Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

IV

A Raskoľnikov šiel priamo k domu na kanále, kde bývala Sóňa. Bol to dom o troch poschodiach, starý, zelenej farby. Vyhľadal dvorníka a dostal od neho neurčité pokynutie, kde býva krajčír Kapernaumov. V kúte na dvore bol vchod na úzke tmavé schody, po nich vystúpil do druhého poschodia. Kým habkal po tme v pochybnosti, kde najsť vchod ku Kapernaumovi, naraz v troch krokoch od neho otvorily sa jakési dvere; chvatnul ich mechanicky.

— Kto je tu? pýtal sa naľakane ženský hlas.

— To som ja… idem k vám, odpovedal Raskoľnikov a vstúpil do malinkého pitvora, kde na polámanej stoličke v skrivenom, mosadznom svietniku horela sviečka.

— To ste vy! Pane Bože! slabo skríkla Sóňa a stála celkom strnutá.

— Kde tu ísť k vám? Sem?

A Raskoľnikov, skoro ani nehľadiac na ňu, chytro vošiel do izby.

Za chvíľu vošla so sviečkou aj Sóňa, postavila sviečku a stála pred ním celkom zmätená, všetka v nevýslovnom rozčulení a zrejme poľakaná jeho neočakávanou návštevou. Naraz rumenec zalial jej bledý obličaj, áno aj slzy vystúpily na oči… Cítila i ťažobu, i styd, i sladkosť… Raskoľnikov rýchle sa odvrátil a sadol na stoličku k stolu. Povrchne obozrel si izbu.

Bola to veľká izba, ale neobyčajne nízka, jediná, ktorú Kapernaumovi prenajímali; zapreté dvere k nim nachodily sa v stene naľavo. Na proťajšej strane v stene napravo boly ešte druhé dvere vždycky tuho zapreté. Tam bol už iný, súsedný byt pod iným číslom. Sónina izba trochu sa ponášala na kôlňu, mala vid veľmi nepravidelného štvoruholníka a toto ju robilo akosi znetvorenou. Stena s troma oknami, vychodiacimi na kanál, pretínala izbu jakosi šikmo, následkom čoho jeden kút veľmi ostrý utekal kamsi do hĺbky, tak že ho pri slabom osvetlení nebolo možné ani veľmi rozoznať; a druhý kút bol až priveľmi a škaredo tupý. V celej tejto velikej izbe skoro nebolo nábytku. V kúte napravo bola posteľ, vedľa nej, blízko k dverám stolička. Vedľa tej istej steny, kde bola posteľ, pri samých dverách do cudzieho bytu, stál prostý stôl z dasák, pokrytý modrým obrúsom; pri stole dve pletené stoličky. Potom pri proťajšej stene, v blízkosti ostrého kúta, stál neveľký z obyčajného dreva šifonér a ako by sa strácal v pustote. To je všetko, čo bolo v izbe. Nažltlé, odrené, ošúchané tapéty sčernely vo všetkých kútoch. V zime bývalo tu akiste vlhko a čad. Chudoba bola zrejmá.

Sóňa mlčky hľadela na svojeho hosťa, tak pozorne a bez okolkov prezerajúceho si jej izbu, áno začala sa konečne až triasť od ľaku, jako by stála pred sudcom, rozhodujúcim o jej osude.

— Prišiel som neskoro… Je jedenásť hodín? spýtal sa, nezdvíhajúc ešte ustavične na ňu oči.

— Je, zamrmlala Sóňa. — Ach, áno, je! naraz povedala náhliac sa, jako by v tom bol pre ňu všetok východ: — práve u domácich hodiny odbily… počula som… Je.

— Prišiel som k vám naposledok, pokračoval zamračený Raskoľnikov, hoci teraz tu bol len prvý raz, — môžbyť vás už neuvidím…

— Vy… cestujete?

— Neviem… všetko zajtra…

— Teda nebudete zajtra u Kateriny Ivanovny? zachvel sa Sónin hlas.

— Neviem. Všetko zajtra ráno… Ale o to nejde; prišiel som povedať jedno slovo…

Pozrel na ňu zádumčivo a naraz spozoroval, že sám sedí, a ona vždy ešte stojí pred ním.

— Čože stojíte? Sadnite si, povedal naraz zmeneným, tichým a prívetivým hlasom.

Sadla si. Hľadel na ňu asi minútu prívetivo a skoro so súcitom.

— Aká ste chudučká! Akú máte ruku! Docela priezračnú. Prsty jako u mŕtvej.

Vzal ju za ruku. Sóňa slabo sa usmiala.

— Vždy som bola taká, povedala.

— Aj keď ste doma žili?

— Áno.

— Pravda, jakože by nie! povedal a výraz obličaja aj zvuk hlasu opäť naraz sa zmenil. Ešte raz ozrel sa okolo.

— To najímate u Kapernaumova?

— Áno.

— Oni tam za dvermi bývajú?

— Áno… Majú tiež takú izbu?

— Všetci v jednej?

— V jednej.

— Ja bych sa vo vašej izbe v noci bál, poznamenal mračno.

