ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol to skutočne Morrel, ktorý už od predošlého dňa ani nežil. Inštinktom, ktorý poznajú milujúce matky, uhádol, že pre príchod pani de Saint-Méran a pre smrť markíza stane sa s Valentínou niečo, čo sa dotkne jeho lásky k Valentíne.

Táto predtucha, ako neskoršie uvidíme, sa splnila, a nebol to už len nepokoj, ktorý ho priviedol, takého rozochveného a zdeseného, ku bráne pri gaštanoch.

Valentína však nevedela o Morrelovej prítomnosti; nebol to čas, keď obyčajne prichádzal, ale len číra náhoda, či, ak sa páči, šťastná shoda sympatií ho zaviedla do záhrady. Keď sa zjavila, Morrel na ňu zavolal; pribehla ku bráne.

„Vy? V tomto čase!“ zvolala.

„Áno, úbohá priateľka,“ povedal Morrel, „idem si pre zlé zvesti a donášam ich.“

„Je to teda dom nešťastia!“ zvolala Valentína. „Hovorte, Maximilián. Ale naozaj, miera nešťastia je už svrchovaná!“

„Drahá Valentína,“ riekol Morrel, hľadiac opanovať vlastné pohnutie, aby mohol hovoriť ako treba, „počúvajte dobre, prosím vás, lebo všetko, čo vám chcem povedať, je veľmi vážne. Kedy vás chcú vydať?“

„Počujte, Maximilián,“ povedala Valentína, „nechcem pred vami nič tajiť. Dnes ráno bola reč o mojom sobáši, a stará mama, na ktorú som sa spoliehala ako na neklamnú oporu, nielen že bola za sobáš, ale vonkoncom želá si ho natoľko, že len neprítomnosť pána d’Épinay ho zdržiava a že deň po jeho návrate bude smluva podpísaná.“

Ťažký vzdych vydral sa z hrude mladého človeka, ktorý dlho a smutne pozeral na devu.

„Ach,“ riekol tichým hlasom, „je hrozné počuť milovanú ženu povedať pokojne: ,Chvíľa vašej popravy je určená; o niekoľko hodín bude vykonaná, ale čo na tom, musí to tak byť, a ja sa tomu nebudem protiviť.‘ Nuž, ak sa čaká, ako hovoríte, s podpísaním smluvy len na pána d’Épinay, ak budete deň po jeho návrate jeho ženou, budete patriť pánu d’Épinay zajtra, lebo prišiel do Paríža dnes ráno.“

Valentína vykríkla.

„Bol som pred hodinou u grófa de Monte Christo,“ pokračoval Morrel; „rozprávali sme sa, on o bolesti vašej rodiny, ja o vašej, keď zrazu na dvore zarachotil koč. Počujte. Až do toho času neveril som v predtuchu, Valentína, ale teraz musím v ňu veriť. Pri rachote toho koča som sa zachvel; skoro zatým počul som na schodoch kroky. Ťažké kroky komturove nenaľakaly dona Juana tak ako tieto kroky mňa. Konečne sa dvere otvorily; Albert de Morcerf vstúpil prvý, a ja som už začal pochybovať, už som myslel, že som sa mýlil, keď tu za ním vstúpil i druhý mladý človek, a gróf v tom zvolal: ,Ach, pán barón František d’Épinay!‘ Sosbieral som všetku silu a vôľu srdca, aby som sa opanoval. Azda som zbledol, azda som sa zachvel, ale úsmev mi iste zmizol s perí. O päť minút som odišiel, nepočujúc z toho, čo sa za tých päť minút hovorilo, ani len slovko: bol som zničený.“

„Úbohý Maximilián!“ šepla Valentína.

„Tu som, Valentína. A teraz mi odpovedajte ako človeku, ktorému vaša odpoveď dá smrť alebo život. Čo mienite urobiť?“

Valentína sklonila hlavu. Bola skľúčená.

„Počujte,“ hovoril Morrel ďalej, „nie je to po prvý raz, že rozmýšľate o situácii, ktorá nám vznikla: je vážna, ťažká, je svrchovane rozhodná. Nemyslím, že je primerané oddávať sa márnej bolesti: to je pre tých, ktorí chcú dobrovoľne trpieť, napájať sa slzami. Sú takí ľudia, a Boh im akiste pripíše k ich dobru ich odovzdanosť na zemi. Kto však má vôľu boriť sa, nemrhá drahý čas a hneď vráti sudbe daný úder. Máte vôľu boriť sa s priekorami, Valentína? Hovorte, lebo prišiel som sa vás na to spýtať.“

Valentína sa striasla a pozrela na Morrela rozšírenými a zdesenými očami. Myšlienka, že by sa mala postaviť proti otcovi, starej matke, slovom, proti celej rodine, neprišla jej vôbec na um.

„Čo mi to hovoríte, Maximilián?“ spýtala sa Valentína. „A čo menujete borbou? Menujte to radšej rúhaním. Ako, ja by som sa mala protiviť otcovmu rozkazu, želaniu umierajúcej starej mamičky? To nie je možné!“

Morrel urobil pohyb.

„Máte priušľachtilé srdce, aby ste mi nerozumeli, drahý Maximilián, a rozumiete mi tak dobre, že mi nemáte čo odpovedať. Boriť sa, ja? Boh uchovaj! Nie, nie; ponechám si všetku silu, aby som sa mohla boriť so sebou a aby som sa, ako hovoríte, napojila svojimi slzami. Ale aby som zarmútila svojho otca, aby som starej mamičke strpčila posledné chvíle života, nikdy!“

„Máte skutočne pravdu,“ riekol flegmaticky Morrel. „Ako mi to hovoríte, Bože môj!“ zvolala urazená Valentína.

„Hovorím vám to ako človek, ktorý vás obdivuje, slečna,“ odvetil Maximilián.

„Bože!“ zvolala Valentína. „Ó, sebecký človek, vidí ma zúfalú, a robí sa, ako by mi nerozumel.“

„Mýlite sa, naopak, chápem vás výborne. Nechcete rozhnevať pána de Villefort, nechcete byť neposlušná markíze a zajtra podpíšete smluvu, ktorá vás spojí s vaším manželom.“

„Ale, Bože môj, či môžem robiť iné?“

„V tom sa, slečna, nesmiete obracať na mňa, lebo som v tej veci zlým sudcom, a moje sebectvo by ma zaslepilo,“ odvetil Morrel, ktorého nezvučný hlas a zaťaté päste prezrádzaly vzrastajúcu rozčúlenosť.

„Čo by ste mi teda radili, Morrel, keby som bola bývala náchylná prijať váš návrh? Odpovedajte. Nestačí len povedať: ,Nerobíte dobre,‘ treba i poradiť.“

„Hovoríte vážne, Valentína, a mám vám naozaj dať radu? Hovorte.“

„Iste, drahý Maximilián, lebo, ak je dobrá, budem sa jej držať; viete, že som sa snúbila s vašou láskou.“

„Valentína,“ riekol Morrel, odtrhnúc celkom trochu už odstávajúcu dosku, „podajte mi ruku na dôkaz, že mi odpúšťate môj hnev; viete, že je to preto, že mám rozrušenú myseľ a že už hodinu mi víria hlavou najnesmyselnejšie myšlienky. Ó, ak neposlúchnete moju radu…

„No… tá rada?“

„Tu je, Valentína.“

Deva zdvihla oči k nebu a vzdychla.

„Som slobodný,“ hovoril Maximilián, „som dosť bohatý pre nás obidvoch; prisahám vám, že budete mojou ženou prv, ako pritisnem svoje pery na vaše čelo…“

„Ľakáte ma,“ riekla deva.

„Poďte so mnou,“ pokračoval Morrel, „zavediem vás ku svojej sestre, ktorá si zaslúži byť vašou sestrou; odplavíme sa do Alžíru, do Anglicka alebo do Ameriky, ak sa radšej nebudete chcieť utiahnuť niekde na vidiek, kde by sme čakali, až by naši priatelia premohli odpor vašej rodiny, a potom by sme sa vrátili do Paríža.“

Valentína potriasla hlavou.

„Čakala som to, Maximilián,“ riekla; „je to šialená rada, a ja by som bola ešte šialenejšia ako vy, keby som vás hneď nezadržala jediným slovom: nemožno, Morrel, nemožno.“

„Pôjdete teda za svojou sudbou, nech je, aká chce, nepokúsiac sa jej vzoprieť?“ zvolal Morrel, zamračiac sa.

