ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Viete azda (ostatne sám som vám to rozprával), začal Svidrigajlov, — že som sedel tu v dlžníckom väzení pre ohromný dlh, nemajúc najmenšej nádeje na zaplatenie. Netreba púšťať sa do podrobností o tom, jako ma vykúpila vtedy Marfa Petrovna. Či viete, do jakého stupňa omámenia môže sa niekedy zamilovať ženská? Bola to ženská poctivá, veľmi rozumná (hoci docela nevzdelaná). Predstavte si, že táto veľmi žiarlivá a poctivá ženská odhodlala sa milostivo uponížiť, uzavreť so mnou po mnohých úžasných výstupoch a výčitkách akýsi kontrakt, ktorý dodržovala celý čas našeho manželstva. Vec je v tom, že bola o veľa staršia odo mňa, krome toho ustavične nosila v ústach jakýsi hrebíček. Mal som natoľko svinstva v duši a svojho rodu poctivosti, že som jej oznámil priamo, že zúplna verným jej byť nemôžem. Toto priznanie priviedlo ju do vzteku, ale, zdá sa, moja hrubá úprimnosť sa jej akosi zapáčila: „Teda sám, vraj, nechce podvádzať, keď to oznamuje popredku,“ — nu a pre žiarlivú ženskú je to prvé. Po mnohých slzách došlo medzi nami k ústnemu kontraktu takémuto: po prvé, nikdy neopustím Marfu Petrovnu a vždy zostanem jej mužom; po druhé, bez jej dovolenia nevzdialim sa nikam; po tretie, stálej milenky nebudem mať nikdy; po štvrté, Marfa Petrovna dovolí mi za to podívať sa niekedy na služobné, ale nie ináče jako s jej sekrétnym vedomím; po piate, Bože chráň zamilovať sa do ženskej z našeho stavu; po šieste, na prípad jestli ma navštívi, čoho Pán Boh nedopúšťaj, nejaká vášeň, veľká a vážna musím to sveriť Marfe Petrovne. Straniva posledného bodu Marfa Petrovna bola vlastne celú dobu dosť spokojná; bola to ženská rozumná a nemohla tedy hľadeť na mňa ináč než jako na prostopašníka a záletníka, ktorý vážne sa zamilovať ani nemôže. Ale rozumná ženská a žiarlivá ženská sú dva rozličné predmety, a to je práve nešťastie. Ostatne, aby sme nestranne súdili o niektorých ľuďoch, treba najprv zriecť sa niektorých predpojatých názorov a každodenného návyku k obklopujúcim nás obyčajne ľuďom a predmetom. Na váš úsudok mám právo nadejať sa viac, než na číkoľvek. Azda ste už veľmi mnoho počuli o Marfe Petrovne smiešneho a nepekného. Skutočne mala niektoré veľmi smiešne návyky; ale poviem vám priamo, že úprimne ľutujem nesčíselné horkosti, ktorých som bol príčinou. Azda je to dostatočná pohrebná reč najnežnejšej žene najnežnejšieho muža. V prípade našich sporov zväčša som mlčal a nerozčuľoval som sa a toto gentlemanstvo vždycky skoro dostihovalo cieľa; pôsobilo na ňu, ba aj páčilo sa jej; boly prípady, že sa mnou až pýšila. Ale sestričky vašej preca nestrpela. A jakým spôsobom sa stalo, že sa odhodlala vziat takú krásavicu do svojho domu za vychovateľku! Vysvetľujem si to tým, že Marfa Petrovna bola ženská ohnivá a citlivá a že zcela jednoducho sa sama zaľúbila — doslovne zaľúbila sa — do vašej sestričky. Pochopil som dobre, hneď s prvého pohľadu, že je to vec nebezpečná a rozhodol som sa ani len nepozerať na ňu. Marfa Petrovna dochádzala tak ďaleko, že sa až na mňa hnevala pre moje ustavičné mlčanie o vašej sestre, a preto, že som tak ľahostajný k jej ustavičným a zamilovaným rečiam o Avdotiji Romanovne. Sám nechápem, čo si priala! Ale pravda, Marfa Petrovna rozprávala už Avdotiji Romanovne o mne všetko dopodrobna. Mala nešťastnú črtu rozhodne každému vyprávať všetky naše rodinné tajomstvá, a všetkým ustavične na mňa si sťažovať; akože bolo možné prenechať takú novú a peknú priateľkyňu? Hádam o inom ani nehovorily, než o mne, a že už bez pochyby oboznámila sa so všetkými mračnými a tajomnými rozprávkami o mne… Stavím sa, že ste už niečo v tomto rode tiež počuli.

