Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov

II

Bol chorý už dávno; ale nie úžasy väzenského života, nie robota, nie strava, nie oholená hlava, nie otrhané šaty ho zlomily: ó, čo mu bolo do všetkých týchto múk a súžení. Robote bol až rád; zmoriac sa pri robote fyzicky, získal pre seba aspoň niekoľko hodín spokojného spánku. A čo znamenala pre neho strava — tieto prázdne šči[12] so švábmi. Ako študent on často ani toho nemal, šaty jeho boly teplé a prispôsobené k jeho spôsobu života. Okovov na sebe ani necítil. Či sa mal azda hanbiť za svoju oholenú hlavu a dvojfarebný kabátik? Pred kým? Pred Sóňou? Sóňa sa ho bála, pred ňou sa mal tedy hanbiť?

Ale čože? Hanbil sa aj pred Sóňou, ktorú mučil zato svojím pohŕdavým a hrubým zachádzaním. Ale nehanbil sa za okovy a oholenú hlavu: jeho hrdosť boli silne ranená; on aj ochorel od ranenej hrdosti. Ó! jako by bol šťastný, keby mohol sám obviniť seba! Zniesol by vtedy všetko aj styd aj potupu. Ale súdil seba prísne a zatvrdlé jeho svedomie nenašlo nijakej zvláštnej hroznej viny v jeho minulosti, okrem azda prostej chyby, čo sa každému prihodiť môže. Stydel sa zvlášte za to, že on, Raskoľnikov, zahynul tak slepo, beznádejne a hlúpo, podľa jakéhosi rozsudku slepého osudu a musí sa pokoriť „nesmyslu“ jakéhosi rozsudku, ak sa chce trochu uspokojiť.

Nepokoj bezpredmetný a bezcieľny v prítomnosti, a v budúcnosti len ustavičná žertva, ktorou ničoho nenadobudneš — toto očakávalo ho na svete. A čo z toho, že o osem rokov bude mu len dvaatricať a že možno znova začať ešte žiť! K čomu má žiť? Čo má mať na zreteli? Po čom túžiť? Žiť, aby existoval? Ale veď on aj prv tisíc ráz bol odhodlaný obetovať svoju existenciu za ideu, za nádej, ba za fantáziu. Puhého existovania vždycky bolo mu málo; ustavične chcel viac. Môžbyť len následkom sily svojich želaní pokladal seba tiež za človeka, ktorému viac je dovolené než inému.

Keby aspoň osud mu poslal ľútosť, — pálčivú ľútosť, krušiacu srdce, zaplašujúcu spánok, takú ľútosť, od úžasných múk ktorej zjavuje sa vo sne aj v bdelom stave slučka a hlboké miesto vo vode! Ó, jako by sa takej ľútosti zaradoval! Muka a slzy — veď to je tiež život. Ale on neľutoval svojho zločinu.

Aspoň by mohol zlostiť sa na svoju hlúposť, jako sa zlostil prv na ohavné a zcela hlúpe svoje skutky, ktoré ho priviedly do väzenia. Ale teraz, už vo väzení v slobodných chvíľach, znova rozvážil, rozsúdil všetky predošlé svoje skutky a nenašiel ich tak hlúpymi a ohavnými, ako sa mu zdaly v ten osudný čas, prv.

„Čím, čím,“ myslel si, — moja myšlienka bola hlúpejšia než iné myšlienky a teorie, čo sa roja a srážajú navzájom z tých čias, čo svet svetom stojí? Len pozri na vec zcela nezávislým, širokým a všedných vlivov zbaveným pohľadom, veru sa ti moja myšlienka nebude zdať celkom tak… podivno. Ó, vy pochybujúci a mudrci pätigrošoví, prečo sa zastavujete na pol ceste?“

„Nu, čím môj skutok zdá sa im tak ohavným?“ myslel si. — „Tým, že je to — zločin? Čo znamená slovo zločin? Svedomie moje je spokojné. Pravda, spáchaný je kriminálny skutok; pravda, prekročená je litera zákona a preliata krv, nuž vezmite si za literu zákona moju hlavu… a dosť! Pravda, v takom prípade aj mnohí dobrodinci ľudstva, čo nezdedili moci, ale sami sa jej zmocnili, museli by byť popravení hneď pri prvých svojich krokoch. Ale tí ľudia prekročili šťastlivo a preto sú v práve, a ja som to nezniesol, teda som nemal práva dovoliť si tento krok.“

Jedine v tom uznával svoj zločin, že ho nezniesol a priznal sa dobrovoľne.

