ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raskoľnikov bol činným a bodrým odvokátom Sóniným proti Lužinovi, nehľadiac na to, že sám nosil toľko vlastného úžasu a trápenia v duši. Ale vytrpiac toľko dnes ráno, jako by sa bol zaradoval príležitosti premeniť svoje dojmy, ktoré sa stávaly neznesiteľnými, nehovoriac o tom, ako veľa osobného a úprimného spočívalo v snahe jeho hájiť Sóňu. Okrem toho mal na mysli a hrozne ho znepokojovalo, zvlášte chvíľami, nastávajúce svidanie so Sóňou: musel jej oznámiť, kto zabil Lizavetu, a tušil pre seba hrozné mučenie, ktoré jako by odháňal rukami. A preto keď povedal, odchádzajúc od Kateriny Ivanovny: „Nuž, čo na to poviete Sofija Semjonovna?“ nachodil sa istotne ešte v jakomsi povzbudenom stave bodrosti, vyzvanom nedávnym víťazstvom nad Lužinom. Ale prihodila sa mu zvláštna vec. Keď došiel k bytu Kapernaumova, pocítil v sebe neočakávane ochablosť a strach. Zamyslený stál pred dvermi so zvláštnou otázkou: „Či treba povedať, kto zabil Lizavetu?“ Otázka bola zvláštna, lebo naraz, v tú chvíľu pocítil, nielen že nie je možné nepovedať, ale ani oddialiť túto minútu, hoci na chvíľu, nie je možné. Ešte neznal prečo nie je možné; len to vycítil a toto mučiteľné vedomie svojej slabosti pred nevyhnutnosťou ho skoro zagniavilo. Aby už nerozvažoval a netrápil sa, chytro otvoril dvere a od prahu podíval sa na Sóňu. Sedela lokťami opretá o stolík, zakrývajúc obličaj rukami, ale, uvidiac Raskoľnikova, rychle vstala a šla mu naproti, jako by ho očakávala.

— Čo by so mnou bez vás bolo bývalo! chytro povedala, síduc sa s ním prostred izby. Zrejmé bolo, že len to sa jej chcelo čím skôr povedať mu. Preto ho aj čakala.

Raskoľnikov pristúpil k stolu a sadol si na stoličku s ktorej práve Soňa bola vstala. Sóňa stála pred ním v dvoch krokoch práve jako včera.

— Čo, Sóňa? Povedal a naraz pocítil, že hlas jeho sa trasie: veď celá vec opierala sa o „spoločenské postavenie a spojené s ním návyky“. Pochopili ste to pred chvíľou?

Na jej obličaji prejavilo sa utrpenie.

— Len nehovorte so mnou jako včera! — Buďte tak láskavý, nezačínajte. Aj tak mám dosť trápenia…

Ponáhľala sa usmiať naľakaná, že azda nezapáčila sa mu výčitka.

— Z hlúposti som odtiaľ odišla, čo sa tam teraz robí? Práve som chcela ta ísť, ale ustavične som myslela, že… vy prídete.

Vyprával jej, že Amalia Ivanovna vyháňa ich z bytu a že Katerina Ivanovna rozbehla sa kamsi „hľadať právo“.

— Ach, Pane Bože! splašila sa Sóňa: — poďme skorej… A schvatila svoju mantiľku.

— Naveky jedno a to isté! zakričal podráždene Raskoľnikov. — Máte len ich na mysli! Zostaňte so mnou.

— A… Katerina Ivanovna?

— Katerina Ivanovna veru vás neobíde, zajde sama k vám, keď vyšla z domu, dodal rozmrzený. — A keď vás nenajde, bude vaša vina.

Sóňa s mučiteľnou nerozhodnosťou sadla na stoličku. Raskoľnikov mlčal, hľadiac do zeme a o čomsi rozmýšľal.

— Predpoložme, že Lužin teraz nechcel, začal Raskoľnikov, pozerajúc na Sóňu. Ale keby on zachcel, alebo nejako hodilo sa mu to do plánu, veď by vás bol mohol posadiť do väzenia, keby tam nebolo mňa a Lebezjatnikova! Čo?

— Áno, povedala slabým hlasom, — áno! opakovala roztržito a znepokojená.

— A veď som mohol skutočne sa nevyskytnúť! A Lebezjatnikov, ten už docela náhodou prišiel.

Sóňa mlčala. — Nuž a keby vás dali do väzenia, čo potom? Pamätáte sa, čo som včera povedal?

Opäť neodpovedala. On vyčkal.

— Myslel som, že opäť zakričíte: „Ach, nehovorte, prestaňte!“ zasmial sa Raskoľnikov, ale jakosi nútene. Čože, opäť mlčíte? opýtal sa o chvíľu. — Treba preca o niečom rozprávať. Mne práve bolo by zaujímavé dozvedeť sa, ako by ste rozhodli teraz istú „otázku“, jako hovorí Lebezjatnikov. (Jako by sa začal pliesť). Nie, vskutku, myslím to vážne. Predstavte si, Sóňa, že by ste boli vedeli o všetkých zámysloch Lužinových prv, vedeli by ste (to je isté), že by skrze ne zahynula docela Katerina Ivanovna, aj deti; vy tiež, prídavkom (keďže sa za nič nepokladáte, tedy prídavkom). Pólečka tiež tak… lebo ju čaká tá istá cesta. Nuž, prosím; tedy: keby naraz všetko to teraz predložili vám k rozhodnutiu, či má ten alebo títo žiť na svete, to jest, či má žiť Lužin a robiť ohavnosti, či zomreť Katerina Ivanovna? Tedy jako by ste rozhodli: komu z nich zomreť? Pýtam sa vás.

