Zlatý fond > Diela > Zločin a trest II


E-mail (povinné):

Fiodor Michajlovič Dostojevskij:
Zločin a trest II

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Igor Čonka, Ľubica Gonová, Petra Huláková, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov


 

II

— Čo si počať s týmito cigaretkami? povedal konečne Porfirij Petrovič, zápáliac si a oddychujúc; škodia, istotne škodia a nemôžem ich nechať! Kašlem, chrchlem, mám záduch. Viete, som bojko, išiel som nedávno k B-nu, — každého chorého minimum pol hodiny vyšetruje; až sa rozosmial, hľadiac na mňa; aj poklepával aj počúval, — vám vraj, medzi iným, dohán škodí; pľúca máte rozšírené. Nu, a jakože ho zanechám? Čím zamením? Nepijem, prosím, to je práve celé nešťastie, he-he-he, že nepijem, je, vraj, nešťastie! Všetko je relatívné, Rodion Romanovič, všetko je relatívné!

„Čože sú to zasa jeho úradnícke spôsoby, či čo?“ s odporom pomyslel si Raskoľnikov. Spomenul si naraz na celú nedávnu scénu posledného ich stretnutia a vtedajší pocit jako vlna rozlial sa v jeho srdci.

— A veď som k vám už bol zašiel predvčerom večer; vy ani neviete? pokračoval Porfirij Petrovič, prezerajúc izbu: — do izby, do tejto samej som vošiel. Tiež ako aj dnes, idem mimo — myslím si, odplatím mu návštevu. Zašiel som, a izba bola otvorená dokorán; obozrel som, — dočkal, ale ani vašej slúžky som nevidel, tak som aj odišiel. Nezavierate?

Obličaj Raskoľnikova zachmúril sa. Porfirij jako by bol uhádol jeho myšlienky.

— Dorozumeť sa s vami, drahý Rodion Romanyč, dorozumeť sa s vami prichádzam! Musím a povinný som dorozumeť sa s vami, pokračoval s úsmevom, ba zľahka uderil dlaňou Raskoľnikova po kolene, ale skoro v tú istú chvíľu obličaj jeho naraz vzal na seba vážny a starostlivý výraz; ba jako by sa bol zastrel zármutkom, k podiveniu Raskoľnikova. Nikdy ešte nevidel a nepredpokladal u neho takého obličaja. — Zvláštna scéna stala sa posledný raz medzi nami, Rodion Romanyč. Vlastne aj pri prvom našom stretnutí stala sa medzi nami tiež zvláštna scéna; ale vtedy… Nu, teraz už všetko jedno k druhému! Vidíte, prosím: azda som veľmi vinný pred vami, cítim to, prosím. Veď jakože sme sa rozišli, pamätáte: vaše nervy sú napnuté a kolená sa trasú a u mňa to isté. A viete, až jakosi neporiadne to vyšlo medzi nami, nie po gentlemansky. A veď sme preca gentlemani; to jest v každom prípade predovšetkým gentlemani; to treba chápať, prosím. Pamätáte sa preca, ako ďaleko to došlo… bolo to až docela neslušné, prosím.

„Čože to on, za koho ma považuje,“ s podivením myslel si Raskoľnikov, zdvihnúc hlavu a hľadiac vyvalenými očima na Porfirija.

— Usúdil som, že nám lepšie teraz bude pokonávať svoje veci úprimne, pokračoval Porfirij Petrovič, odvrátiac hlavu a sklopiac oči, jako by už nechcel znepokojovať svojím pohľadom svoju predošlú žertvu a jako by pohŕdal svojími predošlými spôsobmi a kľučkovaním; — áno, prosím, také podozrenia a také scény dlho trvať nemôžu. Rozhodol vtedy našu vec Mikolka, ináč neviem do čoho by bolo medzi nami došlo. Ten prekliaty mešťan sedel u mňa vtedy za priehradou, — môžete si predstaviť. Vy, pravda, to už viete; veď aj mne je známe, že k vám potom zašiel; ale to, čo ste vtedy predpokladali, toho nebolo; pre nikoho som neposielal a nijakých krokov som vtedy ešte neurobil. Spýtate sa, prečo som neurobil krokov? Ale čo vám na to povedať: samého mňa to všetko vtedy prekvapilo. Ledva že som mal čas poslať po dvorníkov. (Dvorníkov ste vari spozorovali, idúc mimo). Myšlienka vtedy preletela mi hlavou, bystro ani blesk; pevne už, vidíte, bol som vtedy presvedčený, Rodion Romanyč. Vidíš, myslím si, — hoci premeškám na čas jedno; za to druhé schvatím za chvost, — ale svojho, svojho aspoň nezanedbám. Ste veľmi popudlivý, Rodion Romanyč, od prírody, prosím; až príliš, prosím, pri všetkých ostatných dôkladných vlastnostiach povahy a srdca, ktoré úfam som čiastočne poznal, prosím. Pravda, že som mohol aj vtedy rozvážiť, že vždycky sa tak nestáva, aby človek vstal a rozpovedal všetky tajnosti na vlas. Hoci sa to tiež stáva, zvlášte keď človeka zbavíš poslednej trpelivosti, ale v každom prípade zriedka. Toto som tiež mohol rozsúdiť. Nie, myslím si, len kdybych mal aspoň znamienko! Len malučké znamienko, aspoň jedno, ale také, aby už takto rukami bolo možné ho vziať, aby to už bola vec, ale nie puhá táto psychologia. Preto, myslel som si, ak je človek vinný, bude možné v každom prípade niečo podstatného od neho očakávať; ba je dovolené aj na neočakávané výsledky rátať. Na vašu povahu som vtedy rátal, Rodion Romanyč, najviac na povahu prosím! Spoliehal som sa už veľmi vtedy na vás.

