ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď na druhý deň práve o jedenástej Raskoľnikov vošiel do policajného domu, do oddelenia vyšetrujúceho sudcu, a poprosil, aby ho oznámili u Porfirija Petroviča, až sa podivil, ako dlho ho neprijímali; minulo aspoň desať minút, kým ho zavolali. A podľa toho jako on rátal, mali sa razom vrhnúť na neho. Medzitým stál v predsieni, mimo neho chodili ľudia, ktorí si ho ani nevšímali. V nasledujúcej izbe, ponášajúcej sa na kanceláriu, sedelo a písalo niekoľko pisárov, a bolo zrejme, že nikto z nich ani poňatia nemal o tom: kto a čo je to Raskoľnikov. Nepokojným a podozrivým okom sliedil, pozeral okolo seba, či nieto tu nejakého strážnika, nejakého tajného pohľadu, ktorý mal pozorovať, aby niekam neodišiel. Ale ničoho podobného nebolo; videl len samé kancelárske, trochu ustaté tváre, potom ešte jakýchsi ľudí, a nikto si ho vôbec nevšímal, čo by hneď išiel hoci do Paroma. Ustavične pevnejšie a pevnejšie utvrdzovala sa v ňom myšlienka, že keby skutočne ten záhadný včerajší človek, ten prízrak, zjavivší sa zpod zeme, všetko vedel a všetko videl — veru by jeho, Raskoľnikova nenechali teraz takto stáť a pokojne čakať. A čakali by ho vari tu do jedenástej, kým sám neráči prísť? Vyplývalo z toho, alebo ten človek ešte nič neudal, alebo… alebo prosto ničoho nevie a sám vlastnými očima ničoho nevidel (a jakože by aj bol mohol videť?), a tedy všetko to včerajšie, čo sa s ním, Raskoľnikovom, prihodilo, zas bol len prízrak, zväčšený jeho podráždenou a chorobnou obrazotvornosťou.

Táto domnienka začala sa v ňom utvrdzovať ešte včera, v čase najsilnejšieho nepokoja a zúfalosti. Premysliac si to všetko teraz a chystajúc sa k novému boju, pocítil naraz, že sa trasie, — až rozhorčenosť kypela v ňom pri myšlienke, že sa trasie od strachu pred nenávideným Porfirijom Petrovičom. Najhroznejším bolo pre neho stretnúť sa opäť s týmto človekom; nenávidel ho bez miery, nekonečne, áno bál sa až, aby svojou nenávisťou nejako sa neprezradil. A tak silná bola jeho rozhorčenosť, že triaška hneď prestala. Chystal sa vojsť s chladnou a drzou tvárou a dal si slovo, ako len možno najviac mlčať, pozorovať a načúvať a hoc tento raz aspoň prekonať chorobne podráždenú povahu svoju. V tej chvíli ho zavolali k Porfirijovi Petrovičovi.

Ukázalo sa, že v tú chvíľu Porfirij Petrovič bol v svojom kabinete sám. Kabinet jeho bola izba ani veľká, ani malá; stály v nej: veľký stôl pred divánom, potiahnutým voskovaným plátnom, písací stôl, skriňa v kúte a niekoľko stoličiek — všetko erárny nábytok, z žltého polirovaného dreva. V kúte, v zadnej stene, alebo lepšie povedané, v priehradke, boly zavreté dvere; tam ďalej za priehradkou musely byť ešte jakési izby. Keď Raskoľnikov vošiel, Porfirij Petrovič hneď privrel dvere; zostali o samote. Privítal svojeho hosťa na oko s veľmi veselou a prívetivou tvárou a len potom, keď minulo niekoľko minút Raskoľnikov podľa niektorých známok spozoroval v ňom jakýsi zmätok — jako by ho naraz zmýlili, alebo pristihli pri niečom veľmi dôvernom a tajnom.

— Á, veľactený! Aj vy ste sa objavili… v našich krajoch… začal Porfirij, preťahujúc k nemu obe ruky. — Sadkajte si, báťuška! Azda sa vám nepáči, keď vás nazývajú veľacteným a… báťuškom, — tak tout court? Nepokladajte mi to, prosím, za prílišnú familiárnosť… Sem, prosím, na diván.

Raskoľnikov si sadol, nespúšťajúc s neho očí.

„V našich krajoch“, vyhováranie sa za familiárnosť, francúzske slovce „tout court“ atď. atď., všetko to boly známky charakteristické. — „Obe ruky preťahoval ku mne, ale ani jednej mi nepodal, odňal zavčasu“ — mihlo mu v hlave podozrivo. Oba striehli sa navzájom, ale ledvaže sa ich pohľady stretly, oba s bystrotou blesku odvracali ich jeden od druhého.

— Priniesol som vám ten lístok… straniva hodinôk… tu je, prosím. Či som to dobre napísal, alebo mám opäť prepísať?

— Čo? Lístok? Tak, tak… buďte bez starosti, to je dobre, povedal Porfirij Petrovič, jako by sa kamsi ponáhľal, a keď to už povedal, vzal lístok a prezrel ho. — Áno, to je dobre. Viac ani nie je treba, uistil rýchlomluvne a položil lístok na stôl. Potom o chvíľu, hovoriac už o inom, vzal ho opäť so stola a položil na svoj písací stôl.

— Zdá sa, včera ste hovorili, že by ste želali vypočuť ma… formálne… o mojej známosti s tou… zavraždenou? začal opäť Raskoľnikov. — „Ale prečo som pripojil zdá sa?“ preblesklo mu hlavou. „A čože sa tak znepokojujem, že som pripojil to zdá sa? preletela mu jako blesk hlavou, hneď druhá myšlienka.

A naraz pocítil, že jeho podozrievavosť od jediného styku s Porfirijom, len od dvoch slov, len od dvoch pohľadov už vzrástla mihom do ohromných rozmerov… a že je to úžasne nebezpečné; nervy sa dráždia, rozčulenie sa zväčšuje. To je hotové nešťastie!… Zasa sa prerečiem.

