ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre Raskoľnikova nastaly zvláštne časy, jako by sa bola pod ním naraz spustila hmla a zavrela ho do bezvýchodnej a ťažkej samoty. Spomínajúc na túto dobu potom, o veľa neskôr, domyslel sa, že povedomie jeho niekedy jako by bolo bledlo a že to trvalo tak s niektorými prestávkami až do samého konca katastrofy. Bol presvedčený fakticky, že vo mnohom sa vtedy mýlil, na príklad v lehote a dobe niektorých udalostí. Spomínajúc neskôr a snažiac sa objasniť spomenuté, o mnohom, čo sa týkalo jeho samého, dozvedel sa riadiac sa už zprávami, ktoré dostal od cudzích. Jednu udalosť smiešal na príklad s druhou; iné pokladal za následok udalosti, ktorá jestvovala len v jeho obrazotvornosti. Chvíľami obkľučoval ho chorobný, mučiteľný nepokoj, meniaci sa až v panický strach. Ale pamätal sa tiež, že bývaly minúty, hodiny, ba môžbyť aj dni, plné apatie, ktorá sa ho zmocňovala jako protiva predošlého strachu, — apatie, podobnej chorobnému, ľahostajnému stavu niektorých umierajúcich. Vôbec v tieto posledné dni jako by sa aj sám staral vyhýbať jasnému a úplnému pochopeniu svojho položenia; niektoré naliehavé fakty, vyžadujúce bezodkladného vysvetlenia, obzvlášte ho obťažovaly; ale jako rád by sa bol oslobodil a bežal od niektorých starostí, ktorých zabudnutie ostatne hrozilo v jeho položení úplnou a nevyhnutnou záhubou.

Zvlášte ho znepokojoval Svidrigajlov; áno, možno povedať, že sa jako by zastavil na Svidrigajlove. Od tých čias, čo Svidrigajlov v byte Sóninom v minútu smrti Kateriny Ivanovny, vyriekol príliš hrozné pre neho a príliš jasné slová, jako by sa bolo narušilo obyčajné tečenie jeho myšlienok. Ale nehľadiac na to, že tento nový fakt neobyčajne ho znepokojoval, Raskoľnikov jakosi neponáhľal sa s vysvetlením veci. Časom, nachodiac sa v nejakej vzdialenej osamelej časti mesta, v nejakej úbohej krčme sám pri stole, zamyslený a ledva pamätujúc, jako sa sem dostal, spomínal naraz na Svidrigajlova: naraz znepokojený, veľmi jasne nahliadal, že bolo by treba dohovoriť sa s týmto človekom, a čo je možné rozhodnúť definitívne. Raz zašiel kamsi za mesto, a predstavoval si, že tu čaká Svidrigajlova a že tu majú určené svidanie. Druhý raz prebudil sa pred svitaním kdesi na zemi, na mieste porastlom krovím a skoro nechápal, jako sa zatúlal sem. Ostatne v tieto dva, tri dni po smrti Kateriny Ivanovny už dva razy stretol sa so Svidrigajlovom, vždy v byte Sóninom, kam prichodil jakosi bez cieľa a vždy na chvíľku. Vymenovali vždy len jednotlivé slová a ani raz nezaviedli reči o vynikajúcom bode, jako by sa boli dohovorili do času o tom mlčať. Telo Kateriny Ivanovny ešte ležalo v rakve. Svidrigajlov obstarával pohreb. Sóňa bola tiež veľmi zamestnaná. Pri poslednom stretnutí Svidrigajlov oznámil Raskoľnikovi, že vec o deťoch Kateriny Ivanovny končila šťastlivo; že ďakovať niektorým jeho stykom našly sa také osobnosti, s pomocou ktorých bolo možné umiestiť všetky tri siroty bezodkladne do veľmi slušných ústavov; že uložené pre ne peniaze tiež pomohly, lebo siroty s kapitálom ľahšie je umiestiť, než siroty, čo nič nemajú. Povedal čosi aj o Sóni, sľúbil, že zajde v tieto dni sám k Raskoľnikovi, a zmienil sa, „že by si prial poradiť sa; že by bolo veľmi treba pohovoriť, že sú také veci…“ Rozhovor tento bol v pitvore, pri schodoch. Svidrigajlov uprene hľadel Raskoľnikovi do očú a naraz po krátkom mlčaní, ponížiac hlas, sa spýtal:

— Ale čože ste vy, Rodion Romanovič, taký, jako by ste hlavu stratili? Veru! Počúvate a hľadíte, ale jako by ste ani nechápali. Obodrite sa. Počkajte, pohovoríme si; len škoda, že mám veľa roboty, cudzej a vlastnej… Eh, Rodion Romanovič, — dodal naraz — všetci ľudia potrebujú vzduch, vzduch, vzduch, prosím… Predovšetkým!