Sóňa s nepokojom podívala sa na neho; zdalo sa jej, že počuje čosi zvláštneho v tejto neistej a k čomusi zďaleka smerujúcej reči.

— Tušila som už, že sa spýtate na niečo takého, povedala, hľadiac na neho skúmavo.

— Dobre; nech; ale jako to rozhodnúť?

— Prečo sa pýtate na to, čo je nemožné? povedala Soňa s odporom.

— Teda lepšie žiť Lužinovi a robiť ohavnosti! Ani toho neosmeľujete sa rozhodnúť?

— Ale ja preca nemôžem znať Božiu Prozreteľnosť… A prečo sa pýtate, na čo sa pýtať je nemožné? K čomu také daromné otázky? Jakože sa to môže stať, aby to záviselo od môjho rozhodnutia? A kto ma tu ustanovil sudcom, komu žiť, komu nežiť?

— Náhle sa do toho zamiešala Božia Prozreteľnosť, tu už ničoho nevykonáš, mračne zamrmlal Raskoľnikov.

— Hovorte radšej priamo, čo vám treba! zvolala s bolesťou Sóňa — zas na čosi cielite… Prišli ste vari len preto, aby ste ma trápili!

Nevydržala a naraz horko zaplakala. Zamračený so žiaľom hľadel na ňu. Minulo asi päť minút.

— Ale veď máš pravdu, Sóňa, ticho povedal konečne. Naraz sa premenil; strojene-drzý a bezcitne-vyzývavý tón jeho zmizol. Ba aj hlas zoslábol. — Sám som ti včera povedal, že neprídem prosiť o odpustenie a skoro som začal tým, že prosím o odpustenie… To o Lužinovi a Prozreteľnosti hovoril som k vôli sebe… Tým prosil som o odpustenie, Sóňa…

Chcel sa pri tom usmiať, ale čosi bezcitného a nedokončeného prejavilo sa v jeho nútenom úsmeve. Sklonil hlavu a zakryl si rukami obličaj.

A naraz zvláštny, neočakávaný pocit jakejsi jedovatej nenávisti k Sóni prešiel mu po srdci. Jako by sa podivil a zľakol sám tohoto pocitu, naraz zdvihol hlavu a podíval sa uprene na ňu; ale stretol nepokojný a až mučivo starostlivý pohľad jej obrátený na seba; tu bola láska; nenávisť jeho zmizla jako prízrak. To nebolo to; prijal jeden cit za druhý. To len znamenalo, že tá chvíľa prišla.

Opäť zakryl rukami obličaj a svesil hlavu. Naraz zbledol, vstal so stoličky, pozrel na Sóňu a nepovediac nič, presadol mechanicky na jej posteľ.

Táto chvíľa hrozne sa ponášala v jeho pocite na tú, keď stál za staruchou, vyslobodiac už zo slučky topor, a pocítil, že už „ani mihu nemôže viac tratiť“.

— Čo je vám? spýtala sa Sóňa, úžasne poľakaná.

Ničoho nemohol vysloviť. Celkom ináč on mienil oznámiť, ani sám nechápal, čo sa to teraz s ním robí. Sóňa sa ticho k nemu priblížila, sadla na posteľ vedľa neho a čakala, nespúšťajúc s neho očí. Srdce jej tĺklo a zamieralo. Chvíľa bola neznesiteľná; obrátil k nej svoj bledý ani smrť obličaj; rty jeho bezsilne sa krivily, chcejúc čosi vysloviť. Úžas svieral srdce Sónino.

— Čo vám je? opakovala, odstraňujúc sa trochu od neho.

— Nič, Sóňa. Neľakaj sa… Nesmysel! Veru, jestli si to rozvážime, — nesmysel, mrmlal ponášajúc sa na človeka smyslov zbaveného v horúčke. — Prečo som len prišiel trápiť teba? dodal naraz, dívajúc sa na ňu, — Veru. Prečo? Ustavične si kladem túto otázku, Sóňa…

Môžbyť kládol si túto otázku pred štvrť hodinou ale teraz hovoril v úplnom vysilení, súc ledva pri smysloch a cítiac ustavične triašku v celom tele.

— Oh, jako sa mučíte! povedala so súcitom, pozerajúc pozorne na neho.

— Všetko je nesmysel!… Vieš čo, Sóňa (naraz sa z jakejsi príčiny usmial, jakosi nútene, bezsilne, asi na dve sekundy): pamätáš sa, čo som ti včera chcel povedať?

Sóňa nespokojne čakala.

— Povedal som, odchádzajúc, že lúčim sa s tebou, azda na vždy, ale ak prídem dnes, tedy ti poviem… kto zabil Lizavetu.

Naraz sa zatriasla na celom tele.

— Nuž tedy, prišiel som ti povedať.

— Teda ste vy to včera naozaj… s namáhaním šeptala: akože vy to viete? rychle sa opýtala, jako by sa naraz spamätala.

Sóňa začala dýchať namáhavo. Obličaj jej bol ustavične bledší a bledší.

— Viem.

Zamĺkla na minútu.

— Našli ho azda? spýtala sa nesmelo.

