ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celý tento večer do desiatej strávil v rozličných hostincoch a kloakách, precházajúc z jedného do druhého. Našla sa kdesi aj Káťa, ktorá opäť spievala inú lokajskú pesničku o tom, jako akýsi „podlec a tyran“,

„Začal Káťu bozkávať“.

Svidrigajlov napájal aj Káťu, aj verklikára, aj spevákov, aj lokaja, aj dvoch pisárikov. S týmito pisárikmi spojil sa preto, že oba mali krivé nosy; jednému šiel nos krivo napravo, a druhému vľavo. To prekvapilo Svidrigajlova. Zavliekli ho konečne do akéhosi zábavného sadu, kde zaplatil za nich aj vstupné. V tomto sade bola jediná, tenučká, trojročná jedlička a tri kríky. Bol tu akýsi „voksal“, vlastne výčap, ale bolo tam možné dostať aj čaj, okrem toho stálo tam niekoľko zelených stolíkov a stoličiek. Sbor mizerných spevákov a jakýsi opitý mníchovský Nemec, jako pajác s červeným nosom, obveseľovali obecenstvo. Pisárici pohádali sa s akýmisi inými pisárikmi a začali sa už ruvať. Svidrigajlov vyvolený bol za sudcu. Súdil ich už asi štvrť hodiny, ale tí tak kričali, že nebolo najmenšej možnosti niečomu rozumeť. Najistejšie bolo to, že jeden z ních čosi ukradol a hneď tu predal jakémusi Židovi, ktorý sa tu vyskytol, ale predajúc, nechcel sa podeliť so svojím kamarátom.

Ukázalo sa konečne, že predaný predmet bola čajná lyžička, prináležiaca „voksalu“. Vo „voksale“ to spozorovali a vec začala prijímať rozmery spojené s oštarou. Svidrigajlov zaplatil za lyžičku, vstal a odišiel zo sadu. Bolo okolo desiati hodín. Sám nevypil celý ten čas ani kvapky vína a rozkázal si doniesť len čaju aj to viac zo slušnosti. Večer bol dusný a pochmúrny. K desiatej hodine privalily sa so všetkých strán hrozné mrákavy; zarachotil hrom a dážď sa lial jako z vedra. Voda nepadala kvapkami, ale celým prúdom liala sa na zem. Pod chvíľu sa blýskalo. Všetok premoknutý do nitky prišiel domov, zavrel sa, otvoril svoj písací stôl, vytiahol všetky svoje peniaze a roztrhol dve-tri listiny. Potom vstrčil peniaze do vačku, chcel premeniť na sebe šaty, ale pozrúc do okna a načúvajúc búrku a dážď, máchnul rukou, vzal klobúk a vyšiel, nezaprúc bytu. Šiel priamo k Sóni. Bola doma.

Nebola sama; okolo nej bol štvoro malých detí Kapernaumových. Sofija Semjonovna napájala ich čajom. Mĺčky a úctivo privítala Svidrigajlova, s podivením hľadela na jeho mokré šaty, ale nepovedala ani slova. Deti všetky hneď utiekly v neopísateľnom úžase.

Svidrigajlov sadol na stoličku, a Sóňu poprosil, aby si sadla vedľa. Tá chúlostivo prichystala sa počúvať.

— Sofija Semjonovna, môžbyť odídem do Ameriky, povedal Svidrigajlov, — a keďže vidíme sa s vami akiste posledný raz, prišiel som urobiť niektoré poriadky. Tú dámu ste dnes videli? Viem, čo vám povedala, netreba to opakovať. (Sóňa bola urobila pohyb a zapýrila sa.) Čo sa týka sestričiek a brata vášho, sú skutečne zaopatrení a peniaze, patriace im, uložené sú, kam sa patrí, do spoľahlivých rúk, o čom vydané sú kvitancie. Tieto kvitancie si vezmite tak na každý prípad. Tu ich máte! Nuž, prosím, toto je teraz všetko končené. A tuto sú tri päťprocentné obligácie, na tri tisíce. Tieto si vezmite, to je pre vás výhradne a nech sa o tom nikto nedozvie. Bude vám to potrebné, Sofija Semjonovna, lebo tak žiť, ako prv — je mrzko, a viac vám to nie je treba.

