Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

II

Ťažko by bolo s určitosťou označiť príčiny, z ktorých v pomätenej hlave Kateriny Ivanovny zrodila sa myšlienka tohoto karu. Skutočne bolo vyhodené naň skoro desať rubľov z viac než dvacati, ktoré dostala od Raskoľnikova na pohreb Marmeládova. Môžbyť Katerina Ivanovna pokladala za svoju povinnosť uctiť jeho pamiatku „ako sa patrí“, aby vedeli o tom všetci nájomnici a zvlášte Amália Ivánovna, že nebol „nielen horší než oni, ale azda ešte o veľa lepší“ a že nikto z nich nemá práva byť hore-nos pred ním. Môžbyť, že najviac vlivu mala tu oná zvláštna hrdosť chudobných následkom ktorej pri niektorých spoločenských obradoch, záväzných v našom živote pre všetkých a pre každého, mnohí bedári napínajú posledné sily a vydávajú posledné usporené kopejky, aby len neboli „horší než iní“ a aby im to títo iní nevykladali na zlú stránku. Veľmi pravdepodobným je aj to, že Katerina Ivánovna si priala práve pri tejto príležitosti, práve v túto chvíľu, keď sa zdalo, že je všetkými na svete opustená, ukázať všetkým týmto „mizerným a ošklivým nájomníkom“, že nielen „vie žiť a vie prijímať“, ale že vôbec nebola ani vychovaná v takej účasti, lež že bola vychovaná v blahorodom možno povedať aristokratickom plukovníckom dome a nepripravovala sa k tomu, aby sama zametala a prala v noci detské handry. Tieto záchvaty hrdosti a márnomyseľnosti navštevujú niekedy najchudobnejších a najponíženejších ľudí a časom menia sa u nich v podráždenú, neukrotiteľnú potrebu. A Katerina Ivánovna mimo toho nenáležala ani k poníženým; bolo možné docela ju snížiť okolnosťami, ale ubiť ju mravne, to jest ustrašiť ju a podriadiť si jej vôľu nebolo možné. Okrem toho Sónečka zcela dôkladne povedala o nej, že sa jej rozum mätie. Rozhodne a definitívne, pravda, nebolo možné to ešte spovedať; ale skutočne za posledné časy, cez celý posledný rok, jej úbohá hlava viac sa trápila, než aby zostala zúplna bez pohromy. Silne vyvinuté suchoty, jako hovoria lekári, tiež napomáhaly pomätenie duševných spôsobností.

