ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno, ktoré nasledovalo po osudnom pre Petra Petroviča rozhovore s Dúnečkou a s Puľcherijou Alexandrovnou spôsobilo vytrezvenie i u Petra Petroviča. K najväčšej svojej mrzutosti bol prinútený pomaly prijímať za fakt dokonaný a nezvratný to, čo ešte včera zdalo sa mu udalosťou skoro fantastickou, nemožnou. Čierny had raneného samoľubia celú noc hlodal jeho srdce. Keď vstal z postele, hneď sa podíval do zrkadla. Bál sa, že sa rozliala v ňom cez noc žlč. Ale s tejto strany všetko bolo doteraz v poriadku a keď pozrel na svoj blahorodý, biely, trochu za posledné časy stlstnutý obličaj, Peter Petrovič sa na chvíľku až uspokojil v úplnom presvedčení, že najde si nevestu niekde v inom mieste, áno azda ešte lepšiu; ale hneď sa spamätal a energicky si odpľul, čím vyvolal mlčanlivý, ale sarkastický úsmešok v mladom svojom priateľovi a spoluobyvateľovi Andrejovi Semjonovičovi Lebezjatnikovi. Úsmešok tento Peter Petrovič spozoroval a v duchu hneď postavil ho na rováš svojemu mladému priateľovi. Za posledné časy mal príležitosť už veľa tých rovášov mu narobiť. Zlosť jeho sa zdvojnásobila, keď si naraz rozvážil, že nemal oznamovať včera včerajšie rezuľtáty Andrejovi Semjonovičovi. To bola druhá včerajšia chyba, ktorú urobil v prenáhlení z prílišnej expanzívnosti, v podráždenom stave… Potom celé toto ráno, ako náročky nasledovala nepríjemnosť za nepríjemnosťou. Ba aj v senáte očakával ho akýsi nezdar v pravote, v ktorej tam intervenoval. Ale zvlášte podráždil ho domáci pán, u ktorého najal byt v nádeji na skorú svadbu a zariadil ho na vlastný účet; tento pán, jakýsi zbohatlý nemecký remeselník, nijakým spôsobom nechcel dať súhlas ku zrušeniu práve uzavretého dohovoru a žiadal predpísanú v dohovore pokutu pre nevyplnenie prijatých podmienok, nehľadiac na to, že Peter Petrovič vracal mu byt skoro od nova zariadený. Práve tak ani v sklade nábytkovom nijakým spôsobom nechceli vrátiť ani jedného rubľa zo závdavku za kúpený, ale ešte neprevezený do bytu nábytok. „Nebudem sa preca naschvál ženiť k vôli nábytku!“ škrípal zubami Peter Petrovič a pri tom ešte raz mihnula mu hlavou zúfalá myšlienka: „Ale či skutočne všetko to je tak nenávratne stratené a končené? Či nie je možné ešte ráz oprobovať?“ Myšlienka na Dúnečku ešte raz vábne zaujala jeho srdce. Trápne preniesol túto chvíľu a veru, keby bolo možné hneď len jediným želaním usmrtiť Raskoľnikova, Peter Petrovič bez odkladu predniesol by toto želanie.

„Chyba bola okrem toho ešte v tom, že som im vôbec nedával peňazí,“ myslel si, keď ešte vchádzal do izbice Lebezjatnikovej, — „a prečo som len, do Paroma, tak zožidovel? V tom preca nebolo nijakej sporivosti! Myslel som, že ich takto prísnejšie budem držať a prinútim, aby na mňa hľadely jako na Prozreteľnosť, a ony tak!… Fi!… Nie, kebych im bol vydal za celý ten čas na príklad aspoň pol druha tisíca na veno a dary, na rozličné škatuľky, necessery, karneoly, látky a na všetky tie hlúposti od Knopa a z anglického sklepu, nuž bola by tá vec lepšia a… pevnejšia! Neboly by tak ľahko teraz odoprely! To sú ľudia takého spôsobu, že zaiste pokladali by za povinnosť vrátiť v prípade odopretia aj dary, aj peniaze; ale vrátiť bolo by im ťažko a ľuto! A k tomu svedomie by si robili: jakože, vraj, tak naraz vyhnať človeka, ktorý dosiaľ bol tak štedrým a dosť delikátnym?… Hm! Prerátal som sa!“ A zaškrípuc ešte raz, Peter Petrovič, nazval seba durakom — rozumie sa, že v duchu.

Príduc k tomuto vývodu, vrátil sa domov ešte zlostnejším a podráždenejším, než vyšiel. Prípravy k slávnosti v izbe Kateriny Ivanovny upútaly zčiastky jeho zvedavosť. Ešte včera počul čosi o tom kare; ba pamätal, jako by aj jeho boli pozvali; ale následkom vlastných starostí, všetko to zostalo bez povšimnutia. Vyzvedajúc sa u panej Lippewechselovej, ktorá v neprítomnosti Kateriny Ivanovny (byvšej na cintoríne) obstarávala stôl, dozvedel sa, že kar bude slávnostný, že pozvaní sú skoro všetci nájomníci, medzi nimi aj takí, čo neznali nebohého, že je pozvaný aj Andrej Semjonovič Lebezjatnikov, nehľadiac na predošlú hádku jeho s Katerinou Ivanovnou, a konečne on sám, Peter Petrovič, nielen že je pozvaný, ale aj očakávaný s velikou netrpelivosťou, lebo je skoro najvážnejším hosťom zo všetkých nájomníkov. Sama Amalia Ivanovna bola tiež pozvaná s veľkou úctou, nehľadiac na všetky predošlé nepríjemnosti a preto teraz hospodárila a starala sa, cítiac z toho skoro radosť, a okrem toho bola vycifrovaná, hoci v smútočných šatách, ale celkom nových, hodvábnych, a bola hrdá na to. Všetky tieto fakty a zvesti vnuknuly Petrovi Petrovičovi jakúsi myšlienku a on odišiel do svojej izby, to jest do izby Andreja Semjonoviča Lebezjatnikova, trochu zádumčivý. Vec je v tom, že sa tiež dozvedel, že medzi pozvanými je aj Raskoľnikov.

