Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 13 čitateľov


 

II

Bolo už skoro osem hodín; oba sa ponáhľali k Bakalejevovi, aby prišli prv než Lužin.

— Ktože to bol u teba? spýtal sa Razumichin, len čo vyšli na ulicu.

— To bol Svidrigajlov, ten istý statkár, v dome ktorého ublížili sestre, keď slúžila u nich ako vychovateľka. Pre jeho milostné prenasledovanie odišla od nich, vyhnaná jeho ženou, Marfou Petrovnou. Táto Marfa Petrovna prosila potom Dúňu o odpustenie, a teraz naraz umrela. O nej sme boli ráno hovorili. Neviem prečo, ale veľmi sa bojím tohoto človeka. Prišiel hneď po ženinom pohrebe. Je veľmi podivný, a na čosi sa odhodlal… Jako by čosi vedel… Pred ním treba Dúňu chrániť… to som ti práve chcel povedať, počuješ?

— Ochraňovať! Čože on môže proti Avdotiji Romanovne podniknúť? Ďakujem ti, Roďa, že mi to povedáš… Budeme, budeme ju ochraňovať… Kde býva?…

— Neviem.

— Prečo si sa nespýtal? Škoda! Ostatne, dozviem sa!

— Videl si ho? spýtal sa Raskoľnikov po chvíli mlčania.

— Áno, všimnul som si ho; dobre som ho spozoroval.

— Dobre si ho videl? Jasne si ho videl? opakoval Raskoľnikov.

— Ale áno, dobre sa pamätám; medzi tisícimi ho poznám, mám pamäť pre osoby.

Opäť zamĺkli.

— Hm… veru to… zamrmlal Raskoľnikov. — Ale vieš… prišlo mi na um… ustavične sa mi zdá… že to azda bola len fantázia.

— Ale čože ty hovoríš? Nerozumiem ti dobre.

— Vidíš, všetci hovoríte, pokračoval Raskoľnikov, skriviac ústa k úsmevu, že som pomätený; nuž sa mi teraz zazdalo, že som môžbyť vskutku pomätený a že som videl len prízrak!

— Ale čože to ty povedáš?

— Kto vie! Azda som skutočne pomätený a všetko, čo v tieto dni bolo, všetko hádam bola len fantázia.

— Eh, Róďa! Rozčulili ťa opäť… A čo hovoril, prečo prichodil?

Raskoľnikov neodpovedal, Razumichin zamyslel sa na chvíľu.

— Nuž, počuj teraz moju zprávu, začal. — Prišiel som k tebe, spal si. Potom sme obedovali, a potom som šiel k Porfirijovi. Zametov ustavične sedí u neho. Chcel som už začať a nič z toho nevyšlo. Nemohol som nijako nájsť pravý tón. Jako by nechápali a pochopiť nemohli, ale zmätení neboli. Odviedol som Porfirija k oknu a začal som hovoriť, ale zasa sa to jakosi nepodarilo; on hľadí na stranu, a ja tiež. Konečne som mu ukázal päsť a povedal, že ho rozdrvím po priateľsky. Len sa podíval na mňa. Odpľul som a odišiel a to bolo všetko. So Zametovom ani slova. Vidíš: myslel som, že niečo pokazil, ale keď som išiel dolu schodmi, napadla mi myšlienka priamo ma ožiarila: o čo sa my s tebou staráme? Veď keby ti hrozilo nebezpečenstvo, alebo niečo takého, nu, pravdaže. Ale čože je tebe do toho! Teba sa to netýka, teda napľuť na nich; vysmejeme sa im potom, a ja na tvojom mieste by ich ešte mystifikovať začal. Jako sa potom budú hanbiť! Napľuj na to; potom ich aj vymlátiť môžeme, a teraz sa zasmejme!