— Áno, áno, áno! Buďte bez starosti! Na to je dosť času, dosť času, prosím, zamrmlal Porfirij Petrovič, prechádzajúc sem a tam okolo stola, ale jakosi bez všetkého cieľa; potom zamieril k oknu, potom k písaciemu stolu, potom opäť k stolu, tu vyhýbajúc podozrievavému pohľadu Raskoľnikovmu, tu zasa sám naraz zastavujúc sa na mieste a upierajúc na neho svoje oči. Jeho malinká, tlstá a okrúhla figúrka zdala sa pri tom neobyčajne podivnou, jako lopta, kotúľajúca sa na rozličné strany a hneď odskakujúca od všetkých stien a kútov.

— Stihneme, stihneme, prosím!… Fajčíte? Máte? Tu je cigaretka, prosím, pokračoval, podávajúc mu cigaretku… Viete, prijímam vás tu, ale byt môj je tuto za priehradkou… erárny, ale som teraz na privátnom, na čas. Bolo treba tu vykonať nejaké opravy. Teraz je to už skoro hotové… erárny byt, viete to je pekná vec — čo? Ako vy myslíte?

— Áno, pekná vec, odpovedal Raskoľnikov, hľadiac na neho skoro s posmechom.

— Pekná vec, pekná vec… opakoval Porfirij Petrovič, ako by sa zamyslel naraz o niečom celkom inom, — áno, pekná vec! div neskríkol, podvihnúc oči na Raskoľnikova a zastavujúc sa v dvoch krokoch od neho. Toto mnohokrátne hlúpovaté opakovanie, že erárny byt je pekná vec, svojou nechutnosťou príliš bolo v odpore s vážnym, mysliacim a záhadným pohľadom jeho, ktorý uprel teraz na svojho hosťa.

Ale to ešte viac rozpálilo zlobu Raskoľnikova, takže nijako nemohol sa zdržať, skoro drzo pozrel na neho a posmešne i dosť neopatrne, vyzývavo povedal:

— Ale viete čo, — veď existuje, zdá sa, také právnické pravidlo, taký spôsob právnický — pre všetkých možných vyšetrujúcich sudcov — najprv začať z ďaleka pletkami, alebo aj vážnymi, ale zcela vedľajšími vecmi, aby obodriť, alebo lepšie povedané, zabaviť vyšetrovaného, uspať jeho opatrnosť a potom naraz celkom neočakávane prekvapiť ho nejakou rozhodne osudnou a nebezpečnou otázkou; či nie je tak? O tom sa vari vo všetkých pravidlách a inštrukciach dosiaľ akurátne spomínalo?

— Tak, tak… čože vy myslíte, že som vás erárnym bytom^[3] azda… čo? A vysloviac to, Porfirij Petrovič prižmúril oči a mihnul; čosi veselého a prefíkaného preletelo po jeho obličaji, vrásky na jeho čele sa vyrovnaly, oči sa zúžily, črty obličaja sa roztiahly a naraz sa rozosmial nervóznym, dlhotrvajúcim smiechom, kolíšuc sa celým telom a dívajúc sa Raskoľnikovi priamo do očú. Tento zasmial sa tiež, nútiac sa k tomu trochu; ale keď Porfirij videl, že sa tiež smeje, rozosmial sa tak, že sa až za boky chytal. Tu odpor Raskoľnikova naraz prekročil všetku opatrnosť: prestal sa smiať, zamračil sa a dlho s nenávisťou hľadel na Porfirija, nespúšťajúc s neho očí celý čas, čo sa tak dlho a náročky neprestával smiať. Neopatrnosť bola ostatne zjavná s oboch strán; vypadalo to, jako by Porfirij Petrovič do očú sa smial svojemu hosťovi, prinímajúcemu tento smiech s nenávisťou, a jako by ho veľmi málo znepokojovala táto okoľnosť. Posledné bolo veľmi významné pre Raskoľnikova; pochopil, že je tu zrejme čosi, čoho nezná, nejaký cieľ; že azda všetko je už prichystané a hneď, v tú chvíľu, vyjde na javo a zrúti sa na neho…

Obrátil sa tedy hneď priamo k veci, vstal s miesta a vzal čapicu:

— Porfirij Petrovič, začal rozhodne, ale s dosť silnou podráždenosťou: — vyrazili ste včera želanie, abych prišiel k jakémusi výsluchu. (Dal zvláštny dôraz na slovo: výsluch). Prišiel som, ak vám je niečo treba, spýtajte sa, ak nie, dovoľte mi vzdialiť sa. Nemám kedy, mám prácu… Musím ísť na pohreb toho koňmi zadláveného úradníka, o ktorom… veď viete… dodal, rozpajedený pre túto poznámku, ale potom hneď ešte viac sa podráždil: mňa to, počujete, všetko omrzelo a už dávno… následkom toho som bol zčiastky aj chorý… slovom, skoro zakričal, pocítiac, že veta o chorobe ešte menej bola vhodná — slovom: ráčte sa ma alebo spytovať, alebo ma prepustiť hneď… a jak sa spytovať, tedy nie ináč ako formálne, prosím. Ináče nedovolím; a preto zatým s Pánom Bohom, lebo spolu nemáme teraz čo robiť.

— Ale Pane Bože! Čo to hovoríte! O čomže sa spytovať? zakrákoral naraz Porfirij Petrovič, hneď meniac aj tón, aj vid a mihom prestanúc sa smiať — ale buďte bez starosti, prosím — a začal zas usadzovať Raskoľnikova — na to je dosť času a všetko to sú pletky! Naopak, veľmi som rád, že ste konečne k nám prišli… Prijímam vás ako hosťa. A pre tento smiech prekliaty, báťuška, Rodion Romanovič, mi odpustite. — Rodion Romanovič? Veď tak, zdá sa, menujete sa po otcovi? Som nervózny človek, prosím, rozosmiali ste ma vtipnosťou svojej poznámky; niekedy veru roztrasiem sa ako z kaučuku a tak to ide aj pol hodiny… Rád sa smejem, prosím. A podľa svojho složenia bojím sa až mrtvice. Ale sadniteže si, buďte tak láskavý, báťuška, ináč si budem mysleť, že ste sa nahnevali…

Raskoľnikov mlčal, počúval a pozoroval, ustavične ešte hnevlivo zamračený. Ostatne sadol si, ale nevypúšťal čapice z rúk.

