treba!

— Ctená pani, uspokojte sa, začal úradník — poďme, dovedem vás… Tu v zástupe sa to nesluší… vy ste chorá…

— Ctený pane, ctený pane, vy nič neviete! kričala Katerina Ivanovna: — my pôjdeme na Nevský — Sóňa, Sóňa! Ale kdeže je? Tiež plače! Ale čo je vám všetkým?… Kóľa, Léňa, kam idete, zakričala naraz naľakaná: — ó, hlúpe deti! Kóľa, Léňa, ale kdeže sú?…

Stalo sa tak, že Kóľa a Léňa, poľakaní do najvyššieho stupňa uličným zástupom a výstrednými kúskami pomätenej matky, keď videli konečne aj vojaka, ktorý ich chcel vziať a kamsi odviesť, naraz jako by sa shovorili, vzali sa za rúčky a dali sa na útek. Úbohá Katerina Ivanovna rozbehla sa, nariekajúc, doháňať ich. Žiaľne bolo dívať sa na ňu utekajúcu, plačúcu, zadychčanú. Sóňa a Pólečka rozbehly sa za ňou.

— Vráť, vráť ich, Sóňa! Ó, hlúpe, nevďačné deti… Póľa! Chyť ich… Veď ja pre vás…

Potknula sa v plnom behu a padla.

— Rozbila sa do krvi! O, Pane Bože! skríkla Sóňa skloniac sa nad ňou.

Všetci sa sbehli, všetci začali sa tlačiť okolo. Raskoľnikov a Lebezjatnikov pribežali medzi prvými; úradník sa tiež ponáhľal, a za ním aj strážnik, zabručiac čosi a máchnuc rukou, lebo tušil, že vec neobíde sa bez starostí.

— Pakujte sa! Preč odtiaľ! rozháňal tlačiacich sa.

— Zomiera! zakričal ktosi.

— Zbláznila sa, povedal iný.

— Pane Bože, nedopúšťaj! povedala jakási ženská, prežehnávajúc sa. — A či dievčatko s chlapcom chytili? Vedú, staršia ich lapila… Nerozumné deti!

Ale keď prezreli dobre Katerinu Ivanovnu, uvideli, že sa vôbec nerozbila o kameň, jako myslela Sóňa, ale že krv rozliata po dlážke, vystriekla hrdlom.

— To ja znám, videl som to, mrmlal úradník Raskoľnikovi a Lebezjatnikovi, — to sú súchoty; vystriekne takto krv a zadusí. S jednou mojou príbuznou sa to prihodilo ešte nedávno, bol som svedkom, a tak pol druha pohára… naraz, prosím… Čože robiť, veď ona hneď umre.

— Sem, sem, ku mne! prosila Sóňa: — túto bývam!… Tento dom, druhý odsiaľ… Ku mne skorej, skorej! Po doktora pošlite… Ó, Pane Bože!

Úradník sa postaral, aby prosbe Sóninej bolo vyhovené, sám strážnik pomáhal prenášať Katerinu Ivanovnu. Doniesli ju k Sóni skoro mŕtvu a položili na posteľ. Výtok krvi ešte trval, ale jako by začala prichodiť k sebe. Do izby vošli odrazu okrem Sóne, Raskoľnikov a Lebezjatnikov, úradník a strážnik, ktorý predbežne rozohnal zástup. Pólečka priviedla, držiac za ruky, Kóľu a Léňu, trasúcich sa a plačúcich. Sobrali sa tiež od Kapernaumových: sám on, chromý, zvláštneho vidu človek, s vlasmi trčiacimi jako štetiny; jeho žena, majúca jakýsi raz na vždy naľakaný výraz a niekoľko ich detí so zmeravenými od ustavičného udivenia obličajami a s otvorenými ústami. Medzi všetkým týmto obecenstvom objavil sa naraz Svidrigajlov. Raskoľnikov s podivením pozrel na neho, nechápuc, odkiaľ sa vzal, a nepamätajúc sa, že by bol býval v zástupe.

Hovorili o lekárovi a o kňazovi. Úradník, hoci pošeptal Raskoľnikovi, že, zdá sa, doktor je teraz už zbytočný, preca poslal ha zavolať. Rozbehol sa sám Kapernaumov.

Medzitým Katerina Ivanovna vzdychla, krv na čas zmizla. Hľadela chorobným, ale upreným a prenikavým zrakom na bledú a trasúcu sa Sóňu, utierajúcu jej ručníkom kvapky potu s obličaja; konečne poprosila, aby ju trochu zdvihli. Posadili ju na posteli, podopierajúc s oboch strán.

— A kde sú deti? spýtala sa slabým hlasom. Priviedla si ich Póľa? Ó, hlúpe deti… Nu, prečo ste utekaly… Óh!

Krv ešte pokrývala jej vyschlé rty. Otáčala dokola oči, pozerajúc.

— Tedy tuto bývaš, Sóňa! Ani raz som u teba nebola… ale sa prihodilo teraz…

S utrpením pozrela na ňu.

— Vycicali sme ťa, Sóňa… Póľa, Léňa, Kóľa, poďte sem… Tu sú Sóňa všetky, vezmi ich… z rúk do rúk… a ja toho už mám dosť… Koniec je všetkému! Ha!… Položte ma, dajte mi spokojne umreť…

Položili ju opäť na podušku.