Andrej Semjonovič sedel z jakejsi príčiny celé toto ráno doma. Medzi týmto pánom a Petrom Petrovičom ustálil sa jakýsi zvláštny, ostatne zčiastky prirodzený pomer. Peter Petrovič ním pohŕdal a nenávidel ho až vyše miery skoro z tých čias, keď sa u neho ubytoval, ale pri tom jako by sa ho trochu obával. Neubytoval sa u neho po príjazde do Petrohradu len z ošklivého skuhrošstva, hoci to bolo skoro hlavnou príčinou. Ešte na vidieku počul o Andrejovi Semjonovičovi, svojom bývalom chovancovi, jako o jednom z najprednejších mladých pokrokárov, ba jako o človeku, ktorý hrá vynikajúcu úlohu v niektorých zaujímavých a báječných spolkoch. To prekvapilo Petra Petroviča. Tieto mocné, vševedúce, každým pohŕdajúce a každému jeho vinu dokazujúce spolky už dávno naháňaly Petrovi Petrovičovi jakýsi zvláštny strach, ostatne docela neurčitý. Pravda sám, a ešte na vidieku, nemohol o ničom podobnom urobiť si aspoň približne určitého poňatia. Počul, jako aj všetci, že sú najmä v Petrohrade, jakísi pokrokári, nihilisti, mravokárci atď. atď., ale podobne jako mnohí zväčšoval, prekrúcal až neslušne smysel a význam týchto názvov. Najviac sa bál už niekoľko rokov mravokárania, a to bolo najhlavnejším základom jeho ustavičného, prehnaného nepokoja, najmä keď túžil preniesť svoju činnosť do Petrohradu. V tomto ohľade bol, jako sa hovorí, nastrašený, jako bývajú niekedy nastrašené malé deti. Pred niekoľko rokmi na vidieku, len čo začal ustrojovať svoju kariéru, bol svedkom ako surovo títo mravokárci v dvoch prípadoch dokázali vinu gubernských, dosť významných osobností, ktorých sa dosiaľ držal a ktoré mu poskytovaly protekciu. Jeden prípad končil sa pre osobu, ktorej bola vina dokázaná, jakosi zvlášte škandalne, a v druhom prípade mal ten, ktorého sa to týkalo, velikú oštaru. Preto Peter Petrovič si umienil, že keď príde do Petrohradu, hneď vyšetrí, o čo ide, a jak bude treba, že na každý prípad vec predíde a nakloní si „mladé naše pokolenie“. V tomto prípade spoliehal sa na Andreja Semjonoviča a pri návšteve na príklad Raskoľnikova naučil sa už jakotak určité frázy struhať z cudzieho hlasu…

Pravda, podarilo sa mu chytro rozoznať v Andrejovi Semjonovičovi neobyčajne neotesaného a neďalekého človeka. Ale to ani trochu nepresvedčilo o protivnom a neobodrilo Petra Petroviča. Áno, keby sa aj presvedčil, že všetci pokrokári sú práve takí blázonkovia, ani vtedy by nezanikol jeho nepokoj. Vlastne do všetkých týchto učení, myšlienok, systémov (s ktorými Andrej Semjonovič sa tak na neho vrhol) mu nič nebolo. Mal svoj vlastný cieľ. Bolo mu len treba čo najskôr, bez odkladu vyšetriť, čo a jako sa tu stalo? Majú títo ľudia význam alebo nie. Či sa má niečoho báť alebo nie? Či mu budú dokazovať vinu, keď podnikne toto alebo iné? Nie len to, či by sa nedalo nejako skloniť ich na svoju stranu podlizovaním a pri tom ich napáliť, ak majú skutočne nejaký význam. Treba bude toho, alebo netreba? Či by nemohol na príklad niečo pripraviť v svojej kariére práve ich prostredníctvom? Slovom očakávalo ho sto otázok.

Tento Andrej Semjonovič slúžil kdesi, bol málokrvný, krtičnatý človek malej postavy, až ku podivu svetlovlasý. Skoro ustavične ho bolely oči. Srdce mal dosť mäkké, ale reč veľmi sebavedomú, niekedy až neobyčajne nadutú — čo v porovnaní s jeho figurkou skoro vždy vypadalo smiešne. U Amalii Ivanovny náležal ostatne do počtu dosť vážnych nájomníkov, to jest nekorheľoval a platil akurátne za byt. Nehľadiac na všetky tieto vlastnosti, Andrej Semjonovič skutočne bol prihlúpy. Pripojil sa k pokroku a k „mladým pokoleniam našim“ — z vášne. Bol to jeden z tej nesčíselnej a rozmanitej legie hlupákov, zdochýnajúcich nedochodčiat a ničomu sa nedoučivších bláznov, ktorí celkom iste mihom pristanú k najmódnejšej bežnej idei, aby ju hneď zhanobili, aby zkarikatúrili všetko, čomu sami niekedy najúprimnejšie slúžia.