— Ale vy… ale čože vy teraz ustavične toto hovoríte? zamrmlal konečne Raskoľnikov, nerozvážiac ani dobre otázky. „O čom on hovorí, — myslel si v svojej pochybnosti, — či ma skutočne pokladá za nevinného?“

— Čo toto hovorím? Dorozumeť sa s vami som prišiel, prosím, a pokladám to za svätú povinnosť. Chcem vám všetko dopodrobna vyložiť, jako všetko bolo, celú tú historiu všetkého toho vtedajšieho omráčenia. Veľa som vás prinútil vytrpeť, Rodion Romanyč. Nie som nejaký vyvrheľ, prosím. Veď predca chápem aj ja, jaké je to, keď to má všetko preniesť človek skľúčený nešťastím, ale hrdý, mohutný a netrpelivý, hlavne netrpelivý! Pokladám vás v každom prípade za človeka najšľachetnejšieho, ba aj so zárodkami veľkodušnosti, hoci nesúhlasím so všetkými vašimi zásadami, čo pokladám za povinnosť poznamenať popredku priamo a s úplnou úprimnosťou, lebo predovšetkým nechcem klamať. Keď som vás poznal, pocítil som k vám oddanosť. Azda sa takýmto mojim slovám rozosmejete? Máte právo, prosím. Viem, že ste na mňa s prvého pohľadu zanevreli, lebo vlastne ani nieto, prečo si ma oblúbiť, prosím. No súďte, jako chcete, ale teraz želal by so svojej strany všetkými silami zahladiť spôsobený dojem a dokázať, že aj ja som človek so srdcom a svedomím. Hovorím úprimne, prosím.

Porfirij Petrovič sa zastavil s dôstojnosťou. Raskoľnikov pocítil príliv jakéhosi nového ľaknutia. Myšlienka o tom, že Porfirij pokladá ho za nevinného, začala ho naraz ľakať.

