ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po tomto výstupe, o tom čase, ktorý si obyčajne Debray volil pre krátku návštevu u pani Danglarsovej, prv, ako odišiel do kancelárie, jeho koč nezastal na dvore.

Práve na ten čas, totiž na pol jednu, objednala si koč pani Danglarsová a odišla.

Danglars zpoza záclony pozoroval tajne tento odchod, ktorý čakal. Rozkázal, aby mu oznámili hneď návrat panej. O dve hodiny však barónka ešte nebola doma.

O druhej si rozkázal koč, odišiel do snemovne a dal sa zaznačiť ako rečník proti štátnemu rozpočtu.

Od dvanástej do druhej bol Danglars vo svojej pracovni, otvárajúc depeše, chmúriac sa vždy väčšmi, kladúc čísla pod čísla, a prijal medzi inými návštevami i majora Cavalcantiho, ktorý, stále taký múdry, taký strnulý a taký prísny, prišiel v ustálenú hodinu, aby s bankárom vybavil svoju vec.

Keď vyšiel zo snemovne, kde na zasadnutí prejavoval prudké rozčúlenie a proti ministerstvu vystupoval ešte s väčšou príkrosťou ako obyčajne, Danglars sadol zasa do svojho koča a rozkázal kočišovi, aby ho zaviezol na Elyzejské polia, číslo tridsať.

Monte Christo bol doma, ale mal návštevu a požiadal Danglarsa, aby chvíľočku počkal v salóne.

Keď tak čakal, otvorily sa dvere a vstúpil človek v obleku abbého, ktorý, akiste ako dôverný známy domu, nečakal ako Danglars, ale pozdravil ho a šiel do ďalších izieb, kde zmizol.

O chvíľu sa otvorily zasa dvere, za ktorými zmizol abbé, a zjavil sa Monte Christo.

„Prepáčte, drahý barón,“ riekol, „ale môj dobrý priateľ, abbé Bussoni, ktorého ste akiste videli tadiaľto ísť, prišiel práve do Paríža. Nevideli sme sa veľmi dávno a ja som ho nemohol opustiť hneď. Úfam sa, odpustíte mi, že som vás nechal čakať.“

„Akože,“ zvolal Danglars, „to sa rozumie. Vyvolil som si nevhodnú chvíľu, teda odídem.“

„Naskrze nie, naopak, sadnite si. Ale, Bože môj, čo vám je? Ste akýsi ustarostený; ľakáte ma naozaj. Smutný kapitalista je ako vlasatica, zvestujúca vždy veľké nešťastie.“

„Čo mi je, drahý pane?“ povedal Danglars. „Nuž to, že ma od niekoľkých dní prenasleduje nežičlivosť osudu a že sa dozvedám len zlé zvesti.“

„Ach, Bože môj,“ riekol Monte Christo, „azda ste mali zasa nejaké nešťastie na burze?“

„Nie, z toho som aspoň na niekoľko dní vyliečený; ide prosto o úpadok v Terste.“

„Skutočne? Azda nie je náhodou tým bankrotárom Jacopo Manfredi?“

„Tak je. Pomyslite si, človek, s ktorým som, už ani sám neviem odkedy, uzavieral osem- až deväťstotisícové obchody ročne. Nikdy sa nevyskytly účtové nesrovnalosti, nikdy oneskorenia; ten človek platil ako veľmož… ktorý platí. Pustil som sa s ním do miliónovej pôžičky, a môj prekliaty Jacopo Manfredi zastaví platenie!“

„Naozaj?“

„Je to neslýchaný osud. Mám u neho za šesťstotisíc pohľadávok, ktoré mi nezaplatil, a okrem toho mám za štyristotisíc ním podpísaných zmeniek, splatných koncom tohto mesiaca u jeho parížskeho korešpondenta. Dnes je tridsiateho, poslal som pre peniaze. Ale tu máš! Korešpondent zmizol. S mojou španielskou vecou mi to robí krásnu mesačnú uzávierku.“