Uhnul sa naraz, aby dal cestu vchodiacemu kňazovi a kostolníkovi. Išli slúžiť panichídu.^[9] Svidrigajlov nariadil, aby sa panichídy slúžily dva razy denne, akurátne. Svidrigajlov šiel svojou cestou. Raskoľnikov postál, trochu rozmýšľal a vošiel za kňazom do bytu Sóninho.

Stál v dverách. Začala sa služba, ticho, dôstojne, smutne. Pri vedomí o smrti a v pocite prítomnosti smrti vždy pre neho bolo čosi ťažkého a mysticky hrozného od samého detstva; a k tomu už dávno nepočul panichídy. Ale bolo tu ešte niečo iného, príliš hrozného a znepokojujúceho. Hľadel na deti: všetky kľačaly pri rakve, Pólečka plakala. Za nimi ticho a jako by nesmele plačúc stála Sóňa. „A veď tieto dni ani raz na mňa nepozrela a slova mi nepovedala,“ pomyslel si naraz Raskoľnikov. Slnce jasne ožiarovalo izbu; dym kadidla vystupoval husto; kňaz čítal: „Odpočinutie večné daj jej, Pane!“ Raskoľnikov stál cez celú službu. Kňaz žehnajúc a lúčiac sa, jakosi podivne sa ozeral. Po bohoslužbe Raskoľnikov priblížil sa k Sóni. Tá naraz vzala ho za obe ruky a sklonila k jeho plecu hlavu. Toto nežné hnutie prekvapilo Raskoľnikova až k podiveniu; bolo až zvláštne; jako? ani najmenšieho odporu, ani najmenšej nechuti k nemu, ani najmenšieho zachvenia v jej ruke! To bola už jakási nekonečnosť vlastného uníženia. Tak aspoň on to rozumel. Sóňa ničoho nehovorila. Raskoľnikov stískol jej ruku a vyšiel. Bolo mu hrozne ťažko. Keby bolo možné odísť niekam v túto chvíľu a zostať celkom samotným, hoci na celý život, pokladal by sa za šťastného. Ale v posledné časy, hoci skoro vždycky bol samotný, nijako nemohol pocítiť, že je samotný. Mal príležitosť chodiť za mesto, vychádzať na hradskú cestu, ba raz zašiel aj do jakéhosi hája; ale čím osamelejšie bolo miesto, tým silnejšie cítil jakoby čiusi blízku prítomnosť, nie že by strašnú, ale jakosi až príliš znepokojujúcu, tak že čo najskôr vracal sa do mesta, smiešal sa so zástupom, zašiel do hostinca, do výčapov, šiel na Tolkúčku, na Senné námestie. Tu sa už cítil jakosi ľahšie, ba aj viac osamelým. V istej krčme pod večer spievali piesne; sedel tu celú hodinu, počúvajúc a pamätal, že mu bolo až príjemné. Ale ku koncu naraz stal sa zas nepokojným; jako by ho naraz začaly trápiť výčitky svedomia: „Hľa, sedím, piesne počúvam, ale či to mám robiť?“ jako by si bol pomyslel. „Ostatne hneď si pri tom domyslel, že ani to nie je jediné, čo ho znepokojuje; bolo čosi, čo vyžadovalo rozhodnutia bez odkladu, ale čo sa nedalo ani rozvážiť, ani slovami vyjadriť. Všetko sa zamotávalo jako do klbka. „Nie, lepší by bol už nejaký zápas! Lepšie, keby opäť Porfirij… alebo Svidrigajlov… Aby skorej zas bolo nejaké vyzvanie, niečí útok… Áno! áno!“ myslel si. Vyšiel z krčmy a pustil sa skoro bežať. Myšlienka na Dúňu a matku vzbudila v ňom naraz z akejsi príčiny akýsi panický strach. Tejto noci pred ránom prebudil sa tiež v kroví na Krestovskom ostrove, všetok zmeravený v zimnici; šiel domov a prišiel včasráno. Po niekoľkohodinovom spánku zimnica prešla, ale prebudil sa už neskoro: boly dve hodiny popoludní.

