ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potom, pri spomienke na túto chvíľu, Raskoľnikovi predstavovalo sa všetko takto:

Šum, ktorý bolo počuť za dverami, naraz chytro sa zväčšil a dvere sa trochu otvorily.

— Čo takého? zakričal mrzuto Porfirij Petrovič. — Veď som vás napred upozornil…

Chvíľu nebolo odpovedi, ale bolo zrejmé, že za dverami bolo niekoľko ľudí a jako by niekoho odstrkovaly.

— Ale čože je tam takého? nepokojne opakoval Porfirij Petrovič.

— Areštanta, Nikolaja, priviedli, ozval sa čísi hlas.

— Netreba! Preč! Počkať!… Prečo sem leze! Aký je to neporiadok! zakričal Porfirij a skočil k dverám.

— Ale on… začal opäť ten istý hlas a naraz jako by ho uťal.

Asi dve sekundy, nie viac, trval skutočný zápas; potom naraz jako by ktosi kohosi odstrčil a hneď zatým akýsi veľmi bledý človek vkročil priamo do kabinetu Porfirija Petroviča.

Vid tohoto človeka na prvý pohľad bol veľmi zvláštny. Hľadel priamo pred seba, ale jako by nikoho nevidel. V jeho očiach žiarila odhodlanosť, ale spolu smrteľná bledosť pokrývala jeho tvár, jako by ho priviedli na popravu. Celkom pobledlé rty jeho trochu sa triasly.

Bol ešte veľmi mladý, oblečený jako človek prostého stavu, rastu prostredného, chudorľavý, s jemnými, jako by suchými črtami obličaja. Neočakávane im odstrčený človek prvý vrhol sa za ním do izby a schvatil ho za plece: to bol strážnik; ale Nikolaj škubnul rukou a vyrval sa mu ešte raz.

V dverách tlačilo sa niekoľko zvedavých. Niektorým z nich veľmi sa chcelo vojsť. Všetko toto udalo sa skoro v jeden mih oka.

— Preč? ešte je privčas! Počkaj, kým ťa zavolájú!… Prečo ste ho skôr, ako treba, priviedli? mrmlal celkom rozpajedený a jako by zmätený Porfirij Petrovič. Ale Nikolaj naraz kľakol.

— Čo chceš? zakričal Porfirij náramne prekvapený.

— Moja vina! Môj hriech! Ja som vrah! naraz povedal Nikolaj trochu zadychčaným, ale dosť zreteľným hlasom.

Nastalo ticho a trvalo asi desať sekúnd; všetci jako by strnuli; ba aj strážnik côfnul, už nepristupoval k Nikolajovi a stál nehybne pri dverách.

— Ale čože je to? zakričal Porfirij Petrovič, spamätujúc sa z chvíľkovej strnulosti.

— Ja… som… vrah… opakoval Nikolaj.

— Jako… ty… Jako… Koho si zabil?

Porfirij Petrovič, ako bolo videť, bol zmätený. Nikolaj chvíľočku mlčal.

— Alenu Ivanovnu a sestričku jej, Lizavetu Ivanovnu, som… zabil… toporom. Pomútil sa mi rozum… dodal naraz a opäť umĺkol. Ustavične kľačal.

Porfirij Petrovič stál chvíľku, jako by rozvažoval, ale potom sa rozbehol a začal máchať rukami na nezvaných svedkov. Tí hneď zmizli a dvere zatvorili. Potom pozrel na Raskoľnikova, ktorý stal v kúte a udivene hľadel na Nikolaja; zamieril už k nemu, ale naraz sa zastavil, podíval sa na neho, potom na Nikolaja, potom zas na Raskoľnikova, potom opäť na Nikolaja a naraz vrhol sa na Nikolaja.

— Čože ma ty so svojím pomúteným rozumom predbehuješ, zakričal na neho skoro so vztekom. Ešte som sa ťa nepýtal, či si mal rozum pomútený… hovor: ty si ich zabil?

— Ja som vrah… soznávam… povedal Nikolaj.

— E-eh! Čím, si ich zabil?

— Toporom. Zaopatril som si ho.

— Eh! Náhli sa! Sám?

Nikolaj nepoňal otázky.

— Sám si ich zabil?

— Sám. A Míťka nemá viny ani účasti vo všetkom tom.

— Ale neponáhľaj sa ty s Míťkom! E-eh!…

— A jakože si, jakože si so schodov sbehol. Veď dvorníci vás oboch videli?

— To som ja, abych odvrátil pozornosť… vtedy… bežal s Míťkom, odpovedal Nikolaj.

— Tak je to! zlostne zakričal Porfirij: — nehovorí svoje vlastné slová! zamrmlal jako by pre seba a naraz opäť spozoroval Raskoľnikova.

