ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho istého dňa, ale už večer, asi o siedmej, Raskoľnikov blížil sa k bytu svojej matky a sestry, — k tomu bytu v dome Bakaljejeva, ktorý im našiel Razumichin. Vchod na schody bol s ulice. Raskoľnikov sa blížil, ustavične ešte zdržujúc krok a jako by váhajúc: či má vojsť alebo nie? Ale nijako by sa nevrátil; už sa rozhodol. „Všetko jedno, ešte ničoho nevedia,“ myslel si, — „a mňa aj tak pokladajú za podivína…“ Oblek jeho bol hrozný: zablatený, mokrý, obšúchaný, roztrhaný. Obličaj jeho bol skoro zohavený ustalosťou, špatnou chvíľou, fyzickým vysilením a skoro celodenným zápasom so samým sebou. Celú noc strávil sám, Boh vie kde. Ale aspoň sa rozhodol.

Zaklepal na dvere; otvorila mu mať. Dúnečky nebolo doma. Ani slúžky v tú chvíľu nebolo. Puľcherija Alexandrovna zpočiatku onemela od radostného prekvapenia; potom schvatila ho za ruku a viedla do izby.

— Tu si mi, môj milý! povedala uradostená. — Nehnevaj sa na mňa, Róďa, že ťa tak hlúpo vítam so slzami; to sa ja smejem, a neplačem. Myslíš, že plačem? Nie, to sa radujem, ale mám už taký hlúpy zvyk: slzy tečú. To je od smrti tvojho otca, pre všetko plačem. Sadkaj si, ustal si bez pochyby. Ach, jako si sa zamazal.

— Dážď ma namočil, maminka… začal Raskoľnikov.

— Nie, nie! prerušila ho Puľcherija Alexandrovna, nemysli, že sa hneď budem vypytovať podľa svojho babského predošlého zvyku; neboj sa. Veď rozumiem, všetkému rozumiem; teraz som sa naučila podľa tunajšieho hľadeť na veci a sama vidím, že je to tu rozumnejšie. Raz na vždy som rozsúdila: kde mne poňať tvoje dômysly a žiadať od teba vysvetlení? Máš azda Boh vie aké diela a plány v hlave alebo nejaké myšlienky sa ti tam rodia; jako bych ťa mohla znepokojovať: o čom to, reku, premýšľaš? Tvoj článok, Róďa, v časopise čítam už tretí raz; Dmitrij Prokofič mi ho priniesol. Až som zhíknula, keď som ho uvidela; vidíš, ty hlúpa, myslím si, vidíš, čím sa zamestnáva, to je rozlúštenie veci! Učenci sú vždy takí. Azda má v túto chvíľu nové myšlienky v hlave; môžbyť o nich práve rozvažuje, a ja ho znepokojujem a trápim. Čítam, milý môj, pravda, že veľa nerozumiem; ale ono to tak aj musí byť; kdeže mne všetko poňať.

— Ukážte, maminka.

Raskoľnikov vzal časopis a povrchne prezrel svoj článok. Akokoľvek sa to protivilo jeho stavu a položeniu, preca pocítil ten zvláštny a sladký cit, jaký má autor, ktorý vidí prvý raz vytlačenú svoju prácu; k tomu hlásily sa aj dvacaťtri roky. Trvalo to len malú chvíľu. Keď prečítal niekoľko riadkov, zamračil sa a strašný bôl svieral jeho srdce. Celý jeho duševný zápas posledných mesiacov razom sa mu uviedol na pamäť. S odporom a mrzutosťou odhodil článok na stôl.

— Ale, Róďa, jakokoľvek som hlúpa, preca môžem súdiť, že veľmi skoro budeš jedným z prvých ľudí, ak nie najprvším v našom učenom svete. A opovážili sa o tebe mysleť, že si sa zbláznil. Ha-ha-ha! Ty nevieš, — veď oni si to mysleli! Ach, nízki červíci, akože oni môžu ponímať, čo je rozum! Aj Dúnečka skoro by bola uverila — len si pomysli! Tvoj nebohý otec dva razy posielal do časopisov, — najprv verše (mám schovaný sošit, niekedy ti ho ukážem), a potom aj celú povesť (sama som ho uprosila, aby mi ju dal prepísať) a jako sme sa modlili oba, aby ju prijali, — neprijali! Ja, Róďa, nedávno som bola porazená, hľadiac na tvoje šaty, jako žiješ, čo ješ a v čom chodíš? Ale teraz vidím, že som zasa bola hlúpa, lebo, keď zachceš, všetko si teraz razom zaopatríš, rozumom a talentom. To znamená, že medzitým teraz nechceš a zamestnávaš sa o veľa dôležitejšími vecmi…

— Maminka, Dúni nieto doma?

