ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome pána de Villefort odohrala sa skutočne smutná scéna.

Po odchode obidvoch dám na ples, keď všetko naliehanie pani de Villefort nemohlo pohnúť jej muža, aby šiel s ňou, kráľovský prokurátor podľa svojho zvyku zavrel sa do pracovne s hŕbou úradných listín, ktorá by bola iného odstrašila, ktorá však v obyčajných časoch sotva stačila utíšiť jeho mocnú túžbu po práci.

Teraz však úradné spisy boly len zámienkou. Villefort sa zavrel nie pre prácu, ale pre uvažovanie. A keď zavrel dvere a dal rozkaz, aby ho nevyrušovali, len pre nejakú vážnu príčinu, sadol si do kresla a začal ešte raz preberať všetko, čím od siedmich či ôsmich dní prekypovala čaša jeho chmúrnych žiaľov a trpkých rozpomienok.

Potom, miesto toho, aby sa oddal do nakopených listín, otvoril priečinok písacieho stola, pritlačil tajnú vzpruhu a vyňal balík osobných poznámok, cenných rukopisov, v ktorých boly klasifikované a označené tajnými, len jemu známymi šiframi mená všetkých, ktorí v jeho politickej kariére, vo veciach finančných, v súdnych vyšetrovaniach a v jeho tajných láskach stali sa jeho nepriateľmi.

Ich počet bol dnes úžasný, takže sa začal triasť. A predsa všetky tie mená, hoci boly mocné a hrozivé, často vyvolaly u neho úsmev, akým sa usmieva cestovateľ, ktorý s najvyššieho temena pohoria hľadí na príkre svahy pod sebou, na neschodné cesty a hrebene medzi priepasťami, po ktorých tak dlho a s toľkou námahou liezol, kým došiel k cieľu.

Keď prebral v mysli dôkladne všetky tie mená, keď ich dobre prehliadol, dobre preštudoval, dobre posúdil vo svojich soznamoch, pokrútil hlavou.

„Nie,“ šeptal, „ani jeden z týchto nepriateľov nebol by trpezlivo a namáhavo čakal až do dneška, aby ma teraz týmto tajomstvom prišiel zdrviť. Zavše, ako hovorí Hamlet, šum najhlbšie pochovaných vecí zachvieva sa v povetrí, ale to sú plamene, ktoré sa zaskvejú na moment, aby zaviedly. Korzičan akiste rozpovedal vec nejakému kňazovi, ktorý o nej tiež niekomu hovoril; pán Monte Christo sa to dozvedel, a aby sa poučil…“

,Ale načo by sa poučoval?‘ premýšľal ďalej Villefort po krátkej úvahe. ,Čo môže záležať pánu Monte Christovi, pánu Zacconovi, synovi majiteľa lodí na Malte, majiteľovi strieborných baní v Tesálii, ktorý prišiel prvý raz do Francúzska, na tom, aby sa poučil o smutnej, tajomnej a zbytočnej veci, ako je táto? Z nesúvislých zvestí, ktoré mi dal abbé Bussoni a lord Wilmore, jeden priateľ, druhý nepriateľ, len to vyplýva určite, presne a zrejme, že v nijakom čase, v ničom a v nijakých okolnostiach medzi mnou a ním nemôže byť nijaký súvis…‘

Ale Villefort si vravel tieto slová tak, že tomu, čo sám hovoril, neveril. Objavenie pre neho nebolo najhroznejšou vecou, lebo mohol všetko odtajiť, ba i podvrátiť; málo ho znepokojovalo to Mene, Thekel, Fares, ktoré sa zrazu zjavilo v krvavých literách na stene. Ale znepokojovalo ho, že nepoznal telo, ku ktorému patrila ruka, ktorá ich napísala.

Vo chvíli, keď sa usiloval upokojiť a keď miesto politickej budúcnosti, ktorú zavše videl vo svojich ctižiadostivých snoch, sostavoval si zo strachu, aby nezobudil toho oddávna uspaného nepriateľa, budúcnosť, obmedzenú len na radosti rodinného kozuba, na dvore ozval sa rachot koča. Potom zaznely na jeho schodoch kroky starej osoby, zatým plač a horekovanie, aké robia sluhovia, keď chcú ukázať, že sú účastní na bolestiach svojich pánov.

