ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán de Villefort dodržal pani Danglarsovej a hlavne sebe dané slovo, keď sa usiloval zistiť, ako sa gróf de Monte Christo dozvedel o histórii domu v Auteuile.

V ten istý deň písal pánu de Boville, ktorý, súc kedysi inšpektorom väzení, bol neskôr vo vyššej hodnosti pridelený k bezpečnostnej polícii, a žiadal ho o potrebné informácie. Pán de Boville vyžiadal si dva dni na zistenie, u koho sa možno presne informovať.

Po dvoch dňoch dostal pán de Villefort túto zvesť: „Osoba, zvaná gróf de Monte Christo, je privátne známa lordovi Wilmorovi, bohatému cudzincovi, ktorý s času na čas prichodí do Paríža a ktorý je práve tu. Je známa i abbému Bussonimu, sicílskemu kňazovi, ktorý je veľmi známy na Východe, kde vykonal veľa dobrých skutkov.“

Pán de Villefort odpovedal rozkazom, aby u obidvoch cudzincov zadovážené boly čo najrýchlejšie a najpresnejšie informácie. Do večera nasledujúceho dňa boly jeho rozkazy vyplnené a Villefort dostal toto oznámenie:

Abbé, ktorý prišiel do Paríža len na mesiac, ubytoval sa v malom domci za chrámom svätého Sulplicia nad prízemím v prvom poschodí. Štyri miestnosti, dve hore a dve dolu, tvorily celý byt, v ktorom bol jediným prenájomcom.

V prízemí bola jedáleň so stolom, stolicami a orechovým kredencom, a salón, ktorý mal bielym natieraným drevom obložené steny, bez okrás, bez koberca, bez hodín. Bolo zrejmé, že sa abbé obmedzoval len na nevyhnutne potrebné predmety.

Abbé však radšej býval v salóne prvého poschodia. Tento salón, plný bohosloveckých diel a pergamenov, v ktorých bol abbé zahrabaný celé mesiace, ako hovoril jeho sluha, bol viacej knižnicou ako salónom.

Sluha si obzeral návštevníkov akýmsi oblôčikom, a keď mu ich tvár bola neznáma alebo sa mu nepáčila, odpovedal, že pán abbé nie je v Paríži, s čím sa mnohí uspokojili, vediac, že abbé často cestúva a niekedy na cestách ostáva dlhý čas.

Ale či bol alebo nebol doma, či bol v Paríži alebo v Káhire, abbé stále dával a sluha rozdával cez oblôčik milodary menom svojho pána.

Chyža, susediaca s knižnicou, slúžila za spálňu. Posteľ bez baldachýna, štyri kreslá a diván, obtiahnuté žltým vlneným zamatom, tvorily spolu s kľačadlom celé zariadenie.

Lord Wilmore zasa býval v ulici Fontaine-Saint-Georges. Bol z tých cestujúcich Angličanov, ktorí vynakladajú na cesty celý svoj majetok. Najímal si zariadený byt, do ktorého prichodil len na dve-tri hodiny denne a kde spával len veľmi zriedka. Jednou z jeho mánií bolo, že nikdy nechcel hovoriť po francúzsky, hoci, ako sa tvrdilo, písal touto rečou obstojne. —

O deň zatým, keď kráľovský prokurátor dostal tieto cenné zvesti, vystúpil z koča na rohu ulice Féron istý mužský, prišiel a zaklopal na olivovo natreté dvere a spytoval sa na abbého Bussoniho.

„Pán abbé odišiel ráno,“ povedal sluha.

„Nemusel by som sa uspokojiť s tou odpoveďou,“ riekol hosť, „lebo idem od osoby, pre ktorú je každý vždy doma. Ale odovzdajte, prosím, abbému Bussonimu…“

„Povedal som vám už, že ho tu niet,“ opakoval sluha.

„Keď sa teda vráti, odovzdajte mu túto navštívenku a tento zapečatený list. Bude pán abbé doma dnes o ôsmej hodine večer?“

„Ó, iste, pane; ak len nebude pán abbé pracovať, čo je to isté, ako keby tu nebol.“

„Prídem teda večer v označenom čase,“ riekol hosť.

A odišiel.

Skutočne, v označenom čase zjavil sa ten istý mužský v tom istom koči, ktorý miesto toho, aby zastal na rohu ulice Féron, zastal teraz pred zelenými dverami. Zaklopal, dvere sa otvorily a mužský vstúpil.

Podľa prejavov úcty, ktoré sluha neľutoval, pochopil, že list vzbudil žiadúci dojem.

