ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noirtier, čierno oblečený, sedel v kresle a čakal.

Keď vstúpily tri osoby, ktoré chcel vidieť, pozrel na dvere, ktoré sluha hneď zazvrel.

„Pamätajte si,“ riekol ticho Villefort Valentíne, ktorá nemohla utajiť radosť, „že keby vám pán Noirtier chcel dať najavo nejakú vec, ktorá by prekážala vášmu sobášu, zakazujem vám to porozumieť.“

Valentína sa zapýrila, ale neodpovedala.

Villefort pristúpil k Noirtierovi.

„Tu je pán František d’Épinay,“ riekol mu; „poslali ste pre neho a on splnil vaše želanie. Žiadali sme si oddávna toto stretnutie, a bol by som šťastný, keby vám dokázalo, že s vašej strany nebolo vôbec odôvodnené prekážať sobášu Valentíny.“

Noirtier odpovedal len pohľadom, pri ktorom Villefortovi prebehol žilami mráz.

Pokynul okom Valentíne, aby pristúpila.

S pomocou prostriedkov, ktoré obyčajne upotrebovala pri rozhovore so starým otcom, v momente našla slovo kľúč.

Spýtala sa pohľadu porazeného, ktorý utkvel na priečinku malého, medzi dvoma oblokmi stojaceho stolíka.

Otvorila priečinok a naozaj tam našla kľúč.

Keď mala kľúč a keď starec prejavil súhlas, že si ho ozaj žiadal, oči porazeného obrátily sa k starému písaciemu stolu, ktorý tam oddávna stál nepovšimnutý a boly v ňom, ako si všetci mysleli, zamknuté len bezcenné papiere.

„Mám otvoriť písací stôl?“ spýtala sa Valentína.

„Áno,“ odvetil starec.

„Mám otvoriť priečinky?“

„Áno.“

„Bočné?“

„Nie.“

„Prostredný?“

„Áno.“

Valentína otvorila prostredný priečinok a vyňala balík listín.

„Toto ste si žiadali, starý otecko?“ spýtala sa.

„Nie.“

Vyňala jedno za druhým všetky papiere, až zostal priečinok prázdny.

„Veď je už priečinok prázdny,“ povedala.

Noirtierove oči utkvely na slovníku.

„Áno, starý otecko, rozumiem,“ riekla deva.

A menovala všetky litery abecedy; pri T ju Noirtier zastavil.

Otvorila slovník a hľadala, až našla slovo tajnosť.

„Ach, je to nejaká tajnosť?“ spýtala sa Valentína.

„Áno,“ odvetil Noirtier.

„A kto vie o nej?“

Noirtier pozrel na dvere, ktorými vyšiel sluha.

„Barrois?“ spýtala sa Valentína.

„Áno,“ odvetil Noirtier.

„Mám ho zavolať?“

„Áno.“

Valentína šla ku dverám a zavolala Barroisa.

Na Villefortovo čelo vystúpil pot netrpezlivosti a František zdúpnel údivom.

Starý sluha vošiel.

„Barrois,“ povedala Valentína, „starý otecko mi kázal vziať kľúč z tohto stolíka, odomknúť písací stôl a vytiahnuť priečinok; v priečinku je akási tajná vzpruha alebo tajná zásuvka a vy ju vraj poznáte. Otvorte to.“

Barrois pozrel na starca.

„Poslúchnite,“ hovorilo oko Noirtierovo.

Barrois poslúchol; otvorilo sa dvojité dno a v ňom zjavil sa balík listín, sviazaný čiernou stužkou.

„To ste si žiadali, pane?“ spýtal sa Barrois.

„Áno,“ odvetil Noirtier.

„Komu odovzdať listiny? Pánu de Villefort?“

„Nie.“

„Slečne Valentíne?“

„Nie.“

„Pánu Františkovi d’Épinay?“

„Áno.“

František, zadivený, spravil krok dopredu.

„Mne, pane?“ spýtal sa.

„Áno.“

František prevzal z Barroisovej ruky papiere, a pozrúc na obálku, čítal:

„Po mojej smrti nech je uložené u môjho priateľa generála Duranda, ktorý, umierajúc, odovzdá tieto listiny svojmu synovi s napomenutím, aby ich opatril ako najvýš dôležité papiere.“

„Nuž, pane, čo mám robiť s týmito papiermi?“ spýtal sa František.

„Akiste ich máte opatriť tak, ako sú zapečatené,“ riekol kráľovský prokurátor.