Spomenul si, že na ten deň bol určený pohreb Kateriny Ivanovny a zaradoval sa, že nebol na ňom. Nastázia priniesla mu jesť; jedol a pil s veľkou chuťou. Hlava jeho bola sviežejšia, on sám bol spokojnejší než za tieto posledné tri dni. Až sa podivil predošlým záchvatom svojho panického strachu. Dvere sa otvorily a vošiel Razumichin.

— A! Je, tedy nie je chorý! povedal Razumichin, vzal stoličku a sadol si k stolu proti Raskoľnikovi. Bol znepokojený a nestaral sa to tajiť. Hovoril so zrejmou zlosťou, ale nenáhliac sa a nepovyšujúc zvlášte hlasu. Bolo možno mysleť, že má akýsi zvláštny výnimečný zámer. — Počuješ, začal rozhodne — pre mňa nech vás aj Parom vezme, ale podľa toho, čo teraz vidím, vidím jasne, že ničoho nemôžem poňať; prosím ťa, nemysli, že som ťa prišiel vypočúvať. Napľuť na to! Nechcem! Keby si mi teraz sám všetko odhalil, všetky vaše tajnosti, nezachcem azda ani počúvať, napľujem a odídem. Prišiel som a chcem sa len dozvedeť osobne a definitívne, či je pravda, po prvé, že si šialený? O tebe, vidíš, panuje presvedčenie, (nu, tam niekde), že si môžbyť šialený alebo veľmi k tomu náchyľný. Priznám sa ti, že som sám silne bol náchyľný podporovať túto mienku, ponajprv, súdiac podľa tvojich hlúpych a čiastočne hnusných skutkov (ničím nevysvetliteľných), a po druhé podľa toho jako si zachádzal s matkou a sestrou. Len vyvrheľ a podlec, ak je nie šialený, mohol by tak zachádzať s nimi, jako si to urobil ty; a tedy si šialený…

— Dávno si ich videl?

— Práve teraz. A ty si ich z tých čias nevidel? Kde sa túlaš, povedz mi, prosím ťa, bol som u teba už tri razy. Mať od včerajška je vážne chorá. Chystala sa k tebe; Avdotija Romanovna ju začala zdržovať; nechce ani počuť: „Ak je, vraj, chorý, ak je pomätený, ktože mu pomôže, ak nie mať?“ Prišli sme sem všetci, nemohli sme ju preca nechať samotnú. Do samých tvojich dverí sme ju uprosovali uspokojiť sa. Vošli sme, teba nieto; tuto práve sedela. Posedela desať minút, stáli sme pri nej mlčky. Vstala a hovorí: „Jestli on vychádza von, tedy je zdravý a na mať zabudol, a takto sa nesluší a je hanba pre mať stáť pri prahu a vyžobrávať láskavosť jako almužnu.“ Vrátila sa domov a ľahla; teraz má horúčku: „Vidím,“ hovorí, „že pre svoju má čas.“ Myslí, že svoja je Sofija Semjonovna, tvoja nevesta alebo milenka, neviem. Šiel som hneď k Sofiji Semjonovne, lebo som sa chcel, braček, o všetkom prezvedeť, — prišiel som, dívam sa: stojí tu rakva, deti plačú, Sofija Semjonovna smútočné šatôčky im primeriava. Teba tam nebolo. Podíval som sa, poprosil, aby prepáčili, a odišiel som; tak som to aj Avdotiji Romanovne oznámil. Všetko to je tedy nesmysel a nieto tu nijakej svojej, tedy pomätenosť rozumu. Ale tuto sedíš a varenú hovädinu žerieš, ako by si tri dni nebol jedol. Pravda, aj šialení jedia, ale hoci si so mnou nehovoril ani slova, nie si preca… šialený! To odprisahám. Predovšetkým nie si šialený. Nuž, Parom aby vás všetkých vzal, lebo je tu jakési tajomstvo, jakýsi sekrét; a ja si nad vašimi sekrétmi hlavy lámať nebudem. Len tak som zašiel, abych ti vynadal a obľahčil si, dodal vstávajúc, — viem, čo mám teraz robiť!