Ostatne Lebezjatnikov, nehľadiac ani na to, že bol príliš dobrý, začal tiež zčiastky neznášať svojho spoluobyvateľa a bývalého tútora, Petra Petroviča. Stalo sa to s oboch strán jakosi naraz a vzájomne. Hoci Andrej Semjonovič bol aj prihlúpy, preca znenáhla začal chápať, že Peter Petrovič ho klame a potajomky ním pohŕda a že „nie je naskrze takým tento človek“. Poproboval bol vykladať mu systém Fourierov a teoriu Darwinovu, ale Peter Petrovič najmä posledné časy začal počúvať všetko jakosi až príliš sarkasticky, a nedávno začal sa až hádať. Príčina bola tá, že inštinktívne začal chápať, že Lebezjatnikov je nielen celkom všedný a prihlúpy človek, ale azda aj lhár, a že nemá vôbec nijakých vážnejších sväzkov ani v svojom spolku, ale že len počul čosi z tretieho hlasu; nielen to: ani veci svojej agitátorskej môžbyť nezná poriadne, lebo sa až príliš pletie; kdeže jemu byť mravokárcom! — Mimochodom poznamenáme, že Peter Petrovič za tohoto pol druha týždňa prijímal (zvlášte na počiatku) od Andreja Semjonoviča až veľmi podivnú pochvalu, to jest neodporoval na príklad a mlčal, keď Andrej Semjonovič pripisoval mu ochotu pomáhať budúcemu a skorému sriadeniu novej „komúny“ niekde na Meštianskej ulici; alebo na príklad neprekážať Dúnečke, keď zachce hneď prvý mesiac manželstva opatriť si milenca; alebo nekrstiť svoje budúce deti atď. atď. — všetko na tento spôsob. Peter Petrovič podľa svojho obyčaja nerobil námietok proti takým vlastnostiam, jemu pripisovaným, áno dovoľoval aj takto seba chváliť, — tak mu bola príjemná každá pochvala.

Peter Petrovič rozmeniac s jakýmsi cieľom tohoto rána niekoľko päťprocentných obligacií, sedel pri stole a spočitoval sväzočky bankovák. Andrej Semjonovič, ktorý skoro nikdy nemal peňazí, chodil po izbe a tváril sa sám pred sebou, jako by hľadel na všetky tie sväzočky ľahostajne, ba s opovržením. Peter Petrovič za nič by na príklad neuveril, že Andrej Semjonovič môže sa dívať na také peniaze ľahostajne; a Andrej Semjonovič so svojej strany myslel s trpkosťou o tom, že Peter Petrovič skutočne môže byť schopným takto o ňom mysleť, ba ešte je azda aj rád, že môže poštekliť a podráždiť svojho mladého priateľa rozloženými sviazočkami bankovák, pripomínajúc mu všetku ničotu jeho a všetok rozdiel, medzi nimi jako by panujúci.

Videl, že je tento raz zcela neobyčajne podráždeným a nepozorným, nehľadiac na to, že on, Andrej Semjonovič bol sa pustil vykladať pred ním svoje obľúbené téma o sriadení novej zvláštnej „komúny“. Krátke námietky a poznámky, ktoré robil Peter Petrovič v medzerách medzi štrnganím guľôček rátacej dasky, dýchaly zcela zrejmým a úmyselne neuctivým posmechom. Ale „humánny“ Andrej Semjonovič pripisoval duševnú náladu dojmu včerajšej roztržky s Dúnečkou a horel želaním čo najskôr dať sa do reči na toto téma: chcel poznamenať o tej veci čosi pokrokového a agitačného, čo mohlo by potešiť jeho cteného priateľa a dozaista priniesť úžitok jeho ďalšiemu rozvoju.

— Jaký to tam kar robia u tej… vdovy? — spýtal sa naraz Peter Petrovič, prerušujúc Andreja Semjonoviča na najzaujímavejšom mieste.

— Jako by ste nevedeli; veď som včera hovoril s vami o tom predmete a vykladal mienku o všetkých tých obradoch… Ale veď aj vás pozvala, ako som počul. Aj ste s ňou včera hovorili…

— Nijako som neočakával, že táto žobrácka hlupaňa dá na kar všetky peniaze, ktoré dostala od toho druhého hlupáka… Raskoľnikova. Idúc mimo, až som sa podivil, jaké tam robia prípravy, vína!… Pozvali niekoľko ľudí, — Parom vie, čo to má byť! — pokračoval Peter Petrovič, spytujúc sa a zabočujúc k tomuto rozhovoru s akýmsi cieľom. — Čo? Hovoríte, že aj mňa pozvali? — dodal naraz, zdvihnúc hlavou: — Kedy? Nepamätám. Ostatne nepôjdem. Čo bych tam robil? Hovoril som s ňou len včera mimochodom, že by mohla jako chudobná vdova po úradníkovi dostať ročný plat jako mimoriadnu podporu. Azda tedy preto ma zve? He-he-he!

— Ja tiež nehodlám ísť, povedal Lebezjatnikov.

— To sa rozumie! Vlastnoručne ste ju zbili. To je pochopiteľné, že sa potom človek stydí, he-he!

— Kto zbil? Koho? naraz znepokojil sa Lebezjatnikov, ba sa aj zapýril.

— Ale vy Katerinu Ivanovnu pred mesiacom. Veď som to počul, prosím, včera… To sú tie presvedčenia!… Aj ženská otázka sa nevydarila. He-he-he!

A Peter Petrovič, jako by potešený, začal opäť štrngať na rátacej daske.

— To je všetko nesmysel a klebeta! rozohnil sa Lebezjatnikov, ktorý naveky sa bál, keď mu uvádzali na pamäť túto historiu; a celkom to tak nebolo! Bolo to niečo iného… Nie je to tak, ako ste počuli; klebeta! Ja som sa vtedy len bránil. Sama sa prvá na mňa vrhla, škrábala ma… Celý fúz mi vyšklbla… Každému človeku je dovolené, dúfam, brániť svoju osobu. A k tomu ja nikomu nedovolím, aby páchal na mne násilie… Zo zásady. Lebo je to už skoro despotizmus. Čože som mal robiť: stáť tak pred ňou? Len som ju odsotil.