„Nie, nie,“ naznačil živo Noirtier.

„Žiadate si azda, aby ich pán d’Épinay prečítal?“ spýtala sa Valentína.

„Áno,“ dal znak starec.

„Počujete, pán barón,“ povedala Valentína, „starý otecko vás žiada, aby ste tie listiny prečítali.“

„Sadnime si teda,“ riekol netrpezlivo Villefort, „lebo to potrvá za čas.“

„Sadnite si,“ hovorilo starcovo oko.

Villefort si sadol, ale Valentína, oprúc sa o kreslo starého otca, ostala stáť a František si stal pred neho.

Tajomnú listinu držal v ruke.

„Čítajte!“ rozkazoval starcov pohľad.

František odstránil obal a v izbe zavládla hlboká tichosť. V tejto tichosti čítal:

„Výňatok zo zápisnice, spísanej na schôdzke bonapartistického klubu v ulici Saint-Jacques, odbavovanej dňa 5. februára 1815.“

František prestal čítať.

„Dňa piateho februára tisíc osemsto pätnásť! V ten deň zavraždili môjho otca!“

Valentína a Villefort neprehovorili ani slova; len starcov pohľad hovoril jasne: „Pokračujte.“

„A práve po odchode z toho klubu zmizol môj otec!“ pokračoval František.

Noirtierov pohľad stále hovoril: „Čítajte!“

František čítal.

„Podpísaní: Ľudovít Jakub Beaurepaire, delostrelecký podplukovník, Štefan Duchampy, brigádny generál, a Klaudius Lecharpal, lesný a vodný správca,

osvedčujeme sa, že dňa 4. februára 1815 prišiel z ostrova Elby list, odporúčajúci priazni a dôvere členov bonapartistického klubu generála Flaviána de Quesnel, ktorý, od roku 1804 až do roku 1815 slúžiac cisárovi, bol iste cele oddaný napoleonovskej dynastii, hoci mal titul baróna, ktorý Ľudovít XVIII. udelil jeho épinayskému panstvu.

Preto generálovi Quesnelovi poslaný bol list, pozývajúci ho na zajtrajšiu schôdzku, dňa 5-ho. List neoznačoval ani ulicu, ani číslo domu, v ktorom mala byť schôdzka. Bol bez podpisu, ale oznamoval generálovi, že ak bude pripravený, jeden z členov klubu príde pre neho o deviatej hodine večer.

Schôdzky bývaly od deviatej hodiny večernej do polnoci.

O deviatej prišiel ku generálovi predseda klubu. Generál bol pripravený. Predseda mu oznámil, že podmienkou jeho uvedenia je, že sa nikdy nedozvie o mieste schôdzky, že si musí dať zaviazať oči a odprisahať, že nebude chcieť naddvihnúť pásku.

Generál de Quesnel podmienku prijal a zaviazal sa čestným slovom, že nebude chcieť zvedieť, kade ho vedú.

Generál dal zapriahnuť do svojho koča. Predseda mu však povedal, že ho nemožno upotrebiť, lebo by nemalo smyslu zaviazať pánovi oči, ak má kočiš oči otvorené a ak pozná ulice, ktorými ide.

,Ako to teda urobíme?‘ spýtal sa generál.

,Mám svoj koč,‘ odpovedal predseda.

,Natoľko sa môžete spoľahnúť na svojho kočiša, že mu sveríte tajomstvo, s ktorým zdôveriť sa môjmu pokladali by ste za neopatrnosť?‘

,Naším kočišom je člen klubu,‘ odvetil predseda, ,povezie nás vládny radca.‘

,Potom nám hrozí iné nebezpečenstvo,‘ poznamenal so smiechom generál, ,že nás totiž prevrhne.‘

Zaznačujeme tento žart ako dôkaz, že generál ani v najmenšom nebol prinútený ísť na schôdzku a že šiel na ňu dobrovoľne.

Keď si sadli do koča, predseda upozornil generála na sľub, že si dá zaviazať oči. Generál sa nespieral tejto formalite: šatka, pripravená na to v koči, vykonala svoje.

Cestou sa zdalo predsedovi, že generál chce nazrieť zpod šatky; upozornil ho na prísahu.

,Ach, pravda!‘ riekol generál.

Koč zastal pred domom v ulici Saint-Jacques. Generál vystúpil, opierajúc sa o rameno predsedovo, o postavení ktorého nevedel a ktorého pokladal za prostého člena klubu; prešli cez chodbu, vyšli na prvé poschodie a vstúpili do poradnej siene.