„Pán abbé je doma?“ spýtal sa.

„Áno, pracuje v bibliotéke, ale čaká na pána,“ odvetil sluha.

Cudzinec vyšiel hore dosť príkrymi schodmi a pri stole, ktorého povrch bol poliaty svetlom, čo ta sústreďovalo široké tienidlo, kým ostatok chyže ostával v tôni, videl abbého v kňazskom rúchu, s hlavou zakrytou kapucňou, akú nosievali v stredoveku učenci.

„Mám česť hovoriť s pánom Bussonim?“ spýtal sa hosť.

„Áno, pane,“ odvetil abbé. „A vy ste človek, ktorého ku mne posiela pán de Boville, bývalý inšpektor väzení, od pána policajného prefekta?“

„Tak je, pane.“

„Jeden z činiteľov, starajúcich sa o bezpečnosť Paríža?“

„Áno, pane,“ odvetil cudzinec s istou nerozhodnosťou a ľahkým zapýrením.

Abbé si napravil veľké okuliare, ktoré mu zakrývaly nielen oči, ale i sluchy, a sadnúc si zasa, ponúkol hosťa, aby si aj on sadol.

„Počúvam, pane,“ riekol abbé s badateľným talianskym prízvukom.

„Poslanie, ktoré mi bolo sverené, pane,“ začal hosť, uvážiac každé slovo, ako by ich len s námahou vyslovoval, „je poslaním dôverným pre toho, kto ho koná, i pre toho, u koho sa plní.“

Abbé sa poklonil.

„Áno,“ hovoril ďalej cudzinec, „vaša činnosť je pánu policajnému prefektovi taká známa, že sa chce ako úradník dozvedieť od vás istú vec, ktorá zaujíma verejnú bezpečnosť, v mene ktorej som k vám vyslaný. Úfame sa teda, pán abbé, že nebude ani priateľských vzťahov, ani ľudskej vážnosti, ktoré by vás mohly prinútiť zatajiť pravdu pred spravodlivosťou.“

„Ak sa len netýka vec, na ktorej vám, pane, záleží, naskrze môjho svedomia. Som kňaz, pane, a napríklad spovedné tajomstvo má ostať medzi mnou a spravodlivosťou božou, a nie medzi mnou a spravodlivosťou ľudskou.“

„Ó, buďte pokojný, pán abbé,“ povedal cudzinec, „vaše svedomie budeme v každom prípade šetriť.“

Pri tých slovách abbé stiahol na svojej strane tienidlo nadol, čím ho zdvihol na strane opačnej, takže cudzincova tvár bola cele osvietená, kým abbého tvár ostala stále v tôni.

„Prepáčte, pán abbé,“ riekol povereník policajného prefekta, „ale svetlo mi nesmierne unavuje zrak.“

Abbé sklonil zelené tienidlo.

„A teraz, pane, počúvam vás, hovorte.“

„Prichodím k jadru veci. Poznáte pána grófa de Monte Christo?“

„Chcete akiste hovoriť o pánu Zacconovi?“

„Zaccone… Či sa nevolá Monte Christo?“

„Monte Christo je meno zeme, či skôr skaliska, ale nie meno rodiny.“

„Nechže je; nedišputujme o slovách, a keď teda pán de Monte Christo a pán Zaccone je ten istý človek…“

„Úplne ten istý.“

„Hovorme o pánu Zacconovi.“

„Dobre.“

„Spytoval som sa vás, či ho poznáte.“

„Veľmi dobre.“

„Aký je to človek?“

„Je syn bohatého majiteľa lodí z Malty.“

„Áno, viem, to sa hovorí, ale, rozumiete, polícia sa nemôže uspokojiť s tým, čo sa hovorí.“

„Ale keď sa hovorí pravda,“ povedal abbé s veľmi láskavým úsmevom, „musí s tým byť každý spokojný, a polícia práve tak ako každý.“

„Ale či to viete iste, čo hovoríte?“

„Ako, či to viem iste?“

„Všimnite si, pane, že naskrze neupodozrievam vašu statočnosť. Len prosto hovorím: viete to iste?“