— Preukázali ste mi toľko dobrodenia, aj sirotám, aj nebohej, povedala náhlivo Sóňa, — ak som vám dosiaľ málo ďakovala… nepokladajte…

— Eh, dosť o tom, dosť.

— A tieto peniaze, Arkadij Ivanovič, som veľmi povďačná, ale veď ja ich teraz nepotrebujem. Sama sa teraz vždycky vyživím, nepokladajte to za nevďačnosť, ste taký dobrodinca.

— Pre vás, pre vás sú to peniaze, Sofija Semjonovna, prosím vás, bez prílišných rozhovorov, lebo nemám ani kedy. Vám budú potrebné. Rodionovi Romaničovi zbývajú dve cesty: alebo guľka do čela alebo cesta po Vladimirke^[11] (Sóňa divo na neho pozrela a zatriasla sa.) Buďte bez starosti, viem všetko od neho samého; nikomu to nepoviem. Vy ste ho vtedy dobre poučovali, aby išiel a sám sa udal. Bude to pre neho o veľa výhodnejšie. Nuž, jak sa mu dostane Vladimírka — pôjde po nej a vy veď za ním? Veď tak? A jestli tak, tedy peniaze vám budú potrebné, pre neho budú potrebné, rozumiete? Dávajúc vám, všetko jedno jako by ich dával jemu. K tomu ste sľúbili aj Amalii Ivanovne zaplatiť dlh; veď som počul. Čože vy, Sofija Semjonovna, tak nerozmyslene ustavične také kontrakty a záväzky na seba berete? Veď preca tej Nemke zostala dlžná Katerina Ivanovna a nie vy, teda napľuť by ste mohli na Nemku. Tak na svete sa človek neudrží. Nuž, prosím, ak sa vás niekedy niekto opýta, zajtra alebo pozajtre — na mňa alebo straniva mňa (a vás sa budú spytovať), tedy o tom, že som u vás teraz bol, sa nezmieňujte a peniaze naskrze neukazujte a nehovorte nikomu, že som vám dal. A teraz do videnia! (Vstal so stoličky.) Rodiona Romanoviča pozdravujte. Abych nezabudol. Znáte pána Razumichina? Pravda, že ho znáte. Je to poriadny šuhaj. Odneste peniaze zajtra k nemu, a do tých čias ich dobre schovajte.

Sóňa tiež vstala a poľakaná hľadela na neho. Veľmi sa jej chcelo čosi povedať, na čosi sa pýtať, ale v prvú chvíľu neosmeľovala sa, ba ani nevedela, jako začať.

— Jakože vy… jakože vy, prosím, teraz v taký dážď pojdete?

— Ale do Ameriky sa chystať a dažďa sa ešte báť, he-he! S Bohom, drahá Sofija Semjonovna! Žite a dlho žite, iných opatrujte. Ešte jedno! Povedzte pánu Razumichinovi, že som ho velel pozdravovať. Tak mu povedzte: Arkadij Ivanovič Svidrigajlov vás pozdravuje. Ale naisto.

Vyšiel zanechajúc Sóňu náramne prekvapenú, poľakanú a s jakýmsi nejasným a ťažkým podozrením v duši.