Bol, ako videť, tak zaujatý Nikolajom, že na chvíľku aj zabudol na Raskoľnikova. Teraz sa naraz spamätal, ba bol znepokojený.

— Rodion Romanovič, báťuška! Prepáčte, prosím, rozbehol sa k nemu, — to nie je možné, prosím… buďte láskavý… nemáte tu teraz do činenia… ja aj sám… vidíte, jaké prekvapenie!… Buďte tak láskavý!…

Vzal ho za ruku a ukázal mu na dvere.

— Zdá sa, že ste toho neočakávali? povedal Raskoľnikov, pravda, nepochopil veci ešte jasne, ale silne sa už obodril.

— Ani vy, báťuška, ste toho neočakávali. Vidíte, jako sa vám rúčka trasie! He — He!

— Aj vy sa trasiete, Porfirij Petrovič.

— Áno, aj ja sa trasiem; neočakával som toho, prosím!

Stáli už v dverách. Porfirij netrpelivo čakal, aby Raskoľnikov vyšiel.

— A surprís mi tedy ani neukážete? povedal naraz Raskoľnikov posmešne.

— Hovorí, ale zúbky mu v ústach drkocú, he — he! Ironický ste vy človek! Nu, do videnia.

— A po mojom s Bohom zostávajte!

— Jako Pán Boh dá, prosím, jako Boh dá! zamrmlal Porfirij so skriveným jakýmsi úsmevom.

Raskoľnikov spozoroval, keď išiel cez kanceláriu, že sa mnohí na neho pozorne podívali. V pitvore v zástupe videl oboch dvorníkov z toho domu, ktorých vtedy v noci vyzýval ísť v policiu. Stáli a čosi čakali. Ale len čo vyšiel na schody, naraz počul za sebou opäť hlas Porfirija Petroviča. Obrátil sa a videl, že ho doháňa zadychčaný.

— Ešte jedno slovko, Rodion Romanovič; straniva všetkého toho ostatného jako Boh dá, ale preca bude treba formálne na niečo sa spýtať… tedy sa ešte uvidíme, tak prosím!

A Porfirij stál pred ním s úsmevom.

— Tak, prosím, dodal ešte raz.

Bolo možné sa domnievať, že sa mu chcelo ešte niečo povedať, ale nešlo mu to jakosi z úst.

— A vy mi, Porfirij Petrovič, prepáčte to predošlé… prenáhlil som sa, začal Raskoľnikov už celkom, obodrený.

— Nič to preto, prosím, dodal Porfirij skoro radostne. — Ja aj sám, prosím… Mám jedovatú povahu, priznávam sa a ľutujem! Ale veď sa uvidíme, prosím. A dá Pán Boh veľmi a veľmi skoro sa uvidíme!

— A zúplna sa poznámime? dodal Raskoľnikov.

— A zúplna sa poznámime, prisvedčil Porfirij a prižmúriac oči, podíval sa na neho veľmi vážne. — Teraz idete na menoviny?

— Na pohreb.

— Ach, áno, na pohreb! Zdravia svojho si šetrite, zdravia, prosím…

— Ja už ani neviem, čo bych vám mal priať so svojej strany! dodal Raskoľnikov, začínajúc už sostupovať so schodov, ale naraz opäť sa obrátil k Porfirijovi: prial bych vám najväčší úspech, veď vidíte, jaký je váš úrad komický!

— Prečo komický, prosím? hneď napnúl sluch Porfirij Petrovič, ktorý tiež začal bol odchádzať.

— Jakože by nie, veď toho úbohého Nikolaja tak ste bezpochyby sužovali a trápili psychologicky, podľa svojho spôsobu, kým sa nepriznal; dňom a nocou bezpochyby ste mu dokazovali: „ty si vrah, ty si mordár...“ nu a teraz, keď sa už priznal, zasa ho budete rozobierať po kôstkam: „Cigániš, hovorím ti, ty nie si vrahom! Nemohol si byť ním! Nehovoríš svoje vlastné slová!“ Nuž, akože by to potom nebol úrad komický?

— He-he-he! Tedy ste si preca všimli, že som povedal práve Nikolajovi, že „nehovorí svoje vlastné slová“?

— Jakože bych si nevšímnul!

— He-he! Ste vtipní, ste vtipní, prosím. Všetkého si všímnete! Opravdivý, bystrý rozum. Práve na najkomickejšiu strunu viete uderiť… he-he! U Gogoľa medzi spisovateľmi, vraj, táto črta sa objavovala v najvyššom stupni?

— Áno, u Gogoľa.

— Áno, prosím, u Gogoľa. Do najpríjemnejšieho videnia, prosím!