— Počul som. Lužin vás obviňoval, že ste boli príčinou smrti jakéhosi dieťaťa. Je to pravda?

— Buďte tak láskavý, nechajte všetky tie otrepané veci na pokoji, s odporom a nevrle odpovedal Svidrigajlov; — ak rozhodne zachcete prezvedeť sa o celom tom nesmysle, nuž niekedy rozpoviem vám to osobitne, a teraz…

— Hovorili tiež o jakomsi vašom lokajovi na dedine, že ste boli, vraj, tiež príčinou čohosi.

— Buďte tak láskavý, dosť! prerušil ho opäť Svidrigajlov so zrejmou netrpelivosťou.

— Či to nie je ten lokaj, čo vám po smrti prichádzal napchávať fajku… sami ste mi boli rozprávali? rozčuľoval sa viac a viac Raskoľnikov.

Svidrigajlov podíval sa pozorne na Raskoľnikova; zazdalo sa mu, že v pohľade tomto zašľahol na chvíľu jako blesk zlostný úsmev, no Svidrigajlov sa opanoval a veľmi prívetivo odpovedal:

— To je ten. Vidím, že vás to všetko tiež neobyčajne zaujíma, a budem pokladať za povinnosť pri prvej vhodnej príležitosti podľa všetkých punktov uspokojiť vašu zvedavosť. Do Paroma! Vidím, že skutočne môžem sa zdať niekomu osobnosťou romantickou. Súďteže, v akej miere povinný som potom ďakovať nebohej Marfe Petrovne za to, že nahovorila vašej sestričke o mne toľko tajomného a zaujímavého. Nesmiem súdiť o dojme, ale v každom prípade bolo to pre mňa výhodné. Pri všetkom prirodzenom odpore Avdotije Romanovny ku mne a nehľadiac na môj ustavične mračný a odpudzujúci vid — bolo jej konečne mňa ľúto, ľúto beznádejne strateného človeka. A keď srdcu dievčaťa je niečoho ľúto, je to, rozumie sa, pre ňu najnebezpečnejšie. Tu už dozaista zachce aj „zachrániť“, aj priviesť k rozumu, aj vzkriesiť, aj prizvať k šľachetnejším cieľom, aj obrodiť k novému životu a činnosti — nu, známe je, aké sny tu môžu vzniknúť. Hneď som sa dovtípil, že vtáča samo letí do sieti, a so svojej strany som sa pripravil. Zdá sa, že sa mračíte, Rodion Romanyč? Nič to, prosím, vec končila sa, jako viete, daromnicou. (Do Paroma, ako veľa pijem toho vína!) Viete bolo mi vždycky ľúto, že osud nedoprial vašej sestre narodiť sa v druhom alebo treťom storočí našej éry, niekde jako dcére panujúceho kniežaťa, alebo nejakého vladára, alebo prokonzula v Malej Azii. Bola by bez pochyby jednou z tých, ktoré pretrpely mučeníctvo, a doista by sa usmievala, keď by jej pálili prsia žeravými kliešťami. Išla by tomu naproti náročky sama, a v štvrtom a piatom století odišla by na egyptskú púšť a žila by tam tricať rokov, živiac sa korienkami, nadšením a zjaveniami. Sama len po tom túži, aby mohla čo najskôr podstúpiť za niekoho nejakú muku, a keby si jej nedal tejto muky, ona azda z okna vyskočí. Počul som čosi o jakomsi pánu Razumichinovi. Je to, vraj, chlapík rozvažitý (na čo ukazuje aj jeho meno, je najskôr seminarista), nuž, nechže varuje vašu sestru. Slovom, zdá sa, že som ju pochopil, čo si pripisujem za česť! Ale vtedy, to jest na počiatku známosti, sami viete, človek býva vždycky jakosi ľahkomyseľnejší a hlúpejší, hľadí chybne, vidí niečo iného. Do Paroma, prečo je taká pekná? Nie som vinovatý! Slovom, začalo sa to u mňa od naj neznesiteľnejšieho smyselného záchvatu. Avdotija Romanovna je pohlavne veľmi poctivá, neslýchane a nevídane. (Nezabudnite, že vám to povedám o vašej sestre jako fakt. Je poctivá, môžbyť až chorobne, nehľadiac na všetok svoj široký rozum, a to jej uškodí.) Tu sa vyskytla u nás jakási devuška, Paráša, černooká Paráša, ktorú priviezli práve z inej dediny, slúžka, ktorej som ešte nikdy nevidel — peknučká veľmi, ale hlúpa k neuvereniu; dala sa do plaču, nariekala na celý dvor a vyšiel z toho škandál. Ráz po obede Avdotija Romanovna náročky vyhľadala ma samotného v stromoradí v záhrade a blýskajúcimi očima žiadala odo mňa, abych dal pokoj úbohej Paraši. To bol vari prvý náš rozhovor medzi štyrma očima. Rozumie sa, že som si pokladal za česť, vyhoveť jej želaniu, tváril som sa prekvapeným, znepokojeným, slovom hral som úlohu znamenite. Začaly sa styky, tajomné rozhovory, mravné naučenia, nahovárania, prosby, ba aj slzy — veru aj slzy! Vidíte, do jakej sily dochodí u niektorých devušiek vášeň k propagande! Ja som pravda, všetko svalil na svoj osud, tváril som sa lačniacim a žižniacim po svetle a konečne použil som najväčšieho a