„Áno, i keby som mala umrieť!“

„Tak, Valentína,“ povedal Maximilián, „opakujem vám ešte raz, že máte pravdu. Som naozaj šialený a vy mi dokazujete, že náruživosť zaslepuje i najjasnejších duchov. Ďakujem vám teda, vám, ktorá uvažujete bez náruživosti. Dobre teda, je dohovorené: zajtra sa neodvratne zasnúbite s pánom Františkom d’Épinay, nie tou divadelnou formalitou, vynájdenou na rozuzlenie veselohry a ktorá sa volá podpísaním smluvy, ale z vašej vlastnej vôle.“

„Opakujem vám ešte raz, že ma robíte zúfalou, Maximilián!“ zvolala Valentína. „Ešte raz vám vravím, že v rane zvŕtate dýku! Čo by ste robili, keby vaša sestra počúvla takú radu, akú ste mi dali vy?“

„Slečna,“ odvetil Morrel s trpkým úsmevom, „som egoista, povedali ste sama, a ako egoista nemyslím na to, čo by v mojom položení robili iní, ale čo chcem robiť sám. Myslím na to, že vás poznám už rok, že od toho dňa, čo som vás poznal, celé moje šťastie záviselo od vašej lásky, že svitol deň, keď ste mi povedali, že ma milujete, že počnúc tým dňom celá moja budúcnosť závisela od toho, či budete moja: bolo to mojím životom. Teraz už nemyslím na nič; hovorím si len, že sa sudba zvrtla, že som sa nazdával získať nebo, a v skutočnosti som ho stratil. Stáva sa denne, že hráč prehrá nielen to, čo má, ale i čo nemá.“

Morrel povedal tieto slová celkom pokojne. Valentína hľadela na neho chvíľu veľkými, skúmavými očami, vystríhajúc sa, aby Morrelov zrak neprebil sa k zmätku, ktorý sa už začal prebúdzať na dne jej srdca.

„Čo však urobíte?“ spýtala sa Valentína.

„Budem mať česť povedať vám ,s Bohom‘, slečna, a volám Boha za svedka, ktorý počuje moje slová a číta na dne môjho srdca, že vám želám taký tichý, šťastný a spokojný život, aby v ňom nebolo miesta pre moju pamiatku.“

„Ó!“ zašeptala Valentína.

„S Bohom, Valentína, s Bohom!“ riekol Morrel a poklonil sa.

„Kde idete?“ zvolala deva, siahnuc rukou cez mrežu a chytiac Maximiliána za kabát; podľa svojho vnútorného rozrušenia súdila, že zdanlivá pokojnosť milencova nemôže byť opravdivá. „Kde idete?“

„Odchodím, aby som nezavinil vo vašej rodine nový zmätok, a idem dať príklad, ktorý môžu nasledovať všetci čestní a oddaní mužskí, ktorí sa ocitnú v mojom položení.“

„Prv, ako odídete, povedzte mi, čo mienite urobiť, Maximilián!“

Mladý človek sa smutne usmial.

„Ó, hovorte, hovorte!“ volala Valentína. „Prosím vás o to!“

„Zmenili ste svoje rozhodnutie, Valentína?“

„Nemožno ho zmeniť, nešťastný človek! Viete to dobre!“ zvolala deva.

„Tak s Bohom, Valentína!“

Valentína zatriasla mrežou s takou silou, akú by v nej nikto nebol hľadal. A keďže Morrel odchodil, obidve ruky prestrčila cez mreže, a sopnúc ich, zalomila nimi.

„Čo urobíte? Chcem to vedieť!“ vykríkla. „Kde idete?“

„Ó, buďte pokojná,“ odpovedal Maximilián, zastanúc na tri kroky od brány; „nechcem iného mužského robiť zodpovedným za krutosť, s akou sa ku mne chová osud. Iný by sa vám vyhrážal, že pôjde za Františkom a vyzve ho na súboj, že sa s ním bude biť; to všetko by nemalo smyslu. Pán František s tým nemá nič do činenia. Dnes ráno ma videl prvý raz, a už zabudol, že ma videl; keď sa vaše dve rodiny dohovorily, že budete svoji, on nevedel, že som na svete. Nemám teda s pánom Františkom čo robiť a prisahám, že ho nebudem ťahať na zodpovednosť.“

„Koho budete teda ťahať na zodpovednosť? Mňa?“

„Vás, Valentína? Ó, božechráň! Žena je posvätná; milovaná žena je svätá.“

„Nešťastný človek, teda seba?“

„Veď ja som vinný, či nie?“ odvetil Morrel.

„Maximilián,“ riekla Valentína, „Maximilián, chcem, aby ste šli sem!“

Maximilián sa priblížil s miernym úsmevom, a keby nebol býval bledý, dalo sa pokladať ho za celkom pokojného.

„Vypočujte ma, moja drahá, zbožňovaná Valentína,“ riekol vážnym, melodickým hlasom. „Ľudia, ako sme my, ktorí sme nikdy nemali ani myšlienku, pre ktorú by sme sa museli pýriť pred svetom, rodičmi a Bohom, môžu si čítať v srdci ako v otvorenej knihe. Nikdy som nesnoval romány, nikdy som nerobil zo seba trudnomyseľného hrdinu, nikdy som nebudil dojem, že som Manfréd alebo Antony; ale bez slov, bez sľubov, bez prísah složil som do vás svoj život, vy ma nechávate, a opakujem, ako som to už povedal, robíte správne, ale predsa ma len nechávate a môj život je stratený. Keď vy odídete odo mňa, ostanem na svete sám. Moja sestra je šťastná pri svojom mužovi; jej manžel je len mojím švagrom, totiž človekom, ktorého ku mne pripútaly len spoločenské konvencie; nikto na svete nepotrebuje môj život, ktorý sa stal zbytočným. Urobím teda toto: budem čakať do posledného momentu, kým sa nevydáte, pretože nechcem stratiť ani tieň nádeje na to neočakávané šťastie, ktoré vám raz náhoda schystá, lebo pán František d’Épinay do toho času môže umrieť, alebo do oltára môže udrieť hrom v momente, keď budete k nemu pristupovať: odsúdenému všetko sa zdá pravdepodobné a divy zdajú sa mu možné, keď ide o zachránenie jeho života. Počkám teda až do posledného momentu a až potom, keď bude moje nešťastie isté, keď nebude pomoci, nebude nádeje, napíšem dôverný list svojmu švagrovi a druhý policajnému prefektovi, v ktorom im prezradím svoj úmysel, a potom niekde v lese na kraji jarku alebo na brehu rieky sa zastrelím, a to skutočne, ako že som synom najstatočnejšieho človeka, ktorý kedy žil vo Francúzsku.“

Konvulzívna triaška prebehla údmi Valentíny; pustila mrežu, ktorej sa držala obidvoma rukami, ramená jej klesly pozdĺž tela a dve veľké slzy skotúľaly sa jej dolu lícami.

Mladý človek stál pred ňou zamračený a rozhodný.

„Ó, zmilujte sa, zmilujte sa,“ riekla. „Budete žiť, pravda?“

„Nie, na moju česť,“ odvetil Maximilián. „Ale čo vám na tom záleží? Vykonáte svoju povinnosť a budete mať pokojné svedomie.“

Valentína klesla na kolená, tisnúc si srdce, ktoré pukalo.

„Maximilián,“ povedala, „môj priateľ, môj brat na zemi, môj pravý muž v nebesách, prosím ťa, urob ako ja, ži a trp. Jedného dňa azda budeme spojení.“

„S Bohom, Valentína!“ opakoval Morrel.