— Poviem vám o sebe, báťuška, Rodion Romanovič, jednu vec, tak rečene k vysvetleniu charakteristiky, pokračoval Porfirij Petrovič, sem-tam behajúc po izbe a jako prv vyhýbajúc jakosi stretnúť sa očima so svojím hosťom. Viete, som človek slobodný, v obyčajoch vyšších kruhov neskúsený a neznámy, usadlý, usadlý človek, čo zostal na semeno a… a… spozorovali ste, Rodion Romanovič, že u nás, to jest u nás v Rusku, a najviac v našich petrohradských kruhoch, keď sa sojdú spoločne dvaja rozumní, nepríliš ešte spolu známi, ale navzájom úctu si preukazujúci, jako na príklad ja s vami, celú hodinu nijako nemôžu nájsť téma k rozhovoru — krehnú jeden pred druhým, sedia a navzájom sa ostýchajú. Všetci majú téma k rozhovoru, dámy na príklad… svetskí ľudia vyššieho tónu vždycky nájdu téma k rozhovoru, c’est de rigeur, a ľudia prostredného druhu jako my — všetci sa ostýchajú, sú neshovorčiví… to jest mysliaci. Čo je tomu za príčina, báťuška? Nieto spoločenských záujmov, či čo, prosím, alebo sme až príliš poctiví a neželáme klamať sa navzájom. Ako vy myslíte? Ale odložte čapicu, ako by ste sa chystali hneď odísť, veru až trápne hľadeť na to… A veď som tak rád…

Raskoľnikov položil čapicu, ale ustavične mlčal, seriózne a zamračene počúval prázdne a spletené táraniny Porfiriove. Ale čože on chce azda rozptýliť moju pozornosť svojím hlúpim táraním?

— Kávičkou vás neuhostím, nie je k tomu miesto; ale prečo by ste aspoň päť minút neposedeli s priateľom pre zábavu, sypal Porfirij bez prestania, — či viete, prosím, že všetky tieto úradné povinnosti… ale nemajte za zlé, báťuška, že ustavične chodím sem a tam; prepáčte, báťuška, veľmi sa bojím vás uraziť, ale mocion mi je nevyhnutne potrebný. Ustavične sedím, a veľmi som rád, keď sa môžem aspoň päť minút poprechádzať… haemorrhoidy…^[4] ustavične sa chystám liečiť gymnastikou; tam, hovoria, štátni, skutoční štátni, ba tajní radcovia ochotne skáču cez povraz; vidíte, čo znamená veda v našom veku… tak… A ohľadom tých tunajších povinností, výsluchov a všetkej tejto formality… jako ste práve, báťuška, ráčili pripomenúť o výsluchoch… nuž vidíte, báťuška, Rodion Romanovič, tieto výsluchy niekedy samého vyšetrujúceho miatu viac než vyšetrovaného… Toto ste, báťuška, celkom správne a vtipne ráčili poznamenať. (Raskoľnikov nič podobného nepoznamenal.) Človek sa spletie, prosím! Veru sa spletie! a ustavične je to jedno a to isté, ustavične jedno a to isté, jako na buben! Reforma sa blíži, a my aspoň v nazvaní budeme premenovaní, he-he-he! A čo sa týka tých spôsobov našich právnických — jako ste sa ráčili vtipne vyjadriť — do cela s vami súhlasím. Ktože by zo všetkých obvinených, aj zo samých najprostejších mužíkov nevedel, že ho na príklad začnú zpočiatku vedľajšími otázkami uspávať (jako ste sa šťastlivo vyjadrili), a potom naraz uderia ho do samého tylu obuškom, prosím, he-he-he! do samého tylu, podľa zdareného porovnania vášho! he-he! teda ste si vy vskutku mysleli, že som vás chcel bytom… he-he! Vy ste ironický človek. Nu, nebudem! Ach, áno, abych nezabudol, slovo dáva slovo, myšlienka vyvoláva myšlienku — ráčili ste sa pred chvíľou zmieniť o formalite, viete, straniva výsluchu, prosím… Ale čože je formalita. Formalita v mnohých prípadoch je nesmysel. Niekedy si len po priateľsky pohovoríš, a je to výhodnejšie. Formalita nikdy neutečie, v tej veci dovoľte vás uspokojiť; a čo je vlastne formalita, pýtam sa vás? Formalitou nemožno na každom kroku obmedzovať vyšetrovateľa. Vec vyšetrovateľa, veď je to, abych tak povedal, svojeho druhu slobodné umenie, prosím, alebo na spôsob toho… he-he-he!

Porfirij Petrovič na chvíľu si oddýchol. Sypal naveky bez únavy hneď nesmyseľné prázdne frázy, hneď naraz púšťal akési záhadné slovcia a hneď opäť nesmysly. Po izbe skoro už behal ustavične bystrejšie a bystrejšie, pohybujúc svojimi tučnými nôžkami, hľadiac ustavične do zeme, založiac pravú ruku za chrbát, a ľavou naveky máchajúc a vykonávajúc rozlične posunky, každý raz podivne nesúhlasiace s jeho slovami. Raskoľnikov naraz spozoroval, že behajúc po izbe, dva razy asi jako by sa bol zastavoval pri dverách na chvíľočku a jako by načúval…

„Čaká azda na niečo?“

— Máte skutočne úplnú pravdu, prosím, dodal Porfirij veselo, hľadiac na Raskoľnikova s neobyčajnou prostosrdečnosťou (následkom čoho tento sa až zatriasol a mihom sa prichystal) — máte skutočne pravdu, prosím, že ste sa ráčili z právnických formalít s takým vtipom posmievať, he-he! Tieto (pravda len niektoré) hlbokomyselne psychologické spôsoby naše sú veľmi smiešne, ba azda aj daromné, v prípade ak sme formalitou veľmi obmedzení. Áno, prosím… opäť tedy hovorím o formalite: nuž, kebych uznával, alebo lepšie povedať, kebych podozrieval niekoho jako zločinca v nejakej veci mne sverenej… Vy sa veď pripravujete na právnika, Rodion Romanovič?

