Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov


 

III

— Peter Petrovič! zakričala: zastaňte sa za mňa aspoň vy! Poučte túto hlúpu stvoru, že nesmie tak zachádzať s blahorodou dámou v nešťastí, že je na to súd… ja k samému general-gubernátorovi… Zodpovie sa… Pamätujúc pohostínstvo môjho otca, zastaňte sa za siroty.

— Dovoľte, milostivá… Dovoľte, dovoľte milostivá, bránil sa Peter Petrovič, tatinka vášho, jako sami viete, vôbec nemal som česti znať… dovoľte milostivá! (ktosi sa hlasito zasmial) a do vašich ustavičných rozopier s Amaliou Ivanovnou miešať sa nehodlám, prosím… Prichádzam vo svojej veci… želal bych mať vysvetlenie od nevlastnej dcéry vašej Sofie… Ivanovny… Zdá sa, že tak, prosím? Dovoľte vojsť, prosím…

A Peter Petrovič obojdúc bokom Katerinu Ivanovnu, zamieril v opačný kút, kde sa nachodila Sóňa.

Katerina Ivanovna jako stála na mieste, tak i zostala jako hromom omráčená. Nemohla poňať, jako mohol Peter Petrovič zapreť pohostinstvo jej tatinka. Vymysliac si raz toto pohostinstvo, sama tomu už sväto verila. Prekvapil ju tiež vecný, suchý tón Petra Petroviča, až plný akejsi pohŕdavej hrozby. Aj všetci jakosi naraz utichli pri jeho objavení. Okrem toho, že tento „solídny a vážny“ človek až príliš rezko neharmonoval s celou spoločnosťou, bolo možné videť, že prišiel pre niečo dôležitého, že dozaista nejaká neobyčajná príčina mohla ho priviesť do takej spoločnosti, a že tedy hneď niečo sa stane, čosi bude. Raskoľnikov, ktorý stál vedľa Sóni, stúpil na stranu, aby ho pustil; Peter Petrovič, jako sa zdalo, celkom ho nespozoroval. Za chvíľu na prahu objavil sa aj Lebezjatnikov; do izby nevošiel, ale zastavil sa tiež s akousi zvláštnou zvedavosťou, skoro podivením; načúval, ale zdalo sa, dlho nemohol čosi poňať.

— Prepáčte, že azda vyrušujem, ale vec je dosť dôležitá, prosím, poznamenal Peter Petrovič akosi všeobecne a neobracajúc sa k nikomu zvlášte; — ba rád som, že je prítomné obecenstvo. Amalia Ivanovna, prosím vás úctivo, aby ste jako domáca pani obrátili pozornosť na môj nasledujúci rozhovor so Sofijou Ivanovnou. Sofija Ivanovna, pokračoval, obracajúc sa priamo k neobyčajne udivenej a už popredku poľakanej Sóni, — s môjho stola, v izbe priateľa mojeho Andreja Semjonoviča Lebezjatnikova, práve po vašej návšteve, zmizla prináležiaca mne bankovka storubľovej hodnoty. Ak viete jakýmkoľvek spôsobom a ukážete nám, kde sa teraz nachodí, uisťujem vás čestným slovom a prizývam všetkých za svedkov, že vec tá len tým sa končí. V protivnom prípade vynútený budem obrátiť sa k prostriedkom veľmi vážnym, a potom… pripíšte si následky.

V izbe nastalo úplné ticho. Ba aj plačúce deti umĺkly. Sóňa stála bledá ani smrť, hľadela na Lužina a nemohla nič odpovedať. Jako by ešte ani nechápala veci. Uplynulo niekoľko sekúnd.

— Nuž, prosím, jako tedy? spýtal sa Lužin, hľadiac na ňu uprene.

— Ja neviem… Ja nič neviem… slabým hlasom povedala konečne Sóňa.