— Domáci sú veľmi dobrí, veľmi láskaví, odpovedala Sóňa, ustavične ešte ako by sa nespamätovala a nechápala, — nábytok a všetko… všetko je domácich. Sú veľmi dobrí, aj deti tiež ku mne často prichádzajú…

— Koktaví sú?

— Áno… On koktá a je aj chromý. A žena tiež… Nie že by koktala, ale akosi všetko nevyslovuje. Je dobrá, veľmi. On je z bývalej pánskej čeľadi. Detí majú sedem… len najstarší zajaká sa, ale ostatné sú len choré… nezajakajú sa… A odkiaľže o nich viete? dodala s akýmsi podivením.

— Váš otec mi všetko vtedy rozprával. Rozprával mi všetko o vás… Aj o tom ako ste o šiestej išli a o deviatej ste sa vrátili, aj o tom jako Katerina Ivanovna pri vašej posteli kľačala.

Sóňa bola zmätená.

— Jako bych ho bola dnes videla, zašeptala nerozhodne.

— Koho?

— Otca. Išla som po ulici, tam vedľa na rohu, pred desiatou, a on jako by šiel predo mnou. A práve jako by to on bol býval. Chcela som sa už zastaviť u Kateriny Ivanovny…

— Prechádzali ste sa?

— Áno, zašeptala Sóňa zmätená, sklopiac oči.

— Katerina Ivanovna div že vás, vraj, nebila, keď ste bývali s otcom?

— Ach, nie, čo hovoríte, čo to hovoríte, nie! S jakýmsi až ľaknutím pozrela na neho Sóňa.

— Tedy vy ju radi máte?

— Ju? Jako že by nie! povedala Sóňa žalobným hlasom a s útrpnosťou složila naraz ruky. — Ach! vy ju… Keby ste ju len znali. Veď ona je docela jako dieťa… Veď má rozum celkom jako pomätený… od zármutku, od biedy. A jaká bola rozumná… jaká velikodušná… jaká dobrá! Vy nič, nič neviete… ach…

Sóňa povedala to jako v zúfalstve; vzrušená a s boľasťou zalamovala rukami. Bledé líca jej opäť sa zapálily, v očiach prejavila sa mučiteľná bolesť. Bolo videť, že je veľa toho, čoho sa v nej dotkli a hrozne sa jej chcelo čosi vysloviť, povedať, zastať sa. Jakýsi nenasýtny súcit, jestli možno tak vyjadriť sa, vyobrazil sa naraz vo všetkých črtách jej obličaja.

— Bila? Ale čo hovoríte? Pane Bože! A keby aj bila, čože z toho! Čože z toho, pýtam sa. Vy nič, nič neviete… To je taká nešťastná, ach, taká nešťastná! Aj chorá… Hľadá spravedlivosť… Je čistá. Verí, že vo všetkom musí byť spravedlivosť a požaduje ju… Hoci ju budete mučiť, neurobí nič nespravedlivého. Sama toho nepozoruje, že nie je vždy možné, aby medzi ľudmi konalo sa všetko po práve a to ju rozdražuje… Je jako dieťa, jako dieťa! Je spravedlivá, spravedlivá!

— Ale čo bude s vami? Sóňa pozrela na neho tázavo.

— Veď zostali vám na starosti. Pravda, že aj prv všetko spočívalo na vás, a nebohý aj na pijatyku chodieval k vám prosiť. A čo bude teraz?

— Neviem, smutno povedala Sóňa.

— Zostanú tam?

— Neviem; dlžní sú za byt, a domáca hovorí, že jej chce vypovedať; Katerina Ivanovna hovorí, že sama tam nezostane ani chvíľu.

— Čože jej dodáva odvahy? Spolieha sa na vás?

— Ach, nie, nehovorte tak!… Žijeme spolu, spolu, naraz opäť sa znepokojila, ba podráždila Sóňa, práve tak jako by sa bol rozpajedil kanárik alebo nejaký iný vtáčik. — Ale čo má robiť? Nuž, povedzte, čo má robiť? pýtala sa rozpaľujúc a znepokojujúc sa. A čo sa dnes, čo sa dnes naplakala! Rozum sa jej mätie; alebo sa znepokojuje jako malinká o to, aby zajtra všetko bolo slušné, aby boly zákusky a všetko… alebo zas zalamuje rukami, krvou kašle, plače, naraz začne tĺcť hlavou o stenu jako v zúfalstve. A potom opäť sa utešuje, na vás nadeje sa; hovorí, že ste teraz jej pomocníkom, že si niekde vypožičia trochu peňazí a pôjde do svojho mesta so mnou, sriadí si penzionát pre zemianske dievčence a mňa si vezme za inšpektorku, i začne sa pre nás celkom nový, krásny život, a bozkáva ma, objíma, teší a všetkému tomuto verí, verí týmto fantáziam! Nu, či jej možno odporovať? A sama dneska celý deň myje, čistí, opravuje, koryto sama svojou slabučkou silou do izby privliekla, zadychčala sa a svalila sa na posteľ. Ráno sme šli spolu kúpiť Polečke a Lene črievičky, lebo sa im všetky rozpadly, ale nám nestačilo peňazí, veľmi mnoho nám chybovalo, a ona také malinké črievičky vybrala, lebo má vkus, vy ani neviete… Tam v kráme sa dala do plaču v prítomnosti kupcov, že sme nemaly dosť peňazí… Ach, jako bolo žiaľno dívať sa na to.