— Nie, Róďa. Veľmi často nebýva doma, necháva ma samotnú. Dmitrij Prokof’ič, ďakovať Bohu, prichádza posedeť so mnou a ustavične o tebe hovorí. Má ťa rád a váži si ťa, môj milý. Sestra tvoja, nehovorím, že by bola ko mne veľmi neúctivá. Nesťažujem si. Má svoju povahu a ja tiež svoju; má jakési tajomstvá; ale ja nemám pred vami nijakých. Pravda, presvedčená som, že Dúňa je veľmi rozumná, a miluje mňa aj teba… Ty si ma teraz potešil, Róďa, že si prišiel, a ona, vidíš, je na prechádzke; keď príde, poviem jej: v tvojej neprítomnosti tu bol brat, kde si ráčila predlievať? Ty ma, Róďa, veľmi nemaznaj, ak môžeš — príď, ak nemôžeš — čož robiť, počkám. Veď budem preca vedeť, že ma ľúbiš, aj to mi dostačí. Budem tvoje spisy čítať, budem o tebe počúvať od všetkých, a kedy-tedy prídeš, aj sám navštíviť ma, čože mi viac treba? Prišiel si preca aj teraz, aby si potešil mať, veď vidím…

Tu Puľcherija Alexandrovna naraz zaplakala.

— Zasa slzy! Neobracaj na to pozornosti! Ach, Pane Bože, ale čože sedím, zvolala, rýchle vstávajúc — veď máme kávu a ja ťa nečastujem! Hneď, hneď!

— Maminka, nechajte to, hneď musím ísť. Neprišiel som preto. Prosím vás, vypočujte ma.

Puľcherija Alexandrovna nesmelo pristúpila k nemu.

— Maminka, čo by sa čokoľvek stalo, čo by ste čokoľvek o mne počuli, čo by vám čokoľvek o mne povedali, — budete ma milovať tak, jako teraz? opýtal sa naraz z plného srdca, jako by nemyslel o svojich slovách a nerozvažoval o nich.

— Róďa, Róďa, čo ti je? Ale jako že sa ty môžeš o tom spytovať? A kto mi o tebe čo povie? A ja ani neuverím nikomu, nech si príde ktokoľvek, prosto ho vyženiem.

— Prišel som vás uistiť, že som vás vždy miloval, a teraz som rád, že Dúnečka nie je tu, pokračoval s tým istým zápalom, — prišiel som vám priamo povedať, že hoci budete nešťastná, vedzte preca, že syn váš miluje vás teraz viac, než seba a že všetko, čo ste si o mne mysleli, že som ukrutného srdca a nemilujem vás, všetko to nebola pravda. Nikdy vás neprestanem milovať… Nu, a dosť…

Puľcherija Alexandrovna mlčky ho objímala, pritískala k svojej hrudi a ticho plakala.

— Čo sa ti stalo, Róďa, neviem, povedala konečne: — myslela som celý ten čas, že ťa omŕzame, ale teraz vidím podľa všetkého, že ťa očakáva veliký zármutok, preto tak smútiš. Dávno to tuším, Róďa. Odpusti mi, že som zaviedla o tom reč; ustavične o tom myslím a v noci nespím. Tejto noci aj tvoja sestra celú noc ležala v horúčke a ustavične ťa spomínala. Počula som čosi, ale ničomu som nerozumela. Celé ráno som chodila jako pred popravou, čakala som na čosi, tušila som a dočkala som sa! Róďa, Róďa, kam ideš? Ideš niekam?

— Idem.

— Tak som si aj myslela! Ale veď aj ja môžem ísť s tebou, ak budeš potrebovať. Aj Dúňa; ona ťa miluje, veľmi ťa miluje, aj Sofija Semjonovna nech nami ide, ak je treba; vidíš, vezmem ju ochotne aj miesto dcéry. Dmitrij Prokof’ič nám pomôže spoločne sa vybrať… ale… kamže… ideš?

— S Bohom, maminka.

— Jako? Hneď dneska? skríknula, jako by ho strácala na veky.

— Nemôžem, už je čas, veľmi mi je treba.

— A ja nemôžem ísť s tebou?

— Nie, vy kľaknite a pomodlite sa za mňa k Bohu. Vašu modlitbu azda vyslyší.

— Poď, prežehnám ťa a požehnám ťa! Takto, takto. O, Bože, čo to robíme!