— Rozumie sa, že tak, odpovedal Raskoľnikov. „Ale čo ty zajtra povieš?“ pomyslel si. Zvláštna vec, dosiaľ mu ani raz neprišlo do hlavy: „Čo si pomyslí Razumichin, keď sa to dozvie?“ Pomysliac si to, Raskoľnikov uprene podíval sa na neho. Terajšia zpráva Razumichinova o návšteve u Porfirija ho veľmi málo zaujímala; tak veľa s tých čias ubudlo a pribudlo!…

— Na chodbe stretli sa s Lužinom: dostavil sa práve o ôsmej a hľadal izbu, tak že všetci traja vošli spolu, ale nepoklonili sa. Mladíci vošli popredku, Peter Petrovič zo slušnosti oneskoril sa trochu v predsieni, snímajúc svrchník. Puľcherija Alexandrovna hneď prišla uvítať ho na prahu. Dúňa vítala sa s bratom.

Peter Petrovič vošiel a dosť prívetivo, hoci so zdvojenou solidnosťou, poklonil sa dámam. Ostatne hľadel tak, jako by bol trochu zmätený a nemohol sa ešte spamätať. Puľcherija Alexandrovna tiež jako by zmätená hneď sa ponáhľala rozsadiť všetkých za okrúhlym stolom, na ktorom kypel samovar. Dúňa a Lužin usadili sa proti seba. Razumichin a Raskoľnikov sedeli proti Puľcheriji Alexandrovne — Razumichin bližšie k Lužinovi, a Raskoľnikov vedľa sestry.

Nastalo chvíľkové mlčanie. Peter Petrovič pomaly vytiahol batistový ručník, od ktorého šírila sa vôňa, a vysmrkal sa s vidom dobroprajného sice, ale preca v svojej dôstojnosti obrazeného človeka a pri tom pevne odhodlaného žiadať vysvetlenia. Už v predsieni napadla ho myšlienka nesnímať svrchník a odísť a tým prísne a dôrazne potrestať obe dámy, aby im dal razom všetko pocítiť. Ale neodhodlal sa. K tomu tento človek nemal rád neurčitosť a tú treba bolo rozjasniť; keďže tak javne bol prestúpený jeho rozkaz, tedy v tom niečo väzí, a bude tedy lepšie dozvedeť sa o tom napred; a potrestať vždy bude čas a je to tiež v jeho rukách.

— Dúfam, že ste cestovaly šťastlivo, oficiálne obrátil sa k Puľcheriji Alexandrovne.

— Chvála Bohu, Peter Petrovič.

— Teší ma veľmi. A vy, Avdotija Romanovna, ste neustali?

— Ja som mladá a silná, neunavím sa, ale maminke bolo veľmi ťažko, odpovedala Dúnečka.

— Čo robiť; naše národné železnice sú veľmi dlhé. Veľká je naša „mátuška Rossija…“ Ale ja hoci som veľmi želal, nijako som nemohol prísť vás privítať. Jednako dúfam, že sa všetko obišlo bez zvláštnych starostí?

— Ach, nie, Peter Petrovič, maly sme veľké obťažnosti, ponáhľala sa oznámiť Puľcherija Alexandrovna so zvláštnou intonáciou, — a keby sám Pánboh, zdá sa, nebol nám poslal včera Dmitrija Prokof’iča, boly by sme celkom zahynuly. Tuto Dmitrij Prokof’ič Razumichin, dodala, predstavujúc ho.

— Jakože mal som šťastie… včera, zamrmlal Lužin, nepriaznivo zagániac na Razumichina; zatým nachmúril sa a umĺkol. Peter Petrovič náležal vôbec k číslu ľudí nadmieru prívetivých v spoločnosti a robiacich nároky na ľúbeznosť, ale ktorí, keď niečo len trochu im nie je po vôli, hneď tratia všetky svoje pekné vlastnosti a stavajú sa podobnými skôr pytľom s múkou, než na nenútených, spoločnosť oživujúcich kavalírov. Všetci opäť umĺkli: Raskoľnikov tvrdošíjno mlčal, Avdotija Romanovna do času nechcela prerušovať mlčania. Razumichin nemal o čom hovoriť, tak že Puľcherija Alexandrovna opäť sa začala znepokojovať.