— Nie? Neviete? opýtal sa znova Lužin a ešte niekoľko sekúnd mlčal. Rozmyslite si, mademoiselle, začal prísne, ale ustavične ešte jako by nahováral a napomínal, — rozvážte, som hotový dať vám ešte čas na rozmyslenie. Ráčte sa podívať, prosím: kebych nebol tak istý, tedy rozumie sa pri mojej skúsenosti, neopovážil bych sa tak priamo vás obviňovať, lebo za podobné priame a verejné, alebo lživé, alebo len aj mylné obvinenie sám v niektorom smysle som zodpovedný. Viem to prosím. Dnes ráno som rozmenil pre svoje potreby niekoľko päťprocentných obligacií na nominálnu sumu tritisíc rubľov. Rozpočet mám zapísaný v zápisnej knižke. Keď som prišiel domov, začal som — Andrej Semjonovič je svedkom — počítať peniaze a spočítajúc dvetisíc tristo rubľov, schoval som ich do tobolky a tobolku do náprsného vačku kabáta. Na stole zostalo okolo piatisto rubľov v bankovkách a medzi nimi tri po sto rubľov každá. V tú chvíľu prišli ste vy (na moje pozvanie) a celú tú dobu boli ste potom u mňa v neobyčajnom rozčulení, tak že ste až tri razy za rozhovoru vstávali a ponáhľali ste sa z jakejsi príčiny odísť, hoci rozhovor náš nebol ešte končený. Andrej Semjonovič môže to všetko dosvedčiť. Zaiste sami, mademoiselle, nebudete sa spierať potvrdiť a oznámiť, že som vás dal zavolať skrze Andreja Semjonoviča, len preto, abych pohovoril s vami o sirotskom a bezvýchodnom položení vašej príbuznej Kateriny Ivanovny (ku ktorej som nemohol prísť na kar) o tom, jako by bolo užitočné usporiadať v jej prospech niečo na spôsob sbierky, lutrie alebo podobného. Ďakovali ste mi, áno zaslzili ste (rozprávam všetko tak, jako bolo, abych po prvé vás upamätal, a po druhé abych vám ukázal, že z pamäti mojej nevymizla ani najmenšia črta). Potom som vzal so stola desaťrubľovú bankovku a dal som ju vám svojím menom v záujme vašej príbuznej a pre prvú výpomoc. Všetko to videl Andrej Semjonovič. Potom som vás odprevadil ku dverám — ustavične pri tom istom vašom rozčúlení, nato, keď som zostal sám s Andrejom Semjonovičom, pohovoril som s ním asi desať minút, — a keď Andrej Semjonovič vyšiel, obrátil som sa znova ku stolu, kde ležaly na ňom peniaze, s cieľom, aby ich spočítal a oddieľno uložil, jako som to hodlal prv. K môjmu podiveniu jedna storubľová bankovka chybovala. Ráčteže rozsúdiť: podozrievať Andreja Semjonoviča nijako nemôžem, prosím; aj predpokladať to sa hanbím. Zmýliť sa v počte tiež som nemohol, keďže minútu pred vašim príchodom, zakončiac všetky účty, našiel som súčet správnym. Spomínajúc na vaše rozčulenie, na náhlenie sa odísť a na to, že ste držali ruky nejaký čas na stole; rozvážiac konečne spoločenské postavenie vaše a spojené s ním návyky, s hrôzou, abych tak povedal, ba aj proti svojej vôli bol som prinútený zastaviť sa na podozrení, — pravda, ukrutnom, ale oprávnenom, prosím! Dodám ešte a opakujem: že nehľadiac na všetku moju samozrejmú istotu, preca v terajšom mojom obvinení spočíva pre mňa risk. Ale, jako vidíte, nenechal som to tak; povstal som a poviem vám prečo: jedine, slečna, jedine pre váš ošklivý nevďak! Pozval som vás v záujme úbohej príbuznej vašej, udelil som vám podľa možnosti dar svoj desať rubľov a vy hneď tu odplácate sa mi za všetko toto podobným činom! Nie, prosím, to už nie je pekné! Treba dať za to poučenie. Rozsúďteže; a jako pravý priateľ váš prosím vás (lebo lepšieho priateľa nemôžete mať v túto chvíľu) spamätajte sa. Ináče budem neuprosným! Nuž, jako že?

— Nič som vám nevzala, zašeptala v úžase Sóňa, — dali ste mi desať rubľov, tu ich máte. Sóňa vytiahla z vačku ručník; vyhľadala uzlík, rozviazala ho, vyňala desaťrubľovú bankovku a podávala ju Lužinovi.

— A k ostatným sto rubľom sa tedy nepriznáte? povedal vyčítavo a dôrazne, neprinímajúc bankovky.

Sóňa ozrela sa dokola. Všetci hľadeli na ňu s takými prísnymi, posmešnými, nenávistnými tvárami. Pozrela na Raskoľnikova… ten stál pri stene, složiac krížom ruky a hľadel na ňu plamenným zrakom.

— Ó, Pane Bože! vyrvalo sa z úst Sóniných.

— Amalia Ivanovna, treba bude uvedomiť policiu a preto uctivo prosím, pošlite zatým po dvorníka, ticho, ba prívetivo povedal Lužin.

— Gott der Barmherzige! — Ja som vedela, že krade! praskla rukami Amalia Ivanovna.

— Tedy ste vedeli? dodal Lužin: — mali ste tedy už prv aspoň nejaký pôvod tak predpokladať. Prosím vás, veľactená Amalia Ivanovna, zapamätajte svoje slová, povedané ostatne pri svedkoch.

So všetkých strán ozval sa naraz hlučný hovor. Všetci sa začali hýbať.

— Ja-a-ko! zakričala naraz Katerina Ivanovna a vrhla sa k Lužinovi: jako! Vy ju obviňujete z krádeže? Z krádeže — Sóňu? Ach, podliaci, podliaci! A vrhnúc sa k Sóni, objala ju vyschlými rukami jako kliešťami.