Schôdzka bola otvorená. Členovia klubu, upovedomení o novom predstavení, ktoré malo byť v ten večer vykonané, prišli v úplnom počte. Keď prišiel doprostred siene, generála vyzvali, aby sňal šatku. Poslúchol hneď vyzvanie, a vidiac toľký počet známych tvárí v tajnej spoločnosti, o jestvovaní ktorých do tých čias nemal ani tušenia, zdalo sa, že sa veľmi začudoval.

Spýtali sa na jeho smýšľanie, ale odpovedal len toľko, že list z ostrova Elby akiste odhalil jeho smýšľanie…“

František prerušil čítanie.

„Môj otec bol rojalista,“ riekol; „nebolo treba spytovať sa na jeho smýšľanie; veď bolo známe.“

„Ztadiaľ vzniklo i moje priateľstvo s vaším otcom, drahý pán František,“ povedal Villefort; „ľudia sa ľahko spriatelia, ak majú jednaké presvedčenie.“

„Čítajte,“ naliehal starcov pohľad.

František pokračoval:

„Potom sa predseda ujal slova a vyzval generála, aby sa vyslovil jasnejšie, ale pán de Quesnel odpovedal, že si predovšetkým želá vedieť, čo si od neho žiadajú.

Generálovi povedali, čo je napísané v liste z Elby, ktorý ho odporúčal klubu ako človeka, na pomoc ktorého možno počítať. Celý paragraf hovoril o možnostiach návratu z ostrova Elby a sľuboval nový list a ďalej podrobnosti pri príchode Faraóna, obchodnej lode, patriacej obchodníkovi Morrelovi v Marseille, ktorej kapitán bol cele oddaný cisárovi.

Pri tom čítaní generál, o ktorom si mysleli, že sa môžu na neho spoliehať ako na brata, prejavoval priam znaky nespokojnosti a odporu.

Po skončení čítania ostal stáť bez slova a so stiahnutými obrvami.

,Tak čo poviete na ten list, pán generál?‘ spýtal sa predseda.

,Hovorím, že to nie je ani tak dávno,‘ odpovedal generál, ,ako bola složená prísaha kráľovi Ľudovítovi XVIII., a už je porušená v prospech bývalého cisára.‘

Teraz bola odpoveď veľmi jasná, aby nebolo možné mýliť sa o jeho smýšľaní.

,Generál,‘ povedal predseda, ,pre nás nejestvuje kráľ Ľudovít XVIII., ani nijaký bývalý cisár. Je len Jeho Veličenstvo cisár a kráľ, desať mesiacov vzdialený z Francúzska, svojej ríše, násilím a zradou.‘

,Pardon, páni,‘ riekol generál, ,to je možné, že pre vás niet kráľa Ľudovíta XVIII., ale pre mňa áno, lebo ma urobil barónom a poľným maršalom, a nezabudnem nikdy, že za tieto dva tituly mám čo ďakovať jeho šťastnému návratu do Francúzska.‘

,Pane,‘ povedal predseda vážnejším tónom, vstanúc, ,dajte si pozor na to, čo hovoríte; vaše slová nám jasne dokazujú, že na ostrove Elbe sa vo vašej osobe zmýlili a mýlili sme sa i my. Čo ste sa dozvedeli, dozvedeli ste sa len na základe k vám prechovávanej dôvery, teda z pocitu, ktorý vám robí česť. Ale mýlili, sme sa: titulom a postavením získala si vás nová vláda, ktorú chceme svrhnúť. Nenútime vás spojiť sa s nami; neprijímame nikoho proti jeho vôli a svedomiu, ale prinútime vás, aby ste konali ako čestný človek, i vtedy, keby ste na to nemali chuť.‘

,Pokladáte za konanie čestného človeka vedieť o vašom sprisahaní, a neprezradiť ho! Ja to menujem spoluvinníctvom. Som ešte úprimnejší ako vy…‘“

„Ach, otec môj!“ zvolal František, urobiac prestávku. „Teraz už rozumiem, prečo ťa zavraždili.“

Valentína sa nemohla zdržať, aby nepozrela na Františka; mladý človek bol naozaj krásny v synovskom oduševnení.

Villefort chodil v izbe sem a ta.

Nortier pozoroval očami správanie sa všetkých a zachoval svoje dôstojné a prísne držanie.