— Nie, nenašli.

— Jakože vy o tom viete? opýtala sa zas ledva slyšateľne a opäť skoro po minútovej prestávke.

Obrátil sa k nej a napnuto, napnuto pozrel na ňu.

— Hádaj, povedal s predošlým skriveným a núteným úsmevom.

Jako by kŕče boly prebehly po celom jej tele.

— Ale vy… ma… čože ma tak… ľakáte? povedala, usmievajúc sa jako dieťa.

— Som tedy veľký jeho priateľ… keď to viem, pokračoval Raskoľnikov, ustavične hľadiac ďalej do jej obličaja, jako by nemal už sily odtrhnúť očí: on Lizavetu zabiť nechcel… Zabil ju náhodou… chcel zabiť staruchu… keď bola sama… vtedy prišiel… Ale v tom vošla Lizaveta… On aj ju zabil.

Minula ešte úžasná chvíľa. Oba ustavične hľadeli druh na druha.

— Tedy nemôžeš uhádnuť? opýtal sa naraz s takým pocitom, jako by sa vrhal s veže.

— N-nie, ledva slyšateľne zašeptala Sóňa.

— Podívaj sa dobre.

A len čo povedal, opäť jakýsi predošlý, známy pocit, naraz ako mráz preniknul dušu jeho; hľadel na ňu a naraz v jej obličaji jako by uvidel obličaj Lizavety. Jasne si zapamätal výraz obličaja Lizavetinho, keď blížil sa k nej vtedy s toporom a ona ustupovala pred ním k stene; vystierajúc napred ruku, s detským docela ľaknutím v obličaji, práve tak ako malinké deti, keď naraz začínajú sa niečoho ľakať, hľadia nehybne a nepokojne na ľakajúci ich predmet, odstupujú nazad a vystierajú napred rúčku, chystajúc sa zaplakať. Skoro to isté stalo sa teraz so Sóňou; práve tak bez sily, s tým istým ľaknutím hľadela na neho nejaký čas a naraz, vystrúc napred ľavú ruku, zľahka oprela sa mu prstmi o prsia a zvoľna počala sa zdvíhať z postele, viac a viac sa od neho vzdiaľujúc a ustavične nehybnejším stával sa jej pohľad na neho. Úžas jej naraz prešiel aj na neho; práve také ľaknutie objavilo sa tiež na jeho obličaji, práve tak začal pozerať na ňu, ba skoro aj s tým istým detským úsmevom.

— Uhádla si? zašeptal konečne.

— Pane Bože! vyrval sa úžasný nárek z jej pŕs. Bezvládne klesla na posteľ, obličajom do podúšky. Ale o chvíľu rychle sa zdvihla, sadla k nemu, schvatila ho za obe ruky a silne ich stískajúc svojimi tenkými prsty, začala opäť nehybne jako prikovaná hľadeť mu do obličaja. Týmto posledným, zúfalým pohľadom chcela vyčítať a zachytiť aspoň nejakú poslednú pre seba nádej. Ale nádeje nebolo, pochybnosti nijakej nezostalo; všetko bolo tak! Aj potom, neskôr, keď si spomínala na túto chvíľu, bolo jej divné, prečo práve tak odrazu uvidela vtedy, že nieto už nijakej pochybnosti? Veď nemohla preca povedať na príklad, že niečo na spôsob toho tušila? A medzitým teraz, len čo jej to povedal, naraz sa jej zdalo, že skutočne jako by to isté bola aj tušila.

— Dosť, Sóňa, dosť! Netráp ma! poprosil trpiteľsky.

Celkom, celkom ináč chcel odhaliť jej to, ale vyšlo to tak.

Vyskočila jako bez seba a zalamujúc rukami, došla do prostred izby; ale chytro sa vrátila a sadla opäť vedľa neho, dotýkajúc sa ho skoro plece o plece. Naraz jako prebodnutá sa zatriasla, skríkla a vrhla sa, nevediac prečo, pred ním na kolená.

— Čo ste to, čo ste to so sebou vykonali! zúfale povedala a vyskočiac, vrhla sa mu na krky, objala ho a silne, silne ho stískala rukami.

Raskoľnikov odhodil sa a so smutným úsmevom pozrel na ňu.

— Jaká si ty podivná, Sóňa — objímaš a bozkávaš, keď som ti to povedal. Si celkom bez seba.

— Nie, nie, nad teba nieto nikoho nešťastnejšieho, teraz na celom svete! zvolala jako vo vytržení, nepočujúc jeho poznámky, a naraz zaplakala úsedavo jako v hysterii.

Dávno už neznámy mu cit jako vlna privalil sa naraz do jeho duše a odrazu ju obmäkčil. Neprotivil sa mu; dve slzy vylialy sa z jeho očú a zostaly viseť na brvách.

— Teda ma neopustíš, Sóňa; — povedal hľadiac na ňu skoro s nádejou.

— Nie, nie, nad teba nieto nikoho nešťastnejšieho, za tebou všade pôjdem! O, Pane Bože!… Oh, ja nešťastná!… A prečo, prečo som ťa prv nepoznala! Prečo si prv neprišiel? O, Pane Bože!

— Veď som prišiel.

— Len teraz! Ale, čo teraz robiť?… Spoločne, spoločne… opakovala jako v polosne a znova ho objímala; v kátorgu spoločne s tebou pôjdem!