— Čože ty teraz chceš robiť?

— A čo ti je do toho, čo chcem teraz robiť?

— Daj pozor, začneš piť!

— Podľa čoho… podľa čoho súdiš?

— Ale, znám ťa!

Razumichin chvíľku mlčal.

— Vždy si bol rozvažitým človekom a nikdy, nikdy si nebol šialeným, poznamenal naraz ohnivo. — Veru tak, začnem piť! S Bohom! A pohnul sa k odchodu.

— Hovoril som o tebe, Razumichin, predvčerom, zdá sa mi, so sestrou.

— O mne! Ale… kdeže si ty ju mohol videť predvčerom? naraz sa zastavil Razumichin a trochu zbledol.

— Prišla sem samotná, sedela tu, hovorila so mnou.

— Ona?

— Áno, ona!

— Čože si s ňou hovoril… chcem povedať, o mne?

— Povedal som jej, že si veľmi dobrý, poctivý a pracovitý človek. Že ju miluješ, som jej nepovedal, lebo to sama vie.

— Sama vie?

— Ale jakože by nie! Kamkoľvek bych sa odobral, čokoľvek by sa stalo so mnou — zostaň u nich ako Prozreteľnosťou poslaný, abych tak povedal, odovzdávam ti ich, Razumichin. Hovorím to, lebo dokonale viem, jako ju miluješ a som presvedčený o čistote tvojho srdca. Viem tiež, že ona tiež môže ťa milovať, ba môžbyť, že ťa už miluje. Teraz sám rozhodni, jako vieš najlepšie — či sa treba alebo netreba opíjať?

— Roďka… Vidíš… Nu… Ale kýho Paroma! Ale kam sa ty chceš odpraviť? Vidíš, ak je to všetko tajomstvo, nechže bude! Ale ja… ja sa dozviem o tom tajomstve… Som presvedčený, že doista je to nejaký nesmysel a hrozná malichernosť a že si to všetko sám vymyslel. Ale ostatne si výtečný človek! Výtečný človek!

— A ja som práve chcel dodať, ale ty si ma vyrušil, že o tom tajomstve netreba sa prezvedať. Nechaj to do času, neznepokojuj sa. Všetko sa časom dozvieš, práve vtedy, keď bude treba. Včera mi istý človek povedal, že človeku treba viac vzduchu, vzduchu, vzduchu! Chcem práve k nemu zajsť a prezvedeť sa, čo tým rozumie.

Razumichin stál zamyslený a rozčúlený a o čomsi rozmýšľal.

„To je politický sprisahanec! Dozaista! A je pred nejakým rozhodným krokom — to je isté! Ináč byť nemôže a… a Dúňa to vie…“ pomyslel si naraz.

— Teda k tebe chodí Avdotija Romanovna, povedal, škandujúc slová, — a ty sám chceš zajsť k človekovi, ktorý hovorí, že treba viac vzduchu, vzduchu a… a teda i ten list… je tiež niečo z toho… dodal jako by pre seba.

— Jaký list?

— Dostala jakýsi list dnes, veľmi ju znepokojil. Veľmi. Ba až príliš. Začal som hovoriť o tebe, prosila, abych prestal. Potom… potom povedala, že azda veľmi skoro sa rozlúčime, potom začala mi za čosi vrúcne ďakovať, potom odišla do svojej izby a zavrela sa.

— Dostala list? opýtal sa zamyslený Raskoľnikov.

— Áno, list; a ty si nevedel? Hm… Oba chvíľku mlčali.

— S Bohom, Rodion. Ja, braček… bola istá doba… ale ostatne s Bohom! Vidíš, bola istá doba… Nu, s Bohom! Musím ísť. Piť nebudem. Teraz netreba… netreba!