Potom sa ukázalo, že toho istého večera, pred dvanástou hodinou, vykonal ešte jednu veľmi excentrickú a neočakávanú návštevu. Dážď neprestával. Všetok mokrý o jedenástej a dvacať minút vošiel do tesného bytu rodičov svojej nevesty na Vasiljevskom ostrove, v Tretej linii, na Matom prospekte. S namáhaním sa dotĺkol a zpočiatku spôsobil veľký zmätok; ale Arkadij Ivanovič, keď zachcel, bol človekom veľmi očarujúcich spôsobov, tak že pôvodná (hoci ostatne veľmi vtipná), domnienka opatrných rodičov nevestiných, že Arkadij Ivanovič bez pochyby tak sa doťal niekde, že už nevie, čo robí, — hneď padla sama sebou. Ochromeného otca priviezla v kresle k Arkadijovi Ivanovičovi súcitná a rozšafná matka nevestina a podľa svojho zvyku hneď pristúpila k niektorým vzdialeným otázkam. (Táto ženská nikdy nerobila otázok priamych, keď bolo treba dozvedeť sa o niečom celkom iste, na príklad: kedy sa bude páčiť Arkadijovi Ivanovičovi určiť deň svadby, najprv sa začínaly úsmechy, potieranie rúk a potom veľmi zaujímavé otázky o Paríži a o tamojšom dvorskom živote, až potom došla po poriadku aj do Tretej linii Vasiljevského ostrova.) V inú chvíľu, pravda, to všetko vzbudzovalo veľa úcty, ale tento raz Arkadij Ivanovič ukázal sa jakosi veľmi netrpelivým a kategoricky chcel videť nevestu, hoci mu oznámili hneď zpočiatku, že nevesta si už ľahla spať. Rozumie sa, že nevesta sa dostavila. Arkadij Ivanovič jej priamo oznámil, že na čas musí z istej veľmi dôležitej príčiny odísť z Petrohradu, a preto priniesol jej pätnásťtisíc rubľov striebra v rozličných obligáciách, prosiac, aby to prijala od neho jako dar, lebo už dávno chcel jej darovať túto maličkosť pred svadbou. Zvláštna logická súvislosť daru s bezodkladným odcestovaním a nevyhnutnou potrebou prísť preto v daždi a o pol noci, týmto vysvetlením, pravda, ani mak nevychádzala najavo, ale vec preca končila sa veľmi milo. Ba aj nevyhnutné vzdychania, vypytovania a divenia sa staly sa jakosi neobyčajne miernymi a zdržanlivými; ale vďaky boly prejavené veľmi ohnivé a podporované aj slzami veľmi opatrnej maminky. Arkadij Ivanovič vstal, zasmial sa, pobozkal nevestu, potrepal ju po líci, uistil, že skoro príde a spozorujúc v jej očiach hoci aj detskú zvedavosť, ale spolu aj jakúsi veľmi vážnu nemú otázku, zamyslel sa, pobozkal ju ešte druhý raz. Odišiel, zanechajúc všetkých v neobyčajnom vzrušení. Ale útlocitná maminka hneď pološeptom a náhliac sa rozsúdila niektoré dôležitejšie pochybnosti, menovite, že Arkadij Ivanovič je človek veliký, so známosťami, boháč — Boh vie, čo mu prišlo do hlavy, musí odcestovať, nuž oddal peniaze, a preto nie je tu čomu sa diviť. Pravda, zvláštné je, že je všetok mokrý, ale Angličania na príklad sú ešte výstrednejší, a všetci títo z vyšších kruhov nehľadia na to, čo o ních povedia, preto aj nerobia ceremonií. Azda aj náročky tak chodí, aby ukázal, že sa nikoho nebojí. Ale čo je hlavné, ani slova o tom nikomu nehovoriť, lebo, Boh vie, čo sa z toho ešte vykľuje, a peniaze skorej pod zámok; veľmi dobre je pri tom, že Fedosija sedela v kuchyni, a hlavné je, netreba o tom povedať tej prefíkanej osobe Resselichovej, atď. Sedeli a šeptali sa asi do dvoch hodín. Nevesta ostatne o veľa skôr odišla spať, udivená a trochu smutná.

Svidrigajlov medzitým práve o pol noci išiel cez Tučkov most smerom k Petrohradskej strane. Dážď prestal, ale dul vietor. Začal sa triasť a istú chvíľu s akousi zvláštnou zvedavosťou, ba aj s otázkou pozrel na čiernu vodu Malej Nevy. Ale skoro sa mu zdalo veľmi chladno stáť nad vodou; obrátil sa a šiel na -ský prospekt. Kráčal po nekonečnom -skom prospekte už veľmi dlho, skoro asi pol hodiny, naraz vo tme začal čosi hľadať na pravej strane prospektu. Tu, kdesi, na konci prospektu spozoroval bol kedysi, keď išiel na drožke mimo, drevený hostinec, rozsiahly, meno jeho bolo akosi na spôsob Adrianopoľa. Nezmýlil sa: tento hostinec v takom hluchom mieste bol takým vynikajúcim bodom, že nebolo možné nenajsť ho aj v temnote. Bola to dlhá, drevená, sčernelá budova, v ktorej — nehľadiac na neskorú hodinu — ešte horely svetlá a bolo možno spozorovať akési oživenie. Vošiel a u jakéhosi otrhaného lokaja, ktorého stretol na chodbe, objednal izbu. Lokaj pozrel na Svidrigajlova a hneď ho odviedol do izby ďaleko kdesi na chodbe, do izby dusnej a tesnej, v kúte pod schodmi. Ale inej nebolo; všetky boly zaujaté. Lokaj sa díval tázavo.