nevyvratného prostriedku k pokoreniu ženského srdca, prostriedku, ktorý nikdy a nikoho neoklame a ktorý účinkuje rozhodne na všetky do jedinej bez všetkej výnimky. Tento prostriedok je známy — lichotenie. Niet na svete nič ťažšieho než úprimnosť, a niet nič ľahšieho, než lichotenie. Ak je v úprimnosti len stý diel nóty falošný, hneď vzniká disonancia a za ňou — škandál. A jestli v lichotení je hoci všetko do poslednej nóty falošné, aj vtedy je príjemné a počúva sa s radosťou; hoci s hrubou radosťou, ale preca len s radosťou. A buď ono jakékoľvek hrubé, v ňom doista aspoň polovica zdá sa pravdou. A to pre všetky stupne a vrstvy spoločnosti. Aj vestálku možno sviesť lichotením. A o ľuďoch obyčajných ani hovoriť netreba. Nemôžem spomenúť bez smiechu, jako som raz sviedol istú paniu, oddanú svojemu mužovi, svojím deťom a svojím ctnostiam. Jaké to bolo veselé a jako málo práce! A pani bola skutočne ctnostná, podľa svojho spôsobu. Celá moja taktika spočívala v tom, že som bol prosto každú minútu skľúčený a padal som v prach pred jej poctivosťou. Lichotil som jej bezbožne a ledva že som sa domohol stisknutia ruky, ba aj pohľadu, už som si robil výčitky, že som vymohol to od nej násilím, že sa zdráhala, že sa tak zdráhala, že bych nikdy ničoho nedosiahol, kebych sám nebol taký mrzký; že ona v svojej nevinnosti nespozorovala úkladov a podľahla bezúmyselne, sama toho nevediac atď., atď. Slovom dostihol som všetkého a moja panička zostala v najvyššom stupni uistená, že je nevinná, poctivá a plní všetky záväzky a povinnosti a zahynula celkom mimovoľne. A jako sa na mňa rozsrdila, keď som jej naposledok oznámil, že po mojom úprimnom presvedčení práve tak hľadala pôžitku, jako aj ja. Úboha Marfa Petrovna tiež úžasne sa dávala podmaniť lichotením, a kebych bol len chcel, mohol som dať jej majetok prepísať na seba ešte za živobytia. (Ale pijem úžasne veľa vína a táram.) Dúfam, že sa nenahneváte, keď poviem, že ten istý efekt začal sa uskutočňovať i s Avdotijou Romanovnou. Ale ja som bol hlúpy a netrpelivý a celú vec som pokazil. Avdotiji Romanovne už prv niekoľko ráz (a jeden raz jakosi zvlášte) úžasne zapáčil sa výraz mojich očí, či veríte tomu? Slovom v nich ustavične silnejšie a neopatrnejšie roznecoval sa jakýsi oheň, ktorý ju ľakal a stal sa jej konečne nenávistným. Netreba ani vyprávať podrobnosti, ale sme sa rozišli. Tu som zas vyviedol hlúposť. Začal som sa najhrubším spôsobom posmievať všetkým tým propagandám a všetkému obráteniu; Paraša opäť sa objavila na javišti, ba ani nie ona samotná — slovom začala sa lárma. Oh, keby ste boli videli, Rodion Romanyč, aspoň raz v živote očká svojej sestričky tak, jako niekedy vedia blýskať! To je nič, že som teraz opitý, (celý pohár vína sôm vypil, ale hovorím pravdu); uisťujem vás, že sa mi o tomto pohľade snívalo; šuchot jej šiat som už konečne nemohol zniesť. Veru, som myslel, že dostanem zrádnik; nikdy som si nepredstavoval, že môžem dojsť do takého vytrženia. Slovom bolo treba uspokojiť sa; ale to bolo už nemožné. A predstavte si, čo som vtedy vyviedol. Do jakej mieri otupenia môže zúrivosť priviesť! Nikdy ničoho nepodnikajte, keď ste rozzúrení, Rodion Romanyč. Rátajúc na to, že Avdotija Romanovna vlastne je preca žobráčkou (ach, prepáčte, nechcel som to… ale či nie je všetko jedno, len keďže sa vyjadruje ten istý pojem?), slovom živí sa prácou rúk svojich, vydržuje matku a vás (ach, do Paroma, opäť ste sa zamračili…) rozhodol som sa ponuknúť jej všetky svoje peniaze (asi tricať tisíc mohol som ich vtedy mať) s tým, aby bežala so mnou hoci sem, do Petrohradu. Rozumie sa, že bych bol tu prisahal večnú lásku, blaženosť atď., atď. Verte mi, tak som sa vtedy zaľúbil do nej, že keby mi bola povedala: zarež alebo otrov Marfu Petrovnu a ožeň sa so mnou — bol bych to hneď vykonal! Ale končilo sa všetko katastrofou, ktorá vám je už známa. Sami môžete súdiť do jakej zúrivosti mohol som dojsť, keď som sa dozvedel, že Marfa Petrovna našla vtedy tohoto kancelárskeho úradníka Lužina a skoro by bola ustrojila svadbu — čo v podstate bolo by to isté, čo som ja navrhoval. Či vari nie je pravda? Veď tak? Zbadal som, že ste jakosi veľmi pozorne začali počúvať… zaujímavý ste vy mladík.