— Sóňa! Jako si sa opovážila prijať od neho desať rubľov! Ó, hlúpa! Daj sem! Daj sem hneď tých desať rubľov!

A schvatiac u Sóni bankovku, Katerina Ivanovna, pokrčila ju v rukách v hrčku a hodila prudko do obličaja Lužinovho. Guľka trafila do oka a odskočila na podlahu. Amalia Ivanovna rozbehla sa zdvihnúť peniaze. Peter Petrovič sa rozsrdil.

— Zadržte tú šialenú! zakričal.

Vo dverách v túto chvíľu vedľa Lebezjatnikova objavilo sa ešte niekoľko osôb, medzi nimi aj dve prespolné dámy.

— Jako! Šialenú? Ja som tedy šialená? Du-r-rak! zapišťala Katerina Ivanovna. — Sám si blázon, háčik advokátsky, prekrúcateľ zákonov, nízky človek! Sóňa, Sóňa vezme mu peniaze! Sóňa je, vraj, zlodejka! Ale ona dá ešte tebe, durak! A Katerina Ivanovna sa hystericky zasmiala. — Videli ste duraka? behala na všetky strany, ukazujúc všetkým na Lužina. — Jako! A ty tiež? — uvidela naraz domácu: aj ty, nemecká klbása, tvrdíš, že ona „krádol“, ty podlá pruská slepačia noha v krinoline! Ach vy! Ach vy! Ale veď ani z izby nevyšla, a keď prišla od teba, podlec, hneď si sadla vedľa Rodiona Romanoviča!… Prehliadajte ju! Jestliže nikam nevyšla musí mať tedy peniaze pri sebe! Hľadajže, hľadaj, hľadaj! Ale ak nenajdeš, tedy už odpusť, drahý môj, budeš zodpovedný! K panovníkovi, k panovníkovi, k samému cárovi poletím, k milosrdnému, k nohám sa vrhnem, ešte dnes, ešte dnes! Som sirota! Dopustia ma! Myslíš si, že nedopustia? Mýliš sa, dostanem sa ta! Dosta-nem! Ty si rátal na to, že je nesmelá? Na to si sa spoliehal? Ale ja som, braček, zato smelá! Prerátaš sa! Hľadajže! Hľadaj, hľadaj!

A Katerina Ivanovna v ukrutnom vzteku škubala Lužina, ťahajúc ho k Sóni.

— Som odhodlaný, prosím, a berem zodpovednosť na seba… ale uspokojte sa, milostivá, utíšte sa. Až veľmi vidím, že ste smelá… Jako… jakože to, prosím? mrmlal Lužin — to sa má v prítomnosti policie, prosím… hoci ostatne aj teraz je svedkov viac než dostatočne… Som hotový, prosím… Ale jednako je to obťažné pre mužského… so zreteľom na pohlavie… Keby s pomocou Amalie Ivanovny… hoci ostatne vec sa tak nevykonáva… Jakože tedy prosím?

— Koho chcete! Nech ju prehliada, kto chce! kričala Katerina Ivanovna, — Sóňa, vyhrň im vačky! Dívajte sa! Podívaj sa, ty vyvrheľ, prázdny je, tu je ručník, váčok prázdny, vidíš! A tu druhý váčok, tu ju máš! Vidíš! Vidíš!

A Katerina Ivanovna nie že by obrátila ale priamo vytrhla oba vačky na ruby. Ale z druhého vačku, pravého naraz vyletela bankovka a opíšuc vo vzduchu parabolu, padla k nohám Lužinovým. Všetci to videli; mnohí zhýkli. Peter Petrovič sa nahnul, vzal bankovku dvoma prsty s podlahy, podňal ju, aby všetci videli a rozvinul. Bola to storubľová bankovka, složená v osmorku. Peter Petrovič dvíhal ruku kruhom, ukazujúc všetkým bankovku.

— Zlodejka! Von z bytu! Policia, policia! zakričala Amalia Ivanovna: — do Sibíri ich vyhnať! Von!

So všetkých strán ozvaly sa výkriky. Raskoľnikov mlčal, nespúšťajúc očí so Sóni a kedy-tedy, ale rychle obracajúc sa na Lužina. Sóňa stála na tom istom mieste jako bez seba. Naraz rumenec zalial celý jej obličaj; vykrikla a zakryla sa rukami.

— Nie, to som nie ja! Ja som nevzala! Ja neviem! skríkla s nárekom srdce rvúcim a vrhla sa ku Katerine Ivanovne. Tá schvatila ju a pevne pritiskla k sebe, jako by ju hruďou svojou chcela hájiť proti všetkým.