— Áno, pripravoval som sa…

— Nuž, tu máte, abych tak povedal, malý príklad pre budúcnosť, — to jest nemyslite, že bych sa opovážil vás učiť: veď vy aké články píšete do novín o zločinoch! Nie, prosím, ale tak, ako fakt, malý príklad osmelím sa priviesť, — tak tedy kebych pokladal na príklad toho, druhého alebo tretieho za zločinca, nuž, prečo, pýtam sa, predčasne bych ho znepokojoval, hoci bych mal proti nemu dôkazy? Iného aj musím na príklad uväzniť čo najskôr, ale iný zas nie je veru takej povahy, prosím; prečo tedy bych mu nedoprial poprechádzať sa po meste, he-he! Vidím, že to docela jasne nechápete, teda vám to trochu jasnejšie vyložím: kebych ho uväznil na príklad príliš skoro, teda bych mu azda poskytol mravnú, abych tak povedal, oporu, he-he! vy sa smejete? (Raskoľnikovi ani nenapadlo smiať sa: sedel stisknúc rty, nespúšťajúc rozpálených svojich očú s Porfirija Petroviča). A medzitým veď je to tak, zvlášte s niektorým subjektom, lebo ľudia sú veľmi rozliční, a nad všetkým vládne len prax, prosím. Vy ráčite teraz hovoriť: dôkazy; ale dajme tomu, že sú dôkazy, ale veď dôkazy majú zväčša dva konce, a ja, vyšetrujúci sudca, som preca len slabý človek. A chcelo by sa mi veru vyšetrovanie previesť matematicky jasne, chcel bych si zaopatriť taký dôkaz, aby sa to ponášalo na dvakrát dva sú štyri! Ale kebych ho uväznil nevčasne — hoci bol by presvedčený, že je to on, — veď ja azda sám si odnínem prostriedky k ďalšiemu preukázaniu jeho viny, a prečo? Preto, že mu, abych tak povedal, dám určité postavenie, že ho psychologicky určím a uspokojím, a on zavre sa predo mnou do svojej škrupiny; pochopí konečne, že je väzňom. Hovoria, že v Sevastopoli, hneď po Aľme rozumní ľudia veľmi sa obávali, že nepriateľ čo chvíľa bude atakovať odkrytou silou a razom vydobyje Sevastopoľ; a keď uvideli, že nepriateľ dal prednosť pravidelnému obliehaniu a prvé zákopy sriadzuje, tí rozumní ľudia sa veľmi zaradovali a uspokojili: veď aspoň na dva mesiace vec sa pretiahla, lebo kedyže ho pravidelným obliehaním vydobyjú? Opäť sa smejete, zasa neveríte? Áno, máte aj vy pravdu. Pravdu máte, pravdu máte, prosím! Sú to všetko ojedinelé prípady, súhlasím s vami; uvedený prípad je skutočne ojedinelý! Ale vidíte, milý Rodion Romanovič, toto treba pri tom mať na zreteli: všeobecného prípadu, toho istého, na ktorý sa poťahujú všetky právnické formy a pravidlá, a z ktorého boly vypočítané a do knižiek zapísané vôbec neexistuje, keďže každá vec, každý na príklad zločin náhle sa stane v skutočnosti hneď sa prevracia v celkom zvláštny prípad; a ešte v jaký niekedy, na predošlé naskrze sa neponášajúci. Niekedy sa stávajú veľmi komické prípady tohoto druhu. Ale ak nechám niektorého pána celkom samostatným: ak ho nezavrem a nebudem znepokojovať, urobím to tak, aby vedel každú hodinu a každú minútu, alebo aspoň tušil, že mi je všetko známe dopodrobna, že dňom a nocou ho stopujem, neúnavne ho strážim, a keď sa ho takto zmocní večné podozrenie a strach, vtedy prisám Bohu, hlava sa mu zatočí, sám príde a môžbyť vyvedie ešte niečo, čo sa už bude podobať tomu, že dvakrát dva sú štyri, bude to mať, abych tak povedal, matematický ráz — a to je veru príjemné, prosím. To sa môže stať i s mužíkom neohrabaným, ale s našincom, človekom časovo vzdelaným a k tomu ešte v nejakom zvláštnom smere rozvitým, tým skôr! Preto, drahý môj pane, je veľmi dôležitou vecou poňať, v akom smere človek je rozvitý. A o nervoch, o nervoch ste aj zabudli! Veď je to všetko teraz choré, mrcha, podráždené!… A žlči, žlči koľko je v nich! Ale to je, ja vám poviem, pri príležitosti opravdivá zlatá baňa! A prečo bych sa znepokojoval, že chodí nesputnaný po meste? Nechže sa len poprechádza; veď viem i bez toho, že je mojou obeťou a nikam neujde! Ale kam by aj bežal, he-he! Za hranicu azda? Za hranicu utečie Poliak, ale nie on, tým viac, že na neho strežiem a použil som všetky prostriedky opatrnosti. Do hlbiny vlasti utečie azda? Ale veď tam žijú opravdiví, konopní Rusi; a človek, ducha času zodpovedne vzdelaný, volí radšej žalár, než aby žil s takými cudzincami, ako sú naši mužíci, he-he! Ale to je všetko nesmysel a vedľajšie. Čo znamená: utečie! To je formálna vec; ale hlavné to vlastne nie je; nielen preto mi neutečie, že nemá kam utiecť: neutečie mi psychologicky, he-he! To je výraz, čo? Neutečie mi podľa prirozdeného zákona, keby aj mal kam utiecť. Videli ste motýľa pred sviečkou? Tak on bude ustavične okolo mňa sa točiť jako okolo sviečky; sloboda mu bude nemilá, začne rozmýšľať, začne sa zamotávať, zamotávať, sám sa zamoce jako v sieti, bude sa rozčuľovať až na smrť!… Nie len to: sám mi prichystá nejaký matematický kúsok na spôsob dvakrát dva, — len keď mu dám antrakt čo najdlhší… A ustavične bude, ustavične bude okolo mňa vyvádzať kruhy, zužujúc a zužujúc radius, a naraz — bac! Priamo mi vletí do úst a ja ho (prehltnem, a to je veru veľmi príjemné, he-he-he! Neveríte?

Raskoľnikov neodpovedal, sedel nehybne bledý, ustavične napnuto pozerajúc do obličaja Porfirijovho.

„Pekné naučenie!“ myslel si chladnúc. „Toto už nie je ani ihra kočky s myšou, ako bolo včera. Nenadarmože on mne ukazuje svoju silu a… našeptáva; na to je o veľa rozumnejší… Tu je cieľ iný, ale jaký? Ej, nesmysel, braček, strašíš ma a schytralo si počínaš! Nemáš dôkazov a včerajší človek neexistuje! Len ma chceš zamotať, zmýliť, podráždiť predčasne a v tom stave ma lapiť. Ale mýliš sa, prepadneš, prepadneš jako chlapec na examene! Na chorobne nervy moje ráta, či čo?… Nie, braček, mýlíš sa a prepadneš, hoci si aj čosi pripravil… Nuž, uvidíme, čo takého si tam pripravil.