— Rozprávať všetko po poriadku, jako sa to naraz vtedy začalo, sotva by bolo treba, pokračoval Porfirij Petrovič; — myslím, že je to aj zbytočné. Ale sotva bych to aj vedel rozpovedať, prosím. Lebo jako to vysvetliť všestranne a podrobne? Najprv sa rozniesla povesť… O tom, jaká to bola povesť a od koho a kedy… a z jakej príčiny vlastne dotkla sa aj vás, — tiež, myslím, je zbytočné rozprávať. Osobne že u mňa vzniklo to z náhody, z istej docela náhodilej náhody, ktorá mohla byť a mohla aj nebyť, — jakej? Hm! myslím, že tiež nestojí o tom hovoriť. Všetko to, aj povesť, aj náhoda splynulo u mňa vtedy v jednu myšlienku. Priznávam sa úprimne, lebo, keď sa už mám priznať, tedy vo všetkom, že som to ja prvý vtedy na vás ukázal. Tie staruchine poznámky na veciach a iné, a iné — všetko to je nesmysel, prosím. Mal som tiež príležitosť vtedy podrobne sa dozvedeť o scéne v kancelárii policie, tiež náhodou, prosím, ale nie azda tak mimochodom, lež od vyprávača zvláštneho, vynikajúceho. Všetko to jedno k druhému, jedno k druhému, Rodion Romanyč, môj holúbok! Nu, akože som mohol neobrátiť sa v určitú stranu? Zo sta králikov nikdy sa nesostaví kôň, zo sta podozrení nikdy sa nesostaví dôkaz, tak hovorí jedno anglické príslovie, ale to je len opatrnosť, prosím, ale oprobujte prekonať vášne, lebo aj vyšetrujúci sudca je človek, prosím. Spomenul som si tu aj na váš článoček, v časopise totiž, pamätáte sa, ešte pri prvej vašej návšteve podrobne sme o ňom hovorili. Vtedy som sa posmieval, ale len preto, abych vás vyvábil ďalej! Opakujem, ste príliš netrpelivý a chorý, Rodion Romanyč. Že ste smelý, vypínavý, vážny a… cítili ste, veľa ste už cítili, všetko to som už dávno vedel, prosím. Všetky tie pocity sú mi známe a váš článoček som prečítal ako niečo známe. Bol sostavený v bezsenné noci a vo vytržení, s pobúreným a tlčúcim srdcom, s potlačeným entusiazmom. Ale tento potlačený, hrdý entusiazmus v mládeži je nebezpečný! Vtedy som sa posmieval, ale teraz vám poviem, že úžasne mám rád vôbec, to jest jako milovník, tento nervózny mladistvý, vrúcny ráz pera. Dym, hmla, struna zvučí v hmle. Článok váš je nevkusný a fantastický, ale prebleskuje v ňom taká úprimnosť, je v ňom mladistvá nepodkupná hrdosť, je v ňom smelosť zúfalstva; je to mračný článok, ale to je dobre, prosím. Článoček váš som prečítal a odložil som ho a… keď som ho odložil vtedy, pomyslel som si pri tom: „nu, s týmto človekom len tak to neminie.“ Nuž, jakože, povedzte mi teraz, či po všetkom tom, čo predchádzalo, bolo možné nedať sa uchvátiť nasledujúcim! Ach, Pane Bože! Ale či vari hovorím niečo! Či vari tvrdím teraz niečo? Len vtedy som to spozoroval. Čo je v tom, myslím si? V tom nič nieto, to jest zhola nič. A k tomu dať sa tak uchvátiť mne, vyšetrujúcemu sudcovi, vôbec sa ani nesluší; hľa, mám v rukách Mikolku a už s faktami — súďte, jako chcete, ale sú fakty! A tiež má svoju psychologiu; treba sa mu venovať; lebo tu ide o život a smrť. Prečo vám to všetko teraz vysvetľujem? Ale, aby ste to vedeli a pri svojom rozume a srdci neobviňovali ma pre zlomyseľné vtedajšie držanie sa. Nebolo zlomyseľné, prosím, úprimne hovorím, he-he! Čo si myslíte, že