František sa vrátil k rukopisu a pokračoval:

„,Pane,‘ hovoril predseda, ,požiadali sme vás, aby ste prišli na schôdzku, neprivliekli vás sem násilne; vyzvali vás, aby ste si dali zaviazať oči, súhlasili ste. Keď ste pristali na tieto dvojité podmienky, vedeli ste veľmi dobre, že sa nezaoberáme tým, aby sme Ľudovítovi XVIII. zaistili trón, to by sme sa tak úzkostlivo neskrývali pred políciou. Chápete teraz, že by bolo pripohodlné nasadiť si masku, vypátrať tajomstvo ľudí a potom len sňať masku a zničiť tých, ktorí sa vám zdôverili. Nie, nie, predovšetkým povedzte otvorene, či ste za náhodného kráľa, ktorý teraz panuje, či za Jeho Veličenstvo cisára.‘

,Som rojalista,‘ odvetil generál; ,složil som Ľudovítovi Osemnástemu prísahu a svoju prísahu dodržím.‘

Po týchto slovách zaznelo všeobecné huhlanie a veľmi mnohým členom klubu bolo vidno na očiach, že rozmýšľajú, ako by naklonili pána d’Épinay, aby tieto neopatrné slová oľutoval.

Predseda zasa vstal a rozkázal, aby bolo ticho.

,Pane,‘ povedal mu, ,ste privážny a rozumný človek, aby ste nepochopili následky položenia, do ktorého sme sa vzájomne dostali, a vaša prítomnosť sama nám diktuje podmienky, ktoré vám musíme klásť, lebo nám nič iné neostáva: prisahajte nám na svoju česť, že z toho, čo ste počuli, nič neprezradíte.‘

Generál položil ruku na meč a zvolal:

,Ak hovoríte o cti, nenarušujte predovšetkým zákony a nevnucujte nič násilne!‘

,A vám, pane,’ pokračoval predseda s pokojom azda ešte hroznejším, ako bol generálov hnev, ,radím: netýkajte sa meča.‘

Generál sa poobzeral pohľadom, prezrádzajúcim začiatok nepokoja. Ale sa nepoddal, ba sosbieral všetky sily a riekol:

,Nebudem prisahať!‘

,Tak teda, pane, umriete,‘ povedal pokojne predseda.

Pán d’Épinay náramne zbledol; druhý raz sa poobzeral dookola; mnohí členovia klubu medzi sebou šeptali a siahali pod plášťami za zbraňou.

,Generál,‘ riekol predseda, ,buďte pokojný; ste medzi čestnými ľuďmi, ktorí sa všemožne pousilujú presvedčiť vás prv, ako použijú poslednú krajnosť. Ale ste, ako ste to sami povedali, medzi sprisahancami, poznáte ich tajomstvo, musíte im ho vrátiť.‘

Po týchto slovách nastala veľmi významná tichosť. A keď generál neodpovedal, predseda rozkázal dôverníkom:

,Zatvorte dvere!‘

Po týchto slovách zavládla tá istá mŕtva tichosť.

Tu generál, vykročiac napred a prudko sa opanujúc, riekol:

,Keďže som medzi vrahmi, musím pamätať na syna.‘

,Generál,‘ riekol dôstojne predseda shromaždenia, jeden človek má vždy právo urážať päťdesiatich: to je privilégium slabosti. Nerobí však správne, keď používa toto právo. Verte mi, generál, prisahajte a neurážajte nás.‘

Generál, zasa pokorený vedúcim shromaždenia, chvíľu váhal; napokon však, pristúpiac až k predsedovmu stolíku, spýtal sa:

,Ako zneje formula?‘

,Takto:

Zaväzujem sa na svoju česť, že nikdy nikomu na svete neprezradím, čo som videl a počul dňa 5. februára 1815 medzi deviatou a desiatou večernou hodinou, a osvedčujem sa, že ak by som svoju prísahu porušil, zaslúžim si smrť.‘

Zdalo sa, že generála zachvátila nervózna triaška, ktorá ho niekoľko momentov nepripustila k slovu; napokon premohol odpor, povedal žiadanú prísahu ale takým tichým hlasom, že ju ledva bolo počuť. Mnoho členov si žiadalo, aby ju opakoval hlasnejšie a zreteľnejšie, čo on urobil.

,Teraz si žiadam odísť,‘ riekol generál. ,Som konečne slobodný?‘

Predseda vstal, označil troch členov shromaždenia, ktorí ho mali odprevadiť, a vstúpil s generálom do koča, zaviažuc mu najprv oči. Medzi tými troma členmi bol i kočiš, ktorý ich doviezol.

Ostatní členovia klubu sa rozišli v tichosti.