„Bože môj,“ hovorila Valentína, dvíhajúc ruky k nebu so vznešeným výrazom, „ty vidíš, že som robila všetko, čo som mohla, aby som ostala poslušnou dcérou: prosila som, vzývala, zaprisahala; nepočul moje prosby, moje volanie, ani plač. Dobre!“ pokračovala, osušiac si slzy a nadobudnúc zasa pevnosť, „nechcem zhynúť od výčitiek, radšej chcem zhynúť od hanby. Vy budete žiť, Maximilián, a ja nebudem patriť inému, iba vám. Kedy? V ktorú chvíľu? Hneď? Hovorte, rozkazujte, som odhodlaná.“

Morrel, ktorý sa zasa vzdialil o niekoľko krokov, vrátil sa a bledý od radosti, s rozjasneným srdcom cez mreže podal Valentíne obidve ruky a riekol:

„Valentína, drahá priateľka, takto sa nemáte so mnou shovárať, alebo ma máte nechať umrieť. Prečo by som vás mal dobyť násilím, ak ma milujete, ako vás milujem ja? Nútite ma k životu zo samej ľudskosti? Potom radšej umriem!“

„Naozaj,“ šeptala Valentína, „kto ma na svete miluje? On. Kto ma potešil vo všetkých mojich útrapách? On. Ku komu viažem všetky svoje nádeje? Na kom utkvie môj blúdiaci pohľad, na kom spočinie moje krvácajúce srdce? Na ňom, na ňom, vždy na ňom. Tak, máš pravdu, Maximilián, pôjdem s tebou, opustím otcovský dom, všetko. Ó, aká som nevďačná!“ zvolala Valentína, zaplačúc. „Všetko!… I svojho dobrého starého otecka, na ktorého som zabudla!“

„Nie,“ riekol Maximilián, „neopustíš ho. Povedala si, že pán Noirtier zdá sa prejavovať ku mne sympatie. Nože, prv, ako ujdeš, zdôveríš sa mu so všetkým; urobíš si z jeho súhlasu záštitu pred Bohom, a potom, keď budeme sosobášení, pôjde s nami: miesto jedného bude mať dvoje detí. Povedala si mi, ako sa s tebou shovára a ako mu odpovedáš; naučím sa skoro tej dojímavej signálovej reči, uvidíš, Valentína! Ó, prisahám ti, miesto toho, aby nás čakalo zúfalstvo, sľubujem ti šťastie!“

„Ó, hľaď, Maximilián, hľaď, akú ty máš moc nado mnou! Temer verím tomu, čo hovoríš, a predsa viem, že čo mi hovoríš, je šialenstvo, lebo môj otec ma bude kliať; poznám ho, má neoblomné srdce a neodpustí nikdy! Čujte, Maximilián, ak sa mi podarí lesťou, prosbou, náhodou, čímkoľvek, slovom, ak sa mi akokoľvek podarí ten sobáš oddialiť, počkáte, však?“

„Áno, prisahám, ako mi zasa vy prisaháte — pravda? — že ten hrozný sobáš sa neuskutoční nikdy a že, keby vás i dovliekli pred magistrát, pred kňaza, poviete: nie!“

„Prisahám ti, Maximilián, na to, čo mi je na svete najsvätejšie, na tôňu svojej matky!“

„Počkajme teda,“ riekol Morrel.

„Áno, počkajme,“ prisvedčila Valentína, vydýchnuc si pri tom slove; „je toľko vecí, ktoré môžu zachrániť takých nešťastníkov, ako sme my.“

„Spolieham sa na vás, Valentína,“ riekol Morrel; „všetko, čo urobíte, bude správne; ale ak pominú vaše prosby, ak váš otec a pani de Saint-Méran budú trvať na tom, aby pána d’Épinay zajtra zavolali podpísať smluvu…“

„Tak máte moje slovo, Morrel.“

„Miesto toho, aby ste podpísali…“

„Prídem k vám a ujdeme. Do toho času však nepokúšajme Boha, Morrel; nesídeme sa: je to div, zázrak, že nás ešte neprekvapili. Keby nás prekvapili, keby vyšlo najavo, ako sa schádzame, nebolo by už pre nás záchrany.“

„Máte pravdu, Valentína, ale ako sa dozviem?…“

„Od notára, pána Deschampsa.“

„Poznám ho.“

„A odo mňa samej. Budem vám písať, veď mi verte. Bože môj, mne sa ten sobáš práve tak protiví ako vám!“

„Dobre, dobre! Vďaka, moja zbožňovaná Valentína,“ odvetil Morrel. „Sme teda dohovorení; hneď, ako sa dozviem o hodine, pribehnem sem, vy soskočíte s tohto múru do môjho náručia: pôjde to ľahko; pri bráne ohrady bude na nás čakať koč, sadnete si ku mne a ja vás zaveziem ku svojej sestre; tam, ak chcete, v úkryte, či verejne, ak si to budete žiadať, budeme si vedomí svojej sily a vôle a nedáme sa zarezať ako jahniatka, ktoré sa bránia len vzdychmi.“

„Nech je tak,“ povedala Valentína. „Teraz vám zasa ja poviem: čo urobíte, všetko bude dobré.“

„Ó!“

„Tak ste spokojný so svojou ženou?“ spýtala sa deva smutne.

„Zbožňovaná Valentína, ak poviem áno, vyslovuje to tak málo!“

„Povedzte to predsa.“

Valentína sa priblížila, či skôr priblížila sa perami ku bráne a jej slová, nesené vonným dychom, prenikly až k Morrelovým perám, ktorý primkol ústa s druhej strany ku chladnej, neúprosnej priehrade.

„Do videnia,“ riekla Valentína, odtrhnúc sa od toho šťastia, „do videnia!“

„Dostanem od vás list?“

„Áno.“

„Ďakujem, drahá žena, do videnia!“

Zaznel zvuk nevinného, strateného bozku, a Valentína zmizla pod lipami.

Morrel počkal, kým odznel šum jej šiat, dotýkajúcich sa krovia, a škripot piesku pod jej nohami, zdvihol oči dohora, aby s nevysloviteľným úsmevom ďakoval nebu, že dovoľuje, aby bol tak milovaný, a zmizol tiež.

Mladý človek sa vrátil domov a čakal celý večer i celý druhý deň, ale nič nedostal. Len na tretí deň ráno o desiatej, keď chcel ísť k notárovi, pánu Deschampsovi, dostal poštou lístok a hneď poznal, že je od Valentíny, hoci nikdy nevidel jej písmo.

Obsahoval tieto slová:

„Slzy, prosby, modlikania nepomohly. Včera som pobudla dve hodiny v kostole svätého Filipa a dve hodiny som sa modlila z hlbín duše k Bohu; tak sa zdá, že ma Boh práve tak nechce vyslyšať ako ľudia, a podpísanie smluvy je určené na dnes večer, na deviatu hodinu.

Mám len jedno slovo, ako mám len jedno srdce, Morrel, a to som vám dala: moje srdce je vaše!

Teda dnes večer pri mreži o tri štvrte na deväť.

Vaša žena

Valentína de Villefort.“

„P. S. Mojej starej mamičke, chuderke, je vždy horšie; včera sa jej rozrušenie premenilo temer na blúznenie a dnes sa jej blúznenie zmenilo temer na šialenstvo.

Budete ma, všakver, veľmi milovať, Morrel, aby som mohla zabudnúť, že som od nej v takom stave odišla?

Tak sa mi vidí, pred starým oteckom Noirtierom taja, že má byť smluva dnes večer podpísaná.“

Morrel sa neuspokojil s listom, ktorý mu poslala Valentína; odišiel k notárovi, ktorý mu potvrdil, že smluva má byť podpísaná o deviatej večer.

Potom zašiel k Monte Christovi; od toho sa dozvedel najviacej: František mu prišiel oznámiť rodinnú slávnosť a pani de Villefort písala grófovi a prosila ho, aby jej prepáčil, že ho nepozýva. Ale smrť pána de Saint-Méran a zdravotný stav jeho vdovy vrhá na schôdzku závoj smútku, ktorým by nechcela zakaboniť grófovo čelo, ktorému želala všetko možné šťastie.

Predošlý deň Františka predstavili pani de Saint-Méran, ktorá pre to predstavenie vstala s lôžka, na ktoré sa zasa hneď odobrala.

Morrel, čo je ľahko pochopiteľné, bol rozčúlený, čo nemohlo ujsť prenikavému pohľadu grófovmu. Monte Christo však bol k nemu tiež láskavejší ako inokedy, natoľko láskavý, že Maximilián bol už dva či tri razy odhodlaný povedať mu všetko. Pripomenul si však sľub, ktorý dal Valentíne, a tajomstvo zostalo pochované na dne srdca.

Mladý človek so dvadsať ráz prečítal cez deň Valentínin list. Písala mu prvý raz, a to pri akej príležitosti! Koľko ráz prečítal list, vždy si obnovil prísahu, že Valentínu urobí šťastnou. A naozaj, akú vážnosť si získala mladá deva, ktorá sa odhodlala na taký vážny krok! Akú oddanosť si zaslúži od toho, komu obetovala všetko! Nakoľko má byť svojmu milencovi prvým a jediným predmetom zbožňovania! Je to v jednej osobe kráľovná i žena a človeku nestačí jedna duša, aby ju mohol dostatočne milovať a byť jej dosť povďačný.