som nevykonal u vás vtedy prehliadku? Vykonal som, prosím, vykonal, keď ste ležali chorý. Nie oficiaľne, ani osobne, ale vykonal som prosím. Do posledného vlásku u vás, v byte, bolo všetko poprezerané, po prvých stopách: ale — umsonst! Myslím si: teraz tento človek príde, sám príde a veľmi skoro; ak je vinný, tedy už naisto príde. Iný by neprišiel, ale tento príde. A pamätáte sa, jako sa vám Razumichin preriekol? To som ja narafičil s tým cieľom, abych vás pobúril, a preto som to náročky rozchýril, aby sa vám preriekol, a pán Razumichin je taký človek, že rozhorčenia nevydrží. Pánu Zametovi predovšetkým váš hnev a vaša smelosť padly do očí; viete, keď ste totiž v krčme naraz vybúchli: „zabil som“. Príliš smelo, príliš opovážlivo, prosím, a jestli, myslím si, jestli je vinný, nuž je to hrozný zápasník! Tak som si vtedy pomyslel, prosím. Čakám vás zo všetkých síl, ale Zametova ste vtedy priamo pridlávili a… to je práve to, že všetka tá prekliata psychologia je o dvoch koncoch! Nuž tedy čakám vás, hľadím, a tu vás Boh priniesol, — prišli ste! Srdce mi až zabúšilo. Eh! Nu, prečo ste museli vtedy prísť? A smiech, a smiech váš, keď ste vtedy vošli, pamätáte, veď ako skrz sklo všetko som vtedy videl a zhádol, ale kebych vás bol neočakával takým zvláštnym spôsobom, ani v smiechu vašom ničoho bych nebol spozoroval. Vidíte, čo znamená, byť v nálade. A pán Razumichin vtedy, — ach! a kameň, a kameň, pamätáte, kameň, pod ktorým sú, vraj, veci schované! Veď jako bych ho videl niekde tam v záhrade — veď ste tak povedali Zametovi, a potom u mňa druhý raz? A keď ste začali vtedy ten svoj článok pretriasať a vykladať, — každé vaše slovo dvojakým spôsobom chápeš, jako by niečo iného v ňom sa tajilo! Nuž vidíte! Rodion Romanovič, takýmto spôsobom som došiel do posledných stĺpov, a keď som sa o ne uderil čelom, spamätal som sa. Veď keď zachceš, všetko to, hovorím, do poslednej črty možno na inú stranu vysvetliť, a dopadne to ešte prirodzenejšie. Mučenie, prosím! „Nie, myslím si, radšej kebych mal nejaké znamienko!…“ A keď som počul vtedy o tom zvončeku, srdce mi zamieralo, až som sa triasol. Nu, myslím si, to je to znamienko. Tisíc rubľov zo svojích vlastných v tú chvíľu bych bol dal, kebych sa bol mohol na vás vlastnými očami len podívať, jako ste vtedy sto krokov s mešťanom vedľa seba šli potom, keď vám do očú povedal „vrah“ a nič ste sa ho celých sto krokov neopovážili opýtať!… A mráz tento, ktorý vás vtedy preberal? Zvonček tento v chorobnom, horúčkovom stave? Či sa potom diviť môžete, Rodion Romanyč, že som vtedy také žarty robil? A prečo ste sami v tú istú chvíľu prišli? Veď aj vás jako by bol niekto podsacoval, na môj dušu, a keby nás bol nerozviedol Mikolka, nuž… na Mikolku sa pamätáte? Dobre sa pamätáte? Veď to bol hrom, prosím! Veď to hrom uderil z čista-jasna! Nuž, a jako som ho privítal? Hromovému úderu ani za mak som neuveril, sami ste ráčili videť! A neskôr, po vás, keď začal veľmi a veľmi jasne na niektoré body odpovedať, až som sa podivil, ani potom som mu neuveril! Vidíte, čo znamená byť tvrdým v svojom presvedčení ani diamant. Nie, myslím si, morgen früh! Čo tu má robiť Mikolka?