— He-he-he! zlostne sa smial Lužin ďalej.

— Preto sa zadierate do mňa, že ste sa sami rozpajedili, že sa sami hneváte… A toto je nesmysel a docela, docela sa netýka ženskej otázky! Nie tak ste tomu porozumeli; áno, myslel som, keď je už prijaté, že je ženská vo všetkom mužskému rovná, aj v sile (čo už uisťujú), tedy aj tu musí panovať rovnosť. Pravda, rozsúdil som potom, že takej otázky v podstate byť nesmie, lebo prípady pračky v budúcej spoločnosti sú nemysliteľné… a že je podivné hľadať rovnosť v pračke. Nie som taký hlúpy… hoci pračka ostatne je… to jest potom nebude, ale teraz preca je… fi! do Paroma! Človek sa s vami popletie! Nie preto nepôjdem na kar, že som mal túto nepríjemnosť. Nepôjdem zo zásady, abych sa nezúčastnil na hnusnom predsudku pohrebných slávností, to je to! Ostatne bolo by možné ísť, ale len tak, aby sa človek tomu vysmial… Ale škoda, že nebude pri tom popov. Vtedy bych bol šiel doista.

— To jest užiť cudzieho pohostinstva a hneď pri tom napľuť naň, jako aj na tých, čo vás pozvali. Či nie je pravda?

— Nie napľuť, ale protestovať. Mám prospešný cieľ. Môžem nepriamo spolupôsobiť k rozvoju a propagande. Každý človek je povinný rozvíjať a šíriť svoje zásady a môžbyť, čím ostrejšie, tým lepšie. Môžem zasiať ideu, zrno… Z toho zrna vyrastie fakt. Čím ich urážam? Zpočiatku budú urazení, ale potom sami uvidia, že som im priniesol úžitok. Tak u nás obviňovali Terebjevu (tú, čo je teraz v komúne), že keď odišla z rodiny a… oddala sa, napísala otcovi a matke, že nechce žiť medzi predsudky a vstupuje do občianskeho manželstva, že vraj to bolo príliš hrubo s rodičmi totiž, že ich možno bolo ušetriť a napísať ináč, mäkšie. Po mojom súde je to všetko nesmysel, celkom netreba mäkšie, naopak, naopak, tu sa má práve protestovať. A Varencová sedem rokov žila s mužom, dve deti opustila, razom odsekla mužovi v písme: „Nahliadla som, že s vami nemôžem byť šťastlivá. Nikdy vám neodpustím, že ste ma klamali, zatajujúc predo mnou, že existuje iné sriadenie spoločnosti pomocou komún. Nedávno som sa o tom dozvedela od istého veľkomyseľného človeka, ktorému som sa aj oddala, a spolu s ním sriadzujem komúnu. Hovorím to priamo, lebo pokladám za nečestné vás podvádzať. Robte, ako sa vám páči. Nenadejte sa, že ma vrátite, veľmi ste sa oneskorili. Prajem vám šťastia.“ Takto sa píšu podobné písma!

— Ale tá Terebjeva, veď je to tá istá, o ktorej ste vtedy vyprávali, že žije v treťom občianskom manželstve?

— Len v druhom, ak budeme súdiť, ako sa patrí! Ale keby hoc aj v štvrtom, hoci v pätnástom, to je všetko nesmysel! A jestli som kedy ľutoval, že mi zomreli otec a matka, nuž veru je to práve teraz. Áno niekoľko ráz som sníval o tom, keby boli ešte na žive, ako by ich prekvapil protestom! Náročky bych to zariadil tak… Udivil by ich! Veru, škoda, že nemám nikoho!

— Aby ste ich udivili! He-he! Nu, nech je to, jako sa vám bude páčiť, nechajme to, prerušil ho Peter Petrovič — ale povedzte mi, veď vy znáte tú dcéru nebohého, je taká subtilná! Veď je to úplná pravda, čo o nej rozprávajú, čo?

— A čože na tom? Mojím zdaním, to jest podľa môjho osobného presvedčenia, to je vlastne najnormálnejší stav ženskej. Prečože by nie? To jest distinguons. V terajšej spoločnosti, pravda, nie je docela normálny, keďže je vynútený, ale v budúcej bude celkom normálny, lebo bude slobodný. Ale aj teraz mala právo: trpela, a to bol jej fond, abych tak povedal kapitál, ktorým mala úplné právo nakladať podľa svojej vôle. Rozumie sa, že v budúcej spoločnosti nebude treba fondov; ale jej úloha bude vyznačená v druhom význame, podmienená organicky a racionálne. A čo sa týka Sofie Semjonovny osobne, v terajšej dobe hľadím na jej konanie jako na energický a zosobnený protest proti sriadeniu spoločnosti a hlboko si ju za to vážim; ba radujem sa pri pohľade na ňu!

— A mne povedali, že vy ste ju vlastne prinútili zanechať tento byt.

Lebezjatnikov sa až rozzúril.

— Toto je druhá klebeta! zakričal. — Tak to docela, docela nebolo! To všetko Katerina Ivanovna vtedy nalhala, preto že ničomu nerozumela! Nie je pravda, že by som si bol chcel nakloniť Sofiju Semjonovnu! Jediný cieľ môj bol vzdelávať ju docela nezištne, snažiac sa vzbudiť v nej protest… Mne len protest bol potrebný, ale Sofija Semjonovna sama nemohla zostať tu na byte!