— Potom veru je pochopiteľné, že vy… takto žijete, povedal s trpkým úsmevom Raskoľnikov.

— A vám azda nie je toho ľúto? Nie je vám ľúto? oborila sa Sóňa: — veď ste vy sami, viem to, posledné dali, ešte nič nevidiac. A keby ste to všetko boli videli, ó, Pane Bože! A koľko ráz, koľko ráz som ju k slzám dovodila! Ešte minulého týždňa! Ach, ja! Len týždeň pred jeho smrťou. Ukrutné to bolo s mojej strany. Ach, jako bolestne bolo teraz celý deň na to spomínať!

Hovoriac to, Sóňa až rukami zalamovala od bolestnej spomienky.

— Vy, že ste ukrutná?

— Áno, ja, ja! Prišla som vtedy, pokračovala plačúc, — a nebohý hovorí: „čítaj mi, Sóňa, hlava ma čosi bolí, čítaj mi… tu máš knižku,“ mal akúsi knižku, od Andreja Semjonyča dostal, od Lebezjatnikova, býva tu, on vždy také smiešné knižky si zaopotroval. A ja povedám: „musím už ísť“ a nechcela som čítať; zašla som k nim hlavne, abych ukázala Katerine Ivanovne golierky; Lizaveta, predavačka, priniesla mi lacné golierky a manšety, pekné, nové, vyšívané. A Katerine Ivanovne veľmi sa zapáčily; obliekla ich a podívala sa na seba do zrkadla, veľmi, veľmi sa jej zapáčily; „daruj mi ich, hovorí, Sóňa, buď tak láskavá“. Buď tak láskavá povedala, a tak sa jej zachcelo mať tie veci. A kdeže ona ich bude obliekať? Len tak: spomenula si na predošlé šťastné časy. Hľadí na seba do zrkadla, pozerá so záľubou, ale veď nijakých, nijakých šiat nemá, a to už koľko rokov! A nikoho o nič nepoprosí; sama skôr dá aj posledné, a tu poprosila — tak sa jej zapáčily! A mne bolo ľúto ich darovať, — načo sú vám ony, hovorím, Katerina Ivanovna? Tak som aj povedala, načo. Už toto netreba bolo hovoriť! Tak sa na mňa podívala a tak jej bolo ťažko, ťažko, že som jej odoprela, až bolo žiaľno sa dívať… A nebolo jej pre golierky ťažko, ale preto, že som jej odoprela, videla som to. Ach, jako by teraz všetko odvolala, všetko preinačila, všetky tie predošlé slová… Ach, ja… ale čože!… veď vám je všetko jedno!

— Tú predavačku Lizavetu ste znali!

— Áno… A vy ste ju azda tiež znali? spýtala sa aj Sóňa s jakýmsi podivením.

— Katerina Ivanovna má súchoty, silné; skoro zomre, povedal Raskoľnikov, po chvíľkovom mlčaní, neodpovedajúc na otázku.

— Och, nie, nie! A Sóňa mimovoľným pohybom schvatila ho za obe ruky, jako by ho prosila, aby nie.

— Ale to je preca lepšie, keď zomre.

— Nie, nie lepšie, nie lepšie, nebolo by to lepšie! opakovala poľakaná mimovoľne.

— A čo deti? Kam ich dať, ak ich k sebe nevezmete?

— Ach, ani neviem! skríknula Sóňa skoro v zúfalstve a schvatila sa za hlavu. Bolo videť, že táto myšlienka už veľa ráz aj jej prichádzala na um a on len vyplašil opäť túto myšlienku.

— Nu, a jestli vy teraz ešte za živobytia Kateriny Ivanovny ochoriete a zanesú vás do nemocnice, čože bude potom? naliehal neuprosne.

— Ach, čo hovoríte, čo hovoríte! To sa preca už nemôže stať! a obličaj Sónin skrivil sa od hrozného ľaknutia.

— Prečo by sa nemohlo stať? pokračoval Raskoľnikov so surovým úsmeškom; proti tomu nie ste poistená! Čože sa potom s nimi stane? Pôjdu v hŕbe na ulicu, ona bude kašľať a prosiť a niekde hlavou o stenu tĺcť, ako dnes, a deti budú plakať… A potom padne, odvezú ju v policiu, do nemocnice, umre, a deti…

— Och, nie!… Boh to nedopustí! vydralo sa konečne z úzkostlivých pŕs. Počúvala, hľadiac prosebne na neho a skladajúc v nemej prosbe ruky, jako by len od neho všetko záviselo.