Ponáhľal sa; ale vychádzajúc už a zavrúc skoro za sebou dvere, naraz ich znova otvoril a povedal hľadiac kamsi na stranu:

— Abych nezabudol! Čo sa tej vraždy týka, vieš, čo sme u Porfiria rozprávali; vrah sa už našiel, priznal sa a dôkazy všetky predložil. Je to jeden z tých robotníkov, natieračov, predstav si, pamätáš sa, ja som ich ešte hájil. Len si pomysli, celú tú scénu ruvačky a smiechu na schodoch so svojim druhom, keď tam tí šli hore, dvorník a dvaja svedci, náročky urobili pre zaslepenie očí. Jakú schytralosť, jakú duchaprítomnosť má také šteňa. Až uveriť ťažko; ale sám to vysvetlil, sám sa ku všetkému priznal. A jako som sa ja vtedy zmýlil! Čož, mojím zdaním, je to ženiálne pretvarovanie sa a prítomnosť ducha; ženiálne právnické zaslepovanie očí — a nie je tedy čomu zvlášte sa diviť! Či takí vari nemôžu byť? A že nezostal dôsledným a priznal sa, za to mu ešte viac verím. Je to pravde podobnejšie!… Ale jako som sa ja, ja, vtedy zmýlil. Zastával som ich, až som zúril!

— Ale povedz, prosím ťa, kde si sa to dozvedel, a prečo ťa to tak zaujíma? spýtal sa Raskoľnikov rozčulený.

— Prečo ma to zaujíma? Spýtal som sa… A dozvedel som sa to od Porfirija! Od neho som sa dozvedel skoro o všetkom.

— Od Porfirija?

— Áno, od Porfirija.

— A čo… čože on? opýtal sa Raskoľnikov naľakaný.

— On mi to znamenite vysvetlil. Psychologicky vysvetlil podľa svojho.

— On to vysvetlil? A sám ti to aj vysvetlil?

— Sám, sám; s Bohom! Potom ešte čosi ti rozpoviem, ale teraz nemám kedy, mám prácu. Bola istá doba, že som si myslel. Nu, ale čož; potom!… Prečo bych sa teraz opíjal. Ty si ma i bez vína napojil. Veď som opitý, Roďka! Bez vína som teraz opitý; ale s Bohom! zajdem; veľmi skoro.

Vyšiel.

„To je, to je politický sprisahanec, to je isté, isté!“ definitívne rozhodol pre seba Razumichin, zvoľna sostupujúc so schodov. „Aj sestru zaplietol; je to veľmi, veľmi možné pri povahe Avdotiji Romanovny. Schôdzky jakési majú… Ale veď aj ona mi robila narážky. Podľa mnohých jej slov… a slovíček… a narážok všetko to vychodí práve tak! Hm! A ja som už myslel… O, Pane Bože čo som si to pomyslel. Áno, to bolo omámenie a ja som sa pred ním previnil. To on vtedy pri lampe v pitvore ma omámil. Fi! Jaká ošklivá, hrubá, podlá myšlienka s mojej strany! Mikolka je chlapík, že sa priznal… A jako sa teraz aj všetko predošlé vysvetľuje! Tá choroba vtedy, všetky jeho také zvláštne činy, ba aj prv, prv ešte v univerzite, jaký on bol vždy zamračený… Ale čo teraz znamená ten list? Domnievam sa… Hm. Nie, ja sa to všetko dozviem.“

Spomenul si a rozvážil všetko o Dúnečke a srdce mu zamieralo. Schytil sa s miesta a bežal.

Raskoľnikov, len čo Razumichin vyšiel, vstal, obrátil sa k oknu, vrhol sa do kúta, do druhého, jako by bol zabudol na tesnotu svojej diery, a… sadol opäť na diván. Jako by ožil; opäť tedy borba — našiel sa východ!