Svidrigajlov v netrpelivosti uderil päsťou na stôl. Bol rozpálený. Raskoľnikov videl jasne, že jeden alebo pod druha pohára šampanského, ktoré bol vypil, srkajúc nepozorovane, poučinkovaly na neho chorobne, — i odhodlal sa použiť príležitosti. Svidrigajlov bol mu veľmi podozrivý.

— Po tomto všetkom, čo ste rozpovedali, som už celkom presvedčený, že ste sem prišli, majúc na mysli moju sestru, povedal Svidrigajlovi priamo a netajac sa, aby ho ešte viac podráždil.

— Eh, dajte pokoj, jako by sa spamätal naraz Svidrigajlov, — veď som vám povedal… a okrem toho vaša sestra nemôže ma vystáť.

— O tom som aj presvedčený, že nemôže, ale o to teraz nejde.

— A vy ste presvedčený, že nemôže? (Svidrigajlov prižmúril oči a posmešne sa usmial.) — Máte pravdu, nemá ma rada; ale nikdy neručte sa za veci, ktoré sa staly medzi mužom a ženou, alebo milencom a milenkou. Tu je vždy istý kútik, ktorý vždy zostane celému svetu neznámy a ktorý je známy len dvom. Ručíte, že Avdotija Romanovna hľadela na mňa s odporom?