Kráľovský prokurátor ponáhľal sa odtisnúť závoru svojej pracovne, a skoro zatým bez ohlásenia vstúpila stará dáma so šálom, zahodeným cez plecia, a s klobúkom v ruke. Biele vlasy odhaľovaly jej čelo, matné ako zažltnutá slonovina, a oči, v kútikoch ktorých staroba načrtala hlboké vrásky, temer mizly, opuchnuté od plaču.

„Ó, pane!“ zvolala. „Ó, pane, aké nešťastie! I mňa to usmrtí! Ó, áno, iste ma to usmrtí!“

A klesnúc na najbližšie kreslo, dala sa do plaču. Na prahu stojaci sluhovia, neopovážiac sa ísť ďalej, hľadeli na Noirtierovho starého sluhu, ktorý, počujúc huk, pribehol tiež z pánovej chyže a stál za ostatnými. Villefort vstal a ponáhľal sa ku svojej testinej, lebo to bola ona.

„Ach, Bože, čo sa stalo, madame?“ spýtal sa. „Čo vás tak rozrušuje? A prečo vás nesprevádza pán de Saint-Méran?“

„Pán de Saint-Méran je mŕtvy,“ odvetila stará markíza bez úvodu, bezvýrazne a v akejsi strnulosti.

Villefort cúvol o krok a zalomil rukami.

„Mŕtvy!…“ zajachtal. „Mŕtvy… tak náhle?“

„Pred týždňom,“ pokračovala pani de Saint-Méran, „vysadli sme po obede do koča. Pán de Saint-Méran od niekoľkých dní bol chorľavý, ale vedomie, že zasa uvidíme svoju drahú Valentínu, ho posilňovalo, takže, hoci mal i bolesti, chcel cestovať. Šesť míľ pred Marseille, keď, ako obyčajne, užil pastilky, zrazu zaspal tak tuho, že sa mi to nezdalo prirodzeným snom; váhala som, či ho zobudiť, keď sa mi videlo, že jeho tvár červenie a tepny na sluchách prudkejšie bijú ako obyčajne. Ale keďže sa sotmelo a ja som už nič nevidela, nechala som ho spať. Skoro zatým vydal tlmený a bolestný výkrik, ako človek, ktorý trpí vo sne, a prudko vyvrátil nazad hlavu. Zavolala som sluhu, dala som zastaviť koč, volala som na pána de Saint-Méran, dávala som mu privoňať flakón, ale bolo po ňom, bol mŕtvy, a pri boku s jeho mŕtvolou prišla som do Aix.“

Villefort stál ohromený, s pootvorenými ústami.

„A, zavolali ste, pravda, lekára.“

„Hneď, ale ako som povedala, už bolo neskoro.“

„Ale azda mohol zistiť, na akú chorobu umrel chudák markíz?“

„Bože môj, áno, pane, povedal, že to bola porážka.“

„A čo ste urobili potom?“

„Pán de Saint-Méran vždy hovoril, že si žiada, keď umrie mimo Paríža, aby jeho telo bolo prenesené do rodinnej hrobky. Dala som ho vložiť do olovenej rakvy a o niekoľko dní bude tu.“

„Ó, Bože môj, úbohá matka!“ riekol Villefort. „Také starosti po takom údere, a to vo vašom veku!“

„Boh mi žičil sily až do konca; napokon drahý markíz bol by pre mňa urobil to isté, čo som ja urobila pre neho. Ale od času, ako som ho tam nechala, som naozaj ako šialená. Nemôžem už plakať; hovorí sa však, že v mojom veku už človek nemá sĺz, ale myslím, že kým trpí, dotiaľ by mal vedieť plakať. Kde je Valentína, pane? Kvôli nej sme šli sem; chcem vidieť Valentínu.“

Villefortovi sa zdalo hrozným odpovedať, že Valentína je na plese. Markíze povedal len toľko, že jej vnučka so svojou nevlastnou matkou odišla a že pre ňu pošle.