Naraz jako by ho trhlo, predošlý, zlobný a skoro vysokomyseľný úsmev ukázal sa mu na rtoch.

— Ja, Sóňa, na kátorgu ešte azda vôbec nechcem ísť, povedal.

Sóňa bystro na neho pozrela.

Po prvom vášnivom a mučiteľnom súcite k nešťastnému ju opäť prekvapila hrozná myšlienka vraždy. V zmenenom tóne jeho slov ozval sa jej naraz vrah. S podivením hľadela na neho. Nebolo jej ešte nič známe, ani prečo, ani jako, ani k jakému cieľu to bolo. Teraz všetky tieto otázky razom vynorily sa v jej povedomí. A opäť neuverila: On, on vrahom! Či je to vari možné?

— Ale čo je to? Kde to stojím? povedala v hlbokej pochybnosti, jako by ešte nemohla prísť k sebe: ale jakože vy, vy, takí… mohli ste sa na to odhodlať… Ale čože je to?

— Áno, abych olúpil. Prestaň, Sóňa! odpovedal jakosi unavene, ba aj jako by so zlosťou. Sóňa stála jako by omráčená, ale naraz skričala:

— Ty si hladoval azda! Ty… aby si matke pomohol? Áno?

— Nie, Sóňa, nie, mrmlal, odvrátiac sa a sklopil hlavu, — nehladoval som veľmi… skutočne chcel som pomôcť matke, ale… ani to nie je celkom správne… nemuč ma, Sóňa. — Sóňa spleskla rukami.

— Ale skutočne, skutočne je to všetko pravda? Pane Bože, ale jakože by to mohla byť pravda? Ktože tomu môže uveriť?… Akože, akože vy sami posledné dávate, a zabili ste, aby ste olúpili! A!… skríkla naraz: tie peniaze, čo ste dali Katerine Ivanovne… tie peniaze… Pane Bože, či vari aj tie peniaze…

— Nie, Sóňa, ponáhľal sa ju prerušiť, — tie peniaze neboly z tých, uspokoj sa! Tieto peniaze poslala mi matka skrz istého kupca a dostal som ich chorý toho istého dňa, keď som ich oddal… Razumichin to videl… on ich aj prijal za mňa… tieto peniaze boly moje, moje vlastné.

Sóňa počúvala ho s akousi pochybnosťou a zo všetkých síl starala sa čosi rozvážiť.

— A tie peniaze… ostatne ani neviem, či tam boly peniaze, dodal ticho a jako by váhavo, sňal som jej vtedy meštek s krku, kožený… plný, taký tuhý meštek… ale som nepozrel doň; nemal som kedy najskôr… Nu, a veci, jakési všetko záponky a retiazky, — všetky tieto veci aj meštek schoval som na jakomsi cudzom dvore, na V-m prospekte, pod kameň, hneď na druhý deň… Všetko tam aj teraz leží…

Sóňa načúvala pozorne.

— Ale prečože… veď vy ste povedali: abych olúpil, a sami ste ničoho nevzali? rychle sa opýtala.

— Neviem… ešte som sa nerozhodol — či vezmem alebo nevezmem tieto peniaze, povedal zas jakosi váhavo, a naraz spamätujúc sa, trochu sa chytro usmial: Ech, akú hlúposť som práve povedal, čo?

U Sóni mihla hlavou myšlienka: „Či nie je vari šialený?“ Ale hneď ju nechala: „Nie, tu je čosi iného.“ Nič, nič ona tu nerozumela!

— Vieš, Sóňa, povedal naraz s jakýmsi nadšením, — vieš, čo ti poviem: kebych bol zabil len preto, že som hladoval, pokračoval, dávajúc dôraz na každé slovo a záhadne, ale úprimne dívajúc sa na ňu, nuž teraz… bol bych šťastlivý! Aby si vedela!

— A čo ti, čo ti záleží na tom, zakričal o chvíľu jakosi zúfale — čo ti záleží na tom, kebych sa aj priznal hneď, že som mrzko konal! Nu, čo ti záleží na tej hlúpej víťazosláve nado mnou! Ach, Sóňa, či som azda preto prišiel sem teraz k tebe?

Sóňa opäť chcela už čosi povedať, ale zamlčala.

— Preto som ťa volal so sebou včera, že ty jediná si mi zostala.

— Kam si ma volal? nesmelo opýtala sa Sóňa.

— Ani krasť, ani vraždiť, buď bez starosti, nie k tomu, usmial sa jedovato; sme ľudia rozdieľni… A vieš, Sóňa, veď… len teraz, len teraz som poňal: kam som ťa volal včera! Ale včera, keď som ťa volal, ani sám som nechápal, kam. Pre jedno som ťa len volal, pre jedno som prišiel: aby si ma neopustila. Neopustíš ma, Sóňa?

Stiskla mu ruku.

— A prečo som ti to povedal, prečo som ti to odhalil, v zúfalstve zvolal o chvíľu, hľadiac na ňu s nekonečnou mukou: — ty čakáš odo mňa vysvetlenie, Sóňa, sedíš a čakáš, vidím to; ale čo ti mám povedať? Veď ničomu z toho neporozumieš, a len sa všetka usúžiš… pre mňa! Nuž, vidíš, plačeš a opäť ma objímaš, — ale prečo ma objímaš? Za to, že som sám toho nezniesol a prišiel som uvaliť to na iného: „trp aj ty, bude mi ľahšie!“ A môžeš milovať takého podleca?