Áno, bol rád, bol veľmi rád, že tu nebolo nikoho, že boli s matkou o samote. Jako by srdce jeho razom zmäklo. Padol pred ňou, bozkával jej nohy a oba obejmúc sa plakali. A ona sa nedivila a nevypytovala tento raz. Dávno už chápala, že so synom deje sa čosi hrozného, a že teraz priblížila sa pre neho nejaká hrozná chvíľa.

— Róďa, môj milý, môj prvenec, hovorila usedavo plačúc, — vidíš, teraz si taký, jako si bol malinkým, práve tak si prichádzal ku mne, práve tak si ma objímal a bozkával; ešte keď sme žili s otcom a bedárili, ty si nás tešil už tým jediným, že si bol s nami; a keď som pochovala otca, — koľko ráz sme spolu takto, objímajúc sa jako teraz, na jeho hrobe plakali. A že dávno plačem, to bolo preto, že srdce materinské tušilo nešťastie. Len čo som ťa prvý raz uvidela vtedy večer, pamätáš sa, keď sme prišly sem, hneď som všetko podľa jediného tvojho pohľadu uhádla, a dnes, keď som ti otvorila, pozrela som, nu, reku, ako videť, nastala osudná hodina. Róďa, Róďa, veď nejdeš hneď?

— Nie.

— Prídeš ešte?

— Áno… prídem.

— Róďa, nehnevaj sa, neosmeľujem sa vypytovať. Viem, že nesmiem, ale len dve slovcia mi povedz, niekam ďaleko ideš.

— Veľmi ďaleko.

— Čože ťa tam čaká, azda služba nejaká alebo kariera?

— Čo Boh dá… pomodlite sa len za mňa.

Raskoľnikov šiel k dverám, ale ona chytila sa ho a zúfalým pohľadom hľadela mu do očí. Obličaj jej bol znetvorený od úžasu.

— Dosť, maminka, povedal Raskoľnikov, veľmi ľutujúc, že si zaumienil prísť.

— Nie na veky? Veď ešte nie na veky? Veď prídeš, prídeš zajtra?

— Prídem, prídem, s Bohom.

Vytrhol sa konečne.

Večer bol svieži, teplý a jasný; vyjasnilo sa ešte ráno. Raskoľnikov šiel do svojho bytu; ponáhľal sa. Chcelo sa mu končiť všetko, kým zájde slnko. Do tých čias nechcel by sa s nikým stretnúť. Vystupujúc do svojho bytu, spozoroval, že Nastázija, odtrhnúc sa od samovara napnuto ho stopuje a sprevádza očima. „Či vari nebude niekto u mňa?“ pomyslel si. S odporom prišiel mu na um Porfirij. Ale keď došiel do izby a otvoril ju, uvidel Dúnečku. Sedela samotná, veľmi zamyslená a zdá sa, dávno ho už čakala. Zastavil sa na prahu. Dúnečka vstala s divánu naľakaná. V pohľade, uprenom nehybne na neho zračil sa úžas a neukojiteľná bolesť. A podľa tohoto jediného pohľadu už razom poňal, že jej je všetko známe.

— Čož, mám vojsť k tebe alebo odísť? spýtal sa nedôverivo.

— Celý deň som sedela u Sofije Semjonovny; čakaly sme ťa obe. Myslely sme, že naisto prídeš.

Raskoľnikov vošiel do izby a bez vlády sadol na stoličku.

— Oslábol som jakosi, Dúňa; veľmi som ustal; a chcelo by sa mi, abych aspoň v túto chvíľu vládol sebou zúplna.

Nedôverivo pozrel na ňu.

— Kde si bol celú noc?

— Nepamätám sa dobre; vidíš, sestra, chcel som sa zmárniť a veľa ráz som chodil blízko Nevy; na to sa pamätám. Chcel som tam všetkému urobiť koniec, ale… neodhodlal som sa… zašeptal, pozerajúc zas nedôverivo na Dúňu.

— Chvála Bohu! Veď sme sa bály práve toho, ja a Sofija Semjonovna! Tedy ešte veríš v život; chvála Bohu, chvála Bohu!

Raskoľnikov horko sa usmial.

— Neveril som, ale práve sme plakali spolu s matkou, obejmúc sa; ja neverím, ale prosil som ju, aby sa za mňa modlila. Boh vie, ako sa to všetko robí, Dúnečka, ja sa do toho celkom nerozumiem.

— Ty si bol u matky? Ty si jej povedal? zakričala s úžasom Dúňa. Či si vari mal odvahu to povedať?

— Nie, nepovedal som… slovami; ale mnohému porozumela. Počula v noci, jako si blúznila. Som presvedčený, že už polovicu chápe. Azda som zle urobil, že som bol u nej. Už ani neviem, prečo som vlastne šiel. Som nízky človek, Dúňa.

