ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani de Morcerf vstúpila so svojím spoločníkom pod listnaté klenutie, ktoré tvorilo lipové stromoradie, vedúce ku skleníku.

„Však, pán gróf, v salóne bolo prihorúco?“ pýtala sa.

„Áno, madame, a vaša myšlienka dať otvoriť dvere a žalúzie bola znamenitá.“

Po týchto slovách gróf zbadal, že Mercedesina ruka sa chveje.

„Nemyslíte, že vám bude chladno, keď máte ľahký úbor a okolo hrdla len gázovú šerpu?“ spýtal sa gróf.

„Viete, kde vás vediem?“ riekla grófka, neodpovedajúc na otázku Monte Christa.

„Nie, madame,“ odvetil gróf. „Ale ako vidíte, nezdráham sa.“

„Do skleníka, ktorý vidíte tamto na konci stromoradia.“

Gróf pozrel spýtavo na Mercedes; grófka však bez slova pokračovala v chôdzi a Monte Christo mlčal tiež.

Prišli do skleníka; v ňom bolo plno krásneho ovocia, ktoré v tomto vykalkulovanom teple, majúcom nahradiť u nás tak často chybujúcu slnečnú žiaru, dozrievalo začiatkom júla.

Grófka pustila Monte Christovo rameno a šla k viniču odtrhnúť strapec muškátového hrozna.

„Vezmite si, pán gróf,“ riekla s veľmi trúchlivým úsmevom, že bolo možno na kraji mihalníc zbadať vlahu sĺz, „vezmite si; viem, že naše francúzske hrozno nevyrovná sa vášmu sicílskemu a cyperskému, preto musíte prepáčiť nášmu úbohému severnému slncu.“

Gróf sa poklonil a ustúpil o krok.

„Odmietate?“ pýtala sa Mercedes trasúcim sa hlasom.

„Madame,“ povedal Monte Christo, „prosím vás čo najpokornejšie o odpustenie, ale nejem nikdy muškátové hrozno.“

Mercedes ho pustila so vzdychom. Na susednom špalieri, zohrievanom ako hroznový kmeň umelým teplom skleníka, visela nádherná broskyňa. Mercedes pristúpila k zamatovému ovociu a odtrhla ho.

„Prijmite teda túto broskyňu,“ riekla.

Gróf urobil taký istý odmietavý posunok.

„Ó, znova!“ zvolala Mercedes takým útrpným tónom, ktorý zrejme svedčil o tom, že tlmí vzlyk. „Naozaj, nemám šťastie.“

Po tomto výjave nasledovala dlhá tichosť; broskyňa, práve tak ako hrozno, skotúľala sa do piesku.

„Pán gróf,“ pokračovala Mercedes, hľadiac na Monte Christa prosebným zrakom, „Arabi majú jemný zvyk, ktorý robí navždy priateľmi tých, čo pod jednou strechou podelia sa s chlebom a soľou.“

„Poznám ho, madame,“ povedal gróf, „ale sme vo Francúzsku a nie v Arabsku, a vo Francúzsku niet večného priateľstva práve tak, ako niet delenia chleba a soli.“

„Ale my,“ riekla grófka, chvejúc sa a hľadiac Monte Christovi uprene do očú, ktorého rameno schytila temer kŕčovite obidvoma rukami, „my sme predsa priatelia, však?“

Krv rútila sa grófovi k srdcu natoľko, že zbledol smrteľne; potom, vystúpiac zasa od srdca k hrdlu, poliala mu líca a oči sa mu na niekoľko momentov zastrely hmlou, ako by mal dostať závrat.

„Zaiste sme priatelia, madame,“ povedal. „Napokon, prečo by sme nemali byť nimi?“

Tento tón však bol taký ďaleký od toho, aký by si bola želala pani Morcerfová, že sa odvrátila a z hrude sa jej vyrval vzdych, ktorý bol podobný stonu.

„Vďaka,“ riekla.

A vykročila zasa. Obišli tak záhradu, nepovediac ani slovo.

„Pane,“ riekla zrazu grófka po desaťminútovej zamĺklej prechádzke, „je to pravda, že ste toľko videli, cestovali a pretrpeli?“

„Áno, madame, pretrpel som mnoho,“ odvetil Monte Christo.

„Ale teraz ste šťastný?“

„O tom niet pochybnosti,“ odpovedal gróf, „veď som sa nežaloval nikomu.“

„A vaše terajšie šťastie znežňuje vám dušu?“

„Moje terajšie šťastie rovná sa mojej niekdajšej biede,“ riekol gróf.

„Ste ženatý?“ spýtala sa grófka.