— Ale či sa ty sám tiež nemučíš? skričala Sóňa.

Opäť ten istý cit, jako vlna privalil sa do jeho duše a opäť na chvíľu ju obmäkčil.

— Sóňa, mám srdce zlé, všimni si toho: tým možno veľa vysvetliť. Preto som práve prišiel, že som zlý. Sú takí, čo by neboli prišli. Ale ja som zbabelec a… podlec! Ale… nech! To všetko nie je to… Treba teraz hovoriť a neviem začať…

Zastavil sa a zamyslel sa.

— E-eh, sme ľudia rozdieľni! skričal opäť: nehodíme sa k sebe. Ale prečo, prečo som len prišiel! Nikdy si toho neodpustím!

— Nie, nie, to si dobre urobil, že si prišiel! zvolala Sóňa, je lepšie, aby to vedela! O veľa lepšie!

Podíval sa na ňu s bolesťou.

— Ale čo je na tom skutočne! povedal, jako by sa bol rozhodol: — veď to tak aj bolo! Vidíš, chcel som sa stať Napoleonom, preto som aj zabil… Nu, chápeš teraz?

— N-nie, naivne a nesmele zašeptala Sóňa, — ale len hovor, hovor! Pochopím, pre seba všetko pochopím! prosila ho.

— Pochopíš? Nuž dobre, uvidíme.

Mlčal chvíľu a rozmýšľal.

— Vec je v tom: zadal som si raz takú otázku: keby na príklad na mojom mieste ocítol sa Napoleon, a nemal by, aby začal kariéru robiť, ani Tulonu, ani Egypta, ani priechodu cez Mont-Blanc, a mal by miesto všetkých týchto krásnych a monumentálnych vecí, celkom jednoducho jedinú jakúsi starygu, vdovu registrátora, ktorú ešte k tomu treba zabiť, aby bolo možné z jej truhly peniaze vziať (pre kariéru, rozumieš), nuž, či by sa odhodlal na to, keď by iného východu nebolo? Či by si to nezošklivil, keďže je ono už príliš nemonumentálne a… a hriešne? Nuž, povedám ti, že s tou „otázkou“ trápil som sa úžasne dlho, takže som sa hrozne stydel, keď konečne som sa dovtípil (naraz jakosi), že nielen by si to nezošklivil, ale ani na um by mu neprišlo, že je to nemonumentálne… ba ani by vôbec nepoňal: čo je tu ošklivého? A keby nemal inej cesty, nuž by ju zaškrtil, ani muknúť by jej nedal, bez všetkého rozvažovania! Nuž aj ja… prestal som rozvažovať… zaškrtil som ju… podľa príkladu autority… A bolo to na vlas tak! Tebe je to smiešne? Áno, Sóňa, tu je najsmiešnejšie to, že môžbyť práve tak to bolo…

Sóni vôbec nebolo do smiechu.

— Povedzte mi radšej priamo… bez príkladov, ešte viac nesmelo a sotva slyšateľne poprosila.

Obrátil sa k nej, smutne pozrel na ňu a vzal ju za ruky.

— Máš zas pravdu, Sóňa. To je všetko nesmysel, len puhé táranie! Vidíš: veď vieš, že moja matka skoro ničoho nemá. Sestra dostala náhodou vzdelanie a odsúdená je potĺkať sa jako vychovateľka. Všetky ich nádeje spočívaly na mne jedinom. Študoval som, ale vydržovať sa v univerzite som nemohol a bol som nútený na čas vystúpiť. Keby aj tak sa to bolo vlieklo, za desať, za dvanásť rokov nejakých, (keby okolnosti zmenily sa k dobrému), preca mohol som dúfať, že najdem miesto nejakého učiteľa alebo úradníka s platom tisíc rubľov… (Hovoril, jako by sa bol nazpamäť naučil). Ale do tých čias mať by vyschla od starostí a zármutku a mne preca nebolo by sa podarilo uspokojiť ju, a sestra, nu, so sestrou mohlo sa stať ešte horšie!… Ale komu by sa chcelo celý život chodiť okolo všetkého a od všetkého sa odvracať, na mať zabúdať a sestrinu krivdu na príklad úctivo znášať? K čomu? K tomu, abych pochovajúc ich, našiel si ženu, dostal deti, a tiež potom bez groša, a bez kúska ich zanechal? Nuž… nuž, rozhodol som sa zavládnuť staruchinými peňazmi a upotrebiť ich na svoje prvé roky, netrápiac mať, na zabezpečenie seba v univerzite, na prvé kroky po univerzite, — a urobiť to všetko široko, radikálne, tak, abych si už celú novú kariéru dokonále zariadil a stal na novú, nezávislú cestu… Nu… nu, a to je všetko…

Rozumie sa, že som zabil staruchu, — a urobil som to zle… nu a dosť!

V plnej vysilenosti dovliekol sa do konca vypravovania s sklopil hlavu.

— Oh, to nie je to, to nie je to, rozžialená zvolala Sóňa, — či by to bolo možné… nie, to je nie tak, nie je to tak!

— Sama vidíš, že nie tak!… Ale ja som ti úprimne vyprával pravdu!

— Ale jakáže je to pravda? O, Pane Bože!

— Veď som ja len voš zabil, Sóňa, neužitočnú, mrzkú, škodlivú.

— Človek že je voš?