— Čaj je? opýtal sa Svidrigajlov.

— Áno, prosím.

— A ešte čo?

— Teľatina, vodka, zákuska.

— Prines teľatinu a čaj.

— A viac ničoho nebude treba? spýtal sa lokaj v akejsi pochybnosti.

Lokaj sa vzdialil celkom sklamaný.

„Pekné je to bez pochyby miesto, pomyslel si Svidrigajlov; — že som to nevedel. Iste tiež vyzerám, jako bych sa vracial odniekiaľ z kafé-šantánu a mal už po ceste historiu. Ale zaujímavé je, kto tu najíma byt a nocuje.“

Zažal sviecu a prezrel si izbu podrobnejšie. Bola to komôrka o jedinom okne tak malinká, že sa v nej ani pohybovať nemohol; posteľ veľmi špinavá, nefarbený stôl a stolička zajímaly skoro celý priestor. Steny vypadaly jako sbité z desák, s ošúchanými tapétami, zaprášenými a roztrhanými tak, že farbu ich (žltú) možno bolo uhádnuť, ale kresbu rozpoznať bolo už ťažko. Jedna časť steny a povaly bola srezaná koso, jako to obyčajne býva v mansardách, ale tu preto, že nad touto priečkou boly schody. Svidrigajlov postavil sviečku, sadol na posteľ a zamyslel sa. Ale zvláštny a ustavičný šepot v súsednej izbe, prechádzajúci niekedy až do kriku, vzbudil konečne jeho pozornosť. Tento šepot neprestával z tých čias, jako vošiel. Začal načúvať ktosi nadával a skoro plačúc, výčitky robil druhému, ale bolo počuť len jeden hlas. Svidrigajlov vstal, zaclonil rukou sviečku a na stene hneď zasvietila sa škára; pristúpil a začal sa dívať. V izbe trochu väčšej než jeho, boli dvaja. Jeden z nich bez kabáta, s neobyčajne kučeravou hlavou a červeným rozpáleným obličajom, stál v rečníckej póze, rozstaviac nohy, aby udržal rovnováhu a tlčúc sa rukou do pŕs, pateticky robil výčitky druhému, že ho, žobráka, vytiahol z blata, a keď zachce, môže ho aj vyhnať, a že všetko to vidí len prst Všemohúceho. A ten, ktorého sa tie výčitky týkaly, sedel na stoličke a vyzeral jako človek, ktorému sa neobyčajne chce kýchnuť a ktorému sa to nijako nedarí. Kedy-tedy baraním a mútnym pohľadom pozrel na rečníka a nemal azda ani poňatia, o čom je reč a sotva aj niečo počul. Na stole dohárala sviečka, stála skoro prázdna fľaša vodky, kalíšky, chlieb, poháre, uhorky a nádoby s dávno už vypitým čajom. Prezrúc si pozorne toto všetko, Svidrigajlov ľahostajne odišiel od škáry a sadol si zas na posteľ.