— Nízky človek, ale si odhodlaný ísť na utrpenie! Veď ideš preca?

— Idem. Hneď. Abych vyhnul tej hanbe, chcel som sa utopiť, Dúňa, ale pomyslel som si, stojac už nad vodou, že ak som sa dosiaľ pokladal za silného, tedy, nech sa ani teraz nebojím hanby, povedal predbehujúc. — Je to hrdosť, Dúňa?

— Hrdosť, Róďa.

Jako by oheň blesknul v jeho vyhaslých očiach; jako by mu bolo príjemným, že je ešte hrdým.

— A nemyslíš si azda, sestra, že som sa len naľakal vody, opýtal sa, pozerajúc jej so škaredým úsmevom do tvári.

— Ale prestaň, Róďa! s horkosťou zvolala Dúňa.

Asi dve minúty mlčali. Raskoľnikov sedel, svesiac hlavu; Dúnečka stála na druhom konci stola a s mučením hľadela na neho. Naraz vstal.

— Neskoro je, už je čas! Hneď sa idem udať. Ale neviem, prečo to robím.

Slzy tiekly po jej lícach.

— Ty plačeš, sestra, a môžeš mi podať ruku?

— A ty si azda pochyboval o tom?

Silne ho objala.

— Či ty, vari, prijímajúc utrpenie, nesmývaš už na poly svoj zločin? zvolala, objímajúc a bozkávajúc ho.

— Zločin? Jaký zločin? zvolal naraz v jakomsi nenadálom vzteku; — a to, že som zabil ošklivú, škodlivú voš, starygu — úžernicu, nikomu nepotrebnú, za zabitie ktorej štyricať hriechov bude odpustené, ktorá z bedárov šťavu vyciciavala, to že je zločin? Nemyslím naň a smývať ho nehodlám. A čo mi všetci so všetkých strán vyhadzujú na oči: „zločin, zločin“! Len teraz vidím jasne celý nesmysel svojej malomyseľnosti, teraz, keď som sa odhodlal k tejto nepotrebnej hanbe! Len následkom svojej nízkosti a duševnej chudoby som odhodlaný a hádam ešte: pre výhodu, čo ponúkal… ten… Porfirij!

— Brat, brat, čože ty hovoríš! Veď si prelial krv! v zúfalstve skričala Dúňa.

— Ktorú všetci prelievajú, pokračoval skoro zbesnelý, — ktorá leje sa a liala sa na svete jako vodopád, ktorú lejú jako šampanské a za ktorú korunujú na Kapitoliu a nazývajú potom dobrodincom človečenstva. Len sa podívaj pozornejšie a rozoznáš! Sám som chcel ľuďom dobra a vykonal by stá, tisíce dobrých skutkov, miesto jednej tejto hlúposti, ba ani hlúposti a prosto neobratnosti, lebo táto myšlienka nebola tak hlúpa, jako sa teraz, zdá, pri nezdare… (pri nezdare všetko sa zdá hlúpym!) Touto hlúposťou som len chcel zaopatriť si nezávislé položenie, urobiť prvý krok, dostať prostriedky, a potom všetko by sa bolo zahladilo ohromným pomerne úžitkom… Ale ja, ja som ani prvého kroku nevydržal, lebo som — podlecom! V tomto väzí všetko. Vašimi očima sa nebudem dívať na vec: keby sa mi bolo podarilo, boli by ma ovenčili, a teraz so mnou do pasti!

— Ale veď to nie je tak, celkom nie je tak! Brat, čo to hovoríš?

— Aha! Nie je to tá forma, nie je to tak esteticky pekná forma! Ale ja rozhodne nechápem, prečo páliť do ľudí bombami pri pravidelnom obliehaní je úctyhodnejšia forma? Strach pred estetikou je prvý príznak slabosti!… Nikdy, nikdy jasnejšie som toho nenahliadal ako teraz a viac než kedy indy nechápem svojeho zločinu! Nikdy, nikdy presvedčenie moje nebolo silnejšie ako teraz!