— Podľa niektorých slov a slovíček vašeho vypravovania súdim, že máte aj teraz svoje plány a zcela neodkladné zámery na Dúňu, rozumie sa, že podlé.

— Jako? Ja som vypustil z úst také slová a slovíčka? veľmi naivne sa naľakal naraz Svidrigajlov, nevšímnúc si ani len trochu epiteta, udeleného jeho zámerom.

— A prečo sa teraz tak bojíte? Čoho ste sa naraz tak naľakali?

— Ja sa bojím a ľakám? Vás sa ľakám? Skorej vy sa máte báť mňa, cher ami. A jaký je to všetko nesmysel… Ostatne som trochu opitý, vidím to; skoro som sa zas preriekol. K čertu s vínom! Hej, vody priniesť!

Schvatil fľašu a bez okolkov vyhodil ju oknom. Filip priniesol vody.

— To je všetko nesmysel, povedal Svidrigajlov; máčal uterák a priložil ho k hlave, — ale ja bych vás mohol jedným slovom vyvrátiť a všetky vaše podozrenia na nivoč priviesť. Či viete na príklad, že sa chcem ženiť?

— Povedali ste mi to už prv.

— Povedal? Zabudol som. Ale vtedy som to nemohol povedať naisto, lebo som ešte ani nevesty nevidel; mal som len úmysel. Ale teraz mám už aj nevestu a vec je vykonaná a keby nebolo iných neodkladných vecí, doista bych vás hneď vzal a odviezol k nej — lebo chcem sa vás opýtať o radu. Eh, do Paroma! Len desať minút zbýva. Vidíte, podívajte sa na hodinky; ale ostatne budem vám vyprávať, lebo je to zaujímavá vec, tá moja ženba, v svojom rode totiž — kam idete, zas chcete odísť?

— Nie, teraz už neodídem.