— Do najpríjemnejšieho videnia…

Raskoľnikov šiel priamo domov. Bol tak zmätený, tak popletený, že keď prišiel už domov a vrhol sa na diván, asi štvrť hodiny sedel odpočívajúc a snažiac sa aspoň trochu sobrať myšlienky. O Nikolajovi ani nechcel rozmýšľať: cítil veliké svoje prekvapenie, cítil, že v priznaní Nikolajovom je čosi nevysvetliteľného, podivného, čoho teraz nijako nemôže poňať. Ale priznanie Nikolajovo bol fakt skutočný. Následky toho priznania hneď boly mu jasné: lož nemohla nevyjsť na javo a vtedy dajú sa zas do neho. Ale aspoň do tých čias je slobodný a musí istotne niečo pre seba spraviť, lebo nebezpečenstvo je neodvratné.

Ale v jakom preca stupni? Položenie začalo sa vyjasňovať. Pripomínajúc si zhruba, v celkovom spojení, celú nedávnu scénu s Porfirijom, nemohol nezatriasť sa ešte raz od úžasu. Pravda, neznal ešte všetkých cieľov Porfirijových, nemohol vniknúť do všetkých nedávnych jeho plánov. Ale časť ihry bola odhalená a, rozumie sa, nikto lepšie než on nemohol poňať, jakým hrozným bol pre neho tento „smer“ v hre Porfirijovej. Ešte trochu a mohol sa celkom, fakticky prezradiť. Porfirij, znajúc chorobnú jeho povahu, a hneď na prvý pohľad preniknúc ho, konal všetko hoci príliš rozhodne, ale skoro isto. Pravda, Raskoľnikov nedávno až veľmi sa zkompromitoval, ale do faktov preca ešte nedošlo; všetko to je ešte len poťažné. Ale či tak všetkému tomu teraz rozumie? Či sa nemýli? K jakému práve cieľu smeroval dnes Porfirij? Či mal skutočne dnes niečo pripravené? A čože to bolo? Či čakal skutočne na niečo, alebo nie? Jakože by sa boli rozišli dnes, keby nebola nastala neočakávaná katastrofa skrze Nikolaja?

Porfirij skoro celú svoju ihru ukázal; pravda, riskoval, ale ju ukázal, a keby (ustavične sa zdalo Raskoľnikovi) Porfirij skutočne bol mal viac, bol by aj to ukázal. Čo znamená ten „surpris“? Posmech, či čo? Či sa mohlo pod tým skrývať aspoň niečo podobného faktu, rozhodnému obvineniu? Včerajší človek? Kam zmizol? Kde bol dneska? Veď ak má Porfirij niečo určitého, tedy je to už v spojení so včerajším človekom…

Sedel na diváne, svesiac hlavu, opierajúc sa lokťami o kolená a zakrývajúc rukami obličaj. Nervózna triaška udržovala sa ešte v celom jeho tele. Konečne vstal, vzal čapicu, zamyslel sa a obrátil sa k dverám.

Tušil jakosi, že aspoň dnes skoro iste môže sa považovať za bezpečného. Naraz v srdci svojom pocítil skoro radosť; zachcelo sa mu čo najskôr ku Katerine Ivanovne. Na pohreb, rozumie sa, zmeškal, ale na kar má ešte čas a tam hneď uvidí Sóňu.

Zastavil sa, zamyslel sa a chorobný úsmev sa ukázal na jeho rtoch. — Dnes! Dnes! opakoval pre seba: — áno, ešte dnes! Musí to tak byť…

Len čo chcel otvoriť dvere, dvere sa naraz začaly otvárať samé. Zatriasol sa a odskočil. Dvere sa otvorily zvoľna a ticho a naraz objavila sa postava — včerajšieho človeka zpod zeme.

Človek zastavil sa na prahu, pozrel mlčky na Raskoľnikova a urobil krok do izby. Bol na vlas taký jako včera, tá istá postava, rovnako oblečený, ale v tvári a v pohľade jeho stala sa silná zmena: hľadel teraz jakosi zarmútene, a keď postál chvíľu, hlboko vzdýchol.

— Čo by ste radi? spýtal sa so zamierajúcim srdcom Raskoľnikov.

Človek trochu mlčal a naraz hlboko, skoro až k zemi sa mu poklonil. Aspoň sa dotkol zeme prstom pravej ruky.

— Čo to robíte? skríknul Raskoľnikov.

— Odpustite! ticho povedal človek.

— Čo vám odpustiť?

— Mstivé myšlienky.

Oba hľadeli druh na druha.

— Mrzelo ma to, keď ste ráčili vtedy prísť, azda v opilosti, a volali ste dvorníkov v policiu, aj na krv ste sa spytovali, mrzelo ma, že vás nechali, považujúc za opitého. A tak ma to mrzelo, že som nemohol spať. A keďže som si zapamätal adresu, nuž som včera prišiel sem a vypytoval som sa…

— Kto prišiel? skočil mu do reči Raskoľnikov, začínajúc spomínať.