„Hneď, pane, hneď, veľmi vás prosím,“ povedala stará pani.

Villefort vložil ruku pani de Saint-Méran pod svoje rameno a zaviedol ju do jej izby.

„Odpočiňte si, matka,“ riekol.

Markíza pri tých slovách zdvihla hlavu, a vidiac tohto človeka, ktorý jej pripomínal tak veľmi oplakávanú dcéru, ktorá pre ňu žila vo Valentíne, pri mene matky začala slziť a kľakla na kreslo, do ktorého ponorila svoju vznešenú hlavu.

Villefort ju ponechal opatere žien, kým starý Barrois, celkom zjašený, vracal sa ku svojmu pánovi, lebo starca nič natoľko nestraší, ako keď smrť na moment odíde od neho a zasiahne iného starca. Potom, kým sa pani de Saint-Méran stále na kolenách modlila z hlbín duše, kráľovský prokurátor poslal pre fiaker a zašiel sám k pani de Morcerf pre svoju ženu a dcéru, aby ich priviezol domov. Keď sa zjavil vo dverách salónu, bol natoľko bledý, že Valentína pribehla k nemu so slovami:

„Ó, otec! Iste sa stalo nejaké nešťastie!“

„Práve prišla vaša stará matka, Valentína,“ riekol pán de Villefort.

„A starý otecko?“ zvolala deva, chvejúc sa na celom tele.

Pán de Villefort miesto odpovede podal svojej dcére rameno.

Bol svrchovaný čas. Valentína od závratu sa potočila. Pani de Villefort ponáhľala sa ju podoprieť a pomohla svojmu mužovi odviesť ju do koča, opakujúc:

„Ach, to je divné! Kto by to bol tušil? Ach, áno, to je divné!“

A celá nešťastná rodina rýchlo odišla, na ostatok večera vrhnúc smútok sťa čierny závoj.

Pod schodišťom Valentína zbadala Barroisa, ktorý na ňu čakal.

„Pán Noirtier žiada si vás vidieť dnes večer,“ riekol tichým hlasom.

„Povedzte mu, že prídem, keď pôjdem od starej maminky,“ povedala Valentína.

Deva svojou jemnou dušou pochopila, že pani de Saint-Méran ju v tejto chvíli nadovšetko potrebuje.

Valentína našla starú matku v posteli; nemé láskanie, bolestné vlnenie hrude, pretrhávané vzdychy, horúce slzy sprevádzaly toto stretnutie, pri ktorom bola i pani de Villefort, opierajúc sa na mužovo rameno a aspoň naoko plná úcty k utrápenej vdove.

O chvíľu sa nahla k uchu svojho muža a povedala:

„Bude lepšie, keď s vaším dovolením odídem, lebo sa mi vidí, že moja prítomnosť vašu testinú ešte väčšmi rmúti.“

Pani de Saint-Méran to začula.

„Áno, áno,“ šeptala Valentíne du ucha, „nech odíde. Ale ty ostaň, ostaň.“

Pani de Villefort odišla a Valentína ostala sama pri lôžku starej matky, lebo kráľovský prokurátor, ohromený neočakávanou smrťou, išiel za svojou ženou.

Barrois sa medzitým vrátil prvý raz ku starému Noirtierovi. Noirtier, počujúc v dome sa ozývajúci huk, vyslal starého sluhu prezvedieť sa, čo sa stalo.

Pri jeho návrate živé a hlavne dôvtipné oko uprelo sa spýtavo na sluhu.

„Ach, pane,“ zvolal Barrois, „stalo sa veľké nešťastie! Prišla pani de Saint-Méran a jej muž umrel.“

Pána de Saint-Mérana a Noirtiera nepojilo nikdy veľmi hlboké priateľstvo. Ale je známe, akým dojmom pôsobí vždy na starca zvesť o smrti iného starca.

Noirtierovi klesla hlava na hruď ako človeku, ktorý je zdrvený alebo hlboko zamyslený. Potom zatvoril jedno oko.

„Slečnu Valentínu?“ spýtal sa Barrois.