— Čo? Kňaza?… Netreba… Kde máte zbytočný rubľ?… Nemám hriechov!… Boh aj tak mi musí odpustiť… Sám vie, jako som trpela!…

Nepokojné blúznenie zmocňovalo sa jej viac a viac. Chvíľami sa striasla, dívala sa dokola, poznávala všetkých na chvíľku. Dýchala chrapľavo a ťažko; čosi jako by jej vrelo v hrdle.

— Hovorím mu: Vaša Excellencia! vykrikovala, oddychujúc po každom slove: — tá Amálija Ľudvigovna… ach! Léňa, Kóľa! Rúčky v boky, skorej, skorej, glissez, pas de basque! Dupkaj nôžkami… Buď gracióznym chlapcom.

Jako je to ďalej? To by sa mohlo spievať…

Nu, áno, jakože by nie! was willst du mehr, — vymyslí si to chmuľo!… A ešte:

Ach, jako som mala rada… Zbožňovala som túto pieseň, Pólečka!… Vieš tvoj otec… ešte jako ženich ju spievaval… O, dni!… Tú by sme mali spievať! Ale jakože je to… zabudla som… napomniteže! Bola neobyčajne vzrušená a namáhala sa vstať. Konečne strašným, chrapľavým hlasom začala, vykrikujúc a dusiac sa pri každom slove, s vidom jakéhosi vzrástajúceho ľaknutia:

Vaša Excellencia! naraz začala bedovať a nariekať, zalievajúc sa slzami: zastúpte sa za siroty, pamätajúc pohostinstvo Semjona Zacharyča!… H-a! Zatriasla sa naraz, spamätujúc sa a s akýmsi úžasom pozerala na všetkých. Hneď poznala Sóňu. — Sóňa, Sóňa! povedala nežne a prívetivo, jako by sa podivila, že ju vidí pred sebou: — Sóňa, milá, aj ty si tu? Zas ju trochu zdvihli.

— Dosť!… Už je čas!… S bohom, nešťastná!… Pretrhla sa devla! zakričala zúfale a s nenávisťou a svalila sa hlavou na podušku.

Opäť upadla do bezvedomia, ale to netrvalo dlho. Bledožltá, vyschlá jej tvár obrátila sa, ústa sa otvorily, nohy kŕčovito sa natiahly. Hlboko, hlboko vzdychla a umrela.

Sóňa upadla na jej mrtvolu, objala ju rukami a celkom zamrela, priľnúc hlavou k vyschlým prsiam nebohej. Pólečka sklonila sa k nohám matkiným a bozkávala ich, plačúc usedavo. Kóľa a Léňa, nepochopujúc ešte, čo sa stalo, ale tušiac čosi veľmi hrozného, upreli na seba oči a naraz spoločne odrazu otvorili ústa a začali plakať. Oba ešte boli v kostymoch, jeden s turbánom, druhá v domácej čapici s pštrosím perom.

A jakým spôsobom ten „pochválny list“ našiel sa naraz na posteli vedľa Kateriny Ivanovny? Ležal tu pri poduške; Raskoľnikov ho videl.

Raskoľnikov odišiel k oknu. Lebezjatnikov prikročil k nemu.

— Umrela! povedal Lebezjatnikov.

— Rodion Romanovič, chcem vám povedať dve slovcia, pristúpil Svidrigajlov. Lebezjatnikov hneď mu ustúpil miesto a delikátne hľadel sa stratiť medzi ostatnými. Svidrigajlov odviedol prekvapeného Raskoľnikova ešte ďalej do kúta.

— Všetky starosti, to jest pohreb a ostatné, berem na seba. Viete, že nemajú peňazí, a ja som vám povedal, že mám zbytočné. Tieto malé deti, aj Pólečku oddám do nejakého lepšieho sirotského ústavu a uložím na každé dieťa do plnoletosti po tisíc päťsto rubľov kapitálu, aby Sofija Semjonovna bola už celkom spokojná. Ale aj ju vytiahnem z bahna, lebo je dievča dobré, či nie je pravda? Nuž, prosím, oznámte Avdotiji Romanovne, že som jej desaťtisíc takto upotrebil.

— S akým cieľom preukazujete také dobrodenia? opýtal sa Raskoľnikov.

— E-eh! Nedôverčivý človek! zasmial sa Svidrigajlov. — Veď som povedal, že tieto peniaze mám zbytočné. A tak celkom po ľudsky nepripúšťate azda? Veď nebola preca „voš“ (ukázal prstom do toho kúta, kde bola nebohá), jako nejaká starucha úžernica. A kebych nepomohol ja, veď „Pólečka, na príklad tiež po tej istej ceste pôjde“…

Povedal to jakosi huncútsky a mrkol na neho, nespúšťajúc s neho očí. Raskoľnikov zbledol a zmeravel, počujúc svoje vlastné slová, čo riekol Sóni. Chytro odskočil a divo pozrel na Svidrigajlova.

— Akože… vy to viete? zašeptal, ledva vydychujúc.

— Ale veď ja bývam tu, za stenou u madame Resslichovej. Tu je Kapernaumov, a tam madame Resslichová, stará a oddaná priateľkyňa. Som súsed, prosím.

— Vy?

— Ja, pokračoval Svidrigajlov, otriasajúc sa od smiechu, — a môžem vás uistiť, najmilejší Rodion Romanovič, že ma ku podivu zaujímate. Veď som vám povedal, že sa sblížime. A uvidíte, jaký som ja prístupný človek. Uvidíte, že so mnou ešte možno žiť…