Morrel myslel s nevýslovným rozčúlením na chvíľu, keď Valentína príde a povie:

,Tu som, Maximilián, vezmite ma.‘

Pripravil na útek všetko; v lucerne ukryl dva rebríky, kabriolet, ktorý poháňal sám, čakal; nijaký sluha, nijaké svetlo; len za rohom zažne lampy, nie je potrebné pre prílišnú opatrnosť padnúť do rúk polície.

S času na čas prebiehala Morrelovým telom triaška. Myslel na chvíľu, keď bude Valentíne pomáhať pri sostupovaní s vysokého múru a keď bude cítiť vo svojom náručí chvieť sa tú oddanú, ktorej bozkával len ruku a celoval konce prstov.

Keď prišlo popoludnie, keď Morrel videl, že sa chvíľa blíži, cítil potrebu samoty, krv v ňom vrela, prosté otázky, čo len hlas priateľa, boly by ho dráždily; zavrel sa doma a chcel čítať, ale jeho pohľad behal po stranách, nerozumel ničomu, a napokon zahodil knihu, aby si znova nakreslil plán, ohradu a rebríky.

Konečne sa priblížila hodina.

Zaľúbený človek nikdy nenechal hodinky ísť pokojne; Morrel svoje vždy tak nemilosrdne naprával a naťahoval, že napokon o šiestej ukazovaly pol deviatej. Povedal si teda, že je už čas, že, hoci smluva má byť podpísaná až o deviatej, Valentína pravdepodobne nebude čakať na zbytočný podpis: preto Morrel, ktorý podľa svojich hodiniek vyšiel z ulice Meslay o pol deviatej, do ohrady vkročil, keď hodiny na kostolnej veži svätého Filipa bily ôsmu.

Kôň i kabriolet boly skryté za malými rumami, medzi ktorými sa Morrel obyčajne skrýval.

Pomaly mrkalo a stromy v záhrade začínaly tvoriť hustú klenbu nepriehľadnej čierňavy.

Tu vystúpil Morrel z tône a s búchajúcim srdcom podišiel nazrieť cez otvor brány: nebol tam nikto.

Hodiny bily pol deviatej.

Pol hodiny ubehlo čakaním. Morrel sa prechádzal po diaľke i šírke a v prestávkach stále kratších išiel primknúť k priehrade oko. Záhrada sa stávala vždy tmavšou, ale v tme darmo hľadal biely oblek, márne načúval v tichosti, či nezaznejú kroky.

Dom, ktorý bolo možno vidieť cez lístie, ostával tmavý a nebol naskrze podobný domu, ktorý sa otvára takej dôležitej udalosti, ako je podpísanie manželskej smluvy.

Morrel pozrel na hodinky, ktoré ukazovaly tri štvrte na desať, ale temer súčasne hlas vežových hodín, bijúcich už dva alebo tri razy, opravil chybu vreckových, odbíjajúc pol desiatej.

Čakal už o pol hodiny dlhšie, ako určila Valentína: povedala, že príde o deviatej, ale skôr prv ako neskoršie.

Bola to najhroznejšia chvíľa pre srdce mladého človeka, na ktoré každá sekunda padala ako olovené kladivo.

Najmenší šum lístia, najtichšie zadutie vetra napínaly jeho sluch a vyvolávaly mu pot na čelo; tu, trasúc sa na celom tele, naprával rebrík, a aby netratil čas, kládol už nohu na prvý šteblík.

V tomto zamieňaní bázne a nádeje, pri rozširovaní a opätnom svieraní srdca udrela na veži desiata hodina.

,Ó,‘ zašeptal Maximilián s hrôzou, ,nie je možné, aby podpisovanie smluvy trvalo tak dlho, ak sa len neprihodily nepredvídané udalosti; premyslel som všetko, odhadol, ako dlho môžu trvať formality — niečo sa už stalo.‘

A tu alebo rozčúlene prechádzal sa pozdĺž brány, alebo tisol rozpálené čelo k ľadovému železu. Valentína po spísaní smluvy zamdlela a či ju azda zadržali na úteku? To boly jediné dva predpoklady, i to zúfalé, ktoré mladý človek mohol pripustiť.

Potom mu prišla myšlienka, že Valentínu pri úteku opustily sily a že zamdlela niekde na ceste.

„Ó, ak je to tak,“ zvolal, vybehnúc po rebríku, „potom by som ju stratil, a to svojou vinou!“

Démon, ktorý mu pošepol túto myšlienku, už ho neopustil a huhlal mu do ušú s vytrvanlivosťou, zaviňujúcou, že niektorý predpoklad pri uvažovaní stane sa vo chvíli istotou. Zdalo sa mu, že jeho oči, ktorými sa usiloval vniknúť do hustnúcej tmy, zbadaly ležať v tmavom stromoradí predmet; Morrel sa vonkoncom odvážil zavolať, a zdalo sa mu, že vietor až k nemu donáša neartikulované nariekanie.

Konečne odbilo pol jedenástej; nemohol sa už dlhšie opanovať, dalo sa očakávať všetko možné. Maximiliánov pulz udieral prudko, hmla mu kalila zrak; prekročil múr a skočil na druhú stranu.

Bol u Villefortov, vnikol k nim cez múr; pomyslel na následky, aké by mohol mať ten čin, ale tak ďaleko sa nedostal, aby ustúpil.

V momente bol na druhom konci húštiny. S miesta, kde sa dostal, bolo vidieť dom.

Tu sa presvedčil Morrel o tom, čo predpokladal, keď sa usiloval zrakom preniknúť cez stromovie: že miesto svetiel, ktoré maly žiariť vo všetkých oblokoch, ako býva v slávnostné dni, nevidel nič okrem šedivej hmoty, zahalenej ohromnou tieňovou záclonou, ktorú vrhala hustá hmla, kryjúca mesiac.

S času na čas mihlo sa nejaké chabé svetlo v troch oblokoch prvého poschodia. Tieto okná však neboly na izbe pani de Saint-Méran.

Iné svetlo stálo nepohnute za červenými záclonami. Boly to záclony spálne pani de Villefort.

Morrel to všetko uhádol. Aby mohol v mysli sledovať Valentínu v každom čase dňa, dal si toľko ráz opísať plán villefortovského domu, že ho poznal, hoci ho nikdy nevidel.

Mladý človek bol ešte väčšmi zdesený tmou a tichosťou ako prv Valentíninou neprítomnosťou.

Zmätený, šialený od bolesti, rozhodnutý podniknúť hocičo, aby videl Valentínu a presvedčil sa o nešťastí, ktoré tušil, nech by bolo akékoľvek, Morrel dostal sa na kraj húštiny a zastrájal sa prebehnúť cez odkrytý trávnik, keď tu prenikol k nemu zvuk hlasu, dosť vzdialený, ale donášaný k nemu vetrom.

Pri tom hlase ustúpil o krok nazad; znova sa cele skryl v húštine, z ktorej už napoly vykročil, a ostal bez hnutia a muknutia stáť v tme.

Hneď sa rozhodol, že ak to bude sama Valentína, upozorní ju slovom; keby to bola Valentína v spoločnosti niekoho, aspoň by ju videl a presvedčil by sa, že sa jej nič nestalo; keby to boli cudzí ľudia, zachytil by z ich rozhovoru niekoľko slov, a nepochopiteľné tajomstvo by sa mu objasnilo.

V tom vyšiel mesiac zpoza mrakov, ktoré ho zahaľovaly, a vo dverách nad schodišťom, vedúcim do záhrady, Morrel zbadal Villeforta v spoločnosti človeka, oblečeného do čiernych šiat. Sostúpili po schodoch a šli k húšťave. Neurobili ešte ani štyri kroky, keď Morrel v čierno oblečenom mužskom poznal doktora Avrignyho.

Mladý človek, vidiac, že sa blížia k nemu, ustupoval pred nimi mechanicky až ku kmeňu figovej moruše, tvoriacej prostriedok húštiny; tam musel zastať.

Skoro prestal škripieť piesok pod krokmi obidvoch chodcov.

„Ach, drahý doktor,“ riekol kráľovský prokurátor, „nebo rozhodne stíha náš dom nenávisťou. Aká to hrozná smrť! Aký úder! Neusilujte sa ma tešiť. Rana je prisvieža a prihlboká. Mŕtva, mŕtva!“

Na čelo mladého človeka vystúpil ľadový pot a zuby mu zadrkotaly od triašky. Kto umrel vo Villefortovom dome, ktorý on sám pomenoval prekliatym?