— Razumichin mi práve rozprával, že aj teraz obviňujete Nikolaja a sami ste Razumichina o tom uisťovali…

Dych sa mu tajil, nekončil. Počúval v nevýslovnom rozčulení. Bál sa uveriť a neveril. V dvojsmyseľných ešte slovách dychtivo hľadal a chytal niečo pozitívneho a určitého.

— Pán Razumichin! zvolal Porfirij Petrovič, jako by sa bol zaradoval otázke ustavične mlčiaceho Raskoľnikova: he-he-he! Ale pána Razumichina tak aj treba bolo odviesť preč; keď sa vec dvoch týka, tretí sa do toho nepleť. Pán Razumichin sem nepatrí, prosím, je človek v tejto veci cudzí, a pribežal ku mne celkom bledý… Nu, ale Boh s ním, čo ho sem miešať! Ale straniva Mikolku, či sa vám nebude páčiť dozvedeť, čo je to subjekt v tom smysle, jako mu ja rozumiem? Ponajprv je to ešte dieťa nedospelé, nie je azda zbabelec, a tak jakosi na spôsob nejakého umelca. Veru, prosím, nesmejte sa, že ho tak objasňujem. Je nevinný a ku všetkému dostupný. Má srdce; je fantasta. Spieva, tancuje a povesti, vraj, tak vypráva, že s ostatných miest schádzajú sa počúvať. Aj do školy chodí, aj sa smeje do úpadu, keď mu hoci prst ukážu, aj pije až pod obraz boží, ale nie zo zvyku, ale len tak, medzi iným, keď ho napoja, po detsky ešte. On vtedy aj ukradol, ale ani sám to nevie; lebo „keď zdvihol so zeme, jaká je to krádež?“ A či viete, že je rozkoľník, ba ani nie rozkoľník, ale sektár; boli v rodine jeho aj „bjeguny“ (sektári), aj on sám ešte nedávno celé 2 roky na dedine u jakéhosi starca (sektársky mních) pod jeho duchovným dozorom bol. Všetko to dozvedel som sa od Mikolky a od jeho zarajských krajanov. Ba čo, chcel utiecť na púšť! Plný horlivosti celé noci k Bohu sa modlil, knihy staré, „pravé“, čítaval s nadšením. Petrohrad na neho silne poúčinkoval, zvlášte ženské pohlavie a pálené. Je dostupný dojmom, prosím, zabudol aj na starca, aj na všetko. Známe mi je, že istý umelec si ho tu zamiloval, začal k nemu chodiť, ale v tom sa stal tento prípad. Dostal strach — chcel sa obesiť! Utiecť! Čo si počnete s pojmom, ktorý sa ustálil v ľude o našej jurisdikcii! Veď pre iného je to strašné slovo „odsúdia“. Kto za to môže! Uvidíme, čo povedia nové súdy. Oh, daj to Bože! Nuž, prosím; vo väzení, ako videť, spomenul si na ctihodného starca; Biblia tiež sa u neho opäť objavila. Či viete, Rodion Romanyč, čo znamená u niektorých z nich „trpeť“? Nie azda pre niekoho, ale tak len treba „trpeť“, tedy utrpenie prijať na seba, zvlášte od úradov. Sedel za mojich časov vo väzení istý celkom spokojný areštant, sedel celý rok, na peci v noci čítaval Bibliu, zabral sa do toho čítania až tak, že raz bez všetkej príčiny vzal tehlu a hodil do predstaveného a hodil náročky na ríf mimo, aby sa nestalo nešťastia! Nu, viete, jaký je koniec, pre väzňa, ktorý sa so zbraňou vrhá na predstaveného: a „prijal na seba tedy utrpenie“. Nuž tedy, domnievam sa teraz, že Mikolka „chce prijať utrpenie“ alebo niečo na spôsob toho. To viem iste aj podľa faktov. Len že sám nevie, že mi je to známe. Čo vari nedopušťate, že by z takého ľudu vychádzali takí fanatici? Vychodia bez prestania. Starec teraz opäť začal účinkovať, zvlášte po slučke spomenul si na neho. Ostatne sám mi všetko rozpovie, prijde. Myslíte, že vydrží? Počkajte, každú hodinu čakám, že príde odvolať svoju výpoveď. Veľmi mám rád tohoto Mikolku a dôkladne ho študujem. A čo by ste mysleli! He-he! Na niektoré body odpovedá mi súvisle, zrejmé je, že dostal potrebné zprávy, obratne sa pripravil; nu a na iné otázky ničoho, rovno ničoho nevie povedať. Nie, báťuška, Rodion Romanyč, v tom nie je Mikolka! To je vec fantastická, mračná, vec moderná, prípad našich časov, prosím, keď sa skalilo srdce ľudské; keď sa cituje fráza, že „krv osviežuje“; keď celý život hľadá sa v pohodlí. Tu sú — knižné sny, prosím, tu je teoreticky podráždené srdce; tu je videť odhodlanosť na prvý krok, ale odhodlanosť zvláštneho spôsobu, — odhodlal sa, ale jako by s hory upadol, alebo s veže sletel a ku zločinu jako by ani nebol prišiel vlastnými nohami. Dvere za sebou zabudol zavreť, a zabil, dvoch ľudí zabil, z teorie. Zabil, ale ani peňazí vziať nevedel, a čo napochytre schytil, odniesol a položil pod kameň. Nedostačilo mu, že vytrpel mučenie, keď za dvermi sedel a do izby sa dobíjali a zvonok zvonil, — nie príde potom ešte do prázdneho bytu skoro; v horúčke, pripomenúť si tento zvonok, zachcelo sa opäť skúsiť ako prebeháva mráz po chrbte… Na, dajme tomu, bolo to v chorobe, ale ešte čo: zabil, ale pokladá seba za poctivého človeka, pohŕda ľuďmi, chodí ako bledý anjel, — nie, kdeže by v tom bol Mikolka, milý Rodion Romanyč, v tom nieto Mikolku.

Tieto posledné slová po všetkom, čo bolo povedané a čo sa skoro ponášalo na odvolanie, boly až príliš neočakávané. Raskoľnikov všetok sa zatriasol jako preklatý.

— Tedy… ktože… zabil? opýtal sa, nevydržiac a zajakajúc sa. Porfirij Petrovič sa až odchýlil na operadlo stolíčky, jako by aj on neočakávane bol udivený otázkou.

— Kto zabil?… povedal, jako by neveril svojím ušiam; ale vy ste zabili, Rodion Romanyč! Vy ste ich zabili… dodal skoro šeptom docela presvedčeným hlasom.

Raskoľnikov skočil s divána, postál niekoľko sekúnd a sadol opäť, nehovoriac ani slova. Drobné kŕče naraz prešly po celom jeho obličaji.

— Rty sa vám, jako vtedy, trasú, zamrmlal Porfirij Petrovič jako by so súcitom. Vy ste mi, Rodion Romanyč, zdá sa, nedobre rozumeli, prosím, dodal po krátkom mlčaní, — preto ste sa tak podivili. Prišiel som práve preto, abych vám už všetko povedal a celú vec viedol odkryto.

— Ja som nezabil, zašeptal Raskoľnikov, jako poľakané malé deti, keď ich pristihli na mieste zločinu.

— Nie, vy ste to boli, Rodion Romanyč, vy, prosím, a nikto iný, prísne a presvedčive zašeptal Porfirij.