Noirtier naznačil, že áno.

„Pán vie, že je na plese, veď sa prišla odobrať v plesovom úbore.“

Noirtier zasa zavrel ľavé oko.

„Áno, chcete ju vidieť?“

Starec naznačil, že si to skutočne žiada.

„Akiste pôjdu pre ňu k pani de Morcerf; počkám, kým sa vráti, a poviem jej, aby k vám prišla. Dobre tak?“

„Áno,“ odvetil porazený.

Barrois teda čakal na Valentínin návrat a potom jej povedal, čo si žiada starý otec.

Vyhovujúc tomu želaniu, Valentína išla k Noirtierovi, nechajúc pani de Saint-Méran, ktorá, hoci bola rozčúlená, predsa len poddala sa ustatosti a zaspala horúčkovitým snom.

K posteli pristavili na dosah ruky malý stolík, na ktorom stála fľaša s pomarančovou šťavou, jej obvyklým nápojom, a pohár.

Deva teda, ako sme už povedali, vzdialila sa od lôžka starej matky a šla k Noirtierovi.

Valentína bozkala starca, ktorý hľadel na ňu tak nežne, že deva cítila v očiach nové slzy, žriedla ktorých pokladala za vyschnuté.

Starec hľadel na ňu ustavične.

„Áno, áno,“ povedala Valentína, „chceš povedať, že ešte mám dobrého starého otca, pravda?“

Starec naznačil, že jeho pohľad skutočne vyjadroval tú myšlienku.

„Ach, je to pre mňa šťastie,“ vzdychla Valentína; „veď čo by sa inak so mnou stalo, Bože môj!“

Bolo okolo polnoci. Barrois, ktorému sa chcelo spať, poznamenal, že po takom bolestnom večere všetci potrebujú odpočinok. Starec nechcel povedať, že jemu je odpočinkom vidieť svoje dieťa. Prepustil Valentínu, ktorej bolesť a ustatosť dodávaly naozaj chorobného vzhľadu.

Keď na druhý deň vošla ku starej matke, Valentína ju našla na posteli; horúčosť neprestala, naopak, v očiach starej markízy blčal zlovestný oheň a chorá zdala sa obeťou prudkého nervového otrasu.

„Ó, Bože môj, drahá stará mama, trpíte väčšmi?“ zvolala Valentína, zbadajúc príznaky rozrušenia.

„Nie, dieťa moje, nie,“ odvetila pani de Saint-Méran, „ale čakala som netrpezlivo na tvoj príchod, aby som poslala pre otca.“

„Pre otca?“ spýtala sa nepokojne Valentína.

„Áno, chcem sa s ním shovárať.“

Valentína sa neodvážila protiviť želaniu starej matky, ktorého príčiny jej boly inak neznáme, a o chvíľu zatým vstúpil Villefort.

„Pane,“ začala pani de Saint-Méran bez otáľania, ako by mala strach, že nebude mať dosť času, „písali ste mi, že ide o sobáš tohto dieťaťa.“

„Áno, madame,“ povedal Villefort; „je to viac ako úmysel, je to dohovor.“

„Váš zať sa menuje pán František d’Épinay?“

„Áno, madame.“

„Je to syn generála d’Épinay, ktorý mal to presvedčenie ako my a zavraždili ho niekoľko dní pred uzurpátorovým návratom z Elby, pravda?“

„Tak je.“

„Či sa mu neprieči spojenie s vnučkou jakobína?“

„Naše občianske sváry na šťastie pominuly, mama,“ odvetil Villefort; „pán d’Épinay pri otcovej smrti bol temer dieťaťom; pána Noirtiera pozná veľmi málo, a ak ho uvidí nie s radosťou, tak aspoň s ľahostajnosťou.“

„Je to obstojná partia?“

„V každom ohľade.“

„Ten mladý človek…“

„Je všeobecne vážený.“

„Je sympatický?“

„Je to jeden z najdistingvovanejších mužských, ktorých poznám.“

Valentína cez ten celý rozhovor nepovedala ani slova.