— Ja totiž som vám ublížil.

— Teda vy ste z toho domu?

— Áno, ja som tam vtedy s nimi stál vo vrátach, ak sa pamätáte? Mám tam aj svoje remeslo od dávna. Som kožušník, mešťan, pracujem doma… ale najviac ma mrzelo…

Raskoľnikov naraz jasne spomenul si na celú predvčerajšiu scénu pri vrátach; spomenul, že okrem dvorníkov stálo tam vtedy ešte niekoľko ľudí, stály tam aj ženské. Spomenul si na istý hlas, čo žiadal, aby ho odviedli priamo v policiu. Na obličaj hovoriaceho nemohol si spomenúť, ani teraz ho nepoznal, ale zostalo mu v pamäti, že mu aj odpovedal čosi vtedy, obrátiac sa k nemu…

Nuž tedy týmto sa vysvetlil všetok včerajší úžas. Najhroznejšie bolo pomysleť, že skutočne len že nezahynul, len že sa nezahubil pre takú nepatrnú okolnosť. Tedy okrem nájmu bytu a rozhovoru o krvi tento človek nič nemôže povedať. Týmto spôsobom aj Porfirij nemá ničoho, ničoho okrem tohoto horúčkového blúznenia, nijakých faktov okrem psychologie, ktorá má dva konce, nič istého. Ak sa neobjavia tedy už nijaké fakty (a nesmia sa viac objaviť, nesmia, nesmia sa!), čože môžu s ním vykonať? Čím mu môžu definitívne dokázať vinu, aj keby ho zavreli. A Porfirij tedy len teraz, len pred chvíľou sa dozvedel o byte a dosiaľ toho ani nevedel.

— To ste vy povedali dnes Porfirijovi… o tom, že som ta prišiel? riekol prekvapený neočakávanou myšlienkou.

— Jakému Porfirijovi?

— Vyšetrujúcemu sudcovi.

— Povedal som. Dvorníci vtedy nešli, šiel som tedy ja.

— Dnes?

— Minútu pred vami som tam bol. A všetko som počul, všetko jako vás trýznil.

— Kde? Čo? Kedy?

— Ale tam, u neho, za priehradkou som celý ten čas sedel.

— Jako? Teda vy ste boli tým surprisom? A jakože sa to mohlo stať? Prosím vás!

— Keď som videl, začal mešťan — že dvorníci na moje slová nechcú ísť, lebo je, vraj, už neskoro a bude sa úradník aj zlobiť, že prišli v nepríležitý čas, bol som rozmrzený, nemohol som spať a začal som sa vyzvedať. Keď som sa dozvedel včera, išiel som dnes. Prišiel som po prvé — nebol tam, prišiel som o hodinu neskôr — neprijal ma, po tretie som prišiel — pustili ma k nemu. Začal som mu vyprávať, jako všetko bolo, a on behá po izbe a bije sa päsťou do pŕs: „Čo vy, zbojníci, so mnou robíte? Kebych to bol vedel, bol bych ho dal strážou priviesť!“ Potom vybehol, kohosi zavolal a začal s ním v kúte hovoriť, a potom zasa ku mne, začal sa vypytovať a nadávať. Ja som mu udal všetko, vyprával som, že na moje včerajšie slová nič ste sa neopovážili odpovedať a že ste ma nepoznali. Tu začal opäť behať, ustavične sa bil do pŕs, nadával a behal, ale keď oznámili vás, — nu, povedá, hybaj za priehradku, seď tam ani sa nehni, čo by si čokoľvek počul, aj stoličku mi sám priniesol a zavrel ma; azda sa ťa aj niečo spýtam. Ale keď priviedli Nikolaja, vtedy ma pustil po vás; ja ťa ešte, hovorí, zavolám a budem ťa vypočúvať…

— A Nikolaja vypočúval v tvojej prítomnosti?

— Keď vás vyviedol, vyviedol aj mňa a začal vypočúvať Nikolaja.

Mešťan sa zastavil a naraz opäť urobil poklonu, dotknúc sa prstom podlahy.

— Odpustite mi, že som vás očerňoval z pomsty.

— Boh odpustí, odpovedal Raskoľnikov a len čo to povedal, mešťan sa mu poklonil, ale už nie k zemi, lež po pás, zvoľna sa obrátil a vyšiel z izby. „Všetko je o dvoch koncoch, teraz je všetko o dvoch koncoch,“ opakoval Raskoľnikov a viac než kedykoľvek bodro vyšiel z izby.

„Teraz sa ešte budeme pasovať,“ povedal so zlobným úsmeškom, sostupujúc so schodov. Zloba sa týkala jeho samého; s pohŕdaním a stydom spomínal potom svoju „malomyseľnosť“.