Otrhaný lokaj vrátil sa s čajom a teľacou pečeňou a nestrpel, aby sa neopýtal ešte raz: „či nie je treba ešte niečeho?“ a počujúc zas zápornú odpoveď, vzdialil sa. Svidrigajlov dal sa hneď do čaju, aby sa zohrial a vypil celý pohár, ale zjesť nemohol ani kúska, lebo stratil celkom chuť k jedlu. Začala ho zimnica drviť. Sňal svrchník, kabát, zahalil sa paplonom a ľahol na postel. Mrzelo ho: „Preca by bolo lepšie tento raz byť zdravým,“ pomyslel si a usmial sa. V izbe bolo dusno, sviečka horela nejasne, vonku hučal vietor, kdesi v kúte škrábala myš, ba v celej izbe páchlo myšami. Ležal a jako by blúznil; myšlienka honila myšlienku. Zdalo sa, že sa mu veľmi chcelo aspoň k niečomu zvlášte pripútať obrazotvornosť. „To je pod oknom hádam nejaký sad, pomyslel si, — šumia stromy; nemám rád, keď stromy šumia v noci, pri búrke, ošklivý pocit!“ Spomenul si, jako idúc nedávno okolo Petrovského parku, myslel naň s odporom. Tu spomenul si aj na Tučkov most a na Malú Nevu a jako by zas bolo mu chladno ako pred chvíľou, keď stál nad vodou. „Nikdy za svojho živobytia nemal som rád vody ani v krajinomaľbách,“ pomyslel si znova a naraz opäť sa usmial istej zvláštnej myšlienke! Veď, zdá sa, teraz by mu práve malo byť všetko jedno strany tejto estetiky a pohodlia, a teraz práve stal sa vyberačným, jako zviera, ktoré vyberá a vyberá si miesto… v podobnom prípade. Mal zabočiť pred chvíľou práve na Petrovský! Azda sa mu zdalo priťma, chladno, he-he! Zachcelo sa mu vari príjemných pocitov!… Ale čože nezhášam sviečku? (Sfúkol ju.) U súsedov si ľahli, pomyslel si, nevidiac svetla v škáru. — Marfa Petrovna, teraz by ste mali prísť, je tma, miesto primerané a chvíľa originálna. Ale vy práve teraz vari neprídete…“

Naraz z akejsi príčiny spomenul, ako nedávno, hodinu pred uskutočnením zámyslu s Dúnečkou, odporúčal Raskoľnikovi sveriť ju ochrane Razumichina. „Skutočne azda som to hovoril viac s cieľom seba samého podnecovať, jako uhádol aj Raskoľnikov. Ale je preca šeľma ten Raskoľnikov! A vybíjanou šeľmou môže byť časom, keď hlúposti vyfúkajú z hlavy, ale teraz až príliš sa mu chce žiť. Strany tohoto bodu sú títo ľudia — podliaci. Ale Parom nech ho vezme, ako chce, čo ma do neho.“

Nemohol zasnúť. Ponenáhle predošlý obraz Dúnečkin začal vystupovať pred ním a naraz zatriasol sa celý. „Nie, to treba už teraz nechať, pomyslel si, spamätujúc sa, — treba mysleť na niečo iného. A čo som ja jej pred chvíľou nasľuboval — do Paroma! A veď azda by ma nejako preinačila…“ Opäť zamlčal a zaťal zuby; zas obraz Dúnečkin objavil sa pred ním práve taký, jaký bol, keď, vystreliac prvý raz, úžasne sa naľakala, sklonila revolver a zblednúc ani smrť, hľadela na neho, tak že aj dva razy bol by ju mohol schvatiť, a ona ani ruky by nebola zdvihla k obrane, keby sám jej nebol napomenul. Spomenul, jako v tú chvíľu bolo mu jej skoro ľúto, ako by sa mu srdce bolo svieralo… „Eh! Do Paroma! Zasa tieto myšlienky lezú, treba to všetko nechať…“

Už zaspával; zimničná triaška stíchala; naraz jako by mu čosi prebehlo pod paplonom po ruke a po nohe. „To sú vari myši, aby ich Parom vzal!“ pomyslel si. Úžasne sa mu nechcelo odkryť sa, vstať a stydnúť, ale naraz ho zas čosi nepríjemne škrábalo po nohe, strhol so seba paplon a zažal sviecu. Trasúc sa od zimničného chladu, nahnul sa a prezeral posteľ, ničoho tam nebolo; zatriasol paplon a naraz z neho na plachtu vyskočila myš. Začal ju chytať. Ale myš vykĺzala vždy z jeho prstov a naraz schovala sa pod poduškou; shodil podušku, ale mihom pocítil, ako čosi skočilo mu za pazuchu, škrábalo ho po tele, ba aj na chrbte pod košeľou. Nervózne sa zatriasol a — prebudil sa. V izbe bola tma, ležal zahalený paplonom jako prv, pod oknom zavýjal vietor: „Aká ohavnosť!“ pomyslel si so zlosťou.