„A je to naozaj strata, tá španielska vec?“

„To si myslím! Z pokladnice mi zmizlo len sedemstotisíc frankov!“

„Ako je to, do čerta, možné, že vy, taký starý burzián, museli ste mať takú drahú skúsenosť?“

„Tomu je na vine moja žena. Snívalo sa jej, že sa don Carlos vrátil do Španielska; verí totiž snom. Hovorí, že je to magnetizmus, a tvrdí, že keď sa jej niečo sníva, musí sa to nevyhnutne splniť. Pre toto jej presvedčenie dovoľujem jej hrať; má svojho burzového agenta a svoju pokladnicu; hrá a prehráva. Je síce pravda, že hrá o svoje, a nie o moje peniaze. Ale to je jedno; uznáte, že keď zo ženinho vrecka vyletí sedemstotisíc frankov, že si toho muž tiež všimne trošku. Ako, vy ste to nevedeli? Veď to narobilo veľa kriku.“

„Počul som síce o tom, ale nepoznal som podrobnosti. Okrem toho v burzových veciach som úplný nevšímavec.“

„Vy teda nehráte?“

„Ja? A, prosím vás, ako by som hral? Už i teraz sa ťažko vyznám vo svojich príjmoch, a potom, okrem svojho intendanta musel by som si vziať účtovníka a pokladníka. Ale tá španielska vec, s históriou návratu dona Carlosa, nebola, tak sa mi zdá, len barónkiným snom. Či nepísaly o tom noviny?“

„Vy teda veríte novinám?“

„Ja? Naskrze nie. Ale zdá sa mi, že statočný Messager je výnimkou pravidla a oznamuje len zaručené zvesti, zvesti telegrafické.“

„No, a to je práve nevysvetliteľné,“ povedal Danglars. „Zvesť o návrate dona Carlosa bola naozaj zvesťou telegrafickou.“

„Tak teda,“ riekol Monte Christo, „v tomto mesiaci tratíte asi sedemnásťstotisíc frankov?“

„Nie asi, je to práve tá suma.“

„Hrom do toho; pre treťotriedny majetok,“ riekol Monte Christo súcitne, „je to ťažký úder.“

„Treťotriedny?“ opakoval Danglars trochu pokornejšie. „Čo pod tým, do čerta, rozumiete?“

„Tak teda,“ pokračoval Monte Christo, „delím majetky na tri kategórie: na majetok prvotriedny, majetok druhotriedny a majetok treťotriedny. Majetkom prvotriednym menujem také majetky, ktoré sa skladajú z pokladov, ktoré máme poruke, pozemky, bane, dôchodky štátov, ako je Francúzsko, Rakúsko a Anglicko, ak tie poklady, bane, dôchodky tvoria spolu hodnotu sto miliónov. Druhotriednym majetkom menujem výťažky z výroby, spoločenské podniky, miestokráľovstvá a kniežatstvá, nepresahujúce pätnásťstotisíc frankov dôchodku a tvoriace päťdesiatmiliónový kapitál. A napokon treťotriednym majetkom nazývam kapitál, uložený na úroky a úroky z úrokov, zisk, závisiaci od vôle druhého alebo od osudu, ktorému úpadok poškodí, telegrafická zvesť ním otrasie; náhodné špekulácie, slovom, operácie, podriadené osudu, ktorý pri porovnaní s mocou vyššou bolo by možné nazvať mocou nižšou, totiž mocou prírodnou — celok, tvoriaci skutočný či zdanlivý kapitál pätnástich miliónov. Povedzte, nie je približne také vaše postavenie?“

„Na moj’ pravdu, je,“ prisvedčil Danglars.