Raskoľnikov vstal a začal chodiť po izbe. Minula asi minúta. Sóňa stála, svesiac ruky a hlavu v hroznej úzkosti.

— A sporiť sa nedá? Odkladať na nešťastný deň? pýtal sa, zastaviac sa pred ňou.

— Nie, zašeptala Sóňa.

— Pravda že nie! Ale probovali ste to? dodal skoro s posmechom.

— Probovala.

— A nepodarilo sa! To sa rozumie! Daromná otázka!

A opäť začal chodiť po izbe. Uplynula ešte asi minúta.

— Nedostávate vari každý deň?

Sóňa bola zmätená viac než prv a rumenec opäť zalial jej obličaj.

— Nie, zašeptala s trápnym úsilím.

— S Polečkou doista stane sa to isté, povedal naraz.

— Nie! Nie! Nie je to možné, nie! zakričala jako zúfalá Sóňa, jako by ju naraz ranili nožom — Boh, Boh takého úžasu nedopustí.

— Aj iné dopúšťa.

— Nie, nie! Boh ju ochráni, Boh!… opakovala bez seba.

— Ale môžbyť aj Boha nieto, s akousi až škodoradosťou odpovedal Raskoľnikov, zasmial sa a pozrel na ňu.

Obličaj Sónin naraz hrozne sa zmenil: preletely po ňom kŕče. Pozrela na neho s nevýslovnou výčitkou, chcela tiež čosi povedať, ale nič nemohla vysloviť a len naraz horko, horko zaplakala zakrývajúc obličaj rukami.

— Hovoríte, že u Kateriny Ivanovny rozum sa mätie; vám samým sa rozum mätie, povedal Raskoľnikov po chvíli mlčania.

Minulo asi päť minút. Ustavične chodil sem a tam mlčky a nepozerajúc na ňu. Konečne pristúpil k nej; oči jeho žiarily. Vzal ju oboma rukama za plecia a pozrel jej priamo do plačúceho obličaja. Pohľad jeho bol suchý, zapálený, ostrý, rty jeho silne sa triasly… Naraz celý sa rýchle naklonil a padnúc na podlahu, pobozkal jej nohu. Sóňa v úžase odskočila jako od šialeného. A vskutku on ponášal sa v tej chvíli celkom na šialeného.

— Čo robíte, čo to robíte! Predo mnou! zamrmlala, bledniejúc a srdce jej sa naraz bolestne sovieralo.

Raskoľnikov hneď vstal.

— Nepoklonil som sa tebe, poklonil som sa všetkým súžobám ľudským, povedal jakosi podivne a odišiel k oknu. — Počuješ, dodal, vrátiac sa k nej o chvíľu, — povedal som nedávno istému urážateľovi, že on nestojí ani za tvoj malíček… a že som sestre svojej preukázal česť, posadiac ju vedľa teba.

— Ach, čo ste im to povedali! A v jej prítomnosti? poľakaná zvolala Sóňa: — sedeť so mnou! Česť! Ale veď som ja — nečestná… Ach, čo ste to povedali!

— Nie pre nepoctivosť a hriech som to povedal a pre velikú súžobu tvoju. A že si veľká hriešnica, to je tak, dodal skoro nadšene, ale najviac si preto hriešnica, že si sa marne, neužitočne umŕtvila a oddala. Jako by to nebol úžas, že žiješ v tomto bahne, ktoré tak nenávidíš, a pri tom vieš sama (len treba otvoriť oči), že nikomu tým nepomáhaš a nikoho od ničoho nemôžeš zachrániť! Ale povedzže mi konečne, — hovoril skoro vo vytržení, — jako taká potupa, taká nízkosť obstojí v tebe vedľa iných protipoložných a svätých citov? Veď spravedlivejšie, tisíc ráz spravedlivejšie a rozumnejšie by bolo skočiť priamo do vody a urobiť razom všetkému koniec!

— A čo bude s nimi? opýtala sa slabým hlasom Sóňa, trpiteľsky pozrúc na neho, ale spolu jako by sa vôbec nepodivila jeho návrhu. Raskoľnikov podivne sa pozrel na ňu.

Všetko prečítal v jedinom jej pohľade. Teda skutočne mala už túto myšlienku. Azda veľa ráz a vážne premýšľala v zúfalstve, jako by razom urobiť tomu koniec, a to tak vážne, že teraz skoro ani sa nepodivila jeho návrhu. Ani krutosť jeho slov nespozorovala (smyslu jeho výčitiek a zvláštneho názoru na jej hanbu, pravda, tiež nespozorovala, to mu bolo zrejmé). Ale poňal zúplna, do jakej hroznej bolesti strýznila ju, a už dávno, myšlienka o nečestnom a potupnom jej položení. Čože mohlo, myslel si, zdržovať dosiaľ jej odhodlanosť urobiť razom všetkému koniec? A len tu poňal zúplna, čo znamenaly pre ňu tieto úbohé, malé deti — siroty a táto poľutovania hodná, polušialená Katerina Ivanovna so svojimi suchotami a s tlčením hlavy o stenu.