— Azda ste ju do komúny zvali?

— Ustavične sa smejete a veľmi nepodarene, dovoľte mi urobiť vám túto poznámku. Ničomu nerozumiete! V komúne takých úloh nieto. Komúna sa práve preto aj sriadzuje, aby takých úloh nebolo. V komúne táto úloha zmení všetku terajšiu svoju podstatu, a čo je tu hlúpe, to bude tam rozumné, čo je tu pri terajších pomeroch neprirodzené, to sa stane tam docela prirodzeným. Všetko závisí od toho v jakom okolí a v jakom stredisku človek žije. Všetko od strediska, a sám človek nie je nič. Ale so Sofiou Semjonovnou som teraz v dobrom pomere, čo môže vám slúžiť dôkazom, že nikdy ma nepovažovala za svojho nepriateľa a krivditeľa. Svádzam ju teraz do komúny, ale docela, docela na iných základoch! Čo vám je smiešne? Chceme sriadiť svoju vlastnú komúnu, zvláštnu, na širších základoch než predošlé. Kročili sme ďalej v svojich presvedčeniach. Viac zapierame! Keby vstal z hrobu Dobroljubov, pustil bych sa s ním do hádky. A Bjelinského bych rozdrvil! Ale medzitým pokračujem rozvíjať Sofiju Semjonovnu. Je to veľmi pekná, veľmi pekná povaha!

— Nu, a tej veľmi peknej povahy aj využívate, čo? He-he!

— Nie, nie! Naopak!

— Nu, už celkom naopak! He-he-he!

— Ale verte preca! A z jakých príčin bych to pred vami skrýval, povedzte, prosím? Naopak, mne samému je to až podivné: so mnou je ona jakosi zväčšene, jakosi bojazlivo čistá a stydlivá…

— A vy, rozumie sa, rozvíjate ju… he-he! dokazujete jej, že všetky tieto stydlivosti sú nesmysel?…

— Celkom nie! Celkom nie! Ó, jako hrubo, ba aj hlúpo — prepáčte — rozumiete slovu: rozvoj! N-ničomu tomu nerozumiete! Ó, Pane Bože, jako ste ešte… nepripravený! Hľadáme slobody pre ženské a vy máte len jedno na mysli… Nechávajúc docela na boku otázku o čistote a o ženskej stydlivosti jako o veciach samých sebou neužitočných, ba predpojatých, naskrze, naskrze pripúšťam jej čistotu so mnou, lebo v tom je — celá jej vôľa, celé jej právo. Rozumie sa, keby mi sama povedala: „Chcem ťa mať,“ teda bych to pokladal za veľké šťastie, lebo dievča sa mi veľmi páči; ale teraz, aspoň teraz, veru nikto a nikdy nezachádzal s ňou pozornejšie a úctivejšie jako ja, s väčšou úctou k jej dôstojnosti… čakám a dúfam… a len to!

— Ale darujte jej radšej niečo. Stavím sa, že ste práve na to ani nepomysleli.

— Ničomu nerozumiete, povedal som vám! Pravda, jej položenie je také, ale to je iná otázka! Celkom iná! Vy prosto ňou pohŕdate. Vidiac fakt, ktorý omylom pokladáte za hodný pohŕdania, odopierate ľudskej bytnosti humánny názor na ňu. Neviete ešte jaká je to povaha! Veľmi ma len mrzí, že v posledné časy jakosi celkom prestala čítať a neberie už kníh odo mňa. A prv brala. Škoda tiež, že pri všetkej svojej energii a odhodlanosti protestovať, — ktorú už raz dokázala — jako by mala ustavične ešte málo samostatnosti, neodvislosti, málo zapierania, aby docela vymanila sa z niektorých predsudkov a… hlúpostí. Nehľadiac na to, výborne chápe niektoré otázky. Veľkolepo na príklad poňala otázku o božkávaní rúk, že totiž mužský uráža ženskú nerovnosťou, božkávajúc jej ruku. O tejto otázke sme debatovali a ja som jej hneď ju rozpovedal. O asociáciách robotníkov vo Francúzku počúvala tiež pozorne. Teraz jej vykladám otázku o slobodnom vchode do izieb v budúcej spoločnosti.

— Čo to ešte má byť?

— Bolo debatované v posledné časy o otázke: či má právo člen komúny vchádzať k inému členovi do izby, k mužskému alebo ženskej, v každú chvíľu… nu a bolo rozhodnuté, že má…

— Ale čože jak je ten alebo tá v tu minútu práve zamestnaný nevyhnutými potrebami, he-he!

Andrej Semjonovič sa až rozpajedil.

— Vy ustavične o tom, o tých prekliatych „potrebách!“ zakričal s nenávisťou; — jako ma to pajedí, že vykladajúc vám systém, zmienil som sa vtedy predčasne o tých prekliatych potrebách! Aby to Parom vzal! Toto je kameňom úrazu pre všetkých vám podobných a najhoršie je — že sa vysmievajú prv, než sa dozvedia, o čo ide! A jako by mali pravdu! Jako by sa honosili niečím! Fi! Niekoľko raz som hovoril, že celú túto otázku nemožno vykladať novákom ináč, než na samom konci, keď bude človek už presvedčený o systéme, keď bude rozvitý a bude mať smer. Ale čo, povedzte, prosím vás, čo nachádzate hanobného a opovržlivého hoc v pomyjných jamách? Ja prvý hotový som vyčistiť aké len chcete pomyjné jamy! Tu nieto ani nijakého sebaobetovania! Tu je jednoducho robota, blahorodá, spoločnosti užitočná činnosť, ktorá sa vyrovná každej inej a stojí o veľa vyššie, než na príklad činnosť nejakého Rafaela alebo Puškina, lebo je užitočnejšia.