— Veď aj ja viem, že nie je voš, odpovedal, podivne hľadiac na ňu. — Ale ostatne ja táram, Sóňa, dodal, — dávno už táram… To všetko nie je to; pravdu hovoríš. Sú to celkom, celkom, celkom iné príčiny! Dávno som s nikým nehovoril, Sóňa… Veľmi ma teraz bolí hlava.

Oči jeho horely zimničným ohňom. Začínal skoro blúzniť; nespokojný úsmev objavil sa na jeho rtoch! Roznietený stav ducha už prezradzoval hroznú vysilenosť. Sóňa poňala, jako sa mučí. Aj u nej začala sa hlava točiť. Podivne jakosi hovoril: jako by aj pochopiteľne, ale… jakože. Jakože! Ó, Pane Bože! Zalamovala rukami v zúfalstve.

— Nie, Sóňa i to nie je to! začal opäť, podvihnúc naraz hlavu, jako by neočakávaný obrat myšlienok ho prekvapil a znova povzbudil; to nie je to! Ale lepšie… mysli si (áno! tak je to skutočne lepšie), mysli si, že som samoľubivý, závistlivý, zlý, mrzký, mstivý, a hoci ešte náchyľný k šialenosti. (Nech je to všetko odrazu! O šialenosti hovorili už prv, spozoroval som!) Povedal som ti pred chvíľou, že som sa nemohol vydržovať v univerzite. A či vieš, že azda preca som mohol? Mať by bola pristala, abych zaplatil, čo bolo treba, a na čižmi, šaty, na chlieb, bol bych si sám zarábal; naisto! Hodiny bývaly; pol rubľa platili za hodinu. Veď pracuježe Razumichin! Ale ja som sa rozozlil a nechcel som. Áno, rozozlil som sa (to je slovo primerané). Zaliezol som vtedy jako pavúk do toho kúta. Ty si veď bola v mojej diere, videla si… A či vieš, Sóňa, že nízke povaly a tesné izby dušu a rozum tlačia! Ó, jako som ja nenávidel túto dieru! A preca vyjsť z nej som nechcel. Náročky som nechcel! Celé dni som nevychádzal a pracovať som nechcel; ani jesť som nechcel, ustavične som len ležal. Prinesie Nastázia, — pojem, neprinesie — aj tak deň minie; náročky zo zlosti som neprosil! V noci svetla nieto, ležím v temnote, ale na sviečku nechcem si zarobiť. Treba bolo študovať, — rozpredal som knihy; a na stole mojom, na zápiskoch a na sošitoch, aj teraz na palec prachu leží. Radšej som ležal a premýšľal. A ustavične som len premýšľal… A mával som rozličné, podivné sny; darmo hovoriť jaké! Ale vtedy začalo sa mi zdať ako vo sne, že… Nie, to nie je tak! Zasa nerozprávam tak! Vidíš, vtedy ustavične som sa spytoval sám seba: prečo som taký hlúpy, že, jestli iní sú hlúpi a keď viem už naisto, že sú hlúpi, prečo sám nechcem byť rozumnejší? Potom som sa dozvedel, Sóňa, že kebych mal čakať, kým všetci budú rozumnými, že by to bolo príliš dlho… Potom som sa ešte dozvedel, že to ani nikdy nebude, že ľudia sa nezmenia a nikto ich nepreinačí, nestojí tedy mariť práce! Áno, to je tak!… To je ich zákon… zákon, Sóňa! To je tak!… A ja teraz viem, Sóňa, že kto je silný a mocného rozumu a ducha, ten je nad nimi aj pánom! Kto na veľa sa odváži, ten má u nich pravdu. Kto môže na veľké veci napľuť, ten je u nich aj zákonodarcom, a kto sa môže najviac odvážiť, ten má medzi všetkými najviac pravdy! Tak to bolo dosiaľ a tak bude vždy! Len slepý to nevidí!

Raskoľnikov, hovoriac toto, hoc aj hľadel na Sóňu, ale sa už nestaral, či to pochopí alebo nie. Zimnica sa ho zmocnila celkom. Bol v akomsi mračnom nadšení. Soňa poňala, že tento mračný katechizmus stal sa jeho vierou a zákonom.

— Dovtípil som sa vtedy, Sóňa, pokračoval nadšene, — že moc dáva sa len tomu, kto sa odváži sohnúť a vziať ju. Tu je len jediné, jediné: len sa odvážiť! Vymyslel som si vtedy istú myšlienku, prvý raz v živote, ktorú nikto, nikto a nikdy ešte predo mnou si nevymyslel! Nikto! Predstavilo sa mi naraz jasne jako slnko, jakože je to reku, že nikto dosiaľ neodvážil sa a nesmie, idúc mimo všetkých týchto ohavností, vziať celkom prosto všetko za chvost a strepať k čertu! Zachcelo sa mi osmeliť sa a zabil som… chcel som sa len osmeliť, Sóňa, to je všetka príčina.

— Ó, mlčte, mlčte! skríkla Soňa, pľasknúc rukami. — Boha ste sa spustili a Boh vás ranil slepotou, vydal diablovi…

— Abych nezabudol, Sóňa, keď som vtedy ležal v temnote, zdalo sa mi tiež ustavične, že ma diabol pokúša. Čo?

— Mlčte! Nesmejte sa, rúhač, ničomu, ničomu tomu nerozumiete! Ó, Pane Bože, ničomu tomu nerozumie!