„Nuž, pane,“ riekla pani de Saint-Méran po chvíľkovom premýšľaní, „musíte sa ponáhľať, lebo mi ostáva veľmi málo života.“

„Vám, madame? Vám, stará mamička?“ zvolali pán de Villefort a Valentína.

„Viem, čo hovorím,“ povedala zasa markíza; „musíte sa teda ponáhľať, aby, keď už nemá matky, mohla jej dať požehnanie aspoň stará mať. Jedine ja som jej ostala po mojej drahej Renée, na ktorú ste tak rýchlo zabudli, pane.“

„Ach, madame,“ riekol Villefort, „zabúdate, že som tomuto úbohému dieťaťu musel dať matku, keď ju stratilo.“

„Macocha nikdy nie je matkou, pane! Ale o to teraz nejde, ide o Valentínu; nechajme mŕtvych na pokoji.“

Všetko to bolo tak jasne povedané, s takým prízvukom, že v tom hovore niečo pripomínalo začiatok delíria.

„Stane sa podľa vášho želania, madame,“ riekol Villefort, „a to tým skôr, že sa vaše želanie srovnáva s mojím. A hneď, ako sa pán d’Épinay vráti do Paríža…“

„Stará mamička,“ riekla Valentína, „ohľady na slušnosť, nedávny smútok… chceli by ste chystať svadbu v takých smutných okolnostiach?“

„Dcéra moja,“ prerušila ju živo stará mať, „nijakých takýchto banálnych dôvodov, ktoré prekážajú slabým duchom vybudovať si pevne budúcnosť. I mňa sobášili pri smrteľnom lôžku matky, a preto som nebola nešťastná.“

„Už zasa tá myšlienka na smrť, madame!“ riekol Villefort.

„Zasa! Stále… Hovorím vám, že umriem, rozumiete! Tak prv, ako umriem, chcem vidieť svojho zaťa; chcem mu položiť na srdce, aby urobil moju vnučku šťastnou; chcem mu vyčítať z očú, či ma chce počúvnuť — slovom, chcem ho poznať,“ pokračovala s výrazom hrôzy, „aby som vstala z hrobu a prišla k nemu, keby nebol, čím má byť, keby nebol, čím musí byť!“

„Madame,“ riekol Villefort, „musíte odháňať exaltované myšlienky, ktoré sa dotýkajú temer šialenstva. Mŕtvi, keď ich uložia do hrobu, spia v ňom a nevstanú nikdy.“

„Ó, áno, áno, drahá stará mamička,“ riekla Valentína, „upokoj sa!“

„A ja vám, pane, hovorím, že to nie je tak, ako myslíte. Túto noc som mala hrozný sen, lebo som sa videla spať, ako by sa moja duša bola už vznášala nad mojím telom; oči, ktoré som chcela otvoriť, zavieraly sa proti mojej vôli. A predsa, viem dobre, že sa vám to bude vidieť nemožné, najmä vám, pane; tak majúc oči zatvorené, videla som práve na tom mieste, kde stojíte, bielu postavu, ktorá prichodila z kúta, kde sú dvere, vedúce to toaletnej izby pani de Villefort.“

Valentína skríkla.

„Znepokojovala vás horúčka, madame,“ riekol Villefort.

„Ak chcete, pochybujte, ale ja som presvedčená o tom, čo hovorím: videla som bielu postavu. A ako by sa bol Boh bál, že neuverím svedectvu jedného smyslu, počula som štrngnúť svoj pohár — hľaďte, hľaďte, práve tento, ktorý tu stojí na stole.“

„Ó, dohrá stará mamička, to bol sen!“

„To nemohol byť sen, lebo keď som vystrela ruku za zvoncom, pri tom mojom posunku zjavenie zmizlo. Potom vstúpila komorná so svetlom. Zjavenia majú len tí, ktorým sa majú ukázať: bola to duša môjho muža. Tak, keď ma duša môjho muža prichodí volať, prečo by moja duša nemala prísť brániť moje dieťa? Zdá sa mi, že ten sväzok je ešte priamejší.“