,Kde vás máme zaviezť?’ spýtal sa predseda.

,Kdekoľvek, kde sa vás strasiem,‘ odvetil pán d’Épinay.

,Pane,‘ riekol na to predseda, ,dajte si pozor, nie ste už v klube, už máte do činenia s jednotlivcami; neurážajte ich, ak nechcete byť zodpovedný za urážku.‘

Miesto toho, aby porozumel, pán d’Épinay odpovedal:

,Ste jednako chrabrý vo svojom koči ako vo svojom klube, a to preto, že štyria mužskí sú vždy silnejší ako jeden.‘

Predseda rozkázal zastať.

Boli práve pri vchode na nábrežie des Ormes, pri schodoch, ktoré viedly k rieke.

,Prečo kážete zastať tu?‘ spýtal sa pán d’Épinay.

,Preto, že ste urazili muža,‘ odvetil predseda, ,a preto, že ten muž nechce urobiť ďalej ani krok bez čestného zadosťučinenia.‘

,Tiež spôsob vraždy,‘ riekol generál, stisnúc plecami.

,Nijaký krik, pane,‘ povedal predseda, ,ak nechcete, aby som vás pokladal za jedného z mužských, ktorých ste práve menovali, totiž za zbabelca, ktorý si zo slabosti robí štít. Ste sám, sám vám dá odpoveď. Máte pri boku meč, ja ho mám v palici; nemáte svedkov, jeden z týchto pánov bude ním. A teraz, ak súhlasíte, môžete si sňať šatku.‘

Generál si hneď strhol s očú šatku.

,Konečne sa teda dozviem, s kým mám do činenia!‘ zvolal.

Otvorili dvierka, štyria mužskí sosadli…“

František zasa prerušil čítanie. Osušil si ľadový pot, ktorý mal na čele. Bolo niečo hrozné vidieť tohto bledého, trasúceho sa syna, čítajúceho nahlas až dosiaľ neznáme podrobnosti o otcovej smrti.

Valentína složila ruky, ako by sa modlila.

Noirtier hľadel na Villeforta pohľadom, plným vznešeného opovrhovania a hrdosti.

František pokračoval:

„Bolo to, ako sme povedali, dňa 5. februára. Od troch dní bol päť- až šesťstupňový mráz; schody boly samý ľad; generál bol mocný a veľký, predseda mu pri sostupovaní prepustil stranu pri zábradlí.

Obidvaja svedkovia šli za nimi.

Bola tmavá noc, pôda na schodoch, vedúcich k rieke, bola vlhká od snehu a inovate a voda sa valila čierna, hlboká, s niekoľkými kusmi ľadu na povrchu.

Jeden zo svedkov išiel pre lampáš na loď s uhlím a pri svetle toho lampáša prezreli zbrane.

Predsedov meč bol prostý štilet, ako bol povedal; bol kratší ako protivníkov a nemal koša.

Generál d’Épinay navrhol, aby o meče ťahali žreb, ale predseda odpovedal, že on vyzval na súboj a vyzývajúc chcel, aby každý upotrebil svoju zbraň.

Svedkovia ho chceli prehovárať, ale predseda im nariadil mlčať.

Lampáš postavili na zem; protivníci zaujali miesta a boj sa začal.

Svetlo premenilo meče na dva blesky. Mužských pre hustú hmlu bolo ťažko rozoznať.

Generála pokladali za najlepšieho šermovníka armády. Ale hneď pri prvých výpadoch protivník na neho tak prudko útočil, že ustúpil; ustúpiac spadol.

Svedkovia mysleli, že je zabitý, ale protivník, vediac, že ho nezasiahol, podal mu ruku a pomohol mu vstať. Táto vec miesto toho, aby generála upokojila, ho len popudila, takže sa teraz on vrhol na protivníka.

Protivník však neustúpil ani na piaď a odrazil ho. Na generála útočil tak, že tri razy ustúpil a vždy opakoval útok.

Pri treťom ráze zasa spadol.

Prítomní mysleli, že sa zasa skĺzol, ako prv, ale keď sa nedvíhal, svedkovia priskočili k nemu a chceli ho postaviť. Ten však, ktorý ho chytil popod pazuchy, pocítil pod rukou teplú vlahu. Bola to krv.

Generál, ktorý cele stratil vedomie, sa prebral.