— Mlč, Sóňa, ja sa vôbec nesmejem, veď sám tiež viem, že ma čert svádzal. Mlč, Sóňa, mlč! opakoval zamračený naliehavo. — Viem všetko. Všetko som si to už porozmýšľal a prešeptal, keď som vtedy ležal v temnote… O všetkom tom som sa sporil sám so sebou do poslednej črty a všetko viem, všetko! A jako ma omrzely, jako ma omrzely vtedy všetky tie táraniny! Všetko som chcel zabudnúť a začať znova, Sóňa, a prestať tárať! Či vari myslíš, že som išiel nazdarboh jako durak? Šiel som jako rozumný a to ma práve zahubilo. Či myslíš, vari, že nevedel som na príklad hoci to, že keď som sa už začal opytovať a skúmať seba, či mám právo mať moc? — že tedy nemám toho práva. Alebo keď si kladem otázku: či je človek voš? — tedy že nie je človek všou pre mňa, ale je všou pre toho, komu to ani do hlavy nepríde a kto ide priamo bez otázok… A jestli som sa už toľko dní trápil otázkou, či by Napoleon išiel alebo nie? tedy preca jasne som cítil, že nie som Napoleon… Všetku, všetku muku všetkého toho tárania som vytrpel, Sóňa, a prial som si ho striasť s pliec; chcel som, Sóňa, zabiť bez kazuistiky, zabiť pre seba, pre seba jediného. Nechcel som lhať v tej veci ani sebe. Nezabil som ju preto, abych pomohol matke — nesmysel! Nezabil som preto, abych, keď nadobudnem prostriedky a moc, stal sa dobrodincom ľudstva. Nesmysel. Zabil som ju len tak; pre seba som zabil, pre seba jediného; — ale či bych sa stal potom niečím dobrodincom, alebo celý život jako pavúk chytal bych všetkých do pavučiny a zo všetkých životnú šťavu bych vyciciaval, mne v tú chvíľu muselo byť všetko jedno!… A čo je hlavné, ani peniaze mi neboly potrebné, Sóňa, keď som ju zabil; neboly mi ani tak peniaze potrebné, jako niečo iného… Teraz to všetko viem… Rozumej mi: môžbyť, kebych šiel tou istou cestou, nikdy viac už bych neopakoval vraždy. Bolo mi treba dozvedeť sa niečo iného, iné podnecovalo ma; bolo mi treba dozvedeť sa vtedy, čím skôr sa dozvedeť, či som voš jako všetci, alebo človek? Či budem môcť prestúpiť, či nebudem môcť? Či sa odvážim sohnúť a vziať a či nie? Či som tvor trasúci sa, alebo mám právo…

— Zabíjať? Zabíjať máte právo? plesknula rukami Sóňa. — E-eh, Sóňa, skričal podráždene, chcel jej čosi nadhodiť, ale pohŕdavo zamlčal. — Neprerušuj ma, Sóňa! Chcel som ti len jedno dokázať, že ma čert vtedy ťahal, a len potom už mi objasnil, že som nemal práva ta chodiť, keďže som zrovna taká voš, jako všetci ostatní. Posmieval sa mi a preto prišiel som teraz k tebe! Privítaj hosťa! Keby nebol voš, či by som prišiel k tebe? Počuješ, keď som vtedy šiel k staruche, šiel som len oprobovať… Tak si to zapamätaj!

— A zabili ste! Zabili!

— Ale jako ešte zabil? Či vari tak zabíjajú? Či tak chodia zabíjať, jako som ja vtedy šiel? Niekedy ti rozpoviem, jako som šiel… Čože som ja azda staruchu zabil? Seba som zabil, a nie staruchu! Tu som sa odrazu zabil na veky!… Ale starygu tu čert zabil, a nie ja… Dosť, dosť, Sóňa, dosť! Daj mi pokoj, zakričal naraz v kŕčovitom žiali, — daj mi pokoj!

Oprel sa lokťmi o kolená a jako kliešťami stisnul dlaňmi hlavu. — Jaké utrpenie! vyletel z úst Sóniných trápny nárek.

— Čože si teraz počať, povedz! opýtal sa, zdvihnúc naraz hlavu, a hľadel na ňu s tvárou, zohavenou od zúfalstva.

— Čože si počať! zvolala, vyskočiac naraz s miesta, a oči jej plné sĺz naraz zablyšťaly. — Vstaň! (Schytila ho za rameno; zdvihol sa, hľadiac na ňu skoro s podivením). Iď hneď, v túto chvíľu, staň na krížnej ceste, pokloň sa, pobozkaj najprv zem, ktorú si oškvrnil, potom sa pokloň celému svetu, na všetky štyri strany a povedz všetkým nahlas: „Zavraždil som!“ Vtedy Boh opäť ti pošle život. Pôjdeš? Pôjdeš? pýtala sa ho, všetka sa trasúc jako v záchvate zimnice, schvatila ho za obe ruky, pevne stisknúc ich v svojich rukách a hľadela na neho ohnivým pohľadom.

Podivil sa a bol až veľmi prekvapený jej nenadálym nadšením.

— Ty azda o kátorge hovoríš, Sóňa? Treba sa tedy udať? opýtal sa zamračený.

— Vziať na seba utrpenie a vykúpiť sa ním, to je potrebné.

— Nie! Nepôjdem k nim, Sóňa.