Vín v množnom čísle a rozličných druhov nebolo, madéry tiež nie; bolo to prehnané, ale víno bolo. Bola vodka, rum a lisabonské, všetko najhoršej jakosti, ale všetko v dostatočnom množstve. Z jedál okrem kutji[7] boly tri, štyri misy (medzi iným aj bliny), všetko z kuchyne Amalie Ivanovny, krome toho postavené boly dva samovary pre chystaný po obede čaj a punč. Kúpu riadila sama Katerina Ivanovna s pomocou istého nájomníka, jakéhosi úbohého Poliačka, ktorý, boh vie prečo, žil u panej Lippewechselovej, a ktorý teraz hneď sa pripojil ku Katerine Ivanovne jako posol a behal celý včerajší deň a celé toto ráno ozlomkrky. Pre každú maličkosť behal každú chvíľu k samej Katerine Ivanovne, behal ju hľadať aj v tržnici, nazýval ju ustavične: „pani chorunžiná“ a sprotivil sa jej konečne jako reďkov, hoci zpočiatku aj hovorila, že bez tohoto „úslužného a velikodušného“ človeka bola by docela stratená. Vlastnosťou povahy Kateriny Ivanovny bolo vyzdobiť čím skôr prvého, kto náhodou prišiel jej na oči, najlepšími a naskvelejšími farbami, vychváliť ho tak, že mnohý sa až stydel, vymýšľať k jeho chvále rozličné okolnosti, ktorých vôbec nebolo, zcela úprimne a prostosrdečne veriť v ich skutočnosť a potom naraz vyjsť z bludnej svojej mienky, vynadať, opľuť a vystrčiť človeka, ktorého ešte len pred pár hodinami doslovne zbožňovala. Od prírody bola povahy smiechumilovnej, veselej a mierumilovnej, ale následkom ustavičných nešťastí a nezdarov začala tak zúrivo si priať a požadovať, aby všetci žili v pokoji a radostne a nesmeli žiť ináče, že najľahší dissonace v živote, najmenší nezdar začal ju hneď privodiť skoro do vzteku, tak že v tú chvíľu, po najsvetlejších nádejach a fantáziách začala preklínať osud, rvať a hádzať všetko, čo jej náhodou prišlo pod ruku a búchať sa hlavou o stenu. Amalia Ivanovna tiež z jakejsi príčiny získala neobyčajný význam a neobyčajnú úctu u Kateriny Ivanovny, môžbyť len preto, že bol vymyslený tento kar a že Amalia Ivanovna odhodlala sa celým srdcom zúčastniť sa všetkých starostí: sľúbila prestreť stôl, zaopatriť riad, prichystať v svojej kuchyni jedlá. Katerina Ivanovna, idúc na cintorín, splnomocnila ju vo všetkom. A skutočne všetko bolo prichystané výborne: stôl bol prestretý čisto, nádoby, vidličky, nože, kalíšky, poháre, čiašky, všetko to pravda, bolo rozličných fasonov, sobrané od rozličných nájomníkov, ale všetko bolo v určitej hodine na svojom mieste, a Amalia Ivanovna, cítiac, že výborne vyplnila úlohu, privítala vracajúcich sa až s akousi hrdosťou vyobliekaná, v čepci s novými smútočnými stužkami a v čiernych šatách. Táto hrdosť, hoci zaslúžená, nepáčila sa jakosi Katerine Ivanovne: „Skutočne, jako by sme bez Amalie Ivanovny ani stôl nevedeli prestreť!“ Nepáčil sa jej tiež čepiec s novými stužkami: „Azda sa pýši táto hlúpa Nemka tým, že je domácou paňou a z milosti súhlasila pomôcť chudobným nájomníkom? Z milosti! Ďakujem pekne! U tatinka Kateriny Ivanovny, ktorý bol plukovníkom, ba skoro gubernátorom, stôl prestierali niekedy pre štyricať osôb, takže nejakú Amaliu Ivanovnu, alebo Ludvikovnú by tam ani do kuchyne nepustili…“ Ostatne Katerina Ivanovna umienila si do času neprejavovať svojich citov, hoci sa rozhodla, že Amalii Ivanovne istotne bude treba ešte dnes zapchať ústa a pripomenúť jej pravé jej miesto, ináč boh vie, čo o sebe bude mysleť; a medzitým zachovala sa k nej len chladne. Iná nepríjemnosť tiež z čiastky podnecovala podráždenosť Kateriny Ivanovny: na pohrebe z nájomníkov, pozvaných na pohreb, okrem Poliačka, ktorý preca mal čas odbehnúť aj na cintorín, skoro nikoho nebolo; a na kar, to jest k zákuske prišli z nich len tí najnepatrnejší a chudobní, všetko ledačina jakási. Ktorí z nich boli starší a vážnejší, tí jako by sa náročky boli shovorili, chybovali. Peter Petrovič Lužin na príklad, najvážnejší, možno povedať, zo všetkých nájomníkov, neprišiel; o ňom ešte včera večer Katerina Ivanovna ponáhľala sa narozprávať všetkým na svete, to jest Amalii Ivanovne, Polečke, Sóni a Poliačkovi, že je to najšľachetnejší, najveľkodušnejší človek, s ohromnými styky a majetkom, bývalý priateľ jej prvého muža, ktorého prijímali v dome jej otca, ktorý sľúbil vynaložiť všetky prostriedky, aby jej vymôhol značnú penziu. Musím spomenúť tu, že keď sa vychvaľovala Katerina Ivanovna