— Sóňa! Sóňa! Ja neverím! kričala (nehľadiac na všetku samozrejmosť) Katerina Ivanovna, potriasajúc ju v svojích rukách jako dieťa, bozkávajúc ju bezpočetne, chytajúc jej ruky a pokrývajúc ich bozkami.

Aby si ty vzala? Ale čo sú to za hlúpi ľudia! O, Pane Bože! Hlupáci ste, hlupáci, kričala, obracajúc sa ku všetkým, — veď vy ešte neviete, neviete, jaké je toto srdce, jaké je to dievča! A ona by to vzala, ona! Veď ona posledné svoje šaty sníme, predá, bosá pôjde a vám dá, keď budete potrebovať, takáto je ona! Aj žltý pas dostala preto, že moje deti hynuly hlady, seba za ne predala!… Ach, nebožtík, nebožtík! Vidíš? Vidíš? Tu máš kar! Pane Bože! Ale zastaňte sa jej, čože tu všetci stojíte! Rodion Romanovič! Prečo sa jej vy nezastanete? Azda tomu tiež veríte? Ani za neht nie ste jej hodní všetci, všetci, všetci! Pane Bože! Ale zastaň sa jej Ty konečne!

Plač úbohej, suchotinárskej, osirotenej Kateriny Ivanovny urobil, jako sa zdalo, silný efekt na obecenstvo. Bolo tu toľko žalostivého, toľko trpiteľského v tomto bolesťou skrivenom, vyschlom, suchotinárskom obličaji, v týchto zoschlých krvou zapečených rtoch, v tomto chripľavo kričiacom hlase, v tom nariekaní, podobajúcom sa detskému plaču, v tej dôverčivej, detskej a spolu zúfalej prosbe o zastanie, že, zdalo sa, všetci poľutovali nešťastnú. Aj Peter Petrovič hneď sa zľutoval.

— Milostivá! Milostivá! zvolal dôrazne. Vás tento fakt sa netýka! Nikto sa neopováži obviniť vás z úmyslu alebo zo súhlasu, tým viac, že ste to prezradili, vyvrátiac vačky, tedy ste o ničom nemali tušenia. Veľmi a veľmi som hotový zľutovať sa, jestli, abych tak povedal, núdza pohnula Sofiju Semjonovnu, ale prečože, mademoiselle, nechceli ste sa priznať? Báli ste sa hanby? Prvý krok? Stratili ste azda odvahu? Je to vec pochopiteľná, prosím; veľmi pochopiteľná… Ale preca, prečo bolo treba púšťať sa na také veci! Pánovia! obrátil sa ku všetkým prítomným — pánovia! Zo súcitu, abych tak povedal, z útrpnosti môžem aj teraz odpustiť, nehľadiac na osobné urážky, urobené mi. A vám, mademoiselle, nech bude terajšia hanba naučením pre budúcnosť, obrátil sa k Sóni — a ďalšie zanechám v tajnosti, nech je tak, končím. Dosť!

Peter Petrovič so strany podíval sa na Raskoľnikova. Pohľady ich sa stretly. Ohnivý pohľad Raskoľnikova bol hotový obrátiť ho v popol. Medzitým Katerina Ivanovna, jako sa zdalo, ničoho už ani nepočula; objímala a bozkávala Sóňu ako šialená. Deti tiež objaly so všetkých strán Sóňu svojimi rúčičkami, a Pólečka, — nechápajúca ostatne docela, o čo ide — zalievala sa slzami schovávajúc svoj pekný, od plaču opuchlý obličaj na pleci Sónečkinom.

— Jaké je to nízke! ozval sa naraz zvučný hlas v dverách.

Peter Petrovič chytro sa ozrel.

— Jaká je to nízkosť! opakoval Lebezjatnikov, hľadiac mu uprene do očú.

Peter Petrovič až sa zatriasol. Všetci to spozorovali. (Potom na to spomínali.) Lebezjatnikov vstúpil do izby.

— A vy ste sa opovážili brať si ma za svedka? povedal, pristupujúc k Petrovi Petrovičovi.

— Čože to znamená, Andrej Semjonovič? O čom vy hovoríte? zamrmlal Lužin.

— To znamená, že ste… klebetník, že ste na cti utrhač, toto znamenajú moje slová! ohnivo povedal Lebezjatnikov, prísne hľadiac na neho svojimi prislepými očima. Bol úžasne rozpajedený. Raskoľnikov priamo vpil sa do neho očima, jako by chytal a odvažoval každé slovo. Znova nastalo úplné ticho. Peter Petrovič až stratil duchaprítomnosť, zvlášte v prvú chvíľu.

— Ak to hovoríte mne… začal zajakajúc sa, — ale čo vám je? Ste pri rozume?

— Ja som pri rozume, prosím, ale vy ste… šudier! Ach, jaké je to nízke! Počúval som všetko, náročky som čakal, abych všetko pochopil, lebo, priznávam sa, ani teraz nie je to docela logické… Prečo ste to všetko urobili — nechápem.