— A žiť, jako budeš žiť? S čím budeš žiť? zvolala Sóňa, — Či je to vari teraz možné? Jakože ty budeš hovoriť s matkou? (Ó, s nimi, s nimi čo sa teraz stane!) Ale čo hovorím! Veď si už opustil matku a sestru. Veď si ich opustil, opustil. Ó, Pane Bože! skričala, — veď on to už sám všetko vie! Nu, jakože, jakože možno bez človeka žiť? Čo bude teraz s tebou?

— Nebuď dieťaťom, Sóňa, povedal ticho. Čím som sa previnil pred nimi? Prečo ísť? Čo im poviem? Všetko to je len prízrak… Oni sami miliony ľudí ničia a pokladajú to ešte za ctnosť. Sú šudieri a podliaci, Sóňa!… Nepôjdem. Čože im poviem? Že som zabil a peniaze vziať som sa neodvážil, schoval som ich pod kameň? dodal s jedovitým úsmeškom. Veď sa mi budú posmievať a povedia: durak, nevzal. Bojko a durak! Ničoho, ničoho nepochopia, Sóňa a nie sú hodní pochopiť. Prečo bych šiel? Nepôjdem. Nebuď deckom, Sóňa…

— Utrápiš sa, utrápiš sa, opakovala, prestierajúc k nemu ruky so zúfalou prosbou.

— Azda som na seba len natáral, zamračený poznamenal, jako by v zádumčivosti; — môžbyť som ešte človek a nie voš, a ponáhľal som sa odsúdiť seba… Ešte sa budeme boriť.

Hrdý úsmev pohrával na jeho rtách.

— Takú muku znášať! A k tomu celý život, celý život!…

— Privyknem… povedal mračný a zamyslený. Počuješ, začal o chvíľu, — dosť bude plakať, čas je vziať sa za dielo: prišiel som ti povedať, že ma hľadajú a chytajú…

— Ach! skričala Sóňa naľakaná.

— Nu, čože si skríkla! Sama želáš, abych šiel na kátorgu, a teraz si sa naľakala! Ale vieš čo, ja sa im nedám. Budem sa s nimi ešte boriť a ničoho nevykonajú. Nemajú opravdivých dôkazov. Včera som bol vo veľkom nebezpečenstve a myslel som, že som už tam; dnes sa vec popravila. Všetky dôkazy ich majú dva konce, to jest ich obvinenia môžem obrátiť k svojmu prospechu, rozumieš? a obrátim; lebo som sa teraz tomu naučil… Ale do väzenia ma posadia istotne. Keby nebolo bývalo jednej príhody, boli by azda posadili už dnes, môžbyť posadia ešte dnes… Ale to je nič, Sóňa: posedím a pustia ma… lebo nemajú ani jedného ozajstného dôkazu a nebudú mať, ručím za to. A s tým, čo majú nemôžu odsúdiť človeka. Nu, dosť… Ja len preto, aby si vedela… So sestrou a matkou postarám sa nejako tak spraviť, aby ich presvedčil o protivnom a nenaľakal ich… Sestra teraz ostatne je, zdá sa, zaopatrená tedy aj mať… To je všetko. Ale buď opatrná. Budeš ku mne chodiť do väzenia, keď budem sedeť?

— Ó, budem! Budem!

Oba sedeli vedľa seba smutní a skľúčení, jako po búrke na mori vyvrhnutí na pustý breh. Hľadel na Sóňu a cítil ako veľa spočívalo na ňom jej lásky a ku podivu, bolo mu naraz ťažko a boľastne, že ho tak miluje. Áno, to bol zvláštny a úžasný pocit! Idúc k Sóni, cítil, že v nej spočíva všetka jeho nádej a všetok východ; myslel si, že složí aspoň časť svojich múk a naraz teraz, keď celé jej srdce obrátilo sa k nemu, naraz pocítil a uvedomil si, že je nepomerne nešťastnejším, než bol prv.

— Sóňa, povedal, — radšej už ku mne nechoď, keď budem sedeť vo väzení.

Sóňa neodpovedala a plakala. Minúlo niekoľko minút.

— Máš na sebe krížik? naraz sa neočakávane spýtala.

Zpočiatku nepochopil otázky.

— Nie, nemáš? — Na, vezmi tento cyprusový. Ja mám iný, medený, Lizavetin. Vymenily sme si s Lizavetou krížiky; ona mi dala svoj krížik a ja jej svoj obrázok. Teraz budem nosiť Lizavetin a tento dám tebe. Vezmi… veď je to môj, môj! — prosila ho. — Veď spolu pôjdeme trpeť, spolu tiež kríž poneseme!…

— Daj! povedal Raskoľnikov. Nechcelo sa mu ju rozhorčiť. Ale hneď odtrhol vystretú pre kríž ruku.

— Teraz nie, Sóňa. Radšej potom, dodal, aby ju uspokojil.

— Áno, áno, radšej, radšej, dodala, — keď pôjdeš na utrpenie, potom si ho zavesíš. Prídeš ku mne, ja ti ho zavesím, pomodlíme sa a pôjdeme.

V túto chvíľu ktosi tri razy zaklepal na dvere.

— Sofija Semjonovna, či možno vojsť? ozval sa čísi veľmi známy, úctivý hlas.

Sóňa rozbehla sa ku dverám naľakaná… Do izby nazrela belovlasá tvár pána Lebezjatnikova.