— Aj blahorodejšia, blahorodejšia, — he-he-he!

— Čo to má byť blahorodejšia? Nechápem takého výrazu v smysle určenia ľudskej činnosti. Blahorodejší, veľkomyseľnejší — všetko to je nesmysel, hlúposť, staré, predsudkové slová, ktoré ja neuznávam! Všetko, čo je ľudstvu užitočné, je aj blahorodé. Rozumiem len jedno slovo: užitočné! Chichíkajte, jako sa vám páči, ale je tomu tak!

Peter Petrovič sa veľmi smial. Už bol hotový s počítaním a schoval peniaze. Ostatne časť ich pre čosi ešte nechával na stole. Táto otázka o „pomyjných jamách“ bola už niekoľko ráz príčinou roztržky a neshody medzi Petrom Petrovičom a mladým jeho priateľom. Všetka hlúposť spočívala v tom, že Andrej Semjonovič skutočne sa pajedil. A Lužin sa len zabával a v túto chvíľu zvlášte sa mu chcelo rozozliť Lebezjatnikova.

— To po včerajšom nezdare ste tak zlí a zadierate sa do mňa, vybuchol konečne Lebezjatnikov, ktorý vôbec, nehľadiac na svoju „neodvislosť“ a na všetky „protesty“, jakosi neodvažoval sa odporovať Petrovi Petrovičovi a vôbec ustavične ešte zachovával k nemu jakúsi úctu, obvyklú z predošlých rokov.

— Ale radšej povedzte, vysokomyseľne a mrzuto prerušil ho Peter Petrovič, — či môžete… alebo lepšie povedať: či ste skutočne v takých blízkych stykoch s menovanou mladou osobou, aby ste ju mohli hneď teraz, na chvíľu poprosiť sem, do tejto izby? Zdá sa, že sa už všetci vrátili, z cintorína totiž… Počujem, rozliehajú sa tam kroky… Potreboval bych pohovoriť s tou osobou…

— Načo? opýtal sa Lebezjatnikov s podivením.

— Ale tak, treba. Dnes alebo zajtra sa odsiaľ odsťahujem a preto chcel bych jej niečo oznámiť… Ostatne buďte tu počas rozhovoru. Áno tým lepšie. Ináče si hádam boh vie, čo pomyslíte.

— Zcela nič si nepomyslím… Spýtal som sa len tak a jak máte nejakú vec k pokonaniu, veľmi ľahko ju bude zavolať! Hneď pôjdem. Ale, buďte uistený, prekážať vám nebudem.

Skutočne asi o päť minút Lebezjatnikov sa vrátil so Sónečkou. Tá vošla s neobyčajným podivením a podľa svojho obyčaju so strachom. Vždycky bola bojazlivá v podobných prípadoch a veľmi sa bála nových osôb a nových známostí, bála sa aj prv, už od detinstva, ale teraz tým viac… Peter Petrovič privítal ju prívetivo a úctivo, ale s niektorým odtienkom akejsi veselej dôvernosti, hodiacej sa ostatne podľa mienky Petra Petroviča takému vážnemu a solídnemu človekovi, jako on so zreteľom na tak mladé a v istom smysle zaujímavé stvorenie, jako ona. Ponáhľal sa „obodriť“ ju a posadil k stolu proti seba. Sóňa si sadla, podívala sa dokola — na Lebezjatnikova, na peniaze, čo ležaly na stole, a potom naraz opäť na Petra Petroviča a viac už nespúšťala s neho očí, jako by bola k nemu upútaná. Lebezjatnikov zamieril ku dverám. Peter Petrovič vstal, dal znamenie Sóne, aby sedela a zastavil Lebezjatnikova v dverách.

— Ten Raskoľnikov je tam? Prišiel? pýtal sa ho šeptom.

— Raskoľnikov? Áno tam je… Práve vošiel, videl som… A čo?

— Nuž tedy vás zvlášte budem prosiť, aby ste zostali tu s nami a nenechali ma v samote s touto… dievčicou. Vec je nepatrná, ale vyvedú z nej, boh vie čo. Nechcem, aby Raskoľnikov tam o tom vyprával… Rozumiete o čom myslím?

— Rozumiem, rozumiem! naraz sa dovtípil Lebezjatnikov. — Áno, máte právo… Pravda, podľa môjho osobného presvedčenia príliš ďaleko sa púšťate v svojich obavách, ale… preca máte právo. Dobre, zostanem. Budem stáť tuto, pri okne, nebudem vám prekážať… Mojím zdaním máte právo…

Peter Petrovič vrátil sa k divánu, sadol si naproti Sóni, pozorne sa na ňu podíval a naraz vzal na seba neobyčajne solídny, ba až prísny vid: „Aby si si, reku, niečo nepomyslela, milostivá.“ Sóňa bola celkom zmätená.

— Predne, buďte tak láskavá, vyhovorte ma, Sofija Semjonovna, u vašej veľactenej maminky… Veď Katerina Ivanovna vám je miesto matky? začal Peter Petrovič veľmi solídne, ale ostatne dosť prívetivo. Bolo videť, že má veľmi priateľské úmysly.

— Tak je, prosím, tak je; na miesto matky, odpovedala Sóňa, náhlo a poľakane.

— Nuž, prosím, vyhovorte ma tedy u nej, že pre okolnosti odo mňa nezávisiace nemôžem k vám prísť na bliny…^[6] to jest na kar, nehľadiac na milé pozvanie vašej maminky.

— Tak, prosím, poviem hneď, — a Sónečka náhlivo vstala so stoličky.