„Poznal som otca pána Zaccona.“

„Ach, ach!“

„Áno, a ako dieťa bavil som sa desať ráz s jeho synom v lodeniciach.“

„Ale ten grófsky titul?“

„No, viete, ten možno kúpiť.“

„V Taliansku?“

„Všade.“

„Ale jeho bohatstvo je vraj ohromné, ako sa hovorí…“

„Ach, ohromné…“ povedal abbé, „to je slovo.“

„Ale čo myslíte vy, ktorý ho poznáte, jeho majetok je veľký?“

„Ó, iste má stopäťdesiat až dvestotisíc renty.“

„To je múdre,“ poznamenal hosť, „ale hovorí sa o troch až štyroch miliónoch!“

„Dvestotisíc libier renty, pane, zodpovedá práve štyrom miliónom kapitálu.“

„Ale hovorí sa o troch až štyroch miliónoch dôchodku!“

„Ó, to nie je pravdepodobné.“

„A poznáte jeho ostrov Monte Christo?“

„Áno; veď každý, kto sa plavil morom z Palerma, z Neapola alebo z Ríma do Francúzska, ho pozná, lebo plavil sa vedľa neho a videl ho.“

„Tvrdia, že je to čarovné miesto.“

„Je to skalisko.“

„A prečo teda kúpil gróf to bralo?“

„Preto, aby mohol byť grófom. Kto sa chce stať grófom, musí mať i grófstvo.“

„Iste ste počuli hovoriť o dobrodružstvách z mladosti pána Zaccona?“

„Otca?“

„Nie, syna.“

„Ach, tu sa začína moja neistota, lebo tu som práve stratil s očú svojho mladého priateľa.“

„Bol vo vojne?“

„Myslím, že bol vo vojne.“

„V ktorej armáde?“

„Pri námorníctve.“

„Nie ste jeho spovedníkom?“

„Nie, pane; myslím, že je luterán.“

„Ako, luterán?“

„Hovorím, čo si myslím, netvrdím to. Ostatne myslel som, že je vo Francúzsku uvedená sloboda vyznaní.“

„Pravdaže, ani sa teraz nezaoberáme jeho náboženským presvedčením, ale jeho skutkami. Menom pána policajného prefekta vás vyzývam, aby ste povedali, čo viete.“

„Pokladajú ho za veľmi dobročinného človeka. Náš svätý otec, pápež, urobil ho rytierom Kristovho radu, ktoré vyznačenie dáva temer len kniežatám, kráľom za nesmierne služby, ktoré preukázali východným kresťanom. Má päť alebo šesť veľkých radov, získaných službami, ktoré dokázal kráľom alebo dŕžavám.“

„A nosí ich?“

„Nie, ale je na ne hrdý; hovorí, že má radšej odmeny, udelené dobrodincom ľudstva, ako ničiteľom ľudí.“

„Je teda kveker?“

„Áno, je kveker, ale bez širokého klobúka a hnedého kabáta.“

„Má nejakých priateľov?“

„Áno, lebo všetci, ktorí ho poznajú, sú jeho priateľmi.“

„Ale má predsa azda i nejakého nepriateľa?“

„Jediného.“

„Ako sa volá?“

„Lord Wilmore.“

„Kde je?“

„V tomto čase je práve v Paríži.“

„A môže mi dať nejaké informácie?“

„Veľmi cenné. Bol v Indii súčasne so Zacconom.“

„Viete, kde býva?“

„Niekde v okolí Chaussée d’Antin, ale neviem ulicu ani číslo.“

„Nestýkate sa s tým Angličanom?“

„Ja mám Zaccona rád, on ho nenávidí. Preto sme voči sebe chladní.“

„Myslíte, pán abbé, že gróf Monte Christo bol niekedy vo Francúzsku pred svojou parížskou cestou?“

„Ach, o tom vás môžem základne informovať. Nie, pane, nikdy tu nebol, lebo pred pol rokom sa obrátil na mňa a žiadal ma o potrebné poučenie. Ja, sám nevediac, kedy sa vrátim do Paríža, poslal som mu pána Cavalcantiho.“

„Andreu?“

„Nie, Bartolomea, otca.“

„Veľmi dobre, pane; ostáva mi ešte jedna otázka a vyzývam vás menom cti, ľudskosti a náboženstva, aby ste mi odpovedali bez otáľania.“

„Vravte, pane.“

„Viete, prečo kúpil pán gróf de Monte Christo dom v Auteuile?“

„Áno, lebo mi to povedal.“

„Na aký cieľ, pane?“

„Aby v ňom zariadil útulňu pre choromyseľných, akú založil v Palerme barón Pisani. Poznáte tú útulňu, pane?“

„Áno, pane, podľa povestí.“

„Je to veľkolepý ústav.“

Potom sa abbé poklonil pred cudzincom, ako kto chce naznačiť, že by sa nehneval, keby sa zasa mohol zabrať do prerušenej práce.

Hosť, alebo že vycítil abbého želanie, alebo že bol s otázkami na konci, tiež vstal.