Sužovala ho aj myšlienka, prečo sa vtedy nezmárnil? Prečo stál vtedy nad riekou a dal prednosť dobrovoľnému priznaniu? Či je vari taká sila v želaní žiť a tak ťažko je premôcť ho? Veď ho premohol Svidrigajlov, čo sa bál smrti!

S mučiteľnou boľasťou kládol si túto otázku a nemohol poňať, že už vtedy, keď stál nad riekou, tušil azda v sebe a v svojich presvedčeniach hlbokú lož. Nechápal, že táto predtucha mohla byť predzvestím budúcej rozhodnej zmeny v jeho živote, budúceho jeho vzkriesenia, budúceho nového názoru na život.

Skôr pripúšťal tu jedine tupú ťarchu inštinktu, ktorú nemohol premôcť a ktorú tiež nemal sily prekročiť (následkom slabosti a ničomnosti). Hľadel na väzenských svojich druhov a divil sa, jako tiež všetci milovali život, ako si ho vážili! Ba zdalo sa mu, že vo väzení ešte viac ho milujú, cenia a viac si ho vážia, než na slobode.

Vo väzení, v okružujúcej ho strede, pravda, mnohého nepozoroval, ba ani nechcel celkom pozorovať. Žil akosi so sklopenými očami, bolo mu protivné a neznesiteľné hľadeť. Ale ku koncu mnohé veci začaly vzbudzovať jeho podivenie, a jakosi mimovoľne začal pozorovať to, o čom prv nemal ani tušenia. Vôbec a najviac vzbudzovala v ňom podivenie tá hrozná nepreniknuteľná priepasť, ktorá ležala medzi ním a všetkými týmito ľuďmi. Zdalo sa, že on a oni sú rozličných národností. On i oni hľadeli na seba nedôverčivo a nepriateľsky. Znal a ponímal všeobecné príčiny takého rozdelenia; ale nikdy nepripúšťal prv, že by tieto príčiny boly skutočne tak hlboké a silné. Vo väzení boli tiež vypovedaní Poliaci, politickí zločinci. Tí vôbec pokladali všetok tento ľud za surovcov a chlopov a opovrhovali ho; ale Raskoľnikov nemohol sa tak dívať naň; videl jasne, že títo nevzdelanci sú v mnohých veciach o veľa rozumnejší než títo Poliaci. Boli tu aj Rusi, čo tiež opovrhovali tento ľud, — jeden bývalý dôstojník a dva seminaristi. Raskoľnikov jasne pozoroval aj ich chybu.

Jeho samého nemali radi všetci a vyhýbali mu. Ba načali ho až nenávideť, — prečo? Nevedel. Pohŕdali ním, posmievali sa mu, posmievali sa jeho zločinu tí, čo boli o veľa zločinnejší než on.

— Ty si pán! hovorili mu. — Nemal si ty topor brať do ruky; to nie je panské dielo.

V druhý týždeň Veľkého pôstu prišiel na neho rad pripravovať sa k Večeri Pána s druhmi svojej kasárne. Chodil do kostola modliť sa spoločne s ostatnými. Pre neho (sám toho ani nevedel) vznikla ráz hádka; všetci razom so vztekom útočili na neho:

— Ty si bezbožník! Ty neveríš v Boha! kričali na neho. — Zabiť ťa treba!

Nikdy nehovoril s nimi o Bohu a o viere, ale oni chceli ho zabiť jako bezbožníka; on mlčal a neodporoval im. Istý väzeň vrhol sa na neho celkom zbesnelý. Raskoľnikov očakával ho spokojne a mlčky; obočie jeho sa nepohnulo, ani jedna črta jeho obličaja sa nepohnula. Vojenský sprievodca ešte zavčasu postavil sa medzi neho a vraha, — ináč by bola tiekla krv.