„Z toho vyplýva,“ pokračoval nepohnute Monte Christo, „že po takých šiestich mesačných uzávierkach, ako bola táto, je firma treťotriedna v agónii.“

„Ó,“ riekol Danglars s veľmi bledým úsmevom, „ako rýchlo postupujete!“

„Povedzme teda sedem mesiacov,“ povedal Monte Christo tým istým tónom. „Povedzte, mysleli ste na to niekedy, že sedem ráz sedemnásťstotisíc frankov robí okolo dvanásť miliónov? Nie? Máte pravdu, lebo pri podobnom premýšľaní by človek nikdy nemanipuloval so svojimi kapitálmi, ktoré sú pre finančníka to isté, čím je pre civilizovaného človeka koža. Máme viacej alebo menej krásne šaty, a to je náš úver; keď však človek umrie, má len svoju kožu, a práve tak, keď necháte obchod, máte len svoj skutočný majetok, päť, najviacej šesť miliónov. Lebo majetky treťotriedne obyčajne reprezentujú len tretinu alebo štvrtinu svojej zdanlivej výšky, ako býva železničná lokomotíva v dyme, ktorý ju zahaľuje a zväčšuje, viacej alebo menej silným strojom. Tak z týchto piatich miliónov, ktoré tvoria vaše skutočné aktíva, stratili ste práve temer dva, ktoré zmenšujú práve o toľko váš zdanlivý majetok alebo váš úver. To je toľko, drahý pán Danglars, že vašu kožu otvorila rana, ktorá, keby sa štyri razy opakovala, zaviní smrť. Ach, dajte si pozor, drahý pán Danglars. Potrebujete peniaze? Mám vám požičať?“

„Ste veľmi zlý počtár!“ zvolal Danglars, volajúc na pomoc všetku filozofiu a všetku pretvárku. „Teraz do mojich pokladníc vrátily sa už všetky peniaze inými podarenými špekuláciami. Žilou pustená krv sa obnovila vyživovaním. Prehral som bitku v Španielsku a porazili ma v Terste, ale moja morská armáda ešte doviezla akési fondy z Indie a moji pionieri, môžbyť, objavili v Mexiku nejaké bane.“

„Veľmi dobre, veľmi dobre! Ale jazva ostane a pri prvej strate otvorí sa zasa.“

„Nie, pretože ja idem len naisto,“ nástojil Danglars s bežnou mnohovravnosťou šarlatána, ktorého povolaním je hlásať svoj kredit. „Aby som bol zničený, musely by padnúť tri vlády.“

„Do čerta, veď sa už i to prihodilo.“

„Alebo ak by nebolo na celom svete úrody.“

„Pomyslite si na sedem tučných a sedem chudých kráv.“

„Alebo ak by sa more odtiahlo, ako za časov faraóna. A aj tak je ešte niekoľko morí a lode potrebovaly by sa zmeniť len na karavány.“

„Tým lepšie, tisíc ráz lepšie, drahý pán Danglars,“ riekol Monte Christo; „vidím, že som sa mýlil a že vy patríte k druhotriednym majetkom.“

„Myslím, že sa môžem úfať tej cti,“ riekol Danglars s obvyklým mrzkým úsmevom, ktorý Monte Christovi zdal sa taký ako spln mesiaca, ktorým zlí maliari krášlia svoje zrúcaniny. „Ale keď už tak hovoríme o obchodných veciach,“ riekol, šťastný, že našiel príležitosť pre zmenu rozhovoru, „povedzte mi, prosím, čo môžem urobiť pre pána Cavalcantiho?“

„Nuž dať mu peniaze, ak má u vás úver a ak sa vám ten úver zdá dobrý.“

„Je výborný! Prišiel dnes ku mne so zmenkou, znejúcou na vaše meno, vystavenou na štyridsaťtisíc frankov, splatnou pri prezentovaní, signovanou Bussonim a poslanou vami mne s vaším rubopisom. Pochopíte, že som mu hneď vyplatil jeho štyridsaťtisíc frankov.“

Monte Christo kývol na znak súhlasu.