— Marfa Petrovna zomrela, počuli ste, začala, utiekajúc sa k svojemu kapitálnemu predmetu.

— Áno, počul som. Hneď, ako sa o tom chýr rozniesol, ma uvedomili, a teraz som prišiel vám oznámiť, že Arkadij Ivanovič Svidrigajlov, bez odkladu po pohrebe manželkinom odcestoval chytro do Petrohradu. Tak je tomu, aspoň podľa celkom akurátnych zvestí, ktoré som dostal.

— Do Petrohradu? Sem? opýtala sa nepokojne Dúnečka, vymeniac pohľad s materou.

— Áno, prosím a rozumie sa už nie bez cieľa, rozvážiac rýchlosť odjazdu a vôbec predchádzajúcich okolností. — Pane Bože! Ale či on ani tu nenechá Dúnečku na pokoji? zakričala Puľcherija Alexandrovna.

— Zdá sa mi, že zvlášte sa znepokojovať nemáte prečo ani vy, ani Avdotija Romanovna, pravda, ak si nebudete priať samy vstúpiť s ním do jakéhokoľvek poťahu. Čo sa mňa týka stopujem a prezvedám sa, kde sa ubytoval…

— Ach, Peter Petrovič, ani mi neuveríte, ako ste ma teraz naľakali! pokračovala Puľcherija Alexandrovna. Videla som ho len dva razy, ale zdal sa mi hrozným, hrozným! Som presvedčená, že bol príčinou smrti nebohej Marfy Petrovny.

— Straniva toho nemôžeme tak súdiť. Mám presné zvesti. Nejdem sa hádať, azda pomohol zrýchlenému priebehu veci, abych tak povedal, mravným vlivom učinenej krivdy; ale čo sa týka držania sa a vôbec mravnej charakteristiky osoby, súhlasím s vami. — Neviem, či je bohatý teraz a čo práve mu poručila Marfa Petrovna; o tom sa dozviem v lehote čo najkratšej; ale pravda že už tu v Petrohrade, ak má len trochu peňažitých prostriedkov, pustí sa na staré chodníky. To je najprostopašnejší, v neprávostiach ponorený, mravne najskazenejší človek zo všetkých ľudí podobného druhu! Z vážneho dôvodu sa domnievam, že Marfa Petrovna, ktorá mala nešťastie tak sa do neho zaľúbiť a vykúpiť z dlhov pred ôsmi rokmi, poslúžila mu ešte v inom ohľade: len jej staraním a obeťmi ututlaný bol v samom počiatku trestný proces o zverskej a, abych tak povedal, fantastickej vražde, za ktorú veľmi ľahko mohol sa prejsť do Sibirie. Vidíte, jaký je toto človek, ak ho chcete znať.

— Ach, Pane Bože! zvolala Puľcherija Alexandrovna.

Raskoľnikov pozorne počúval.

— Hovoríte, že máte o tom spoľahlivé zvesti? spýtala sa Dúňa prísne a dôrazne.

— Hovorím len to, čo som počul sám dôverne od nebohej Marfy Petrovny. Treba poznamenať, že s právnického stanoviska vec tá je veľmi nejasná. Tu bývala a zdá sa, že ešte aj teraz býva jakási Resslichová, cudzozemka, drobným úžerníctvom a ešte iným sa zamestnávajúca. S touto Resselichovou pán Svidrigajlov nachodil sa oddávna v akýchsi veľmi blízkych a tajomných stykoch. Bývala u nej vzdialená príbuzná, zdá sa že vnučka, hluchonemé dievča asi pätnásť — alebo štrnásťročné, ktoré táto Resslichová nesmierne nenávidela, každú smidku chleba jej na oči vyhadzovala, ba aj neľudsky ju bila. Raz ju našli na povale obesenú. Vyšetrovanie zistilo, že je to samovražda. Po obyčajných procedúrach tým sa vec aj končila, ale neskôr sa začalo povrávať, že dieťa bolo… zneuctené Svidrigajlovom. Pravda, všetko to bolo nejasné, vec rozchýrila druhá Nemka, ženská zlej povesti a nemajúca dôvery. Ani úradného oznámenia nebolo, ďakovať starostlivosti a peniazom Marfy Petrovny; všetko obmedzilo sa povedačkou. Jednako chýr ten bol veľmi významný. Istotne ste počuli, Avdotija Romanovna, o historii so sluhom Filipom, ktorý umrel od trýznenia pred šiesti rokmi, ešte za časov poddanstva?