„Drahý pán de Villefort,“ odvetil lekár tónom, ktorý zdvojnásobil hrôzu mladého človeka, „nešiel som sem s vami preto, aby som vás tešil, ba naopak.“

„Čo chcete tým povedať?“ spýtal sa zhrozený kráľovský prokurátor.

„Chcem povedať, že za nešťastím, ktoré vás práve zastihlo, skrýva sa azda iné, ešte väčšie.“

„Ó, Bože môj,“ šeptal Villefort, spínajúc ruky, „čo mi ešte poviete?“

„Sme sami, priateľ?“

„Ó, áno, úplne sami. Ale prečo taká opatrnosť?“

„Preto, že sa vám musím zdôveriť s niečím hrozným,“ odvetil doktor; „sadnite si.“

Villefort skôr sklesol ako sadol na lavičku. Doktor ostal pred ním stáť a položil mu ruku na plece. Morrel, zmeravený hrôzou, tisol jednu ruku k čelu, druhou si tlačil srdce, aby ho jeho prudké údery neprezradily.

,Mŕtva, mŕtva!‘ opakoval si v mysli hlasom svojho srdca.

A sám myslel, že umrie.

„Hovorte, doktor, počúvam vás,“ riekol Villefort; „udrite, som pripravený na všetko.“

„Pani de Saint-Méran bola, pravda, veľmi stará, ale tešila sa výbornému zdraviu.“

Morrel od desiatich minút vydýchol si prvý raz.

„Zabil ju žiaľ,“ riekol Villefort, „áno, žiaľ, doktor! Veď žila štyridsať rokov s markízom!“

„Nie je to žiaľ, drahý Villefort,“ povedal doktor. „Žiaľ môže zabiť, hoci sú to vzácne prípady, ale nezabije za deň, nezabije za hodinu, nezabije za desať minút.“

Villefort neodpovedal; zdvihol len hlavu, ktorú mal až do tej chvíle schýlenú, a pozrel vytreštenými očami na doktora.

„Boli ste pri agónii?“ spýtal sa d’Avrigny.

„Áno,“ odvetil kráľovský prokurátor; „pošepli ste mi, aby som neodchodil.“

„Pozorovali ste symptómy choroby, na ktorú umrela pani de Saint-Méran?“

„Iste; pani de Saint-Méran dostala tri záchvaty, opakujúce sa v niekoľkominútových prestávkach, a to vždy vážnejšie a častejšie. Keď ste prišli, pani de Saint-Méran už niekoľko minút ťažko dýchala; bol to začiatok záchvatu, o ktorom som myslel, že je len nervový záchvat, ale potom, keď som ju videl, ako sa dvíha na posteli s napätými údmi a krkom, začal som sa naozaj báť. Tu som vyčítal z vašej tváre, že je to naozaj vážnejšie, ako som myslel. Keď kríza minula, hľadal som váš zrak, ale nezachytil som ho. Držali ste tepnu, čítali ste údery, a nastal druhý záchvat, a vy ste na mňa nepozreli. Druhá kríza bola hroznejšia ako prvá: nervové pohyby sa opakovaly, ústa sa stiahly a sfialovely. Pri treťom záchvate vydýchla dušu. Už pri prvom som zbadal zmeravenie; vy ste ma utvrdili v tej mienke.“

„Áno, pred všetkými,“ povedal doktor, „ale teraz sme sami.“

„Bože môj, čo mi chcete povedať?“

„Že symptómy zmeravenia a symptómy otrávenia rastlinnými látkami sú úplne tie isté.“

Villefort vyskočil; chvíľu stál bez slova a hnutia, potom klesol zasa na lavičku.

„Ó, Bože môj, doktor,“ riekol, „rozmysleli ste si, čo mi hovoríte?“

Morrel nevedel, či sníva a či bdie.

„Počujte,“ odvetil doktor, „som si načistom s dôležitosťou svojho výroku a poznám povahu človeka, pred ktorým ho vyslovujem.“

„Hovoríte to sudcovi, či priateľovi?“ spýtal sa Villefort.

„Priateľovi, v tejto chvíli len priateľovi. Podobnosť medzi príznakmi zmeravenia a príznakmi otrávenia rastlinnými látkami je taká, že keby som mal podpísať, čo teraz hovorím, osvedčujem sa, že by som váhal. Preto i opakujem: nehovorím to sudcovi, ale priateľovi. Nože, priateľ, teda hovorím, že za tri štvrte hodiny, kým trvala agónia, študoval som kŕče i smrť pani de Saint-Méran, a som presvedčený, že pani de Saint-Méran umrela na otrávenie, ale poviem vám i to, áno, poviem vám, aký jed ju usmrtil.“

„Pane, pane!“

„Vidíte, všetko je tu: spavosť, prerušovaná nervovými záchvatmi, podráždenosť mozgu, všeobecná ochabnutosť. Pani de Saint-Méran podľahla prudkej dávke brucínu alebo strychnínu, ktorú jej dali náhodou alebo omylom.“

Villefort chytil doktora za ruku.

„Ó, to nie je možné!“ povedal. „Ja snívam, Bože môj, snívam! Je to hrozné počuť také veci od človeka, ako ste vy! Pre Boha vás prosím, drahý doktor, povedzte mi, že sa môžete mýliť!“

„Iste, môžem, ale…“

„Ale?…“

„Ale nemyslím.“

„Doktor, zmilujte sa nado mnou; od niekoľkých dní prenasleduje ma toľko neslýchaných vecí, že zblazniem.“

„Liečil niekto okrem mňa pani de Saint-Méran?“

„Nikto.“

„Poslali do lekárne nejaký recept, ktorý by mi neboli predložili?“

„Nie.“

„Mala pani de Saint-Méran nejakých nepriateľov?“

„Neviem o nijakých.“

„Mal niekto záujem na jej smrti?“

„Ach, nie, Bože môj, ach, nie; moja dcéra Valentína je jej jedinou dedičkou… Ó, keby taká myšlienka mohla vo mne skrsnúť, prebodol by som sa, aby som potrestal svoje srdce, že mohlo jediný moment prechovávať takú myšlienku.“

„Ó, drahý priateľ,“ zvolal pán d’Avrigny, „božeuchovaj, aby som niekoho obviňoval; hovorím len o nešťastí, rozumiete, o omyle. Ale už či omyl alebo nešťastná náhoda, fakt je tu a hovorí ticho môjmu svedomiu a žiada, aby moje svedomie prehovorilo k vám nahlas. Vyzvedajte sa.“

„Koho? Ako? Načo?“

„Hľaďte: nemohlo by sa stať, že by sa starý sluha Barrois pomýlil a dal pani de Saint-Méran nápoj, ktorý bol pripravený pre jeho pána?“

„Pre môjho otca?“

„Áno.“

„A ako by mohol nápoj, pripravený pre pána Noirtiera, otráviť pani de Saint-Méran?“

„Niet prostejšej veci. Viete, že pre isté choroby jedy sú liekmi; porážka patrí k tým chorobám. Od troch mesiacov, odvtedy, ako som všetko skúsil vrátiť pánu Noirtierovi pohyb a reč, rozhodol som sa, že upotrebím posledný prostriedok; od troch mesiacov teda liečim ho brucínom; v poslednom nápoji, ktorý som mu predpísal, bolo ho už šesť centigramov. Šesť centigramov, ktoré naskrze neúčinkovaly na ochromené orgány pána Noirtiera, ktoré postupnými dávkami už privykly na jed, šesť centigramov však okrem neho môže usmrtiť každú inú osobu.“

„Môj drahý doktor, medzi izbami pána Noirtiera a pani de Saint-Méran niet spojenia, a Barrois k mojej testinej nikdy nevkročil. Konečne, priznám sa vám, doktor, hoci viem, že ste najzbehlejší a najmä najsvedomitejší človek na svete, hoci vaše slovo je pre mňa v daných okolnostiach fakľou, ktorá ma vedie ako slnečné svetlo, nuž, doktor, hoci mám to presvedčenie, musím sa držať predsa zásady: Errare humanum est (Mýliť sa je ľudské).“

„Počujte, Villefort,“ riekol doktor, „či by ste mali k niektorému z mojich kolegov toľko dôvery ako ku mne?“