Aj to mu bolo jasné, že Sóňa so svojou povahou a s tým vzdelaním, ktoré sa jej dostalo, nemohla v nijakom prípade takto zostať. Ale pre neho preca bolo otázkou: prečo tak veľmi dlho mohla zostať v takom položení a nezošaliela, keď už nemala sily skočiť do vody. Pravda, chápal, že položenie Sónino je zjav náhodilý v spoločnosti, hoci, bohužiaľ ďaleko nie osamelý a výnimečný. Ale práve táto náhodilosť, toto jakési vzdelanie a celý jej predchádzajúci život mohly by, zdá sa, sklátiť pri prvom kroku na tejto hnusnej ceste. Čože ju podporovalo? Preca nie skazenosť mravov? Všetka táto potupa dotkla sa jej len mechanicky; skutočná skazenosť mravov ešte neprenikla ani jedinou kvapkou do jej srdca; videl to; stála pred ním zjavne…

„Má tri cesty,“ myslel si: skočiť do kanálu, dostať sa do blázinca, alebo… alebo oddať sa prostopašnosti, omámujúcej rozum a v kameň obracajúcej srdce. Posledná myšlienka bola mu najodpornejšia; ale bol už skeptikom, preto nemohol neveriť, že posledný východ, totiž prostopašnosť, je pravde najpodobnejší.

„Ale či je to skutočne pravda, pomyslel si, — či skutočne aj táto bytnosť, čo zachovala ešte čistotu ducha, vedome zapadne konečne do tejto mrzkej, smradľavej jamy? Či vťahovanie do toho bahna sa už začalo, či azda len preto mohla to znášať dosiaľ, že neprávosť nezdá sa jej byť tak odpornou? Nie, nie, to nie je možné! zvolal jako pred chvíľou Sóňa; nie, od kanálu zdržala ju dosiaľ myšlienka nie na hriech, a oni, tie… Ak len dosiaľ nezošalela… Ale ktože povedal, že už nezošalela? Či má zdravý rozum? Či možno tak hovoriť, jako ona? Či možno tak sedeť nad priepasťou, priamo nad smradľavou jamou, do ktorej ju už vťahuje, máchať rukami, a zapchávať si uši, keď jej hovoria o nebezpečenstve! Azda čaká na zázrak? Doista čaká. Či sú to nie príznaky šialenosti?“

S tvrdošíjnosťou zastavil sa pri tejto myšlienke. Áno, tento východ páčil sa mu viac než ktorýkoľvek iný. Začal pozornej na ňu sa dívať.

— Teda ty sa veľmi modlíš k Bohu, Sóňa? spýtal sa.

Sóňa mlčala, Raskoľnikov stál vedľa nej a čakal na odpoveď.

— Čože bych ja bez Boha bola? chytro, energicky zašeptala, a naraz uprela na neho blýsknuvšie oči a stiskla rukou jeho ruku.

— A čo ti za to udeľuje Pán Boh? spýtal sa, zkúmajúc ju ďalej.

Sóňa dlho mlčala, jako by nemohla odpovedať. Slabučké prsia jej nadúvaly sa od vzrušenia.

— Mlčte! Nespytujte sa! Nie ste hodní… skríknula naraz, prísne a hnevlivo hľadiac na neho.

„Tak je to! Veru tak!“ opakoval neústupne pre seba.

— Všetko udeľuje! chytro zašeptala, sklopiac opäť oči.

„V tom je východ! V tom je vysvetlenie východu!“ rozhodol v duchu, so zvedavosťou si ju prezerajúc.

S novým, zvláštnym, skoro chorobným citom pozeral do tej bledej, chudej, nepravidelných ťahov tváričky, do tých nesmelých, modrých očí, ktoré môžu blyšťať takým ohňom, takým surovým energickým citom, na to malinké telo, trasúce sa ešte od vzrušenia a hnevu, a všetko to zdalo sa mu viac a viac podivným, skoro nemožným. „Bláznivá! Bláznivá!“ opakoval pre seba.

Na šifoneri ležala jakási kniha. Každý raz, keď sa prechádzal po izbe, spozoroval ju; a teraz ju vzal a podíval sa. Bol to Nový zákon v ruskom preklade. Kniha bola stará, v koženej väzbe.

— Odkiaľ to máte? spýtal sa.

— Priniesli mi ju, odpovedala jako by s nechuťou a nedívajúc sa na neho.

— Kto priniesol?

— Lizaveta priniesla, poprosila som ju.

„Lizaveta! Zvláštne!“ pomyslel si. Všetko u Sóni stávalo sa pre neho s každou minútou jakosi zvláštnejším a podivnejším. Priniesol knihu ku svetlu a začal prevracať listy.

— Kde je tu o Lazarovi? opýtal sa naraz.

Sóňa hľadela uprene do zeme a neodpovedala. Stála trochu bokom k stolu.

— O vzkriesení Lazara. Vyhľadaj mi to, Sóňa. Tá zagánila na neho.

— Tam nehľadajte… v evanjeliu sv. Jána, surovo zašepkala, nepribližujúc sa k nemu.