— Počula som naopak, že tento Filip sa sám obesil.

— Áno, tak je, ale prinútil ho, alebo lepšie priviedol ho k násilnej smrti ustavičný systém prenasledovania a trestov pána Svidrigajlova.

— Neviem o tom, odpovedala sucho Dúňa, — počula som len akúsi veľmi podivnú historiu, že tento Filip bol jakýmsi hypochondrikom, jakýmsi domácim filozofom; ľudia hovorili, že sa od prílišného čítania zbláznil a že sa obesil skôr pre násmešky a nie pre bitie pána Svidrigajlova. Keď som tam bola, pekne zachádzal s ľuďmi a ľudia ho mali radi; hoci skutočne ho aj obviňovali zo smrti Filipovej.

— Vidím, Avdotija Romanovna, že by ste naraz jakosi chceli ho ospravedlňovať, poznamenal Lužin, skriviac ústa ku dvojsmyseľnému úsmevu. — Skutočne je to človek schytralý a svodný ohľadom dám, čoho smutným príkladom je Marfa Petrovna, ktorá tak podivne zomrela. Chcel som len poslúžiť vám a vašej maminke svojou radou so zreteľom na jeho nové, bez pochyby nastávajúce pokusy. Čo sa mňa týka, som pevne presvedčený, že tento človek celkom iste opäť zmizne v oddelení dlžníkov. Marfa Petrovna nemala vôbec nikdy úmyslu právne mu zaistiť niečo, dala azda len niečo celkom nevyhnutného, nepatrného, efemerného, čo ani na rok nevystačí človeku s jeho zvykmi.

— Peter Petrovič, prosím vás, povedala Dúňa, — prestaňte už o pánu Svidrigajlovi. Nudí ma to.

— Práve bol u mňa, povedal naraz Raskoľnikov, prerušujúc po prvé mlčanie.

So všetkých strán ozývaly sa výkriky, všetci sa obrátili k nemu. Áno aj Peter Petrovič sa vzrušil.

— Pred poldruhou hodinou, keď som spal, prišiel, zobudil ma a predstavil sa, pokračoval Raskoľnikov. — Držal sa nenútene, bol veselý a docela sa spolieha, že sa spolu sblížime. Medzi iným prosí o dovolenie videť teba, Dúňa, a prosil, abych bol prostredníkom pri tomto svidaní. Má pre teba návrh, aj mi povedal aký. Okrem toho určito mi oznámil, že Marfa Petrovna pred smrťou poručila ti, Dúňa, v závete tritisíc rubľov a peniaze tieto, že môžeš teraz dostať v najkratšom čase.

— Chvála Bohu! zvolala Puľcherija Alexandrovna a prežehnala sa. Modli sa za ňu, Dúňa, modli!

— To je skutočná pravda, vykĺzlo z úst Lužinových.

— Nu — nu, a čo ďalej? náhlila Dúnečka:

— Potom mi povedal, že nie je bohatý a že celý majetok dostanú deti, ktoré sú teraz u tetky. Potom, že sa ubytoval kdesi neďaleko odo mňa, ale kde — neviem, nespýtal som sa…

— Ale jakýže návrh chce urobiť Dúnečke? spýtala sa poľakaná Puľcherija Alexandrovna. Povedal ti?