Oba mlčali a mlčanie trvalo až k podivu dlho, asi desať minút. Raskoľnikov oprel sa lokťmi o stôl a mlčky čechral palcami svoje vlasy. Porfirij Petrovič sedel ticho a čakal. Naraz Raskoľnikov s opovržením pozrel na Porfirija.

— Opäť začínate to staré, Porfirij Petrovič! Ustavične tie isté spôsoby, že vás to neomrzí.

— Ale dosť, čo sú pre mňa teraz spôsoby! Niečo iného by bolo, keby tu boli svedci; ale veď tu šepceme sami dva. Sami vidíte, že som neprišel, abych vás honil a chytal jako zajaca. Priznaj sa alebo nie, — v túto chvíľu je mi všetko jedno. Čo sa mňa týka, aj bez vás som presvedčený.

— Ale jestli je tak, prečo ste prišli! pýtal sa Raskoľnikov podráždený. Kladiem vám predošlú otázku, ak ma pokladáte za vinného, prečo ma nevezmete do väzenia?

— Vidíte, toto je otázka! Odpoviem vám podľa punktov: po prvé: vziať vás tak priamo nie je pre mňa výhodné.

— Prečože nevýhodné. Ak ste presvedčení, tedy ste povinný…

— Čože je z toho, že som presvedčený? Veď sú to pokiaľ len moje sny, prosím. A k tomu, prečo bych vás posadil tam na pokoj? Privedem na príklad toho mešťana, aby vám dokázal vinu, a vy mu poviete: „Si opitý alebo nie? Kto ma s tebou videl. Považoval som ťa vtedy za opitého a bol si aj opitý,“ — čože ja vám na to poviem, tým viac, že vaše bude ešte pravdepodobnejšie než jeho, lebo v jeho výpovedi je len psychologia — čo jeho papuli ani nesluší — a vy trafíte do samého prostriedku, lebo opíja sa hrozne, ničomník, a je to všeobecne známe. Aj sám som sa vám úprimne priznal už niekoľko ráz, že táto psychologia je o dvoch koncoch, a že ten druhý bude väčší, ba aj pravdepodobnejší, a že okrem toho proti vám pokiaľ ničoho nemám. A hoci vás preca posadím, áno, aj sám som prišel (celkom proti ľudskému zvyku) vám všetko popredku oznámiť, jednako priamo vám hovorím (tiež proti ľudskému zvyku), že to bude pre mňa nevýhodné. A po druhé, prišiel som k vám preto…

— Nuž, áno, po druhé! (Raskoľnikov bol ešte ustavične zadychčaný).

— Keďže, jako som už pred chvíľou oznámil, pokladám za svoju povinnosť dať vám vysvetlenie. Nechcem, aby ste ma pokladali za vyvrheľa, tým viac, že som vám úprimne naklonený, verte alebo neverte. Následkom čoho po tretie, prišel som k vám s odkrytým a priamym návrhom, — abyste sa dostavili vyznať svoju vinu a prosiť o odpustenie. Bude to pre vás bezkonečne výhodnejšie a pre mňa tiež výhodnejšie, — lebo spadne kameň zo srdca. Nu, čože, je to úprimné s mojej strany alebo nie?

Raskoľnikov premýšľal asi minútu.

— Počujte, Porfirij Petrovič, veď vy sami hovoríte, že je to len psychologia, a medzitým zašli ste do matematiky. A čo, jestli sa vy sami teraz mýlite?

— Nie, Rodion Romanyč, nemýlim sa. Znamienko také mám; poslal ho Pán Boh.

— Jaké znamienko?

— Nepoviem jaké, Rodion Romanyč. Ale v nijakom prípade teraz nemám práva odkladať; posadím vás, prosím. Rozvážte tedy; teraz mi je už všetko jedno, ale robím to jedine pre vás. Boh je svedok, bude to lepšie, Rodion Romanyč.

Raskoľnikov sa zlobne usmial.

— Ale to je preca nielen smiešne, lež aj nestydaté. Kebych bol aj vinný, (čoho vôbec nehovorím) nuž z jakej príčiny mal bych sa k vám dostaviť vyznať svoju vinu, keď hovoríte, že sadnem tam k vám na pokoj?