niečími styky a majetkom, robila to bezo všetkého záujmu, bez všetkej osobnej vypočítavosti, docela bezkoristne, abych tak povedal, z prekypujúceho srdca, len z puhej radosti vychváliť a dodať ešte väčšej ceny chválenému. Po Lužinovi a zaiste „berúc si z neho príklad“, neprišiel ani „ten ošklivý ničomník“ Lebezjatnikov. A čože si ten o sebe myslí? Bol pozvaný len z milosti a preto, že býva s Petrom Petrovičom v jednej izbe a je jeho známy, teda sa neslušalo ho nepozvať. Neprišla aj istá vážna dáma so svojou „prezrelou slečnou“, ktoré bývaly síce len asi dva týždne v byte Amalie Ivanovny, ale už niekoľko ráz sťažovaly sa na šum a krik, vychádzajúci z izby Marmaládových, najmä keď nebohý vracal sa opitý domov, čo pravda, dozvedela sa Katerina Ivanovna od Amalie Ivanovny, keď táto, hádajúc sa s Katerinou Ivanovnou a vyhrážajúc vyhnať celú rodinu, kričala z plného hrdla, že znepokojujú „vznešených nájomníkov, nohy ktorých nie sú hodní“. Katerina Ivanovna náročky umienila si pozvať túto dámu a jej dcéru, ktorých „nohy ona, vraj, nestála“, tým viac, že dosiaľ pri náhodilom vstretnutí táto vysokomyseľne sa odvracala — aby vedela, že tu „blahorodejšie smýšľajú a cítia, a povolávajú, neodplácajúc zla zlom“, a aby vedely, že Katerina Ivanovna neprivykla ani v takom osude žiť. Bolo naisto určené vysvetliť im to pri stole, jako aj uvedomiť ich o gubernátorstve nebohého tatinka, ale spolu s tým nepriamo poznamenať, že sa nemala pri vstretnutí odvracať a že to bolo veľmi hlúpo. Neprišiel aj tlstý podplukovník (v skutočnosti vyslúžilý štábny kapitán), ale ukázalo sa, že „nestál na nohách“ už od včerajšieho rána. Slovom dostavili sa len: Poliačok, potom jakýsi ošklivý kancelársky úradník v zamastenom fraku, vysypaný uhrami, s protivným zápachom; ešte akýsi hluchý a skoro docela slepý starček, kedysi slúživší v jakomsi poštovom úrade, ktorého ktosi z nepamätných čias nevedno prečo vydržoval u Amalie Ivanovny. Dostavil sa tiež akýsi opitý vyslúžilý poručík, vlastne intendantský úradník, s veľmi neslušným a hlasitým smiechom a „predstavte si“, bez vesty! Jeden akýsi sadol si priamo k stolu, nepokloniac sa ani Katerine Ivanovne, a konečne jakási figura, nemajúc šiat, dostavila sa v chaláte, ale to bolo už do takej miery neslušné, že Amalia Ivanovna a Poliačok postarali sa ho vyviesť. Poliačok ostatne priviedol so sebou ešte jakýchsi dvoch svojich rodákov, ktorí nikdy nebývali u Amalie Ivanovny a ktorých dosiaľ nikto tam nevidel. Všetko to neobyčajne podráždilo Katerinu Ivanovnu. „Pre koho potom konaly sa všetky prípravy?“ Veď ani deti, aby sa získalo miesto, neposadili k stolu, ktorý zajímal bez toho celú izbu, ale prestreli im v zadnom kúte na truhle, pri čom obe malinké posadili na lavíčku, a Pólečka, jako najstaršia, musela dozerať nad nimi, krmiť ich a utierať im „jako blahorodým deťom“ nosčeky. Slovom Katerina Ivanovna mimovoľne musela privítať všetkých so zvýšenou vážnosťou, ba aj s vysokomyseľnosťou. Zvlášte prísne prezerala si niektorých a s vysoka vyzvala ich sadnúť si. Majúc za to z jakejsi príčiny, že za všetkých, čo neprišli, musí byť zodpovedná Amalia Ivanovna, naraz začala zachádzať s ňou do krajnosti nedbale, čo táto hneď spozorovala a bola tým veľmi dotknutá. Taký počiatok nesľuboval pekného konca. Konečne si sadli. Raskoľnikov prišiel skoro práve vtedy, keď sa vrátili s cintorína, Katerina Ivanovna mala z neho veľkú radosť po prvé preto, že bol jediným „vzdelaným hosťom“, ze všetkých hostí, a „jako je známe, dva roky sa pripravoval zaujať na tunajšej univerzite profesorskú katedru“, po druhé preto, že hneď a úctivo sa vyhováral pred ňou, že nehľadiac na všetko želanie, nemohol byť na pohrebe. Vrhla sa priamo na neho, posadila ho za stôl vedľa seba s ľavej strany (napravo sadla si Amalia Ivanovna) a nehľadiac na ustavičné behanie a starosti, aby jedlo bolo pravidelne roznášané a všetkým sa dostalo, nehľadiac na mučiteľný kašeľ, ktorý každú chvíľu ju vyrušoval a dusil a zdá sa, zvlášte sa u nej zakorenil za posledné dva dni, naveky sa obracala k Raskoľnikovi a pološeptom ponáhľala sa vyliať pred ním všetky nakopivšie sa v nej city a všetko spravodlivé rozhorlenie svoje na nepodarenú slávnosť, zcela neudržateľným smiechom nad shromaždenými hosťmi, ale predovšetkým nad samou domácou paňou.