„Prečo to hovoríte? Čo tým mienite?“

„Zavolajte ho, poviem mu, čo som pozoroval, a budeme mŕtvolu pitvať.“

„A nájdete zvyšky jedu?“

„Nie, nie jedu, to som nepovedal, ale zistíme rozjatrenie nervového systému, nepopierateľnú asfyxiu a povieme vám: Drahý Villefort, ak sa to stalo z nedbanlivosti, dajte pozor na svojich sluhov; ak sa to stalo z nenávisti, dajte pozor na svojich nepriateľov.“

„Ó, Bože môj, čo mi to navrhujete, d’Avrigny?“ povedal skľúčený Villefort. „Keď do tajomstva okrem vás nazrie niekto iný, vyšetrovanie stane sa neodvratným, a to vyšetrovanie u mňa nemožné. Ale, ak na tom stojíte,“ pokračoval kráľovský prokurátor, opanujúc sa a pozrúc nepokojne na lekára, „ak na tom stojíte za každú cenu, urobím to. Naozaj, moje postavenie mi káže, aby som išiel na koreň veci. Ale, doktor, vidíte ma vopred preniknutého žiaľom: vniesť po takej bolesti do svojho domu také pohoršenie! Ó, moju ženu a dcéru to zabije. A ja, ja, doktor, veď viete, že človek nedosiahne to, čo som ja dosiahol, a nie je dvadsaťpäť rokov kráľovským prokurátorom, aby nemal značný počet nepriateľov: mám mnoho nepriateľov. Ak sa táto vec rozhlási, budú triumfovať, chvejúc sa radosťou, a mňa pokryjú hanbou. Doktor, odpusťte mi tieto svetské myšlienky. Keby ste boli kňaz, neodvážil by som sa vám to povedať, ale ste mužský a poznáte iných mužských: Doktor, doktor, však, nepovedali ste mi nič?“

„Môj drahý pán Villefort,“ odvetil otrasený doktor, „mojou prvou povinnosťou je ľudskosť. Keby to bolo bývalo v moci vedy, bol by som zachránil pani de Saint-Méran, ale je mŕtva, a ja teraz patrím živým. Pochovajme toto hrozné tajomstvo na najhlbšie dno srdca. Ak doň prenikne niečí zrak, pripustím, aby moje mlčanie pripísali mojej nevedomosti. Ale zato, pane, pátrajte stále, hľadajte neprestajne, lebo, môžbyť, nebude na tom dosť… A keď nájdete vinníka, ak ho nájdete, budem to ja, ktorý vám poviem: Ste sudcom, robte, čo chcete!“

„Ó, vďaka, vďaka, doktor!“ zvolal Villefort s nesmiernou radosťou. „Nikdy som nemal lepšieho priateľa, ako ste vy.“

A ako by sa bál, že sa doktor d’Avrigny inak rozhodne, vstal a ťahal doktora k domu.

Odišli.

Morrel, ako by si musel vydýchnuť, vystrčil hlavu z húštiny a mesiac ožiaril jeho tak bledú tvár, že ho bolo možno pokladať za príšeru.

,Boh ma chráni zjavne, ale hrozne‘ riekol si. ,Ale Valentína, Valentína! Chúďatko, moja priateľka! Či vydrží toľkú bolesť?‘

Pri tých slovách hľadel to na oblok s červenými, to na tri obloky s bielymi záclonami.

Za červenými záclonami temer celkom zmizlo svetlo. Pani de Villefort akiste zhasila lampu a len nočná lampa vrhala žiaru na okno.

Zbadal však, že na druhom konci budovy z troch oblokov, zastretých bielymi záclonami, otvorilo sa jedno. Svieca na kozube vrhala von niekoľko lúčov bledého svetla a sťa by sa bol prišiel oprieť o balkón nejaký tieň.

Morrel sa zachvel; zdalo sa mu, že začul plač.

Nebol ani div, že táto duša, inak taká smelá a mocná, teraz dvoma najsilnejšími ľudskými vášňami, láskou a strachom, zmätená a rozrušená, zoslabla natoľko, že sa stala obeťou poverčivých preludov.

Hoci bolo nemožné, aby ho v úkryte zbadalo oko Valentíny, predsa sa zdalo Maximiliánovi, že ho tieň na balkóne volá; hovoril mu to jeho zvírený duch a blčiace srdce mu to opakovalo. Dvojitý klam stal sa nepremožiteľnou skutočnosťou a Maximilián, pudený mladistvým zápalom, vyrútil sa z úkrytu, a nestarajúc sa o to, či ho niekto vidí, nestarajúc sa, že môže naľakať Valentínu a jej nevdojakým výkrikom na seba upozorniť, dvoma skokmi preskočil široký trávnik, zaplavený bielym mesačným svetlom. Ocitnúc sa v rade debien s pomarančovníkmi, tiahnúcimi sa pozdĺž domu, dostal sa k vonkajšiemu schodišťu, vybehol rýchlo nahor a stlačil kľučku dverí, ktoré sa pred ním otvorily bez odporu.

Valentína ho nevidela; jej oči, obrátené k nebu, pozorovaly strieborný obláčik, plávajúci po azúre, forma ktorého upomínala na tôňu, vznášajúcu sa k nebu; jej vzletný básnický duch jej hovoril, že je to duša starej mamičky.

Morrel prešiel cez predsieň a našiel zábradlie schodišťa; koberec na schodoch tlmil jeho kroky; Morrela natoľko opanovalo rozčúlenie, že ani prítomnosť samého pána de Villefort by ho nebola odstrašila. Keby bol zbadal pána de Villefort, bol už rozhodnutý, čo urobí: pristúpi k nemu, prizná sa mu, poprosí ho o odpustenie a schválenie lásky, ktorá ho púta k jeho dcére a jeho dcéru k nemu; Morrel bol šialený.

Na šťastie nevidel nikoho.

Najmä teraz mu pomohol plán vnútra domu, ktorý mu označila Valentína; bez prekážky dostal sa po schodoch hore, a keď, príduc ta, premýšľal, kade ísť, cestu mu označil známy plač. Obzrel sa; odchýlené dvere prepúšťaly pruh svetla a zvuk lkajúceho hlasu. Otvoril ich a vstúpil.

V hĺbke alkovne odpočívala mŕtva pod bielym rubášom, haliacim jej hlavu a určujúcim formu tela, Morrelovmu oku tým hroznejšieho od toho času, ako mu náhoda odhalila tajomstvo.

Vedľa postlania, s hlavou zahrúženou do hlavníc širokej lenošky, kľačala Valentína, chvejúc sa a otriasajúc plačom, a tisla k hlave, ktorú nebolo vidieť, sopäté meravé ruky.

Odstúpila od obloka, ktoré ostalo otvorené, a modlila sa nahlas tónom, ktorý by bol dojal i najtvrdšie srdce; slová jej plynulý s perí rýchlo, nesúvisle, nesrozumiteľne, natoľko jej bolesť svierala hrdlo žeravými kliešťami.

Mesiac, predierajúci sa sem škárami žalúzií, tento obraz zúfalosti oblieval azúrovým svitom, v ktorom bledlo svetlo sviečky.

Morrel nemohol odolať tomu pohľadu; nebol citlivkár, nebolo ľahko vzbudiť v ňom pohnutie, ale pred jeho zrakom trpiaca, plačúca, rukami zalamujúca Valentína, to bolo viacej, ako mohol zniesť mlčiac. Vzdychol, šepol jej meno a hlava, zaborená do leňošky a plačúca, hlava Coreggiovej Magdalény, sa zdvihla a ostala obrátená k nemu.

Valentína ho zbadala a neprejavovala počudovanie. V srdci, prekypujúcom krajnou zúfalosťou, niet prechodných pocitov.

Morrel podal svojej priateľke ruku. Valentína, miesto ospravedlnenia, že neprišla, ukázala na mŕtvolu, ležiacu pod pohrebným rubášom, a zalkala znova.

Ani jeden z nich sa neodvážil prehovoriť v tej izbe. Obidvaja váhali narušiť tichosť, ktorú, tak sa videlo, prikázala smrť, stojaca v niektorom rohu s prstom na perách.

Napokon Valentína prehovorila prvá.