— Ale čože som ja urobil! Prestaňteže hovoriť svoje nesmyselné záhadky! Alebo ste azda opitý?

— To vy, nízky človek, azda pijete, ale nie ja! Ja vodky nikdy nepijem, lebo sa to prieči môjmu presvedčeniu! Len si predstavte, on, on sám svojimi vlastnými rukami dal túto storubľovú bankovku Sofiji Semjonovne, — ja som to videl, som svedkom, budem prisahať! On, on! opakoval Lebezjatnikov, obracajúc sa ku všetkým a ku každému.

— Ale vy ste sa zbláznili, sopliak? zapišťal Lužin: — sama tu práve v prítomnosti všetkých dosvedčila, — že krome desať rubľov ničoho odo mňa nedostala. Jakým spôsobom mohol som jej potom dať?

— Videl som to, videl! kričal a potvrdzoval Lebezjatnikov; — a hoci to nezodpovedá môjmu presvedčeniu, ale som odhodlaný složiť pri súde jakúkoľvek prísahu, lebo som videl, ako ste jej tajne podstrčili! Lenže ja, blázon, myslel som, že ste jej stovku podstrčili z dobročinnosti! Vo dverách, lúčiac sa s ňou, keď sa obrátila a keď ste jej stiskli jednou rukou ruku, druhou, ľavou, položili ste jej tajne do vačku bankovku. Videl som to! Videl!

Lužin zbledol.

— Čo, vy lužete! zakričal drzo: — jakože ste mohli, stojac pri okne, rozoznať bankovku! Niečo sa vám nejasne zazdalo… pri vašej slepote. Blúznite!

— Nie, nezazdalo sa! A hoci som stál ďaleko, preca som videl všetko, všetko; od okna skutočne ťažko je rozoznať bankovku — to je pravda — ale som vedel preca zvláštnou náhodou iste, že je to práve stovka, lebo keď ste dávali Sofiji Semjonovne desaťrubľovú bankovku, — sám som videl, — vzali ste pri tom so stola stovku (videl som to, lebo som stál vtedy blízko a keďže hneď vznikla vo mne istá myšlienka, preto som tiež nezabudol, akú máte v rukách bankovku). Složili ste ju a držali v zavretej ruke celý ten čas. Potom som to opäť bol zabudol, ale keď ste začali vstávať, preložili ste ju z pravej ruky do ľavej a skoro ste ju vypustili z ruky; spomenul som si to tu zas, keďže mi opäť napadla tá istá myšlienka, že totiž chcete, abych to nevedel, preukázať jej dobrodenie. Môžete si predstaviť, jako som začal vás stopovať — nuž uvidel som tiež, ako sa vám podarilo strčiť jej tú stovku do vačku. Videl som to, videl, odprisahám!

Lebezjatnikov bol celkom zadychčaný. So všetkých strán sa ozývaly rozličné výkriky, prejavujúce najviac podivenie; ale ozývaly sa aj výkriky prijímajúce hrozný tón. Všetci začali sa tlačiť k Petrovi Petrovičovi. Katerina Ivanovna vrhla sa k Lebezjatnikovi.

— Andrej Semjonovič! Mýlila som sa vo vás!

Bráňte ju! Jediný vy sa jej ujimate! Je sirota, Boh vás poslal! Andrej Semjonovič, drahý, milý!

A Katerina Ivanovna, nevediac skoro, čo robí, vrhla sa pred ním na kolená.

— Nesmysel! zakričal rozvzteklený Lužin, — nesmysel tárate, pane… „Zapamätal som, spomenul som, zabudol som.“ — čože je to! Tedy som jej náročky podstrčil? K čomu? S jakým cieľom? Čo spoločného mám s touto…

— K čomu? To práve sám nerozumiem, ale čo vyprávam, je skutočný fakt, to je isté! Nemýlim sa, keď poviem, že ste nízky a zločinný človek. Hneď vtedy, keď som vám ďakoval a stískal ruku, prišla mi do hlavy myšlienka, prečo práve vložili ste jej tú stovku do vačku ukradomky? Azda len preto, že ste chceli zatajiť predo mnou, vediac, že mám opačné presvedčenie a odvrhujem súkromnú dobročinnosť, keďže nelieči ničoho radikálne! Nuž, myslel som si, že sa skutočne stydíte predo mnou dávať také veľké dary, a krome toho azda, pomyslel som si, chcete jej spôsobiť prekvapenie, uviesť do podivenia, keď nájde v svojom vačku celých sto rubľov. (Lebo niektorí dobrodinci veľmi radi takto rozmazávajú svoje dobrodenia, to viem.) Potom som si tiež pomyslel, že ju chcete skúšať, či prijde totiž poďakovať sa, keď ich najde! Potom, že chcete vyhnúť vďakom, a aby, nu, jako to tam hovoria: aby pravica nevedela… slovom, tak nejako… Ale všelijaké myšlienky mi vtedy prichodily do hlavy, tak že som hodlal všetko to potom rozsúdiť, ale preca pokladal som za nedelikátne dať pred vami na javo, že znám vaše tajomstvo. Jednako napadla mi opäť ešte jedna otázka, že Sofija Semjonovna, prv než spozoruje azda ešte stratí peniaze; preto som chcel ísť sem, vyvolať ju a oznámiť jej, že ste jej vložili do vačku sto rubľov. Ale mimochodom zašiel som najprv do bytu k slečnám Kobyljatnikovým, abych im zaniesol Všeobecný vývod pozitívnej metódy a zvlášte abych im odporúčal článok Pideritov (ale ostatne tiež aj Wagnerov); potom som prišiel sem, a tu takáto historia! Nu, či som mohol, či som mohol mať všetky tieto myšlienky a domnienky, kebych skutočne nebol videl, že ste jej vložili do vačku sto rubľov?