,Ach,‘ riekol, ,poslali na mňa nejakého najatého vraha, nejakého plukovného bramarbasa!‘

Predseda pristúpil bez slova ku svedkovi, ktorý držal lampáš, a vyhrnul si rukáv; ukázal dve sečné rany na ramene; potom rozopäl kabát a vestu a ukázal tretiu ranu na hrudi.

Ale zato neodlietol mu s perí ani vzdych.

Generál d’Épinay upadol do bezvedomia a o päť minút vydýchol posledný raz…“

František, čítajúc tieto posledné slová, mal také stiahnuté hrdlo, že ho bolo ledva rozumieť. Prečítajúc ich, na chvíľu zamĺkol a prešiel si rukou po očiach, ako by mu ich halila hmla.

Po chvíľke tichosti pokračoval:

„Predseda vstoknúc štilet do palice, vyšiel po schodoch nahor; krvavá stopa v snehu označovala jeho kroky. Ešte nebol cele nad schodmi, keď začul tlmený pád do vody. Bolo to telo generála, ktoré svedkovia, zistiac smrť, hodili do rieky.

Generál teda padol v čestnom súboji a nestal sa obeťou úkladu, ako by sa mohlo myslieť.

Na dôkaz toho podpísali sme túto listinu, aby sme zistili pravdivý fakt, obávajúc sa, aby neprišla chvíľa, keď jeden z účastníkov tejto hroznej scény mohol by byť obžalovaný, že spáchal vopred premyslenú vraždu alebo že narušil práva cti.

Podpísali:

Beaurepaire, Duchampy a Lecharpal.“

Keď František dokončil toto čítanie, pre syna také hrozné, keď Valentína, bledá od dojatosti, osušila si slzu a keď Villefort, trasúc sa schúlený v rohu, hľadel zaplašiť búrku prosebnými pohľadmi, vysielanými k neoblomnému starcovi, d’Épinay riekol Noirtierovi:

„Pane, keď poznáte všetky podrobnosti tejto hroznej histórie, ktorý ste ju dali overiť čestnými podpismi, ktorý konečne, tak sa zdá, zaujímate sa o mňa, hoci váš záujem mi dosiaľ robil bolesť, neodoprite mi posledné zadosťučinenie a povedzte mi meno predsedu klubu, aby som napokon poznal človeka, ktorý usmrtil môjho úbohého otca.“

Villefort v zmätku hľadal na dverách kľučku; Valentína, ktorá prv ako všetci ostatní vytušila starcovu odpoveď a ktorá si často všimla jazvy dvoch sečných rán na jeho predlaktí, ustúpila o krok.

„Preboha, slečna,“ zvolal František, obracajúc sa ku svojej neveste, „pomôžte mi, nech sa dozviem meno človeka, ktorý zo mňa, dvojročného, urobil sirotu!“

Valentína ostala stáť bez slova a bez hnutia.

„Pane,“ riekol Villefort, „poslúchnite ma a nepredlžujte hrozný výstup; ostatne, mená boly schválne zamlčané. Môj otec sám nevie meno toho predsedu, a keby ho i vedel, nemohol by ho prezradiť. Priezvisk v slovníku niet.“

„Ó, beda!“ zvolal František. „Jediná vec, ktorá ma pri čítaní udržiavala a dodávala mi sily až do konca, bola úfnosť, že sa dozviem meno človeka, ktorý mi zabil otca. Pane, pane!“ zvolal, obracajúc sa k Noirtierovi. „V mene neba, urobte, čo môžete, soberte svoje sily, prosím vás, udajte, označte mi…“

„Áno,“ odvetil Noirtier.

„Ó, slečna,“ volal František, „váš starý otecko dal znamenie, že mi môže označiť… toho človeka… Pomôžte mi… vy ho rozumiete… pomôžte mi!…“

Noirtier pozrel na slovník.

František s nervóznym chvením schytil slovník a vyslovoval rad radom písmená abecedy až po J.

Pri tej litere starec dal kladné znamenie.

„J!“ opakoval František.

A mladý človek vyhľadal v slovníku písmeno J.

Valentína skryla hlavu do dlaní.

Františkov prst ukázal na slovo Ja.

„Áno,“ prejavil starec.

„Vy?!“ skríkol František, ktorému stály dúbkom vlasy na hlave. „Vy, pán Noirtier? Vy ste mi zabili otca?“

„Áno,“ naznačil Noirtier, hľadiac na mladého človeka majestátnym pohľadom.

František klesol bezvládne do kresla.

Villefort otvoril dvere a ušiel, lebo ho opanúvala túžba uškrtiť i tú trochu života, ktorá ešte ostávala v srdci hrozného starca.