— Najdi a prečítaj mi to, povedal, sadol si, a oprel sa lakťami o stôl, podoprel rukou hlavu, mračne hľadel stranou, chystajúc sa počúvať.

„O tri týždne na siedmu verstu[2] ráčte, prosím! Ale, zdá sa, že sám tam budem, ak nebude niečo ešte horšie,“ zamrmlal pre seba.

Sóňa nerozhodne priblížila sa k stolu, vypočujúc nedôverivo, zvláštne želanie Raskoľnikova. Ostatne vzala do rúk knihu.

— Či ste vari nečítali? spýtala sa, pozrúc na neho mračne cez stôl. Hlas jej stával sa ustavične drsnejším a drsnejším.

— Dávno… Keď som chodil do školy. Čítaj!

— A v kostole ste nepočuli?

— Já som… nechodil. A ty často chodíš?

— N-nie, zašeptala Sóňa.

Raskoľnikov sa usmial.

— Rozumiem… A otca tedy zajtra nepojdeš pochovávať?

— Pôjdem. Bola som i minulý týždeň… dala som slúžiť panichidu.

— Za koho?

— Za Lizavetu. Zabili ju toporom.

Nervy jeho dráždily sa viac a viac. Hlava sa mu začala točiť.

— Bola si za dobré s Lizavetou?

— Áno… Bola spravedlivá… prichádzala… zriedka… nemohla. Čítavaly sme s ňou a… besedovaly. Ona uzre Boha.

Podivne znely pre neho tieto knižné slová a opäť novina: akési tajomné schôdzky s Lizavetou, a obe… bláznivé.

„Tu sa aj sám zblázniš! Je to nákazlivé!“ pomyslel si.

— Čítaj! zakričal naraz naliehavo a podráždene.

Sóňa váhala ustavične. Srdce jej tĺklo. Neodvažovala sa jakosi čítať mu. Skoro s mukou hľadel na „nešťastnú šialenú“.

— Prečo to chcete? Veď vy neveríte!… zašeptala jakosi zadychčaná.

Sóňa otvorila knihu a vyhľadala miesto. Ruky sa jej triasly, hlas vypovedal službu. Dva razy začínala a nemohla vysloviť ani prvej slabiky.

„Bol chorý istý Lazar z Betanie…“ prečítala konečne s namáhaním, ale naraz hlas jej sa pretrhol jako príliš natiahnutá struna. Dych sa zatajil, v prsiach tlačilo.

Raskoľnikov chápal čiastočne, prečo Sóňa nechcela sa odhodlať čítať mu, a čím viac to chápal, tým akosi hrubšie, podráždenejšie naliehal na čítaní. Chápal príliš dobre, jako ťažko bolo jej teraz prezradzovať a svedkom zistiť všetko svoje. Poňal, že city tieto boly skutočným a môžbyť už dávnym jej tajomstvom, azda už od samého detstva, ešte v rodine, vedľa nešťastného otca a od zármutku šialenej macochy, prostred hladných detí, hrozného kriku a výčitiek. Ale súčasne sa dozvedal teraz, a dozvedel sa naisto, že hoci jej do žialu bolo a hrozne sa čohosi bála, keď sa chystala teraz čítať, ale že spolu s tým až trápne sa jej samej chcelo prečítať to, nehľadiac na všetok žiaľ a na všetky obavy, a práve jemu, aby počul a hneď teraz, — nech sa potom čo chce stane…“ Prečítal to v jej očiach, poňal z jej nadšeného vzrušenia!… Premohla sa, potlačila kŕč v hrdle, ktorý preťal pri počiatku verša jej hlas a pokračovala v čítaní jedonástej hlavy evanjelia sv. Jána. Tak dočítala do 19. verša.

„A mnohí zo Židov prišli k Marte a Marii, aby ich tešili v zármutku nad bratom ich. Marta keď počula, že Ježiš prichádza, išla mu naproti; a Maria sedela doma. I riekla Marta Ježišovi: „Pane, keby si tu bol býval, môj brat nebol by umrel; ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, dá ti Bôh.“

Tu sa opäť zastavila, cítiac stydlivo, že sa zachveje a vypovie službu jej hlas…

„Riekol jej Ježiš: Tvoj brat vstane. Riekla mu Marta: Viem, že vstane pri vzkriesení v deň posledný. Riekol jej Ježiš: Ja som vzkriesenie a život; kto verí vo mňa, bude žiť, hoci by aj bol umrel. A každý, kto žije a verí vo mňa neumre na veky. Veríš to? Riekla mu.“

(A Sóňa jako by s bolesťou si oddýchla a zreteľne, s dôrazom čítala ďalej, sťa by sama verejne vyznávala:)

„Áno, Pane, já verím, že si ty Kristus, Syn Boží, ktorý si prišiel na tento svet.“

Zastavila sa opäť, bystro zdvihla na neho oči, ale chytro sa premohla a čítala ďalej. Raskoľnikov sedel a počúval nehybne, neobracajúc sa; oprel sa lokťmi na stôl a díval sa na bok. Dočítali k 32. veršu.