Keď Andrej Semjonovič končil svoje mnohoslovné rozvažovanie, s takým logickým vývodom na konci reči, úžasne ustal, až sa pot lial s jeho obličaja. On nevedel vyjadrovať sa poriadne, tak že celý jakosi odrazu sa vyčerpal, ba jako by až schudnul po svojom advokátskom výkone. Jednako reč jeho urobila neobyčajný efekt. Hovoril s takou rozhodnosťou, s takým presvedčením, že mu všetci verili. Peter Petrovič cítil, že je s ním zle.

— Čo ma do toho, že vám tam prišly do hlavy nejaké hlúpe otázky, skričal. — To nie je dôkaz, prosím! To sa vám mohlo aj v spánku snívať, prosím. Ale ja hovorím, že lužete, pane! Lužete a ohovárate ma zo zlosti, že som nesúhlasil s vašimi slobodomyseľnými a bezbožnými sociálnymi návrhmi, to je to, prosím!

Ale táto vytáčka nepriniesla Petrovi Petrovičovi osohu. Naproti, bolo počuť so všetkých strán reptanie.

— Ty tedy ta mieriš! zakričal Lebezjatnikov. Lžeš! Zavolaj policiu, budem prisahať! Len jedno nemôžem poňať, prečo sa on odvážil na taký mrzký čin! O, mizerný, podlý človek!

— Ja môžem vysvetliť, prečo sa odvážil na taký čin a jestli bude treba, odprisahám to! povedal konečne Raskoľnikov pevným hlasom a vystúpil napredok.

Bol zrejme pevný a spokojný. Všetkým jakosi bolo jasné už pri pohľade na neho, že skutočne vie, o čo ide, a že prišlo k rozuzleniu.

— Teraz som si všetko docela vyjasnil, pokračoval Raskoľnikov, obracajúc sa priamo k Lebezjatnikovi. Od samého počiatku historie mal som už podozrenie, že je tu akési mrzké osidlo. Mal som toto podozrenie následkom niektorých zvláštnych okolností, len mne jedinému známych, ktoré hneď všetkým vysvetlím; v nich je podstata veci! A vy, Andrej Semjonovič, svojou drahocennou výpoveďou definitívne ste mi všetko objasnili. Prosím všetkých, všetkých, aby ma vypočuli: Tento pán (ukázal na Lužina) pýtal nedávno istú devu, totiž moju sestru, Avdotiju Romanovnu Raskoľnikovu. Ale keď prišiel do Petrohradu predvčerom, pri prvom našom stretnutí, pohádal sa so mnou a ja som ho vyhnal z domu, čo potvrdia dvaja svedci. Tento človek je veľmi zlý… Predvčerom som ešte ani nevedel, že býva tu u vás, Andrej Semjonovič, a že tedy toho istého dňa, keď sme sa pohádali, to jest predvčerom, bol svedkom toho, ako som odovzdal jako priateľ nebohého pána Marmeladova manželke jeho, Katerine Ivanovne, čosi peňazí na pohreb. Hneď napísal mojej matke lístok a oznámil jej, že som odovzdal všetky peniaze nie Katerine Ivanovne, ale Sofii Semjonovne, a pri tom vo veľmi podlých výrazoch spomenul o… o charaktere Sofie Semjonovne, to jest urobil narážku na charakter mojich pomerov k Sofii Semjonovne. Všetko to, jako pochopíte, s cieľom znesvariť ma s matkou a sestrou, vnuknúc im, že rozhadzujem na nešľachetné veci ich posledné peniaze, ktorými mi pomáhajú. Včera večer v prítomnosti matky a sestry i v jeho prítomnosti zistil som pravdu a dokázal, že odovzdal som peniaze Katerine Ivanovne na pohreb a nie Sofiji Semjonovne a že so Sofijou Semjonovnou predovčerom som nebol ani známy, ba ani som ju nevidel. K tomu som dodal, že Peter Petrovič Lužin, so všetkými hodnosťami nestojí ani za malíček Sofije Semjonovny, o ktorej sa tak mrzko vyslovuje. A na jeho otázku, či bych posadil Sofiju Semjonovnu vedľa svojej sestry, odpovedal som, že som to už urobil toho istého dňa. Rozpajediac sa na to, že mať a sestra nedbajú na jeho ohováranie a nechcú znesváriť sa so mnou, začal slovo za slovom hovoriť im neodpustiteľné drzosti. Nastala úplná roztržka, a vyhnali ho z domu. Všetko to stalo sa včera večer. Teraz, prosím o zvláštnu pozornosť: predstavte si, keby sa mu podarilo teraz dokázať, že Sofija Semjonovna je — zlodejka, predne dokázal by mojej sestre a matke, že spravedlivo rozzlobil sa na to, že som postavil do jedného radu svoju sestru a Sofiju Semjonovnu; a že útočiac na mňa, hájil tedy a chránil česť mojej sestry a svojej nevesty. Slovom pomocou tejto machinácie mohol znova znesvariť ma s príbuznými a pravda aj dúfať, že ho opäť prímu na milosť. Nehovorím už o tom, že sa chcel pomstiť osobne mne, keďže má dôvod predpokladať, že česť a šťastie Sofije Semjonovny sú mi veľmi drahé. To je celý jeho úmysel! Takto ja rozumiem túto vec. To je celá príčina a inej byť nemôže!