Nevedel si vysvetliť ešte jedno: prečo všetci oni tak si zamilovali Sóňu? Nelichotila im; stretali sa s ňou zriedka, len niekedy na robote, keď prichádzala na chvíľku navštíviť ho. A medzitým všetci ju už znali, vedeli aj to, že išla za ním, vedeli, ako žije, kde býva. Peňazí im nedávala, zvláštnych úsluh im nepreukazovala. Len raz na Vianoce priniesla pre celé väzenie do daru pirohy a koláče. Ale znenáhla medzi nimi a Sóňou ustálily sa jakési bližšie styky: písala im listy k ich príbuzným a odosielala ich na poštu. Ich príbuzní a príbuzné, keď prichádzali do mesta, zanechávali v rukách Sóniných pre nich veci, ba aj peniaze. Ženy ich a milenky znaly ju a prichádzaly k nej. A keď sa objavovala na robotách, prichádzajúc k Raskoľnikovi, alebo stretla oddiel väzňov, idúcich na robotu, — všetci snímali čiapky, všetci pozdravovali: „Mátuška, Sofija Semjonovna, mať ty naša, nežná, súcitná!“ hovorili títo hrubí, pozbavení cti trestanci tomuto malinkému, chudučkému stvoreniu. Ona sa usmievala a ďakovala za pozdravenie. Radi mali aj jej chôdzu, obracali sa, aby sa podívali, jako ide a chválili ju; chválili ju, že je taká malinká, ba ani nevedeli už, za čo ju majú chváliť.

Ležal v nemocnici celý koniec pôstu a celý veľkonočný týždeň. Keď už vyzdravoval, spomenul si na svoje sny, čo mal v horúčke a blúznení. Snívalo sa mu, jako by celý svet bol odsúdený na žertvu jakejsi hroznej, neslýchanej a nevídanej morovej rane, čo prišla z Azie do Europy. Všetci mali zahynúť okrem niektorých veľmi nemnohých vyvolených. Objavily sa jakési nové trichíny, mikroskopické, vnikajúce do ľudského tela. Ale tieto trichíny boli duchovia, obdarení rozumom a vôľou. Ľudia, čo ich prijali do seba, stávali sa hneď zúrivými a šialenými. Ale nikdy, nikdy ľudia nepokladali sa za tak rozumných a nesklátených v pravde, jako sa pokladali tí nakazení. Nikdy nepokladali nesklatenejšími svoje rozhodnutia, svoje vedecké vývody, svoje mravné presvedčenie a vyznanie viery. Celé dediny, celé mestá a národy podľahly nákaze a zošalely. Všetci boli rozčulení, nerozumejú si navzájom, každý myslel, že v ňom jedinom spočíva pravda, trápil sa, hľadiac na ostatných, bil sa do pŕs a zalamoval rukami. Nevedeli koho a jako súdiť, a nemohli sa dohodnúť, čo pokladať za zlé, čo za dobré. Nevedeli koho obviňovať, koho ospravedlňovať. Ľudia vraždili sa navzájom v jakejsi bezsmyselnej zlobe. Išli druh proti druhovi celými armádami, ale armády už na pochode začínaly samé sa sužovať, rady sa rozpadávaly, vojaci vrhali sa druh na druha, klali, sekali, hrýzli a požierali druh druha. V mestách celý deň zvonili na poplach; svolávali všetkých, ale kto a prečo svoláva, nikto nevedel, ale všetci boli rozčulení. Zanechali najobyčajnejšie remeslá, lebo každý predkladal len svoje myšlienky, svoje opravy a nemohli sa na ničom dohodnúť; zanechali poľné hospodárstvo. Tu a tam ľudia sbiehali sa do zástupov, dohodli sa na niečom, zaprisahali sa, že sa nerozídu, — ale hneď začali niečo iného, než čo práve hodlali, začali obviňovať druh druha, ruvali sa a škrtili sa. Nastaly požiary, nastal hlad. Všetci a všetko hynulo. Morová rana rástla a šírila sa. Zachrániť sa v celom svete mohlo len niekoľko ľudí, to boli čistí a vyvolení, určení dať počiatok novému pokoleniu ľudí a novému životu, obnoviť a očistiť zem, ale nikto a nikde nevidel týchto ľudí, nikto nepočul ich slov a hlasu.