„Priateľ,“ riekla, „ako ste sem prišli? Ach, povedala by som vám: vitajte, keby to nebola Smrť, ktorá vám otvorila dvere tohto domu.“

„Valentína,“ prehovoril Morrel rozochveným hlasom a spínajúc ruky, „bol som tam od pol deviatej; nešli ste, i opanoval ma nepokoj, preskočil som cez múr, vnikol do záhrady. Tu hlasy, hovoriace o nešťastnej udalosti…“

„Aké hlasy?“ spýtala sa Valentína.

Morrel sa zachvel, lebo mu prišiel na um celý rozhovor doktora s Villefortom a zdalo sa mu, že cez rubáš vidí skrútené ruky, meravý krk a fialové pery.

„Hlasy vašich sluhov ma poučily o všetkom.“

„Ale prísť sem, priateľ, bolo toľko, ako zničiť nás obidvoch,“ riekla Valentína bez zdesenia a hnevu.

„Odpusťte mi,“ povedal Morrel takým istým tónom, „odídem.“

„Nie,“ riekla Valentína, „niekto by vás stretol; ostaňte.“

„Ale keby niekto prišiel?“

Deva potriasla hlavou.

„Buďte pokojný,“ riekla, „nepríde nikto, tu je naša ochrana.“

A ukázala na mŕtvolu, črtajúcu sa pod rubášom.

„Ale čo sa stalo s pánom d’Épinay?“ Povedzte mi, prosím vás pekne,“ prehovoril zasa Morrel.

„Pán František prišiel podpísať smluvu práve vo chvíli, keď moja dobrá stará mamička dokonala.“

„Ó,“ oddýchol si Morrel s pocitom sebeckej radosti, lebo sám na to myslel, že táto smrť oddiali na neurčitý čas Valentínin sobáš.

„Ale čo zdvojnásobuje moju bolesť,“ pokračovala deva, ako by si ten pocit zaslúžil hneď trest, „je, že stará mamička, umierajúc, vyslovila želanie, aby to manželstvo bolo čím skôr uzavreté. I ona, Bože môj, mysliac si, že ma chráni, konala proti mne.“

„Počúvajte!“ šepol Morrel.

Obidvaja mladí ľudia stíchli.

Bolo počuť otvárať dvere, potom praskanie parketov a schody pod krokmi.

„Otec vychádza z pracovne,“ riekla Valentína.

„A odprevádza doktora,“ dodal Morrel.

„Ako viete, že je to doktor?“ spýtala sa s počudovaním Valentína.

„Predpokladám to,“ odvetil Morrel.

Valentína pozrela na mladého človeka.

Bolo počuť, ako sa zatvárajú dvere domu. Pán de Villefort zamkol i záhradné dvere a vystupoval po schodoch.

Keď prišiel do predsiene, zastal na chvíľu, ako by uvažoval, či sa vrátiť do svojich izieb a či do izby pani de Saint-Méran. Morrel skočil za portieru. Valentína sa ani nepohla, ako by ju jej svrchovaný bôľ povzniesol nad všetky obyčajné obavy.

Pán de Villefort vošiel do svojich izieb.

„Teraz,“ povedala Valentína, „nemôžete vyjsť ani do záhrady, ani na ulicu.“

Morrel pozrel na devu s počudovaním.

„Teraz,“ pokračovala Valentína, „je len jeden možný a istý východ: cez byt starého otecka.“

Vstala.

„Poďte,“ povedala.

„Kde?“ spýtal sa Maximilián.

„K starému oteckovi.“

„Ja, k pánu Noirtierovi?“

„Áno.“

„Myslíte to vážne, Valentína?“

„Myslím na to už dávno. Na svete mám už len toho jediného priateľa, a potrebujeme ho obidvaja… Poďte.“

„Dajte pozor, Valentína,“ napomínal ju Morrel, váhajúc poslúchnuť devu, „dajte pozor, beľmo mi spadlo s očú: príduc sem, spáchal som šialený skutok. Ste vládkyňou všetkých svojich smyslov, drahá priateľka?“

„Áno,“ odvetila Valentína, „a robím si len jednu výčitku na svete: chcem opustiť bezduché telo svojej drahej mamičky, ktoré som si umienila strážiť.“

„Valentína,“ riekol Morrel, „smrť je sama sebou posvätená.“

„Áno,“ prisvedčila deva, „ostatne, nebude to dlho trvať, poďte.“

Valentína prešla cez chodbu a sostúpila po malých schodoch, vedúcich k Noirtierovi. Morrel išiel po prstoch za ňou. Keď prišli do predsiene bytu, našli tam starého sluhu.

„Barrois,“ povedala Valentína, „zavrite dvere a nepusťte nikoho.“

Vstúpila prvá.

Noirtier, ešte sediaci v kresle a dávajúci pozor na každý najmenší šum, informovaný starým sluhom o všetkom, čo sa stalo, pozeral túžobne na dvere izby. Keď zazrel Valentínu, oko mu zajasalo.

V devinej chôdzi a zjave bolo čosi vážneho a slávnostného, čo starca prekvapilo. Preto jeho jasajúce oko stalo sa spýtavým.

„Drahý starý otecko,“ povedala krátko, „počúvaj ma dobre: vieš, že pred hodinou umrela stará mamička Saint-Méran a že teraz nemám okrem teba nikoho na svete, kto by ma miloval.“

V starcovom pohľade zjavil sa výraz nesmiernej nežnosti.

„Len tebe sa teda môžem zdôveriť so svojimi žiaľmi a nádejami, pravda?“

Porazený prisvedčil.

Valentína chytila Maximiliána za ruku.

„Pozri teda dobre na tohto pána,“ povedala starému otcovi.

Starec uprel skúmavé a trochu zadivené oči na Morrela.

„Je to pán Maximilión Morrel,“ pokračovala Valentína, „syn toho statočného obchodníka z Marseille, o ktorom si akiste počul.“

„Áno,“ dal najavo starec.

„Je to bezúhonné meno, ktoré Maximilián preslávi, lebo v tridsiatom roku je kapitánom spahiov a dôstojníkom Čestnej légie.“

Starec pokynul, že sa pamätá.

„Tak, starý otecko,“ riekla Valentína, kľaknúc pred starcom na kolená a ukazujúc na Morrela, „milujem ho a budem len jeho. Ak budem prinútená vydať sa za iného, umriem od žiaľu alebo sa zmárnim.“

Oči starcove prejavovaly miešaninu búrlivých myšlienok.

„Máš rád Maximiliána Morrela, však, dobrý starý otecko?“ spýtala sa deva.

„Áno,“ odvetil starec nehybne.

„A chceš chrániť nás, ktorí sme tiež tvoje deti, proti otcovmu rozhodnutiu?“

Noirtier pozrel svojím dôvtipným zrakom na Morrela, ako by mu chcel povedať:

,To závisí od okolností.‘

Maximilián porozumel.

„Slečna,“ povedal, „svätá povinnosť vás volá do izby vašej starej mamičky; dožičíte mi cti, aby som mohol mať krátky rozhovor s pánom Noirtierom?“

„Áno, áno, to je to,“ rieklo starcovo oko.

Potom sa obrátilo nepokojne na Valentínu.

„Chceš povedať, ako ťa porozumie, starý otecko?“

„Áno.“

„Ó, o to sa nestaraj; hovorili sme tak často o tebe, že dobre vie, ako sa s tebou shováram.“

A obrátiac sa k Maximiliánovi s milujúcim, hoci hlbokým žiaľom zahaleným úsmevom, povedala:

„Vie všetko, čo viem ja.“

Valentína vstala, pomkla kreslo pre Morrela, rozkázala Barroisovi, aby dnu nikoho nepúšťal, a bozkajúc nežne starého otca a smutne sa rozlúčiac s Morrelom, odišla.

Morrel, aby ukázal Noirtierovi, že má dôveru Valentíny a pozná všetky jej tajomstvá, vzal slovník, pero a papier a položil všetko na stôl, na ktorom stála lampa.

„Predovšetkým,“ riekol Morrel, „dovoľte, pane, aby som vám povedal, kto som, ako som poznal slečnu Valentínu a aké mám s ňou úmysly.“

„Počúvam,“ hovoril Noirtierov pohľad.

Bol to neobyčajný pohľad na starca, na zdanlive zbytočné bremeno, ktorý sa stal ochrancom, jedinou podporou, jediným sudcom dvoch mladých, krásnych milencov, vstupujúcich do života.

Jeho zjav, vyznamenávajúci sa pozoruhodnou vznešenosťou a prísnosťou, imponoval Morrelovi, ktorý začal rozprávať s rozochvením.