I sobral všetky svoje sily, pripravujúc sa k strašnej a netušenej katastrofe. Časom sa mu chcelo vrhnúť sa na Porfirija a zahrdúsiť ho tu na mieste. Ešte keď sem vchodil, bál sa tejto zloby. Cítil, že mu vyschly rty, srdce tlčie, pena sa mu spiekla na gambách. Ale preca odhodlal sa mlčať a nepovedať ani slova predčasne. On poňal, že je to najlepšia taktika, v jeho položení, preto že nielen že sa nepreriekne, ale naopak podráždi mlčaním samého nepriateľa a azda sa ešte ten preriekne. Aspoň tak nádejal sa.

— Vidím, že neveríte a myslíte si, že vám len nevinné žartíky privádzam, povedal Porfirij, ustavične viac a viac sa rozveseľujuc a bez prestania rehotajúc sa od radosti a začínajúc opäť behať po izbe, — máte vari aj pravdu; sama figúra moja je už tak Bohom stvorená, že budí v iných len komické myšlienky; šašo, prosím; ale toto vám poviem a opäť budem opakovať, že ste vy, báťuška, Rodion Romanovič, odpustite mi, starcovi, človek ešte mladý, abych tak povedal, prvej mladosti a preto velice si vážite ľudský rozum, podľa príkladu celej mládeže. Hravá bystrota rozumu a abstraktné dôvody vás podmaňujú. Práve tak jako bývalá rakúska dvorná vojenská rada na príklad, to jest nakoľko môžem súdiť o vojenských udalostiach: na papieri aj Napoleona zbili a zajali a hoci to tam doma v kabinete všetko čo najdôvtipnejšie vyrátali, tu naraz generál Mack sdal sa so všetkou svojou armádou, he-he-he! Vidím, vidím, báťuška, Rodion Romanovič, že sa smejete, že ja, civilný človek, vybieram príklady z vojenských dejín. Ale čo robiť, to je moja slabosť, mám rád vojenské veci, rád čítavam všetky tieto vojenské relácie… rozhodne som chybu urobil v svojej kariere. Mal som slúžiť vo vojsku, veru, prosím. Napoleonom bych sa azda nebol stal, ale majorom bych bol, he-he-he! Nuž, tedy ja vám teraz, môj milý, poviem všetku pravdu straniva toho ojedinelého prípadu; skutočnosť a príroda, pane môj, je dôležitá vec, ale niekedy podkopávajú aj najopatrnejší výpočet! Eh, počujte mňa, starého človeka, hovorím to vážne, Rodion Romanovič (hovoriac toto, Porfirij Petrovič, ledva triacaťpäťročný, skutočne jako by naraz všetok zostárnul, ba aj hlas jeho sa zmenil a celý on jakosi sa sohnul), a k tomu som človek úprimný, prosím… Som úprimný človek, alebo nie? Čo myslíte? Zdá sa už, že zúplna; veď takéto veci som vám rozpovedal a za to ani náhrady nežiadam, he-he! Nuž, tedy, prosím, pokračujem: ostrovtip, mojím zdaním, je veľkolepá vec; je to, abych tak povedal, krása prírody a útecha života; a jaké vám on kúsky môže vyvádzať, takže, zdalo by sa, nejaký úbohý vyšetrujúci sudca si ich ani vysvetliť nemôže. Ale príroda úbohému vyšetrujúcemu sudcovi pomôže! A na to ani nepomyslí nadšená ostrovtipom mládež, „prekračujúca všetky prekážky“ (jako ste sa ráčili najvtipnejším a najschytralejším spôsobom vyjadriť). Dajme tomu, že zolže, totiž človek, prosím, ten ojedinelý prípad, to inkognito, jako sa zdá, triumf, len sladko užívaj plody svojho ostrovtipu, a tu naraz bác! a omdlie vám v najzaujímavejšom a najškandálnejšom mieste. Pravda, mohla tu poučinkovať choroba, niekedy býva v izbe aj veľmi dusno, ale preca, preca len vzbudil myšlienku! Zolhal znamenite, ale s prírodou nevedel sa porátať. Hľa, kde väzia úklady, prosím! Iný, raz unesený hravosťou svojho ostrovtipu, začne si robiť blázna z podozrievajúceho ho človeka, zbledne jako by náročky, jako by v hre? ale zbledne až veľmi prirodzene, príliš sa to už podobá pravde, a hľa, zasa vzbudil myšlienku! Hoci ošiali zprvu, ale cez noc si ten vec rozmyslí, ak sa len nedá previesť. A veď je to tak na každom kroku! Ba čo ešte: sám začne zabehávať napred, začne liezť, kam ho nevolajú, začína hovoriť naveky o tom, o čom by práve treba bolo mlčať, začne robiť rozličné komedie, he-he! sám príde a začne sa spytovať: prečože ma tak dlho nelapajú? he-he-he! a veď sa to môže stať s najvtipnejším človekom, so psychologom a literátom! Príroda je zrkadlo to najpriezračnejšie! Dívaj sa do neho a kochaj sa, tak, prosím! Ale čože ste tak zbledli, Rodion Romanovič, či je tu nie dusno, či bych nemal otvoriť oblok?

— Neznepokojujte sa, prosím, skričal Raskoľnikov a naraz sa rozosmial: — neráčte sa vyrušovať!

Porfirij sa zastavil proti nemu, počkal trochu a naraz sa tiež rozosmial. Raskoľnikov vstal s divána naraz rezko, prerušiac svoj záchvatový smiech.

— Porfirij Petrovič! povedal hlasito a zreteľne, hoci ledva stál na trasúcich sa nohách: konečne vidím jasne, že ma rozhodne podozrievate vo vražde tej staruchy a jej sestry Lizavety. So svojej strany vám oznamujem, že ma to už všetko dávno omrzelo. Ak myslíte, že máte zákonité právo súdebne zakročiť, zakročte; areštovať, areštujte. Ale smiať sa mi do očú a trápiť seba ja nedovolím…

Naraz rty jeho sa zatriasly, oči zablysly ohňom vzteku a zdržanlivý dosiaľ jeho hlas zazvučal.