— Vo všetkom je vinovatá táto kukučka, kývala na domácu paniu. Podívajte sa na ňu: vytreštila oči, cíti, že hovoríme o nej, ale nemôže rozumeť i vypúlila oči. Fu, sova! ha-ha-ha!… Khi-khi-khi! A čo len chce dokázať svojím čepcom! Khi-khi-khi! Spozorovali ste, že sa jej ukrutne chce, aby všetci mysleli, že je protektorkou a preukazuje mi česť, že je prítomná. Prosila som ju jako poriadnu ženskú, aby pozvala lepších ľudí a menovite známych nebohého, a ona, podívajte sa, koho priviedla: akýsi šašovia! Špina! Podívajte sa na toho s nečistým obličajom. A títo Poliačkovia… ha-ha-ha! Khi-khi-khi! Nikto, nikto ich tu nikdy nevidel; nu prečo prišli, povedzte mi? Sedia v slušnom poriadku. — Ej, pane! zakričala naraz na jedného z nich: — vzali ste si blinov? Vezmite ešte! Piva sa napite, piva! Či nechcete vodky? Dívajte sa: vyskočil, klania sa, pozrite, pozrite: akiste sú celkom hladní, úbohí! Nič to, nech sa najedia. Nerobia hluk, aspoň to… len sa veru bojím o panine strieborné lyžice!… Amalia Ivanovna! obrátila sa naraz k nej skoro nahlas, v prípade jestli pokradnú vaše lyžice, neberem za ne zodpovednosti, upozorňujem vás napred! Ha-ha-ha! rozosmiala sa, obracajúc sa zas k Raskoľnikovi, kývajúc mu opäť na domácu paniu a radujúc sa zo svojho nápadu. — Nepoňala, opäť nepoňala! Sedí s otvorenými ústami, pozrite sa: sova, opravdivá sova, sova v nových stužkách, ha-ha-ha!