— Áno, povedal!

— Čo tedy?

— Poviem to potom. Raskoľnikov umĺkol a obrátil sa k svojemu čaju.

Peter Petrovič vytiahol hodinky a podíval sa na ne.

— Musím odísť, veci súrne ma nútia, takým spôsobom nebudem prekážať, dodal, trochu posmievačne sa dívajúc, a vstal so stoličky.

— Zostaňte, Peter Petrovič, povedala Dúňa, — veď ste chceli posedeť celý večer. K tomu ste aj písali, že si prajete pohovoriť o čomsi s maminkou.

— Áno, Avdotija Romanovna, dôrazne povedal Peter Petrovič, sadnúc opäť na stoličku, ale majúc ešte klobúk v rukách: — skutočne chcel som pohovoriť s vami a s veľactenou vašou maminkou, a to o veľmi dôležitých otázkach. Ale práve jako váš brat nemôže v mojej prítomnosti objasniť vec ohľadom akýchsi návrhov pána Svidrigajlova, tak aj ja neprajem si a nemôžem vyjadrovať sa… v prítomnosti iných… o niektorých, veľmi a veľmi vážnych veciach. K tomu tiež hlavná a veľmi snažná moja prosba nebola vyplnená…

Lužin urobil rozhorčenú tvár a s dôstojnosťou umĺkol.

— Prosba vaša, aby brata nebolo pri našom svidaní, nebola vyplnená jedine pre moje naliehavé požadovanie, povedala Dúňa. — Písali ste, že ste boli bratom obrazený; myslím, že je treba bez odkladu to vysvetliť, a musíte sa pomeriť. A jestli Róďa vás skutočne obrazil, musí a bude prosiť vás o odpustenie.

Peter Petrovič sa hneď rozjaril.

— Sú niektoré urážky, Avdotija Romanovna, ktoré pri najlepšej vôli nemožno zabudnúť. Vo všetkom je medza, ktorú prekročiť je nebezpečné; lebo ak ju prekročíš, vrátiť sa nie je možné.

— O tom som vám vlastne nehovorila, Peter Petrovič, prerušila ho Dúňa trochu netrpelivo; — rozvážte dobre, že všetka naša budúcnosť závisí teraz od toho, či sa toto všetko objasní a odstráni čo najskôr, alebo nie? Priamo a hneď zpočiatku hovorím, že ináč nemôžem hľadeť na túto vec, a jestli si ma aspoň trochu ceníte, hoci ťažko, ale celá tá historia musí sa ešte dnes končiť. Opakujem, ak je brat vinen, bude prosiť o odpustenie.

— Divím sa, že ste tak postavili otázku, Avdotija Romanovna, rozčuľoval sa viac a viac Lužin — vážiac si vás, ba zbožňujúc vás, môžem súčasne veľmi a veľmi nemilovať niekoho z vašich domácich. Činiac nároky na šťastie s vašou rukou spojeným, nemôžem súčasne prijať na seba povinností, nesúhlasiacich…

— Ale odložte všetku túto nedotklivosť, Peter Petrovič, vyrušila ho s citom Dúňa, — a buďte tým umným a blahorodým človekom, za jakého som vás vždy pokladala a pokladať chcem. Dala som vám veliký sľub, som vaša nevesta; dôverujteže mi v tejto veci a buďte presvedčený, že budem môcť rozsúdiť vec nestranne. To, že berem na seba úlohu sudcu, je práve takým prekvapením pre môjho brata, jako aj pre vás. Keď som mu povedala dnes po vašom písme, aby doista prišiel k našemu svidaniu, nepovedala som mu nič o svojich zámeroch. Rozvážte, že ak sa nepomeríte, musím voliť medzi vami: alebo vy, alebo on. Tak je postavená otázka s jeho, aj s vašej strany. Nesmiem a nechcem sa zmýliť vo voľbe. Pre vás musím sa rozísť s bratom; pre brata musím sa rozísť s vami. Chcem a môžem spoznať teraz určito: či mi je bratom? A o vás: či som vám drahá, či si ma vážite, či budete mojím mužom?