— Nedovolím! zakričal naraz, udrúc zo všetkej sily päsťou na stôl: — počujte, Porfirij Petrovič? Nedovolím!

— Ach, Pane Bože, čo je to opäť! skríknul Porfirij Petrovič jako by celkom poľakaný; — báťuška, Rodion Romanovič! Ale čo vám je?

— Nedovolím! kriknul aj druhý raz Raskoľnikov.

— Báťuška, tichšie! Veď počujú, prídu! Nuž, čože im potom povieme, rozvážte! zašeptal s úžasom Porfirij Petrovič, približujúc svoj obličaj k samej tvári Raskoľnikova.

— Nedovolím, nedovolím! opakoval mechanicky Raskoľnikov, ale tiež naraz celkom šeptmo.

Porfirij chytro sa odvrátil a rozbehol sa otvoriť oblok.

— Treba vpustiť čerstvého vzduchu! A mali by ste sa, braček, napiť vody, veď je to záchvat, prosím! A už sa rozbehol k dverám, aby rozkázal priniesť vody, ale v kúte bola práve fľaša s vodou.

— Báťuška, napite sa, šeptal, keď pribehol k nemu s fľašou, azda to pomôže… Ľaknutie a sama účasť Porfirija Petroviča boly tak prirodzené, že Raskoľnikov umĺkol a začal si ho prezerať so zvedavosťou. Ale vody neprijal.

— Rodion Romanovič! Roztomilý! Ale veď sa vy tak o rozum pripravíte, uisťujem vás, e-ch! Napiteže sa! Vypite aspoň trošku!

Prinútil ho preca vziať pohár s vodou do ruky. Mechanicky zdvihol ho až k ústam, ale spamätal sa a postavil ho s odporom na stôl.

— Áno, prosím, mali sme malinký záchvat! Takto si zasa predošlú chorobu vrátite, zakrákoril s priateľským súcitom Porfirij Petrovič, ostatne ešte ustavične s jakýmsi roztržitým vidom. — Pane Bože! Ale že sa vy takto nešetríte! Aj Dmitrij Prokofič bol u mňa včera, — súhlasím, súhlasím, mám povahu jedovitú, ošklivú, a oni z toho jaký vývod urobili!… Pane Bože, prišiel včera, keď sme obedovali, hovoril, hovoril, až som ruky rozprestrel od udivenia; nu, myslím si… azda ste ho vy poslali? Ale sadniteže si, báťuška, sadnite si pre Pána Boha!

— Nie, neposielal som! Ale som vedel, že ide k vám, aj prečo ide, rezko odpovedal Raskoľnikov.

— Vedeli ste? — Vedel. Nu a čože je z toho?

— Ale to, báťuška, Rodion Romanovič, že ja ešte inakšie vaše kúsky znám; všetko mi je známe! Veď ja viem aj to jako ste chodili najímať byt, skoro v noci, keď sa už zmrklo, jako ste začali zvoniť zvonkom, a na krv ste sa vypytovali, a jako ste robotníkov a dvorníkov poplietli. Chápem vašu duševnú náladu, náladu vtedajšiu… ale veď preca takto vy pripravíte seba o rozum, na moj’ dušu! Hlava sa vám zatočí! Rozhorčenie vo vás vrie až príliš silne, blahorodé rozhorčenie následkom vytrpených krívd, najprv od osudu a potom od policajných úradníkov, nuž beháte sem a tam, aby ste čím skôr prinútili ich všetkých zahovoriť a tým všetko odrazu končiť, lebo vás omrzely všetky tieto hlúposti a všetky tieto podozrievania. Či vari nemám pravdu? Uhádol som vašu náladu… Lenže vy takto nielen sebe, ale aj Razumichinovi hlavu spletiete; veď je až príliš dobrým človekom na to, sami viete. U vás je choroba, a u neho ctnosť, a choroba vaša môže byť pre neho chytľavou… Ja vám, báťuška, keď sa uspokojíte, rozpoviem… ale sadniteže si, pre Pána Boha! Odpočiňte si, prosím vás, úžasne ste sa zmenili; ale sadniteže si.

Raskoľnikov si sadol; triaška u neho prestávala, zamenila ju horúčosť v celom tele. S hlbokým podivením napnuto počúval poľakaného a priateľsky ho opatrujúceho Porfirija Petroviča. Ale neveril ani jedinému jeho slovu, hoci cítil akúsi zvláštnu náklonnosť uveriť. Neočakávané slová Porfirijove o byte ho celkom prekvapily. „Jako že je to, tedy vie aj o byte?“ naraz si pomyslel, „a sám mi to aj rozpráva!“

— Áno, prosím, bol skoro práve taký prípad, psychologický, v našej sudcovskej praxi, chorobný taký prípad, pokračoval rýchlomluvne Porfirij. — Tiež obviňoval samého seba z vraždy, a ešte jako: celú halucináciu uviedol, fakty predstavil, okoľnosti rozpovedal, splietol, zmátal všetkých, a čože vyšlo? Sám celkom bez úmyslu bol zčiastky príčinou vraždy, ale len zčiastky, a keď sa dozvedel, že dal vrahom podnet, zarmútil sa, omámil sa, začalo sa mu o tom snívať, zmátol sa celkom a uistil sám seba, že je on ten vrah! Ale najvyšší súd konečne tú vec vyšetril a nešťastný človek bol ospravedlnený a príbuzným oddaný do opatery. Vďaka najvyššiemu súdu! Ale čože vy takto, báťuška? Veď takto možno aj horúčku dostať, keď sa objavujú už také náklonnosti, dráždiť svoje nervy, chodiť v noci zvoniť zvonkom a vypytovať sa na krv! Veď som ja túto celú psychologiu dôkladne preskúmal v praxi. Niekedy to láka človeka skočiť s okna alebo s veže a pocit je taký svodný, vábny. Práve tak aj zvonky, prosím… Je to choroba, Rodion Romanovič, choroba! Začali ste si priveľmi nevážiť svojej choroby. Mali by ste sa poradiť so skúseným lekárom, nechajte toto tlstého!… Všetko sa to u vás robí v horúčkovom blúznení…

Na chvíľku všetko sa zakrúžilo okolo Raskoľnikova.