Tu smiech opäť zmenil sa v neznesiteľný kašeľ, ktorý trval asi päť minút. Na ručníku zostalo trochu krvi, na čele vystúpily kvapky potu. Ukázala mlčky krv Raskoľnikovi a ledva si odpočinula, zašeptala mu zasa s neobyčajným oživením a s červenými fľakmi na lícach:

— Podívajte sa, naložila som jej pozvať tú dámu a jej dcéru, rozumiete, o kom hovorím? To mala vykonať, pravda, najdelikátnejším spôsobom a ona to urobila tak, že tá prespoľná hlupaňa, tá nadutá stvora, táto mizerná vidiečanka, len preto, že je vdova po jakomsi majorovi a prišla vymáhať si penziu a obíja prahy úradov, v päťapädesiat rokoch černí si obočia, bieli a rumení sa (to je známe) a takáto stvora nielen, že neuznala za dobré prísť, ale ani neposlala sa vyhovoriť, jako v takých prípadoch požaduje najobyčajnejšia vľúdnosť! Nemôžem pochopiť prečo neprišiel tiež Peter Petrovič? Ale kde je Sóňa? Kde odišla? Ale tu je konečne! Čo, Sóňa, kde si bola? Podivné je, že si aj na pohreb otca neakurátne prišla. Rodion Romanovič, pustite ju vedľa seba. Tu je tvoje miesto, Sónečka… ber si, čo chceš. Toho s huspeninou si vezmi, to je lepšie. Hneď prinesú bliny. A deťom ste dali? Pólečka, máte tam všetko? Khi-khi-khi! Nu dobre. Buď rozumné dieťa. Leňa, a ty, Koľa, nehonpáľaj nôžkami; seď jako blahorodý chlapec má sedeť. Čo hovoríš, Sónečka?

Sóňa ponáhľala sa jej hneď oznámiť výhovorku Petra Petroviča, snažiac sa hovoriť hlasito, aby to všetci mohli počuť, upotrebujúc pri tom najúctivejšie výrazy, ktoré Peter Petrovič schválne vymyslel a ona priozdobila. Dodala, že Peter Petrovič velel obzvlášte oznámiť, že keď mu len bude možné, hneď sa dostaví, aby pohovoril s ňou o veciach o samote a aby sa dohovoril o tom, čo možno urobiť a podniknúť budúcne atď. atď.