— Neodídete? Uvidíme! Zavezem vás ta, ukážem vám nevestu, ale nie teraz, lebo budete museť skoro odísť. Vy napravo, ja naľavo. Znáte tú Resselichovú? Tú istú Resselichovú, u ktorej teraz bývam — čo? Počujete? Je to tá istá, o ktorej hovoria, že dievča vo vode, v zime… Nuž, ona mi to všetko ustrojila; ty, hovorí, máš takto dlhú chvíľu, zabávaj sa trochu. Ale ja som človek mračný, mrzutý. Vy myslíte veselý? Nie, mračný, škody nerobím, len sedím v kúte; niekedy aj tri dni ma nenavedú, abych sa do rozhovoru pustil. A tá šeľma Resselichová má toto na mysli: omrzí ma to, ženu nechám a odídem a žena zostane jej a ona ju pustí do obehu, jako kupci robievajú. Je, vraj, istý chorý otec, úradník vo výslužbe, v kresle sedí a tretí rok nohami nehýbe. Je, vraj, aj mať, dáma rozvažitá. Syn kdesi v gubernii slúži, nepomáha im. Dcéra sa vydala a nenavštevuje ich; na starosti majú ešte dvoch vnukov (ako by svojich mali málo); vzali pred dokončením kurzu z gymnázia dievča, vlastnú svoju dcéru, o mesiac jej bude len šestnásť rokov, tedy o mesiac ju môžu vydať. Totiž za mňa. Prišli sme k nim na koči; jaké je to u nich smiešne; predstavujem sa: statkár, vdovec, známeho mena, s takýmito stykmi, s kapitálom, čo na tom, že mi je pädesiat, a jej ani šestnásť? Ktože na to hľadí? Ale je to vábne, čo? Veď je to vábne, ha-ha! Mali by ste videť, jako som sa rozhovoril s tatinkom a s maminkou! Zaplatiť by sa malo len za to, aby sa podívať na mňa v tú chvíľu. Ona vyšla, poklonila sa, v krátkych šatôčkach, nerozvitý púčok, červená sa, horí jako zora (povedali jej, pravda). Neviem, ako vy súdite straniva ženských líčok, ale mojím zdaním týchto šestnásť rokov, tieto ešte detské očká, táto nesmelosť a slzičky stydlivosti — sú lepšie než krása, a ona k tomu ešte je aj sama jako obrázok. Svetlé vlásky, zavinuté v kučerách, rtíky puchlučké, červené, nôžky — rozkoš!… Nuž soznámil som sa a oznámil, že v rodinných veciach sa náhlim a na druhý deň nás aj požehnali. Z tých čias, keď prijdem, hneď si ju vezmem na kolená, a tak ju ani nepúšťam… Zapáli sa vždy jako zora a ja ju pod chvíľu bozkávam; maminka, rozumie sa, poučuje ju, že som ja, vraj, jej muž, a že to tak treba, slovom rozkoš! A tento terajší stav ženichov azda je veru lepší, než manželský. Je v tom, čo nazývajú la nature el la vérité! Ha-ha! Dva razy som sa s ňou rozprával; nie je to hlúpe dievča; niekedy tak ukradomky sa na mňa podíva, — až to páli. Ale viete má tvár na spôsob Rafaelovej Madonny. Len čo nás požehnali, priviezol som na druhý deň za pol druha tisíc: briliantov, šperk jeden, perlový druhý a striebornú dámsku toaletnú škatuľku, s rozličnými vecmi, až sa jej, Madonne, tvárička rozpálila. Posadil som ju večer na kolená, ale najskôr už príliš bez okolkov — všetka sa zapálila a slzičky jej vyhŕkly. Odišli všetci na chvíľku, zostali sme spolu celkom samotní; naraz vrhla sa mi na krk (sama prvý raz), objíma ma oboma rúčkama, bozkáva a uisťuje, že mi bude poslušnou, vernou a dobrou ženou, že ma urobí šťastným, že celý život, každú minútu svojho života, všetko, všetko mi obetuje a za všetko to praje si mať len jedinú moju úctu, a viac mne, hovorí — „ničoho, ničoho nie je treba, nijakých darov!“ Musíte dopustiť, že vypočuť podobné priznanie o samote od takéhoto šestnásťročného anjelika s rumencom panenského stydu a so slzičkami nadšenia v očiach, — je dosť vábne! Veď stojí to preca za niečo, čo? Nuž… počujete… pôjdeme k mojej neveste… ale nie hneď!

— Slovom, tento hrozný rozdiel rokov a rozvoja roznecuje vo vás smylnosť! A oženíte sa takto vari skutočne?

— A čože? Naisto. Naisto. Každý sám o seba sa stará a najveselejšie na svete žije sa tomu, kto najlepšie vie sám seba oklamať. Ha-ha! Ale čože ste sa vy tak s celým vozom pustili do cnosti? Smilujte sa, báťuška, som človek hriešny. Ha-ha-ha!

— Jednakože ste zaopatrili deti Kateriny Ivanovny. Ostatne… ostatne mali ste k tomu svoje príčiny… teraz všetko rozumiem.