— Avdotija Romanovna, povedal Lužin, cítiac sa nemilo dotknutým, — vaše slová sú príliš významné pre mňa, ba poviem, až urážlivé so zreteľom na postavenie, jaké mám česť zaujímať v pomere k vám. Nehovoriac ani slova o urážlivom a podivnom stavaní ma na jednu dasku… s nadutým mladíkom, slovami svojimi pripúšťate možnosť narušenia daného mi sľubu. Hovoríte: „alebo vy, alebo on!“ tým samým dávate mi tedy na javo, jako ja málo pre vás znamenám… nemôžem dopustiť toto pri pomeroch a… okolnostiach, ktoré medzi nami panujú.

— Jako? rozpálila sa Dúňa; — váš záujem stavám do radu so všetkým, čo mi dosiaľ bolo drahocenným v živote a naraz sa urážate, že si vás málo cením!

Raskoľnikov sa mlčky a jedovito usmial, Razumichinom to trhlo; ale Peter Petrovič nedbal na námietku; ba s každým slovom stával sa dotieravejším a rozdráždenejším, ako by sa mu to začalo páčiť.

— Láska k budúcemu spoločníkovi života musí prevyšovať lásku k bratovi, povedal sentenciózne — ale v nijakom prípade nemôžem stáť na jednej daske… Hoci som pred chvíľou nástojil na tom, že v prítomnosti vašeho brata neprajem si a nemôžem objasniť všetko, s čím som prišiel, jednako teraz chcem sa obrátiť k veľactenej vašej maminke s prosbou o nevyhnutnom vysvetlení, nakoľko sa týka jedného kapitálneho a pre mňa urážlivého punkta. Syn váš, obrátil sa k Puľcheriji Alexandrovne, — včera v prítomnosti pána Razsudkina (alebo… tuším, že tak? odpustite, zabudol som vaše meno — prívetivo sa poklonil Razumichinovi) urazil ma prekrúcaním mojej myšlienky, ktorú som vám povedal vtedy v besede súkromnej, pri káve, že totiž manželstvo s chudobným dievčaťom, ktoré už skúsilo životnú biedu, po mojom súde, je výhodnejšie v manželskom ohľade, než s dievčaťom, ktoré v živote poznalo len pohodlie, lebo je to užitočnejšie so zreteľom na mravnosť. Váš syn úmyselne zveličil význam slov do neslušnosti, obviňujúc ma zo zlomyselných úmyslov, opierajúc sa, po mojom zdaní, na vašu vlastnú korešpondenciu. Budem sa pokladať za šťastného, ak vám, Puľcherija Alexandrovna, možné bude uistiť ma o opaku a tým značne ma uspokojiť. Povedzteže mi, v akých vlastne výrazoch tlmočili ste moje slová v svojom písme k Rodionovi Romanovičovi?

— Nepamätám sa, povedala v zmätení Puľcherija Alexandrovna, — napísala som, ako som sama rozumela. Neviem, jako vám to povedal Róďa… Azda niečo zväčšil.

— Bez vašeho vnuknutia nemohol zväčšiť.

— Peter Petrovič, dôstojne povedala Puľcherija Alexandrovna, — dôkazom toho že sme si s Dúňou nevykladaly vaše slová z veľmi zlej strany je to, že sme tu.

— Výborne, maminka! povedala Dúňa s odobrením.

— Tedy i v tom som vinoven! urazil sa Lužin.

— Vidíte, Peter Petrovič, obviňujete ustavične Rodiona, ale vy sami ste o ňom nedávno napísali nepravdu v písme dodala Puľcherija Alexandrovna, obodriac sa.

— Nepamätám, že bych bol napísal nejakú nepravdu, prosím.