„Ja, ženatý?“ čudoval sa Monte Christo, zachvejúc sa. „Kto vám to povedal?“

„Nepovedal mi to nikto, ale videli vás niekoľko ráz v Opere v spoločnosti mladej a krásnej ženskej.“

„Je to otrokyňa, ktorú som kúpil v Carihrade, madame, kráľovská dcéra, ktorú, nemajúc na svete inej lásky, urobil som svojou dcérou.“

„Žijete tak sami?“

„Žijem sám.“

„Nemáte sestry… syna… otca?“

„Nemám nikoho.“

„Ako môžete tak žiť bez všetkého, čo by vás viazalo k životu?“

„Tomu nie som na príčine ja, madame. Na Malte miloval som devu a chcel som si ju vziať za ženu, tu však vypukla vojna, ktorá ma od nej zaniesla do diaľky sťa krútňava. Myslel som, že ma natoľko miluje, že ma nielen dočká, ale bude verná i môjmu hrobu. Keď som sa vrátil, bola vydatá. To je história každého mužského, ktorému minulo dvadsať rokov. Mal som azda slabšie srdce ako ostatní a strádal som väčšmi, ako by boli na mojom mieste strádali iní, to je všetko.“

Grófka zastala na moment, ako by to bola potrebovala pre oddych.

„Áno,“ riekla, „a tá láska vám utkvela v srdci. Možno len raz milovať… A od tých čias videli ste niekedy tú ženu?“

„Nikdy.“

„Nikdy?“

„Už som sa nikdy viac nevrátil do kraja, v ktorom žila.“

„Na Maltu?“

„Áno, na Maltu.“

„Je teda na Malte?“

„Myslím.“

„A odpustili ste jej, čo ste pre ňu vytrpeli?“

„Jej áno.“

„Ale len jej; zato nenávidíte stále tých, ktorí vás od nej odtrhli?“

Grófka sa postavila Monte Christovi zoči-voči, držiac ešte v ruke zlomok voňavého hrozna.

„Vezmite si,“ riekla.

„Nejem nikdy muškátové hrozno, madame,“ odvetil Monte Christo, ako by o tom predmete neboli nikdy hovorili.

Grófka odhodila hrozno zúfalým pohybom do najbližšieho krovia.

„Nezlomný!“ šepkala.

Monte Christo ostal práve taký chladný, ako by mu tá výčitka neplatila.

V tom momente pribehol Albert.

„Ó, mama moja!“ volal. „Veľké nešťastie!“

„Čo? Čo sa stalo?“ spýtala sa grófka, vzchopiac sa, ako by ju zobudili zo sna, a uvedomila si skutočnosť. „Nešťastie, povedali ste? Naozaj, prihodí sa mnohé nešťastie.“

„Je tu pán de Villefort.“

„Tak?“

„Prišiel a hľadá svoju ženu a dcéru.“

„A prečo?“

„Preto, že markíza de Saint-Méran prišla do Paríža, prinášajúc zvesť, že pán de Saint-Méran, opustiac Marseille, umrel na prvej poštovej stanici. Pani de Villefort, ktorá bola veľmi veselá, nechcela ani pochopiť, ani uveriť tomu nešťastiu, ale slečna Valentína, hoci ich otec na vec opatrne pripravoval, hneď pri prvých slovách uhádla všetko: úder účinkoval na ňu ako blesk a slečna Valentína zamdlela.“

„A čím je pán de Saint-Méran slečne de Villefort?“ spýtal sa gróf.

„S matkinej strany je to jej starý otec. Šiel urýchliť sobáš svojej vnučky s Františkom.“

„Ach, naozaj?“

„Teraz sa Františkova svadba odročí. Prečo nie je pán de Saint-Méran tiež starým otcom slečny Danglarsovej!“

„Albert, Albert!“ riekla pani de Morcerf tónom miernej výčitky. „Čo to hovoríte? Ach, pán gróf, povedzte mu to vy, ktorého si tak veľmi váži, že zle hovoril.“

Išla niekoľko krokov napred.

Monte Christo hľadel na ňu tak čudne, s výrazom takým zasneným a vyjadrujúcim taký vrelý obdiv, že sa vrátila.

Chytila ho za ruku a odrazu stisla i synovu ruku, spojila ich a riekla:

„Však sme priatelia?“

„Ó, nenamýšľam si, že som vaším priateľom, madame,“ odvetil gróf. „Ale rozhodne som vaším najúctivejším služobníkom.“

Grófka sa vrátila s nevýslovné skrúšeným srdcom. A prv, ako urobila desať krokov, gróf videl, že si pritisla na oči ručníček.

„Či ste neharmonizovali s mojou matkou?“ spýtal sa udivene Albert.

„Naopak,“ odvetil gróf, „veď mi povedala pred vami, že sme priatelia.“

Odobrali sa do salónu, ktorý Valentína a pán s pani de Villefort práve opustili.

Netreba poznamenať, že Morrel odišiel za nimi.