Až rumenec vystúpil na jeho bledom, utrápenom obličaji. Ale urobiac posledný tento výkrik, nenazdajky stretol sa s očima Dúninými a toľko, toľko múky zbadal v tomto pohľade, že mimovoľne sa spamätal. Pocítil, že preca urobil nešťastnými tieto dve úbohé ženské. Preca on je príčinou…

— Dúňa, milá! Ak som vinný, odpusť mi (hoci mi ani nie je možné odpustiť, ak som vinný). S Bohom! Nebudem sa hádať! Je čas, svrchovaný čas! Nechoď za mnou, prosím ťa, musím ešte zajsť… Ale iď teraz a hneď sadni vedľa matky. Snažne ťa prosím o to! To je posledná, najväčšia moja prosba k tebe. Neodchádzaj od nej celý čas; zanechal som ju v rozčulení, ktoré sotva znesie; alebo zomre, alebo stratí rozum. Buď tedy pri nej! Razumichin bude s vami; povedal som mu… Neplač za mnou; postarám sa, abych bol zmužilým a poctivým pre celý život, hoci som vrah. Môžbyť počuješ niekedy moje meno. Nezahanbím vás, uvidíš; dokážem to ešte… a teraz do videnia, ponáhľal sa končiť, spozorujúc zas akýsi zvláštny výraz v očiach Duniných pri posledných slovách a sľuboch svojich. Čože tak plačeš? Neplač; veď sa nelúčime navždy!… Ach, áno! Počkaj, zabudol som!…

Pristúpil k stolu, vzal jakúsi tlstú, zaprášenú knihu, rozovrel ju a vytiahol založenú medzi listmi malú podobizeň, akvarelovú, na slonovej kosti. Bola to podobizeň dcéry domácej panej, jeho bývalej nevesty, čo zomrela v horúčke, tej istej podivnej devušky, čo chcela ísť do kláštora. Chvíľku pozeral na túto výraznú, chorobnú tváričku, pobozkal podobizeň a odovzdal ju Dúnečke.

— S ňou som sa veľa narozprával aj o tom s ňou jedinou, povedal zádumčivo; — jej srdcu veľa som rozpovedal z toho, čo potom tak ohavne sa uskutočnilo. Neboj sa, obrátil sa k Dúni, — nesúhlasila s tým, tak jako aj ty, a som rád, že už nežije. Hlavné, hlavné je v tom, že teraz všetko, že všetko pôjde teraz podľa nového, zlomí sa na dvoje, zakričal naraz vracajúc sa k svojmu žiaľu, — všetko, všetko, ale či som k tomu pripravený? Či to chcem sám? Je to, vraj, potrebné k mojej skúške! K čomu, k čomu všetky tie nesmyselné skúšky? K čomu sú, či lepšie budem nahliadať vtedy, zlomený mukami, idiotstvom, v stareckej slabosti po dvacaťročnom väzení, než teraz nahliadam, a k čomu mi potom aj žiť? Prečo som sa vlastne odhodlal tak žiť? Ó, vedel som, že som slaboch, keď som dnes na úsvite stál nad Nevou!

Oba konečne vyšli. Ťažko bolo Dúni, ale milovala ho! Išla, ale odíduc asi pädesiat krokov, obrátila sa ešte raz, aby na neho pozrela. Bolo ho ešte videť. Keď došiel k rohu, tiež sa obrátil; posledný raz stretli sa pohľadmi; ale spozorujúc, že na neho hľadí, netrpelivo, ba so zlosťou máchnul rukou, aby išla, a sám zvrtnul sa za roh.

„Som zlý, vidím to,“ myslel si, stydiac sa o chvíľu pre svoj mrzutý posunok rukou Dúni. „Ale prečože ma samé tak milujú, keď nie som toho hoden! Ó, kebych bol samotný a nikto ma nemiloval, a sám by tiež nikdy nikoho nemiloval! Všetkého toho nebolo by bývalo! Zvedavý som, či za tých budúcich pätnásť — dvacať rokov tak sa pokorí duša moja, že so zbožnou úctou budem fňukať pred ľuďmi, nazývajúc sa pri každom slove zbojníkom? Preto ma vlastne teraz posielajú do vyhnanstva, toho práve im je treba… Ľaľa, hemžia sa všetci na ulici a každý z nich je podlec a zbojník už podľa svojej povahy; ešte horšie — idiot! Ale keby sa stal pokus neposlať ma do vyhnanstva, všetci sa budú vztekať od blahorodého rozhorčenia! Ó, jako ich všetkých nenávidím.“

Hlboko sa zamyslel o tom: „akýmže spôsobom sa to môže stať, že konečne bez rozmýšľania pokorí sa pred všetkými nimi, z presvedčenia sa pokorí! A čož, prečo by aj nie? Tak to musí byť. Či vari dvacať rokov ustavičnej poroby nedobije ho naskrze? Voda kameň vyhlbuje! A načo, načo žiť potom, prečo idem teraz, keď viem sám, že všetko to bude práve tak, a nie ináč!

Azda už sto ráz kládol si túto otázku od včerajšieho večera, ale preca len šiel.