„To však nie je všetko,“ riekol Danglars, „otvoril u mňa úver pre syna.“

„Nechcem byť indiskrétny, ale koľko dáva tomu mladému človeku?“

„Päťtisíc frankov na mesiac.“

„Šesťdesiattisíc frankov na rok. Myslel som si to,“ riekol Monte Christo, krčiac plecami. „Sú to žgrloši, tí Cavalcantovci. Čo si myslí, čo si môže počať mladý človek s mesačnými piatimi tisícami frankov?“

„Veď viete, ak bude šuhaj potrebovať o niekoľko tisíc frankov viacej…“

„Nerobte to, otec by vám ich nechal na vašom účte; nepoznáte tých ultramontánnych milionárov, sú to praví harpagoni. A prostredníctvom koho mu je otvorený ten úver?“

„Jednej z najlepších florentínskych firiem. Obchodného domu Fenzi.“

„Nechcem povedať, že to stratíte, ale držte sa prísne slov listu.“

„Vy by ste teda tomu Cavalcantimu nedôverovali?“

„Ja? Dal by som na jeho podpis desať miliónov. Patrí k druhotriednym majetkom, o ktorých som vám práve hovoril, drahý pán Danglars.“

„A pritom aký je skromný! Bol by som o ňom myslel, že je prostý major, nič viac.“

„A boli by ste ho uctili, lebo máte pravdu, nemá nejaký úhľadný zovňajšok. Keď som ho prvý raz videl, robil na mňa dojem starého poručíka, ktorý splesnivel pod contre-epauletou. Ale všetci Taliani sú takí: podobajú sa starým Židom a neoslňujú ako mágovia z Východu.“

„Mladý človek je už úhľadnejší,“ riekol Danglars.

„Áno, trochu chúlostivý, ale vcelku zdá sa mi slušný. Bál som sa o neho.“

„Prečo?“

„Preto, že ste ho u mňa videli práve, ako mi povedali, pri jeho vkročení do spoločnosti. Cestoval s veľmi prísnym vychovávateľom a nikdy nebol v Paríži.“

„Všetci títo vznešení Taliani majú vo zvyku ženiť sa medzi sebou, však?“ spýtal sa ledabolo Danglars. „Radi spojujú svoje bohatstvá.“

„Pravda, obyčajne tak robia. Ale Cavalcanti je originál a nerobí nič ako ostatní. Nikto mi nevybije z hlavy myšlienku, že poslal syna do Paríža, aby si tu našiel ženu.“

„Myslíte?“

„Som si v tom istý.“

„A počuli ste o jeho majetku?“

„Kedy som chcel; lenže jedni mu pripisujú milióny, iní však tvrdia, že nemá ani deravého groša.“

„Aký je váš náhľad?“

„Na to sa nemožno spoliehať; je to len môj súkromný náhľad.“

„No predsa…“

„Moja mienka je, že všetci tí starí podestovia, všetci bývalí kondotieri, lebo Cavalcantovci boli veliteľmi vojsk, vladármi provincií, — môj náhľad je, že tí žoldnierski hajtmani zakopali do kútov milióny, o ktorých vedeli len ich najstarší synovia s pokolenia na pokolenie. Dôkazom toho je, že sú všetci suchí a žltí, ako ich dukáty z časov republiky, farbu ktorých dostávajú preto, že na ne pozerajú.“

„Znamenite,“ riekol Danglars, „je to tým pravdivejšie, že všetci tí ľudia nemajú ani piaď zeme.“

„Aspoň veľmi málo; ja napríklad z Cavalcantiho majetku poznám len jeho palác v Luke.“

„Ach, palác!“ zvolal so smiechom Danglars. „To je už niečo!“

„Áno, a ešte ho dáva do prenájmu ministrovi financií, a sám býva v domci. Povedal som vám už, že toho človeka pokladám za skupáňa.“