„Ó, madame,“ riekol Villefort, nechtiac vzrušený až do hlbín vnútra, „nedovoľte, aby vás opanovaly tieto myšlienky; budete žiť s nami, budete dlho žiť medzi nami, šťastná, milovaná, ctená, zabudnete…“

„Nikdy! Nikdy! Nikdy!“ zvolala markíza. „Kedy sa vráti pán d’Épinay?“

„Čakáme ho každú chvíľu.“

„Dobre, hneď, ako príde, dajte mi to vedieť. Ponáhľajme sa, ponáhľajme sa. Potom chcela by som notára, aby som celý náš majetok zaistila Valentíne.“

„Ó, stará mamička moja,“ šeptala Valentína, tisnúc pery na rozpálené čelo markízy, „chcete ma azda usmrtiť? Bože môj, máte horúčku! Netreba volať notára, ale lekára.“

„Lekára? pýtala sa chorá, stisnúc plecia. „Nebolí ma nič; som smädná, to je všetko.“

„Čo pijete, dobrá stará mamička?“

„Veď vieš, ako vždy, pomarančovú šťavu. Tam na stole stojí pohár, podaj mi ho, Valentína.“

Valentína naliala pomarančovej šťavy z fľaše do pohára a vzala ho s istou hrôzou, aby ho podala starej matke, lebo bol to ten istý pohár, ktorého, ako stará pani tvrdila, dotklo sa strašidlo.

Markíza vypila pohár na dúšok.

Potom sa obrátila na hlavnici, opakujúc:

„Notára! Notára!“

Pán de Villefort vyšiel. Valentína si sadla k lôžku starej matky. Zdalo sa, že úbohá deva sama potrebuje lekára, ktorého navrhovala starej matke. Žeravý rumenec pálil jej líca, mala krátky a rýchly dych a pulz jej udieral, ako by mala horúčku.

Úbohé dieťa totiž myslelo na Maximiliánovo zúfalstvo, keď sa dozvie, že pani de Saint-Méran, miesto toho, aby ju uspokojila, nechtiac koná ako nepriateľka.

Valentína neraz chcela starej matke povedať všetko a nebola by ani chvíľu otáľala, keby sa Maximilián Morrel bol menoval Albert de Morcerf alebo Raoul de Château-Renaud. Ale Morrel pochodil z ľudu, a Valentína vedela, že hrdá markíza de Saint-Méran opovrhuje všetkým, čo nemalo šľachtický pôvod. Kedykoľvek chcela prezradiť svoju tajnosť, vždy ju stlačila na dno srdca smutná istota, že by sa zbytočne vynorila a že, keby o nej vedel otec a macocha, bolo by všetko stratené.

Tak uplynuly so dve hodiny. Pani de Saint-Méran spala horúčkovým, nepokojným snom. Zrazu ohlásili notára.

A hoci sa to stalo veľmi ticho, pani de Saint-Méran sa vzpriamila na hlavnici.

„Notár?“ riekla. „Nech vstúpi, nech vstúpi!“

Notár bol pri dverách; vstúpil.

„Choď, Valentína,“ riekla pani de Saint-Méran, „a nechaj ma s pánom osamote.“

„Ale, stará mamička…“

„Choď, choď.“

Deva bozkala starú matku na čelo a vyšla, tisnúc ručníček na oči.

Pri dverách našla komorníka, ktorý oznamoval, že lekár čaká v salóne.

Valentína rýchlo sostúpila. Lekár bol priateľom rodiny a jedným z najzručnejších ľudí svojich čias. Mal veľmi rád Valentínu, ktorú videl prísť na svet. Mal dcéru, ktorá bola temer v tom veku ako slečna de Villefort, ktorá sa však narodila z matky-suchotinárky; preto mal stále obavy o život svojho dieťaťa.

„Ó, drahý pán d’Avrigny,“ zvolala Valentína, „čakali sme vás veľmi netrpezlivo. Ale predovšetkým, ako sa má Madelaina a Antoinetta?“

Madelaina bola dcéra pána d’Avrigny, Antoinetta však jeho neter.

Pán d’Avrigny sa usmial trúchlivo.