Takto, alebo skoro takto končil Raskoľnikov svoju reč, často prerušovanú výkrikmi obecenstva, ktoré počúvalo ostatne veľmi pozorne. Ale nehľadiac na všetky prestávky, rozpovedal všetko ostro, spokojne, akurátne, jasne, isto. Jeho ostrý hlas, jeho presvedčivý tón a prísny obličaj urobily na všetkých neobyčajný efekt!

— Tak, tak, tak je to! uisťoval Lebezjatnikov vo vytržení. — Musí to byť tak, lebo sa ma práve spytoval, keď Sofija Semjonovna vošla k nám do izby, „či ste tu? Či som vás nevidel medzi hosťmi Kateriny Ivanovny?“ Zavolal ma preto k oknu a tam tichúčko sa ma spýtal. Bolo mu tedy nevyhnutne treba, aby ste tu boli! To je tak, všetko je tak!

Lužin mlčal a pohŕdavo sa usmieval. Ale bol veľmi bledý. Zdalo sa, že rozmýšľal, jako by sa mohol vykrútiť. Môžbyť s radosťou by všetko nechal a odišiel, ale v túto chvíľu bolo to skoro nemožné; znamenalo by to priamo priznať, že sú spravedlive vznesené na neho obvinenia, že tedy skutočne ohováral Sofiju Semjonovnu. K tomu aj spoločnosť, bez toho už podnapitá, príliš sa búrila. Intendantský úradník, hoci všetkému ani nerozumel, kričal najviac a navrhoval urobiť niektoré, pre Lužina nepríjemné kroky. Ale boli aj triezvi; sošli sa a sobrali sa zo všetkých izieb. Všetci traja Poliaci hrozne sa rozčuľovali a kričali na neho ustavične: „pán lajdák!“ pri čom mrmlali ešte jakési hrozby po poľsky. Sóňa počúvala napnuto, ale jako by tiež všetkému nerozumela, jako by sa prebrala z mdloby. Len očí nespúšťala s Raskoľnikova, cítiac, že v ňom je všetka jej záštita. Katerina Ivanovna ťažko a chrapľavo dýchala a bola, jako sa zdalo, hrozne vysilená. Hlúpe bolo položenie Amalie Ivanovny: stála, otvoriac ústa a nechápala zhola nič. Videla len, že Peter Petrovič jakosi sa dostal do klepca. Raskoľnikov bol požiadal zas o slovo, ale nedali mu už dokončiť: všetci kričali a tlačili sa okolo Lužina s nadávkami a vyhrážaním. Ale Peter Petrovič sa nenaľakal. Vidiac, že vec straniva obvinenia Sóne je už úplne prehraná, utiekol sa priamo k drzosti.

— Dovoľte, pánovia, dovoľte; netlačte sa, dajte prejsť! hovoril, tlačiac sa cez zástup: — a buďte tak láskaví, nevyhrážajte; uisťujem vás, že nič nebude, nič nevykonáte, ja sa tak ľahko nenaľakám, a vy, pánovia, musíte sa zodpovedať, že násilím prikrývate kriminálnu vec. Zlodejke je vina dokázaná, postavím ju pred súd. V súde nie sú tak slepí a… nie sú opití, prosím a neuveria dvom známym bezbožníkom, buričom a slobodomyseľníkom, ktorí ma obviňujú z osobnej pomsty, k čomu sami vo svojej hlúposti sa priznávajú… Áno, prosím, dovoľte, prosím!