„Ale či naozaj, mihlo mu v hlave, či naozaj aj teraz luže! Nie je možné, nie je možné!“ odvracal od seba túto myšlienku, cítiac popredku k jakému stupňu vzteku a rozčulenosti môže ho ona priviesť, cítiac že od vzteku môže zošialieť.

— To nebolo v horúčkovom blúznení, to bolo na jave! skríknul, napínajúc všetky sily svojho rozumu, aby prenikol ihru Porfirijovu. — Na jave, na jave! Počujete?

— Áno, počujem a rozumiem! Aj včera ste hovorili, že to nebolo v horúčkovom blúznení, ba obzvlášte ste zdôrazňovali, že nie v blúznení. Ale počujteže, Rodion Romanovič, dobrodinec vy môj, nu hoci túto okolnosť. Veď keby ste skutočne boli zločinným, alebo nejako zapleteným do tej prekliatej veci, nu či by ste sami začali zdôrazňovať to, že ste všetko neurobili v horúčkovom blúznení, ale práve pri úplnej pamäti. A k tomu ešte obzvlášte zdôrazňovať, s takou zvláštnou horlivosťou zdôrazňovať, — nuž, prosím vás, bolo by to možné, či by to bolo možné? Práve naopak, po mojom súde. Veď keby ste cítili niečo za sebou, tedy by ste práve mali zdôrazňovať, že, veru, celkom iste v horúčkovom blúznení! Veď tak?

Čosi podvodného bolo počuť v tejto otázke. Raskoľnikov odhodil sa k samému operadlu kanapy od nachýlivšieho sa k nemu Porfirija a v zmäteni mlčky, uprene si ho prezeral.

— Alebo straniva pána Razumichina, straniva toho totiž, či prišiel včera od seba pohovoriť, a či z vášho vnuknutia? Vy by ste práve mali hovoriť, že prišiel od seba a skryť, že z vášho vnuknutia. A veď vy práve toto nezatajujete! Ba zdôrazňujete, že z vášho vnuknutia! Raskoľnikov nikdy toho nezdôrazňoval. Mráz prebehol mu po chrbte.

— Ustavične lužete, povedal zvoľna a slabo so skrivenými k chorobnému úsmechu rty, — chcete mi zas ukázať, že celú moju ihru znáte, všetky odpovedi moje popredku viete, hovoril a skoro sám cítil, že nerozvažuje slov, jako by mal, — chcete ma nastrašiť… alebo prosto sa mi posmievate…

Hovoriac toto, hľadel na neho ustavične uprene a naraz opäť oči zablysly mu nekonečnou zlobou.

— Lužete ustavične, skričal. — Veľmi dobre viete, že najlepšia vytáčka pre zločinca je, netajiť, čoho možno netajiť! Neverím vám!

— Jaký že ste vy neposedník! zachichíkal Porfirij: — s vami je ťažko sa pokonať; zmocnila sa vás jakási monomania. Teda mi neveríte? Ale ja vám poviem, že už veríte, už ste na štvrť rífa uverili a ja vykonám, že uveríte aj na celý ríf, lebo vás mám skutočne rád a úprimne vám želám dobra.

Rty Raskoľnikove sa zatriasly.

— Áno, prosím, prajem vám to vonkoncom, pokračoval, berúc zľahka, priateľsky Raskoľnikova za ruku trocha vyše lokťa, — rozhodne vám povedám: nezanedbávajte svojej choroby. K tomu práve k vám teraz aj rodina prišla; pamätajte na ňu. Treba vám ich uspokojovať a láskať, a vy ich len ľakáte…

— A čo je vám do toho? Zkadeže vy to viete? Prečo vás to tak zaujíma? Tedy ma stopujete, a chcete mi to ukázať?

— Báťuška! Ale veď od vás, od vás samých som sa o všetkom tom dozvedel. Ani nepozorujete, že v svojom rozčulení všetko napred rozpoviete aj mne, aj iným. Od pána Razumichina, Dmitrija Prokof’iča, tiež som sa včera o veľa zaujímavých podrobnostiach dozvedel. Nie, prosím, prerušili ste ma, ale vám poviem, že pre svoju prílišnú nedôverčivosť, pri všetkom ostrovtipe ráčili ste stratiť zdravý názor na veci. Na príklad hoci opäť straniva tej istej témy, čo sa týka zvonka: takú drahocennosť, taký fakt (veď je to celý fakt, prosím) som vám tak s rukami a nohami prezradil, ja, vyšetrujúci sudca! A vy v tom nič nevidíte? Veď kebych vás podozrieval len trošku, či bych mohol tak konať? Naopak, musel bych zpočiatku uspať vaše podozrenie a nepodať ani zdania, že mi je fakt už známy; odvliecť vás nejako na druhú stranu a naraz jako obuškom do tyla (podľa vášho vyjadrenia) vás omráčiť: „A čože ste, reku, pane ráčili v byte zavraždenej robiť o desiatej večer? A prečo ste zvonili zvonkom? A prečo ste sa vypytovali na krv? A prečo ste dvorníkov poplietli a v policiu ísť vyzvali?“ Takto bych musel pokračovať, kebych na vás mal aspoň trochu podozrenia. Musel bych vašu výpoveď celkom formálne zapísať, vykonať prehliadku a vás hádam aj areštovať… Tedy nemám na vás podozrenia, keďže som ináč konal! Ale vy ste stratili zdravý názor a nevidíte ničoho, opakujem to, prosím.

Raskoľnikov sa zatriasol celým telom, a Porfirij Petrovič to až veľmi jasne spozoroval.

— Lužete ustavične! zakričal, — neznám vášho cieľa, ale ustavične lužete… Pred chvíľou ste nehovorili v tomto smysle, nemôžem sa mýliť… Lužete!