Vstal a sadol na kraj postele chrbtom k oknu: „Radšej už celkom nespať,“ rozhodol. Pri okne bolo chladno a vlhko; nevstávajúc s miesta, natiahol na seba paplon, zahalil sa ním. Sviečky nezažal. Na nič nemyslel, ba ani nechcel mysleť; ale fantastické sny jeden za druhým sa zjavovaly, ukazovaly sa v hlave úryvky myšlienok bez začiatku a konca a bez súvislosti. Jako by upadol do polodriemoty. Azda chlad, tma, vlhkosť, vietor, zavýjajúci pod oknom a kníšucí stromy, vyvolaly v ňom jakúsi úpornú fantastickú náklonnosť. Predstavila sa mu rozkošná krajina; svetlý, teplý, skoro horúci deň, sviatočný deň, deň sv. Trojice. Bohatá, nádherná, dedínská vila v anglickom vkuse, všetko zarastlé voňavými kvetmi; schody pred domom otočené vijúcimi sa rastlinami; na schodoch postlané nádherné koberce a rozostavené vzácne kvetiny v čínskych vázach. Zvlášte si všimnul na vázach s vodou na oknách kytky bielych a nežných narcisov, skláňajúcich sa na svojich jasne zelených, tlstých a dlhých steblách so silnou aromatickou vôňou. Ba ani nechcelo sa mu od nich odísť, ale vystúpil po schodoch a vošiel do veľkej, vysokej sály, kde tiež všade, na oknách, okolo otvorených dverí na terasu, aj na samej terase, všade boly kvetiny. Podlaha bola posypaná čerstvou, nakosenou, voňavou trávou, obloky boly otvorené, čerstvý, ľahký, príjemne chladný vzduch prenikal do izby, vtáčence čvrlikaly pod oblokmi, a prostred sály na stoloch, pokrytých bielymi atlasovými prikryvadlami, stála rakva. Táto rakva bola tiež obitá bielou hodvábnou látkou a obrubená bielym hustým ryšom. Girlandy kvetov venčily ju so všetkých strán. Ležala v nej deva všetka v kvetoch, v bielych tylových šatách, so složenými a k prsiam pritlačenými rukami, jako by vytočenými z mramoru. Rozpustené vlasy jej, vlasy svetlej blondynky, boly mokré; veniec z ruží obvíjal jej hlavu. Prísny a už stuhlý profil jej obličaja jako by tiež bol vytočený z mramoru, ale úsmev na jej bledých rtoch bol plný jakéhosi nedetského, nekonečného zármutku a velikej žaloby. Svidrigajlov znal toto dievča; ani sv. obrazu, ani rozžatých sviec nebolo pri tejto rakve a nebolo počuť modlitieb. Táto devica bola samovražedlnica, — utopená. Bolo jej len štrnásť rokov, ale bolo to už rozbité srdce a zahubilo sa, urazené krivdou, ktorá naplnila hrôzou a podivením toto mladistvé, detské vedomie, zaliala stydom jej anjelsky čistú dušu a vynútila jej posledný výkrik zúfalstva, nepočutý v tmavú noc, v temnote, v chlade, za vlhkého odmäku, keď zavýjal vietor.

Svidrigajlovi sa zdalo, že vstal s postele, urobil krok k oknu. Namacal závoru a otvoril oblok. Vietor šľahol zúrivo do jeho tesnej komôrky a jako inovaťou oblepil mu obličaj a prsia, pokryté len košeľou. Pod oknom bolo skutočne čosi jako sad, bez pochyby tiež zábavný. Teraz so stromov a kríkov letely do okna kvapky, bolo tma jako v rohu, tak že ledva možno bolo rozoznať len jakési tmavé škvrny, označujúce predmety. Svidrigajlov nahnul sa a opierajúc sa lokťami o podokenicu, hľadel už asi päť minút bez prestania do tejto hmly. Naraz zahučal delový výstrel, potom druhý.

„Aha, signál! Voda vystupuje s brehov,“ pomyslel si, — „k ránu prúdom sa rozleje tam, kde sú nižšie miesta, zatopí sklepy a byty v podzemí, vyplávajú z podzemných miestností potkani a ľudia v daždi a vetre začnú s preklínaním prevlačovať svoje haraburdy do vrchných poschodí… Ale koľko je teraz hodín?“ A len čo si to pomyslel, kdesi blízko stenné hodiny odbily tri. — „O hodinu bude svitať! Načo čakať? Vyjdem hneď, pôjdem priamo na Petrovský: tam si najdem niekde veľký ker, všetok obliaty dažďom; keď sa ho len dotkneš plecom, miliony kvapôk spŕchnu ti na hlavu…“ Odišiel od okna, zavrel ho, zažal sviečku, natiahol na seba vestu, svrchník, vzal klobúk a vyšiel so sviečkou na chodbu, chcejúc vyhľadať lokaja, spiaceho v svojej komôrke, zaplatiť za izbu a vyjsť z hostinca. — „Najlepšia chvíľa, lepšej nevybereš!“