— To ešte nie je všetko, zadržal ju Peter Petrovič a usmial sa jej prostote a neznalosti slušnosti, — málo ma znáte, roztomilá Sofija Semjonovna, ak ste mysleli, že pre túto nepatrnú príčinu, týkajúcu sa mňa samého, chcel bych znepokojovať a zvať k sebe takú osobu, jako vy. Mám prosím iný cieľ.

Soňa náhlivo si sadla. Šedé a dúhovej farby bankovky, nespratané so stola, zas zamihotaly sa v jej očiach, ale rychle odvrátila od nich obličaj a zdvihla oči na Petra Petroviča; naraz sa jej zazdalo hrozne neslušným hľadeť na cudzie peniaze. Uprela bola pohľad na zlatý lornet Petra Petroviča, ktorý držal v ľavej ruke a spolu tiež na veľký, masívny, neobyčajne krásny prsteň so žltým kameňom, ktorý mal na prostrednom prste tejto ruky — ale naraz aj od neho odvrátila oči a nevediac už, čo si počať, opäť sa dívala priamo do očí Petra Petroviča, ktorý o chvíľu pokračoval:

— Mal som príležitosť včera mimochodom vymeniť asi dve slová s nešťastnou Katerinou Ivanovnou. Dvoch slov dostačilo k poznaniu, že nachodí sa v položení — neprirodzenom — ak sa možno tak vyjadriť…

— Áno, prosím… v neprirodzenom, náhlivo prisvedčovala Sóňa.

— Alebo jednoduchšie a srozumiteľnejšie povedať — v chorobnom.

— Áno, prosím jednoduchšie a srozum… áno, prosím, je chorá.

— Tak, prosím. Tedy z pocitu humánnosti a — a, abych tak povedal, zo súcitu, želal bych byť so svojej strany niečím užitočným, lebo vidím popredku nevyhnutný nešťastný osud jej. Zdá sa, že aj celá úbohá rodina závisí teraz jedine od vás samej?

— Dovoľte otázku, naraz vstala Sóňa, — čo ste jej ráčili včera povedať o možnosti penzie? Lebo už včera mi hovorila, že ste sľúbili postarať sa o vymožení jej penzie. Je to pravda, prosím?

— Docela nie, áno v istej miere je to až nesmysel. Urobil som jej len narážku na mimoriadnu výpomoc vdove po zomrelom v službe úradníkovi — ak bude protekcia — ale zdá sa, váš nebohý otec nielen že nedoslúžil lehoty, ale v poslednej dobe vôbec ani neslúžil. Slovom, keby aj mohla byť nádej, tedy veľmi efemérna, keďže nijakých v podstate práv na výpomoc v tomto prípade nieto… A ona už aj o penzii sníva, he-he-he! Smelá pani!

— Áno, prosím, o penzii… Lebo je ľahkoverná a dobrá a z dobroty všetkému verí a… a… a… má taký rozum… Prosím, odpustite, povedala Sóňa a opäť vstala k odchodu.

— Dovoľte ešte niečo. Ale si preca sadnite, prosím.

Sóňa bola hrozne zmätená a sadla si opäť, po tretie.

— Vidiac také jej položenie s nešťastnými, máloletými, želal bych, — jako som už povedal, — byť podľa síl užitočným niečím, to jest, jako sa hovorí, podľa možnosti, nič viac. Bolo by možné na príklad podniknúť v jej prospech sbierku, alebo lutriu… alebo niečo na spôsob toho — jako to aj vždycky v podobných prípadoch robievajú blízki alebo aj cudzí ľudia vôbec tí, čo želajú prispeť ku pomoci. Tedy toto práve mal som v úmysle vám oznámiť. A bolo by to možné.

— Áno, prosím, bolo by to dobre… Boh vám za to… povedala Sóňa uprene hľadiac na Petra Petroviča.

— Je to možné, prosím, ale… to my potom… to jest možno by začať aj dnes. Večer sa uvidíme, pohovoríme a položíme, abych tak povedal, základ. Zájdite sem ku mne asi tak o siedmej. Andrej Semjonovič, dúfam, zúčastní sa tiež na tejto porade… Ale… je tu istá okolnosť, o ktorej treba predbežne a dôkladne sa zmieniť. Preto práve som vás znepokojoval, Sofija Semjonovna, svojim pozvaním sem. Totiž moja mienka je, — že peniaze nemožno, ba že je nebezpečné dávať do rúk samej Katerine Ivanovne; dôkazom toho je — tento dnešný kar. Nemajúc, abych tak povedal ani len kôrky vezdajšieho chleba na zajtrajší deň ani obuvi, a všetkého — kupuje dnes jamajský rum, ba, zdá sa aj madéru a — a — a kávu. Videl som, keď som išiel mimo. A zajtra opäť všetko sa na vás srúti, do posledného kúska chleba; to je už nesmyseľná vec. A preto aj sbierka, mojím zdaním, musí sa stať tak, aby nešťastná vdova ani nevedela o peniazoch, ale vedeli by ste len vy. Či nehovorím pravdu?

— Neviem, prosím. To ona len dnes tak… je to raz v živote… chcelo sa jej veľmi spomenúť, úctu preukázať, pamiatku… ale ona je veľmi rozumná, prosím. Ostatne, jako sa vám bude páčiť a ja veľmi, veľmi, veľmi budem… oni všetci budú vám… a Boh vás… i siroty, prosím…

Sóňa nedohovorila a zaplakala.