— Ja lužem? povedal Porfirij, zdanlivo sa rozčuľujúc, ale zachovávajúc najveselší a veľmi posmevačný vid, a jako sa zdalo, ani inak sa neznepokojujúc tým, akú mienku má o ňom Raskoľnikov. Ja lužem?… Nuž, a jakože som s vami pred chvíľou zachádzal (ja, vyšetrujúci sudca), keď som vám na pamäť uvádzal a prezradzoval všetky prostriedky k obrane, keď som vám ukazoval všetku túto psychológiu: „Choroba, reku, horúčkové blúznenie, krivda učinená; melancholia, policajný úradník a všetko to ostatné?“ Čo? He-he-he! Hoci ostatne, musím podotknúť, všetky tieto psychologické prostriedky k obrane, vyhovárania, vytáčky, sú veľmi nespoľahlivé a k tomu o dvoch koncoch. „Choroba, vraj, horúčkové blúznenie, sny, zdalo sa mi, nepamätám.“ Ale, prosím, prečože, báťuška, v chorobe a v horúčkovom blúznení ustavične také sny sa zdajú a nie iné? Veď mohli by byť aj iné? Či vari nie? He-he-he!

Raskoľnikov hrdo a s opovržením podíval sa na neho.

— Slovom, povedal dôrazne a hlasito, vstávajúc, pri čom odstrčil trochu Porfirija, — slovom chcem vedeť: či ma považujete rozhodne za slobodného od všetkého podozrenia, alebo nie? Povedzte, Porfirij Petrovič, povedzte rozhodne a definitívne, čo najskôr, hneď!

— Ach to je kríž! Nu, to je s vami kríž, zakričal Porfirij s docela veselým, potmehúdskym a ani mak neznepokojeným vidom. — Ale načo to potrebujete vedeť, načo vám tak mnoho vedeť, keďže vás nezačali ešte ani trochu znepokojovať! Veď ste jako dieťa: daj a daj mu oheň do rúk! A prečo sa tak znepokojujete? Prečo sa tak sami k nám dotierate? Čo? He-he-he!

— Opakujem vám, zakričal vo vzteku Raskoľnikov, — že to nechcem ďalej znášať…

— Čo, prosím! Túto neistotu? skočil mu do reči Porfirij.

— Nejazvite ma svojím posmechom! Nechcem toho… Hovorím vám, že toho nechcem!… Nemôžem a nechcem!… Počujete! Počujete! zakričal a buchnúl opäť päsťou na stôl.

— Ale tichšie, tichšie! Veď počujú! Vážne vás napomínam; majte zreteľ na seba. Nežartujem, prosím! povedal šeptom Porfirij, ale tento raz v jeho obličaji už nebolo predošlého žensky prostosrdečného a poľakaného výrazu; nie, teraz priamo rozkazoval, prísne, nachmúrený, jako by razom narušal všetky tajomstvá a dvojsmyselnosti. Ale to bolo len na chvíľu. Prekvapený Raskoľnikov naraz prišiel do ozajstného vytrženia; ale zvláštné: zas poslúchol rozkaz hovoriť tichšie, hoci bol v najvyššom záchvate vzteklosti.

— Nedám sa mučiť! zašeptal naraz jako prv, s bolesťou a nenávisťou nahliadajúc, že nemôže neposlúchnuť rozkaz a prichádzajúc od tejto myšlienky ešte do väčšieho vzteku — zavrite ma, prehliadajte ma, ale ráčte konať formálne a nehrať sa so mnou! Neosmeľujte sa…

— Ale nerozčuľujte sa straniva formy, prerušil ho Porfirij s predošlým potmehúdskym úsmeškom a jako by až s rozkošou pásol oči na Raskoľnikove, — pozval som vás, báťuška, teraz po domácky, docela tak po priateľsky!

— Nechcem vašeho priateľstva, pľujem naň. Počujete! A aby ste vedeli, berem čapicu a idem. Nuž, čo na to povieš teraz, ak ma chceš areštovať?

Schvátil čapicu a šiel k dverám.

— A na surpris^[5] sa nechcete podívať? zachichíkal Porfirij a chytil ho opäť za ruku trochu nad lokťom, zastavujúc ho pri dverách. Stával sa ustavične veselejším a nezbednejším, čo Raskoľnikova vonkoncom vyvodilo z trpezlivosti.

— Aký surprís? Čo to má byť? opýtal sa, zastavujúc sa naraz a hľadiac naľakaný na Porfirija.

— Surprís, prosím, tuto za dvermi sedí, he-he-he! (Ukázal prstom na zavreté dvere v priehradke, které viedly do jeho erárneho bytu.) Zavrel som ho na zámok, aby neutiekol.

— Čo to má byť? Kde? Čo?… Raskoľnikov pristúpil k dverám a chcel ich otvoriť, ale boly zavreté.

— Sú zavreté, a tuto je kľúč!

A skutočne ukázal na kľúč, vytiahnuc ho z vačku.

— Lužeš ustavične! zareval Raskoľnikov, nemohúc sa už zdržať, lužeš, komediant prekliaty! a vrhol sa na Porfirija, ktorý ustupoval k dverám, ale celkom bez strachu. — Ja všetkému, všetkému rozumiem! priskočil k nemu. — Lužeš a dráždiš ma, abych sa prezradil…

— Ale veď sa viac už ani nemôžete prezradiť, báťuška, Rodion Romanovič. Veď ste celý ako besný! Nekričte, lebo zavolám ľudí.

— Lužeš, nič nebude! Zavolaj ľudí! Ty si vedel, že som chorý a chcel si ma podráždiť do vzteklosti, abych sa prezradil, to je tvoj cieľ! Nie, ty daj fakty! Všetko som poňal. Nemáš faktov, máš len puhé, daromné, naničhodné domnienky, zametovské!… Znal si moju povahu, chcel si ma doviesť do besnoty a potom naraz omráčiť a priviesť svedkov… Čakáš ich? Kde sú? Sem s nimi!

— Ale kde by sa tu vzali svedci, drahý braček! Akože to môže prísť človeku na um! A takto po forme nemôže sa vec ani vykonávať, neznáte vy, môj milý, veci… Ostatne formalita neuteče, sami uvidíte! mrmlal Porfirij; načúvajúc pri dverách.

Skutočne, v tú chvíľu pri samých dverách v druhej izbe jako by bolo počuť šum.

— Aha, idú! zakričal Raskoľnikov: — poslal si po nich!… Čakal si ich!… Vyrátal si… Nu sem s nimi so všetkými tými svedkami, čo chceš… sem s nimi! Som pripravený! Som pripravený!

Ale tu sa prihodila zvláštna udalosť, niečo tak neočakávaného pri obyčajnom priebehu vecí, že už veru ani Raskoľnikov, ani Porfirij Petrovič na také rozuzlenie nemohli rátať.