„A Maria, keď prišla ta, kde bol Ježiš, ako ho uzrela, padla mu k nohám a riekla: Pane keby si tu bol býval, brat môj nebol by umrel. Ježiš, keď ju videl plakať i Židov, ktorí prišli s ňou, že plačú, skormútil sa v duchu, zachvel sa a riekol: Kde ste ho položili? Riekli mu: Pane, poď a pozri. Tu Ježiš zaplakal. Vtedy riekli Židia: Hľa, jako ho miloval! A niektorí z nich hovorili: Či tento, ktorý otvoril oči slepému nemohol učiniť, aby tento nebol umrel?“

Raskoľnikov obrátil sa k nej a hľadel na ňu rozčulený: Áno, tak je! Všetka sa triasla v skutočnej, opravdivej zimnici. Očakával to. Blížila sa k slovám o najväčšom, neslýchanom zázraku, zmocnil sa jej pocit veľkej víťazoslávy. Hlas jej stal sa zvučným jako kov; slávnostná nálada a radosť dodávaly mu sily. Riadky sa jej miešaly pred očima, lebo v očiach jej temnelo, ale vedela nazpamäť to, čo čítala. Pri poslednom verši: „Či tento, ktorý otvoril oči slepému…“ snížila hlas vrúcne a vášnivo tlmočila pochybnosť, výčitky a hanu nevericich, slepých Židov, ktorý hneď za chvíľu jako hromom omráčení, padnú, zaplačú a uveria… „Aj on, on — tiež zaslepený a neveriaci, aj on hneď počuje, on tiež uverí, áno, áno! Hneď, teraz, zdalo sa jej, a chvela sa v radostnom očakávaní.

„Tu Ježiš, opäť skormútený sám v sebe, pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa a kameň ležal na nej. Riekol Ježiš: Odvaľte kameň! Riekla mu Marta, sestra zomrelého: Pane, už páchne; lebo štyri dni je v hrobe.“

Silný dôraz dala na slovo: štyri.

„Riekol jej Ježiš: Či som ti nepovedal, že jestli budeš veriť, uzreš slávu Božiu? Odvalili teda kameň. Tu Ježiš pozdvihol oči k nebu a riekol: Otče, ďakujem ti, že si ma vyslyšal. Ja som aj vedel, že ma vždycky vyslyšíš, ale pre ľud, ktorý stojí okolo, riekol som to, aby uverili, že si ma ty poslal. Keď to povedal, zvolal velikým hlasom: Lazar! poď von. I hneď vyšiel ten, ktorý bol umrel,

(hlasito a nadšene prečítala to, trasúc sa a chladnúc, jako by to na vlastné oči videla): „poviazaný na nohách i na rukách pohrebnými povijadlami, a tvár podviazanú ručníkom. Riekol im Ježiš: Rozviažte ho, nech odíde.“

„Vtedy mnohí zo Židov, ktorí boli prišli k Marii a Marte a videli, čo Ježiš, učinil, a uverili v neho.“

Ďalej nečítala a nemohla čítať, zavrela knihu a rýchle vstala so stoličky.

— To je všetko o vzkriesení Lazara, zašeptala krátko a surovo, a stála nehybne, odvrátiac sa na bok, neosmeľujúc sa a jako by stydiac sa pozreť na neho. Zimničná triaška ešte trvala. Oharok dávno už zhasínal v krivom svietniku, nejasne osvecujúc v tejto mizernej izbe vraha a cudzoložnicu, čo sa dorozumeli podivne pri čítaní večnej knihy. Minulo päť alebo viac minút.

— Prišel som pohovoriť o vážnej veci, — povedal naraz nachmúriac sa Raskoľnikov hlasito, vstal a pristúpil k Sóni. Tá mlčky pozrela na neho. Pohľad jeho bol neobyčajne surový a jakási divá odhodlanosť zračila sa v ňom.

— Opustil som dnes svojich, povedal — mať a sestru. Nepôjdem k nim teraz. Všetko som s nimi prerušil.

— Prečo? opýtala sa Sóňa jako omráčená. Nedávné stretnutie s jeho matkou a sestrou zanechalo v nej neobyčajný dojem, hoci jej samej nejasný. Zvesť o roztržke vypočula skoro s úžasom.

— Mám teraz jedinú teba, dodal. — Pôjdeme spolu… Prišiel som k tebe. Sme spolu preklatí, nuž pôjdeme spolu.

Oči jeho blyšťaly. „Je jako pološialený!“ pomyslela si Sóňa. — Kam ísť? opýtala sa v strachu a mimovoľne odstúpila nazad.

— A čo ja viem? Viem len, že po tej istej ceste, určite to viem — a len to. Jeden cieľ!

Pozrela na neho a ničomu nerozumela. Chápala len to, že je hrozne, nekonečne nešťastný.

— Nikto z nich nič neporozumie, keď im budeš rozprávať, pokračoval — ale ja som poňal. Ty si mne potrebná a preto som k tebe prišiel.

— Nerozumiem… zašeptala Sóňa.