Sóňa vedela, že to uspokojí Katerinu Ivanovnu, že jej to bude lichotiť a hlavne bude urobené zadosť jej hrdosti. Sadla si vedľa Raskoľnikova, ktorému v rýchlosti sa poklonila a zvedavo na neho pozrela. Ostatne celý ten dlhší čas jakosi vyhýbala hľadeť na neho a hovoriť s ním. Jako by bola roztržitá, hoci hľadela do obličaja Kateriny Ivanovny tak, aby sa jej zavďačila. Ani ona, ani Katerina Ivanovna neboly v smútku, nemajúc šiat; Sóňa mala na sebe akési škoricovej farby, tmavé, a Katerina Ivanovna jediné svoje šaty, kartúnové, tmavé s prúžkami. Zvesť o Petrovi Petrovičovi urobila príjemný dojem. Vypočujúc vážne Sóňu, Katerina Ivanovna s tou istou vážnosťou sa spýtala:

„Jako sa má Peter Petrovič?“ Potom, hneď skoro hlasito pošepkala Raskoľnikovi, že skutočne bolo by podivným pre váženého a solídneho človeka, jako je Peter Petrovič, dostať sa do takej „zvláštnej spoločnosti“, nehľadiac na všetku jeho oddanosť k jej rodine a na staré priateľstvo jeho s jej tatinkom.

— A preto som vám zvlášte povďačná, Rodion Romanovič, že ste nepohŕdli mojim pohostinstvom aj pri takomto okolí, dodala skoro nahlas, — ostatne verím, že len zvláštne priateľstvo vaše k môjmu úbohému nebožtíkovi pohnulo vás dostáť svojmu slovu.

Potom ešte raz hrdo a s dôstojnosťou podívala sa na svojich hosťov a naraz so zvláštnou starostlivosťou spýtala sa hlasito a cez stôl hluchého starčeka: „Či sa mu nebude páčiť pečienky a či mu dali lisabonského?“ Starček neodpovedal a dlho nemôhol poňať o čom sa ho spytujú hoci súsedi pre posmech ho aj strkať začali. Len sa ozeral dokola s otvorenými ústami, čím ešte viac roznietil všeobecnú veselosť.

— Pozrite jaký chruňo? A k čemu ho priviedli? Čo sa týka Petra Petroviča, vždycky som mu dôverovala, pokračovala Katerina Ivanovna, obrátená k Raskoľnikovi, — a pravda, že sa neponáša… ostro a hlasito a s neobyčajne prísnym pohľadom obrátila sa k Amalii Ivanovne, následkom čoho tá sa až poľakala, — neponáša sa na tie vaše vyfintené čuridlá, ktoré by u tatinka ani do kuchyne neboli vzali a nebohý muž bol by im preukázal česť prijímajúc ich, aj to vari len následkom svojej nevyčerpateľnej dobroty.

— Áno, prosím, rád si vypil! zakričal naraz vyslúžilý intendantský úradník, vyprázdňujúc dvanásty kalíšok vodky.

— Nebohý muž veru mal túto slabosť a to je všetkým známe, — odvŕkla mu Katerina Ivanovna, — ale bol to človek dobrý a blahorodý, ktorý ľúbil a vážil si svoju rodinu; jediné nešťastie, že následkom dobroty svojej príliš dôveroval všelijakým prostopašným ľuďom a už boh vie, s kým on nepil, aj s takými, čo ani podošvy jeho nestáli! Predstavte si, Rodion Romanovič, vo vačku u neho našli marcipánového kohútika: ide docela opitý, ale na deti pamätá.

— Ko-húti-ka? Ráčili ste povedať: kohútika? zvolal intendantský úradník.

Katerina Ivanovna nepoctila ho odpoveďou. Zamyslela sa nad niečím a vzdychla.

— Vidíte, dozaista si myslíte, jako všetci, že som s ním bola príliš prísna, pokračovala obracujúc sa k Raskoľnikovi. — Ale nie je tomu tak! Vážil si ma, veľmi, veľmi si ma vážil! Bol to človek dobrej duše! A jako mi ho bolo niekedy ľúto! Sedí niekedy, hľadí na mňa z kúta, tak mi ho je ľúto, že bych si priala potešiť ho, ale potom si myslím: „potešíš ho, a on sa opäť opije,“ len prísnosťou bolo možné trochu ho udržať.