— Aby hneď o vás ani pamiatky nezostalo v mojej izbe; ráčte sa vysťahovať a medzi nami je všetkému koniec! A takémuto človekovi som celé dva týždne usilovne vykladal svoje zásady!…

— Ale veď som vám sám, Andrej Semjonovič, pred chvíľou povedal, že sa sťahujem, keď ste ma ešte zdržovali; a teraz dodám, že ste blázon. Prajem vám, aby ste vyliečili svoj rozum a svoje slepé oči. Dovoľteže, pánovia, prosím!

Pretlačil sa; ale intendantskému úradníkovi nechcelo sa tak ľahko ho prepustiť len s puhými nadávkami: schvatil so stola pohár, rozmachnul sa a hodil ho do Petra Petroviča; ale pohár vletel priamo na Amaliu Ivanovnu. Tá zapišťala a intendantský úradník stratiac od rozmachnutia rovnováhu, svalil sa ťažko pod stôl. Peter Petrovič odišiel do svojej izby a o pol hodiny ho už nebolo v dome. Sóňa, nesmelá od prírody, vedela aj prv, že je ľahšie ju zničiť než kohokoľvek iného, a už ukrivdiť jej mohol každý skoro beztrestne. Ale preca do samej tejto chvíle sa jej zdalo, že možno nejako vyhnúť nešťastiu opatrnosťou, nežnosťou, pokorou pred všetkým a každým. Sklamanie jej bolo príliš ťažké. Mohla pravda s trpelivosťou a skoro bez reptania zniesť všetko, — aj toto. Ale v prvú chvíľu bolo jej veľmi ťažko. Nehľadiac na svoje víťazstvo a na svoje ospravedlnenie, — keď minulo prvé ľaknutie a prvé strnutie, keď všetko poňala a rozvážila všetko jasne — cit opustenosti a krivdy mučiteľne svieral jej srdce. Vpadla do hysterie. Konečne, nemohúc vydržať, vybehla z izby a rozbehla sa domov. Bolo to skoro hneď po odchode Lužinovom. Amalia Ivanovna, keď pri hlučnom smiechu všetkých prítomných zasiahol ju hodený pohár, — nezdržala sa tiež, vyhoriac za iného. Zavrešťala a jako šialená vrhla sa na Katerinu Ivanovnu, pokladajúc ju za príčinu všetkého:

— Von z bytu! Hneď! Marš! A s týmito slovami začala chvátať všetko, čo jej len padlo pod ruky z vecí Kateriny Ivanovny a shadzovať na podlahu. Bez toho už skoro zmorená, temer v mdlobe, zadychčaná, úbohá Katerina Ivanovna vyskočila z postele (na ktorú padla celkom vysilená) a vrhla sa na Amaliu Ivanovnu. Ale zápas bol príliš nerovný; tá odstrčila ju ako pero.

— Jako! Nie dosť, že bezbožne ohovárali, — ešte aj táto potvora ide proti mne! Jako! V deň pohrebu muža vyháňajú ma z bytu, po mojom pohostinstve, na ulicu so sirotami! Kdeže sa ja podiem? kričala, nariekajúc a zadýchajúc sa úbohá ženská. — Pane Bože! zakričala naraz, blýskajúc očima, — či už nieto spravedlivosti! Koho máš zastávať, ak nie nás, sirôt? Ale uvidíme! Je na svete súd a právo, je, ja ich vyhľadám! Hneď, počkaj bezbožná potvora! Pólečka, zostaň tu s deťmi, ja sa vrátim. Čakajte ma, hoci na ulici! Uvidíme, či je na svete pravda!

A hodiac na hlavu ten istý zelený vlnený ručník, o ktorom spomínal v svojom vypravovaní nebohý Marmeladov, Katerina Ivanovna pretlačila sa cez opitý zástup nájomníkov, ustavične ešte shrnutý v izbe, a nariekajúc vybehla na ulicu, — s neurčitým cieľom kdesi hneď, bez predlenia, čo by sa čo robilo, vyhľadať spravedlivosť. Pólečka naľakaná učupila sa v kúte na truhle, kde, objímúc obe maličké, trasúc sa, čakala na príchod matkin. Amália Ivanovna behala po izbe, vrešťala, nariekala, hádzala všetko, čo jej padlo pod ruky, nariekala, a garazdila. Nájomníci revali, niektorí rozprávali, čo vedeli o tom, čo sa stalo; iní sa hádali a nadávali, a iní zanôtili pesničku…

— Ale teraz je čas aj mne! pomyslel si Raskoľnikov. Nuž, teraz uvidíme, Sofija Semjonovna, čo vy nám na to poviete!

A odobral sa do bytu Sóninho.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.