Raskoľnikova trápilo to, že toto nesmyselné blúznenie tak smutne a tak mučivo ozýva sa v jeho spomienkach, že tak dlho nemizne dojem týchto horúčkových snov. Bol už druhý týždeň po Veľkej noci; teplé, jasné, jarné dni nastaly; v areštantskom oddelení otvorili okná (zamrežované, pod nimi chodila stráž). Sóňa celú dobu choroby jeho mohla len dva razy ho navštíviť v nemocnici; každý raz treba bolo prosiť o dovolenie, a to ťažko dávali. Ale často chodila na špitálsky dvor, pod okná, zvlášte k večeru, niekedy len tak, aby postála na dvore chvíľku a hoci z ďaleka podívala sa na okná oddelenia, kde bol Raskoľnikov. Raz pod večer Raskoľnikov, keď už skoro celkom vyzdravel, usnul; keď sa prebudil, nenazdajky pristúpil k oknu a naraz uvidel pri špitálskych vrátach Sóňu. Stála a jako by na niečo čakala, čosi jako by preklalo jeho srdce; zatriasol sa a chytro odišiel od okna. Na druhý deň Sóňa neprišla, na tretí tiež nie; pocítil, že ju očakáva s nepokojom. Konečne ho prepustili z nemocnice. Keď prišiel do väzenia, dozvedel sa od väzňov, že Sofia Semjonovna je chorá, leží doma a nikam nechodí.

Bol veľmi nepokojný, posielal prezvedať sa o nej. Dozvedel sa, že choroba jej nie je nebezpečná. A keď sa Sóňa dozvedela, že tak túži po nej a stará sa o ňu, poslala mu ceduľku, napísanú ceruzou a oznámila mu, že je jej lepšie, že sa trochu prestydla a že skoro, veľmi skoro príde ho navštíviť na robote. Keď čítal tieto riadky, srdce jeho silne a bolestne tĺklo.

Deň bol zas jasný a teplý. Včas ráno, asi o šiestej išiel na robotu na breh rieky, kde v kôlni sriadená bola pec na vypaľovanie alabastru a kde ho roztĺkali. Odobrali sa ta len traja robotníci. Jeden z väzňov odišiel s konvojným do pevnosti po jakýsi nástroj; druhý chystal drevo a nakladal do pece. Raskoľnikov vyšiel z kôlne na samý breh, sadol si na složené pri kôlni brvná a hľadel na širokú pustú rieku. S vysokého brehu odkrývalo sa široké okolie. S ďalekého druhého brehu ledva slyšateľne ozývala sa pieseň. Tam v zaliatej slncom nepriehľadnej stepi ledva spozorovateľnými bodmi černely sa kočovné jurty (šiatre). Tam bola sloboda a žili iní ľudia, zcela neponášajúci sa na tunajšich, tam jako by sám čas zastal, jako by neminuly ešte veky Abrahamove a jeho stád. Raskoľnikov sedel, hľadel nehybne, bez vyrušenia; myseľ jeho prechádzala v blúznivé sny; nemyslel na nič, ale jakýsi žiaľ ho rozčuľoval a trápil.

Naraz vedľa neho ocitla sa Sóňa. Priblížila sa ledva slyšateľne a sadla vedľa neho. Bolo ešte veľmi včas, ranný chládok sa ešte nezmiernil. Mala na sebe bledý starý burnus a zelený ručník. Obličaj jej nosil ešte príznaky choroby, schudnul, zbledol. Prívetivo a radostne sa na neho usmiala, ale jako obyčajne nesmelo podala mu ruku.

Vždycky podávala mu ruku nesmelo, niekedy ani nepodávala vôbec, jako by sa bála, že ju odstrčí. Vždycky jako by s odporom bral jej ruku, vždy jako by mrzuto ju vítal, niekedy úporne mlčal celý čas jej návštevy. Stávalo sa, že sa ho začala báť a odchádzala v hlbokom zármutku. Ale teraz, ich ruky sa neopúšťaly; chytro sa na ňu podíval, nič nepovedal a sklopil oči k zemi. Boli samotní, nikto ich nevidel. Strážca sa v tú chvíľu odvrátil.