„Antoinetta veľmi dobre, Madelaina dosť dobre,“ odvetil. „Ale vy ste pre mňa poslali, drahé dieťa?“ spýtal sa. „Veď nie je chorý ani váš otecko, ani pani de Villefort. A vy, hoci, ako vidím, neviete sa zbaviť svojich nervov, predpokladám predsa, že ma nepotrebujete, ak len nie moju radu, aby ste svojej obrazotvornosti nedali veľmi lietať po slobodnom poli.“

Valentína sa zapýrila; pán d’Avrigny ovládal vedu divinácie temer zázračne, lebo patril k lekárom, ktorí liečia telo s pomocou duše.

„Nie,“ riekla, „zavolala som vás ku svojej úbohej starej mamičke. Viete, aké nešťastie nás stihlo, však?“

„Neviem nič,“ odvetil pán d’Avrigny.

„Ach,“ zvolala Valentína, dusiac plač, „starý otecko umrel!“

„Pán de Saint-Méran?“

„Áno.“

„Náhle?“

„Na porážku.“

„Na porážku?“ opakoval lekár.

„Áno. A moja úbohá stará mamička je ovládaná myšlienkou, že jej manžel, ktorého nikdy neopustila, ju volá a že pôjde za ním. Ó, pán d’Avrigny, odporúčam vám vrele svoju úbohú starú mamičku!“

„Kde je?“

„Vo svojej chyži s notárom.“

„A pán Noirtier?“

„Vždy jednako: úplná jasnosť ducha, ale tá istá nehybnosť a nemota.“

„A tá istá láska k vám, však, drahé dieťa?“

„Áno,“ odvetila Valentína vzdychnúc, „starý otecko ma veľmi miluje.“

„Kto by vás nemal rád?“

Valentína sa smutne usmiala.

„A čo cíti vaša stará mama?“

„Zvláštne nervózne vzrušenie, divný, nepokojný spánok. Dnes ráno hovorila, že vo sne sa jej duša vznášala nad telom a videla sama seba, ako spí: to je delírium; hovorí, že videla, ako do jej spálne vkročilo zjavenie, a že počula cvengot, ktorý zavinilo domnelé zjavenie, dotknúc sa pohára.“

„To je zvláštne,“ riekol lekár, „nevedel som, že pani de Saint-Méran trpí na halucinácie.“

„Videla som ju prvý raz v takom stave,“ riekla Valentína, „a dnes ráno som mala o ňu veľký strach; myslela som, že je pomätená. A i môjho otca — pán d’Avrigny, veď poznáte môjho otca, že má silného ducha — tak sa zdá, že sa ho to tiež mocne dotklo.“

„Uvidíme,“ povedal pán d’Avrigny; „čo mi hovoríte, vidí sa mi divné.“

Notár odchodil; prišli oznámiť Valentíne, že jej stará mať je sama.

„Choďte hore,“ žiadala deva lekára.

„A vy?“

„Ó, ja sa neopovážim, zakázala mi poslať pre vás. A potom, povedali ste, že som rozčúlená, prechorená, rozpálená; pôjdem sa prejsť po záhrade, osviežiť sa.“

Doktor stisol Valentíne ruku, a kým išiel hore k jej starej matke, deva sostupovala po schodoch do záhrady.

Nemusíme pripomínať, ktorá časť záhrady bola obľúbenou prechádzkou Valentíny. Keď dva alebo tri razy obišla okolo domu trávnik a odtrhla si ružu do pása alebo do vlasov, zašla vždy do tône stromoradia, vedúceho k lavičke, a od lavičky šla ku vrátam.

Teraz, ako obyčajne, poprechádzala sa Valentína medzi svojimi kvetinami, neodtrhnúc z nich ani len jednu; zármutok srdca, ktorý ešte nemala kedy dať najavo zovňajškom, odmietol tú prostú ozdobu; potom išla ku svojmu stromoradiu. Čím väčšmi sa blížila, zdalo sa jej tým väčšmi, že počuje volať svoje menu. Zastala zadivená.

Tu hlas doľahol jej jasnejšie k uchu a ona poznala Maximiliánov hlas.