Abbé ho odprevadil až ku dverám.

„Rozdávate veľa milodarov,“ riekol hosť, „a hoci vraj ste bohatý, opovážil by som sa vám niečo venovať pre vašich chudobných; ráčite prijať môj dar?“

„Vďaka, pane; jediná vec na svete, v čom sa s nikým nechcem deliť, je moja dobročinnosť; chcem, aby šla odo mňa.“

„Ale predsa…“

„Je to nezmeniteľné rozhodnutie. Ale hľadajte, pane, a nájdete. Žiaľ, každý bohatý človek stretne sa na svojej ceste s mnohou biedou.“

Abbé, pozdraviac sa naposledy, otvoril dvere; cudzinec sa pozdravil tiež a vyšiel.

Koč ho zaviezol rovno k pánu Villefortovi.

O hodinu vyjachal koč znova a zamieril teraz k ulici Fontaine-Saint-Georges. Pred číslom 5 zastal. Tam býval lord Wilmore.

Cudzinec písal lordovi Wilmorovi, žiadajúc ho o stretnutie, ktoré Wilmore určil na desiatu hodinu. Keďže povereník policajného prefekta prišiel desať minút pred desiatou, povedali mu, že lord Wilmore, ktorý bol stelesnená presnosť a správnosť, dosiaľ sa nevrátil, ale že sa iste vráti pri odbíjaní desiatej hodiny.

Hosť čakal v salóne. Na salóne nebolo nič zvláštneho a bol ako všetky salóny hotelov garni.

Kozub s dvoma modernými sévreskými vázami, hodiny s Amorom, napínajúcim luk, dvojdielne zrkadlo; na obidvoch stranách zrkadla visely rezby, jedna znázorňujúca Homéra s palicou, druhá Belizara, prosiaceho o almužnu; sivé papierové čalúny, náradie, obtiahnuté červeným súknom s čiernymi vzorkami; taký bol salón lorda Wilmora.

Osvetľovaly ho dve lampy, zatienené baňami z matného skla a vrhajúcimi len slabé svetlo, ktoré ako by naschvál šetrilo ustaté oči povereníka, vyslaného policajným prefektom.

Po desaťminútovom čakaní hodiny začaly odbíjať desať hodín. Pri piatom údere otvorily sa dvere a lord Wilmore vstúpil.

Lord Wilmore bol človek skôr veľký ako malý, s preriedenými ryšavými lícnikmi, bielou pleťou a plavými prešedivenými vlasmi. Bol oblečený s celou anglickou excentričnosťou: mal oblečený belasý frak so zlatými gombíkmi a vysokým pikovým golierom, aký sa nosil roku 1811, jemnú, bielu súkennú vestu a biele nankinové nohavice, ktorým chýbaly tri palce do obyčajnej dĺžky, ktorým však pásky z tej istej látky nedovolily vyliezť až ku kolenám.

Sotva vstúpil, jeho prvým slovom bolo:

„Pane, viete, že nehovorím po francúzsky.“

„Viem toľko, že neradi hovoríte našou rečou,“ povedal povereník policajného prefekta.

„Ale vy môžete ňou hovoriť,“ riekol zasa lord Wilmore, „lebo, i keď ňou nehovorím, rozumiem jej.“

„A ja,“ povedal hosť, zmeniac reč, „hovorím dosť obstojne po anglicky, aby som sa mohol v tej reči dohovoriť. Neustávajte sa teda, pane.“

„Hao!“ zvolal lord Wilmore s prízvukom, aký majú len najčistejší domorodí Briti.

Povereník policajného prefekta predložil lordovi Wilmorovi svoje odporúčanie. Lord ho prečítal s pravou anglickou ľahostajnosťou; keď dokončil, riekol po anglicky:

„Rozumiem, rozumiem, veľmi dobre.“

A tu sa začaly otázky.

Boly temer také ako tie, ktoré boly predkladané abbému Bussonimu. Keďže však lord Wilmore, ako nepriateľ grófa de Monte Christo, bol menej zdržanlivý ako abbé, boly oveľa obšírnejšie. Rozprával o Monte Christovej mladosti, ktorý podľa neho ako 10-ročný vstúpil do služby jedného z tých malých indických suverénov, ktorí bojujú proti Anglicku; tam sa stretol s ním on, Wilmore, prvý raz a tam bojovali proti sebe. V tej vojne Zaccona zajali, poslali do Anglicka, dopravili na loď, zkadiaľ sa zachránil plávaním. Potom sa začaly jeho cesty, jeho súboje, jeho náruživosti; potom prišlo povstanie v Grécku a on slúžil v gréckych šíkoch. V čase, keď bol v ich službách, objavil v tesalonických vrchoch strieborné bane, ale vystríhal sa povedať niečo niekomu o svojom objave. Po Navarine, keď bola grécka vláda upevnená, žiadal kráľa Otona o právo na dolovanie; toto právo mu udelili. Ztadiaľ to ohromné bohatstvo, ktoré sa podľa lorda Wilmora odhodovalo na jeden alebo dva milióny dôchodkov, ktoré však, keby sa baňa vyčerpala, mohlo byť tiež razom vyčerpané.