— Potom porozumieš. Či si ty azda neurobila to isté? Tiež si prestúpila… mala si silu prestúpiť. Vztiahla si ruku na seba, zničila si život… svoj (to je všetko jedno!). Mohla by si žiť duchom a rozumom, ale končíš na Sennom námestí… Ale nemôžeš to vydržať a jestli zostaneš samotná, zošalieš, jako ja. Už teraz si jako šialená; musíme teraz ísť spoločne, jednou cestou! Poďme!

— Prečo? Prečo to hovoríte? povedala Sóňa, podivne a silne vzrušená jeho slovami.

— Prečo? Lebo tak nemožno zostať — nuž preto! Treba konečne rozvážiť vec seriózne a priamo, ale nie plakať ako dieťa a kričať, že Boh toho nedopustí. Čože sa stane, ak ťa skutočne niekedy odvezú do nemocnice? Tá je pomätená a je suchotinárka, skoro zomre, a deti? Čože vari Polečka nezahynie? Nevidela si tu azda na uhloch ulíc deti, ktoré matky posielajú prosiť almužnu? Poznal som, kde žijú tieto matky a čo ich okružuje. Tam deti nemôžu zostávať deťmi. Tam sedemročný je už mravne skazený a zlodej. Ale deti sú preca — obraz Kristov; Ich je kráľovstvo nebeské! On velel ich ctiť a milovať, ony sú budúce ľudstvo…

— Čože, čože tedy robiť? hystericky plačúc a zalamujúc rukami, opakovala Sóňa.

— Čo robiť? Zlomiť, čo treba, raz navždy, a koniec veci; a súžoby vziať na seba! Čo? Nerozumieš? Potom pochopíš… Slobodu a moc, a hlavne moc! Nad celým trasúcim sa tvorstvom a nad celým mraveniskom! Toto je cieľ! Pamätaj si to! To je pre teba moje požehnanie na cestu! Môžbyť, že s tebou hovorím naposledok. Ak neprídem zajtra, počuješ o všetkom sama a potom spomeň na tieto dnešné slová. A potom niekedy, po rokoch a skúsenostiach azda i pochopíš, čo znamenajú. Jestli zajtra prídem, poviem ti, kto zabil Lizavetu. S Bohom! Sóňa zatriasla sa od ľaku.

— Či vy azda viete, kto ju zabil? meravejúc od úžasu a divo hľadiac na neho.

— Viem a poviem… Tebe, jedine tebe. Teba som si vyvolil. Neprídem k tebe prosiť o odpustenie, ale prosto poviem ti to. Dávno som si vyvolil teba, abych ti to povedal, ešte vtedy, keď otec vyprával o tebe a keď Lizaveta bola na žive, som si to myslel. S Bohom! Ruky mi nepodávaj. Zajtra!

Vyšiel. Sóňa hľadela na neho jako na šialeného; ale sama bola tiež ako bez rozumu a cítila to. Hlava sa jej točila. „Pane Bože! Jakože on môže vedeť, kto zabil Lizavetu? Čo znamenaly tieto slová? To je hrozné! Ale pri tom myšlienka taká nešla jej do hlavy. Nie! Nie!… Ó, musí byť hrozne nešťastný!… Opustil mať a sestru. Prečo? Čo sa stalo? Čo zamýšľa? Čo jej to povedal? Pobozkal jej nohu a povedal… povedal (áno, povedal to jasne), že bez nej už nemôže žiť… O, Pane Bože!“

V zimnici a blúznení strávila Sóňa celú noc. Soskakovala niekedy z postele, plakala, rukami zalamovala, zas vpadala do zimničného spánku a snívalo sa jej o Polečke, o Katerine Ivanovne, o Lizavete, o čítaní Evanjelia, aj o ňom… o ňom, s jeho bledým obličajom a horiacimi očima… Bozkáva jej nohy, plače… O, Pane Bože!

Za dverami naľavo, za tými dvermi, ktoré delily izbu Sóninu od bytu Gertrudy Karlovny Resselichovej, bola izba, dávno už prázdna; prináležala k bytu panej Reselichovej, ktorá ju prenajímala, o čom hlásaly ceduľky na vrátach a lístky nalepené na oknách, vychodiacich na kanál. Sóňa dávno privykla pokladať túto izbu za neobývanú. A medzitým celý tento čas pri dverách v prázdnej izbe stál pán Svidrigajlov a načúval. Keď Raskoľnikov odišiel, stál chvíľu, premýšľal, išiel na prstoch v svoju izbu, súsednú s prázdnou izbou, vzal stoličku a ticho ju priniesol k samým dverám, vedúcim do izby Sóninej. Rozhovor zdal sa mu zaujímavým a významným a veľmi sa mu páčil — tak sa mu páčil, že aj stoličku priniesol, aby budúcne, hoci zajtra na príklad, nebol vystavený nepríjemnosti celú hodinu stáť na nohách, ale zariadil sa čo najpohodlnejšie, aby už v každom ohľade užiť plnej takejto radosti.



[2] Tam je petrohradský blázinec.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.