— Áno, prosím, bývalo aj kmásenie za šticu, bývalo, prosím neraz, zareval opäť intendantský úradník a vlial do seba ešte kalíšok vodky.

— Nielen kmásať za vlasy a šticovať, ale aj metlou vyobšívať prospešné by bolo iných durakov. Nehovorím teraz o nebožtíkovi! odsekla Katerina Ivanovna intendantskému úradníkovi.

Červené škvrny na jej lícach sa pýrily ustavične silnejšie a silnejšie, prsia sa dmúly. Ešte chvíľku a bola by už hotová začať historiu. Mnohí chichíkali, mnohým ako videť, bolo to príjemné. Intendantského úradníka začali poštuchávať a čosi mu šeptali. Zrejmé bolo, že ich chcú nahuckať.

— Ale do-voľ-te otázku, straniva čoho, prosím hovoríte, začal úradník, — to jest na čí… blahorodý účet… ráčili ste práve… Ale ostatne nie je treba! Nesmysel! Vdova! Vdovička!… Dosť!… a opäť vystrebnul vodky.

Raskoľnikov sedel a počúval mlčky a s odporom. Jedol len tak, že z úcty dotýkal sa kúskov, ktoré pod chvíľu kládla na jeho tanier Katerina Ivanovna a to len, aby ju neurazil. Uprene pozeral na Sóňu. Ale Sóňa stávala sa ustavične nespokojnejšou a ustarostenou; tušila, že slávnosť sa pokojne nekončí a so strachom pozorovala vzrastajúcu podráždenosť Kateriny Ivanovny. Vedela medzi iným, že hlavnou príčinou, pre ktorú obe cudzie dámy tak pohŕdavo pozrely na pozvanie Kateriny Ivanovny, bola ona, Sóňa. Počula od samej Amalie Ivanovny, že matka sa až urazila pozvaním a predložila otázku: „Jakým spôsobom mohla by posadiť svoju dcéru vedľa tejto dievky?“ Sóňa tušila, že Katerine Ivanovne je to už známe, a urážka jej, Sónina, znamenala pre Katerinu Ivanovnu viac než urážka jej vlastnej osoby, jej detí, jej tatinka, slovom bola urážkou smrteľnou a Sóňa vedela, že Katerina Ivanovna sa teraz už neuspokojí, „kým nedokáže týmto čuridlám, že sú obe“ atď. atď. Jako náročky ktosi poslal s druhého konca stola Sóni tanier s dvoma srdcami, vylepenými na ňom z čierneho chleba a preklatými strelou. Katerina Ivanovna sa rozpálila a hneď hlasito poznamenala cez stôl, že ten, čo to poslal, je veru „opitý osol“. Amalia Ivanovna, tušiac tiež čosi nedobrého a spolu urazená do hlbiny duše domyšľavosťou Kateriny Ivanovny, aby zahladila nepríjemnú náladu spoločnosti a pri tom povzniesla sa vo verejnej mienke, začala naraz rozprávať, že akýsi jej známy „Karol z apatéky“ išiel v noci na drožke a že „izvoščík“[8] chcel ho zabiť a že Karol ho veľmi, veľmi prosil, aby ho nezabíjal, a plakal, a ruky složil, a naľakal sa, a od strachu mu srdce „preklal“. Katerina Ivanovna, hoci sa usmiala, preca poznamenala, že Amalii Ivanovne nepatrí sa po rusky vyprávať anekdoty. Tá ešte viac sa urazila a podotkla, že jej „Vater aus Berlin bol velice vážný človek a ustavične chodil s rukami po vačkoch.“ K smiechu náchylná Katerina Ivanovna nevydržala a úžasne sa rozosmiala tak že Amalia Ivanovna začala už strácať poslednú trpelivosť a ledva sa premáhala.

— To je sova! zašepkala hneď zas Katerina Ivanovna Raskoľnikovi, skoro rozveselená, — chcela povedať: nosil ruky vo vačkoch a vyšlo to, že po vačkoch lazil, khi-khi! A spozorovali ste, Rodion Romanič, že všetci títo petrohradskí cudzinci, to jest hlavne Nemci, takí zkade ruka — zkade noha, všetci sú hlúpejší od nás! Nu, či možno vyprávať o tom, že „Karol z apatéky od strachu srdce preklal“ a že miesto toho, aby sviazal izvoščika, „ruky složil a plakal a veľmi prosil“. Ach, hlupaňa! A myslí si, že je to veľmi dojemné, a nemá tušenia, jaká je hlúpa! Mojím zdaním tento opitý intendantský úradník je o veľa rozumnejší, aspoň vidíš, že je korheľ, že posledný rozum prepil, ale títo Nemci sú preca všetko takí slušní, vážni… Vidíte, sedí, oči vypúlila. Hnevá sa! Hnevá sa! Ha-ha-ha! Khi-khi-khi!