— Napísali ste, rezko povedal Raskoľnikov, neobracajúc sa k Lužinovi, — že som včera nedal peniaze vdove zadláveného, jako to skutočne bolo, ale jeho dcére (ktorej som do včerajška nikdy nevidel). Napísali ste to, aby ste ma rozvadili s rodinou a preto ste pripojili v hnusných výrazoch poznámku o spravovaní sa dievčaťa, ktoré neznáte. Všetko to sú klebety a podlosť.

— Prepáčte, pane, odpovedal Lužin, trasúc sa od zlosti — v písme svojom šíril som sa o vašich vlastnostiach a vašich skutkoch, len abych vyhovel tým prosbe vašej sestričky a maminky napísať im: jako som vás našiel a jaký ste na mňa urobili dojem? A čo sa týka poznámky v mojom liste, najditeže hoci jeden riadok nespravedlivý, to jest, že ste nevydali peniaze a že v rodine tej, hoci nešťastnej, nieto nehodných osôb?

— A po mojom súde vy so všetkými svojimi hodnostiami nestojite ani za neht tej nešťastnej devušky, do ktorej hádžate kameňom.

— Tedy by ste sa odhodlali uviesť ju aj do spoločnosti svojej matky a sestry?

— Urobil som to už, keď sa vám chce vedeť. Posadil som ju dnes vedľa maminky a Dúni.

— Róďa! zakričala Puľcherija Alexandrovna.

Dúnečka sa zapírila; Razumichin stiahol brvy. Lužin jedovito a naduto sa usmial.

— Sami ráčite videť, Avdotija Romanovna, povedal, — či je tu možné dorozumenie? Dúfam teraz, že vec je končená a vyjasnená raz na vždy. Vzdialim sa, abych neprekážal ďalšej príjemnosti rodinného svidania a rozpovedaniu tajností (vstal so stoličky a vzal klobúk). Ale odchádzajúc, osmelím sa poznamenať, že budúcne dúfam byť zbaveným podobných stretnutí a, abych tak povedal, kompromisov. A vás, veľactená Puľcherija Alexandrovna, zvlášte budem prosiť o tom istom, tým viac, že aj písmo moje bolo adresované vám, a nikomu inému.

Puľcherija Alexandrovna bola trochu urazená.

— Akosi celkom nás berete do svojej moci, Peter Petrovič. — Dúňa vám rozpovedala príčinu, prečo nebolo vyplnené vaše želanie, mala dobrý úmysel. Ale vy mi píšete, jako by ste rozkazovali. Čože skutočne každé vaše želanie máme pokladať za rozkaz? A ja vám poviem naopak: vám patrí byť k nám teraz zvlášte shovievavým, keďže sme všetko opustily a dôverujúc vám, prišly sme sem a tedy už aj bez toho nachádzame sa vo vašej moci.

— To nie je celkom správne, Puľcherija Alexandrovna, a zvlášte v tejto chvíli, keď vám oznámili o poručených Marfou Petrovnou troch tisícoch, čo, zdá sa, prišlo veľmi vhod podľa tónu, s akým ste so mnou zahovorili, dodal jedovito.

— Súdiac po tejto poznámke, možno skutočne predpokladať, že ste rátali na naše bezpomocné položenie, poznamenala podráždene Dúňa.

— Ale teraz aspoň nemôžem tak rátať a zvlášte nechcem prekážať oznámeniu tajných návrhov Arkadija Ivanoviča Svidrigajlova, ktoré oznámiť splnomocnil vašeho brata a ktoré, jako vidím, majú pre vás vážny, a môžbyť aj veľmi príjemný význam.

— Ách, Pane Bože! zakričala Puľcherija Alexandrovna. Razumichin ledva sa udržal na stoličke.

— A ty sa nehanbíš teraz, sestra? spýtal sa Raskoľnikov.

— Hanbím sa, Róďa, povedala Dúňa. — Peter Petrovič, iďte preč! obrátila sa k nemu, bledá od hnevu.