Dlho chodil po celej dlhej a úzkej chodbe, nenajdúc nikoho, chcel už kriknúť, keď naraz v tmavom kúte, medzi starou skriňou a dvermi, uvidel akýsi zvláštny predmet, čosi živého. Nahnul sa so sviečkou, bolo to dieťa — dievča asi päťročné v mokrých šatôčkách, trasúce sa a plačúce. Jako by sa bolo ani nenaľakalo Svidrigajlova, ale hľadelo na neho s tupým podivením svojimi veľkými čiernymi očkami. Tvárička dievčatka bola bledá a utrápená; bolo skrehlé zimou — „ale jako sa sem dostalo? Tu sa tedy schovalo a nespalo celú noc.“ Začal sa ho vypytovať. Dievčatko naraz ožilo a rychlo, rychlo začalo bľabotať svojím detským jazykom. Bolo v tom čosi o maminke a že maminka bude biť, o jakejsi čiaške, ktorú „lozbila“ (rozbila). Dievčatko hovorilo bez ustania; zo všetkého tohoto vypravovania možno bolo uhádnuť, že je to nemilované decko, ktoré mať, večne opitá kuchárka, bez pochyby z tunajšieho hostinca, zbila a zastrašila; že dievčatko rozbilo maminkinu čiašku a že sa tak naľakalo, že utieklo už z večera; dlho bez pochyby sa skrývalo niekde na dvore, na daždi, konečne dostalo sa sem, schovalo sa za skriňou a presedelo tu v kúte celú noc, trasúc sa následkom vlhka, tmy a od strachu, že ho teraz za všetko bolestne potrestajú. Vzal ju za ruku, šiel s ňou do svojej izby, posadil ju na posteľ a začal sobliekať. Deravé črievičky jej, na bosú nohu, boly tak mokré, jako by celú noc ležaly v kaluži. Vyzlečenú položil do postele, prikryl a zaobalil ju celkom s hlavou do paplonu. Ona hneď usnula. Keď všetko končil, opäť zamračený sa zamyslel.

„Opäť som sa do cudzej veci vplietol,“ pomyslel si s ťažkým a zlostným pocitom. „To je nesmysel!“ Mrzutý vzal sviečku, chcejúc hneď vyhľadať otrhaného lokaja a odísť odsiaľ. Otvárajúc už dvere, pomyslel zas na dievčatko a vrátil sa podívať sa ešte ráz naň, či spí a jako spí. Opatrne zdvihol paplon. Dievčatko spalo ani v oleji. Zahrialo sa pod paplonom, a červená farba sa už rozliala po jeho bledých líčkach. Ale podivné: táto farba vystupovala jakosi silnejšie a jasnejšie, než mohol byť obyčajný detský rumenec. „To je zimničný rumenec,“ pomyslel si Svidrigajlov, — jako by to bol rumenec od vína, jako by jej práve boli dali vypiť celý pohár. Červené rtíky jako by horely, ale čo je to? Naraz sa mu zazdalo, že jej mihalnice sa zatriasly a zpod ních vyzerá potmehúdske, ostré, jakési nedetské mrkajúce očko, jako by dievčatko nespalo, ale pretvarovalo sa. Veru tak: jeho rtíky sa otvárajú k úsmevu; končiky rtov sa chvejú, jako by sa ešte premáhaly. Ale o chvíľu prestala sa celkom premáhať; to je už smiech, zjavný smiech; čosi nehanebného, vyzývajúceho žiari v tomto zcela detskom obličaji; to je prostopašnosť, to je obličaj kamelie, nehanebný obličaj predajnej francúzskej kamelie. Teraz už docela sa netajác otvárajú sa obe oči, dívajú sa na neho ohnivým, nestydatým pohľadom, vyzývajú ho, smejú sa… Čosi neobyčajne hnusného a urážajúceho bolo v tomto smiechu, v týchto očiach, vo všetkej tejto hnusnosti v obličaji decka.