„Viete však,“ spýtal sa hosť, „prečo prišiel do Francúzska?“

„Chce špekulovať so železničnými papiermi,“ odvetil lord Wilmore. „A potom, ako zručný chemik a nie menej znamenitý fyzik, vynašiel nový telegraf a zaoberá sa myšlienkou uplatniť ho.“

„Asi koľko stroví ročne?“ spýtal sa vyslanec policajného prefekta.

„Najviacej päť- alebo šesťstotisíc frankov,“ odvetil lord Wilmore; „je lakomý“.

Bolo jasné, že z Angličana hovorí nenávisť a že, nevediac, čo by mohol vyčítať grófovi, vyčituje mu lakomosť.

„Viete niečo o jeho dome v Auteuile?“

„Áno, pravdaže.“

„Tak, čo o ňom viete?“

„Spytujete sa, načo ho kúpil?“

„Áno.“

„Gróf je špekulant, ktorý sa iste zničí v pokusoch a utópiách; tvrdí, že je v Auteuile, v blízkosti kúpeného domu, žriedlo minerálnej vody, ktorá môže súťažiť s vodou Bagneres de Luchon a s de Cauteres. Chce na svojom majetku zariadiť bad-haus, ako hovoria Nemci. Prekopal už dva alebo tri razy celú svoju záhradu, hľadajúc slávne žriedlo. A keďže ho nemôže objaviť, uvidíte, že v krátkom čase kúpi aj okolité domy. Keďže ho nemám rád, úfam sa, že sa tou svojou železnicou, elektrickým telegrafom alebo zariadením kúpeľov zničí; pozorujem ho, aby som sa tešil z jeho úpadku, ktorý ho skôr či neskôr iste stihne.“

„A prečo ste ho znenávideli?“ spýtal sa návštevník.

„Znenávidel som ho,“ povedal lord Wilmore, „preto, lebo keď bol v Anglicku, zviedol ženu istého môjho priateľa.“

„Ale keď ste ho znenávideli, prečo sa mu nesnažíte pomstiť?“

„Bil som sa s grófom už tri razy,“ riekol Angličan. „Prvý raz sme šli na pištole, druhý raz na meče, tretí raz šabľami.“

„A aký bol výsledok súbojov?“

„Prvý raz mi rozrazil ruku, druhý raz mi preťal pľúca a tretí raz mi dal túto ranu.“

Angličan odhrnul golier košele, ktorý mu siahal až k ušiam, a ukázal jazvu, ktorej sviežosť poukazovala na nedávne dátum.

„Tak ho veľmi nenávidím,“ opakoval Angličan, „a iste umrie len od mojej ruky.“

„Ale zdá sa mi,“ riekol povereník prefektúry, „že nejdete k tomu cieľu správnou cestou.“

„Hao!“ zvolal Angličan. „Chodím denne strieľať a Grisier prichodí ku mne každé dva dni.“

To bolo všetko, čo chcel hosť vedieť, vlastne to bolo všetko, čo sa zdal vedieť Angličan. Povereník teda vstal, pozdravil lorda Wilmora, ktorý opakoval pozdrav s anglickou meravosťou a zdvorilosťou, a odišiel.

Lord Wilmore však, počujúc, že sa za ním zavrely dvere domu, vstúpil do spálne, kde v momente shodil plavé vlasy, ryšavé lícniky, falošnú čeľusť a jazvu, aby zasa mal čierne vlasy, mdlú pleť a perleťové zuby grófa de Monte Christo.

Ale i to je pravda, že to bol pán de Villefort, a nie povereník policajného prefekta, ktorý sa vrátil k pánu de Villefortovi.

Kráľovský prokurátor sa trochu upokojil týmito dvoma návštevami, ktoré mu ostatne nezjavily nič upokojujúceho, ale mu ani neodhalily nič znepokojujúceho. Preto v nasledujúcu noc prvý raz od obeda v Auteuile spal s istým pokojom.