— Eh, Rodion Romanyč, neverte zúplna slovám; môžbyť, že to vôbec nebude na pokoj! To je preca len teoria a k tomu ešte moja, prosím, ale akouže ja som vám autoritou. A azda aj teraz pred vami voľačo tajím, prosím. Nemôžem preca všetko len tak vziať a vyložiť, he-he! Druhá vec: jaká výhoda? Ale či viete, jakého sa vám za to dostane zľavenia? Veď vy sa dostavíte v akú chvíľu? Len to rozvážte! Keď iný vzal na seba zločin a celú vec splietol. A ja sa vám, samým Bohom zaprisahám, že tak to „tam“ prispôsobím a zariadim, že vaše vyznanie viny stane sa jako by docela neočakávaným. Všetku túto psychologiu celkom odstránime, všetky podozrenia na vás na nivoč obrátim takže váš zločin na spôsob nejakého pomätenia sa objaví, lebo podľa svedomia, je to pomätením. Som poctivý človek, Rodion Romanyč, a zachovám svoje slovo.

Raskoľnikov smutný mlčal a svesil hlavu; dlho premýšľal a konečne opäť sa usmial, ale úsmev jeho bol už krotký a smutný.

— Eh, netreba! povedal, jako by sa už docela netajil pred Porfirijom. Nestojí to za to! Nepotrebujem vašeho zľavenia!

— Vidíte, práve toho som sa bál! ohnivo a jako by mimovoľne zvolal Porfirij, tohoto som sa práve bál, že nepotrebujete našeho zľavenia.

Raskoľnikov smutne a dôrazne na neho pozrel.

— Ej, nepohŕdajte životom! pokračoval Porfirij, mnoho vás ešte očakáva. Jako by nebolo treba zľavenia, jako by nebolo treba! Ste netrpelivý človek!

— Čoho mnoho ma očakáva?

— Života! Jaký ste vy prorok, či mnoho viete? Hľadajte a najdete. Môžbyť, že Boh vás na tom skúšal. Ale veď nie je na veky, reťaz totiž…

— Bude zľavenie… zasmial sa Raskoľnikov.

— A čože, naľakali ste sa azda buržoazného stydu? To je možné, že ste sa naľakali, ale sami toho neviete, — preto že je to nové! Ale vy by ste sa preca nemali báť alebo hanbiť dostaviť sa vyznať svoju vinu.

— E-ech! Napľuť na to! pohŕdavo a s odporom zašeptal Raskoľnikov, jako by neželal ani hovoriť. Zasa bol vstal, jako by chcel kamsi ísť, ale opäť sadol v zrejmej zúfalosti.

— Že vraj napľuť! Stratili ste dôveru ku mne a myslíte, že vám hrubo lichotím; ale či ste vy mnoho dosiaľ žili? Či mnohému rozumiete? Teoriu vymyslel a teraz sa hanbí, že sa to nepodarilo, že to vypadlo až príliš neoriginálne! Vypadlo to podlo, to je pravda, ale vy preca nie ste beznádejným podlecom. Docela nie taký podlec! Aspoň ste sa dlho neklamali, naraz ste došli k posledným stĺpom. Pokladám vás za jedného z takých, ktorým možno hoci črevá vyrezávať, a on bude stáť a s úsmevom hľadeť na mučiteľov, — ak len najde vieru a Boha. Nuž, najdite tedy a budete žiť. Vám predne dávno je už treba premeniť vzduch. Utrpenie je tiež pekná vec. Trpte. Mikolka môžbyť má pravdu, že chce utrpenie. Viem, že neveríte, — ale nemudrujte potmehúdsky; oddajte sa životu priamo, bez rozmýšľania; buďte bez starosti, — priamo na breh vás vynese a postaví na nohy. Na jaký breh? Jako bych to mohol vedeť? Verím len, že máte ešte mnoho žiť. Viem, že prijímate teraz moje slová jako naučenú reč; ale môžbyť neskôr spomenete, prihodí sa vám niekedy; preto to aj hovorím. Ešte dobre, že ste len staruchu zabili. Ale keby ste boli vymysleli inú teoriu, azda by ste boli narobili stomilionov ráz hnusnejšie veci! Ešte Bohu môžbyť treba ďakovať; jako môžete vedeť, azda Boh vás ešte k čomusi šetrí. Ale vy majte veľké srdce, a trochu menej sa strachujte. Velikého nastávajúceho uskutočnenia ste sa zľakli? Nie, tu je už hanba byť zbabelým. Keď ste urobili už taký krok, dodajte si teraz zmužilosti. Ide o spravedlivosť. Vykonajte, čoho vyžaduje spravedlivosť. Viem, že neveríte, ale Boh je svedok, život vás vynesie. Samému sa vám potom zapáči. Vám teraz treba len vzduchu, vzduchu, vzduchu!

Raskoľnikov sa až zatriasol.

— Ale kto vlastne ste, zakričal, — jaký ste vy prorok? S vysokosti jakej spokojnosti vznešenej vyhlasujete tieto premúdre proroctvá?