„Ako! Päťročná!“ zašeptal v skutočnom úžase Svidrigajlov, „čože to má byť?“ Teraz už docela obracia sa k nemu celou horiacou tváričkou, prestiera k nemu ruky… „Ach, ty prekliata!“ zakričal v úžase Svidrigajlov, rozoženúc sa na ňu rukou… Ale v tu istú chvíľu sa prebudil.

Nachodí sa na tej istej posteli, zahalený paplonom jako predtým; sviečka nehorí, a v okne sa belel plný deň.

„Mora ma dlávila celú noc!“ Vstal, cítiac, že je všetok rozlámaný; kosti ho bolely. Vonku je hustá hmla, ničoho nerozoznáš. Hneď bude päť; zaspal! Obliekol kabát a svrchník, ešte mokrý. Namacal vo vačku revolver, vyňal ho a popravil kapsľu; potom sadol, vytiahol z vačku zápisnú knižku a na titulnom liste napísal veľkými literami niekoľko riadkov. Prečítal napísané a zamyslel sa, opretý lokťami o stôl. Muchy lepily sa na nedotknutú porciu teľatiny, čo stála na stole. Dlho hľadel na ne a konečne pravou rukou začal chytať jednu. Dlho sa namáhal, ale nijako ju nemohol chytiť. Konečne pristihol seba pri tomto zaujímavom zamestnaní, spamätal sa, zatriasol sa, vstal a rozhodne vyšiel z izby. O chvíľu bol na ulici.

Hustá hmla ležala nad mestom. Svidrigajlov šiel po klzkých, blatnatých, drevených chodníkoch smerom k Malej Neve. Zjavovaly sa mu pred očima jako vo sne vysoko cez noc vystúpivšia voda Malej Nevy, Petrovský Ostrov, mokré chodníky, mokrá tráva, mokré stromy a kry a konečne aj ten ker… Mrzutý začal prezerať po ceste domy, aby myslel na niečo iného. Ani mimoidúceho, ani izvoščika nebolo na prospekte. Smutne a špinavo vyzeraly žlté, drevené domčeky so zavretými okenicami. Chlad a vlhkosť prenikaly celé jeho telo. Končily sa, drevené chodníky. Prišiel k akémusi veľkému kamennému domu. Zablatený, skrehlý psík s opusteným chvostom prebehol mu cestu. Jakýsi na smrť opitý človek v plášti ležal popriek chodníka. Pozrel na neho a išiel ďalej. Vysokú strážnu vežu bolo videť naľavo. „Ba!“ myslel si — „tuto bude to miesto, prečo ísť na Petrovský? Aspoň to bude pri oficiálnych svedkoch…“ Skoro sa usmial pri tejto novej myšlienke a zabočil do -skej ulice. Tu stál veľký dom s vežou. Pri zavretých vrátach domu stál, opierajúc sa o ne plecom, neveliký človiečik, zahalený do šedého vojenského plášťa a v mosadznej, achillesovskej prilbici. Driemajúcim pohľadom, chladne podíval sa na pristúpivšieho Svidrigajlova. Oba oni, Svidrigajlov i Achilles, nejakú chvíľu prezerali sa navzájom. Achillesovi konečne nezdalo sa v poriadku, že človek, hoci nie je opitý, stojí pred ním v troch krokoch, hľadí uprene a nič nehovorí.

— Čože by ste radi? spýtal sa, nehýbajúc sa ešte a nemeniac svojeho položenia.

— Ale nič, braček, zdravstvuj! odpovedal Svidrigajlov.

— Tu nieto pre vás miesta.

— Ja, braček, idem do cudzích krajov.

— Do cudzích krajov?

— Do Ameriky.

— Do Ameriky?

Svidrigajlov vytiahol revolver a natiahol kohútik. Achilles vyvalil oči.

— Ale čože sú to za žarty, tu nieto pre vás miesta.

— A prečože by nebolo?

— Hovorím vám, že tu nieto pre vás miesta.

— Nu, braček, to je všetko jedno. Miesto je pekné; ak sa ťa budú spytovať, povedz, že, vraj, išiel do Ameriky.

Priložil revoľver k svojemu pravému spánku.

— Ale tuto nie je možné, tu niet miesta! trhnul sebou Achilles, vyvaľujúc oči.

Svidrigajlov spustil kohútik.