„No, no, nelichotíte mu!“

„Počujte, ja ho ledva poznám; myslím, že som ho videl tri razy v živote. Čo o ňom viem, viem od abbého Bussoniho a od neho samého. Dnes ráno mi hovoril o tom, aké má plány so synom, a poznamenal, že ho už zunovalo nechávať hlivieť značné fondy v Taliansku, ktorá je mŕtvou krajinou, a že by chcel nájsť vo Francúzsku alebo v Anglicku nejaký spôsob, ako výnosne fruktifikovať svoje milióny. Nezabúdajte však, hoci mám k abbému Bussonimu osobne najväčšiu dôveru, sám neručím za nič.“

„Zato však ďakujem vám za klienta, ktorého ste mi poslali; v mojich registroch pribudlo mi veľmi krásne meno a môj pokladník, ktorému som vysvetlil, kto sú Cavalcantovci, je naň cele pyšný. A propos — ale je to len celkom prostý turistický detail: keď tí ľudia ženia svojich synov, dávajú im veno?“

„Ech, Bože môj, ako kedy. Poznal som talianskeho veľmoža, bohatého ako zlatá baňa, bol nositeľom predného toskánskeho mena, ktorý dával synom, ženiacim sa podľa jeho vôle, milióny, a keď sa oženili proti jeho vôli, vyplácal im len tridsaťtoliarový mesačný dôchodok. Povedzme, že sa Andrea ožení podľa otcovho želania: potom je možné, že dostane jeden, dva, i tri milióny. Napríklad, keby si vzal bankárovu dcéru, môžbyť, že by mal záujem o firmu synovho tesťa. Pripusťme však, že sa mu jeho nevesta nezapáči, potom s Bohom, otec Cavalcanti položí ruku na kľúč svojej pokladnice, zavrie ju vo dva vrhy a pán Andrea bude musieť žiť ako syn parížskej rodiny, označovať karty a falšovať kocky.“

„Ten šuhaj si nájde nejakú bavorskú alebo peruviánsku kňažnú; bude chcieť zatvorenú korunu, nejaké Eldorado, spojené s Potosom.“

„Nie, všetci tí veľmoži s druhej strany Álp často si brávajú obyčajné smrteľníčky; sú ako Jupiter, radi križujú rasy. Ale azda chcete oženiť Andreu, keď mi dávate také otázky?“

„Na moj’ pravdu,“ odvetil Danglars, „nezdalo by sa mi to zlou špekuláciou. A ja som špekulant.“

„Ale myslím, že azda len nie so slečnou Danglarsovou? Azda by ste nechceli, aby Albert zaškrtil chudáka Andreu?!“

„Albert!“ povedal Danglars, stisnúc plecami. „Ach, ten sa o to veľmi stará!“

„Veď je, tuším, snúbencom vašej dcéry?“

„Pán de Morcerf a ja sme sa niekoľko ráz shovárali o tom manželstve, ale pani de Morcerf a Albert…“

„Azda mi nepoviete, že Albert nie je dobrou partiou?“

„Tak sa mi vidí, že slečna Danglarsová sa celkom dobre vyrovná pánu Morcerfovi.“

„O tom, že veno slečny Danglarsovej bude krásne, nepochybujem, najmä vtedy, ak telegraf nevykonal nové hlúposti.“

„Ó, tu nejde len o veno. Ale povedzte mi…“

„No?“

„Prečo ste Morcerfa a jeho rodinu nepozvali na obed?“

„Urobil som to, ale povedal, že musí ísť s pani Morcerfovou do Dieppu, lebo jej odporúčali morské ovzdušie.“

„Áno, áno,“ povedal Danglars so smiechom, „ono jej iste pomôže.“

„Prečo?“

„Preto, že ho dýchala za mladi.“

Monte Christo nechal uštipačnú poznámku zdanlivo bez povšimnutia.