Jako sa to stalo, ani sám nevedel, ale naraz jako by ho čosi schvatilo a jako by ho vrhlo k jej nohám. Plakal a objímal jej kolená. V prvú chvíľu úžasne sa naľakala a celý obličaj jej zmeravel. Vyskočila s miesta a trasúc sa hľadela na neho. Ale hneď, mihom poňala všetko. V očiach jej zasvietilo sa nekonečné šťastie; pochopila a nebolo pre ňu už pochybnosti, že ju miluje, nekonečne miluje a že nastala konečne táto chvíľa…

Chcel hovoriť, ale nemohol. Slzy stály v ich očiach. Oba boli bledí a chudí; ale v týchto bledých a chudých obličajoch už žiarila zora novej budúcnosti, úplného vzkriesenia pre nový život. Vzkriesila ich láska, srdce jedného malo v sebe nekonečné zdroje života pre srdce druhého.

Rozhodli sa čakať a trpeť. Zbývalo im ešte sedem rokov; ale do tých čias koľko neznesiteľnej muky a koľko nekonečného šťastia! No on vstal z mŕtvych; vedel to, cítil to zúplna celou obnovenou bytnosťou svojou, a ona — veď ona žila len jediným jeho životom!

Večer toho istého dňa, keď už zavreli kasárne, Raskoľnikov ležal na nárach a rozmýšľal o nej. Tohoto dňa sa mu aj zdalo, jako by všetci trestanci, bývalí jeho nepriatelia, hľadeli už ináč na neho. Ba aj sám dával sa s nimi do reči a odpovedali mu prívetivo. Spomenul si teraz na to, ale tak to aj musí byť: veď teraz sa musí všetko zmeniť.

Rozmýšľal o nej. Spomenul si, ako ju ustavične sužoval a trýznil jej srdce; spomenul si na jej bledú, chudučkú tváričku, ale teraz ho skoro ani netrápily tieto rozpomienky; vedel, akou nekonečnou láskou vykúpi teraz všetky jej utrpenia.

Ale čože sú všetky, všetky tieto muky minulosti? Všetko, aj jeho zločin, aj rozsudok, aj vyhnanstvo zdalo sa mu teraz v prvom návale náruživej lásky jakýmsi zovnútorným, divným faktom, ktorý jako by sa ani s ním nebol udal. Ostatne nemohol tohoto večera dlho a vytrvale o niečom rozmýšľať, sústredniť na niečom svoju myseľ; veď ani nerozhodol by ničoho teraz povedome; on jedine cítil. Namiesto dialektiky nastúpil život a v povedomí muselo vypracovať sa čosi zcela iného.

Pod podúškou jeho ležalo Evanjelium. Vzal ho mašinálne. To bola jej kniha, bola to tá istá, z ktorej mu čítala o vzkriesení Lazara. Na počiatku väzenského svojho života myslel, že ho bude trápiť náboženskými otázkami, unavovať rozhovorom o Evanjeliu, a vnucovať mu nábožné knihy. Ale k najväčšiemu podiveniu ani raz nezahovorila o tom, ani raz neponúkla mu Evanjelium. Sám ju oň poprosil, nezadlho pred svojou chorobou a ona mlčky priniesla mu túto knihu. Dosiaľ ju ani neotvoril.

Neotvoril ju ani teraz, ale istá myšlienka mihnula mu v hlave: „Či vari môže nebyť teraz jej presvedčenie aj mojím presvedčením? Jej city, jej snahy…“

Ona tiež celý tento deň bola rozčulená a v noci zas aj ochorela. Ale bola tak šťastlivá, že sa skoro naľakala svojho šťastia. Sedem rokov, len sedem rokov! Na počiatku svojeho šťastia, v niektorých chvíľach, oba boli hotoví pozerať na týchto sedem rokov jako na sedem dní. On ani nevedel, že nový život nedostáva sa mu darmo, že ho treba ešte draho vykúpiť, zaplatiť zaň veľkým, budúcim skutkom…

Ale tu sa už začína nová historia, historia postupného obnovenia, postupného obrodenia človeka, postupného priechodu z jedného sveta do druhého, známosti s novou, dosiaľ neznámou skutočnosťou. Toto mohlo by byť témou novej rozprávky, — ale táto terajšia naša rozprávka je skončená.

Koniec.



[12] Kapustná polievka bez mäsa.

« predcházajúca kapitola    |    



Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.