— Kto som? Zakončený človek, nič viac. Človek azda s citom a súcitom, človek azda aj voľačo znajúci, ale už celkom zakončený. Ale vy — to je niečo zcela iného; vám Boh pripravil život (a kto vie, môžbyť že to zmizne u vás jako dym, ničoho nebude). Nu, čo z toho, že prejdete do iného oddelenia ľudí? Nebudete veď banovať za komfortom, vy, so svojím srdcom? Čo z toho, že vás azda príliš dlho nikto neuvidí? Nejde o čas, ale o vás samého. Buďte slncom a všetci vás uvidia. Slncu predovšetkým treba byť slncom. Prečo sa opäť usmievate, že som taký Schiller? Aj sa stavím, že predpokladáte, že vám lichotím! A což môžbyť, že skutočne lichotím, he-he-he! Vy mi, Rodion Romanyč, na slovo, prosím, neverte, ba ani, prosím nikdy neverte zúplna — to je už môj taký zvyk priznám sa; len toto dodám: nakoľko som nízky človek a nakoľko poctivý, zdá sa, že sami môžete posúdiť.

— Kedyže ma chcete areštovať?

— Tak pol druha alebo dva dni môžete sa ešte poprechádzať. Rozvážte si to, braček, pomodlite sa k Bohu. A je to aj výhodnejšie. Boh svedok, že výhodnejšie.

— A čo, keď utečiem? spýtal sa Raskoľnikov, akosi podivne sa usmievajúc.

— Nie neutečiete. Mužík utečie, moderný sektár utečie, — lokaj cudzej myšlienky, — lebo dostačí mu len koniec prstu ukázať jako námornému práporčikovi Dyrkovi, a na celý život uverí všetkému, čo chcete. Ale vy ani svojej teorii už neveríte — s čím utečiete? A čo by ste robili na úteku? Na úteku je ošklivo, ťažko, a vám predovšetkým treba života a postavenia určitého; vzduchu primeraného. Utečiete, a sami sa vrátite. Bez nás sa nemôžete obísť. Ak vás posadím do väzenia, — nu, mesiac, dva, tri presedíte, a potom naraz, pamätajte moje slovo, sami sa dostavíte s priznaním, a ešte jako, azda celkom neočakávane aj pre seba. Sami ešte hodinu pred tým nebudete vedeť, že prijdete vyznať svoju vinu. Áno, som presvedčený, že rozmýšľate o tom jako „prijať na seba utrpenie“, vy mne totiž teraz na slovo neveríte, ale sami sa pri ňom zastavíte. Lebo utrpenie, Rodion Romanyč, je veľká vec; nehľaďte na to, že som stlstol, to neškodí, ale to viem; nesmejte sa tomu, v utrpení je idea. Mikolka má pravdu. Nie, Rodion Romanyč, neutečiete.

Raskoľnikov vstal s miesta a vzal čapicu. Porfirij Petrovič tiež vstal.

— Idete sa prejsť? Večer bude pekný, len aby búrky nebolo. Ale ostatne aj lepšie, keby sa osviežilo…

Vzal tiež svoju čapicu.

— Vy, Porfirij Petrovič, prosím vás, nenazdávajte sa, so surovým dôrazom povedal Raskoľnikov, — že som sa vám dnes priznal. Ste zvláštny človek, počúval som vás z puhej zvedavosti. Ale nepriznal som sa vám k ničomu… Zapamätajte si to.

— Ale veď viem, zapamätám si, — vidíš ho, až sa trasie. Buďte bez starosti, braček; staň sa vôľa vaša. Poprechádzajte sa trochu; ale príliš mnoho nebudete môcť už sa prechádzať. Pre každý prípad mám k vám ešte maličkú prosbu, dodal, ponížiac hlas, je chúlostivá, ale dôležitá: jestli, to jest pre každý prípad (čomu ostatne neverím a pokladám vás celkom za neschopného), jestli by na príklad prišla vám chuť za týchto štyricať-pädesiat hodín končiť vec nejako ináč, fantastickým — nejakým spôsobom — sa zmárniť (domnienka nepekná, nu, ale už prepáčte), zanechajte na ten prípad krátku, ale podrobnú zápisočku. Tak niekoľko riadkov, aj o kameni sa zmieňte; bude to šlachetnejšie, prosím. Teda, prosím, do videnia… Dobré myšlienky, blahé zámery!

Porfirij vyšiel akosi sohnutý a jako by vyhýbal hľadeť na Raskoľnikova. Raskoľnikov pristúpil k oknu a s podráždenou netrpelivosťou vyčkal, kým, ako rátal, výjde na ulicu a odíde trochu ďalej. Potom náhlivo vyšiel aj sám z izby.




Fiodor Michajlovič Dostojevskij

— ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.