„Napokon však,“ riekol gróf, „ak Albert nie je taký bohatý ako slečna Danglarsová, nemôžete predsa poprieť, že má krásne meno.“

„Nechže, ale moje mi je tiež milé,“ povedal Danglars.

„Vaše meno je iste populárne a okrášlilo titul, ktorý ho mal zdobiť. Vy ste však priinteligentný človek, aby ste nepochopili, že podľa istých predsudkov, oveľa zakorenejších, aby ich bolo možno vykántriť, vyše päťsto rokov stará šľachta viacej platí ako šľachta dvadsaťročná.“

„Práve preto,“ povedal Danglars s úsmevom, o ktorom si myslel, že je ironický, „práve preto by som radšej volil pána Andreu Cavalcantiho ako Alberta Morcerfa.“

„Myslím však,“ riekol Monte Christo, „že sa Morcerfovci vyrovnajú Cavalcantovcom?“

„Morcerfovci?… Počujte, môj drahý gróf,“ začal Danglars iným tónom, „ste skúsený človek, však?“

„Myslím.“

„A okrem toho vyznáte sa v erboch.“

„Trošku.“

„Pozrite na farbu môjho; je stálejšia ako farba Morcerfovho erbu.“

„Prečo?“

„Pretože ja, keď i nie som rodom barón, aspoň sa volám Danglars.“

„No, a ďalej?“

„Ale on sa nevolá Morcerf.“

„Ako, že sa nevolá Morcerf?“

„Ani reči!“

„Ach, choďte!“

„Mňa niekto urobil barónom, som teda ním; ale on sa urobil grófom sám, takže nie je ním.“

„Nie je možné!“

„Počujte, drahý gróf,“ riekol Danglars, „pán de Morcerf je mojím priateľom, vlastne mojím tridsaťročným známym; vy viete, že si svoj erb privysoko necením, lebo som nikdy nezabudol na svoj pôvod.“

„To je dôkaz veľkej skromnosti alebo veľkej hrdosti,“ povedal Monte Christo.

„Keď som ja bol len malým účtovníkom, Morcerf bol prostým rybárom.“

„Ako sa volal vtedy?“

„Fernand.“

„Len Fernand?“

„Fernand Mondego.“

„Viete to iste?“

„Tristo hrmených, veď mi predal dosť rýb, aby som ho mohol poznať.“

„Prečo ste mu teda chceli dať dcéru?…“

„Preto, že Fernand a Danglars, dvaja povýšenci, obidvaja šľachtici, obidvaja zbohatlíci, v jadre sú si rovní; rozumie sa, okrem istých vecí, ktoré o ňom hovoria a ktoré nikdy nehovorili o mne.“

„A čo?“

„Nič.“

„Ach, áno, rozumiem; to, o čom mi hovoríte, kriesi mi v pamäti rozpomienku na meno Fernanda Mondegu. Počul som to meno v Grécku.“

„V spojení s menom Aliho pašu?“

„Áno.“

„To je práve tá tajnosť,“ riekol Danglars, „a priznávam sa, že by som dal mnoho, keby som ju mohol odhaliť.“

„Keby vám na tom veľmi záležalo, ani by to nebolo také ťažké.“

„Ako?“

„Azda máte v Grécku nejakého korešpondenta?“

„To by som mal.“

„V Janine?“

„Mám ich všade…“

„Tak napíšte svojmu korešpondentovi do Janiny a spýtajte sa ho, akú úlohu hral pri katastrofe Aliho Tebelina Francúz menom Fernand.“

„Máte pravdu,“ zvolal Danglars, vstávajúc rýchlo. „Napíšem mu ešte dnes!“

„Urobte to.“

„Urobím.“

„A ak dostanete nejakú hodne pohoršlivú zvesť…“

„Poviem vám ju.“

„Bude mi vítaná.“

Danglars vybehol z izby a jedným skokom sa ocitol v koči.