— Deti vôbec mám rád, veľmi rád, rozosmial sa Svidrigajlov. — O tom vám môžem vyprávať veľmi zaujímavú epizodu, ktorá aj dosiaľ má svoje pokračovanie. Hneď prvého dňa ako som sem prišiel, chodil som po rozličných kloakách; po siedmi rokoch až som sa vrhol na ne. Spozorovali ste zaiste, že sa neponáhľam sblížiť so svojou spoločnosťou, s predošlými totiž druhmi a priateľmi. A čo najďalej bez nich sa aj obídem. Viete, u Marfy Petrovny na dedine na smrť ma utrápily rozpomienky na všetky tieto tajomné miesta, v ktorých ten, kto vie, mnoho môže najsť. Aby to Parom vzal! Ľudia korheľujú, mládež vzdelaná od nečinnosti tlie v neuskutočníteľných snoch a blúzneniach, kaličí sa v teoriach a vedie prostopašný život. Zavialo na mňa toto mesto od prvých hodín známym zápachom. Dostal som sa na jeden takrečený tanečný večer, — kloaka hrozná (ale ja mám rád práve kloaky trochu so špinou), nu, rozumie sa, bol tu kankán, jakých málo a jakých za mojich časov ani nebolo. Áno, prosím, v tom je pokrok. Naraz vidím dievčatko asi trinásťročné, veľmi milo oblečené, tancuje s akýmsi virtuozom; iný pred ňou vis a vis. Pri stene na stoličke sedí jej matka. Nu, môžete si predstaviť, jaký to bol kankán! Dievča je zmätené, zapýrilo sa, konečne je urazené a dá sa do plaču. Virtuoz ju schytil, začína ju vykrúcať a vyvádzať svoje umenie pred matkou, všetci okolo sa smejú a — mám rád v takú chvíľu naše obecenstvo, hoci aj kankánové, smejú sa a kričia: „To je dobre, tak sa patrí. Deti sa nemajú sem voziť!“ Nu, napľuť mi na to a nič mi do toho nie je, či logicky či nelogicky sami seba tešia. Hneď som poznal svoje miesto, prisadol som k matke a začínam o tom, že som tiež prišiel do Petrohradu, že sú tu všetko takí nevzdelanci, čo nevedia rozoznávať pravých hodností a zachovávať náležitú úctu; dal som na javo, že mám veľa peňazí; ponúkol som im, že ich doveziem v svojom koči; doviezol som ich, poznámil som sa (jakúsi komôrku od nájomníkov si najali). Povedali mi, že známosť so mnou, jako ona tak dcéra, môžu pokladať len za česť; dozvedel som sa, že nemajú prostriedkov a prišly domáhať sa čohosi v jakomsi úrade; ponúkol som im služby, peniaze; dozvedel som sa, že len omylom šli na večer, nazdávajúc sa, že skutočne sa tam učí tancovať; sľúbil som pomôcť so svojej strany pri vychovávaní dievčaťa, pri učení francúzštine a tancom. Prijaly s nadšením, pokladajú to za česť a dosiaľ som s nimi v známosti… Ak chcete pôjdeme k nim — len nie teraz.

— Prestaňte, nechajte svoje podlé, nízke anekdoty, vy prostopašný, nízky, chlipný človek!

— Schiller, náš Schiller, Schiller! Ou va-t-elle la vertu se nicher? A viete, náročky vám budem vyprávať také veci, abych počul vaše výkriky. Radosť!

Svidrigajlov smial sa z plného hrdla; konečne zavolal Filipa, zaplatil a začal vstávať.

— Nu, opitý som, assez causé! povedal, — radosť!

— Jakože by ste necítili radosť, skriknul Raskoľnikov, tiež vstávajúc; — či vari nie je radosť pre zdravého smilného človeka, majúceho na mysli nejaký podobný hnusný úmysel, vyprávať o takých dobrodružstvách, a ešte pri takých okolnostiach a takému človekovi ako ja… To rozpaľuje!

— Nu, ak je tomu tak, s akýmsi podivením odpovedal Svidrigajlov, pozerajúc na Raskoľnikova, — jestli tak, tedy aj sami ste poriadny cynik. Material aspoň máte v sebe ohromný. Poznávať veľa môžete, veľa… ale vy aj vykonať veľa môžete. Ale už dosť. Úprimne ľutujem, že sme málo pobesedovali, ale vy mi neujdete… Počkajte len…

Svidrigajlov šiel von z hostinca. Raskoľnikov za ním. Ale Svidrigajlov nebol veľmi opitý; len na chvíľu mu uderilo do hlavy, opilosť miznula s každou minútou. Bol čímsi veľmi ustarostený, čímsi neobyčajne dôležitým, a mračil sa. Jakési očakávanie ho, ako videť, rozčuľovalo a znepokojovalo. Oproti Raskoľnikovi v poslednú chvíľu akosi naraz sa zmenil a s každou minútou stával sa hrubším a jedovatejším. Raskoľnikov všetko to spozoroval a bol znepokojený. Svidrigajlov stal sa mu veľmi podozrelým; rozhodol sa ísť za ním.

Sošli na chodník.

— Vám napravo, a mne naľavo, alebo naopak — adieu mon plaisir, do radostného videnia!

Šiel napravo k Sennému námestiu.