Rozprával, ako poznal a ako sa zaľúbil do Valentíny a ako Valentína vo svojej opustenosti a nešťastí prijala ním ponúknutú oddanosť. Povedal mu, aký je jeho rod, postavenie, majetok, a keď sa nie raz opýtal pohľadu porazeného starca, pohľad odpovedal:

„Dobre, pokračujte.“

„A teraz,“ riekol Morrel, zakončiac prvú časť rozhovoru, „keď som vám opísal, pane, svoju lásku a úfnosť, mám vám niečo povedať o našich úmysloch?“

„Áno,“ odvetil starec.

„Nuž, dohodli sme sa na tomto.“

A vyrozprával Noirtierovi všetko: ako čakal v ohrade s kabrioletom, ako chcel uniesť Valentínu, zaviezť ju ku svojej sestre, vziať si ju za ženu a v úctivom očakávaní úfať sa odpustenia pána Villeforta.

„Nie,“ prejavil Noirtier.

„Nie?“ opakoval Morrel. „Nemáme to urobiť?“

„Nie.“

„Nesúhlasíte teda s tým projektom?“

„Nie.“

„Tak je teda iná možnosť,“ riekol Morrel.

Spýtavý zrak starca sa spytoval: aká?

„Pôjdem,“ pokračoval Morrel, „a vyhľadám pána Františka d’Épinay — som šťastný, že vám to môžem povedať v neprítomnosti slečny de Villefort — a svojím správaním ho prinútim, aby konal ako čestný človek.“

Noirtierov pohľad sa ustavične spytoval.

„Čo urobím?“

„Áno.“

„Toto. Pôjdem za ním, ako som povedal, a poviem mu, čo ma viaže k slečne Valentíne. Ak je delikátny človek, dokáže svoju jemnosť tým, že sa zriekne ruky svojej nevesty a v tej chvíli získa si moje priateľstvo a oddanosť až do smrti. Ak odmietne zo ziskuchtivosti alebo zo smiešnej hrdosti i potom, keď mu dokážem, že mojej žene robí násilie, že ma Valentína miluje a že okrem mňa nemôže nikoho iného milovať, budem sa s ním biť, dám mu všetky výhody, a buď zabijem ja jeho, buď on mňa. Ak ho zabijem, nevezme si Valentínu; ak on zabije mňa, som istý, že Valentína nepôjde za neho.“

Nortier hľadel s nevýslovnou radosťou na ušľachtilú, úprimnú tvár, na ktorej sa odrážaly všetky city, vyslovované jazykom, všetko, čo poskytuje farba dobrej a vernej kresby.

Ale Noirtier, keď Morrel dohovoril, predsa niekoľko ráz zavrel oči, čím, ako vieme, vyjadroval nesúhlas.

„Nie?“ spýtal sa Morrel. „Neprijímate tento druhý úmysel, práve tak, ako ste neprijali prvý?“

„Nie, neprijímam ho,“ prisvedčil starec.

„Ale potom čo máme robiť, pane?“ spýtal sa Morrel. „Posledné slová pani de Saint-Méran boly, aby sa neodkladalo so sobášom vnučky: mám nechať plynúť všetko svojím tokom?“

Starec sa nepohol.

„Áno, rozumiem,“ riekol Morrel, „mám čakať.“

„Áno.“

„Ale každé odkladanie nás zničí, pane,“ hovoril ďalej mladý človek. „Valentína sama je bez sily a prinútia ju ku všetkému ako dieťa. Vniknúc sem divom, aby som vedel, čo sa tu robí, dostanúc sa divom k vám, nemôžem sa s dobrým rozumom úfať, že sa tá šťastná náhoda bude opakovať. Verte mi a odpusťte tú márnivosť mojej mladosti: z tých dvoch projektov, ktoré vám navrhujem, dobrý je len jeden; povedzte mi, ktorý sa vám lepšie páči: dovolíte slečne Valentíne, aby sa sverila na moju česť?“

„Nie.“

„Chcete radšej, aby som išiel k pánu d’Épinay?“

„Nie.“

„Ale, Bože môj, odkiaľ nám príde pomoc, ktorú čakáme z neba?“

Starec sa usmial očami, ako sa obyčajne usmieval, keď sa hovorilo o nebi. V presvedčení starého jakobína zbudlo vždy trochu neverectva.

„Od náhody?“ spýtal sa Morrel.

„Nie.“

„Od vás?“

„Áno.“

„Od vás?“

„Áno,“ opakoval starec.

„Rozumiete dobre, na čo sa vás spytujem, pane? Odpusťte, že nalieham, ale vo vašej odpovedi je môj život; vy nás zachránite?“

„Áno.“

„Iste?“

„Áno.“

„Ručíte za to?“

„Áno.“

V očiach, ktoré daly túto odpoveď, zračila sa taká pevnosť, že nebolo možno pochybovať o vôli, ak nie o moci.

„Ó, vďaka, pane, tisícnásobná vďaka! Ale ako, ak vám Všemohúci divotvorne nevráti slovo a pohyb, ako sa môžete vy, prikutý k tomuto kreslu, vy, nemý a nehybný, ako môžete odporovať tomu manželstvu?“

Starcovu tvár osvietil úsmev, zvláštny úsmev očú v nehybnej tvári.

„Mám teda čakať?“ spýtal sa mladý človek.

„Áno.“

„Ale smluva?“

Ten istý úsmev zjavil sa znova.

„Chcete mi povedať, že nebude podpísaná?“

„Áno,“ dal najavo Noirtier.

„Teda smluva ani nebude podpísaná?“ zvolal Morrel. „Ó, odpusťte, pane, ale pri zvesti o veľkom šťastí je dovolené pochybovať. Smluva nebude podpísaná?“

„Nie,“ odvetil porazený.

Hoci starec takto ubezpečil Morrela, on váhal uveriť, lebo sľub chorého bol taký neobyčajný, že miesto mocnej vôle mohol vyplývať zo slabého organizmu. Či sa nestáva často, že šialenec, nevediac o svojom šialenstve, hovorí o uskutočnení vecí, ktoré presahujú jeho moc? Slabý hovorí o ťarchách, ktoré zdvihne, bojazlivý o ozrutách, ktoré provokuje, chudobný o pokladoch, ktorými vládne, najprostejší sedliak nazýva sa vo svojej pýche Jupiterom.

Buď že Noirtier zbadal nerozhodnosť mladého človeka, alebo že cele nedôveroval jeho poddajnosti, ktorú dal najavo, pozrel na neho pevným pohľadom.

„Čo si žiadate, pane?“ spýtal sa Morrel. „Mám vám opakovať sľub, že nebudem nič robiť?“

Noirtierov pohľad ostal nehybný a pevný, chtiac povedať, že mu sľub nestačí; potom s tváre prešiel na ruku.

„Mám prisahať, pane?“ spýtal sa Maximilián.

„Áno,“ prejavil starec slávnostne, ako predtým. „Chcem.“

Morrel pochopil, že starec tej prísahe pripisuje veľkú dôležitosť.

Zodvihol ruku.

„Na svoju česť,“ riekol, „prisahám, že vyčkám vaše rozhodnutie, prv ako by som vystúpil proti pánu d’Épinay.“

„Dobre,“ prejavily oči starcove.

„A teraz, pane, rozkazujete, aby som odišiel?“ spýtal sa Morrel.

„Áno.“

„Neuvidiac slečnu Valentínu?“

„Áno.“

Morrel pokynul, že je ochotný poslúchnuť.

„A teraz,“ povedal ešte, „dovolíte, aby vás váš vnuk bozkal, ako vás pred chvíľou bozkala vnučka?“

Nebolo možné mýliť sa vo výraze starcových očú.

Mladý človek pritisol pery na starcove oko práve na miesto, na ktoré deva pritisla svoje.

Potom sa ešte raz poklonil starcovi a vyšiel.

Na chodbe našiel starého sluhu, ktorý tam stál, ako mu rozkázala Valentína; čakal na Morrela a vyprevadil ho tmavou, kľukatou chodbou, vedúcou k malým záhradným dverám.

Keď prišiel do záhrady, Morrel sa pobral ku bráne; s pomocou krovia bol vo chvíľke na múre a za moment po rebríku v ohrade, kde čakal stále jeho kabriolet.

Sadol si doň a ustatý toľkým pohnutím, ale s ľahším srdcom, vrátil sa okolo polnoci do ulice Meslay, hodil sa na posteľ a usnul hlbokým snom, ako by bol opitý.