Peter Petrovič, zdá sa, celkom neočakával takého konca. Príliš spoliehal sa na seba, na svoju moc a na bezpomocné položenie svojich žertv. Neuveril aj teraz. Zbledol a rty jeho sa zatriasly.

— Avdotija Romanovna, jestli vyjdem teraz v tieto dvere s takým požehnaním na cestu, — rozvážte, nikdy sa viac nevrátim. Rozmyslite si to dobre! Moje slovo je pevné.

— Jaká je to opovážlivosť! zakričala Dúňa, vstávajúc chytro s miesta: — ja ani nechcem, aby ste sa vrátili!

— Jako! Tedy ta-a-ak! zakričal Lužin, ktorý do poslednej chvíle neveril, že nastúpi také rozuzlenie, a preto teraz celkom tratil niť: — takto teda! Ale či viete, Avdotija Romanovna, že bych ja mohol aj protestovať?

— Aké právo máte takto s ňou hovoriť! ohnivo zastala sa Puľcherija Alexandrovna; — čím môžete protestovať? Aké sú vaše práva? Ale či ja dám vám, takému človekovi, svoju Dúňu? Iďte, nechajte nás celkom! Samy sme vinovaté, že sme šly na nespravedlivú vec, ale najviac ja…

— Ale preca, Puľcherija Alexandrovna, rozpaľoval sa vo vzteku Lužin, — vy ste ma sviazali daným slovom, ktorého sa teraz zriekate… a konečne… konečne zapríčinily ste mi skrze to výdavky…

Táto posledná pretenzia tak bola v povahe Petra Petroviča, že Raskoľnikov, bledý od hnevu a úsilia potlačiť ho, naraz nevydržal a rozosmial sa. Ale Puľcherija Alexandrovna nemohla sa udržať:

— Výdavky? Jaké výdavky? Azda hovoríte o našom kufre? Ale veď vám ho konduktor zadarmo previezol. Pane Bože, my sme vás, vraj, sviazaly! Spamätajte sa, Peter Petrovič, veď vy ste nás sviazali na rukách aj nohách a nie my vás!

— Dosť maminka, prosím vás, dosť, prosila Avdotija Romanovna. Peter Petrovič, buďte tak láskavý, ujdite!

— Odídem, prosím, ale len jedno posledné slovo! povedal, nemohúc sa skoro celkom už opanovať: — vaša maminka vari celkom zabudla, že som sa odhodlal vziať si vás, nehľadiac na povesť, ktorá sa rozniesla po celom okolí o vašej reputácii. Pohŕdajúc k vôli vám verejnou mienkou a obnovujúc vašu reputáciu, mohol bych, pravda, veľmi a veľmi úfať odmeny, áno aj žiadať vašej povďačnosti… Ale len teraz otvorily sa mi oči! Vidím sám, že som môžbyť konal veľmi a veľmi prenáhlene, pohŕdajúc verejnou mienkou…

— Ale čo má azda dve hlavy! zakričal Razumichin, vyskočiac so stoličky a chystajúc sa už k dielu.

— Ste nízky a zlý človek! povedala Dúňa. — Ani slova! Ani pohybu! zakričal Raskoľnikov, zdržujúc Razumichina; potom pristúpil celkom blízko k Lužinu:

— Ráčte ísť von! povedal ticho a zreteľne: ani slova viac, ináč…

Peter Petrovič niekoľko sekúnd hľadel na neho s bledým a skriveným od zlosti obličajom, potom sa obrátil, vyšiel, a už, pravda, zriedka kto odnášal v svojom srdci na niekoho toľko zlostnej nenávisti, jako tento človek na Raskoľnikova. Jeho a len jeho obviňoval zo všetkého. Pozoruhodné je, že, keď už išiel so schodov, ustavične ešte si predstavoval, že vec nie je ešte azda celkom stratená, ba pokiaľ sa týka samotných dám, že ju „veľmi a veľmi“ možno napraviť.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.