Rozveselená Katerina Ivanovna hneď bola zaujatá rozličnými podrobnosťami a naraz začala hovoriť o tom, jako s pomocou penzie, čo jej dajú, naisto zariadi v svojom rodnom meste T… penzionát pre blahorodé dievčatá. To ešte nebolo oznámené Raskoľnikovi samou Katerinou Ivanovnou a ona hneď začala vykladať o tom najpôvabnejšie podrobnosti. Nevedno jakým spôsobom, naraz našiel sa v jej rukách tiež „pochválny list“ o ktorom uvedomil Raskoľnikova ešte nebohý Marmeladov, vysvetľujúc mu v krčme, že Katerina Ivanovna, manželka jeho, pri odchode z ústavu tancovala na plese „v prítomnosti gubernátora a ostatných osobností“.

Tento pochválny list mal istotne teraz slúžiť jako svedectvo, že Katerina Ivanovna má právo sama zariadiť penzionát; ale hlavne bol prichystaný s tým cieľom, aby vonkoncom boly odbavené obe „vyfintené čuridlá“, v prípade, keby prišly na kar, a aby im jasne bolo dokázané, že Katerina Ivanovna je z blahorodého, „ba možno povedať z aristokratického domu, plukovnícka dcéra a už dozaista lepšia než nejaké dobrodružné ženské, ktorých sa tak veľa za posledné časy rozplodilo“. Pochválny list hneď šiel z rúk do rúk opitých hosťov, čomu Katerina Ivanovna neprekážala, keďže v ňom skutočne bolo označené en toutes lettres, že je dcérou nádvorného radcu a rytiera, tedy skutočne skoro plukovnícka dcéra. Rozohniac sa, Katerina Ivanovna bez odkladu šírila sa o všetkých podrobnostiach budúceho pekného a spokojného živobytia v T…; o učiteľoch gymnázia, ktorých pozve k vyučovaniu do svojho penzionátu; o istom ctihodnom starcovi, Francúzovi Mango, ktorý učil francúzsky ešte samú Katerinu Ivanovnu v ústave a ktorý dosiaľ trávi svoj vek v T… a pôjde k nej dozaista za najmiernejší plat. Došlo konečne aj na Sóňu, „ktorá odobere sa do T… spolu s Katerinou Ivanovnou a bude jej tam vo všetkom pomáhať.“ Ale tu naraz ktosi na konci stola vybúchnul smiechom. Katerina Ivanovna, hoci hneď sa snažila tváriť, že s pohŕdaním nepozoruje smiech, vzniklý na konci stola, preca hneď náročky povýšiac hlas, začala s oduševnením hovoriť o nepochybných schopnostiach Sofie Semjonovny, aby jej bola pomocnicou, „o jej nežnosti, trpelivosti, sebaobetovaní, blahorodstve a vzdelanosti,“ pri čom poklepala Sóňu po líci a vrele ju dva razy pobozkala. Sóňa sa zapýrila, ale Katerina Ivanovna sa naraz rozplakala, poznamenajúc pri tom o sebe samej, že „je hlupaňa so slabými nervy a že je až príliš rozčulená, že je už čas končiť a keďže je zákuske už koniec, tedy aby priniesli čaj.“ V tú chvíľu Amalia Ivanovna celkom urazená tým, že na celom rozhovore sa nemohla zúčastniť a že ju vôbec neočúvajú, naraz odhodlala sa k poslednému pokusu a s utajeným zármutkom osmelila sa urobiť istú neobyčajne vážnu a hlbokomyseľnú poznámku o tom, že v budúcom penzionáte treba obrátiť zvláštnu pozornosť na čistú bielizeň dievčat (die Wäsche) a že „dozaista potrebná bude taká dobrá dáma (die Dame), ktorá by sa dobre starala o bielizeň“ a po druhé „aby dievčence tajne v noci nečítaly nijakých románov“. Katerina Ivanovna, hoci skutočne bola rozčulená a veľmi unavená a ktorú už docela omrzela slávnosť, hneď „odsekla“ Amalii Ivanovne, že „mele nesmysel“ a ničomu nerozumie. Že starosť o „die Wäsche“ je vecou kastelánovej, ale nie riaditeľky zemianskeho penzionátu; a čo sa týka čítania románov, toto je až neslušné a preto prosí aby mlčala. Amalia Ivanovna sa rozpálila a rozozliac sa, povedala, že s poznámkou svojou len „dobré chcela“, ale že jej „za byt už dávno Geld neplatí“. Katerina Ivanovna hneď jej odsekla, povedala, že luže, hovoriac, že „chce len dobré“, keďže ešte včera, keď nebožtík ešte ležal na stole, trápila ju straniva platu za byt. Na toto Amalia Ivanovna veľmi dôsledne poznamenala, že „tie dámy zvala, ale tie dámy neprišly, lebo sú to blahorodé dámy a nemôžu prísť k neblahorodej dáme“. Katerina Ivanovna hneď jej „poznamenala s dôrazom“, že jako slúžka nemôže ani súdiť o tom, čo je opravdivé blahorodstvo. Amalia Ivanovna toho nezniesla a hneď oznámila, že jej „Vater aus Berlin bol veľmi, veľmi vážny človek a s oboma rukami po vačkoch chodil a ustavične robil takto: puf, puf“ a aby skutočne predstavila svojho Vatera, Amalia Ivanovna vyskočila, vstrčila obe ruky do vačkov, nadula tvár a začala vydávať ústami jakési neurčité zvuky, ponášajúce sa na puf — puf, pri hlučnom smiechu všetkých nájomníkov, ktorí náročky povzbudzovali Amaliu Ivanovnu svojím súhlasom, očakávajúc srážku. Ale toho už Katerina Ivanovna nemohla zniesť a hneď „odsekla“, aby to všetci počuli, že Amalia Ivanovna azda nikdy ani Vatera nemala a že je len petrohradská opitá Čuchonka a doista prv slúžila niekde za kuchárku a môžbyť ešte niečo horšieho. Amalia Ivanovna sa začervenala jako rak a zapišťala, že azda u Kateriny Ivanovny „vôbec Vatera nebolo“, ale že ona mala Vatera aus Berlin, nosil taký dlhý kabát a ustavične robil: „puf — puf — puf!“ Katerina Ivanovna pohŕdavo poznamenala, že jej pôvod je všetkým známy a že v tom istom pochválnom liste označené je tlačenými literami, že otec jej je plukovník; ale že otec Amalie Ivanovny (ak len mala nejakého otca) akiste bol nejaký petrohradský Čuchonec, čo mlieko predáva; a najskôr že otca nemala, lebo dosiaľ nie je známe, jako sa Amalia Ivanovna menuje po otcovi: Ivanovna, alebo Ľudvigovna? Tu Amalia Ivanovna sa vonkoncem rozvzteklila a tlčúc päsťou na stôl, začala pišťať, že je ona Amaľ-Ivan, a nie Ľudvigovna, že jej Vater „sa volal Johann a že bol starostom, a že Vater Kateriny Ivanovny nikdy nebol starostom“. Katerina Ivanovna vstala so stoličky a prísne, ako sa zdalo spokojným hlasom (hoci celkom bledá a so silne dmúcimi sa prsami) poznamenala jej, že jestli sa ešte raz opováži „postaviť do jedného radu svojho mizerného faterčika s jej tatinkom, vtedy ona, Katerina Ivanovna strhne s nej čepiec a rozšliape ho nohami“. Amalia Ivanovna, keď to počula, začala behať po izbe a kričala, že ona je domáca pani a aby Katerina Ivanovna „hneď v tú chvíľu opustila byt“; potom vrhla sa z akejsi príčiny sbierať so stola strieborné lyžice. Nastal hluk a lomoz; deti daly sa do plaču. Sóňa rozbehla sa udržovať Katerinu Ivanovnu; ale keď Amalia Ivanovna naraz zakričala čosi o žltom pase, Katerina Ivanovna odstrčila Sóňu a rozbehla sa k Amalii Ivanovne, aby bez predlenia uskutočnila svoju hrozbu straniva čepca. V tú chvíľu otvorily sa dvere a na prahu izby naraz ukázal sa Peter Petrovič Lužin. Stál a prísnym, pozorným pohľadom obzeral celú spoločnosť. Katerina Ivanovna bežala k nemu.



[7] Kuťja — kaša z varenej ryže s medom a hrozienkami na pamiatku zomrelých.

[8] Drožkár




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.