— Tak, prosím. Tedy majte to na zreteli; a teraz ráčte prijať v záujme vašej príbuznej, na prvý prípad sumu zodpovedajúcu mojim silám osobne. Veľmi a veľmi bych si prial, aby moje meno pri tom nebolo spomenuté. Tuto, prosím… majúc, abych tak povedal, sám starosti, nemôžem viac…

A Peter Petrovič podal Sóne desaťrubľovú bankovku, starostlivo ju rozvinúc. Sóňa ju vzala, zapýrila sa, vyskočila, čosi zamrmlala a urobiac poklonu porúčala sa. Peter Petrovič víťazoslávne odprevadil ju ku dverám. Vyskočila konečne z izby, všetka pobúrená a utrápená a vrátila sa ku Katerine Ivanovne v neobyčajnom rozčulení.

Cez celý čas tejto scény, Andrej Semjonovič to stál pri okne, to zas chodil po izbe, neželajúc vyrušovať rozhovor. Ale keď odišla Sóňa, pristúpil naraz k Petrovi Petrovičovi a podal mu víťazoslávne ruku:

— Všetko som počul a všetko videl, povedal, robiac zvláštny dôraz na posledné slovo. — To je blahorodé, to jest chcel som povedať humánne! Chceli ste vyhnúť vďačnosti, videl som to! A hoci, priznávam sa vám, nemôžem zo zásady sympatizovať so súkromnou dobročinnosťou, keďže nielen že nevykoreňuje zla radikálne, ale živí ho ešte viac, jednako nemôžem sa nepriznať, že som hľadel na váš skutok s radosťou — áno, áno, páči sa mi to.

— Eh všetko to je nesmysel! mrmlal Peter Petrovič trochu rozčúlený a bedlivo pozeral na Lebezjatnikova.

— Nie, nie je to nesmysel! Človek obrazený a rozhorčený, jako vy včerajším prípadom a spolu schopný mysleť o nešťastí iných — taký človek, prosím… hoci skutkami svojimi robí sociálne chyby — jednako… je hoden úcty! Ba ani som neočakával toho od vás, Peter Petrovič, tým viac, že podľa vašich poňatí, ó, j ako vám ešte prekážajú vaše poňatia! Ako vás rozčuľuje na príklad tento včerajší nezdar, — zvolal dobrý Andrej Semjonovič, pocítiac zas zosilenú náklonnosť k Petrovi Petrovičovi, — ak čomu, k čomu potrebujete vlastne toto manželstvo, toto zákonné manželstvo najblahorodejší a najmilejší Peter Petrovič? K čemu vám je nevyhnutne potrebná táto zákonnitosť v manželstve? Ak chcete zbite ma, ale rád som tomu, že sa ono nezdarilo, že ste slobodní, že nie ste ešte docela stratení pre človečenstvo, rád som… Či vidíte: vyjadril som sa!

— K tomu, prosím, že vo vašom občianskom manželstve nechcem nosiť parohov a vychovávať cudzie deti; k tomuto, prosím potrebujem zákonné manželstvo, povedal Lužin, aby niečo odpovedal. Bol čímsi zvlášte zaujatý a zádumčivý.

— Deti? spomenuli ste deti? zatriasol sa Andrej Semjonovič jako vojenský kôň, keď počuje vojenskú trúbu: deti — to je otázka sociálna a otázka prvej dôležitosti, súhlasím; ale otázka o deťoch rozlúšti sa ináč. Ba niektorí odvrhujú detí, ako každú narážku na rodinu. Pohovoríme o deťoch neskôr, ale teraz sa vrátime k parohom! Priznám sa vám, toto je môj slabý punkt. Toto je ošklivý, husársky, puškinský výraz, ktorý sa ani mysleť nedá v budúcom slovníku. Ale čo sú vlastne parohy? O, jaký blud! Jaké parohy? Prečo parohy? Aký nesmysel! Naopak, v občianskom manželstve ich ani nebude! Parohy sú vlastne len prirodzeným následkom každého zákonného manželstva, abych tak povedal, jeho oprava, protest, tak že v tomto smysle nie sú ani trochu ponižujúcimi… A jestli ja niekedy budem, — pripusťme tú ohavnosť, — jestli budem v zákonnom manželstve, budem sa až radovať z vašich prekliatych parohov: vtedy poviem svojej žene: „Priateľkyňa moja, dosiaľ som ťa mal len rád, teraz si ťa vážim, keďže si vedela protestovať!“ Vy sa smejete? To je preto, že nemáte sily striasť sa predsudkov! Do Paroma, veď preca chápem, v čom väzí práve nepríjemnosť, keď klamú v zákonnom manželstve: ale to je len podlý následok podlého faktu, kde sú unížení jeden i druhý. Ale keď parohy nasadzujú sa odkryto, jako v občianskom manželstve, vtedy neexistujú, sú nemysliteľné, ba tratia aj názov parohov. Naopak žena vaša dokáže vám len, jako si vás váži, pokladajúc vás za nespôsobného protiviť sa jej šťastiu a za tak rozvitého, aby ste sa jej nemstili za nového muža. Niekedy si robím preludy, kebych sa, reku, oženil (občiansky alebo zákonne, všetko jedno), sám bych, zdá sa priviedol k žene milovníka, keby si ho dlho sama nezaopatrovala: „Priateľkyňa moja, povedal bych jej, mám ťa rád, ale mimo toho si prajem, aby si si ma vážila — tu máš!“ Či je tak, či je tak, čo hovorím?…

Peter Petrovič chichíkal, počúvajúc, ale bez zvláštneho záujmu. Ba aj málo počúval. Skutočne rozmýšľal o čomsi inom i sám Lebezjatnikov to konečne spozoroval. Peter Petrovič bol až rozčúlený, trel si ruky, občas sa zamyslel. Všetko to Andrej Semjonovič si potom rozvážil a pripomenul…