„Áno, našiel sa východ! Ale sa už všetko príliš stlačilo a zapchalo, mučiteľne začalo dláviť, omámenie jakési ho obkľúčilo. Od samej scény s Mikolkom u Porfirija začal sa dusiť bez východu, v tesnote. Po Mikolkovi, toho istého dňa, bola scéna u Sóne; urobil ju a končil docela, docela ináče, než si mohol predstaviť prv… oslábol tedy mihom a radikálne! Veď dal za pravdu už vtedy Sóni; celým srdcom s ňou súhlasil, že nemôže tak samojediný s takou vecou na duši žiť! Ale Svidrigajlov! Svidrigajlov je záhada… Svidrigajlov ho znepokojuje, to je pravda, ale jakosi nie s tej strany. So Svidrigajlovom, môžbyť ešte nastáva borba. Svidrigajlov, môžbyť, je tiež celý východ; ale Porfirij je vec iná.“

„Porfirij tedy sám vysvetľoval Razumichinovi, psychologicky mu vysvetľoval! Opäť svoju prekliatu psychologiu začal privádzať. Ale či Porfirij uveril aspoň na chvíľu, že Mikolka je vinovatý po všetkom tom, čo medzi nimi bolo vtedy, po tej scéne medzi štyrmi očima, prv než Mikolka prišiel, pre ktorú scénu nebolo možné najsť správneho vysvetlenia, okrem jedného!“ (Raskoľnikovi niekoľko ráz v tieto dni prichodilo na um v úryvkoch celá táto scéna s Porfirijom; rozpomienky na ňu v celosti nebol by mohol zniesť.) Povedali si vtedy také slová, staly sa také pohyby a posunky, vymenily sa také pohľady, povedané bolo všeličo takým hlasom, došli do takých medzí, že potom už Mikolka (ktorého Porfirij nazpamäť od prvého slova a posunku prehliadol naskrz), nijako nemohol otriasť samým základom jeho presvedčenia.

„Pozrite! Aj Razumichin začal už podozrievať! Scéna v pitvore pri lampe neprešla vtedy nadarmo. Rozbehol sa tedy k Porfirijovi… Ale z jakej príčiny tento ho začal tak šialiť? Jaký má cieľ, že odvádza oči Razumichinovi na Mikolku? Akiste niečo zamýšľa; tu sú zámysly, ale jaké? Pravda, od toho rána minulo veľa času, — príliš, príliš mnoho, a o Porfirijovi nebolo ani chýru, ani slychu. Pravda, to je horšie…“ Raskoľnikov vzal čapicu a zamyslený vyšiel z izby. Prvý deň celý ten čas cítil sa aspoň pri zdravom vedomí. „Treba končiť vec so Svidrigajlovom, myslel si, — za každú cenu, čím skôr; zdá sa, že čaká, aby som k nemu prišiel.“ A v tú chvíľu taká nenávisť vzbudila sa v jeho unavenom srdci, že azda mohol by zabiť niekoho z tých dvoch: Svidrigajlova alebo Porfirija. Cítil aspoň, že ak nie teraz, tedy neskôr mohol by to urobiť. „Uvidíme, uvidíme,“ myslel si.

Ale len čo otvoril dvere do pitvora, vidí naraz samého Porfirija. Tento vchádzal k nemu. Raskoľnikov na chvíľu zmeravel od udivenia a strachu. „To je vari rozuzlenie veci! Ale jako sa priblížil tak tichúčko jako kočka, ani som nič nezbadal? Azda načúval?“

— Neočakávali ste hosťa, Rodion Romanovič, zakričal, smejúc sa, Porfirij Petrovič. — Dávno som sa chystal zajsť k vám, idem mimo, myslím si — prečo bych nezašiel asi na päť minút na návštevu. Kam ste sa chystali? Nebudem vás zdržovať. Len jednu cigaretku, ak dovolíte.

— Ale sadnite si, Porfirij Petrovič, sadnite si — hovoril hosťovi Raskoľnikov s takým zrejme spokojným a priateľským vidom, že veru bol by sa sám podivil, keby sa bol mohol na seba podívať. Posledné sily na dne vyškraboval! Tak niekedy človek zakúsi pol hodiny smrtelného strachu so zbojníkom, a keď mu konečne priložia nôž k hrdlu, tu aj strach prejde. Sadol si pred Porfirijom a hľadel na neho, ani nemihnúc. Porfirij Petrovič prižmúril oči a začal zapaľovať cigaretku.

„Nu, hovorže preca, hovor,“ jako by sa chcelo vyrvať zo srdca Raskoľnikovho. „Čože nehovoríš?“